Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 27, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoPr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116205202
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3116205202.2

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: I., zastúpeného J., v mene ktorej
koná advokát T., proti žalovanej: F., zastúpenému J., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. júla
2022, č.k. 21Cpr/2/2016-237, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietol a výrokom II. o trovách konania medzi
stranami sporu rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru daného mu žalovanou ako jeho zamestnávateľom a
zároveň náhrady mzdy spojenej s neplatným skončením pracovného pomeru, výšku ktorej v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie priebežne upravoval. Primárne dôvodil nedodržaním zákonnej
lehoty zo strany žalovanej na uplatnenie práva okamžite s ním skončiť pracovný pomer pre hrubé

porušenie pracovnej disciplíny vo vzťahu k pochybeniam, na ktorých žalovaná založila dôvodnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré boli obsiahnuté v liste zo dňa 01.02.2016, čo
považoval za ťažiskový dôvod, s ktorým zákon spája neplatnosť takéhoto jednostranného právneho
úkonu zamestnávateľa (žalovanej). V konkrétnosti poukazoval na to, že pochybenia uvádzané na jeho
ťarchu, malibyťvýsledkombezpečnostnéhoaudituvykonávanéhoužalovanejexternouspoločnosťoux,
ktorý bol skončený najneskoršie v októbri 2015, teda už v tomto mesiaci musela mať žalovaná vedomosť

o skutočnostiach, ktoré sú spájané s jeho pochybeniami, pričom list obsahujúci jednostranné skončenie
pracovného pomeru mu bol odovzdaný až vo februári 2016. Nad rámec toho zároveň popieral, že by
sa bol dopustil ako zamestnanec žalovanej tak závažného porušenia svojich pracovných povinností
vyplývajúcich z pracovnej zmluvy a tiež z popisu pracovnej činnosti, ktoré by boli spôsobilé k záveru
o takej ich intenzite, že by ich bolo možné spájať so zvoleným výnimočným spôsobom skončenia
pracovného pomeru s ním, ktoré označoval za výsostne účelové. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť.

Námietky žalobcu považovala za neopodstatnené. Pre prípad záveru súdu o neplatnom skončení
pracovného pomeru so žalobcom, žiadala korigovať jeho nároky na náhradu mzdy (pokiaľ ide o rozsah
obdobia). V priebehu konania pred súdom prvej inštancie viedli strany sporu opakovane mimosúdne
rokovania, ktoré mali za cieľ ukončiť spor dohodou, k čomu však vo výsledku (javí sa, že pre peňažné
nároky spojené s neplatným skončením pracovného pomeru, ktoré nechcela v nárokovanej výške a
rozsahu požadovaného obdobia žalovaná akceptovať) napokon nedošlo.3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, výsledky ktorého posúdil vo svetle ust. § 68, § 70, §
77 zák. č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“), dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť,
keď žalobcom produkované skutočnosti, od ktorých odvodzoval neplatnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru s ním, vyhodnotil ako neopodstatnené, majúc za splnené všetky hmotnoprávne
podmienky vyžadované zákonom pre jeho platnosť. Zákonná lehota na uplatnenie práva okamžite
skončiť pracovný pomer so žalobcom podľa jeho názoru bola zo strany žalovanej dodržaná, keď za
moment začatia plynutia subjektívnej lehoty považoval deň 15.01.2016, odvodzujúc ho od skutočnosti,
že vtedy žalovaná preukázateľne prevzala od spoločnosti vykonávajúcej bezpečnostný audit u žalovanej

(x) písomnú správu o výsledku vykonaného auditu IT systému, v ktorom momente sa podľa jeho názoru
aj dozvedela o závažnom porušení pracovnej disciplíny žalobcom ako dôvode na okamžité skončenie
pracovného pomeru s ním. Z hľadiska vecných dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru
súd uzavrel, že žalobca sa podľa jeho názoru dopustil porušenia pracovnej disciplíny zanedbávaním
svojich pracovných úloh ako základnej povinnosti zamestnanca pracovať zodpovedne a riadne a to s
prihliadnutím na vykonaným dokazovaním zistené možné dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre

zamestnávateľa, vychádzajúc pritom zo znaleckého posudku predloženého žalovanou, vypovedajúcom
o IT prostredí žalovanej, ktoré bolo z hľadiska bezpečnosti kritické, neakceptovateľné, boli ním vytvorené
podmienky pre potencionálne napadnutie útočníkom serverov IT systému žalovanej, čím mohlo dôjsť k
odcudzeniu dát a čo ide podľa jeho názoru jednoznačne na ťarchu žalobcu, ktorý pracoval u žalovanej
na pozícii administrátora, keď zistené pochybenia aj podľa výpovede svedka I.. I. P. (zastupujúceho

spoločnosť vykonávajúcu audit) boli hodnotené až ako priestor pre sabotáž hraničiacu so špionážou v
súvislosti s tým, že napríklad v dôsledku týchto pochybení bol zistený útočiaci počítač a tak skutkové
podstaty zanedbávania pracovných úloh žalobcom ako boli konkretizované v okamžitom skončení
pracovného pomeru zo dňa 01.02.2016 zo strany žalovanej, zakladali podľa názoru súdu prvej inštancie
dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, keď podľa jeho názoru nebolo

možné od žalovanej za tohto stavu spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnanca, ktorý sa takýchto
pochybení dopustil, naďalej zamestnávať (§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce). O trovách konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 CSP a žalovanej ako strane sporu, ktorá mala vo veci plný
úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva v rozsahu 100 % proti
žalobcovi ako strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala s tým, že o výške náhrady trov konania súd

rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu zmenu napadnutého
rozhodnutia tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené, alternatívne navrhoval zrušenie

napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (existencia inej vady
majúcej za následok nesprávnosť rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie)
a posúdiac odvolanie podľa jeho obsahu tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm.

b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces) v konkrétnosti ťažiskovo namietal, že súd prvej
inštanciesanevysporiadaldostatočnesjehoargumentáciouonedodržanízákonnejlehotynauplatnenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej daného žalobcovi z hľadiska ust. § 68
Zákonníka práce, ktoré ustanovenie predpisuje, že okamžite skončiť pracovný pomer je možné iba v
prekluzívnej subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode na okamžité

skončenie dozvedel, najneskôr do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Súd prvej inštancie
sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia, ako ani v priebehu celého konania, vôbec nezaoberal
otázkou dodržania jednoročnej objektívnej prekluzívnej lehoty, ktorá je lehotou konečnou. Pokiaľ ide
o subjektívnu dvojmesačnú lehotu, v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie žalobca
argumentoval jej nedodržaním, v konkrétnosti tvrdiac, že žalovaná musela vedieť o nedostatkoch, ktoré

považovala za dôvody pre skončenie pracovného pomeru už v októbri 2015, kedy mala byť vykonaná
plošná stabilizácia IT štruktúry u žalovanej externou spoločnosťou, s ktorou argumentáciou žalobcu
sa súd prvej inštancie však vysporiadal nedostatočne, jeho rozhodujúce argumenty v tomto smere
nezodpovedal a naviac odôvodnenie v tomto smere je tiež vnútorne rozporné, keď na jednej strane
tvrdenia žalobcu o vedomosti žalovanej už v októbri 2015 o dotknutých skutočnostiach vyhodnotil ako

nepravdivé, na strane druhej však v odôvodnení uvádza, že z mailovej komunikácie zo dňa 16.10.2015
bolo zistené, že spoločnosť x s.r.o. ponúkla žalovanej vykonanie plošnej stabilizácie bezpečnosti a
zaslala žalovanej harmonogram realizácie plošnej stabilizácie bezpečnosti IT štruktúry spoločnosti s
tým, že táto mala prebiehať od 19.10.2015 do 27.10.2015, čo jednoznačne nasvedčuje v prospechargumentácie žalobcu o vedomosti žalovanej o dotknutých skutočnostiach, pretože inak by ponuka
vykonania plošnej stabilizácie bezpečnosti nedávala zmysel, bola by vymyslená, čo tiež korešponduje s
výpoveďousvedkaI..P.,ktorýsámuviedol,žepriebežne,tiežajvnovembri 2015oznamovalskutočnosti

plynúce z výsledku auditu žalovanej s ozrejmením, že išlo o vážne veci, v prospech ktorých tvrdení
žalobcu nasvedčujú aj záznamy na CD nosiči priloženom k znaleckému posudku, na ktoré žalobca
poukazoval vo svojom vyjadrení zo septembra 2018, na ktorom sa nachádzali súbory s dátumami
reportov z októbra 2015, augusta 2015, s ktorými skutočnosťami, i keď sú významné sa rovnako súd
prvej inštancie vôbec nezaoberal. Nestotožňuje sa tiež so záverom súdu prvej inštancie v tom, že

okamžité skončenie pracovného pomeru z hľadiska formálneho spĺňa náležitosti dané § 70 Zákonníka
práce. Podľa jeho názoru dôvody skončenia pracovného pomeru neboli dostatočne konkretizované tak
ako to predpisuje zákon, čo znamená spôsobom, aby nemohli byť zamenené s inými, absentuje tiež
uvedenie samotného času, kedy malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré je významné tiež
pre určenie začatia plynutia objektívnej prekluzívnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce,
bez čoho zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, aby nevznikli pochybnosti o tom, z akého dôvodu

mal byť pracovný pomer so zamestnancom skončený. Z textu okamžitého skončenia formulovaného
žalovanou však nie je možné ustáliť, kedy mal žalobca závažne pracovnú disciplínu porušiť. Rovnako
nesúhlasí ani s názorom súdu prvej inštancie o závažnosti porušenia pracovnej disciplíny zo strany
žalobcuvintenzitezodpovedajúcejzvolenémuspôsobuskončeniapracovnéhopomeru.Akbyžalobcaaj
pripustil,žeknejakémuporušeniupracovnejdisciplínymohlodôjsť,mázato,ženezakladalotakýstupeň

porušenia, aby to odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru s ním. Žalobca bol u žalovanej
zamestnaný od 14.07.2014, pričom počas celej doby existencie jeho pracovného pomeru mu žalovaná
nikdy nevytkla žiadne nedostatky v jeho práci, a to dokonca ani po útoku na server žalovanej. Medzi
stranami nebolo sporné, že v lete 2015 došlo k útoku na server žalovanej, pričom súd prvej inštancie
túto skutočnosť vyhodnotil v neprospech žalobcu, od čoho odvodzoval aj intenzitu porušenia pracovnej

disciplíny žalobcom. Nebolo však v objektívnych možnostiach žalobcu, aby zabezpečil, že sa nikdy nikto
o útok na server žalovanej nepokúsi, ale jeho úlohou len bolo zabezpečiť bezpečnosť IT prostredia voči
prípadnému útoku. Žalovanej naviac v tomto smere žiadna škoda nevznikla, z čoho je zrejmé, že jeho
práca ani nemohla vykazovať také nedostatky, aby to odôvodňovalo zvolený postup. Súd prvej inštancie
sa tiež nezaoberal otázkou, či bolo okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi doručené v rámci

plynutia objektívnej prekluzívnej lehoty, a teda v tomto smere je rozsudok nedostatočne odôvodnený
a prakticky nepreskúmateľný. Poukazuje na to, že pracovnoprávny spor je sporom s ochranou slabšej
strany, o to viac sa mal usilovať si splniť súd prvej inštancie svoju zákonnú povinnosť skúmať vyššie
uvedenú otázku a to aj bez ohľadu na to, či by to žalobca v priebehu konania aj namietal.

5. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Dôvody odvolania uplatnené žalobcom považovala za
neopodstatnené. V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa nesplnenia formálnych náležitostí stanovených
v § 70 Zákonníka práce poukázala na rozhodnutia vyšších súdov tak SR, ako aj ČR, príkladmo pod

sp. zn. 5Cdo/74/2008, sp. zn. 21Cdo/237/2000 a ďalšie, vo svetle ktorých nemožno považovať podľa
jej názoru za opodstatnenú argumentáciu žalobcu o nedostatočnom vymedzení dôvodov okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Naviac poukázala na to, že samotný žalobca takéto námietky o
nesplnení formálnych náležitostí pred súdom prvej inštancie neprodukoval, naopak svojím podaním
zo dňa 07.09.2019 akceptoval závery znaleckého posudku, ako aj to, že sa dopustil porušenia

kladených mu za vinu v okamžitom skončení pracovného pomeru a v princípe trval len na námietke,
že nebola dodržaná subjektívna lehota pre uplatnenie tohto spôsobu ukončenia pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa. Pokiaľ ide o namietanú intenzitu porušenia pracovných povinností a disciplíny
žalobcu, tak toto bolo preukázané už zmieňovaným priznaním samotného žalobcu. To, že stupeň a
miera intenzity porušenia boli významnými, dlhotrvajúcimi a závažnými, bolo preukázané znaleckým

posudkom č. XX/XXXX I.. T., výpoveďami svedkov z profesijného odboru žalobcu, a to I.. P. a I.. I.
S. a tiež výsluchom samotného znalca I.. T.. Už len zo samotného znaleckého posudku vyplýva, že
intenzita porušenia pracovnej disciplíny bola veľmi vysoká. Poukazuje tiež na výpoveď znalca, ktorý
uvádza, že nedostatočným zabezpečením systému mohla firma žalovanej utrpieť zásadnú škodu, mohlo
dôjsť k odcudzeniu dát, k ich sprístupneniu, k ich vymazaniu, čo bolo pre firmu veľmi nepríjemné.

Svedok I.. S. k zisteným nedostatkom uviedol, že za mimoriadne závažné by považoval nedostatočnú
aktualizáciu operačných systémov, antivírových systémov, stav systému zálohovania správ a prístupu
do počítačových sietí a ktorý tiež uviedol, že zistili závažné pochybenia, ktoré by ohrozili činnosť
akejkoľvek firmy. V kontexte intenzity porušenia, teda závažnosti konania žalobcu je potrebné vnímaťto, že žalovaná je firma vyrábajúca simulátory najmä pre vojenské účely, z ktorého dôvodu mali
štatutári žalovanej aj previerku NBÚ na stupeň tajné. Za nedôvodné považuje tiež námietky týkajúce
sa oneskoreného uplatnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda nedodržania zákonných

lehôt. Námietku o neskúmaní objektívnej lehoty považuje za zavádzajúcu a nezmyselnú. K subjektívnej
lehote poukazuje na to, že svedok I.. P. vo výpovedi uviedol, že telefonicky informoval žalovanú o
priebežne zistených vadách, pokiaľ však nebol celý obraz hotový, neboli tieto čiastkové informácie
relevantné. Žalovaná teda mala komplexný obraz o pochybeniach žalobcu až v čase, keď preberala
písomnú správu o výsledku bezpečnostného auditu.

6. Žalobca vo svojej písomnej replike na vyjadrenie žalovanej uvádza, že zotrváva v celom rozsahu
na dôvodoch uvedených v odvolaní, ktoré podľa jeho názoru indikujú k zrušujúcemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu. Otázka splnenia formálnych náležitostí okamžitého skončenia je otázkou právneho
posúdenia, s ktorou súvisí platnosť samotného právneho úkonu, ktorú teda musel súd prvej inštancie
skúmať z úradnej povinnosti, z ktorého dôvodu je bezvýznamné, či tento nedostatok medzi stranami

bol či nebol sporným, teda či ho žalobca namietal. Naďalej trvá na tom, že zo samotného obsahu
okamžitého skončenia nie je možné ustáliť, kedy malo dôjsť k pochybeniam žalobcu, ktoré sú mu
kladené na ťarchu. Samotné vyjadrenie žalovanej k odvolaniu preukazuje nesprávnosť rozhodnutia, ako
aj nedostatky odôvodnenia vo vzťahu k posúdeniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom,
ako aj nedodržaniu lehoty na možnosť uplatnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. V tomto

smere poukazuje na výpoveď svedka I.. P., ktorý uvádzal, že počas auditu zisťovali chyby, napr. aj v roku
2010, 214, 2016, teda je zrejmé, že za všetky nemohol žalobca, ale svedok nerozumel, prečo tieto chyby
neboli odstránené. Pracovný pomer medzi stranami bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 14.02.2014
a teda pripisovanie žalobcovi chýb z roku 2010 je nelogické, nesprávne, keďže tieto zaviniť nemohol.
Tiež poukazuje na výpoveď svedka S., ktorý uviedol, že po vykonaní auditu boli zistené závažné

pochybenia, ktoré bolo možné pripísať správcovi siete, avšak v kontexte s obdobím rokov, ktoré boli
predmetomauditu,niejemožnéustáliť,ktorémusprávcovisietejemožnépochybeniapripísať.Žalovaná
vo svojom vyjadrení tiež uvádza, že žalobca porušoval svoje povinnosti každý deň v zmysle dôvodov
špecifikovaných v okamžitom skončení, z čoho však nemožno ustáliť začiatok plynutia objektívnej
premlčacej lehoty vo vzťahu k prípadným pochybeniam žalobcu, keďže tieto jestvovali už pred jeho

nástupom do práce v roku 2010 a z uvedeného je teda zjavné, že žalovanej dlhodobo neprekážali.
Pokiaľ ide o súbory CD, s ktorými ako namietal v odvolaní sa súd prvej inštancie nevysporiadal, z
ich datovania je zrejmé, že bezpečnostný audit bol u žalovanej vykonávaný v októbri 2015 a preto už
koncomtohtomesiacamuselažalovanávedieťodôvodoch,prektorésožalobcommôžezrušiťpracovný
pomer okamžite, urobila to však až dňa 01.02.2016. Trval teda na svojich odvolacích námietkach, že súd

prvej inštancie odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k jeho ťažiskovej argumentácii, na ktorej zakladal
dôvodnosť žaloby, sa nevysporiadal buď vôbec, alebo nedostatočným spôsobom.

7. Žalovaná vo svojej písomnej duplike na repliku žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu v
princípe ťažiskovo replikuje dôvody, pre ktoré nepovažuje odvolanie za opodstatnené, dopĺňajúc tieto

o citovanie z niektorých rozhodnutí vyšších súdov. Podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie pomerne
rozsiahlo vo svojom odôvodnení vysporiadal tak s intenzitou porušenia pracovnej disciplíny, ako aj
s plynutím lehôt na uplatnenie skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Z obsahu okamžitého
skončenia jednoznačne podľa jeho názoru vyplýva, že toto bolo dané z dôvodu kontinuálneho neplnenia/
zanedbávania povinnosti žalobcu vo vzťahu k IT infraštruktúre, ktorého sa tento dopúšťal každý deň

trvania jeho pracovného pomeru až do jeho skončenia, pričom sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie,žeprvýkrátsažalovanápreukázateľnedozvedelaodôvodezakladajúcomokamžitéskončenie
pracovného pomeru až po odprezentovaní výsledkov auditu dňa 15.01.2016, čo potvrdil svedok I.. P. a
vyplýva to aj z listinných dôkazov.

8. Žalobca v reakcii na dupliku žalovanej prostredníctvom právneho zástupcu zotrváva na dôvodoch
uvedených v odvolaní, nad rámec ktorých len dopĺňa, že žalobca výslovne odmietol tvrdenia o porušení
pracovnej disciplíny a nikdy neuviedol, že sa dopustil porušení kladených mu za vinu v okamžitom
skončení pracovného pomeru. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, že žalobca sa mal dopúšťať pravidelne
každý deň porušení, ktoré sú mu kladené za vinu v okamžitom skončení, poukazuje na to, že ide o

úplne nové tvrdenia žalovanej, ktoré doposiaľ v konaní produkované neboli, z ktorého dôvodu nemožno
na ne ani v odvolacom konaní prihliadať. Za nepravdivé a osočujúce považuje tvrdenie žalovanej, že
žalobca si mal byť vedomý svojich pochybení uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru, t.j.
že ponechal infraštruktúru v kritickom stave, prípadne, že sám zapríčiňoval tento kritický stav napríkladvypínaním firewallu, jeho nenastavením, sťahovaním porna a podobne, tiež tvrdenie, že toto nemalo byť
medzi stranami sporné, dôrazne sa voči tomu ohradzuje, keďže nič také sa nestalo a nemohlo to teda ani
byť preukázané. Vo vzťahu k CD nosičom, na ktoré poukazuje zdôrazňuje, že upozorňoval na dátumy

reportov a nie na dátumy nahratia súborov na CD, pričom z dátumov reportov (priebeh a koniec októbra
2015) jednoznačne vyplýva kedy boli spracované výsledky bezpečnostného auditu a to, že spoločnosť
x o nich vedela už koncom októbra 2015, pričom konateľ spoločnosti vo výpovedi na otázku žalobcu
uviedol, že už počas auditu informoval žalovanú o priebežných výsledkoch a teda žalovaná už koncom
októbra 2015 vedela o stave svojej IT infraštruktúry a to, že písomná správa o výsledkoch auditu jej bola

údajne odovzdaná až 15.01.2016 na tejto skutočnosti nič nemení, naviac túto skutočnosť z hľadiska
vierohodnosti spochybňuje.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario).

11. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru daného mu žalovanou listom zo dňa 1.2.2016 a s ním súvisiacej náhrady
mzdy zamietol, dospejúc k záveru o naplnení hmotnoprávnych predpokladov opodstatňujúcich záver o
platnom okamžitom skončení pracovného pomeru žalovanej so žalobcom (výrok I.). Zároveň žalovanej

konštatujúc jej plný úspech v spore priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100
% (výrok II.).

12. Žalobca uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (existenciu
inej vady, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie),

v konkrétnosti tvrdí nesplnenie hmotnoprávnych predpokladov pre možnosť platne zvoleným spôsobom
ukončiť s ním pracovný pomer zo strany žalovanej, primárne spochybňujúc dodržanie zákonných lehôt
(§ 68 Zákonníka práce) zo strany žalovanej na uplatnenie tohto práva vo väzbe na jej vedomosť o
vytýkaných mu pochybeniach, vo vzťahu k čomu ťažiskovo súdu prvej inštancie vytýka závažné vady
odôvodnenia rozhodnutia, ktorým sa súd v prípade objektívnej lehoty vôbec a v prípade subjektívnej

lehoty nedostatočne vysporiadal s ich dodržaním, či v tomto smere ním produkovanou argumentáciou,
čo možno subsumovať pod dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie
práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie).
13. Z obsahu spisového materiálu vyplýva (z pracovnej zmluvy č. XXXXXXX zo dňa 14.07.2014), že
žalobca bol s dojednaným dňom nástupu do práce 14.07.2014 zamestnancom žalovanej v pracovnej

pozícii „administrátor“. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú.

14. Z listu zo dňa 01.02.2016 adresovaného žalobcovi bolo zistené, že žalovaná uplatnila právo so
žalobcom okamžite skončiť pracovný pomer odkazom na to, že dňa 15.01.2016 jej bola doručená
Záverečná správa z bezpečnostného auditu IT prostredia žalovanej, správa ktorého IT prostredia je

v zodpovednosti žalobcu a z ktorej vyplýva rozsiahle dlhodobé zanedbávanie povinností žalobcu pri
vykonávaní jeho povinností, je z nej zrejmé, že žalobca 1/ zanedbával základné úlohy administrátora
spojené s profylaktickými prácami, ktoré prechádzajú výpadkom prvkov v rámci IT štruktúry spoločnosti,
2/ zanedbával priebežnú starostlivosť o pracovné a serverové stanice, 3/ ignoroval bezpečnostné riziká
plynúce z principiálnych nedostatkov v rámci IT štruktúry žalovanej, najmä nedostatočné zabezpečenie

sietí LAN a WiFi, neoddelenie servisného segmentu siete, neinformovanosť o stave SW na pracovných
staniciach a serveroch (licencie), absentujúci kompletný prehľad IT prostriedkov (HW) v rámci IT
štruktúry spoločnosti, 4/ zanedbával bezpečnostné aktualizácie OS klientskych a serverových staníc,
5/ zanedbával bezpečnostné aktualizácie mailového serveru, 6/ nezabezpečil dostatočnú ochranu
proti strate firemných dát systémom zálohovania. Zálohovací systém je nakonfigurovaný nesprávne

a aplikovaná zálohovacia politika v rámci spoločnosti nezabezpečuje potrebnú ochranu pred stratou
dát, ktoré menované pochybenia žalobcu hodnotí audit ako veľmi vysoko rizikový faktor ovplyvňujúci
bezpečnosťastabilituITštruktúryspoločnostiarovnakobezpečnosťukladaniaaspracovaniadátvrámci
spoločnosti, čím žalobca porušil povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy a povinnosti vyplývajúcez § 81 písm. a/ a e/ Zákonníka práce, porušil pracovnú disciplínu, z ktorého dôvodu s ním žalovaná
podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce okamžite končí pracovný pomer. Okamžité skončenie
pracovného pomeru nebolo prerokované s odborovou organizáciou ani so zástupcom zamestnancov,

pretože odborová organizácia ani zástupca zamestnancov u žalovanej ako zamestnávateľa nepôsobia.

15. Listom zo dňa 03.02.2016 adresovanej žalovanej žalobca vyjadril nesúhlas s
okamžitým skončením pracovného pomeru a zároveň požiadal o pridelenie práce. Žalovaná mu listom
zo dňa 08.02.2016 oznámila, že doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 05.02.2016,

pracovný pomer skončil, žalovaná na okamžitom skončení pracovného pomeru trvá a nebude žalobcovi
prideľovať ďalšiu prácu.

16. Z emailovej komunikácie zo dňa 16.10.2015 (č.l. 93 spisu) vyplýva, že spoločnosť x, P. ponúkla
žalovanej vykonanie plošnej stabilizácie bezpečnosti a zaslala žalovanej harmonogram realizácie
plošnej stabilizácie bezpečnosti IT štruktúry spoločnosti F.. s tým, že táto mala prebiehať od 19.10.2015

do 27.10.2015.

17. Medzi stranami nie je sporným, že bezpečnostný audit na ktorý sa žalovaná odvoláva v liste o
okamžitom skončení pracovného pomeru, bol vykonávaný externou x s.r.o., ktorej konateľom bol I.. P.,
ktorý ako vyplýva z výsluchu svedka I.. I. S. tohto prizval k vykonaniu bezpečnostného auditu stavu

výpočtovej techniky u žalovanej. Podľa výpovede svedka I.. S., bezpečnostný audit bol vykonávaný u
žalovanej dva dni, po skončení ktorého jeho výsledky I.. S. ústne oznámil I.. P., pričom samotná písomná
správa o výsledku auditu bola spracovaná dodatočne. Svedok sa vyjadril, že pokiaľ by bol na mieste
tak postihnutej spoločnosti, ako v zmysle zistených nedostatkov auditu tomu bolo u žalovanej, nečakal
by na písomnú správu, ale začal by ihneď robiť príslušné opatrenia. Podľa jeho výpovede boli zistené

závažné nedostatky v IT infraštruktúre pokiaľ ide o jej bezpečnosť u žalovanej. Pri audite podľa jeho
výpovede zisťovali aktuálny stav systému počas ich prítomnosti, pričom pri konkrétnych počítačoch bolo
v rámci histórie možné zistiť, kedy bola vykonaná posledná aktualizácia a zistilo sa, že neboli riadne
zálohované dáta (buď boli zálohované len čiastočne alebo vôbec), čo pri charaktere činnosti spoločnosti
žalovanej podľa svedka, bolo veľké riziko. Nebola riadne spravovaná štruktúra užívateľov informačného

systému, napríklad bolo zistené, že zostal umožnený prístup do siete bývalému administrátorovi, ktorý
už nebol zamestnancom žalovanej, prístup na internet spoločnosti bol umožnený ďalším počítačom a
podobne. Podľa svedka zistené nedostatky bolo možné kvalifikovať ako mimoriadne závažné, menovite
nedostatočnú aktualizáciu operačných systémov, antivírových systémov, stav systému zálohovania a
správ, prístup do počítačových sietí.

18. Svedok I.. I. P. vypovedal, že zber dát u žalovanej v súvislosti s bezpečnostným auditom bol
vykonávaný v októbri 2015, pričom potvrdil, že na audite pracoval aj I.. S.. Tiež uviedol, že počas
auditu boli zistené chyby v IT systéme žalovanej existujúce už v roku 2010, tiež 2014 a 2016, pričom
niektoré zistenia boli veľmi kritické, boli hodnotené ako neodbornosť až sabotáž vo svetle toho, že

žalovaná je spoločnosťou, ktorá dodáva bezpečnostné systémy iným krajinám. Z výpovede svedka
tiež vyplýva, že audit bol vykonávaný u žalovanej v októbri 2015. Podľa svedka priebežne telefonicky
informoval žalovanú o zistených chybách, tiež v konkrétnosti v novembri 2015, pričom vo vzťahu k
týmto zisteniam o ktorých ako uviedol žalovanú informoval uviedol, že išlo o vážne veci, pretože v
IT ide vždy o vážne veci. Žalovaná si postupne objednávala služby stabilizácie bezpečnosti jej IT

štruktúry, harmonogram jej vykonávania z októbra 2015 bol návrhom jeho spoločnosti, služby plošnej
stabilizácie vykonávali následne postupne v priebehu cca 3 rokov (ešte aj v roku 2019). Zistené závažné
pochybenia podľa jeho názoru by ohrozili činnosť akejkoľvek firmy. Po 15.12.2015 navrhoval žalovanej
stretnutie s vedením spoločnosti za účelom osobného odprezentovania výsledkov auditu, neboli však
z jej strany akceptované ním navrhované termíny, termín stretnutia dostal až v polovici januára 2016,

kedy odprezentovali aj osobne výsledky zároveň s písomnou správou. I keď počas priebehu auditu
postupne zistené pochybenia telefonicky oznamoval vedeniu spoločnosti, žalovaná chcela komplexnú
písomnú správu, ktorú jej aj odovzdal v polovici januára 2016, ktorý termín 15.01.2016 si pamätá preto,
lebo bolo ťažko dohodnúť termín so žalovanou vzhľadom na dovolenky počas vianočného obdobia.
K harmonogramu plošnej stabilizácie bezpečnosti IT systému žalovanej, ktorého návrh zaslal svedok

žalovanej dňa 16.10.2015, sa vyjadril tak, že už koncom augusta, kedy bol u žalovanej problém s
nefunkčnosťou mailov, na vyriešenie ktorého bola jeho spoločnosť prizvaná a ktorý aj vyriešili, pri
riešení tohto problému zistili množstvo vážnych chýb v IT systéme žalovanej, napríklad zistili prítomnosť
útočiaceho počítaču, v dôsledku čoho aj žalovanej ponúkli služby plošnej stabilizácie jej IT infraštruktúry.19. Žalovanou v priebehu konania pred súdom prvej inštancie na podporu jej tvrdení o pochybeniach
žalobcu predložila tiež znalecký posudok vypracovaný pod č. XX/XXXX znalcom I.. L. T. z odboru

elektrotechnika, zo záverov ktorého vyplýva, že stav IT prostredia, ktorý bol zistený v čase vykonania
auditu externou spoločnosťou u žalovanej nie je bežný, ani akceptovateľný a vyžadoval si okamžité
riešenie problémov, keďže vykazoval výrazné pochybenia z hľadiska bezpečnosti a zachovania
funkčnosti IT systému. Pri vypracovaní posudku znalec vychádzal z bezpečnostného auditu žalovanej,
zoznamu serverov, pričom z hľadiska zistených nedostatkov označil stav bezpečnosti IT systému u

žalovanej v danom období za kritický.

20. Podľa tvrdení žalobcu, bezpečnostný audit mal byť vykonávaný u žalovanej externou spoločnosťou
x v priebehu mesiaca október 2015, čo vyplýva podľa neho aj z CD nosiča, ktorý je prílohou znaleckého
posudku I.. T., z ktorého je možné zistiť dátumy reportov, pričom ako dôsledok bezpečnostného auditu
(na základe zistení z neho) mala nasledovať u žalovanej tzv. plošná stabilizácia bezpečnosti, ktorej

začiatok bol naplánovaný už na 19.10.2015, ktorý termín z hľadiska včasnosti možného uplatnenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca považuje za zásadný s poukazom na plynutie
dvojmesačnej hmotnoprávnej lehoty podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce.

21. Keďže základným predpokladom skúmania naplnenia dôvodov a s nimi súvisiaceho posudzovania

intenzity porušení pracovných povinností žalobcom, na ktorých založila žalovaná opodstatnenosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru s ním je zistenie, či žalovaná svoje právo týmto spôsobom
skončiť pracovný pomer so žalobcom uplatnila včas (t.j. v zákonom stanovených lehotách), primárne
sa odvolací súd zameral na dôvodnosť žalobcom produkovaných odvolacích námietok vzťahujúcich sa
práve k ním tvrdenej skutočnosti o oneskorenom využití práva skončiť s ním pracovný pomer okamžite

zo strany žalovanej, keďže pozitívny záver v tomto smere bez ďalšieho by mal za následok neúspech
žalovanej v spore.

22. Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom v rozhodnom období
(t.j. do 17.6.2016) zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy,

ak zamestnanec: a/ bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b/ porušil závažne pracovnú
disciplínu.

23. Podľa § 68 ods. 2 cit. zákona v znení účinnom v rozhodnom období, zamestnávateľ môže podľa
odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode

na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O
začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

24. Podľa § 70 cit. zákona, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné

zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

25. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, Zákonník práce zakotvuje
ako výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru. Vychádzajúc z jeho závažnosti pre oboch

účastníkov, mal by sa v praxi vyskytovať len vo výnimočných prípadoch, podľa názoru vyšších súdov
obsiahnutých v odôvodneniach vydaných rozhodnutí (príkladmo NS ČR sp. zn. 21Cdo/1483/2006, sp.
zn. 21Cdo/1153/2003) len vtedy, ak nie je spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca
po uplatnení skončenia pracovného pomeru ešte zamestnával počas výpovednej doby.

26. Právna povaha lehôt na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru je prekluzívneho
charakteru, čo znamená, že na rozdiel od premlčacích lehôt súd musí z úradnej povinnosti prihliadať
na ich uplynutie, a teda aj vysporiadať sa so skutočnosťami rozhodujúcimi pre záver o tom, či právo
(v tomto prípade zo strany zamestnávateľa), bolo uplatnené včas. Ich uplynutím totiž toto právo
zaniká, čo má za následok právo druhého účastníka tohto vzťahu, domáhať sa na súde vyslovenia

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, k uplatneniu ktorého došlo aj v konkrétnostiach
danej veci. Objektívnu lehotu môže zamestnávateľ využiť len vtedy, ak sa v rámci subjektívnej lehoty
nedozvedel o dôvode, ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ak sa
zamestnávateľ v priebehu dvojmesačnej prekluzívnej lehoty dozvedel o dôvode okamžitého skončeniapracovného pomeru a svoje právo nevyužil, nemôže už okamžité skončenie pracovného pomeru uplatniť
v rámci jednoročnej objektívnej lehoty. Jednoročná lehota je objektívnou prekluzívnou lehotou, ktorá
začína plynúť odo dňa, keď dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru vznikol. Subjektívna

lehota začína plynúť odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode výpovede, či okamžitého skončenia
dozvedel, preto je potrebné starostlivo skúmať, kedy nastal reálny (nielen v tomto prípade žalovanou
tvrdený)moment„dozvedeniasa“zamestnávateľaoporušenípracovnejdisciplíny,ktoráingerenciasúdu
nadobúda na význame aj so zreteľom na povahu sporu, keďže zákon žalobcovi ako slabšej strane v
individuálnom pracovnoprávnom spore priznáva zvýšenú ochranu. V podmienkach praktického života

sa to o.i. premieta tiež do starostlivého vyhodnotenia všetkých skutočnosti, ktoré sú spôsobilé mať
dopad na záver o včasnom uplatnení práva zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer so svojim
zamestnancom, a to bez ohľadu na to, na ktoré z nich upriamil pozornosť samotný žalobca, avšak o
to viac, ak v tomto smere on sám konkrétne námietky produkoval, keďže nemožno pochybovať, že
dôsledky uplatnenia tohto práva predstavujú významný zásah do osobnej sféry zamestnanca. Keďže
vzťah objektívnej a subjektívnej lehoty je taký, že prostredníctvom subjektívnej lehoty nie je možné

predĺžiť, teda tzv. nadstaviť lehotu objektívnu, pri posudzovaní včasnosti uplatnenia práva zo strany
zamestnávateľa je potrebné zaujať stanovisko v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu ku každej z nich, k
naplneniu čoho v podmienkach posudzovanej veci ako dôvodne namieta aj žalobca, neprišlo.

27. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že objektívnou prekluzívnou lehotou sa v

podmienkach posudzovanej veci súd prvej inštancie v konkrétnosti nezaoberal. Síce skonštatoval, že
žalovaná skončila pracovný pomer okamžite so žalobcom tak v subjektívnej, ako aj objektívnej lehote,
avšak úvahy, v ktorých má mať pôvod záver týkajúci sa dodržania objektívnej jednoročnej lehoty, v
odôvodnení rozhodnutia absentujú úplne. Odvolací súd síce môže mať v rovine možných dohadov
predstavu o tom, čo mohlo viesť súd prvej inštancie k takémuto záveru, avšak na domnienkach, ktoré

nemajú oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, svoje rozhodnutie založiť nemôže o to viac, že
by tak znemožnil takýmito úvahami dotknutej strane argumentovať proti ich správnosti v odvolacom
konaní. Pokiaľ ide o subjektívnu prekluzívnu lehotu, za moment začatia jej plynutia považoval súd
prvej inštancie (prevezmúc argumentáciu žalovanej) deň 15.01.2016, kedy až podľa obranných tvrdení
žalovanej mala táto prevziať od spoločnosti vykonávajúcej bezpečnostný audit jej IT systému (x s.r.o.)

písomnú správu o jeho výsledku, s ktorou skutočnosťou táto spája aj svoju vedomosť o dôvodoch
pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, a pri zistení, že žalovaná uplatnila svoje
právo skončiť pracovný pomer so žalobcom okamžite v zmysle listu zo dňa 01.02.2016, doručeného
žalobcovi dňa 05.02.2016, mal za to, že k tomu došlo z hľadiska plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty
včas. S námietkami žalobcu o jej nedodržaní, prostredníctvom opodstatnenosť ktorých tento odvodzuje

od celého radu skutočností (dôvodoch a termíne vykonania bezpečnostného auditu, výpovede I.. S.
o informovaní I.. P. o výsledkoch auditu po jeho skončení, výpovede I.. P. o priebežnom informovaní
žalovanej o zisteniach z auditu plynúcich, datovania reportov nachádzajúcich sa na CD nosiči, ktorý
tvorí prílohu znaleckého posudku a ďalších) sa súd prvej inštancie vyporiadava tak, že tieto neobstoja
z dôvodu, že I.. P. je konateľom spoločnosti vykonávajúcej bezpečnostný audit, nie však zástupcom

žalovanej a I.. S. bol len jeho spolupracovníkom pri vykonávaní auditu, vychádzajúc z čoho tvrdenia I..
S. nehodnotí ako relevantné a sumárne uzatvára, že žalobca nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že
žalovaná sa už v lete, najneskôr v novembri 2015, mala/mohla dozvedieť o dôvodoch, na ktorých neskôr
založila okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Podľa názoru súdu prvej inštancie až z
písomnej správy o ukončení auditu, ktorá bola odovzdaná žalovanej dňa 15.01.2016, bolo možné sa

dozvedieť o pochybeniach žalobcu a stupňa rizika ohrozenia IT štruktúry, ktorá bola v zmysle správy a
tiež následne aj vypracovaného znaleckého posudku hodnotená ako kritická.

28. V kolízii s výsledkami doposiaľ vykonaného dokazovania však možno prisvedčiť odvolateľovi, že
vyššie uvedené zdôvodnenie dodržania subjektívnej prekluzívnej lehoty súdom pre uplatnenie práva

žalovanouokamžiteskončiťpracovnýpomersožalobcom(nadrámecabsenciezdôvodneniao dodržaní
objektívnej prekluzívnej lehoty) nemožno považovať jednak za dostatočne zodpovedajúce všetky
rozhodujúce námietky žalobcu vzťahujúce sa k nim namietanému nedodržaniu tejto lehoty a jednak
vysporiadavajúce sa s významnými zisteniami vyplývajúcimi z dokazovania, spôsobilými ovplyvniť
záver o tom, kedy sa žalovaná dozvedela o skutočnostiach nasvedčujúcich porušovaniu pracovných

povinností žalobcom. Pravdou síce je, že o niektorých zisteniach takéhoto charakteru sa v odôvodnení
súd prvej inštancie zmieňuje, hodnotí ich však len izolovane a nie v ich vzájomných súvislostiach tak,
ako mu to ukladá ust. § 191 CSP.29. Za významnú pre zodpovedanie vyššie uvedenej otázky možno považovať svedeckú výpoveď I..
S., ktorý bol prizvaný spoločnosťou V. (I.. P.) na spoluprácu pri vykonaní bezpečnostného auditu IT
systému u žalovanej, ktorý prebehol v októbri 2015, podľa výpovede svedka trval dva dni a po jeho

skončení (boli zistené podľa svedka tak závažné nedostatky a takého charakteru, že podľa jeho názoru
bolo potrebné to zo strany dotknutej spoločnosti bezodkladne riešiť a nečakať na písomnú správu) o
tomto jeho výsledku informoval I.. P., ktorý v rámci svojej výpovede pred súdom tieto tvrdenia I.. S.
nepoprel. Pravdou je, ako uvádza súd prvej inštancie v odôvodnení, že I.. S. nie je zamestnancom
žalovanej, avšak v nadväznosti na ňu je potom potrebné sa vysporiadať s výpoveďou samotného I..

P., ktorý pred súdom uviedol, že priebežne informoval žalovanú o nedostatkoch zistených auditom (vo
výpovedi konkretizuje, že aj v novembri 2015), kedy už len vychádzajúc zo svedeckej výpovede I.. S. bol
týmto informovaný o tak zásadných nedostatkoch zistených auditom, ktoré si vyžadovali okamžitý zásah
z hľadiska bezpečnosti IT systému žalovanej, ktoré zistené toxické prostredie v IT systéme žalovanej
samotný I.. P. kvalifikuje na úrovni vystavenia spoločnosti žalovanej možnej špionáži, či ukradnutia
citlivých údajov, samotný svedok informácie v tomto smere poskytnuté v novembri 2015 žalovanej

označuje za vážne (jeho výpoveď v tomto smere žalovaná nepopiera). Svedok I.. P. netvrdí (tiež nie
je racionálny dôvod sa domnievať už len z dôvodu elementárnej odbornej starostlivosti, či opatrnosti z
jeho strany), že by v rámci informovania žalovanej v novembri 2015 vzal na seba riziko neinformovať
žalovanú o všetkých významných bezpečnostných rizikách jej IT systému, či zásadných nedostatkoch o
ktorýchmalvedomosťposkončeníaudituodI..S.,prítomnésútiežreportydatovanézaugustaaoktóbra

2015 (ktoré sú na CD nosiči, ktorý je prílohou znaleckého posudku) a ktoré slúžili ako prameň zistení o
závažných nedostatkoch aj pre znalca a ktorými (informáciami na nich obsiahnutými) už v obdobiach,
kedy sú datované jednoznačne I.. P. disponoval. Vážne nedostatky IT prostredia u žalovanej
boli zistené už v auguste 2015 (narušená bezpečnosť, zistený útočiaci iný počítač), odstraňované
spoločnosťou x s ktorou následne bola založená spolupráca so žalovanou, ktorá jej zadala vykonanie

bezpečnostného auditu IT systému, harmonogram vykonávania stabilizácie bezpečnosti IT systému u
žalovanej bol zasielaný žalovanej už v polovici októbra 2015. Na stabilizácii bezpečnosti IT systému
mala dotknutá spoločnosť I.. P. podľa jeho tvrdenia pracovať dlhodobo až do roku 2019 vrátane (odvolací
súd poznamenáva, že paradoxne žalobcovi ako jednotlivcovi je kladené na ťarchu, že vady bezpečnosti
IT systému, podľa zistenia prítomné už od roku 2010, kedy ako administrátor ešte nepôsobil u žalovanej

neodstránil v období cca roka a pol, kedy trval jeho pracovný pomer). Žalovaná informovaná svedkom
I.. P. o vážnych nedostatkoch v jej IT systéme necháva plynúť čas, bez aktivity voči žalobcovi, tvrdiac,
že v očakávaní vypracovania aj písomnej podoby poskytnutých informácií, ktorej sa napriek závažnosti
zisteného stavu bezodkladne nedožaduje, žalobcu ponecháva na pozícii administrátora, dokonca keď
sa stretnutia v decembri 2015 za účelom osobného odprezentovania výsledkov auditu dožaduje I.. P.

(tvrdiac, že aj z dôvodu odovzdania písomnej správy) na toto nereflektuje a termín stretnutia stanoví
až na polovicu januára 2016. Pochybnosti sú prítomné aj vo vzťahu k vierohodnosti z uvedeného
časového obdobia datovaného preberacieho protokolu k správe vzbudzuje fakt (v zmysle či vôbec
bola vypracovaná a odovzdaná v tom čase, či nejde len o účelovosť vo vzťahu k subjektívnej lehote),
že tento bol do konania doložený napriek niekoľkoročnému sporu až pred jeho ukončením). Žalovaná

dôvodnosť okamžitého skončenia zakladá na tvrdení, že vzhľadom k významne narušenej bezpečnosti
jej IT systému, každý ďalší deň trvania pracovného pomeru by ju ohrozil, nemožno spravodlivo od nej
tak žiadať jeho ponechanie v pracovnom pomere, zároveň je tu prítomné časové vákuum v ktorom
napriek dostupným informáciám nekonala. Vo vzájomných súvislostiach vyhodnotených uvedených
skutočností tak bude potrebné v ďalšom posúdiť, či vedomosť žalovanej o pochybeniach žalobcu, od

ktorých odvodzuje uplatnenie práva okamžite s ním skončiť pracovný pomer, je možno udržateľne viazať
až na moment tvrdeného prevzatia písomnej správy o výsledku vykonaného bezpečnostného auditu, k
naplneniu čoho doposiaľ nedošlo a následne podľa výsledku zvoliť ďalší procesný postup. V nadväznosti
na konštatované nedostatky dôvodov napadnutého rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd nemôže
nepoukázať tiež na nedostatok odôvodnenia vzťahujúceho sa k trovám konania, keďže z neho nemožno

zistiť, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal tiež s možnou aplikáciou ust. § 257 CSP,
skúmanie dôvodnosti ktorej je potrebné v každom prípade aj bez toho, ak by to strany požadovali.

30. Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na
jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným právam strany sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý

proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti
s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok z 21. októbra 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96,
R. T. proti Š., rozsudok z 9. decembra 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H.,rozsudok z 19. apríla 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (I. ÚS
226/03 z 12. mája 2004, III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, III. ÚS 95/06 z 15. marca 2006, sp. zn. III.
ÚS 260/06 z 23. augusta 2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12.

júna 2008), nie je síce nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď,
pričom rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť aj podľa povahy rozhodnutia,
musí byť však analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, a ak súd v odôvodnení nereaguje
dostatočným spôsobom na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany
prednesenú (v tomto prípade) žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať podľa judikatúry za

zásadnú vadu, keďže požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jedným zo základných atribútov
spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť
a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce)
rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ako
neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“, ústavné kritériá vyplývajúce preň z ústavy a dohovoru.

31. Keďže v okolnostiach danej veci je síce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia svojim obsahom
pomernerozsiahle,avšaknebolasplnenánastranesúduprvejinštanciejehopovinnosťriadnezdôvodniť
svoje rozhodnutie tiež v časti týkajúcej sa dodržania zákonných lehôt na včasné uplatnenie práva
žalovanou okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom (ako základného predpokladu pre následný
prieskum naplnenia dôvodov na ktorých bolo skončenie pracovného pomeru založené), pri absencii

presvedčivého vyargumentovania námietok žalobcu k tejto problematike sa vzťahujúcich, pričom ide o
dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu, odvolací súd z dôvodu uvedeného v ust. § 389 ods. 1 písm.
b/ CSP napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391
CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom s poukazom na dôvody zrušujúceho rozhodnutia,
sa z dôvodu hospodárnosti ďalšími dôvodmi odvolania, týkajúcimi sa intenzity porušenia pracovnej

povinností žalobcom nezaoberal.

32. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci, bude odstrániť zistené nedostatky, ktoré sú
špecifikované v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, t. j. vysporiadať sa s
(ne)dodržaním zákonných lehôt na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom

vo svetle a vo vzájomných súvislostiach všetkých rozhodujúcich skutočností, ako základného
predpokladu pre vecný prieskum naplnenia zostávajúcich hmotnoprávnych predpokladov pre platné
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, a podľa výsledku zvoliť ďalší procesný postup,
pričom bude postupovať v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvej inštancie,
svojím procesným postupom poskytne stranám možnosť realizovať procesné práva zaručené Ústavou

Slovenskej republiky, CSP, argumenty produkované stranami a zistené skutočnosti starostlivo vyhodnotí
podľa zásad § 191 CSP a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej
inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby
vytváralo dostatočné skutkové a právne východiská pre uskutočnenie jeho prieskumu v prípadnom
ďalšom odvolacom konaní.

33. Právny názor odvolacieho súdu je pre súd prvej inštancie záväzný (§ 391 ods. 2 CSP).

34. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie pri novom rozhodnutí (§
396 ods. 1, 3 CSP).

35. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§
393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ( § 427 ods. 1CSP).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§428 CSP).