Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. február 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/155/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413218212
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1413218212.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek

senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej v právnej veci žalobcu: IRM Slovakia s.r.o., Pekná
cesta 15, 831 05 Bratislava, IČO: 36 697 702, zastúpeného CERHA HEMPEL Šiška & Bannert s. r. o.,
Zochova 6-8, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 861 961 proti žalovanému: R..
L. N., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt Z. XXXX/XX, XXX XX Z., štátny občan M., zastúpenému LEGAL
CARTEL s.r.o., Na Hrebienku 5433/40, 811 02 Bratislava - Staré mesto, IČO: 36 677 175 o zaplatenie
istiny 28.132,29 eura o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV pod č. k.
10Cb/64/2014-547 zo dňa 5.8.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 10Cb/64/2014-547 zo dňa
5.8.2020 v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému v plnom rozsahu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 10Cb/64/2014-547
zo dňa 5.8.2020 s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal

žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.132,29 eura, výrokom II. priznal žalobcovi náhradu
trovprvoinštančnéhokonaniavrozsahu100%,ktorújepovinnýzaplatiťžalovanýavýrokomIII.rozhodol,
že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, a to s poukazom na
ustanovenia § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1
a § 369 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou

súdu prvej inštancie dňa 26.9.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 28.132,29 eura z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo nevrátením zálohy na pohonné
hmoty a zúčtovateľnej zálohy, ktoré boli vyplatené žalovanému ako bývalému konateľovi žalobcu na
výkon jeho funkcie. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu nerozporoval skutočnosť, že mu boli
žalobcom poskytnuté zálohy na pohonné hmoty za obdobie 2.1.2012 až 2.5.2012 v celkovej sume
2.500,- eur, avšak nesúhlasil s ich vrátením v celkovej výške, nakoľko predstavovali reálne výdavky
na pohonné hmoty, ktoré žalovanému vznikli pri výkone funkcie konateľa. Zároveň žalovaný poprel

skutočnosť, že mu žalobca poskytol sumu 27.500,- eur ako zúčtovateľnú zálohu, nakoľko od žalobcu
prevzal sumu 7.500,- eur, čo potvrdil aj podpisom na výdavkovom pokladničnom bloku, pričom žalovaný
sa domnieva, že bez jeho vedomia bola neznámou osobou doplnená k vyplatenej sume číslica tak, aby
predstavovala sumu 27.500,- eur. Žalovaný podľa svojho tvrdenia sumu 20.000,- eur nikdy neprevzala žalobcovi tak nevznikol žiaden nárok na jej vymáhanie. Žalobca v rámci procesného útoku navrhol
vykonať dokazovanie výdavkovými pokladničnými dokladmi na sumy po 500,- eur (č.l. 15-17), výpisom z
účtu žalobcu s pohybmi po 500,- eur (č.l. 18-19), výdavkovým pokladničným dokladom na sumu 27.500,-

eur,výplatnoupáskoužalovanéhoza05/2012,výsluchomkonateľovžalobcup.N.ap.Y.,porovnávacími
cestovnými príkazmi (č.l. 150-161), cestovnými príkazmi vystavenými na Poistpoint, s.r.o. (č.l. 163-171),
porovnávacími pokladničnými dokladmi (č.l. 189-194), výpisom z pokladničnej knihy žalobcu a žalovaný
v rámci procesnej obrany navrhol dokazovanie cestovnými príkazmi za január až máj 2012 spolu s
kópiami potvrdení o nákupe pohonných hmôt a znaleckým dokazovaním.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom pre zmeškanie č. k. 10Cb/64/2014-203 zo dňa 20.1.2017 rozhodol tak,
že žalobe v celom rozsahu vyhovel, pričom na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave
uznesením pod č. k. 3Cob/165/2017-290 tento rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom pre zmeškanie pod č. k. 10Cb/64/2014-384
žalobu zamietol a následne Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3Cob/101/2019-513 rozhodol tak,

že predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah následných
tvrdení žalobcu a žalovaného a vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu uviedol, že medzi
stranami nebolo sporné, že žalovaný bol konateľom žalobcu, žalobca (správne malo byť zrejmé uvedené

„žalovaný“ - poznámka odvolacieho súdu) nepoprel prijatie záloh na pohonné hmoty v celkovej výške
2.500,- eur. Ako spornú súd prvej inštancie vyhodnotil otázku, či žalovaný riadne vyúčtoval takto prijaté
finančné prostriedky a či vykonal služobné cesty, ktoré mal vyúčtovať, ako aj otázku, či žalovaný prijal
sumu 27.500,- eur na základe výdavkového pokladničného dokladu (č.l. 20), keď žalovaný tvrdil, že
na jeho základe prijal len 7.500,- eur. Z vykonaného dokazovania a právneho posúdenia v zmysle §

451 ods. 1, ods. 2, § 456 Občianskeho zákonníka dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je
v plnom rozsahu dôvodná. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhovaný dôkaz znaleckým
dokazovaním, či bol výdavkový pokladničný doklad, ktorým mal žalovaný prevziať sumu 27.500,-
eur, pozmeňovaný neskorším dopísaním sumy 20.000,- eur, nakoľko dospel k záveru, že znalecké
dokazovanie nie je podľa § 207 ods. 1 CSP dôvodné, keď rozhodnutie súdu nebolo závislé od posúdenia

otázky, na ktoré treba vedecké poznatky. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť,
že žalovaný nevyužil svoje právo podľa § 209 CSP a sám neinicioval podanie súkromného znaleckého
posudku. Súd prvej inštancie uvedený výdavkový pokladničný doklad (č.l. 20) aj po porovnaní s jeho
originálom vyhodnotil ako nepochybný v žalovaným spochybňovanej časti, či bola v doklade v stĺpci
„Celkom k úhrade“ dopísaná číslica 2 pred sumu 7.500,- eur a v riadku „slovom“ dopísané slovo

dvadsať pred slovo sedemtisícpäťsto. Žalovaný na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie
dňa 6.6.2018 odmietol odpovedať na otázku, či je na origináli uvedeného dokladu jeho podpis a právny
zástupca žalovaného navrhol, aby súd prvej inštancie na predložený originál dokladu neprihliadal,
nakoľko nebol označený v rámci sudcovskej koncentrácie konania v danej lehote. Súd prvej inštancie
tejto námietke žalovanej strany nevyhovel, nakoľko spornosť tohto dokladu bola vyvolaná žalovaným

od začiatku konania a ide stále o ten istý doklad - dôkaz, od ktorého žalobca odvíja svoj nárok. Na
základe porovnania originálu predmetného dokladu s jeho kópiou založenou v spise súd prvej inštancie
konštatoval, že žalovaným namietaný zásah do tohto dokumentu sa mu javí ako nepravdepodobný,
pričom na posúdenie tejto otázky súd prvej inštancie nepotreboval vedecké poznatky. Rozdiel medzi
oboma dokumentmi spočíval len v tom, že na origináli bola v pravom hornom rohu napísaná ceruzkou

číslica 28 a v pravom dolnom rohu je v kolónke Má dať - účet dopísané 335003, v čom súd prvej
inštancienevzhliadoldôvodnaúvahuonepreukázanískutočnosti,žežalovanýuvedenúsumuneprevzal
a považoval za logické vysvetlenie žalobcu, že ide zrejme o označenie pre potreby účtovníka. Súd prvej
inštancie nevykonal ani žalovaným navrhované dokazovanie ohľadom autenticity výdavkového dokladu,
ktorým mal byť žalovanému vyplatený podiel na zisku žalobcu vo výške 17.424,69 eura a žalovaným

tvrdenej skutočnosti, že podpisoval aj blanco výdavkové účtovné doklady, nakoľko takéto dokazovanie
súd prvej inštancie vzhľadom na predmet konania nepovažoval za hospodárne a relevantné. Konateľ
žalobcu p. Y. vo výpovedi uviedol, že sám fyzicky sumu 27.500,- eur odovzdal žalovanému s tým, že
ako spoločníci sa dohodli, že kúpia byt v L., čo riešili od septembra 2011 a žalovaný za uvedeným
účelom žiadal zálohu, nakoľko bol za túto vec zodpovedný a uvedenú sumu žalovaný prevzal 23.2.2012.

Vzhľadom na predmet sporu súd prvej inštancie vyhodnotil ako irelevantnú procesnú obranu žalovaného
prezentovanú na pojednávaní konanom dňa 21.2.2018 v tom smere, aké výdavkové doklady žalobca
používa a z akého dôvodu je doklad na 27.500,- eur iného typu ako ostatné. Z výpovede konateľa p. N.
vyplynulo, že síce nebol priamo pri odovzdávaní sumy 27.500,- eur, ale mal vedomosť, že tieto peniazemajú byť vyplatené žalovanému s tým, že na kúpe nehnuteľnosti sa dohodli niekedy v septembri 2011.
Ďalej súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 21.2.2018 žalobca
predložil výpis z pokladničnej knihy žalobcu, pričom právny zástupca žalovaného namietal vykonanie

tohto dôkazu, nakoľko nebol predložený v lehote určenej súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa
2.11.2016, k čomu súd prvej inštancie uviedol, že žalobca síce tento dôkaz predložil po lehote uloženej
podľa § 181 ods. 4 CSP, avšak s poukazom na § 153 ods. 2 CSP súd prvej inštancie na predmetný
dôkaz prihliadol, pretože nejde o jediný a rozhodujúci dôkaz a nie kvôli tomuto neskoršiemu predloženiu
dôkazubolonariaďovanéďalšiepojednávanie,aleboloodročovanéna6.6.2018zaúčelomvykonaniauž

navrhnutého dokazovania. Z uvedeného výpisu z pokladničnej knihy vyplýva, že žalobca mal skutočne
v knihe zaúčtovanú zálohu na sumu 27.500,- eur na osobu žalovaného.

5. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú, zmätočnú a špekulatívnu procesnú obranu žalovaného v
častivyúčtovaniaposkytnutýchzáloh,čovyvodilzcelkovéhoobrazutejtoobrany,keďnemoholignorovať
skutočnosť, že žalovaný zrejme omylom predložil žalobcovi identické cestovné príkazy pod hlavičkou

spoločnosti Poistpoint, s.r.o., pričom súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že spoločnosť Poistpoint,
s.r.o. bola zapísaná do obchodného registra až dňa 14.4.2012 a teda žalovaný nemohol tejto svojej
spoločnosti do tohto času predkladať cestovné príkazy, avšak súd prvej inštancie z týchto skutočností
prijal logický záver, že žalovaný v reálnom čase od 01/2012 do 05/2012 nevykonával vyúčtovanie
cestovných príkazov a vyplatených záloh žalobcovi, ale až neskôr, keď už spoločnosť Poistpoint, s.r.o.

bola zapísaná do obchodného registra, vykonal žalovaný „súhrnné vyúčtovanie“ žalobcovi za obdobie
od 01/2012 do 05/2012, avšak zrejme omylom uviedol hlavičku svojej novej firmy a po zistení tohto
omylu opravil hlavičku na žalobcu. Skutočnosť, že žalovaný nevykonával vyúčtovanie v riadnom čase
je podľa súdu prvej inštancie preukázaná aj tým, že vo vyúčtovaní, ktoré predložil súdu prvej inštancie,
sa nachádza aj pokladničný blok za nákup pohonných hmôt z roku 2013. Súd prvej inštancie považoval

za dôvodné námietky žalobcu voči procesnej obrane žalovaného ohľadom preukázania množstva
služobných ciest, množstva natankovaných pohonných hmôt, dátumov vykonania služobných ciest,
veľkosť nádrže vozidla, tankovania do príručného kanistra. Vozidlo Mercedes 200 C Kompressor má
nádrž62litrov,pričomžalovanýmaltankovaťdňa6.4.2012-70,68litrovpohonnýchhmôt,dňa18.5.2012
- 66,24 litrov a dňa 29.5.2012 - 65,85 litrov, čo súd prvej inštancie považoval za nedôveryhodnú

procesnú obranu a rovnako za hranične nepravdepodobné považoval súd prvej inštancie aj tvrdenie
žalovaného o tankovaní aj do príručného kanistra, a to vzhľadom na jeho časté tankovanie (aj trikrát
denne) a deklarované množstvo služobných ciest. Súd prvej inštancie sa stotožnil s pochybnosťami
žalobcu ohľadom nezrovnalostí medzi množstvom tankovaných pohonných hmôt, napr. tankovanie dňa
18.5.2012, kedy mal žalovaný tankovať 66,24 listrov pohonných hmôt o 18:29 hod. a následne 31,47

litrovpohonnýchhmôto22:10hod.,tedaspolu97,71litrovpohonnýchhmôtvpriebehunecelých4hodín.
Ďalej mal žalovaný dňa 29.5.2012 tankovať 65,85 litrov pohonných hmôt o 17:11 hod. a následne 12,75
litrovpohonnýchhmôto20:26hod,atedaspolu78,6litrovpohonnýchhmôtvpriebehu3hodín.Žalovaný
dňa27.3.2012vpriebehutohoistéhodňatankovalcelkovotrikrát,atoo09:29hod.(tankovanémnožstvo
pohonných hmôt 44,20 litrov), o 16:53 hod. (tankované množstvo pohonných hmôt 12,62 litrov), ako aj o

18:56 hod. (tankované množstvo pohonných hmôt 18,82 litrov), t.j. spolu 75,64 litrov, avšak z doložených
cestovných príkazov vyplýva, že v tento deň neuskutočnil pracovnú cestu, ktorá by odôvodňovala takéto
množstvo tankovaných pohonných hmôt, keď v ten deň mal byť žalovaný na služobnej ceste Bratislava
mesto, Petržalka - Sereď, čo aj s trasou po meste Bratislava predstavuje cca vzdialenosť 200 km.
Dňa 25.4.2012 mal žalovaný v priebehu toho istého dňa tankovať celkovo trikrát, a to o 10:39 hod.

(tankované množstvo pohonných hmôt 50,16 litrov), o 16:13 hod. (tankované množstvo pohonných hmôt
9,07 litrov), ako aj o 17:47 hod. (tankované množstvo pohonných hmôt 28,59 litrov), t.j. spolu 87,82 litrov,
avšak v tento deň neuskutočnil pracovnú cestu, ktorá by odôvodňovala takéto množstvo tankovaných
pohonných hmôt. Súd prvej inštancie ako pochybné vyhodnotil aj tvrdenie žalovaného, že vykonával
cesty aj počas dní pracovného pokoja či štátnych sviatkov. Takáto skutočnosť síce nie je vylúčená,

ale súd prvej inštancie to považoval za pochybné, nakoľko služobnú cestu nestačí len vykonať, ale
jej význam spočíva v tom, že sa na nej dotyčná osoba s niekým stretne a prerokuje alebo dohodne
obchodný prípad, pričom počas dňa pracovného pokoja či štátneho sviatku je možnosť obchodného
stretnutia limitovaná. V nadväznosti na vyššie uvedené súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že
žalovaný vzhľadom na súdne konanie a pochybnosť o vykonaní služobných ciest namietnutú žalobcom

nepreukázal žiadnym spôsobom odôvodnenosť týchto ciest, napr. s kým sa stretol, obsah stretnutia
a jeho výsledok. V cestovných príkazoch pritom žalovaný deklaroval, že bol za rozhodné obdobie na
služobných cestách v podstate každý jeden kalendárny deň. Na pojednávaní žalovaný uviedol, že
cestovné príkazy vystavoval ako zamestnanec a sám si ich schvaľoval ako konateľ žalobcu. V tejtosúvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že súdu nebolo vôbec preukázané, že by bol
žalovaný aj zamestnancom žalobcu a v akej pozícii. V skoršej obrane žalovaný tvrdil, že zálohy mu boli
poskytnuté z titulu výkonu funkcie konateľa, avšak vzťah konateľa obchodnej spoločnosti nemôže byť

založený pracovnou zmluvou. Spôsob deklarovaného predkladania vyúčtovania cestovných príkazov,
keď žalovaný ako osoba ich výlučne sám podpisoval, považoval súd prvej inštancie za nesprávny s tým,
že žalobca pritom uviedol, že v rámci ich interných predpisov musela za žalobcu predložené cestovné
príkazy prijímať osoba zodpovedná za účtovníctvo. Súd prvej inštancie ustálil záver, že žalovaný
nepreukázal v súdnom konaní vykonanie namietaných služobných ciest a vyúčtovanie poskytnutých

záloh, v dôsledku čoho vyhodnotil procesnú obranu žalovaného ako nedôvodnú a účelovú a žalobe
v celom rozsahu vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že
žalobcovi ako v celom rozsahu úspešnej strane sporu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania. Náhradu trov odvolacieho konania súd prvej inštancie nepriznal žiadnej zo
strán sporu, nakoľko každá z nich mala úspech v odvolacích konaniach rovnaký.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) CSP a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a aby priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Žalovaný v odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces, k čomu uviedol, že už v podanom

odpore proti platobnému rozkazu spochybnil pravosť výdavkového pokladničného dokladu zo dňa
23.2.2012 znejúceho na sumu 27.500,- eur s tým, že od žalobcu prevzal len sumu 7.500,- eur, a to
dňa 23.2.2012, na základe čoho sa žalovaný domnieval, že buď došlo k dopísaniu číslice 2 pred sumu
7.500,- eur, alebo že na blanco pokladničný doklad, ktorý obsahoval len podpis žalovaného (čo bola
podľa tvrdenia žalovaného bežná prax u žalobcu) bola neskôr dopísaná suma 27.500,- eur, pričom

na preukázanie uvedených skutočností žalovaný navrhol znalecké dokazovanie za účelom zistenia, či
podpis na výdavkovom pokladničnom doklade je staršieho dáta ako samotná vypísaná suma 27.500,-
eur, príp. či bola pred sumu 7.500,- eur, ktorej príjem žalovaný nespochybnil, neskôr dopísaná číslica
2, a to prvýkrát na pojednávaní konanom dňa 2.11.2016 a následne opätovne na pojednávaní dňa
21.2.2018. S poukazom na § 181 ods. 2 CSP žalovaný v odvolaní namietal porušenie procesného

postupu súdom prvej inštancie, ktorý na žiadnom z pojednávaní neuviedol, ktoré dôkazy vykoná a ktoré
nie a z toho dôvodu ani žalovaný neinicioval vypracovanie súkromného znaleckého posudku podľa §
209 CSP, keďže v priebehu konania súd prvej inštancie nezamietol jeho návrh na znalecké dokazovanie
a ani sa nevyjadril v tom smere, že jeho rozhodnutie nie je závislé od posúdenia otázky, na ktorú treba
vedecké poznatky. Podľa názoru žalovaného mu súd prvej inštancie takýmto nesprávnym procesným

postupomznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu
práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie navyše v napadnutom rozsudku uviedol, že žalovaným
namietaný zásah do výdavkového pokladničného dokladu „sa mu javí ako nepravdepodobný“, pričom
zároveň uviedol, že existujú rozdiely medzi originálom a kópiou tohto výdavkového pokladničného
dokladu. Súdom prvej inštancie použitá formulácia „sa mu javí ako nepravdepodobný“ podľa žalovaného

odkazuje na to, že súd prvej inštancie si zásahmi do výdavkového pokladničného dokladu nemôže byť a
ani nie je istý, pričom tieto pochybnosti mohli, resp. mali byť odstránené znaleckým dokazovaním, ktoré
žalovaný v priebehu konania niekoľkokrát navrhol, avšak tomuto návrhu nebolo zo strany súdu prvej
inštancie vyhovené. Žalovaný zdôraznil, že je obligatórnou povinnosťou súdu buď v rámci predbežného
prejednania sporu alebo na prvom pojednávaní určiť sporné a nesporné skutkové tvrdenia a vymedziť

predmet dokazovania. V žiadnom prípade nestačí, ak súd tieto skutočnosti uvedie len v rozhodnutí
vo veci samej. Neakceptovanie dôkazného návrhu možno čo do vecného obsahu odôvodnenia založiť
len tromi dôvodmi: prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť nemá relevantnú súvislosť s
predmetom konania, ďalším je argument, podľa ktorého navrhnutý dôkaz nepotvrdí ani nevyvráti tvrdenú
skutočnosť, čiže nedisponuje vypovedacou potenciou a naostatok tretím je nadbytočnosť dôkazu vo

vzťahu k tvrdeniu, ktoré už bolo s praktickou istotou buď overené alebo vyvrátené. Podľa názoru
žalovaného mal ním navrhnutý dôkaz znaleckého dokazovania relevantnú súvislosť s predmetom
konania, vykonanie tohto dôkazu mohlo potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia žalovaného a umožniť súdu
prvej inštancie vydať spravodlivé rozhodnutie. Súd prvej inštancie nevykonanie návrhu žalovaného
odôvodnil len tým, že jeho rozhodnutie nebolo závislé od posúdenia otázky, na ktorú treba vedecké

poznatky, avšak súčasne uviedol, že nie je vylúčený zásah do výdavkového pokladničného dokladu po
jeho podpísaní, v čom žalovaný vidí porušenie jeho ďalšieho čiastkového práva na spravodlivý proces
a síce právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie si v odôvodnení rozsudku
sám protirečí. Podľa žalovaného súd prvej inštancie porušil aj ďalšiu svoju povinnosť zakotvenú v §220 ods. 2 CSP, keď v odôvodnení rozsudku nikde neuviedol, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako tieto vzájomne vyhodnotil a prečo na tvrdenia žalovaného neprihliadal a absencia týchto
skutočností spôsobila vadu rozhodnutia spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku. Vo vzťahu

k odvolaciemu dôvodu súvisiacemu so žalovaným tvrdenou inou vadou konania majúcou za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci žalovaný v odvolaní poukázal na čl. 15 ods. 1, ods. 2, § 191 ods. 1,
ods. 2 CSP s tým, že žalovaný túto inú vadu vidí v pochybeniach súdu prvej inštancie vo vykonanom
dokazovaní a v pochybeniach pri aplikácii zásady voľného hodnotenia dôkazov, ergo v úvahách, ktorými
sa súd prvej inštancie riadil pri hodnotení jednotlivých dôkazov, ktoré podľa žalovaného nezodpovedajú

zásadám formálnej logiky. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na vyplatenie podielu na zisku žalobcu
za rok 2011 žalovanému, keď je podľa žalovaného absolútnym nezmyslom, aby žalobca od svojej
údajnej pohľadávky v celkovej výške 30.000,- eur odrátal sumu 1.867,71 eura (mzdu žalovaného ako
zamestnanca žalobcu) a úplne bez problémov vyplatil žalovanému podiel na zisku vo výške 17.424,69
eura, navyše keď obe tieto sumy mali byť žalovanému vyplatené približne v rovnakom období (máj
- jún 2012). Vo vzťahu k zúčtovateľnej zálohe žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že poskytol žalovanému sumu 27.500,- eur, pričom žalovaný
takéto tvrdenie žalobcu od počiatku popieral. Žalovaný poukázal na výpovede spoločníkov a konateľov
žalobcu na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 21.2.2018, na ktorom im boli položené
jednoduché otázky týkajúce sa údajnej kúpy nehnuteľnosti, výšky zálohy za túto nehnuteľnosť, ako aj
otázky týkajúce sa rozdielov medzi jednotlivými výdavkovými pokladničnými dokladmi, pričom konatelia

žalobcu nevedeli odpovedať na žiadnu z otázok týkajúcich sa tejto kúpy. Žalovaný zastáva názor, že
súd prvej inštancie pri rozhodovaní akoby „zabudol“ na výpovede spoločníkov a konateľov žalobcu,
ktorí nielenže nevedeli odpovedať na jednoduché otázky, ale navyše si ich výpovede aj protirečili,
čo podľa názoru žalovaného mal súd prvej inštancie vziať do úvahy a minimálne sa zamyslieť nad
hodnovernosťou ich výpovedí. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal na podľa neho značné rozdiely medzi

výdavkovými pokladničnými dokladmi predloženými žalobcom s tým, že výdavkový pokladničný doklad,
ktorým mala byť žalovanému poskytnutá zúčtovateľná záloha je napriek skutočnosti, že je datovaný
v rovnakom období ako ostatné výdavkové pokladničné doklady, odlišný. Výdavkový pokladničný
doklad na sumu 27.500,- eur je jediným dokladom z tohto obdobia, ktorý je typologicky odlišný, má
nejasne definovaný účel a neobsahuje podpis v časti „Schválil“, čo vedie žalovaného k záveru, že

je vyfabrikovaný, na čo žalovaný taktiež súd prvej inštancie upozornil s tým, aby na toto tvrdenie
žalovanéhoprirozhodovaníprihliadol,čosavšaknestalo.Zdokladovprodukovanýchvkonanížalobcom
v žiadnom prípade nevyplynula skutočnosť, že v čase, keď mala byť údajne žalovanému poskytnutá
zúčtovateľná záloha, sa v pokladni žalobcu nachádzal dostatok finančných prostriedkov potrebných na
jej poskytnutie a táto skutočnosť je podľa žalovaného ďalšou v rade, ktorá potvrdila tvrdenie žalovaného,

že mu zo strany žalobcu žiadna zúčtovateľná záloha poskytnutá nebola a ani reálne poskytnutá byť
nemohla, nakoľko v pokladni žalobcu sa nenachádzal dostatok finančných prostriedkov, z ktorých by
zúčtovateľná záloha mohla byť vyplatená. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že sa s touto
argumentáciou žalovaného nielen nezaoberal, ale dokonca sa k nej ani žiadnym spôsobom nevyjadril,
pri rozhodovaní ju nezohľadnil a v súvislosti s ostatnými skutočnosťami ju úplne opomenul. Žalovaný

má za to, že nad všetku pochybnosť preukázal, že nie je povinný vrátiť žalobcovi zálohy na pohonné
hmoty, nakoľko z nich boli žalovaným uhrádzané reálne výdavky na pohonné hmoty, ktoré žalovanému
vznikli pri vykonávaní činnosti pre žalobcu, ergo tieto boli vynaložené v súlade s účelom, na ktorý
boli poskytnuté a tieto výdavky žalovaný žalobcovi riadne vydokladoval. Tomu, že žalovaný riadnym
spôsobom predložil doklady, ako aj cestovné príkazy, na základe ktorých jasne preukázal vynaloženie

poskytnutých záloh na pohonné hmoty, svedčila podľa názoru žalovaného aj skutočnosť, že žalobca
vo svojich vyjadreniach dôkladne prepočítaval doklady preukazujúce tankovanie pohonných hmôt za
účelom poukázať na pochybenie žalovaného, čo by nebolo možné, keby týmito dokladmi skutočne
nedisponoval. Žalovaný si voči žalobcovi splnil svoju povinnosť vyúčtovať poskytnuté zálohy na pohonné
hmotyriadnymspôsobom,keďžezálohynapohonnéhmotyzaobdobieod2.1.2012do2.5.2012riadnym

spôsobom zdokladoval, ergo nebol povinný ich žalobcovi vrátiť, keďže tieto boli spotrebované v rámci
funkciežalovaného,ktorúužalobcuzastával.Vďalšejčastiodvolaniažalovanýpoukázalnaustanovenia
§ 153 ods. 1, ods. 2 CSP upravujúce sudcovskú koncentráciu konania a v tejto súvislosti na výzvu
súdu prvej inštancie uskutočnenú na pojednávaní konanom dňa 2.11.2016, kedy súd prvej inštancie určil
stranám sporu lehotu 20 dní na splnenie povinnosti predniesť skutkové tvrdenia potrebné na spravodlivé

rozhodnutie vo veci a zároveň označiť alebo predložiť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Žalobca až na pojednávaní konanom dňa 21.2.2018 predložil súdu prvej inštancie pokladničnú knihu
žalobcu za rok 2012, v nadväznosti na čo žalovaný navrhol, aby súd prvej inštancie na tento dôkazný
prostriedok žalobcu, ako aj na ostatné prostriedky procesného útoku predložené žalobcom na tomtopojednávaní neprihliadol s tým, že podľa žalovaného bolo nevyhnutné vyvodiť voči žalobcovi sankčné
dôsledky upravené v § 153 ods. 2 CSP, s čím sa však súd prvej inštancie nestotožnil, pričom takéto
konanie súdu prvej inštancie sa žalovanému javí ako diskriminačné a vykazujúce námietky zaujatosti

súdu, kedy jednej strane sporu súd prvej inštancie odmietol vykonať včas a riadne navrhnutý dôkaz
(resp. k tomuto návrhu žalovaného sa v priebehu celého konania ani raz nevyjadril, či ho vykonávať
budealebonebude,čomalozanásledok,žežalovanýneiniciovalvypracovaniesúkromnéhoznaleckého
posudku) a druhej sporovej strane akceptoval predloženie dôkazných prostriedkov po súdom stanovenej
lehote (neboli predložené včas).

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 17.9.2020,
v ktorom vo vzťahu k žalovaným uvádzanému odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b)
CSP uviedol, že na to, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nepostačuje akékoľvek
porušenie procesných práv sporovej strany, ale vyžaduje sa porušenie, ktoré dosahuje takú intenzitu,
že je v rozpore nielen so zákonom, ale i s Ústavou SR alebo s Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čo vyplýva okrem iného aj z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
SR, pričom podľa názoru žalobcu sa súd prvej inštancie takéhoto postupu nedopustil, k čomu žalobca
poukázal i na čl. 3 ods. 2 CSP. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie dostatočne a správne vysporiadal s
tvrdeniamižalobcuaajžalovanéhoanazákladetohodospelkrozhodnutiu.Žalovanývosvojomodvolaní
neprišiel s ničím novým a zásadným, čo by nebolo predmetom konania pred súdom prvej inštancie a čo

by mohlo ovplyvniť rozhodnutie v konaní, v dôsledku čoho žalobca považoval rozhodnutie súdu prvej
inštancie za vecne správne a navrhol, aby súd odvolanie žalovaného zamietol a rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.

8. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 12.10.2020 spôsobom obsahovo totožným s odvolaním

zopakoval, v čom vidí procesné pochybenia zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným
navrhovanému znaleckému dokazovaniu, ktoré mali podľa žalovaného zásadný význam pre ďalší
procesný postup strán, ergo mali za následok, že žalovaný neinicioval vypracovanie súkromného
znaleckého posudku, ktorý mohol mať zásadnú váhu pri rozhodovaní daného sporu. Zopakoval tiež
svoje výhrady týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku s poukazom na § 220

ods. 2 CSP, v dôsledku čoho má žalovaný za to, že v danom prípade súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom (porušením dvoch procesných povinností v rámci sporového konania) znemožnil
žalovanému, aby uplatňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

9. Zo strany žalobcu nebola predložená odvolacia duplika, pričom rovnopis odvolacej repliky žalovaného
spolu s poučením o možnosti podania vyjadrenia boli právnemu zástupcovi žalobcu doručené súdom
prvej inštancie dňa 20.10.2020.

10. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a

po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania
a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne a správne ustálil skutkový stav rozsahu
potrebnom pre meritórne rozhodnutie daného sporu a z takto zisteného skutkového stavu následne
po vyhodnotení vykonaných dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti

napadnutého rozsudku.

11. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

12. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

14. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku ako aj s
obsahom odvolania žalovaného a následných odvolacích vyjadrení strán sporu odvolací súd konštatujevecnú správnosť meritórneho výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie a v zásadných otázkach sa
stotožňuje s nosnou časťou argumentácie súdu prvej inštancie obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozsudku, z ktorej je nepochybne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku súdom

prvej inštancie správne ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti
napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, ktoré podstatné skutkové tvrdenia
strán sporu považoval za sporné a ktoré za nesporné, ktoré z navrhnutých dôkazov vykonal a ktoré
nie a z akých dôvodov, náležitým spôsobom zdôvodnil závery, ku ktorým po vyhodnotení vykonaného
dokazovania dospel a súčasne sa veľmi zrozumiteľným a podrobným spôsobom vysporiadal s

podstatnými aspektmi procesnej obrany žalovaného, v nadväznosti na čo odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP
náležitýmapresvedčivýmspôsobomodôvodnil,vdôsledkučohoodvolacísúdakonedôvodnúvyhodnotil
odvolaciu argumentáciu žalovaného, ktorou vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie
rozsudku, a teda vo svojej podstate nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom
prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu a odvolací

súd v tomto smere nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd ale pre úplnosť považuje za potrebné súdu prvej inštancie
vytknúť, že v rozsudku nespomenul žalobcom navrhnutý dôkaz výsluchom svedka R.. R. W., vo vzťahu
ku ktorému bola zo strany žalobcu dokonca súdu predložená písomná výpoveď R.. W. obsiahnutá v
notárskej zápisnici (č.l. 183 súdneho spis), ktorú však z dôvodu nenaplnenia zákonom predpokladaných

podmienok nemožno považovať za kvalifikovanú písomnú svedeckú výpoveď v zmysle § 196 ods. 3
CSP, s čím sa však súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal. Súčasne je však
nutné uviesť, že žalobca na pojednávaní konanom dňa 21.2.2018 uviedol, že netrvá na výsluchu R.. W.
a aj v nadväznosti na túto skutočnosť odvolací súd konštatuje, že toto procesné pochybenie súdu prvej
inštancie nedosahuje intenzitu, ktorá by zakladala vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku.

15. Podstatnou a rozhodnou skutočnosť pre meritórne rozhodnutie daného sporu bolo posúdenie
skutkovej a právnej opodstatnenosti žalobného nároku uplatňovaného žalobcom voči žalovanému
titulom vydania bezdôvodného obohatenia a v tejto súvislosti sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie o existencii bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného z dôvodu

riadneho nezúčtovania poskytnutých záloh v spojení s nepreukázaním dôvodnosti ich spotrebovania na
činnosť zrealizovanú v prospech žalobcu a nevrátenia nespotrebovanej časti peňažných prostriedkov
preukázateľne poskytnutých žalovanému zo strany žalobcu. Vo vzťahu k zálohám na výdavky spojené
s nákupom pohonných hmôt žalovaný vôbec nespochybňoval ich prevzatie, ale bránil sa výlučne tým,
že z jeho strany došlo k ich spotrebovaniu na určený účel, avšak v tomto smere sa odvolací súd

plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o nepreukázaní tejto tvrdenej skutočnosti zo strany
žalovanéhoavtejtočastiodkazujenaveľmipodrobnéodôvodnenieobsiahnutévnapadnutomrozsudku,
v ktorom sa súd prvej inštancie veľmi zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s tým
súvisiacouprocesnouobranoužalovaného.Odvolacísúdzastávanázor,žežalovanýnielenževzhľadom
na nedôveryhodnosť ním predložených dokladov o nákupe pohonných hmôt po ich obsahovej stránke

nepreukázal relevantným spôsobom použitie predmetných peňažných prostriedkov na určený účel
(nákup pohonných hmôt v súvislosti s cestami vykonávanými žalovaným z titulu výkonu funkcie konateľa
spoločnosti žalobcu), ale ani žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal ich riadne zúčtovanie
smerom k žalobcovi, keď v tomto smere predložil len výlučne ním podpísané cestovné príkazy bez toho,
aby akýmkoľvek spôsobom tvrdil a preukázal, akým spôsobom a kedy tieto doklady - cestovné príkazy

doručil spoločnosti žalobcu. Vo vzťahu k výdavkovému pokladničnému dokladu zo dňa 23.2.2012,
ktorý preukazuje poskytnutie sumy 27.500,- eur ako zúčtovateľnej zálohy žalobcom žalovanému,
odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý po oboznámení sa
s originálom tohto listinného dôkazu konštatoval jeho relevanciu vo vzťahu k preukázaniu žalobcom
tvrdenej skutočnosti o reálnom poskytnutí tejto finančnej čiastky žalovanému zo strany žalobcu, a to v

spojení s pokladničnou knihou žalobcu, z ktorej je zrejmé zaúčtovanie predmetného výdavku v reálnom
čase. Naproti tomu žalovaný v rámci svojej procesnej obrany nepredložil žiadne skutkové tvrdenia
a dôkazy, ktoré by relevantným spôsobom preukazovali, kedy, v akej výške a na aký účel boli tieto
peňažné prostriedky spotrebované, a to ani vo vzťahu k sume 7.500,- eur, ktorej prijatie žalovaný ani
nespochybnil. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vo vzťahu k

výdavkovému pokladničnému dokladu zo dňa 23.2.2012 nepovažoval za potrebné vykonať žalovaným
navrhované znalecké dokazovanie z dôvodu, že žalovaným tvrdený zásah do tohto dokumentu sa
vzhľadom na spôsob vyplnenia predmetného dokladu overený aj porovnaním jeho kópie s originálom
javí ako nepravdepodobný a na posúdenie tejto otázky neboli potrebné vedecké poznatky. Súd prvejinštancie po dôslednom oboznámení sa s predmetným listinným dôkazom tak vo forme fotokópie, ako
aj vo forme originálu vyhodnotil tento listinný dôkaz ako nepochybný v žalovaným spochybňovanej
časti. Zároveň odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že rozdiely spočívajúce

v dopísaní číslice 28 v pravom hornom rohu a číslice 335003 v pravom dolnom rohu v kolónke „Má
dať - účet“ nemajú žiadny vplyv na z predmetného dokladu vyplývajúcu podstatnú skutočnosť týkajúcu
sa vyplatenia sumy 27.500,- eur žalobcom žalovanému a ani z nich objektívne nemožno vyvodiť
žalovaným podsúvaný záver o falšovaní, resp. vyfabrikovaní predmetného dokladu zo strany žalobcu.
Žalovaný v odvolaní argumentoval aj tým spôsobom, že súdom prvej inštancie použitá formulácia „sa

mu javí ako nepravdepodobný“ podľa žalovaného odkazuje na neistotu súdu prvej inštancie vo vzťahu
k zásahom do výdavkového pokladničného dokladu. S takýmto výkladom prezentovaným žalovanou
stranou sa odvolací súd rozhodne nestotožňuje, pretože naopak, z odôvodnenia napadnutého rozsudku
jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie vyhodnotil výdavkový pokladničný doklad zo dňa 23.2.2012
ako hodnoverný dôkaz preukazujúci žalobcom tvrdenú skutočnosť v spojení s pokladničnou knihou
žalobcu a práve v súvislosti s tým súd prvej inštancie jednoznačne formuloval záver o nadbytočnosti

vykonania žalovaným navrhovaného znaleckého dokazovania. V tomto smere je bez akejkoľvek
relevancie aj poukazovanie žalovaného na typologické rozdiely v tlačivách, nakoľko táto skutočnosť
nemá vôbec žiadny reálny vplyv na výpovednú hodnotu samotného dokladu a na ním deklarované
skutočnosti. V tejto súvislosti však odvolací súd považuje za potrebné poukázať na zjavnú účelovosť
procesnej obrany žalovaného v jednotlivých štádiách konania pred súdom prvej inštancie, ktorej cieľom

zjavne nebolo prispieť k náležitému objasneniu skutkového stavu veci, ale išlo len o snahu o vnesenie
pochybností bez reálneho preukázania ich opodstatnenosti, keď napríklad v odpore proti platobnému
rozkazu žalovaný úplne jednoznačne uviedol, že predmetný výdavkový pokladničný doklad obsahuje
jeho vlastnoručný podpis, avšak tvrdil, že prevzal len sumu 7.500,- eur a v ďalšom argumentoval svojou
ničím bližšie nezdôvodnenou domnienkou o dopísaní číslice tak, aby výsledná suma predstavovala

27.500,- a naproti tomu na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 6.6.2018 na radu
svojhoprávnehozástupcuužodmietolodpovedaťnaotázkusúdu,čipodpisnaúčtovnomdokladejejeho
podpisom.Vpriebehukonaniažalovanýsvojuprocesnúobranuvovzťahukpredmetnémuvýdavkovému
pokladničnému dokladu zo dňa 23.2.2012 modifikoval aj v tom smere, že tvrdil skutočnosti o podpisovaní
tzv.„blanco“dokladovzjehostrany,avšakbeztoho,abyktejtotvrdenejskutočnostiposkytolkonajúcemu

súdu akékoľvek konkrétne a relevantné skutkové tvrdenia a dôkazy. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu
prvej inštancie, že dostatočným spôsobom nezohľadnil výpovede spoločníkov a konateľov žalobcu
na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 21.2.2018, na ktorom podľa žalovaného
neboli schopní odpovedať ani na jednoduché otázky, ktoré im boli položené. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania konaného pred súdom prvej inštancie dňa 6.6.2018, na

ktorom bol konajúcim súdom vykonaný výsluch žalovaného. Z tejto zápisnice nachádzajúcej sa v
súdnom spise na č.l. 338-346 je zrejmé, že ani žalovaný nebol schopný odpovedať jednoznačným a
zrozumiteľným spôsobom osvedčujúcim aspoň vysokú pravdepodobnosť pravdivosti jeho tvrdení na
otázky právneho zástupcu žalobcu a súdu prvej inštancie, a to napríklad vo vzťahu k účelu prijatia a
k spôsobu spotrebovania ním priznanej sumy 7.500,- eur (poskytnutej podľa jeho tvrdenia na bežné

výdavky), ako ani vo vzťahu k rozdielnemu spôsobu podpisovania cestovných príkazov pochádzajúcich
z inkriminovaného sporného obdobia oproti spôsobu ich podpisovania v predchádzajúcom období.
Zároveň je potrebné uviesť, že žalovaný ani žiadnym spôsobom nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia
uvádzaného na tomto pojednávaní, a to že predmetné cestovné príkazy, ktoré podpísal sám ako
zamestnanec a sám si ich ako konateľ aj schválil, následne predložil pokladníkovi na zaúčtovanie.

Z odpovedí žalovaného na otázky položené mu na pojednávaní konanom dňa 6.6.2018 je zrejmé,
že nejde o odpovede, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako relevantné popretie skutkových tvrdení
žalobcu ako protistrany v zmysle § 151 ods. 2 CSP. V nadväznosti na vyššie uvádzané skutočnosti
odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie premietnutému do výrokovej časti napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie správne

ustálil záver o dôvodnosti žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia tak po skutkovej stránke, ako
aj po stránke právnej s poukazom na ustanovenia § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nesporne došlo k naplneniu skutkovej podstaty
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavujúcej existenciu
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcu z právneho dôvodu, ktorý odpadol,

pričom k odpadnutiu právneho dôvodu poskytnutia predmetných zálohových platieb došlo ich riadnym
nezúčtovaním zo strany žalovaného vo vzťahu k spoločnosti žalobcu v spojení s nepreukázaním ich
riadneho spotrebovania na účel spojený s činnosťou žalovaného vykonávanou v prospech žalobcu.16. Vo vzťahu k samotnému odvolaniu žalovaného proti napadnutému rozsudku odvolací súd považuje
v prvom rade za potrebné poukázať na skutočnosť, že odvolanie žalovaného napriek svojej rozsiahlosti
v podstate relevantným spôsobom nereflektuje na konkrétne konštatácie a závery súdu prvej inštancie

vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného, ale skôr je zamerané na žalovaným uvádzané procesné
pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré podľa jeho názoru mali negatívnym spôsobom ovplyvniť proces
dokazovania, ako aj samotný výsledok sporu. Vo vzťahu k žalovaným namietanému procesnému
pochybeniu súdu prvej inštancie spočívajúcemu v nevykonaní žalovaným navrhovaného znaleckého
dokazovania sa odvolací súd už vyjadril vyššie a k námietke žalovaného smerujúcej k tomu, že súd

prvej inštancie v priebehu konania na pojednávaní neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za sporné
a ktoré za nesporné, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie, čo podľa tvrdenia žalovaného
malo byť dôvodom, pre ktorý neinicioval vypracovanie súkromného znaleckého posudku, odvolací
súd považuje za nutné uviesť, že žalovaným namietaný chybný procesný postup síce predstavuje
procesné pochybenie, ktoré však v danom prípade vo svojej podstate z objektívneho hľadiska reálne
nemohlo žalovaného limitovať alebo obmedzovať v jeho procesnej aktivite a žiadnym spôsobom

žalovanému nebránilo, aby spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 209 ods. 1 CSP predložil súdu
súkromný znalecký posudok na preukázanie pravdivosti svojich skutkových tvrdení a v tomto smere
žalovanému ani nič nebránilo v tom, aby v súlade s § 209 ods. 3 CSP v súvislosti s vyhotovením
súkromného znaleckého posudku požiadal konajúci súd prvej inštancie o súčinnosť. Žalovaný však
túto možnosť nevyužil, žiadnym spôsobom sa ani nesnažil získať stanovisko súdu prvej inštancie

k vykonaniu ním navrhovaného znaleckého dokazovania súdom, a to napriek tomu, že z priebehu
jednotlivých pojednávaní a z nich vyplývajúceho postupu súdu prvej inštancie v smere dokazovania
mu už muselo byť zrejmé, že konajúci súd k nariadeniu vykonania tohto dôkazu nepristúpil. Odvolací
súd konštatuje, že pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že z jeho strany nedošlo k
výslovnému označeniu sporných a nesporných tvrdení strán sporu a k výslovnému označeniu dôkazov,

ktoré v konaní vykoná a ktoré nevykoná, je síce dané, ale vzhľadom na podrobné dokazovanie
vykonané prostredníctvom listinných dôkazov, výsluchov štatutárnych zástupcov žalobcu a výsluchu
žalovaného, ako aj vzhľadom na nespornú možnosť vyhotovenia súkromného znaleckého posudku
s oznámením tejto skutočnosti v priebehu dokazovania žalovaným konajúcemu súdu prvej inštancie,
a to aj za prípadného požiadania súdu prvej inštancie o súčinnosť pri realizovaní tohto procesného

úkonu, nepredstavuje predmetné pochybenie súdu prvej inštancie vadu konania zakladajúcu bez
ďalšieho vecnú nesprávnosť samotného meritórneho rozhodnutia a vo svojej podstate ním vzhľadom
na vyššie odvolacím súdom uvádzané procesné možnosti žalovaného ani nebola žalovanému odňatá
možnosť konať pred súdom. Navyše, vychádzajúc zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu
vyplynuvšieho z vykonaného dokazovania toto procesné pochybenie súdu prvej inštancie nedosahuje

intenzitu a kvalitatívnu hodnotu, ktorá by odôvodňovala záver odvolacieho súdu o potrebe zrušenia
napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd
prvej inštancie nebol povinný osobitne v priebehu konania zamietať návrh žalovaného na vykonanie
znaleckého dokazovania, ale bol povinný sa s dôvodmi nevykonania tohto dôkazu vysporiadať v
odôvodnení rozsudku, čo aj urobil. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal, ale zameral sa len na
vysvetlenie, prečo nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, odvolací súd konštatuje irelevantnosť
predmetnej námietky žalovaného, nakoľko z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre meritórne rozhodnutie a z
napadnutého rozsudku sú jednoznačne zrejmé myšlienkové úvahy a úsudky, ktoré súd prvej inštancie k

jeho rozhodnutiu viedli a preto, ako odvolací súd uvádzal už aj vyššie, neobstojí argument žalovaného
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku a o jeho nepreskúmateľnosti. Z napadnutého
rozsudku sú jednoznačne zrejmé dôvody rozhodnutia, ktoré sú formulované zrozumiteľným spôsobom
umožňujúcim ich pochopenie stranami sporu. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného,
ktorou poukazoval na vyplatenie podielu na zisku žalobcu za rok 2011 žalovanému s tým, že podľa

žalovaného je absolútnym nezmyslom, aby žalobca od svojej údajnej pohľadávky v celkovej výške
30.000,- eur odrátal sumu 1.867,71 eura (mzdu žalovaného ako zamestnanca žalobcu) a úplne bez
problémov vyplatil žalovanému podiel na zisku vo výške 17.424,69 eura, odvolací súd uvádza, že
vo vzťahu k predmetu sporu ide o podružnú a irelevantnú argumentáciu, pretože bolo výlučne na
autonómnom rozhodnutí žalobcu, ktoré svoje prípadné záväzky voči žalovanému započíta a navyše,

k uvedenej argumentácii žalovaného možno poukázať aj na skutočnosť, že podiel na zisku mal byť
podľa tvrdenia žalovaného vyplatený niekedy v období mesiacov máj až jún 2012, pričom z listu žalobcu
zo dňa 15.6.2012 (č.l. 149 súdneho spisu) vyplýva, že ešte v mesiaci jún 2012 boli otázky súvisiace
so spotrebovaním alebo nespotrebovaním záloh na nákup pohonných hmôt medzi stranami v štádiuich riešenia, keďže predmetným listom žalobca žiadal od žalovaného predloženie cestovných príkazov.
Ani tento argument žalovanej strany podľa názoru odvolacieho súdu nezodpovedá kvalifikovanému
popretiu skutkových tvrdení protistrany v zmysle § 151 ods. 2 CSP a tento argument sám osebe ani

nemoholprivodiťprežalovanéhopriaznivejšierozhodnutievmeritesporu.Akoirelevantnéaspoukazom
na súdom prvej inštancie ustálený skutkový stav vo vzťahu k otázkam podstatným pre posúdenie
žalobného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia aj vo svojej podstate nespôsobilé privodiť
pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky
žalovaného, ktorými vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal existenciou alebo neexistenciou

dostatku finančných prostriedkov v pokladni žalobcu (táto námietka žalovaného sama osebe nevyvracia
ani neznižuje váhu listinných dôkazov predložených v tomto smere žalobcom, t.j. podpísaný výdavkový
pokladničný doklad zo dňa 23.2.2012 spolu s pokladničnou knihou spoločnosti žalobcu), ako i že
sa nezaoberal chýbajúcim číslovaním na predmetných výdavkových pokladničných dokladoch (táto
námietka je neopodstatnená aj s ohľadom na nesporné zavedenie týchto výdavkov do pokladničnej
knihy žalobcu). Odvolacia argumentácia žalovaného o tom, že podľa jeho názoru nie je povinný vrátiť

žalobcovi zálohy na pohonné hmoty, nakoľko z nich boli žalovaným uhrádzané reálne výdavky na
pohonné hmoty, ktoré žalovanému vznikli pri vykonávaní činnosti pre žalobcu a tieto výdavky žalovaný
žalobcovi riadne vydokladoval, nemá v žiadnom prípade oporu vo vykonanom dokazovaní, k čomu sa
odvolací súd už vyjadril vyššie, pričom s touto argumentáciou žalovaného sa veľmi podrobne vysporiadal
aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď náležitým spôsobom zdôvodnil a

podoprel konkrétnymi skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisu, z akého dôvodu túto procesnú obranu
žalovaného neakceptoval. Súčasne je potrebné zo strany odvolacieho súdu uviesť, že žalovaný v
podanom odvolaní na súdom prvej inštancie v tejto súvislosti uvádzané konkrétne okolnosti daného
prípadu žiadnym spôsobom nereagoval, ale len bez ďalšieho prezentoval svoje všeobecne formulované
tvrdenie o preukázaní opodstatnenosti svojej procesnej obrany. Podľa žalovaného má pravdivosti

jeho tvrdenia o riadnom predložení dokladov a cestovných príkazov nasvedčovať aj skutočnosť, že
žalobca vo svojich vyjadreniach dôkladne prepočítaval doklady preukazujúce tankovanie pohonných
hmôt za účelom poukázať na pochybenie žalovaného, čo by nebolo možné, keby týmito dokladmi
skutočne nedisponoval. K tejto argumentácii žalovaného považuje odvolací súd za potrebné poukázať
na skutočnosť, že zo žaloby je zrejmé, že sa v nej žalobca k žiadnym dokladom o nákupe pohonných

hmôt a k cestovným príkazom nevyjadroval a tieto doklady boli žalovaným predložené súdu prvej
inštancie ako príloha odporu proti platobnému rozkazu zo dňa 27.1.2014 a žalobca sa k nim vyjadroval
až vo svojich následných podaniach, a to prvýkrát vo vyjadrení zo dňa 7.3.2014. Žalovaný v odvolaní s
poukazom na ustanovenia § 153 ods. 1, ods. 2 CSP namietal tiež nerešpektovanie zásady sudcovskej
koncentrácie konania súdom prvej inštancie vo vzťahu k dôkazom predloženým stranou žalobcu na

pojednávaní konanom dňa 21.2.2018 (pokladničná kniha žalobcu a originál výdavkového pokladničného
dokladu zo dňa 23.2.2012) po uplynutí lehoty 20 dní stanovenej stranám sporu v zmysle § 181 ods. 4
CSP na pojednávaní konanom dňa 2.11.2016. Odhliadnuc od skutočnosti, že s uvedenou námietkou
žalovaného sa vysporiadal správnym spôsobom už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na dikciu ustanovenia § 153 ods. 2 CSP,

z ktorého vyplýva pre konajúci súd možnosť (a nie povinnosť) neprihliadať na neskoro predložené
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, a to predovšetkým za situácie, ak by
na ich predloženie nadväzovala potreba nariadenia ďalšieho pojednávania alebo vykonania ďalších
úkonov súdu, pričom však z obsahu zápisnice o pojednávaní konaného dňa 21.2.2018 nevyplýva, že
by v súvislosti s týmito listinnými dôkazmi takáto potreba v konaní pred súdom prvej inštancie vyvstala,

keďže na ďalšom nariadenom pojednávaní konanom dňa 6.6.2018 súd prvej inštancie vykonal výsluch
žalovaného, ktorého výsluch bol plánovaný už od prvého pojednávania vo veci samej konaného dňa
2.11.2016.

17. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný vo

svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho
priaznivé rozhodnutie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti
civilného súdneho procesu a správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové
závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je v zásadných častiach
podrobne odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,

z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré dôkazy nevykonal a z akých dôvodov a zároveň náležitým a
zrozumiteľným spôsobom uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Keďže žalovaný v
podanom odvolaní nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do
výrokovej časti napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospelk záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný
odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods.
1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 10Cb/64/2014-547 zo
dňa 5.8.2020 v plnom rozsahu, keďže žalobca bol v danom odvolacom konaní plne úspešný.

19. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).