Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 27, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obo/1/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1001899415
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Pramuková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:1001899415.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Pramukovej, členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, v spore žalobcu:
SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, so sídlom Martinská 49, 821 05
Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 022 047, právne zastúpený BURDA LEGAL s.r.o., so sídlom
Rudnícka 8, 831 06 Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 46 530 894, proti žalovaným: 1/ Slovenské
elektrárne, a.s., so sídlom Mlynské nivy 47, 821 09 Bratislava, IČO: 35 829 052, a 2/ BRNO TRUST, a.s.,
sosídlomVeselá169/24,60200Brno,Českárepublika,IČO:64508251,organizačnázložkaBratislava,
so sídlom Klincová 37/B, 821 08 Bratislava, právne zastúpený JUDr. Ján Čarnogurský, advokát, so

sídlomTvarožkova5,81499Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,aLansky,Ganzger,Jacko&Partner,
s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 851
710, o zaplatenie 4 732 913,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 1/ a žalovaného 2/ proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2020, č. k. 38Cb/83/2001-1303, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2020, č. k.
38Cb/83/2001-1303, vo výroku I. v časti istiny a vo výroku III. p o t v r d z u j e .
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2020, č. k.

38Cb/83/2001-1303, vo výroku I. v časti úrokov z omeškania m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní
zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 3 068 946,09 eura, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.
III. Žalobca má voči žalovaným 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. októbra 2020, č. k.
38Cb/83/2001-1303, v prvom výroku rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne
a nerozdielne istinu vo výške 4 732 913,68 eur, ako aj úroky z omeškania vo výške 3 068 954,- eur,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V druhom výroku konanie v časti o zaplatenie úrokov

z omeškania vo výške 1 308 509,79 eur zastavil. V treťom výroku žalobcovi priznal voči žalovaným
1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia súdny úradník.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou podanou dňa 24. októbra 2001 sa
žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia sumy 142 583 757,60 Sk (4 732 913,60 eur) s
príslušenstvom. V zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky bolo dňa 16. apríla 1993 založené

zmluvou podľa § 829 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“) Združenie Dunaj. Zakladajúcimi členmi boli: Slovenský energetický podnik,
štátny podnik Bratislava (právnym nástupcom sa stali Slovenské elektrárne, a.s., Bratislava), SEP,
štátny podnik vodné elektrárne, OZ Trenčín, Povodie Dunaja š.p., Bratislava (právnym nástupcomsa stal Slovenský vodohospodársky podnik š.p., Banská Štiavnica) a Vodohospodárska výstavba
š.p., Bratislava. Žalovaný 1/ sa Zmluvou o Združení Dunaj mal zaviazať na poskytovanie finančných
prostriedkov z prínosov z prevádzky vybudovaných energetických objektov SVD v jeho správe, následne

vlastníctve. Z finančných prostriedkov z prínosov žalovaného 1/ mali byť uhrádzané žalobcovi ako
vodohospodárskemu prevádzkovateľovi náklady jeho činnosti v Združení Dunaj, ktoré mu vznikali z
prevádzkovania Vodohospodárskych objektov SVD G-N, ako činnosti stratovej. Žalovaný 1/ finančné
prostriedky z prínosov z prevádzky energetickej časti SVD G-N poskytoval, a to až do obdobia, ktoré je
uplatnené daňovými dokladmi - faktúra č. 20001995 z 18. júla 2000, faktúra č. 20003980 z 12. októbra

2000, faktúra č. 19991297 z 14. júla 1999 a faktúra č. 19990510 z 14. októbra 1999 - ktoré žalovaný 1/
neuhradil. Žalobca podal žalobu proti žalovanému 2/ z dôvodu, že žalovaný 2/ sa Zmluvou o pristúpení
k záväzku, uzatvorenou podľa § 533 Občianskeho zákonníka dňa 12. októbra 2000 (ďalej len „zmluva
o pristúpení k záväzku“), so žalobcom dohodol, že splní za hlavného dlžníka, t. j. žalovaného 1/, jeho
záväzok.

3. Predchádzajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie z 7. decembra 2004, č. k. 38Cb/83/2001-286,
súd prvej inštancie uložil žalovanému 2/ zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 142 583 757,60 Sk a úroky
z omeškania vo výške 92 455 069,30 Sk, žalobu proti žalovanému 1/ v časti istiny zamietol, obom
žalovaným uložil zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne titulom úrokov z omeškania sumu 39 420
166,- Sk a žalovaného 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi 600 000,- Sk titulom náhrady trov konania. Súd prvej

inštancie zároveň zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania 4 870 392,20 Sk a zastavil
konanie o zaplatenie úroku vo výške 18,25 % zo sumy 84 672 478,10 Sk od 1. augusta 2000 do 31.
augusta 2004 v sume 10 055 551,40 Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
ako súd odvolací uznesením z 24. októbra 2012, č. k. 1Obo/41/2012-804, rozsudok súdu prvej inštancie
z 7. decembra 2004, č. k. 38Cb/83/2001-286, v znení doplňujúceho rozsudku z 18. januára 2005, č. k.

38Cb/83/2001-299, zrušil v časti výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému 1/, ďalej v časti, ktorou
bola žalovanému 2/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 732 913,68 eur s úrokom z omeškania vo
výške 3 068 954,07 eur a zrušil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného 1/ a
žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 39 420 166,- Sk.
V zrušenom rozsahu najvyšší súd vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Súd prvej inštancie poukázal na závery odvolacieho súdu, podľa ktorých je žaloba opodstatnená
aj voči žalovanému 1/. Pri plnení, ktoré prijal žalovaný 2/ od žalovaného 1/ alebo iných subjektov, išlo
o vzťah komisionára k tretej osobe, z ktorého pre žalobcu ako komitenta nevznikajú nijaké práva a
povinnosti. Podstatným bolo posúdenie obsahu a rozsahu komisionárskej zmluvy z 12. októbra 2000

uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 2/ a oprávnení z nej vyplývajúcich pre komisionára. Podľa
odvolacieho súdu bolo vylúčené, aby sa konanie žalovaného 1/ kvalifikovalo ako splnenie záväzku.
Žalovaný 1/ mohol svoj záväzok voči žalobcovi plniť, ale nie splniť. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí
poukázal aj na zmluvu o pristúpení k záväzku uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným 2/ dňa 12.
októbra 2000. Žalovaný 2/ sa na jej základe stal spoludlžníkom popri žalovanom 1/.

5. Po vrátení veci na ďalšie konanie súd prvej inštancie vyzval žalobcu na špecifikáciu žalobného návrhu.
Žalobca súdu doručil podanie, ktorým špecifikoval, že si uplatňuje nárok na zaplatenie istiny vo výške 4
732 913,68 eur s úrokom z omeškania vo výške 3 068 954,- eur.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a na jeho základe uzavrel, že dňa 12. októbra 2000 bola
medzi žalobcom a žalovaným 2/ uzatvorená zmluva o pristúpení k záväzku, ktorá bola uzatvorená podľa
§ 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za žalovaného 2/ zmluvu o pristúpení k záväzku podpísal Ing.
M. T., vedúci organizačnej zložky. Z čl. I. zmluvy o pristúpení k záväzku vyplýva, že žalobca ako veriteľ,
eviduje účtovne nevysporiadané pohľadávky voči dlžníkovi - právnemu predchodcovi žalovaného 1/ z

titulu neuhradených faktúr. Podľa článku II. BRNO TRUST a.s. Brno, organizačná zložka Bratislava,
vzhľadom na záväzok z komisionárskej zmluvy zabezpečiť vysporiadanie pohľadávok voči dlžníkovi,
uzatvára so žalobcom zmluvu o pristúpení k záväzku podľa § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

7. Dňa 12. októbra 2000 uzatvorili žalobca so žalovaným 2/ aj Komisionársku zmluvu č. 1/2000/R (ďalej

len „komisionárska zmluva“), ktorú za žalovaného 2/ podpísal vedúci organizačnej zložky Ing. M. T..
Podľa čl. 1 je predmetom zmluvy záväzok zo strany komisionára, že vo vlastnom mene pre komitenta
a na jeho účet zariadi vymoženie ťažko vymáhateľných pohľadávok voči dlžníkovi SE, a.s., OZ VET,
Trenčín, IČO: 31 380 751 a záväzok zo strany komitenta zaplatiť komisionárovi odplatu za jeho činnosť.Z čl. 3 bod 4 komisionárskej zmluvy vyplýva, že komisionár je oprávnený za komitenta pri zariaďovaní
záležitosti prijať finančné alebo iné plnenia do svojej dispozície, prípadne na vlastný účet. Podľa čl.
3 bod 5 komisionárskej zmluvy je žalovaný 2/ povinný bez zbytočného odkladu previesť na žalobcu

práva získané pri zariaďovaní záležitostí a vydať mu všetko, čo pritom získal a žalobca sa zaviazal ich
prijať. Žalobca pokladá za riadne plnenie zmluvy zo strany žalovaného 2/, za ktoré mu prináleží odplata,
pripísanie finančných prostriedkov na účet žalobcu, s písomným oznámením žalovaného 2/ o realizovaní
plnenia podľa tejto zmluvy.

8. Listom zo dňa 19. októbra 2000 oznámil žalobca žalovanému 1/, že na základe komisionárskej
zmluvy poveril Brno Trust a.s., Brno, organizačná zložka Bratislava, aby vo vlastnom mene a pre
žalobcu zabezpečil vymoženie ťažko vymáhateľných pohľadávok vo výške 425 599 235,23 Sk. Dňa
16. februára 2001 došlo k vzájomnému rokovaniu medzi žalovaným 2/ a žalovaným 1/, predmetom
ktorého bolo usporiadanie pohľadávok žalobcu voči žalovanému 1/. Zo zápisnice vyplýva, že faktúra
č. 19992453 bola uhradená priamou úhradou žalovaným 1/. Faktúra č. 20001995 bola vysporiadaná

formou jednostranného zápočtu OFZ Trading, a.s., so SE a.s., na základe postúpenia pohľadávok od
Brno Trust, a.s. vo výške 45 524 687,50 Sk. Faktúra č. 20003980 bola jednostranne započítaná dňa 8.
decembra 2000 medzi OFZ Trading, a.s. a SE a.s., na základe postúpenia pohľadávok od Brno Trust,
a.s., vo výške 82 034 882,- Sk. Faktúra č. 19991297 bola dňa 10. januára 2001 jednostranne započítaná
vo výške 30 105 130,40 Sk spoločnosťou OFZ Trading, a.s. so SE a.s., na základe postúpenia

pohľadávok od Brno Trust, a.s. Faktúra č. 19990510 bola dňa 10. januára 2001 vysporiadaná formou
jednostranného zápočtu OFZ Trading, a.s. so SE a.s., na základe postúpenia pohľadávok od Brno Trust,
a.s. vo výške 20 582 879,60 Sk.

9. Súd prvej inštancie aplikoval § 324 ods. 1, § 577, § 588 a § 533 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Viazaný právnym názorom
vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z 24. októbra 2012, č. k. 1Obo/41/2012-804, súd prvej
inštanciekonštatoval,ženárok,takakobolvkonaníuplatnenýžalobcom,jedoprávnehodôvoduavýšky
nesporný. Právnym titulom je voči žalovanému 1/ zaplatenie finančných prostriedkov podľa Zmluvy o
Združení Dunaj a voči žalovanému 2/ zmluva o pristúpení k záväzku a komisionárska zmluva, podľa

ktorej prijal plnenia od žalovaného 1/, ale ich nepoukázal žalobcovi. Sporným bolo, či uvedený záväzok
žalovaných zanikol splnením, resp. iným spôsobom.

10. Súd prvej inštancie posúdil prípadnú kolíziu zmluvy o pristúpení k záväzku a komisionárskej
zmluvy. Komisionárska zmluva v zmysle § 577 Obchodného zákonníka zakladá právny vzťah medzi

komisionárom a komitentom, ktorý má povahu tzv. nepriameho zastúpenia. Žalovaný 2/ vo vzťahu
k žalovanému 1/ nevystupoval v mene žalobcu ako veriteľ, ale iba obstarával obchodnú záležitosť
- vymáhal pohľadávky sám vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Iba na tento účel boli
žalovanému 2/ zverené pohľadávky žalobcu voči žalovanému 1/. Práva a povinnosti z jeho úkonov
nevznikajú komitentovi, t. j. žalobcovi, ale komisionárovi, t. j. žalovanému 2/, ktorý je povinný ich

previesť na komitenta. Z komisionárskej zmluvy vyplývajú práva a povinnosti len pre jej účastníkov a
v ničom sa nedotýkajú práv a povinností tretích osôb. Nepriamy zástupca koná vo vlastnom mene,
z jeho konania nevznikajú priamo žiadne práva a povinnosti zastúpenému, t. j. žalobcovi. Uvedené
špecifiká podľa súdu prvej inštancie vylučujú, aby bez ďalšieho bolo predmetom zariadenia obchodnej
záležitosti, na základe komisionárskej zmluvy vymoženie pohľadávok s účinkami ich riadneho splnenia

zo strany dlžníka. Komisionár koná vo vlastnom mene a preto môže vymáhať len pohľadávky, ktoré mu
patria. Komitent (žalobca) by musel komisionárovi (žalovanému 2/) platne postúpiť pohľadávky, ktoré
sú predmetom vymáhania. Komisionárska zmluva bola podľa súdu prvej inštancie platným právnym
úkonom. Zo špecifikácie pohľadávok, ktorá tvorila prílohu komisionárskej zmluvy, je zrejmé, že išlo o
objem finančných prostriedkov vo výške takmer pol milióna slovenských faktúr a s platením faktúr,

ktorými boli dlžné sumy vyúčtované, bol dlžník v omeškaní. Podľa súdu prvej inštancie nenastala ani
právna a ani faktická nemožnosť plnenia podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na uvedený záver
nemá vplyv ani skutočnosť, že pôvodný dlžník sa pretransformoval na novú právnickú osobu s novým
IČO. Zároveň skutočnosť, že žalovaný 2/ sa stal na základe zmluvy o pristúpení k záväzku dlžníkom
žalobcu popri záväzku z komisionárskej zmluvy tieto pohľadávky vymôcť, nie je možné považovať za

kolíziu zmlúv spôsobujúcich ich neplatnosť. Žalovanému 2/ boli pohľadávky zverené za účelom ich
vymáhania, nevystupoval v mene žalobcu ako veriteľ, obstarával iba obchodnú záležitosť.11. Žalovaný 2/ podľa súdu prvej inštancie nemohol urobiť žiaden taký právny úkon, ktorý je spojený
s nakladaním so zverenou pohľadávku. Nemohol najmä postúpiť pohľadávky žalobcu inému subjektu.
Previedol by tým na iného práva k pohľadávkam, ktoré mu nepatrili, t. j. ktoré nevlastnil. Uplatnený

spôsob plnenia zo strany žalovaného 1/ (zápočet po predchádzajúcom postúpení pohľadávky) nie je
splnením dlhu žalovaného 1/ voči žalobcovi. Podľa čl. III bod 6 komisionárskej zmluvy sa za riadne
splnenie komisionárskej zmluvy považovalo až pripísanie finančných prostriedkov na účet žalobcu. K
splneniu záväzku zo strany žalovaných preto nedošlo. Zmluva o pristúpení k záväzku zakladá solidárnu
zaviazanosť žalovaných.

12. K námietke premlčania týkajúcej sa úrokov z omeškania uplatnenej žalovaným 1/, súd prvej inštancie
uviedol, že žalobca nárok na úrok z omeškania riadne uplatnil v žalobe zo dňa 24. októbra 2001,
neskoršia špecifikácia nemá vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby. Súd prvej inštancie nevykonal
ďalšie navrhované dôkazy, keďže ich už nepovažoval vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu a
právne posúdenie uzavretých zmlúv za potrebné vykonať.

13. Súd prvej inštancie zastavil konanie v časti úrokov z omeškania vo výške 1 308 509,79 eur (39 420
166,- Sk) v súlade s § 145 ods. 2 a § 146 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „C. s. p.“), a to na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom.

14. Žalobca bol v predmete sporu (istina 4 732 913,68 eur) v plnom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie
mu preto priznal v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p. proti žalovaným nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

Odvolanie žalovaného 1/

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. podal žalovaný 1/ odvolanie, ktorým
odvolaciemu súdu navrhuje, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 1/
zamietne. Ako odvolacie dôvody žalovaný 1/ vymedzil nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie,

ktorým bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 písm. b/ C. s. p.), nevykonanie navrhnutých dôkazov
potrebných pre zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 písm. e/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 písm. f/ C. s. p.) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 písm. h/ C. s. p.).

16. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného 1/ nedostatočne vysporiadal s námietkou nepreukázania
titulu a výšky pohľadávok žalobcu. Žalobca podľa žalovaného 1/ v konaní nepreukázal, aké plnenie
poskytol žalovanému 1/, nepredložil ekonomické pravidlá Združenia Dunaj, ani iné doklady. Súd prvej
inštancie preto nedostatočne zistil skutkový stav a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

17. Žalovaný 1/ ďalej nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že predmetom komisionárskej zmluvy
nemôže byť vymoženie pohľadávky s účinkami ich riadneho splnenia zo strany dlžníka. Neexistuje
žiaden dôvod ani právna norma, ktoré by bránili tomu, aby komisionár vymáhal pohľadávky komitenta
vo vlastnom mene a na účet komitenta, vrátane vykonávania akýchkoľvek úkonov (postupovanie

pohľadávok komitenta, prijímania odplaty za ich postúpenie). Ak by žalobca postúpil na žalovaného
2/ svoje pohľadávky, majiteľom týchto pohľadávok by sa stal žalovaný 2/ a už by nešlo o nepriame
zastúpenie. Keďže žalovaný 2/ je zároveň spoludlžníkom, došlo by aj k zániku týchto pohľadávok
splynutím. Súd prvej inštancie si podľa žalovaného 1/ odporuje, keď na jednej strane tvrdí, že
komisionárska zmluva je platný právny úkon a súčasne má byť vylúčené, aby bolo jej predmetom

vymoženie pohľadávok. Súdy mali podľa žalovaného 1/ aplikovať na komisionársku zmluvu výkladové
pravidlá obsiahnuté v § 266 Obchodného zákonníka. Žalobca bol oboznámený s úkonmi žalovaného
2/ a tieto považoval za úkony uskutočnené žalovaným 2/ v zmysle komisionárskej zmluvy. Žalovaný
2/ bol oprávnený určiť spôsob, akým zabezpečí peňažné plnenia pre žalobcu. Žalobca nikdy netvrdil,
že by žalovaný 2/ konal v rozpore s jeho pokynmi, úkony žalovaného preto treba považovať za úkony

uskutočnené na účet žalobcu. Podľa žalovaného 1/ je vymáhanie pohľadávok komisionárom možné
považovať za zverenie majetku na predaj, ktorým je aj pohľadávka. Žalovanému 2/ bolo možné zveriť
pohľadávky ako majetok na predaj bez potreby predchádzajúceho postúpenia pohľadávok. V súlade s
§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka bolo potrebnéanalogicky aplikovať § 583 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný 2/ sa podľa žalovaného 1/ dostal
do pozície veriteľa žalovaného 1/ a všetky plnenia žalovaného 1/ mali za následok zánik záväzku
žalovaného 1/ voči žalobcovi. Žalovaný 2/ bol v zmysle § 584 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka

povinný informovať žalobcu o procese vymoženia pohľadávky. Žalobca podľa žalovaného 1/ nadobudol
vlastnícke právo k peňažným prostriedkom okamihom ich prijatia žalovaným 2/. Žalovaný 1/ v tejto
súvislosti poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v § 583 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle
ktorej, k hnuteľným veciam zvereným komisionárovi na predaj má komitent vlastnícke právo, dokiaľ ho
nenadobudne tretia osoba a vlastnícke právo k hnuteľným veciam získaným pre komitenta nadobúda

komitent ich odovzdaním komisionárovi.

18. Postúpením pohľadávok patriacich žalobcovi zo strany žalovaného 2/ sa ich majiteľom stal OFZ
Trading, a.s., ich úhradu voči žalovanému 1/ si mohol po postúpení uplatniť už len OFZ Trading, a.s.,
ktorý ale uskutočnil jednostranný zápočet proti pohľadávkam žalovaného 1/ voči OFZ Trading, a.s., čím
došlo k ich zániku. Pohľadávky tak zanikli a žalobca už ani nie je ich majiteľom. Úprava v čl. III bod 6

komisionárskej zmluvy podľa žalovaného 1/ nemá vplyv na účinky § 583 Obchodného zákonníka. Súd
prvej inštancie opomína rozlišovať medzi vzťahom komitenta a komisionára a usporiadanie vzťahov
medzi nimi a medzi úkonmi realizovanými žalovaným 2/ pri vymáhaní pohľadávok vo vzťahu k žalobcovi,
OFZ Trading, a.s. a žalovanému 1/. Vyhlásenie žalobcu na rokovaní so žalovanými dňa 19. februára
2001 o tom, že eviduje žalovaného 1/ ako dlžníka až do riadneho pripísania finančných prostriedkov na

účet žalobcu, je podľa žalovaného 1/ bez právneho významu, keďže ide o internú evidenciu žalobcu.
Takýto výkon práva žalobcom je vo vzťahu k žalovanému 1/ šikanózny a nemal by požívať právnu
ochranu (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka). Žalovaný 2/ porušil svoju
povinnosť bez zbytočného odkladu previesť na žalobcu získané peňažné plnenie a práva k pohľadávke.
Po postúpení pohľadávok žalobcu voči žalovanému 1/ uskutočnenom žalovaným 2/ a oznámení tohto

postúpenia žalovanému 1/, bol žalovaný 1/ povinný plniť tretej osobe, ktorá sa postúpením stala
veriteľom žalovaného 1/. Žalovaný 1/ postupoval v dobrej viere a žalobca tento postup nenamietal.

19. Žalovaný 1/ nesúhlasí ani s právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v rozhodnutí o
mimoriadnom dovolaní, podľa ktorého sa dlžník nemôže zbaviť záväzku plnením spoludlžníkovi, s

ktorým je zaviazaný spoločne a nerozdielne a plnenie žalovaného 1/ sa preto nemôže považovať za
plnenie záväzku voči žalobcovi. Pristúpenie k záväzku môže nastať bez vedomia a proti vôli dlžníka.
Veriteľ ani pristupujúci dlžník nemajú voči pôvodnému dlžníkovi notifikačnú povinnosť. Žalovaný 1/
sa o tejto skutočnosti dozvedel až na rokovaní dňa 19. februára 2001. Žalobca si zároveň žalované
pohľadávky uplatňuje v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Žalobca postupoval

in fraudem legis, t. j. tak, aby dosiahol výsledok právnou normou nepredpokladaný, predvídateľný
a nežiadúci. Žalovaný 1/ naopak postupoval v dobrej viere a dobromyseľne k úkonom žalobcu a
žalovaného 2/.

20. Odvolací súd sa vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zaoberal len výkladom § 577 a § 581 v

spojení s § 324 Obchodného zákonníka, a neprihliadol na § 583 Obchodného zákonníka, analogickú
aplikáciu § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 853 Občianskeho zákonníka a ani na ostatné
ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce komisionársku zmluvu. Odvolací súd nepoužil ani §
266Obchodnéhozákonníkaprivýkladekomisionárskejzmluvy.Pretoprávnynázorvyslovenýodvolacím
súdom nebol podľa žalovaného 1/ záväzný pre súd prvej inštancie.

21.Žalovaný1/zotrvalajnasvojejnámietkepremlčaniaprávanazaplatenieúrokuzomeškania.Žalobca
nárok na zaplatenie úroku z omeškania riadne uplatnil až podaním zo dňa 3. septembra 2004. Pôvodný
petit uvedený žalobcom v žalobe týkajúci sa úroku z omeškania bol podľa žalovaného 1/ neurčitý.

22. Žalovaný 1/ namieta aj nevykonanie dôkazov, ktorých vykonanie súdu prvej inštancie navrhoval,
vrátane takých, ktoré žalovaný 1/ nemá k dispozícii, preto navrhoval postup podľa § 189 C. s. p.
Súd prvej inštancie podľa žalovaného 1/, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovýmzisteniam.Žalovaný1/tvrdí,ženárokžalobcu,čodoprávnehodôvoduavýškynebolvkonaní
preukázaný. V Zmluve o Združení Dunaj ani v Metodike finančných a zúčtovacích vzťahov sa nikde

neuvádza, že žalovaný 1/ je povinný priamo uhrádzať žalobcovi náklady súvisiace s vodohospodárskou
prevádzkou vodného diela Gabčíkovo. Zároveň podľa žalovaného 1/ predmetom žaloby nie sú
pohľadávky žalobcu, ale vzhľadom na ich postúpenie žalovaným 2/ a ich následné započítanie, ide už
o zaniknuté pohľadávky.23. Porušenie práva na spravodlivý proces žalovaný 1/ vzhliadol v nedostatočnom a nepresvedčivom
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. Odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie chýba uvedenie

podstatných a rozhodujúcich skutočností, ktoré žalovaný 1/ tvrdil, posúdenie podstatných skutkových
tvrdení a právnych argumentov žalovaného 1/, dôkazy predložené žalovaným 1/ alebo ním označené a
vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie dokazovania.

24. Súd prvej inštancie podľa žalovaného 1/ rozhodol ultra petitum, keď žalobca podaním zo dňa 8.

februára 2018 žiadal priznať istinu vo výške 4 732 913,68 eur a úroky z omeškania vo výške 3 068
946,09 eur. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 3 068 954,- eur.

Odvolanie žalovaného 2/

25. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho I. a III. výroku podal odvolanie aj žalovaný 2/, ktorým

odvolaciemu súdu navrhuje, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu proti žalovanému
2/ zamietne, alebo rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
prípadne konanie voči žalovanému 2/ zastaví. Žalovaný 2/ podal odvolanie z odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. a/ až h/ C. s. p.

26. Podľa žalovaného 2/ v danom prípade existovala rozhodcovská doložka vyplývajúca z čl. VI
bod 4 Rámcovej zmluvy o vzájomnej spolupráci zo dňa 20. decembra 1999 medzi Ministerstvom
pôdohospodárstva SR a žalovaným 2/. Žalovaný 2/ namietol nedostatok právomoci súdu pri jeho prvom
procesnom úkone. Po nahliadnutí do súdneho spisu žalovaný 2/ zistil, že viacero príloh a podaní sa v
súdnom spise nenachádza. Uvedené žalovaný 2/ reklamoval v zápise o nahliadnutí do spisu zo dňa 6.

júla 2011 a 6. februára 2012 a aj v roku 2013. V súdnom spise podľa žalovaného 2/ chýbajú minimálne tri
podania s prílohami z roku 2004 a ďalšie podania z roku 2009 a 2011. V podaniach z roku 2004 žalovaný
2/ namietal aj nedostatok právomoci súdu podľa § 106 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“). Súd prvej inštancie mal podľa § 103 a § 104 O. s.
p. svoju právomoc skúmať aj ex offo, keďže ide o neodstrániteľnú podmienku konania. Z uvedeného

dôvodu malo byť konanie zastavené a rozsudok súdu prvej inštancie trpí procesnou vadou podľa § 365
ods. 1 písm. a/, resp. písm. d/ C. s. p.

27. Žalovaný 2/ ďalej namieta nedostatok pasívnej procesnej legitimácie na strane žalovaného 2/.
Žalobou označený subjekt, ako organizačná zložka, nemá procesnú subjektivitu. Ide o nedostatok

procesnej podmienky, na ktorý súd kedykoľvek počas konania prihliada (§ 103 O. s. p. a § 161 ods. 1
C. s. p.). Žalobca v žalobe žalovaného 2/ RNO TRUST a.s. Brno, organizačná zložka, Bratislava. Súd
prvej inštancie sa touto skutočnosťou nezaoberal. Pokiaľ bol súd prvej inštancie toho názoru, že nešlo
o neodstrániteľnú prekážku konania, ale len o odstrániteľnú prekážku konania, mal vyzvať žalobcu na
odstránenie nesprávnosti v označení žalovaného 2/. Žalovaný 2/ je z uvedeného dôvodu toho názoru,

že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ C. s. p.) a súd prvej inštancie mal konanie
zastaviť.

28.Počasprvýchpojednávanísúdprvejinštanciepodľažalovaného2/konalibasorganizačnouzložkou,
čím odňal možnosť strane konať pred súdom (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Za žalovaného 2/

konala neoprávnená osoba s protichodnými záujmami. Táto vada nemohla byť zhojená ani neskorším
konaním súdu prvej inštancie so žalovaným 2/, keďže žalovanému 2/ nebolo umožnené zúčastniť sa
prvých pojednávaní, uplatniť všetky prostriedky procesného útoku a obrany, klásť svedkom otázky a
predkladať listinné dôkazy. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci už posudzoval iba parciálne
otázky. Za žalovaného 2/ mala zároveň konať osoba, ktorej záujmy boli evidentne v rozpore so záujmami

žalovaného 2/. Podľa § 21 ods. 3 O. s. p. za právnickú osobu nemôže konať ten, koho záujmy sú v
rozpore so záujmami právnickej osoby. Vedúci organizačnej zložky Ing. M. T. bol z funkcie odvolaný
uznesením predstavenstva akciovej spoločnosti zo dňa 2. februára 2001, z obchodného registra bol
formálne vymazaný až ku dňu 3. februára 2004. Ing. T. o odvolaní ale bol informovaný a tento poznatok
mal súd aj zo svojej činnosti (najmä registrový súd). Na Ing. M. T. boli podané aj viaceré trestné

oznámenia. Materská spoločnosť dostala predvolanie na pojednávanie až dňa 31. mája 2004, ktorým
bol vytýčený termín pojednávania na deň 8. júna 2004. Do tohto okamihu bola žalovanému 2/ odňatá
možnosť konať pred súdom. Navyše pokiaľ vedúci organizačnej zložky konal vo veciach, ktoré sanetýkajú organizačnej zložky podniku alebo podniku zahraničnej osoby, prekročil tým rozsah svojho
oprávnenia.

29. Žalovaný 2/ namieta nemožnosť zúčastniť sa na súdnom pojednávaní dňa 20. októbra 2020,
kedy súd prvej inštancie vyniesol rozsudok. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z. z. o
niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby
COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, v
čase núdzového stavu súdy vykonávajú pojednávania len v nevyhnutnom rozsahu. Uznesením vlády

Slovenskej republiky č. 587 s 30. septembra 2020 bol ku dňu 1. októbra 2020 na obdobie 45 dní
vyhlásený na postihnutom území Slovenskej republiky núdzový stav. Pojednávanie v tejto veci podľa
žalovaného 2/ nepatrilo medzi pojednávania v nevyhnutnom rozsahu. Aj v Českej republike bol od 5.
októbra 2020 na dobu 30 dní vyhlásený núdzový stav. Žalovaný 2/ má sídlo a bydlisko štatutárnych
orgánov v Brne. V uvedenom čase bolo žalovanému znemožnené vycestovať z Českej republiky na
územieSlovenskejrepublikyzaúčelompriamejprávnejporadysprávnymzástupcomanajmäzaúčelom

účasti na pojednávaní. Uvedeným postupom súdu prišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§
365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).

30. Súd prvej inštancie sa mal nesprávneho procesného postupu dopustiť aj tým, že porušil právo
žalovaného 2/ konať pred súdom v jazyku, ktorému rozumie, resp. v materinskom jazyku. Žalovaný 2/ je

českou právnickou osobou a členovia jeho štatutárneho orgánu sú štátnymi občanmi Českej republiky.
Mgr. E. H. ako predsedníčka predstavenstva je zároveň gruzínskej národnosti, mala preto právo konať
v materinskom jazyku (gruzínčine alebo ruštine).

31. Podľa žalovaného 2/ vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Žalovaný 2/ má obavy o nestrannosti

a nezákonnosti súdu vzhľadom na existenciu prepojenia žalobcu na osoby, ktoré mohli podľa
medializovaných informácií vplývať na rozhodnutia súdov. Žalobca vystupuje v kauze vodárov, o ktorú
sa mali zaujímať momentálne väzobne stíhané osoby. V prospech žalobcu mal údajne intervenovať
väzobne stíhaný sudca Krajského súdu v Bratislave, JUDr. S. E.. O kauze vodárov vypovedá taktiež
bývalý sudca JUDr. R. J., ktorý mal za rozhodnutie v tejto veci prijať úplatok. Uvedená kauza mala

byť aj predmetom výsluchu bývalej štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a
bývalej sudkyne Krajského súdu v Bratislave, JUDr. E. D., ktorá vo výsluchu uviedla, že senát súdu prvej
inštancie rozhodujúci v tejto veci je možné sprostredkovane ovplyvniť. Pokiaľ zo strany žalobcu mohlo
dochádzať k ovplyvňovaniu súdu v obdobnej kauze, žalovaný 2/ nemá záruku, že sa tak nemohlo udiať
aj v tejto kauze. Žalovaný poukázal na možné prepojenie JUDr. W. K. na právneho zástupcu žalobcu.

Žalovaný 2/ poukázal na teóriu zdania nezaujatosti, podľa ktorej nestačí, že sudca je nestranný, ale musí
sa taký aj objektívne javiť. Žalovaný 2/ nemohol vzniesť námietku zaujatosti na pojednávaní dňa 20.
októbra 2020, pretože zápisnice o výsluchu JUDr. E. D. sú datované 25. a 26. novembra 2020. Možné
ovplyvňovanie rozhodovania súdu mal v minulosti naznačiť aj člen odvolacieho senátu najvyššieho súdu
JUDr. D.Q.. Z uvedených dôvodov mohlo dôjsť k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. c/ C. s. p.

32. Žalovaný 2/ podal dňa 27. mája 2011 žiadosť o umožnenie nahliadnutia do spisu. Napriek
opakovaným žiadostiam predseda odvolacieho senátu v rozpore s § 44 ods. 1 O. s. p. po dobu jeden
a pol mesiaca odmietal sprístupniť spis žalovanému 2/. Uvedeným postupom prišlo k odňatiu možnosti

účastníka konať pred súdom. Následne predseda najvyššieho súdu konštatoval porušenie zákona (§
44 ods. 2 O. s. p.) vo veci Spr 634/2010. Týmto postupom v kontexte s ďalšími vadami mohlo prísť k
naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p. Žalovaný 2/ v tejto súvislosti poukázal
aj na už namietané chýbajúce podania v spise.

33. Po začatí konania prišlo na základe rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 13.
decembra 2001 k zániku žalovaného 1/ (Slovenské elektrárne, a.s. v skratke: SE, a.s., IČO: 31 380 751),
a to jeho zrušením bez likvidácie rozdelením na spoločnosti: Slovenské elektrárne, a.s., IČO: 35 829
052 (súčasný žalovaný 1/), Slovenská elektrizačná a prenosová sústava a.s., IČO: 35 829 141 (pôvodne
označovaný ako žalovaný 2/), a Tepláreň Košice, a. s. v skratke TEKO, a. s., IČO: 36 211 541 (pôvodne

označovaný ako žalovaný 3/). Podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka mali po rozdelení pôvodného
žalovaného 1/ zodpovedať za záväzok všetky tri novovzniknuté spoločnosti spoločne a nerozdielne.
Podľažalovaného2/takmalivkonanívystupovaťvšetkytrinástupníckespoločnostiapôvodnýrozsudok
súdu prvej inštancie a následne rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu, sa nevysporiadali s ďalšímprocesným postavením pôvodného žalovaného 2/ a 3/. Absentuje aj výrok rozhodnutia, či sa konanie
voči nim zastavilo.

34. Žalovaný 2/ ďalej v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nevykonal v konaní dôkazy navrhované
žalovaným 1/, ktoré vzhľadom na pasívnu solidaritu žalovaných mohli ovplyvniť aj pozíciu žalovaného
2/. Ide najmä o navrhované výsluchy svedkov Ing. M. T., štatutárnych zástupcov a členov manažmentu
žalobcu z rozhodného obdobia a ďalej listinné dôkazy z vyšetrovacích spisov. Uvedené dôkazy mohli
preukázať, že žalobca si neuplatňoval voči žalovanému 2/ predmetné sumy na základe pristúpenia k

záväzku a celá transakcia mala za cieľ zakryť bezdôvodné obohatenie bývalých manažérov žalobcu.
Žalobca začal dlžnú sumu vymáhať od žalovaného 1/ a 2/ s cieľom zakryť vlastnú protiprávnu činnosť.
Takéto konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a so zásadou poctivého obchodného styku.

35. Súd prvej inštancie dospel podľa žalovaného 2/ k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobcom
predložená komisionárska zmluva uzatvorená dňa 20. októbra 2000 pôvodne neobsahovala výšku

odmeny. Následne bola dňa 27. októbra 2000 uzatvorená sprostredkovateľská zmluva medzi
záujemcom (žalovaný 2/) a sprostredkovateľom D.I. - Služba ČADU, podľa ktorej si zmluvné strany
dohodli odmenu sprostredkovateľa vo výške 15 % zo 100 % istiny pristúpeného záväzku a jej
príslušenstva. Je nelogické, aby sa F. T. v sprostredkovateľskej zmluve zaviazal na odmenu vo výške
15 %, pričom sám mal odmenu z komisionárskej zmluvy len 6,75 %. Reálna odmena z komisionárskej

zmluvy preto musela byť vyššia. Žalobcom uplatňovaná suma preto neobstojí s reálnym skutkovým
stavom. Žalovaný 2/ odvolací súd žiada, aby dodatočne pripojil trestný spis z Okresného súdu Žilina.

36. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej
inštancie podľa žalovaného 2/ nesprávne posúdil oprávnenie vedúceho organizačnej zložky konať v

mene materskej spoločnosti. Vedúci organizačnej zložky nebol oprávnený konať v mene žalovaného 2/,
ale iba v rámci organizačnej zložky. Žalobca pri uzatváraní komisionárskej zmluvy a zmluvy o pristúpení
k záväzku musel vedieť, že koná s osobou, ktorá nie je oprávnená v mene žalovaného 2/ zaväzovať.
V prípade vedúceho organizačnej zložky išlo o jednoznačný exces a úkon preto nebol platný. Zmluva o
pristúpení k záväzku je preto absolútne neplatná podľa § 13 Obchodného zákonníka a § 38 Občianskeho

zákonníka. Takáto zmluva by vyžadovala podpis predsedu a miesto predsedu predstavenstva. Súd prvej
inštancie tak nesprávne právne posúdil platnosť zmluvy o pristúpení k záväzku.

37. Zmluva o pristúpení k záväzku je zároveň podľa žalovaného 2/ v rozpore so zásadou poctivého
obchodného styku a svojím obsahom a účelom odporuje zákonu. Podľa § 581 Obchodného zákonníka

komitentovi (žalobcovi) nevznikajú voči komisionárovi (žalovanému 2/) žiadne práva pokiaľ to nie je
výslovne dojednané, nič také však v komisionárskej zmluvy dohodnuté nebolo. Aj keby takáto povinnosť
bola dohodnutá, išlo by o zákonné ručenie a nie o pristúpenie k záväzku. Je v rozpore so zásadou
poctivého obchodného styku, aby osoba, ktorá vystupuje v pozícii veriteľa (voči žalovanému 1/) bola
z tej istej pohľadávky aj dlžníkom. Je na mieste aplikácia analógie s § 584 Občianskeho zákonníka

(inštitút splynutia). Žalovaný 2/ nemôže byť súčasne dlžníkom a súčasne veriteľom tej istej pohľadávky,
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo žalobcu na žalovaného 2/. Keďže medzi zmluvnými
stranami neprišlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky, nemohol byť naplnený hospodársky účel
komisionárskej zmluvy. Z uvedeného dôvodu nastala absolútna neplatnosť komisionárskej zmluvy podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. Absolútne neplatnou je potom aj závislá zmluva o pristúpení k záväzku. Ak

aj zmluvy neboli od začiatku zaťažené absolútnou neplatnosťou, tak v dôsledku dodatočnej nemožnosti
plnenia komisionára zanikla komisionárska zmluva a na základe jej zániku zanikla aj zmluva o pristúpení
k záväzku. Záväzok žalovaného 2/ z titulu zmluvy o pristúpení k záväzku mohol zároveň existovať len
počas trvania komisionárskej zmluvy. Záväzok z komisionárskej zmluvy bol časovo limitovaný do 31.
marca 2001. Preto ak uplynutím doby zanikla komisionárska zmluva, zaniklo aj zabezpečenie z titulu

zmluvy o pristúpení k záväzku.

38. Podľa žalovaného 2/ z vykonaného dokazovania vyplýva, že i keď predmetom komisionárskej
zmluvy boli ťažko vymáhateľné pohľadávky voči špecifikovanému subjektu, v danom prípade nešlo o
ťažko vymožiteľné pohľadávky. Medzi tieto pohľadávky nemožno zaradiť pohľadávky pred splatnosťou

alebo tesne po splatnosti. Zároveň spoločnosť Slovenské elektrárne, a.s., v skratke: SE, a.s., OZ VET
Trenčín,IČO:31380751,bolavymazanázobchodnéhoregistraapretransformovanánanovéprávnické
osoby. To znamená, že subjekt, voči ktorému mal žalovaný 2/ realizovať vymoženie pohľadávok, prestal
existovať. Plnenie zo zmluvy sa tak stalo nemožným.Vyjadrenie žalovaného 2/ k odvolaniu žalovaného 1/

39. Žalovaný 2/ sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ zo dňa 23. decembra 2020 pridržal
svojich odvolacích dôvodov, ako aj všetkých odvolacích námietok žalovaného 1/ uvedených v jeho
odvolaní, ktoré sú v prospech žalovaného 2/. Žalovaný 2/ ale nesúhlasí s právnym názorom žalovaného
1/, že pohľadávky je potrebné považovať za hnuteľné veci zverené komisionárovi. Žalovaný 2/ nesúhlasí
ani s názorom žalovaného 1/, že predmetom súdneho konania vzhľadom na plnenie žalovaného 1/ malo

byť iba posúdenie zodpovednosti žalovaného 2/ ako komisionára voči žalobcovi ako komitentovi.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniam žalovaných

40. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu postupoval v súlade s právnym názorom odvolacieho
súdu vysloveným v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/41/012. Súd prvej inštancie bol viazaný

právnym názorom, podľa ktorého je vylúčené, aby sa konanie žalovaného 1/ mohlo kvalifikovať ako
splnenie záväzku a žaloba je preto dôvodná i voči žalovanému 1/. Rozhodujúci bol záver súdu prvej
inštancie, že spôsob plnenia uplatnený zo strany žalovaného 1/ nie je splnením dlhu žalovaného 1/ voči
žalobcovi. Žalovaný 2/ bol oprávnený prijať od žalovaného 1/ finančné alebo iné plnenie, ale podľa čl.
III bod 6 komisionárskej zmluvy, sa za riadne splnenie považuje pripísanie finančných prostriedkov na

účet žalobcu. K splneniu záväzku zo strany žalovaných tak neprišlo a zmluva o pristúpení k záväzku
v nadväznosti na komisionársku zmluvu zakladá ich solidárnu zaviazanosť. Obrana žalovaného 1/ o
spornosti výšky a titulu žalovanej sumy je podľa žalobcu účelová, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný
1/ sa v konaní bránil tým, že žalovaná pohľadávka zanikla splnením. Splnením záväzku žalovaný 1/
argumentoval aj v ústnom prednese na poslednom pojednávaní dňa 20. októbra 2020 a taktiež vo

svojom odvolaní. Žalobca poukázal aj na dovolanie žalovaného 1/ proti uzneseniu najvyššieho súdu sp.
zn. 1Obo/41/2012, v ktorom žalovaný 1/ uviedol, že medzi žalovaným 1/ a žalobcom nie je sporné, že
žalovaný 1/ sa zaviazal na financovanie a prevádzku Vodného diela Gabčíkovo prispievať výnosmi z
prevádzky jeho energetickej časti - Vodnej elektrárne Gabčíkovo. S námietkami žalovaného 1/ sa už
súd prvej inštancie v plnom rozsahu vysporiadal. K namietanej kolízii komisionárskej zmluvy a zmluvy

o pristúpení k záväzku žalobca dodal, že žalovaný 1/ v dovolaní sám uviedol, že dané zmluvy v kolízii
neboli, ale pristúpenie k záväzku malo žalovaného 2/ skôr motivovať k efektívnemu vymáhaniu záväzkov
žalovaného 1/ v prospech žalobcu.

41. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného 2/ žalobca uviedol, že s námietkou nedostatku právomoci

súdu sa už súdy vysporiadali a žalovaný 2/ naviac ani nepreukázal, že pri prvom úkone vzniesol
túto námietku a nepreukázal ani existenciu platnej rozhodcovskej doložky. Nesprávnym označením
žalovaného 2/ sa už zaoberal súd prvej inštancie vo svojom rozsudku z 7. decembra 2004 a odvolací
súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 19. marca 2008, v ktorom uviedol, že žalobca v žalobe uviedol v
súlade s ustanoveniami § 7 a § 21 ods. 3 Obchodného zákonníka a § 79 ods. 1 O. s. p. obchodné

meno a sídlo spoločnosti BRNO TRUST a.s. Brno, so spresnením, že sa vec týka organizačnej zložky
v Bratislave, pričom správne uviedol IČO materskej spoločnosti. Žalovaným 2/ vznesená námietka o
chýbajúcich podaniach v spise sa javí ako špekulatívna a žalovaný 2/ ňou mohol argumentovať skôr, t. j.
pred rozhodnutím súdu prvej inštancie. Porušenie práva konať vo svojom jazyku žalovaný 2/ nenamietal
a nežiadal ani o odročenie pojednávania nariadeného na deň 20. októbra 2020. Tohto pojednávania sa

zúčastnilidvajaprávnizástupcoviažalovaného2/anemožnosťzúčastniťsanapojednávanínenamietali.
Žalobca sa ohradil proti nepodloženému spochybňovaniu nestrannosti a zákonnosti súdu a špekuláciám
žalovaného 2/ o údajnom ovplyvňovaní súdu zo strany žalobcu. K nevykonaniu navrhovaných dôkazov,
k nesprávnym skutkovým zisteniam a k prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej obrany a útoku,
žalobca uviedol, že žalovaný 2/ na pojednávaní dňa 20. októbra 2020 neprezentoval žiadne návrhy na

vykonanie dokazovania a výslovne uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Dôkazy
označené v odvolaní žalovaným 2/ ani nemajú podľa žalobcu právnu relevanciu. Pri tvrdenom excese
vedúceho organizačnej zložky a tvrdenej absolútnej neplatnosti uzatvorenej komisionárskej zmluvy
žalobca poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, kde boli tieto otázky vyriešené.

Vyjadrenie žalovaného 1/ k odvolaniu žalovaného 2/

42. Žalovaný 1/ doručil súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 2/ zo dňa 31. januára 2021.
Namietaný nedostatok právomoci súdu namietal žalovaný 2/ oneskorene. Žalovaný 2/ ani nepredložilvyjadrenia, ktoré uvádza ako chýbajúce v súdnom spise a ani Rámcovú zmluvu o vzájomnej spolupráci.
Prvým procesným úkonom žalovaného 2/ bola účasť na pojednávaní dňa 08.06.2004, kde mohol
túto námietku vzniesť. Podľa žalovaného 1/ bolo zo žaloby nepochybne jasné, že žalobca podáva

žalobu voči spoločnosti BRNO TRUST, a.s. a zároveň označil, že spor sa týka organizačnej zložky. S
touto námietkou sa už súdy vysporiadali. Konanie s neoprávnenou osobou s protichodnými záujmami
žalovaný 2/ namietal prvýkrát až na pojednávaní dňa 20. októbra 2020. K nemožnosti žalovaného
2/ zúčastniť sa na pojednávaní dňa 20. októbra 2020 žalovaný 1/ uvádza, že na tomto pojednávaní
žalovaného 2/ zastupovali dvaja právni zástupcovia a predmet prejednania ani nevyžadoval účasť

zástupcu žalovaného 2/. Členovia štatutárneho orgánu žalovaného 2/ sa zúčastnili na pojednávaniach
na odvolacom súde a neuviedli, že potrebujú prekladateľa a žalovaný 2/ to v priebehu konania ani
nenamietal. Súdy listiny v českom jazyku ani nepožadujú preložiť do štátneho jazyka a žalovaný 2/
predkladal do konania podania v českom jazyku opatrené podpisom predsedníčky predstavenstva a
podpredsedu predstavenstva žalovaného 2/. Tvrdenia o možnej zaujatosti sudcov nie sú vo vzťahu
k senátu prvoinštančného súdu potvrdené žalovaným 2/ predloženými prepismi a zápisnicami. K

zániku pôvodného žalovaného 1/ a jeho rozdeleniu na tri nástupnícke spoločnosti žalovaný 1/ uvádza,
že súd prvej inštancie v rozsudku z 7. decembra 2004, č. k. 38Cb/83/2001-286, konštatoval, že z
predložených dôkazov súd zistil, že právnym nástupcom po zaniknutom subjekte Slovenské elektrárne
a.s., Bratislava, IČO: 31 380 751, sa stala spoločnosť Slovenské elektrárne a.s., Hraničná 12, Bratislava,
IČO: 35 829 052. Takýto postup súdu umožňoval § 107 ods. 4 O. s. p., ktorý nepredpokladal vydanie

osobitného rozhodnutia. Dôkazy navrhované žalovaným 2/ ani nie sú spôsobilé preukázať ním tvrdenú
neplatnosť komisionárskej zmluvy a zmluvy o pristúpení k záväzku. Ani ostatné odvolacie dôvody
nie sú podľa žalovaného 1/ dôvodné. Pri namietanej absolútnej neplatnosti komisionárskej zmluvy a
zmluvy o pristúpení k záväzku, žalovaný 1/ poukázal na prednosť výkladu, ktorý je v prospech platnosti
zmluvy. Zmluva o pristúpení k záväzku podľa žalovaného 1/ nezabezpečovala plnenie žalovaného 2/

z komisionárskej zmluvy, preto ani uplynutie času, na ktorý bola uzatvorená komisionárska zmluva,
nemá vplyv na platnosť zmluvy o pristúpení k záväzku. Vo vzťahu k neplatnosti komisionárskej zmluvy
pre nemožnosť plnenia a rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka, žalovaný 1/ uviedol, že žalovaný 2/
túto argumentáciu neuvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom. V
tejto súvislosti žalovaný 1/ poukázal na koncentráciu konania podľa § 153 C. s. p. Žiaden z odvolacích

dôvodov uvádzaných žalovaným 2/ preto nie je podľa žalovaného 1/ naplnený.

43. Obsah vyjadrení žalovaného 1/ z 28. februára 2021, vyjadrenia žalovaného 2/ z 2. marca 2021
a vyjadrenia žalobcu z 31. marca 2021, najvyšší súd s ohľadom na rozsiahlosť podaní sporových
strán v odvolacom konaní už osobitne neuvádza. Sporové strany sa v týchto podaniach pridržali svojej

argumentácie obsiahnutej v odvolaniach a vo vyjadreniach k odvolaniam.

Posúdenie veci odvolacím súdom

44. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) (§ 470 ods. 1 a 4 C.

s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), vo veci samej oprávnenou
osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie bez nariadenia pojednávania, viazaný
rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, §
380 ods. 1, § 383 C. s. p.), prejednal odvolanie a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné
zmeniť v časti priznaného úroku z omeškania a vo zvyšnej napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť.

45. Odvolací súd nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, keďže nenastala
žiadna zo skutočností predpokladaných v § 384 ods. 1 až 4 C. s. p. Vzhľadom na to, že dokazovanie
nebolo odvolacím súdom doplnené alebo zopakované, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.).

46. Najvyšší súd v prvom rade poukazuje na závery uznesenia najvyššieho súdu z 22. júla 2010, č. k.
1MObdoV/6/2009-555,ktorýmijeprirozhodovanítejtoveciviazaný.Dovolaniegenerálnehoprokurátora,
na podklade ktorého najvyšší súd ako súd dovolací v tejto veci rozhodoval, bolo podané na podnet
žalobcu a namietalo rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovanému 1/, voči ktorému súd

prvej inštancie pôvodným rozsudkom žalobu zamietol a odvolací súd rozsudkom z 19. marca 2008,
č. k. 2Obo/259/2007-472 a doplňujúcim rozsudkom z 16. apríla 2008, č. k. 2Obo/259/2007-479, toto
rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti proti žalovanému 1/ potvrdil. Najvyšší súd v rozhodnutí o
dovolaní generálneho prokurátora priamo vo výrokovej časti uviedol, že rozsudok odvolacieho súduzrušuje v častiach, ktoré sa týkajú žalovaného 1/. Závery dovolacieho súdu preto nespochybňovali a ani
nemohli spochybňovať (vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu rozsahom dovolania, ako aj vzhľadom
na to, že generálny prokurátor ani nemohol podať dovolanie z podnetu žalobcu proti časti, ktorou bolo

žalobe žalobcu voči žalovanému 2/ vyhovené) závery odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie už
predtým prijaté vo vzťahu k otázkam nároku uplatnenému voči žalovanému 2/, ktoré neboli dotknuté
právnym názorom vysloveným dovolacím súdom.

47. Dovolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že špecifiká nepriameho zastúpenia prakticky

spravidla vylučujú, aby bez ďalšieho, bolo predmetom zariadenia obchodnej záležitosti na základe
komisionárskej zmluvy aj vymoženie pohľadávky komitenta. Keďže komisionár koná vo vlastnom mene
môže vymáhať len pohľadávky, ktoré mu patria. Nato, aby mohol vymáhať pohľadávku komitenta, musí
mu ju tento zákonom predpísaným spôsobom postúpiť. Vo vzťahu k dlžníkovi potom vystupuje ako
vlastník pohľadávky. Neprichádza do úvahy uskutočnenie úkonov na základe plnej moci, tak ako to
upravuje § 568 ods. 3 Obchodného zákonníka pri mandátnej zmluve. V takom prípade by už nešlo o

konanie vo vlastnom mene, ale v mene toho, kto mu plnú moc udelil. Plnenie komisionárovi má účinky
splnenia záväzku dlžníka len u pohľadávky, ktorá svedčí (patrí) komisionárovi. Pohľadávka, ktorá patrí
komitentovi, nie je splnená plnením komisionárovi.

Z uvedených dôvodov nepovažuje dovolací súd za správny názor oboch súdov, že žalovaný 2/ uzavretím

komisionárskej zmluvy nastúpil vo vzťahu k žalovanému 1/ na miesto veriteľa a žalovaný 1/ sa v
dôsledku uzavretia komisionárskej zmluvy mohol zbaviť svojho záväzku len plnením žalovanému 2/
a bolo právom a povinnosťou žalobcu sledovať, či komisionár splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z
komisionárskej zmluvy a pripísal plnenie na jeho účet. Uvedený výklad odporuje princípu nepriameho
zastúpenia a výslovnému zneniu § 581 Obchodného zákonníka podľa, ktorého z konania komisionára

nevznikajú komitentovi voči tretím osobám žiadne práva ani povinnosti. Znamená to, že plnenie tretej
osoby komisionárovi nemá voči komitentovi žiadne účinky. Z komisionárskej zmluvy síce vyplýva právo
komitenta a povinnosť komisionára, aby plnenie vydal, je to však už len vzťah medzi účastníkmi
komisionárskej zmluvy bez dopadu na tretie osoby. Na prejednávanú vec nemožno aplikovať výnimku,
ktorá je upravená v druhej vete § 581 Obchodného zákonníka.

Účinky splnenia záväzkov žalovaného 1/ mohlo mať plnenie žalovanému 2/ len ak, išlo o pohľadávky,
ktoré boli na žalovaného postúpené (odhliadnuc od toho, že v takom prípade už išlo o plnenie
pohľadávok žalovaného 2/ a nie pohľadávok žalobcu), alebo o pohľadávky na vymáhanie, ktorých bol
žalovaný 2/ splnomocnený (v takom prípade by už však nešlo o konanie na základe komisionárskej

zmluvy).

48. Najvyšší súd preto pri posudzovaní správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a dôvodnosti
odvolacích námietok žalovaných aplikoval citovaný právny názor dovolacieho súdu, ktorý sa dotýka
žalobcom uplatneného nároku voči žalovanému 1/. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku voči

žalovanému 2/ prihliadal odvolací súd aj na už doposiaľ v konaní vyriešené otázky týkajúce sa záväzku
žalovaného 2/. Odvolací súd v uznesení z 24. októbra 2012, č. k. 1Obo/41/2012-804, uložil súdu prvej
inštancie vo vzťahu k záväzku žalovaného 2/ skúmať len, či nemohlo prísť ku kolízii zmluvy o pristúpení
k záväzku a komisionárskej zmluvy.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ C. s. p.

49. Nesplnenie procesných podmienok ako odvolací dôvod bolo namietané žalovaným 2/, a to z dôvodu
nedostatku právomoci súdu a nedostatku procesnej subjektivity organizačnej zložky žalovaného 2.

50. Nedostatok právomoci súdu žalovaný 2/ odôvodnil rozhodcovskou doložkou a vznesením námietky
nedostatku právomoci súdu pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patril. Súd prvej inštancie k tejto
námietke žalovaného 2/ uviedol, že žalovaný 2/ nepreukázal, že pri prvom úkone vzniesol námietku
podľa § 106 ods. 1 O. s. p. a nepreukázal ani existenciu rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd sa
stotožňuje so súdom prvej inštancie. Pri nahliadnutí do súdneho spisu dňa 6. júla 2011 žalovaný 2/

namietal chýbajúce listiny v súdnom spise. Následne chýbajúce listiny v súdnom spise namietal vo
svojom podaní z 9. marca 2012, doručenému najvyššiemu súdu dňa 12. marca 2012 (č. l. 589), a
až v tomto podaní žalovaný 2/ prvýkrát uviedol, že predmetom týchto podaní mala byť aj námietka
existencie rozhodcovskej doložky podľa § 106 ods. 1 O. s. p. V tomto podaní (z 9. marca 2012)žalovaný 2/ zároveň uviedol, že v súdnom spise chýbajú minimálne tri podania s prílohami z roku 2004.
Uvedené chýbajúce podania však žalovaný 2/ spolu s týmto podaním a ani neskôr v konaní súdu
nepredložil. Žalovaný 2/ ani nešpecifikoval z akých dátumov mali byť tieto podania a kedy mali byť

doručené súdu, uviedol len všeobecne, že malo ísť o podania z roku 2004. Žalovaný 2/ pritom v rámci
ostatných námietok namieta, že až do doručenia predvolania na pojednávanie v máji 2004 s ním súd
nekonal a nemal možnosť v konaní uskutočňovať všetky úkony, teda ani podávať vyjadrenia, čím mu
mala byť odopretá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd zároveň poukazuje aj na pojednávanie
uskutočnené v konaní pred súdom prvej inštancie dňa 8. júna 2004, kde bol prítomný právny zástupca

žalovaného 2/, ktorý existenciu rozhodcovskej doložky nenamietal. Rovnako ani vo svojom podaní z
30.08.2004 (č. l. 191), ani na pojednávaniach uskutočnených dňa 7. septembra 2004 a 19. októbra
2004, 7. decembra 2004, kde bol právny zástupca žalovaného 2/ prítomný, žalovaný 2/ túto námietku
neuplatnil a ani nepoukázal na jej predchádzajúce uplatnenie. Najvyšší súd poukazuje aj na odvolanie
žalovaného 2/ proti rozsudku súdu prvej inštancie z 7. decembra 2004, č. k. 38Cb/83/01-286, kedy už
muselo byť žalovanému 2/ z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zrejmé, že súd prvej inštancie

sa s údajne vznesenou námietkou existencie rozhodcovskej doložky nevysporiadal a jej uplatnenie
žalovaným 2/ ani nespomenul, pričom žalovaný 2/ túto skutočnosť vo svojom odvolaní ako odvolací
dôvod neuviedol. Žalovaný 2/ tak prvýkrát preukázateľne vzniesol námietku existencie rozhodcovskej
doložky až vo svojom podaní zo dňa 9. marca 2012 a doposiaľ súdu nepreukázal, že by podania
obsahujúce námietku existencie rozhodcovskej doložky súdu v roku 2004 doručil a nenasvedčuje tomu

ani obsah úkonov a vyjadrení žalovaného 2/ uskutočnených v roku 2004 a neskôr, vrátane odvolania
proti predchádzajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie. Najvyšší súd preto konštatuje, že táto odvolacia
námietka žalovaného 2/ je nedôvodná a súd prvej inštancie sa riadne s touto námietkou žalovaného 2/
v prvoinštančnom konaní vysporiadal.

51. Vo vzťahu k námietke nedostatku procesnej subjektivity organizačnej zložky, odvolací súd uvádza,
že táto námietka už bola opakovane v konaní riešená. Najvyšší súd už v rozsudku z 19. marca 2008, č.
k. 2Obo/259/2007-472, uviedol, že žalobca v žalobe uviedol v súlade s § 7 a § 21 ods. 3 Obchodného
zákonníka a § 79 ods. 1 O. s. p. obchodné meno BRNO TRUST a.s. Brno, so spresnením, že vec sa
týka jej organizačnej zložky v Bratislave a správne uviedol aj IČO. Súd prvej inštancie k tejto námietke

žalovaného 2/ uviedol, že považuje za nesporné, že žalovaný 2/ bol v žalobe označený správne a
žalobca označil existujúci subjekt, ktorý má procesnú spôsobilosť.

52. K odvolacím námietkam žalovaného 2/ najvyšší súd uvádza, že z označenia žalovaného 2/ v
žalobe by aj za usúdenia o dôvodnosti námietok žalovaného 2/, bolo možné vyvodiť nanajvýš neurčitosť

označenia žalovaného 2/, ktorú by bolo potrebné odstraňovať výzvou adresovanou žalobcovi (§ 43 ods.
1 O. s. p.). Súd prvej inštancie ale takúto neurčitosť nevzhliadol a aj vzhľadom na ostatný obsah žaloby
a neskorších podaní žalobcu uzavrel, že žalobca ako žalovaného 2/ označil zahraničnú právnickú osobu
s právnou subjektivitou, a organizačnú zložku uviedol z dôvodu, že žalovaný nárok sa týka jej činnosti.
Odvolací súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu z 1. novembra 2006, sp. zn. 4Cdo/143/2006, v

ktorom najvyšší súd uviedol, že pokiaľ procesný úkon účastníka konania obsahuje zjavnú nesprávnosť,
ktorej odstránenie nevyžaduje značnú procesnú aktivitu súdu (napr. rozsiahle dokazovanie), súd je
povinný dať účastníkovi možnosť túto nesprávnosť napraviť ďalším procesným úkonom. Opak by
bol ničím neodôvodnený formalistický a svojvoľný postup, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej
spravodlivosti, reprezentovaným čl. 1 ústavy a ustanovením § 1 a § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, a tým aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.

53. Preto aj pokiaľ by súdy vyhodnotili, že označenie žalovaného 2/ v žalobe bolo neurčité, bolo
by potrebné žalobcu vyzvať na odstránenie tohto nedostatku žaloby a nešlo by o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Žalobca už vo svojom podaní z 3. septembra 2004, doručenom súdu

dňa 9. septembra 2004, označil ako žalovaného 2/ BRNO TRUST a.s., so sídlom Dvořákova 1, Brno,
IČO: 64 508 251 spolu s údajmi organizačnej zložky a priložil k tomuto podaniu aj výpis z českého
obchodného registra. Aj neskorším podaním z 16. júna 2015 (č. l. 957) žalobca žalovaného 2/ takto
označil. Všeobecné súdy, dbajúc na poskytovanie účinnej ochrany základnému právu na súdnu ochranu,
pri svojej rozhodovacej činnosti sú povinné pri posúdení procesnej spôsobilosti strán sporu prihliadať

nielen izolovane na označenie žalovaného v rámci špecifikácie strán sporu, ale aj na obsah žaloby, resp.
skutkové okolnosti žaloby (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2022, č. k. III. ÚS
302/2021-53). Súdy sú pritom povinné prihliadať aj na neskoršie podania a nemôžu žalobcovi brániť,
aby prípadnú neurčitosť odstránil.54. Aj pokiaľ by bola argumentácia žalovaného 2/ týkajúca sa neurčitosti označenia žalovaného 2/
v žalobe správna, neskoršími podaniami žalobcu, zohľadnením celého obsahu žaloby a skutkových

okolností žaloby, by prišlo k odstráneniu takéhoto nedostatku. Naviac, ak by aj uvedený nedostatok
nastal v čase začatia konania, v aktuálnom štádiu konania už tento nedostatok prítomný bez pochýb
nie je. Nemôže byť preto aktuálne daný ani dôvod na zastavenie konania pre neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania, tak ani na výzvu na odstránenie nedostatku v časti špecifikácie
žalovaného 2/. Výklad, ktorého sa žalovaný 2/ domáha (zastavenie konania voči žalovanému 2/ z

dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania), by bol prehnane formalistickým výkladom,
znamenajúcim odopretie vecného prejednania žaloby z čisto formálneho dôvodu, ktorý by už naviac v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, prítomný ani nebol. Ani táto odvolacia
námietka žalovaného 2/ preto nie je dôvodná.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.

55. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného 1/ dopustil nesprávneho procesného postupu tým, že
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a rozhodol ultra petitum.

56. K nedostatkom odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný 1/ uviedol viaceré otázky,

s ktorými sa súd prvej inštancie mal nedostatočne vysporiadať. Najvyšší súd k týmto námietkam
žalovaného 1/ uvádza, že povinnosťou súdu nie je dať sporovým stranám odpovede na každú otázku
alebo námietku nimi uvádzanú. Súd musí zvážiť, ktoré prostriedky procesného útoku a obrany uplatnené
sporovými stranami sú pre rozhodnutie súdu podstatné a s týmito sa riadne v odôvodnení svojho
rozhodnutia aj vysporiadať. Zároveň je povinnosťou súdu svoje rozhodnutie nielen jasne a výstižne, ale

aj logicky a nerozporne, odôvodniť.

57. Žalovaný 1/ namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil jeho námietky týkajúce sa existencie, titulu
a výšky žalovanej pohľadávky. Súd prvej inštancie k tejto otázke uviedol, že nárok uplatňovaný v konaní
je čo do právneho dôvodu a výšky nesporný. V prípade žalovaného 1/ je právnym titulom zaplatenia

finančných prostriedkov Zmluva o Združení Dunaj. Súd prvej inštancie ďalej doplnil, že existencia
nároku žalobcu bola preukázaná listinnými dôkazmi, ktoré súd prvej inštancie označil v odseku 11
odôvodnenia svojho rozsudku a samotná existencia nároku nebola odvolacím súdom v zrušujúcom
uznesení spochybnená. Sporným v konaní podľa súdu prvej inštancie bolo, či tento nesporný záväzok
zanikol splnením, resp. iným spôsobom predpokladaným zákonom.

58. Uvedené odôvodnenie súdu prvej inštancie nenasvedčuje námietke žalovaného 1/, že by sa s
argumentáciou žalovaného 1/ súd prvej inštancie nevysporiadal. Odôvodnenie poskytnuté súdom prvej
inštancie je podľa odvolacieho súdu nielen dostatočné, ale aj logicky správne. Žalovaný 1/ sa v tomto
súdnom konaní primárne bránil tým, že svoj záväzok voči žalobcovi riadne splnil plnením žalovanému 2/.

Je preto v logickom rozpore s týmito tvrdeniami, keď žalovaný 1/ neskôr v konaní uplatňuje námietku, že
jeho záväzok (ktorého riadne splnenie doposiaľ v konaní preukazoval) vlastne vôbec nevznikol, resp. že
žalobca jeho právny základ nepreukázal. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd nezistil, že by sa súd prvej
inštancie s touto námietkou žalovaného 1/ nedostatočne vysporiadal, prípadne, že odpovede poskytnuté
súdom prvej inštancie by boli v logickom rozpore s obsahom súdneho spisu a zisteným skutkovým

stavom.

59. Žalovaný 1/ ďalej namieta, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s výkladom
komisionárskej zmluvy, s charakterom plnenia, ktoré žalovaný 1/ poskytol žalovanému 2/, s kolíziou
komisionárskej zmluvy a zmluvy o pristúpení k záväzku a s prípadným použitím korektívu dobrých

mravov a poctivého obchodného styku. Súd prvej inštancie sa nemal vysporiadať ani s návrhmi na
vykonanie dokazovania, ktoré žalovaný 1/ uplatnil. Odvolací súd ale konštatuje, že súd prvej inštancie
sa s týmito otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal, a to v odsekoch 24., 26.,
27. a 29. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný 1/ nesúhlasí s tým, aké závery
k týmto otázkam súd prvej inštancie prijal, nemôže ísť o nedostatok odôvodnenia rozsudku súdu

prvej inštancie. Povaha týchto námietok uplatnených žalovaným 1/ zodpovedá namietaniu nesprávneho
právneho posúdenia veci a nie nesprávnemu procesnému postupu súdu.60. Súd prvej inštancie k dôkazom, ktorých vykonanie navrhoval žalovaný 1/, uviedol, že tieto nevykonal
z dôvodu, že by nemali vplyv na rozhodnutie veci. Pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bol rozhodujúci
právny názor odvolacieho súdu a právne posúdenie uzatvorených zmlúv. Súd prvej inštancie poukázal aj

na skutočnosť, že žalovaným 1/ navrhované dôkazy týkajúce sa výšky a titulu žalovanej sumy, považuje
za účelové, keďže sa žalovaný 1/ v konaní procesne bránil tým, že svoj záväzok voči žalobcovi riadne
splnil. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným názorom súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie totiž
uzavrel, že nárok žalobcu, je čo do právneho dôvodu a výšky, nesporný. V tomto závere súdu prvej
inštancie odvolací súd nevzhliadol nelogickosť alebo nedostatočné vysporiadanie sa s otázkami, ktoré

v konaní vznikli (odsek 58. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Pokiaľ súd prvej inštancie nepovažoval
právny dôvod a výšku žalobcom uplatneného nároku za spornú, vykonávanie dôkazov k tejto otázke by
bolo skutočne neefektívne, nehospodárne a nemalo by ani vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej.
Je pritom na úvahe súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 C. s. p., § 120 ods. 1
O. s. p.). Pokiaľ táto úvaha nie je zjavne nelogická a súd poskytne sporovej strane odôvodnenie, prečo
navrhované dôkazy nevykonal, nie je možné hovoriť o nesprávnom procesnom postupe súdu. Rovnaký

záver je potrebné prijať aj vo vzťahu k ostatným dôkazom navrhovaným žalovaným 1/. Tieto dôkazy
sa týkali preukázania plnenia prijatého žalovaným 2/. Uvedené dôkazy považoval súd prvej inštancie
za bezpredmetné z dôvodu už prijatého právneho záveru, že žalovaný 1/ sa nemohol zbaviť svojho
záväzku, ak plnil žalovanému 2/ (súd prvej inštancie v odseku 29. zjavne nesprávne zamenil označenie
žalovaného 1/ a žalovaného 2/). Potom ani preukazovanie výšky poskytnutého plnenia žalovanému

2/ nie je podstatné pre rozhodnutie tejto veci. Ani v tomto závere súdu prvej inštancie odvolací súd
zjavnú nesprávnosť alebo nedostatočné prihliadnutie na ostatné skutkové zistenia, prípadne obsah
spisu, nezistil. Z uvedených dôvodov odvolací súd nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancieanesprávnyprocesnýpostupsúduvprípadenevykonanianavrhovanýchdôkazov,nevzhliadol.

61. Žalovaný 1/ vo svojom odvolaní namietal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie ultra petitum, keďže
žalobca svojím podaním z 8. februára 2018 žiadal priznať istinu vo výške 4 732 913,68 eur, úroky
z omeškania vo výške 3 068 946,09 eur a žalobu vzal späť v časti úrokov z omeškania vo výške
1.308.509,79 eur. Súd prvej inštancie ale žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne
a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 3 068 954,- eur. V tejto námietke je potrebné dať žalovanému

1/ za pravdu. Žalobca v podaní z 8. februára 2018 na výzvu súdu prvej inštancie špecifikoval svoj nárok
uplatnený v tomto konaní, a to ako istinu vo výške 4 732 913,68 eur a úroky z omeškania vo výške 3 068
946,09 eur, pričom žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 1 308 509,79 eur zobral
žalobca týmto podaním späť. K uplatneným úrokom z omeškania žalobca uviedol, že v podaní z 16. júna
2015 uviedol výšku úrokov z omeškania 3.068.954,- eur, avšak v tomto vyčíslení sa nachádzala chyba

v písaní a počítaní, pričom správne mali byť úroky z omeškania uplatnené vo výške 3 068 946,09 eur.

62. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal voči žalovaným 1/ a 2/ úroky z omeškania vo výške 3 068 954,-
eur, t. j. o 7,91 eur viac, než žalobca žiadal v súlade so špecifikáciou svojho nároku zo dňa 8. februára
2018. Odvolací súd preto dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku I.

v časti, ktorou bol žalobcovi priznaný voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 3 068 954,- eur, v súlade s § 388 C. s. p. zmeniť tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 3 068 946,09 eur. Vzhľadom na to, že
išlo o chybu v písaní a počítaní prevzatú súdom prvej inštancie a pôvodne vyčíslená výška úrokov z
omeškania v slovenských korunách bola vyčíslená správne, nebolo potrebné v časti 7,91 eur rozhodovať

o zamietnutí žaloby (keďže žalobca zaplatenie tejto sumy žalobou nežiadal) a ani o zastavení konania
(žalobca vzhľadom na to, že zaplatenie tejto sumy žalobou nežiadal, nemohol ju v tejto časti svojím
podaním z 8. februára 2018 ani zobrať späť).

63. Aj žalovaný 2/ vo svojom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Súd

prvej inštancie podľa žalovaného 2/ konal s osobou, ktorá mala protichodné záujmy k žalovanému 2/,
žalovanému 2/ bolo znemožnené zúčastniť sa pojednávania dňa 20. októbra 2020 a súd prvej inštancie
porušil právo žalovaného 2/ konať vo svojom jazyku.

64. K námietke žalovaného 2/, že súd prvej inštancie konal do 31. mája 2004, kedy bolo žalovanému

2/ doručené predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 8. júna 2004, s osobou (vedúci organizačnej
zložky), ktorá mala protichodné záujmy so záujmami právnickej osoby, odvolací súd uvádza, že právna
úprava, na ktorú poukázal žalovaný 2/ a podľa ktorej mal súd prvej inštancie v danom čase nesprávne
postupovať, ešte účinná nebola. Podľa § 21 ods. 3 O. s. p. za právnickú osobu nemôže konať ten,koho záujmy sú v rozpore so záujmami právnickej osoby. Citovaná právna úprava bola do Občianskeho
súdneho poriadku začlenená zákonom č. 384/2008 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to

s účinnosťou od 15. októbra 2008. Postup súdu prvej inštancie v rokoch 2001 až 2004 preto nemohol byť
v rozpore s právnou úpravou,ktorá ešte v tom čase platná ani účinná nebola. Zároveň súd prvej inštancie
v tomto čase (2001-2004) ani nemal vedomosť o tom, že by v obchodnom registri riadne zapísaný vedúci
organizačnej zložky mal konať v rozpore so záujmami žalovaného 2/. Uvedené žalovaný 2/ namietal
až na pojednávaní dňa 08.06.2004. Žalovaný 2/ následne na pojednávaní dňa 08.06.2004 a ani vo

svojich podaniach, nenamietal, že by mu bolo upreté právo konať pred súdom. V týchto úkonoch (ako
už odvolací súd uviedol pri odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. a/ C. s. p.) žalovaný 2/ ani
nenamietal nedostatok právomoci súdu z dôvodu existencie rozhodcovskej doložky. Pojednávania, ktoré
sa mali uskutočniť v dňoch 21. februára 2002 a 7. októbra 2002 boli odročené, nevykonávalo sa na nich
žiadne dokazovanie. Súd prvej inštancie vo svojom predchádzajúcom rozsudku z 7. decembra 2004, č.
k. 38Cb/83/01-286, ani neuviedol, že by na niektoré námietky, vyjadrenia alebo návrhy žalovaného 2/

z dôvodu ich oneskoreného uplatnenia žalovaným 2/ neprihliadal, naopak sa s námietkami žalovaného
2/ vznesenými v prvoinštančnom konaní v odôvodnení rozsudku vysporiadal. Z uvedených dôvodov
nemohlo ísť o nesprávny procesný postup súdu, ktorý by naviac napĺňal intenzitu porušenia práva na
spravodlivý proces.

65. Žalovaný 2/ namieta aj znemožnenie účasti na pojednávaní dňa 20. októbra 2020 z dôvodu
vyhláseného núdzového stavu v Slovenskej republike a aj v Českej republike a s tým súvisiacich
protipandemických opatrení obmedzujúcich pohyb osôb. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke
uvádza, že na súdnom pojednávaní uskutočnenom dňa 20. októbra 2020 sa zúčastnili dvaja právni
zástupcovia žalovaného 2/. Žalovaný 2/ po doručení predvolania na pojednávanie nenavrhol odročenie

pojednávania a na samotnom pojednávaní právni zástupcovia žalovaného 2/ ani nenamietali, že
žalovanému 2/ bolo znemožnené zúčastniť sa na pojednávaní. Právni zástupcovia žalovaného 2/ sa
na pojednávaní dňa 20. októbra 2020 vyjadrovali k veci samej. Pokiaľ žalovaný 2/ nenavrhol odročenie
pojednávania, na pojednávaní sa zúčastnili jeho právni zástupcovia a ani tí na pojednávaní nenavrhli
odročenie pojednávania z dôvodu znemožnenia osobnej účasti žalovaného 2/, súd prvej inštancie sa

nemoholdopustiťnesprávnehoprocesnéhopostupu.Súdprvejinštanciemalriadnevykázanédoručenie
predvolania na pojednávanie žalovanému 2/ a účasť dvoch právnych zástupcov žalovaného 2/ na
pojednávaní. Následné namietanie znemožnenia účasti na pojednávaní žalovanému 2/ sa odvolaciemu
súdu z tohto dôvodu javí ako snaha o hľadanie čisto formálneho dôvodu pre dôvodnosť podaného
odvolania, bez toho, aby skutočne prišlo k porušeniu procesných práv sporovej strany. Z uvedených

dôvodov, ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Súd prvej inštancie sa nedopustil nesprávneho
procesného postupu.

66. Žalovaný 2/ ďalej namieta porušenie práva konať vo svojom jazyku. Členovia štatutárneho orgánu
žalovaného 2/ sú štátnymi občanmi Českej republiky a predsedníčka predstavenstva má gruzínsku

národnosť. Predsedníčka predstavenstva tak podľa žalovaného 2/ mala právo konať v materinskom
jazyku (v gruzínčine alebo ruštine) a miesto predseda predstavenstva v češtine. Odvolací súd k tejto
námietke uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebola ani raz žalovaným 2/ uplatnená
žiadosť o pribratie tlmočníka a rovnako nebolo namietané ani porušenie práva žalovaného 2/ konať
vo svojom jazyku. Túto námietku žalovaný 2/ neuplatnil ani po zrušujúcom uznesení odvolacieho

súdu a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a prvýkrát ju uplatnil až v odvolaní proti
poslednému rozsudku súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že predsedníčka predstavenstva žalovaného
2/ má gruzínsku národnosť ani nemala byť súdu ako známa bez oznámenia sporovej strany, preto súd
ani nemal dôvod zvažovať pribratie tlmočníka. Žalovaný 2/ v konaní podával vyjadrenia a návrhy aj v
českom jazyku, a to podanie zo dňa 30. augusta 2004 (č. l. 191), 8. novembra 2004 (č. l. 279a), 3.

mája 2005 (č. l. 315), 21. decembra 2005 (č. l. 382a), 27.decembra 2006 (č. l. 406) a ďalšie, ktoré
súd riadne akceptoval. Odvolací súd poukazuje aj na príbuznosť českého a slovenského jazyka a ich
vzájomnú zrozumiteľnosť. Uvedená príbuznosť českého a slovenského jazyka sa prejavuje aj v prípade
prekladu listinných dôkazov predložených do konania, ktoré podľa § 51 ods. 5 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre

okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, nie je potrebné
z českého jazyka do slovenského jazyka prekladať. Z uvedených dôvodov nemohlo prísť k nesprávnemu
procesnému postupu súdu prvej inštancie a tým k znemožneniu uplatňovania procesných práv.Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c/ C. s. p.

67. Žalovaný 2/ uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c/ C. s. p., podľa ktorého odvolanie

možno odôvodniť tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. Žalovaný 2/ vo
svojom odvolaní poukázal na kauzu vodárov, v ktorej vystupuje žalobca a o ktorú sa mali zaujímať
aktuálne trestne stíhané osoby a sudca v nej mal prijať úplatok za rozhodnutie v prospech žalobcu.
Pokiaľ mohlo dôjsť k ovplyvňovaniu súdu v obdobnej kauze, žalovaný 2/ uvádza, že nemá záruku, že
sa tak nemohlo stať aj v tejto veci. Žalovaný 2/ v tejto súvislosti správne poukázal na teóriu zdania

nezaujatosti, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa takým aj objektívne
javiť. Odvolací súd ale uvádza, že v prípade posudzovania nestrannosti sudcu je relevantnou len taká
obavaznedostatkunestrannosti,ktorásazakladánaobjektívnych,konkrétnychadostatočnezávažných
skutočnostiach. Nie je rozhodujúce, ako sa nestrannosť sudcu subjektívne javí strane sporu, ale to,
či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré zakladajú legitímne pochybnosti o tom, že sudca nie je
nestranný. Objektívnu nestrannosť pritom nie je možné chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť aj len

tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho bude automaticky vylučovať z prejednávania a rozhodovania
veci.

68. Podľa odvolacieho súdu v námietkach žalovaného 2/ absentuje práve aspekt objektívnych a
konkrétnych okolností, viažucich sa k tu prejednávanej veci, ktoré by vzbudzovali dôvodné pochybnosti

o nestrannosti sudcov, ktorí vec rozhodovali na súde prvej inštancie. Žalovaný 2/ tento odvolací
dôvod odôvodnil možným ovplyvňovaním rozhodnutia vo veci v inom konaní, kde vystupoval žalobca
a skutočnosťami vyplývajúcimi z výsluchu obvinenej v nesúvisiacom trestnom konaní, kde mala byť
spomenutá konverzácia o možnom ovplyvňovaní senátu, ktorého členom mala byť členka senátu
rozhodujúca v tejto veci, avšak opäť nie v súvislosti s tu prebiehajúcim sporom. Uvedené tvrdenia, ktoré

sa týkajú iných sporov a sú preto vo vzťahu k tejto veci v rovine špekulácií, podľa odvolacieho súdu
nedosahujúatribútkonkrétnosti(vovzťahuktomutosporu)adostatočnejintenzitynato,abypričlenkách
senátu, ktoré vec rozhodli na súde prvej inštancie, bolo narušené objektívne zdanie ich nestrannosti.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd nezistil naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c/
C. s. p.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.

69. Žalovaný 2/ namieta aj inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Žalovaný 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal dňa 27.05.2011 elektronicky a

osobne žiadosť o nahliadnutie do spisu a po dobu jeden a pol mesiaca mu bolo znemožnené do súdneho
spisu nahliadnuť. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že sa nedotýka konania pred súdom prvej
inštancie, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku, ktorý je napadnutý odvolaním žalovaného 2/, ale týkalo
sa postupu súdu v predchádzajúcom odvolacom konaní. Žalovanému 2/ bolo následne umožnené do
súdneho spisu nahliadnuť. Skutočnosť, že bolo v predchádzajúcom odvolacom konaní sporovej strane

umožnené nahliadnutie do súdneho spisu s oneskorením, neznemožnilo žalovanému 2/ uplatňovanie
procesných práv v konaní pred súdom prvej inštancie, nemá vplyv na správnosť rozsudku súdu prvej
inštancie a v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu už tento nedostatok bol
odstránený a žalovaný 2/ mohol v konaní riadne uplatňovať všetky procesné práva vyplývajúce mu z
Civilného sporového poriadku.

70. Žalovaný 2/ pri tomto odvolacom dôvode zopakoval aj námietku chýbajúcich podaní v súdnom
spise, v ktorých mal byť namietaný aj nedostatok právomoci súdu z dôvodu rozhodcovskej doložky. S
námietkou existencie rozhodcovskej doložky a chýbajúcich podaní žalovaného 2/ z roku 2004 sa už
odvolací súd vysporiadal pri namietanom nedostatku procesných podmienok (odsek 50. odôvodnenia

tohtorozhodnutia).Vovzťahuknamietanémuchýbajúcemupodaniužalovaného2/zodňa19.decembra
2011, doručenému najvyššiemu súdu dňa 22. decembra 2011, odvolací súd uvádza, že toto podanie
žalovaného sa nachádza v súdnom spise na č. l. 580. Trestné oznámenie z 2. marca 2011 doručené
s podaním žalovaného 2/ najvyššiemu súdu dňa 8. marca 2011 sa nachádza v súdnom spise na
č. l. 574a a nasledujúcich listoch. Uznesenie Ústavného súdu z 27. januára 2022,, sp. zn. IV. ÚS

45/2012, o odmietnutí ústavnej sťažnosti žalovaného 1/ ako zjavne neopodstatnenej, sa v súdnom spise
nachádza na č. l. 690, ako príloha podania žalovaného 2/ z 25. júna 2012. Doplnenie (úprava) podnetu
na mimoriadne dovolanie zo dňa 22. apríla 2009, je prílohou podania Generálnej prokuratúry zo dňa
24. apríla 2009, ktoré je v súdnom spise založené na č. l. 497. V prípade údajne chýbajúceho číslalistu 496 v súdnom spise, odvolací súd uvádza, že pod týmto číslom listu je evidovaná doručenka,
ktorá je založená pri č. l. 494, a to z toho dôvodu, že pri nahliadnutí do súdneho spisu uskutočneného
členkou štatutárneho orgánu žalovaného 2/ dňa 22. apríla 2009, o čom je úradný záznam vedený na

č. l. 495, bol žalovanému 2/ doručovaný rovnopis mimoriadneho dovolania, k čomu bola podpísaná
doručenka. Doručenka s č. l. 496 sa následne založila k pokynu na doručovanie, ktorý sa nachádza
na č. l. 494. Vyjadrenie žalovaného 2/ zo dňa 14. septembra 2011 v súdnom spise založené nie je,
avšak žalovaný 2/ doposiaľ nepreukázal, že by vyjadrenie zo dňa 14. septembra 2011 súdu doručil. Aj vo
svojom neskoršom vyjadrení z 23. augusta 2012 žalovaný 2/ poukazoval na dve svoje predchádzajúce

vyjadrenia, a to vyjadrenie zo dňa 14. septembra 2011 (ktoré má údajne absentovať v súdnom spise)
a na vyjadrenie zo dňa 9. marca 2012, ktoré sa nachádza v súdnom spise. K tomuto vyjadreniu však
priložil len vyjadrenie zo dňa 9. marca 2012, a to z dôvodu že naň vo svojom vyjadrení poukazoval.
Rovnako však vo vyjadrení poukazoval na svoje vyjadrenie z 14. septembra 2011, ktoré ale ako prílohu
už nepriložil. Najvyšší súd preto nemá preukázané, že by žalovaný 2/ skutočne súdu doručil vyjadrenie
z 14. septembra 2011. Nič nebránilo žalovanému 2/, pokiaľ mal za to, že uvedené vyjadrenie nebolo

riadne najvyšším súdom prijaté a založené do súdneho spisu, toto vyjadrenie opätovne predložiť aj s
dokladom (pečiatka podateľne, doklad o odovzdaní na poštovú prepravu) o tom, že vyjadrenie súdu
riadne doručil. Uvedené námietky sa zároveň týkajú predchádzajúceho odvolacieho konania a netýkajú
sa následného konania pred súdom prvej inštancie a aktuálneho odvolacieho konania, preto nie sú vo
vzťahu k tomuto rozhodnutiu ani podstatné. Žalovanému 2/ v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo

znemožnené podávať vyjadrenia, tieto sú riadne zažurnalizované a súd prvej inštancie na ich obsah
prihliadal, čo žalovaný 2/ ani nenamieta.

71. Iná vada konania je podľa žalovaného 2/ naplnená aj tým, že súd prvej inštancie konal v pôvodnom
prvoinštančnom konaní s vedúcim organizačnej zložky, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami

žalovaného 2/. S týmto sa odvolací súd vysporiadal už v odseku 64. odôvodnenia tohto rozhodnutia.

72. Žalovaný 2/ zároveň uplatnil námietku, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so zánikom
pôvodného žalovaného 1/ a vznikom troch nástupnických spoločností. Vo výroku rozsudku súdu prvej
inštancie podľa žalovaného 2/ absentuje, či sa konanie voči pôvodnému žalovanému 2/ (Slovenská

elektrizačná prenosová sústava, a.s.) a pôvodnému žalovanému 3/ (Tepláreň Košice, a.s.) zastavilo
alebo inak procesne vyriešilo. Odvolací súd uvádza, že na súdnom pojednávaní dňa 7. septembra
2004 súd riešil otázku právneho nástupníctva po pôvodnom žalovanom 1/ (Slovenské elektrárne,
a.s., v skratke: SE, a.s., IČO: 31 380 751) a na tomto pojednávaní bol prítomný aj právny zástupca
žalovaného 2/, ktorý právne nástupníctvo žalovaného 1/, zistené na základe predloženej notárskej

zápisnice, nenamietal. Žalovaný 2/ túto skutočnosť (právne nástupníctvo po pôvodnom žalovanom 1/)
nenamietal ani po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a namieta ju prvýkrát až v odvolaní proti tu preskúmavanému rozsudku súdu prvej inštancie.
Z uvedeného dôvodu by preto malo ísť o novotu, ktorá nespĺňa žiadnu z výnimiek uvedených v § 366
písm. a/ až d/ C. s. p. a odvolací súd by na ňu preto nemal prihliadať. Odvolací súd i napriek tomu k

tejto odvolacej námietke z pohľadu prípadných procesných pochybení súdu prvej inštancie uvádza, že
súd prvej inštancie sa nedopustil nesprávneho procesného postupu alebo inej vady v konaní, pokiaľ o
tom, že v konaní bude ďalej konať len s aktuálnym žalovaným 1/, nevydal žiadne procesné rozhodnutie.
V prípade postupu podľa § 107 ods. 4 O. s. p. súd nevydával žiadne rozhodnutie, ale ďalej konal so
zistenýmprávnymnástupcom(napr.uznesenienajvyššiehosúdusp.zn.6Cdo/367/2013).Podľaprávnej

úpravy upravenej v § 64 C. s. p. sa už na rozdiel od úpravy obsiahnutej v § 107 ods. 4 O. s. p. vyžaduje
vydanie osobitného rozhodnutia, v čase zániku pôvodného žalovaného 1/ (20. januára 2002), však bola
ešte účinná právna úprava obsiahnutá v § 107 ods. 4 O. s. p. Podľa odvolacieho súdu by žalovaný 2/
ani nemohol namietať okolnosti právneho nástupníctva žalovaného 1/, prípadne nesprávne rozhodnutie
o pokračovaní v konaní s aktuálnym žalovaným 1/, keďže išlo výlučne o procesný vzťah žalobcu a

pôvodného žalovaného 1/. Aj v prípade, ak by súd vydal rozhodnutie o pokračovaní v konaní s aktuálnym
žalovaným 1/, žalovaný 2/ by nebol oprávnený proti nemu podať odvolanie, keďže by nebolo vydané
v jeho neprospech.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.

73. Žalovaný 1/ namieta aj nevykonanie dôkazov vo vzťahu k preukázaniu existencie, titulu a výšky
žalovanej pohľadávky, ďalej dôkazov v súvislosti s postúpením pohľadávok na OFZ Trading, a.s.
a vysporiadaním vzťahov medzi žalobcom a žalovaným 2/. Žalovaný 1/ namieta aj nevykonanievýsluchovosôb,ktorévystavilijednotlivéjednostrannézapočítania.Odvolacísúdsaužstoutonámietkou
žalovaného 1/ vysporiadal v odseku 60. odôvodnenia tohto rozsudku. Obsahovo zhodne ju žalovaný
1/ uplatnil aj pri odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Je úlohou a zároveň

zodpovednosťou súdu dôsledne zvážiť návrhy strán na vykonanie dokazovania a určiť, ktoré z nich
vykoná. Pokiaľ návrhy strán na vykonanie dokazovania sú neúčelné, vzhľadom na to, že ich vykonanie
a skutkové zistenia z nich vyplývajúce nemôžu zmeniť v konaní už nesporné skutočnosti, prípadne z
nich majú vyplývať skutkové zistenia, ktoré ani nie sú podstatné pre rozhodnutie veci, nie je nesprávnym
procesným postupom súdu, ak takéto dôkazy nevykoná. Takéto návrhy na vykonanie dôkazov nie sú

ani dôvodom pre úspešné uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p. Odvolací
súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že vykonanie žalovaným 1/ navrhovaných dôkazov
nie je potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu preto
odvolací súd nezistil.

74. .Žalovaný 2/ vo svojom odvolaní rovnako namieta nevykonanie navrhnutých dôkazov. Súd

prvej inštancie podľa žalovaného 2/ nevykonal navrhované výsluchy svedkov (bývalého vedúceho
organizačnej zložky, štatutárnych zástupcov a členov manažmentu žalobcu, sprostredkovateľov) a
listinné dôkazy z vyšetrovacích spisov. Žalovaný 2/ bol výzvou súdu z 1. júna 2015, doručenou 8. júna
2015, vyzvaný, aby v lehote 15 dní do dňa doručenia výzvy súdu oznámil, aké dôkazy navrhuje v konaní
vykonať, prípadne, či má iné návrhy na vykonanie dokazovania. Žalovaný 2/ súdu dňa 21. decembra

2015 doručil vzájomný návrh voči žalobcovi, ktorého súčasťou neboli žiadne návrhy na vykonanie
dokazovania. Ani vo vyjadrení zo dňa 9. februára 2016, doručenému súdu dňa 11. februára 2016,
žalovaný 2/ neoznačil dôkazy, ktorých vykonanie navrhuje. Žalovaný 2/ bol opätovne výzvou súdu zo
dňa 19. októbra 2017, doručenou 26. októbra 2017, vyzvaný na označenie a predloženie dôkazov, ktoré
žalovaný 2/ navrhuje vykonať, v lehote 20 dní odo dňa doručenia výzvy, s poučením, že na neskôr

uplatnené návrhy súd už nebude prihliadať. Žalovaný 2/ súdu žiadne podanie, v ktorom by špecifikoval
svoje návrhy na vykonanie dokazovania, nedoručil. Rovnako na pojednávaní uskutočnenom 20. októbra
2020 žalovaný 2/ žiadne dôkazy vykonať nenavrhoval a súd v zápisnici uviedol, že sporové strany
zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na dokazovanie. Pokiaľ žalovaný 2/ v konaní pred súdom
prvej inštancie nenavrhoval vykonanie dôkazov, nemôže v odvolaní dôvodne namietať, že súd prvej

inštancie ním navrhované dôkazy nevykonal. Z uvedeného dôvodu je tento odvolací dôvod žalovaným
2/ uplatnený nedôvodne.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.

75. Žalovaný 1/ namieta aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Podľa žalovaného 1/
v konaní nebol preukázaný nárok žalobcu, čo do právneho dôvodu a výšky. Zároveň v Zmluve o
Združení Dunaj a ani v Metodike finančných a zúčtovacích vzťahov sa nikde neuvádza, že žalovaný 1/ je
povinný uhrádzať náklady súvisiace s vodohospodárskou prevádzkou vodného diela Gabčíkovo priamo
žalobcovi. K uvedeným námietkam žalovaného 1/ odvolací súd už opakovane uvádza, že žalovaný

1/ sa v konaní bránil tým, že svoj záväzok voči žalobcovi riadne splnil prostredníctvom žalovaného
2/. S uvedeným sa zhoduje aj obsah súdneho spisu, kde boli žalovaným 1/ uplatnené tvrdenia a
predkladané dôkazy, že žalovaný 1/ mal plniť svoj záväzok voči žalobcovi komisionárovi poverenému
vymáhaním týchto pohľadávok, ktorým bol žalovaný 2/. V tomto smere bolo vedené dokazovanie, ako
aj právne posúdenie veci. Existencia nároku žalobcu a jeho výška bola preto od začiatku konania

nesporná.Spornýmbolo,čitakýmtoplnenímžalovaného1/prišloksplneniujehozáväzkuvočižalobcovi.
Na (ne)spornosti existencie a výšky nároku žalobcu nemôže nič zmeniť právne posúdenie vykonané
dovolacím súdom, ktorého výsledkom je právny záver, že plnenie tak ako bolo uskutočnené žalovaným
1/, nie je možné považovať za splnenie jeho záväzku voči žalobcovi. Je pochopiteľné, že žalovaný 1/ sa
po tomto právnom názore vyslovenom dovolacím súdom snaží zmeniť svoju procesnú obranu, avšak už

v predchádzajúcom konaní prijaté skutkové závery sú v rozpore s týmito novými tvrdeniami žalovaného
1/, pričom skutkové závery v tomto smere neboli žiadnym spôsobom spochybnené dovolacím a ani
odvolacím súdom. Nové tvrdenia žalovaného 1/ o tom, že nárok žalobcu v skutočnosti nie je vôbec
opodstatnený, sú tak v rozpore s doterajšími prostriedkami procesného útoku a obrany uplatnenými
žalovaným 1/, s jeho správaním smerujúcim k splneniu týchto záväzkov voči žalobcovi, ktoré bolo v

konaní preukázané (aj keď nemalo za následok splnenie záväzkov voči žalobcovi) a s ostatnými v
konaní predloženými dôkazmi. Odvolací súd preto nemôže dospieť k záveru o nesprávnych skutkových
zisteniach v tejto otázke76. Žalovaný 2/ namieta v prípade nesprávnych skutkových zistení súdom prvej inštancie zistenú
odplatu v komisionárskej zmluve vo výške 6,75 %. Podľa žalovaného 2/ mala byť odplata pre žalovaného
2/ v komisionárskej zmluve dohodnutá vo vyššej výške. Odvolací súd uvádza, že výška odplaty 6,75 % v

komisionárskej zmluve bola zistená z kópie komisionárskej zmluvy predloženej žalobcom (č. l. 270) a z
originálu komisionárskej zmluvy predloženej žalobcom na súdnom pojednávaní dňa 7. decembra 2004
súdu a žalovaným 1/ a 2/ k nahliadnutiu. K tomuto predloženému originálu žalovaný 2/ namietal, že v
porovnaní s kópiou, ktorú mal k dispozícii žalovaný 2/, sa podpisy a pečiatka žalovaného 2/ nachádzajú
na inom mieste. Na to žalobca uviedol, že existuje šesť exemplárov komisionárskej zmluvy, preto nie je

vylúčené,žesapečiatkyapodpisynachádzajúnienarovnakýchmiestach. Žalovaný2/následnedoplnil,
že má za to, že podpisy bývalého vedúceho organizačnej zložky na fotokópiách, ktoré má k dispozícii,
nie sú originálnymi podpismi bývalého vedúceho organizačnej zložky, k uvedenému však žiadne dôkazy
nedoplnil a ani nenavrhol vykonať. Dôkazom, ktorý žalovaný 2/ k tejto skutočnosti predložil, bol jedine
článok v novinách, v ktorom sa uvádzalo, že provízia podľa komisionárskej zmluvy mala byť 13 %.
Žalovaný 2/ si z tohto dôvodu uplatnil aj vzájomný návrh vo výške 23 292 020,- Sk, ktorý bol následne

súdom prvej inštancie posúdený ako kompenzačná námietka (keďže žalovaný 2/ nepožadoval zaplatiť
viac ako žalobca), pričom súd prvej inštancie ju v predchádzajúcom rozsudku posúdil ako nedôvodnú.
V konaní nebolo sporné, že žalobca žalovanému 2/ zaplatil za činnosť podľa komisionárskej zmluvy
odplatuvovýške13500000,-Sk,čomalozodpovedaťodplatevovýške6,75%zapohľadávky,ktoréboli
žalobcovi riadne uhradené, čo zodpovedalo aj v konaní predloženej komisionárskej zmluve. Žalovaný

2/ následne v konaní neprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval opak a svoje tvrdenie o vyššej
výške odplaty, ktorá by mu mala patriť podľa komisionárskej zmluvy, už ani v konaní pred súdom prvej
inštancie po vrátení veci odvolacím súdom, neuplatnil. Sprostredkovateľská zmluva, ktorú žalovaný 2/
priložilkodvolaniu,neboladoposiaľsúduakolistinnýdôkazpredložená.Pretoajsamotnétvrdenieotom,
že odplata vo výške 6,75 % dohodnutá medzi komisionárom a komitentom neobstojí, pretože komisionár

si so sprostredkovateľom mal dohodnúť vyššiu províziu, v dôsledku čoho by bol komisionár v strate,
čo nedáva hospodársky význam, je novým tvrdením žalovaného 2/ a predložená sprostredkovateľská
zmluva je novým dôkazom. Ide o novoty, pre použitie ktorých v odvolacom konaní nie je splnená žiadna
z výnimiek upravená v § 366 C. s. p. Pokiaľ žalovaný 2/ tvrdí, že súd prvej inštancie dospel na základe
týchto skutočností k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd sa s touto námietkou žalovaného

2/ nemôže stotožniť.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.

77. Žalovaný 2/ namieta, že sú v konaní prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a procesného

útoku, ktoré neboli uplatnené a zistený skutkový stav preto neobstojí. Za tieto prostriedky považuje
pokračujúce trestné konanie v trestnej veci súvisiacej s touto vecou a navrhuje zapožičanie trestného
spisu. Uvedené trestné konanie sa má týkať sprostredkovateľa, s ktorým žalovaný 2/ ako komisionár
uzatvoril zmluvu o sprostredkovaní, v súvislosti s ktorou žalovaný 2/ namieta v odvolaní aj nesprávne
zistenú výšku odplaty podľa komisionárskej zmluvy. Z uvedených tvrdení žalovaného 2/ ale nevyplýva,

že by išlo o dôkaz, ktorý by žalovaný 2/ nemohol uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Sám
žalovaný 2/ uvádza, že zapožičanie trestného spisu mal navrhovať už vo svojom podaní z 5. februára
2018. Z tohto podania žalovaného 2/ zároveň nevyplýva, že by žalovaný 2/ navrhoval zapožičanie
trestného spisu. Žalovaný 2/ v ňom len poukázal na prebiehajúce trestné konanie v súvislosti so zmluvou
o postúpení pohľadávok, ktorú súd žiadal žalovaného 2/ predložiť a ktorú žalovaný 2/ predložiť nevedel.

Vo vyšetrovacom spise sa uvedená zmluva podľa žalovaného 2/ mohla nachádzať. Uvedené však
žalovaný 2/ netvrdil v súvislosti s výškou odplaty z komisionárskej zmluvy, ale z dôvodu, že nevedel
predložiť zmluvu o postúpení pohľadávok. Predpokladom úspešného uplatnenia odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p. je uplatnenie takých prostriedkov procesnej obrany alebo procesného
útoku, ktoré sporová strana v konaní pred súdom prvej inštancie bez svojej viny neuplatnila. Pokiaľ

ich sporová strana v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnila, nejde o nové prostriedky procesnej
obrany alebo procesného útoku v odvolacom konaní a sporová strana môže v tejto otázke uplatniť
ostatné odvolacie dôvody. Pokiaľ ich sporová strana v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnila,
musí ísť o také prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré je v odvolacom konaní
možné uplatniť v súlade s § 366 písm. d/ C. s. p. Žalovaný 2/ v konaní rozporoval výšku odplaty, ktorá

mu mala byť zaplatená podľa komisionárskej zmluvy, avšak tvrdenie, že by táto mala byť spochybnená
výškou provízie dohodnutej v sprostredkovateľskej zmluve, uplatnil prvýkrát až v odvolaní. Nič mu pritom
nebránilo v konaní pred súdom prvej inštancie včas túto skutočnosť tvrdiť a doložiť ju príslušnýmidôkazmi. Z uvedeného dôvodu, nemôže byť odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p. v tejto
otázke naplnený.

78. Žalovaný 2/ k odvolaniu priložil aj zápisnicu z výsluchu obvinenej (v inej trestnej veci), ktorý sa
uskutočnil po vynesení rozsudku súdu prvej inštancie a preto skutočnosti z neho vyplývajúce nemohol
uplatniť pred súdom prvej inštancie. Skutočnosti vyplývajúce z tejto zápisnice, boli zároveň dôvodom,
pre ktorý žalovaný 2/ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c/ C. s. p. So samotnou
námietkou možnej zaujatosti členov senátu rozhodujúcich vo veci na súde prvej inštancie sa odvolací

súd vysporiadal v odsekoch 67. a 68. odôvodnenia tohto rozhodnutia a vyhodnotil ju ako nedôvodnú.
Ani prípadný výsluch svedkov a zapožičanie vyšetrovacieho spisu navrhované žalovaným 2/ na tomto
závere odvolacieho súdu nemá potenciál nič zmeniť. Žalovaným 2/ označené trestné konanie nesúvisí
s tu prejednávanou vecou. Z uvedeného dôvodu, vyhodnotil odvolací súd aj odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. g/ C. s. p. ako nedôvodný.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.

79. Žalovaný 1/ namieta aj nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie podľa názoru
žalovaného 1/ na základe vykonaného dokazovania a skutkových zistení dospel k nesprávnemu
právnemu záveru v otázke existencie, titulu a výšky žalovanej pohľadávky. S uvedenou otázkou

sa už odvolací súd vysporiadal pri žalovanom 1/ namietanom nevykonaní navrhovaných dôkazov a
nesprávnych skutkových zisteniach. Táto otázka nespadá pod právne posúdenie veci, keďže žalovaný
ňou nenamieta nesprávnu aplikáciu právnych predpisov, preto sa ňou odvolací súd pri tomto odvolacom
dôvode nebude zaoberať.

80. Žalovaný 1/ ďalej namieta, že je nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, že je vylúčené,
aby bez ďalšieho bolo predmetom zariadenia obchodnej záležitosti na základe komisionárskej zmluvy
vymoženie pohľadávok s účinkami ich riadneho splnenia zo strany dlžníka; komisionár koná vo vlastnom
mene a preto môže vymáhať len pohľadávky, ktoré mu patria, a preto by komitent musel komisionárovi
platne postúpiť pohľadávky, ktoré sú predmetom vymáhania. Podľa žalovaného 1/ komisionár koná

na účet zastúpeného (komitenta), Obchodný zákonník nedefinuje pojem „určitá obchodná záležitosť“,
neexistuje preto žiaden dôvod ani právna norma, ktoré by bránili tomu, aby v komisionárskej zmluve bolo
dohodnuté, že komisionár bude vymáhať pohľadávky komitenta vo vlastnom mene a na účet komitenta
a v rámci toho vykonávať akékoľvek úkony, vrátane postupovania pohľadávok a prijímania odplaty za
ich postúpenie.

81. Odvolací súd uvádza k tejto odvolacej námietke žalovaného 1/ uvádza, že rovnako ako súd
prvej inštancie, je viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím súdom, podľa ktorého špecifiká
nepriameho zastúpenia prakticky spravidla vylučujú, aby bez ďalšieho, bolo predmetom zariadenia
obchodnej záležitosti na základe komisionárskej zmluvy aj vymoženie pohľadávky komitenta. Keďže

komisionár koná vo vlastnom mene môže vymáhať len pohľadávky, ktoré mu patria. Nato, aby mohol
vymáhať pohľadávku komitenta, musí mu ju tento zákonom predpísaným spôsobom postúpiť. Uvedený
právnynázorvyplývazprávnehoposúdeniatejtovecidovolacímsúdom,pričompozrušujúcomuznesení
dovolacieho súdu, ako aj odvolacieho súdu, neprišlo k zmene skutkového stavu, ktorý by opodstatňoval
odklon od tohto právneho názoru. Pokiaľ žalovaný 1/ namieta, že nič nebránilo zmluvným stranám

si v komisionárskej zmluve dohodnúť, že komisionár bude v rámci vymáhania pohľadávok komitenta
uskutočňovať akékoľvek úkony, vrátane postupovania pohľadávok komitenta na tretie osoby a prijímania
odplaty za ich postúpenie od tretích osôb, odvolací k tomuto konštatuje, že žalobca a žalovaný 2/
uzatvorili komisionársku zmluvu bez toho, aby prišlo k postúpeniu pohľadávok žalobcu (komitenta) na
žalovaného2/(komisionára).Vsúladescitovanýmprávnymnázoromdovolaciehosúdu,potomžalovaný

1/ nemohol ani postupovať pohľadávky, ktoré mu nepatrili a nemohol ani na tieto pohľadávky prijímať
plnenia s účinkom zániku pohľadávky patriacej žalobcovi ako komitentovi. Na uvedenom nič nemení
ani princíp zmluvnej slobody, na ktorý žalovaný 1/ v odvolaní poukazuje, keďže neprišlo k postúpeniu
pohľadávok na žalovaného 2/ a zároveň žalovaný 2/ konal vo vlastnom mene a nie v mene žalobcu.

82. Žalovaný 1/ ďalej namieta, že pokiaľ by žalobca postúpil pohľadávky na žalovaného 2/, majiteľom
týchto pohľadávok by sa stal žalovaný 2/, ktorý by ich následne vymáhal vo svojom mene a na svoj
účet (nešlo by už o žiadne nepriame zastúpenie) a nemohol by už konať ako komisionár. K tomuto
odvolací súd uvádza, že v prípade uzatvorenej komisionárskej zmluvy, sa aspekt konania „na účetkomitenta“ navonok voči tretím osobám nijak neprejavuje. Uvedený aspekt sa prejavuje vo vzťahu
medzi komitentom a komisionárom v tom, že komisionár je povinný previesť na komitenta práva získané
pri zariaďovaní záležitosti a vydať mu všetko, čo pritom získal a komitent je povinný ich prevziať

(§ 585 Obchodného zákonníka) a komitent je povinný komisionárovi nahradiť náklady vzniknuté pri
plnení záväzku podľa komisionárskej zmluvy, ak už nie sú zahrnuté v odplate (§ 588 Obchodného
zákonníka). Komisionár by teda aj v prípade postúpenia pohľadávok konal vo vlastnom mene a na
základe uzatvorenej komisionárskej zmluvy, by stále konal aj na účet komitenta, teda stále by ho viazala
povinnosť z komisionárskej zmluvy vysporiadať sa s komitentom. Práve komisionárska zmluva, z ktorej

konanie na účet komitenta vyplýva, by komitentovi zabezpečila povinnosť komisionára vydať mu získané
práva a veci.

83. Žalovaný 2/ uzatvoril so žalobcom aj zmluvu o pristúpení k záväzku. Podľa žalovaného 1/ by
postúpením pohľadávky prišlo k zániku pohľadávky žalobcu splynutím a neprichádzalo by už do úvahy
ich vymáhanie. V uvedenom sa odvolací súd stotožňuje so žalovaným 1/, že postúpením pohľadávky na

žalovaného 2/ by v tomto prípade prišlo k zániku pohľadávky. Uvedené však nie je spôsobené samotnou
komisionárskou zmluvou, v nej dohodnutom obstaraní obchodnej záležitosti alebo právnym názorom
dovolacieho súdu, ale tým, že ku komisionárskej zmluve pristúpila ďalšia právna skutočnosť (zmluva o
pristúpení k záväzku), ktorú však právna úprava komisionárskej zmluvy nevyžaduje. To, že k uzavretiu
zmluvy o pristúpení k záväzku prišlo v tomto prípade, nič nemení na tom právnom závere, že žalovaný

1/ sa plnením žalovanému 2/ ako komisionárovi nezbavil svojho záväzku voči žalobcovi.

84. Podľa žalovaného 1/ bolo potrebné na komisionársku zmluvu aplikovať výkladové pravidlá
obsiahnuté v § 266 Obchodného zákonníka. So zohľadnením všetkých okolností vedúcich k uzatvoreniu
zmluvy a praxe, ktorú medzi sebou strany zaviedli, ako aj následného správania strán, je podľa

žalovaného 1/ potrebné uskutočniť taký výklad komisionárskej zmluvy, ktorý by viedol k záveru, že
žalovaný 2/ mal konať pri vymáhaní pohľadávok v mene žalobcu a bol oprávnený v mene žalobcu
vykonávať akékoľvek úkony, vrátanie postúpenia pohľadávok. Podľa odvolacieho súdu ani na základe
výkladových pravidiel nie je možné dospieť k záveru, že by žalobca oprávnil žalovaného 2/ konať pri
vymáhaní pohľadávok v mene žalobcu. Žalovaný 1/ v tejto súvislosti poukázal na oznámenie žalobcu z

19. októbra 2000, v ktorom žalobca uviedol, že na základe komisionárskej zmluvy poveril žalovaného
2/ na vymoženie pohľadávok vo vlastnom mene a zároveň v tomto oznámení uviedol, že žalovaný 2/
bude zabezpečovať usporiadanie vzájomných pohľadávok v mene komitenta. S obsahom uvedeného
oznámenia sa vysporiadal už dovolací súd, keď uviedol, že toto oznámenie malo informačný význam,
bolo nekvalifikované a jeho obsah nie je jasný a odporuje si. Z tohto oznámenia preto podľa odvolacieho

súdu nemôže vyplývať, a to vzhľadom aj na jednoznačný obsah komisionárskej zmluvy ako aj ostatnú
komunikáciu medzi sporovými stranami, že by žalovaný 2/ bol pri vymáhaní pohľadávok oprávnený
konať v mene žalobcu. Rovnako ani zo záznamov z rokovaní, na ktoré poukázal žalovaný 1/ nevyplýva,
že by žalobca oprávnil žalovaného 2/ konať pri vymáhaní pohľadávok v mene žalobcu.

85. Žalovaný 1/ ďalej namieta, že vymáhanie pohľadávky komisionárom je potrebné považovať za
zverenie majetku na predaj. Na právny režim pri nakladaní s pohľadávkou sa podľa žalovaného 1/
primerane použijú ustanovenia o právnych vzťahoch, ktorých predmetom je hnuteľná vec. Ak komisionár
uzatvára s treťou osobou zmluvu vo vlastnom mene a na účet komitenta, k hnuteľným veciam, ktorých
predaj je predmetom zmluvy a ktoré mu komitent za účelom ich predaja zveril, nenadobúda vlastnícke

právo, komisionár je ale týmito hnuteľnými vecami oprávnený disponovať, napriek tomu, že mu nesvedčí
vlastnícke právo. Podľa žalovaného 1/ je následne možné dospieť k záveru, že komisionár je oprávnený
vo vlastnom mene a na účet komitenta postúpiť pohľadávky komitenta tretej osobe a k peňažným
prostriedkom, ktoré komisionár získa z titulu odplaty za postúpenie pohľadávky nadobúda komitent
vlastnícke právo ich odovzdaním komisionárovi. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že

žalovaný 1/ ale pri tejto argumentácii opomína jednu podstatnú skutočnosť vyplývajúcu z komisionárskej
zmluvy. Predmetom obchodnej záležitosti podľa komisionárskej zmluvy nebol predaj pohľadávok, ale ich
vymoženie, teda získanie peňažného plnenia od konkrétneho dlžníka, nie ich postúpenie tretej osobe
za odplatu. Žalovanému 2/ preto nemohli byť pohľadávky zverené za účelom ich predaja, pokiaľ ich
postúpenie za odplatu nebolo predmetom obchodnej záležitosti podľa komisionárskej zmluvy. Nemožno

potom aplikovať ani vetu prvú § 583 ods. 1 Obchodného zákonníka o hnuteľných veciach zverených
komisionárovi na predaj.86. Žalovaný 1/ ďalej poukázal na § 583 ods. 1 veta druhá Obchodného zákonníka, podľa ktorého
vlastnícke právo k hnuteľným veciam získaným pre komitenta nadobúda komitent ich odovzdaním
komisionárovi. Žalovaný 2/ ako komisionár získal pre komitenta peňažné prostriedky ako hnuteľnú vec, a

topriamoodžalovaného1/,akoajodtretíchosôb.Keďžepeniazemajúcharakterveci,podľažalovaného
1/ k sumám získaným žalovaným 2/ nadobudol žalobca ako komitent vlastnícke právo okamihom ich
prijatia. Odvolací súd uvádza, že žalovaný 2/ v tomto prípade nenadobudol peniaze ako hnuteľné veci.
Žalovaný 2/ nadobudol na základe bezhotovostných platieb realizovaných v prospech jeho účtu v banke
od žalovaného 1/ a od tretích osôb pohľadávku voči banke vyplývajúcu zo zmluvy o bežnom účte.

Žalovaný 2/ bol následne povinný zabezpečiť v súlade s § 585 Obchodného zákonníka vysporiadanie
so žalobcom, čo však neučinil. Nemožno ale aplikovať § 583 ods. 1 veta druhá Obchodného zákonníka,
keďže žalovanému 2/ neboli odovzdané hnuteľné veci.

87. V dôsledku postúpenia pohľadávok žalobcu žalovaným 2/ na spoločnosť OFZ Trading, a.s., podľa
žalovaného 1/ nastala situácia, kedy tieto pohľadávky už nemôže žalobca voči žalovanému 1/ vymáhať,

keďže prišlo k ich postúpeniu a žalobca už nie je veriteľom. Odvolací súd zhodne so súdom prvej
inštancie uvádza, že žalovaný 2/ ako komisionár nekonal v mene žalobcu a neboli naňho ani postúpené
pohľadávky žalobcu. Žalovaný 2/ ich preto nebol oprávnený vo vlastnom mene a ani v mene žalobcu
postúpiť na tretie osoby. Žalobca je preto naďalej oprávnený tieto pohľadávky vymáhať.

88. Žalovaný 1/ namieta aj šikanózny výkon práva zo strany žalobcu, ktorý nemôže požívať právnu
ochranu, a to pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka)
a rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). S uvedenou námietkou žalovaného
1/ odvolací súd nesúhlasí. Zo žiadneho ustanovenia komisionárskej zmluvy, ani z iného dokumentu
nevyplýva, že by žalovaný 2/ konal pri vymáhaní pohľadávok v mene žalobcu alebo že by žalobca

naňho postúpil pohľadávky. Odvolací súd uznáva, že list označený Usporiadanie pohľadávok z 19.
októbra 2000 bol zmätočný, keďže v ňom žalobca zároveň uviedol, že poveril žalovaného 2/, aby vo
vlastnom mene zabezpečoval vymoženie ťažko vymáhateľných pohľadávok a zároveň uviedol, že toto
oznámenie zasiela za účelom informovania o subjekte, ktorý bude v mene komitenta zabezpečovať
usporiadanie vzájomných pohľadávok a záväzkov. Z tohto listu sa ale vzhľadom na jeho zmätočnosť

nedalo jednoznačne dospieť ani k záveru, že by bol žalovaný 2/ oprávnený konať v mene žalobcu.
Žalobca následne v liste adresovanom dňa 10. novembra 2000 pôvodnému žalovanému 1/ uviedol,
že súčasne vám oznamujeme, že neexistuje žiaden právny a ani zmluvný dôvod, aby sme Vašim
poukázaním finančných prostriedkov len na účet uvedenej firmy (žalovaného 2/ - pozn. odvolacieho
súdu) v celom rozsahu pokladali záležitosť za uzavretú a príslušný dlh z Vašej strany voči Slovenskému

vodohospodárskemu podniku, š. p. Banská Štiavnica za definitívne splnený. ... Preto Vám s poľutovaním
oznamujeme, nie však motivovaní snahou komplikovať stav vymoženia svojich pohľadávok, že tento
úkon budeme považovať ako čiastkový krok, smerujúci k splneniu Vášho dlhu i zmluvného záväzku
uvedenej firmy, zabezpečiť pripísanie finančných prostriedkov v konečnom dôsledku až na náš účet.
Rovnaké stanovisko zaujal žalobca aj podľa záznamu z rokovania zo dňa 19. februára 2001, kde

zástupca žalobcu uviedol, že do času riadneho pripísania peňažných prostriedkov na jeho bankový účet
je nútený evidovať ako dlžníka pôvodného žalovaného 1/. Z uvedeného správania žalobcu nevyplýva
úmysel zavádzať žalovaného 1/ a jeho právneho predchodcu, prípadne iné nečestné správanie žalobcu.
Konanie žalobcu preto nemožno považovať za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom alebo
dobrými mravmi.

89. Žalovaný 1/ ďalej uvádza, že konal v dobrej viere po tom, ako mu bolo oznámené postúpenie
pohľadávok žalobcu zo strany žalovaného 2/. Odvolací súd uvádza, že žalovaný 2/ nebol majiteľom
týchto pohľadávok, nekonal v mene žalobcu a neboli mu tieto pohľadávky voči žalovanému 1/ ani
postúpené, o čom by bol žalovaný 1/ informovaný. Žalovaný 1/ mal vedomosť o tom, že žalovaný 2/ koná

vo vlastnom mene a so žalobcom má uzatvorenú len komisionársku zmluvu. Preto nemohol postupovať
v dobrej viere v oznámenie žalovaného 2/ ako postupcu pohľadávok žalobcu, keď mal vedomosť o tom,
že žalovanému 2/ tieto pohľadávky nepatria a nie je oprávnený konať ani v mene žalobcu, preto ich
nebol ani oprávnený postúpiť.

90. Žalovaný 1/ v odvolaní namieta aj právny záver dovolacieho súdu, podľa ktorého sa dlžník nemôže
zbaviť záväzku splnením spoludlžníkovi, s ktorým je zaviazaný spoločne a nerozdielne. Uvedený právny
záver ale najvyšším súdom v uznesení z 22. júla 2010, č. k. 1MOboV/6/2009-555, konštatovaný nebol.
Žalovaným 1/ v odvolaní citovaná časť zodpovedá tzv. konštatačnej časti rozhodnutia dovolaciehosúdu, v ktorom súd zhrnul argumenty generálneho prokurátora a neuvádzal vlastné posúdenie veci. Z
uvedeného dôvodu sa odvolací súd touto námietkou žalovaného 1/ zaoberať nebude.

91. Žalovaný 1/ namieta aj nesprávne právne posúdenie premlčania úrokov z omeškania. Žalobca si
ich podľa žalovaného 1/ uplatnil v žalobe neurčito a nie je zrejmé, či sa mali vzťahovať k faktúram
uvedeným v žalobe. Konkretizovať, a teda riadne uplatniť, ich mal až podaním z 3. septembra 2004.
Uvedená otázka podľa názoru odvolacieho súdu nespadá pod právne posúdenie veci. Predpokladom jej
vyriešenia je posúdenie určitosti v žalobe uplatnených nárokov, v tejto otázke nie je potrebné uskutočniť

výkladaaplikovaťpredpisyupravujúcepremlčanie.Odvolacísúdinapriektomuuvádza,žesastotožňuje
s posúdením momentu uplatnenia nároku na zaplatenie úrokov z omeškania súdom prvej inštancie.
Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania bol žalobcom uplatnený v žalobe zo dňa 24. októbra 2001
a ich neskoršia špecifikácia nemá vplyv na určenie začiatku plynutia premlčacej doby. Argumentácia
žalovaného 1/ o tom, že žalobca si mal v žalobe uplatniť úrok z omeškania k iným faktúram, než ktoré
označil v žalobe, je nelogická. Pokiaľ si žalobca v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie istiny špecifikovaný

konkrétnymi faktúrami a v závere žaloby uviedol, že si taktiež uplatňuje úrok z omeškania vo výške
dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu, a to až do času poukázania prostriedkov na účet žalobcu, z uvedeného možno
jednoznačne dospieť k záveru, že takto uplatnený nárok sa týka dlžných pohľadávok špecifikovaných v
žalobe, ktoré ešte neboli dlžníkom zaplatené.

92. Z uvedených dôvodov je žalovaný 1/ povinný plniť žalobcovi nárok vyplývajúci z neuhradených faktúr
vystavených na základe Zmluvy o Združení Dunaj, a to spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/, ktorý
k tomuto záväzku pristúpil.

93. Žalovaný 2/ pri nesprávnom právnom posúdení veci namieta, že vedúci organizačnej zložky, ktorý
uzatvoril komisionársku zmluvu a zmluvu o pristúpení k záväzku nebol oprávnený konať v mene
žalovaného 2/, ale len v rámci organizačnej zložky. Zo strany vedúceho organizačnej zložky išlo o
jednoznačný exces a úkony sú preto podľa žalovaného 2/ neplatné. Vo vzťahu k odvolacím námietkam
žalovaného 2/ v časti nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd v prvom rade uvádza,

že je potrebné posúdiť, či ide o otázky doteraz súdmi neriešené, ktoré vyplynuli z potreby aplikovať
právny názor dovolacieho súdu týkajúci sa komisionárskej zmluvy, prípadne o otázky, na ktorých
skúmanie súd prvej inštancie zaviazal odvolací súd svojím predchádzajúcim rozhodnutím (kolízia
komisionárskej zmluvy a zmluvy o pristúpení k záväzku) alebo ide o otázky, ktoré už boli súdmi v
doterajšom konaní vyriešené a právne závery súdov v týchto otázkach neboli úspešne napadnuté

opravnými prostriedkami žalovaného 2/, preto by už k ich opätovnému preskúmavaniu odvolací súd
pristupovať nemal. V opačnom prípade by pri rozdielnom posúdení týchto otázok odvolacím súdom
mohlo prísť k vydaniu prekvapivého rozhodnutia. Pri otázke excesu vedúceho organizačnej zložky pri
podpisovaní komisionárskej zmluvy a zmluvy o pristúpení k záväzku za žalovaného 2/ sa s touto otázkou
už vysporiadal súd prvej inštancie vo svojom predchádzajúcom rozsudku z 7. decembra 2004, č. k.

38Cb/83/2001-286, a odvolací súd v rozsudku z 19. marca 2008, č. k. 2Obo/259/2007-472. Súd prvej
inštancie a odvolací súd vo svojich rozsudkoch uviedli, že tvrdenie, že vedúci organizačnej zložky
nebol oprávnený konať za žalovaného 2/ sa zakladá na nesprávnom výklade § 13 ods. 5 Obchodného
zákonníka a je aj v rozpore s vyjadrením žalovaného 2/ v prvoinštančnom konaní, kde žalovaný
2/ namietal neplatnosť zmlúv z dôvodu, že ich vedúci organizačnej zložky podpísal až po svojom

odvolaní z funkcie. Uvedené závery prevzal súd prvej inštancie aj do tu preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd sa s uvedeným právnym záverom stotožňuje a pre doplnenie uvádza, že organizačná
zložka nedisponuje právnou subjektivitou, preto úkony, ktoré vedúci organizačnej zložky uskutočňuje,
uskutočňuje za právnickú osobu (ako formu zákonného zastúpenia), ktorá organizačnú zložku zriadila.
Zároveň v konaní nebolo preukázané a žalovaný 2/ to ani netvrdil, že by sa zmluvy netýkali organizačnej

zložky, teda jej činnosti. Žalovaný 2/ tvrdil, že z dôvodu, že týmito zmluvami má byť viazaná právnická
osoba, ktorá organizačnú zložku zriadila, došlo k excesu vedúceho organizačnej zložky. Oprávnenie
vedúcehoorganizačnejzložkykonaťzaprávnickúosobu,ktoráorganizačnúzložkuzriadila,všakvyplýva
priamo zo zákona.

94. Žalovaný 2/ ďalej namieta, že zmluva o pristúpení k záväzku je absolútne neplatná pre rozpor
so zásadami poctivého obchodného styku a obchádzanie obsahu a účelu zákona, keďže podľa §
581 Obchodného zákonníka nevznikajú komitentovi voči komisionárovi žiadne práva, pokiaľ to nie
je výslovne dojednané. K uvedenému odvolací súd uvádza, že ide o otázku kolízie komisionárskejzmluvy a zmluvy o pristúpení k záväzku, preto sa ňou bude zaoberať. V prípade rozporu s poctivým
obchodným stykom (§ 265 Obchodného zákonníka) nie je následkom neplatnosť právneho úkonu. Súd v
prípade výkonu práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, neprizná takému výkonu práva ochranu.

Odvolací súd zároveň dopĺňa, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd nezistil, že by výkon práva
žalobcu vo vzťahu k žalovanému 2/ bol v rozpore s poctivým obchodným stykom. Pokiaľ ďalej žalovaný
2/ poukazoval na § 581 Obchodného zákonníka, uvedené ustanovenie upravuje vznik práv a povinnosti
komitenta vo vzťahu k tretím osobám, a nie vznik práv a povinností voči komisionárovi. Z uvedených
dôvodov odvolací súd nezistil žiadne obchádzanie zákona alebo rozpor so zákonom.

95. Podľa žalovaného 2/ nemôže byť žalovaný 2/ súčasne dlžníkom a súčasne byť aj veriteľom
pohľadávky. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bolo totiž na to, aby mohol komisionár vymáhať
pohľadávky komitenta s účinkom ich splnenia plnením komisionárovi, potrebné uskutočniť postúpenie
pohľadávky. Odvolací súd aj tu uvádza, že ide o otázku týkajúcu sa prípadnej kolízie komisionárskej
zmluvy a zmluvy o pristúpení k záväzku. Odvolací súd ale konštatuje, že v tu posudzovanom

prípade k postúpeniu pohľadávky neprišlo, preto nemohlo prísť k zániku záväzku dlžníka voči
komitentovi splynutím na základe zmluvy o pristúpení k záväzku. Odvolací súd zároveň dopĺňa, že
komisionárska zmluva je svojím účelom tradične určená na obstaranie kúpy alebo predaja určitej veci,
prípadne zabezpečenie uzatvorenia inej zmluvy. Preto pokiaľ si zmluvné strany dohodnú ako určitú
obchodnú záležitosť v zmysle komisionárskej zmluvy vymoženie pohľadávky, teda uskutočnenie úkonov

smerujúcich k splneniu záväzku tretej osoby voči komitentovi a nie uzatvorenie určitej zmluvy, je zrejmé,
že niektoré ustanovenia upravujúce komisionársku zmluvu nebude možné použiť, prípadne ich bude
potrebné použiť primerane.

96. Dovolací súd prijal právny názor, podľa ktorého na to, aby mohlo na základe uzatvorenej

komisionárskej zmluvy prísť k splneniu záväzku dlžníka voči komitentovi plnením komisionárovi, bolo
nevyhnutné, aby prišlo k postúpeniu pohľadávky komitenta na komisionára. Uvedený právny názor sa
týka výkladu právnych noriem upravujúcich komisionársku zmluvu a dôsledkov inštitútu nepriameho
zastúpenia. Skutočnosť, že zmluvné strany tak ale v tomto prípade nepostupovali (t. j. neprišlo k
postúpeniupohľadávkykomitentanakomisionára)nemázanásledokneplatnosťkomisionárskejzmluvy.

Komisionár stále mohol uskutočňovať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky, pričom dlžník by
toto plnenie poskytol komisionárovi a komisionár by toto plnenie odovzdal komitentovi, čím by prišlo
k vymoženiu pohľadávky. Týmto spôsobom žalovaný 2/ podľa komisionárskej zmluvy aj čiastočne
plnil, za čo mu bola žalobcom poskytnutá odplata dohodnutá v komisionárskej zmluve. Takýto postup
má ale za následok, že dlžník sa len samotným plnením komisionárovi nezbaví svojho záväzku

voči komitentovi, ale je potrebné, aby komisionár toto plnenie odovzdal komitentovi. Preto samotný
názor dovolacieho súdu nemá za následok neplatnosť tu posudzovanej komisionárskej zmluvy, pri
uzatvorení ktorej zároveň neprišlo k postúpeniu pohľadávky a nemá za následok ani neplatnosť zmluvy
o pristúpení k záväzku. Žalovaný 2/ v tomto prípade nevstúpil do postavenia veriteľa pohľadávok,
ktoré mal vymáhať, preto mohol uzatvoriť aj zmluvu o pristúpení k záväzku bez toho, aby prišlo k

zániku záväzku splynutím. Týmto odvolací súd poskytol žalovanému 2/ odpoveď aj na namietanú
nemožnosť plnenia podľa komisionárskej zmluvy. Uvedený názor odvolacieho súdu je zároveň v súlade
s požiadavkou uprednostnenia výkladu v prospech platnosti uzatvorenej zmluvy (m. m. nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014 a nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 242/07).

97. Žalovaný 2/ ďalej namieta, že zmluva o pristúpení k záväzku ako akcesorický zabezpečovací vzťah
mohla trvať najdlhšie po dobu trvania komisionárskej zmluvy, ktorá bola uzatvorená na dobu určitú do 31.
marca 2001. Žalovaný 2/ ako komisionár z uzatvorenej komisionárskej zmluvy uzatvoril s komitentom aj
zmluvu o pristúpení k záväzku, ktorého vymoženie mal podľa komisionárskej zmluvy obstarať. Žalovaný

2/ tým pristúpil k záväzku žalovaného 1/, ktorý vyplýval z neuhradených faktúr vystavených žalobcom na
základe Zmluvy o Združení Dunaj. V prípade tejto hmotnoprávnej námietky žalovaného 2/ týkajúcej sa
zániku zmluvy o pristúpení k záväzku z dôvodu časového obmedzenia trvania komisionárskej zmluvy,
odvolací súd uvádza, že táto námietka sa netýka otázky kolízie komisionárskej zmluvy a zmluvy o
pristúpení k záväzku a nebola v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaným 2/ ani uplatnená. Ide

preto o novotu, ktorá nespĺňa žiadnu z výnimiek upravených v § 366 C. s. p. a odvolací súd by preto na
ňu nemal prihliadať. Za účelom presvedčivosti rozhodnutia odvolacieho súdu však odvolací súd obiter
dictum dopĺňa, že v zmluve o pristúpení k záväzku je uvedené, že BRNO TRUST a.s. Brno organizačná
zložka, Bratislava súhlasí a veriteľ má právo evidovať pohľadávky v rozsahu dlhu pôvodného dlžníkaku ktorému pristúpil pristupujúci dlžník v ďalšom období, až do ich úplného vyrovnania účtovne i na
meno pristupujúceho dlžníka. Z uvedeného znenia zmluvy o pristúpení k záväzku vyplýva, že žalovaný
2/ pristúpil k záväzku žalovaného 1/, a to až do jeho úplného vyrovnania, k čomu doteraz neprišlo. Preto

by ani nebolo možné dospieť k záveru, že by zmluva o pristúpení k záväzku mala byť uzatvorená len
na dobu určitú, a to na dobu trvania komisionárskej zmluvy.

98. Pri pristúpení k záväzku žalovaný 2/ namieta aj tú skutočnosť, že zmluva o pristúpení k záväzku
je neplatná z dôvodu, že pohľadávky ešte neboli splatné, podľa žalovaného 2/ preto ešte neexistoval

záväzok, ku ktorému mal pristúpiť. Odvolací súd rovnako k tejto námietke neplatnosti zmluvy o pristúpení
k záväzku uvádza, že ide o námietku, ktorá sa netýka kolízie zmlúv a ako taká bola žalovaným 2/
prvýkrát uplatnená až v podaní z 9. marca 2012 po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu z 22.
júla 2010, č. k. 1MobdoV/6/2009-555. Táto otázka by preto ani nemala byť predmetom konania v
ďalšom konaní. Platnosť zmluvy o pristúpení k záväzku z tohto dôvodu (že pohľadávky ešte neboli
splatné) nebola v pôvodnom konaní (predchádzajúcim rozhodnutiu dovolacieho súdu) žalovaným 2/

spochybňovaná a dovolací súd a rovnako ani odvolací súd v tejto otázke neprijal právny záver, ktorým
by platnosť zmluvy pristúpení k záväzku (teda záväzok žalovaného 2/) z tohto dôvodu spochybnil. I
napriek uvedenému, opäť v záujme presvedčivosti rozhodnutia, odvolací súd obiter dictum uvádza,
§ 533 Občianskeho zákonníka nevyžaduje, aby sa pristúpenie realizovalo len k splatnému záväzku.
Žalovaný 2/ zároveň uvádza, že záväzky, ku ktorým pristúpil, v čase pristúpenia neexistovali, pretože

ešte neboli splatné. S uvedeným nemožno súhlasiť. Záväzky, ku ktorým žalovaný 2/ pristúpil, vznikli
na základe Zmluvy o Združení Dunaj a v čase, keď k nim žalovaný 2/ pristúpil, existovali. Ich prípadná
neskoršia splatnosť na to nemá žiaden vplyv. Splatnosť záväzku predstavuje len určenie časového
okamihu ohraničujúceho lehotu, v ktorej má dlžník už svoj existujúci záväzok najneskôr splniť, inak sa
dlžník dostáva do omeškania.

99. Podľa žalovaného 2/ súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj nemožnosť plnenia podľa
komisionárskej zmluvy pre neurčitosť pojmu „ťažko vymáhateľné pohľadávky“, ktorými pohľadávky
žalobcu voči žalovanému 1/ neboli. Žalovaný 2/ namieta aj tú skutočnosť, že pôvodný dlžník podľa
komisionárskej zmluvy spoločnosť Slovenské elektrárne, a.s. v skratke: SE, a.s., IČO: 31 380 751,

bola vymazaná z obchodného registra a pretransformovaná na nové právnické osoby. S uvedenou
námietkou sa už vysporiadal súd prvej inštancie, keď uviedol, že nebol podstatný pojem „ťažko
vymáhateľné pohľadávky“, ale špecifikácia pohľadávok, ktorých vymoženie mal komisionár obstarať.
Tento dlh právneho predchodcu žalovaného 1/ podľa súdu prvej inštancie nesporne existoval. Vo vzťahu
k zániku subjektu pôvodne označeného ako dlžník v komisionárskej zmluve súd prvej inštancie uviedol,

že právne relevantné je iba to, či bolo právne nástupníctvo preukázané, pričom v tomto prípade samotná
transformácia, ani právne nástupníctvo žalovaného 1/, spochybnené neboli. V uvedenom sa odvolací
súd stotožňuje so súdom prvej inštancie a vzhľadom na skutočnosť, že ani nejde o skutočnosť týkajúcu
sa kolízie komisionárskej zmluvy a zmluvy o pristúpení k záväzku, je s ohľadom na už uzatvorené otázky
vo vzťahu k žalovanému 2/ nadbytočné sa touto otázkou zaoberať.

100.Zuvedenýchdôvodovježalovaný2/,nazákladeuzatvorenejzmluvyopristúpeníkzáväzkupovinný
plniťžalobcovinárokzneuhradenýchfaktúr,vystavenýchnazákladeZmluvyoZdruženíDunajuplatnený
žalobou, a to spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/.

101. Vzhľadom na solidárny záväzok žalovaných, v súlade s § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
je žalobca oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek zo žalovaných a plnením jedného zo
žalovaných zaniká povinnosť plniť druhého žalovaného.

102. Odvolací súd dôvodnosť odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným 1/ a 2/, s výnimkou úrokov

z omeškania v časti 7,91 eur, nevzhliadol. Rozsudok súdu prvej inštancie vzhľadom na jeho vecnú
správnosť vo výroku I. v časti istiny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku I. v časti úroku z omeškania zmenil podľa § 388 C. s. p. tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní
zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 3 068 946,09 eura, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo vzťahu k výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na

náhradu trov konania, odvolatelia žiadne námietky obsahovo sa týkajúce nesprávnosti tohto výroku
nevzniesli. Uvedený výrok bol preto zrejme napadnutý len z dôvodu jeho závislosti od výroku vo veci
samej. Vzhľadom na to, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti istiny, potvrdilako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. aj výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na
náhradu trov prvoinštančného konania.

103. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešnou stranou konania žalobca, ktorému preto vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100% (§ 396 ods. 1 v
spojení s § 262 a § 255 ods. 1 C. s. p.). Zmena rozsudku súdu prvej inštancie v časti príslušenstva nemá
vplyv na pomer úspechu žalobcu v tomto konaní.

104. Rozsudok prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je dovolanie prípustné (§ 420 C. s. p.), ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 421 ods. 1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie možno podať v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Oprávneným subjektom na podanie dovolania je strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak
bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 v spojení s § 424 C. s. p.).
Podľa ust. § 428 C. s. p. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Rozsah, v

akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§
430 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada (§ 431 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia veci (§ 432 C. s. p.).
Podľa ust. § 429 C. s. p. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.