Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. apríl 2023

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/127/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119211179
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4119211179.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre. v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobcov: v 1. rade T.l M., narodený X.X.XXXX,
bytom V. XX, 2. rade A. M., narodená XX.X.XXXX, bytom V. XX a v 3. rade T. M., narodená XX.X.XXXX,
bytom V. XX, zastúpených advokátskou kanceláriou: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, proti žalovaným: v X.rade Y. Y., nar. XX.X.XXXX, zomrelým
X.X.XXXX, v 2. rade Ing. I. J., narodený XX.X.XXXX, bytom L.. N. XXXX/XX, U., zastúpeným: JUDr.
Štefan Mesároš, advokát so sídlom Štefánikova 84, Nitra, v 3. rade : Generali Česká pojišťovna a.s.,
so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, Praha, Česká republika, IČO: 452 72 konajúca prostredníctvom
Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 54 228 573, so sídlom Lamačská
cesta 3/A, zastúpeným advokátskou kanceláriou: MST PARTNERS, s.r.o., so sídlom Laurinská 3,
Bratislava, IČO: 35 332, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov
a žalovaného v 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 23. mája 2022 pod č.k.
10C/80/2019-379 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I., II., III.,VI., IX. výroku rozsudku p o t
v r d z u j e .

Žiadna strana nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol:
I. Žalovaná v 3. rade je povinná zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 5500 eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Žalovaná v 3. rade je povinná zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 5500 eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
III. Žalovaná v 3. rade je povinná zaplatiť žalobkyni v 3. rade sumu 4500 eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
IV. Konanie sa proti žalovanému v 1. rade vo zvyšnej časti zastavuje.
V. Žaloba sa proti žalovanému v 2. rade zamieta v celom rozsahu.
VI. Žaloba sa proti žalovanej v 3. rade zamieta vo zvyšnom rozsahu.
VII. Žalobcovia v 1. rade až v 3. rade nemajú nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v 1. rade.
VIII. Žalovaný v 2. rade má nárok na náhradu trov konania proti žalobcom v 1. rade až v 3. rade v
rozsahu 100%.
IX. Žalobcovia v 1. rade až v 3. rade majú nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v 3. rade
v rozsahu 100%.
Prvým rozsudkom zo dňa 22.10.2020 pod č.k. 10C/80/2019-1777 zaviazal žalovaných v 1. až v 3.
rade zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 5000 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že

plnením jedeného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť
voči žalobcovi v 1. rade.
Žalovaní v 1. rade až v 3. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 5000 eur do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného plniť voči žalobkyni v 2. rade. Žalovaní v 1. rade až v 3. rade sú
povinní zaplatiť žalobkyni v 3. rade sumu 2500 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť
voči žalobkyni v 3. rade.
Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia v 1. rade až v 3. rade
majú proti žalovaným v 1. rade až v 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z výšky
priznaných súm. V dôvodoch písomného rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa domáhali od žalovaných
v 1. rade až v 3. rade každý peňažnú istinu vo výške 30 000 eur titulom zodpovednosti za neoprávnený
zásah do práva na ochranu ich osobnosti. Žalobu odôvodnili tým, že dňa 30.9.2015 v čase okolo 20:42
hodine žalovaný v 1. rade ako vodič riadil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Fabia, EČV:W ktorého
držiteľom bol žalovaný v 2. rade na ceste III/1647 v smere od obce Y. na obec V. tak, že prišlo k dopravnej
nehode, pri ktorej žalovaný v 1. rade narazil do chodca U. M., ktorý utrpel zranenia, ktorým na mieste
nehody podľahol. Proti žalovanému v 1. rade bolo vznesené obvinenie, bola na neho podaná obžaloba.
Súd ho trestným rozkazom uznal za vinného z prečinu usmrtenia a bol mu uložený trest odňatia slobody
a trest zákazu činnosti. Držiteľom osobného motorového vozidla bol žalovaný v 2. rade, žalovaná v 3.
rade bol poisťovateľom.

1.2.Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 18.08.2021 pod č.k. 25 Co/37/2021-248 zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po doplnení dokazovania na zistený
skutkový stav aplikoval ustanovenia čl. 1 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústavy“), čl. 8 od. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 4.11.1950,
čl. 16 ods. 2 Ústavy, čl. 41 ods. 1 Ústavy, čl. 1 a 3 základných zásad zákona č. 36/2005 Z.z. Zákona o
rodine, § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 13 ods. 1 , 2, 3 Občianskeho
zákonníka, § 112 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 193 veta tretia CSP, § 4 ods. 1. ods. 2 písm. a),
ods. 4 zákona č. 381/2001. Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 13 zákona č.381/2001 Z.z.,
§ 15 ods. 1 zákona č. 381/ 2001 Z.z., § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a uviedol, že predmetom konania je po zrušení v poradí prvého rozhodnutia súdu prvej
inštancie a späťvzatí zvyšnej časti žaloby proti žalovanému v 1. rade žaloba žalobcov proti žalovanému
v 2. rade v celom rozsahu a žaloba žalobcu v 1. rade proti žalovanej v 3. rade v rozsahu 25 000 eur,
žaloba žalobkyne v 2. rade proti žalovanej v 3. rade v rozsahu 25 000 eur a žaloba žalobkyne v 3. rade
proti žalovanej v 3. rade v rozsahu 27 500 eur.

1.3.V konaní bolo právoplatným trestným rozkazom preukázané, že žalovaný v 1. rade viedol dňa
30.9.2016 osobné motorové vozidlo ako vodič tak, že porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) a § 16 ods.
1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zahynul syn žalobcov
v 1. rade a v 2. rade a brat žalobkyne v 3. rade. Žalovaný v 1. rade týmto svojim konaním spôsobil
inému z nedbanlivosti smrť a keďže čin spáchal závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej
povinnosti uloženej mu podľa zákona, spáchal prečin usmrtenia, za čo bol právoplatne odsúdený.
Súd je uvedeným rozhodnutím o vine žalovaného v 1. rade viazaný podľa § 193 veta tretia CSP a
preto akékoľvek jeho námietky ohľadne jeho nezavinenia nie sú dôvodné. V konaní nebolo sporné a
výsluchmi žalobcov preukázané, že žalovaný v 1. rade týmto svojim protiprávnym konaním neoprávnene
zasiahol do práva žalobcov na ochranu ich súkromia a práva na rodinný život podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Narušil celistvosť a integritu celej ich rodiny a ujma, ktorú im spôsobil, je
trvalá a neodstrániteľná. Ochudobnenie žalobcov stratiacich člena svojej rodiny je v citovej oblasti
nenapraviteľné a permanentné . Preto sú žalobcovia v spore o ochranu ich osobnosti aktívne vecne
legitimovaní.

1.4. Žalobcovia vzali žalobu proti žalovanému v 1. rade v priebehu konania vo zvyšnej časti späť a
žalovaní v 2. rade a v 3. rade a ani právny nástupca žalovannej v 3. rade proti späťvzatiu nenamietali.
Konanie v späťvzatej časti podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončilo a
zodpovednosťou žalovaného v 1. rade sa ďalej nezaoberal.

1.5. Žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu ,podľa
ktorého z vykonaného dokazovania z kúpnopredajnej zmluvy vyplýva, že žalovaný v 2. rade nebol v
čase dopravnej nehody prevádzateľom osobného motorového vozidla. Jeho zodpovednosť podľa § 427
ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je daná a nie je pasívne vecne legitimovaný .

1.6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že konaní nebolo sporné, že predmetné osobné motorové vozidlo
malo uzavreté povinné zmluvné poistenia u právneho predchodcu žalovanej v 3. rade . Bolo sporné,
či je daná zodpovednosť žalovanej v 3. rade podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z..
Uvedená otázka bola predmetom viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR,
Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor EÚ v rozsudku zo dňa 24.10.2013 Q. C-2 12 vo veci prejudiciálnej
otázky rozhodol, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode Citoval rozhodnutia ústavného súdu SR, NS
SR, odvolacieho súdu , na základe ktorých dospel k záveru, že nárok žalobcov je daný a žalovaná v
3. rade je vecne pasívne legitimovaná.

1.7.Následne citoval ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka, § 122 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, a uviedol,
že právny predchodca žalovanej v 3. rade vzniesol proti nároku žalobcov námietku premlčania, ktorú
už v prvom zrušenom rozhodnutí vyhodnotil ako nedôvodnú . K zásahu do práv žalobcov prišlo dňa
30.9.2016, žalobcovia svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch mohli uplatniť prvý krát
žalobou na súde podľa § 122 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nasledujúci deň t.j. dňa 1.10.2016,
od ktorého dňa im aj začala plynúť premlčacia doba, ktorá je podľa § 101 Občianskeho zákonníka
trojročná a nie 2 ročná subjektívna alebo 3 ročná objektívna podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, ktorá by sa tak skončila dňa 1.10.2019. Žalobcovia podali žalobu na súde dňa 30.9.2019
a hoci žaloba nebola zrozumiteľná a úplná, smerovala proti všetkým žalovaným, ju riadne doplnili a
nezmenili dňa 1.10.2019 a preto si svoje právo uplatnili včas.

1.8. Následne citoval ustanovenia 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1 zákona č. 8/2009
Z.z., § 52 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z., a uviedol, že v konaní nebolo sporné, že prípadné zadosťučinenie
žalobcom podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je dostatočné a preto je opodstatnené a
spravodlivé priznať im materiálnu satisfakciu podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aj keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetnom voľnej úvahy súdu, táto sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská, ktoré žalobcovia označili rovnako, ako sú zadefinované napr. v náleze
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS/2844/14, ktorý vzhľadom porovnateľné právne tradície
oboch štátov môže byť pre súd inšpiráciou. Podľa tohto rozhodnutia má súd pri rozhodovaní o výške
náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť na strane poškodeného a) intenzitu vzťahu žalobcov a zomretého,
b) vek zomretého, c) otázku hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie
inej satisfakcie. Kvalita vzájomného vzťahu je však kľúčová. Pri zohľadnení veku zomretého sa odlišuje
nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodiča jeho deťmi alebo strata osoby
dôchodkového veku jeho vnúčatami. Dôležitú roľu hrá aj pocit zodpovednosti rodiča za svoje dieťa.
Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý sa negatívne prejaví aj vo sfére osobnostného
prežívania. Iná forma satisfakcie ako peňažná napr. ospravedlnenie zodpovednej osoby síce nemôže
byť sama o sebe dostatočným dôvodom, jej poskytnutie a následne posúdenie jej významu však môže
mať vplyv na zníženie peňažného plnenia. Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu)
sú a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie), b) dopad do duševnej sféry pôvodcu
zásahu, c) jeho majetkové pomery a d) miera zavinenia eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej
osoby. Postoj pôvodu zásahu môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými, vľúdne
chovanie, ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady majetkovej ujmy, naopak
jeho ľahostajnosť, arogancia, či vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadnuť tiež k
majetkovým pomerom tak, aby bola daná možnosť uspokojenia priznaných nárokov. Pri určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej výška odrážala všeobecne
zdieľané predstavy o spravodlivosti.

1.9.V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcami a ich synom a bratom U. bol intenzívny a harmonický
vzájomný vzťah, ktorého kvalita je rozhodujúcou pri rozhodovaní súdu o výške náhrady nemajetkovej
ujmy. U. zomrel v mladom veku, na prahu dospelosti, keď mal celý život pred sebou. Žalobcom nebola
poskytnutá žiadna taká satisfakcia, ktorá by bola spôsobilá zmierniť ich ujmu . Hoci sa žalobcovia

v súvislosti s jeho smrťou neliečili pre duševné ochorenie, pre rodičov niet väčšej bolesti ako prežiť
vlastné dieťa . Preto námietky žalovanej v 3. rade vo vzťahu k žalobcom v 1. rade a v 2. rade v
tomto smere nepovažoval za dôvodné. Žalobkyňa v 3. rade mala v čase smrti svojho brata 10 rokov,
má celý život pred sebou. Môže si založiť vlastnú rodinu. Preto námietky považoval za dôvodné pri
určovaní výšky náhrady medzi žalobcami, diferencoval ich. Žalobcovia neboli od svojho syna a brata
finančne závislí. U. v čase smrti nebol schopný sa samostatne živiť . Ich finančná závislosť a to ani
hypotetická nebola v konaní preukázaná. Žalovaný v 1. rade sa žalobcom neospravedlnil, nijakým
spôsobom nenahradil ich ujmu. Na poslednom vyjadril svoju ľútosť na tým, čo sa stalo, ktoré vyjadrenie
však nepovažoval za spôsobilé zmierniť žiaľ žalobcov. V konaní nebolo sporné, že smrť U. dopadla
do duševnej sféry žalovaného v 1. rade, prejavilo sa to na jeho negatívnom zdravotnom stave, ktorý
bol voľným okom pozorovateľný aj počas súdneho pojednávania a viedol k jeho smrti počas konania.
Rovnako nebolo sporé, že majetkové pomery žalovaného v 1. rade sú negatívne, čo bolo preukázané
rozhodnutím dedičského súdu, ktoré kritérium však už nie je rozhodujúce, pretože po späťvzatí žaloby
proti žalovanému v 1. rade už nie je popri poisťovni žalovaný aj pôvodca zásahu.

1.10. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že primárnou príčinou vzniku dopravnej nehody bolo to, že
žalovaný v 1. rade sa nevenoval vedeniu svojho vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke,
neprispôsobil rýchlosť poveternostným podmienkam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať a
nejazdil primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlá na vzdialenosť, na ktorú mal rozhľad .
Záverom trestného súdu o jeho vine je viazaný podľa § 193 CSP. V civilnom konaní je povinný
posudzovať celý uplatnený nárok čo do jeho základu aj výšky bez viazanosti týmto trestným rozsudkom
podľa § 3 CSP .Preto je posúdenie prípadného spoluzavinenia predmetom prieskumu civilného súdu. V
konaní bola otázka prípadného spoluzavinenia usmrteného U. na ujme, ktorá vznikla žalobcom sporná.
Odvolací súd mu vytýkal, že z rozhodnutia nie je možné zistiť akú výšku nemajetkovej ujmy považoval
ako základ za primeranú a či vôbec prihliadol na zavinenie poškodeného . Uložil mu doplniť dokazovanie.
Strany sporu žiadne dokazovanie nenavrhli. Preto ešte raz na pojednávaní oboznámil znalecký posudok
znalca Ing. R. U. č. 135/2016, z ktorého vyplýva, že kolízna situácia vznikla aj pohybom chodcov v
rozpore s ustanovením § 52 zákona č. 8/2009 Z.z. t.j. po pravom okraji vozovky a bez použitia reflexných
prvkov alebo odevu za zníženej viditeľnosti, čo nebolo sporné pri ich osvetlení ale aj neosvetlení
mobilom, čo už sporné bolo. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by bol poškodený U.
osvetlený, pretože hoci to tvrdil jeho kamarát M. U., U. mobil sa na mieste nehody nenašiel, nebol ani
vybavený baterkou . Ak by si U. svietil LED osvetlením, toto je podľa znalca zapnuté len na krátku dobu
a svietivosť je nastavená tak, aby za tmy príliš nežiaril a za denného svetla, aby bol čitateľný. Žalovaný
v 1. rade ako vodič vozidla a Y. J. ktorý bol spolujazdcom, nepotvrdili, že by boli chodci osvetlení.
Usmrtený U. tak porušil nielen svoju povinnosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia a preto je
jeho zodpovednosť daná podľa 420 Občianskeho zákonníka, ale aj svoju prevenčnú povinnosť podľa
§ 415 Občianskeho zákonníka. Chôdza po pravom okraji vozovky, bez reflexných prvkov alebo odevu
za zníženej viditeľnosti mala vplyv na vznik dopravnej nehody, pri ktorej utrpel také poškodenia zdravia,
na následky ktorého zomrel. Na príčinnú súvislosť preukázal znalecký posudok znalca Ing. R. U. v častí
príčin vzniku dopravnej nehody. V danom prípade nesprávny pohyb chodcov, usmrteného U. vyhodnotil
ako jednu zo skutkových okolností, na ktorú prihliadol pri určovaní miery zavinenia, ktorý pomer ustálil
na 30 % a účasti vodiča na 70 %. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 20.3.2019
č.k. 5Co/154/2018-953, kde bola ustálená miera spoluzavienia chodca na 30 % alebo na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/45/2020, kde bola miera spoluzavinenia ustálená na 25 %.

1.11. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy musí byť v súlade s
princípom proporcionality. Preto pri rozhodovaní o výške náhrady zohľadnil aj rozhodnutia iných súdov
v obdobných veciach.

1.12. Považoval za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy každého z rodičov žalobcu v 1. rade a
žalobkyne v 2. rade vo výške 15 000 eur a sestry žalobkyne v 3. rade vo výške 10 000 eur. Z uvedeného
dôvodu po zohľadnení miery spoluzavinenia usmrteného U. bola žaloba žalobcu v 1. rade dôvodná iba
v časti o zaplatenia 10 500 eur (70 % z 15 000 eur), žalobkyne v 2. rade vo výške 10 500 eur (70 % z
15 000 eur) a žaloba žalobkyne v 3. rade vo výške 7 000 eur (70 % z 10 000 eur).

1.13. Pretože žalobe v časti právoplatne vyhovel, rozhodol, že žalovaná v 3. rade je povinná zaplatiť
žalobcovi v 1. rade náhradu jeho nemajetkovej ujmy vo výške 5 500 eur (10 500 eur - 5000 eur),
žalobkyni v 2. rade vo výške 5 500 eur (10 500 eur - 5 000 eur) a žalobkyni v 3. rade vo výške 4 500 eur

(7 000 eur - 2 500 eur) v zákonnej lehote 3 dni od právoplatnosti rozsudku, pretože nebol dôvod určiť
dlhšiu lehotu na plnenie. V nedôvodnej zvyšnej časti žalobu zamietol.

1.14. O náhrade trov celého konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia boli v konaní proti
žalovanému v 1. rade čo do základu nároku úspešní, žalovaný v 1. rade zomrel. Neexistuje subjekt,
proti ktorému by mal žalobcom nárok na náhradu trov konania priznať, preto podľa § 257 CSP rozhodol,
že proti žalovanému v 1. rade žalobcovia nemajú nárok na náhradu trov konania. Žalobcovia neboli v
konaní úspešní proti žalovanému v 2. rade, pretože žaloba proti nemu bola v celom rozsahu zamietnutá.
Žalovaný má preto podľa § 255 ods. 1 CSP proti žalobcom nárok na náhradu trov konania. Pretože nikto
netvrdil a ani súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktoré by
žalovanému v 2. rade tento nárok nemal priznať, rozhodol, že žalovaný v 2. rade má proti žalobcom
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcovia boli v konaní úspešní čo do nároku proti
žalovanej v 3. rade. Hoci neboli celkom úspešní čo do výšky, táto výška bola závislá od úvahy súdu .
Preto proti nej majú nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Nikto netvrdil a nevzhliadol
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktoré by žalobcom túto náhradu nemal
priznať. Rozhodol, že majú nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v 3. rade v rozsahu 100 %.
O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku,
pričom posúdi účelnosť trov vynaložených v odvolacom konaní stranami.

2. Žalobcovia a žalovaná v 3. rade podali proti rozsudku odvolanie.

3. Žalobcovia odvolanie zdôvodnili § 365 ods. 1 písm. b), d),f), h) CSP., že:
1. Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
2. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
4. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3.1.Namietali zdôvodnenie rozhodnutia s poukazom na znalecký posudok Ing. U., že kolízna situácia
vznikla aj pohybom chodcov v rozpore s ustanovením § 52 zákona č. 8/2009 Z.z. t.j. po pravom
okraji vozovky a bez použitia reflexných prvkov alebo odevu za zníženej viditeľnosti. Znalecký posudok
znalca Ing. U. príčinnú súvislosť medzi správaním poškodeného U. M. a vznikom dopravnej nehody
nepreukázal. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale skutkovou. Žalovaní v konaní
nepreukázali bez pochybnosti spoluzavinenie poškodeného. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol,
že nemal preukázané osvetlenie poškodeného mobilom s led osvetlením, ako tvrdil jeho kamarát. V
tejto časti pochybil. Bolo povinnosťou žalovaných preukázať, že poškodený nebol osvetlený.

3.2. Ďalej namietali nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia v zamietajúcej časti, čo zakladá inú vadu
konania. Nie je zrejmé, na základe akých vykonaných dôkazov a akým spôsobom ich vyhodnotenia súd
dospel k skutkovému záveru, že porušenie právnej povinnosti poškodeným bolo v príčinnej súvislosti
vzniku škody. Predmetom znaleckého dokazovania nebolo stanovenie príčiny dopravnej nehody.
Stanovenie príčiny vzniku dopravnej nehody nie je predmetom znaleckej činnosti. Súd prvej inštancie
teda pochybil v tvrdení preukázania príčinnej súvislosti znaleckým posudkom. Záver o existencii príčinnej
súvislosti nie je a nemôže byť výsledkom znaleckej činnosti. Iba na základe znaleckého posudku môže
súd vlastnou činnosťou dospieť k záveru k existencii príčinnej súvislosti medzi porušením právnej
povinnosti a vznikom škody. Uvedené však v napadnutom rozsudku absentuje.

3.3.Súd prvej inštancie pochybil pri stanovení príčinnej súvislosti konania poškodeného a vzniku škody.
Vo vzťahu k technickej príčine dopravnej nehody poukázali na odbornú literatúru - Skryptá z Technicko-
právnej problematiky analýzy dopravných nehôd, Žilinská univerzita v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva
2011. (str. 10-12), ktorá vo vzťahu k problematike pohybu chodca po nesprávnej strane vozovky.
Nie je preto zrejmé, prečo súd považoval pohyb chodca po nesprávnej strane vozovky za príčinu
vzniku dopravnej nehody. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd pohyb poškodeného po
nesprávnej strane v danom konkrétnom priebehu dopravnej nehody stanovil ako príčinu vzniku škody.

Zo záverov znaleckého posudku znalca Ing. R. U. bolo preukázané, že vodič Y. Y. reagoval až na náraz
do chodca, ktorá skutočnosť nie je technicky vysvetliteľná. Napriek tomu, že vodič mal možnosť v oboch

alternatívach (svietenie mobilom resp. nesvietenie) chodcov vidieť už pred zrážkou, reagoval až na
náraz. Znalec túto príčinu vzniku dopravnej nehody nevedel technicky vysvetliť, nakoľko bola iného ako
technického rázu (znalec by sa mohol len domnievať prečo vodič nereagoval po tom, ako nepochybne
mohol pohyb chodcov po vozovke rozpoznať (viď tabuľka na str. 49 ZP) ale reagoval až na náraz vozidla
do chodca. Uvedená skutočnosť a technický priebeh dopravnej nehody je významná pre posúdenie, či
práve nesplnenie povinnosti chodca mať na sebe reflexné prvky bolo jednou z príčin dopravnej nehody.
Zo znaleckého posudku vyplýva konkrétny priebeh dopravnej nehody, že vodič vozidla na chodcov
nereagoval ani v momente, keď ich už nepochybne musel vidieť. Reagoval až na náraz vozidla do
chodcov. Ako by napomohlo priebehu dopravnej nehody keby chodec mal na sebe viditeľne umiestnené
reflexné prvky. Tieto by mali význam iba pri takom priebehu dopravnej nehody, keby reakcia vodiča na
pohyb chodcov po vozovke bola včasná, resp. aspoň nejaká. Ak reálny priebeh dopravnej nehody bol
taký, že hoci vodič chodcov vidieť musel, nijako nereagoval, pokračoval vo vedení vozidla bez zmeny
rýchlosti alebo smeru jazdy a reagoval až na náraz do poškodeného, potom v priebehu dopravnej
nehody prípadná nedostatočná viditeľnosť chodca nebola v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej
nehody, keď vodič ani vtedy, keď už chodcov videl, nijako nemenil smer a rýchlosť jazdy. Za takéhoto
skutkového priebehu nedostatok osvetlenia chodcov nebol v príčinnej súvislosti so vznikom škody,
nakoľko táto skutočnosť sa na vzniku škody nijako nepodieľala a nemala k vzniku následku žiadny
príčinný vzťah.

3.4. Príčinou dopravnej nehody bola skutočnosť, že vodič Y. Y. jazdil rýchlosťou vyššou, akou bola
rýchlosť primeraná rozhľadu. Sám si tak znemožnil reagovať na akúkoľvek prekážku v jeho dráhe jazdy.
Jazdil v mieste, ktoré poznal, kde vedel, že nie sú chodníky pre chodcov a mal predpokladať prípadný
pohyb chodcov po vozovke (aj ak by sa pohybovali opačným smerom, t.j. po správnej strane vozovky).
Jazdil pri pravom okraji vozovky, nedodržal bezpečný bočný odstup, nevenoval sa vedeniu vozidla (ak
pominieme alternatívu, že do chodcov by vrazil úmyselne) a išiel rýchlosťou (88 km/h), ktorá bola vyššia
ako rýchlosť na ktorú mal pri zapnutých stretávacích svetlách rozhľad (67-69 km/h). Nič mu nebránilo
použiť diaľkové svetlá, pri použití ktorých by musel vedieť na chodcov reagovať tak, aby bezpečne
zabránil zrážke.

3.5. Je preto úplne irelevantné, že chodci mali alebo nemali na sebe umiestnené reflexné prvky, t.j.
či znemožnili vodičovi vozidla rozpoznať ich pohyb po vozovke skôr, ak skutočný priebeh dopravnej
nehody bol taký, že vodič vozidla sa vôbec jeho vedeniu nevenoval, na pohyb chodcov nijako nereagoval
a reagoval až na samotný náraz vozidla do chodca. Pri takomto priebehu dopravnej nehody nebola
absencia reflexných prvkov na chodcoch príčinou nárazu vozidla do poškodeného, nemala vzťah príčiny
a následku. Vozidlo pokračovalo bez zmeny smeru a rýchlosti jazdy aj vtedy, keď vodič už nepochybne
chodcov vidieť a rozpoznať mohol (inou otázkou je, či mohol včasnou reakciou zrážke zabrániť a to až
do momentu zrážky vozidla s chodcom idúcim po vozovke).

3.6. Vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania, podľa ktorého žalovaný v 2. rade má nárok na náhradu
trov konania proti žalobcom v1. až v 3. rade v rozsahu 100 %, namietali existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Poukázali na skutkové zistenia súdu prvej inštancie o neexistencii
pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, ktorý pri riešení tejto otázky vychádzal z právneho názoru
odvolacieho súdu. Pred podaním žaloby vychádzali z listinných dôkazov, ktoré nasvedčovali pasívnu
legitimáciu žalovaného v 2. rade ako prevádzkovateľa motorového vozidla. Až v priebehu konania prišlo
k skutkovým tvrdeniam žalovaných v 1. a v 2. rade v tom smere, že prevádzkovateľom predmetného
motorového vozidla nie je v rozpore s dovtedy zadováženými listinnými dôkazmi žalovaný v 2. rade.
Pred podaním žaloby nemali možnosť zistiť skutočnosť, že žalovaný v 2. rade nebol prevádzkovateľom
vozidla, žalovaní v 1. a v 2. rade si nesplnili svoje zákonné povinnosti vo vzťahu k evidencii motorových
vozidle. Uvedené skutočnosti tak predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, keď žalobcovia za
dodržania potrebnej miery obozretnosti, na základe porušenia povinností žalovaných v 1. a v 2. rade vo
vzťahu k evidencii motorových vozidiel, dôvodne predpokladali pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade.
Navrhli, aby Krajský súd v Nitre rozsudok Okresného súdu Nitra, č.k. 10C/80/2019-379 zo dňa
23.05.2022 podľa § 388 CSP v napadnutej časti zmenil a rozhodol v súlade s podanou žalobou. O
trovách konania rozhodol tak, že žalovaný v 2. rade nemá nárok na náhradu trov konania.

4. Žalovaná v rade v 3. rade podala odvolanie vo vyhovujúcej časti rozsudku namietajúc, že

- súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP),
nakoľko jej bolo odňaté právo konať pred súdom;
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d)
CSP), nakoľko napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a čo do výšky priznanej nemajetkovej
ujmy a z toho dôvodu nepreskúmateľný,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§365 ods. 1 písm.
h) CSP), nakoľko výška priznanej nemajetkovej ujmy bola súdom prvej inštancie určená nesprávne bez
zohľadnenie kritérií, ktoré má súd posudzovať a bez ohľadu na judikatúru v obdobných veciach,

4.1.Postupom konajúceho bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, a to konkrétne právo na
prístup k súdu. V priebehu konania nastala skutočnosť v zmysle ust. § 80 ods. 1 CSP, s ktorou je spojený
prevod práv a povinností. Zmluvou o predaji podniku uzatvorenou medzi Generali Česká pojišťovna
a.s. a Generali Poisťovňa, a. s. došlo k prevodu celého poistného kmeňa na subjekt Generali Česká
pojišťovna, a.s.. Na základe zmluvy o predaji podniku vstúpila Generali Česká pojišťovna, a.s. do
všetkých práv, povinností a nárokov už uplatnených v súdnych konaniach vedených voči spoločnosti
Generali Poisťovňa, a. s., pričom v nich došlo k procesnému nástupníctvu na spoločnosť Generali Česká
Pojišťovna a.s. s účinnosťou od 24:00 hod. dňa 19.12.2021. Pôvodná žalovaná Generali Poisťovňa, a.
s. (od 11.01.2022 GSK Financial, a. s.) stratila v prejednávanej právnej veci s ohľadom na skutočnosti v
predchádzajúcom bode pasívnu vecnú legitimáciu. V súvislosti s tým konajúci súd rozhodol uznesením
zo dňa 21.04.2022 pod č.k. 10C/80/2019-346 o vstupe žalovanej v 3. rade na miesto jej právneho
predchodcu. Uznesenie z 21.04.2022 pod č.k. 10C/80/2019-346 bolo právnemu nástupcovi (žalovanej
v 3. rade) doručené až v deň konania pojednávania 23.05.2022. V dôsledku tohto nesprávneho
procesného postupu sa nemohla zúčastniť na pojednávaní, hoci už do konania vstúpila. Bola jej odňatá
možnosť konať pred súdom. Na pojednávaní sa totiž zúčastnil právny predchodca žalovanej v 3. rade,
ktorému v tom čase už nesvedčala pasívna vecná legitimácia. V dôsledku nesprávneho procesného
postupu súdu prvej inštancie jej bolo rade odňaté právo konať pred súdom a tým aj v zásadnom rozsahu
porušené jeho právo na spravodlivý proces.

4.3. Rozsudok vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy považovala za nedostatočne odôvodnený
a z toho dôvodu nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia v súdnej praxi zakladá inú
vadu konania.

4.4. Súd prvej inštancie konštatoval spoluzavinenie nebohého, porušenie nie len povinnosti vyplývajúce
zo zákona o cestnej premávke, čo zakladá zodpovednosť podľa ust. § 420 OZ, ale súčasne porušil
prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 415 OZ. Nesprávny pohyb chodcov vyhodnotil ako jednu zo
skutkových okolností, na ktorú prihliadol pri určení miery zavinenia. Pomer zavinenia pritom ustálil na
30% na strane nebohého a na strane vodiča na 70%. Ďalej len odkázal na vybrané rozhodnutia súdov.
Posúdenie spoluzavinenia nebohého považovala z toho dôvodu za nepreskúmateľné a zmätočné,
nakoľko absentujú akékoľvek právne úvahy smerujúce k náležitému odôvodneniu záveru konajúceho
súdu. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom dospel k následnému určeniu pomeru
miery zavinenia. Vlastnému odôvodneniu svojich záverov nevenoval pozornosť. V dôsledku toho trpí
napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti.

4.5. Namietala odkaz na rozsudok KS Prešov, sp. zn. 3Co/45/2020. V rámci predmetného rozhodnutia
bola miera spoluzavinenia obete dopravnej nehody ustálená na 25%. Jednalo o diametrálne odlišnú
skutkovú situáciu.

4.6. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako súd dospel k výške nemajetkovej ujmy
priznanej žalobcom. Vlastnému právnemu posúdeniu a odôvodneniu záverov, ktoré viedli k priznanej
výške nemajetkovej ujmy , v rozsudku absentuje. Nakoľko nie je uvedený aspekt náležite odôvodnený,
rozsudok za nepreskúmateľný.

4.7. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného
zásahu, keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova
zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a

vyčísliť. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete" podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade L. proti M. v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 4366v 2. rade98, ako i v prípade
L. v. L. republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 sťažnosť č. 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva
uviedol, že pokiaľ má mať náprava kompenzačný charakter, nesmie byť zjavne neprimeraná okolnostiam
prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej
krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa
jej sťažovateľ domohol. Priznávanie porovnateľných súm v skutkovo obdobných prípadoch vedie k
predvídateľnosti súdneho rozhodovania a tiež ku spravodlivému výsledku súdneho konania tam, kde
rozhodnutie súdu o finančnom zadosťučinení závisí od voľnej úvahy súdu. V akejkoľvek miere by sme
považovali prežitú ujmu za vysoko individuálnu a objektívne peniazmi neoceniteľnú, s ohľadom na
vyššie uvedené je požiadavka priznania porovnateľnej sumy plne legitímna. Uvedená požiadavka sa
frekventovane objavuje v našej judikatúre, a to tým, že suma náhrady má reflektovať na v spoločnosti
všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti (napr. Rozsudok KS F. Bystrica z 27.02.2020, sp. zn.:
11Co/139/2019; Rozsudok KS TT z 02.11.2016, sp. zn.: 20Co/535/2015) Bohatá judikatúra sformovala
kritériá, ktoré by súd mal v rámci rozhodovania o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
zohľadniť. Dôležitá nie je len skutočnosť, že smrť rodinného príslušníka znamená zásah do rodinného
a súkromného života s nenapraviteľnými následkami, ale súd by mal s ohľadom na vyššie uvedené
zohľadniť aj štandardne priznávané sumy v obdobných konaniach. Súd prvej inštancie mal výšku
náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcom porovnať s náhradami nemajetkovej ujmy priznanými
v iných prípadoch, so stručným druhovým vymedzením veci (výška náhrady, rodinný vzťah zomrelého
k pozostalým žalobcom, charakter protiprávneho konania, označením súdnych inštancií posudzujúcich
daný prípad). Uvedeným spôsobom nepostupoval. Rozhodnutia citované v rozsudku, vychádzajú z
absolútne odlišných skutkových okolností a výška v nich priznanej nemajetkovej ujmy zohľadňuje faktory,
ktoré v prejednávanej právnej veci preukázané neboli, pričom súčasne vo veciach nebolo preukázané
spoluzavinenie nebohých. V prvom rozsudku súdu prvej inštancie pod č.k. 10C/80/2019 - 177 zo dňa
22. októbra 2020, bola priznaná výška nemajetkovej ujmy žalobcovi v 1. rade v sume 5 000 eur,
žalobkyni v 2. rade v sume 5 000 eur a žalobkyni v 3. rade v sume 2 500 eur , ktorej výška sa
nijakým spôsobom nevymykala z rámca rozhodovacej činnosti všeobecných súdov Slovenskej republiky
v obdobných veciach. Uvedené sumy považoval za správne aj s ohľadom na spoluzavinenie nebohého.
V závere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2009, sp. zn 1 Cdo 77/2009, ktorým
bolo zamietnuté dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. februára 2008 sp. zn.
14 Co 332/2007.

4.8. Pri rozhodovaní o výške priznanej nemajetkovej ujmy konajúci súd posudzoval ako kritérium
majetkové pomery žalovaných resp. to, či je žalovaným už iba právnická osoba - poisťovňa.
Majetkové pomery žalovaného sa nepovažujú za hľadisko podstatné pre posúdenie nemajetkovej ujmy
pozostalých. Výška priznaného nároku nesmie byť prispôsobená konkrétnym majetkovým pomerom
a platobnej schopnosti žalovaného. Uvedené rovnako reflektuje aktuálna judikatúra, ktorá konštatuje,
že priznané sumy musia zohľadňovať priemerné majetkové pomery v Slovenskej republike tak, aby
boli reálne splatiteľné. Inak povedané, súdy poukazujú na požiadavku primeranosti sumy náhrady a
jej prispôsobenie majetkovým pomerom tak, aby ich dokázal sám uhradiť priemerný občan. Nie je
pritom rozhodujúce, či je žalovaný fyzickou alebo právnickou osobou a už vôbec nie je rozhodujúce
či je zodpovedný subjekt poistený. Výška náhrady by mala byť v obdobných prípadoch jednotná bez
ohľadu na to, aký veľký majetok žalovaný má. Za žiadnych okolností teda nemožno konštatovať, že
pri rozhodovaní o výške priznanej nemajetkovej ujmy sú rozhodujúce pomery žalovaného. Priznávanie
rozdielnych súm v závislosti od toho, či je žalovaný fyzickou alebo právnickou osobou, a tým do
dôsledkov prispôsobiť výšku nemajetkovej ujmy majetkovým pomerom zodpovedného subjektu, smeruje
k sankčnej povahe inštitútu. V takomto prípade totiž súd neodvodzuje výšku náhrady od prežitej
emocionálnej ujmy, ale od solventnosti pasívne legitimovaného subjektu, čo popiera samotnú povahu
predmetného inštitútu. Priznanie vyššej sumy voči právnickej osobe nemá nič spoločné s kompenzáciou
ujmy pozostalých, ale naznačuje, že účelom vyššej sumy je zásah žalovaného a potrestanie za dôsledok.
Navrhla, aby odvolací súd rozhodujúci o odvolaní v súlade s ust. § 390 CSP vo veci rozhodol a priznal
jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Žalovaný v 2. rade podal vyjadrenie k odvolaniu žalobcov. Nestotožnil sa s dôvodmi o dôvodoch
osobitného zreteľa. Nimi uvádzané skutočnosti nepovažoval za dôvody hodné osobitného zreteľa. Už na

prvom pojednávaní uviedol skutočnosti, že nie je v spore pasívne legitimovaný. Žalobcovia mali možnosť
už na prvom pojednávaní zobrať voči nemu žalobu späť v celom rozsahu. Napriek tomu na žalobe trvali
až do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na žalobe voči nemu trvali aj po rozhodnutí odvolacieho súdu
uvádzajúceho, že nie je v spore pasívne legitimovaný. S odôvodnením rozhodnutia v časti náhrady trov
konania vo vzťahu k nemu sa stotožnil a rozhodnutie považoval za vecne správne.

6. Žalobcovia podali písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovanej v 3. rade. Poukázali na dôvody odvolania
ktorom namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Znalecký posudok
nepreukázal a nemôže byť dôkazom preukazujúcim existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním
poškodeného a vznikom škody. Samotný pohyb chodca po nesprávnej strane vozovky nie je technickou
príčinou dopravnej nehody. Takýto pohyb chodca ani nevyvoláva kolíznu situáciu ani neznemožňuje
zabránenie dopravnej nehode. Preto po vzťahu k vzniku škody nie je vo vzťahu príčiny a následku.
Neosvetlenie poškodeného nebolo preukázané. Závery Ing. U. o osvetlení chodcov znaleckom posudku
sú iba v rovine domnienok. Podstatné vo vzťahu k ohodnotenia príčiny a následku je skutočnosť,
že vodič vozidla na pohyb chodcov nereagoval ani vtedy, keď ich musel vidieť, ale až v momente
nárazu. Preto pre konkrétny priebeh dopravnej nehody je irelevantné, či boli chodci idúci po vozovke
osvetlení. Vodič sa nevenoval vedeniu vozidla dostatočne alebo sa vedeniu vozidla venoval, chodcov
videl a napriek tomu úmyselne nemenil smery jazdy a rýchlosť vozidla až do okamihu nárazu. Preto
prípadné porušenie povinností poškodeným, ktoré nie je preukázané, nemohlo byť príčinou vzťahu
k vzniku škody. Príčinou dopravnej nehody bola skutočnosť, že vodič jazdil rýchlosťou vyššou, akou
bola rýchlosť primeraná rozhľadu. Jazdil mieste, ktoré poznal, vedel, že nie sú chodníky pre chodcov.
Mal predpokladať prípadný pohyb chodcov na vozovke. Jazdil pri pravom okraji vozovky, nedodržal
bezpečný bočný odstup, nevenoval sa vedeniu vozidla a išiel rýchlosťou 88 kilometrov za hodinu, ktorá
bola vyššia rýchlosť, na ktorú mal pri zapnutých stretávacích svetlách rozhľad. Nič mu nebránilo použiť
diaľkové svetlá, pri použití ktorých mohol vidieť chodcov a zabrániť zrážke.

7. Žalovaná v 3. rade podala vyjadrenie k odvolaniu žalobcov. Kategoricky odmietla tvrdenie žalobcov, že
zo skutkového stavu a vykonaného dokazovania nebolo zrejmé ,že sám poškodený sa svojim konaním
spočívajúcim v porušenie právnych povinností podieľal na vzniku dopravnej nehody a v konečnom
dôsledku aj k vzniku samotnej škody. Citovala ustanovenie § 415, 420, 441 Občianskeho zákonníka.
Citované ustanovenia ukladajú každému zachovať taký stupeň opatrnosti, ktorý je od neho možno
vzhľadom na časové a miestne pomery rozumne požadovať ,a ktorý je objektívne posudzované
spôsobilý zabrániť alebo aspoň obmedziť riziko vzniku škody na zdraví. V prejednávanej veci bolo
preukázaných niekoľko skutočností nasvedčujúcich, že nebohý si nepočínal tak, ako mu to ukladá
ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka a prevenčnú povinnosť nesplnil. Dopravná nehoda sa stala
za zníženej viditeľnosti, situácie so značne zvýšeným rizikom vzniku škody. Je dôvodné očakávať od
každej osoby zvýšenú mieru opatrnosti. Ďalej citovala § 52 ods. 1, 3 zákona číslo 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke, ktoré poškodený porušil. Preto akákoľvek úvaha o tom, že absentuje príčinná súvislosť
medzi vznikom nehody a konaním poškodeného je bezpredmetná. K námietke o nepreukázaní príčinnej
súvislosti v znaleckom posudku v správaní poškodeného a vznikom dopravnej nehody , poukázala na
zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie bode 71, v ktorom konštatoval, že zo záverov znaleckého
posudku Ing. Veverku vyplýva, že chôdza po pravom okraji vozovky bez reflexných prvkov za zníženej
viditeľnosti mala vplyv na vznik dopravnej nehody. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru o
príčinnej súvislosti tak, že zohľadnil technickú príčinu dopravnej nehody určenú znaleckým posudkom a
na základe odborného záveru znalca konštatoval po zvážení preukázaných skutočností vlastnou úvahou
príčinnú súvislosť.

8. Žalobcovia podali vyjadrenia k vyjadreniam žalovaných v 2. a 3. rade. Nestotožnili sa s vyjadrením
žalovanej v 3. rade udávajúc, že sa jedná o objektívnu zodpovednosť . Dôkazné bremeno spoluzavinenia
vzniku škody v preukázaní protiprávneho konania poškodeného zaťažovala žalovanú. Opätovne uviedli,
že samotný pohyb chodca po nesprávnej strane vozovky nie je príčinou vzniku dopravnej nehody.
Opätovne sa vyjadrili k vyjadreniu žalovaného v 2. rade v časti náhrady trov konania trvajúc na dôvodov
hodných osobitného zreteľa.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
strán podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení §
219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že odvolania strán nie sú opodstatnené. Preto rozsudok v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

10. Odvolací súd skúmal vadu konania namietanú stranami spočívajúcou v nepreskúmateľnosti
rozhodnutia, jeho arbitrárnosti, čo viedlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní
pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na
spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale
ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do
30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na
konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.
Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).
Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.
V súvislosti s námietkou žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd
poukazuje na zjednocujúce stanovisko prijaté na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“
Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, možno aplikovať na odvolacie konanie, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá vadu konania, spočívajúcu v odňatí práva na spravodlivý súdny proces, pre ktorú
by musel odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej
inštancie dospel k záveru, že rozhodnutia obsahuje skutkové zistenia, právne normy aplikované súdom
prvej inštancie a právne posúdenie, pre ktoré nemožno konštatovať nepreskúmateľnosť rozsudku a tým
vadu konania majúcu za následok odňatie práva na spravodlivý proces.
Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozsudok obsahuje
náležitosti § 220 ods. 2 CSP. Citované ustanovenie ukladá súdu v druhej vete jasne a výstižne vysvetliť,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo
nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu
prax. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V odôvodnení uvedie, ktoré z rozhodných
skutkových okolností preukázané boli a ktoré nie. Pokiaľ súd nevyjasní jednotlivé čiastkové zistenia,
ktoré sú preukázané (alebo nepreukázané) jednotlivými dôkaznými prostriedkami, prejavuje sa absencia
tohto postupu navonok v uvedení tzv. súborového zistenia skutkového stavu, keď súd opíše skutkový
stav ako celok, bez toho, aby bolo zrejmé, ako jednotlivé skutkové okolnosti posúdil a z čoho ich zistil.
Pre kvalitné súdne rozhodnutie je nepostačujúce, ak súd vymenuje vykonané dôkazy a ich obsah, ale
neuvedie, čo konkrétne z nich zistil. Obsahom hodnotenia dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý
z vykonaných dôkazov považoval za hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z vykonaných dôkazov,

ktoré si odporujú alebo sa vylučujú. Je potrebné vychádzať z princípu voľného hodnotenia dôkazov
zakotveného v článku 15 základných princípov CSP a v § 191 CSP. Aj tento princíp medzi skutkovými
zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho
právnymi závermi. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúcich k
jednostranným záverom. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje vyjadrenia strán v priebehu konania,
znalecké dokazovanie, citácie zákonov, uvedenie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru
o dôvodnosti žaloby.

11. Žalovaná v 3. rade namietala pojednávanie v jej neprítomnosti, nemožnosť prípravy na pojednávanie.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že na pojednávanie sa dostavil právny zástupca MST
PARTNERS, s.r.o. za ktorého konal Mgr. Y. M.. Uviedol, že plnú moc od Generali Česká poisťovňa
a.s. nebola vystavená, bude vystavená po právoplatnosti uznesenia o jej vstupe do konania. Z obsahu
spisu vyplýva, že uznesenie zo dňa 21.04.2022 pod č.k. 10C/80/2019-346 , ktorým bolo rozhodnuté o
vstupe Generali Česká poisťovňa, a . s. do konania prevzal právny zástupca MST PARTNERS, s.r.o.
dňa 06.05.2022. Právny zástupca doručil súdu prvej inštancie na výzvu doklady preukazujúce právne
nástupníctvo. Následne doručil plnomocenstvo na zastupovanie žalovanej v 3. rade vydané 26.05.2022.
Plnomocenstvo bolo udelené MST PARTNERS, s.r.o., za ktorú koná JUDr. Y. M., ktorý sa počas celého
konania za advokátsku kanceláriu zúčastňoval pojednávaní. Preto námietka žalovanej v 3. rade, že jej
bola odňatá možnosť pripraviť sa na pojednávanie , nie je dôvodná. Vo veci za tú istú advokátsku
kanceláriu konal ten istý advokát, zmenou právneho subjektu nedochádzalo ku zmenám skutkových
zistení a právneho posúdenia. Žalovaná v 3. rade podala odvolanie a odvolací súd sa zaoberal jej
odvolacími dôvodmi.
Pretože odvolací súd nezistil vady konania namietané stranami, preskúmal napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania strán.

Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho
súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v
odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na
zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na
všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

13. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna a v
neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania.
Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je
odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len
vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred
súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

14. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaniach, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej v
treťom rade a skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, preskúmal v danej veci tak napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval,
že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere
vec právne posúdil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaná v treťom rade sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí
súdu prvého stupňa nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám,
ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne vyhovel.

15. Z obsahu znaleckého posudku Ing. Veverku vyplýva, že v zameranej vzdialenosti 44, 5. vodič na
chodcov nemohol reagovať, lebo chodci sa síce nachádzali na ploche vozovky osvetlenej svetlometmi
vozidla, ale vodič doposiaľ nemohol rozoznať ich prítomnosť na vozovke. Počas nehodového deja
vodič reagoval na chodcov až v čase nárazu, kedy už nemal možnosť vykonať prípadné úkony na
zabránenie stretu. V závere znaleckého posudku dodal, že vodič nemal možnosť spoznať, že sa tam
nachádzajú chodci. V prípade, že by boli osvetlení mobilnými telefónmi, vodič mal možnosť ich vidieť
a na ich prítomnosť reagovať. V čase (1.2. až 1.3) pred stretom v zameranej vzdialenosti dohľadu na
neosvetlených chodcov 28,4m od chodcov, vodič mal možnosť ich vidieť a reagovať na ich prítomnosť.
Vodič reagoval na náraz. Chodci išli po pravej strane vozovky vedľa seba, nemali na sebe reflexné
prvky. V čase (1.4. až 1.5) mali možnosť vidieť a podľa svedka U. on videl zozadu prichádzajúce
osvetlené vozidlo, na toto mali možnosť reagovať. V čase ( (1.2- až 1.3) pred nárazom na nachádzali vo
vzdialenosti ( 1.6 až 1.8) pred miestom stretu , pri pohľade dozadu mali možnosť vidieť prichádzajúce
osvetlené vozidlo, mali možnosť naň reagovať. V závere znalec dodal, že ak sa chodci pohybovali
osvetlení mobilom, rýchlosťou jazdy vozidla 84 až 92 km/h a oneskorenou reakciou vodiča na prítomnosť
chodcov na pravom okraji vozovky a včasnej reakcii vodiča vodič mal možnosť chodcom sa vyhnúť.
Technickú príčinu dopravnej nehody je preto možné jednoznačne vyhodnotiť po stanovení, či sa chodci
po pravom okraji vozovky pohybovali osvetlení mobilom alebo nie.

16.Vodič motorového vozidla bol uznaný trestným rozkazom Okresného súdu Nitra zo dňa 11.02.2019
pod č.k. 4T/78/2018-460 za vinného, pretože v rozpore s § 4 ods. 1 písm. c), §16 ods. 1 zákona č. 8/2009
Z.z. o cestnej premávke neprispôsobil rýchlosť poveternostným podmienkam a iným okolnostiam, ktoré
možno predvídať a nejazdil primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť,
na ktorú má rozhľad, následkom čoho narazil do chodcov idúcich po pravej strane vozovky. Súd prvej
inštancie správne uviedol, že je rozhodnutím viazaný o vine .Žalobcovia namietali , že zodpovednosť
je daná objektívne , dopravná nehoda bola spôsobená jazdou vodiča a jeho nereagovaním na pohyb
chodcov. Žalovaná v 3. rade namietala spoluzavinenie chodcov spočívajúce v chôdzi počas noci mimo
územie obce, bez reflexným prvkov, osvetlenia. Kráčania vedľa seba.

17. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutých častiach a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
pričom z vykonaného dokazovania vyvodil správne právne závery. Odvolací súd sa s odvolaním
žalobcov nestotožnil. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že chodci išli v noci po pravej
strane vozovky, oblečení v tmavom, vedľa seba, bez reflexných prvkov, bez osvetlenia. Bolo potrebné
posúdiť, či uvedené je v príčinnej súvislosti s následkom dopravnej nehody. Súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie založil na primárnej príčine dopravnej nehody v konaní vodiča porušujúceho pravidlá
cestnej premávky. Správne sa ďalej zaoberal porušením prevenčnej povinnosti poškodeného v bode
71 rozsudku. Odvolací súd sa s jeho konštatovaním spoluviny stotožnil. Rozhodujúcou skutočnosťou
pre vznik škody bolo hrubé porušenie povinnosti vodiča, dôsledkom ktorého došlo k dopravnej nehode,
ktoré malo priamy a podstatný vplyv na vznik škody. Vznik škody zavinil rozhodujúcou mierou vodič.
Prvotnou príčinou vzniku škody bola jazda vodiča. Ku škodovej udalosti došlo aj správaním poškodeného
chôdzou po pravej strane vozovky, vedľa seba s kamarátom do stredu vozovky, neosvetlením, tmavým
oblečením. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 1 Cdo 77/2009 z 27.10.2021 riešil otázku prípadu, keď aj
samotná dotknutá osoba zavinila zásah do svojich osobnostných práv. Konštatoval ,že na to, aby
žalobcovia mohli byť úspešní pri uplatňovaní nároku na ochranu ich osobnosti podľa § 13 OZ v prípade,

keď žalovaný neoprávnene (protiprávne) zasiahol do ich osobnostných práv zavinením dopravnej
nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný, nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby
(nebohého syna a brata žalobcov) muselo byť po právnej stránke bezzávadné. V súlade s citovaným
ustanovením § 13 ods. 1 OZ na to, aby oprávnená osoba (v preskúmavanom prípade žalobcovia) mala
právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny)
zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o
objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie. Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom
zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13
ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu
práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu,
ale súčasne sú to aj okolnosti na strane dotknutej osoby (v preskúmavanom prípade nebohého syna
a brata žalobcov).

18. Žalovaná v 3. rade namietala rozhodovaciu činnosť iných súdov v prípadoch nemajetkovej ujmy.
Neoprávnený zásah vodiča do emocionálnej sféry žalobcov vyvolaný poškodením zdravia zakladá
právo domáhať sa ochrany ich osobnosti ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
ods. 3 OZ s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Vodič bol právoplatným rozsudkom v trestnom konaní uznaný vinným zo spáchania trestného
činu. Zásah bol protiprávny, teda neoprávnený a z hľadiska zodpovednosti nebolo významné, či tento
neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, nezavinene, vedome, alebo nevedome, keďže ide o
objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Na skutočnosť, že neoprávnený
zásah bol spôsobený z nedbanlivosti a že aj sám syn a brat žalobcov porušil svoju právnu povinnosť,
je potrebné prihliadnúť pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s § 13 ods. 3 OZ ako
na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Vodič zasiahol závažným spôsobom do súkromia
žalobcov, chráneného § 11 OZ, Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(čl. 8 ods. 1). Pri určení výšky náhrady má súd prihliadať na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Jednou z týchto okolností, na ktorú prvostupňový súd správne prihliadal
bola aj skutočnosť, že ani konanie syna a brata žalobcov ako účastníka cestnej premávky nebolo
právne bezzávadné, keď aj on sám porušil pravidlá cestnej premávky tým, že v noci išiel neosvetlený
po pravej strane vozovky vedľa kamaráta, bez reflexných prvkov v tmavom oblečení ,čím vystavil svoj
život ohrozeniu.

19.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napríklad na ďalšie rozhodnutia súdov Slovenskej republiky,
v ktorých rozhodoval i najvyšší súd a to napr.: Okresný súd A. nad Q. priznaná suma 6 638,78 eura,
úmrtie syna, potvrdený KS Banská Bystrica, dovolanie z 27. 10. 2009 zamietnuté 1Cdo 77 2009,
Okresný súd Prešov, úmrtie syna a brata priznaná náhrada rodičom po 15 000 eur, bratovi 5 000
eur, Krajským súdom Prešov potvrdený rozsudkom sp.zn. 20Co 183/2014 z 26. 05. 2015, Okresný
súd Vranov nad Topľou, úmrtie manžela, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 15 000 eur, potvrdený
Krajským súdom Prešov 21Co 60/2015 z 31. 3. 2016, Okresný súd Nitra, úmrtie syna, priznaná náhrada
20 000 eur, potvrdený Krajským súdom Nitra sp.zn. 6Co 176/2016 z 29. 03. 2017, NS SR 29. 10.
2019 7Cdo 141/2018 odmietol dovolanie, Okresný súd Galanta, úmrtie syna, priznaná náhrada 16
600, potvrdený Krajským súdom Trnava 02. 11. 2016 sp.zn. 23Co 535/2015, NS SR dňa 27. 9. 2018
sp.zn. 6Cdo 219/2017 odmietol dovolanie, Okresný súd Humenné, úmrtie matky, priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 6 000 eur, potvrdený Krajským súdom Prešov 26. 01. 2017 sp.zn. 7Co 121/2016,
NS SR dňa 27. 02. 2018 sp.zn. 6Cdo 143/2017 odmietol dovolanie, Okresný súd Galanta, úmrtie
syna, priznaná nemajetková ujma 16 600 eur, potvrdený Krajským súdom Trnava 02. 11. 2016 sp.zn.
23Co 535/2015, NS SR dňa 27. 09. 2018 sp. zn. 6Cdo 219/2017 odmietol dovolanie, Okresný súd
Trnava, úmrtie manžela a otca, priznaná ujma vo výške 10 000 eur manželke, po 7 500 eur synom,
potvrdený Krajským súdom Trnava 27. 11. 2016 sp.zn. 23Co 337, 338/2016, NS SR 27. 2. 2018 6
Cdo 206/2017 odmietol dovolanie, Okresný súd Námestovo, úmrtie syna, priznaná nemajetková ujma
15 000 eur, potvrdený Krajským súdom Žilina 25. 08. 2017 sp.zn. 8Co 165/2017, NS SR 29. 01. 2019
sp.zn. 5Cdo 178/2018 odmietol dovolanie, Okresný súd Humenné, úmrtie manžela a otca, priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v sume 350 000 eur, Krajský súd Prešov rozsudkom zo dňa 14. 04. 2015
sp.zn. 11Co 60/2014 zmenil rozsudok OS Humenné a priznal náhradu nemajetkovej ujmy 23 000 eur,
NS SR 22. 06. 2016 v tejto časti dovolanie odmietol sp. zn. 3 Cdo 18 2016, Okresný súd Trnava, úmrtie
manželky, priznaná ujma 10 000 eur, potvrdený Krajským súdom Trnava dňa 07. 08. 2017 sp.zn. 23Co
156/2016, NS SR 30. 09. 2019 sp.zn. 2Cdo 234 /2018 v tejto časti dovolanie odmietol, Okresný súd
Prešov, úmrtie otca, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 8 000 eur, Krajský súd Prešov potvrdil dňa

29. 4. 2019 sp.zn. 7Co 178/2018, NS SR dňa 16. 12. 2019 sp.zn. 8Cdo 268/2019 dovolanie odmietol,
Okresný súd Michalovce, úmrtie manželky a matky, priznaná náhrada v sume 30 000 eur, potvrdený
Krajským súdom Košice dňa 26. 11. 2015 sp.zn. 5Co 287/2015 potvrdil, NS SR dňa 19. 01. 2017 sp.zn.
8Cdo 115/2016 dovolanie odmietol.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia tohto odvolacieho súdu, iných senátov,
ako aj rozhodujúceho senátu, napr.: Okresný súd Topoľčany č. k. 5C/351/2013-99 zo dňa 09. apríla
2014, úmrtie manželky a matky, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 10 000 eur, potvrdený Krajským
súdom Nitra sp.zn. 8Co/470/2014-190 zo dňa 28. 05. 2015, Okresný súd Nové Zámky, úmrtie manželky,
matky, priznaná náhrada 20 000 eur manžel, 5 000 eur dcéry, potvrdený Krajským súdom Nitra
sp.zn. 25Co 72/2019 z 27. 11. 2019, Okresný súd Nitra, úmrtie manžela, otca, priznaná náhrada 20
000 eur, potvrdený Krajským súdom Nitra sp.zn. 25Co 273/2018 zo dňa 24. 04. 2019, Okresný súd
Topoľčany, úmrtie manželky, matky, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 16 000 eur manželovi, 8 000
eur deťom, potvrdený Krajským súdom Nitra sp.zn. 25Co 301/2016 z 26. 4. 2017 potvrdený, Okresný
súd Komárno, úmrtie syna, priznaná náhrada v sume 10 000 eur, potvrdený Krajským súdom Nitra
sp.zn. 25Co 372/2017 z 12. 09. 2018, Okresný súd Nitra, priznaná náhrada za úmrtie syna v sume
20 000 eur, potvrdený Krajským súdom Nitra dňa 29. 03. 2017 sp.zn. 6Co 176/2016, Okresný súd
Nové Zámky, úmrtie manžela, otca, náhrada 15 000 eur, potvrdený Krajským súdom Nitra sp.zn. 7Co
286/2017 z 21. 6. 2018, Okresný súd Nové Zámky, úmrtie syna - 10 000 eur, Krajským súdom Nitra
sp.zn. 7Co 297/2017 zmenený na 20 000 eur dňa 21., 6. 2018, Okresný súd Levice, úmrtie matky,
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 10 000 eur, potvrdený Krajským súdom Nitra sp.zn. 8Co
323/2017 dňa 01. 03. 2018, Okresný súd Nitra, úmrtie manžela, otca, priznaná náhrada v sume 25 000
eur, potvrdený Krajským súdom Nitra sp.zn. 9Co 213/2018 zo 06. 06. 2019, Okresný súd Nové Zámky,
úmrtie manžela, otca, priznaná náhrada 50 000 eur, Krajský súd Nitra zmenil sp.zn. 9 Co 8/2017 zo dňa
30. 11. 2017 na 15 000 eur. Odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Nitre vo
veciach vedených pod sp.zn. 7Co/509/2016, kde za nepripútanie bezpečnostným pásom bola určená
miera spoluzodpovednosti v rozsahu 10 %, vo veci vedenej pod sp. zn. 7Co/90/2020, kde taktiež miera
spoluzodpovednosti žalobcu, ktorý utrpel vážnu ujmu na zdraví, na vzniku škody bola určená v rozsahu
10 % za nepripútanie sa bezpečnostnými pásmi, ako aj vo veci vedenej pod sp. zn. 9Co/98/2020 a tiež
v konaní vedenom medzi totožnými stranami sporu vedenom pod sp. zn. 6Co/25/2021 a 7Co/39/2021.

20. Z uvedeného prehľadu (samozrejme, že nemôže obsahovať všetky rozhodnutia) vyplýva prax
súdov Slovenskej republiky pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch. Výška
náhrady nemajetkovej ujmy samozrejme závisí od individuálnych okolností každej posudzovanej veci
a nie je možné ich paušalizovať. Rozhodnutia súdov v rámci jednak predvídateľnosti práva a právnej
istoty môžu byť akýmsi „vodítkom“, či pomôckou pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy za
prihliadnutia na podstatné okolnosti prejednávanej veci. Odvolací súd preto námietku žalovanej v 3.
rade o nepredvídateľnosti rozhodnutia s poukazom na prax súdov nepovažoval za dôvodnú, pretože
nemajetková ujma v danom prípade vzhľadom na zistený skutkový stav bola primeraná a neodchylovala
sa od rozhodovacej praxe súdov. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia, skutkový
stav v prejednávanej veci považoval za primeranú priznanú nemajetkovú ujmu súdom prvej inštancie
so znížením spoluúčasti poškodeného. Poškodený bol synom žalobcov v 1. a v 2. rade, súrodenec
žalobkyne v 3. rade. Zomrel vo veku 16 rokov.

21.Žalobcovia podali odvolanie v časti náhrady trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade dôvodiac
dôvodmi hodnými zreteľa.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide o
funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je
prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.
Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a
šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Trovy konania a
ich náhrada plnia aj určitú sankčnú funkciu, a to najmä pri aplikácii princípu procesnej zodpovednosti

za zavinenie (§ 256 CSP) a čiastočne aj v súvislosti s celkovou náhradou trov konania protistrany.
Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).Ak
bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu
trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to,
že strany, ktoré viedli spor, konajú na vlastné nebezpečenstvo a nesú tak zodpovednosť za výsledok
sporu. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne kritérium priznania
náhrady trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky
priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická
pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej
strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda
zásada úspechu vo veci, ktorá je však doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie je transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená,
že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je
sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu
tomu, kto ich vznik zavinil. Pojem „procesné zavinenie“ použitý v ustanovení § 256 CSP sa posudzuje
výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva,
a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí
konania. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu
príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu a dôsledkom je vznik trov protistrany.
Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť
meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť
nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Pojem „procesné zavinenie“ je pritom nevyhnutné
vykladať komplexne a extenzívne.
Účelom ustanovenia § 257 CSP vo všeobecnosti je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolútneho práva. Toto ustanovenie je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Preto aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní
o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady
na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak
v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie
odporovať dobrým mravom. Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej
veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je
naň možné prihliadnuť kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Žalobcovia namietali rozhodnutie v časti náhrady trov konania konaním žalovaného v 2. rade
zapísaného ako vlastníka motorového vozidla a jeho prevádzkovateľa .Žalobu podali v roku 2019.
Žalovaný v 1. rade podaním doručeným súdu 14.09.2020 oznámil, že v čase dopravenej nehody
bol držiteľom a vlastníkom motorového vozidla. Predchádzajúcemu majiteľovi, žalovanému v 2. rade
zaplatil splátky dohodnutej kúpnej ceny, nedošlo k prepisu vozidla na dopravnom inšpektoráte. Žalovaný
v 2. rade na pojednávaní 14.09.2020 potvrdil vyjadrenie žalovaného a namietal pasívnu legitimáciu.
Žalovaný v 1. rade následne doručil súdu 30.09.2020 kúpnopredajnú zmluvu uzavretú so žalovaným v 2.
rade dňa 15.02.2016 . Žalobcovia na vyjadrenia žalovaných a kúpnu zmluvu nereagovali a nereagovali
ani po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu s právnym názorom, že vecná pasívne legitimácia
žalovaného v 2. rade nie je daná. Súd prvej inštancie vo veci druhý krát rozhodol 23.05.2022. Odvolací
súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nevzhliadnutí dôvodov osobitného zreteľa, pre
ktoré by žalovanému v 2. rade nemala byť priznaná náhrada trov konania a mala byť priznaná žalobcom.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní v zamietajúcej časti boli žalobcovia

neúspešní a žalovaná v 3. rade neúspešná vo vyhovujúcej časti, rozhodol tak, že žiadna strana nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 6. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.