Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 28, 2023

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 7C/11/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6622201317
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2023:6622201317.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom Mgr. Petrom Strakom v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene

ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava proti žalovanej: Ž. P., D.. XX.XX.XXXX, H. N. Š. O.. F.. Š.Á. XXXX/X, XXX XX U., štátna
občianka Slovenskej republiky, o zaplatenie 91,00 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 91,- Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 91,- Eur od 19.09.2020 až do zaplatenia na účet žalobcu v tvare IBAN:
Z.9, variabilný symbol: XXXXXXXXXX vedený v Štátnej pokladnici a to všetko v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.04.2022 domáhal zaplatenia istiny v sume 91,00 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 91,00 Eur od 19.09.2020 do zaplatenia.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 19.08.2020 vystavená faktúra č. 1060064798 v sume
91,00 Eur s dátumom splatnosti do 18.09.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v
karanténnom zariadení Gabčíkovo za obdobie od 29.04.2020 do 06.05.2020. Svoj nárok odvodzoval
z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a

o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“). Predmetné
ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení
povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná
znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou SR podľa nálezu Ústavného
súdu SR sp.zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu,
ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca
ďalej v podanej žalobe uvádza, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by

nebola umiestnená v karanténnom zariadení. Žalobca považuje za svoju povinnosť využívať všetky
právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku
štátu a zákonom č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu. Keďže žalovaná pohľadávku štátu v lehote
splatnosti faktúry neuhradila, žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti
- strava počas karantény zo dňa 19.10.2020, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do
30 dní od doručenia tejto výzvy. Keďže žalovaná dlžnú sumu neuhradila v lehote určenej vo výzve,
žalobca následne zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávky štátu vo výške 91,00 Eur zo dňa

24.01.2022, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy.
Uvedená doporučená listová zásielka sa žalobcovi vrátila s poznámkou „adresát je neznámy“.2. Žalobca predložil písomné dôkazné prostriedky: Faktúru č. 1060064798 zo dňa 19.08.2020,
Doručenku s dátumom vrátenia dňa 31.01.2022, Výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti
- strava počas karantény zo dňa 19.10.2020, Výzvu na úhradu pohľadávky štátu vo výške 91,00

Eur zo dňa 24.01.2022, Uznesenie Vlády SR č. 113 zo dňa 15.03.2020, Opatrenie UVZ SR zo dňa
15.03.2020, Objednávku zo dňa 18.05.2020, Faktúru č. 200100009 zo dňa 11.05.2020 a Rámcovú
dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020.

3. Súd vydal dňa 14.06.2022 platobný rozkaz, ktorý zrušil uznesením zo dňa 16.11.2022, nakoľko sa

platobný rozkaz nepodarilo doručiť žalovanej do vlastných rúk.

4. Žalobca na základe výzvy súdu zo dňa 25.07.2022 podľa § 150 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) doplnil podaním zo dňa 06.10.2022 skutkové tvrdenia, v
ktorom uviedol, že Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane
obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu.

Úrad verejného zdravotníctva SR (ďalej len „UVZ“) podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane
verejného zdravia v platnom znení v rozhodnom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na
území SR nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona o ochrane verejného
zdravia opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020
zo dňa 16.03.2020 zmenil tak, že všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. ako

zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie SR alebo o repatriácii ktorých
na územie SR sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR na
dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho
výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe 14 dní. Zdôraznil, že nariadenie
izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Fyzické osoby sú

podľa § 51 zákona o ochrane verejného zdravia povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam,
a preto žalovaná mala povinnosť absolvovať izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady,
ktoré jej pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia vznikli. Fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré
sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým

osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako. Žalobca vymáha
od žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovanú to, čo mala podľa § 58 ods.
2 zákona o ochrane verejného zdravia plniť žalovaná sama. Žalobca ďalej uvádza, že karanténne
zariadenie Gabčíkovo dlhodobo užíval na základe Zmluvy o poskytovaní služieb č. U-5/2001 zo dňa
25.06.2001 v znení neskorších predpisov pre potreby migračnej politiky. Žalobca ako objednávateľ

uzatvoril Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020 s poskytovateľom: Komplexná
centrálna záchranná služba (ďalej len „Dohoda“). Predmetom tejto Dohody je záväzok poskytovateľa
zabezpečovať pre objednávateľa služby súvisiace s pobytom občanov umiestnených v karanténe v
súvislosti s ochorením COVID -19 na základe rozhodnutia Ústredného krízového štábu a Verejnej
vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva č. OLP/2567/2020 zo dňa 12.3.2020, a to: záchranárske služby

a logistickú podporu, stravovacie služby a strážnu službu (ďalej len „služby“), ktoré budú vykonávané
v miestach určených objednávateľom a záväzok objednávateľa uhradiť poskytovateľovi za poskytnuté
služby dojednanú cenu. Podľa článku I bod 1.3. Dohody si objednávateľ vyhradzuje právo stanoviť
konkrétny rozsah služieb formou písomných objednávok v závislosti od jeho reálnej potreby. Miesto
plnenia bude presne špecifikované v konkrétnej objednávke objednávateľa. V súlade s Dohodou vystavil

žalobca pre poskytovateľa objednávku č. 2000030993, predmetom ktorej boli služby v zmysle čl. II.
bod 2.1 Dohody. Na základe zabezpečených stravovacích služieb vystavil poskytovateľ faktúru č.
200100009. Ministerstvo vnútra SR uhradilo poskytovateľovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s
poskytovaním stravy pre žalovanú, ktorá absolvovala nariadenú izoláciu.

5. Súd uznesením zo dňa 16.11.2022 vyzval žalovanú aby sa vyjadrila k podanej žalobe v lehote 15
dní od doručenia uznesenia. Žalovaná sa v konaní nevyjadrila, bola v konaní pasívna. Z neúčasti na
pojednávaní sa neospravedlnila. Žalobca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil s tým,
aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti z dôvodu hospodárnosti konania. Z toho dôvodu súd vec dňa
29.03.2023 meritórne prejednal bez účasti sporových strán a meritórne rozhodol.

6. Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že
Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanej faktúru č. 1060064798 s dátumom splatnosti do 18.09.2020
na sumu 91,00 Eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Gabčíkovo za obdobieod 29.04.2020 do 06.05.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 19.10.2020 a zo dňa
24.01.2022 vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky. UVZ vydal dňa 15.03.2020 opatrenie
č. OLP/2595/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia v platnom znení

v rozhodnom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR s poukazom na § 12
ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré sa od
16.03.2020 od 06:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí v zahraničí, sa nariaďuje izolácia
v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a to na dobu 14 dní (ďalej len
„opatrenie“). Poskytovateľ služieb vystavil Ministerstvu vnútra SR faktúru č. 200100009, pričom položka

na stravu od 27.04.2020 do 10.05.2020 tvorila sumu 41.728,00 Eur, a to na podklade článku II. bodu 2.4
Rámcovej dohody o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020.

7. Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu
žalovanej v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil
na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona o

ochrane verejného zdravia.

8. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré
má žalovaná znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia
alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi

aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené
mu zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase
vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení
sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení,
zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“

9. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode č. 109 a č. 110 nálezu uviedol: „Hoci
samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani
neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do

osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý
zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho

územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá
zahŕňaodkazna§12,akoajna§48ods.4,aleajvýslovnýmprepojením§48ods.4písm.n)na§12ods.
2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a
§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2

písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje
ibavymenovanieopatrenínapredchádzanieochoreniamasámosebenemápriameprávneúčinky,šírka
jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou
zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6

ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej
slobody,ktorésasícemôžujaviťakoformálnesúladnésozákonom,novdôsledkupoužitianedostatočne
legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto
prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i
legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej

§ 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa
§ 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich
formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej
súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v
tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného

zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov
tejto kompetencie zákonodarcom.“10. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie
sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na
predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade,

ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení UVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o
ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR
potom vyplýva, že žalovaná mala podľa opatrenia UVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na
právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia
v Zbierke zákonov.

11. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré
sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ,
znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode č. 157 nálezu
PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby
vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu

je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická
osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen
povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť
znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie
atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod č. 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v

plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný
súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré jej
v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť
domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou
plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona

o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto
povinnosti fyzickej osobe (žalovanej) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.

12. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod č. 158) uvedené ustanovenie dopadá
na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov,

dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanej poskytnutá. Náklady s tým
súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým
ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej opatrením UVZ. To znamená, že v prípade povinnosti
nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia)
okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba

neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa
§ 588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), nie na
základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.

13. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanej. Výdavky spojené so zabezpečením

karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovanú predstavovali podľa právnej úpravy účinnej
v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení. Žalobca
preukázal, že na základe dohody o poskytovaní služieb, príkazu ako aj vystavenej faktúry poskytovateľ
služieb zabezpečoval v karanténnom zariadení stravu. Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov
poskytovateľastravyzostranyžalobcu,všaknemávplyvnapovinnosťžalovanejznášaťnákladyspojené

s plnením povinností podľa opatrenia UVZ tak, ako to predpokladá § 58 ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia. Žalovaná bola subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za
stravu podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie. Keďže tak
neurobila a túto povinnosť za ňu splnil vedome žalobca, čím jej dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia
zanikol, vzniklo na strane žalovanej voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho

zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovanej k zmenšeniu jej majetkových hodnôt vo
výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnila sama. V tomto smere je irelevantné,
že poskytovateľ stravy si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovanej. Súd
aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 91,00 Eur za rozhodné

obdobie boli zjavne disproporčné voči žalovanej. Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá
zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom
živote.14. Žalovaná sa so splnením svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostala do omeškania. Žalobcovi
ako veriteľovi vzniklo právo v súvislosti s omeškaním žalovanej podľa § 517 Občianskeho zákonníka a
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. požadovať úrok z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia

istiny v sume 91,00 Eur od okamihu, keď sa dostala do omeškania. Išlo o deň nasledujúci po splatnosti
faktúry, ktorá jej bola žalobcom vystavená, t. j. dňa 19.09.2020.

15. Nakoľko bol žalobca v konaní plne úspešný, v súlade so zásadou úspechu v zmysle § 255 ods.
1 CSP mu patrí nárok na náhradu trov konania voči žalovanej. Žalobca si však náhradu trov konania

neuplatnil a podľa obsahu spisu mu žiadne trovy nevznikli, preto súd rozhodol, že mu náhradu trov
konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Dr. Herza 14, 984 37
Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde a aby každá strana v spore dostala jeden rovnopis. Ak strana nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.