Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. jún 2023

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/139/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117223513
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:4117223513.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L.. O. T., narodeného X. H. XXXX, G., T.. W. XXXX/
X, zastúpeného advokátskou kanceláriou Valko & Volný, s. r. o., Bratislava, Porubského 2, IČO: 35 916
192, proti žalovaným 1/ FZ Trans s. r. o., naposledy Bratislava, Bulharská 70, IČO: 46 676 830, 2/ J.
Č., narodenému XX. K. XXXX, T. I. XXX, zastúpenému advokátskou kanceláriou LÖWY & LÖWY s. r.
o., Bratislava, Slowackého 56, IČO: 47 236 230, o ochranu osobnosti a náhradu škody, vedenom na
Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/64/2017, o dovolaní žalovaného 2/ proti uzneseniu Krajského
súdu v Nitre z 12. apríla 2022 sp. zn. 9Co/33/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolacie konanie vo vzťahu k žalovanej 1/ z a s t a v u j e.

Vo zvyšnej časti dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému 2/ v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým
rozsudkom z 12. októbra 2021 č. k. 19C/64/2017-1050 uložil žalovanej 1/ povinnosť zdržať sa šírenia
nepravdivých tvrdení o tom, že: - žalobca oslovil zástupcov spoločnosti STAVTEX, s. r. o. a ponúkol im,
že sa postará o uhradenie všetkých záväzkov spoločnosti STRABAG Pozemné a inžinierske staviteľstvo
s. r. o., so sídlom Mlynské nivy 61/A, 820 15 Bratislava, IČO: 31 355 161 voči spoločnosti STAVTEX, s. r.
o. pod podmienkou, že zástupcovia spoločnosti STAVTEX, s. r. o. budú súhlasiť s prijatím „obchodného
návrhu“ žalobcu, ktorý mal spočívať v požiadavke „zohnať finančné prostriedky v hotovosti, vzhľadom
na vyplatenie odmien za sprostredkované zákazky, a to aj pre osoby, ktoré by mohli mať blízko určitým
politickým kruhom“; - spoločnosť STRABAG Pozemné a inžinierske staviteľstvo s. r. o. neuhradila
záväzky voči spoločnosti STAVTEX, s. r. o. v dôsledku neprijatia „obchodného návrhu„ žalobcu zo strany
zástupcov spoločnosti STAVTEX, s. r. o., ktorý mal spočívať v požiadavke „zohnať finančné prostriedky
v hotovosti, vzhľadom na vyplatenie odmien za sprostredkované zákazky, a to aj pre osoby, ktoré by
mohli mať blízko určitým politickým kruhom“; - akýchkoľvek iných tvrdení, ktoré sa nezakladajú na
pravde a predstavujú skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky, ktoré môžu byť spôsobilé poškodiť
osobnostné práva žalobcu, počínajúc dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku (I.). Žalovanej
1/ uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi listom, vyhotoveným a odoslaným doporučene na adresu
žalobcu (L.. O. T., T.. W. XXXX/X, XXX XX G.), na vlastné náklady žalovanej 1/, v lehote 15 dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, v nasledovnom znení: „Spoločnosť FZ Trans s. r. o.,
so sídlom Bulharská 70, 821 04 Bratislava, IČO: 46 676 830, zapísaná v obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I, odd.: Sro, vl. č. 83123/B, ako právny nástupca zaniknutej spoločnosti STAVTEX,
s. r. o., naposledy so sídlom Braneckého 20, 949 01 Nitra, IČO: 47 452 676, a naposledy zapísanej
v obchodnom registri Okresného súdu Nitra, odd.: Sro, vl. č.: 35543/N, sa ospravedlňuje pánovi L..
O. T., narodenému X.X. XXXX, X. T.. W. XXXX/X, XXX XX G., za šírenie nepravdivých informácií o
tom, že: - žalobca oslovil zástupcov spoločnosti STAVTEX, s. r. o. na chodbe po stretnutí zástupcov

spoločnosti STAVTEX, s. r. o. s N.. H. V. a N.. T. O. a ponúkol im, že sa postará o uhradenie všetkých
záväzkov spoločnosti STRABAG Pozemné a inžinierske staviteľstvo s. r. o., so sídlom Mlynské nivy
61/A, 820 15 Bratislava, IČO: 31 355 161 voči spoločnosti STAVTEX, s. r. o. pod podmienkou, že
zástupcovia spoločnosti STAVTEX, s. r. o. budú súhlasiť s prijatím „obchodného návrhu“ L.. O. T., ktorý
mal spočívať v požiadavke „zohnať finančné prostriedky v hotovosti, vzhľadom na vyplatenie odmien
za sprostredkované zákazky, a to aj pre osoby, ktoré by mohli mať blízko určitým politickým kruhom“; -
spoločnosť STRABAG Pozemné a inžinierske staviteľstvo s. r. o. neuhradila záväzky voči spoločnosti
STAVTEX, s. r. o. v dôsledku neprijatia „obchodného návrhu“ L.. O. T. zo strany zástupcov spoločnosti
STAVTEX, s. r. o., ktorý mal spočívať v požiadavke „zohnať finančné prostriedky v hotovosti, vzhľadom
na vyplatenie odmien za sprostredkované zákazky, a to aj pre osoby, ktoré by mohli mať blízko určitým
politickým kruhom“ (II.). Žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 000 eur ako náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku (III.). Žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 000
eur ako náhradu škody vzniknutej neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (IV.). Žalobu voči žalovanému 2/ zamietol (V.). Žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej 1/ v rozsahu 100 % (VI.). Žalovanému 2/ priznal
nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. (VII.).

1.1. Súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, 2, § 16, § 420 ods.
1, ods. 2, § 442 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 69 ods. 3 prvá veta, § 266
ods. 1, 2, 3, 4, § 133 ods. 1 až 4, § 134, § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a
uviedol, že vo vzťahu k žalovanej 1/ vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že je pasívne vecne
legitimovaným subjektom v tomto spore tak vo vzťahu k nároku na ochranu osobnosti, ako aj náhradu
škody. Poukázal na to, že žalovaná 1/ zostala v priebehu konania pasívna, nevyjadrila sa žiadnym
spôsobom, čo malo za následok, že súd posúdil skutkové tvrdenia žalobcu vo vzťahu k žalovanej 1/ ako
nesporné, pretože žalovaná 1/ ich vôbec nepoprela. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že
zo strany žalovanej 1/ ako právneho nástupcu spoločnosti STAVTEX v dôsledku zlúčenia spoločnosti
s FZ Trans boli doručené do spoločnosti STRABAG 2 listy, od ktorých žalobca odvíjal svoj nárok za
uvedené nepravdivé tvrdenia o jeho osobe. Na základe tvrdení žalobcu súd prvej inštancie posúdil jeho
nárok voči žalovanej 1/ ako dôvodný a vyhovel mu. Preto zaviazal žalovanú 1/, aby sa zdržala šírenia
nepravdivých tvrdení o žalobcovi, a zároveň jej uložil povinnosť sa ospravedlniť žalobcovi listom. Pokiaľ
išlo o ďalší nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tak ten priznal žalobcovi podľa § 13 OZ, v to v sume 5
000 eur. Uviedol, že ani tento nárok, ako ani uplatnená výška nebola žalovanou 1/ žiadnym spôsobom
spochybnená. V súvislosti s náhradou škody dodal, že suma 5 000 eur predstavovala odmenu, ktorá
mala byť žalobcovi vyplatená zamestnávateľom, ale z dôvodu doručených listov mu ju zamestnávateľ
nevyplatil. Súd prvej inštancie konštatoval, že predpoklady vzniku škody, prezentované žalobcom, t. j.
protiprávne konanie spočívajúce v porušení osobnostných práv žalobcu žalovanou 1/, škoda vo výške
prémií 5 000 eur, príčinná súvislosť ako nevyplatenie prémií skrz výčitky v listoch, neboli žalovanou 1/
spochybnené, preto z nich vychádzal a žalobcovi priznal nárok aj na zaplatenie sumy 5 000 eur. Ďalej
uviedol, že spornou v spore zostala otázka, či prvý a druhý list sú konaním žalovanej 1/ alebo žalovaného
2/ ako fyzickej osoby alebo žalovaného 2/ ako konateľa pôvodnej žalovanej 1/. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že oba listy sa vzťahovali na spoločnosť STAVTEX, v mene ktorej konal žalovaný 2/
ako osoba, ktorá bola použitá právnickou osobou na realizáciu tejto právnickej osoby, čiže výlučne ako
jej konateľ a štatutárny zástupca spoločnosti STAVTEX. Oba listy svedčia o tom, že sa týkali jedine
obchodnej spoločnosti STAVTEX, nikdy v nich žalovaný 2/ nevystupoval ako súkromná osoba, stojaca
mimo právnickej osoby. S poukazom na existenciu miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu
danej činnosti súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný 2/ bol v čase vyhotovenia listov konateľom
a od 5. mája 2017 aj spoločníkom spoločnosti STAVTEX, spoločnosť STAVTEX mala so spoločnosťou
STRABAG zmluvné vzťahy a z týchto vzájomných vzťahov mala spoločnosť STAVTEX voči STRABAG
aj nevyporiadané finančné nároky. Práve v súvislosti so všetkými týmito vzťahmi bolo podľa jeho názoru
možné ustáliť jedine ten záver, že korešpondencia sa týkala obchodných vzťahov oboch spoločností
výlučne ako dvoch právnických osôb. V konaní žalobca nepreukázal, že by žalovaný 2/ ako fyzická osoba
komunikoval osobne sám za seba, výlučne len vo svojom mene, niekedy so spoločnosťou STRABAG.
Na základe toho, že žalovaný 2/ konal v mene právnickej osoby - spoločnosti STAVTEX, boli oba listy
prejavom vôle tejto spoločnosti a nie jeho vôle ako fyzickej osoby. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že
žalovaný 2/ nie je v tomto spore vecne pasívne legitimovaným subjektom, a to ani vo vzťahu k nároku
na ochranu osobnosti, ani k nároku na náhradu škody.

1.2. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a
vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v konaní úspešný vo vzťahu k žalovanej 1/, súd žalobcovi priznal
voči žalovanej 1/ nárok na plnú náhradu trov konania. V súvislosti s námietkou žalobcu, že je krajne
nespravodlivé, aby za okolností, keď neexistuje subjekt, ktorý by mohol odškodniť žalobcu za to, že bolo
zasiahnuté do jeho osobnostných práv, bol žalobca nútený zaplatiť ešte dokonca žalovanému 2/ trovy
konania, súd prvej inštancie poukázal na zásadu úspechu v spore a zdôraznil, že v danom prípade mal
plný úspech aj samotný žalobca (vo vzťahu k žalovanej 1/), ako aj žalovaný 2/ (vo vzťahu k žalobcovi).
Dodal, že žalobca je tou osobou, ktorá ovláda spor a bolo len na ňom, koho označí za žalovaného.
Skutočnosť, že prebehlo dokazovanie, výsledkom ktorého bol jeho úspech len vo vzťahu k žalovanej
1/, nemôže byť na úkor toho, kto sa v konaní bráni a preukazuje, že sa ho vec netýka. Práve žalovaný
2/ bol posúdený ako subjekt, ktorý nie je vecne pasívne zodpovedným, pričom samotný žalovaný 2/
od začiatku namietal túto skutočnosť a popieral akúkoľvek osobnú zodpovednosť voči žalobcovi. Súdu
prvej inštancie sa javilo spravodlivé práve to, že žalovaný 2/ má nárok na náhradu trov konania tiež,
pričom nezistil v konaní existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal postupovať
podľa § 257 CSP.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu uznesením z 12. apríla 2022 sp. zn.
9Co/33/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa trov konania žalobcu
vo vzťahu k žalovanému 2/ zmenil tak, že žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznal. Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Odvolací súd vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania v odôvodnení uviedol, že sa tiež
zaoberal tým, či je v danej veci dôvodná aplikácia ustanovenia § 257 CSP. Poukázal na predmet konania
spočívajúci v ochrane osobnosti a náhrade škody, pričom k zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcu malo dôjsť dvomi listami, a to listom z 3. mája 2017 a listom z 3. júla 2017. Žalobca svoje právo
na ochranu osobnosti odvodzoval od týchto dvoch listov, pričom z formálnej úpravy a formulácie listu
žalovaných, vytlačenom na hlavičkovom papieri žalovanej 1/, avšak podpísaného žalovaným 2/ len s
uvedením jeho mena, priezviska a podpisu, bez uvedenia dovetku, že by podpísaním listu žalovaných
žalovaný 2/ konal ako konateľ žalovanej 1/, žalobca dospel k záveru, že pôvodcami listu žalovaných sú
obaja žalovaní. Odvolací súd v tomto prípade vyslovil názor, že práve nejasná formulácia týchto listov,
ale najmä prvého, spôsobila, že bez posúdenia okolností, za ktorých k vyhotoveniu týchto listov prišlo,
bez výsluchu žalovaného 2/, svedka - druhého konateľa STAVTEX, s. r. o. a svedka p. V., nebolo možné
jednoznačne zodpovedať na otázku pasívnej legitimácie žalovaných. Keďže listy formuloval a podpisoval
žalovaný 2/, aj to nie spôsobom, ako sa podpisoval obvykle, aj keď v zmysle výpisu z obchodného
registra prípustným spôsobom, je práve on osobou, ktorá zapríčinila nejasnosť toho, o koho listy ide,
čo malo vplyv na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/, a preto sa odvolací súd
stotožnil s odvolaním žalobcu v tom, že odstráneniu tvrdosti vo vzťahu žalobcu a žalovaného 2/ dôjde
v danej veci práve aplikáciou ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Odvolací súd
dodal, že na tomto závere nemení nič ani to, že žalobca bol v konaní právne zastúpený, pretože išlo o
právne posúdenie, závislé od skutkových okolností, ktoré sa ozrejmili až v priebehu konania. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný 2/ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré
odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP.
3.1. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za zmätočné a neúplné, a to takej intenzity, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd bližšie nezdôvodnil dôvody pre aplikáciu
§ 257 CSP a s argumentáciou žalovaného 2/ o tom, že nie sú dané žiadne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, sa na žiadnom mieste nevysporiadal. Dovolateľ ďalej s poukazom na zásadu úspechu uviedol,
že žalovaný 2/ sa v priebehu konania procesne bránil, pričom jeho obrana bola v celom rozsahu úspešná.
Žalovaný 2/ v priebehu konania nebol pasívny a jedinou skutočnosťou, ktorá viedla žalobcu k uplatneniu
svojho nároku voči žalovanému 2/ nebola formulácia jednej vety v dotknutom liste, ale skutočnosť, že
práve a len voči žalovanému 2/ by mohol získať reálne peňažné prostriedky. Dovolateľ tiež poznamenal,
že od počiatku vo svojich vyjadreniach konštantne popieral pasívnu legitimáciu, ako aj to, že by bol
odosielateľom daných listov. Pokiaľ všetky dotknuté subjekty v rámci dokazovania potvrdili odosielateľa
predmetných listov, najneskôr momentom tohto potvrdenia musela byť vyriešená otázka pasívnej vecnej
legitimácie, a žalobca mal preto voči žalovanému zobrať najneskôr 25. februára 2020 žalobu späť a v
takom prípade by bolo možné polemizovať o tom, že by bola namieste aplikácia ustanovenia § 257 CSP.
Dovolateľ preto vyslovil názor, že je zmätočný a nepreskúmateľný záver súdu o tom, že žalobca nezavinil

vznik trov konania, keď aj po vyjasnení rozhodujúcich skutkových okolností ohľadne pasívnej vecnej
legitimácie pokračoval vo vedení konania aj voči žalovanému 2/. Za zmätočný považoval aj záver súdu,
že aplikácia ustanovenia § 257 CSP je namieste aj z dôvodu špecifických okolností z pohľadu samotného
predmetu konania. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,
ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Dovolateľ uzavrel, že odvolací súd nezohľadnil
základný účel a zmysel právnej úpravy náhrady trov konania a ustanovenie § 257 CSP aplikoval bez
náležitého vysvetlenia a odôvodnenia.

3.2. Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu v úvode poznamenal, že je potrebné ho odmietnuť z dôvodu absencie
základnej náležitosti dovolania podľa § 127 ods. 1 písm. b) v spojení s § 428 CSP, a to s ohľadom
na to, že v dovolaní nie je uvedené, kto ho robil. Ďalej uviedol, že napadnuté uznesenie je dostatočne
a zrozumiteľne odôvodnené, keď z neho jasne vyplýva, že to bolo práve konanie žalovaného 2/ v
predsúdnej fáze sporu, ktoré od počiatku činilo spornou otázku pasívnej vecnej legitimácie. Preto bolo
nespravodlivé, aby bol vo veci žalovanému 2/ priznaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
Navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie odmietol.

5. Žalovaná 1/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolacie konanie vo vzťahu k
žalovanej 1/ je nutné zastaviť a vo zvyšnej časti dovolanie odmietnuť.

7. Podľa § 438 ods. 1 CSP na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. V zmysle § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
Ak ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 161
ods. 2 CSP).

9. Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju zákon priznáva.

10. Ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v
konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví (§ 64 CSP).

11. V danom prípade nahliadnutím do výpisu z obchodného registra, vedeného Mestským súdom
Bratislava III, oddiel Sro, vložka číslo 83123/B dovolací súd zistil, že v priebehu dovolacieho konania
došlo na základe § 61n ods. 6 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov dňa 17. mája 2023
k výmazu žalovanej 1/ z obchodného registra. So zreteľom na túto skutočnosť dovolací súd postupoval
primerane podľa § 64 CSP, t. j. posudzoval, či má dovolacie konanie zastaviť, alebo či v ňom možno
pokračovať.

12. Jednou zo základných procesných podmienok konania je procesná subjektivita. Rozumieme
ňou spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon strane priznáva. Zákon procesnú
subjektivitu priznáva v zásade každému, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; výnimočne v
osobitných prípadoch, ak tak stanoví zákon alebo jeho postavenie vyplýva zo zákona, aj tomu kto by
inak spôsobilosť nemal. Otázku hmotnoprávnej subjektivity rieši predovšetkým Občiansky zákonník v
spojitosti s Obchodným zákonníkom. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby. Túto
majú od svojho vzniku (zápisom do obchodného alebo iného zákonom predpísaného registra) a zaniká
až dňom ich zániku (výmazom z príslušného registra alebo spôsobom určeným v osobitnom zákone).

Absencia tejto spôsobilosti má vždy za následok zastavenie konania, a to bez zreteľa na to, či „strana“
túto spôsobilosť nemala už v čase začatia konania alebo túto stratila v jeho priebehu.

13. V predmetnej veci je zo spisu zrejmé, že žalovaná 1/ počas dovolacieho konania zanikla bez
právneho nástupcu. Vzhľadom na stratu jej procesnej subjektivity ako jednej z procesných podmienok
dovolacieho konania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky neostalo iné, než dovolacie konanie vo
vzťahu k nej zastaviť (§ 64, § 161 ods. 2 v spojení s § 438 ods. 1 CSP).

14. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

15. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné
odôvodnenie a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, a tiež nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 257
CSP v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania.

16. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia
§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu
opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)
až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto
ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci
samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420
písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

17. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019 poukázal na to, že
problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v
uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil: „Ustanovenie
§ 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré
síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej,
ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym
(hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie)
je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí,
avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno
zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do
skupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej
otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako
jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho
konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí
prvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací
súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí,
pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam
podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených
v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu
dovolacím súdom vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné
odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci
odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov
konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke
nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí,
pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom
konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“. Ústavný súd z týchto záverov
vychádzal aj v ďalších svojich rozhodnutiach (por. napr. nález I. ÚS 47/2021).

18. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania
pre existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval aj dovolací súd vo viacerých rozhodnutiach
(4Cdo/155/2020, 2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021).

19. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

20. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

21. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

22. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

23. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa
náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno
považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické
a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, z akých skutkových
zistení a právnych úvah vychádzal, keď na rozdiel od súdu prvej inštancie považoval za dôvodné pri
rozhodovaní o náhrade trov konania aplikovať ustanovenie § 257 CSP.

23.1. Uvedený záver bol dostatočne odôvodnený v bodoch 10. a nasl. odôvodnenia jeho rozhodnutia,
v ktorých odvolací súd podrobne uviedol rozhodujúce argumenty, ktoré ho viedli k dôvodnosti použitia
ustanovenia § 257 CSP. Odvolací súd v prvom rade popísal základné pravidlá, ktorými sa riadi súd

pri rozhodovaní o náhrade trov konania, s dôrazom na zásadu úspechu vo veci. V nadväznosti na
to podrobil dôslednej analýze predpoklady (výnimočnej) aplikácie ustanovenia § 257 CSP a to aj s
poukazom na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Okrem iného konštatoval,
že toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Následne posudzujúc
špecifické skutkové okolnosti daného sporu (najmä obsah predmetných listov adresovaných žalobcovi)
vyplývajúce z povahy predmetu konania dospel k záveru o nevyhnutnej potrebe aplikácie ustanovenia §
257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Odvolací súd zdôraznil, že práve nejasná formulácia listov,
z obsahu ktorých žalobca vyvodzoval zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, spôsobila, že bez
posúdenia okolností, za ktorých k vyhotoveniu týchto listov prišlo, bez výsluchu žalovaného 2/, svedka -
druhého konateľa STAVTEX, s. r. o. a svedka p. V., nebolo možné jednoznačne zodpovedať na otázku
pasívnej legitimácie žalovaných. Keďže listy formuloval a podpisoval žalovaný 2/, aj to nie spôsobom,
ako sa podpisoval obvykle, aj keď v zmysle výpisu z obchodného registra prípustným spôsobom, je
práve on osobou, ktorá zapríčinila nejasnosť toho, o koho listy ide, čo malo vplyv na posúdenie pasívnej
vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacími námietkami žalobcu, že
odstráneniu tvrdosti vo vzťahu žalobcu a žalovaného 2/ dôjde v danej veci práve aplikáciou ustanovenia
§ 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Dodal, že uvedený záver nebola spôsobilá ovplyvniť
ani skutočnosť, že žalobca bol v konaní právne zastúpený, pretože išlo o právne posúdenie, závislé od
skutkových okolností, ktoré sa ozrejmili až v priebehu konania. Odvolací súd napokon podotkol, že k
aplikácii ustanovenia § 257 CSP na trovy konania žalobcu vo vzťahu k žalovanému 2/ pristúpil len z
dôvodu špecifických okolností daného prípadu, teda z dôvodov hodných osobitého zreteľa z pohľadu
samotného predmetu konania a okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, a nie z dôvodu
ekonomických podmienok na strane žalobcu.

23.2. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vysporiadalo s podstatnými odvolacími
námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je
dostatočne vysvetlený s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z uvedeného je teda zrejmé, ako a z
akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia §
420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaný 2/ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil
a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ
so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,
nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

24. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

24.1. Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych
právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k
záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor vo vzťahu k
rozhodnutiu o náhrade trov konania než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú
vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

25. Rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu i ústavného súdu rovnako dospela k záveru, že ak súd má v
úmysle použiť moderačné právo v zmysle ustanovenia § 257 CSP alebo ak ho niektorá zo strán navrhne,
musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd
dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá
by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia
ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje
stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej
republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS
1593/15, tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo/14/99 z 1.9.2000, uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn. 3MCdo/46/2012, nález Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 168/2018-22].

26. Aplikácie ustanovenia § 257 CSP sa domáhal žalobca v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej
inštancie, v ktorom uviedol, že priznanie náhrady trov konania žalovanému 2/ je krajne nespravodlivé
a vôbec nezohľadňuje konkrétne okolnosti veci. Žalobca zdôraznil, že to bol samotný žalovaný 2/, kto
svojím konaním spôsobil nejasnosť a neurčitosť v otázke, kto bol autorom listov, ktoré zakladali dôvod pre
začatie tohto konania (body 9. až 16. odvolania na č. l. 1086-1087 spisu). Toto odvolanie bolo doručené
žalovaným 1/ a 2/ na vyjadrenie (doručenky na č. l. 1089 spisu). Žalovaný 2/ zaslal súdu vyjadrenie k
odvolaniu žalobcu, kde sa vyjadril k tvrdeniam žalobcu ohľadom dôvodov hodných osobitného zreteľa
a aplikácie ustanovenia § 257 CSP v predmetnom spore, pričom sa stotožnil so súdom prvej inštancie,
že v danom prípade neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (č. l. 1094-1095
spisu). Vyjadrenie žalovaného 2/ bolo následne doručené na vedomie žalobcovi (doručenka pripojená
na č. l. 1100 spisu).
26.1. Z uvedeného vyplýva, že obom stranám sporu bol daný primeraný procesný priestor umožňujúci
im vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu ustanovenia § 257 CSP. Ani týmto postupom preto
nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.

27. Dovolací súd napokon nezistil ani prípadnú svojvôľu odvolacieho súdu pri aplikácii ustanovenia §
257 CSP.

27.1. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom
ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4
a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo
na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje
zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1. júla
2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, preto
treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.
Trovy vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou) v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho
procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie
uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá
stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným
právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti
za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa
však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník (sporová strana) nárok na náhradu trov
konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať
samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (viď. II. ÚS 78/03, III. ÚS 481/2015, IV. ÚS 83/2018).

27.2. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo
svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných
okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej
formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady
zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1
CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej
strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza

ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená,
že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri
k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn.
3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

27.3. Dovolací súd v danom prípade nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu pri skúmaní
existencie výnimočných okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia zmätočné.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd zohľadňoval vyššie prezentovanú
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu týkajúcu sa rozhodovania o náhrade trov konania. Súd
vzal na zreteľ povahu predmetu konania (konanie o ochranu osobnosti a náhradu škody) a taktiež
okolnosti spočívajúce v konaní žalovaného 2/, ktorého formulácie spolu s formálnou úpravou spornej
korešpondencie adresovanej žalobcovi vzbudzovali oprávnené pochybnosti o pasívnej vecnej legitimácii
žalovaných a vyvolali potrebu realizácie ďalšieho dokazovania vo veci. Práve tieto špecifické okolnosti
odvolací súd vyhodnotil ako dôvody hodného osobitného zreteľa (a výnimočné okolnosti prípadu) s
poukazom na ustanovenie § 257 CSP. Je zrejmé, že súd považoval v danom prípade za spravodlivé,
aby si každá zo strán znášala vlastné trovy konania.

27.4. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia ustanovenia
§ 257 CSP, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu, či zásad, na ktorých stojí rozhodovanie o
trovách konania. Skutočnosť, že žalovaný 2/ sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnil, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

28. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho
súdu, ktorý konal v zmysle ustanovení a zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za
porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale
ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa
§ 420 písm. f) CSP.

29. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalovaný 2/ neopodstatnene namieta, že odvolací súd
nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

30. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného 2/ odmietol podľa § 447 písm. c) CSP
ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

31. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 4. 8. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.