Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoCsp/20/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121209949
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8121209949.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom
C. XXX, XXX XX D., právne zastúpenej: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát, so sídlom Zámocká 525/28,
091 01 Stropkov, IČO: 53450345, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova
11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a
určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, č. k. 8Csp/171/2021-78 zo dňa 12.4.2022, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:

„I. Súd u r č u j e, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 654593 zo dňa
22.12.2016, je bezúročný a bez poplatkov.

II. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedené v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 654593 zo
dňa 22.12.2016 v článku 6. Poplatky, bod 1., v znení: „ Poplatok za upomienku 20,- €, ktorý je splatný
v deň odoslania upomienky“, je neprijateľná.
III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa svojou žalobou doručenou súdu dňa
23.11.2021 domáha voči žalovanému určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ako aj určenia

neprijateľnej zmluvnej podmienky.

3. Žalobu odôvodnila tým, že s právnym predchodcom žalovaného, spoločnosťou Sberbank Slovensko,
a.s., dňa 22.12.2016 uzavrela ako spotrebiteľ Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX (ďalej aj len
„Zmluva“), ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 11.100,- eur. Tento úver
bola povinná splácať v 60. mesačných splátkach vo výške 230,91 eur. Spoločnosť Sberbank Slovensko,
a.s., zanikla dňa 31.7.2021 v dôsledku zlúčenia, pričom jeho právnym nástupcom sa stala žalovaná

spoločnosť. Zmluva neobsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), k), z) zák. č.
129/2010 Z. z. (ďalej aj len „ZoSÚ“). V Zmluve je uvedená priemerná RPMN v úrovni 12,34 %. Žalovaný
jej takto poskytol nesprávnu výšku priemernej RPMN, pretože ako vyplýva z údajov zverejnených na
webovomportáliMinisterstvafinanciíSR,vdanomobdobínaobdobnýspotrebiteľskýúverpredstavovalapriemerná RPMN úroveň 9,05 %. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch je
potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.

4. Spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi ňou a žalovaným má bezpochyby tzv. formulárový charakter.
Ide o vopred pripravenú predtlač žalovaného, do ktorej žalovaný dopisoval len jej údaje. Jej „zmluvná
voľnosť“ bola obmedzená len na dohodu o výške poskytnutého úveru, pričom všetky ostatné zmluvné
podmienky ako aj všetky dokumenty predložené spolu so spotrebiteľskou zmluvou predstavujú diktát
dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku uvedenú v článku 6. Poplatky, bod 1. V zmysle tohto ustanovenia, sa mala zaviazať aj na
úhradu poplatkov za upomienky. Je neprijateľné, aby spotrebiteľ znášal akékoľvek výdavky dodávateľa,
ktoré mu môžu vzniknúť s vymáhaním pohľadávky, a ktoré si on sám určil pevnou sumou vopred.
Výšku poplatkov za upomienky žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil, a aj preto ich požadovanie
od spotrebiteľa odporuje dobrým mravom. Poplatok za upomienky bol zakomponovaný do zmluvných
ustanovení na vopred pripravenom tlačive zo strany žalovanej, pričom ona to nemohla žiadnym

spôsobom ovplyvniť.

5. Aplikujúc ust. § 497, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 53a ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 9
ods. 2, § 11 ods. 1, § 21 ods. 1, § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch mal
súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalovaného uzatvoril so žalobkyňou zmluvu

o úvere majúcu charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 a nasl. zák. č. 129/2010 Z.
z., na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 11.100,- eur.

6. Jednou z obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podľa ust. § 9 ods. 2 písm. z)
zákona č. 129/2010 Z. z. aj uvedenie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov. Keďže

zmluva bola uzatvorená v decembri 2016 povinnosťou veriteľa bolo uviesť do Zmluvy priemernú RPMN
za tretí štvrťrok 2016 podľa údajov uverejnených Ministerstvom financií SR. Zo Zmluvy však vyplýva,
že právny predchodca žalovaného uverejnil priemernú hodnotu RPMN úverov poskytovaných bankami,
a teda nie všetkými veriteľmi (vrátane nebankových subjektov), čím nedošlo k naplneniu zákona v
dôsledku uvedenia zavádzajúcej informácie zo strany právneho predchodcu žalovaného. Uvedenie

nesprávnej priemernej hodnoty RPMN možno dať na roveň tomu, ako keby tento údaj ani nebol uvedený
vôbec, a z tohto dôvodu je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov.

7. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal v ďalšom otázkou (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky. Platí,
že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom

zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok (čl. 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách). Ak ide o neprimeranú doložku, má súd právomoc vyvodiť všetky dôsledky,
ktorévyplývajúpodľavnútroštátnehopráva,abysauistil,žetentospotrebiteľnebudeuvedenoudoložkou

viazaný.

8. Žalobkyňa v postavení spotrebiteľa má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách aj v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
(každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách)

z čoho taktiež naliehavý právny záujem na požadovanom určení vyplýva. Uvedené je aj v súlade s
judikatúrou Európskeho Súdneho dvora a ochranou spotrebiteľa, a to slabšej zmluvnej strany. Žaloba,
ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa vec týka, postavenie spotrebiteľa) domáha
vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. vyslovenia (určenia) ich neplatnosti z
dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) CSP. Ide o osobitný

druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred
neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a
5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je
preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.
marca 2019, sp. zn. 6Cdo 27/2018). Taktiež z rozhodnutia NS SR z 23.1.2017, sp. zn. 6Ndc/20/2016,

vyplýva, že právo súdu vysloviť v konkrétnom prípade neprijateľnosť zmluvnej podmienky ostalo aj po
nadobudnutí účinnosti CSP zachované, ale na rozdiel od rozhodnutia vydaného v konaní podľa § 301
a nasl. CSP len s účinkami inter partes.9. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie zabezpečením platobnej histórie, nakoľko takýto
dôkaz nebol pre rozhodnutie súdu relevantný, keďže predmetom konania nebola žaloba o vydanie
bezdôvodného obohatenia, ale posúdenie toho, či úver je potrebné považovať za bezúročný a bez

poplatkov alebo nie.

10. Na záver súd prvej inštancie dodáva, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou
stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo sporovej
strany na spravodlivý proces (viď uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 115/2003, z 3. júla 2003).

11. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola úspešná v celom rozsahu podanej žaloby, súd jej priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne

po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením súdny úradník.

12. Proti tomuto rozsudku ako celku podal žalovaný včas odvolanie, ktorým žiadal, aby žaloba bola
v celom rozsahu zamietnutá a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. V podanom
odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho predchádzajúcou argumentáciou

prečo nemožno považovať úver za bezúročný a bezpoplatkový a rovnako tak ohľadom určenia
neprijateľných podmienok, keď v prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky vyhlásenej II. výrokom
rozsudkusúdignorovalargumentáciužalovaného,prečostanovilcelkovúvýškupoplatkovzaupomienky
práve v hodnote 20,- eur a neodpovedal ani na žiaden z argumentov žalovaného. Súd sa nevenoval
ani námietke rozporu nároku uplatneného žalobcami s dobrými mravmi a námietke, že ide o šikanózny

výkon práv spotrebiteľov. Spotrebitelia sa domáhali určenia niekoľko rokov od splatenia celého úveru.
Na podklade uvedeného rozhodnutia im súd nemal priznať právnu ochranu; v opačnom prípade mal
vysvetliť, prečo ich konanie nepovažoval za šikanózne.

13. Mal za to, že súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že neprijateľné zmluvné podmienky

nikdy neboli voči žalovanému využité.

14. Zdôraznil, že súd vyhlásil úver za bezúročný a bez poplatkov iba z dôvodu, že v zmluve sa nachádza
nesprávna výška priemernej RPMN. Súd správne zistil, že v zmluve sa nachádza priemerná RPMN.
Ustálil aj to, že bola určená síce v správnej výške, ale podľa nesprávnych kritérií. Suma teda bola

správna, ale v zmluve bol uvedený údaj pre iný typ úveru. S týmto posúdením žalovaný nesúhlasil.
Zo žiadneho právneho predpisu mu nevyplýva povinnosť uviesť priemernú RPMN za všetky novo
poskytnuté úvery. Keďže žalovaný je banka, uvádza vždy RPMN v príslušnom segmente. Neexistuje
žiaden relevantný dôvod, aby uvádzal priemernú RPMN za iné produkty iných subjektov. Podľa § 11
ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch navyše platí, že úver je bezúročný a bez poplatkov iba ak

v zmluve chýba údaj o RPMN. Údaj v zmluve nechýbal, dokonca bol aj v nej uvedený v správnej výške.
Súd iba neaproboval druh finančného produktu, pre ktorý má byť predmetný údaj v zmluve uvedený.
Jeho výklad tak možno hodnotiť ako formalistický výkon spravodlivosti bez opory v právnej úprave.

15. Upomienka spoplatnená práve sumou vo výške 20,- eur nemôže byť podľa žalovaného považovaná

za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože je účtovaná v odôvodnenej výške, ktorá má svoj základ
v právnom poriadku SR a navyše je účtovaná v záujme spotrebiteľa. Upomienkou veriteľ poskytuje
spotrebiteľovi nad rámec zákonnej povinnosti informáciu o tom, že sa spotrebiteľ dostal do omeškania.
Poplatok za vyslanie upomienky nahrádza veriteľovi náklady spojené s jej vystavením. Ide o sumu
v hodnote 1 sumy nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v obchodných záväzkových vzťahoch

podľa § 369c Občianskeho zákonníka v spojení s § 2 nariadenia vlády č. 21/2013. Za adekvátnu
paušálnu náhradu súvisiacu s rovnakým plnením považoval európsky zákonodarca už sumu 40,- eur.

16. Súd mal žalobu zamietnuť aj s poukazom na čl. 5 CSP, keď žaloba spotrebiteľov bola podaná po
viac ako štyroch rokoch po dobrovoľnom predčasnom splatení úveru, pri ktorom sa voči spotrebiteľom

neuplatnili žiadne ustanovenia, ktoré považujú za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

17. Rovnako tak mal odvolateľ za to, že súd prvej inštancie správne nerozhodol o trovách konania,
nakoľko pri rozhodovaní o nich vôbec nezohľadnil, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že neprijateľnýmizmluvným podmienkami sú dve ustanovenia zmluvy a určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti veru zo
4 dôvodov, išlo teda o 6 samostatných predmetov sporu , keď žalobkyňa bola procesne úspešná iba v 2
zo 6 samostatných nárokov, bola úspešná iba v 1/3 sporu. Žalovaný tak bol úspešný v 2/3 sporu, a teda

má nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 33,3 %.

18. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny
s tým, že argumentácia žalovaného je nesprávna pokiaľ sa týka RPMN, keď súd v žiadnom prípade
nestanovil, že priemerná RPMN bola určená v správnej výške, ale práve naopak, v zmysle § 21 ods.

1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch sú relevantné súhrné informácie o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za príslušný štvrť rok. Žalovaný bol teda povinný uviesť v úverovej
zmluve iba tento údaj v správnej výške, čo však neučinil. Žalobkyňa napriek odôvodneniu rozsudku
prvoinštančného súdu zotrvala na absencii ďalších obligatórnych náležitosti, a to v dobe trvania
predpokladov na výpočet RPMN, ako aj celkovej výšky. Dobu trvania spotrebiteľského úveru je potrebné
chápať ako celkovú dobu medzi uzatvorením zmluvy a okamihom, dokedy je spotrebiteľ podľa úverovej

zmluvy povinný najneskôr splatiť úver. Ak je spotrebiteľský úver uzavretý na dobu určitú, dobu trvania
spotrebiteľského úveru možno uvádzať napríklad v týždňoch, mesiacoch a rokoch. Spotrebiteľ má mať
možnosť porovnať spotrebiteľské úvery od rôznych veriteľov aj podľa dĺžky trvania úveru, v kontexte
s ďalšími obsahovými náležitosťami zmluvy už na prvý pohľad a nie štúdiom zmlúv. Ak smernica určuje,
ktoré informácie musí zmluva obsahovať, tak nemožno tvrdiť, že požiadavky smernice sú splnené,

ak zmluva obsahuje jednu skupinu predpísaných náležitostí, z údajov ktorých je možné odôvodniť
aj obsah ďalšej predpísanej náležitosti, ale v zmluve explicitne neuvedenej, a že by to malo spĺňať
požiadavku smernice, že zmluva obsahuje aj túto explicitne neuvedenú náležitosť zmluvy. Podľa
žalobkyne ide o záväznosť úniovým právom vymedzených pojmov, čo vyplýva z rozsahu harmonizácie
smernice. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp.

zn. 7Cdo/237/2021 zo dňa 29.9.2021.

19. Čo sa týka neprijateľnosti zmluvnej upomienky, tak pre súdenú vec je rozhodujúce, aby existovalo
hoci aj len jedno právoplatné rozhodnutie, ktoré určuje predmetnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú,
teda absolútne neplatnú.

20. Rovnako tak žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že v konané išlo o 6 samostatných
nárokov. V prvom prípade je potrebné poznamenať, že predmetom sporu v prvej časti konania bola
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Skutočnosť z akých dôvodov došlo k posúdení tohto nároku, je
pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania irelevantné.

21. S poukazom na uvedené žiadala žalobkyňa napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako
vecne správny a priznať jej nárok na náhradu trov konania.

22. Žalovaný vo svojej replike k vyjadreniu žalobkyne zotrval na všetkých dôvodoch uvedených

v odvolaní.

23. Rovnako tak žalobkyňa v duplike nesúhlasila s argumentáciou žalovaného s poukazom na svoje
predchádzajúce vyjadrenia.

24. V ďalších vyjadreniach obe procesné strany zotrvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach v tejto
veci.

25. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

26. Súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere z 22.12.2016 je zmluvou
spotrebiteľskou a správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch v
znení ku dňu uzatvorenia zmluvy, t. j. k 22.12.2016. Správne preto skúmal, či zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 tohto zákona.

27. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať.28. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v
čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

29. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v
čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru

nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov.

30. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku
dňuuzatvoreniapredmetnejzmluvyospotrebiteľskomúvere,poskytnutýspotrebiteľskýúversapovažuje

za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až l), s), z) a aa).

31. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Účelom
uvádzania zákonom stanovených náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zabezpečiť

spotrebiteľovi dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z
neho vyplývajú.

32. Vo veci pri rozhodovaní o určení úveru za bezúročný a bez poplatkov a o určení neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje.

33. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2

písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Pri údaji o RPMN zákon

vyžaduje uvedenie všetkých predpokladov na jeho výpočet, teda nestačí uviesť len jeho výšku v
percentách. Uvedené priamo vyplýva tiež z článku 10 ods. 2 písm. g) Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008. Údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom a údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno stotožňovať. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere uzatvorená dňa 22.12.2016 neobsahovala údaj o celkovej čiastke, ktorú musí

spotrebiteľ zaplatiť a neobsahovala ani údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa ako predpokladu
potrebnéhoprevýpočetRPMN.Vzmluveuvedenásuma13.854,60eurjeoznačenáakocelkovénáklady
dlžníka spojené s úverom.

34. Obdobná právna vec týkajúca sa žalovaného už bola riešená Najvyšším súdom Slovenskej republiky

v uznesení zo dňa 29.9.2021 vydanom vo veci 7Cdo 234/2021. Pri pojme „celkové náklady dlžníka
spojené s úverom“ bolo skonštatované, že zmluva použila nesprávny pojem (názov), čo je skutkovou
okolnosťou spôsobujúcou nezrozumiteľnosť tohto právneho úkonu, keďže nastal rozpor medzi použitým
pojmom a jeho obsahom. Pojmy podmienky úveru, a to „celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom“ a „celková čiastka, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť“ sú samostatne definované

priamo zákonom č. 129/2010 Z. z. zhodne so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
z 23.4.2008. Skutočnosť, že ide o pojem použitý zákonom (legálna definícia) v zhode so Smernicou
vylučuje, aby k takto definovaným pojmom bol priraďovaný iný obsah, a to vzhľadom na povinnosť
eurokonformného výkladu. Dovolací súd pritom vychádzal z toho, že išlo o spotrebiteľskú zmluvu, v
ktorej jednotlivé použité pojmy sú prísne definované.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené, záver o absencii celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť, v
zmluve o spotrebnom úvere je vecne správny.36. S neuvedením celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) je spojený následok v podobe bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru, čo priamo vyplýva z ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom

v čase uzatvorenia zmluvy.

37. Medzi stranami sporu bola bez akýchkoľvek pochybností uzatvorená štandardná formulárová
zmluva o spotrebiteľskom úvere. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené
aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o
tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej
pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.

38. Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o spotrebiteľskom úvere

túto charakteristiku spĺňa.

39. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská
zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu

spotrebiteľa podľa článku 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň
vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku a to v záujme vyššej kvality života.

40. Podľa ust. § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

41. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spájal v ust. § 53 ods. 5 sankciu
neplatnosti.

42. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej
neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo
zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

43. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je Občiansky zákonník,
ale zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto
právnemu predpisu aj Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach
len dopĺňa všeobecnú úpravu danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o ďalšie
osobitné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ust. § 3 ods. 3 zákona č.

250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je
daný odkaz na ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Toto právo spotrebiteľa na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami si spotrebiteľ môže uplatniť bez ohľadu na to, či záväzok zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere z jeho strany bol splnený alebo nie. Je nepochybné, že zakomponovanie

akejkoľvekneprijateľnejpodmienkydozmluvyospotrebiteľskomúverezostranydodávateľapredstavuje
porušenie práv alebo povinností ustanovených zákonom za účelom ochrany spotrebiteľa.

44. Žaloba o určenie, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve
je neprijateľná, je osobitným právnym prostriedkom ochrany spotrebiteľa, a to obdobne, akou je napr.

v prípadoch ochrany pred diskrimináciou, považovaná za takýto osobitný právny prostriedok ochrany
práva žaloba o vyslovenie, že bolo porušené právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie, alebo v
prípadoch ochrany osobnostných práv žaloba o vyslovenie, že určitý výrok je nepravdivý, resp. že
bolo určitým spôsobom neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv. Povaha takejto žaloby ako
osobitného právneho prostriedku ochrany spotrebiteľa bola naznačená už v rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR zo 14. septembra 2016 sp. zn. 6Cdo 389/2015. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR v
súvislosti s ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovina súde domáhať ochrany svojho práva, konštatoval, že pod úspešným uplatnením porušenia práva
alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku
z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného

obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve. Uvedené priamo vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vydaného dňa 28.3.2019 vo veci 6Cdo 27/2018.

45. Právne bezvýznamné sú námietky žalovaného vo vzťahu k poplatku za upomienku vo výške 20

eur. Ustanovenie § 369c Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013
Z. z. určuje výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky sumou 40,- eur
jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania, avšak tieto ustanovenia na prejednávanú vec aplikovať
nie je možné. Ustanovenie § 369c ods. 2 Obchodného zákonníka totiž neumožňuje použitie práva
na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v prípade, ak záväzok vznikol zo
spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ.

46. Okrem vyššie uvedeného, pri poplatku za upomienku, jeho splatnosť bola stanovená na deň
odoslania upomienky, čo odporuje ustanoveniu § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď k nej dôjde. Vychádzajúc z tohto
ustanovenia, doručovanie jednostranných právnych úkonov je založené na tzv. „teórii dôjdenia“. Pri

hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné prevzatie doručenia písomnosti adresátom, kedy
sa faktické doručenie spravuje aj tzv. „fikciou doručenia“. Účinnosť doručovaného, jednostranného
hmotnoprávneho úkonu v podobe upomienky predpokladá, že prejav vôle dôjde do sféry adresáta,
resp. dispozície - objektívnej možnosti neprítomnej osoby oboznámiť sa s obsahom jej adresovaného
právneho úkonu. Za takýto deň rozhodne nemožno považovať deň odoslania upomienky. Ak žalovaný

splatnosť poplatku za upomienku spájal s dňom odoslania upomienky, takéto dojednanie je priamo v
rozpore s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide o neplatnosť absolútnu, vyplývajúcu z
ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

47. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok vo

výroku o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj vo výroku o určení zmluvnej podmienky
za neprijateľnú, ako vecne správny potvrdil.

48. Rovnako správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie pokiaľ sa týka náhrady trov prvoinštančného
konania, kde súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobnému návrhu žalobkyne, preto je

úplne irelevantná argumentácia žalovaného či súd prvej inštancie sa stotožnil so všetkými dôvodmi
uvádzanými v podanom návrhu, alebo len s niektorými, pričom každá argumentácia nemôže byť
samostatným nárokom zohľadneným pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania, ale podstatným je,
ako to už uviedol odvolací súd vyššie, miera úspechu v spore pokiaľ sa týka požadovaného petitu/trov
návrhu.

49.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP,
podľa ktorého žalobkyňa ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok
na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku
týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu samostatným uznesením ktoré vydá súdny úradník.

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).