Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 27, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119467480
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6119467480.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, so sídlom Mozartova 9, 811 02 Bratislava, zast. Mgr.
Peter Kubovič, advokát, s.r.o., IČO: 54 167 370, so sídlom Námestie Biely Kríž 3, 831 02 Bratislava –
mestská časť Nové Mesto, proti žalovanému: SYNOT GASTRO SLOVAKIA, s.r.o., IČO: 36 690 805, so
sídlom Gen. M.R. Štefánika 2, 911 01 Trenčín, zast. PETKOV & Co s.r.o., IČO: 50 430 742, so sídlom
Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 872,38 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20Ca/66/2019-386 zo dňa

24. novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré
mu je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.
20Ca/66/2019-386 zo dňa 24. novembra 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 872,38 Eur, úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 872,38 Eur od 12.12.2019 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (prvá výroková veta) a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť
žalobcovi trovy konania vo výške 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia o ich výške
(druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči

žalovanému zaplatenia sumy 872,38 Eur s príslušenstvom, a to titulom bezdôvodného obohatenia
vzniknutého z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv v období od 1.1.2018 do 22.4.2018;
výška uplatneného nároku zodpovedá výške zvyčajnej licenčnej odmeny v čase, kedy k neoprávnenému
zásahu do práv autorov došlo. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a navrhol ju v celom rozsahu
zamietnuť.

1.2 Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 27 ods.1, § 58 ods.1 písm.i), § 63 ods.2 písm.d),

§ 79 ods.1,2 a § 164 ods.1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon (ďalej len „Autorský zákon“)
a § 442a ods.2, § 451 a § 458a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“).Zpredloženýchlistinnýchdôkazovmalzapreukázané,žežalobcamánazákladeoprávnenia
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016 postavenieorganizácie kolektívnej správy podľa § 144 ods.1 Autorského zákona a vykonáva kolektívnu správu
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým

dielam a dielam úžitkového umenia; žalobca listinnými dôkazmi preukázal, že uzatvára rozšírené
hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie diel, a to za nositeľov práv
zastupovaných podľa § 164 Autorského zákona na zmluvnom základe ako aj nositeľov práv, ktorí nie sú
žalobcom zastupovaní s poukazom na ustanovenie § 19 a § 58 ods.1 Autorského zákona. Žalobca do
spisu založil prehľad druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli v žalovanom

období použité aspoň v základných slovenských televíznych staniciach. Vo vzťahu k žalovanému mal
okresný súd za to, že tento bol v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 prevádzkovateľom zariadenia
Hotel Elizabeth v Trenčíne zaradeného do kategórie hotel 4*; verejný prenos realizoval prostredníctvom
zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia v počte 78 kusov, 4
kusov zariadení umiestnených v iných priestoroch a 2 kusov zvukovo-obrazových zariadení nad 120cm
umiestnenýchvinýchpriestorochzariadenia.Vkonanínebolosporné,žežalovanýuzatvorilsAsociáciou

hotelov a reštaurácií Slovenska (ďalej aj „AHRS“) príkaznú zmluvu, ktorou AHRS splnomocnil, aby
v jeho mene vysporiadala s organizáciami kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce
z použitia diel verejným prenosom; v predmetnej zmluve žalovaný uznal vykonávanie verejného prenosu
ako aj rozsah technických zariadení; s organizáciami SOZA a Slovgram uzatvoril samostatné zmluvy.
Za nespornú považoval súd prvej inštancie aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu ako aj pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného.

1.3 Okresný súd bol toho názoru, že kolektívnu správu možno vykonávať aj individuálne jednotlivými
organizáciami kolektívnej správy popri existencií dohody o spoločnej správe; mal za to, že uvedené
potvrdil aj žalovaný svojim konaním, keď uzatvoril s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy zmluvy

a so žalobcom individuálne vysporiadal svoje povinnosti za obdobie roka 2017. Súd prvej inštancie
zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania nerozporoval počet prijímačov vo
svojom zariadení, rovnako nerozporoval, že by v nich nebol zabezpečený prenos signálu; poukazoval
len na obsadenosť zariadenia; súd prvej inštancie žalovaného vyzval na predloženie mesačných
výkazov a knihy ubytovaných za rok 2018; žalovaný dôkazy nepredložil, žalobca nimi nedisponoval.

V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil, že žalobca má povinnosť znižovať koeficient odmeny podľa
obsadenosti ubytovacieho zariadenia od 1.1.2019. Čo sa týka požiadavky žalovaného na preukazovanie
počtu spravovaných predmetov ochrany, rozsahu zastupovaných autorov či predloženie zoznamu
autorov a nositeľov práv, ktorých žalobca zastupuje, tu okresný súd poznamenal, že takáto požiadavka
odporuje zmyslu inštitútu právnej úpravy kolektívnej správy v zmysle autorského zákona.

1.4 Nakoľko nebolo sporné, že strany sporu licenčnú zmluvu neuzatvorili a žalovaný deklaroval
v ubytovacom zariadení TV prijímače vybavené signálom, okresný súd mal za preukázaný verejný
prenos; tu poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie č. C-306/2005 zo dňa 7.12.2006 a č.
C-162/2010 zo dňa 12.3.2012. Žalovaný ako člen AHRS preukázal verejný prenos aj tým, že uzatvoril

príkaznúzmluvuasorganizáciamikolektívnejsprávy(zarok2017ajsožalobcom)vysporiadalvzájomné
práva a povinnosti.

1.5 Žalobca si v prejednávanej veci titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného uplatnil za obdobie
od 1.1.2018 do 22.4.2018 sumu 872,38 Eur; v súlade so Sadzobníkom bola odmena za zariadenie

umiestnené na izbe v 4* hoteli stanovená vo výške 29,50 Eur, v iných priestoroch vo výške 68,-
Eur a odmena za veľkoplošnú obrazovku nad 120cm bola vo výške 135,- Eur. Okresný súd,
vychádzajúc z pojmu zvyčajná licenčná odmena, ktorá prislúcha autorom a nositeľom práv, s poukazom
na ustanovenia § 442a ods.2 a § 458a Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi žalovanú istinu;
konštatoval, že žalobca si v konaní uplatnil bezdôvodné obohatenie v minimálnej výške, t.j. vo výške

zvyčajnej odmeny, pričom vychádzal z počtu technických zariadení podľa údajov, ktoré uviedol samotný
žalovaný.

1.6 Žalovaný bol vyzvaný na splnenie si povinnosti ako aj uzatvorenie rozšírenej hromadnej licenčnej
zmluvy, ktorou by získal oprávnenie na verejný prenos, ktorý v roku 2018 vo svojom zariadení vykonával;

žalovaný svoju povinnosť v stanovenej lehote nesplnil, zmluvu neuzatvoril; písomnú výzvu žalobcu
prevzal dňa 6.12.2019. Súd prvej inštancie tak priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške
5 % ročne od 12.12.2019 z priznanej sumy.1.7 O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej
lehote odvolanie; navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. b), d), f) a h)
a v ustanovení § 365 ods.2 C.s.p.; tvrdil tak, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň tvrdil, že právoplatné
uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú
v odseku 1 a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej; v zmysle tohto odvolacieho dôvodu

označil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania, za
vecne nesprávne.

2.1 Žalovaný namietol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu; vyjadril presvedčenie, že nároku uplatneného v tomto spore sa mohli domáhať výlučne všetky

organizácie kolektívnej správy spoločne ako nútené a nerozlučné spoločenstvo. Poukazujúc na znenie
Autorského zákona mal za to, že všetky organizácie kolektívnej správy sú povinné vykonávať správu
práv v odbore verejného prenosu výlučne spoločne v rámci obligatórnej spoločnej správy (§ 175 ods.1
písm.a/ Autorského zákona); konštatoval tak, že na strane žalobcu absentovali štyri subjekty patriace
do procesného spoločenstva, bez účasti ktorých nemohol byť žalobca v konaní úspešný.

2.2 Uviedol, že žalobca netvrdil a nepreukázal všetky skutočnosti podstatné pre prijatie záveru o vzniku
bezdôvodného obohatenia; v konkrétnostiach tvrdil, že okresný súd nevzal na zreteľ to, že v spore
o vydanie bezdôvodného obohatenia je to žalobca, kto má povinnosť riadne tvrdiť všetky relevantné
prvky;zároveňžalobcavkonanínetvrdilanepreukázalobsadenosťubytovaciehozariadeniažalovaného

napriek tomu, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia je podstatným zákonným prvkom (tu poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/66/2020 zo dňa 27.10.2022). Žalobca
bol objektívne spôsobilý poňať do žaloby relevantné tvrdenia a na ich preukázanie predložiť k samotnej
žalobe relevantné listinné dôkazy. Napriek absentujúcim tvrdeniam a dôkazom o rozsahu obsadenosti
ubytovacieho zariadenia, ktoré mal a mohol žalobca do sporu riadne vniesť, súd žalobcovi aj v stave

absencie podstatných tvrdení priznal žalobou uplatnený nárok v celom rozsahu. Takýmto postupom
sa súd prvej inštancie dopustil porušenia dispozičnej zásady kontradiktórnosti sporového konania v
neprospech žalovaného. Predloženie dôkazov o obsadenosti ubytovacieho zariadenia žiadal súd prvej
inštancie od žalovaného, čím ho nedôvodne a nad zákonný rozsah zaťažil dôkazným bremenom, ktoré
mal znášať žalobca.

2.3 Súd prvej inštancie zaťažil rozsudok vadou predčasnosti, keď pri rozhodovaní o návrhu žalovaného
na prerušenie konania nevzal do úvahy, že na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky (ďalej
aj „PMÚ SR“ alebo „protimonopolný úrad“) prebiehalo konanie voči žalobcovi; tento dňa 23.2.2022
vydal rozhodnutie, ktorým vyslovil, že žalobca aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie vo forme

uplatňovania neprimeraných cien. Odvolateľ vyjadril presvedčenie, že v konaní bol daný dôvod na
prerušenie konania podľa § 162 ods.1 C.s.p. z dôvodu, že na Protimonopolnom úrade Slovenskej
republiky (v čase rozhodovania o návrhu žalovaného) prebiehalo konanie, ktorého výsledky by mali
vplyv na súdne konanie. Podstatnou otázkou pre súd malo byť, či mala obvyklá odmena, od ktorej
výšky žalobca odvodil výšku bezdôvodného obohatenia, povahu zneužitia dominantného postavenia.

Žalovaný súčasne namietol, že súd prvej inštancie opomenul vo veci aplikovať ustanovenie § 3 ods.1
Občianskeho zákonníka; pokiaľ bola obvyklá odmena výsledkom zneužitia dominantného postavenia zo
strany žalobcu, potom ani nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzajúci z výšky obvyklej
odmeny nemohol požívať právnu ochranu.

2.4 Žalovaný poukázal na obsah rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, ktorý
konštatoval, že k verejnému prenosu dochádza výlučne na izbách, na ktorých sú hostia; na prázdnych
izbách k použitiu diel nedochádzalo.2.5 Zopakoval nevyhnutnosť účasti všetkých organizácií kolektívnej správy v tomto konaní. Mal za
to, že so vznesenou námietkou o neexistencií aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pretože v konaní
absentujú ostatné subjekty, ktorých účasť na strane žalobcu bola nevyhnutná, sa súd prvej inštancie

vysporiadal nesprávne a nepresvedčivo. Odvolateľ vyčítal súdu, že opomenul aplikovať ustanovenie §
175 ods.1 písm.a) Autorského zákona; toto v rozsudku neodcitoval, nepoukázal na jeho znenie, z ktorej
skutočnosti žalovaný nepovažoval za zrejmé, či súd správne ustálil obsah danej normy. Dôvodil, že
predmetné ustanovenie konštituuje nerozlučnosť medzi organizáciami kolektívnej správy pri výkone
správy. Žalovaný uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia nároku, ktorý spadá pod

výkon správy práv vykonávanej organizáciou kolektívnej správy, ktorou však žalobca nie je. Konštatoval
aj, že správu majetkových práv viažucich sa k predmetu ochrany môžu organizácie kolektívnej správy
vykonávať výlučne spoločne; obligatórna spoločná správa sa realizuje aj v prípadoch, ak dochádza
k použitiu predmetov ochrany technickým prevedením predmetu ochrany alebo vo forme verejného
prenosu. Organizácie kolektívnej správy sú tak povinné spoločne rokovať a uzatvárať licenčné zmluvy
s používateľmi predmetov ochrany a súčasne sú povinné spoločne uplatňovať nároky nositeľov práv

voči oprávneným i neoprávneným používateľom.

2.6 Pokiaľ ide o skutkové závery súdu prvej inštancie, odvolateľ namietol, že tieto vyplynuli zo
svojvoľného hodnotenia dôkazov, z nedostatočného dbania na skutočnosti, ktoré počas konania vyšli
najavo a z nesprávneho právneho posúdenia prvkov verejného prenosu. Žalovaný v odvolaní vyjadril

presvedčenie, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť relevantného tvrdenia a dôkaznú povinnosť pre
ustáleniezáveru,ževzťahbezdôvodnéhoobohateniaskutočnevznikol.Dodal,ženemohlobyťnaťarchu
žalovaného, že žalobca, hoci mohol relevantné tvrdenia uviesť a navrhnúť dokazovanie už v samotnej
žalobe, tak neurobil, a preto nevedel preukázať svoj nárok čo do základu a výšky. Pre vznik vzťahu
z bezdôvodného obohatenia bolo potrebné, aby zo strany používateľa došlo k neoprávnenému použitiu

diel, ku ktorému by mohlo dôjsť len vtedy, ak by bolo dielo sprístupnené verejnosti – ubytovaným
hosťom. Ak v konaní nebola preukázaná obsadenosť izieb, nebol daný základ na prijatie tvrdenia,
že k neoprávnenému použitiu diel došlo. V tejto súvislosti citoval z rozhodnutia Protimonopolného
úradu Slovenskej republiky zo dňa 23.2.2022, poukázal aj na rozhodovaciu prax orgánov ochrany
hospodárskej súťaže v Českej republike.

2.7 Odvolateľ za nevyhnutné a kumulatívne prvky verejného prenosu označil umiestnenie funkčného
televízneho prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie televízneho prijímača na televízny signál
umožňujúci vnímať vysielanie a existenciu novej verejnosti, t.j. ubytovaných hostí na izbe; konštatoval,
že ak neboli na izbách ubytovaní hostia, nemohlo na nich dochádzať k verejnému prenosu; inak,

počet televíznych prijímačov a ich napojenie na TV signál tvoria dva z troch predpokladov existencie
verejného prenosu; ak nedochádzalo k verejnému prenosu, nemohlo dôjsť ani k použitiu diel, a teda ani
k bezdôvodnému obohateniu. Zo skutočnosti, že žalobca nepreukázal použitie diel na všetkých izbách
ubytovaciehozariadeniapočasžalovanéhoobdobia,vyvodilžalovanýzáver,žežalobouuplatnenýnárok
nie je dôvodný.

2.8 Žalovaný namietol aj neprimeranosť sadzieb uvedených v Sadzobníku žalobcu; uplatňovanie
bezdôvodného obohatenia vo výške odvíjajúcej sa potom od „obvyklej“ odmeny označil za výkon práva
v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol zároveň, že žalobca primeranosť výšky svojich sadzobníkových
odmiennetvrdilanepredložilanidôkaz,zktoréhobybolomožnédanúprimeranosťposúdiť;zdôraznil,že

v konaní vyšlo najavo, že výška odmien, ktoré žalobca prezentoval ako obvyklé pre rok 2018 vykazovali
znaky zneužitia dominantného postavenia zo strany žalobcu, čo ustálil Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení označil odvolanie žalovaného za nedôvodné; navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

3.1 Nebolo mu zrejmé, na základe akých úvah dospel žalovaný k záveru o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, nakoľko si neuplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za verejný prenos
predmetov ochrany spravovaných inými organizáciami kolektívnej správy, ale len nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia vzniknutého použitím predmetov ochrany spravovaných žalobcom.

3.2 Čo sa týka ustanovenia § 175 Autorského zákona, žalobca konštatoval, že s ostatnými organizáciami
kolektívnej správy v Slovenskej republike uzatvoril dohodu o spoločnej správe, v zmysle ktorej malžalovaný možnosť vysporiadať si práva a povinnosti voči všetkým organizáciám kolektívnej správy
vyplývajúce z verejného prenosu uskutočňovaného v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení
uzatvorením jednej zmluvy prostredníctvom ktorejkoľvek jednej organizácie kolektívnej správy; nakoľko

žalovaný túto možnosť nevyužil a používal predmety ochrany spravované žalobcom neoprávnene,
vznikolžalobcovinároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,ktorýmoholuplatniťsamostatne.Žalobca
uviedol, že na úspešné uplatnenie nároku nemala žiadnu relevanciu dohoda o spoločnej správe ani
skutočnosť, že voči žalovanému svoje nároky neuplatnili aj ostatní nositelia práv.

3.3Žalobcapoukázalnaskutočnosť,ženárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniasamôžedomáhať
každý jednotlivý nositeľ práv voči žalovanému samostatne alebo v zmysle obsahu ustanovenia § 63
ods.2 písm.d) Autorského zákona môže tento nárok vo svojom mene uplatniť organizácia kolektívnej
správy, a teda žalobca. Zdôraznil, že právna úprava dohody o spoločnej správe žiadnym spôsobom
neobmedzuje organizáciu kolektívnej správy, aby popri existencií dohody o spoločnej správe vykonávala
kolektívnu správu aj samostatne vo vlastnom mene; upriamil pozornosť na 747 rozšírených hromadných

licenčných zmlúv uzatvorených s používateľmi, ktoré predložil spolu so žalobou.

3.4 Pripomenul, že od roku 2016 majú používatelia možnosť vysporiadať si svoje povinnosti
vyplývajúce z uskutočňovania verejného prenosu buď uzatvorením hromadných a rozšírených
hromadných licenčných zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy alebo uzatvorením

zmluvy s ktoroukoľvek organizáciou kolektívnej správy, pretože tieto sú splnomocnené poskytnúť
používateľom licenciu na použitie za všetky ostatné organizácie kolektívnej správy. Žalobca zároveň
poznamenal, že samotný žalovaný prostredníctvom SHRS uzatvoril v minulosti individuálne licenčné
zmluvy s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy a uzatvoril aj individuálnu dohodu o urovnaní
priamo so žalobcom.

3.5 Žalobca sa vyjadril aj k žalovaným tvrdenému nesprávnemu a nezákonnému postupu súdu
prvej inštancie, ktorý nevyhovel návrhu žalovaného na prerušenie konania. Súčasne uviedol, že
predmetom tohto súdneho konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, na ktoré vznikol žalobcovi
nárok v dôsledku vedomého a úmyselného protiprávneho konania žalovaného, ktorý predmety ochrany

v správe žalobcu používal neoprávnene; žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny; za takú bolo možné považovať len odmeny, za aké
boli v relevantnom období udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Žalobca mal za to, že
súdu v tomto konaní prislúchalo iba zisťovanie výšky zvyčajnej licenčnej odmeny, právomoc meniť alebo
moderovať jej výšku mu zverená nebola. Vo vzťahu k rozhodnutiu Protimonopolného úradu Slovenskej

republiky poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Cdo/187/2021 zo dňa 20.7.2022 ako aj z rozhodnutia odvolacích súdov, v konkrétnostiach Krajského
súdu v Bratislave sp.zn. 4Co/167/2019 zo dňa 30.3.2022 a konajúceho súdu sp.zn. 14Co/7/2022 zo dňa
22.3.2022. V tejto súvislosti dôvodil, že rozhodnutie súdu v tejto veci nebolo závislé od výsledku konania
na protimonopolnom úrade, a teda nebol daný ani dôvod na prerušenie súdneho konania.

3.6 Výklad žalovaného, na základe ktorého by sa pri zistení akéhokoľvek porušenia právnej povinnosti
žalobcom mala odmietnuť právna ochrana existujúceho a preukázaného právneho nároku žalobcu
vzniknutého úmyselným obohacovaním sa žalovaného, žalobca označil za neprípustné rozširovanie
inštitútu § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, ktorý je však výnimočným prostriedkom korektívu tvrdosti

práva. Žalovaný porušoval dobré mravy a poškodzoval práva žalobcu a ním zastupovaných nositeľov
práv, postupom ktorým žalovaný sledoval zneužitie práva, čomu nemohla byť poskytnutá právna
ochrana.

3.7 Reagujúc na odvolaciu námietku žalovaného o nepreukázaní uskutočňovania verejného prenosu

v ubytovacom zariadení žalovaného, žalobca uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil
a preukázal, že k verejnému prenosu zo strany žalovaného dochádzalo a preukázal aj dôvodnosť
uplatneného nároku. Žalobca bol toho názoru, že v konaní pred okresným súdom tvrdil a preukázal
skutočnosť,žežalovanýmalvosvojomubytovacomzariadeníumiestnenézvukovo-obrazovézariadenia
vybavené signálom; zároveň predložil súdu štatistiku vysielania základných slovenských televíznych

staníc s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli
v rozhodnom období obsahom verejného prenosu, neoprávnene uskutočňovaného žalovaným; predložil
aj štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov práv. Tu poukázal na inštitút kolektívnej
správy; mal za to, že aktívnu vecnú legitimáciu riadne preukázal.3.8 Čo sa týka namietaného nepreukázania novej verejnosti v ubytovacom zariadení, žalobca už
v žalobe tvrdil, že v roku 2018 mal žalovaný v izbách svojho ubytovacieho zariadenia umiestnené

TV prijímače vybavené signálom, čím boli naplnené všetky prvky verejného prenosu prezentované
žalovaným; tento uvedené skutočnosti nepoprel. Žalobca zotrval na tvrdení, že v konaní sa domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia z toho titulu, že žalovaný realizoval vo svojom zariadení verejný
prenos technickými prostriedkami bez získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, a teda bez
licencie, čím neoprávnene zasiahol do autorských práv, preto sa výška bezdôvodného obohatenia

odvíjala od licenčnej odmeny, ktorá bola v rozhodnom období zvyčajná za získanie takej licencie
a ktorú by za získanie licencie žalovaný zaplatil, keby predmety ochrany v správe žalobcu používal
oprávnene; za irelevantné tak označil preukazovanie miery obsadenosti ubytovacieho zariadenia.
Žalobca opätovne zdôraznil, že pre posúdenie nároku žalobcu bolo potrebné skúmať zvyčajnú odmenu,
za akú v rozhodnom období boli poskytované licencie iným používateľom; obsadenosť ubytovacieho
zariadenia nebola kritériom, ktoré by bolo potrebné pri určovaní výšky licenčnej odmeny zohľadňovať.

3.9 Na základe uvedeného mal žalobca za to, že v konaní riadne preukázal, že licenčné odmeny
boli zvyčajné a akceptované používateľmi predmetov ochrany. Tvrdenia žalovaného o nepreukázaní
výšky zvyčajnej licenčnej odmeny označil žalobca za účelovú obranu, ktorá nebola preukázaná žiadnym
dôkazom. V závere vyjadrenia žalobca poukázal na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, kedy

v skutkovo a právne obdobných sporoch bolo žalobcovi vyhovené.

4. K vyjadreniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný (replika), ktorý zotrval na svojej odvolacej
argumentácií; do pozornosti odvolacieho súdu dal uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. I. ÚS 116/2023 zo dňa 23.2.2023, ktorým ústavný súd prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti AGRISON, s.r.o., ktorá je členom AHRS a ktorá čelila žalobe žalobcu za rok 2015.
Vo zvyšnej časti je vyjadrenie žalovaného totožné s ním podaným odvolaním (prvými troma stranami
odvolania).

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k replike žalovaného (duplika) (rovnako ako žalovaný) uviedol len

totožnéskutočnostiakovpredchádzajúcomvyjadrení.Nažalovanýmpredloženérozhodnutieústavného
súdu sp.zn. I. ÚS 116/2023 zo dňa 23.2.2023 reagoval len doložením svojho vyjadrenia v danom konaní
o ústavnej sťažnosti; taktiež poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS
556/2021, ktorým tento v skutkovo a právne obdobnej veci ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú odmietol.

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods.1,2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods.1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie v zmysle § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6.1 Podľa § 387 ods.1,2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Po preskúmaní spisového materiálu mal
odvolací súd za to, že dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie bolo dostatočné pre rozhodnutie vo
veci; okresným súdom ustálený skutkový stav je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zistiteľný. Súd
prvej inštancie zároveň aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a vec správne právne posúdil.

7.1 Okresný súd zodpovedal všetky pre rozhodnutie relevantné otázky; správne ustálil podstatu
a účel autorského práva, vysporiadal sa s otázkou vecnej legitimácie strán sporu, dal odpoveď na
otázku uskutočňovania verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného; pri skúmaní výšky
žalobcom uplatneného bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo z dôvodu neoprávneného zásahu do

autorských práv, správne vychádzal z údaja o zvyčajnej odmene, zo Sadzobníka odmien žalobcu a z
počtu technických zariadení umiestnených v priestoroch ubytovacieho zariadenia prevádzkovaného
žalovaným.8. Nosnou odvolacou námietkou žalovaného bolo tvrdenie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu.

8.1 Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy jedna strana sporu predstavuje
subjekt práva a strana druhá je subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom
procese používa pojem vecná legitimácia. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie „také hmotnoprávne
postavenie,zktoréhovyplývasubjektu-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už

aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti
na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma
vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.“ (pozri rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/205/2009 zo dňa 29.6.2010).

8.2 Žalobca, ako organizácia kolektívnej správy v zmysle ustanovenia § 144 ods.1 Autorského zákona,

preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv, a to Oprávnením na výkon kolektívnej správy
č. MK-1587/2016-232/10421 udeleným mu Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky dňa 18.8.2016;
žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam

výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Každá z organizácií
kolektívnej správy zastupuje rôznych autorov, ktorí majú autorské práva k rozdielnym dielam. Uvedené
vyplýva z ustanovenia § 164 ods.1 Autorského zákona, v zmysle ktorého organizácia kolektívnej
správy vykonáva kolektívnu správu majetkových práv za nositeľov týchto práv; zastupuje ich v písomne
dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným

oprávnením. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa
ustanovenia § 164 ods.1 Autorského zákona, je takto vedená v evidencií organizácií kolektívnej správy
a môže tak uzatvárať hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na použitie diel všetkých
nositeľov práv, a to aj tých, ktorí síce neuzatvorili dohodu o kolektívnej správe, ale zároveň ani kolektívnu
správu k týmto dielam nevylúčili (§ 79 ods.1,2 Autorského zákona); ak nositeľ práv kolektívnu správu

práv nevylúčil, predpokladá sa, že je zastupovaný organizáciou kolektívnej správy.

8.3 Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že nároku uplatneného v tomto spore sa mohli domáhať
výlučne všetky organizácie kolektívnej správy spoločne ako nútené a nerozlučné spoločenstvo (§
77 a § 78 C.s.p.), tu odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 1Cdo/259/2021 zo dňa 28.2.2023, v ktorom konštatoval, že „povaha nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na poskytnutie odmeny, ktorá
nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného procesného spoločenstva.
Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne
také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo

vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali
nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný, a pokiaľ
nie je preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy
príslušná podľa druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne
vymáhať. Právna úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 autorského zákona neobmedzuje

žalobcu ako organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj
kolektívnu správu samostatne vo vlastnom mene. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť
vyjednávaciu pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené
osoby nútené spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie
autorských práv.“. Ak odvolateľ vyčítal okresnému súdu, že tento neaplikoval ustanovenie § 175 ods.1

písm.a) Autorského zákona, z obsahu ktorého žalovaný vyvodil, že organizácie kolektívnej správy
sú povinné vykonávať spoločnú správu, z dôvodu ktorého mali na strane žalobcu vystupovať všetky
organizácie kolektívnej správy (nakoľko tvoria nerozlučné a nútené spoločenstvo), akoby opomenul tú
skutočnosť, že nároky žalobcu za obdobie roka 2017 aj za žalovaného vysporiadala Asociácia hotelov
a reštaurácií Slovenska (ktorej je žalovaný členom), a to Dohodou o urovnaní; práva a povinnosti

z verejného prenosu vyplývajúce boli v zmysle uvedeného vysporiadané individuálne (so žalobcom),
nie so všetkými organizáciami kolektívnej správy spoločne. Argumentácia žalovaného o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu tak nemôže vzhľadom na uvedené obstáť. K obdobnému záveru
dospel aj súd prvej inštancie v bode 53. napadnutého rozhodnutia; v konkrétnostiach uviedol, žežalovanýuzatvorilsorganizáciamikolektívnejsprávySOZAaSlovgramsamostatnézmluvy,poukázalna
Dohodu o urovnaní za rok 2017, zároveň reagoval tvrdením, že „je možné vykonávať kolektívnu správu
individuálne jednotlivými organizáciami kolektívnej správy popri existencií dohody o spoločnej správe“.

Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel k záveru o nemožnosti výkladu ustanovenia § 175
ods.1 písm.a) Autorského zákona tak, ako ho prezentoval žalovaný, preto aj ním vznesená námietka
o formálnom neodcitovaní ustanovenia v texte rozhodnutia súdu prvej inštancie nebola dôvodná.

9. V konaní nebolo sporné, že žalovaný mal v rozhodnom období vo svojom ubytovacom zariadení

umiestnené obrazovo-zvukové zariadenia disponujúce televíznym signálom; uvedené vyplýva z verejne
dostupných údajov na webovej stránke ubytovacieho zariadenia spravovaného žalovaným (č.l.141) ako
aj z prílohy č. 1 k Príkaznej zmluve (č.l.10), ktorú uzatvoril žalovaný so Zväzom hotelov a reštaurácií
Slovenskej republiky (teraz Asociácia hotelov a reštaurácií Slovenska) dňa 7.9.2017; ubytovacie
zariadenie zaradené do kategórie hotel 4* disponovalo 78 kusmi obrazovo-zvukových zariadení
umiestnených na izbách, 4 kusmi televíznych prijímačov umiestnených v iných priestoroch a 2 kusmi

televíznych prijímačov nad 120 cm umiestnených v iných priestoroch (kongresová sála).

9.1 Vo vzťahu k odvolacej argumentácií žalovaného o nedostatočnom preukázaní neoprávneného
použitia diel formou verejného prenosu, odvolací súd uvádza, že verejným prenosom diela je
v zmysle ustanovenia § 27 ods.1,2 Autorského zákona verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými

prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho
bez tohto prenosu vnímať nemohli; vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie diela verejnosti
je verejným prenosom diela. Pojem verejný prenos diela vysvetlil aj Súdny dvor Európskej únie vo
viacerých svojich rozhodnutiach. Vo veci C-162/10 zo dňa 12.3.2012 Phonographic Performace Irone
Limited proti Írsku konštatoval, že „prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách

svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý
uskutočňuje verejný prenos“ . Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo
dňa 7.12.2006 vo veci C-306/05 SGAE proti Rafael Hoteles SL. V tomto prípade španielsky vnútroštátny
súd položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, ktorou mienil zistiť, či súkromná povaha
hotelových izieb zabraňuje tomu, aby diela sprístupňované prostredníctvom televíznych prijímačov v

priestoroch ubytovacieho zariadenia predstavovali verejný prenos diela v zmysle čl. 3 ods.1 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s
nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Európsky súdny dvor bol toho názoru, že poskytovanie
signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v izbách
tohto zariadenia (ako aj prítomným v ostatných priestoroch ubytovacieho zariadenia) je verejným

prenosom diela v zmysle uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ v citovanom rozhodnutí ďalej uviedol,
že „na účely verejného prenosu stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak, aby osoby, ktoré
ju tvoria, mali k nemu prístup“. Je tak zrejmé, že už len samotná objektívna možnosť verejného
prenosu (umiestnením zvukovo-obrazových zariadení v zariadení) napĺňa znaky verejného prenosu
predpokladané ustanovením § 27 Autorského zákona.

9.2 Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že len samotné umiestnenie obrazovo-zvukových
zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia nemožno subsumovať pod pojem verejný prenos, avšak,
poskytovanie signálu ubytovacím zariadením prostredníctvom týchto zariadení (nezávisle od ich
faktického použitia) už verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2001/290/ES z 22. mája 2011 predstavuje. Nakoľko v ubytovacom zariadení žalovaného
boli v rozhodnom období umiestnené televízne prijímače vybavené televíznym signálom, ktorý
umožňoval príjem obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo tým k ďalšiemu verejnému prenosu.
Na základe týchto skutočností bolo bez právneho významu aj samotné skúmanie obsadenosti
ubytovacieho zariadenia predložením knihy hostí; v súvislosti so žalovaným tvrdenou nevyhnutnosťou

takéhoto skúmania, ktorú odvolateľ vyvodil z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5Cdo/66/2020 zo dňa 27.10.2020, sa žiada už len dodať, že najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí
k žalovaným tvrdeným záverom o povinnosti skúmania obsadenosti ubytovacieho zariadenia nedospel,
súdom nižšej inštancie iba vytkol, že „nevykonali navrhnutý dôkaz ani neuviedli dôvod jeho nevykonania,
nevysvetlili prečo pre stanovenie rozsahu bezdôvodného obohatenia cez aplikáciu § 56 ods. 1 písm. g/

Autorského zákona (zákona 618/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov, pozn. odvolacieho súdu) nie je
významný rozsah obsadenosti ubytovacieho zariadenia.“. Napriek uvedenému nemožno neprihliadnuť
na skutočnosť, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie vyzval žalovaného na predloženie knihy hostí;výzva súdu ostala bez odpovede; v intenciách uvedeného by však ani samotné predloženie knihy hostí
by nezbavovalo žalovaného povinnosti uhradiť autorom odmenu za neoprávnené použitie diel.

10. Čo sa týka nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diela, tohto sa vo
svojom mene môže domáhať priamo autor (§ 58 ods.1 písm.i/ Autorského zákona) alebo vo vlastnom
mene v prospech nositeľov práv sa daného nároku môže domáhať organizácia kolektívnej správy (§ 169
ods.4 písm.b/). Ak by nositelia práv kolektívnu správu vylúčili, povinnosť plniť by vznikla žalovanému
priamo voči nim; uvedené však žalovaný v konaní netvrdil ani nepreukázal. Z tohto dôvodu bol žalovaný

povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu z použitia predmetov ochrany spravovaných žalobcom
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, t.j. žalobcu.

10.1 Tým, že žalovaný v rozhodnom období (1.1.2018 – 22.4.2018) v ním prevádzkovanom ubytovacom
zariadení uskutočňoval verejný prenos, ale k plneniu povinností (k zaplateniu odmeny) za použitie
audiovizuálnych diel nepristúpil, porušil majetkové práva autorov zastupovaných žalobcom; použitie diel

bez súhlasu nositeľov autorských práv a bez uhradenia licenčnej odmeny predstavuje neoprávnený
zásah do práv týchto autorov. Takýto zásah zakladá na strane žalovaného majetkový prospech a na
strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie. Na základe
uvedeného bol žalobca oprávnený a zároveň povinný domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

10.2 Rozsah nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnený zásah do autorských práv je
ohraničený rozsahom odmeny v čase neoprávneného zásahu obvyklej (§ 458a v spojení s § 442a ods.2
Občianskeho zákonníka). Pri jej určení okresný súd správne vychádzal z obsahu licenčných odmien
určených podľa Sadzobníka odmien žalobcu. Žalobca v priebehu konania preukázal, že v roku 2018

uzatvoril 747 hromadných rozšírených licenčných zmlúv, a to za odmenu určenú v zmysle Sadzobníka
odmien, čo ju robí odmenou obvyklou. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď v súlade so
Sadzobníkom priznal žalobcovi za obdobie od 1.1.2018 do 22.4.2018 sumu 872,32 Eur.

10.3 Pokiaľ žalovaný nesúhlasil so žalobcom určenou výškou odmeny za použitie diel ním

zastupovaných autorov, bol oprávnený obrátiť sa so žiadosťou o určenie obsahu zmluvy na súd (§ 165
ods. 8 Autorského zákona). Žalovaný však mal pred používaním a šírením diel v ním prevádzkovanom
ubytovacom zariadení v prvom rade možnosť viesť s organizáciou kolektívnej správy práv rokovania
smerujúce k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy v zmysle ustanovenia § 165 ods. 1 Autorského
zákona. Iniciatíva viesť s organizáciou kolektívnej správy práv rokovania predpokladaná ustanovením §

165 ods. 1 Autorského zákona by ale musela byť na strane používateľa, ktorý má (do budúcna) záujem
o použitie predmetov ochrany. Organizácia kolektívnej správy práv by až následne (po prejavení záujmu
používateľom) bola povinná viesť s takýmto subjektom rokovania smerujúce k uzatvoreniu zmluvy,
kedy by si používateľ mohol vyjednať lepšie podmienky; k uvedenému žalovaný v rozhodnom období
nepristúpil.

11. Jednou z odvolacích námietok žalovaného bolo tvrdenie, že okresný súd opomenul aplikovať
ustanovenie § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi; odvolací súd zdôrazňuje, že samotné konanie

žalovaného, ktorý neoprávnene zasiahol do práv autorov zastupovaných žalobcom, vylučuje, aby sa
v tomto konaní domáhal ochrany svojho právneho postavenia cez zásadu dobrých mravov.

12. Z odvolania zároveň vyplýva, že žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods.2
C.s.p.; mal za to, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď napriek vedomosti o prebiehajúcom

správnom konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky zamietol ním podaný návrh na
prerušenie konania bez toho, aby vyčkal na rozhodnutie správneho orgánu v danej veci. Vo vzťahu
k tejto námietke poukazuje odvolací súd na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Cdo/187/2021 zo dňa 20.7.2022, v ktorom konštatoval, že „...začatie správneho konania pred
Protimonopolným úradom Slovenskej republiky automaticky neznamená, že tvrdenia žalovaného sú

dôvodné, ani že žalobca zneužil dominantné postavenie a dopustil sa správneho deliktu, nakoľko
samotné začatie správneho konania nemôže tieto skutočnosti prejudikovať. Výsledkom konania môže
byť buď zastavenie správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky potom
ako žalobca riadne objasní dôvodnosť výšky licenčných odmien žalobcu alebo rozhodnutie o tom, žesa žalobca dopustil správneho deliktu, a v takom prípade Protimonopolný úrad Slovenskej republiky
rozhodne o uložení prípadnej pokuty žalovanému. Licenčné odmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom
období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné

odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne
udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad nie je cenovým
orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred
Protimonopolným úradom Slovenskej republiky bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil
správneho deliktu, ergo výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie...“

a ďalej aj „...dovolací súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho konania bolo vydanie bezdôvodného
obohatenia,naktorévznikolžalobcovinárokvdôsledkuvedoméhoaúmyselnéhoprotiprávnehokonania
žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu. Prípadný výsledok
správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky nemôže mať žiadnu relevanciu
pre predmetné súdne konanie. Rozhodnutie súdu v prejednávanej veci nezávisí od otázky, ktorá by na
základe podnetu žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky,

a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho
sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je rozhodujúce zistenie výšky
obvyklej licenčnej odmeny, t.j. odmeny za akú v rozhodnom období boli poskytované licencie iným
používateľom a preto pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka žalobcu bola dohodnutá s
inými používateľmi pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré žalobca poukazuje, možno

túto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška ktorej je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca.“. Na
základe uvedeného nepovažoval odvolací súd ani túto námietku žalovaného za opodstatnenú.

13. V dôsledku vyššie uvedených skutočností nebolo podané odvolanie spôsobilé spochybniť správnosť
rozhodnutia okresného súdu, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne v

prvej výrokovej vete ako aj v závislom výroku o trovách konania potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške trov konania

rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
uznesením.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 veta druhá
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).