Uznesenie – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. jún 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoEk/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107210582
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2107210582.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advocate s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX,
trvalo bytom C. XXX, o vymoženie 290,98 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Ing.

Roman Liščák, Námestie Sv. Michala 5, 920 01 Hlohovec, IČO: 34 028 340, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniuOkresnéhosúduPiešťanyzo7.novembra2022č.k.6Er/1152/2008-62,vspojenísdopĺňacím
uznesením Okresného súdu Piešťany zo 16. mája 2023 č. k. 6Er/1152/2008-92, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením potvrdzuje.

II. Povinnej a súdnemu exekútorovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil. O trovách exekúcie súd v uznesení nerozhodol. Rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 41, § 44
ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 E. p. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „E. p.“) ; § 1
ods.2,§2ods.1písm.a/ods.2písm.f/,§3ods.1zákona č.233/2019Z.z.oukončeníniektorých

exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“); § 3 ods. 1, § 4 ods.
1, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“); § 2 ods. 1 ZoOS (zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov); § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 3 a 4 , § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len O. z.); ako i s poukazom na Smernicu
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „smernica“). Vecne dôvodil neprijateľnosťou a neplatnosťou zmluvnej podmienky obsahujúcej
rozhodcovskú doložku, nachádzajúcu sa v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej
len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č. 4530030, uzavretej povinnou
a oprávnenou dňa 16.5.2006. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú
oprávnená opakovane používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti pri uzatváraní zmlúv rovnakého
druhu a neurčitého počtu. Takáto rozhodcovská doložka teda nepredstavuje individuálne dojednanie,

ktoré by mohla povinná pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť. Práve naopak, takto vyjadrená rozhodcovská
doložka splýva s ostatnými ustanoveniami zmluvných dojednaní zmluvy o úvere a povinná nemala
možnosť výberu. Ak by s rozhodcovskou doložkou nesúhlasila, znamenalo by to odmietnutie návrhu na
uzavretie zmluvy ako celku. Rozhodcovská doložka je súčasťou štandardných podmienok, preto vzniká
riziko, že spotrebiteľ nepoukáže na jej neprijateľnosť. V záujme ochrany spotrebiteľa je v súvislosti s
rozhodcovskou doložkou nevyhnutné, aby mal spotrebiteľ možnosť požiadať o ochranu všeobecný súd.

Rozhodcovská doložka zakotvená v zmluvných dojednaniach, túto požiadavku ochrany spotrebiteľa
nenapĺňa. Doložka je síce na jednej strane formulovaná tak, že spotrebiteľovi dáva možnosť obrátiťsa na všeobecný súd, avšak len za predpokladu, že by sám podaním žaloby takto založil právomoc
všeobecného súdu. V opačnom prípade je voľba na strane oprávneného, resp. dodávateľa. Ten si
následne môže vybrať či chce spor riešiť prostredníctvom všeobecného súdu alebo prostredníctvom

Stáleho rozhodcovského súdu. V dôsledku čoho povinná síce má možnosť uplatniť svoje práva na
všeobecnom súde, ale zároveň je povinná podrobiť sa konaniu na rozhodcovskom súde, ak konanie
vyvolá dodávateľ. Nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný Stálym rozhodcovským súdom, ktorý
svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci odvodil od neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 E. p. a preto je výkon exekúcie na jeho podklade

neprípustný. Skonštatoval splnenie podmienok na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ E. p.
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie. Iba v odôvodnení uviedol, že o trovách
exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.

2. Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie oprávnená, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Poukázala na skutočnosť, že 16.5.2006 uzavrela
s povinnou zmluvu o úvere č. 4530030, na základe ktorej jej poskytla úver vo výške 8.000 Sk (265,55
eur), povinná sa zaviazala túto sumu vrátiť zvýšenú o príslušný poplatok 5.120 Sk, t. j. celkovo zaplatiť
čiastku 13.120 Sk. Predmetná zmluva má podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v zmysle § 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na

ochranu spotrebiteľa nie je možná, pretože právny vzťah medzi oprávnenou a povinnou, s prihliadnutím
na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Má za to, že dodatočne sa nemožno dovolávať
inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa
Obchodného zákonníka) sama svojim konaním povinná vyvolala a iniciovala. Pre prípad posúdenia
predmetnej zmluvy súdom ako zmluvy spotrebiteľskej uviedla, že povinná uzavrela s

oprávnenou zmluvu o úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú VPPÚ. Priamo na prednej strane zmluvy
o úvere sa uvádza, že dlžník vyhlasuje, že súhlasí s VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto
zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy
vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy). Rozhodcovská doložka bola
dojednaná v 17. bode VPPÚ a je písaná čitateľným písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva

alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo
pred všeobecným súdom. Pokiaľ by súd nevyhovel argumentácii oprávnenej, znamenalo by to pre ňu
znemožnenie využitia rozhodcovského konania, hoci z O.z. v čase uzavretia zmluvy v žiadnom prípade
nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ani ho obmedziť. Prípustnosť
rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania komisie č.

98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských
sporov. Rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá
v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach. Uvedené
potvrdzuje aj fakt, že sa od klienta nevyžaduje aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu.
Časová verzia predpisu účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nijakým spôsobom neobmedzovala

použitie rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávnenou a povinnou
je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, keď umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa
ochrany svojich práv prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len preto
rozhodcovskádoložkanevyžadujeodpovinnej,abysporysoprávnenouriešilavýlučnevrozhodcovskom
konaní. Povinná mala teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje

právo. Platnosť právneho úkonu je potrebné hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického
zvažovania okolností, ktoré môžu ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Podľa ust. § 19 ZoRK podanie
žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky ako keby bola žaloba podaná na súd. Na
podporusvojejargumentácieoprávnenáoznačilarozhodnutiavyššíchsúdov.Prípustnosťrozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil rozsudok Vrchného súdu v Olomouci z 2.3.2011 sp. zn.

12Cmo 13/2010. Poukázala aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.10.2009 sp.
zn. 33Cdo/2675/2007, z 29.6.2010 sp. zn. 23Cdo 1201/2009, z 28.4.2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2010,
z 30.3.2009 sp. zn. 32Cdo 1590/2008, rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové z 1.3.2011 sp.
zn. 19Co 481/2010. Oprávnená má za to, že predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v
súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z tohto dôvodu

nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku, keďže nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa, ani od
neho nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Povinná si bola vedomá svojich
záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere ako aj VPPÚ.3. Povinná a súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.

4. V priebehu odvolacieho konania dopĺňacím uznesením zo 16. mája 2023 č. k. 6Er/1152/2008-92 súd
prvej inštancie rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E. p. v rozhodnom znení), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP a § 58 ods. 5 E. p. v rozhodnom znení),
po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla

2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom
2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
Podľa § 9a ods. 1 E. p. (v znení účinnom od 1. júla 2016 do 31. marca 2017), ak to povaha veci
nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).
Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne
správne rozhodol.
K námietke týkajúcej sa aplikácie noriem obchodného práva je potrebné poukázať na závery
ustálenej rozhodovacej praxe, ako aj judikatúry. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia

spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy, je treba vyhodnocovať
i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie
zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu). Normy
obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave
spotrebiteľských vzťahov, najmä v Občianskom zákonníku, pretože úprava normami spotrebiteľského

práva pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä v prípade spotrebiteľských úverov či
iných zmluvných typov neupravených v Občianskom zákonníku), ale aj ako korektív pre prípadné
ďalšie použitie noriem práva obchodného (porov. uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10CoE/85/2010-44).
Novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia O.z. už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu

Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka (na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3MCdo/12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O.z. (účinné
od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Predovšetkým je
potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako

rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa
uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O.z.
(napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka oprávnenej
o nutnosti favorizovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na

ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platilia platia
aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/95/2010 z 27.1.2011).
Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi účastníkmi konania je tzv.
absolútnymobchodno-záväzkovýmvzťahom,ktorýsariadirežimomObchodnéhozákonníkabezohľadu

na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych
vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O.z., podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia

pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č.
k. 5Co/716/2014-63, zo 16.12.2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O.z., ktoré sú pre
spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp.
zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19.6.2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O.z. na prospechspotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k
porušeniu ústavných práv veriteľa.
Súdprvejinštanciesprávnekvalifikovalprávnyvzťahzaloženýpredmetnouzmluvouakospotrebiteľskou

zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).
Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v

súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa
boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky
zákonník (ktorými novelami bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane
spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré
sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do
vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ)

domáhaťochranysvojichprávnaSúdnomdvoreEurópskejúnieažiadaťoposúdenienesúladunárodnej
úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89,
Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired
v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť
vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho

komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný
k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc
(tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho
faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného

postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície
nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O.z. vychádzať zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie
reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj
definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia
vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Prijatie opačného názoru by malo za následok, že súdy by už

nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec
alebo len formálne). Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré by mali byť dané
už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom nie je spôsobilé nič zmeniť. Z
uvedeného dôvodu ako alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie je potom možnosť zastavenia
exekúcie a súčasne náležitým procesným nástrojom tam, kde práve pri rozhodovaní o udelení poverenia

došlo k povereniu, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doložky
(dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu,
ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 E.p. Exekučný súd má povinnosť počas

celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného
exekučného titulu (porov. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 ECdo/24/2013, 6 Co 31/2013,
sp.zn. 1 Cdo 52/2010, sp.zn. 3 Cdo 210/2011, sp.zn. 6 Cdo 135/2012).
Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil
zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti)

preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98
Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro).

Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov má byť
garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve znamená
zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi. Princíp
ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov, ale ajprocesnoprávnych noriem. Povinný, ktorý je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení spotrebiteľa,
je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti procesnoprávnych
vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby mu výkon práva dodávateľa nebol neodôvodnene na

ujmu. Výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť zneužívajúci (na uvedené procesné postavenie
spotrebiteľa poukázal napríklad už Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 25CoKR/3/2015
z 2.3.2015).
Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou vnútroštátnou judikatúrou, ako i judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie aj bez návrhu posúdil nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi

poskytovateľom úveru a spotrebiteľom (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-40/08
Asturcom Telecomunicaciones), ktorá predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy prvej inštancie,
ako aj odvolacie súdy, sú povinné postupovať v konaní v súlade s ňou.
Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava § 53 ods. 3 O.z., okrem uvedeného
výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné, sa vyznačuje tiež tým, že výpočet je

len demonštratívny, teda príkladný bez možnosti nahliadania naň ako na úplný. S poukazom na
povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, bol daný dôvod na vyhodnotenie predmetnej
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber
medzirozhodcovskýmavšeobecnýmsúdom,nútiacejhovšakpreprípadzvoleniarozhodcovskéhosúdu

dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť výberu medzi rozhodcovským
súdom a všeobecným súdom bola povinnému ako spotrebiteľovi daná len v prípade, že to bude
spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu často ani nedochádza), no v prípade iniciovania konania
dodávateľombolamožnosťpodaniažalobynavšeobecnýsúdvzmysledoložkyvylúčená.Neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky bola už predmetom posúdenia dovolacím súdom

v iných veciach (porov. napr. 6 ECdo/1/2020, 6 ECdo 256/2013 6 CoE 109/2013, 6 ECdo 268/2013 6
CoE 116/2013, 6 ECdo 269/2013, 6 CoE 117/2013, 6 ECdo 278/2013, 6 CoE 133/2013, 6 ECdo
283/2013, 6 CoE 19/2013, 7 ECdo/115/2014, 7 CoE/67/2014).
Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdil. Potvrdzujúci výrok sa vzťahoval aj na rozhodnutie o vyhradení rozhodnutia

o trovách exekúcie samostatnému uzneseniu (v dopĺňacom uznesení), voči ktorému odvolacie námietky
vznesené neboli.

6. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov.

rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05).

7. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1, § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 CSP, keďže oprávnená nebola v odvolacom konaní úspešná, vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania povinnej a súdnemu exekútorovi. Ak si účastník konania náhradu trov konania

neuplatní, ani mu podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov
CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu nárok na náhradu trov konania
nepriznáva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018). Povinnej
a súdnemu exekútorovi, ktorým v odvolacom konaní trovy konania nevznikli, ani si ich neuplatnili,
náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

8. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).