Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 6, 2023

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/80/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618010299
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Bebčáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5618010299.3

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej a sudcov JUDr.
Marcely Malatkej a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 7. júna 2023, o odvolaní
obžalovaného U.. U. V. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/65/2018 zo dňa
3.8.2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného U.. U. V. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/65/2018 zo dňa 3.8.2022 v spojení s
opravným uznesením, č.k. 2T/65/2018-979 zo dňa 18.11.2022, bol obžalovaný U.. U. V., uznaný vinným
z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:

dňa 18. 08. 2016 v čase okolo 17.55 hod. viedol ako vodič osobné motorové vozidlo značky Audi
A4, ev. čísla PP 355 CT, po ceste č. I/72 v smere na Brezno, pričom v km 92,300 pri obci Vyšná
Boca, okres Liptovský Mikuláš, predbiehal dve pred sebou idúce motorové vozidlá prejdením do ľavého
protismerného pruhu cestnej komunikácie v čase, keď po ceste č. I/72 v smere Brezno - Liptovský
Mikuláš vykonávala jazdu na motocykli značky BMW R1200GS, ev. čísla ULE408, MPZ: Maďarsko,
vodička R. U., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Z. H. XXXX/X, M., ktorej tým vytvoril nebezpečnú situáciu,
na ktorú ona reagovala brzdením, pričom následne prešla po strate smerovej stability pri brzdení s
motocyklom do protismerného jazdného pruhu, kedy už technicky motocykel neovládala, kde došlo k
zrážke motocykla s ľavou prednou časťou osobného motorového vozidla značky Audi A4, ev. čísla PP
355 CT, ktoré viedol obžalovaný a tento sa po ukončení predbiehacieho manévru vrátil späť do svojho
jazdného pruhu, pričom pri dopravnej nehode došlo k ťažkému zraneniu vodičky R. U., ktorá utrpela
poúrazovú disekciu hrudnej aorty, začínajúcu tesne za aortálnym oblúkom v dĺžke 30 mm typ Stanfod B.,
poúrazové krvácanie do ľavej pohrudničnej dutiny a do medzihrudia s prítomnosťou voľného vzduchu v
medzihrudí, poúrazovú perforáciu hrubého čreva v časti označovanej ako colon transversum s vyliatím
obsahu čreva do dutiny brušnej a následným difúznym bakteriálnym zápalom a prítomnosťou voľného
vzduchu v dutine brušnej, vykĺbenie os lunatum (mesiačikovej kosti) na pravom zápästí, zlomeninu
vnútorného členka vľavo, zástavu srdca s nutnosťou otvorenej masáže srdca, ktoré zranenia si u
nej vyžiadali dobu liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života na 2-3 mesiace s predpokladom
trvalých následkov.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovaný U.. U. V. podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. s použitím§
38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 56 ods. 1, 2 Tr. zák. odsúdený na peňažný trest vo výmere 600
Eur s náhradným trestom 2 mesiace. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd odkázal poškodenú spoločnosť
Dôvera, a.s. s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný U.. U. V. ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice
o hlavnom pojednávaní. Zahlásené odvolanie obžalovaný zdôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu

písomným podaním zo dňa 7.10.2022, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš elektronicky dňa
7.10.2022, a to nasledovne:

Odvolanie obžalovaného je rozdelené do 84. bodov, pričom v úvode pod bodmi 1. až 11. je zhrnutý
doterajší priebeh dokazovania na hlavnom pojednávaní a popísané rozhodnutia súdu prvého stupňa
a súdu druhého stupňa. Po tom, ako bolo obžalovanému doručené uznesenie odvolacieho súdu,
sp.zn. 2To/29/2021 zo dňa 20.10.2021, konkrétne dňa 04.02.2022, súdu prvého stupňa bolo následne
predložené Doplnenie č. 1 Znaleckého posudku č. 26/108, pod por. č. 43/2022 zo dňa 19.06.2022.
Dňa 03.08.2022 bol na hlavnom pojednávaní vyhlásený napádaný rozsudok, na ktorom obhajca
obžalovaného podal odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku, vrátane konania, ktoré predchádzalo
napádanému rozsudku. Napádané rozhodnutie obžalovaný považuje za vecne nesprávne a nezákonné
a en bloc arbitrárne. V bodoch 15. až 30. odvolania obžalovaný poukazuje na rozhodovanie súdu
druhého stupňa a okolnosti, ktoré boli vytýkané súdom druhého stupňa súdu prvého stupňa, čo len
konštatuje. Následne v bode 30. odvolania uvádza, že súd prvého stupňa vykonal nové dokazovanie
- oboznámením obhajobou obžalovaného predloženého Znaleckého posudku č. 2 a výsluchom znalca
Ing. N.. Obžalovaný opakovane zdôrazňuje, že v trestnej veci obžalovaného je esenciálne posúdiť
existenciu príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného a následkom takéhoto konania v súvislosti
s právnou kvalifikáciou skutku uvedeného v obžalobe prokurátorky. Skutok, ktorý sa obžalovanému
kladie za vinu, má v zmysle opisu skutku v obžalobe (ako aj v napádanom rozsudku) spočívať
vo vytvorení „nebezpečnej“ situácie pri predchádzaní, na ktoré reagovala poškodená (nevhodným
brzdením, brzdením spôsobujúcim neovládateľnosť motocykla), v dôsledku čoho došlo ku zrážke
motocykla poškodenej s autom obžalovaného. Samotný odvolací súd v uznesení odvolacieho súdu
II uvádza, že treba „zvážiť a právne posúdiť, či možno od vodičky motocykla vyžadovať obrovskú
mieru predvídavosti a odhadu kinematických a kinetických závislostí a v nemalej miere aj pevné nervy
motocyklistky“. Obžalovaný má za to, že túto otázku už znalec Ing. N. jasne zodpovedal, nakoľko
toto nie je otázka právna, ale otázka výsostne odborná, keďže aj primeranosť reakcie vodiča na
vzniknuté situácie na cestnej komunikácii je otázkou odbornou. Technika jazdy obžalovaného nebola
z technického hľadiska príčinou dopravnej nehody, bola to len kauzálna súvislosť, ako motocyklistka
reagovala. Ing. N. v Znaleckom posudku č. 2 identifikoval taktiež viaceré flagrantné porušenia správnej
techniky jazdy poškodenou v súlade s právnymi predpismi na úseku cestnej premávky, ktoré práve v
kontexte odvolacím súdom vysloveného apelu, ktorý je vyššie citovaný, odpovedajú jednoznačne na
odvolacím súdom nastolenú otázku, a to v tom smere, že od poškodenej sa nevyžaduje „obrovská
miera predvídavosti a odhadu kinematických a kinetických závislostí“ ako to uvádza odvolací súd,
ale úplne by postačilo dodržanie základných pravidiel cestnej premávky zo strany poškodenej (t.j.
nejazdenie zipsovo, mimo pravého okraja vozovky, nejazdenie v nedostatočných rozostupoch so
spolucestujúcim motorkárom, správna vedomosť poškodenej o tom, či jej motorka má a alebo nemá
brzdný systém ABS a následné nespanikárenie a nesprávne realizovaná technika brzdenia, ktorá
vyústila do nehodovej udalosti), úplne postačujú na to, aby súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby.
Ing. N. jednoznačne konštatoval, že z technického hľadiska je možné konštatovať i napriek rozdielnym
výpovediam vodičky o spôsobe brzdenia a výpovede vodičky o integrovanom brzdnom systéme, ale s
ohľadom na šmykovú stopu, že k šmyku motocykla došlo nesprávnym spôsobom brzdenia motocyklistky.
Ďalšie pochybenie vodičky (a už vôbec nie obrovská miera predvídavosti, ktorú v ostatnom zrušujúcom
uznesení fabuluje odvolací súd) v kontexte úlohy znalca v zadefinovanej druhej otázke Znaleckého
posudku č. 2 znalca Ing. N., ktorej podstatou bolo posúdenie správania a techniky jazdy vodičky z
hľadiska jej správnosti v kontexte jej povinností vyplývajúcich z výstražnej značky A34 v smere jej jazdy
a posúdenia, ako na túto značku pri dodržaní pravidiel cestnej premávky mali motocyklisti reagovať,
znalec opäť identifikoval závažné porušenie povinností poškodenej majúcich priamy negatívny vplyv
na vznik a priebeh dopravnej nehody, keď uviedol, že z technického hľadiska je možné konštatovať,
že uvedená dopravná značka upozorňovala na všetky uvedené nedostatky na ceste a jej smerové
vedenie v úseku 2 km za ňou, na ktorú mala motocyklistka reagovať a prispôsobiť rýchlosť jazdy.
Znalec Ing. N. v odpovedi na otázku č. 5, ktorá sa zaoberá zodpovedaním otázky, ako sa mohla
v prípade nedodržania pravidlami cestnej premávky predpísanej vzdialenosti medzi motocyklistami
prejaviť na vzniku a priebehu dopravnej nehody, opäť identifikuje zásadné pochybenia poškodenej
ako aj spolucestujúceho druhého motocyklistu, keď uvádza, že motocykle sa pohybovali v tzv. „zipse“.
Aby bol dodržaný bezpečný bočný odstup motocyklov pri náhlom brzdení prvého motocykla, pri ich
jazde v pravom jazdnom pruhu, musel by byť dodržaný bezpečný bočný odstup druhého motocykla
pri prejazde okolo brzdiaceho prvého motocykla 1,65 m, teda je možné konštatovať, že spôsob jazdy
motocyklov v danom čase bol nesprávny. Taktiež bol nesprávny spôsob premávky motocyklistky približne

v strede pravého jazdného pruhu a v rozpore s pravidlami cestnej premávky. Pri takomto spôsobe
jazdy motocyklistka obmedzovala premávku vozidiel za ňou, a to tak, že mali sťažené podmienky
na jej predchádzanie. Taktiež, pri takomto spôsobe jazdy motocyklistky sa predlžuje jej reakčný čas,
a to z toho dôvodu, že musí sledovať dopravnú situáciu pred sebou, ale keďže jazdí v strede
vozovky a obmedzuje premávku vozidiel za sebou, musí taktiež nepretržite v spätných zrkadlách túto
situáciu vyhodnocovať. Toto sú všetko prvky, ktoré priamo vplývali na priebeh kolíznej situácie. Z
vykonaného dokazovania a predložených znaleckých posudkov je tak predsa zrejmé, že ohrozujúcu
situáciu vytvorila poškodená a nie obžalovaný. Apel odvolacieho súdu v uznesení odvolacieho súdu II
na posúdenie potreby nadštandardne silných nervov nemôže kriminalizovať obžalovaného za znalcami
a z vykonaného dokazovania konštatovanej správnej techniky obžalovaného pri predchádzaní za
situácie, kedy obžalovaný neporušil žiadne pravidlo cestnej premávky. Taktiež podľa znalca Ing.
N. je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že poškodená vedela, že motocykel nie je vybavený
ABS. Aj táto skutočnosť mala podstatný vplyv na spôsob použitej techniky brzdenia, ktorá je iná
pri motocykloch vybavených ABS a pri motocykloch, ktoré ABS nemajú integrované. Inak a veľmi
simplicitne povedané, poškodená porušila snáď všetky dopravné pravidlá, ktoré v danom okamihu
porušiť mohla a zareagovala na situáciu najhoršie, ako len mohla, čím ona sama a jediná spôsobila
predmetnú dopravnú nehodu tak z technického, ako aj právneho hľadiska. Neexistuje teda príčinná
súvislosť v trestnej veci obžalovaného s konaním obžalovaného a následkom takéhoto údajného konania
v súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku uvedeného v obžalobe prokurátorky, ktorý má spočívať
vo vytvorení (obžalovaným) „nebezpečnej“ situácie, pri predchádzaní, na ktorú reagovala poškodená
(nevhodným brzdením spôsobujúcim neovládateľnosť motocykla), v dôsledku čoho došlo k zrážke
motocykla poškodenej s autom obžalovaného. Takéto tvrdenie je arbitrárne a vo vykonaných dôkazoch
nemajúce oporu, nakoľko ani jeden znalec, či už v predložených znaleckých posudkoch, alebo v rámci
výsluchov neuviedol, že by obžalovaný svojim predchádzacím manévrom ohrozil iných účastníkov
cestnej premávky a ani žiadny znalec explicitne neuviedol, že by kohokoľvek obmedzil. Taktiež žiadny
znalec neuviedol a ani z iného vykonaného dôkazu nevyplýva, že obžalovaný porušil pravidlá cestnej
premávky pri predchádzaní v pravotočivej zákrute z dôvodu obmedzeného výhľadu obžalovaného
v dôsledku polygónu sklonu na vnútornej strane pravotočivej zákruty. Z vykonaného dokazovania
nevyplýva, že by obžalovaný predchádzal naraz dve motorové vozidlá, a to ešte jedno s prívesným
vozíkom, taktiež nebolo preukázané, že by mal obžalovaný zhoršený výhľad pri predchádzaní, a teda
samotný znalec uviedol, že obžalovaný predchádzať mohol a tento predchádzací manéver aj napokon
správne uskutočnil, a teda neohrozil žiadneho účastníka cestnej premávky a ani dokonca neobmedzil.
Obžalovaný ďalej žiada, aby odvolací súd dôsledne a hlavne správne aplikoval v trestnej veci judikovaný
princíp obmedzenej dôvery v doprave, pričom poukazuje na rozhodnutie judikované Najvyššieho súdu
ČSR zo dňa 14.7.1981, sp. zn. 3 Tz 20/81, ktoré cituje, zároveň poukazuje na čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky. Podstatou tohto rozhodnutia je, pokiaľ vodič reaguje nesprávne na nebezpečnú
situáciu, ktorú vyvolal iný účastník cestnej premávky porušením jej pravidiel tak, že nezabránil dopravnej
nehode, pričom pri správnej reakcii by ešte bolo možné dopravnej nehode predísť, možno ho činiť za
nehodu zodpovedným len vtedy, pokiaľ mu za voľbu nesprávneho riešenia situácie je možné pričítať
zavinenie. I keď nehodu spoluzavinil nesprávnou reakciou na vzniknutú situáciu, nemožno spravidla
posudzovať jeho konanie ako porušenie dôležitej povinnosti v zmysle § 223 ods. 2, resp. § 224 ods. 2 Tr.
zák. Dôsledné uplatnenie princípu obmedzenej dôvery musí znamenať oslobodenie obžalovaného spod
obžaloby a nie jeho odsúdenie, nakoľko pri správne realizovanom predchádzacom manévri mohol a
mal obžalovaný predpokladať správnu reakciu poškodenej na vzniknutú dopravnú situáciu. Obžalovaný
v ďalšom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Sžd/1/2010 zo dňa
21.01.2011, ktorý v časti 61. cituje. Podľa názoru obžalovaného absentuje naplnenie subjektívnej stránky
trestného činu, pretože mylné panické vyhodnotenie situácie poškodenou nemôže byť akousi mierou,
podľa ktorej sa bude posudzovať trestnoprávna zodpovednosť obžalovaného a toto nezakladá ani
nevedomú nedbanlivosť. Obžalovaný opätovne zdôrazňuje, že nevytvoril „nebezpečnú“ situáciu, nie
je daná subjektívna stránka trestného činu, a to k žiadnemu obligatórnemu znaku skutkovej podstaty
trestného činu ublíženia na zdraví. Pokiaľ súd prvého stupňa vo svojom poslednom rozsudku poukazuje
na právny názor odvolacieho súdu, tento je úplne rozporný s novo vykonaným dokazovaním, po
ostatnom vrátení veci súdu prvého stupňa sa zmenil skutkový stav v tom smere, že ešte viac preukázal
absolútnu nevinu obžalovaného. Obžalovaný teda výslovne namieta arbitrárnosť a neodôvodnenie,
zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napádaného rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa odvoláva na
záväznosť právnym názorom odvolacieho súdu, a to najmä s poukazom na zmenu dôkazného stavu, a to
Znalecký posudok č. 2 a výsluch znalca Ing. N.. Odvolací súd predsa nepoznal zmenený skutkový stav, a
teda jeho právny názor nemohol byť ani súdu prvého stupňa zrejmý. V ďalšej časti odvolania obžalovaný

poukazuje na nedostatky v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa pod bodom 67. až 79., pričom
v značnej miere cituje z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. V danom ohľade s poukazom na
potrebu umelej izolácie javov, obmedzujúca len na z trestno-právneho hľadiska relevantný antecedent
a z trestnoprávneho hľadiska relevantný konsekvent, ako aj s poukazom na už vykonané dokazovanie
a apelujúc na potrebu aplikácie princípu obmedzenej dôvery v doprave, možno jednoznačne uzavrieť,
že v prípade obžalovaného zjavne absentuje subjektívna stránka trestného činu vo forme čo aj len
najľahšej formy zavinenia, t.j. nevedomej nedbanlivosti, a to ku všetkým obligatórnym znakom skutkovej
podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, pričom už samotný skutok podľa opisu skutku obžaloby
sa nestal, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný nevytvoril „nebezpečnú“
situáciu pre poškodenú, a tak nielen, že skutok nie je trestným činom, ale skutok sa ani len nestal. V
bode 81. odôvodnenia odvolania obžalovaný poukazuje na neprimeranú dĺžku doterajšieho trestného
konania, konkrétnymi citáciami čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rozhodnutiami ESĽP, ktoré konkrétne cituje, pričom
v závere v tejto časti konštatuje, že celé trestné konanie, vzhľadom na dĺžku trestného stíhania, s čím
sa konajúci súd prvej inštancie v napádanom rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal a obžalovaný
má za to, že konajúci súd by mal aj vzhľadom na pomalosť vyšetrovania upustiť od potrestania, nakoľko
sa jedná o nedbanlivostný trestný čin. V bode 82. odôvodnenia odvolania obžalovaný polemizuje s
nevysporiadaním sa s materiálnym korektívom v súlade s ust. § 10 ods. 2 Tr. zák. Práve s prihliadnutím
na charakter skutku, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, keďže konkrétne ide o prečin. V bode 83.
odvolania obžalovaný poukazuje na nevysporiadanie sa s princípom ultima ratio zo strany konajúceho
súdu, ktorý bol opomenutý ako zásada subsidiarity trestno-právnej represie a nástup trestného stíhania
ako poslednej možnosti. Obžalovaný má tak za to, že vzhľadom na vyššie uvedené, obsah trestného
spisu, ako aj dĺžku konania napádaného rozhodnutia, že v jeho prípade nedošlo k spáchaniu trestného
činu a táto skutočnosť by sa mala posúdiť len ako priestupok (správny delikt, a to za použitia princípu
ultima ratio, vzhľadom na spoločenskú nebezpečnosť skutku kladeného obžalovanému za vinu a
vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol spáchaný a mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho
závažnosť nepatrná, a to vo vzťahu ku všetkým predchádzajúcim skutočnostiam, pričom takýto skutok
nikdy nemôže byť posúdený voči obžalovanému ako trestný čin, a to z dôvodu, že poškodená pred a
pri dopravnej nehode porušila snáď všetky pravidlá cestnej premávky a obžalovaný neporušil ani jediné
pravidlo cestnej premávky. Poškodená zareagovala na iné motorové vozidlo ako vozidlo obžalovaného,
najhoršie ako len mohla, spôsobila predmetnú dopravnú nehodu tak z technického hľadiska, ako aj
právneho hľadiska, viacnásobne Ing. N. explicitne uviedol, že obžalovaný nevytvoril nebezpečnú situáciu
a nikdy explicitne neuviedol, že by dokonca poškodenú čo i len obmedzil; Ing. N. v Znaleckom posudku
č. 2 explicitne uvádza v odpovedi na otázku č. 9, ako veľmi podrobne v kapitole dojazd vozidiel vysvetľuje
a na podklade vedeckých metód vypočítava, že vodička motocykla (poškodená) reagovala brzdením
na biele vozidlo a nie na vozidlo obžalovaného. Obžalovaný nevytvoril „nebezpečnú“ situáciu (explicitne
to uvádza znalec Ing. N. a znalec Ing. N.). V bode 84. odvolania, teda na základe vyššie uvedených
okolností, aj s poukazom na predchádzajúce písomné vyjadrenia, či ústne prednesy obžalovaného a
jeho obhajcov, obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu odvolaciemu súdu navrhuje, aby odvolací
súd na základe odvolania obžalovaného podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, že podľa
ust. § 285 písm. a), písm. b) a písm. c) Tr. por. oslobodil obžalovaného spod obžaloby, nakoľko nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, skutok, skutok nie je trestným činom a
nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného písomne nevyjadril.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného sa pred odvolacím súdom konalo v neprítomnosti
obžalovaného U.. U. V., ktorý ospravedlnil svoju neúčasť a požiadal o vykonanie verejného zasadnutia
v jeho neprítomnosti, na čo boli splnené zákonné podmienky. Na verejnom zasadnutí bol zastúpený
oboma zvolenými obhajcami L.. U. U. a L.. D. H., MBA. Prítomný obhajca na verejnom zasadnutí do
zápisnice o verejnom zasadnutí doplnil odôvodnenie odvolania v tom smere, že časť skutkovej vety
„vytvoril nebezpečnú situáciu“ nie je preukázaná obsahom spisu, naopak to po doplnení znaleckého
posudku znalca C.. X. N. možno ustáliť, že obžalovaný ani nevytvoril nebezpečnú situáciu, ani neohrozil
poškodenú, ani ju neobmedzil. V čase, keď súd druhého stupňa vydával zrušujúce rozhodnutie, takýto
znalecký posudok neexistoval, a teda naň ani krajský súd nemohol reagovať. Znalci Ing. N. a Ing. N.
zhodne hovoria, že obžalovaný nevytvoril nebezpečnú situáciu a ani neohrozil poškodenú. Ich závery
sa rozchádzajú v tom, že Ing. N. hovorí, že za všetko môže poškodená, lebo keby jazdila v pravom
pruhu aj bez ABS, bola by to bývala v pohode ubrzdila, ale jazdila zipsovo, nesprávne a nedostatočne
reagovala. Keďže táto časť je kľúčová v skutkovej vete obžaloby a v skutkovej vete rozsudku vytvoril

nebezpečnú situáciu, tak prvostupňový súd nepostupoval v súlade so zásadou in dubio pro reo ani
zásadou náležitého zistenia skutkového stavu a jeho povinnosťou v súlade so zásadou tzv. „Perna testu“,
ktorý bol koncipovaný v rozsudku Veľkého senátu ESĽP zo 6.5.2003 č. 48898/99 a doplnený druhýkrát
rozsudkom Veľkého senátu ESĽP z 18.12.2018 č. 36658/05. Za daného stavu bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie samostatne dopočuť oboch znalcov a následne ich konfrontovať k tomu, kto vytvoril
nebezpečnú situáciu a v čom sa rozchádzajú, keď znalec Ing. N. hovorí, že mohol maximálne obmedziť
obžalovaný poškodenú, naproti tomu znalec Ing. N. hovorí, že ju ani neobmedzil, ani neohrozil. Preto
obhajoba trvá na tom, aby odvolací súd dopočul Ing. N. k týmto nezrovnalostiam, čo neurobil súd prvej
inštancie a potom konfrontoval znalcov Ing. N. s Ing. N.. Lebo toho času časť skutkovej vety, že „vytvoril
nebezpečnú situáciu“ nie je preukázaná, ale je preukázaný opak, ak by aj súd chcel preformulovať
skutkovú vetu, tak to nemôže, lebo ich závery sa rozchádzajú. V prípade, že odvolací súd neurobí
navrhovaný úkon obhajobou, navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Práve s ohľadom na „Perna test“, ktorý hovorí o troch zložkách a jednou z
nich je, že žiadosť o doplnenie dokazovania bola prednesená najneskôr do rozhodnutia odvolacieho
súdu, bola odôvodnená a týkala sa podstaty konania, preto má za to, že to splnené je. Potom nasledujú
ďalšie dva testy, ktoré zaťažujú súd, ak ich odmietne vykonať. Preto za danej situácie pre hospodárnosť
konania, nech je vykonané takéto dokazovanie pred odvolacím súdom alebo je to zrušené a prikázané
okresnému súdu takéto dokazovanie vykonať. S ostatným sa súd prvej inštancie vysporiadal, ale s týmto
bohužiaľ nie, a to ostalo sporné. Preto za daného stavu s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou,
nemožno konštatovať, že skutok, za ktorý je obžalovaný neprávoplatne odsúdený sa stal presne tak,
ako je uvedený v skutkovej vete, keď neboli dokonfrontovaní znalci k týmto otázkam. Až po zodpovedaní
týchto otázok si súd prvej a druhej inštancie môže na to s konečnou platnosťou vytvoriť právny názor. Bez
toho bude porušené právo obžalovaného na obhajobu. Zároveň obhajca JUDr. U. doplnil, že na mieste
dopravnej nehody boli ďalšie štyri vozidlá, ktoré zastali s dostatočným odstupom od obžalovaného,
dokonca vozidlo, ktoré predbiehal, zastalo s takým odstupom od miesta dopravnej nehody, že vodič tohto
vozidla aj s prívesným vozíkom sa dokázať otočiť na ceste, t.j. že musel mať odstup od dopravnej nehody
minimálne 15 metrov. Súd sa musí vyporiadať aj s otázkou, ako je možné, že ostatní vodiči situáciu
zvládli a či príčinou dopravnej nehody bolo vytvorenie nebezpečnej situácie alebo nezvládnutie riadenia
motocykla poškodenou. Uvedené treba chápať vo vzájomných súvislostiach u všetkých účastníkov
cestnej premávky.
Po prednesení doplnenia odvolania obhajcom, obhajca na otázku predsedníčky senátu, prečo potom
na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 03.08.2022, po prečítaní listinných dôkazov a
výsluchu znalca Ing. X. N. nepredniesli ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania uviedol ako dôvod, že
súd prvej inštancie rozhodol prekvapivým rozsudkom, keďže dvakrát oslobodil klienta a v čase, keď sa
klient prostredníctvom obhajcu vyjadrovať k ďalšiemu dokazovaniu, netušil, že súd prvej inštancie ho po
dvoch oslobodzujúcich rozsudkoch odsúdi. Následne, potom senát podľa § 298 Tr. por., s poukazom na
§ 272 ods. 3 Tr. por. odmietol vykonať dôkazné návrhy prednesené obhajcom na verejnom zasadnutí, a
to dopočuť znalca Ing. F. N. a následne vykonať konfrontáciu medzi Ing. F. N. a Ing. X. N., a to z dôvodu,
že považoval skutkový stav za zistený v dostatočnom rozsahu pre potreby spravodlivého rozhodnutia
vo veci samej, s poukázaním na dôvody, ktoré budú následne ďalej rozvedené nižšie v odôvodnení
rozhodnutia krajského súdu.
Prokurátor na verejnom zasadnutí zotrval na všetkých vyjadreniach produkovaných v priebehu trestného
konania, na rozdiel od obhajoby považoval skutkový stav za dostatočne zistený, a preto navrhol
postupom podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného zamietnuť. Obhajcovia obžalovaného navrhli,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, eventuálne aby
obžalovaného oslobodil z tých trov dôvodov, ktoré uviedli.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku (výrok o vine, výrok o treste), proti ktorým odvolateľ (obžalovaný U.. U. V.)
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby,
ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil
potom, že odvolanie podané obžalovaným bolo podané oprávnenou osobou, proti výrokom rozhodnutia,
proti ktorým je prípustné, v zákonom stanovenej lehote, avšak je v celom rozsahu nedôvodné.

Krajský súd na úvod pripomína, že v prípade aktuálne preskúmavaného rozsudku na podklade odvolania
obžalovaného, sa jedná o v poradí už tretí vo veci vyhlásený rozsudok súdom prvého stupňa. Prvý vo
veci vyhlásený rozsudok zo dňa 22.1.2020 bol na podklade odvolania prokurátora zrušený rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/28/2020 zo dňa 9.9.2020 a to z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm.
b), c) Tr. por. a vec bola podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Druhé rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci t.j. oslobodzujúci
rozsudok vyhlásený v tejto veci súdom prvého stupňa dňa 16.12.2020 bol na základe prokurátorom
podaného odvolania odvolacím súdom z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušený a podľa
§ 322 ods. 1 Tr. por. vec bola vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol (uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 2To/29/2021 zo dňa 20.10.2021).

Krajský súd primárne uvádza, že okresný súd v rámci ďalšieho postupu konal dôsledne v intenciách
tohto zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a spravoval sa právnym názorom, ktorý vo svojom
rozhodnutí vyslovil odvolací súd.

Plniac si prieskumnú povinnosť, na podklade obžalovaným podaného odvolania proti tretiemu
vo veci vyhlásenému rozsudku okresného súdu zo dňa 3.8.2022, oboznámiac sa s napadnutým
rozsudkom, dôvodmi odvolania, ako aj celým na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom, odvolací súd
predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného skutku (právne
kvalifikovaného ako prečin ublíženia na zdraví § 157 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok
výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo
k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva
obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom
rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.
Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené
dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa
vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, pričom procesné strany, čo krajský
súd zvýrazňuje (obžalovaný ani prokurátor) pred vyhlásením dokazovania za skončené nemali žiadne
ďalšie dôkazné návrhy a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal
v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, postupoval dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por.,
teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a
správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský súd sa preto v
týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa a
v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie sa v celom rozsahu
týka aj odvolacích námietok obžalovaného U.. U. V. v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené
vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstatnej časti súhrnom jeho obhajoby prezentovanej
v celom doterajšom konaní. Obžalovaný založil odvolanie v podstatnej časti na opakovaných dôvodoch
svojej obhajoby použitej v celom konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami
obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na
odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje
za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu
a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu,
majúcich podstatný význam z hľadiska rozhodovania o vine obžalovaného.

Skutočnosť, že obžalovaný U.. V. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný
a jeho obhajcovia rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje
práva zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za
vinu, namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom,
naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu (prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.) a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za
dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného U.. U. V. odvolací súd považuje za potrebné poukázať
na nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do
situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach
v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný U.. U. V. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu a rozsah dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu
obžalovaného, a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané
dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba
nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný U..
U. V. spáchal žalovaný skutok prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. Z vykonaných
dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že
obžalovaný C.. U.. U. V. spáchal žalovaný skutok prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.,
v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný svoju obhajobu primárne zakladá na tom, že nie on, ale poškodená zavinila dopravnú
nehodu tým, že práve poškodená porušila viacero pravidiel cestnej premávky (obžalovaný doslovne
v odvolaní uvádza, že porušila „všetko, čo mohla“), obžalovaný nevytvoril nebezpečnú situáciu,
poškodenú neobmedzil ani neohrozil, aplikovala nesprávny spôsob brzdenia, preto za nehodu
zodpovedá poškodená z technického aj právneho hľadiska.

Aj krajský súd vyhodnotením dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom
dospel k záveru, že takáto obhajoba obžalovaného je účelová, nedôveryhodná, obžalovaným učinená
v snahe zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť. Okresný súd správne
v odôvodnení rozsudku v podrobnostiach poukázal na celú sumu dôkazov, ktoré obžalovaného bez
akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. Okresný súd
sa správne a dostatočne vysporiadal s otázkou, čo bolo prvotnou základnou a najdôležitejšou príčinou
celej dopravnej nehody a tým aj následku v podobe ublíženia na zdraví poškodenej.
Krajský súd sumarizuje, že obžalovaný predchádzal na mieste, kde už z povahy miesta ako takého
vyplýva, že sa vyžaduje zvýšená miera opatrnosti a pozornosti vodiča, čo vyplýva aj z bodu 1 Znaleckého
posudku Ing. N.. Pokiaľ obžalovaný začal predchádzať za takejto situácie (vzájomne obmedzený rozhľad
a dohľad), už v tom momente išiel do rizikovej situácie, kedy vodič za ideálnych podmienok môže stihnúť
predbiehací manéver bez vytvorenia kolíznej situácie ale súčasne tu stále existuje riziko, že to stihnúť
nemusí, lebo je obmedzený vzájomný rozhľad a dohľad (teda aj druhý vodič má obmedzené rozhľadové

podmienky) a tým sa zvyšuje riziko kolíznej situácie. Aj krajskému súdu je zrejmé, že technika jazdy
poškodenej nebola správna (možno by to zvládla, ak by mala silné nervy) ale z hľadiska posúdenia
právnej otázky, t.j. z právneho hľadiska posúdiť spôsob jazdy obžalovaného a poškodenej, je potrebné
skonštatovať, že za existujúcej situácie nemožno od vodičky motocykla spravodlivo požadovať takéto
znalcom ideálne namodelované riešenie situácie poškodenou a pričítať jej zavinenie na vzniku dopravnej
nehody ako jedinej alebo v podstatnej miere.

K obhajobou namietanému (výlučnému) zavineniu poškodenou krajský súd osobitne zdôrazňuje, že ak
by bola vodička motocykla reagovala správne tak ako to namodeloval znalec, boli by sa vyhli obžalovaný
a poškodená vo vzdialenosti cca 38 m (ako to uvádza v znaleckom posudku Ing. N., resp. 30 m tak ako
to uvádza znalec Ing. N. vo výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa 12.12.2019), to znamená v pozícii,
ktorú môžeme nazvať zoči voči. Je otázne, či by vôbec existoval nejaký vodič, ktorý by išiel do rizika
bez brzdenia, či sa vyhne zrážke, keď za existujúcej situácie by sa boli obišli vo vzdialenosti cca 30 m,
takpovediac zoči voči. Tu u poškodenej nemožno hovoriť o zjavne nesprávnom odhade situácie (napr.
by sa vyhli vo vzdialenosti 100 m alebo viac). Jej reakciu nemožno z právneho hľadiska vyhodnotiť ako
zjavne neprimeranú. Krajský súd v tejto súvislosti pritom zdôrazňuje, že to bol práve obžalovaný, kto
túto kolíznu situáciu, ktorá viedla k vzniku dopravnej nehody, vyvolal a ako to už bolo podrobne uvedené
vyššie za existujúcej situácie od poškodenej nemožno spravodlivo a reálne požadovať, aby na vzniknutú
a obžalovaným vyvolanú situáciu reagovala ideálne, tak ako to konštatoval znalec, kedy by bola mohla
zabrániť dopravnej nehode.

Pokiaľ obžalovaný v odvolacích námietkach opakovane poukazuje na nesprávny odhad situácie zo
strany poškodenej a ním dodržané všetky pravidlá cestnej premávky, tu krajský súd opakovane
poukazuje na závery znaleckého posudku znalca Ing. N., ktorý uviedol, že jediným relevantným
zabránením nehode zo strany vodiča OMV Audi, bolo vykonávať jazdu s OMV Audi v danom úseku
správnou technikou jazdy aj so zohľadnením podmienok stavebno-technického riešenia komunikácie a
vytvorenú oblasť zakrytého výhľadu terénnou vyvýšeninou na pravej strane komunikácie v pravotočivej
zákrute pri smere jazdy smerom na Vyšnú Bocu. Táto oblasť zakrytého výhľadu je technicky riešené
existenciou pozdĺžnej súvislej čiary V1A, ktorá končí až na úrovni začiatku ochranných zvodidiel na ľavej
strane komunikácie, odkiaľ má už vodič idúci smerom na Vyšnú Bocu dostatočný rozhľad a dohľad na
priamej časti komunikácie do protismerného jazdného pruhu. Z hľadiska všeobecných princípov došlo
k čiastočnému obmedzeniu vodičky Moto BMW zo strany vodiča OMV Audi, ak sa neberie do úvahy
realizovanie hraničnej situácie v predchádzajúcej časti, kedy vodička Moto BMW nevykonávala žiadny
manéver, ale obmedzenie neznamená vytvorenie kolíznej situácie. V tomto smere je potrebné hodnotiť
aj pohyb účastníkov dopravnej nehody na začiatku nehodového deja, kedy OMV Audi malo rýchlosť cca
103 km/hod., aktuálne bolo vzdialené od Moto BMW idúceho rýchlosťou cca 91 km/hod. asi 200 metrov v
čase 4,80 sekundy pred nehodovým dejom. V pohľade spredu (poškodenej) chýbalo vnímanie aktuálnej
rýchlosti iného účastníka, lebo tu chýba vyhodnotenie diferencie dráhy za čas, resp. vodička Moto BMW
nedokázala vyhodnotiť, či OMV Audi dokáže manéver predbiehania dokonať bez obmedzenia pohybu
Moto BMW. V tomto momente už vodička Moto BMW vyhodnocovala situáciu ako kolíznu a nastáva
reakcia vodičky na vzniknutú situáciu (k tomuto krajský súd dáva do pozornosti aj výpoveď svedka U.,
ktorý jazdil v tom istom jazdnom pruhu ako obžalovaný a sám hodnotil situáciu tak, že predbiehací
manéver obžalovaný nemôže stihnúť). V čase 3,57 sekundy pred nehodovým dejom Moto BMW v
rýchlosti cca 89,00 km je po nábehu brzdného účinku na začiatku spomaľovania na hranici využiteľnej
priľnavosti. OMV Audi cca 106 km/hod. - je predpoklad, že v tomto momente malo vyššiu rýchlosť
ako na začiatku manévru predbiehania práve prevádza manéver predbiehania a vodič OMV Audi sa
zrejme chystá ihneď zaradiť pred predbiehané vozidlo tzv. náhlym manévrom premiestnenia, ktorého
fyzikálne podmienky boli skúmané znaleckým posudkom. Vodič Audi si už celkom iste uvedomuje polohu
a charakter pohybu Moto BMW, vozidlá sú od seba vzdialené aktuálne cca 130 metrov. V čase 3 sekundy
pred nehodovým dejom nastáva zmena trajektórie Moto BMW v rýchlosti cca 77 km a v podstate strata
smerovej stability Moto BMW v režime šmyku, brzdenia na hranici využiteľného brzdového spomalenia,
Moto BMW mení trajektóriu a postupne sa dostáva do protismerného jazdného pruhu. Vodič OMV Audi
v rýchlosti cca 106 km/hod. dokončil manéver predbiehania a náhlym manévrom premiestnenia sa
následne snažil zaradiť pred predbiehané vozidlo, pričom z časovo priestorových súvislostí je zrejmé, že
pri tomto manévri musí nastať sekvencia výrazného pribrzďovania vozidla. Vozidlá sú aktuálne vzdialené
cca 100 metrov. V intervale 1 sekunda pred zrážkou vodič OMV Audi rýchlosťou cca 72 km/hod. už
musí v tomto momente reagovať na polohu Moto BMW, snaží sa vyhýbať čo najviac vpravo, pričom
intenzívne brzdí a pravými kolesami vychádza mimo komunikácie. Moto BMW cca 33 km/hod. je stále

v sekvencii brzdenia na hranici využiteľnej priľnavosti a smerové riadenie Moto BMW je preto vylúčené.
Vozidlá sú aktuálne od seba vzdialené cca 23 metrov. Rýchlosť OMV Audi v čase rázu je stanovená
na cca 45 kilometrov, u Moto BMW cca 12 kilometrov. Pri hodnotení priebehu nehodového deja a
nesprávnej reakcie poškodenej v súvislosti s dopravnou nehodou však súd prihliadal aj na výpoveď
samotnej poškodenej a svedka N., ktorí ako skúsení jazdci vedeli, že motorka nemá ABS, pričom vozidlo
Audi sa podľa ich výpovedí vyrútilo spoza bielej dodávky v protismere, pričom urobili všetko, čo mohli,
aby sa vyhli zrážke. Uvedené potvrdzuje aj svedok U. U. (ktorý riadil vozidlo zn. Peugeot Boxer) a zhodne
vypovedal aj spolujazdec U. X., že obžalovaný predbiehal na horskej ceste, oproti išla žena na motorke,
bola dosť blízko, keď začal obžalovaný predbiehať, aj svedkovia vyhodnotili spôsob jazdy obžalovaného
ako nebezpečný a riskantný. Svedkovia uviedli, že pred nimi jazdilo vozidlo pravdepodobne Suzuki Vitara
bledomodrej farby s prívesným vozíkom. Znalec Ing. N. potvrdil, že za tejto situácie zoči-voči je horší
odhad vzdialenosti, s čím korešpondujú aj výpovede svedkov napríklad X., ktorý zbadal obžalovaného
ako predbieha a zrejme až počas predbiehacieho manévru si obžalovaný uvedomil oproti idúcu motorku,
čo odporuje odvolacej námietke, že príčinou nehody by bola biela dodávka (jazdiaca vo svojom jazdnom
pruhu) ale išlo o reakciu poškodenej práve na predbiehací manéver obžalovaného spoza pred ním
idúceho vozidla, pričom významný vplyv podľa znalca nemala skutočnosť, či obžalovaný predbiehal
jedno alebo dve vozidlá. Pokiaľ obhajoba namietala, že ostatné vozidlá včas zastavili pred miestom
dopravnej nehody, tu je potrebné poukázať v prvom rade na obžalovaciu zásadu, teda súd prejednáva
žalovaný skutok a v druhom rade svedkovia uviedli, že ich rýchlosť zodpovedala terénu a bola cca 70 km/
hod., teda podstatne nižšia ako rýchlosť ktorou jazdil obžalovaný v kritickom čase, teda bez problémov
zastavili.

K odvolacej námietke obžalovaného favorizujúceho znalecký posudok znalca Ing. X. N. č. 26/2018 pod
por. č. 43/2022 predložený okresnému súdu dňa 27.6.2022, ako nový podstatný dôkaz, krajský súd ako
odvolací uvádza, že podstatou tohto znaleckého posudku bolo jednoznačne určiť, že jedine poškodená
nesie zodpovednosť svojou nesprávnou reakciou (najmä) na dopravnej nehode a vyviniť obžalovaného.
Podľa tohto znaleckého posudku poškodená ako vodička motocykla reagovala na protiidúce vozidlo zn.
Suzuki ako prvé, technickou príčina dopravnej nehody je nesprávna technika jazdy vodičky, ktorá už vo
vzdialenosti 192 m od vozidla obžalovaného brzdila, toto vozidlo jej nevytvorilo žiadnu náhlu prekážku,
na zabránenie dopravnej nehode mala brzdiť s polovičným brzdným spomalením, to vodička Moto BMW
vytvorila náhlu prekážku. V doplnení znaleckého posudku uvádza, že vodička nereagovala na výstražnú
značku A34, zip radenie bolo nesprávne, k pádu motocykla došlo nesprávnym spôsobom brzdenia
motorky.

V tomto kontexte krajský súd poukazuje aj na závery znaleckého posudku znalca Ing. N., ktorý nezistil
nedostatky v stave vozovky a skutočnosť, či obžalovaný predchádzal dve vozidlá naraz alebo po jednom,
nemala význam na technickú príčinu dopravnej nehody. Pokiaľ obhajoba poukazuje na dopravnú
značku iné nebezpečenstvo A34, ktorej porušenie dáva do popredia, tá je tam podľa výpovede znalca
Ing. N. inštalovaná predovšetkým preto, lebo predchádza veľmi neprehľadnú zákrutu a v danom
priestore nehodového deja, už pozoroval v predchádzajúcom období štyri dopravné nehody, z hľadiska
neprehľadnosti zákruty, ktorá predchádza miestu nehodového deja smerom od Malužinej. Motocykel
začal brzdiť vo vzdialenosti 130 metrov. Obžalovaný neohrozil motocyklistku, možno ju obmedzil, mieru
predvídavosti však u nej bolo potrebné určiť z právneho hľadiska. Záveru súdu o vytvorení nebezpečnej
situácie zo strany obžalovaného pre vodičku motocykla nasvedčuje aj výpoveď samotného znalca
obhajoby Ing. N. na hlavnom pojednávaní zo dňa 12.12.2019 na č.l. 537, kedy uviedol, že výpočtom
bolo zistené, že vodička, kedy pri zabránení zrážky z pôvodnej rýchlosti ako premávala v čase reakcie
cez 96 km/hod., brzdila bez šmyku s polovičným brzdným spomalením, udržala by stabilitu motocykla
v pravom jazdnom pruhu, k minutiu vozidla by došlo ešte približne 30 metrov pred miestom zrážky a
každý z účastníkov nehody by pokračoval v smere svojej pôvodnej jazdy. Teda obaja znalci uvádzajú
takmer totožnú minimálnu vzdialenosť, v ktorej sa mali v prípade priaznivých okolností (modelovaných
znaleckými posudkami) minúť motocykel a vozidlo riadené obžalovaným. Na reakciu poškodenej prvotne
nemal vplyv stav vozovky, ale jednoznačne správanie sa obžalovaného ako vodiča protiidúceho vozidla.
K odvolacej námietke obžalovaného o nevyužití princípu ultima ratio a skutočnosti, že bol opomenutý
tento princíp ako zásady subsidiarity trestnoprávnej represie a nástup trestného stíhania ako poslednej
možnosti, krajský súd uvádza, že vzhľadom na ťažkú ujmu na zdraví u poškodenej a spôsob akým došlo
ku skutku, daný princíp subsidiarity trestnoprávnej represie neprichádza do úvahy.

Nakoľko odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje podrobné a správne úvahy súdu prvého stupňa
ohľadne preukázania viny obžalovaného na základe týchto vykonaných dôkazov, ako aj podrobné
vysporiadanie sa s obhajobnými námietkami obžalovaného, krajský súd v tomto v podrobnostiach
ďalej odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Krajský súd na doplnenie ohľadne odvolacích
námietok obžalovaného považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ obžalovaný na svoju obhajobu
prostredníctvom obhajcov v doplnení odvolania priamo na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní na
Krajskom súde v Žiline poukázal na zásadu tzv. „Perna testu“, ktorý bol koncipovaný v rozsudku Veľkého
senátu ESĽP (Perna proti Taliansku, sťažnosť 48898/99, rozsudok Veľkého senátu ESĽP zo 6.5.2003,
Murtazaliyeva proti Rusku, sťažnosť 36658/05, rozsudok Veľkého senátu ESĽP zo 18.12.2018), teda
že mal sa dôsledne aj krajský súd vyrovnať s nedostatočne zisteným skutkovým stavom týkajúcim
sa vytvorenia nebezpečnej situácie obžalovaným uvádzanou v skutkovej vete rozsudku súdu prvého
stupňa, a to dopočutím znalca Ing. N. a následne konfrontovania oboch znalcov, ktorí vypracovávali
znalecké posudky v predmetnej trestnej veci. Krajský súd v prvom rade uvádza, že pred vyhlásením
rozhodnutia súdu prvého stupňa na otázku konajúceho sudcu obhajoba nenavrhla vykonanie žiadnych
dôkazov, t.j. ani vypočutie, resp. dopočutie znalca Ing. N., ani vzájomnú konfrontáciu oboch znalcov
po tom, čo boli obaja znalci, teda znalec obžaloby Ing. N. a znalec obhajoby Ing. N. vypočutí na
hlavnom pojednávaní v priebehu dokazovania pred súdom prvého stupňa. Osobitne bol znalec Ing. N.
vypočúvaný na hlavnom pojednávaní aj k doplneniu znaleckého posudku predloženého po poslednom
rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, ktorý mal podľa názoru obhajoby výrazne zmeniť dôkaznú situáciu.
Pokiaľ obhajoba uvádza, že nenavrhli ďalšie dôkazy, pretože rozhodnutie o vine ich klienta považujú
za prekvapivé rozhodnutie súdu prvého stupňa po predchádzajúcich dvoch zrušujúcich rozhodnutiach
nadriadeného súdu, tak táto úvaha obhajoby je založená na neodôvodnenom predpoklade obhajoby
o ním očakávanom spôsobe rozhodnutia súdu. Krajský súd len zdôrazňuje, že súd prvého stupňa je
povinný rozhodnúť o vine či nevine na základe vykonaných dôkazov. Pokiaľ až v odvolacom konaní po
vyhlásení „prekvapivého rozhodnutia súdu prvého stupňa“, obhajoba navrhuje ďalšie doplnenie dôkazov,
tento návrh nie je ničím logicky zdôvodnený. Zároveň pokiaľ poukazuje na porušenie práva na obhajobu
pri neaplikácii tzv. „Perna testu“, t.j. „námietke tzv. opomenutého dôkazu“, krajský súd podotýka, že
vzhľadom na ustálenú judikatúru konkrétne týkajúceho sa rozhodnutí ESĽP k vykonaným dôkazom
v súvislosti s článkom 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru, tak uvedené v danom prípade nie je možné
aplikovať, pretože obžalovaný nenavrhoval vykonanie v priebehu konania žiadnych ďalších dôkazov.
Podstatou tzv. „Perna testu“ nie je, či boli obhajobou navrhované výpovede svedkov riadne prijaté
ako dôkaz, ale skôr zistiť, či konanie ako celok vrátane spôsobu akým boli dôkazy vykonané, bolo
spravodlivé. Nakoľko ide i komplexnú záležitosť, ESĽP pre tento účel sformuloval trojstupňový test na
posúdenie či bolo dodržané právo predvolať svedka obhajoby podľa článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.
Tento sa zakladá na posúdení troch základných kritérií po a) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania
dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty obvinenia a či po b) bol posúdený význam určitého
dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody prečo dôkaz nebol vykonaný
v priebehu súdneho konania a napokon po c) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť
konania. Ako vyplýva z rozhodnutia súdu prvého stupňa, tento sa dôsledne zaoberal vyhodnotením
oboch znaleckých posudkov tak znalca Ing. N., ako aj znalca Ing. N. vrátane doplnenia posudku znalcom
Ing. N., s prihliadnutím na obsah výpovedí oboch znalcov na hlavnom pojednávaní. Rovnako sa aj
odvolací súd zaoberal dôkaznou situáciou a vyhodnocoval ju pre potreby rozhodnutia o odvolaní. Z
tohto pohľadu nemožno konštatovať, že dodatočná žiadosť obžalovaného o výsluch, v tomto prípade
znalca v odvolacom konaní, bola obhajobou dostatočne odôvodnená a relevantná vo
vzťahu k predmetu obžaloby, ktorý bol objasnený nielen výpoveďami znalcov, ale aj ostatnými vo veci
vykonanými dôkazmi tak, ako sú sumarizované aj v rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa. Odvolací
súd posudzoval význam dôkazov navrhnutého obhajobou, teda ďalší výsluch znalcov a ich konfrontáciu,
pričom dospel k záveru, že vykonanie tohto dôkazu by neviedlo k ďalšiemu objasneniu skutkového stavu
vo veci samej a taktiež nie je možné konštatovať, že by rozhodnutie o odmietnutí vykonania tohto dôkazu
odvolacím súdom narušilo celkovú spravodlivosť konania.

V tomto prípade je dôležitá aj aktivita a argumentácia strán v trestnom konaní a pokiaľ obhajoba v závere
v odvolacom konaní poukazuje na skutočnosť, že odsudzujúce rozhodnutie súdu prvého stupňa po
dvoch predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach krajského súdu podrobne zdôvodnených vo vzťahu
k predchádzajúcim oslobodzujúcim rozhodnutiam súdu prvého stupňa je prekvapivé, možno z ich návrhu
vyvodiť, že ide o ďalšiu aktivitu obhajcov smerujúcu k predĺženiu celkového konania (a nedôvodného
očakávania rozhodnutia v prospech obžalovaného) bez priameho a relevantného dopadu na správne
zistený skutkový stav súdom prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd v tomto konaní.

V tejto súvislosti však krajský súd považuje za potrebné dať do pozornosti, že znalecký posudok
nebol jediným usvedčujúcim dôkazom, ale boli tu vykonané aj ďalšie usvedčujúce dôkazy (tak ako na
ne v podrobnostiach správne poukázal okresný súd) a všetky tieto dôkazy tak jednotlivo, ako aj vo
vzájomných súvislostiach obžalovaného dostatočne usvedčujú zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

Vykonaným dokazovaním bolo teda bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané, že
obžalovaný inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví tak, ako sa s tým správne vyporiadal aj
súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na strane 8 - 9 a 24, na ktoré správne, podrobné a erudované
odôvodnenie krajský súd v podrobnostiach poukazuje, a s ktorým sa stotožňuje.

Ako už bolo uvedené vyššie, obžalovaný teda v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob
hodnotenia dôkazov okresným súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú
vec a dôkazy hodnotí podľa jeho predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v
rámci zdôvodnenia odvolania (a to v jeho prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia
dôkazov tak, ako je táto zakotvená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak súd prvého stupňa
vykonané dôkazy hodnotil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne
dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku.
Obžalovaný izolovane poukazuje na dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti, ktoré vyznievajú v jeho
prospech, vyzdvihuje skutočnosti, ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho vine
a na druhej strane znižuje význam dôkazov, ktoré ho usvedčujú zo spáchania trestnej činnosti. Krajský
súd obžalovanému neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on sám vyhodnotí za vhodný pre účely
jeho obhajoby. Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným prezentované hodnotenie dôkazov
však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. Uvádzané zákonné
ustanovenie ukladá súdu povinnosť dôkazy hodnotiť nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne, zohľadniac
všetky okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia dôkazov postupoval okresný súd,
čo sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva,
že aj keď okresný súd v odôvodnení rozsudku poukazuje na dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú zo
spáchania žalovanej trestnej činnosti, zároveň sa dôsledne vysporiadal aj s dôkazmi a skutočnosťami
v prospech obžalovaného a s obhajobou obžalovaného. Celkovo odôvodnenie rozsudku okresný súd
učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.

Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne správne protiprávne konanie
obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. z
dôvodov, na ktoré okresný súd poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti aj odvolací súd konštatuje príčinnú súvislosť medzi z
nedbanlivosti zavineným konaním obžalovaného a následkom, ktorým v tomto prípade bola ťažká
ujma na zdraví. Krajský súd teda uzatvára, že obžalovaný vedel, že môže spôsobom uvedeným v
tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa
spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí (§ 16 písm. a/ Tr. zák.). Okresný súd pritom
v odôvodnení napadnutého rozsudku správne a logicky zdôvodnil právne posúdenie skutku práve ako
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, Tr. zák. a v tomto smere krajský súd v podrobnostiach
odkazuje na zdôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje. Aj podľa názoru krajského
súdu nedbanlivostné zavinenie obžalovaného na spôsobenom následku nepochybne spočívalo v tom,
že obžalovaný ako vodič nedodržal vyššiu mieru povinnej opatrnosti (predpisy o cestnej premávke) -
objektívne vymedzenie a bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že pri porušení predpisov o cestnej
premávke nedôjde k ujme na živote a zdraví iných osôb (subjektívne vymedzenie).

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súd aj v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému U.. U. V. okresný súd sa v súlade so zásadami
ukladania trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4
Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu

spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a
možnosti nápravy obžalovaného. U obžalovaného správne zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa §
36 písm. j) Tr. zák., t.j. vedenie riadneho života pred spáchaním skutku. U obžalovaného správne
nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Tr. zák., Pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
u obžalovaného predstavuje 1:0, v prospech poľahčujúcich okolností. Obžalovanému bol správne trest
ukladaný za splnenia zákonných podmienok peňažný trest . Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o ukladaní trestu, a v podrobnostiach naň
odkazuje, tak ako je to uvedené na strane 14 až 15 rozsudku súdu prvého stupňa, kde súd podrobne,
presvedčivo a erudovane vysvetlil svoje úvahy, akými sa spravoval pri ukladaní trestu obžalovanému.
Za tohto stavu u obžalovaného pre dosiahnutie účelu trestu považoval krajský súd za primerané a
vhodné uloženie peňažného trestu vo výške 600,- eur s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere
2 mesiace. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti,
individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje
takto obžalovanému uložený trest za zákonný a spravodlivý, ktorý zodpovedá zásadám individuálnej, aj
generálnej prevencie a ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody, keď súd prvého stupňa postupom podľa
§ 288 ods. 1 Tr. por. poškodenú spoločnosť Dôvera, a.s. s nárokom na náhradu škody odkázal na
civilný proces s prihliadnutím na spoluzavinenie poškodenej, tak ako na to správne poukázal súd prvého
stupňa na strane 26 odôvodnenia rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd len na okraj poznamenáva,
že poškodený odvolanie proti výroku o náhrade škody nepodal.

Na záver krajský súd poznamenáva, že aj keď obžalovaný spáchal prečin, v danom prípade neprichádza
do úvahy aplikácia ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. (tzv. materiálny korektív). Podľa tohto zákonného
ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za
ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Nakoľko
obžalovaný v danom prípade porušením predpisov o cestnej premávke, spôsobil z nedbanlivosti
poškodenej R. U. ťažkú ujmu na zdraví, závažnosť obžalovaným spáchaného prečinu nemôže byť
vyhodnotená ako nepatrná.
Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť prípustná nie je.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Aug 25, 2023. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.