Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 26, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/28/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5321203101
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5321203101.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Františka Dulačku, v právnej
veci žalobcu: Prestimex plus, a.s., so sídlom Stará Bystrica 928, IČO: 36 396 966, právne zastúpený:
MALICH advokátska kancelária, s.r.o., Dunajská 25, Bratislava, IČO: 47 256 991, proti žalovanému:
Obec Stará Bystrica, so sídlom Stará Bystrica 537, IČO: 00 314 307, právne zastúpený: RASLEGAL,
s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 855 561, konajúca prostredníctvom: X.. W. Y., konateľ,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.
k. 11C/88/2021-197 z 15. augusta 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezamietolžalobu(výrokI.),ktorousažalobcadomáhal,aby
súd žalovaného zaviazal zaplatiť mu istinu vo výške 60.055,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 60.055,-Eur od 19.11.2021 až do zaplatenia. Zároveň rozhodol, že žalobca je povinný
nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Svojerozhodnutievovecisamejsúdprvejinštancieodôvodnilvpodstatenedostatkomaktívnejvecnej
legitimácie žalobcu. Po skutkovej stránke súd vyhodnotil žalobný návrh žalobcu v zmysle zákonných
ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a
to získaním majetkového prospechu plnením bez právneho dôvodu, nakoľko žalobca Prestimex plus,
a.s. nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 4.9.2002 pozemok parcelu registra „C“ č. 5411/30 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 4185 m2 zapísanej v tom období na LV č. XXXX kat. územie W. O., a to

od predávajúceho občianskeho združenia Telovýchovnej jednoty FK W. O. (ďalej len „TJ FK W. O.“).
Rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 6C/82/2010-1153 zo dňa 18.5.2017 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/246/2018 zo dňa 21.8.2019 bolo vyhovené žalobe Obce W. O. o
určenie vlastníckeho práva k predmetnému pozemku. V predmetnom konaní vedenom na Okresnom
súde Čadca pod sp. zn. 6C/82/2010 bola kúpna zmluva zo dňa 2.12.1998, ktorou Obec W. O. predala
rade TJ FK W. O., pozemok parc. KNC č. 5411/16 - zastavané plochy o výmere 13866 m2 zapísaný na
LV č. XXX katastrálne územie W. O., vyhlásená za absolútne neplatný právny úkon. TJ FK W. O. preto

nemohla previesť časť pozemku vyčleneného geometrickým plánom na Prestimex plus, a.s. - parcelu
KNC č. 5411/30 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 4185 m2 nachádzajúcu sa v katastrálnom
území W. O.. Žalobca nikdy nebol vlastníkom pozemku, ale vlastníkom bol žalovaný.Súd prvej inštancie konštatoval, že ak došlo k strate v majetkovej sfére na strane žalobcu, tak len
výlučne z titulu zaplatenej kúpnej ceny (cca 500 eur). Nárok z bezdôvodného obohatenia z titulu
zaplatenej kúpnej ceny nie je možné stotožniť s nárokom bezdôvodného obohatenia z titulu zhodnotenia

pozemku, čo je predmetom konania. Na žalobcu kúpou neprešli aj nároky z titulu údajného zhodnotenia
pozemku prostredníctvom investícií tretích osôb. Rozhodnutie, na ktoré sám žalobca poukázal v replike
potvrdzuje, že aktívne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, na úkor koho sa
neoprávnene zväčšil. K zväčšeniu musí zodpovedať úbytok v majetkovej sfére tretej osoby, ktorou nie je
žalobca, ktorý sám uviedol, že žiadne investície na zhodnotenie pozemku nevynaložil. Práce vykonané

napozemku-navážkazeminy,úpravaplochypozemkusazačalivykonávaťeštevroku1994-vykonávali
to dobrovoľníci a športoví nadšenci v spolupráci s obchodnou spoločnosťou Prestimex, s.r.o. Tieto práce
vykonávali pre TJ FK W. O., ktorá ich kúpnou zmluvou 4.9.2002 predala žalobcovi. Zaplatením kúpnej
ceny žalobca nadobudol takto zhodnotený pozemok od svojho právneho predchodcu TJ FK W. O..
Nadobudol tak všetky investície, ktoré do pozemku vložil jeho právny predchodca, resp. tretie osoby.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je splnený predpoklad subjektov záväzkového právneho

vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko žalobca nie je oprávneným subjektom, teda tým, na úkor
koho bezdôvodné obohatenie bolo získané. Nebolo preukázané, že žalobca investoval do cudzieho
majetku. Žalobca kúpil pozemok za kúpnu cenu 500 Eur od TJ FK W. O., v ktorej cene podľa tvrdenia
žalobcu už mali byť zahrnuté nejaké investície. Žalobca v konaní mal preukázať, v akom rozsahu
malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného a v akom rozsahu takéto obohatenie sa

prejavilo v negatívnom zmysle v jeho majetkovej sfére, teda o čo sa zmenšil jeho majetok pokiaľ žalobca
tvrdil, že práce vykonával svojpomocne v spolupráci s dobrovoľníkmi a spoločnosťou Prestimex, s.r.o..
Kedy kto a aké náklady vynaložil žalobca v konaní nepreukázal. Súd prvej inštancie majúc za to, že na
stranežalobcuniejedanáaktívnalegitimácianapodanietakéhotožalobnéhonávrhu,nemalzadôvodné
preukazovanie výšky a rozsahu bezdôvodného obohatenia. K vyhodnoteniu dôkazov predložených

žalobcom vo vzťahu k uplatnenej istine 60.055,-Eur spolu s príslušenstvom súd z dôvodu hospodárnosti
konania nepristúpil. Sám žalobca nepoprel, že práce vykonané na pozemku boli vykonávané v priebehu
rokov 1994-1996 (terénne úpravy), to znamená ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcu k
pozemku. Žalobca nepreukázal, aké investície vynaložil na zhodnotenie pozemku a taktiež nepreukázal,
že právo z titulu bezdôvodného obohatenia prešlo na neho, z čoho stále vyplýva nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie na strane žalobcu.

3. Proti vyššie označenému rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,
navrhujúc jeho zmenu tak, že sa jeho žalobe vyhovie, pričom alternatívne navrhol zrušenie rozsudku
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil tým, že

prvostupňový súd jeho nárok nesprávne právne posúdil. Uviedol, že nadobudnutím právoplatnosti
rozsudku Okresného súdu Čadca sp. zn. 6C/82/2010 zo dňa 18.5.2017, ktorým bolo určené, že
vlastníkom predmetného pozemku nie je on, ale žalovaný, sa žalovaný bezdôvodne obohatil o hodnotu
pozemku, zhodnoteného vynaloženými investíciami právnych predchodcov žalobcu. Nadobudnutím
vlastníckeho práva k pozemku a zaplatením kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k pozemku,

nadobudol takto zhodnotený pozemok od predávajúceho ako svojho právneho predchodcu, t. j. od TJ
FK W. O.. Prevodom vlastníckeho práva k pozemku, došlo súčasne aj k prevodu všetkých investícií,
ktoré boli do pozemku vložené.
Poukázal na to, že podľa právneho názoru, uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 124/2002: „Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto

sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný
prospech vrátiť.“ Mal za to, že jeho právny názor je potvrdený aj judikatúrou Najvyššieho súdu Českej
republiky, podľa ktorého: „Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a
predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba
to, že stav obohatenia vznikol“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006

z 24. júna 2008). Podľa rozsudku VS v Prahe z 30.01.1995, sp. zn. 1Cdo 74/1993: „Dostatočným
právnym dôvodom na investície do cudzej nehnuteľnosti je aj ústna dohoda s vlastníkom nehnuteľnosti
o jej budúcom prevode, na základe ktorej bolo nevlastníkom do nehnuteľnosti investované. Právny
dôvod plnenia odpadne, len čo vlastník nehnuteľnosti tento svoj sľub odvolá.“ Podľa Uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 23. 11. 2010, sp. zn. 5 MCdo 17/2009: „Skutková podstata bezdôvodného

obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v
okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej
právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa
poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením.“Podľa jeho názoru prvostupňový súd nesprávne právne posúdil otázku prevodu vynaložených investícií
jeho právnymi predchodcami. V prípade ním uplatneného nároku, je právne irelevantné, kto bol
subjektom vynakladajúcim investície do pozemku, ale pre rozhodnutie vo veci je podstatné to, že takto

zhodnotený pozemok nadobudol kúpou od svojho právneho predchodcu. Prevodom vlastníckeho práva
k veci (pozemku) prechádzajú na právneho nástupcu (neho) od pôvodného vlastníka veci (TJ FK W. O.)
všetky právne nároky súvisiace s vlastníctvom k tejto veci, vrátane nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. To znamená, že nadobudnutím vlastníckeho práva k pozemku, nadobudol okrem tohto
vlastníckeho práva aj oprávnenie uplatňovať si voči žalovanému nároky z bezdôvodného obohatenia, a

to právoplatnosťou rozhodnutia Okresného súdu Čadca o určení, že vlastníkom pozemku je žalovaný .
Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne právne posúdil aj otázku aktívnej
legitimácie na podanie žaloby voči žalovanému, čo bolo jediným dôvodom na zamietnutie žalobu.
Zhodnotenie pozemku ako takého zabezpečil právny predchodca žalobcu, ktorý však všetky tieto
investície previedol na žalobcu. V danom prípade kúpna cena za prevod pozemku, nezodpovedá
výške investícií, ktoré boli na jeho zhodnotenie vynaložené. V rámci konania na prvostupňovom súde,

produkovanými dôkazmi preukázal, že v období, kedy bol ako vlastník pozemku v katastri nehnuteľností
zapísaný žalovaný, bola hodnota pozemku takmer nulová, z dôvodu, že pozemok bol len riečiskom a
nespevnenou nerovnou plochou, na ktorej bez jeho úpravy nebolo možné stavať a vybudovať športový
areál, ktorý sa na ňom nachádza v súčasnosti. Od momentu, kedy sa vlastníkom pozemku stal jeho
právny predchodca (TJ FK W. O.) sa pozemok začal rozsiahlymi navážkami a stavebnými úpravami

zhodnocovať. Všetky tieto práce vykonával jeho právny predchodca v spolupráci s dobrovoľníkmi ako
aj poskytnutím výkonov a stavebných strojov od žalobcu. Podľa jeho názoru splnil všetky zákonné
predpoklady na priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Právoplatnosťou rozsudku
súdu, ktorým bolo určené vlastnícke právo k pozemku v prospech žalovaného, žalovaný bezdôvodne
nadobudol majetkový prospech zo zhodnoteného pozemku, pričom na jeho zhodnotenie nevynaložil

žiadnenáklady,toznamená,žemajetkovásféražalovanéhosabezdôvodneabezpričineniažalovaného
zväčšila. Stratou jeho vlastníckeho práva k zhodnotenému pozemku naopak došlo k zmenšeniu v
jeho majetkovej sfére, pričom hodnota tohto zmenšenia sa rovná nie výške investícií, ktoré vynaložil
oprávnený resp. tretia strana, ale celkovej hodnote takto zhodnoteného pozemku v porovnaní s
hodnotou, ktorú mal pozemok v období, kedy vlastnícky patril žalovanému. K zhodnoteniu pozemku

pritom nedošlo v dôsledku zvýšenia trhovej ceny pozemku, ale v dôsledku skutočne vložených investícií
do pozemku.
V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Odo
1253/2005 zo dňa 31.01.2006: „Věcnou legitimací (ať již aktivní či pasivní) je stav, který vyplývá z
hmotného práva. Kdo je v rámci odpovědnosti za bezdůvodné obohacení pasivně legitimován, vyplývá

z § 451 odst. 1 obč. zák. Je jím ten, jehož majetek se na úkor druhého neoprávněně zvětšil nebo u
koho nedošlo ke zmenšení majetku, ač k tomu mělo v souladu s právem dojít. Tak je tomu proto, že
předpokladem odpovědnosti za získané bezdůvodné obohacení, které se musí vydat, není protiprávní
úkon obohaceného ani jeho zavinění, nýbrž objektivně vzniklý stav obohacení (přesun majetkových
hodnot), k němuž došlo způsobem, který právní řád neuznává. Aktivně legitimovaným subjektem k

uplatnění práva na vydání bezdůvodného obohacení (§ 456 obč. zák.) je ten, na jehož úkor bylo
bezdůvodné obohacení získáno.“ „Nejvyšší soud ve stanovisku k některým otázkám rozhodování soudů
ve věcech služeb (zhotovení věci na zakázku a opravy nebo úpravy věci) ze dne 20. října 1988,
sp. zn. Cpj 39/88, publikovaném pod číslem 12/1989 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek (a
dále například v rozsudku ze dne 23. srpna 2000, sp. zn. 29Cdo 697/99), od jehož právních závěrů

nemá důvodu se odchýlit ani v posuzované věci, vysvětlil, že majetkovým vyjádřením bezdůvodného
obohacení není částka, která odpovídá částce vynaložené na zhotovení díla, ale peněžitá náhrada
odpovídající skutečnému majetkovému prospěchu zákazníka - objednatele díla. Při posouzení výše této
peněžité náhrady je třeba vycházet z nejnižších nákladů, které by zákazník v daném místě a čase musel
vynaložit na dosažení stejného plnění“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 1164/2013 zo

dňa 08.07.2014). „Smyslem zákonné úpravy bezdůvodného obohacení je poskytnout ochranu tomu,
kdo pozbyl (za zákonem stanovených podmínek) určité majetkové hodnoty. Zákon však nepočítá s
tím, že by je měl dostat zpět v plném rozsahu, ale pouze v takové výši, o kterou se jimi obohatil
jiný subjekt. Není tedy rozhodující, jakou hodnotu pozbyl oprávněný (z bezdůvodného obohacení),
ale o kolik se tím zhodnotil (zvýšil) majetek povinného. Pokud podle § 458 odst. 1 obč. zák. má být

vydáno „vše co bylo nabyto“, má tím zákon na mysli vše, co bylo povinným získáno (nikoli to, co bylo
oprávněným vydáno). Bezdůvodným obohacením není cena investic vložených do cizí nemovitosti, ale
rozdíl tržních cen nemovitosti před a po jejich vložení“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo
1164/2013 zo dňa 08.07.2014). „Z uvedeného zcela nepochybně vyplývá, že rozsah bezdůvodnéhoobohacení není v případě opravy (úpravy) věci vymezen náklady, které vynaložil ten, kdo opravu věci
provedl (v posuzovaném případě žalobce), jak nesprávně dovodil odvolací soud, nýbrž částkou, kterou
nabyl bezdůvodně obohacený (v předmětné věci žalovaný) a která se rovná rozdílu mezi hodnotou

věci (předmětného pozemku) před a po provedení opravy (úpravy), protože podle § 458 odst. 1 věty
první obč. zák. musí být vydáno vše, co bylo neoprávněně získáno (srov. shodně např. právní závěr
v rozsudcích Nejvyššího soudu ze dne 10. června 2008, sp. zn. 32 Odo 1754/2006 a ze dne 30. září
2008, sp. zn. 32Cdo 389/2008)“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 1164/2013 zo dňa
08.07.2014). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 21/2007 zo dňa 28.02.2008: „Pri určení

bezdôvodného obohatenia v prípade, že boli vynaložené hodnoty na cudziu nehnuteľnosť, sa totiž musí
zohľadniť miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza, účel jej využitia, a cenová mapa rovnako pri stanovení
jej hodnoty pred rekonštrukciou ako aj po nej. Len takto zistený rozdiel predstavuje potom skutočný
bezdôvodne nadobudnutý majetkový prospech.“
V ďalšom uviedol, že prvostupňový súd v písomnom odôvodnení rozsudku na jednej strane síce uvádza,
že žalobca v konaní nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou na podanie žaloby, z dôvodu, že na

žalobcu zaplatením kúpnej ceny za pozemok neprešli aj nároky z bezdôvodného obohatenia (str. 11
rozsudku), na strane druhej v rozsudku uvádza, že: „Zaplatením kúpnej ceny žalobca nadobudol takto
zhodnotený pozemok od svojho právneho predchodcu TJ FK W. O.. Nadobudol tak všetky investície,
ktoré do pozemku vložil jeho právny predchodca, resp. tretie osoby.“ Podľa jeho názoru odôvodnením si
samotný prvostupňový súd protirečí, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku nedostatočné, neúplné,

nezrozumiteľné, zmätočné a arbitrárne. Napadnutý rozsudok považuje za nedostatočne odôvodnený,
najmä z dôvodu, že prvostupňový súd nevysvetlil vyššie uvedené protikladné skutočnosti v odôvodnení
rozsudku, týkajúce sa posúdenia právneho titulu, na ktorom je založený nárok žalobcu, z čoho vyplýva
nejasnosť a vnútorná rozpornosť odôvodnenia rozsudku v napadnutej časti ako aj jeho arbitrárnosť.
Mal za to, že aj samotný prvostupňový súd potvrdil, že zaplatením kúpnej ceny za prevod pozemku,

žalobca nadobudol všetky investície, ktoré vložil do pozemku jeho právny predchodca a tretie osoby (str.
11 rozsudku). Logickým výkladom tejto časti odôvodnenia rozsudku, vyplýva, že ak žalobca zaplatením
kúpnej ceny nadobudol aj všetky investície vložené do pozemku, nie je pre meritum veci rozhodujúce,
kto tieto investície vynaložil, ale kto ich najskôr oprávnene získal a následne v dôsledku súdneho
rozhodnutia o strate vlastníckeho práva k takto zhodnotenému pozemku, stratil. To znamená, že ak

zaplatením kúpnej ceny za pozemok nadobudol aj všetky vložené investície (čo konštatoval samotný
prvostupňový súd), potom stratou vlastníckeho práva k pozemku, prišiel o majetkovú hodnotu, ktorá sa
rovná rozdielu medzi pôvodnou hodnotou pozemku a súčasnou hodnotou pozemku a o ktorú sa naopak
žalovaný obohatil.
Prvostupňový súd sa v tomto sporovom konaní vôbec nezaoberal jeho námietkou, že žalovaný žiadnym

spôsobom nepreukázal, akú hodnotu investícií vynaložil on na zhodnotenie pozemku. Prvostupňový
súd sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal jeho argumentáciou o tom, že všetky práce a investície,
vynaložené na zhodnotenie pozemku, boli skutočne vykonávané jeho právnymi predchodcami a že
žalovaný na takto zhodnotený pozemok nevynaložil žiadne výdavky.
Prvostupňový súd na jednej strane uvádza, že žalobca bol v súdnom konaní povinný preukázať, v akom

rozsahu malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného a v akom rozsahu sa takéto
obohatenie prejavilo v negatívnom zmysle v jeho majetkovej sfére, na strane druhej, ale v odôvodnení
rozsudku uvádza, že „nemal za dôvodné preukazovanie výšky a rozsahu bezdôvodného obohatenia.“
Ak bol žalobca v súdnom konaní povinný preukazovať rozsah vzniku bezdôvodného obohatenia, potom
bol aj prvostupňový súd povinný tento rozsah v súdnom konaní skúmať.

V odôvodnení rozsudku sa prvostupňový súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho námietkou,
že ak žalobca nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, kto je potom
takýmto oprávneným subjektom, ktorému vznikol úbytok v jeho majetkovej sfére, keď je zrejmé, že
hodnota pozemku sa podstatne zvýšila v porovnaní s hodnotou, ktorú mal pozemok v období, kedy
jeho vlastníkom, evidovaným v katastri nehnuteľností bol žalovaný. Prvostupňový súd úplne opomenul

skutočnosť, že žalovaný nijako (ani materiálne, ani výkonmi) neprispel k zhodnoteniu pozemku do
hodnoty a stavu, v ktorom sa pozemok nachádza v súčasnosti a že v čase, v ktorom bol jeho vlastníkom
žalovaný nemal pozemok takmer žiadnu hodnotu oproti hodnote, ktorú mal pozemok v čase, kedy sa
jeho vlastníkom na základe súdneho rozhodnutia opätovne stal žalovaný. Z uvedených dôvodov sa
domnieva, že v súdnom konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces garantovaný čl. 46 a

nasl. Ústavy SR ako i článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to vo
vzťahu k nedostatočnému riadnemu a náležitému odôvodneniu rozsudku. Nesúlad medzi vykonaným
dokazovaním, najmä medzi kvantitou a kvalitou procesne významných dôkazov, ktoré žalobca predložilv súdnom konaní a odôvodnením rozsudku sú teda v rozpore s vykonaným dokazovaním, čo zodpovedá
§ 365 ods. ods. 1 písm. f) CSP.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný navrhujúc potvrdenie napadnutého rozsudku. Podľa jeho
názorunárokžalobcuniejevôbecdaný,jeneexistujúciašpekulatívnyuplatnenývzjavnejsnahežalobcu
obohatiť sa na jeho úkor. K rovnakému záveru správne dospel aj súd prvej inštancie, keď odôvodnenie
rozsudku založil na závere, že žalobca nepreukázal existenciu nároku z titulu bezdôvodného obohatenia
na jeho strane, a teda nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Odvolanie žalobcu je v zásade

založené na jedinou argumente a tým údajné nesprávne právne posúdení otázky prevodu, resp.
prechodu nároku z titulu bezdôvodného obohatenia v dôsledku vynaložených investícií do jeho pozemku
z predávajúceho na žalobcu. Ako vyplýva aj z odvolania žalobcu, žalobca netvrdil, resp. nepreukázal,
že by sám vynaložil investície, o ktoré sa mala zvýšiť hodnota nehnuteľnosti, ale tieto mal podľa
tvrdení žalobcu vynaložiť na nehnuteľnosť v jeho vlastníctve jeho právny predchodca s tretími osobami
(napríklad dobrovoľníkmi).

Žalobca tak odôvodňoval svoj nárok tým, že „prevodom vlastníckeho práva“ k veci (spornému pozemku)
mali prejsť na neho ako právneho nástupcu pôvodného vlastníka veci údajne všetky právne nároky
súvisiace s vlastníctvom k tejto veci, vrátene nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Aktívnu
vecnú legitimáciu tak opieral o kúpnu zmluvu tvrdiac, že na jej podklade prešlo na neho z pôvodného
vlastníka aj právo domáhať sa nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu zhodnotenia veci

- pozemku v jeho vlastníctve. Táto argumentácia bola žalobcom prezentovaná zjavne účelovo v snahe
vyvrátiť jeho obranu založenú na závere, že oprávneným z bezdôvodného obohatenia je jedine ten
subjekt, v ktorého majetkovej sfére sa vynaložené investície na pozemok v jeho vlastníctve prejavili
negatívne - teda ten, ktorého majetok sa v dôsledku vynaložených investícií zmenšil. Nakoľko takýmto
subjektom nebol zjavne žalobca, potom bol nútený žalobca tvrdiť, že na neho takýto nárok prešiel

na podklade uzavretej kúpnej zmluvy, resp. nadobudnutím vlastníctva k pozemku. Túto argumentácia
žalobcu považuje za zjavne nedôvodnú, ba až absurdnú, a to to minimálne z nasledovných dôvodov:
1. na žalobcu vlastnícke právo k veci (pozemku) nikdy neprešlo, nakoľko právny úkon - kúpna zmluva,
na základe ktorého mal vlastnícke právo nadobudnúť, bola posúdená ako absolútne neplatná z dôvodu,
že právny predchodca žalobcu nikdy nebol vlastníkom veci - pozemku. Keďže nikdy nebol vlastníkom

veci, v súlade s právnou zásadou „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ nemohol
svoje „vlastníctvo“ previesť na žalobcu. Ak žalobca tvrdí, že k prevodu nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia malo dôjsť na neho automaticky spolu s prevodom vlastníckeho práva na žalobcu, potom
platí, že ak k prevodu vlastníckeho práva k pozemku na žalobcu nedošlo - pre neplatnosť kúpnej
zmluvy, logicky nemohlo dôjsť ani k prevodu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Už len táto

skutočnosť potom neguje aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.
2. vyššie uvedená teória žalobcu nemá oporu ani v platnej a účinnej právnej úprave, právnej doktríne,
dokonca ani v rozhodovacej praxi súdov. Práve naopak, tejto podľa nás dokonca priamo odporuje.
V tejto súvislosti poukázal na skorší rozsudok Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn.: 6Co/218/2016
zo dňa 29.03.2017: „Pokiaľ ide o nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, ktoré sa malo získať

v dôsledku užívania pozemkov, tento je viazaný ako právo oprávnenej osoby (vlastníka) voči tomu,
kto získal prospech bez právneho dôvodu (§ 451 Občianskeho zákonníka). Nárok z bezdôvodného
obohatenia nie je zložkou vlastníctva, a preto nemôže automaticky prechádzať s vlastníckym právom pri
jeho prevode (bez toho, aby zmluvné strany deklarovali vôľu previesť aj pohľadávku z bezdôvodného
obohatenia). Hmotnoprávny vzťah založený niektorou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia

má záväzkovoprávnu povahu, neupína sa k veci ako predmetu vlastníctva a nie je teda zložkou
definovanou v § 123 Občianskeho zákonníka, ktorá v dôsledku právnej dispozície prechádza na
právneho nástupcu. K uvedenému sa vyjadril vo svojej judikatúre aj Najvyšší súdu ČR (sp. zn. 29 Cdo
2631/2000), keď konštatoval, že „povinnost vydat bezdůvodné obohacení se neváže k věci...“, pričom
implicitne možno tento názor potvrdiť aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/73/2000, podľa

ktorého „aj pohľadávky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia možno platne v zmysle ustanovení §
524 a nasl. Občianskeho zákonníka postúpiť. Od oznámenia, resp. preukázania dlžníkovi, že jeho veriteľ
postúpil pohľadávku, môže sa dlžník zbaviť záväzku jeho splnením, iba ak plnil postupníkovi, okrem
prípadov uvedených v ustanovení § 530 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, t.j. keď postupník
dá postupcovi k vymáhaniu pohľadávky súhlas v prípade, že ju sám nevymáha.“ Rovnako v zmysle

bodu 18. odôvodnenia tohto rozsudku platí, že: „Pokiaľ v predmetnej veci pôvodná žalobkyňa scudzila
nehnuteľnosti, táto právna skutočnosť nijako nemohla založiť právo žalobkyne Q. S. uplatňovať nárok
z bezdôvodného obohatenia. Takéto právo mohlo vzniknúť len na podklade riadneho dvojstranného
právneho úkonu, ktorým by došlo k postúpeniu pohľadávky z bezdôvodného obohatenia a z ktoréhoby bol zjavný prejav vôle oboch zmluvných strán. Takýto prejav nemohol byť nahradený jednostranným
prehlásením, ktoré krajský súd vyhodnotil ako nemajúce žiadne právne následky.“ Tieto závery
odvolacieho súdu boli zároveň podporené tiež rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČR, a to napr. vo veci

sp. zn.: 29 Cdo/2631/2000 alebo vo veci 25Cdo/355/2001. Z uvedeného potom vyplýva, že nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia:
a/ je viazaný ako právo oprávnenej osoby, má teda charakter in personam a nie in rem;
b/ nie je zložkou vlastníctva a preto nemôže automaticky prechádzať s vlastníckym právom pri jeho
prevode;

c/ má zaväzkovoprávnu a nie vecnoprávnu (čiže sa neviaže k veci) povahu;
d/ možno ho postúpiť iba ako pohľadávku postupom podľa ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na tieto skutočnosti mal za to, že prevodom vlastníckeho práva na žalobcu (k čomu ani
nemohlo dôjsť), ako to žalobca tvrdí, nemohlo súčasne dôjsť k prevodu žalobcom tvrdeného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia (aj keby pripustil, že by k prevodu pozemku na žalobcu platne
došlo). Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia totiž predstavuje samostatnú a od veci nezávislú

pohľadávku, ktorú možno postúpiť len osobitnou zmluvou. Existenciu žiadnej takejto zmluvy však
žalobca nepreukázal, ba ani netvrdil. Takáto vôľa ani nevyplývala z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy,
na podklade ktorej mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku.
Pokiaľ ide o súdne rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalobca vo svojom odvolaní, máme za to, že tieto
s právnou vecou posudzovanou v tomto prípade nijako nesúvisia, resp. z nich nijako nevyplýva záver,

ktorý sa snaží žalobca v odvolaní prezentovať. Navyše, zo všetkých týchto rozhodnutí žalobca cituje
len všeobecné právne tvrdenia ohľadom podmienok vzniku a existencie bezdôvodného obohatenia,
ktoré ale nijakým spôsobom neriešia otázku prevodu, resp. prechodu nároku z titulu bezdôvodného
obohatenia a teda sú na vec neaplikovateľné.
Základnýmpredpokladomprevzniknárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniajezmenšeniemajetku

na strane oprávneného. Táto podmienka bola na strane žalobcu naplnená ale len vo vzťahu k úhrade
kúpnej ceny za prevádzaný pozemok. Kúpna cena totiž predstavuje jediný náklad, ktorý žalobca v
súvislosti s predmetným pozemkom vynaložil (to nebolo ani sporné). Nakoľko k zaplateniu kúpnej ceny
došlo voči domnelému predávajúcemu a nie jemu, bezdôvodné obohatenie ani vo vzťahu k tomuto
nároku nemohlo na jeho strane vzniknúť.

Otázku aktívnej legitimácie vo vzťahu k údajnému nároku na vydanie vynaložených investícii nemá
podľa jeho názoru vyjasnenú ani sám žalobca. Paralelne s týmto konaním si totiž od žalovaného
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z rovnakého právneho titulu - vynaložených investícií do
pozemku, uplatňuje aj občianske združenie TJ FK W., od ktorého mal údajne pozemok (neplatne)
nadobudnúť žalobca. Konanie je vedené súdom prvej inštancie pod sp. zn. 9C/87/2021 a vo veci

nebolo doteraz meritórne rozhodnuté. Žalobcovia v oboch konaniach sú ale zjavne prepojené subjekty,
a to prostredníctvom osoby H.. V. E., ktorý vystupuje jednak ako predseda žalobcu v konaní sp. zn.
9C/87/2021, a ako bývalý štatutárny zástupca žalobcu v tomto konaní. Zo strany týchto osôb tak zjavne
dochádza k pokusu vymáhať si od žalovaného duplicitne totožný nárok, a to na základe účelovej
argumentácie, čo zjavne svedčí o celkovej špekulatívnosti nároku žalobcu.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta údajnú nekonzistentnosť rozsudku, resp. namieta, že sa súd
prvej inštancie nevysporiadal so všetkými ním nastolenými otázkami, túto argumentáciu považuje
za vágnu, všeobecnú, bez právnej relevancie, v zjavnej snahe navodiť dojem o akejsi nesprávnosti
rozsudku.Vprvomradetotižbolomedzisporovýmistranamipotrebnévyriešiťotázkuaktívnejlegitimácie
žalobcu, ktorú od počiatku namietal. Keďže súd správne dospel k záveru, že žalobca nie je nositeľom

hmotnoprávneho nároku uplatneného žalobou, nebolo už ďalej potrebné a účelné riešiť ďalšie čiastkové
otázky, ktoré na výsledku sporu nič nemohli zmeniť.
K žalobcom namietaného údajného protirečenia si súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku s
poukazom na konštatovanie na strane 11 rozsudku uviedol, že žalobca túto konštatáciu jednak vytrháva
z kontextu odôvodnenia rozsudku a jednak nesprávne interpretuje. Žalobca zjavne zámerne opomína

skutočnosť, že súd prvej inštancie v rovnakom bode odôvodnenia rozsudku (bod 19) konštatuje záver, že
na žalobcu kúpou neprešli aj nároky z titulu údajného zhodnotenia pozemku prostredníctvom investícií
tretích osôb. Súd prvej inštancie tak celkom zjavne rozlišuje medzi pohľadávkou z titulu bezdôvodného
obohatenia (označená ako nárok z titulu údajného zhodnotenia) a vecným zhodnotením (označeným
ako investícia teda to, čím k zhodnoteniu malo dôjsť). Takýto prístup je celkom správny a logický

v kontexte vnímania bezdôvodného obohatenia ako nároku záväzko-právnej povahy, a nie vecno-
právnej. Nie je teda nič zmätočné, arbitrárne, neúplné a nezrozumiteľné, ak súd prvej inštancie tvrdí,
že žalobca nadobudol investície (ktoré sú súčasť pozemku), ako výsledok vynaložených nákladov
(ktorý je nárokom z bezdôvodného obohatenia). Takýto záver totiž nemožno vykladať inak ako tak,že žalobca mal nadobudnúť spolu s pozemkom jeho zložku predstavujúcu zhodnotenie, tým však na
neho neprešli nároky z titulu tohto zhodnotenia. Kým samotné investície sa priamo viažu na prevádzanú
vec (sú jej súčasťou) a teda dochádza aj k ich prevodu pri prevode vlastníckeho práva, nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia sa na vec neviaže, ale má záväzkový charakter. Preto nedochádza
automaticky k prevodu takejto pohľadávky - nároku, spoločne s vecou.

5. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou, v ktorej zotrval na svojom odvolaní. Nesúhlasil
s tvrdením, že v zmysle zásady „nemo plus iruis ad alium transfere potest quam ipse habet“

nemohlo byť na neho prevedené vlastnícke právo, nakoľko v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR
došlo k prelomeniu tejto zásady (nález sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016). Pri nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa nepredpokladá uzatvorenie platného právneho úkonu, ale práve
naopak jeho neplatnosť, na základe ktorého vznikne oprávnenej osobe právo domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia voči povinnej osobe. V zmysle vyššie uvedeného je v danom prípade bez
ďalšieho významu, že nadobudol na základe neplatnej kúpnej zmluvy vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

pretože bol dobromyseľný v tom, že nadobúda vlastnícke právo od vlastníka nehnuteľnosti. Spolu
s týmto vlastníctvom na neho prešlo aj právo domáhať sa aj vydania bezdôvodného obohatenia
od žalovaného. Zotrvávajúc na tvrdení, že je aktívne vecne legitimovaným opätovne zopakoval
argumentáciuprezentovanúvosvojomodvolaní.Žalovanýnesprávnespochybňujejehonárokzdôvodu,
že jeho právny predchodca - TJ FK W. O. si v inom súdnom konaní, vedenom na Okresnom súde Čadca

uplatňuje voči žalovanému tiež nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V danom prípade žalovaný
nesprávne uvádza, že ide o totožný právny nárok. V súdnom konaní, v ktorom vystupuje ako žalobca
TJ FK W. O., si TJ FK W. O. uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému
z titulu zhodnotenia iných nehnuteľností ako v tomto súdnom konaní a nejde o totožný právny nárok.
Dôrazne odmieta akékoľvek tvrdenia žalovaného o jeho špekulatívnom konaní v súdnych konaniach

vedených proti žalovanému.

6. Na repliku žalobcu reagoval žalovaný duplikou, v ktorej uviedol, že napriek modifikáciám procesného
útoku žalobcu, ktoré zachádzajú až do hraničných právnych konštrukcií, sa na závere, že žalobca nie je
nositeľom nároku, ktorého sa domáha v súdnom konaní, nič nezmenilo. Argumentáciu žalobcu považuje

za zmätočnú, nekonzistentnú a vzájomne si odporujúcu. Žalobca opomína nespornú skutočnosť, že
nikdy nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a teda sa nikdy nestal ich vlastníkom.
Táto otázka už bola právoplatné vyriešená rozsudkom Okresného súdu Čadca vo veci sp. zn.:
6C/82/2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom tunajšieho súdu. Skutočnosť, že sa žalobca s týmto
rozhodnutím nestotožňuje a nerešpektuje ho nie je dôvodom, aby bola právoplatne zodpovedaná otázka

spochybňovaná a opätovne riešená v inom súdnom konaní, čo ani nie je procesne možné. Už len táto
skutočnosť potom absolútne vylučuje tvrdenia žalobcu a neguje jeho aktívnu vecnú legitimáciu. Keďže
totiž žalobca nikdy nenadobudol vlastnícke právo, tak naň nemohol prejsť ani akýsi nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorého prevod žalobca spojuje s prevodom vlastníckeho práva. Aj pokiaľ by
existovala na strane žalobcu dobromyseľnosť pri nadobúdaní nehnuteľností (s ktorou sa súd zaoberal a

naopak konštatoval nečestný úmysel na strane žalobcu a jeho predchodcu, keďže sa jednalo o subjekty
personálne prepojené), existencia dobromyseľnosti nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že na žalobcu
prípadný nárok z titulu bezdôvodného obohatenia neprešiel. Odhliadnuc od uvedeného ako obiter
dictum v ďalšom poukázal na uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR vo veci 1VObdo/2/2020,
ktorý uzavrel, že zásadu nemo plus iuris nie je možné prelomiť a to ani v prípade dobromyseľnosti

nadobúdateľa. Za zmätočnú považoval argumentáciu žalobcu, ktorý na jednej strane odvodzuje svoj
údajný nárok z neplatnosti kúpnej zmluvy a na strane druhej konštatuje, že na základe neplatnej kúpnej
zmluvynadobudolvlastníckeprávo.Aktedanadobudolvlastníckeprávoknehnuteľnostiam,akožalobca
tvrdí, potom mu nemohol vzniknúť nárok na bezdôvodné obohatenie, nakoľko sa nemohol na jeho úkor
obohatiť.

V ďalšom uviedol, že odhliadnuc od toho, že záver o údajnom zväčšení majetkového prospechu na jeho
strane nijako nezakladá a neodôvodňuje aktívnu legitimáciu žalobcu, žalobca ani nijako nepreukázal, že
by na jeho strane došlo k získaniu majetkového prospech a to na úkor práve žalobcu. Žalobca totiž nikdy
nepreukázal úbytok vo svojej majetkovej sfére, nakoľko všetky investícii do sporných nehnuteľností mala
údajne vynaložiť tretia osoba, čo ani nebolo sporné. Nakoľko si je žalobca tejto skutočnosti vedomý -

teda, že nevie uniesť dôkazné bremeno o úbytku majetku na jeho strane v podobe vložených investícií
do jeho nehnuteľností, tak žalobca produkuje argumentáciu, podľa ktorej má úbytok na jeho strane
spočívať v strate vlastníckeho práva, s ktorou má korelovať jeho bezdôvodné nadobudnutie na jeho
strane. Keďže však žalobca nikdy nebol vlastníkom sporných nehnuteľností, čo už bolo v minulostiprávoplatne vyriešené v inom konaní, logicky potom nemohol vlastnícke právo stratiť, ako tvrdí (keďže
ho ani nenadobudol). Už len táto samotná skutočnosť vylučuje akékoľvek úvahy o zmenšení majetkovej
sféry na strane žalobcu, ktorá sa nijako nezmenila voči stavu, kedy mal žalobca uzatvoriť neplatnú kúpnu

zmluvu.
Podľa aktuálnej argumentácie žalobcu tak úbytok v majetkovej sfére nemali predstavovať jeho
predchodcom vynaložené investície (čo mimochodom tvrdil v doterajšom priebehu konania), ale akási
hodnota nehnuteľností, ku ktorým mal žalobca stratiť vlastnícke právo. Žalobca tak v podstate tvrdí,
že sa jeho majetková sféra nezväčšila o hodnotu sporných nehnuteľnosti, ktoré v dôsledku neplatnej

kúpnej zmluvy nikdy nenadobudol. Potom sa nejedná o nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ale o nárok na náhradu škody (hypotetického ušlého zisku), za vznik ktorej by ale niesla
zodpovednosť iná osoba (predávajúci), s ktorou žalobca uzavrel neplatný právny úkon. Nakoľko však je
žalobcapersonálnepreviazanýspredávajúcim(cezosobuH..V.E.),nemážalobcapochopiteľnezáujem
si uplatňovať nároky voči predávajúcemu. Z tohto dôvodu a v snahe vymôcť plnenie od žalovaného
vytvoril žalobca právne neudržateľnú konštrukciu o akejsi existencii nároku na bezdôvodné obohatenie,

ktorý mal prejsť na žalobcu na podklade neplatnej kúpnej zmluvy. Ten má aktuálne spočívať v hodnote
nehnuteľností, ktoré žalobca nenadobudol (aj keď tvrdí opak). Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, podľa
ktorého jeho nárok uplatnený v tomto konaní je iným nárokom ako uplatňuje žalobca - TJ FK W. O., voči
žalovanému v inom konaní na súde prvej inštancie (sp. zn. 9C/87/2021). A to údajne z dôvodu, že sa
týka iných nehnuteľností. Obe žaloby sú pritom založené na tom istom skutkovom základe vychádzajúc

z rozsudku Okresného súdu Čadca v konaní sp. zn. 6C/82/2010, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
odvolacieho súdu, ktorým bolo určené, že je vlastníkom nehnuteľností, ktoré mal najprv nadobudnúť TJ
FK W. a v závere samotný žalobca. Nároky sú teda založené na zhodnotení identických nehnuteľností.
To sa samozrejme nevylučuje, pokiaľ by tieto subjekty zhodnotili nehnuteľnosti rôznymi investíciami,
ale tak žalobca, ako aj TJ FK W. O. v konaní sp. zn. 9C/87/2021 vedenom pred súdom prvej inštancie

zakladajú svoj nárok na rovnakých investíciách. Z toho možno usudzovať na zjavne špekulatívny zámer
vzájomne koordinujúcich sa subjektov - žalobcu a TJ FK W. O., pri uplatňovaní si nedôvodných nárokov
voči žalovanému.

7. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana

proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok v
intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

8. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalovaného formulovanú v opravnom prostriedku krajský

súd poukazuje na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie odvolania, s čím je
spojené oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať rozhodnutie len v rámci vznesených odvolacích
námietok (viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP).

9. V súdenej veci argumentácia žalobcu je primárne založená na tvrdení o existencii jeho aktívnej

vecnej legitimácie, ktorú vyvodzoval z nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému pozemku,
spolu s ktorým mal podľa jeho názoru nadobudnúť aj oprávnenie uplatňovať si voči žalovanému
nároky z bezdôvodného obohatenia, keďže právny predchodca žalobcu (teda nie žalobca) zabezpečil
zhodnotenie pozemku, pričom tento právny predchodca tieto investície previedol na žalobcu.

10. Tento právny názor prezentovaný žalobcom však nemá žiadnu oporu v legislatíve ani judikatúre.
Jedinou relevantnou skutočnosťou v tejto veci je len to, že samotný žalobca predmetný pozemok nijakým
spôsobom nezhodnotil, t.j. neinvestoval do tohto pozemku, čo v predmetnom konaní ani nebolo sporné.
Pokiaľ žalobca v dôvodoch svojho odvolania tvrdí, že všetky investície do pozemku boli vynaložené aj
za jeho súčinnosti, jedná sa o tvrdenie nielenže nepreukázané, ale i irelevantné, nakoľko ako už bolo

niekoľkokrát nesporne konštatované, k zhodnoteniu pozemku všetkými investíciami došlo pred tým ako
ho žalobca kúpil. Jediný náklad, ktorý žalobca v súvislosti s predmetným pozemkom vynaložil je kúpna
cena, ktorú zaň zaplatil predávajúcemu TJ FK W. O., teda nie žalovanému, z ktorého dôvodu nemohlo
vzniknúť bezdôvodné obohatenie žalovaného ani titulom žalobcom zaplatenej kúpnej ceny.

11. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé a žalobca to v súdnom konaní nijako nevysvetlil, akým spôsobom
malo dôjsť k samostatnému prevodu investícií použitých na zhodnotenie pozemku z právneho
predchodcu žalobcu na žalobcu. V nadväznosti na to odvolací súd nad rámec poukazuje na to, že
priampozoruhodnevyznievatvrdeniežalobcu,žekúpnacenazaprevodpozemkunezodpovedalavýškeinvestícií, ktoré boli na jeho zhodnotenie vynaložené. Tieto vyjadrenia žalobcu evokujú záver, že žalobca
kúpil predmetný pozemok od svojho právneho predchodcu, ktorý ho zhodnotil svojimi investíciami,
za cenu, ktorá nezodpovedala reálnej hodnote zhodnoteného pozemku a bola podstatne nižšia ako

cena trhová. Táto skutočnosť - zaplatená kúpna cena za zhodnotený pozemok je však v súdenej veci
irelevantná. Žalobca nepreukázal, že medzi ním a subjektom, ktorý mal vniesť investície do zhodnotenia
nehnuteľnosti bol uzavretý riadny dvojstranný právny úkon o postúpení pohľadávky z bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, a v zmysle toho mu malo vzniknúť právo
uplatňovať nárok z bezdôvodného obohatenia.

12. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobcovi nesvedčí aktívna vecná
legitimácia, nakoľko právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym
vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu. Na žalobcu neprešli žiadne
nároky z titulu zhodnotenia pozemku prostredníctvom investícii iných osôb (odlišných od žalobcu, čo ani
nebolo sporné). Žalobca s TJ FK W. mal uzatvoriť absolútne neplatnú kúpnu zmluvu (v zmysle záverov

rozsudku Okresného súdu Čadca sp.zn. 6C/82/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.zn.
6Co/246/2018), na základe ktorej mal TJ FK W. O. žalobca zaplatiť kúpnu cenu, ktorá sa vzťahovala
na celý predmet kúpy označený v kúpnej zmluve (t.j. zhodnotený pozemok v stave v čase kúpy). V
tomto kontexte treba vykladať aj konštatovania súdu prvej inštancie obsiahnuté v bode 19. na strane
11 napadnutého rozsudku. Odvolací súd konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, že žalobcovi by

vo vzťahu k predmetnému pozemku svedčil nejaký právny titul na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalovaným.

13. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa
nezaoberal tým, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, akú hodnotu investícií vynaložil on na

zhodnoteniepozemku,nakoľkotátoskutočnosťnebolapreposúdenienárokužalobcuznijakéhoaspektu
relevantná. Rovnako tak v tomto konaní nebolo úlohou súdu riešiť, kto je vo vzťahu k predmetnému
pozemku oprávneným subjektom, ktorému vznikol úbytok v jeho majetkovej sfére, t. j. komu vo vzťahu
k predmetnému pozemku potenciálne svedčí aktívna vecná legitimácia na vydanie bezdôvodného
obohatenia a voči komu, ako mylne naznačuje odvolateľ. Úlohou súdu bolo posúdiť dôvodnosť a

oprávnenosť žalobou uplatneného nároku a to súd prvej inštancie aj náležite učinil.

14. V súvislosti s aktivitou odvolateľa, ktorý citujúc mnoho judikátov argumentoval rozhodovacou
činnosťou tuzemských i zahraničných súdnych autorít, odvolací súd podotýka, že všetky sú na
problematiku bezdôvodného obohatenia aplikovateľné, avšak odvolateľ nijakým spôsobom neozrejmil a

z obsahu odvolania ani nie je zistiteľné akú priamu súvzťažnosť majú s preskúmavanou vecou a k tomu
ako napadnuté rozhodnutie odôvodňoval súd prvej inštancie. Pre správne posúdenie veci podľa názoru
odvolacieho súdu nie je podstatné, koľko „judikátov“ tá ktorá sporová strana cituje, ale rozhodujúce je, čo
z týchto rozhodnutí je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom
na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu súd v tam riešenom prípade dospel,

a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec (obdobne rozsudok NS SR sp.
zn. 1Sžfk/81/2018 z 20.2.2018). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na
zasadnutí 10. októbra 2018 prijalo ako judikát rozhodnutie z 24. januára 2018 sp.zn. 6 Cdo 29/2017
(R 71/2018), právna veta ktorého znie: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §
421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a

neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych
rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho
súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia,
stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II.
a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“ V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

definíciu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu
sp.zn. 3 Cdo 6/2017 zo dňa 06. marca 2017, kde sa uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako
judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho

súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ Preto pod pojem ustálenej súdnej praxenemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré odvolateľ poukazoval vo
svojom odvolaní.
Napokon v týchto rozhodnutiach bolo poukazované na to, kto je aktívne a pasívne legitimovaný v

konaní na vydanie bezdôvodného obohatenia, s ktorými závermi sa stotožňuje aj odvolací súd a
rovnako v tejto otázke boli prijaté aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR s totožným právnym záverom
(napr. 3Cdo/192/2004). Zodpovednostný záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká podľa
zákona iba medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil a tým, na ktorého úkor bezdôvodné obohatenie
vzniklo. Týmto záverom sa riadil i súd prvej inštancie pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu. V ďalších označených rozhodnutia sa riešila otázka výšky bezdôvodného obohatenia, avšak v
preskúmavanej veci sa vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie správne
už výškou obohatenia nezaoberal.

15. Rovnako tak sú v súdenej veci bez akéhokoľvek významu námietky smerujúce k spochybňovaniu
vlastníckeho práva žalovaného k predmetnému pozemku, nakoľko otázka vlastníctva k predmetnému

pozemku bola právoplatne vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
6C/82/2010, v ktorom bolo rozsudkom tamojšieho okresného súdu, sp. zn. 6C/82/2010 zo dňa
18.5.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 6C/82/2020-1377 zo dňa 28.06.2018 a rozsudkom
tunajšieho súdu sp. zn. 6Co/246/2018 zo dňa 21.08.2019 určené, že žalovaný je vlastníkom v rozsudku
konkretizovaných nehnuteľností (vrátane predmetného pozemku).

16. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku odvolateľa o nedostatočne zistenom skutkovom
stave veci spočívajúcom v tom, že súd prvej inštancie neskúmal rozsah a výšku bezdôvodného
obohatenia napriek tomu, že požadoval od žalobcu, aby tento rozsah preukazoval. V prvom rade
odvolací súd poukazuje na to, že bolo na žalobcovi, aby preukázal, že jeho nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia voči žalovanému je dôvodný, t. j. že bezdôvodné obohatenie žalovaného
na úkor žalobcu existuje. Pokiaľ sa tak nestalo, tak konštatovanie o neexistencii žalovaného nároku
v súdenej veci nevyhnutne viedlo k záveru o neexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Inak
povedané, ak nie je daný (neexistuje) žiaden nárok, je vylúčené uvažovať o jeho rozsahu alebo
výške a nemá význam sa ďalej takýmto neexistujúcim nárokom akokoľvek zaoberať. Akékoľvek ďalšie

dokazovanie v tomto smere by bolo nadbytočné. Iný postup súdu by bol v rozpore so zákonom a so
zásadami civilného sporového konania. Okrem iného by súd porušil zásadu hospodárnosti a zásadu
rovnosti strán. Podľa čl. 17 CSP: „Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb.“ Bolo by v rozpore nielen s logikou, ale i so zákonom zaťažovať

sporové strany, keď žaloba bola podaná subjektom, ktorému nesvedčí aktívna vecná legitimácia..

17. Ďalšie odvolacie námietky považoval odvolací súd za vágne, nakoľko len „odmietajú“ konštatovania
súdu prvej inštancie bez relevantnej argumentácie, resp. namietajú že súd prvej inštancie nezohľadnil
argumenty žalobcu bez toho, aby konkretizovali o aké konkrétne argumenty ide a aký to má dopad na

právne postavenie odvolateľa. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že takto
vágne koncipované odvolacie námietky (argumentácia z hľadiska hmotného práva) sú len všeobecnými
námietkami,ktoréneobsahujúžiadnuskutkovúaprávnuargumentáciuviažucusavecneknapadnutému
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a k dôvodom tohto rozhodnutia. Rozsah a obsah prieskumu je striktne
vymedzený dôvodmi uplatnenými odvolateľom v jeho odvolaní. Všeobecná námietka porušenia práv

odvolateľa na spravodlivý proces, obsahujúca tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie je arbitrárne, resp. že
napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zistenými skutočnosťami, bez skutkovej a právnej argumentácie
vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny obsah takémuto prieskumu nedáva, a
preto musí byť vyhodnotená ako nedôvodná. Napokon je potrebné dodať, že podľa ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR je súd povinný zodpovedať len taký

argument, ktorý sa týka veci a je zároveň konkrétny (t. j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom).
Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu (napr. vo veciach Hiro Balany v.
Španielsko; § 28 Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak
by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci.
Len na okraj odvolací súd podotýka, že to, že je námietka relevantná a konkrétna, ešte nesvedčí aj o

„opodstatnenosti“ (well-founded), resp. vecnej správnosti argumentu. Posúdenie „opodstatnenosti“ inak
relevantného a inak relevantnej a konkrétnej námietky musí byť však predmetom úvah súdu.18. K námietke žalobcu vytýkajúcej súdu prvej inštancie, že si protirečil, keď v rozhodnutí konštatoval, že
„Zaplatenímkúpnejcenyžalobcanadobudoltaktozhodnotenýpozemokodsvojhoprávnehopredchodcu
TJ FK W. Nadobudol tak všetky investície, ktoré do pozemku vložil jeho právny predchodca, resp. tretie

osoby.“, odvolací súd podotýka, že ide o konštatovanie vytrhnuté z kontextu, keď súd prvej inštancie
mal na mysli, že žalobca nadobudol kúpou pozemok, do ktorého boli predtým vnesené investície, avšak
nepreukázal, že predmetnou kúpnou zmluvou mali na neho prejsť aj nároky z údajného zhodnotenia
pozemku investíciami tretích osôb.

19. Odvolací súd uzatvára, že zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie je odvolacím súdom
hodnotené ako dôsledné a dostatočné, poskytujúce spoľahlivý základ pre prijaté rozhodnutie, pričom
výsledky vykonaného dokazovania a zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne právne posúdil.

20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na
ich náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania
úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia

samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)