Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 27, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoCsp/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121343004
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6121343004.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty

Deákovej a sudcov JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Danice Kočičkovej ako členov senátu, v spore žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. Remedium
Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 821 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739, proti
žalovanej: G. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX, XXX XX S., o zaplatenie sumy 8.037,- Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 10Csp/140/2021-246
zo dňa 29. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (prvá výroková veta) a žalovanej voči žalobcovi
nepriznal náhradu trov konania (druhá výroková veta).
1.1 Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal
zaplatenia sumy 8.037,- Eur s príslušenstvom. Právny predchodca žalobcu - spoločnosť OTP Banka
Slovensko, a.s. a žalovaná uzatvorili dňa 23.10.2017 zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie
finančných prostriedkov vo výške 8.090,- Eur žalovanej; tieto sa zaviazala splácať v pravidelných

mesačných splátkach po 109,92 Eur; splatnosť poslednej splátky bola dojednaná na deň 16.10.2025.
Tým, že žalovaná neplnila splátky v stanovených termínoch, porušila zo zmluvy vyplývajúce povinnosti,
v dôsledku čoho pristúpil žalobca podaním zo dňa 05.06.2019 k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.
Spoločnosť OTB Banka Slovensko, a.s. ako postupca a žalobca uzatvorili dňa 08.10.2020 zmluvu o
postúpení pohľadávky; v čase postúpenia pohľadávky bola žalovaná napriek písomnej výzve postupcu
nepretržite v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90
kalendárnych dní; ani po postúpení pohľadávky žalovaná žiadnu úhradu nevykonala. Okresný súd

Banská Bystrica vydal dňa 07.10.2021 platobný rozkaz, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom; vzhľadom na to, že platobný rozkaz sa žalovanej nepodarilo
doručiť do vlastných rúk, navrhol žalobca pokračovať v konaní.
1.2 Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 10Csp/140/2021-124 zo dňa 29.03.2022 zamietol žalobu a
žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Banskej
Bystrici, ktorý uznesením č.k. 11CoCsp/13/2022-162 zo dňa 17.08.2022 zrušil rozsudok okresného súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie; mal za to, že právny predchodca žalobcu zosplatnil úver platne a

pohľadávka sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti úveru; vzhľadom na uvedené, súčasne
aplikujúc ustanovenie §92 ods.8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) a §17 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“ alebo „zákon o spotrebiteľskýchúveroch“) odvolací súd konštatoval, že banka ako postupca bola oprávnená postúpiť pohľadávku aj
nebankovému subjektu - žalobcovi, ktorému v spore svedčí aktívna vecná legitimácia; úlohou okresného
súdu v ďalšom konaní bolo posúdenie obsahu zmluvy o úvere, najmä zistenie, či zmluva o úvere

obsahovala zákonom predpokladané obligatórne náležitosti, absencia ktorých by spôsobila bezúročnosť
a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.
1.3 Okresný súd v konaní, ktoré nasledovalo, vyzval žalobcu, aby preukázal, že jeho právny predchodca
pred poskytnutím úveru žalovanej postupoval s odbornou starostlivosťou. Žalobca preukázal, že veriteľ
existujúce záväzky spotrebiteľa overil dopytom v úverovom registri, vykonal dopyt v Sociálnej poisťovni;

v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral do úvahy sumu životného minima.
1.4 Žalobca na ďalšiu výzvu súdu prvej inštancie na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie s ohľadom
narozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo/75/2020zodňa27.10.2022reagoval
tvrdením, že judikatúra najvyššieho súdu je ustálená v názore, že za výzvu podľa §92 ods.8 zákona o
bankách je možné považovať aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu,
že jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie; vyjadril presvedčenie, že výzvy právneho predchodcu

žalobcu zo dňa 26.02.2019 (Posledná výzva pred zosplatnením) ako aj zo dňa 05.06.2019 (Vyhlásenie
úveru za predčasne splatný) sú relevantnými výzvami podľa §92 ods.8 zákona o bankách, a teda
postupca bol oprávnený postúpiť pohľadávku.
1.5 Súd prvej inštancie sa oboznámil so žalobou, pripojenými listinnými dôkazmi a vyjadreniami strán
sporu; po tom, ako mu bola vec odvolacím súdom vrátená na ďalšie konanie, nariadil pojednávanie;

vychádzal z ustanovení §52 ods.1,2,3,4, §524 ods.1,2, §39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“), §1 ods.2, §2 písm. a),b),d), §7 ods.1,2,20,24, §9 ods.1,2, §11 ods.2,
§17 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch a §92 ods.8 zákona o bankách. V intenciách právneho
názoru vysloveného v rozhodnutí odvolacieho súdu sa okresný súd zameral na posúdenie, či zmluva
o úvere obsahuje obligatórne náležitosti predpokladané zákonom o spotrebiteľských úveroch, absencia

ktorých by spôsobila bezúročnosť a bezpoplatkovosť; zameral sa aj na posúdenie, či právny predchodca
žalobcu splnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia §7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z.; skúmanie bonity
žalovanej mal preukázané.
1.6 Pri opätovnom prejednaní veci sa súd prvej inštancie spravoval právnym názorom vysloveným
Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022, v

zmysle ktorého „obsah ustanovenia §92 ods.8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú
a samostatnú písomnú výzvu banky, že je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho
záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu
o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle §92 ods.8 zákona o bankách.“. V intenciách
uvedeného vyzval žalobcu na predloženie samostatnej výzvy podľa §92 ods.8 zákona o bankách spolu

s doručenkou. Žalobca nepreukázal, že by jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky zaslal
žalovanej výzvu na splatenie splatného dlhu a táto zostala napriek tomu v omeškaní s plnením dlhu
tak, ako to predpokladá ustanovenie §92 ods.8 zákona o bankách. Okresný súd s poukazom na závery
najvyššieho súdu konštatoval, že takouto výzvou nebola ani posledná výzva pred zosplatnením zo dňa
26.02.2019, ani listina označená ako „Vyhlásenie úveru za predčasne splatný“ zo dňa 05.06.2019, a to

napriek tomu, že obsahuje aj upozornenie na možnosť postúpenia pohľadávky na inú osobu; tu reagoval
tvrdením, že v čase mimoriadneho zosplatnenia nebola pohľadávka právneho predchodcu žalobcu
splatná, zároveň ním zaslaná listina neobsahovala lehotu na splnenie povinnosti zaplatiť dlžnú sumu.
V nadväznosti na uvedené okresný súd zdôraznil, že v zmysle §92 ods.8 zákona o bankách v spojení
s §17 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch je spôsobilým predmetom postúpenia len pohľadávka

alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo
bol klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. V dôsledku neplatného postúpenia
pohľadávky mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou, preto
žalobu zamietol. Okresný súd sa vyjadril aj k odklonu od právneho názoru odvolacieho súdu v tejto veci;
uviedol, že odborná literatúra vo výnimočných prípadoch pripúšťa, aby sa princíp viazanosti právnym

názorom odvolacieho súdu nemusel uplatniť absolútne a paušálne; v konkrétnostiach uviedol, že ide
najmä o situácie ohľadom zmeny skutkových zistení, z ktorých odvolací súd vychádzal, alebo ak vo
vzťahu k zistenému skutkovému stavu došlo k odlišnému vyriešeniu prejudiciálnej otázky v inom konaní;
ďalším dôvodom je aj zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušení rozhodnutia alebo zmena
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí odvolacieho súdu.

1.7 Pokiaľ žalobca argumentoval, že aj v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok by mal
aktívnu vecnú legitimáciu, a to na základe oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanej, s týmto
názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil a zdôraznil, že ak neboli splnené zákonné predpoklady pre
postúpenie pohľadávky, nebolo možné tento nedostatok napraviť oznámením o postúpení pohľadávkydlžníkovi; v tejto súvislosti upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018.
1.8 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie §255

ods.1 a §262 ods.1 C.s.p. podľa pomeru úspechu. Keďže žalobu zamietol, úspešnou stranou bola
žalovaná, ktorej vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi; tejto však v konaní žiadne trovy
nevznikli, preto jej súd ich náhradu nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol

odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť; žiadal priznať náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Tvrdil, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi
uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie
dôvody podľa §365 ods.1 písm.b) a h) C.s.p.).
2.1 Žalobca poukázal na skôr vydané rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto konaní, v ktorom dospel k

záveru o platnom zosplatnení úveru, najmä však konštatoval, že pohľadávka banky bola postúpená v
súlade s ustanovením §92 ods.8 zákona o bankách a §17 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch. V
súvislosti s podmienkami vyžadovanými ustanovením §92 ods.8 zákona o bankách žalobca dôvodil, že
žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a bola postupcom opakovane

vyzvaná na jeho úhradu výzvou zo dňa 26.02.2019 ako aj podaním zo dňa 05.06.2019 označeným ako
„Vyhlásenie úveru za predčasne splatný“. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že
predmetné podania nie sú kvalifikovanými výzvami banky v zmysle §92 ods.8 zákona o bankách a že
táto výzva mala byť vyhotovená na samostatnej listine až po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru.
Q., že dôvodom nerešpektovania právneho posúdenia veci odvolacím súdom bolo výlučne rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022; tento postup označil za
arbitrárny a nezákonný, súdu prvej inštancie vyčítal, že si účelovo dotvoril judikatúru najvyššieho súdu
a aplikoval na skutkovo odlišný prípad len za účelom zamietnutia žaloby.
2.2 Žalobca mal v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/75/2020
zo dňa 27.10.2022 za to, že jeho obsahom nebolo právne posúdenie podmienok ustanovenia §92 ods.8

zákona o bankách; najvyšší súd v danom prípade dovolanie odmietol ako procesne neprípustné, pretože
neboli splnené uplatnené dovolacie dôvody. Žalobcovi sa ako účelové a arbitrárne javilo odôvodnenie
súdu prvej inštancie, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané až po zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu, a to s ohľadom na skutočnosť, že v dovolacom konaní súd nevykonal žiadne právne
posúdenie ustanovenia §92 ods.8 zákona o bankách, ale len poukázal na svoje predošlé rozhodnutie.

Týmto je rozhodnutie sp.zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022, ktoré bolo vydané pred zrušujúcim
uznesením odvolacieho súdu a posudzovalo diametrálne odlišný prípad, kedy podanie, ktorým sa
vyhlásila mimoriadna splatnosť pohľadávky neobsahovalo aj výzvu na zaplatenie dlžnej sumy, čo však
v prejednávanom prípade bolo splnené.
2.3 Citujúc ustanovenie §391 ods.2 C.s.p. mal žalobca za to, že súd prvej inštancie mu nesprávnym

postupomznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu
práva na spravodlivý proces, keď nerešpektoval právny názor súdu vyššej inštancie, ktorý mal aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu preukázanú; žalobca takýto postup okresného súdu označil za porušenie
princípu právnej istoty. Žalobca zdôraznil, že ustanovenie §92 ods.8 zákona o bankách pojednáva len
o písomnej výzve banky bez akýchkoľvek náležitostí tejto výzvy; ani žiadny iný zákon mu nezakazoval

spísať do jednej listiny aj dva právne úkony. Ak by zákonodarca mienil ustanovením §92 ods.8 zákona o
bankách určiť osobitné náležitosti, resp. samotnú formu výzvy pred postúpením, bolo by to v ustanovení
výslovne a jednoznačne uvedené.
2.4 Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/169/2020,
v ktorom tento pripustil, že podanie, ktorým sa vyhlásila mimoriadna splatnosť úveru, môže byť

kvalifikovanou výzvou podľa §92 ods.8 zákona o bankách. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal
aj na viaceré rozhodnutia iných odvolacích súdov. Vychádzajúc z týchto skutočností bol žalobca toho
názoru, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní preukázal.

3. K odvolaniu žalobcu vyjadrenie podané nebolo.

4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie v zmysle §387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.5. Podľa § 387 ods. 1,2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj konanie, ktoré
vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie,

náležite zistil skutkový stav, dospel k správnemu právnemu záveru a svoje rozhodnutie odôvodnil v
súlade s §220 ods.2 C.s.p. Po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom (prvého v poradí) okresný súd
náležitým spôsobom doplnil dokazovanie postupujúc podľa pokynov odvolacieho súdu; vyzval žalobcu
na preukázanie posúdenia schopnosti spotrebiteľky splácať úver, obsah zmluvy o úvere preskúmal v
intenciách ustanovenia §9 ods.1,2 a §11 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch; naviac prihliadol na
aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

7. Reagujúc na odvolacie námietky žalobcu uvádza odvolací súd nasledovné:
7.1 Judikatúra rozlišuje niekoľko prípadov umožňujúcich odchýlenie sa, resp. nerešpektovanie právneho
názoru odvolacieho súdu; v konkrétnostiach ide o prípady, keď po zrušení a vrátení veci odvolacím
súdom vyjdú najavo nové skutočnosti odôvodňujúce odklon od vysloveného právneho názoru alebo keď

príslušný orgán rozhodne o prejudiciálnej otázke, ale ide aj o prípady, keď dôjde k zmene právnej úpravy
alebo o situáciu, keď najvyššie súdne autority na nastolenú otázku zaujmú iný právny názor, tak ako
tomu bolo v prejednávanej veci.
7.2 Pokiaľ sa súd prvej inštancie odklonil od odvolacím súdom vysloveného názoru o splnení
predpokladov pre postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt, nebolo to v dôsledku jeho

svojvoľného konania; vychádzal zo záverov konštatovaných Najvyšším súdom Slovenskej republiky v
rozhodnutiach sp.zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022 a sp.zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022,
z obsahu ktorých vyplýva, že ustanovenie §92 ods.8 zákona o bankách predpokladá „výlučnú a
samostatnú písomnú výzvu banky“, odlišnú od oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru či
výzvy veriteľa realizovanej v zmysle ustanovenia §53 ods.9 Občianskeho zákonníka. Takémuto postupu

nebolo čo vytknúť.
7.3 Z predloženého spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie postupujúc v intenciách záverov najvyššieho
súdu vyzval žalobcu na predloženie samostatnej výzvy banky klientovi realizovanej podľa §92 ods.8
zákona o bankách; túto žalobca nepredložil, na výzvu okresného súdu reagoval poukazom na skoršiu
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu ako aj všeobecných súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorej

bolo možné za výzvu podľa ustanovenia §92 ods.8 zákona o bankách považovať aj oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že jeho obsahom bola výzva dlžníkovi na
zaplatenie. Žalobca však nemôže opomínať skutočnosť, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych
autorít sa vyvíja a mení; vzhľadom na uvedené nemohol ani konajúci senát odvolacieho súdu zotrvať
na svojom predchádzajúcom názore, ktorý sa prejavil aj v poradí prvom rozhodnutí v tejto veci v

konštatovaníosplnenípodmienokpredpokladanýchustanovením§92ods.8zákonaobankáchvspojení
s §17 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch pre platné postúpenie pohľadávky.

8. Pozornosti odvolacieho súdu neušla odvolacia námietka žalobcu, že rozhodnutie sp.zn.
2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022 už bolo v čase rozhodovania odvolacieho súdu vydané a tento

závery z neho vyplývajúce v uznesení neaplikoval; v tejto súvislosti konajúci senát odvolacieho
súdu zdôrazňuje, že „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým
v rozhodnutiach alebo stanoviskách najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom,

dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu nespochybnili
názory obsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom, alebo dokonca tieto názory akceptovali,
prípadne myšlienkovo na ne nadviazali a rozviedli alebo z nich vychádzal“. (pozri uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/88/2017 zo dňa 19.03.2018 publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 65/2018). Aj Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp.zn. IV. ÚS 481/2011 zo dňa 10.11.2011 konštatoval, že „dôveru v určitú
rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia
prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu“.
Pokiaľ rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022 ešte ku dňu rozhodovaniaodvolacieho súdu (prvého v poradí) predstavoval ojedinelé rozhodnutie, závery z neho plynúce boli v
ostatnom čase zopakované aj v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022, ktorá skutočnosť
robí tento názor ustáleným.

8.1 Námietka žalobcu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn.
2Cdo/266/2020 posudzoval diametrálne odlišný prípad, kedy oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti pohľadávky neobsahovalo výzvu na zaplatenie dlžnej sumy, neobstojí. Hoci žalobca dôvodil,
že v prejednávanom prípade listina označená ako Výzva úveru za predčasne splatný obsahovala výzvu
na zaplatenie dlžnej sumy, odvolací súd zastáva názor, že primárne je predmetom tejto listiny oznámenie

o vyhlásení úveru za predčasne splatný, ktorá skutočnosť mala za následok stratu možnosti splácať
úver v mesačných splátkach; výlučne v tejto súvislosti bola žalovaná oboznámená s výškou dlžnej
sumy a vyzvaná na jej úhradu; pre prípad nesplnenia si danej povinnosti banka žalovanú upovedomila,
že využije všetky práva vyplývajúce jej zo zmluvy, resp. z právnych predpisov na uspokojenie svojej
pohľadávky, a to predajom založenej nehnuteľnosti na dražbe, príp. súdnym vymáhaním alebo iným
spôsobom uspokojenia pohľadávky banky vrátane jej postúpenia na inú osobu. Úkon realizovaný

právnym predchodcom žalobcu (oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru) však nie je možné
označiť za úkon spôsobilý vyvolať u žalovanej vedomosť o možnosti postúpenia pohľadávky banky
(hoci aj) na nebankový subjekt podľa ustanovenia §92 ods.8 zákona o bankách (ktorým postupom by
súčasnemohlodôjsťkprelomeniuochranybankovéhotajomstva),atoajvzhľadomnadovolacímsúdom
konštatovaný záver, že „...obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá

výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho
záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu
o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.“.

9. Na základe vyššie uvedeného krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením §387

ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, a to aj v závislom výroku o trovách konania.

10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia §396 ods.1
v spojení s §255 ods.1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Z obsahu spisu však vyplýva, že k odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila, v

konaní zostala nečinná, preto jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Za použitia Základných
princípov čl.4 ods.2 C.s.p. odvolací súd aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by
zvolil,akbysámbolzákonodarcom.Vychádzalpritomzpomyselnejnormy,žeaksistranasporunáhradu
trov neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s článkom 17 Základných

princípov C.s.p., zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu
trov konania neprizná. Rozhodovanie postupom podľa §262 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v
konaní nevznikli, by bolo zjavne nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
sporu.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 veta
druhá C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).