Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 11, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/179/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407203111
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:4407203111.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstvo Nitra, Nitra,
Nám. J. Pavla II. 7, zastúpenej advokátom JUDr. Svoradom Petruškom, Nitra, Kupecká 18, proti
žalovanému LESY Slovenskej republiky, š. p., Banská Bystrica, Banská Bystrica, Námestie SNP 8, o
vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a iné, vedenom na Okresnom súde Nové
Zámky pod sp. zn. 9C/56/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 10.

októbra 2018 sp. zn. 5Co/200/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej ako „súd prvej inštancie“)

domáhala podľa § 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam,
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako
„zákon č. 161/2005 Z. z.“ alebo ako „zákon o cirkevných reštitúciách“) navrátenia a vydania vlastníctva
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území I., zapísaných na Okresnom úrade Nové Zámky,
odbore katastrálnom, v katastri nehnuteľností registra „C“, vedených v PKV č. 78, kat. územie I. spolu s
dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 23. januára 2017 č. k. 9C/56/2007-1054 rozhodol, že žalovaný je
povinný vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný
pozemok o výmere 1079 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 201639 m2, parc.
č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 364633 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný
pozemok o výmere 1006933 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: tr. trávny porast o výmere 33909 m2,

parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 2586 m2, parc. č. XXXX/X., druh pozemku:
lesný pozemok o výmere 196316 m2, parc. č. XXXX/X, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 387400
m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 93046 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku:
lesný pozemok o výmere 3953 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: tr. trávny porast o výmere 25626
m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 57518 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku:
ostatné plochy o výmere 4470 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1532 m2,

parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 13329 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku:
lesný pozemok o výmere 481 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 730 m2,
parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 1064 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku:
ostatné plochy o výmere 1327 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: lesný pozemok o výmere 473874
m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 569 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku:
lesný pozemok o výmere 4374 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 148 m2,

parc. č. XXX, druh pozemku: tr. trávne porasty o výmere 9233 m2, zapísané na LV č. XXXX pre kat.
územie I., vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom, ako parcely registra „E“ parc.č. XXXX., druh pozemku: lesný pozemok o výmere 2244 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný
pozemok o výmere 17922 m2, parc. č. XXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 4061 m2, parc.
č. XXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 687 m2, parc. č. XXX, druh pozemku: lesný pozemok

o výmere 2233 m2, zapísané na LV č. XXX pre kat. územie I., vedené Okresným úradom Nové Zámky,
katastrálnym odborom ako parcely registra „E“, spolu s nasledovnou dokumentáciou: plán starostlivosti
o lesy, všeobecnú časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochovú
tabuľku, prehľadové tabuľky, obrysovú a porastovú mapu, ťažbovú mapu, evidenčnú časť programu
starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v

lesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného
spôsobu hospodárenia a ocenenia lesného majetku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň
priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že Ostrihomskú kapitulu, ktorá pôvodne
podliehala pod jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy, je potrebné považovať za útvar rímskokatolíckej
cirkvi, status ktorého je upravený normami kanonického práva. Poznamenal, že v súčasnosti tento

pôvodný subjekt už neexistuje, a teda sa jedná o právneho predchodcu žalobkyne, čím je daná aktívna
legitimácia žalobkyne. Uviedol, že žalobkyňa je štátom registrovanou cirkvou so sídlom v Slovenskej
republike podľa § 22 odsek 1 zákona č. 308/1990 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví
a náboženských spoločností. Rímskokatolícka cirkev bola vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli v čase
odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomské arcibiskupstvo, alebo iný zahraničný

právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Čo sa týka vecnej pasívnej legitimácie žalovaného konštatoval,
že žalovaný v súlade s ustanovením § 4 odsek 1 zákona o cirkevných reštitúciách, je právnickou osobou,
ktorý ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky podľa
listov vlastníctva č. XXXX a č. XXX kat. územia I., čo bolo jednoznačne preukázané dôkazmi zo strany
žalobkyne, a teda žalovaný je pasívne vecne legitimovanou povinnou osobou podľa § 4 odsek 1 zákona

o cirkevných reštitúciách. Okrem iného uviedol, že o tejto skutočnosti niet pochýb aj vzhľadom na to, že
na LV č. XXX je poznačený ako správca SPF, ktorý údaj ale nie je relevantný z dôvodu, že SPF nemôže v
súlade so zákonom o správe štátneho majetku spravovať nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu s označením
druhu pozemku ako lesné pozemky. Lesné pozemky vo vlastníctve SR môže zo zákona spravovať len
štátny podnik Lesy SR. Preto žalobkyňa dostatočne preukázala výzvou, ktorú doručila Lesom SR, š. p.,

že ju doručila povinnej osobe, a táto výzva bola postačujúca, v rámci ktorej žalobkyňa uviedla dôvod,
akým spôsobom prešli nehnuteľnosti z PKV č. 78 do vlastníctva štátu, a to podľa ustanovenia § 3 odsek
1 písmeno c/ zákona o cirkevných reštitúciách odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb.
o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje samotný zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke
a tento dôvod je možné zistiť aj z PKV č. 78, ktorá bola pripojená k výzve, z ktorej vyplýva, že ako

vlastník týchto nehnuteľností bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že
žalobkyňa nepreukázala reštitučný titul, súd prvej inštancie uviedol, že z hľadiska prechodu sporného
majetku zo žalobkyne na štát, resp. jeho orgán bol rozhodujúci dátum súpisu majetku podliehajúceho
režimu zák. č. 142/1947 Zb. vykonaný aj v pzkn. vl. č. 78 v konaní vedenom na okresnom súde pod
poradovým číslom 48 a 49 z 30. júna 1948 a 25. júla 1948, a to bez ohľadu na nezachované rozhodnutie

o odňatí žiadaného majetku žalobkyni, pretože tento majetok držal a užíval ho odvtedy (nepretržite
a bez akýchkoľvek pochybnosti) štát, (resp. jeho orgány a organizácie) až do účinnosti reštitučného
zákona. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že všetky ďalšie námietky zo strany žalovaného nemajú
žiadny základ, pretože sú riešené v množstve rozhodnutí všeobecných súdov a Ústavného súdu SR
ako aj Najvyššieho súdu SR, preto nie je dôvod sa k nim bližšie vyjadrovať a vôbec tieto námietky

nie sú opodstatnené, pretože aktuálne existujú rozhodnutia, ktoré nekorešpondujú s právnym názorom
žalovanej strany. Na základe uvedeného súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch
rozhodnutia.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie. Krajský súd v Nitre (ďalej ako „odvolací súd“)

rozsudkom z 10. októbra 2018 sp. zn. 5Co/200/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobkyni
voči žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodniltým,ževprejednávanejvecisúdprvejinštancieprirozhodovaníouplatnenejžalobežalobkyne
voči žalovanému týkajúcej sa vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa
v kat. území I. zapísaných na LV č. XXXX a č. XXX v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý

následne aj správne posúdil podľa príslušných ustanovení hmotnoprávneho predpisu (§ 1, § 2 ods. 1,
§ 3 ods. 1 písm. c/, § 4 a § 5 ods. 1, 2 zák. č. 161/2005 Z. z., ako reštitučného predpisu). Vychádzajúc
z uvedeného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil. Vo vzťahu k namietanej aktívnej legitimácii sa odvolací súd v plnom rozsahustotožnil s posúdením tejto aktívnej vecnej legitimácie ako ju posúdil súd prvej inštancie. Uviedol, že
pri posúdení tohto inštitútu postupoval súd v súlade s ustálenou súdnou praxou (rozhodnutia NS SR
sp. zn. 4Cdo/10/99, sp. zn. 5Cdo/139/2010 a sp. zn. 3Cdo/119/02). V danej veci je potom nepochybné,

že súd prvej inštancie správne považoval za oprávnenú osobu Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej
republike, resp. jej útvar so samostatnou právnou subjektivitou, ktorým je žalobkyňa. Doplnil, že ak
v rozhodnom období, t. j. od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 prešla nehnuteľná vec do vlastníctva
štátu alebo obce spôsobom zakotveným v ustanovení § 3 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z., ktorá bola
evidovaná v pozemkovej knihe ako vlastníctvo právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho

mimo územia Slovenska, má sa za to, že išlo o prechod vlastníctva k tejto nehnuteľnosti z vlastníctva
právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho na území Slovenskej republiky (rozhodnutie NS
SR sp. zn. 3Cdo/200/2010). Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku pasívnej vecnej
legitimácie. Poznamenal, že žalovaný je právnickou osobou, ktorá ku dňu účinnosti reštitučného zákona
spravovala a naďalej aj spravuje predmetné nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, a preto
žalovanému s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o cirkevných reštitúciách aj svedčí pasívna

vecná legitimácia v tomto spore, pretože lesné pozemky vo vlastníctve štátu môže zo zákona spravovať
iba jediný subjekt, ktorým je žalovaný. Pokiaľ ide o výzvu žalobkyne na vrátenie nehnuteľností zo dňa
1. apríla 2006, ktorú žalovaný prevzal dňa 6. apríla 2006, odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie
uviedol, že predmetnú výzvu považuje za dostatočne zrozumiteľnú a určitú, t. j. spĺňajúcu všetky kritériá
zák. č. 161/2005 Z. z. Výzva totiž obsahuje uvedenie kat. územia, čísla PKV, identifikáciu parciel, ako

aj uvedenie dôvodu, že požadované nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3
ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z., odňatím bez náhrady podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy, čo osvedčuje aj zápis v pripojenej PKV č. 78. Uvedenú výzvu nie je možné oddeliť
od príloh, ktoré boli spolu s ňou žalovanému doručované. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie
vydal aj parcely s inou kultúrou ako sú lesné pozemky odvolací súd uviedol, že geodetická dokumentácia

č. 43/2016 identifikuje nehnuteľnosti tak, ako sú zapísané v PKV č. 78 a súčasne sú evidované na LV
č. XXXX a č. XXX. K týmto nehnuteľnostiam nebolo potrebné vyhotovovať geometrický plán, nakoľko
sú identické a priamo identifikovateľné s pôvodnými pozemnoknižnými parcelami. Doplnil, že výpisom
z LV č. XXXX pre kat. územie I. z 11. októbra 2016 bolo preukázané, že parcely, ktorých vydania sa
žalobkyňa domáha z tohto LV, sú vo výlučnom vlastníctve SR - LESY SR š. p. Výpisom z LV č. XXX pre

to isté kat. územie vyplýva, že uvedené parcely, ktorých vydania sa žalobkyňa domáha, sú vo výlučnom
vlastníctve SPF Bratislava. Ortomapami týkajúcich sa parciel č. XXXX a č. XXXX zapísaných na LV č.
XXXX pre kat. územie I. žalobkyňa preukázala, že ide o kultúru „trvalé trávne porasty“, ktoré vlastní
žalovaný. V prípade parciel č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX. zapísaných na tom istom LV
tak ide o kultúru „ostatná plocha“, kde je vlastníkom takisto žalovaný, pričom ide najmä o cesty slúžiace

k prístupu na lesné pozemky a pôvodné lesné pozemky, ktoré zarástli trávnym porastom. Vzhľadom na
uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,
ktorého prípustnosť odôvodnil poukazom na § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Uviedol, že odvolací

súd vydaním parciel s inou kultúrou ako sú lesné pozemky porušil doktrínu legitímneho očakávania, a to
z dôvodu, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sú právne záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak. V
prípade pochybnosti o správnosti údajov evidovaných v katastri je možné ich opraviť v konaní o oprave
chýb v katastrálnom operáte (§ 22 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z.). Ak ide o lesný pozemok rozhoduje o
zosúladení údajov v katastri so skutočným stavom orgán štátnej správy lesného hospodárstva. V tejto

súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/84/2009 a skonštatoval, že odvolací súd sa odklonil
od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď nepovažoval údaje uvedené v katastri za spoľahlivé a
prekročil svoju právomoc, keď sám rozhodol o otázke druhu pozemku zapísaného v katastri, právnu
otázku, ktorá podľa dovolateľa nebola dovolacím súdom ešte vyriešená, formuloval ako „či môže súd
autonómne rozhodnúť o druhu pozemku zapísaného v katastri nehnuteľností a na základe voľnej úvahy

určiť druh pozemku inak ako je vedený v katastri nehnuteľností“.
4.1. Ďalej namietal, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s posúdením splnenia všetkých
zákonných podmienok, keď dostatočne nevyriešil otázku dôvodu odňatia nehnuteľností. Poukázal na
to, že žiadnou listinou nebol preukázaný dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo obec v zmysle
reštitučného zákona, preto mal za to, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu v otázke „splnenia všetkých zákonných požiadaviek na navrátenie vlastníctva“, pričom
poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/247/2009.
4.2. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietne
a vo výroku II. žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania, alebo zruší rozhodnutie odvolaciehosúdu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť a
právoplatnosť napadnutého rozsudku.

5. K dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že právnu otázku, ktorú dovolateľ formuloval v bode a)
súd prvej inštancie ani odvolací súd neriešili, pretože nerozhodovali o zmene druhu pozemku, ale či je
možné žalované nehnuteľnosti vydať oprávnenej osobe. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v
bode b) uviedla, že predmetná otázka už bola vyriešená dovolacím súdom ako aj Ústavným súdom SR.
Poznamenala, že pozemnoknižná vložka je verejnou listinou a v prípade, že dovolateľ tvrdí niečo iné ako

je vo verejnej listine uvedené, je povinný svoje tvrdenie preukázať, k čomu zo strany dovolateľa nedošlo.

6. Najvyšší súd SR o dovolaní rozhodol rozsudkom z 29. júna 2020 sp. zn. 2Cdo/162/2019, ktorým
zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z 10. októbra 2018 sp. zn. 5Co/200/2017 v časti, v ktorej
potvrdil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky z 23. januára 2017 č. k. 9C/56/2007-1054 o povinnosti
žalovaného vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam vedených na LV č. XXXX pre

katastrálne územie I. pod parc. č. XXXX, druh pozemku: trvalý trávny porast o výmere 33 909 m2, parc.
č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 2586 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: trvalý trávny
porast o výmere 25 626 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: ostatné plochy o výmere 4470 m2, parc. č.
XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1532 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: ostatné plochy
o výmere 730 m2, parc. č. XXXX., druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1327 m2, parc. č. XXXX,

druh pozemku: ostatné plochy o výmere 569 m2, parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere
148 m2 a parc. č. XXX, druh pozemku: trvalé trávne porasty o výmere 9233 m2 a vo výroku o trovách
konania a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a v prevyšujúcej
časti dovolanie zamietol.
6.1. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, kde žalovaný tvrdil,

že dovolacím súdom ešte nebola vyriešená práva otázka, „či môže súd autonómne rozhodnúť o
druhu pozemku zapísaného v katastri nehnuteľností a na základe voľnej úvahy určiť druh pozemku
inak ako je vedený v katastri nehnuteľností“, najvyšší súd poukázal na to, že otázku spôsobilosti
predmetu cirkevnej reštitúcie riešil už vo svojom rozhodnutí č. k. 7Cdo/169/2016 zo 14. júna 2018
(R 75/2019), ktorým judikoval, že „Spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva podľa § 2 ods. 1

písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. nie je iná než poľnohospodárska pôda, ktorej legálnu definíciu vo
forme taxatívneho výpočtu obsahuje ustanovenie § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane
a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii
a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Spôsobilým
predmetom navrátenia vlastníctva podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. sú výlučne stavby

zodpovedajúce tam uvedeným kritériám (bez pozemkov).“ Uvedeným záverom dovolacieho súdu bol
vymedzený a ohraničený okruh nehnuteľných vecí, ktoré v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.
z. môžu byť spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva. S prihliadnutím na uvedené spočíva záver
krajského súdu, že predmetné nehnuteľnosti sú spôsobilé byť predmetom vydania podľa § 2 ods. 1
zákona č. 161/2005 Z. z., na nesprávnom právnom posúdení. Krajský súd sa ním zvoleným riešením

otázky spôsobilosti predmetu na vydanie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktoré predstavuje rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. 7Cdo/169/2016 zo 14. júna 2018. Z uvedených
dôvodov najvyšší súd v zmysle § 449 a § 450 CSP rozsudok krajského súdu čiastočne zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
6.2. Pokiaľ žalovaný prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vyvodzoval z toho,

že odvolací súd sa v otázke „splnenia všetkých zákonných požiadaviek na navrátenie vlastníctva“
odklonil od rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4Cdo/247/2009, najvyšší súd
uviedol, že týmto rozhodnutím bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu pre nepreskúmateľnosť,
pričom toto rozhodnutie zásadne nerieši otázku nepreukázania dôvodu prechodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam na štát alebo obec v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z., ale iba na margo uvádza

náležitosti výzvy v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona. Keďže rozsudkom krajského súdu č. k.
5Co/200/2017 z 10. októbra 2018 vo vzťahu k parcelám označeným ako lesné pozemky nedošlo k
odklonu od rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4Cdo/247/2009, v tejto časti bolo
dovolanie nedôvodné a ako také ho najvyšší súd v zmysle § 448 zamietol.

7. Uvedený rozsudok dovolacieho súdu bol zrušený nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 39/2021
zo dňa 5. mája 2021 a vec bola vrátená dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd skonštatoval
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
sťažovateľky Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstvo Nitra.7.1. V odôvodnení nálezu skonštatoval, že ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 39/2021-32 z 26.
januára 2021 (bod 9.) uviedol, že pokiaľ najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť,
že spôsobilosť predmetu cirkevnej reštitúcie riešil vo svojom rozhodnutí č. k. 7Cdo/169/2016 zo 14. júna

2018 (R 75/2019), vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 46/2020-43
zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstvo
Nitra, ,,ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd následne
nálezom č. k. III. ÚS 46/2020-71 z 30. marca 2021 rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu č. k.

7Cdo/169/2016 zo 14. júna 2018 bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy, uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení
uvedeného nálezu konštatoval, že najvyšší súd vybral napadnuté uznesenie na uverejnenie do Zbierky
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, čím naznačil, že obdobné veci
z hmotnoprávneho hľadiska vyžadujú zjednotenie, a ovplyvnil tak rozhodovanie všeobecných súdov
v obdobných veciach. V okolnostiach daného prípadu ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania

najvyššieho súdu v predmetnej veci existovalo rozhodnutie s odlišným právnym názorom, a preto sa
konajúci senát mal obrátiť na základe § 48 ods. 1 CSP na veľký senát. Tým, že najvyšší súd nepostúpil
predmetnú vec veľkému senátu, neaplikoval vo veci relevantnú právnu normu, ktorej neaplikovanie
sa z hľadiska procesného práva rovná vade zmätočnosti, čím došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vôbec nezmienil

východiskové rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/238/2013 a nevysporiadal sa s ním, zaťažuje
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu i svojvôľou zakázanou čl. 46 ods. 1 ústavy.
7.2. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd skonštatoval, že rozsudok najvyššieho súdu č. k.
2Cdo/162/2019 z 29. júla 2020, ktorý sťažovateľka napadla ústavnou sťažnosťou, stratil právny podklad,
na základe ktorého bol vydaný, keďže referenčné, resp. vzťažné uznesenie najvyššieho súdu č. k.

7Cdo/169/2016 zo 14. júna 2018 ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 46/2020-71 z 30. marca 2021 zrušil a
vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Za týchto okolností ústavnému súdu neostalo nič iné ako
prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno
považovať za dostatočné po skutkovej stránke ani po právnej stránke.
7.3. V bode 31. vyslovil, že úlohou najvyššieho súdu bude opätovne rozhodnúť o dovolaní žalovaného,

majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom
ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré
nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Ústavný
súd na tomto mieste poukázal i na to, že osobitne posudzovanie otázok o reštitučných nárokov je
mimoriadne citlivé a v súdnych sporoch je potrebné pristupovať k riešeniu veci tak, aby nedošlo k

ďalšej krivde. Preto v prípade znenia ustanovenia právneho predpisu umožňujúceho napr. viac verzií
interpretácie alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,
o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis (argumentácia
zmyslom, rozumom, účelom) pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Okrem toho v zmysle
dnes už ustálenej judikatúry je nesporné, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a

vykladaťnaťarchuadresátaprávnejnormy-účastníkakonania(stranysporu)(ktomuajIII.ÚS342/2017
- bod 40.).

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

9. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b)
CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, resp. od vyriešenia otázky, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ riešená.

10. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou

riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná

v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací
súd uvádza, že toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil
jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom
založil svoje rozhodnutie a jej riešenia predstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dopadá na otázku, ktorá nebola
doposiaľ riešená dovolacím súdom.

11. V predmetnom spore záviselo rozhodnutie súdu predovšetkým na posúdení otázky, či žalobca
splnil všetky zákonné požiadavky na navrátenie vlastníctva upravené v § 5 ods. 1 zákona o cirkevných
reštitúciách.

11.1. Interpretáciou tohto ustanovenia sa zaoberal dovolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.
septembra2010sp.zn.4Cdo/2447/2009,vktoromvyslovil,že„Zhľadiskapodstatyvznikusubjektívneho
práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam je zákon č. 161/2005 Z. z. právnou skutočnosťou
zakladajúcou toto právo pri splnení podmienok stanovených v tomto zákone. Vznik tohto práva je
zároveň sprevádzaný vznikom povinnosti vydať nehnuteľné veci, ku ktorým sa žiada navrátiť vlastníctvo.

Podmienkami vzniku práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam sú existencia oprávnenej osoby,
prechod vlastníckeho práva tejto osoby k nehnuteľným veciam vymedzeným v zákone na štát alebo na
obec v rozhodnom období z dôvodu určeného zákonom (reštitučného dôvodu) a existencia povinnej
osoby. Ustanovenie § 5 ods. 1 uvedeného zákona sa netýka podmienok vzniku práva na navrátenie
vlastníctva, ale upravuje len spôsob jeho uplatnenia, a to tak, že ho treba uplatniť výzvou, že táto

výzva musí mať písomnú formu, že musí byť urobená do 30. apríla 2006 a že v tejto lehote musí byť
preukázaný prechod vlastníctva k nehnuteľným veciam na štát alebo na obec z niektorého reštitučného
dôvodu vymedzeného v § 3 tohto zákona, pričom následkom neuplatnenia práva v stanovenej lehote
je jeho zánik. Bolo vecou oprávnenej osoby, či právo na navrátenie vlastníctva v určenej lehote
uplatní, alebo či ho neuplatní a nechá uplynutím lehoty zaniknúť. K zániku práva by však došlo aj

v prípade, ak by nebola dodržaná písomná forma výzvy alebo ak by z výzvy nebolo zrejmé, resp.
zistiteľné, ku ktorým nehnuteľnostiam má byť prinavrátené vlastníctvo alebo ak by nebol preukázaný
dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo na obec v zmysle § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. Samotnú
výzvu však nebolo možné považovať za právny úkon, pretože s ňou nebol spojený vznik práva na
navrátenie vlastníctva, pretože, ako už bolo uvedené, vznik tohto práva bol podmienený splnením iných

podmienok. Výzvou sa len malo uplatniť existujúce právo. Ak by vznik práva bol spojený až s doručením
písomnej výzvy v zákonom určenej lehote, potom by sa nemohlo uplatniť ustanovenie o zániku tohto
práva jeho neuplatnením, lebo by nemalo čo zaniknúť (zaniknúť môže len existujúce právo). Na takúto
výzvu preto nebolo možné klásť prísne formálne a obsahové požiadavky vyžadované zákonom pre
platnosť právnych úkonov. Zákon č. 161/2005 Z. z. je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy

reštitučnýmpredpisom,ktoréhoúčelomjezmierniťnásledkyminulýchmajetkovýchainýchkrívd.Orgány
štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami
subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto
nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v
duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo.

Z hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie
práva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do
30. apríla 2006, boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené
hoci aj len odkazom na konkrétne pozemnoknižné vložky v konkrétnom katastrálnom území, a rovnako
bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 zákona bol preukázaný hoci aj len odkazom na

dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Podľa § 68
zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálnyzákon)vzneníplatnomvčasedoručeniavýzvyžalovanýmboltotižkatastrálnyoperát(súbor
dokumentačných materiálov obsahujúcich údaje katastra z jedného katastrálneho územia) verejný,
každý mal právo doň nahliadať a robiť si z neho výpisy, odpisy alebo náčrty. V zmysle § 69 tohto

zákona správa katastra bola povinná na požiadanie vyhotoviť potvrdený výpis alebo potvrdenú kópiu
z pozemkových kníh, pričom tieto listiny boli označené za verejné listiny. Verejne dostupnou listinou s
možnosťou jej vyžiadania z príslušného archívu bol aj dokument zistiteľný z pozemnoknižných vložiek,
na základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo štátu. Týmto dokumentom bol v predmetnej vecivýmerO.,zktoréhobolzrejmýdôvodprechoduvlastníctvanaštát.Žalovanýmpretobolidostupnévšetky
potrebné údaje týkajúce sa uplatneného práva na navrátenie vlastníctva vydaním nehnuteľných vecí.“
11.2. Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd SR v náleze zo 7. júla 2010 sp. zn. I. ÚS 12/2010, v

ktorom uviedol: „V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť
od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s
§ 37 Občianskeho zákonníka, ako to správne konštatoval aj krajský súd. Avšak vzhľadom na to, že
v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti,
potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým

pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť
výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a
rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a
povinnej osoby. Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené nemožno pri výzve oprávnenej
osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie
nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý

ho opiera. Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej
konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba v posudzovanom prípade
uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho
územia.“

12. Odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) dospel k záveru, že výzvu žalobkyne na vrátenie
nehnuteľností zo dňa 1. apríla 2006, považuje za dostatočne zrozumiteľnú a určitú, t. j. spĺňajúcu všetky
kritériá zák.č.161/2005Z.z..Výzvatotižobsahujeuvedeniekat.územia,číslaPKV,identifikáciuparciel,
ako aj uvedenie dôvodu, že požadované nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v
§ 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z., odňatím bez náhrady podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii

prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje aj zápis v pripojenej PKV č. 78. Uvedenú výzvu nie je možné
oddeliť od príloh, ktoré boli spolu s ňou žalovanému doručované.

13. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene tvrdí
dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, majúc za to, že odvolací súd sa pri

vyriešení zákonných požiadaviek na navrátenie vlastníctva upravených v § 5 ods. 1 zákona o cirkevných
reštitúciách odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Jeho rozhodnutie je plne
súladné s praxou dovolacieho súdu.

14. Nastolenú právnu otázku, „či môže súd autonómne rozhodnúť o druhu pozemku zapísaného v

katastri nehnuteľností a na základe voľnej úvahy určiť druh pozemku inak ako je vedený v katastri
nehnuteľností“ odvolací súd neriešil, preto v tomto prípade žalovaný v dovolaní nevymedzil právnu
otázku, na ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd totiž neriešil záväznosť
údajov katastra ani nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. Na základe jeho rozhodnutia nedošlo
k zmene zápisu údajov v katastri. Dovolacia argumentácia žalovaného preto nepredstavuje vymedzenie

podstatnej právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

15. Dovolací súd posúdil dovolanie podľa obsahu (§ 124 CSP) a dospel k záveru, že dovolateľ namieta
aj nesprávne právne posúdenie otázky spôsobilého predmetu navrátenia vlastníctva v zmysle § 2 ods.
1 zákona o cirkevných reštitúciách.

15.1. Túto otázku riešil dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/238/2013 zo dňa 28. júla 2014. Vyslovil
právny názor, že pri navracaní na základe reštitučného nároku je navrátenie prípustné i v prípade, ak
medzičasom pôda zmenila svoje charakter. ,,Odvolací súd dospel k záveru, že je nesporné, že pozemky
(pozn. ktoré mali byť predmetom reštitúcie) pôvodne tvorili lesný pôdny fond, ale na základe žiadosti
fyzických osôb, kupujúcich M. a J., boli tieto rozhodnutím Okresného úradu v K., odbor pozemkového

poľnohospodárstva a lesného hospodárstva vyňaté z lesného pôdneho fondu a preradené do kultúry
zastavané plochy.“ Najvyšší súd k tomu uviedol: „Ak potom odvolací súd na základe takto zisteného
skutkového stavu dospel k záveru, že predmetná nehnuteľnosť spĺňa podmienky ustanovenia § 2 ods.
1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam,
8 ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a ustanovenie §

6 cit. zákona nemožno na prejednávanú vec aplikovať, bolo potrebné jeho rozhodnutie považovať za
vecne správne, a to bez potreby osobitne vykladať pojem „lesný pozemok“ v zmysle zákona č. 61/1977
Zb., resp. zákona č. 326/2005 Z. z.“15.2. Aj Ústavný súd SR v náleze z 25. októbra 2017 sp. zn. III. ÚS 342/2017 vyslovil rovnaký názor
na výklad ustanovení zákona o cirkevných reštitúciách, t. j. že ich je potrebné vykladať širšie - v
prospech reštituentov. V bode 35. nálezu výslovne uviedol, že „Rozlišovanie „poľnohospodárskej pôdy“

podľa zákona č. 220/2004 Z. z. a „poľnohospodárskeho pôdneho fondu“ podľa zákona č. 307/1992 Zb.
nemá opodstatnenie, keďže jediným účinným zákonom, na ktorý mohol reštitučný zákon č. 161/2005
Z. z. v čase jeho prijatia odkázať, bol zákon č. 220/2004 Z. z. (účinný od 1. mája 2004). Vylúčenie
parciel reálne využívaných na poľnohospodárske účely, ale formálne evidovaných inak ako orná pôda,
chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty by bolo popretím práva na spravodlivosť

ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva k pôvodnému cirkevnému majetku. Obdobne
aj vylúčenie parciel slúžiacich na zabezpečenie využívania poľnohospodárskej pôdy na daný účel
(cesta, chodník, hospodársky dvor a pod.) z vydania nehnuteľnosti reštituentovi by mohlo znamenať v
okolnostiach konkrétnej veci znemožnenie faktického užívania reštituovanej poľnohospodárskej pôdy,
čím by došlo k popretiu samotného účelu reštitúcie.“

16.Zrovnakýchhľadískposudzovalodvolacísúdpredmetreštitučnéhonárokuajvdanejveci,tedaširšie
v prospech reštituenta. Pokiaľ nevychádzal z formálnej evidencie katastra, ale z reálneho využívania
nehnuteľností (ako cesty slúžiace k prístupu na lesné pozemky a pôvodné lesné pozemky, ktoré zarástli
trávnatým porastom - bod 18. rozsudku odvolacieho súdu) postupoval správne.

17. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že súdy v základnom konaní sa od ustálenej
praxe dovolacieho súdu pri riešení dovolacej otázky neodchýlili, práve naopak v plnom rozsahu ju
rešpektovali.

18. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

19.Žalobkyňabolavdovolacomkonaníúspešná,apretonazákladeustanovenia§453ods.1spoužitím
§ 255 ods. 1 CSP má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.