Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123209069
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:2123209069.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a
členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX. XXXX XXXX, bytom D., E. XXXX/XX, právne zastúpený alianciaadvokátov ak, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Vlčkova 8/A, IČO: 36 679 771, proti žalovaným: 1/ E. F., nar. X. XXXXXXX XXXX, bytom
G., H. I. XXX/XX, 2/ B. F., nar. XX. XXXXXXX XXXX, bytom G., H. I. XXX/XX, obaja právne zastúpení

MICHALIČKA advokáti s.r.o., so sídlom Trnava, Halenárska 18, IČO: 53 309 936, o návrhu žalobcu
na nariadenie zabezpečovacieho nariadenia zo dňa 21. novembra 2023, o odvolaní žalovaných proti
uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 28C/2/2024-50 zo dňa 19. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 28C/2/2024-50 zo dňa 19. januára 2024 p o t v r
d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“) uznesením č. k.
28C/2/2024-50 zo dňa 19. januára 2024 (ďalej aj len „napadnuté uznesenie“) výrokom I. rozhodol tak,
že „Súd nariaďuje toto zabezpečovacie opatrenie: Súd zriaďuje záložné právo na nehnuteľnostiach
zapísaných na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie J. K., obec J. K., L. M. N. O., a
to: a) pozemok CKN parc. č. XXXX/XX - záhrada o výmere 628 m2, b) pozemok CKN parc. č.
XXXX/XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 16 m2, v prospech žalobcu A. B. C., nar.

XX.XX.XXXX, na zabezpečenie peňažnej pohľadávky žalobcu vyplývajúcej z uzatvorených zmlúv o
pôžičke medzi žalobcom a žalovanou 1/ zo dňa 02.06.2023, 07.08.2023, 15.08.2023, 15.08.2023,
29.08.2023, 26.10.2023 a 27.10.2023“. Výrokom II. rozhodol, že „Žalobca je povinný v lehote 30 dní
od doručenia tohto uznesenia podať na príslušnom súde, resp. inom orgáne žalobu, resp. iný návrh
na začatie konania vo veci samej za účelom usporiadania vzájomných sporných práv a povinností
týkajúcich sa zaplatenia dlžných súm na základe uvedených zmlúv o pôžičke. Stranami sporu vo veci

samej budú tie subjekty, ktorým bude svedčiť aktívna a pasívna legitimácia z hľadiska uplatniteľného
hmotného práva“.
1.1 V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že dňa 21. novembra 2023 bol Okresnému súdu Trnava
doručený návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia (ďalej aj len ako „návrh“), ktorým
sa domáhal, aby súd zriadil v prospech žalobcu záložné právo k nehnuteľnostiam zapísaným na liste
vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie J. K., obec J. K., L. M. N. O., a to k pozemkom CKN parc.

č. XXXX/XX - záhrada o výmere 628 m2 a CKN parc. č. XXXX/XXX - zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 16 m2, ktoré sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných (ďalej len ako „predmetné
nehnuteľnosti“), za účelom zabezpečenia splatných peňažných pohľadávok žalobcu v celkovej výške
470 102,- eur, vyplývajúcich zo zmlúv o pôžičke, ktoré medzi sebou uzatvorili žalobca a žalovaná 1/.
Vec bola postúpená súdu prvej inštancie dňa 8. januára 2024 z dôvodu miestnej príslušnosti v zmysle
§ 20 písm. a) Civilného sporového poriadku.

1.2 Návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia žalobca odôvodnil tým, že v priebehu roka 2023
uzatvoril so žalovanou 1/ celkovo sedem zmlúv o pôžičke. Celková suma splatná k 21. novembru 2023,ktorú požičal žalovanej 1/ predstavuje 392 100,- eur (istina), po pripočítaní úrokov je suma, ktorú mala
žalovaná 1/ vrátiť 470 102,- eur. Medzi ním a žalovanou 1/ došlo k uzatvoreniu nasledujúcich zmlúv: 1/
zmluva o pôžičke zo dňa 15. augusta 2023, splatnosť: 15. novembra 2023, požičaná suma 196 700,-

eur, dohodnutý úrok vo výške 21 %, t. j. úrok 41 307,- eur; 2/ zmluva o pôžičke zo dňa 7. augusta 2023,
splatnosť: 15. augusta 2023, požičaná suma 31 000,- eur, dohodnutý úrok vo výške 25 %, t. j. úrok
7 750,- eur; 3/ zmluva o pôžičke zo dňa 2. júna 2023, splatnosť: 31. augusta 2023, požičaná suma
73 900,- eur, dohodnutý úrok vo výške 20 %, t. j. úrok 14 780,- eur; 4/ zmluva o pôžičke zo dňa 15.
augusta 2023, splatnosť: 15. novembra 2023, požičaná suma 34 100,- eur, dohodnutý úrok vo výške

25 %, t. j. úrok 8 525,- eur; 5/ zmluva o pôžičke zo dňa 29. augusta 2023, splatnosť: 21. septembra
2023, požičaná suma 56 400,- eur, dohodnutý úrok 10 %, t. j. úrok 5 640,- eur; 6/ zmluva o pôžičke zo
dňa 26. októbra 2023, splatnosť: 15. decembra 2023, požičaná suma 165 700,- eur, dohodnutý úrok 20
%; 7/ zmluva o pôžičke zo dňa 27. októbra 2023, splatnosť: 31. januára 2024, požičaná suma 61 300,-
eur, dohodnutý úrok vo výške 24 % (ďalej spolu všetky zmluvy o pôžičke aj ako „zmluvy o pôžičke“).
Dňa 13. novembra 2023 sa uskutočnilo stretnutie medzi ním a žalovanou 1/, na ktorom ho žalovaná

1/ informovala, že finančné prostriedky požičané na základe zmlúv o pôžičke nevráti, nakoľko po celý
čas išlo o podvod. Na základe týchto informácií podal na žalovanú 1/ dňa 15. novembra 2023 trestné
oznámenie. Tvrdil, že z katastra nehnuteľností zistil, že na listoch vlastníctva č. XXX P. Q. XXXX, v
katastrálnom území G., okres E., na ktorých sa nachádzajú nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaných,
bola vyznačená plomba G./XXXX, čo podľa jeho názoru signalizuje, že žalovaní aktuálne majú úmysel

zbavovať sa svojho nehnuteľného majetku. Na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. G. boli vyznačené aj
viaceré poznámky na základe návrhov na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia od iných veriteľov.
Okrem vyššie uvedených nehnuteľností žalovaní vlastnia v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov
(ďalej aj len ako „BSM“) aj predmetné nehnuteľnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené bol žalobca toho
názoru, že žalovaní sa snažia účelovo zbaviť svojho nehnuteľného majetku, čo odôvodňuje obavu z

ohrozenia budúcej vymožiteľnosti jeho peňažnej pohľadávky v prípadnom exekučnom konaní.
1.3 Súd prvej inštancie po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel k záveru, že návrh na
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je dôvodný. Existenciu a trvanie peňažného nároku žalobcu mal
súd prvej inštancie v konaní osvedčenú zo žalobcom predložených listinných dôkazov, a to zo zmlúv o
pôžičke, ktoré boli uzatvorené medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou 1/ ako dlžníčkou, predmetom

ktorých boli peňažné pôžičky poskytnuté v prospech žalovanej 1/ v celkovej sume 619 100,- eur (istina
splatná ku dňu 15. novembra 2023 mala byť vo výške 392 100,- eur) s tým, že žalovaná 1/ sa zaviazala
tieto žalobcovi vrátiť v lehote ich splatnosti spolu s dohodnutým úrokom od 20 % do 25 % v závislosti od
tej-ktorej zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie dodal, že hoci sa žalobca zatiaľ svojho nároku nedomáha
žalobou vo veci samej, bolo by v tomto štádiu bez vykonania riadneho dokazovania predčasné tvrdiť,

že nárok, ktorý si žalobca bude uplatňovať vo veci samej vo výške 392 100,- eur s príslušenstvom, je
očividne vylúčený.
1.4 Súd prvej inštancie mal v danom prípade osvedčený aj objektívny stav ohrozenia prípadnej
budúcej exekúcie, daný uskutočnenými krokmi žalovaných. V danom prípade žalobca osvedčil obavu
z ohrozenia exekúcie tým, že žalovaní po uzavretí zmlúv o pôžičke, z ktorých väčšia časť bola

po splatnosti, resp. po stretnutí žalobcu so žalovanou 1/ zo dňa 15. novembra 2023, sa snažia
previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na tretiu osobu za účelom vyhnutia sa budúcemu plneniu
povinnosti voči žalobcovi. Uvedené správanie žalovaných je zrejmé zo žalobcom predloženého výpisu
z listu vlastníctva č. XXXX P. Q. XXX pre katastrálne územie G., na ktorých je v oboch prípadoch
vyznačená plomba na základe G./XXXX (Kúpna zmluva). Vzhľadom na doterajšie konanie žalovaných

je osvedčená obava, že žalovaní budú pokračovať v prevodoch svojho nehnuteľného majetku na tretie
subjekty, čím môže dôjsť k ohrozeniu možného uspokojenia pohľadávky žalobcu v budúcnosti. Súd
prvej inštancie preto skonštatoval, že postupné úkony žalovaných, ktorými sa snažia znížiť rozsah
disponibilného nehnuteľného majetku žalovanej 1/ jeho predajom tretím osobám, smerujú k sťaženiu
budúcej exekúcie, čím možno považovať za osvedčenú zákonnú podmienku pre vyhovenie návrhu na

nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie zároveň osvedčil
aj existenciu spôsobilého predmetu záložného práva, nakoľko z listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne
územie J. K. vyplýva, že žalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľnosti.
1.5 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní posudzoval, či nariadením zabezpečovacieho opatrenia nedôjde
k zásahu do práv žalovaných nad nevyhnutnú mieru a či z neho vyplývajúce obmedzenia sledujú

legitímny cieľ. Súd prvej inštancie mal za to, že nariadením zabezpečovacieho opatrenia zriadením
záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných
nevznikne zjavný nepomer z hľadiska rozsahu zabezpečenia oproti výške zabezpečovanej pohľadávky.
Súd prvej inštancie bol toho názoru, že výška splatnej peňažnej pohľadávky veriteľa (žalobcu) 392100,- eur s príslušenstvom, v spojení s okolnosťami danej veci, je nepochybne primeraná vo vzťahu k
hodnote zálohu. Súd prvej inštancie prihliadol aj na tú skutočnosť, že žalobca je iba jedným z viacerých
veriteľov, ktorí si voči žalovanej 1/ uplatňujú svoje nároky. Na základe osvedčenia existencie pohľadávky

žalobcu vo výške aktuálne presahujúcej 392 100,- eur s príslušenstvom a skutočnosti, že žalobca
nie je jediným veriteľom žalovanej 1/, pričom na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaných už boli
zriadené viaceré sudcovské záložné práva, súd prvej inštancie dospel k záveru, že je na mieste zriadiť
záložnéprávovprospechžalobcunapredmetnýchnehnuteľnostiach.Znávrhuapredloženýchlistinných
dôkazov vyplýva, že dlžníkom žalobcu je len žalovaná 1/, ktorej z jeho strany boli poskytnuté peňažné

pôžičky, avšak aj s poukazom na § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo potrebné zriadiť v danom
prípade záložné právo na spoločný majetok žalovanej 1/ a jej manžela (žalovaného 2/), a to práve z
dôvodu bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov (žalovaných). Súd prvej inštancie zdôraznil,
že zriadením záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach sa nijakým spôsobom nezasiahne do
vlastníckych, resp. užívacích práv žalovaných k týmto nehnuteľnostiam, ktorí s nimi budú môcť ako
vlastníci naďalej nakladať.

1.6 Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že žalobca osvedčil splnenie
zákonných predpokladov na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a preto návrhu žalobcu na
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia v celom rozsahu vyhovel. V súlade s ustanovením § 336 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 344 CSP súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť podať v lehote
30 dní od doručenia tohto uznesenia na príslušnom súde žalobu za účelom usporiadania vzájomných

sporných práv a povinností týkajúcich sa zaplatenia žalobcom uvádzaných dlžných súm na základe
uzavretýchzmlúvopôžičke.Stranamisporuvovecisamejbudútiesubjekty,ktorýmbudesvedčiťaktívna
a pasívna legitimácia z hľadiska uplatniteľného hmotného práva. V prípade, ak žaloba vo veci samej
nebude žalobcom v lehote podaná, súd uznesenie o zabezpečovacom opatrení zruší.
1.7 O nároku na náhradu trov konania o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia súd prvej

inštancie nerozhodoval, čo odôvodnil tvrdením, že pokiaľ bude zo strany žalobcu na príslušnom súde
podaná žaloba, o tomto nároku bude rozhodnuté v konaní vo veci samej a pokiaľ takáto žaloba podaná
nebude, o nároku na náhradu trov súd prvej inštancie rozhodne v uznesení, ktorým zruší uznesenie o
zabezpečovacom opatrení podľa § 336 ods. 3 CSP.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podali žalovaní (ďalej aj len ako „odvolatelia“) prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie a žiadali, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh na
vydanie zabezpečovacieho opatrenia zamietne.
2.1 V odvolaní tvrdili, že zabezpečovacím opatrením sa zriadilo záložné právo na predmetných
nehnuteľnostiach, ktoré sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, resp. žalovanej 1/ a žalovaného

2/. Súd prvej inštancie tak zriadil záložné právo aj na majetok žalovaného 2/, ktorý nie je dlžníkom
žalobcu, čím nerešpektoval ust. § 343 ods. 1 CSP. V tomto smere zdôraznili, že skutočnosť, že jeden
z manželom je dlžníkom veriteľa nezakladá právo veriteľa na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia -
záložného práva na majetok patriaci do BSM. Skutočnosť, že jeden z manželom je dlžníkom veriteľa
neznamená,žeajdruhýzmanželomjeautomatickydlžníkomveriteľa.Dodali,žezákladnoupodmienkou

ust. § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných
vecí. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii
s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Za predmet vlastníctva a
teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy),
ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Podľa súdnej praxe sa za právne

úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov
alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994).
2.2 Žalovaní tvrdili, že žalobca si zo zmlúv o pôžičkách uplatňuje úžernícke úroky, a to v rozmedzí od
68,78 % až do 1 140,63 % ročný úrok. Vzhľadom na skutočnosť, že takto dojednané úroky sú v rozpore
s dobrými mravmi, nie je možné ich v súdnom konaní žalobcovi ani priznať, ani im priznať akúkoľvek

súdnu ochranu, preto je nutné na všetky zmluvy o pôžičke hľadieť ako na bezúročné.
2.3 Tvrdili, že žalobca poskytoval žalovanej 1/ pôžičky tak, že ako na istinu pôžičiek započítaval úroky
zo skôr nesplatených pôžičiek, ktoré ďalej úročil vyššie uvedenými úrokmi, takže úroky z pôžičiek
napočítaval z predchádzajúcich úrokov z predchádzajúcich pôžičiek. Celkovo za obdobie od januára
2018 do 30. októbra 2023 poskytol žalobca žalovanej 1/ na účet IBAN: F. XXXX XXXX XXXX XXXX

XXXXsumu731338,-euražalovaná1/vrátilasumucelkovovovýške775428,-eur(sumu757428,-eur
na účet IBAN: F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a sumu 18 000,- eur na účet F.). Takže žalovaná 1/ si
nie je vedomá akýchkoľvek záväzkov voči žalobcovi. Žalobca v trestnom oznámení priloženom k návrhu
uvádzal, že žalovaná mu dĺži celkovo 746 922,- eur ako istinu s úrokmi. Uvedená skutočnosť znamená,žežalobcasiuplatňujecelkovotakmer100%úrokzposkytnutýchfinančnýchprostriedkovnapriektomu,
že mu tieto už boli vrátené. Čo sa týka všetkých zmlúv o pôžičke uvedených v žalobnom návrhu, v nich
uvedené poskytnuté finančné prostriedky, ako pôžičky vôbec nekorešpondujú s finančnými transakciami

žalobcu v prospech účtu žalovanej.
2.4Žalovanívodvolaníuvádzali,žeodžalobcumajúprenajatúpolyfunkčnúbudovudo31.augusta2028,
v ktorej majú predajňu stavebnín. V tejto súvislosti uviedli, že žalobca sa snažil získať výnos z pôžičiek
a tak sa začal žalovanej 1/ vyhrážať, že ak nevrátil finančné prostriedky s ním určeným úrokom riadne
a včas, tak jej zamedzí vstup do prenajatých priestorov a zdrží jej všetok tovar. Žalobca takto dlhodobo

žalovanú 1/ vydieral a nútil ju uzatvárať nevýhodné finančné pôžičky a ona bola nútená mu ich vracať.
Keďže však žalovaná 1/ napokon nedokázala úžerníčke úroky z predmetných pôžičiek uhrádzať, dňa
16. novembra 2023 zamedzil žalobca žalovanej 1/ vstup do jej prenajatých obchodných priestorov. Na
základe uvedenej situácie podala dňa 21. novembra 2023 žalovaná na žalobcu trestné oznámenie.
2.5 V závere žalovaní zhrnuli, že z podaného návrhu je zrejmé, že skutočnosti, ktoré žalobca prezentuje
v návrhu sú zrejme len čiastočné informácie. Z obsahu návrhu je zrejmé, že ani výška pohľadávky

uplatnenej žalobcom nie je konzistentná, pretože žaloba nepredložil ani dôkazy o skutočnom poskytnutí
predmetných pôžičiek, keďže výpisy z účtu predložené žalobcom nekorešpondujú s uplatnenými
nárokmi žalobcu. Žalovanou preložené dôkazy potvrdzujú, že žalobca inkasoval do žalovanej počas ich
„spolupráce“ sumu min. 775 428,- eur. Z uvedeného je zrejmé, že návrh žalobcu je zmätočný, nejasný,
nepravdepodobný, nepravdivý.

3. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý, poukazujúc
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že existencia BSM ani iný právny
predpis nebránili žalovanej 1/ v platnom uzatvorení zmlúv o pôžičke. Je nepochybné, že uzatvorením
zmlúv o pôžičke vznikol záväzok len žalovanej 1/, no to nič nemení na skutočnosti, že v zmysle §

147 Občianskeho zákonníka a rozhodovacej praxe súdov sa môže žalobca ako veriteľ uspokojiť pri
výkone rozhodnutia aj z majetku, ktorý sa nachádza v BSM žalovaných. Podmienkou uspokojenia
žalobcu je existencia majetku buď vo výlučnom vlastníctve žalovanej 1/ alebo majetku žalovaných,
ktorý sa nachádza v BSM. Nakoľko sa žalovaní pokúšali majetku v BSM zbaviť a majetok vo výlučnom
vlastníctve žalovanej 1/ nepokryje výšku jej záväzkov, bolo potrebné a nevyhnutné zriadiť na tomto

majetku sudcovské záložné právo. Na základe vyššie uvedených skutočností uviedol, že zriadenie
zabezpečovacieho opatrenia vo forme záložného práva na majetku žalovaných bolo účelné, dôvodné a
zákonné.Tvrdil,žežalovaná1/nevrátilapožičanéfinančnéprostriedkyažalovanísapokúšalipredmetné
nehnuteľnosti scudziť, o čom svedčí plomba G. XXXX/XXXX na LV č. XXX. K námietke žalovaných
ohľadom neprimeranej výšky úrokov uviedol, že v čase uzatvorenia zmlúv o pôžičke žalovaná ich výšku

nenamietalaatvrdeniežalovanýchoúžerejepodľanázoružalobcuúčelové.Žalobcarozporovaltvrdenie
žalovaných o tom, že mu žalovaná 1/ vrátila všetky požičané finančné prostriedky. Predložené výpisy
z účtu žalovanej 1/ podľa žalobcu nič nemenia na existencii siedmych zmlúv o pôžičkách, čo žalobca
odôvodňoval tvrdením, že medzi ním a žalovanou 1/ bolo v minulosti uzatvorených celkovo tridsaťsedem
zmlúv o pôžičke a viacero z nich ústne.

4. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaných bolo 13. marca 2024 doručené na vedomie právnemu
zástupcovi žalovaných, ktorý sa k nemu nevyjadril.

5. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.

z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podanévčas,oprávnenoustranou,(§359,§362ods.1CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,proti
ktorémuzákonodvolaniepripúšťa(§357písm.d/CSP),vecpreskúmalvmedziachdanýchustanovením
§ 379 a § 380 CSP v spojení s ustanovením § 344 a § 329 ods. 2 CSP a bez nariadenia pojednávania
v súlade s ustanovením § 329 ods. 1 v spojení s § 385 ods. 1 CSP „a contrario“ uznesenie okresného

súdu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov uvedených žalovanými v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého

uznesenia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje, pričom k námietkam
odvolateľov v podanom odvolaní v súlade s ustanovením § 387 ods. 3 CSP uvádza nasledovné.

9. Žalovaní svoju procesnú obranu v odvolaní založili na týchto zásadných argumentoch. V prvom rade
namietli, že súd prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 343 ods. 1 CPS zriadil záložné právo na

nehnuteľnostiach patriacich žalovanému 2/, ktorý nie je vo vzťahu k žalobcovi v postavení dlžníka, resp.
ani spoludlžníka. V druhom rade namietali, že v zmluvách o pôžičke sú dohodnuté úžernícke úroky,
z dôvodu ktorého je potrebné zmluvy o pôžičke považovať za bezúročné. Taktiež namietli, že finančné
prostriedky žalobcovi boli zo strany žalovanej 1/ splatené.

10. Na úvod odvolací súd konštatuje, že základným účelom nariadenia zabezpečovacieho opatrenia

je zvýšiť vymožiteľnosť peňažnej pohľadávky veriteľa a obmedziť priestor dlžníka, resp. ručiteľa na
zbavenie sa majetku, ktorý by inak bolo možné exekúciou postihnúť, a to zriadením záložného
práva na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie pohľadávky veriteľa, ktorá by mohla byť
neskôr judikovaná, alebo už bola judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo možné
nebezpečenstvo uspokojenia pohľadávky veriteľa. Zabezpečovacie opatrenie môže súd nariadiť pred

začatím konania, v priebehu konania, ako aj po jeho skončení. Zriadením zabezpečovacieho opatrenia
súdom sa v podstate jedná o sudcovské záložné právo, ktoré má povahu riadneho záložného práva
podľa § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré v prípade plurality záložných veriteľov garantuje
záložnému veriteľovi relevantné poradie. K jeho výkonu môže veriteľ pristúpiť až po právoplatnosti,
resp. vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorým mu bude zabezpečovaná pohľadávka priznaná. Len

pre úplnosť odvolací súd dodáva, že z odseku 3 citovaného ustanovenia § 343 CSP vyplýva, že
výkon záložného práva môže nastať až potom, ako bola pohľadávka právoplatne priznaná súdnym
rozhodnutím, nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je však možné aj v priebehu konania, teda aj pred
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, a to na pohľadávku, ktorá je predmetom žaloby.

11. Medzi neodkladným opatrením a zabezpečovacím opatrením je vzťah subsidiarity. To znamená,
že regulovanie vzťahov prostredníctvom inštitútu zabezpečovacieho opatrenia má vždy prednosť pred
reguláciou neodkladným opatrením (§ 324 ods. 3 CSP) a súčasne platí, že na otázky súvisiace
so zabezpečovacím opatrením sa v prípade absencie špeciálnej zákonnej úpravy použijú primerane
ustanovenia o neodkladnom opatrení (§ 344 CSP).

12. Základnými predpokladmi pre nariadenie zabezpečovacieho nariadenia je: a) návrh strany b)
existencia spôsobilého predmetu záložného práva, ktorým môžu byť veci, práva a iné majetkové
hodnoty, c) existencia „zabezpečovanej“ peňažnej pohľadávky d) zriadenie záložného práva
prostredníctvom zabezpečovacieho opatrenia e) existencia obavy z budúceho zmarenia exekúcie.

Okrem uvedených predpokladov platí aj podmienka proporcionality, ktorá spočíva v pravidle, podľa
ktorého výška peňažnej pohľadávky veriteľa nesmie byť neprimerane nižšia ako hodnota predmetu
záložného práva (zálohu).

13. Žalovaní v prvom rade namietli, že zo zákona (§ 343 ods. 1 CSP) nie je možné zriadiť záložné

právo na majetku, ktorý nepatrí dlžníkovi veriteľa, a preto ak súd zriadil záložné právo aj na predmetných
nehnuteľnostiach, ktoré sú v BSM aj žalovaného 2/, konal tak v rozpore so zákonom. K uvedenej
námietke odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 343 ods. 1 CSP nevyplýva, že by premetom
zabezpečovacieho opatrenia mohol byť len majetok dlžníka patriaci do jeho výlučného vlastníctva.
To znamená, že predmetom zabezpečovacieho opatrenia môže byť majetok dlžníka v akejkoľvek

forme - vo výlučnom vlastníctve a tiež v podielovom, či v bezpodielovom spoluvlastníctve. Ak by
uvedená interpretácia ust. § 343 ods. 1 CSP nemala byť, tak ako to tvrdia žalovaní, správna, tak
by zákonodarca v ust. § 343 ods. 1 CSP striktne vymedzil, že zabezpečovacie opatrenie môže byť
nariadené len vo vzťahu k takému majetku dlžníka, ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve. Takýto zámer
zákonodarcu však z ust. § 343 ods. 1 CSP nevyplýva, preto sa nemožno stotožniť s argumentáciou

žalovaných, že zabezpečovacím opatrením nemôže byť postihnutý majetok patriaci do BSM. Odvolací
súd dodáva, že niet rozumného dôvodu, aby mal byť dlžník vlastniaci majetok v BSM, len preto že
podiely na ňom nemožno určiť, vo výhodnejšom postavení ako dlžník s majetkom vo výlučnom či
podielovom spoluvlastníctve. Odvolací súd sa tak stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, žezabezpečovacie opatrenie je možné nariadiť aj vo vzťahu k majetku, ktorý patrí do BSM, sledujúc pritom
aj zámer zákonodarcu vyjadrený v ustanovení § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti žalobca mohol práve z titulu, že zabezpečovacie opatrenie sa týka majetku

patriaceho do BSM, označiť v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia ako žalovaného 2/
aj manžela žalovanej 1/, aj keď žalovaný 2/ nie je dlžníkom žalobcu. Na základe uvedených dôvodov
považuje odvolací súd predmetnú odvolaciu námietku žalovaných za nedôvodnú.

14. Odvolací súd konštatuje, že žalovanými produkované odvolacie argumenty v druhom a treťom rade

podľa svojej povahy možno podriadiť pod námietku, ktorou sa namieta „nesprávny“ záver súdu prvej
inštancie v otázke osvedčenia predpokladov pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia v aspekte
existencie, prípadne výšky pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania. K predmetným odvolacím
námietkam odvolací súd uvádza, že v konaní o nariadení zabezpečovacieho opatrenia sa neuplatňuje
proces dokazovania v rozsahu, v akom sa uplatňuje v konaní vo veci samej. V danom type konania sa
skutočnosti pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nedokazujú ale len osvedčujú. Osvedčenie (na

rozdiel od dokazovania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje
najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti), pri ich zisťovaní nemusí dbať
na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na
všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná, čo v danom význame znamená, že súd vychádza
predovšetkým z tvrdených skutočnosti v návrhu a priložených dôkazných prostriedkov, bez vyjadrenia

protistrany (§ 329 ods. 1 CSP).

15. V konkrétnosti prejednávanej veci to znamená, že ak žalovaní namietali, že pohľadávka žalobcu
bola splatená, je potrebné tieto skutočnosti osvedčiť spôsobom, ktorý vzhľadom na ich sporný
charakter, tieto preukazuje jednoznačne a v kvalite, ktorá vzhľadom na právne následky viažuce sa

k tvrdenej skutočnosti, nepodmieňuje vykonanie riadneho procesu dokazovania. V posudzovanom
prípade žalovaní tvrdili, že pohľadávka žalobcu bola splatená, čo preukazovali predložením výpisov
z bankového účtu, z ktorých vyplývalo, že v období od januára 2018 do októbra 2023 boli medzi
žalovanou 1/ a žalobcom realizované viaceré platobné transakcie (debetné i kreditné). Zo strany žalobcu
boli tvrdenia žalovaných o splatení pôžičky jednoznačne rozporované. Pričom vo vzťahu k predloženým

bankovým výpisom uviedol, že tieto preukazujú len to, že v minulosti so žalovanou 1/ uzatvoril celkovo
tridsaťsedem zmlúv o pôžičke. Odvolací súd k námietke žalovaných o neexistencii zabezpečovanej
pohľadávky z dôvodu jej splatenia uvádza, že ide o otázku, ktorej preukázanie presahuje právny rámec
konania o nariadení zabezpečovacieho opatrenia, ktorý je obdobne ako pri inštitúte neodkladných
opatrení, založený len na podmienke osvedčenia nároku. Z aspektu dôvodnosti nároku žalobcu

nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu, v danom type konania, prejudikovať otázku zániku
„zabezpečovanej“ pohľadávky žalobcu splnením, bez riadne vykonaného dokazovania. Z uvedeného
dôvodu tak odvolací súd hodnotí predmetnú námietku žalovaných ako nedôvodnú.
15.1 V rovnakej línii žalovaní tiež namietali, že žalobca si uplatňuje, resp. chce zabezpečiť aj pohľadávku
v rozsahu príslušenstva, t. j. úrokov, ktoré je potrebné hodnotiť ako úžernícke. Obdobne, ako odvolací

súd uviedol už v bode 13. odôvodnenia tohto rozhodnutia, aj v rámci tejto námietky odvolací súd
konštatuje, že sa jedná o otázku, ktorá presahuje právny rámec konania o nariadení zabezpečovacieho
opatrenia, a ktorú je tak potrebné skúmať v rámci konania vo veci samej. Odvolací súd, s poukazom
na vyššie uvedené dodáva, že „všeobecný“ záver o nedôvodnosti nároku žalobcu, by bez vykonania
riadneho dokazovania vo veci samej bol predčasný. V aspekte konania o nariadení zabezpečovacieho

opatrenia odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že boli osvedčené všetky
zákonom predpokladané skutočnosti, resp. podmienky pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.
Je potrebné zdôrazniť, že k výkonu sudcovského záložného práva môže veriteľ pristúpiť až po
právoplatnosti, resp. vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorým mu bude zabezpečovaná pohľadávka
priznaná. V posudzovanej veci bola žalobcovi uložená povinnosť podať žalobcu vo veci samej,

výsledkom ktorej môže i nemusí byť exekučný titul. Práve v konaní vo veci samej zákon vytvára
dostatočný procesný priestor na to, aby sa spravodlivo a zákonné vyriešili všetky sporné otázky
v súvislosti s existenciou pohľadávky „ad hoc“, prípadne len v otázke výšky samotnej pohľadávky. Inštitút
sudcovského záložného práva je korelatívny vo vzťahu k výške (existencii) zabezpečovanej pohľadávky,
čo v konkrétnosti prejednávanej veci znamená, že k prípadnému výkonu sudcovského záložného práva

môže dôjsť len v rozsahu súdom priznanej výšky pohľadávky. Na dôvažok odvolací súd poznamenáva,
že ak by sa v konaní vo veci samej preukázala nedôvodnosť nároku žalobcu, tak platí obdobný právny
režim ako v rámci inštitútu neodkladného opatrenia, v zmysle ktorého, ak súd žalobu vo veci samej
zamietne, rozhodne súčasne aj o zrušení nariadeného zabezpečovacieho opatrenia (§ 344 v spojení s §335 CSP). Súčasne zákon stanovuje, že v prípade preukázania nedôvodnosti nároku žalobcu, ktorému
bola poskytnutá ochrana zabezpečovacím opatrením, je žalobca povinný nahradiť žalovaným škodu či
inú ujmu, ktorá im v súvislosti so zabezpečovacím opatrením vznikla (§ 344 v spojení s § 340 CSP).

Ide tak o vyjadrenie reparačnej a satisfakčnej funkcie, ktoré znižujú negatívne dôsledky, ktoré povaha
konania o nariadení zabezpečovacieho opatrenia so sebou viaže.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že v rámci odvolacieho prieskumu je limitovaný ako rozsahom podaného
odvolania, tak aj dôvodmi, pre ktoré považuje odvolacia strana napádané rozhodnutie za nesprávne.

V prejednávanej veci odvolací súd preskúmal postup a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
v rozsahu a z dôvodov uvádzanými žalovanými v podanom odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaných nie je dôvodné, a preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd
nariadil zabezpečovacie opatrenie a v závislom výroku II., ktorým súd uložil žalobcovi povinnosť podať
v určenej lehote žalobu, ako vecne správne potvrdil.

17. Odvolací súd v závere konštatuje, že nakoľko bolo napadnutým uznesením nariadené
zabezpečovacie opatrenie pred začatím konania vo veci samej a žalobcovi bola v zmysle výroku II.
napadnutého uznesenia uložená povinnosť podať do 30 dní od doručenia uznesenia žalobu vo veci
samej, je povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať, či zo strany žalobcu došlo k splneniu uloženej
povinnosti, keďže zmeškanie lehoty na podanie žaloby vo veci samej so sebou viaže následok v podobe

rozhodnutia súdu o zrušení zabezpečovacieho opatrenia „ex offo“ v zmysle § 344 v spojení s § 336 ods.
3 CSP. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že na základe vykonaného dopytu na Okresný súd
Žiar nad Hronom a na Okresný súd Trnava nebolo zistené, že by sa k 11. marcu 2024 viedlo konanie vo
veci samej v zmysle súdom prvej inštancie uloženej žalobnej povinnosti.

18. Odvolací súd vytýka súdu prvej inštancie neprimeranú vágnosť v časti identifikovania výšky
zabezpečovanej pohľadávky. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že v aspekte zákonnej
úpravy inštitútu sudcovského záložného práva zákon vyžaduje, aby pohľadávka, ktorá má byť
zabezpečená „sudcovským“ záložným právom bola špecifikovaná v petite žaloby, resp. vo výroku
rozhodnutia súdu spôsobom, ktorý umožňuje identifikovať peňažný nárok z nej vyplývajúci čo do

dôvodu a výšky. V posudzovanom prípade žalobca v petite návrhu na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia dostatočne zabezpečovanú pohľadávku špecifikoval, keď bolo možné jednoznačne zistiť jej
výšku (470 102,- eur), tak i právny dôvod, t. j. splatné pohľadávky z titulu zmlúv o pôžičke (ktoré boli
riadne identifikované v obsahu návrhu). Aj keď súd prvej inštancie nie je viazaný doslovným vyjadrením
žalobného petitu (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. septembra

2010 sp. zn. 5Cdo/254/2009), je povinný pri formulácii výroku súdneho rozhodnutia dbať, aby výrok
z obsahového hľadiska vyjadroval to, čoho sa žalobca skutočne domáhal. V posudzovanom prípade
súd prvej inštancie opomenul explicitne uviesť výšku zabezpečovanej pohľadávky. Odvolací súd však
konštatuje, že nejde o taký nedostatok súdu prvej inštancie pri formulácii výroku súdneho rozhodnutia,
ktorý by bol prekážkou pri vykonateľnosti, resp. výkone sudcovského záložného práva (pozri v tomto

smere bod 11. odôvodnenia tohto uznesenia).

19. Odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na ustanovenie § 336 ods. 1 CSP, ktoré
reglementuje postup súdu v rámci ukladania žalobnej povinnosti. Zákon v tomto smere jednoznačne
stanovuje pre súd v rámci ukladania povinnosti podať žalobu, aby túto formuloval jednoznačným

spôsobom tak, že identifikuje sporové strany a najmä predmet konania vo veci samej, a to tak, aby
žalobcovi bolo zo súdneho rozhodnutia zrejmé, akú žalobu má podať, čoho a proti komu sa ňou má
domáhať. Je potrebné vyhnúť sa prílišnej abstraktnosti pri formulovaní žalobnej povinnosti, bez ohľadu
na skutočnosť, či je žalobca právne zastúpený osobou, u ktorej sa prezumuje odborná vedomosť pri
realizovaní žalobnej povinnosti.

20. V závere odvolací súd konštatuje, že tiež neušla jeho pozornosti skutočnosť, že súd prvej
inštancie sa pri vypracovaní napadnutého uznesenia dopustil zrejmého omylu, keď žalovaného 2/
v záhlaví napadnutého uznesenia nesprávne identifikoval. Z odpovede samotného žalobcu na výzvu
ešte Okresného súdu Trnava vyplýva (č. l. 35) vyplýva, že žalovaný 2/ bol v návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia v rozsahu krstného mena nesprávne identifikovaný ako „B. F.“. Správne mal
byť žalovaný 2/, aj podľa výsledku lustrácie v registri obyvateľov SR, označený ako B. F.. Z uvedeného
dôvodu bude povinnosťou súdu prvej inštancie uvedenú nesprávnosť postupom podľa § 224 CSPodstrániť, a to v závislosti od toho, či (ne)dôjde k zrušeniu napadnutého uznesenia v zmysle § 336 ods.
3 CSP.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko ak bude zo
strany žalobcu na príslušnom súde podaná žaloba vo veci samej, o nároku na náhradu trov odvolacieho
konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie vo veci samej a ak nebude zo strany žalobcu podaná
žaloba vo veci samej, bude o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodnuté súdom prvej
inštancie v uznesení, ktorým súd zruší uznesenie o zabezpečovacom opatrení podľa § 336 ods. 3 CSP.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).