Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 26, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/41/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116214310
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7116214310.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu VATMANN, spol. s r.o., so sídlom v Liptovskom
Hrádku, SNP č. 1, IČO: 31 735 738, zastúpeného advokátom Mgr. Samuelom Dorociakom, so sídlom
v Liptovskom Mikuláši, Belopotockého 720/2, proti žalovanému U..., narodenému E. zastúpenému
Advokátskou kanceláriou Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rázusova 13, o zaplatenie 31
384eurspríslušenstvom,vedenomnaOkresnomsúdeKošiceI.podsp.zn.39C/183/2016,nadovolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9. júla 2020 sp. zn. 1Co/210/2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 9. júla 2020 sp. zn. 1Co/210/2019 a rozsudok Okresného súdu
Košice I. z 12. februára 2019 č. k. 39C/183/2016-134 zrušuje a vec vracia Mestskému súdu Košice
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I. (ďalej aj ako „súd prvej inštancie") rozsudkom z 12. februára 2019 č. k.

39C/183/2016-134 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 31.384 eur s úrokom z omeškania
vo výške 9,50% ročne zo sumy 31.384 eur od 6. 7. 2013 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% a nárok na paušálnu náhradu
vo výške 100%.
1.1. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 31.384 eur s
príslušenstvom titulom neuhradenej faktúry č. S. zo dňa 1. 7. 2013, splatnej 5. 7. 2013, ktorou žalobca

fakturoval odberateľovi N.. B.. C. V., V.., Transfér technológií, IČO: 108 249 28, náklady na jeden kus
kabíny a montáž hasičského auta vrátane lakovania celkovo v sume 45.384 eur, avšak bola v nej
zohľadnenáúhradapodľazálohovejfaktúryč.S. vovýške14.000eur,tedacelkováčiastkanazaplatenie
bola 31.384 eur. Žalovaný predmetnú faktúru v lehote splatnosti neuhradil. Súd prvej inštancie vec
právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 536 ods. 1, 2, 3, § 537, § 538, § 365 ods. 1, § 369 ods.
1, 2 Obchodného zákonníka a podľa § 1 ods. 1, 2, 3, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.

1.2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ustanovenie § 536 Obchodného zákonníka nevyžaduje na
platné uzavretie zmluvy o dielo písomnú formu, postačuje ústna dohoda minimálne o určení zmluvných
strán a predmetu zmluvy. Vo vzťahu k cene diela súd prvej inštancie konštatoval, že „zmluva bola
uzavretá bez dohody strán o cene diela, čo však nespôsobuje neplatnosť zmluvy o dielo a tomu
zodpovedá aj to, že práce na diele boli uhrádzané postupne". Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej
inštancie za to, že základ nároku žalobcu na zaplatenie sumy za ním vykonané práce bol preukázaný.

Ďalej sa súd s výškou žalovanej sumy vysporiadal tak, že „pokiaľ ide o výšku žalovanej sumy uvedenej
faktúry, žalovaný túto žiadnym spôsobom v konečnom dôsledku nerozporoval, preto súd rozhodol o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalovanú sumu".

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd") na základe odvolania žalovaného rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne posúdil právny vzťah sporových
strán ako ústne uzavretú zmluvu o dielo podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Zmluva o dielonepatrímedzizmluvnétypy,priktorýchsanaichplatnosťvyžadujeuzavretievpísomnejforme.Žalovaný
evidentne netrval na písomnej forme, o čom svedčí skutočnosť, že aj predtým vykonané a fakturované
práce neboli na báze písomnej zmluvy a ani žalovaným uznaná zákazka na tzv. dokončovacie práce

nebola v písomnej forme. Ďalej odvolací súd uviedol, že „žalovaný v konaní nepresvedčil, že by nebolo
pravdivé tvrdenie žalobcu, že ústna zmluva o dielo bola uzavretá aj bez výslovnej dohody o cene, keďže
cena diela bola plnená v etapách podľa vyhotovenia diela, žalovaný v konaní nikdy neuviedol, že cena
diela nezodpovedá vykonaným prácam, a pod."

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ") včas dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") a tiež
z § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyčítal odvolaciemu súdu, že postupoval
podľa § 387 ods. 2 CSP, avšak vôbec nereagoval na jeho vecnú a právnu argumentáciu uvedenú v
odvolaní. Podľa žalovaného paušálne hodnotenie odvolacieho súu, podľa ktorého súd prvej inštancie

dospel k správnemu záveru o všetkých otázkach, ktoré sú predmetom sporu, je možné považovať za
nelogický a arbitrárny záver.
3.1. Osobitne dovolateľ poukázal na nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s viacerými jeho argumentmi,
a to (1.) s jeho námietkou, že svedok A. deklaroval, že súčasťou dohody o zmluvných podmienkach
boli aj dojednania zmluvných strán o cene, akosti, rozsahu a čase zhotovenia diela, avšak nedokázal

špecifikovať žiadnu z týchto obsahových náležitostí zmluvného vzťahu; (2.) s jeho námietkou, že
faktúru nie je možné považovať za relevantný dôkazný prostriedok existencie zmluvného vzťahu a jeho
konkrétnych atribútov, keďže ide len o jednostrannú výzvu na poskytnutie plnenia (to dovolateľ uviedol
v súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, že viaceré faktúry, predtým uhradené žalovaným v rámci I.
a II. fázy realizácie diela, ktoré neboli predmetom sporu, sú dôkazom, že medzi stranami sporu vznikol

záväzkový právny vzťah, z ktorého vznikol žalobcovi nárok na úhradu žalovanej sumy); (3.) s jeho
námietkou nepreukázania všetkých podstatných náležitostí ústne uzavretej zmluvy o dielo, keďže obsah
dokazovania nebol vyčerpaný otázkou, či medzi stranami vznikol („nejaký") vzťah zo zmluvy o dielo, ale
vyžadoval, aby žalobca preukázal konsenzus vôle oboch zmluvných strán aj vo vzťahu ku konkrétnym
atribútom tvrdenej zmluvy, ktoré definujú jeho údajný nárok.

3.2. Žalovaný ďalej uviedol, že v odvolaní namietal neunesenie dôkazného bremena žalobcom v otázke
ceny diela resp. požiadaviek ustanovenia § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka, nepreukázal vôľu strán
sporu (k momentu uzavretia zmluvy) uzavrieť zmluvu aj bez určenia ceny. Absencia dohody o cene za
dielo, resp. vôle zmluvných strán uzavrieť zmluvu aj bez určenia ceny, zároveň potvrdzuje, že žalobcom
tvrdená zmluva o dielo nikdy nevznikla, nakoľko táto predstavuje jednu z podstatných náležitostí zmluvy

o dielo. Žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie si výšku ceny diela osvojil de facto ako nespornú
skutočnosť. Tento záver (potvrdený odvolacím súdom ako správny) považuje dovolateľ za nelogický,
prekvapujúci a arbitrárny. V skutočnosti žalovaný rozporoval skutočnosť, že so žalobcom bola uzavretá
zmluva, z čoho je zrejmé, že rozporoval v celom rozsahu žalovanú sumu. Súd namiesto toho, aby
požadoval od žalobcu, aby ten preukázal cenu diela, resp. existenciu vôle zmluvných strán v čase

uzavretiazmluvyuzavrieťzmluvuajbezurčeniacenydiela,spornejfaktúrepripísalúčinkydvojstranného
právneho úkonu.
3.3. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaný uviedol, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a to otázky povahy faktúry a jej dôkaznej
sily. Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý

pripísal faktúre účinky dvojstranného právneho úkonu, keď uviedol, že uhradenie faktúr nesúvisiacich
s predmetom sporu je dôkazom, že medzi stranami sporu vznikol záväzkový právny vzťah, z ktorého
vznikol žalobcovi nárok na úradu dlžnej sumy vo výške 31.384 eur. Tým sa odvolací súd odklonil od
ustálenej praxe dovolacieho súdu, zverejnenej v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod sp. zn. R 114/2014, podľa ktorej faktúra je platobný účtovný doklad, ktorému

nemožno pripisovať účinky dvojstranného právneho úkonu.
3.4. Dovolateľ súčasne požiadal o odklad právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (zrejme mal na mysli
odklad vykonateľnosti, pozn. dovolacieho súdu), pričom ako dôvody hodné osobitného zreteľa uviedol,
že ide o pomerne vysokú sumu, pričom on už neprevádzkuje živnosť, v súvislosti s ktorou malo dôjsť k
vzniku žalobcom tvrdeného zmluvného vzťahu. Neodloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia

by sa tak v značnom rozsahu negatívne dotklo jeho majetkových pomerov.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je

prípustné a je potrebné ho odmietnuť.

5. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí
byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,

ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného
rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší
súdbezohľadunaprípadnúneprípustnosťdovolaniapristúpilkposúdeniuvecnejsprávnostirozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu
toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03].

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

9. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP v spojení s § 431 CSP zakladá prípustnosť a zároveň
dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, keď miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu
porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému

procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných
práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, predvídateľnosť
rozhodnutia, zachovanie rovnosti strán v konaní, relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (napr. rozhodnutia ústavného

súdu sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

10. Právo na spravodlivý proces je o. i. naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

11. Ako dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP (tzv. dôvod zmätočnosti) dovolateľ uviedol to, že
odvolací súd sa nevysporiadal s viacerými jeho argumentmi uvedenými v odvolaní (a následne aj v
dovolaní). K tomu dovolací súd uvádza, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj

Ústavného súdu SR, nie na každý argument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení rozhodnutia;
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, ods. 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 119/03). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 107/07).

12. Odvolacie konanie tvorí jeden celok s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré mu predchádzalo,
preto odvolací súd - pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý
potvrdzuje - nemusí dať odpovede na tie odvolacie námietky, ktoré sú len opakovaním argumentácie, s
ktorou sa už riadne vysporiadal súd prvej inštancie. Tu postačí v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho
súdu odkaz na správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd

sa však musí zaoberať tými argumentmi odvolateľa, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal (§
387 ods. 3 CSP).

13. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval dovolací súd za dôvodnú námietku dovolateľa, že súd
prvej inštancie ani odvolací súd sa dostatočne nevysporiadali s jeho tvrdením o neunesení dôkazného
bremena žalobcom v otázke ceny diela resp. požiadaviek ustanovenia § 536 ods. 3 Obchodného

zákonníka a o nepreukázaní vôle strán sporu (k momentu uzavretia zmluvy) uzavrieť zmluvu aj bez
určenia ceny. Odvolací súd k tejto otázke uviedol, že „žalovaný v konaní nepresvedčil, že by nebolo
pravdivé tvrdenie žalobcu, že ústna zmluva o dielo bola uzavretá aj bez výslovnej dohody o cene".
Tu však treba pripomenúť, že dôkazné bremeno ohľadom uzavretia ústnej zmluvy o dielo, vrátane
jej podstatných náležitostí, medzi ktoré patrí aj niektorá z foriem dohody o cene za dielo podľa §

536 ods. 3 Obchodného zákonníka, nezaťažovalo žalovaného, ale žalobcu. Okrem toho odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že „žalovaný v konaní nikdy neuviedol, že cena diela
nezodpovedá vykonaným prácam", teda že žalovaný nespochybnil cenu diela. Žalovaný však v priebehu
celého konania namietal, že medzi ním a žalobcom vôbec nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo s takým
predmetom, ako tvrdí žalobca. So spochybnením uzavretia zmluvy ako celku je logicky spojené aj

spochybnenie jednotlivých náležitostí zmluvy. Inými slovami, ak žalovaný tvrdil, že sa so žalobcom
nedohodol na takej zmluve o dielo, akú prezentuje žalobca, je v tom obsiahnuté aj tvrdenie, že sa
nedohodli ani na cene za dielo, ktorú prezentuje žalobca.

14. Je potrebné dať za pravdu súdu prvej inštancie a odvolaciemu súdu v tom, že z vykonaného

dokazovania, najmä z výsluchov svedkov a zo zálohovej faktúry, na ktorej je výslovne uvedené „záloha
na objednaný tovar (kabína)", a ktorú žalovaný zaplatil, v kontexte s nesporným vykonaním a uhradením
skorších prác na hasičskom aute vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o výrobe a
montáži kabíny hasičského auta. Sporným však ostalo, či (a ak áno, akým spôsobom) bola medzi nimi
dohodnutá aj cena za toto dielo. Súd prvej inštancie aj odvolací súd uviedli, že „zmluva bola uzavretá bez

dohody strán o cene diela", pričom súd prvej inštancie k tomu ešte doplnil, že to „nespôsobuje neplatnosť
zmluvy o dielo". To by však platilo v prípade, ak by sa na vec vzťahovali ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa zmluvy o dielo (najmä § 634 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tu však súdy
správne dospeli k záveru, že je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (keďže išlo o
zmluvný vzťah medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti).

15. Ako už bolo uvedené vyššie, dohoda o cene patrí medzi podstatné náležitosti zmluvy o dielo. Podľa
ustanovenia§536ods.3Obchodnéhozákonníka(ktoréjevzmysle§263ods.2Obchodnéhozákonníka
kogentné) cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia,
ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia. To znamená, že zmluvné

strany sa síce nemusia už v čase uzavretia zmluvy o dielo dohodnúť na presnej cene za toto dielo, v
takom prípade však buď musia dohodnúť spôsob, akým bude cena určená v budúcnosti (najčastejšie po
dokončení diela), alebo sa musia výslovne dohodnúť (zhodne prejaviť vôľu), že chcú uzavrieť zmluvu
o dielo aj bez určenia ceny za dielo.

16. Z formulácie súdu prvej inštancie, ktorú potvrdil a prevzal aj odvolací súd, že „zmluva bola uzavretá
bez dohody strán o cene diela" nie je zrejmé, či mal súd na mysli výslovnú dohodu zmluvných strán o
tom, že chcú uzavrieť zmluvu aj bez uvedenia ceny za dielo, alebo skôr opomenutie zmluvných strán
dohodnúť sa na cene. Nejde pritom o drobnú nuansu, ako by sa mohlo zdať, ale o podstatnú náležitosť,
ktorá v kontexte ustanovenia § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka rozhoduje o tom, či k uzavretiu zmluvy

odielo(sjejnevyhnutnýmipodstatnýmináležitosťami)došloalebonie.Pokiaľmedzizmluvnýmistranami
nebola dohodnutá cena za dielo a ani spôsob jej budúceho určenia, sú pre platné uzavretie zmluvy o
dielo podľa § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka potrebné výslovné a jednoznačné prejavy vôle oboch
zmluvných strán, že chcú uzavrieť zmluvu aj bez určenia ceny. Ak mal súd prvej inštancie citovanouformuláciou o uzavretí zmluvy bez dohody strán o cene diela na mysli to, že zmluvné strany prejavili vôľu
uzavrieť zmluvu o dielo bez určenia ceny, takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania nevyplynula.

17. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolacia námietka žalovaného, že odvolací súd sa nevysporiadal
s jeho námietkou týkajúcou sa nepreukázania všetkých podstatných náležitostí ústne uzavretej zmluvy o
dielo, vrátane požiadaviek ustanovenia § 563 ods. 3 Obchodného zákonníka (pričom tejto argumentácii
nevenoval náležitú pozornosť ani súd prvej inštancie), bola dôvodná. Uvedený prístup súdov nemožno
hodnotiťinaknežakoporušenieprávažalovanéhonaspravodlivýproces(§420písm.f)CSP).Pretobolo

potrebné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť. Keďže dôvody zrušenia (potreba dostatočne
sa vysporiadať s uvedenou námietkou žalovaného a prípadne k tomu vykonať ďalšie dokazovanie, ak
ho niektorá strana navrhne) sa týkali aj rozsudku súdu prvej inštancie, dovolací súd s prihliadnutím na
zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (čl. 17 Základných princípov CSP) konštatuje, že nápravu
nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto dovolací súd podľa § 449 ods.
2 CSP zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450

CSP).

18. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude opätovne zaoberať najmä otázkou, či došlo k
platnému uzavretiu ústnej zmluvy o dielo vrátane dohody oboch zmluvných strán týkajúcej sa ceny
za dielo v zmysle § 563 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa toho, k akému záveru na základe

vykonaného dokazovania dospeje, následne posúdi nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy. V
novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne znova o trovách pôvodného konania a rozhodne aj o
trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

19. Keďže dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku bola vada zmätočnosti podľa § 431 CSP v

spojení s § 420 písm. f) CSP, dovolací súd sa v zmysle svojej konštantnej judikatúry nezaoberal
otázkou právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 CSP. Avšak vzhľadom k tomu, že dovolacia námietka
nesprávneho právneho posúdenia veci (otázka povahy faktúry a jej dôkaznej sily) sa v tomto prípade
prelínala s dôvodmi podľa § 420 písm. f) CSP (keď súdy podľa dovolateľa pripísali faktúre účinky
dvojstranného právneho úkonu), dovolací súd považuje za potrebné vo všeobecnosti konštatovať, že

faktúre skutočne nemožno pripisovať účinky dvojstranného právneho úkonu (R 114/2014). Na druhej
stranevšakzaplateniefaktúrydruhoustranoumôžebyťpovažovanézadôkazjejsúhlasuspodmienkami
zmluvy uvedenými na faktúre (najmä identifikácia dodávateľa, predmet diela a jeho cena). A zaplatenie
zálohovej faktúry (teda nie samotné vystavenie faktúry žalobcom, ale jej zaplatenie žalovaným) je
možné považovať za dôkaz o dohode medzi konkrétnymi zmluvnými stranami (vystaviteľom faktúry a jej

adresátom) na vykonaní konkrétneho diela, ktorého špecifikácia je uvedená na tejto zálohovej faktúre.
Pokiaľ súd prvej inštancie a odvolací súd takto vyhodnotili zaplatenie zálohovej faktúry žalovaným,
nešlo o nesprávne či nelogické hodnotenie dôkazov. Avšak, ako vyplýva z vyššie uvedeného, na to,
aby bolo možné konštatovať riadne uzavretie zmluvy o dielo, je potrebné (pokiaľ ide o zmluvu v režime
Obchodného zákonníka) preukázať aj jednu z foriem dohody o cene podľa § 563 ods. 3 Obchodného

zákonníka, čo v tomto prípade nebolo naplnené.

20. Je ešte potrebné dodať, že najvyšší súd posúdením návrhu dovolateľa na odklad vykonateľnosti
dovolaním napadnutého rozhodnutia nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu v zmysle
ustanovenia § 444 ods. 1 CSP, preto v súlade s ustálenou praxou najvyššieho súdu o tom nevydával

samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný
aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.