Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 19, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/129/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119207764
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6119207764.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C. D. E., D., nar. XX.
XX. XXXX, bytom F. G. X, XXX XX H., právne zastúpená: ŠKODA LEGAL s.r.o., so sídlom Jarabinková
17563/2C, 821 09 Bratislava, IČO: 47 244 259 a Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ &
PARTNERS s. r. o., so sídlom Pred poľom 1652, 911 01 Trenčín, IČO: 36 857 882, proti žalovanému: I. J.
I., nar. XX. XX. XXXX, K. I. XXX, XXX XX H. H., právne zastúpený: JUDr. Radovan Repa, advokát, s.r.o.,
Zahradnícka 16514/60, 821 08 Bratislava, IČO: 36 742 023, v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16C/2/2019 - 1082 zo dňa 28. 06. 2023,

takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobkyne proti prvému výroku rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16C/2/2019
– 1082 zo dňa 28. 06. 2023, ktorým súd prvej inštancie konanie v časti požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 16.500,- Eur zastavil, o d m i e t a .

II. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) prvým výrokom konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňou od žalovaného
v sume 16.500,- Eur zastavil. Druhým výrokom súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Tretím výrokom
súd rozhodol o trovách konania pred súdom prvej inštancie tak, že žalobkyni uložil povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania v plnom rozsahu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým

bude rozhodnuté o ich výške.
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou tamojšiemu
súdu dňa 14.01.2019 domáhala voči žalovanému 1/ I. J. I., vyšetrovateľovi OR PZ H. H. a žalovanému 2/
Ministerstvu vnútra určenia, že žalovaný vydaním uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: L./X-XXX-XX-
XXXX zo dňa 19.09.2018 voči nej neoprávnene zasiahol do jej práva na ochranu osobnosti a domáhala
sa tiež uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť jej z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu
20.000,- Eur.

1.2 Na výzvu súdu podaním zo dňa 27.01.2019 žalobkyňa špecifikovala prvý petit tak, že sa domáhala
určenia, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ vydaním uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 19.09.2018 voči
nej neoprávnene zasiahli do jej práva na ochranu osobnosti. Druhý žalobný petit zostal nezmenený.Žalobu rozšírila o uloženie povinnosti žalovanému 2/ ospravedlniť sa jej za neoprávnený zásah do práva
na jej meno a občiansku česť.
1.3 Podaním zo dňa 28.06.2020 vzala žalobu voči žalovanému 2/ v celom rozsahu späť a domáhala

sa uloženia povinnosti žalovanému 1/ ospravedlniť sa jej za neoprávnený zásah do práva na jej meno,
občiansku česť tým spôsobom, že na jej adresu a na adresu Slovenskej advokátskej komory zašle
doporučený list v nasledovnom znení: „Vážená pani A. B. C. D. E., D. mojím nezákonným konaním vo
veci vedenej na ORPZ H. H., ČVS: L./X-XXX-XX-XXXX došlo k zásahu do Vášho práva na ochranu
mena a občianskej cti, čo predstavuje neoprávnený zásah do Vašich osobnostných práv. Za tento zásah

sa Vám hlboko ospravedlňujem.“
1.4 Súd prvej inštancie na pojednávaní pripustil zmenu žaloby vo vyššie uvedenom znení.
1.5 V ďalšom obsahu odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie poukázal na vykonané dokazovanie
a konštatoval závery z neho vyplývajúce. Na vec súd aplikoval ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka a konštatoval, že občianskoprávna ochrana v zmysle aplikovaných ustanovení
sa poskytuje len proti takému zásahu, ktorý je možno kvalifikovať ako neoprávnený. Medzi dôvody

vylučujúce neoprávnenosť zásahu patrí zabezpečenie priority verejných záujmov tam, kde je takýto
zásah výslovne dovolený, alebo je predpokladaný zákonom, pokiaľ pritom nie sú prekročené zákonom
stanovené medze. Trestné stíhanie je považované za legitímny postup vzhľadom na verejný záujem
na ochrane spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti a v prípade, že nedôjde k excesu (vybočeniu
z medzí zákona) bez ohľadu na výsledok trestného konania, zásahy súvisiace s trestným konaním

vykonané v súlade so zákonom nie je možné považovať za neoprávnené.
1.6Súdprvejinštanciekonštatoval,žezvyšetrovaciehospisuÚraduinšpekčnejslužby,spisutamojšieho
súdu sp. zn. 2R/2/2013, vyjadrenia pôvodného žalovaného v 2. rade – Ministerstva vnútra SR,
svedeckej výpovede nadriadeného žalovaného majora I. a dozorujúceho prokurátora JUDr. M., nemal
súd za preukázané, že by žalovaný ako vyšetrovateľ začatím trestného stíhania voči žalovanej

a vznesením obvinenia voči nej, postupoval svojvoľne v rozpore so zákonom alebo mimo svoju
právomoc. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že ani zo zrušujúceho rozhodnutia okresnej
prokuratúry nevyplýva, že by skutkový stav neodôvodňoval jeho postup a že by z tohto dôvodu malo
byť považované jeho rozhodnutie za nezákonné. Nedostatky videl prokurátor v preukázaní subjektívnej
stránky predpokladaného trestného činu na strane žalobkyne. Z týchto dôvodov bolo uznesenie zrušené

a vec vrátená na ďalšie konanie. Vo vzťahu k tvrdenému excesu žalovaného sa súd zaoberal výlučne
otázkou, či žalovaný nekonal na základe iných pohnútok, ako z dôvodu ochrany verejného poriadku.
Z vykonaného dokazovania súd dospel k nasledovným záverom: Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že
neexistovalžiadenzákonnýpodkladprevznesenieobvineniavočijejosobesúduviedol,žedôvodompre
začatie trestného stíhania uvedeným v uznesení zo dňa 19.09.2018 bola skutočnosť, že žalobkyňa ako

reštrukturalizačný správca spoločnosti M. N. v konkurze v súčinnosti s konateľom tejto spoločnosti mali
mariť konanie o reštrukturalizácii vedené pod sp. zn. 2R/2/2013 tým, že vypracovali reštrukturalizačný
plán, ktorý nespĺňal náležitosti požadované zákonom č. 7/2005 Z. z.. Následkom toho bol tento plán
zamietnutý, reštrukturalizačné konanie zastavené a začaté konkurzné konanie. Žalobkyňa tak podľa
žalobcu konala v rozpore s odbornou starostlivosťou podľa § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. pri vykonávaní

dohľadu podľa § 129 ods. 1 citovaného zákona. Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn.
2R/2/2013 rozhodnutím, ktorým bol zamietnutý návrh dlžníka na potvrdenie reštrukturalizačného plánu
zo dňa 20.09.2013 pre nesplnenie zákonných predpokladov ustanovených v § 154 ods. 1 písm. a/ a d/
zákona č. 7/2005 Z. z., potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici konštatoval vady plánu, ktorý
mal byť vypracovaný v súlade so zákonom, a to nielen z formálnych hľadísk, ale predovšetkým v jeho

obsahových náležitostiach. To, že táto právna stránka reštrukturalizačného plánu nebola naplnená,
jednoznačnevyplývaztýchtorozhodnutí,zktorýchžalovanývovydanomuzneseníovzneseníobvinenia
vychádzal. Súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoKr/3/2014 zo dňa 13.02.2014, kde odvolací súd uviedol okrem iného, že „okresný súd správne
zistil,žepriprípraveplánuboliporušenéustanoveniaZákonaokonkurzeareštrukturalizáciiazásady,na

ktorých spočíva reštrukturalizačné konanie. Je veľmi pravdepodobné, že keby boli mali ostatní veritelia
dostatočné informácie od predkladateľa reštrukturalizačného plánu, neboli by za prijatie predloženého
reštrukturalizačného plánu hlasovali v takom rozsahu“.
1.7 Ďalej súd uviedol, že trestné stíhanie voči žalobkyni bolo tiež vedené z dôvodu skresľovania
údajov hospodárskej obchodnej evidencie, keď s úmyslom zakryť trestný čin marenia konkurzného

a vyrovnávacieho konania vo vzťahu k mareniu reštrukturalizačného konania spoločnosti M. N.
v rozpore s § 8 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. vôbec a v žiadnej forme po dlhší čas nemala
viesť účtovníctvo spoločnosti v konkurze a v rozpore s § 35 ods. 1 a 2 zákona č. 431/2002 Z. z.
a nezabezpečila uchovanie účtovnej dokumentácie spoločnosti M. v konkurze v elektronickej podobe.Na preskúmanie správnosti vedenia účtovníctva úpadcom dal žalovaný nariadiť znalecké dokazovanie
z odboru ekonomika a riadenie podnikov spoločnosti H. O. N.. V posudku bolo uvedené, že ekonomické
údaje dlžníka s údajmi predkladanými okresnému súdu v konaní sp. zn. 2R/2/2013 a Daňovému úradu

H. H. sú rozdielne. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na stanovisko OS Banská Bystrica zo dňa 03.07.2014
v konaní sp. zn. 2R/2/2013 ako dôkaz, že neporušila žiadne povinnosti správkyne konkurznej podstaty,
súd uviedol, že toto stanovisko bolo vydané právnemu zástupcovi jedného z veriteľov a týkalo sa
konkrétnych námietok. Takéto konanie žalobkyne jej nebolo ani kladené za vinu v uznesení o vznesení
obvinenia voči jej osobe. Navyše stanovisko súdu, na ktoré žalobkyňa poukazovala, bolo vydané

v konkurznom konaní a nie v konaní o reštrukturalizácii. Za vinu bolo žalobkyni kladené, že neviedla
účtovníctvo počas konkurzu, nie reštrukturalizácie, pričom súvaha sa vypracováva na základe konečnej
uzávierky po reštrukturalizácii. Žalobkyňa sa bránila tým, že to bol práve dlžník, ktorý jej účtovníctvo
neodovzdal. Žalovaný potom videl jej pochybenie v tom, že ani po začatí konkurzu nepožiadala
o uloženie poriadkovej pokuty štatutárnemu orgánu dlžníka za tento skutok, prípadne nepodala na neho
trestné oznámenie. Jednalo sa pri tom o účtovníctvo, ktoré podliehalo archivácii. Žalovaný vo svojom

rozhodnutí odkazoval na rozhodnutia súdov za obdobný skutok.
1.8 Súd konštatoval, že i keď súd v tomto konaní nie je oprávnený posudzovať správnosť postupu
žalobkyne v reštrukturalizačnom konaní ani vyhodnocovať dôkazy v štádiu začatia trestného stíhania
a vznesenia obvinenia, vzhľadom k vykonanému dokazovaniu musel konštatovať, že v čase vydania
uznesenia o vznesení obvinenia nemožno povedať, že by konanie žalovaného predstavovalo exces,

kedy by posudzoval konanie žalobkyne bez nejakého reálneho skutkového základu a postupmi, ktoré by
boli v rozpore so zákonom, prípadne ktoré zákon neumožňoval, alebo že by prekročil svoju právomoc.
Uznesenie o vznesení obvinenia bolo značne rozsiahle a sú v ňom podrobne rozobraté dôvody
vznesenia obvinenia. Citujú sa v ňom zistenia súdov v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní
a znalecký posudok. Je v ňom posudzovaná nielen objektívna stránka trestného činu, ale aj subjektívna

stránka. Pre úplnosť súd uviedol, že ani prípadná neodbornosť alebo nesprávne právne posúdenie,
ani nedostatočne vykonané dokazovanie nepredstavujú exces z výkonu právomoci vyšetrovateľa. Súd
konštatoval, že za exces žalovaného nepovažoval jeho postup v konaní pri začatí trestného stíhania
žalobkyne a vznesení obvinenia, ani skutočnosť, že došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia
voči jej osobe a vráteniu na ďalšie konanie okresným prokurátorom. Pokiaľ sa týka žalobkyňou tvrdenej

osobnej motivácie žalovaného, táto mala podľa nej vyplývať z jeho zlého vzťahu k nej už od čias ich
spoločného štúdia, čo žalovaný poprel. Žalobkyňa svoje tvrdenie však ničím nepreukázala. Vo vzťahu
k neoprávnenosti zásahu žalobkyňa argumentovala tým, že žalovaný zneužil svoje pracovné zaradenie
a svoju právomoc, pretože si „doslova svojvoľne vymyslel spáchanie trestného činu žalobkyňou bez
akéhokoľvek preverenia“ a na základe tejto skutočnosti vydal uznesenie o vznesení obvinenia. Súd však

dospel k záveru, že ani toto tvrdenie nebolo preukázané. Žalovaný vychádzal zo záverov rozhodnutia
súdu ako aj z vykonaného dokazovania aj krajského súdu v reštrukturalizačnom konaní a tiež zo záverov
znaleckého posudku vypracovaného pre účely vyšetrovania.
1.9 Pokiaľ sa týka posúdenia otázky správneho právneho posúdenia, vyhodnotenia dokazovania,
správnosti aplikácie procesných predpisov a rýchlosti konania, prípadne preukázania subjektívnej

stránky trestného činu žalobkyne, ani táto skutočnosť, aj keby bola preukázaná, nepreukazuje exces
– vybočenie žalovaného z plnenia jeho služobných povinností a jeho právomocí, ktorý by preukazoval
z jeho strany inú než profesionálnu motiváciu začať trestné stíhanie proti jej osobe. Preukázanie
subjektívnej stránky trestného činu, t. j. zavinenie je náročnou súčasťou preukazovania trestnoprávnej
zodpovednosti obvinenej osoby. Je to z toho dôvodu, že sa jedná o preukázanie vnútorného stavu

páchateľa v čase spáchania skutku. Bolo v konaní preukázané, že sa nejednalo o svojvoľnú aktivitu, ani
samostatnú aktivitu žalovaného. Spis mu bol pridelený jeho nadriadeným a vo veci nekonal samostatne,
ale konzultoval s dozorujúcim prokurátorom. Správnosť jeho postupu bola tiež potvrdená aj inšpekciou
ministerstva vnútra, o čom svedčí obsah spisu inšpekcie, vyjadrenie okresného prokurátora k sťažnosti
žalobkyne, ako aj výpoveďou jeho nadriadeného I. I. a dozorujúceho prokurátora JUDr. M.. Tento

pokiaľ aj zrušil vydané uznesenie o vznesení obvinenia, trestné stíhanie nezastavil, hoci mohol, ale
vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Pokiaľ sa týka skutočnosti, že žalovaný doručil uznesenie
o vznesení obvinenia Slovenskej advokátskej komore, takýto postup nepredstavoval exces a súvisel
s povinnosťou žalovaného vyplývajúcou z trestného poriadku. Žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaný
zbieral informácie o jej osobnom živote prostredníctvom jej bývalého partnera, s ktorým má zlé vzťahy.

Súd nemal tak preukázanú základnú podmienku vzniku nároku žalobkyne podľa ustanovenia § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, a to existenciu neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv zo strany
žalovaného vo forme excesu z jeho výkonu právomoci ako vyšetrovateľa, a preto súd zamietol žalobuakobezdôvodnú.Nezaoberalsapotomsplnenímpodmienokvznikunárokupodľa ust.§13OZ avtomto
smere nevykonal ďalšie navrhnuté dokazovanie.
1.10 O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa,
namietajúc existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h), f), e) CSP. Uviedla, že základným
atribútom podanej žaloby žalobkyne bola skutočnosť, že žalovaný si vykonštruoval a vymyslel obvinenie
z trestného činu, ktoré ani nebolo trestným činom, nakoľko ju obvinil zo situácie, ktorá môže počas

reštrukturalizačného konania nastať a zákon ju priamo predpokladá. Prvý skutok kladený žalobkyni
za vinu bolo neupozornenie, že plán nemusí byť schválený a môže dôjsť ku konkurzu v spoločnosti
M. a v druhom skutku (skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie) si doslova vymyslel,
že správca neviedol účtovníctvo, hoci opak bol pravdou, pričom sa zo strany žalovaného jednalo
o právny exces, pretože porušil zásady trestného konania, zavádzal, klamal a konštruoval dôkazy,
pričom dozorujúci prokurátor sám konštatoval, že uznesenie, ktorým žalovaný vzniesol obvinenie

žalobkyni je založené na ničím nepodložených domnienkach a absentujúcej právnej logike. Žalobkyňa
má za to, že v súdnom konaní sa preukázala osobná motivácia žalovaného a zaujatosť žalovaného.
Žalovaný sa ako vyšetrovateľ nevylúčil z úkonov trestného konania, hoci sa svojimi vyjadreniami aj
v tomto konaní usvedčil zo svojej zaujatosti. Kontaktoval bývalého partnera žalovanej, čo sám potvrdil,
a snažil sa to zakryť výmyslom, že ho chcel vypočuť k uvedenému trestnému konaniu prípadu M.

N., hoci pán H. o tomto konaní nič nevedel. Z vyjadrení žalovaného je však zrejmé, že si navzájom
vymenili iné informácie a konšpirácie. Žalovaný priamo vo svojom vyjadrení podanom zo dňa 29.03.2019
poukazoval na vzťah pána H. k žalobkyni, keď tohto navrhol vypočuť k osobe žalobkyne. V uvedenom
uviedol, že pán H. môže podať svedectvo o charaktere žalobkyne, čo bude mať vplyv na rozhodnutie
o nemajetkovej ujme. Položil otázku, aká výška nemajetkovej ujmy by mala byť priznaná osobe, ktorá

svojmu zamestnancovi nevyplatila mzdu. Z uvedeného vyjadrenia je zjavné, že žalovaný zbieral aj od
pána H. informácie, ktoré absolútne neslúžili pre ním vedené trestné konanie. Žalovaný podľa názoru
žalobkyne nedokázal a nechcel vyhodnotiť to, čo je pre konanie, ktoré viedol podstatné, pričom celý
čas riešil len povesť žalobkyne kontaktovaním pána H., čo je nesporné v tomto konaní, nakoľko to
sám žalovaný potvrdil. Žalovaný taktiež selektoval dôkazy, napríklad, keď chcel vypočúvať k predmetnej

reštrukturalizácii práve pána H. a nie vtedajších zamestnancov A. K. a I. A. A., ktorí na prípade pracovali,
čo mu žalovaná niekoľkokrát pri výsluchu zdôraznila a mal za preukázané aj z reštrukturalizačného
spisu, kde všetky emaily boli zasielané pánom I. A. A.. Z uvedeného sú absolútne zjavné pohnútky
a zaujatosť žalovaného, keď počas vyšetrovania nepovažoval za potrebné vypočúvať osoby, ktoré
sa na príprave plánu priamo podieľali. Žalovaný na súde tvrdil, že pána H. kontaktoval preto, že

v reštrukturalizačnom spise našiel jeho mail; uvedené tvrdenie je však ďalšie klamstvo žalovaného,
pretože v reštrukturalizačnom spise sa nachádzajú 2 emaily, na oboch je podpísaný I. A. A., kancelária
správcu C. E.. Ďalej žalobkyňa uviedla, že i ostatným nestranným účastníkom trestného konania bolo
jasné, že žalovaný bol zaujatý voči žalobkyni od samého začiatku, pričom na podporu tohto záveru
poukázala na sťažnosť B. H. proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Žalobkyňa opakovane namietala

zaujatosť vyšetrovateľa z dôvodu, že boli spolužiaci na vysokej škole a tiež chodili do jedného krúžku,
pričom spolu nemali dobrý vzťah. Tento sa však vylúčiť nedal, pretože si nedokázal uprieť možnosť
kriminalizovať žalobkyňu. Súd síce vo svojom odôvodnení uvádza, že žalobca mal nadriadeného I. I. I.,
ktorý vykonával kontrolnú činnosť, avšak tento spis nečítal, do procesnej stránky nezasahoval, sledoval
len či priebežne koná. Rozhodoval o sťažnosti voči nevylúčeniu sa žalovaného, avšak v odôvodnení tejto

sťažnosti len skopíroval text, ktorý vo svojom nevylúčení sám uviedol žalovaný. Vo všetkých listinných
dokumentoch, ktoré žalovaný v trestnom konaní vyprodukoval, prebral argumentáciu iba nespokojného
veriteľaB.P.Q.aotejtoargumentáciitvrdil,žejetoargumentáciasúdu.Kebymalsúdzato,žežalobkyňa
porušila svoje akékoľvek povinnosti, podal by súd podnet na MS SR voči žalobkyni ako správcovi, čo
súdy bežne robia, pokiaľ by bol súd presvedčený, že sa žalobkyňa dopustila akejkoľvek trestnej činnosti

pri konkurze a odstúpil by to OČTK.
2.1 Pokiaľ súd v rozsudku uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo značne rozsiahle a sú v ňom
podrobne rozobraté dôvody vznesenia obvinenia, pričom sa v ňom citujú zistenia súdov v konkurznom
a reštrukturalizačnom konaní. Voči tomuto záveru súdu sa žalobkyňa dôrazne ohradzuje, pretože
opak je pravdou, a to predovšetkým z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia je v značnej časti

odôvodnené práve fabuláciami veriteľa B. P. Q., ku ktorým sa aj samotný konkurzný súd vyjadril, že ich
nezistil. Podstatnou skutočnosťou je to, že prokurátor okresnej prokuratúry dospel k záveru, že dôkazná
situácia neodôvodňovala postup podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona; žalovaným zadovážené dôkazy
subjektívnu stránku skutkovej podstaty pokrytú úmyselným zavinením nijako nepreukazujú, nie je zrejmýani motív žalobkyne podať neperfektný návrh, nie je možné konštatovať úmysel podať návrh, ktorý
bude zamietnutý, náležitosti návrhu vyplývajúce zo zákona boli splnené; trestnoprávne posudzovanie
nedostatkov obdobných návrhov je za hranicou OČTK; žiadnym zo zadovážených dôkazov žalovaným

nebol preukázaný úmysel žalobkyne spáchať zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej
evidencie a z odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia vydaného žalovaným nie je zrejmé, o ktoré
dôkazy žalovaný opiera svoj záver o spáchaní tohto zločinu.
2.2 Žalobkyňa v odvolaní taktiež namietala záver súdu, ktorý konštatoval, že postup žalovaného
a vznesenie obvinenia nepovažuje za exces a ani skutočnosť, že došlo k zrušeniu obvinenia

uznesenia o vznesení obvinenia voči jej osobe a vráteniu na ďalšie konanie okresným prokurátorom.
Z pripojeného trestného spisu vyplynulo, že žalovaný mal rovno so zrušením uznesenia o vznesení
obvinenia od dozurujúceho prokurátora doručený pokyn na č. l. 1472, v ktorom je uvedené, že
podľa názoru prokurátora nie je možné očakávať zmenu dôkaznej situácie, vyšetrovateľ mal zvážiť
vydanie meritórnych rozhodnutí do konca roka 2018. Zároveň je v uvedenom pokyne uvedené
„predložiť vyjadrenie o opodstatnenosti T: 19.11.2018 a postupovať v zmysle pokynu OP.15.11.2018“.

Tento pokyn sa však nezrealizoval, nepostupovalo sa ani podľa pokynu dozorujúceho prokurátora
a ani podľa rukou písaného pokynu nadriadeného. Žalovaný vyšetrovateľ tento pokyn splnil až
o 1 rok a 5 mesiacov uznesením zo dňa 31.03.2020, právoplatným dňa 14.04.2020. Žalobkyňa
zvýraznila, že samotná skutočnosť, že vyšetrovateľ začal trestné stíhanie nie je dôvodom podania tejto
žaloby žalobkyne, hoci z odôvodnenia súdu vyplýva, že nerozlišuje medzi začatím trestného stíhania

a uznesením o vznesení obvinenia, pretože to, že trestné stíhanie začal, netvorí základ pre zásah
do osobnostných práv žalobkyne, ale fakt, že jej nezákonne vzniesol obvinenie už áno. Žalobkyňa
v podanom odvolaní tiež poukázala na postup inšpekcie, zvýraznila, že 15 - stranový výsluch trval
podľa zápisnice 1,5 hodiny, čo je absolútne nereálne, že by výsluch skutočne prebiehal, čo podľa
žalobkyne svedčí o tom, že na inšpekcii k uvedenému pristupujú bez reálneho záujmu. Podstatné

k veci je predovšetkým to, že záver Úradu inšpekčnej služby nič nehovorí o zákonnosti vznesenia
obvinenia, ktoré je podstatou podanej žaloby. Žalobkyňa namietala, že i napriek odôvodneniu v ods.
55 tu celkom chýba záver o tom, že práve druhý skutok, za ktorý bolo vznesené obvinenie žalobkyni,
sa ukázal ako „absolútny výmysel žalovaného, o ktorom sa aj prokurátor jemne vyjadril ako o ničím
nepodložených domnienkach vyšetrovateľa“ pretože účtovníctvo správkyňa (žalobkyňa) viedla, daňové

priznanie v zákonom stanovenej lehote pre konkurzné konanie podala a taktiež konkurz riadne ukončila.
2.3 V podanom odvolaní žalobkyňa tiež namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. K záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia je
neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobkyne možno dospieť v kontexte, že vydaniu
uznesenia o vznesení obvinenia predchádzal už samotný nezákonný postup, kedy žalovaný bol

zjavne zaujatý, „priam posadnutý natoľko, že vyhľadávanie dôkazov si pomýlil so zbieraním klebiet
od nepriateľsky zameraných osôb voči žalobkyni“, pričom „zachádzal do oblasti takého právneho
odvetvia, ktorému vôbec nerozumie“. Žalobkyňa poukázala na výsluch dozorujúceho prokurátora zo dňa
15.02.2023, ktorý uviedol, že pri konzultácii so žalovaným vychádzal len z ústneho podania žalovaného
a nepamätá si presne na čom sa dohodli; on vtedy nemal dostatočne spis naštudovaný a vychádzal

zjehoústnychpodaní.Zdôvodutvrdeníprokurátora,ktorývovýpovediuviedollenveľmimálo,žalobkyňa
žiadala zabezpečiť aj dozorový denník prokurátora, čo však súd nevykonal, čo považuje za vážny
nedostatok, ktorým sa zasiahlo do práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie pri tom v bode 72.
odôvodnenia rozsudku nesprávne uvádza, že „bolo preukázané, že sa nejednalo o svojvoľnú aktivitu
žalovaného“ čo odôvodňuje aj tým, že správnosť jeho postupu mala byť tiež potvrdená aj inšpekciou

MR SR, o čom svedčí obsah spisu inšpekcie, výpoveď nadriadeného a dozorujúceho prokurátora. Toto
konštatovanie súdu je nesprávne, pretože úrad inšpekčnej služby sa zaoberal iba začatím trestného
stíhania, ktorého sa táto žaloba netýka, pretože začatie nesmeruje voči konkrétnej osobe a v čase, kedy
to uvedený úrad riešil ešte vznesené obvinenie nebolo. Nadriadený I. vypovedal, že iba sledoval, či
priebežne koná a do procesnej stránky nezasahoval, dozorujúci prokurátor zase uviedol, že spis nemal

vtedy dostatočne naštudovaný, vychádzal len z ústnych podaní vyšetrovateľa. Z tohto vykonaného
dokazovania nie je možné dospieť k záveru, že bolo preukázané, že sa nejednalo o svojvoľnú aktivitu
žalovaného, ako to uvádza súd v bode 72. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pretože uvedené
rozhodne preukázané nebolo.
2.4 Žalobkyňa v konaní opakovane namietala, aby súd zabezpečil dozorový denník prokurátora, ktorý

by mohol poskytnúť ucelený obraz vedenia tohto trestného konania a predovšetkým to, akým spôsobom
pokynoval prokurátor žalovaného, pretože z výsluchu prokurátora nebolo možné verifikovať niektoré
tvrdenia žalobcu, ako chodil všetko konzultovať a taktiež nebolo možné verifikovať, aké pokyny dostával
a tak posúdiť, ako veľmi vybočoval zo zákonného rámca. Z výsluchov prokurátora a nadriadenéhožalovaného vôbec nebolo možné verifikovať tieto skutočnosti, pretože prokurátor na pojednávaní
uviedol, že denník je k dispozícii, ale nevie, či ho môže predložiť a taktiež nevedel presne uviesť, prečo
konanie trvalo tak dlho, pričom pri výsluchu odpovedal spôsobom, ako „možno“ alebo, že si nepamätá.

Práve žalobkyňa považuje za veľmi kľúčové zabezpečenie i dozorového denníka do tohto konania.
Výsluch prokurátora sa vykonával po vyše 4 rokoch a teda je pochopiteľné, že prokurátor si detaily
komunikácie so žalovaným nepamätá, avšak práve denník prokurátora by bol autentickým dôkazom
z obdobia, kedy sa celá trestná vec prejednávala.
2.5 V bode 14. napadnutého uznesenia súd uvádza medzi vykonanými dôkazmi aj posudok č. 9/2019

B. D. E., voči ktorému žalobkyňa prezentovala vážne objektívne výhrady spísané aj inými správcami,
avšak tieto nie sú uvádzané ako dôkazy, s ktorými by sa súd oboznámil. Do tohto súkromnoprávneho
sporu si dal žalovaný vyhotoviť znalecký posudok za verejné prostriedky úplne mimo skutku, za ktorý
bol stíhaný B. H., pričom posudok sa zaoberá takmer výhradne konaním A. E.. B. E. v niektorom
výsluchu uvádza, že posudok dopĺňal po konzultácii so žalovaným. Záverom žalobkyňa zhrnula, že
trestné stíhanie predstavuje výrazný zásah do psychickej aj do fyzickej integrity stíhanej osoby, pričom

zásah, ktorý predstavovalo toto trestné stíhanie je v podaniach žalobkyne dostatočne špecifikované
a predovšetkým vychádza zo skutočností, že žalobkyňa je úspešná správkyňa a advokátka, pričom sa
žalovaný túto jej dlhodobo budovanú pozíciu snažil systematicky zničiť. Žalobkyňa preto navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobkyne v zmysle jej ostatnej úpravy
vyhovel. V prípade, ak odvolací súd nevzhliadne dôvody na zmenu rozhodnutia navrhla, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
18.09.2023. Uviedol, že v priebehu konania na súde prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že
konanie, ktoré žalobkyňa považuje za zásah do jej osobnostných práv, nebolo konaním žalovaného

ako fyzickej osoby. Žalovaný sporné uznesenie o vznesení obvinenia vydal ako vyšetrovateľ PZ SR.
Žalovaný vykonával predmetnú činnosť v služobnom pomere, nejedná sa o úkon žalovaného, ale
o úkon žalovaného 2/, voči ktorému žalobkyňa v priebehu konania vzala žalobný návrh v plnom
rozsahu späť. Žalovaný tak od počiatku okrem iného namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu.
Žalobkyňa v súvislosti so sporným vznesením obvinenia žalovaným, podala na žalovaného i trestné

oznámenie pre zneužívanie právomoci verejného činiteľa, kde Úrad inšpekčnej služby MV SR trestné
oznámenie odmietol ako nedôvodné a zároveň bolo konštatované, že sa žalovaný nedopustil ani iného
zavinenéhoporušeniapovinnostipolicajta,ktorébyzakladalojehodisciplinárnuzodpovednosť.Rovnako
ionámietkezaujatostižalobkynevznesenejvtrestnomkonanívočižalovanémuakovyšetrovateľovibolo
právoplatne rozhodnuté ako o nedôvodnej. Spis bol žalovanému pridelený jeho nadriadeným a žalovaný

konal v rámci právomoci jemu zverenej a túto nijako neprekročil. Je potrebné prihliadnuť, že z rozhodnutí
konkurzných súdov založených v spise vyplýva, že žalobkyňa v reštrukturalizačnom konaní dlžníka
M. N. pochybila a nekonala v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, keď
vypracovaný reštrukturalizačný plán nespĺňal zákonom stanovené náležitosti. Okresný prokurátor tiež
aproboval právny názor konkurzných súdov o právne neperfektnom vypracovaní reštrukturalizačného

plánu, konštatoval však, že tu absentuje subjektívna stránka trestného činu, ktorá je zákonným znakom
úmyselného trestného činu a primárne z uvedeného dôvodu sporné uznesenie o vznesení obvinenia
zrušil. Prokurátor však iba zrušil vznesené obvinenie a nezastavil trestné stíhanie, práve naopak, nariadil
žalovanému vo veci ďalej konať. Nadriadený žalovaného I. I. I., ktorý kontroloval priebežnosť konania
sa o žalovanom vyjadril ako o jednom z najlepších z jeho oddelenia a nespomína si na iné sťažnosti na

žalovaného.NavýpoveďsvedkaA.I.M.možnopoukázaťivsúvislostisodvolacounámietkouoúdajných
prieťahoch v trestnom konaní po zrušení obvinenia. Svedok vypovedal, že pokiaľ vec trvala dlhšie bolo to
z dôvodu znaleckého dokazovania. Pokiaľ žalobkyňa konštatuje, že vydaním nezákonného (neskoršie
zrušeného uznesenia o vznesení obvinenia) došlo k nedovolenému zásahu do jej práva na ochranu
osobnosti, mýli sa. Vznesenie obvinenia je zásahom povoleným bez ohľadu na jeho ďalší osud a naviac,

nie je zaň zodpovedný vyšetrovateľ v služobnom pomere, ktorý je nositeľom verejnej moci a nekoná
vo vlastnom mene. Z vykonaného dokazovania bola preukázaná absencia akéhokoľvek osobného
motívu vznesenia obvinenia žalovaným žalobkyni. Prípad žalovanému pridelil jeho nadriadený. Rovnako
žalovaný poprel akúkoľvek antipatiu voči žalovanej z obdobia, keď boli spolužiakmi na vysokej škole.
Žalobkyňoutvrdenýosobnýmotív,zbieranieinformáciíoosobnomživoteapodobnesanepreukázal,ato

ani z odpovedí na písomne kladené otázky svedkovi H., nakoľko takýto motív zo strany žalovaného ani
neexistoval. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že nebolo vykonané dokazovanie listinou - dozorným denníkom
prokurátora, tak uvedený dôkaz je zjavne nadbytočný vzhľadom na osobnú výpoveď dozorujúceho
prokurátora vykonanú na pojednávaní 15.02.2023 ako aj na rozhodnutie Úradu inšpekčnej služby. Nazáklade dozorového denníka by žalobkyňa mohla maximálne produkovať ďalšie hodnotiace úsudky, ku
ktorým ani nie je kompetentná, keďže postup žalovaného bol preverený zákonným spôsobom.
3.1 Súčasťou petitu je v bode II. zaslanie ospravedlňujúceho listu Slovenskej advokátskej komore.

Uvedené absolútne nereflektuje ustanovenie § 206 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého
je vyšetrovateľ povinný, v prípade obvinenia advokáta, doručiť uznesenie o vznesení obvinenia aj
Slovenskej advokátskej komore. To znamená, že žalovaný plnil zákonom mu uloženú povinnosť a jej
plnením nemohol nezákonným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalovanej. Z uvedeného
možno prijať záver, že vznesenie obvinenia žalobkyni bolo oprávnené. Ďalej žalovaný poukázal na

rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/68/2018 zo dňa 22.02.2021, v ktorom súd na
základe trestného oznámenie žalobkyne odsúdil za zločin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho
konania podľa § 242 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona správcu konkurznej podstaty
za to, že neodovzdal žalobkyni ako novej správkyni účtovné doklady. Porovnaním výroku rozhodnutia
Okresného súdu Banská Bystrica 3T/68/2018 s výrokom uznesenia o vznesení obvinenia žalobkyni
je možné konštatovať, že Okresná prokuratúra Banská Bystrica na jednej strane stíha správcu

za to, že neodovzdá účtovné doklady novému správcovi (žalobkyni) a poruší ustanovenia zákona
o konkurze, no na druhej strane nechce stíhať správcu (žalobkyňu), ktorý nevedie účtovníctvo
a napríklad v prípade zmeny správcu by nemal aké účtovné doklady odovzdať. Žalobkyňa odmietla
vydať účtovníctvo v trestnom konaní tvrdiac, že ho nedostala od konateľa, pričom voči pôvodnému
konateľovi nepostupovala ako voči správcovi A. I. a nešla cestou trestného práva a ani prostredníctvom

súdu. Žalobkyňa nevymáhala pôžičky od pána C., ktorý dostal od M. N. hotovosť 360.000,- Eur, pričom
mala o tom vedomosť z účtovných závierok a uvádzala to aj v reštrukturalizačných posudkoch v rámci
prvej a druhej reštrukturalizácie. Žalobkyňa výrazne pod cenu predala podnik spoločnosti N. N., v ktorej
pôsobila dcéra konateľa M. N., čo vyplýva aj z posudku, ktorý si dala vypracovať N. N. hneď po kúpe.
Znalecké posudky vo vyšetrovacom spise a predmetné rozhodnutia súdov k druhej reštrukturalizácii M.

N. dokazujú, že žalobkyňa porušovala právne predpisy a konala veľmi neštandardne a v danej situácii
bolo oprávnené vzniesť obvinenie a nechať rozhodnúť trestný súd. Preto žalovaný považuje rozsudok
súdu prvej inštancie za vecne správny, navrhol ho potvrdiť a žiadal priznať náhradu trov konania.

4. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalobkyňa podaním zo dňa 05.10.2023.

Uviedla, že nesúhlasí, že v konaní nie je žalovaný pasívne legitimovaným, keďže jeho konanie, na ktoré
poukazuje žalobkyňa nebolo konaním žalovaného ako fyzickej osoby. Žalobkyňa má za to, že v konaní
dostatočne preukázala, že žalovaný konal v excese, teda že vybočil z rámca práv a povinností, ktoré
musí pri výkone svojho povolania dodržiavať. Na tieto zároveň žalobkyňa poukázala aj v samotnom
odvolaní. Vyjadrenie žalovaného v bode 5. žalobkyňa považuje za zavádzajúce, nakoľko dozorujúci

prokurátor si celú záležitosť presne nepamätal a uviedol, že v čase, keď ho žalovaný o prípade
informoval nemal spis riadne preštudovaný. Preto je od žalovaného účelové dovolávať sa na akési
neformálne odobrenie jeho postupu, pričom dozorujúci prokurátor vychádzal len zo zavádzajúcich
informácií, ktoré mu ústne podal žalovaný. Keby to tak bolo a prokurátor by sa s postupom žalovaného
stotožnil, nemohol by následne ten istý prokurátor uznesenie o vznesení obvinenia zrušiť s tým, že

nie je preukázaný ani motív ani subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu a najmä, že je
podľa jeho názoru za hranicou činnosti orgánov činných v trestnom konaní posudzovať nedostatky
návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu. Keby mal prokurátor pravdivo poskytnuté základné
informácie o konaní, nemohol by vydanie uznesenia o vznesení obvinenia odobriť. Taktiež žalobkyňa sa
vyjadrila k argumentácii žalovaného, pokiaľ tento uvádza, že odosielateľom tam spomenutého emailu

mal byť I. I. H.. Je nelogická a nepravdivá, nakoľko sám žalovaný v rovnakej vete uviedol, že podpísaný
je I. A. A.. V bode 13. vyjadrenia žalovaný uvádza, že vzhľadom na konštantnú rozhodovaciu prax
prokuratúry, súdov a dôkazov nachádzajúcich sa vo vyšetrovacom spise bolo vznesenie obvinenia
žalobkyni oprávnené. S uvedeným sa nedá súhlasiť, nakoľko práve prokurátor potvrdil, že vznesenie
obvinenia oprávnené nebolo, keď toto uznesenie o vznesení obvinenia zrušil s tým, že nie je preukázaný

ani motív ani subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu a najmä, že je podľa názoru za
hranicou činnosti orgánov činných v trestnom konaní posudzovať nedostatky návrhu na potvrdenie
reštrukturalizačného plánu. Žalobkyňa sa tak pridŕžala svojho odvolacieho návrhu ako i ostatného
obsahu odvolania.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 06.11.2023. Uviedol, že žalobkyňa
nielenže nepreukázala exces, ale v konaní pred súdom prvej inštancie bol podľa názoru žalovaného
preukázaný pravý opak, t. j., že sa o žiadny exces nejedná. Pokiaľ ďalej žalobkyňa namieta, že
neformálne odobrenie postupu konania žalovaného dozorujúcim prokurátorom, naviac na základeúdajne zavádzajúcich informácií žalovaného, žalovaný uviedol, že súdu v tomto konaní, a o to viac
ani žalobkyni, neprislúcha hodnotiť akou formou vykonáva prokurátor dozor nad trestným konaním. Jej
ďalšie tvrdenie o zavádzajúcich informáciách žalovaného dozorujúcemu prokurátorovi nemajú podporu

vo vykonanom dokazovaní. Dozorujúci prokurátor sa podľa žalovaného vyjadril zhruba v tom smere,
že po vznesení obvinenia sa vec ukázala ako zložitejšia, nehovoril nič o zavádzajúcich tvrdeniach
žalovaného. Žalobkyňa fabuluje skutkové okolnosti, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
V ostatnom obsahu vyjadrenia žalovaný zotrval, resp. opätovne uviedol odkaz na rozhodnutie
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/68/2018 zo dňa 22.02.2022, ktorým súd vo veci na základe

trestného oznámenie žalobkyne odsúdil za zločin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania
správcu konkurznej podstaty za to, že neodovzdal žalobkyni ako novej správkyni účtovné doklady.
Opätovne poukázal na svoju argumentáciu obsiahnutú v predchádzajúcom vyjadrení a zotrval na návrhu
odvolaním napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

6. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobkyni dňa 10.11.2023.

7. Vyjadrenie k uvedenému podané nebolo.

8. V dôsledku podaného odvolania žalobkyne krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením

§ 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario
a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Na základe podaného odvolania žalobkyne, tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a
konania, ktoré mu predchádzalo odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahuzistilskutkovýstavveci,dôkazyvyhodnotilvsúladesust.§191ods.1CSP,rozhodnutienáležite
odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.

S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobkyne a odvolacie dôvody žalobkyne uvedené v jej odvolaní,
pri viazanosti odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd konštatuje, že na základe
preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalobkyne dôvodné nie je. Odvolací súd sa s
rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej ako aj s jeho
dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov

napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania, v konaní pred
súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka preskúmavania veci samej
odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezhľadiskaposúdeniaopodstatnenostižalobydospel
k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Skutkové
zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, právne posúdenie veci

zo strany súdu prvej inštancie je správne.

12. V prejednávanej veci súd odvolaním napadnutým rozsudkom osobitným (prvým) výrokom konanie
v časti náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobkyňou od žalovaného v sume 16.500,- Eur
zastavil a vo zvyšnej časti súd žalobu žalobkyne na ochranu osobnosti zamietol ako nedôvodnú.

Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia
žalobkyni žalovaným, ako vyšetrovateľom, ktoré bolo následne prokurátorom okresnej prokuratúry
v Banskej Bystrici zrušené a vrátené na ďalšie konanie, nepredstavovalo zásah do osobnostných práv
žalobkyne v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka a nárok uplatnený žalobkyňou v zmysle § 13 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka tak súd nevyhodnotil ako dôvodný. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný

konalvrámcijemuzverenejprávomociprivýkonefunkcievyšetrovateľa,vkonanínebolopreukázané,že
by konal svojvoľne, postupom odporujúcim zákonu, alebo že by zákonom vymedzené hranice konania
prekročil, čím by došlo k excesu a prekročeniu právomocí, pričom súd nemal preukázané tvrdeniažalobkyne, že by v trestnom konaní pri vznesení obvinenia a v ďalšom priebehu konania postupoval
žalovaný svojvoľne s akoukoľvek osobnou motiváciou voči žalobkyni.

13. V podanom odvolaní žalobkyňa napadla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, namietala
nesprávne závery súdu prvej inštancie a má za to, že vykonaným dokazovaním bolo dostatočne
preukázané, že vznesenie obvinenia žalovaným bolo nedôvodné a bezdôvodne zasahujúce do
jej osobnostných práv, tieto porušujúce, pričom zároveň žalobkyňa okrem nesprávneho právneho
posúdenia, namietala i nedostatočne vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie, predovšetkým

nevykonanie dôkazu zabezpečením dozorového spisu („denníka“) prokurátora k predmetnej veci.
13.1 Po oboznámení sa s rozsudkom súdu prvej inštancie, odvolaním žalobkyne ako i ostatným
obsahom spisového materiálu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné
a nemožno mu vyhovieť.

14. Podľa ust. § 386 psím. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou

osobou.

15. Podľa ust. § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

16. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že žalobkyňa odvolaním formálne napadla rozsudok súdu prvej

inštancie vo všetkých jeho výrokoch, teda i v prvom výroku, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 500,- Eur zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby.
Uvedeným rozhodnutím (výrokom) súd procesne reagoval na dispozičný úkon žalobkyne – čiastočné
späťvzatie žaloby a o tomto rozhodol tak, ako žalobkyňa navrhovala. Preto uvedeným prvým výrokom
bolo žalobkyni de facto vyhovené a pokiaľ žalobkyňa odvolaním napadla i uvedený prvý výrok rozsudku,

hoci ho v tejto časti nijako neodôvodnila, odvolací súd odvolanie žalobkyne v tejto časti odmietol podľa
§ 386 písm. b) CSP, nakoľko je podané neoprávnenou osobou, keďže bolo rozhodnuté v zmysle návrhu
(späťvzatia žaloby) žalobkyne a teda nebolo rozhodnuté v neprospech žalobkyne.

17. V súdenej veci žalobkyňa uplatnila žalobu na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka

tvrdiac zásah do jej osobnostných práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zvýrazňuje, že
podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym
poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu
posúdiť ako neoprávnené. Podstatou toho je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu.

O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného, v prípadoch, kedy je zásah
dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp.
prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného
zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Pravda, za výkon
zákonnej (úradnej) licencie nie je možné považovať každé konanie alebo proces, ale iba také konanie

alebo proces, ktorý výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je
teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania, ak zásah nevybočil z rámca daného
platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe
výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom na ich
začatieapriebeh.Pokiaľtedajevsúladesozákonnýmipodmienkamizačatépríslušnékonanie,vktorom

bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným
zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže,
že nebolo vydané dôvodne. Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno
posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné
iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné.

„Nebolo by možné pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenie
rozhodnutia) proti orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia opravné
prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa ustanovenia !
165 OSP“ (porovnaj Zborník III. Najvyššieho súdu SEVT, Praha 1980).

18. Neoprávneným je teda taký zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť
ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom,
že ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z
dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu (vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosťvylučujepredchádzajúcisúhlasdotknutejosobysozásahomdojejosobnostialetiežexistenciazákonom
uznávaného dôvodu pre určitý zásah, ktorý napr. § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje použitie
písomnosti osobnej povahy na úradné účely a na základe zákona a napokon tiež skutočnosť, že k

zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti
vyplývajúcej zo zákona).
18.1 Občiansky zákonník ustanovením § 13 poskytuje ochranu osobnosti len v prípade takého
porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť
objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti osobnej a mravnej integrite občana,

znižujúce jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie, ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostatným
spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Treba však rozlišovať medzi kritikou
a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi musí spočívať v pravdivosti, objektívnosti prejavu
a v cieli, ktorý sa ním sleduje. (R 103/1967).
18.2 V prejednávanej veci žalobkyňa označila ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv,
chránených v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa

19.09.2018, ktorým jej žalovaný vzniesol obvinenie ako vyšetrovateľ policajného zboru, vykonávajúc
právomoci jemu vyplývajúce zo služobnému pomeru s Ministerstvom vnútra SR (pôvodne v konaní
žalovaný 2/), ktoré uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 19.09.2018 bolo neskôr v dôsledku sťažnosti
žalobkyne, prokurátorom Okresnej prokuratúry Banská Bystrica zrušené a to uznesením zo dňa 13. 11.
2018 sp. zn. 3Pv 81/16/6601 - 74 a vec bola vyšetrovateľovi vrátená na ďalšie konanie.

18.3 Odvolací súd zvýrazňuje, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané žalovaným (pôvodne
ako žalovaným 1/), ako vyšetrovateľom v služobnom pomere t. j. príslušníkom policajného zboru
v rámci výkonu jeho funkcie, pri plnení jeho pracovných a služobných povinností vyplývajúcich zo
zákona. Uvedené tak nie je výsledkom konania žalovaného ako fyzickej osoby, ale je rozhodnutím
orgánu činného v trestnom konaní vydaným pri výkone verejnej moci a za uvedené nesie zodpovednosť

tento orgán a v konečnom dôsledku štát, ktorého problematika a predpoklady zodpovednostného
vzťahu pri výkone verejnej moci je upravená osobitnou právnou úpravou, zákonom č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. Žalobkyňa však uplatnila žalobu podľa § 13
Občianskehozákonníkaprotižalovanému,akofyzickejosobe,tvrdiac,žežalovanýprekročilprivznesení
obvinenia a ďalšom vedení trestného stíhania právomoc jemu zverenú, že jeho konanie je excesom

a v danom čase mal osobnú motiváciu a snahu o kriminalizáciu osoby žalobkyne. V takom prípade
bolo na žalobkyni v konaní preukázať, že žalovaná fyzická osoba pri výkone právomoci, vyplývajúcej
z jej funkcie, konala spôsobom presahujúcim jej prináležiace právomoci, svojvoľne, prípadne s osobnou
motiváciou či inou pohnútkou, ktorá by sa odlišovala od zo zákona vyplývajúcej povinnosti náležite
objasniť každé podozrenie o tom, či bol spáchaný trestný čin.

18.4 V súdenej veci žalobkyňa tvrdila jednak zaujatosť žalovaného voči jej osobe v negatívnom zmysle
slova, jeho negatívny postoj k žalobkyni, ktoré skutočnosti podľa žalobkyne mali byť dôvodom pre
vylúčenie žalovaného z konania v trestnej veci L./X-XXX-XX-XXXX a zároveň žalobkyňa vzhliadala
a tvrdila osobnú motiváciu žalovaného na zhromažďovaní osobných informácií negatívnej povahy
o žalobkyni a v konečnom dôsledku i fabulovaní skutočností, ktoré by odôvodňovali vznesenie obvinenia

žalobkyne a uvedeným spôsobom viedli ku kriminalizácii osobnosti žalobkyne.
18.5 Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa ani jeden z vyššie uvedených predpokladov pre
konštatovanieoneoprávnenomzásahudoosobnostnýchprávžalobkynevznesenímobvineniavydaným
žalovaným ako vyšetrovateľom policajného zboru, nepreukázala.

19. Pokiaľ sa týka žalobkyňou tvrdenej zaujatosti žalovaného, uvedenú namietala žalobkyňa už
v trestnom konaní a žalobkyňou tvrdený negatívny postoj či vzťah žalovaného k žalobkyni bol
predmetom posúdenia už v rámci vedeného trestného konania na základe vznesenej námietky
zaujatosti. K osobe žalobkyne, k vnímaniu jej osoby a prípadného vzťahu (či už pozitívneho, alebo
negatívneho) sa vyjadril žalovaný v trestnom konaní z pozície vyšetrovateľa, ktorému bola trestná vec

riadne pridelená zákonným spôsobom jeho nadriadeným. Žalovaný síce vo svojom vyjadrení pripustil, že
žalobkyňu pozná z čias štúdia na vysokej škole, ale svoj vzťah voči nej nehodnotil ako negatívny. Označil
ho ako neutrálny a vylúčil, že by mal voči žalobkyni averziu alebo akýkoľvek negatívny vzťah voči jej
osobe. Posúdenie prípadnej zaujatosti bolo vykonané nadriadeným subjektom a o námietke zaujatosti
bolo rozhodnuté dňa 09.12.2016, tak, že nie sú dôvody pre vylúčenie (žalovaného) vyšetrovateľa.

Následne o sťažnosti voči nevylúčeniu žalovaného bolo rozhodnuté vedúcim oddelenia dňa 27.12.2016,
ako o nedôvodnej.20. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní uvádza, že „žalovaný sa mal dať vylúčiť“, na uvedené
v trestnom konaní neboli vzhliadnuté žiadne dôvody, žalovaný vylúčený nebol a o sťažnosti voči
nevylúčeniubolorozhodnutévedúcimoddeleniadňa27.12.2016akoonedôvodnej.Posúdenienámietok

žalobkyne, že žalovaný má byť vylúčený, z trestného konania bolo už vykonané nadriadeným orgánom,
za využitia na to určených procesných inštitútov a tieto námietky neboli vyhodnotené ako dôvodné.

21. Žalobkyňa ani v uvedenom civilnom konaní nepreukázala, že by mal žalovaný akúkoľvek osobnú
motiváciu na trestnom stíhaní žalobkyne, túto racionálne nezdôvodnila. Kontakt na bývalého partnera

žalobkyne je možný a skutočnosť, že uvedené osoby sa poznajú môže byť pravdivá a uvedené ani
rozporované nebolo, avšak žalobkyňa objektívne neodôvodnila, prečo by mal mať žalovaný osobnú
motiváciunakriminalizáciiosobyžalobkyneanezdôvodnilaanepreukázala, žebytútoosobnúpohnútku
napĺňal úkonmi vyšetrovateľa. Konanie žalovaného podliehalo dohľadu jemu nadriadených orgánov,
žalobkyňa možnosť námietok (i zaujatosti), sťažností a iných opravných prostriedkov využívala v celom
rozsahu v rámci zákonného rámca i trestnom konaní, pričom osobná zainteresovanosť žalovaného na

veci resp. negatívny postoj žalovaného k osobe žalobkyne zistené neboli. Pokiaľ sa týka odvolacej
námietky žalobkyne o tom, že žalovaný „mal byť vylúčený z trestného konania“, je nutné konštatovať, že
uvedené tvrdenie už bolo podrobené posúdeniu dôvodnosti orgánom na to určeným v trestnom konaní,
dôvodnosť námietky zaujatosti konajúceho vyšetrovateľa neprináleží vyhodnocovať civilnému súdu
a uvedené vyhodnotiac cez prizmu tvrdení uplatnených v civilnom súdom konaní, je nutné konštatovať,

že tietotvrdenia(námietky)súzaloženévýlučnena presvedčeníasubjektívnompocite žalobkyne,ktorý
však nepreukázala žiadnymi dôkazmi a tieto neobjektivizovala. Uvedenú odvolaciu námietku odvolací
súd preto nemohol vyhodnotiť ako dôvodnú.

22. V podanom odvolaní žalobkyňa namieta tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej

inštancie, keď namietala záver súdu prvej inštancie, o tom, že tento nemal preukázané, že by žalovaný
svojim postupom postupoval svojvoľne, v rozpore so zákonom alebo mimo svoju právomoc. Žalobkyňa
namietala záver súdu prvej inštancie o nezistenom excese žalovaného a skutky, za ktoré jej bolo
vznesené obvinenie a ich právnu kvalifikáciu považuje za „absolútny výmysel a fabulácie žalovaného“.

23. Odvolací súd predovšetkým zvýrazňuje, že posúdenie otázky, či žalovaný v pozícii vyšetrovateľa
mal objektívny základ pre vznesenie obvinenia, civilný súd v žiadnej jeho inštancii nevykonal,
dôvodnosť a opodstatnenosť vznesenia obvinenia žalovaným, ako vyšetrovateľom nevyhodnocoval
z trestnoprávneho hľadiska, uvedené civilnému súdu mu neprislúcha. Opätovne odvolací súd odkazuje
na už vyššie uvádzanú právnu vetu, v zmysle ktorej „Nebolo by možné pripustiť žalobu na ochranu

osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenie rozhodnutia) proti orgánu, ktorý je povolaný
také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia opravné prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh
na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa ustanovenia § 165 OSP“ (Zborník III. Najvyššieho súdu,
SEVT, Praha, 1980).

24. V prejednávanej veci už súd prvej inštancie konštatoval, že z odôvodnenia uznesenia o vznesení
obvinenia je zrejmé, že bolo vydané i na základe rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 2R/2/2013 – 955 zo dňa 05.12.2013, ktorým súd reštrukturalizačný plán zo dňa 20.09.2013
zamietol, pričom k uvedenému vypracovala reštrukturalizačný posudok žalobkyňa ako správkyňa
a reštrukturalizáciu dlžníka odporučila. Konajúci súd v konaní o reštrukturalizácii z úradnej moci skúmal,

či nie sú dané dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu. Súd zistil a v odôvodnení uviedol:
„že reštrukturalizačné konanie totožného dlžníka už v minulosti prebiehalo v období od 14.06.2011
do 15.02.2012. Reštrukturalizačný plán zo dňa 01.12.2011 stanovil, že dozorný správca bude každý
1/4 rok predkladať konkurznému súdu písomnú správu o plnení plánu“. V tejto súvislosti okresný súd
uviedol, že „do podania druhého návrhu na povolenie reštrukturalizácie toho istého dlžníka nebola zo

strany dozorného správcu predložená žiadna písomná správa o stave a spôsobe plnenia plánu dlžníka
voči veriteľom. Napriek tejto skutočnosti bol dňa 13.02.2013 podaný opätovný návrh na povolenie
reštrukturalizácie toho istého dlžníka a v rámci druhého reštrukturalizačného konania bol schvaľovacej
schôdzi konanej dňa 06.11.2013 predložený na schválenie obsahovo úplne totožný reštrukturalizačný
plán v časti „podrobný rozbor predpokladov zachovania prevádzky dlžníka a rozbor opatrení na splnenie

týchtopredpokladovaokolnostíodôvodňujúcichreálnosťsplneniatýchtoopatrení“avčasti„podrobného
rozboru spôsobu realizácie reštrukturalizácie“ zo dňa 20.09.2013 s plánom zo dňa 02.12.2011, pričom
plán obsahoval len všeobecné pojmy ohľadom predpokladov zachovania prevádzky dlžníka a metódy
reštrukturalizácie“.25. Súd konajúci o reštrukturalizácii preto konštatoval, že reštrukturalizačný plán dlžníka, ktorý bol
predmetom schvaľovacej schôdze dňa 06.11.2013 v skutočnosti náležitosti podľa ustanovenia § 133

ods. 1 v spojení s ustanovením § 110 ods. 2 písm. b/ a c/ Zákona o konkurze a reštrukturalizácii
neobsahuje, resp. obsahuje tieto náležitosti len formálne, t. j. uvedením názvu paragrafového znenia
týchto náležitostí podľa dotknutých zákonných ustanovení, kedy však obsah takto označených kapitol
plánu žiadne konkrétne informácie, t. j. predpoklady a opatrenia vo vzťahu ku konkrétnej situácii tohto
konkrétneho dlžníka neobsahuje.

26. Ďalej súd konštatoval, že „plán neobsahuje žiaden rozbor možných metód reštrukturalizácie
a podmienok, ich uskutočniteľnosti tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 110 ods. 2 písm. c) Zákona
o konkurze o reštrukturalizácii, a preto neobsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 135 ods. 1
v spojení s ustanovením § 110 ods. 2 Zákona o konkurze o reštrukturalizácii. Pokiaľ plán obsahuje tie isté
a dokonca len všeobecné pojmy, ktorými však má zdôvodniť svoju reálnosť a tak presvedčiť veriteľov a aj

súdoúspešnostivporadíuždruhejreštrukturalizácie,jemožnékonštatovať,žeplánnemávtejtopodobe
žiadnu výpovednú hodnotu, či už o existencii predpokladov pre zachovanie prevádzky dlžníka, alebo
o reálnosti a úspešnosti jeho ďalšej reštrukturalizácie. Za takýchto okolností je preto možné konštatovať,
že predložený plán je aj v podstatnom rozpore so spoločným záujmov veriteľov“.

27. Konajúci súd tiež konštatoval, že „v danom prípade boli porušené ustanovenia tohto zákona
o náležitostiach plánu, ktoré porušenia považuje súd za podstatné, nakoľko v dôsledku absencie
skutočného rozboru predpokladov pre zachovanie prevádzky dlžníka a opatrení na ich splnenie
a absencie skutočného rozboru metód reštrukturalizácie po neúspechu reštrukturalizácie prvej, nie je
možné relevantne posúdiť úspešnosť v poradí už druhej reštrukturalizácie dlžníka a jej väčšiu výhodnosť

pre veriteľov oproti konkurznému konaniu, v dôsledku čoho má toto porušenie nepriaznivý vplyv na
účastníkov plánu, a ktorí aj z tohto dôvodu vzniesli voči plánu odôvodnené námietky“.

28. V dôsledku opravného prostriedku proti uvedenému uzneseniu okresného súdu o veci rozhodoval
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, a tento uznesením sp. zn. 43CoKR/3/2014 zo dňa

13.02.2014uznesenieOkresnéhosúduBanskáBystricač.k.2R2/2013-955zodňa05.12.2013,potvrdil.
V obsahu uznesenia odvolací súd uviedol, že: „Reštrukturalizačný plán neposkytuje žiaden podrobný
akonkrétnyprehľadomajetkudlžníka,neobsahuježiadneopatrenia,ktorémienidlžníknazabezpečenie
finančných prostriedkov na splácanie záväzkov podľa reštrukturalizačného plánu získať a neobsahuje
ani žiadne finančné údaje“.

29. Odvolací súd v konaní sp. zn. 43CoKR/3/2014 súhlasil s názorom okresného súdu, že bez toho, aby
plán neobsahoval charakteristiku podnikateľskej činnosti dlžníka tak, ako to má na mysli ustanovenie §
135 ods. 1 Zákona o konkurze o reštrukturalizácii v spojení s ustanovením § 110 ods. 1 písm. b) Zákona
o konkurze o reštrukturalizácii, a teda svojim rozsahom by bol natoľko podrobne spracovaný, aby bol

dostatočným informačným základom pre veriteľov tak, aby mohli preskúmať opatrenia, ktoré prijal dlžník
na odstránenie príčin jeho úpadku v budúcnosti, a aby mohli posúdiť rozsah majetku, ktorý reálne má
aktorýjeprezachovaniejehopodnikateľskejčinnostinevyhnutný,ktorýmajetokbybolomožnéodpredať
a tiež bez toho, že by z neho nevyplýval prehľad zazmluvneného odbytu jeho odberateľov a dodávateľov
bez konkrétnych analýz trhu a pracovného kapitálu a pod., nemôže takto koncipovaná opisná časť plánu

na úspešnú reštrukturalizáciu stačiť“.

30. Odvolací súd v konaní sp. zn. 43CoKR/3/2014 tiež konštatoval, že plán vypracovaný a predložený
i žalobkyňou ako správkyňou, ktorá na ňom participovala vypracovaním posudku a odporučením
reštrukturalizácie,nemážiadnuvýpovednúhodnotuazároveňkonštatoval,žeokresnýsúdsprávnezistil,

že pri príprave plánu boli porušené ustanovenia Zákona o konkurze o reštrukturalizácii a tiež zásady, na
ktorých spočíva reštrukturalizačné konanie. Je veľmi pravdepodobné, že keby boli mali ostatní veritelia
dostatočné informácie od predkladateľa reštrukturalizačného plánu, neboli by za prijatie predloženého
reštrukturalizačného plánu hlasovali v takom rozsahu.

31. Z uvedeného je možné konštatovať, že už len na základe rozhodnutí konkurzných súdov (konajúcich
o reštrukturalizácii), bolo jednoznačne a objektívne konštatované, že predkladaný reštrukturalizačný
plán, za ktorého správnosť, súlad so zákonom o konkurze o reštrukturalizácii a obsah zodpovedá
i žalobkyňa ako správkyňa, pokiaľ odporučila reštrukturalizáciu, nebol vypracovaný tak, aby poskytovalúplnéapravdivéinformácieostavemajetkuspravovaného dlžníka.Zodôvodneníuznesenítiežzároveň
vyplýva, že prvý reštrukturalizačný plán dlžníka k 02. 12. 2011 o.i. stanovoval, že dozorný správca
bude každý štvrťrok predkladať konkurznému súdu písomnú správu o plnení plánu. Konkurzný súd

zvýraznil, že do podania druhého návrhu na povolenie reštrukturalizácie tohto istého dlžníka nebola zo
strany dozorného správcu (žalobkyne) predložená žiadna písomná správa o stave a spôsobe plnenia
plánu dlžníka voči veriteľom - teda v časom rozsahu prevyšujúcom jeden rok a napriek tomu, bol dňa
13. 02. 2013 podaný opätovný návrh na povolenie reštrukturalizácie toho istého dlžníka, ktorý plán je
neúplný, nemá konkrétnu výpovednú hodnotu a neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti, pričom

pri jeho vypracovaní, ako aj pri vypracovaní reštrukturalizačného posudku II. boli porušené zásady
reštrukturalizačného konania.

32. V konaní o povolení reštrukturalizácie dlžníka M., N.,R. bolo súdmi oboch inštancií konštatované,
že veriteľom neboli poskytnuté dostatočné informácie od predkladateľa reštrukturalizačného plánu
a v tom dôsledku bola veriteľom podávaná skreslená, neúplná a skutočnosti nezodpovedajúca

informácia. Vzhľadom na to, že za prípravu a zostavenie reštrukturalizačného plánu, ale i plnenie
predchádzajúceho reštrukturalizačného plánu, nesie zodpovednosť i žalobkyňa ako správkyňa, ktorá
vypracovala posudok v zmysle § 110 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a ktorá odporučila
v poradí už druhú reštrukturalizáciu bez toho, aby splnila povinnosť predkladať súdu každý štvrťrok
správy o stave a spôsobe plnenia predchádzajúceho reštrukturalizačného plánu, možno konštatovať,

že minimálne uvedené rozhodnutia súdov vytvárali objektívny základ pre prijatie podozrenia o spáchaní
konkrétneho trestného činu a v súvislosti s ostatnými zistenými skutočnosťami: napr. závermi
znaleckého dokazovania znaleckou organizáciou H. O., N., z odboru Ekonomika riadenie podnikov,
odvetvie oceňovanie a hodnotenie podnikov, vytvárali objektívny základ pre ďalší postup orgánov
činných v trestnom konaní, t. j. i vznesenie obvinenia voči žalobkyni, keďže i žalobkyňa. bola

subjektom, ktorý niesol zodpovednosť za pravdivosť údajov obsiahnutých už v poradí druhom návrhu
reštrukturalizačného plánu a za jeho realizovateľnosť s prihliadnutím na ekonomické záujmy ostatných
veriteľov, ktorí oprávnene očakávali splnenie záväzkov dlžníka a na náležité posúdenie vhodnosti plánu
potrebovaliúplnéapravdivéinformácieostavemajetkudlžníka.Iv dôsledkuspolupôsobeniažalobkyne,
však bol veriteľom a tiež súdu predložený plán bez „výpovednej hodnoty“, pri predkladaní ktorého

boli porušené ustanovenia Zákona o konkurze o reštrukturalizácii a tiež zásady, na ktorých spočíva
reštrukturalizačné konanie.

33.Pokiaľboluvedenýstavobjektívnekonštatovanýsúdmiobochinštanciíkonajúcichoreštrukturalizácii
dlžníka, pričom pre potreby trestného konania bol vypracovaný i znalecký posudok, ktorý rovnako

konštatoval netransparentnosť úkonov dlžníka, o ktorých mal alebo mal mať vedomosť i správca
(žalobkyňa), potom nemožno konštatovať, že by vznesenie obvinenia žalobkyni, ako správkyni, bolo
zjavným excesom, prekročením právomoci alebo podľa vyjadrení žalobkyne „absolútnym výmyslom“
žalovaného, ako vyšetrovateľa, ktorého zákonnou povinnosťou je náležite objasniť každé podozrenie
o tom, že došlo k spáchaniu trestného činu. V samotnom uznesení o vznesení obvinenia sú označené

skutočnosti zistené po začatí trestného konania, na základe ktorých vyšetrovateľ dospel k dostatočne
odôvodnenému záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba – žalobkyňa, preto postup vyšetrovateľa sa
v uvedenej fáze nevymyká hypotéze právnej normy ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré upravuje
vznesenie obvinenia, podľa ktorého vyšetrovateľ pri výkone svojej právomoci postupoval.

34. Nemožno rozhodne prisvedčiť odvolacej argumentácii žalobkyne, žalovaný ju „obvinil zo situácie,
ktorá môže počas reštrukturalizačného konania nastať a zákon ju priamo predpokladá“, keď pochybenia
žalobkyne ako správkyne boli po objektívnom zisťovaní a posúdení konštatované súdmi oboch inštancií
konajúcich o reštrukturalizácii dlžníka M., N., z ktorých záverom je zrejmé, že i žalobkyňa pri
výkone funkcií dozorového správcu porušovala svoje povinnosti, súdy, ktoré preskúmavali opätovný

návrh na povolenie reštrukturalizácie konštatovali porušenie ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii, a to i konaním žalobkyne a konštatovali i násobné porušenie zásad,
na ktorom je reštrukturalizačné konanie založené. Uvedenú situáciu zákon nepredpokladá, ani
neaprobuje, súdmi označené konanie, resp. opomenutie konania žalobkyne je porušením Zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré jednotlivo špecifikovali súdy konajúce o reštrukturalizácii a neskôr

i v konkurznom konaní dlžníka M., N.. Či uvedené zistené porušenia zákona č. 7/2005 Z. z. napĺňali
zároveň všetky znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, bolo možné a potrebné zistiť
a objasniť výlučne v trestnom konaní, čo žalovaný i uznesením o vznesení obvinenia žalobkyni
realizoval. Pokiaľ bolo i uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyni neskôr v dôsledku podanej sťažnostižalobkyne, prokurátorom zrušené a to uznesením zo dňa 13. 11. 2018 (t.j. po dvoch mesiacoch od
vznesenie obvinenia), v vedenom bolo konštatované, že zo zadovážených dôkazov nebol preukázaný
úmysel podozrivej žalobkyne, ktorý znak skutkovej podstaty (subjektívna stránka) trestného činu, ako

správne uviedol súd prvej inštancie, sa dokazuje obzvlášť náročne, keďže ide o preukázanie vnútorného
postoja (stavu) páchateľa v čase spáchania skutku. Zároveň je potrebné uviesť, že konajúci prokurátor
uznesenie o vznesení obvinenia v časti týkajúcej sa žalobkyni zrušil, ale konajúcemu policajtovi uložil
aby vo veci znovu konal a rozhodol. V uvedenom nenariadil zastavenie alebo prerušenie trestného
konania, ani tak sám nekonal. V pokyne konajúcemu policajtovi podľa § 230 ods. 2 písm. a) Tr. poriadku

z totožného dňa dozorujúci prokurátor uviedol, že ďalší procesný postup závisí od dôkaznej situácie,
ktorej zmenu zrejme nemožno očakávať, pričom uložil konajúcemu policajtovi na zváženie vydanie
meritórnych rozhodnutí (bez vyslovenie konkrétneho právneho názoru akých meritórnych rozhodnutí)
do konca roka 2018. Ďalší postup žalovaného vyšetrovateľa v konaní tak závisel od stavu dôkaznej
situácie v konaní, keď proces zabezpečovania dôkazov v danom čase prebiehal.

35. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to konkrétne nezabezpečil napriek návrhu žalobkyne
dozorový denník prokurátora, ktorý by mohol poskytnúť ucelený obraz vedenia trestného konania
a predovšetkým o tom, akým spôsobom pokynoval prokurátor žalovaného, ktorým dôkazom, nad rámec
výpovedevyslúchnutéhodozorovéhoprokurátoražalobkyňamalavúmysle„verifikovaťniektorétvrdenia

žalovaného ako chodil všetko konzultovať a taktiež nebolo možné verifikovať aké pokyny dostával a tak
posúdiť ako veľmi vybočoval zo zákonného rámca“, súd prvej inštancie sa s dôvodom zamietnutia
uvedeného dôkazného prostriedku vysporiadal v odôvodnení v bode 82., na ktorý reagovala v podanom
odvolaní žalobkyňa, a ktoré odôvodnenie považovala za nedostatočné, vzhľadom na neurčité výpovede
dozorového prokurátora.

36. Odvolaciu námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keď žalobkyňou vznesený dôkazný
návrh zjavne presahuje potreby dokazovania pre rozhodnutie o veci samej, nakoľko rozhodujúcou
otázkou na zodpovedanie v predmetnej veci bolo posúdenie, či žalobkyňa preukázala, že žalovaný pri
vznesení obvinenia a ďalšom vedení trestného stíhania žalobkyne prekračoval zákonný rámec výkonu

svojej právomoci. Odvolací súd poukazuje na to, že na postup žalovaného, ako vyšetrovateľa v trestnom
konaní, zákonnosť, ale aj dôvodnosť jednotlivých úkonov a ich vykonanie v zákonných lehotách dozerá
jednak nadriadený orgán žalovaného (v danom prípade svedok I. I.) a dozor nad uvedeným vykonáva
príslušný prokurátor, pričom oba subjekty boli ako svedkovia vyslúchnutí v konaní pred súdom prvej
inštancie. Z výpovede dozorujúceho prokurátora – A. M., ani priameho nadriadeného žalovaného –

majora I. - nebolo zistené, že by títo nemali prehľad o stave a priebehu konania, nevyplynul záver, že
by žalovaný postupoval svojvoľne, v rozpore so zákonom alebo mimo rámca jemu udelených pokynov.

37. Pri takto vykonanom dokazovaní a získaných zisteniach, nebol dôvodný dôkazný návrh žalobkyne,
aby súd zaobstaral „dozorový denník“ prokurátora a aby bol jeho obsah oboznámený. Z uvedeného

dôkazného návrhu je zrejmé, že žalobkyňa mala v úmysle zisťovať, akým spôsobom bol realizovaný
prokurátorskýdozorvedenéhovyšetrovaniavpredmetnejveci,aképokynyžalovanémuakokonajúcemu
vyšetrovateľovi prokurátor dával a či tieto boli naplnené v zmysle ich obsahu. Odvolací súd zvýrazňuje,
že uvedené posúdenie a hodnotenie žalobkyni neprináleží. Zároveň je potrebné uviesť, že všetky úkony
vyšetrovateľa a rovnako i úkony dozorujúceho prokurátora smerom k dohliadanej veci sú zachytené

vo vyšetrovacom spise, ktorý bol pripojený k prejednávanej civilnej veci a s obsahom ktorého mala
žalobkyňa možnosť oboznámiť sa.

38. Zároveň je potrebné uviesť, že žalobkyňa je pre úspech v konaní povinná nielen tvrdiť, ale i uniesť
bremeno dôkazu a uvedené neprenášať na súd. Žalobkyňa i v podanom odvolaní tvrdí, že „opakovane

navrhovali, aby súd zabezpečil dozorový denník, ktorý by mohol poskytnúť ucelený obraz vedenia
tohto trestného konania“. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci nejestvuje žiadny dôvod na prenos
zodpovednosti za zabezpečenie dôkazu do konania na súd. Žalobkyňa mala sama zákonnú možnosť
obstarať uvedené postupom podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, kde
na základe žiadosti žalobkyne by bolo na to určeným orgánom posúdené, či je takúto informáciu možné

poskytnúť v zmysle ust. § 11 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

39. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
4Sžik/3/2020, v ktorom bolo o.i. konštatované: „V prejednávanej veci pôjde o takúto situáciu vovzťahu k časti žiadosti sťažovateľky, ktorou sa domáhala zaslania kópie dozorového spisu. V prípade
dozorového spisu totiž nemožno aplikovať komplexnú osobitnú úpravu obsiahnutú v § 69 Trestného
poriadku, pretože na nazeranie do dozorového spisu sa vzťahuje § 55 zákona č. 153/2001 Z. z.,

ktorý upravuje, že nazerať do spisu, ktorý vedie prokurátor, môže iba jeho nadriadený prokurátor,
alebo so súhlasom nariadeného prokurátora iný prokurátor.“ Ďalej v uvedenom Najvyšší správny súd
uviedol: „Žiadosť o informáciu, pokiaľ je jej predmetom dozorový spis prokurátora je teda potrebné
vybaviť v režime ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z., pričom § 55 zákon a č. 153/2001 Z. z. nie je
v tomto prípade sám o sebe kľúčovým pre posúdenie žiadosti. Keďže je potrebné žiadosť vybaviť na

základe zákona č. 211/2000 Z. z. povinná osoba musí v tomto prípade zvážiť, či a v akom rozsahu
sa uplatní prípadné obmedzenie v súvislosti požadovanou informáciou. V prejednávanej veci preto
správne orgány postupovali správne, keď sa s prihliadnutím na skutkové okolnosti (najmä skutočnosť,
že ide o dozorový spis k trestnému konaniu a trestné konanie ani nebolo právoplatne skončené) pri
vybavovaní žiadosti zaoberali aplikáciou § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.. Kasačný súd
vzhľadom na vyššie uvedené ďalej konštatuje, že záver žalovaného ako aj prvostupňového orgánu

onevyhovenížiadostisťažovateľkyprávesodvolanímsana§11ods.1písm.d)zákonač.211/2000Z.z.
je opodstatnený a je v súlade so samotným účelom zákona č. 211/2000 Z. z.. Kasačný súd teda pripúšťa,
že je možné na základe zákona č. 211/2000 Z. z. požadovať sprístupnenie informácií výnimočne aj
z dozorového spisu prokurátora avšak z hľadiska potenciálu vyhovenia takejto žiadosti by malo ísť
primárne o prípady, kedy by tieto informácie nespadali pod pojem „rozhodovacia činnosť orgánu činného

v trestnom konaní“ ako vyplýva z § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z., pričom v tejto súvislosti
by išlo o činnosť, ktorú príslušný orgán vykonáva mimo trestného konania, teda napr. o výkon dozoru
nad zachovávaním zákonnosti pri činnosti orgánov verejnej správy, kedy prokuratúra nevystupuje ako
orgán činný v trestnom konaní. V takom prípade však povinná osoba taktiež musí spoľahlivo vyhodnotiť,
č v danom prípade nie je potrebné pristúpiť k čiastočnému alebo úplnému obmedzeniu sprístupňovanej

informácie z iných dôvodov uvedených v § 11 zákona č. 211/2000 Z. z. ako napr. § 11 ods. 1 písm.
h) zákona č. 211/2000 Z. z. pretože citované ustanovenie § 11 upravujúce obmedzenie vo vzťahu
k sprístupňovanej informácii je formulované ako povinnosť povinnej osoby“.

40. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd námietku o nevykonaní dokazovania

oboznámením obsahom dozorového denníka prokurátora vyhodnotil ako nedôvodnú.

41. Zároveň je tiež významné uviesť, že pokiaľ žalobkyňa v civilnom konaní namieta a tvrdí nesprávny
postup žalovaného vyšetrovateľa v trestnom konaní, tvrdí prekročenie právomoci žalovaným pri výkone
svojej funkcie a uvedené tvrdenie sa snaží preukazovať v konaní o civilnej žalobe, odvolací súd

zvýrazňuje, že žalobkyňa bola v procesnom postavení obvinenej a pokiaľ mala za to, že vyšetrovateľ
v jej veci konal spôsobom odporujúcim zákonu, resp. zákon prekračujúci, mala žalobkyňa zákonné
možnosti vyplývajúce z procesného predpisu trestného konania, ako dosiahnuť preskúmanie správnosti
a zákonnosti postupu vyšetrovateľa. Žalobkyňa, ako obvinená (ale aj poškodený a zúčastnená
osoba) mala v zmysle § 210 ods. 1 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku právo kedykoľvek

v priebehu prípravného konania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby
boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky v prípravnom konaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi
bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

42. Žalobkyňa však v civilnom konaní nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by v trestnom konaní,

či už na základe jej žiadosti alebo sťažnosti bolo konštatované akékoľvek pochybenie konajúceho
vyšetrovateľa, prekročenie právomoci, či konštatované neodôvodnené prieťahy v konaní. Hodnotenie
tvrdenia žalobkyne, že napr. zastavenie resp. prerušenie trestného stíhania voči žalobkyni, rešpektujúc
pokyn prokurátora s neprimeraným časovým odstupom, neprináleží civilnému súdu, ktorý by uvedeným
spôsobom vyhodnocoval dôvodnosť vedenia trestného konania orgánmi činnými v trestnom konaní,

vyhodnocujúc i dôkaznú situáciu v konkrétnej trestnej veci. Uvedené však nespadá do rozhodovacej
právomoci civilného súdu a žalobkyňa súdu v civilnom konaní nepredložila žiadny dôkaz svedčiaci
o prekročení právomoci žalovaného ako konajúceho vyšetrovateľa. Dôvodom pre podanie žaloby na
ochranu osobnosti nie je ani tvrdené nesprávne právne posúdenie veci konajúcim vyšetrovateľom,
nakoľko na nápravu uvedeného slúži v rámci trestného inštitút opravných prostriedkov.

43. Pokiaľ mala žalobkyňa za to, že samotné vznesenie obvinenia bolo nedôvodné, právnym nástrojom
na obranu a revíziu uvedeného je opravný prostriedok, sťažnosť, ktorú možnosť žalobkyňa i využila,
pričom uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené. I napriek neskoršiemu zrušeniu, samotnéuznesenie o vznesení obvinenia však nemožno žalovanému, ako fyzickej osobe, pripisovať ako
nezákonný zásah do osobnostných práv žalobkyne, nakoľko k tvrdenému zásahu došlo pri plnení
povinností vyšetrovateľa vyplývajúcich zo zákona a ide o výkon zákonnej (úradnej) licencie, pričom

opak v konaní preukázaný nebol.

44. Nemožno opomínať ani tú skutočnosť, že na základe podnetu žalobkyne bol postup žalovaného ako
vyšetrovateľa preverený i ako podozrenie z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
OkresnouprokuratúrouBanskáBystrica,vsúvislostisvyžiadanímpísomnýchvyhotovenípožadovaných

účtovných dokladov. Pri preverovaní uvedeného podnetu prokurátorka okresnej prokuratúry postup
pri vyžiadaní písomných vyhotovení požadovaných účtovných dokladov vyhodnotila ako súladný
s ustanovením § 89 Trestného poriadku, keď konštatovala zistenú okolnosť, že napr. v súvahe
spoločnosti M., N. v konkurze zostavenej k 31.12.2012 a predloženej Okresnému súdu Banská Bystrica
sa nachádzajú rozdielne údaje, než v úvahe zostavenej k 31.12.2012 predloženej daňovému úradu.
Z obsahu uvedeného oznámenia vyplýva tiež, že uvedené údaje v súvahách sú rozdielne v podstatnom

rozsahu,pričomodvolacísúddodáva,žetotožnéúčtovanéúčtovnéadaňovépoložkyrôznepredkladané
okresnému súdu a inak daňovému úradu, sa líšili i o niekoľko stotisíc eur.
Záverom podnet prešetrujúca prokurátorka uviedla, že znalecké dokazovanie, pre vykonanie ktorého
je potrebné zabezpečiť účtovníctvo spoločnosti M., N. v konkurze môže potvrdiť alebo vyvrátiť
podozrenia ohľadne reštrukturalizačného a konkurzného konania. Preto preskúmaním vyšetrovacieho

spisu v postupe policajta nezistila žiadne pochybenia.
Za uvedeného skutkového stavu prokurátorka preverujúca oznámenie žalobkyne konštatovala
objektívne zistenie, že za dlžníka M. N., sú predkladané účtovné údaje rozdielne, popisujúc stav majetku
dlžníka odlišne, ktorá samotná okolnosť svedčí o netransparentnosti, alebo možných machináciách
s finančnými prostriedkami a majetkom spoločnosti M., N., preto pre podozrenie z nekalého

reštrukturalizačného alebo konkurzného konania je ďalší postup vyšetrovateľa spočívajúci vo vyžiadaní
účtovných dokladov dôvodný.

45. K záveru o dôvodnosti konania a zákonnosti postupu žalovaného ako zástupcu orgánu činného
v trestnom konaní dospel na základe podnetu žalobkyne i iný prokurátor, než ten, ktorý dozoroval danú

trestnúvec,pretonemožnokonštatovať,žepostupžalovaného,akozástupcuorgánučinnéhovtrestnom
konaní, voči žalobkyni bol celkom bez objektívneho základu, „vyfabulovaný“ ako tvrdila žalobkyňa,
či zjavne neodpodstatnený, vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci a vzhľadom na vtedy
jestvujúcu dôkaznú situáciu.

46. Odvolací súd tak uzatvára, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by žalovaný ako fyzická osoba,
pri vznesení obvinenia žalobkyni pre označené trestné činy, realizujúc svoju právomoc vyšetrovateľa,
konal s úmyslom poškodiť žalobkyňu a že by jeho motívom bol iný výsledok (zámer), ako náležité
objasnenie podozrení zo spáchania trestného činu a že by samotným uznesením a vznesení obvinenia
žalobkyni, prípadne iným postupom v trestnom konaní konal spôsobom odporujúcim zákonu, prekročil

právomoci vyplývajúce mu z povinností v služobnom pomere a že by tým neoprávnene zasiahol do
osobnostných práv žalobkyne chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.

47. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolacie námietky
žalobkyne nie sú spôsobilé privodiť iné rozhodnutie o veci, než aké učinil súd prvej inštancie a z dôvodu

vecnej správnosti rozsudok súdu prvej inštancie v jeho druhom výroku, ktorým súd žalobu zamietol,
potvrdil ako vecne správny.

48.Akovýrokzávislý,preskúmalodvolacísúdi(tretí) výrokotrováchkonania,ktorýmsúdprvejinštancie
žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške trov konania žalovanej. Keďže súd prvej
inštancie žalobu zamietol po tom, čo v dôsledku späťvzatia žalobkyne konanie o sumu 16 500,- Eur
zastavil, celkový procesný úspech v konaní pred súdom prvej inštancie prináleží žalovanému a správne
súd prvej inštancie postupoval podľa § 255 ods. 1 CSP, keď ako procesnú sankciu za neúspech v konaní
uložil povinnosť náhrady trov konania žalovaného, žalobkyni. Z dôvodu vecnej správnosti odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie i v jeho závislom treťom výroku trovách konania.

49. O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1
CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom žalobkyňou, táto nebola úspešná aniz časti, keď nedošlo k zmene rozsudku súdu prvej inštancie. Procesný úspech v odvolacom konaní
tak prináleží žalovanému, ktorý sa v odvolacom konaní vyjadroval prostredníctvom právneho zástupcu,
sčímžalovanémuvsúvislostisodvolacímkonanímtrovypreukázateľnevznikli.Odvolacísúdpretouložil

žalobkyni, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní povinnosť nahradiť žalovanému
trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej
inštancie, ktorým rozhodne o výške trov odvolacieho konania.

50. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).