Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/83/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5121202812
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5121202812.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

TopoľančíkaačlenovsenátuJUDr.EvyMalíkovejaJUDr.RomanaTichého,vsporežalobcu:WFGtrade,
s.r.o., sídlom Daxnerova 9/9, 010 01 Žilina, IČO: 44 641 745, právne zastúpeného JUDr. Mgr. Štefanom
Buchom, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 1, 010 01 Žilina, IČO: 37 977 091, proti žalovanému: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska
kancelária Hagara – Hagarová, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Daniela Dlabača 35, 010
01 Žilina, IČO: 36 806 498, o zaplatenie 1.848,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2C/20/2021-74 zo dňa

19. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. potvrdzuje.

Odvolanie žalovaného v časti smerujúcej proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odmieta.

Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.848,75 eur spolu s 5 % ročným úrokom

z omeškania z dlžnej sumy od 03.06.2021 až do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I. napadnutého rozsudku), v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol (výrok II.
napadnutého rozsudku) a žalobcovi priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 % (výrok III. napadnutého rozsudku).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca
a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX vedenej Okresným

úradom Žilina, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie D., okres D., konkrétne bytu č. XX, vchod
X, X. poschodie v bytovom dome súpisné číslo XXXX, ktorý je postavený na pozemku – parcela KN
„C“ č. 6187, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 2119 m2 v katastrálnom území D., podiel na
spoločných častiach a zariadeniach domu č. XXXX je v podiele 62/8349-in. Vychádzajúc z nesporných
vyjadrení žalobcu mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané, že žalovaný užíval nehnuteľnosť,
ktorej podielovým spoluvlastníkom je iba v 5/8-inách, pričom druhému spoluvlastníkovi, t. j. žalobcovi
neposkytoval ekvivalentnú peňažnú náhradu za užívanie za obdobie od nadobudnutia vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti žalobcom, t. j. v rozsahu 1/8-iny od 01.05.2019, v rozsahu ďalšej 1/8-iny od
01.08.2019 a v rozsahu poslednej 1/8-iny od 15.02.2021. Súčasne súd prvej inštancie konštatoval, že
žalovaný v konaní nerozporoval tvrdenia žalobcu o tej skutočnosti, že sa stal vlastníkom 1/8-iny bytu
na základe vkladu povoleného dňa 18.04.2019, ďalšej 1/8-iny bytu na základe vkladu povoleného dňa12.07.2019 a poslednej 1/8-iny bytu na základe vkladu povoleného dňa 09.02.2021, keď z výpisu LV č.
XXXX pre katastrálne územie D. k spornému bytu vyplýva, že žalobca je vlastníkom predmetného bytu
v spoluvlastníckom podiele 3/8-iny.

1.2 Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi stranami sporu nedošlo
k dohode o užívaní nehnuteľnosti a nebolo preukázané ani to, že by žalobca bol súhlasil s bezplatným
užívaním celej nehnuteľnosti žalovaným, a to ani konkludentne. Poukázal na vyjadrenie žalovaného
doručené súdu dňa 10.06.2021, ako aj na jeho vyjadrenie učinené priamo na pojednávaní zo dňa

19.05.2023, z ktorého mal preukázané, že žalovaný sám užíva predmetný byt, keď žalobca v konaní
podľa záverov súdu prvej inštancie preukázal, že sa pokúšal dostať do nehnuteľnosti, ktorú má v podiele
3/8-inyvovlastníctve(č.l.37spisu),keďžalovanýžalobcudobytunevpustil,pričomotvoriťnehnuteľnosť
sa žalobcovi podarilo iba za účasti kľúčovej služby. Poukázal na záznam zo dňa 19.08.2019, z ktorého
vyplynulo, že došlo k výmene vložky na dverách, avšak súd z pripojeného spisu konania vedeného na
Okresnom súde Žilina sp. zn. 46C/20/2021 zistil, že žalovaný následne opätovne vymenil vložku na

dverách, čím zamedzil žalobcovi dostať sa do bytu a využívať svoje vlastnícke právo, pričom poukázal
na to, že predmetné skutočnosti prednesené žalobcom v konaní sp. zn. 46C/20/2021 neboli žalovaným v
predmetnom konaní žiadnym spôsobom rozporované. Z uvedeného vyvodil, že žalobca sa chcel dostať
opakovane do bytu, domáhal sa užívania nehnuteľnosti, prejavil záujem o užívanie, pričom neprejavil
nesúhlas s bezodplatným užívaním nehnuteľnosti žalovaným v celom rozsahu. Vo vzťahu k tvrdeniam

žalovaného, že žalobca neužíval predmetné nehnuteľnosti dobrovoľne, súd prvej inštancie s poukazom
na vyššie preukázané skutočnosti konštatoval účelovosť takýchto tvrdení žalovaného, keď mal za to, že
uvedené tvrdenia neboli preukázané a zároveň sú v rozpore
s vykonaným dokazovaním. V tejto súvislosti poukázal navyše na názor najvyššieho súdu, v zmysle
ktorého pre priznanie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu nad spoluvlastnícky rozsah nie je

rozhodná tá skutočnosť, z akého dôvodu druhý spoluvlastník svoje vlastnícke právo neužíva. Za daného
stavu dospel k záveru, že žalovaný užíval v žalovanom období aj podiel žalobcu bez právneho dôvodu,
čím mu v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikol za žalované obdobie nárok na náhradu
za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu (uznesenie Najvyššieho súdu
SR, zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 6 Cdo 184/2010). V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že

žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval, že predmetnú nehnuteľnosť sám v celom rozsahu užíval,
pričom vo vyjadrení zo dňa 09.06.2021 uviedol, že je zrejmé, že jemu z celého bytu na užívanie
postačuje aj jedna izba a druhú izbu môže (do budúcna) užívať žalobca. Z uvedeného vyvodil, že
žalovaný sám neuviedol, že by nebola pravda, že byt v celom rozsahu užíva. Zdôraznil, že pokiaľ strana
skutkové tvrdenia protistrany vyslovene nepoprela, považujú sa v zmysle § 151 Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“) za nesporné. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobca v rozhodnom období užíval celý byt, a to i napriek tomu, že je spoluvlastníkom iba v rozsahu
5/8-ín. Z dôvodu, že mal preukázané, že žalovaný ako podielový spoluvlastník užíval spoločnú vec
v posudzovaných obdobiach uvádzaných v žalobe nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, t. j.
väčší podiel, ako mu patrí a žalobca nehnuteľnosť neužíval, resp. nemal možnosť užívať vzhľadom na

opakované zamedzovanie prístupu zo strany žalovaného, dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok
na vydanie náhrady za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Poukázal
na to, že problematika určenia výšky náhrady je v konštantnej súdnej judikatúre upravená tak, že výšku
bezdôvodného obohatenia určí súd podľa svojej úvahy peňažnou čiastkou, ktorá zodpovedá čiastkam
obvykle vynakladaným v danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci práve formou nájmu, a ktorú by

nájomca za obvyklých okolností bol povinný plniť podľa platnej nájomnej zmluvy s tým, že pokiaľ výška
nie je právnym predpisom stanovená, určí ju súd podľa svoje úvahy, opierajúc sa o finančné ocenenie
prospechu, ktorý účastníkom užívaním veci vznikol. Na základe uvedeného v prejednávanej veci pri
určení rozsahu náhrady vychádzal súd prvej inštancie z obvyklého (trhového) nájomného, pretože
obvyklým nájomným je nájomné poskytované inými nájomcami za rovnaké obdobie a v rovnakej lokalite,

t.j. v mieste, kde sa predmetná nehnuteľnosť nachádza a v čase, kedy k bezdôvodnému obohateniu
došlo. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie realitnej kancelárie, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom
nespochybnil, a to aj napriek tomu, že bol poučený v zmysle § 167 ods. 4 CSP o povinnosti uviesť ďalšie
skutočnosti a označiť dôkazy na svoju obranu, pretože na neskôr predložené a označené skutočnosti
a dôkazy súd už nemusí vzhľadom na kontradiktórnosť konania a koncentráciu konania prihliadať. Na

základe uvedeného súd prvej inštancie vychádzal z hodnoty za nájom nehnuteľnosti vo výške 360,- eur
mesačne,pričomprepočtomzajednotlivéspoluvlastníckepodielyzaobdobieodkedyžalobcanadobudol
predmetné spoluvlastnícke podiely do 28.02.2021 vyčíslil nárok v sume 1.848,75 eur. Na podporu
svojich právnych záverov súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.6Cdo/185/2010 zo dňa 27. októbra 2010, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25Cdo/2616/1999 zo dňa 22.02.2001.

1.3 Zdôraznil, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za
nesporné, keď dospel k záveru, že v predmetnom prípade žalobca v konaní tvrdil, že zo strany
žalovaného došlo k užívaniu spoluvlastníckeho podielu k spoločnej veci nad rámec spoluvlastníctva,
pričom žalovaný tieto skutočnosti nepoprel a iba uviedol, že aj žalobca mal možnosť spoločnú
nehnuteľnosť užívať. Na základe uvedeného súd ustálil, že

v konaní nebolo sporné, že by žalovaný spoločnú vec v celom rozsahu, aj nad rámec svojho
spoluvlastníckeho podielu užíval. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že on za užívanie spoločnej
veci sám platí náklady s tým spojené, súd prvej inštancie konštatoval, že v prvom rade žalovaný týmto
opätovne zdôrazňuje svoje užívanie bytu, a jedná sa o nároky odlišné od nárokov žalobcu, ktoré si
rovnako môže žalovaný v prípadnom inom súdnom konaní od žalobcu uplatňovať.

1.4 Vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnom prípade
síce žalobca zaslal žalovanému Výzvu na uzatvorenie dohody o náhrade za užívanie nehnuteľnosti,
ale nevyzval ho priamo na plnenie, a preto za kvalifikované požiadanie o zaplatenie náhrady považoval
súd prvej inštancie doručenie žaloby, na základe čoho ustálil, že zročnosť pohľadávky nastala deň
po doručení žaloby žalovanému. Z dôvodu, že v prejednávanej veci prevzal žalovaný žalobu do

vlastných rúk dňa 02.06.2021, a tak dňom nasledujúcim, t. j. 03.06.2021 sa dostal do omeškania so
zaplatením peňažného dlhu. S poukazom na uvedené závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti
úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne za obdobie od 03.06.2021 do zaplatenia a vo zvyšnej časti
požadovaného úroku z omeškania žalobu zamietol.

1.5 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu
uplatneného nároku.

2.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalovanýriadneavčasodvolaniezdôvodovprezumovaných

§ 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,akoajzdôvoduprezumovaného§365ods.1písm.h)CSP,t.j.žerozhodnutiesúduvychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 Žalovaný v odvolaní primárne namietal, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore postupoval

príliš formalisticky. Upriamil pozornosť na bod 22. odôvodnenia rozsudku, z ktorého vyplýva, že súd
prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný nerozporoval, že byt v celom rozsahu užíval,
pričom zároveň súd uviedol, že vo vyjadrení zo dňa 09.06.2021 žalovaný uviedol, že je zrejmé, že jemu
postačuje aj jedna izba a druhú izbu môže (do budúcna) užívať žalobca. Žalovaný má za to, že súd
prvej inštancie pri uvedenej skutočnosti vôbec nebral do úvahy, že jeho tvrdenia boli vytrhnuté z kontextu

celého vyjadrenia, pričom poukázal aj na samotnú žalobu, kde žalobca uvádza, že žalovaný užíva podiel
žalobcu (t.j. nie že užíval, ako by malo byť správne uvedené). Žalovaný upriamil pozornosť na to, že
v celom texte žaloby nie je uvedené, že žalobca byt nadužíval. Zdôraznil, že jeho vyjadrenie zo dňa
09.06.2021 bolo len reakciou na žalobu a písal ju v rovnakom čase ako žalobca žalobu. Na základe
uvedeného má za to, že poprel skutkové tvrdenia žalobcu riadne a včas, keď podľa jeho názoru je

potrebné zohľadniť vyhlásenie: pohyblivé platby spojené s užívaním bytu samozrejme platí žalovaný,
ako sú platby za kúrenie, vodu, plyn a elektriku, keďže byt aj užíva sám (nie že ho užíva v nepomere
s jeho spoluvlastníckym podielom). Má za to, že z uvedeného kontextu je zrejmé, že on to myslel tak, že
platí uvedené platby, pretože býva v jednej izbe a nikto iný druhú izbu neužíva. V tejto súvislosti poukázal
aj na svoje vyjadrenie zo dňa 19.05.2023, kedy vyhlásil, že v byte býva sám, pričom však nevyhlásil, že

ho užíva v nepomere so svojím spoluvlastníckym podielom.

2.2 Podľa názoru žalovaného žalobca nemá právo na to, aby si z dôvodu, že nechcel svoj podiel
využívať, uplatňoval u ďalšieho spoluvlastníka finančnú náhradu za nadužívanie svojho vlastníckeho
podielu, pokiaľ nepreukáže nadužívanie zo strany uvedeného (žalovaného) spoluvlastníka. V tejto

súvislosti poukázal na negatívnu dôkaznú teóriu.

2.3 Žalovaný súčasne poukázal na to, že on v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina sp. zn.
46C/20/2021 uviedol, že prvýkrát nemohol sprístupniť byt, pretože mu termín nevyhovoval (nachádzalsa mimo bytu) a že zamestnanci žalobcu ho už nekontaktovali a následne byt odomkli s pomocou
zámočníka, keď on (žalovaný) nemenil následne vložky na dverách a ide len o nepodložené tvrdenia
žalobcu,ktorévosvojichpodaniach(žalobaavyjadrenia)vôbecneuviedol.Vnadväznostinatopoukázal

na to, že žalobca sa o byt nezaujímal s výnimkou súdnych konaní, a pokiaľ vo svojich vyjadreniach
uvádza, že v byte nebýva on (žalovaný), ale jeho syn E. B., toto sa nezakladá na pravde. Uviedol, že
jeho syn nechal vyhotoviť inzerát, ktorý však len preukazuje, že žalovaný býval v jednej izbe (žalovaný
k uvedenej veci sa vyjadroval aj v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 46C/20/2021).
Súčasne poukázal na rozpory vo výpovediach žalobcu, kde tento tvrdí, že chcel byt využívať ako

ubytovanie pre svojich zamestnancov a následne tvrdil, že chcel uvedený byt využívať na skladovanie
účtovníctva a svoju pobočku, pričom v uvedenom mu nič nebránilo. Má za to, že súd prvej inštancie v
uvedenom prípade postupoval v značnej časti selektívne, keď jeho tvrdenia posudzoval z iného hľadiska
ako tvrdenia žalobcu.

2.4 Podľa žalovaného logickú súvislosť nedáva ani tvrdenie žalobcu, že potom, ako 19.08.2019

došlo k výmene zámkov na vstupných dverách žalobcom, t. j. žalobca už nepotreboval súčinnosť na
sprístupnenie do predmetného bytu (mal vlastné kľúče). Zdôraznil, že žalobca však žiadnu izbu v byte
nevyužil a tvrdenia žalobcu, že mu žalovaný opäť vymenil zámky na vstupných dverách, nebolo ničím
podložené a preukázané, pričom žalobca ani neuviedol, kedy k tomu malo údajne dôjsť. Žalovaný má za
to, že žalobca taktiež nepreukázal či a ako žalovaný nadužíval svoj spoluvlastnícky podiel v uvedenom

období. Tiež žalovaný poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní v konaní pred Okresným súdom Žilina
sp. zn. 46C/20/2021 zo dňa 17.04.2023, v konaní rozporoval uvedené tvrdenia, keď poukazoval na to,
že žalobca si mohol nechať vyhotoviť znalecký posudok, čo však nevykonal. Zároveň poukázal na to,
že žalobca neuviedol, od akého času mali byť zámkové vložky na dverách vymenené a v konaní na
uvedenú skutočnosť ani nepoukazoval.

2.5 Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil
a vec vrátil prvoinštančnému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní proti
rozsudku, keď má za to, že v odvolaní sú uvedené polopravdy, nepravdy, klamstvá a žalovaný iba
zavádza súd. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje po vecnej a procesnej stránke za správny
a navrhol odvolaciemu súdu, aby ho v súlade s ust. § 387 CSP potvrdil.

3.1 Poukázal na to, že na druhej strane č.l. 3 odvolania žalovaný okrem iného uviedol: „Súd
v predmetnom prípade postupoval v konaní príliš formalisticky. Z bodu 22. odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva, že súd vychádzal zo skutočností, že žalovaný nerozporoval, že byt v celom rozsahu užíval.
Súd zároveň uviedol, že vo vyjadrení zo dňa 09.06.2021 žalovaný uviedol, že je zrejmé, že jemu
postačuje aj jedna izba a druhú izbu môže (do budúcna) užívať žalobca, súd pri uvedenej skutočnosti

vôbec nebral do úvahy, že tvrdenia žalovaného boli vytrhnuté z kontextu celého vyjadrenia. Zároveň
poukazujeme na samotnú žalobu, kde žalobca uvádza, že žalovaný užíva podiel žalobcu (nie užíval,
tak ako by malo byť správne uvedené). V celom texte žaloby nie je uvedené, že žalobca byt nadužíval“.
S týmito tvrdeniami žalovaného žalobca nesúhlasí, s poukazom na to, že z listiny „Výzva na podanie
informácie“ zo dňa 21.08.2019 – príloha č. 1, ktorú žalovaný prevzal dňa 30.08.2019, vyplýva, že

v predmetnom byte pravdepodobne neoprávnene býva žalobcovi neznáma osoba, preto žalovaného
vyzval, aby mu oznámil, kto v byte býva. Ďalej poukázal na to, že žalovaný listom „Odpoveď na výzvu
podanie informáciu“ zo dňa 02.09.2019 okrem iného uviedol – „Dvojizbový byt č. XX, X p. vchod č.
X, ktorý sa nachádza v obytnom dome súpisné číslo XXXX,... – spoluvlastnícky podiel priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súp. č. XXXX a na príslušenstve o veľkosti

spoluvlastníckeho podielu 62/8349 (ďalej len nehnuteľnosť) ako väčšinový vlastník vyššie spomínanú
nehnuteľnosť – užívam“. Z uvedeného podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosť užíval
(nadužíval) žalovaný a uvedené vyvracia to, čo žalovaný uviedol v čl. IV. odvolania proti rozsudku.
Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09.06.2021 uviedol, že jemu postačuje aj jedna izba a druhú izbu
môže do budúcna užívať žalobca, žalobca poukázal na to, že žalovaný nárok je do obdobia 15.02.2021,

pričom žalovaný sa vyjadril až 09.06.2021, a súčasne, že v čase od 18.04.2019 do 15.02.2021 (v čase
žalovanéhonároku)chcelžalobcacelýpredmetnýbytvyužívaťnaubytovaniepresvojichzamestnancov,
čo potvrdzuje „Zápisnica o pojednávaní“ zo dňa 24.10.2022 č. k. 46C/20/2021-231, kde je na druhej
strane v štvrtom odseku okrem iného uvedené: „PZ žalobcu ďalej zotrval aj na argumentácii uvedenejv žalobe. Na jednej strane žalobca žiada prikázať byt do svojho výlučného vlastníctva, nakoľko by mohol
byt užívať na účely ubytovania vlastných zamestnancov...“.

3.2 Žalobca súčasne namietal argumentáciu žalovaného nachádzajúcu sa na druhej strane v čl. V.
odvolania proti rozsudku, keď má za to, že táto sa nezakladá na pravde z dôvodu, že žalovaný ho
do predmetného bytu dobrovoľne nevpustil a o užívaní podielu žalovaného (poznámka odvolacieho
súdu: správne má byť uvedené žalobcu) v predmetnom byte žalovaný nechcel ani počuť, pričom
ako dôvod uviedol, že žalobca nadobudol predmetný byt nezákonne, že nebolo voči nemu uplatnené

predkupné právo, a preto podal na Okresný súd Žilina „Žalobu o nahradenie prejavu vôle“ zo dňa
04.04.2022, o ktorej bolo vedené konanie pod sp. zn. 17C/22/2022, pričom toto konanie bolo zastavené
z dôvodu späťvzatia žaloby. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na čestné vyhlásenie F. A. G. zo dňa
26.06.2023. Taktiež upriamil pozornosť na e-mail znalca F. F. H. zo dňa 26.06.2023, prílohou ktorého
je kompletná fotodokumentácia (10 fotografií) z ohliadky k Znaleckému posudku č. 82/2019, pričom
z uvedenej fotodokumentácie vyhotovenej ku dňu 19.08.2019 je zrejmé, že byt bol zariadený a je možné

predpokladať aj skutočnosť, že bol v celom rozsahu užívaný na bývanie.

3.3Tvrdeniežalovaného,že„ŽalovanývkonanívedenompredOkresnýmsúdomŽilinasp.zn.46C/2021
(spis bol pripojený) uviedol, že prvýkrát nemohol sprístupniť byt, pretože mu termín nevyhovoval
(nachádzal sa mimo bytu). Zamestnanci žalovaného ho už nekontaktovali a následne byt odomkli

pomocou zámočníka. Žalovaný následne nemenil vložky na dverách a ide len o nepodložené tvrdenie
žalobcu, ktoré vo svojich podaniach (Žaloba a vyjadrenie) vôbec neuviedol.“, žalobca poprel a poukázal
na list „Žiadosť o sprístupnenie nehnuteľnosti za účelom vypracovania znaleckého posudku zo dňa
08.07.2019“alist„Oznámenienovéhotermínuohliadkyzaúčelomvypracovaniaznaleckéhoposudkuzo
dňa 24.07.2019“, keď napriek novému termínu vykonania ohliadky žalovaný byt opätovne nesprístupnil,

a preto bola prizvaná kľúčová služba a polícia a byt bol násilne otvorený, čo potvrdzuje listina
„Záznam z ohliadky uskutočnenej za účelom vypracovania znaleckého posudku“ zo dňa 19.08.2019.
V nadväznosti na uvedené žalobca zdôraznil, že žalovaný nebol iba raz kontaktovaný na sprístupnenie
predmetného bytu, ako to tvrdí. Žalobca ďalej poukázal na to, že v predmetnom byte bol vymenený
zámok,čopotvrdzujeProtokoloodovzdaníaprevzatíkľúčovodbytuzodňa20.08.2019,pričomsúčasne

poukázal na to, že následne žalovaný znova vymenil zámok, čo potvrdzuje aj čestné prehlásenie, ktoré
učinila F. G.. Samotnú skutočnosť, že aj Advokátska kancelária Hagara – Hagarová, s.r.o. vedela, že
žalovaný opätovne vymenil na predmetnom byte zámok, potvrdzuje aj e-mail zo dňa 11.04.2023, ale
ona nič neurobila na to, aby bol sprístupnený.

3.4 Vo vzťahu k námietke žalovaného smerujúcej k tomu, že vo výpovediach žalobcu sú rozpory, keď
tvrdil, že chcel byt užívať ako ubytovanie pre svojich zamestnancov a následne tvrdí, že chcel uvedený
byt využívať na skladovanie a účtovníctvo pre svoju pobočku, žalobca poukázal na to, že uvedené
tvrdeniažalovanéhosúzavádzajúceaklamlivé,pričomzdôraznil,žeskutočnosťjetaká,žeondodátumu
17.04.2023 chcel využívať predmetný byt ako ubytovanie pre svojich zamestnancov a súčasne poukázal

na posledný odsek na strane 5 a prvý odsek na strane 6 Zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.04.2023
v konaní č. k. 46C/20/2021, kde je uvedené: „Vážený súd, ešte čo sa týka k tým alternatívam, komu
prikázať do výlučného vlastníctva. Môj klient je pripravený na obe alternatívy, to znamená, že on pokiaľ
ten byt potrebuje, potrebuje ho pre svoju spoločnosť, chcel by tam urobiť archív pre účtovníctvo a iné
doklady...“, z čoho vyplýva, že on chcel predmetný byt užívať pre ubytovanie svojich zamestnancov až

do 17.04.2023 a od tej doby pre zriadenie archívu pre svoju pobočku. V tejto súvislosti však zdôraznil,
že vymáhaný nárok sa týka obdobia od 18.04.2019 do 15.02.2021.

3.5 Na základe uvedeného navrhol, aby Krajský súd v Žiline rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo výške

100 %.

4. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní, keď má za to,
že žalobca v žalobe nikde neuviedol, že žalovaný nadužíval byt nad rámec jeho spoluvlastníckeho
podielu a ani uvedenú skutočnosť nepreukázal, pričom navyše priznáva, že mal kľúče, pretože nechal

vymeniť zámok na byte, a to dňa 19.08.2019, a k uvedenej situácii došlo z dôvodu, že žalovaný nemal
v predošlé termíny čas na stretnutie so žalobcom. Má za to, že pokiaľ žalobca pripojil nové dôkazy, ktoré
sú novotami podľa § 366 CSP, tieto nemožno použiť v odvolacom konaní.4.1 Z uvedeného dôvodu, keďže žalobca v žalobe vôbec netvrdil a nepreukázal, že žalovaný nadužíva
predmetný byt a neuviedol ani jediný dôkaz o tom, že žalovaný vymenil zámok, by podľa jeho názoru
odvolací súd mal postupovať podľa § 388 CSP a napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žalobu zamietne

a prizná žalovanému trovy konania v rozsahu
100 %.

5. Žalobca v odvolacej duplike nesúhlasil s tvrdeniami, ktoré žalovaný uviedol v odvolacej replike, pričom
má za to, že sú dané dôvody, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Vo vzťahu

k tvrdeniu žalovaného, že žalobca sám priznal, že mal kľúče, pretože nechal vymeniť zámok na byte,
a to dňa 19.08.2019, žalobca uviedol, že je pravdou, že došlo k výmene zámku na vchodových dverách
do bytu, ale následne ho žalovaný opätovne vymenil a žalobcovi kľúč od vymeneného zámku nedal,
pričom opätovne poukázal na fotodokumentáciu k e-mailu, ktorá tvorí prílohu e-mailu znalca F. F. H.
zo dňa 26.06.2023, vyhotovenú ku dňu ohliadky, t. j. ku dňu 19.08.2019. Zdôraznil, že predmetný byt bol
kompletne zariadený, a to nie žalobcom, ale bol užívaný žalovaným, a preto ho nemohol užívať žalobca.

Súčasne opätovne poukázal na to, že tým, že žalovaný po výmene zámku (19.08.2019) opätovne
vymenil zámok, nemohol tento byt užívať žalobca a súčasne poukázal na to, že nie je pravdivé tvrdenie
žalovaného,ženavýmenuzámkuvbytenemalvuvedenétermínyčasapokiaľbyžalovanýmalskutočný
záujem na sprístupnenie bytu, bol by žalobcovi sám navrhol termín výmeny zámku a po jeho výmene
by ho opätovne nevymenil.

5.1 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že žalovaný (poznámka odvolacieho súdu: správne malo byť
uvedené „žalobca“) pripojil nové dôkazy, ktoré sú novotami podľa § 366 CSP a nemožno ich použiť
v odvolacom konaní, žalobca poukázal na to, že v podaní „Splnenie výzvy súdu – stanovisko WFG
trade s.r.o....“ zo dňa 20.07.2021, ktoré žalobca súdu zaslal dňa 20.07.2023, je v čl. III. bode 5. okrem

iného uvedené: „Žalovaný žalobcu do bytu nevpustil, a taktiež ho nevpustil za účelom jeho ocenenia,
preto sa musel byt otvoriť za účasti kľúčovej služby, čo potvrdzuje: „Záznam z ohliadky uskutočnenej
za účelom vypracovania znaleckého posudku“ zo dňa 19.08.2019 – príloha č. 3...“, z čoho vyplýva, že
uvedený dôkaz „Záznam z ohliadky uskutočnenej za účelom vypracovania znaleckého posudku“ zo dňa
19.08.2019 bol súdu predložený už dňa 20.07.2021. Súčasne má za to, že ust. § 366 CSP sa na tento

prípad nevzťahuje, pretože on použil argumenty a prílohy až
na nové tvrdenia žalovaného v jeho odvolaní proti napadnutému rozsudku.

5.2 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že žalobca v žalobe vôbec netvrdil a nepreukázal, že žalovaný
nadužíva predmetný byt a neuviedol ani jediný dôkaz o tom, že žalovaný vymenil zámok, a preto by

mal odvolací súd postupovať podľa § 388 CSP a napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žalobu zamieta
a priznáva žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, žalobca opätovne poukázal na svoje podanie
„Splnenie výzvy súdu – stanovisko WFG trade s.r.o.“ zo dňa 20.07.2021, a to konkrétne na čl. III. bod 5.
Taktiež poukázal na to, že zo žaloby, ale aj z jeho písomných podaní, ako aj zo Zápisnice o pojednávaní
zo dňa 19.05.2023 vyplýva, že žalovaný užíval predmetné podiely v byte žalobcu, t. j. že byt žalovaný

nadužíval, keď zdôraznil, že žaloba a tvrdenia v nej sa neposudzujú podľa presného názvu, ale podľa
obsahu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že v danom prípade sa jednalo o nadužívanie predmetného
bytu žalovaným, čo bolo v konaní preukázané listinnými dôkazmi. Na základe uvedeného má za to, že
sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu.

6. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

7. Skôr, ako Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), pristúpil k vecnému preskúmaniu
napadnutého rozsudku, zaoberal sa prípustnosťou odvolania podaného žalovaným. Zistil, že z hľadiska
rozsahu odvolania žalovaný napadol nielen výrok, ktorým bolo žalobe v časti vyhovené (výrok I.), ale

aj výrok II., ktorým bola žaloba v časti úrokov z omeškania zamietnutá. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na to, že odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 357
CSP). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nemôže odvolaním napadnúť výrok rozsudku, ktorým dosiahol
vo veci úspech, ktorým mu bolo (i keď len čiastočne) vyhovené (v prejednávanom prípade konkrétne
v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá). Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného vo

vzťahu k výroku II. odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b/ CSP).

8. Odvolací súd následne preskúmal vec jemu predloženú v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je ani len sčasti dôvodné. Na základe uvedeného
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku I., ako aj súvisiacom výroku III. o práve na náhradu trov konania potvrdil ako vecne správny,

konštatujúc správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 1, 2 CSP). V časti, v ktorej
odvolanie žalovaného smerovalo voči výroku II. napadnutého rozsudku (ktorým bola žaloba v časti
zamietnutá), odvolanie odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

9. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Žalovaný

v odvolaní primárne namietal to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore postupoval príliš
formalisticky. Upriamil pozornosť na bod 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva,
že súd prvej inštancie vychádzal zo skutočností, že žalovaný nerozporoval, že byt v celom rozsahu
užíval, pričom súčasne uviedol, že žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09.06.2021 uviedol, že je zrejmé, že
jemu postačuje aj jedna izba a druhú izbu môže (do budúcna) užívať žalobca, pričom však pri uvedenej
skutočnosti vôbec nebral do úvahy, že tvrdenia žalovaného boli vytrhnuté z kontextu celého vyjadrenia.

Súčasne poukázal na to, že zo samotnej žaloby vyplynulo, že žalovaný užíva podiel žalobcu, a nie že
užíval podiel žalobcu, ako by malo byť správne uvedené, pričom v celom texte žaloby nie je uvedené,
že žalovaný byt nadužíval. Žalovaný má za to, že on poprel skutkové tvrdenia žalobcu riadne a včas,
pričom je potrebné z uvedeného dôvodu zohľadniť vyhlásenie: pohyblivé platby spojené s užívaním bytu
samozrejme platí žalovaný, ako sú platby za kúrenie, vodu, plyn a elektriku, keďže byt aj užívam sám.

Má za to, že z kontextu vyplýva, že on to myslel tak, že platí uvedené platby, pretože býva v jednej izbe
a nikto iný druhú izbu neužíva, keď v tejto súvislosti upriamil pozornosť aj na svoje vyjadrenie zo dňa
19.05.2023, kedy vyhlásil, že v byte býva sám, pričom však nevyhlásil, že ho užíva v nepomere s jeho
spoluvlastníckym podielom. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že žalobca nemá právo
na to, aby si z dôvodu, že nechcel svoj podiel využívať, uplatňoval u ďalšieho spoluvlastníka

finančnú náhradu za nadužívanie svojho vlastníckeho podielu, pokiaľ nepreukáže nadužívanie zo strany
uvedeného spoluvlastníka (v prejednávanom spore žalovaného).

9.1 Pri vyhodnotení uvedenej odvolacej námietky sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie prezumovaným v bode 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

9.1.1 Z vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 09.06.2021 je zrejmé (druhý odsek predmetného
vyjadrenia), že žalovaný sa vyjadruje k tvrdeniu žalobcu, že „predmetný byt (rozumej žalobca)
neužíva, užívam ho len ja (rozumej žalovaný) a uplatňuje si tak náhradu za neužívanie bytu vo
výške 75,- eur mesačne, ktorá má prislúchať jeho podielu“. V kontexte v poradí druhého odseku

predmetného vyjadrenia žalovaný primárne poukázal na ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
obsahujúce úpravu hospodárenia so spoločnou vecou (v poradí tretí odsek). V poradí štvrtom odseku
predmetného vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že žalobca potom ako nadobudol podiel 3/8-iny
k predmetnému bytu, ho nikdy nepožiadal a ani sa inak nedomáhal užívania tohto bytu v rozsahu svojho
spoluvlastníckehopodielu,pričomžalovanýuviedol,ževpredmetnomdvojizbovombytebývasámasám

aj uhrádza všetky platby spojené s vlastníctvom, ako aj užívaním predmetného bytu. V nadväznosti na
uvedené žalovaný následne uvádza: „Je zrejmé, že mne z celého bytu na užívanie postačuje aj jedna
izba a druhú izbu môže užívať žalobca, s čím nemám absolútne žiaden problém a nikdy som žiadnym
spôsobom žalobcovi nebránil v užívaní bytu v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalobca tento byt
dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu neužíva a ani neplatí

žiadne platby spojené s vlastníctvom bytu, ktoré je vlastník bytu povinný platiť, či byt užíva alebo nie. Sú
to tzv. pevné platby za byt, pričom je zrejmé, že pohyblivé platby, ktoré sa vyúčtujú, a ktoré sú spojené
s užívaním bytu, samozrejme platím ja, ako sú platby za kúrenie, vodu, plyn a elektriku, keďže byt aj
užívam sám.“. Na pojednávaní zo dňa 19.05.2023 žalovaný v rámci vyjadrenia k vyjadreniu právneho
zástupcu žalobcu uviedol: „...ja som nikdy nebránil alebo niečo takého, aby som nesprístupňoval byt.

Oni pokojne majú aj kľúče, mohli sa so mnou dohodnúť napríklad na jednej izbe, lebo ja tam bývam
sám, všetky náklady si hradím ja a oni neprispievajú vôbec nič.“ Na otázku súdu (strana 5 predmetnej
zápisnice), kto užíva byt, žalovaný uviedol, že tam býva sám a všetky náklady si hradí sám, pokiaľ sa
týka elektriny, plynu a podobne súvisiacich nákladov.

9.1.2 V odvolaní žalovaný namieta, že z kontextu uvedených vyjadrení je zrejmé, že on to myslel
tak, že platí uvedené platby, pretože býva v jednej izbe a nikto iný druhú izbu neužíva. Pri posúdení
dôvodnosti tejto námietky odvolací súd primárne poukazuje na to, že z obsahu vyjadrení žalovaného
učinených v štádiu prvoinštančného konania nemožno vyvodiť záver o tom, že by dotknutý byt užívaliba v rozsahu jednej izby tohto dvojizbového bytu (uvedenému navyše nenasvedčuje ani tá skutočnosť,
že z fotografií bytu, ktoré sú podkladom inzerátu na prenájom jednej izby v predmetom byte, vyplýva,
že predmetný byt, t.j. obidve izby sú zariadené nábytkom, a to jedna izba ako obývacia izba a druhá

ako spálňa), keď odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnou otázkou v prejednávanom spore nebola
otázka, či žalovaný na uspokojenie svojej bytovej potreby potrebuje užívať iba jednu izbu v predmetnom
dvojizbovom byte, alebo má aktuálne (v čase vyjadrenia zo dňa 09.06.2021) užívať celý predmetný
byt, ale otázka, či žalovaný (tak ako to tvrdí žalobca) v rozhodnom čase užíval predmetný byt ako
celok. V kontexte podanej žaloby, z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že žalobca sa od žalovaného

domáhal nároku za užívanie spoluvlastníckeho podielu patriaceho žalobcovi zo strany žalovaného (čo
žalovanému bolo už v čase písania vyjadrenia k žalobe zo dňa 09.06.2021 jednoznačne známe, nakoľko
sám v rámci tohto vyjadrenia uvádza, že „...žalobca uvádza, že predmetný byt neužíva, užívam ho len
ja a uplatňuje si tak náhradu za neužívanie bytu ..., ktorá má prislúchať jeho podielu“), bolo povinnosťou
žalovaného poprieť dôvodnosť tejto argumentácie. Z vyjadrení žalovaného však nemožno vyvodiť, že by
v predmetnom rozhodnom období, t. j. do 28.02.2021 žalovaný užíval predmetný byt iba v rozsahu jemu

zodpovedajúcemu spoluvlastníckemu podielu (5/8-in z celku), keď samotná ochota žalovaného nechať
časť tohto bytu do užívania žalobcu, bola prejavená až v nadchádzajúcom období, t.j. vo vyjadrení zo
dňa 09.06.2021, a teda ju možno vztiahnuť iba na tomu nadchádzajúce obdobie.

9.1.3 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného o nenáležitom „pochopení“ jeho argumentácie súdom prvej

inštancie ohľadne otázky užívania predmetného bytu z jeho strany aj nad rozsah jeho spoluvlastníckeho
podielu, odvolací súd (popri už vyššie uvedených záveroch, z ktorých možno v dostatočnom rozsahu
vyvodiť nespochybnenie dôvodnosti uplatneného nároku z dôvodu, že zo strany žalovaného nedošlo
k užívaniu predmetného bytu aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu) poukazuje na to, že
žalovaný bol na pojednávaní zo dňa 19.05.2023 v rámci predbežného právneho a skutkového posúdenia

v zmysle § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu prvej inštancie upovedomený o rozhodných skutočnostiach
a predbežných skutkových záveroch súdu prvej inštancie, okrem iného aj o závere, že neučinil sporným
skutočnosť, že predmetný byt užíval. Odvolací súd potom v kontexte predchádzajúceho vyjadrenia
súdu prvej inštancie ohľadne posúdenia nároku žalobcu spočívajúceho v užívaní predmetného bytu
žalovaným aj v podiele patriacom žalobcovi má za to, že žalovanému nič nebránilo produkovať také

skutkové tvrdenie, z ktorého by vyplynulo, že predmetný byt neužíval celý (práve naopak z obsahu
jeho vyjadrení vyplýva, že byt užíval sám), príp. také skutkové tvrdenie, ktoré by zodpovedalo jeho
skutkovému tvrdeniu o užívaní iba jednej izby v rámci dvojizbového bytu, ktorú argumentáciu produkoval
až v odvolacom konaní. V intenciách uvedeného sa možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie
o nepopretí skutkových tvrdení žalobcu o užívaní jeho spoluvlastníckeho podielu zo strany žalovaného

(nakoľko žalobca sa v spore, tak ako je možné vyvodiť jednoznačne zo žaloby a jeho následných
vyjadrení, domáhal nároku titulom užívania predmetného dvojizbového bytu zo strany žalovaného nad
rozsah spoluvlastníckeho podielu žalovaného). V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že
žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie neprodukoval žiadne skutkové tvrdenie, ktoré
by nasvedčovalo tomu, že on užíva predmetný byt iba v rozsahu spoluvlastníckeho podielu, ktorý mu

patrí,anieakocelok.Vnadväznostinauvedenéskutkovétvrdeniežalovanéhouvedenévodvolaní,ktoré
spočívalovtom,žeonbývaibavjednejizbeaniktodruhúizbuneužíva,nemožnovnímaťinakakonovotu
v odvolacom konaní, keď žalovanému nič nebránilo v tom, aby predmetné skutkové tvrdenie produkoval
už v konaní pred súdom prvej inštancie a ani len netvrdil, že uvedené skutkové tvrdenie nemohol
pred súdom prvej inštancie uplatniť bez svojej viny. Z uvedených dôvodov odvolací súd v intenciách §

366 písm. d) Civilného sporového poriadku nemohol prihliadnuť a súčasne nemohol prihliadnuť ani na
nové skutkové tvrdenia a listinné dôkazy, ktoré ako reakciu na novotu uvádzanú žalovaným v odvolaní
produkoval žalobca v rámci vyjadrenia k odvolaniu a odvolacej dupliky.

10. Ako už bolo vyššie uvedené, z obsahu (ani z kontextu) prostriedkov procesnej obrany žalovaného

produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno vyvodiť záver o tom, že by popieral
dôvodnosť nároku uplatneného žalobcom z dôvodu užívania spoluvlastníckeho podielu žalobcu (vo
veľkosti 3/8-iny z celku), a že on v rozhodnom čase užíval byt iba v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu (t. j. 5/8-in z celku). Práve naopak, pokiaľ ide o jeho vyjadrenie k žalobe zo dňa 09.06.2021,
z kontextu uvedeného podania, a to odseku 2 možno vyvodiť, že na tento odsek kontinuálne

nadväzuje odsek 3, v ktorom žalovaný zdôrazňuje spôsob (Občianskym zákonníkom predpokladaný
„mechanizmus“) hospodárenia so spoločnou vecou na princípe majorizácie, pričom na rovnakú
skutočnosť poukazuje aj vo vyjadrení k žalobe na pojednávaní zo dňa 19.05.2023 (str. 3 zápisnice).11.Argumentáciažalovanéhospočívajúcavtom,žeonvpredmetnombyteužívalibačasťbytuvrozsahu
jemu patriaceho spoluvlastníckeho podielu, potom vyznieva účelovo
vo vzťahu k jeho tvrdeniam učineným v konaní pred súdom prvej inštancie, že on v predmetnom

byte býva, keď žalovanému musel byť jasný dôvod, pre ktorý žalobca sa v spore domáhal zaplatenia
nároku, aj z prílohy samotnej žaloby, a to listiny označenej ako „A: Výzva na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k bytu dohodou, B: Výzva na uzatvorenie dohody o náhrade za neužívanie
nehnuteľnosti“ zo dňa 13.09.2019, z ktorej (v poslednom odseku druhej strany predmetnej listiny)
jednoznačne vyplýva upovedomenie dané žalovanému žalobcom v tom zmysle, že „spoluvlastník, ktorý

neužíva nehnuteľnosť v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, má právo na peňažné vyrovnanie,
ekvivalentnú peňažnú náhradu za užívanie od ostatných spoluvlastníkov, ktorí ju užívajú nad rámec
spoluvlastníckeho podielu“. Predmetná listina bola žalovanému doručená a aj z uvedenej listiny museli
byť žalovanému zrejmé podmienky, za ktorých žalobcovi vznikol nárok na náhradu za nadužívanie
predmetného bytu žalovaným.

12. Vzhľadom na uvedené, keďže nebola relevantným spôsobom spochybnená argumentácia
žalobcu o tom, že žalovaný užíval v rozhodnom období byt aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu
žalobcu, odvolací súd sa ďalšími odvolacími námietkami žalovaného ďalej nezaoberal, keď primárnou
a rozhodnou podmienkou na vznik v žalobe uplatneného nároku bolo užívanie predmetného bytu
žalovaným v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd, keďže žalovaný v štádiu prvoinštančného konania neučinil
sporným, že predmetný byt užíval aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu (uvedené poprel
až produkovaním skutkového tvrdenia o tom, že užíval iba jednu izbu v byte v rámci odvolacieho
konania, ktoré nebolo možné podľa § 366 písm. d/ CSP použiť), rozhodnutie súdu prvej inštancie ako

vecne správne potvrdil, keď po vyhodnotení odvolacích námietok, ktoré žalovaný formuloval v podanom
opravnom prostriedku, tieto vyhodnotil ako nedôvodné a v zmysle princípu neúplnej apelácie sa
nezaoberal inými (v odvolaní nenamietanými) prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie, keď vady,
ktorými by bol oprávnený sa zaoberať z úradnej povinnosti, nevzhliadol.

14. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalovaného,
napadnutý rozsudok potvrdil aj v závislom výroku III. o práve na náhradu trov konania, ktorý vo vzťahu
k výroku vo veci samej vykazuje vecnú správnosť, keď vecná správnosť nebola žalovaným v odvolacom
konaní osobitne vytýkaná.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 2
v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaný nemal v odvolacom konaní
úspech ani len čiastočný, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (príp.
v časti výroku II. odvolanie odmietol). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)