Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 8Saz/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100663
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Lenka Figulová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Ing. Lenkou Figulovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.

XXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, trvale bytom: Sýrska arabská republika,
bez dokladu totožnosti, toho času na neznámom mieste, právne zast. Centrom právnej pomoci,
Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného
zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, vo veci správnej žaloby podľa § 221
Správneho súdneho poriadku o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB4-5882-015/2023-AV zo dňa
7. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5882-015/2023-AV zo dňa 7. novembra 2023 týkajúce sa

žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, trvale bytom:
Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti, toho času na neznámom mieste je n e z á k o n n é.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-5882-015/2023-AV zo dňa 7. novembra 2023 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“) rozhodol podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte
cudzincov“) o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom stanovil dĺžku doby
zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 7. decembra 2023.

2. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že žalobca bol dňa 6. novembra 2023 zadržaný, pričom
nevedelhodnovernýmspôsobompreukázaťsvojutotožnosť.Vykonanímďalšíchúkonovbolozistené,že

nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského
priestoru. Toho istého dňa bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-
BB4-5882-012/2023-AV zo dňa 7. novembra 2023 s tým, že mu nebola určená lehota na vycestovanie.
Následne žalovaný začal konanie o zaistení žalobcu. Pri stanovení doby zaistenia žalovaný vychádzal
zo skutočnosti, že počas doby zaistenia bude preverovať možnosť vyhostenia žalobcu do krajiny tranzitu
resp. do inej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme a za týmto účelom bude
žalovaný oficiálnou cestou dožadovať krajiny, cez ktoré žalobca cestoval za účelom jeho prijatia späť

na svoje územie a tiež bude zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie jeho návratu. Žalovaný
zároveň zisťoval možnosť využitia alternatív k zaisteniu s tým výsledkom, že žalobca by stanovené
podmienky nevedel splniť. Žalovaný konštatoval že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.II.
Konanie pred správnym súdom

3. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 21. novembra 2023 domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného a zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol bezodkladne prepustený zo
zaistenia a bola mu priznaná náhrada trov konania. V prípade, že ku dňu rozhodnutia súdu o správnej
žalobe bude žalobca prepustený zo zaistenia, navrhol žalobca určiť, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného bolo nezákonné.

4. Žalobca v žalobe namietal, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho
rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.

5. Žalobca ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na
základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu v zmysle výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
síce oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky
na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v

trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je okrem
formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu
zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

6. Žalovaný napriek tomu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadne stanovisko

k prípustnosti či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o vyhostení
žalobcu do konkrétnej krajiny, keďže si je vedomý jeho nevyhostiteľnosti do domovskej krajiny.
Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný vzhľadom na svoju prax si musel byť vedomý aj nevyhostiteľnosti
žalobcu do tranzitnej krajiny, vzhľadom na niekoľkoročné odmietanie tranzitných krajín preberať cudzích
štátnych príslušníkov na svoje územie na základe readmisných dohôd. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia

o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie
osobnej slobody je porušením čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

7. Podľa názoru žalobcu sa tento nachádza v zaistení čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho
predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické

prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by bola ochotná ho prijať. Vyhostenie do
Sýrie nie je prípustné pre rozpor s čl. 3 Dohovoru. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť preto možno
považovať zaistenie žalobcu za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože nie
je predpoklad, že bude možné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia.

8. Žalovaný sa napriek tomu v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom
vyhostení nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, nezaoberal sa skúmaním
a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia a napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch
poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom
absentuje odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu.

9. Žalobca ďalej mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nevykonateľné a
nezákonné, v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosť určenia krajiny vyhostenia),
nakoľko v nich absentuje krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Poukázal pritom na to, že účelom
a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosť určenia krajiny vyhostenia)

je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne
namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré by bránili jeho návratu do tej, ktorej krajiny.

10. Žalobca ďalej poukázal na to, že zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre
odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte

cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona
o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá
je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.11. Žalobca tiež namietal, že z napadnutého rozhodnutia (ani z rozhodnutia o
administratívnom vyhostení) nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé
prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej

situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a
presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu.

12. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 28. novembra 2023, v ktorom uviedol, že
k zaisteniu žalobcu pristúpil dňa 01. novembra 2023 z dôvodu, že to bolo potrebné pre účel výkonu

administratívneho vyhostenia.

13. Žalovaný neurčil v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov krajinu, do ktorej mal byť žalobca
vyhostený, nakoľko jeho totožnosť nebola úradne overená a potvrdená, keďže nemal pri sebe žiaden
doklad totožnosti ani cestovný doklad a žalovaný vychádzal len z údajov, ktoré o sebe uviedol žalobca
do zápisnice o vyjadrení účastníka konania.

14. K dôvodom zaistenia žalobcu žalovaný ďalej uviedol, že v administratívnom konaní bolo zistené,
že žalobca nemá platný cestový doklad ani udelené povolenie na pobyt v niektorom zo štátov
schengenskéhopriestorualebonaúzemíSlovenskejrepubliky,dlhodoboneoprávnenemigrujekrajinami
schengenského priestoru, Európskej únie aj tretími krajinami s cieľom dostať sa do Belgicka.

15. Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že z verejne dostupných štatistík Úradu hraničnej
a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava za minulé roky vyplýva, že boli realizované
administratívne vyhostenia štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky, z čoho vyplýva reálny
predpoklad realizácie vyhostenia žalobcu.

16. Žalovaný tiež vo vyjadrení špecifikoval úkony vykonané Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce odo dňa zaistenia žalobcu za účelom vydania náhradného cestovného dokladu žalobcu.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je žalovaný toho názoru, že správna žaloba nie je dôvodná

a navrhuje, aby ju správny súd zamietol.

18.Navýzvusprávnehosúdužalovanýpodanímzodňa05.decembra2023oznámil,žežalobcaboltoho
istého dňa o 8.45 hod. prepustený zo zaistenia vzhľadom na skutočnosť, že oslovená Srbská republika
nesúhlasí s prijatím menovaného cudzina späť na územie a s prihliadnutím na existenciu prekážok

administratívneho vyhostenia žalobcu do Sýrskej arabskej republiky účel zaistenia zanikol.

19. K vyjadreniu žalovaného sa právny zástupca žalobcu vyjadril podaním zo dňa 19. decembra
2023, v ktorom uviedol, že žalobca bol prepustený zo zaistenia dňa 5. decembra 2023 z dôvodu zániku
účelu zaistenia a bolo mu vydané potvrdenie o zotrvaní na území Slovenskej republiky, čo potvrdzuje

dôvodnosť podanej žaloby.

20. Správny súd následne vo veci nariadil pojednávanie na deň 31. januára 2024. Na
pojednávanie sa účastníci konania nedostavili (žalobca, jeho právny zástupca ako aj žalovaný
svoju neúčasť vopred ospravedlnili), preto správny súd v nariadenom pojednávaní pokračoval v ich

neprítomnosti (§ 114 SSP).

III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

21. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch
možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

22. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a
je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie dokrajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny,do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení

sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí
o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov,
ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

23. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

24. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

25. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

26. Podľa § 88 ods. 5 prvá veta, policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny

rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení.

27. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú
osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom
prípade a na čo najkratší čas.

28. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

29. Podľa čl. 3 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj

„Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť
neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

30. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich

prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie
alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby,
proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

31. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o

spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely
odsunubymalobyťsohľadomnapoužitéprostriedkyasledovanécieleobmedzenéaviazanénazásadu
primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by
uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

32. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie
obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

33. Podľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa

bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na
odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

34. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť
krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

35. Podľa § 206 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom a účinnom
znení (ďalej aj „SSP“), pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania
jeho rozhodnutia.36. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo

určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom

37. Správny súd konajúc podľa ust. § 221 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná
oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, ako aj obsah administratívneho spisu
a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

38. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
o zaistení po tom, čo bol žalobca zo zaistenia prepustený dňa 05. decembra 2023.

39. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný sa v konaní o zaistení nezaoberal skúmaním účelnosti
a efektívnosti zaistenia žalobcu, ani vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia, preto žalobca
považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezákonné.

40. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobkyne podľa zákonného ustanovenia
§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom
vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia preskúmavaného

rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenie žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o
administratívnomvyhostení auloženízákazuvstupuč.PPZ-HCP-BB4-5882-012/2023-AVzodňa07.
novembra 2023. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je teda realizácia administratívneho
vyhostenia.

41. Správny súd na prvom mieste zdôrazňuje, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu
ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby
sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osobu, proti ktorej sa vedie konanie o
vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby však

mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,
efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich
nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

42. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že aby bola naplnená podmienka účelnosti a efektívnosti

rozhodnutia o zaistení, žalovaný je povinný skúmať účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia
nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky, alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov). Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už
od samotného počiatku, teda pri vydávaní takéhoto rozhodnutia musí správny orgán na základe
doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že

bude možné účel zaistenia dosiahnuť. Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí
nemal chýbať. Následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania
môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia
o zaistení, avšak správny súd zdôrazňuje, že v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať
vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015)

43. Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia je výslovne obsiahnutá najmä v článku
15 ods. 4 Návratovej smernice. Súdny dvor EÚ vysvetlil požiadavku reálneho predpokladu dosiahnutia
účelu zaistenia okrem iného v rozsudku veľkej komory Kadzoev (C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67),

v zmysle ktorého „článok 15 ods. 4 smernice 2008/115 sa musí vykladať v tom zmysle, že iba skutočný
predpoklad, že môže dôjsť k úspešnému vyhosteniu vzhľadom na lehoty stanovené v odsekoch 5 a 6
toho istého článku, zodpovedá reálnemu predpokladu na vyhostenie a že tento neexistuje, ak sa zdá
nepravdepodobné, že príslušný bude s prihliadnutím na uvedené lehoty prijatý v tretej krajine.“44. Vychádzajúc z uvedeného správny súd dodáva, že na druhej strane možno dospieť k záveru,
že v prípadoch, keď bude už v čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé alebo

pravdepodobné, že účel zaistenia, t.j. správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca,
nebude môcť byť realizovaný, nebolo by možné zbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody cudzinca
považovať za súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými záväzkami SR v
oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými ustanoveniami
návratovej smernice.

45. V konaní bolo ustálené, že žalobca je štátnym občanom Sýrie a s týmto údajom operuje ako v záhlaví
rozhodnutia, tak aj v časti odôvodnenia, kde konštatuje, že do tejto krajiny ho nevyhostí, vzhľadom na
tamojšiu situáciu. Totožnosť, a teda pôvod žalobcu v čase vydania napadnutého rozhodnutia neboli
podložené dokladmi od žalobcu, avšak tvrdenia žalobcu žalovaný akceptoval a s tieto aj bral pri
rozhodovaní do úvahy. Pritom práve neskoršie konštatovanie o sýrskej štátnej príslušnosti žalobcu

a odmietnutí zo strany Srbskej republiky (o ktorej žalobca v správnej žalobe tvrdil, že pravidelne
odmieta prevziať na svoje územie cudzích štátnych príslušníkov) prevziať žalobcu viedlo žalovaného
k prepusteniu žalobcu.

46. Z obsahu napadnutého rozhodnutia teda nevyplynul žiaden záver o reálnosti výkonu

administratívneho vyhostenia. Žalovaný sa nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude žalobca
nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia z týchto
krajín do krajiny pôvodu. Požiadavka na vyhodnotenie týchto skutočností je naliehavá obzvlášť za
situácie, keď žalobca je štátnym občanom Sýrie, v ktorej prevláda zlá bezpečnostná situácia.

47. K námietke absencie skúmania prekážok vyhostenia správny súd poukazuje na judikatúru ESĽP, v
zmysle ktorej je potrebné posudzovať, či sa preukázali závažné dôvody domnievať sa, že daná osoba
by v prípade deportácie čelila skutočnému riziku, že bude v cieľovej krajine vystavená zaobchádzaniu
v rozpore s čl. 2 (právo na život) alebo čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru [Rozsudky Veľkej Komory F.G.
proti Švédsku ([GC], §§ 110-127), J.K. a iní proti Švédsku([GC], §§ 77-105), Khasanov a Rakhmanov

proti Rusku ([GC], §§ 93-116]. Skúmanie rizika zlého zaobchádzania sa má zamerať na posúdenie
predvídateľných dôsledkov odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny určenia, vzhľadom na
všeobecnú situáciu v tejto krajine a na jeho osobné pomery. Ak sa preukáže existencia takéhoto rizika,
vyhostenie žalobkyne by nevyhnutne zakladalo porušenie čl. 3 Dohovoru, bez ohľadu na to, či riziko
vyplýva zo všeobecnej situácie násilia, osobnej charakteristiky žalobkyne alebo z kombinácie oboch

(Khasanov a Rakhmanov proti Rusku [GC], § 95). Správny súd je toho názoru, že žalovaný v rozhodnutí
o zaistení mal skúmať možné prekážky vyhostenia žalobcu a urobiť si úsudok o tom, či je správne
vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie žalobcu aspoň potenciálne možné.

48. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené preto považoval za dôvodnú žalobnú námietku

žalobcu, že v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia absentuje posúdenie otázky účelnosti
a efektívnosti zaistenia žalobcu, ako aj prípadných prekážok administratívneho vyhostenia. Správny
súd poznamenáva, že tak preskúmavané rozhodnutie ani administratívny spis žalovaného neposkytuje
žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu,
nakoľko dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení, podanie správnej

žaloby a vyjadrenie žalovaného k nej.

49. Správny súd sa tiež zaoberal námietkou žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie je
nepreskúmateľné z dôvodu absencie odôvodnenia v časti týkajúcej sa krajiny, do ktorej má byť žalobca
vyhostený.

50. K uvedenému správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp.
zn. 10Szak/1/2021 zo dňa 20. januára 2021, v zmysle ktorého „zákon o pobyte cudzincov pripúšťa
vyhostenie cudzinca bez uvedenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený a rovnako aj v prípade
inštitútu zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia nestanovuje prekážku

zaistenia v prípade, že krajina vyhostenia nie je určená. Preto nemožno úspešne argumentovať tým,
že každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec
nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné apriori považovať za nezákonné
a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver bypopieral platnú právnu úpravu (vrátane dohovoru) a nevyplýva ani z judikatúry kasačného súdu, či
ústavného súdu, ktorá zachovanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti akcentuje vždy v okolnostiach
konkrétneho prípadu.“ Správny súd je vzhľadom na uvedené toho názoru, že námietka absencie

krajiny vyhostenia len sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu o
zaistení, avšak túto otázku je potrebné skúmať v intenciách iných náležitostí podstatných pre zákonnosť
rozhodnutia o zaistení, predovšetkým s ohľadom na posúdenie efektívnosti a účelnosti zaistenia,
existencie prekážok a následnej reálnosti vyhostiteľnosti žalobcu.

51. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vychádzajúc zo skutočnosti, že
žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou opomenul potrebu
vysporiadania sa s otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia a to aj vo svetle prípadnej existencie
prekážok vyhostenia dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné.

52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcu, ktorý bol

v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným
rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde
v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s

§ 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že

a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej

sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).