Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/88/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3511205670
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3511205670.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. XXX, A., zastúpeného JUDr. Petrom Harakálym, advokátom so sídlom Košice, Kováčska 28, proti
žalovanej: E. F. G., H., I. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného SEDLAČKO&PARTNERS s.r.o. so sídlom
Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. júna 2023, č.k. 7C/137/2011-861, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 33.964,60 eur od 31.01.2012 do zaplatenia.

V zostávajúcej časti žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania z a m i e t a .

Žalobcovi s a p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania

v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 33.964,60 eur od 31.01.2012
do zaplatenia. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania zamietol.

Výrokom III. rozhodol, že žalobcovi priznáva náhradu trov konania vo výške 100 % z prisúdenej
sumy, výška ktorých bude určená osobitným uznesením súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že žalobca si v predmetnej veci uplatnil nárok na náhradu škody na zdraví, a to bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia s poukazom na dopravnú nehodu zo dňa 21.08.2010. Súd prvej
inštancie priznal žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za 7.567,5 bodov, pri hodnote
jedného bodu 15,38 eur (§ 5 ods. 2, 4 zák. č. 437/2004 Z.z., Opatrenie Ministerstva zdravotníctva SR
z 18. mája 2011 č. S4820-OL-2011 o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia na rok 2011), čo predstavuje sumu 116.388,- eur. Po zohľadnení spoluviny
žalobcu vo výške 40 % tak náhrada za bolesť predstavuje sumu 69.832,90 eur. V konaní nebolo sporné,
že žalovaná plnila žalobcovi titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 34.101,- eur a sumu
1.767,30 eur. Nevyplatená časť náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia tak predstavuje sumu
33.964,60 eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní bolo medzi stranami sporu nesporné, že
žalobca zaslal žalovanej podanie - uplatnenie nároku na náhradu škody z ublíženia na zdraví z titulu

sťaženia spoločenského uplatnenia zo dňa 30.09.2011. Týmto žalobca uplatnil u žalovanej náhradu
škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 115.965,20 eur, ako aj zvýšenie v rozsahu
50 %, čo predstavuje sumu 57.982,60 eur, spolu uplatnil sumu 173.947,80 eur. Ďalej mal za nespornúskutočnosť, že žalovaná reagovala na uplatnenie nároku žalobcu listom zo dňa 13.10.2011, v ktorom
uviedla, že žiada od žalobcu predloženie lekárskeho posudku, znaleckého posudku, lekárskych správ
a zápisnice z lekárskej posudkovej komisie Sociálnej poisťovne s tým, že náhrada škody môže byť

poukázaná v prípade, ak bude skončené šetrenie poistnej udalosti. Spornou bola medzi žalobcom a
žalovanou skutočnosť, či žalobcovi patrí úrok z omeškania zo sumy 33.964,60 eur tak, ako ho žalobou
uplatnil. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS
215/2020 zo dňa 28. októbra 2021, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 27/2021.
Pokiaľ žalobca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, konkrétne uznesenie zo dňa 28.09.2017

sp. zn. III. ÚS 596/2017, uviedol, že táto bola prekonaná vyššie uvedeným rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky III. ÚS 215/2020 zo dňa 28. októbra 2021. Súd prvej inštancie z vykonaného
dokazovania nemal žalobcom za preukázaný konkrétny deň, kedy bola žalovanej doručená výzva -
uplatnenie nároku na náhradu škody z ublíženie na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia
zo dňa 30.09.2011, z ktorého dôvodu za tento deň považoval dátum 13.10.2011, kedy žalovaná
odpovedala na výzvu žalobcu zo dňa 30.09.2011 listom zo dňa 13.10.2011. S poukazom na § 11

ods. 6, 7, 8 zák. č. 381/2001 Z.z. žalobcovi priznal i úrok z omeškania zo sumy 33.964,60 eur vo
výške 9,25 % od 31.01.2012 do zaplatenia. Konštatoval, že zo strany žalovanej nedošlo k poskytnutiu
poistného plnenia v lehote uvedenej v § 11 ods. 6 a ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z. Žalobca má tak
nárok na úrok z omeškania po uplynutí troch mesiacov (šetrenie poistnej udalosti) a 15 dní (lehota
na plnenie). Poukázal na počítanie lehôt, ktoré upravuje § 122 Občianskeho zákonníka. V súlade s

týmto ustanovením mal za to, že 3-mesačná lehota na prešetrenie poistnej udalosti, ktorá
začala plynúť 13.10.2011, uplynula dňa 13.01.2012. Na ňu nadväzuje 15 dňová lehota na plnenie, ktorá
v danom prípade začala plynúť 14.01.2011 a uplynula 30.01.2012, so zohľadnením skutočnosti, že
deň 29.01.2012 bola nedeľa, najbližší nasledujúci pracovný deň pondelok 30.01.2012. Deň 30.01.2012
bol posledným dňom splatnosti predmetného poistného plnenia. Dňom 31.01.2011 sa tak žalovaná

dostala so zaplatením sumy 33.964,60 eur titulom náhrady škody - sťaženia spoločenského uplatnenia
do omeškania. Súd prvej inštancie konštatoval, že výška úroku z omeškania - 9,25 % ročne je určená
s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
(záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov
účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR

č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31.01.2013. Ďalej uviedol, že ak bola žalovaná istina vo výške 33.964,60 eur žalovanou žalobcovi už
uhradená, úrok z omeškania žalobcovi patrí do dňa, kedy bola táto suma žalobcovi zaplatená (pripísaná
na účet). Nad priznanú sumu úroku z omeškania súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, § 11 ods. 6, 7, 8, § 15 ods. 1 zák. č.

381/2001 Z.z., § 122 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia vlády
SR č. 87/95 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 2 CSP. Konštatoval, že
zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti
strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;

jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže
mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Nárok na plnú
náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku (k tomu
pozri napr. rozhodnutie Krajského súdu Trnava, sp. zn.10Co/191/2017, rozhodnutie Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 12CoCsp/42/2022, Veľký komentár CSP, C.H.Beck, str.926). V predmetnej veci výška
priznanej sumy závisela nielen od znaleckého dokazovania, ale i od určenia miery spoluviny žalobcu,
ktorá bola určená na základe úvahy súdu po vykonanom dokazovaní.

2. Proti rozsudku vo výroku I. a v závislom výroku o trovách konania – výrok III. podala v zákonom

stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h/ a d/
CSP s tým, že súdu prvej inštancie vytýkala, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v napadnutej častizamietne, prizná žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
a náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z obsahu podaného odvolania nepochybne
vyplýva, že žalovaná sa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie ohľadom výšky úrokovej sadzby

(9,25 % p.a.). Súdu prvej inštancie vytýkala, že ustálil ako prvý deň omeškania žalovanej s plnením
deň 31.01.2012, kedy bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky určená na 1,00 % p.a.
(táto sadzba bola platná v období od 14.12.2011 do 10.07.2012, do ktorého spadá začiatok omeškania
žalovanej). Mala za to, že v zmysle § 3 ods. 1 nariadenia v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
úroková sadzba úroku z omeškania predstavovala 9 % p.a. a priznanie nároku na úrok z omeškania nad

9 % p.a. je preto nedôvodné. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania
vo výške 9,25 % p.a., zo žiadnej časti odôvodnenia rozsudku nemožno abstrahovať dôvod priznania
úroku z omeškania v tejto výške. Žalovaná mala za to, že strohé a navyše nesprávne konštatovanie
o dôvodnosti nároku na úrok z omeškania vo výške 9,25 % p.a. preto neobstojí. V uvedenom poukázala,
že aj vo vyjadrení zo dňa 18.04.2023 namietala nesprávnosť výšky uplatňovaného nároku na úrok
z omeškania a k vyjadreniu pripojila prehľad kľúčových úrokových sadzieb Európskej centrálnej banky,

pričom o predmetnom vyjadrení ani argumentácii žalovanej nie je v odôvodnení napadnutého rozsudku
žiadna zmienka. Mala za to, že absencia riadneho a presvedčivého odôvodnenia napadnutého rozsudku
v načrtnutých súvislostiach má za následok jeho nepreskúmateľnosť.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s rozsudkom súdu prvej inštancie, považuje ho sa správny a za riadne odôvodnený. Navrhol
odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Žalovaná v replike k podanému vyjadreniu uviedla, že zotrváva na svojej argumentácii, ktorú
prezentovala v podanom odvolaní, súdom priznaný nárok v rozsahu povinnosti žalovanej zaplatiť

žalobcovi úrok z omeškania vo výške presahujúcej 9 % ročne zo sumy 33.964,60 eur od 31.01.2012
do zaplatenia považuje za nedôvodný a nesprávne právne posúdený. Uviedla, že vyjadrenie žalobcu
k odvolaniu žalovanej neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti či zásadné skutkové tvrdenia a právne
závery, ktoré by odôvodňovali správnosť záverov napadnutého rozsudku.

5. Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
v napadnutom výroku I. podľa § 388 CSP zmeniť.

6. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej – v zamietajúcej časti (výrok II.) nepreskúmaval,

keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola.

7. V posudzovanej veci žalobca sa podanou žalobou proti žalovanej domáhal náhrady škody na
zdraví, a to bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa
21.08.2010. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 28.11.2017, č. k. 7C/137/2011-582

vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 66.035,76 eur, úrok z omeškania zo
sumy 33.964,60 eur, vo výške 9,25 % ročne od 30.12.2011 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo výroku II. konanie v časti o zaplatenie sumy 1.726,80 eur s 5,25 % úrokom z omeškania
ročne od 24.04.2014 do zaplatenia zastavil. Výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O náhrade
trov konania rozhodol vo výroku IV. tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 21,46

%. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 21.11.2019, č. k. 4Co/294/2018-600
o odvolaní žalobcu a žalovanej rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej
časti I., III. a IV. potvrdil, žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.08.2022, č. k. 9Cdo/207/2020-808 bol rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne vo výroku, ktorým potvrdil v napadnutej časti výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie

v časti priznania úrokov z omeškania zo sumy 33.964,60 eur vo výške 9,25 % ročne od 30.12.2011 do
zaplatenia, ako aj v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušený a v tomto rozsahu bola vec
vrátená na ďalšie konanie, čím rozhodol o dovolaní žalovanej. Dovolanie žalobcu Najvyšší súd odmietol.
Po čiastočnom zrušení rozsudku Najvyšším súdom SR odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania po preskúmaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že rozsudok

súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti výroku I. v časti priznania úrokov z omeškania zo
sumy 33.964,60 eur vo výške 9,25 % ročne od 30.12.2011 do zaplatenia, ako aj v závislom výroku
o náhrade trov konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
akcentujúc potrebu riadiť sa vysloveným právnym názorom dovolacím súdom (bod 25 uznesenia NSSR), ktorým prisvedčil námietkam žalovanej, že súd prvej inštancie sa s priznaním úrokov v odôvodnení
nevysporiadal tak, aby jeho záver bol preskúmateľný. Súdu prvej inštancie vytýkal, že z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie k tejto časti nároku sa vzťahujúceho nemožno zistiť, v akých úvahách

súdu prvej inštancie má pôvod, resp. na akých skutočnostiach založil svoj záver o vzniku povinnosti
na strane žalovanej zaplatiť úroky z omeškania, či o samotnom počiatku rozhodnutím zadefinovaného
omeškania, keďže až pozitívny záver v tomto smere, je predpokladom k následnej polemike o výške
úroku vo väzbe na voľbu právnej úpravy, vo svetle ktorej možno tento posudzovať. Súd prvej inštancie
nedal na takúto otázku konkrétnu odpoveď, v ktorej by sa vysporiadal jasným, zrozumiteľným spôsobom

s dôvodnosťou uplatneného nároku. Z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť v akých úvahách súd
prvejinštanciemápôvod,resp.naakýchskutočnostiachzaložilsvoj záver,žeuplatnenienárokužalobcu
na úroky z omeškania v danom prípade je právny základ. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia vo vzťahu k tejto časti prisúdeného nároku obmedzil na uvedenie výšky a obdobia, za
ktoré priznáva úrok, pričom jeho odôvodnenie úrokov z omeškania sťaženia spoločenského uplatnenia
neposkytuje ani len základné vysvetlenie ako dospel k rozhodnutiu o tom, či a kedy sa žalovaná

dostala s plnením do omeškania, ktorú skutočnosť dôvodne namietala žalovaná. Takéto odôvodnenie
rozhodnutia je nepresvedčivé, nemožno z neho vyvodiť spôsob vyjadrenia myšlienkového postupu
súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie následne rozhodol rozsudkom zo dňa 13.06.2023, č. k.
7C/137/2011-861, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25
%ročnezosumy33.964,60eurod31.01.2012dozaplatenia,vozvyšnejčastižalobuvčastiuplatneného

úroku z omeškania zamietol. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie riadne a v postačujúcej miere
odôvodnil nárok priznaný žalobcovi na úrok z omeškania.

8. Predmetom prieskumu odvolacím súdom v danej veci je výška úrokovej sadzby priznaná súdom
prvej inštancie žalobcovi vo výške 9,25 % ročne zo sumy 33.964,60 eur od 31.01.2012 do zaplatenia.

Žalovaná namietala nesprávnu výšku úrokovej sadzby, ku ktorej súd prvej inštancie uviedol, že výška
úroku z omeškania - 9,25 % ročne je určená s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10c
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z
omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári
2013) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013.

9. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Obč. zák.). Úrok z omeškania
predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ho
môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté. Povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona

ako dôsledok z omeškania so splnením dlhu (§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka). Výšku úrokov z omeškania
v občianskoprávnych vzťahoch upravuje vykonávací predpis, ktorým je nariadenie vlády SR č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonáva Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Z povahy ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená
iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Z ust. § 3 nariadenia vlády

SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31.01.2013 vyplýva, že výška úrokov z omeškania bola o 8
%- uálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím
súdu prvej inštancie, ktorý nesprávne určil výšku úrokovej sadzby podľa ECB. Je tomu tak práve preto,
že ak súd prvej inštancie naviazal začiatok úročenia ku dňu 31.01.2012, tak úroková sadzby podľa ECB

činila 1 % plus 8%-tuálnych bodov, čo predstavuje úrok vo výške 9 %, ako správne argumentovala
žalovaná.

10. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval za nevyhnutné zmeniť rozhodnutie súdu prvej
inštancie v časti týkajúcej sa výšky priznaných úrokov.

11. Vzhľadom na zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu bolo potrebné rozhodnúť tiež o náhrade trov
konania, pričom výrok o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania. V prípade
rozhodovania o náhrade trov konania je treba prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv
na stanovenie povinnosti k náhrade trov konania.

12. Podľa § 255 os. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.13. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

14. V okolnostiach danej veci prichádza do úvahy rozhodnúť o trovách strán sporu vzniknutých stranám
pred súdom prvej inštancie, v dvoch odvolacích konaniach a tiež v konaní dovolacom.

15. Do aplikácie ust. § 255 CSP sa premieta zásada úspechu v spore, ako esenciálne kritérium priznania
náhrady trov konania. Úspech vo veci súd vždy skúma tak čo do právneho základu veci, ako aj čo

do výšky priznaného nároku. Plný úspech v spore sa v zásade zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a
výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci. U žalobcu v zásade ide o plný úspech vo veci vtedy, ak bolo žalobe
v plnom rozsahu vyhovené. Tak za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu (Občianskeho
súdneho poriadku - § 142 ods. 3), tak za súčasného procesného kódexu (vychádzajúc z komentára k ust.
§ 255 CSP) bolo a je možné priznať strane plnú náhradu trov konania, aj keď bola úspešná iba čiastočne,
akrozhodnutieovýškeplneniazáviseloodznaleckéhoposudkualeboodúvahysúduavktoromprípade,

pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia takto „čiastočne“ úspešného účastníka, sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Teda zásada úspechu vo veci
sa uplatňuje aj v konaniach, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch nejde o
procesne neúspešného žalobcu za predpokladu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku, príkladom čoho je spor o náhradu SSU (tiež jeho mimoriadneho zvýšenia), v ktorom si žalobca

túto náhradu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného
dokazovania.Prirozhodovaníonáhradetrovkonaniatrebarozlíšiť,čojezákladnéačojesprevádzajúce.
Pokiaľ súd aspoň v časti uplatňovanú náhradu prizná, niet sporu o tom, že žalobca je v základe sporu
plne úspešným, pričom výška samotnej náhrady (plnenia) závisí od úvahy súdu, čo však nemôže viesť
k záveru o jeho procesnom neúspechu.

16. V súvislosti s posudzovaním procesného úspechu strán sporu v konaní, ktorého predmetom je
nárok, ktorého dôvodnosť a výšku je možno len predvídať, pretože závisí od znaleckého posudku,
resp. úvahy súdu, tak ako to bolo v prípade žalobcu, dáva odvolací súd do pozornosti právnou vedou
i praxou akceptovaný názor, podľa ktorého zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na

konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať
za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
„presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné
a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté,

výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže
presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt,
že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne
procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku, a súčasne výška
plnenia, vyplývajúcu z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu (I. ÚS 24/2021, pozri

aj II. ÚS 397/2020, II. ÚS 225/2020).

17. S ohľadom na predmet konania odvolací súd konštatuje, že vec žalobcu je práve tým prípadom, keď
výška plnenia bola čiastočne závislá od znaleckého posudku a bezpochyby čiastočne aj od úvahy súdu,
a teda prípadom odôvodňujúcim osobitné posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami

na rozhodovanie o trovách konania, čo v danej veci ústi do záveru, že žalobca bol v konaní pred súdom
prvej inštancie plne úspešný, preto mu patrí proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

18. Odvolací súd rozhodol zároveň o trovách odvolacieho, ako aj dovolacieho konania, a to podľa § 396

ods. 1, 2, § 453 ods. 1, 3, § 262 ods. 1, § 255 ods. 2, keď s prihliadnutím k tomu, že žalobca ako aj
žalovaná v konečnom dôsledku v odvolacom, ako aj dovolacom konaní úspešní neboli, žalobcovi (ktorý
sa nedôvodne domáhal vyhovenia žalobe v celom rozsahu) a ani žalovanej (ktorá nedôvodne namietala
v pôvodnom odvolacom, ako aj dovolacom konaní predovšetkým priznanie úrokov z omeškania ako
takých) náhradu týchto trov nepriznal.

19. O výške náhrady trov konania žalobcu pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie
podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).