Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 24, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/239/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121206054
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3121206054.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci navrhovateľky J. U., nar. XX. G. XXXX, F. Y., T. T. XXX,
zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Miklóssyim, Vráble, Hlavná 1221, proti osobe zapísanej v katastri
nehnuteľností ako spoluvlastník S. H., nar. XX. D. XXXX, bytom K. XX, o potvrdenie vydržania, vedenom
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 15Vyd/1/2021, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 29. júna 2022 sp. zn. 6Co/12/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením zo 06. decembra 2021 č. k.
15Vyd/1/2021-55 zamietol návrh navrhovateľky na potvrdenie vydržania vlastníckeho práva. Žiadnemu

z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka
sa návrhom doručeným súdu dňa 22. septembra 2021 domáhala, aby súd potvrdil vydržanie jej
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam KNE - parc. č. XXXX/X, trvalý trávny porast o výmere 811 m2,
zapísanej na LV č. XXXX v k.ú. F. Y. a parc. č. XXXX/X, trvalý trávny porast o výmere 115 m2, zapísanej
na LV č. XXXX v k.ú. F. Y.. Súd v súlade s ustanovením § 359e ods. 1 CMP preskúmal, či navrhovateľka
osvedčila, že nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Zistil, že dňa 08.

februára 1962 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi Š. F. ako predávajúcim a P. U. ako kupujúcou,
predmetom ktorej bola parcela č. XXXX zapísaná vo vložke č. XXXX. a parcela č. XXXX zapísaná vo
vložke č. XXX v k.ú. F. Y.. Okresný národný výbor v Trenčíne rozhodnutím zo dňa 30. novembra 1962
dal privolenie k prevodu nehnuteľností na podklade tejto kúpnej zmluvy v prospech P. U.. Parcela č.
XXXX (bez uvedenia výmery) bola evidovaná vo vložke č. XXXX, pričom pod B 8 boli ako podieloví
spoluvlastníci evidovaní Š. F. v 3/5 a J. Ž. F. v 2/5, následne na podiel J. Ž. F. o veľkosti 2/5 bol

zapísaný pod B9 tiež Š. F. na podklade kúpnopredajnej zmluvy z 22. decembra 1950 (Š. F. tak bol
evidovaný ako výlučný vlastník - svoje 3/5 + kúpené 2/5). Následne pod B 10 bola ako vlastníčka
zaevidovaná P. U. na podklade vyššie uvedenej kúpnej zmluvy, a to v celosti. Parcela č. XXXX (bez
uvedenia výmery) bola evidovaná vo vložke č. XXX, pričom pod B 12 je záznam, že na podiel H. F. o
veľkosti 16/24 evidovaného pod B5 sa evidujú Š. F. v 48/120 a J. Ž. F. v 32/120. Následne na podiel
J. Ž. F. o veľkosti 32/120 bol zapísaný pod B13 tiež Š. F. na podklade kúpnopredajnej zmluvy z 22.

decembra 1950 (Š. F. tak mal spolu podiel o veľkosti 80/120). Následne pod B 14 bola ako podielová
spoluvlastníčka zaevidovaná P. U. na podklade kúpnej zmluvy z 08. februára 1962 v podiele 80/120
(predtým patriacom Š. F.). Podľa osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 2512/95 zo dňa 05. novembra 1996,
právoplatného dňa 21. novembra 1996, po poručiteľke P. U., zomr. XX. Q. XXXX (svokry navrhovateľky),
pozemky v k.ú. F. Y. parc. č XXXX vo vl. XXXX v celosti a parc. č. XXXX vo vl. XXX v 80/120 nadobudla
navrhovateľka. Z aktuálneho listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. Y. mal súd zistené, že ako podielové

spoluvlastníčky pozemku - parcely KNE parc. č. XXXX/X, trvalý trávny porast o výmere 811 m2, sú
evidované navrhovateľka v podiele 3/5 a S. H., nar. XX. D. XXXX, v podiele 2/5. Ako titul nadobudnutiaspoluvlastníckeho podielu navrhovateľky je uvedená darovacia zmluva z 28. júna 2021 a dodatok č. 1 zo
04. augusta 2021. Predmetnú darovaciu zmluvu uzatvorila navrhovateľka ako obdarovaná s darkyňou
G. F., rod. Y., nar. XX. J. XXXX. Z aktuálneho listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. Y. mal súd zistené, že

ako podielové spoluvlastníčky pozemku - parcely KNE parc. č. XXXX/X, trvalý trávny porast o výmere
115 m2, sú evidované navrhovateľka v podiele 3/5 a S. H., nar. XX. D. XXXX, v podiele 2/5. Ako titul
nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky je uvedená darovacia zmluva zo 04. augusta
2021, ktorú uzatvorila navrhovateľka ako obdarovaná s darkyňou G. F., rod. Y., nar. XX. J. XXXX. Podľa
identifikácie parciel vyhotovenej Okresným úradom Trenčín, odborom katastrálnym dňa 22. novembra

2021, parcele KNE parc. č. XXXX/X na LV č. XXXX v k.ú. F. Y. zodpovedá pôvodná pozemnoknižná
parcela č. XXXX a parcele KNE parc. č. XXXX/X na LV č. XXXX v k.ú. F. Y. zodpovedajú pôvodné
pozemnoknižné parcely č. XXXX a XXXX. Súčasne je uvedená poznámka, že pozemnoknižné parcely
č. XXXX, XXXX a XXXX sú zlúčené v oboch EKN parcelách XXXX/X a XXXX/X. Čestnými prehláseniami
J. U. (navrhovateľky), Y. U. (dcéry navrhovateľky), F. J. (sestry navrhovateľky) a G. Y., datovanými dňom
01. júla 2021, navrhovateľka osvedčovala trvalé užívanie parcely KNE parc. č. XXXX/X zapísanej na

LV č. XXXX.
1.1. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 359a, § 359c ods. 1, § 359d ods. 2, § 359e
Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“); § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj
„OZ“). Navrhovateľka ako titul, od ktorého vydržanie vlastníckeho práva k obom parcelám odvodzuje,
uviedla ústnu darovaciu zmluvu z roku 1980, na základe ktorej mala od svojej svokry P. U. nadobudnúť v

celosti pôvodné parcely č. XXXX a XXXX. Súd bol toho názoru, že existenciu tohto titulu navrhovateľka
neosvedčila vôbec, keď túto ústnu zmluvu bez ďalšieho len tvrdila (napokon úplne bez toho, aby
uvádzala konkrétne okolnosti, za akých malo k jej uzatvoreniu dôjsť, čím by sa prípadné tvrdenia
o jej existencii javili dôveryhodnejšie), pričom však na osvedčenie jej existencie nepredložila žiadne
dôkazy, z ktorých by sa minimálne dalo logicky vyvodiť, že k jej ústnemu uzatvoreniu malo dôjsť,

a že je vôbec možné od takéhoto titulu vydržanie vlastníckeho práva navrhovateľkou odvodzovať.
Takéto okolnosti z návrhu a dostupných dôkazov vôbec nevyplývali. Navrhovateľka bola v roku 1995
účastníčkou dedičského konania po svojej svokre, údajnej darkyni, P. U., kde do dedičstva po tejto
poručiteľke boli zahrnuté aj pôvodné pkn parcely č. XXXX a XXXX, ktoré v tomto dedičskom konaní
navrhovateľka aj zdedila. Súd uviedol, že by sa dalo očakávať, že ak by bola navrhovateľka bývala

v domnení, že tieto pôvodné parcely už jej boli skôr pripadli do vlastníctva vydržaním na podklade
tvrdenej ústnej darovacej zmluvy z roku 1980, bola by namietala proti zaradeniu týchto parciel do
dedičstva. Len samotné čestné prehlásenia navrhovateľky a jej blízkych osôb o tom, že navrhovateľka
užíva dlhodobo a nerušene určitý pozemok, sami osobe nie sú spôsobilé osvedčiť existenciu (hoc i
domnelého) titulu, od ktorého navrhovateľka svoje vlastnícke právo odvodzuje. Ak navrhovateľka tvrdí,

že vydržanie vlastníckeho práva malo nastať v roku 1992 výlučne v jej prospech a z obsahu listín
predložených ňou samou vyplýva, že bola vydatá a jej manžel G. U. mal zomrieť len asi pred 4 rokmi (ako
sa uvádza v čestnom prehlásení G. Y.), bolo možné mať pochybnosti, či tomu tak mohlo byť. Platí, že
ak podmienky vydržania vlastníckeho práva k veci splní jeden z manželov za trvania manželstva, stáva
sa vec predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva. Okrem toho sa šetrením súdu ukázali ako nie

pravdivé aj iné navrhovateľkou uvádzané skutočnosti. Navrhovateľka uvádzala, že kúpnou zmluvou z
08. februára 1962 jej svokra P. U. nadobudla od Š. F. celé parcely č. XXXX a XXXX a tieto jej potom celé
aj ústne darovala v roku 1980, a preto ich na základe toho ako celok nadobudla do vlastníctva vydržaním
v roku 1992. Avšak z vyžiadaných pkn vložiek vyplýva, že touto kúpnou zmluvou P. U. nadobudla do
výlučného vlastníctva od Š. F. len parcelu č. XXXX v 1/1. Parcelu č. XXXX nadobudla len v rozsahu

spoluvlastníckeho podielu 80/120. Z obsahu návrhu ale nevyplýva, či a akým prípadne iným titulom P.
U. nadobudla na parcele č. XXXX zvyšný podiel o veľkosti 40/120 na to, aby následne v roku 1980 túto
parcelu ako celok mohla darovať navrhovateľke, na podklade čoho ju mala navrhovateľka ako celok
aj vydržať. Napokon navrhovateľka tvrdila, že pôvodným parcelám, ktoré jej mali byť ústne svokrou
darované v roku 1980, a to č. XXXX a XXXX, zodpovedajú aktuálne na LV vedené parcely KNE parc.

č. XXXX/X a XXXX/X. Z identifikácie však vyplynulo, že do týchto parciel boli zlúčené nielen pôvodné
pozemnoknižné parcely č. XXXX a XXXX, ale aj pozemnoknižná parcela č. XXXX. Vo vzťahu k nej
však navrhovateľka netvrdila, že by či už P. U. alebo jej samej svedčalo tiež z akéhokoľvek dôvodu
vlastnícke právo. Nakoľko nebolo osvedčené splnenie predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti a vydanie vyzývacieho uznesenia (§ 359f CMP), súd návrh na začatie konania o

potvrdení vydržania v súlade s ustanovením § 359e ods. 2 CMP zamietol.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie navrhovateľky uznesením z 29. júna
2022 sp. zn. 6Co/12/2022 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol, že žiaden zúčastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkázal na odôvodnenie jeho
rozhodnutia. Predmetom konania o potvrdení vydržania je preskúmanie toho, či navrhovateľ osvedčil, že

nadobudol vlastníckeho právo vydržaním podľa § 134 ods. 1 OZ. Svojou povahou ide tak o mimosporové
konanie. Účelom tohto konania nie je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keďže toto môže byť
predmetom len sporového konania podľa CSP. Je potrebné tak preskúmať, či navrhovateľ nesporne
osvedčil nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Súd prvej inštancie síce má zistiť skutočný
stav veci a k tomu môže vykonať aj potrebné šetrenia, nemôže však vykonávať dokazovanie tak,

ako to naznačuje navrhovateľka v podanom odvolaní, ako keby bolo predmetom konanie o určenie
vlastníckeho práva. Šetrenie súdu môže smerovať len k tomu, či boli splnené podmienky pre vydržanie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
2.1. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zákonné
predpoklady, ktorými sú oprávnenosť držby, nepretržitosť plynutia vydržacej doby a spôsobilý
predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako
podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá
má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého / putatívneho) nadobudnutia vlastníctva. O
dobromyseľnosti možno hovoriť vtedy, ak držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí, a pritom ide
o omyl ospravedlniteľný. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom

jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právnym omylom, ktorý je neospravedlniteľný.
Navrhovateľka odvodzuje vydržanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na základe
ústnej darovacej zmluvy z roku 1980, na základe ktorej mala predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť od
svojej svokry P. U., a to v celosti. V konaní o potvrdení vydržania je potrebné skúmať najskôr právny
titul, na základe ktorého vydržanie vlastníckeho práva odvodzuje navrhovateľ a až potom, pokiaľ by

sa takýto titul, hoc i domnelý preukázal, bolo potrebné skúmať právny titul nadobudnutia vlastníckeho
práva jeho predchodcu. Nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe darovacej
zmluvy podľa právnej úpravy účinnej v roku 1980, rovnako ako v súčasnosti, vyžadovalo existenciu tak
titulu (samotná darovacia zmluva), ako aj spôsobu nadobudnutia, a to registráciu štátnym notárstvom.
Zmluvy týkajúce sa nehnuteľností museli mať aj v roku 1980 písomnú formu. Absencia predpísanej

písomnej formy viedla k absolútnej neplatnosti takých úkonov. Ústna darovacia zmluva na nehnuteľnosť
mohla byť tak len domnelým titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Navrhovateľka, ako uviedol
aj súd prvej inštancie, existenciu takejto zmluvy nepreukázala. Navyše právna úprava nadobúdania
vlastníckeho práva v čase, kedy malo dôjsť k ústnej darovacej zmluve, bola celkom jednoznačná
a zrozumiteľná, obsahujúca konkrétne ustanovenia zákona o forme takéhoto úkonu a spôsobe

nadobudnutia vlastníckeho práva. Omyl navrhovateľky ako držiteľa predmetných nehnuteľností na
základe ústnej darovacej zmluvy na nehnuteľnosť vychádzajúci z neznalosti právnej úpravy je právnym
omylom neospravedlniteľným. Dobromyseľný môže byť držiteľ len na základe omylu skutkového, ktorý
je navyše omylom ospravedlniteľným (napr. držanie inej výmery parcely a pod.).
2.2 Zápis parcely č. XXXX vo vložke XXXX svedčí o tom, že P. U. túto nehnuteľnosť nadobudla na

základe kúpnej zmluvy zo dňa 08. februára 1962 v celosti a zápis parcely č. XXXX vo vložke XXX
svedčí o tom, že P. U. túto nehnuteľnosť nadobudla na základe kúpnej zmluvy zo dňa 08. februára
1962 v podiele 80/120. Takéto nadobudnutie potvrdzuje aj osvedčenie o dedičstve sp. zn. D 2512/95 zo
dňa 05. novembra 1996, právoplatné dňa 21. novembra 1996, na základe ktorého po poručiteľke P. U.
nadobudla predmetné nehnuteľnosti (v prípade parc. č. XXXX v podiele 80/120) navrhovateľka. Preto

pokiaľ navrhovateľka žiadala potvrdenie o vydržaní k uvedeným parcelám v celosti, nebolo ani vyššie
uvedenou kúpnou zmluvou osvedčené, že by tieto v celosti nadobudla na základe tejto kúpnej zmluvy
aj predchodkyňa navrhovateľky P. U.. Ak navrhovateľka zdedila predmetné nehnuteľnosti na základe
vyššie uvedeného osvedčenia o dedičstve, zápis takéhoto titulu v katastri nehnuteľnosti nemožno
nahradiťkonanímopotvrdenívydržania.Vovzťahukuskúmaniudobromyseľnostinavrhovateľkyjepreto

okrem vyššie uvedenej skutočnosti, že predmetné nehnuteľnosti navrhovateľka zdedila, ako uviedol aj
súd prvej inštancie, sporným aj súčasný zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, kde v podiele
3/5 je spoluvlastníčkou navrhovateľka titulom darovacej zmluvy zo dňa 28. júna 2021 uzatvorenej s
G. F., nar. XX. J. XXXX. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla v celosti
vydržaním na základe domnelého titulu ústnej darovacej zmluvy, odvolaciemu súdu nie je zrejmý úmysel

uzatvorenia darovacej zmluvy zo dňa 28. júna 2021 (prijatie daru), ktorá skutočnosť nasvedčuje tiež
tomu, že nemožno uvažovať o dobromyseľnosti navrhovateľky vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, a teda, že by navrhovateľka bola presvedčená, že jej
nehnuteľnosti patria.2.3 Pokiaľ navrhovateľka namietala, že predmetné nehnuteľnosti sa nemohli stať súčasťou
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (navrhovateľky a jej už dnes nebohého manžela), ani táto
odvolacia námietka neobstojí, pretože darovacia zmluva nebola za žiadnych okolností právnym titulom

nadobudnutia predmetných nehnuteľností a sama navrhovateľka tvrdí, že tieto nadobudla originárnym
spôsobom, a to vydržaním, pričom ňou označovaná darovacia zmluva má byť len domnelým titulom,
z ktorého odvodzuje ňou tvrdené vlastnícke právo. Napokon navrhovateľka nepreukázala vydržanie
predmetných nehnuteľností ani z hľadiska ich identifikácie, keď nehnuteľnosti, ktoré mala vydržaním
nadobudnúť, vznikli v skutočnosti z troch pozemnoknižných parciel, pričom navrhovateľka uvádzala len

okolnosti dôležité z hľadiska splnenia podmienok vydržania len vo vzťahu k dvom pozemnoknižným
parcelám.Lensamotnávýmerapredmetnýchnehnuteľností,ktorémajúnavyšelenpribližnezodpovedať
výmere dvoch pozemnoknižných parciel, ktoré mala kúpiť a následne darovať navrhovateľke P. U.,
dostatočne neosvedčuje nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľkou, zvlášť za situácie, keď
existuje viacero ďalších dôvodných pochybností, ako vyplýva z odôvodnenia vyššie. Tieto pochybnosti
nerozptýlili a ani dostatočne neosvedčili nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zo strany

navrhovateľky ani v odvolacom konaní novo sformulované čestné vyhlásenia vyššie menovaných osôb.
Z dôvodu, že nebolo osvedčené, že by navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním, pričom táto skutočnosť nevyplývala ani zo šetrenia súdom prvej inštancie,
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne
potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP. Ide o mimosporové

konanie, pre ktoré platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z
účastníkov si teda sám znáša trovy, ktoré v konaní platil.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala navrhovateľka (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,
z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP a z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, navrhujúc zrušenie

napadnutého uznesenia ako aj uznesenia súdu prvej inštancie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP
je podľa dovolateľky relevantná právna otázka, ktorá už bola dovolacími senátmi riešená, pri jej riešení
sa ale vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí odlišných právnych názorov. Navrhovateľka
poukazuje na jednej strane na právne závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3Cdo/117/94 (R 44/96), v ktorom sa uvádza: „K oprávnenej držbe (pozemkov)
došlo... po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej,
teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv.
Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho
úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne

poukázal už odvolací súd, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri posudzovaní nadobudnutia
vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej veci iba okolnosťou, svedčiacou o
dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci. Na rozhodné okolnosti pre vydržanie vlastníctva poukázala
aj konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Obč. zákonníka - zák. č. 509/1991 Zb.
konštatovaním,že„Narozdielodpreukazovaniavlastníctvanebudetreba,abynadobúdateľpreukazoval

platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti
nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“ (Zb. rozh. č. 45,
zoš. 9- 10/1986 str. 193).“ Na strane druhej stoja právne závery, že súčasťou všetkých okolností, na ktoré
je pri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, aj právne podmienky prevodu nehnuteľností. Toto riešenie
právnej otázky splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním

je reprezentované rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R
73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a
sp. zn. 6MCdo/5/2010.
3.1. V tomto prípade má navrhovateľka za to, že dostatočne preukázala, že pozemky evidované v roku
1963 ako pozemky s parc. č. XXXX a XXXX v katastrálnom území F. Y. následne P. U. darovala v roku

1980 svojej neveste, t.j. navrhovateľke, pričom tieto pozemky sa stali súčasťou záhrady pri rodinnom
dome navrhovateľky a jej dnes už nebohého manžela G. U.. Od roku 1980 tak tieto pozemky ako svoje
vlastné navrhovateľka užíva a obhospodaruje ako súčasť záhrady pri rodinnom dome so súpisným
číslomXXXvkatastrálnomúzemíF.Y..AkajbolidotknutépozemkyneskôrzahrnutédodedičstvapoP.S.
U., táto skutočnosť nie je popretím poctivosti ich nadobudnutia navrhovateľkou. V tomto smere sú závery

súduprvejinštancieasúduodvolaciehonesprávne.Vprípadesporuovlastníctvomedzitým,ktotvrdí,že
vlastníctvo vydržaním nadobudol, a tým, kto je ako vlastník zapísaný v evidencii katastra nehnuteľností,
súd by mal vec posudzovať z perspektívy oboch strán vo vzťahu k poctivosti nadobudnutia vlastníctva.
Pritom zároveň platí zákonom ustanovená právna domnienka dobromyseľnosti, teda právna domnienka,že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. V danom prípade len navrhovateľku možno
považovaťzaoprávnenéhodržiteľa(apredňouoprávnenýmidržiteľombolajejprávnapredchodkyňa)na
základe objektívnych skutočností vzťahujúcich sa k dotknutým pozemkom, konkrétne na základe toho,

že dotknuté pozemky v celej ich výmere presne na danom mieste riadne kúpila právna predchodkyňa
navrhovateľky, ktorá ich darovala navrhovateľke. Už právna predchodkyňa navrhovateľky užívala a
následne navrhovateľka užívala a užíva dotknuté pozemky ako svoje vlastné.
3.2. Navrhovateľka uplatniac dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP považuje napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu za arbitrárny, resp. porušenie práva na spravodlivý proces vidí v tom, že napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie) nespĺňa zákonné kvalitatívne požiadavky,
keďže nedáva odpovede na podstatné a právne relevantné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného
dokazovania. V danom prípade má navrhovateľka za to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
(resp. aj súdu prvej inštancie) neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. V
odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie) absentuje
posúdenie všetkých podstatných skutkových tvrdení a podstatných skutočností vyplývajúcich z dôkazov,

ktoré sú uvedené vyššie a ktoré sa týkajú splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva
navrhovateľkou vydržaním k predmetným pozemkom. Porušenie práva navrhovateľky na spravodlivý
súdny proces spočíva aj v tom, že v konaní súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ustanoveniami
CMP, ktoré pochybenie odvolací súd nenapravil. Konkrétne navrhovateľka poukazuje na to, že pokiaľ
mal súd za to, že navrhovateľka dostatočne nepreukázala niektoré zo skutočností, na základe ktorých

nadobudla vydržaním vlastnícke právo k dotknutým pozemkom (napríklad darovanie predmetných
pozemkov), mal súd postupom podľa ustanovenia § 359e ods. 1 CMP vyzvať navrhovateľku na
označenie ďalších dôkazov. Pokiaľ tak súd prvej inštancie neurobil, porušil právo navrhovateľky
na spravodlivý proces a nevykonal všetky dôkazy, ktoré vykonané mohli a mali byť. Napríklad aj
geometrický plán z roku 1983 vyhotovený za účelom vytýčenia hraníc predmetných pozemkov s

parc. č. XXXX/X a XXXX/X potvrdzuje skutočnosť, že v katastri nehnuteľností sa nachádzajú ďalšie
listiny týkajúce sa predmetných pozemkov, ktoré bolo dôvodné, aby súd v rámci šetrenia podľa § 359e
ods. 1 CMP vyžiadal. Súd prvej inštancie teda nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci, keď z
katastra nehnuteľností nevyžiadal všetky právne, technické a mapové podklady týkajúce sa dotknutých
pozemkov. Poukazujeme pritom na povinnosť súdu zistiť skutočný stav veci, ako aj na vyšetrovací

princíp, ktorým je konanie podľa CMP vedené (článok 6 Základných princípov, § 35 a § 36 CMP).
Súd prvej inštancie konkrétne v danej súvislosti pochybil aj v tom, že v rámci šetrenia, ktoré mohol
a mal spraviť na základe ustanovenia § 359e ods. 1 CMP, nezabezpečil dedičské rozhodnutie, na
základe ktorého mala nadobudnúť spoluvlastnícky podiel k dotknutým pozemkom spoluvlastníčka S.
H., ktorá je zapísaná v údajoch katastra nehnuteľností (v Listoch vlastníctva č. XXXX a XXXX ako titul

nadobudnutia uvádzané uznesenie 14D/413/2018, zm. č. 445/19), resp. doklady, na základe ktorých
mala spoluvlastnícky podiel k dotknutým pozemkom nadobudnúť spoluvlastníčka S.Ý. H..

4. Protistrana sa k dovolaniu žalobkyne písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu - žalovaný, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429
ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k
záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými

podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienkysúdnehokonania(viďnapr.rozhodnutiaústavnéhosúdu sp.zn.I.ÚS80/09,II.ÚS79/08,IV.
ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený

dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody
zakladajúceprípustnosťdovolaniatrebadôsledneodlišovaťoddôvodov,ktorézakladajúopodstatnenosť
dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený
dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V

prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti
uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421
ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

12. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný

prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto

nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení
nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho

zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade

zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.

13. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

14. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny

procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.
14.1.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysletohtoustanoveniaaleniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúceje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,
3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených
dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade.

15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP teda zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces.
15.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

16. Dovolateľka prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý
proces videla v tom, že odvolací súd a ani súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.

17. Pokiaľ dovolateľka namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) je
nedostatočne odôvodnené, dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi už konštantne uvádza, že z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo
veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v

zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26,
5Cdo/57/2019, bod 9, 10, 9Cdo/248/2021) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd
vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

18. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

19. Z viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je (a to aj z hľadiska viacerých

aspektov týkajúcich sa kvalitatívnej stránky odôvodňovania súdnych rozhodnutí) porušením ústavou a
Dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Medzi požiadavky
kladené na kvalitu odôvodňovania súdnych rozhodnutí možno zaradiť požiadavky o zákaze vnútornej
rozpornosti argumentácie (požiadavka relevantnosti, jasnosti, presnosti a konkrétnosti argumentu),
povinnosť odôvodniť odklon od existujúcej judikatúry, povinnosti „vyrovnať sa“ s ústavnoprávnym

argumentom a názormi právnej vedy, možnosti odvolacieho súdu prevziať argumenty prvostupňového
súdu a iné.20. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený

skutkový stav.

21. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie
neodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Odvolací súd potvrdil zamietajúce rozhodnutie súdu
prvej inštancie, nakoľko sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v
zmysle § 387 ods. 2 CSP odkázal na odôvodnenie jeho rozhodnutia. Už z odôvodnenia súdu

prvej inštancie je jednoznačne zrejmé, že súd sa dostatočne jasne a presvedčivo vysporiadal so
všetkými podstatnými skutkovými i právnymi argumentmi navrhovateľky (por. citáciu odôvodnenia
uznesenia súdu prvej inštancie v bodoch 1.-1.1 tohto uznesenia). Rovnako odvolací súd veľmi
podrobne a výstižne reagoval na všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľky (por. citáciu
odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie v bodoch 2.-2.3 tohto uznesenia). Dovolateľka len

všeobecne namietala nedostatok odôvodnenia napadnutých uznesení, nijako však nešpecifikovala, v
čom konkrétne nedostala dostatočnú odpoveď na jej skutkovú či právnu argumentáciu. Skutočnosť,
že dovolateľka sa s názorom súdov nižších inštancií nestotožnila, nepostačuje sama osebe na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu, pretože za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že

rozhodnutie nebolo odôvodnené podľa predstáv dovolateľa. Vzhľadom na uvedené nemožno prisvedčiť
námietkamdovolateľkyonedostatočnostičinepreskúmateľnostiodôvodnenianapadnutéhorozhodnutia
odvolacieho súdu.

22. V danom prípade dovolateľka porušenie svojho práva na spravodlivý proces videla aj v procesnom

postupe súdov oboch inštancií. Namietala, že pokiaľ mal súd za to, že navrhovateľka dostatočne
nepreukázala niektoré zo skutočností, na základe ktorých nadobudla vydržaním vlastnícke právo
k dotknutým pozemkom (napríklad darovanie predmetných pozemkov), mal ju postupom podľa
ustanovenia § 359e ods. 1 CMP vyzvať na označenie ďalších dôkazov. Súd prvej inštancie nesprávne
a neúplne zistil skutočný stav veci, keď z katastra nehnuteľností nevyžiadal všetky právne, technické

a mapové podklady týkajúce sa dotknutých pozemkov, s poukazom aj na vyšetrovací princíp, ktorým
je konanie podľa CMP vedené (článok 6 Základných princípov, § 35 a § 36 CMP). Súd prvej inštancie
konkrétne v danej súvislosti pochybil aj v tom, že v rámci šetrenia, ktoré mohol a mal spraviť na
základe ustanovenia § 359e ods. 1 CMP, nezabezpečil dedičské rozhodnutie, na základe ktorého mala
nadobudnúť spoluvlastnícky podiel k dotknutým pozemkom spoluvlastníčka S. H..

23. Dovolací súd v tejto súvislosti primárne poukazuje na to, že konanie o potvrdení vydržania v
zmysle § 359a CMP je konanie s procesným postupom odlišným od sporového konania vo veci určenia
vlastníckeho práva, kde má súd (a aj strany sporu) k dispozícii väčší priestor a procesné prostriedky
potrebné na zisťovanie skutkového stavu veci. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 68/2021 Z. z., ktorým

sa s účinnosťou od 1. mája 2021 zmenil a doplnil Civilný mimosporový poriadok práve o ustanovenia
upravujúce konanie o potvrdení vydržania, je uvedené konanie pomerne formálne a má znaky skôr
registrového konania. V konaní o potvrdení vydržania teda súd nenariaďuje pojednávanie, nevykonáva
plnohodnotné dokazovanie, ale skúma osvedčenie relevantných skutočností navrhovateľom. Súd vydá
vyzývacie uznesenie podľa § 359f CMP len vtedy, ak už vo fáze skúmania návrhu na začatie konania

a dôkazných prostriedkov pripojených navrhovateľom za účelom osvedčenia relevantných skutočností,
dospeje k záveru, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu
javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné. V prípade vážnych pochybností o uplatnenom nároku
nie je namieste vydávať vyzývacie uznesenie (najmä s poukazom na zásadu hospodárnosti), a to
ani s prihliadnutím na možnosť podať námietky osobami vymenovanými v § 359h CMP. Navrhovateľ

domáhajúci sa vydania potvrdenia vydržania, však v takom prípade nemôže namietať odmietnutie
prístupu k súdu, pretože má možnosť domáhať sa svojho nároku inými procesnoprávnymi prostriedkami
v rámci sporového konania (napr. žalobou o určenie vlastníctva).24. V konaní o potvrdení vydržania podľa § 359a CMP sa predpokladá jednoznačné a hodnoverné
osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Preto ak súdy nižších
inštancií dospeli k záveru, že táto podmienka splnená nebola, pričom tento záver má dostatočný podklad

v relevantných skutkových zisteniach a dostatočnú oporu v právnom posúdení, nemali inú možnosť,
ako návrh navrhovateľky zamietnuť. Hoci ide o mimosporové konanie podľa ustanovení CMP, uplatniac
pritom vyšetrovací princíp, vzhľadom na už vyššie uvedenú špecifickosť tohto konania je potrebné
zdôrazniť, že je v prvom rade povinnosťou navrhovateľa hodnoverne osvedčiť ním tvrdené nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Hoci súd v zmysle § 359e CMP môže sám vykonať

potrebné šetrenia na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa,
aby označil ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, aktivita súdu nemá nahrádzať procesnú
aktivitu a procesnú zodpovednosť navrhovateľa. Z formulácie zákonného ustanovenia je jasné, že
ide o možnosť a nie o povinnosť súdu, pričom je na úvahe súdu, aký postup zvolí. V prejednávanej
veci z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších inštancií je pritom zrejmé, že si zabezpečili dostatok

skutkových podkladov pre záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľky, preto im nemožno vytýkať, že si
nezabezpečili ešte ďalšie, navrhovateľkou špecifikované skutkové podklady. To, že navrhovateľka bola
v predmetnom konaní v zmysle § 359a CMP neúspešná, nijako nelimituje jej možnosť domáhať sa
ochrany svojho vlastníckeho práva v sporovom konaní o určenie vlastníctva.

25. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Dovolací súd
nezistil, že by postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva dovolateľky na spravodlivý proces,

ani že zistenie skutkového stavu by bolo prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd
pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť (porov. I.
ÚS 6/2018), a ani že prijaté právne závery by boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami, resp. že by z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývali (porov.
I. ÚS 243/07). Podľa názoru dovolacieho súdu preto prijaté skutkové a právne závery oboch súdov

nižšej inštancie možno považovať za logické, vychádzajúce zo skutkových okolností veci a relevantných
právnych noriem a nemožno im vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť ich
rozhodnutí.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)

CSP nezistil, preto je dovolanie dovolateľky v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho
odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

27. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu
dovolania z hľadiska dovolateľkou namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím

súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP.

28. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

29. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

30. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti

dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.31. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie
o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že má ísť o

otázkou riešenú odvolacím súdom a to buď o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), alebo
o procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

32. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP je relevantná právna otázka,

ktorá už bola dovolacím súdom riešená, pri jej riešení ale ešte nedošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu preto, lebo jeho jednotlivé senáty naďalej zastávajú odlišné (rozdielne) právne názory,
čo sa prejavuje v ich pretrvávajúcom rozdielnom rozhodovaní. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z
hľadiska tohto ustanovenia, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku
právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej
riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP

musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý
umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Dovolateľ je povinný tiež uviesť, ako
je dovolacím súdom právna otázka rozhodovaná rozdielne a doložiť konkrétne označené rozhodnutia
dovolacieho súdu.

33. Dovolateľka v posudzovanom prípade k dôvodnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP dostatočne
formulovala právnu otázku a preukázala aj rozdielnosť jej rozhodovania dovolacím súdom, prípustnosť
dovolania z tohto dôvodu by však bola daná len za predpokladu, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočívalo na riešení práve tejto právnej otázky. Z odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií
je však jednoznačne zrejmé, že nosný dôvod zamietnutia návrhu navrhovateľky spočíval v tom,

že navrhovateľka existenciu ňou tvrdeného titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam darovacou zmluvou neosvedčila vôbec, keď túto ústnu zmluvu bez ďalšieho len tvrdila
(bez toho, aby uvádzala konkrétne okolnosti, za akých malo k jej uzatvoreniu dôjsť, čím by sa prípadné
tvrdenia o jej existencii javili dôveryhodnejšie), pričom však na osvedčenie jej existencie nepredložila
žiadne dôkazy, z ktorých by sa minimálne dalo logicky vyvodiť, že k jej ústnemu uzatvoreniu malo dôjsť.

Dovolateľkou namietaná rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu by ako prípustný dovolací dôvod
bola daná len vtedy, ak by súdy vychádzali zo skutkového záveru o preukázaní uzavretia darovacej
zmluvy (hoc aj neperfektnej), a až následne by posudzovali oprávnenosť držby, čo v danom prípade
splnenénebolo.Ajzdovolateľkoucitovanéhorozhodnutiasp.zn.3Cdo/117/94(R44/96)jejednoznačné,
že súd posudzoval oprávnenosť držby (pozemkov), ktorá nastala po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy

nemali pochybnosti, t.j. považovali za preukázané uzavretie dohody o ich kúpe.

34. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, že pokiaľ dovolateľka tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu v preskúmavanej veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je v rozhodovacej
praxidovolaciehosúdurozhodovanározdielne,robítakneopodstatnene.Dovolanievposudzovanejveci

preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, v dôsledku čoho najvyšší súd dovolanie
dovolateľky odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné.

35. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP.

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.