Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, December 7, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121505791
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6121505791.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam

Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Andrey Gindlovej, v právnej veci žalobcu
Stella lunaris, s.r.o., IČO: 52 226 531, so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, v konaní zast. Mgr. Michal Bizoň, LL.M., advokát, so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, 811
02 Bratislava, proti žalovanému UNIPHARMA - 1. slovenská lekárenská akciová spoločnosť, IČO: 31
625 657, so sídlom Opatovská cesta 4, 972 01 Bojnice, v konaní zast. Advokátska kancelária Karkó,
s.r.o., IČO: 50158121, so sídlom Obchodná 8985/5A, 010 08 Žilina, o zaplatenie 306.000,- Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Prievidza č.k. 14Cb/8/2022-169

zo dňa 29. novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Prievidza č.k. 14Cb/8/2022-169 zo dňa 29. novembra 2022 p o t v
r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol. Vo výroku II. rozhodol, že
žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu, podaným
v upomínacom konaní dňa 06.10.2021, sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 18.000,-
Eur s príslušenstvom titulom fixnej odmeny za činnosť mandatára podľa čl. 3. ods. 3.2., ods. 3.4.
Mandátnej zmluvy uzavretej dňa 01.03.2021 medzi žalovaným ako objednávateľom a žalobcom ako
dodávateľom a podľa bodu 2. a 3. prílohy č. 1 Zmluvy, keď žalovaný neuhradil žalobcovi odmenu za
mesiac jún 2021 vyúčtovanú faktúrou č. 2021008 zo dňa 30.06.2021, splatnou dňa 20.07.2021 (ďalej

v rozhodnutí odvolacieho súdu aj len „Zmluva I.“).

3. Žalovaný sa bránil, že žalobca od začiatku trvania zmluvy žiadnu z dohodnutých činností
pre žalovaného nevykonával a faktická činnosť žalobcu spočívala v tom, že konateľ Ladislav
Božik sa zúčastňoval na poradách vedených zamestnancami žalovaného a taktiež na niekoľkých
stretnutiach s obchodnými partnermi žalovaného, avšak žalobca nevykonával žiadnu samostatnú
činnosť s akýmkoľvek výsledkom predpokladaným zmluvou. Žalovaný očakával, že žalobca svoju

činnosť podľa zmluvy skutočne naplní a aj v záujme zachovania dobrých vzťahov mu riadne uhradil
faktúry za mesiace marec, apríl a máj 2021. Faktúru vystavenú za mesiac jún 2021 žalovaný neuhradil,
nakoľko žalobca v mesiaci jún 2021 nevykonal žiadnu zo zmluvou predpokladaných činností. Následne
dňa 29.09.2021 žalovaný od mandátnej zmluvy so žalobcom odstúpil. Žalobca počas trvania zmluvynepredložil žalovanému ani jeden dokument, ktorý by akýmkoľvek spôsobom preukazoval akúkoľvek
činnosť žalovaného pre žalobcu vykonávanú za účelom dosiahnutia výsledku predpokladaného
Zmluvou.

4. Žalobca ďalej poukázal v konaní na to, že priebežne predkladal žalovanému podrobný prehľad svojej
činnosti a dosiahnutých výsledkov, čo za mesiace marec až máj 2021 potvrdil svojím podpisom predseda
predstavenstva žalovaného. Rovnaké potvrdenie žalobca vypracoval aj za mesiac jún 2021, ktoré už
podpísanéžalovanýmúčelovonebolo.Žalobcačinnosťpodľamandátnejzmluvyvykonávaťzačalaaksa

do júna 2021 nedostavil výsledok, ktorý žalovaný možno očakával, tak preto, že žalovaný bol netrpezlivý.
Činnosť žalobcu podľa zmluvy bola veľmi špecifická a odborná, ktorá sa mala výraznejšie prejaviť po
dlhšomčaseakopopármesiacoch.Právepretobolamandátnazmluvaformulovanánaobdobiejedného
roka a bez možnosti výpovede. To, že žalovaný neumožnil žalobcovi túto činnosť dokončiť, nezbavuje
žalovaného povinnosti zaplatiť žalobcovi dohodnutú paušálnu odmenu.

5. Uznesením č.k. 14Cb/8/2022-80 zo dňa 26.07.2020 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby tak,
že žalobný návrh znie: Žalovaný je povinný zaplatiť Žalobcovi sumu 306.000,- Eur spolu s úrokmi
z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 18.000,- Eur od 21.07.2021 do zaplatenia, úrokmi
z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 18.000,- Eur od 11.08.2021 do zaplatenia, úrokmi
z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 90.000,- Eur od 21.12.2021 do zaplatenia, úrokmi

z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 72.000,- Eur od 11.12.2021 do zaplatenia, úrokmi z
omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 36.000,- Eur od 21.01.2022 do zaplatenia, úrokmi z
omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 72.000,- Eur od 21.03.2022 do zaplatenia a paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 240,- Eur. Zmenu žaloby uplatnenú
podaním zo 26.07.2022 žalobca odôvodnil tým, že medzi stranami bola dňa 01.03.2021 uzavretá ešte

jedna Mandátna zmluva, podľa ktorej žalovaný riadne uhradil žalobcovi faktúry za mesiace marec až
jún 2021(ďalej v rozhodnutí odvolacieho súdu aj len „Zmluva II.“).Žalobca bol pripravený pokračovať v
plnení svojich povinností podľa oboch zmlúv, ale žalovaný mu to neumožnil, dokonca prinútil žalobcu
pod hrozbou podania trestného oznámenia vrátiť zverený notebook a zrušil mu prístup k e-mailom, v
dôsledku čoho žalobca objektívne ani nemohol plniť svoju časť zmlúv. Keďže sa jednalo o prekážku na

strane žalovaného, žalobca aj naďalej priebežne vystavoval žalovanému faktúry za mesiace júl 2021 až
február 2022 podľa prvej zmluvy a za mesiace august 2021 až február 2022 podľa druhej zmluvy, a to
sumu 18.000,- Eur faktúrou č. 2021009 zo dňa 31.07.2021, splatnou dňa 10.08.2021; sumu 162.000,-
Eur faktúrou č. 2021012 zo dňa 30.11.2021, splatnou dňa 20.12.2021 a faktúrou č. 2021013 zo dňa
30.11.2021, splatnou dňa 10.12.2021; sumu 108.000,- Eur faktúrou č. 2021014 zo dňa 31.12.2021,

splatnou dňa 20.01.2022 a faktúrou č. 2022003 zo dňa 28.02.2022, splatnou dňa 20.03.2022.

6. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že z oboch mandátnych zmlúv vyplýva, že
nárok na fixnú odmenu vznikal žalobcovi za výkon činnosti podľa zmluvy, a preto pri posudzovaní otázky,
čižalobcovivznikolnároknaodmenuuplatnenýžalobou,súdprvejinštancieskúmal,čižalobcaskutočne

vykonal činnosť, ktorá bola predmetom mandátnej zmluvy a ktorej riadne vykonanie malo za následok
vznik žalobu na fixnú odmenu. Pretože medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný zaplatil žalobcovi
odmenu za mesiace marec 2021 až máj 2021 v prípade Zmluvy I. a za mesiace marec 2021 až jún
2021 v prípade Zmluvy II., súd prvej inštancie vyhodnotil ako irelevantné skutkové tvrdenia a námietky
žalovaného, že žalobca nevykonával riadne svoju činnosť podľa zmlúv v období pred júnom 2021, resp.

ešte v období pred uzavretím zmlúv.

7. Súd prvej inštancie uplatnený nárok zo Zmluvy I. z časového hľadiska rozdelil na dve obdobia,
keď medzi stranami nebolo sporné, že žalobca od júla 2021 až do februára 2022 činnosti podľa
Zmluvy I. nevykonával, len vystavoval faktúry na uplatnenie fixnej odmeny a sporné medzi stranami

bolo, či žalobca vykonával činnosti podľa tejto zmluvy ešte v mesiaci jún 2021. Žalobca tvrdil, že
činnosti riadne vykonal a preložil faktúru za mesiac jún 2021 a aj „Potvrdenie mandanta o činnosti
mandatára“, vyhotovené žalobcom, ktoré však už žalovaný odmietol podpísať. Žalovaný v priebehu
celého sporu tvrdil, že žalobca už činnosti podľa Zmluvy I. v mesiaci jún 2021 nevykonával. Keďže
žalovaný namietol skutkové tvrdenia žalobcu, žalobca musel svoje tvrdenia preukázať, zaťažovalo ho

teda dôkazné bremeno. Žalobca však okrem nepodpísaného potvrdenia žiaden iný dôkaz nepredložil.
Súd prvej inštancie preto tvrdenia žalobcu, že činnosť podľa Zmluvy I. vykonával aj v mesiaci jún 2021
nepovažoval za preukázané, pričom tiež zdôraznil, že v konečnom dôsledku nebolo pre súd podstatné,
či v rámci zmluvného vzťahu medzi stranami bola alebo nebola dohodnutá povinnosť žalobcu predkladaťžalovanému nejaké reporty alebo hmotné výsledky jeho činnosti, avšak pokiaľ chcel byť žalobca v tomto
spore úspešný a uniesť dôkazné bremeno, musel preukázať, že činnosť podľa Zmluvy I. riadne vykonal,
t.j. nejaký dôkaz o svojej činnosti predložiť musel.

8. Súd prvej inštancie vo vzťahu k Zmluve II. konštatoval, že žalobca v úkone zmeny žaloby zo dňa
22.07.2022, ani vo výpovedi konateľa žalobcu na pojednávaní nekonkretizoval, ktoré činnosti kedy
vykonával a neuviedol ani žiadne skutkové tvrdenia, že by tieto činnosti bol vykonával, ale naopak sám
žalobca tvrdil, že činnosti pre žalovaného nevykonával a to pre prekážku na strane žalovaného.

9. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že pokiaľ žalovaný (poznámka odvolacieho súdu: správne malo
byť v napadnutom rozhodnutí „žalobca“) nevykonával v rozhodnom období žiadnu činnosť mandatára
podľa zmluvy, nemá nárok na (fixnú) odmenu podľa mandátnej zmluvy. Nepostačuje jeho presvedčenie,
že zmluva trvala a že vystavoval faktúry. To samozrejme nevylučuje jeho prípadné iné nároky, ktoré
mu v súvislosti so zmluvným vzťahom so žalobcom (poznámka odvolacieho súdu: správne malo byť v

napadnutom rozhodnutí „žalovaným“) mohli vzniknúť. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že pokiaľ
žalobca činnosť nevykonával (a nevznikol mu tak nárok na odmenu, ktorá bola premetom sporu), nebolo
potrebné sa v spore ani zaoberať tým, či zmluva v čase vystavenia faktúr stále trvala, t.j. nebolo potrebné
skúmať platnosť odstúpenia zo strany žalovaného zo dňa 29.09.2021. Vzhľadom na uvedené súd prvej
inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.

10. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným v jeho podaní
zo dňa 30.09.2022, doručenom dňa 05.10.2022 a tiež dôkazy navrhnuté žalobcom v jeho podaní zo
dňa 23.11.2022, keďže uplatnil sudcovskú koncentráciu a na uvedené dôkazy neprihliadol. Súd prvej
inštancie poukázal na to, že na prvom pojednávaní vo veci, ktoré sa konalo dňa 13.09.2022 bola stranám

poskytnutá lehota 14 dní na návrhy na doplnenie dokazovania, žalovanému bola potom táto lehota
predĺžená až do 30.09.2022 a dôkazné návrhy boli doručené v oboch prípadoch až po uplynutí sudcom
stanovenej lehoty.

11. Súd prvej inštancie priznal žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, náhradu trov konania proti

žalobcovi v plnom rozsahu.

12. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie
z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
306.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18.000,- Eur od 21.07.2021 do
zaplatenia, zo sumy 18.000,- Eur od 11.08.2021 do zaplatenia, zo sumy 90.000,- Eur od 21.12.2021 do
zaplatenia, zo sumy 72.000,- Eur od 11.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 36.000,- Eur od 21.01.2022 do
zaplatenia, zo sumy 72.000,- Eur od 21.03.2022 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených

s uplatnením pohľadávok vo výške 240,- Eura priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, alternatívne aby rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Žalobca v odvolaní považoval odôvodnenie nevykonania ním navrhnutých dôkazov podaním zo dňa

23.11.2022 za nesprávne. Žalobca si je vedomý, že stranám bola na prvom pojednávaní poskytnutá
sudcovská 14-dňová lehota. Žalobca tak aj urobil a dňa 27.09.2022 doručil súdu prvej inštancie písomné
vyjadrenie s ďalšími dôkazmi a zároveň upozornil na to, že medzi stranami boli vytvorené nerovnovážne
podmienky, keď žalovanému bola lehota predĺžená do 30.09.2023, pričom žalovaný už predtým vecne
nereagoval na vyjadrenie žalobcu k odporu, ani na zmenu žaloby. Žalovaný (poznámka odvolacieho

súdu: správne malo byť v odvolaní „žalobca“) dňa 23.11.2022 doručil súdu prvej inštancie písomné
vyjadrenieapredložilďalšiedôkazy,ktoréboliibareakciounaskutkovétvrdeniažalovanéhoprednesené
po stanovenej (predĺženej) lehote, t.j. jednalo sa o dôkazy opaku. Dôkazom č. 24 žalobca reagoval na
časť ad 1/ a dôkazmi č. 25 a č. 26 na časť ad 4/ vyjadrenia zo dňa 30.09.2022. Všetky boli predložené 6dní pred termínom pojednávania, žalobca ich v rovnaký deň doručil aj právnemu zástupcovi žalovaného,
vykonanie dôkazov nevyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov
súdu,apretonanesúdprvejinštanciejednoznačnemalprihliadnuť.Žalobcanepopiera,žepredmetnými

dôkazmi disponoval po celý čas sporu, ale so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania nemalo
zmysel predkladať ich skôr. Podstatné sú v tejto súvislosti hlavne dôkazy č. 25 a č. 26, ktoré majú
preukazovať, že žalobca v júni 2021 vykonával činnosť podľa Zmluvy I.. Na pojednávaní konanom
dňa 13.09.2022 sa táto skutočnosť stala nespornou (viď vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaného „v
mesiaci júl až september žalobca nevykonával žiadnu činnosť“), takže žalobca by predkladaním týchto

dôkazov iba zbytočne zahlcoval súdny spis. Žalobca predmetné dôkazy predložil potom, ako žalovaný
začal v časti ad 4/ vyjadrenia zo dňa 30.09.2022 zase tvrdiť, od čoho už raz upustil, že „žalobca skutočne
nevykonával činnosti, na ktoré sa v oboch mandátnych zmluvách zaviazal.“. Navyše dôkaz č. 26 by
žalobca mohol predložiť až po výsluchu svedkyne A. B. za účelom spochybnenia jej hodnovernosti,
ak by ohľadom tejto skutočnosti nehovorila pravdu. Žalobca tak urobil s predstihom s ohľadom na súd
prvej inštancie a žalovaného, aby pojednávanie konané dňa 29.11.2022 nemuselo byť odročené iba za

účelom oboznámenia sa s týmto dôkazom.

14. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so skutkovým zistením súdu prvej inštancie, že by nepreukázal
vykonávanie činnosti podľa Zmluvy I. za mesiac jún 2021. Toto bolo jednoznačne preukázané aj inými
dôkazmi, ktoré súd prvej inštancie očividne prehliadol. V prvom rade tu boli zhodné tvrdenia strán,

z ktorých mal súd prvej inštancie vychádzať. Právna zástupkyňa žalovaného totiž na pojednávaní dňa
13.09.2022 výslovne uviedla, že „po troch mesiacoch sa začali prejavovať výsledky práce žalobcu.
Žalovanému začala hroziť škoda a bolo ohrozené dobré meno žalobcu. Nie je pravdou, že zo strany
žalovaného neboli prezentované žiadne výhrady. Predseda predstavenstva s konateľmi žalobcu tieto
výhrady komunikoval. Po štyroch mesiacoch už v ďalšom konaní nebolo možné pokračovať. Je pravda,

že odstúpenie od zmluvy bolo až v septembri 2021. V mesiacoch júl až september žalobca nevykonával
žiadnu činnosť.“. Nakoľko Zmluva I. bola uzavretá dňa 01.03.2021, obdobie „po troch mesiacoch“, kedy
vraj mali byť zo strany žalovaného komunikované nejaké výhrady k činnosti žalobcu, jednoznačne spadá
do júna 2021, teda vtedy ešte žalobca činnosť vykonával. V plnení Zmluvy I. sa nepokračovalo až „po
štyroch mesiacoch“, t.j. po júni 2021. No a z poslednej citovanej vety už naozaj nemožno mať žiadne

pochybnosti o tom, že žalobca činnosť podľa Zmluvy I. v júni 2021 vykonával. Žalobca poukazuje aj
na výpoveď člena predstavenstva žalovaného Ing. Lukáša Grofčíka, ktorý na otázku, či boli výpadky
v zásobách aj „počas mesiacov máj až jún“, odpovedal „nespomínam si“. Veď predsa ak by žalobca
činnosť v júni 2021 už nevykonával, nepochybne by odpoveď na predmetnú otázku bola, že činnosť
vykonávaná nebola. Rovnako svedok C. D. priznal, že žalobca v júni 2021 vykonával činnosť: „Na otázku

právnej zástupkyne žalovaného, ako ste vnímali vzťah žalobcu a žalovaného najmä v júni 2021, čo bolo
spúšťačom ukončenia spolupráce, svedok udáva: Nesmerovalo to tam, kde malo, neboli vyrokované
žiadnebonusovéschémy.Hovorilosaajonejakýchanalýzach,jasomichnevidel.Čosatýkaskladových
zásob, podľa mňa stanovenie určitej hodnoty skladových zásob ako cieľa nereflektuje nárast firmy a ani
sezónnosť.“. Svedok teda spochybňuje výlučne kvalitu činnosti žalobcu, ale nie samotné vykonávanie

činnosti ako také.

15. Žalobca k nesprávnym skutkovým zistenia poukázal aj na to, že dôkazom v zmysle § 195 CSP je aj
výsluch konateľa žalobcu Ing. Ladislava Božika, ktorý opakovane potvrdil, že žalobca činnosť v júni 2021
vykonával, keď okrem iného uviedol, že ku koncu júna boli zásoby znížené cca o 5 miliónov, že v júni

stihli len niekoľko rokovaní, že ku koncu júna bol nárast predaja o vyše 50 % a že v júni boli historicky
najnižšie výpadky. Skutkové tvrdenia z výpovede konateľa žalobcu neboli žalovaným kvalifikovane
popreté, v dôsledku čoho sa obligatórne považujú za nesporné. Aj keď prevažná komunikácia medzi
stranami sporu prebiehala medzi Ing. Ladislavom Božikom za žalobcu a Mgr. Milanom Vrúbeľom za
žalovaného, ani Mgr. Vrúbeľ, ktorý vypovedal hneď po Ing. Božikovi, nič z jeho výpovede nepoprel.

16. Žalobca k nesprávnym skutkovým zisteniam poukázal tie na to, že svedkyňa A. B. na otázku sudcu
potvrdila,žežalobcabolnastretnutísobchodnýmpartneromRECORDATISKs.r.o.anaotázkužalobcu,
či sa toto stretnutie mohlo konať v júni 2021, odpovedala: „môže byť, áno ... 6.6.2021.“. V neposlednom
rade žalobca poukazuje na dôkazy č. 25 a č. 26, ktoré predložil v rámci vyjadrenia zo dňa 23.11.2021,

na ktoré súd prvej inštancie (nesprávne) neprihliadol. Aj keby neprihliadnutie na dôkazy bolo správne,
obsah komunikácie zo dňa 07.07.2021 (dôkaz č. 25) žalobca preukázal výpoveďou Ing. Božika a jej
nepopretím Mgr. Vrúbeľom. Jednanie žalobcu s obchodným partnerom žalovaného v júni 2021 (dôkaz
č. 26) bolo zase preukázané výpoveďou svedkyne B.. Z vymenovaných dôkazov je zrejmé, že žalobcabez akýchkoľvek pochybností preukázal, že v júni 2021 ešte vykonával činnosť podľa Zmluvy I, a preto
uplatnený nárok bol dôvodný prinajmenšom čo do sumy 18.000,- Eur s príslušnými úrokmi z omeškania
a paušálnou náhradou nákladov spojenou s uplatnením tejto pohľadávky.

17. Žalobca ďalej v odvolaní konštatuje, že podstata právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
je v ods. 18 napadnutého rozhodnutia, kde tento s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 15.03.2005, sp. zn. 32Odo/1056/2004 dospel k záveru, že keď žalobca ako mandatár
v mesiacoch júl 2021 až február 2022 dohodnutú činnosť nevykonal, hoci aj pre okolnosti na strane

žalovaného, nemá nárok na odplatu. Žalobca akceptuje, že bolo na súde prvej inštancie, ako vec
právne posúdi. Ale už keď bol súd prvej inštancie toho názoru, že na vec sa vzťahuje predmetný
rozsudok, na ktorý žalovaný v rámci svojej obrany ani nepoukazoval, mohol (a zrejme aj mal) to súd
prvej inštancie aspoň uviesť vo svojom predbežnom právnom posúdení. Takto strany sporu väčšinu
konania argumentovali zbytočne k otázkam, ktoré súd prvej inštancie nakoniec ani nepovažoval za
podstatné. Žalobca by bol súdu prvej inštancie právne argumentoval, že predmetný rozsudok nie je

na tunajšie konanie aplikovateľný a v skutočnosti judikatúra súdov v obdobných prípadoch, ako bola
prejednávaná vec, je iná. Následne žalobca v odvolaní cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
32Odo/303/2005, Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 1204/12 s tým, že aktuálnosť záverov
rozhodnutia sp. zn. 32Odo/303/2005 bola potvrdená aj neskoršou judikatúrou (sp. zn. 23Cdo/3992/2011,
sp. zn. 23Cdo/3693/2018), poukazuje na rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 31.12.2013,

sp. zn. 3Cb/79/2013, rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 19.02.2016, sp. zn. 10Cb/305/2014,
rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 17.04.2015, sp. zn. 19Cb/2010/2014, rozsudok Krajského súdu
v Žiline zo dňa 25.11.2015, sp. zn. 13Cob/98/2015 a rovnako rozsudok Krajského súdu v Žiline zo
dňa 26.10.2016, sp. zn. 13Cob/99/2016. Pre úplnosť žalobca poukázal aj na stanovisko predsedníctva
Slovenskej advokátskej komory, ktoré bolo uverejnené v Bulletine slovenskej advokácie č. 11/2019.

Podľa žalobcu súd prvej inštancie v pomeroch prejednávanej veci nespochybnil, že žalobca činnosť
v mesiacoch marec až máj 2021 podľa Zmluvy I. a marec až jún 2021 podľa Zmluvy II. vykonával, aj
s ohľadom na to, že žalovaný zaplatil žalobcovi odmenu za tieto mesiace. Teda súd prvej inštancie mal
preukázané, že žalobca v rámci plnenia predmetu Zmluvy I. a Zmluvy II. svoju činnosť vykonával. Za
takto zisteného skutkového stavu je právne posúdenie veci, že žalobca má nárok na odmenu iba za

tie mesiace, v ktorých činnosť vykonával, nesprávne. Činnosť žalobcu totiž nebola koncentrovaná do
konkrétnych časových období, ani v Zmluve I. a Zmluve II. nebolo dohodnuté, že by nárok žalobcu na
odmenu vznikol iba za mesiace, v ktorých vykonával svoju činnosť. Práve naopak, v bodoch 2 a 3 prílohy
č. 1 Zmluvy I .a bode 2 prílohy č. 1 Zmluvy II. bolo výslovne dohodnuté, že žalobca mal nárok na fixnú
(paušálnu) odmenu za každý kalendárny mesiac ich trvania. Za týchto podmienok, rešpektujúc ustálenú

judikatúru, bol uplatnený nárok v celom rozsahu dôvodný.

18. Podľa žalobcu súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím poprel jednu zo základných zásad CSP,
a to aby bol spor rozhodnutý spravodlivo. Ale keď Zmluva I. a Zmluva II. boli uzavreté na dobu určitú
bez možnosti výpovede, nie je nič spravodlivé na tom, keď žalovaný sa môže svojho záväzku zbaviť tak

jednoducho, že znemožní žalobcovi vykonávať dohodnutú činnosť a od zmlúv neplatne odstúpi. Ak by
sa mal ujať tento právny názor, tak v právnych vzťahoch vznikne chaos a uzatváranie zmlúv na dobu
určitú stratí svoje opodstatnenie.

19. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že odôvodnenie súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalobca

nevykonával v rozhodnom období žiadnu činnosť mandatára podľa zmluvy, nemá nárok na (fixnú)
odmenu podľa mandátnej zmluvy, nepostačuje jeho presvedčenie, že zmluva trvala a že vystavoval
faktúry, to samozrejme nevylučuje jeho prípadné iné nároky, ktoré mu v súvislosti so zmluvným vzťahom
so žalovaným mohli vzniknúť, žalobca chápe tak, že súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca
môže mať eventuálne voči žalovanému nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku, ale keďže

žalobou bol uplatnený zmluvný nárok, tak náhradou škody sa nezaoberal. Napadnuté rozhodnutie je
týmto v rozpore s ustálenou judikatúrou, v zmysle ktorej náležitosťou žaloby nie je právna kvalifikácia
uplatneného nároku, pričom žalobca cituje z rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/196/2009, sp. zn. 6Cdo/149/2011,
sp. zn. 2Cdo/174/2018, sp. zn. I. ÚS 122/2012, sp. zn. 32Odo/160/2002, sp. zn. 32Odo/385/2005,
sp. zn. 32Cdo/4778/2010. Žalobca potom poukazuje na to, že bol v rámci svojej povinnosti pravdivo

a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti povinný vymedziť v žalobe jej skutkový obsah tak, aby bol
uplatnený nárok dostatočne určitý a nezameniteľný natoľko, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade
má súd rozhodnúť, čo si aj žalobca splnil. Žalobca predstavil aj svoju právnu kvalifikáciu žaloby, t. j.
že sa jednalo o odmenu mandatára podľa Zmluvy I. a Zmluvy II.. Bez ohľadu na to ale bolo výlučneúlohou súdu prvej inštancie, aby uplatnený nárok podradil pod konkrétne zákonné ustanovenie. Pritom
či už by súd prvej inštancie posúdil uplatnený nárok ako zmluvné plnenie alebo náhradu škody, ako
to výslovne uviedol v odseku 24 napadnutého rozhodnutia, skutkový stav by sa ani v jednom prípade

nezmenil. Jediný rozdiel medzi tým, o ktorý z týchto právnych dôvodov by sa malo jednať, by bol
výlučne v právnom posúdení veci súdom. Ak by teda malo byť právne posúdenie veci súdom napádané
v predchádzajúcej časti tohto odvolania správne, napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože
súdprvejinštanciesavôbecnezaoberalalternatívnymprávnymdôvodom(náhradouškody),oktoromsa
pritom sám súd prvej inštancie zmienil v napadnutom rozhodnutí. Žalobca na podporu správnosti svojej

argumentácie, poukazuje zase na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.01.2006, sp.
zn. 32Odo/303/2005.

20. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil. Podľa žalovaného nie je možné stotožniť sa s tvrdeniami žalobcu v odvolaní,
že žalovaný nárok je tzv. paušálnym typom odmeny a tento mu prináleží bez ohľadu na skutočnosť, či

vykonával činnosti podľa uzatvorených zmlúv počas každého mesiaca ich trvania. Podľa žalovaného
žalobca vykladá ustanovenia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi v rozpore s dikciou predmetných
zmlúv a v rozpore so zákonom. Ako vyplýva zo zmlúv uzavretých medzi stranami sporu dňa 01.03.2021
nárok na odplatu bol podmienený výkonom činností, ktoré boli v zmluvách taxatívnym spôsobom
vymedzené a ktoré mali smerovať k zmluvne dohodnutému výsledku v podobe zníženia skladových

zásob za súčasného zvýšenia ziskovosti žalovaného. Dojednaný typ odmeny teda nie je možné
považovať za paušálny, na ktorý vznikne nárok bez ohľadu na to, či dodávateľ nejaké činnosti/
služby dodá alebo nie. Bez činnosti žalobcu nemohol nastať želateľný výsledok ako následok činnosti
žalobcu.Vpriebehukonaniabolojednoznačnýmspôsobompreukázané,žežalobcačinnostivymedzené
v zmluvách nie že nevykonával riadne, ale nevykonával vôbec, a teda mu ani nemohol vzniknúť nárok

na plnenie. Rovnako je potrebné poukázať na to, že pokiaľ žalobca vyvíjal nejakú aktivitu v období z pred
mesiaca júl 2021, túto nie je možné považovať za výkon činnosti v zmysle uzavretých zmlúv. Pokiaľ bolo
v zmluvách jednoznačným spôsobom vymedzené, aké činnosti má žalobca pre žalovaného vykonávať,
je zrejmé, že takéto činnosti musia byť poskytované riadnym spôsobom tak, aby prostredníctvom nich
nastal zmluvne predpokladaný výsledok. Ako žalovaný v priebehu konania preukázal „činnosti“ žalobcu

nielenže nenapĺňali zmluvne dojednané parametre, ale činnosťami, ktoré poskytoval bezprostredne pred
vznikom predmetného zmluvného vzťahu dokonca žalobca spôsobil žalovanému ujmu.

21. Podľa žalovaného je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že v konaní bolo nesporné, že žalobca vykonával
činnosť v mesiaci jún 2021. Žalovaný túto skutočnosť v priebehu celého konania popieral, keďže

neustále tvrdil a na tomto aj trvá, že žalobca jednoducho od počiatku trvania zmluvného vzťahu
nevykonával činnosť, ktorú v zmysle vykonávať mal a ktorá bola od neho v zmysle zmluvy za dohodnutú
odmenu očakávaná, toto vyplynulo tak z výpovede predsedu predstavenstva Mgr. Milana Vrúbela, ako
aj ostatných svedkov E. F., C. D. a A. B.. Žalobca bol povinný v zmysle mandátnych zmlúv vykonávať
pre žalovaného systematickú činnosť, avšak žiadnu činnosť smerujúcu k tomuto výsledku nevykonával.

Jednoducho samotnú účasť žalobcu na niekoľkých stretnutiach s obchodnými partnermi bez ďalšieho
nemožno považovať za činnosť, ktorú bol povinný v zmysle mandátnych zmlúv vykonávať. Podľa
žalovaného výklad zmluvne dohodnutých podmienok pre vznik nároku je úplne jednoznačný a vyžaduje
sústavnú činnosť smerujúcu ku dosiahnutiu cieľov a nie pasívne čakanie na prácu bez činnosti.

22.Podľažalovanéhoniejemožnésúhlasiťanisúdajnouparaleloumedzipaušálnouodmenouadvokáta
a dojednanou zmluvnou odmenou žalobcu. Advokátovi vznikne nárok na paušálnu odmenu aj v mesiaci,
v ktorom žiadne právne služby neposkytol, pričom však bol pripravený tieto poskytnúť v prípade pokynu
klienta, t. j. advokát disponuje dostatočným vlastným materiálnym a personálnym vybavením, aby bol
vprípadepotrebyklientaoprávnenýmukedykoľvekprávnuslužbukvalifikovaneposkytnúť.Žalobcavšak

nie je advokát a nie je možné aplikovať ustanovenia vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov na
daný zmluvný vzťah, a to ani analogicky, ale najmä, medzi zmluvnými stranami sa jednalo nie o pasívne
čakanie žalobcu, či náhodou žalovaný nepotrebuje jeho služby, ale o aktívnu činnosť smerujúcu
k dosiahnutiu želateľného výsledku. V prejednávanej veci bolo medzi stranami dohodnuté, že žalobca
je povinný vykonávať zmluvne vymedzené činnosti, a to v kvalite a spôsobom, aby nastal požadovaný

a zmluvne dohodnutý následok v podobe zníženia zásob a zvýšenia ziskovosti žalovaného. Žalobca
si však nesplnil svoje povinnosti z uzavretých zmlúv ani z časti, nevykonával činnosti, ktoré vykonávať
mal a nedosiahol výsledok, ktorý mal byť prostredníctvom týchto činností dosiahnutý. Uplatnený nárok
je preto v celom rozsahu nedôvodný.23. Žalobca v odvolacej replike, ako aj následnom vyjadrení k odvolacej duplike žalovaného, rozvinul
svoju odvolaciu argumentáciu a pretože podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody a dôkazy

na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania a pretože
novoty v odvolacom konaní možno použiť za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 366 CSP
len v odvolaní, zhrnutie tvrdení a argumentov uvedených žalobcom v odvolacej replike a vo vyjadrení
k odvolacej duplike žalovaného odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.

24. Žalovaný v odvolacej duplike rozvinul argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu a pretože
podľa § 373 ods. 4 CSP platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany,
ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366
najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, zhrnutie tvrdení a argumentov uvedených žalovaným
v odvolacej duplike odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.

25. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom
odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd
pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 07.12.2023,
keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej

stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici a elektronickými prostriedkami aj zástupcovi žalobcu, ktorý
o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozhodnutia požiadal (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1,
3 CSP).

26. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

27.Zobsahuspisusúduprvejinštancievyplýva,žedňa01.03.2021žalovanýakoobjednávateľažalobca
ako dodávateľ uzavreli v písomnej forme Mandátnu zmluvu (ďalej aj len „Zmluva I.“).
Článok 3. Zmluvy I. upravoval Predmet zmluvy tak, že:

- podľa čl. 3. ods. 3.1. sa zmluvné strany dohodli, že dodávateľ bude pre objednávateľa vykonávať
činnosť v nasledovných projektoch:
3.1.1 Revidovanie skladových zásob (článok 4. tejto zmluvy),
3.1.2. Optimalizácia COGS - cost of goods sold (článok 5. tejto zmluvy).
- podľa čl. 3. ods. 3.2. dodávateľ má voči objednávateľovi za výkon činnosti podľa tejto zmluvy nárok na

fixnú odmenu, ktorá je dohodnutá v prílohe č. 1 tejto zmluvy.
- podľa čl. 3. ods. 3.3. okrem fixnej odmeny má dodávateľ nárok tiež na variabilnú odmenu v závislosti
na úspešnosti plnenia jednotlivých projektov (success fee), ktorá je dohodnutá v prílohe č. 2 tejto
zmluvy. Variabilná odmena sa vypláca vždy po skončení účtovného roku, nakoľko jej výška závisí od
hospodárskych výsledkov objednávateľa z príslušný účtovný rok.

- podľa čl. 3. ods. 3.4. odmena dodávateľa je dohodnutá bez dane z pridanej hodnoty. Ak sa dodávateľ
v priebehu plnenia tejto zmluvy stane platcom dane z pridanej hodnoty, jeho odmena sa zvýši o túto daň
vo výške podľa právnych predpisov účinných v čase vzniku zdaniteľného plnenia.

28. Príloha č. 1 Zmluvy I. upravovala Fixnú odmenu (článok 3 ods. 3.2. tejto zmluvy) tak, že:

- podľa bodu 1. dodávateľ má za výkon činnosti podľa tejto zmluvy voči objednávateľovi nárok na fixnú
odmenu podľa bodov 2. a 3. tejto prílohy.
- Podľa bodu 2. fixná odmena za činnosť podľa článku 4. – Revidovanie skladových zásob je dohodnutá
vo výške 7.500,- Eur za každý kalendárny mesiac trvania tejto zmluvy.
- Podľa bodu 3 fixná odmena za činnosť podľa článku 5. – Optimalizácia COGS je dohodnutá vo výške

7.500,- Eur za každý kalendárny mesiac trvania tejto zmluvy.

29. Dňa 01.03.2021 žalovaný ako objednávateľ a žalobca ako dodávateľ uzavreli v písomnej forme aj
ďalšiu Mandátnu zmluvu (ďalej aj len „Zmluva II.“).
Článok 3. Zmluvy II. upravoval Predmet zmluvy tak, že:

- podľa čl. 3. ods. 3.1. sa zmluvné strany dohodli, že dodávateľ bude pre objednávateľa vykonávať
činnosť projekte – Revidovanie hrubého zisku produktov značky PLUS.
- podľa čl. 3. ods. 3.2. dodávateľ má voči objednávateľovi za výkon činnosti podľa tejto zmluvy nárok na
fixnú odmenu, ktorá je dohodnutá v prílohe č. 1 tejto zmluvy.- podľa čl. 3. ods. 3.3. okrem fixnej odmeny má dodávateľ nárok tiež na variabilnú odmenu v závislosti
na úspešnosti plnenia jednotlivých projektov (success fee), ktorá je dohodnutá v prílohe č. 2 tejto
zmluvy. Variabilná odmena sa vypláca vždy po skončení účtovného roku, nakoľko jej výška závisí od

hospodárskych výsledkov objednávateľa z príslušný účtovný rok.
- podľa čl. 3. ods. 3.6. odmena dodávateľa je dohodnutá bez dane z pridanej hodnoty. Ak sa dodávateľ
v priebehu plnenia tejto zmluvy stane platcom dane z pridanej hodnoty, jeho odmena sa zvýši o túto daň
vo výške podľa právnych predpisov účinných v čase vzniku zdaniteľného plnenia.

30. Príloha č. 1 Zmluvy II. upravovala Fixnú odmenu (článok 3 ods. 3.2. tejto zmluvy) tak, že:
- podľa bodu 1. dodávateľ má za výkon činnosti podľa tejto zmluvy voči objednávateľovi nárok na fixnú
odmenu podľa bodu 2. tejto prílohy.
- podľa bodu 2. fixná odmena za činnosť podľa tejto zmluvy je dohodnutá vo výške 15.000,- Eur za každý
kalendárny mesiac trvania tejto zmluvy.

31. Podľa § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre
mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v
mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.

32. Podľa § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi

nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla
očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú
mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok.

33. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených

žalobcom v odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobu žalobcu zamietol
a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil porušenie práva na spravodlivý proces, nezistil
inú vadu konania a nezistil ani vady procesných podmienok.

34. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie podaného odvolania dopĺňa ďalšie dôvody, pričom
vyhodnocuje iba tie námietky a argumenty, ktoré majú význam pre rozhodnutie (napr. Nález Ústavného

súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005).

35. Žalobca v odvolaní s poukazom na čl. 2 ods. 1, 2 CSP súdu prvej inštancie vytýkal, že stranám
mohol a zrejme aj mal aspoň uviesť v predbežnom právnom posúdení, že sa na vec vzťahuje rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/1056/2004 zo dňa 15.03.2005 a žalobca by bol súdu

prvej inštancie právne argumentoval, že predmetné rozhodnutie nie je na súdenú vec aplikovateľné
a v skutočnosti judikatúra súdov v obdobných prípadoch je iná a rešpektujúc túto ustálenú judikatúru, a to
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/303/2005, ktorého aktuálnosť záverov bola potvrdená
aj neskoršou judikatúrou (sp. zn. 23Cdo/3992/2011, sp. zn. 23Cdo/3693/2018), rozsudok Okresného
súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3Cb/79/2013 zo dňa 31.12.2013, rozsudky Okresného súdu Žilina sp. zn.

10Cb/305/2014 zo dňa 19.02.2016 a sp. zn. 19Cb/2010/2014 zo dňa 17.04.2015 a rozsudky Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/98/2015 zo dňa 25.11.2015 a sp. zn. 13Cob/99/2016 zo dňa 26.10.2016,
bol uplatnený nárok v celom rozsahu dôvodný, keďže v bode 2. a 3. prílohy č. 1 Zmluvy I. a v bode 2.
prílohy č. 1 Zmluvy II. bolo výslovne dohodnuté, že žalobca mal nárok na fixnú (paušálnu) odmenu za
každý kalendárny mesiac ich trvania.

36. Civilný sporový poriadok v čl. 2 ods. 1, 2 upravuje princíp právnej istoty, a to tak, že ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty, pričom právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych

autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Zároveň Civilný sporový poriadok v čl. 2 ods. 3 upravuje, že
ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,
každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.37. V systéme všeobecného súdnictva Slovenskej republiky najvyššou súdnou autoritou je Najvyšší
súd Slovenskej republiky, ktorého ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v jeho

stanoviskách alebo rozhodnutiach, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú
opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj
v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto

názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 06.03.2017, sp.
zn. 3Cdo/6/2017). S prihliadnutím na čl. 3 CSP, v zmysle ktorého každé ustanovenie tohto zákona
je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na
ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú
prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené, do pojmu ustálená rozhodovacia

prax dovolacieho súdu, t.j. Najvyššieho súdu SR, treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskeho dvora, avšak rozhodnutia
súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, pod tento pojem
nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.10.2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017). Pod ustálenú
rozhodovaciu prax, v súlade s ktorou by malo byť v tejto súdenej veci rozhodované, tak rozhodnutia

súdov Českej republiky nepatria. Skutočnosť, že v civilnom sporovom konaní vedenom podľa zákona č.
160/2015 Z.z. slovenské súdy majú rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho
súdu SR, Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie,
však neznamená, že pri interpretácii práva a aplikovaní zákonov v totožnej právnej otázke nemôžu
súdy Slovenskej republiky dospieť k rovnakým právnym názorom a záverom ako dospeli aj súdy

Českej republiky. Naopak, ak súdy Slovenskej republiky, hoci aj pri totožnej právnej úprave, dospejú pri
relevantnej právnej otázke k iným názorom a záverom ako súdy Českej republiky, nejde o odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe, ktorý by súdy Slovenskej republiky prípadne mali osobitne odôvodňovať
(§ 220 ods. 3 a § 393 ods. 3 CSP). V kontexte uvedeného a pre úplnosť veci odvolací súd tiež udáva, že
podustálenúrozhodovaciuprax,vsúladesktoroubymalobyťvtejtosúdenejvecirozhodované,nepatria

ani rozhodnutia ostatných odvolacích súdov Slovenskej republiky a súdov prvej inštancie Slovenskej
republiky.

38. V súdenej veci súd prvej inštancie v ods. 18 napadnutého rozhodnutia síce poukázal na právny názor
vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/1056/2004 zo dňa 15.03.2005,

ktorý bol prijatý za identickej úpravy ustanovenia § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, avšak tento
právny názor predstavoval len výklad ustanovenia § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka a súd prvej
inštancie spor medzi žalobcom a žalovaným právne posudzoval v konkrétnych okolnostiach súdenej
veci, a teda posudzoval ho podľa zmluvných dojednaní medzi žalobcom a žalovaným dohodnutých
v Zmluve I. a Zmluve II., pričom súd prvej inštancie bol toho názoru, že z oboch Zmlúv vyplývalo, že

nárok na fixnú odmenu vznikal žalobcovi za výkon činnosti podľa zmluvy, a preto súd prvej inštancie
skúmal a vyhodnocoval, či žalobca skutočne vykonal činnosť, ktorá bola predmetom Zmlúv a ktorej
riadne vykonanie zakladalo vznik nároku žalobcu na fixnú odmenu. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia §
571 ods. 2 Obchodného zákonníka, tak ako ho zaujal Najvyšší súd ČR v konštatovanom rozhodnutí
sp. zn. 32Odo/1056/2004 zo dňa 15.03.2005, odvolací súd je tiež toho právneho názoru, že zákonná

úprava je založená na tom, že mandatárovi vznikne nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť,
na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie, a teda ak
mandatár činnosť riadne nevykonal, nárok na odplatu nemá, pričom zákonná úprava nerozlišuje dôvody,
pre ktoré mandatár činnosť riadne nevykonal. Zároveň, keďže nejde o kogentné zákonné ustanovenie
definované v § 263 ods.1 Obchodného zákonníka a nejde ani o zákonné ustanovenie upravujúce

zmluvný typ mandátnej zmluvy alebo upravujúce povinnú písomnú formu právneho úkonu (§ 263 ods.
2 Obchodného zákonníka), zodpovedá princípu zmluvnej voľnosti, ak sa strany odchýlia od úpravy
obsiahnutej v ustanovení § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka pokiaľ ide o nárok mandatára na odmenu.

39. V súdenej veci sa žalobca ako dodávateľ, t.j. mandatár a žalovaný ako objednávateľ, t.j. mandant,

v pozícii zmluvných strán Zmluvy I. v čl. 3. ods. 3.2. dohodli, že žalobca má voči žalovanému za výkon
činnosti podľa tejto zmluvy nárok na fixnú odmenu, ktorá je dohodnutá v prílohe č. 1 tejto zmluvy a v bode
1. prílohy č. 1 sa strany dohodli, že žalobca má za výkon činnosti podľa tejto zmluvy voči žalovanému
nárok na fixnú odmenu podľa bodov 2. a 3. tejto prílohy, keď podľa bodu 2. fixná odmena za činnosťpodľa článku 4. – Revidovanie skladových zásob je dohodnutá vo výške 7.500,- Eur za každý mesiac
trvania tejto zmluvy a podľa bodu 3. fixná odmena za činnosť podľa článku 5. – Optimalizácia COGS
je dohodnutá vo výške 7.500,- Eur za každý kalendárny mesiac trvania tejto zmluvy. Obdobne v pozícii

zmluvných strán Zmluvy II. v čl. 3. ods. 3.2. strany dohodli, že žalobca má voči žalovanému za výkon
činnosti podľa tejto zmluvy nárok na fixnú odmenu, ktorá je dohodnutá v prílohe č. 1 tejto zmluvy a v bode
1. prílohy č. 1 sa strany dohodli, že žalobca má za výkon činnosti podľa tejto zmluvy voči žalovanému
nárok na fixnú odmenu podľa bodu 2. tejto prílohy, keď podľa bodu 2. fixná odmena za činnosť podľa
tejto zmluvy je dohodnutá vo výške 15.000,- Eur za každý kalendárny mesiac trvania tejto zmluvy.

40. Odvolací súd nesúhlasí so žalobcom, že na základe konštatovaných zmluvných dojednaní, žalobca
mal nárok na fixnú odmenu za každý mesiac trvania Zmlúv bez ohľadu na to, či v tom ktorom mesiaci
činnosť vykonal, resp. vykonával. Odvolací súd predovšetkým udáva, že v žalobe, vo vyjadrení k odporu
žalovaného a úkone zmeny žaloby, t.j. v písomných podaniach urobených žalobcom do nariadenia
prvého pojednávania, ako podstatné a rozhodujúce skutočnosti svojho nároku žalobca uvádzal, že ide

o fixnú odmenu v zmysle zmluvných dojednaní s tým, že žalovaný uhradil žalobcovi faktúry za jeho
činnosť za mesiace marec až máj 2021 podľa Zmluvy I. a za mesiace marec až jún 2021 podľa Zmluvy
II.. Zástupca žalobcu až na prvom pojednávaní vo veci samej, konanom na súde prvej inštancie dňa
13.09.2022, v rámci úvodného prednesu (§ 181 ods. 1 CSP) stotožnil pojem „fixná“ odmena s pojmom
„paušálna“ odmena, aj to nie v zmysle, že stačilo, aby žalobca činnosti vykonával žalobca len v určitom

období, t.j. napr. prvé tri, resp. štyri mesiace trvania zmluvy a zakladalo by to nárok žalobcu na odmenu
za každé ďalšie mesiace trvania zmluvy, keď žalobca si síce uplatňoval v konaní nárok na fixnú odmenu
aj za mesiace, o ktorých ani len netvrdil, že by činnosti podľa Zmlúv vykonával, avšak uplatňoval si
ho s tvrdením, že svoju činnosť objektívne plniť nemohol. Tvrdenie, že žalobca mal nárok na fixnú
odmenu za každý mesiac trvania Zmlúv bez ohľadu na to, či v tom ktorom mesiaci činnosť vykonal,

resp. vykonával, tak predstavuje novotu, ktorá ale podľa § 366 CSP nespĺňa podmienky pre použitie
v odvolaní.

41. V konaní na súde prvej inštancie pritom medzi stranami nikdy nebol spor o výklad zmluvných
ustanovení upravujúcich fixnú odmenu, pričom odvolací súd je v tejto otázke toho názoru, že ak v článku

3. ods. 3.2. Zmluvy I. a následne v bode 1. prílohy č. 1 Zmluvy I. a obdobne v článku 3. ods. 3.2. Zmluvy
II. a následne v bode 1. prílohy č. 1 Zmluvy II. strany dohodli, že žalobca má voči žalovanému nárok
na fixnú odmenu za výkon činnosti podľa zmluvy, nie je možné prijať názor žalobcu, že šlo o paušálnu
odmenu v zmysle, že nárok žalobcovi patrí za každý mesiac trvania zmluvy bez ohľadu na to, či činnosť
vykonáva. Je pravda, že v bode 2. a 3. prílohy č. 1 Zmluvy I. strany dohodli, že fixná odmena za činnosť

podľa článku 4. je dohodnutá vo výške 7.500,- Eur za každý kalendárny mesiac trvania tejto zmluvy
a fixná odmena za činnosť podľa článku 5. je dohodnutá vo výške 7.500,- Eur za každý kalendárny
mesiac trvania tejto zmluvy a obdobne v bode 2. prílohy č. 1 Zmluvy II. dohodli, že fixná odmena za
činnosť podľa tejto zmluvy je dohodnutá vo výške 15.000,- Eur za každý kalendárny mesiac trvania tejto
zmluvy, avšak šlo o dohodu strán o výške tejto fixnej odmeny, ktorú dohodu o výške mesačnej odmeny

nie je možné vykladať v rozpore s článkom 3. ods. 3.2. Zmlúv, ktorý upravoval, že žalobca má voči
žalovanému nárok na fixnú odmenu za výkon činnosti, ale dohodu o výške fixnej odmeny je potrebné
vykladať práve v kontexte článku 3. ods. 3.2. Zmlúv. Strany tak dohodli odmenu vo fixnej mesačnej
výške, ktorá odmena bola podľa článku 3. ods. 3.2 Zmlúv podmienená tým, že ide o odmenu „za výkon
činnosti podľa tejto zmluvy“, čo znamená, že od žalobcu sa vyžadovalo, aby v každom mesiaci trvania

Zmlúv pre žalovaného činnosť vykonal, a teda v súlade s § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka strany
dohodli odmenu za riadny výkon činnosti žalobcu ako mandatára za každý mesiac trvania Zmlúv.

42. Pokiaľ žalobca v odvolaní podporne poukazoval na paušálnu odmenu advokátov, ako správne
vo vyjadrení k odvolaniu poukázal žalovaný, v záväzkovom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným

založenom Zmluvou I. a Zmluvou II. sa vyžadoval aktívny prístup žalobcu, teda nie tzv. stav pripravenosti
žalobcu poskytovať žalovanému služby, tak ako je to pri nároku advokáta na dohodnutú paušálnu
odmenu. Nebol to teda žalovaný, ktorý mal vyžadovať od žalobcu vykonanie činnosti, ako je to pri
poskytovaní služieb advokáta, keď klient požaduje konkrétne úkony právnej služby, ale žalobca mal
zmluvne dohodnuté konkrétne činnosti, ktoré mal vykonávať na účelom dosiahnutia očakávaného

výsledku. Naviac, aj stanovisko predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, na ktoré žalobca
poukazoval, bolo dané za predpokladu, ak zmluva o poskytnutí právnych služieb nerieši otázku
odchýlne. V súdenej veci Zmluva I. a Zmluva II. nárok žalobcu na fixnú odmenu viazali na výkon činnosti
podľa zmlúv, pričom Zmluvy zároveň zaväzovali žalobcu na sústavnú činnosť za účelom dosiahnutiaočakávaného výsledku, ktorý bol definovaný v článku 4. ods. 4.1. a v článku 5. ods. 5.1. Zmluvy I.
a v článku 3. ods. 3.4. Zmluvy II. s tým, že v tejto súvislosti žalobcovi vznikal nárok na odmenu variabilnú.
Strany teda v Zmluvách nedohodli nárok žalobcu na odmenu „paušálnu“, t.j. jednotnú, univerzálnu,

všeobecnú bez ohľadu na výkon činnosti, ale dohodli nárok na odmenu „fixnú“, t.j. stálu, trvalú, pevnú
odmenu za výkon činnosti podľa Zmlúv za každý mesiac trvania zmluvy a odmenu fixnú dohodli ako
opozitum k odmene „variabilnej“, ktorá bola závislá od očakávaného výsledku. Napokon, samotný
žalobca vystavil pre žalovaného za mesiace máj až jún 2021 Potvrdenia mandanta o činnosti mandatára
tak podľa Zmluvy I., ako aj podľa Zmluvy II., z čoho je tiež potrebné usudzovať, že žalobca sa domáhal

nie odmeny „paušálnej“ bez ohľadu na výkon činnosti, ale sa domáhal v každom mesiaci trvania Zmlúv
odmeny za výkon činnosti vo fixne stanovenej výške.

43. Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe platí, že strany konania
nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia
je vecou súdu. Súčasne však podľa tejto ustálenej rozhodovacej praxe tiež platí, že strany ale musia

uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne
kvalifikoval a ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito
skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a
je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav
dopadajú.

44. V konkrétnych okolnostiach súdenej veci však tvrdenia žalobcu neumožňovali žalobou uplatnený
nárok subsumovať pod inú hmotnoprávnu úpravu, než titulom odmeny mandatára a najmä tvrdenia
žalobcu neumožňovali posúdiť žalobou uplatnený nárok titulom náhrady škody vo forme ušlého zisku.
Z tvrdení žalobcu totiž nebolo možné abstrahovať atribúty náhrady škody, t.j. porušenie povinnosti zo

záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.
Ztvrdenížalobcunebolomožnéprípadneabstrahovaťaniskutkovépodstatybezdôvodnéhoobohatenia,
keď ak by žalobca žalovanému plnenie poskytoval, šlo by o plnenie z právneho dôvodu, ktorým boli
uzavreté mandátne zmluvy, ktoré boli platnými právnymi úkonmi, pričom za obdobie od mesiaca júl 2021
žalobca ani len netvrdil, že by plnenie žalovanému poskytoval a o poskytovaní plnenia netvrdil ani po

úkonoch odstúpenia od Zmlúv. Rovnako z tvrdení žalobcu nebola zistiteľná ani iná skutočnosť uvedená
v zákone, ktorá by v rozsahu žalovanej peňažnej povinnosti mohla zakladať vznik záväzku žalovaného
protižalobcovi(§489Občianskehozákonníka).Preto,aktvrdeniažalobcuneumožňovalipodriadiťnárok
žalobcu pod iný právny dôvod než titulom odmeny mandatára, nemôže obstáť odvolacia argumentácia
žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné.

45. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 32Odo/303/2005
zo dňa 25.01.2006 s tým, že aj v tejto veci bola podaná žaloba titulom právneho dôvodu, ktorý sa javil
aj súdu prvej inštancie, pre úplnosť veci odvolací súd udáva, že tvrdenia o náhrade škody vo forme
ušlého zisku vo výške mesačnej paušálnej odmeny dohodnutej v mandátnej zmluve je možné podriadiť

pod nárok na paušálnu odmenu dohodnutú v mandátnej zmluve, avšak tvrdenia o paušálnej odmene
dohodnutej v mandátnej zmluve neumožňujú podriadiť nárok pod náhradu škody vo forme ušlého zisku,
keďže z týchto tvrdení nie je možné vyvodiť atribúty náhrady škody.

46. K námietke žalobcu v odvolaní, že napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie poprel jednu

zo základných zásad Civilného sporového poriadku, a to aby bol spor rozhodnutý spravodlivo, keď
podľa žalobcu nie je nič spravodlivé na tom, že žalovaný sa môže svojho záväzku zbaviť jednoducho
tak, že znemožní žalobcovi vykonávať dohodnutú činnosť a od zmlúv uzavretých na dobu určitú
neplatne odstúpi, odvolací súd udáva, že legitímne očakávania žalobcu v civilnom sporovom konaní
neznamenajú,žesúdvždymusíjehožalobevyhovieť.Súdyvkaždejjednotlivejvecirozhodujúvrozsahu

splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti tej strany konania, na ktorej podľa ustanovení
hmotného práva tieto povinnosti spočívajú. V súdenej veci súd prvej inštancie rozhodol v súlade so
zákonnou úpravou mandátnej zmluvy a v konkrétnych okolnostiach podľa zmluvných dojednaní strán,
pričom ak v jednotlivých mesiacoch žalobca činnosti podľa Zmlúv nevykonal, nemohol byť založený jeho
nárok titulom fixnej odmeny a keďže tvrdenia žalobcu neumožňovali podriadiť jeho nárok ani pod inú

hmotnoprávnu úpravu, súdy nemali na základe akého právneho dôvodu dospieť k záveru o dôvodnosti
žalobou uplatneného nároku na splnenie peňažnej povinnosti.47. Pokiaľ žalobca rozhodnutiu súdu prvej inštancie vytýkal, že nie je nič spravodlivé na tom, že
žalovaný sa môže svojho záväzku zbaviť jednoducho tak, že znemožní žalobcovi vykonávať dohodnutú
činnosť a od zmlúv uzavretých na dobu určitú neplatne odstúpi, odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie
v podanom odvolaní, resp. podľa § 365 ods. 3 CSP doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania,
keďže podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Zákonná povinnosť
uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí aj obsahovo vymedziť, prečo má za to, že je ten
ktorý odvolací dôvod naplnený, a teda musí uviesť konkrétnu odvolaciu argumentáciu pre ním tvrdené

dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Účelom odvolacieho konania je
totiž posúdenie vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie výlučne
v kontexte odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie a obsahovo vymedzí do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Zákonný imperatív vyjadrený v § 373 ods. 1 in fine CSP pritom neumožňuje
súdu vyzvať odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov a lehota na podanie odvolania neohraničuje
len samotné podanie odvolania, ale aj argumentáciu tvrdenej nesprávnosti rozhodnutia a konania,

ktoré mu predchádzalo. Nedostatok obsahového vymedzenia odvolania preto nepredstavuje vadu, na
odstránenie ktorej by mal súd odvolateľa vyzývať, ale vedie odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne. Žalobca síce rozhodnutiu súdu prvej inštancie vytýkal, že nie je nič
spravodlivé na tom, že žalovaný sa môže svojho záväzku zbaviť jednoducho tak, že znemožní žalobcovi
vykonávať dohodnutú činnosť a od zmlúv uzavretých na dobu určitú neplatne odstúpi, avšak odvolací

súd musí konštatovať, že v tomto kontexte žalobca neuviedol žiadnu takú odvolaciu argumentáciu, ktorá
by umožnila odvolaciemu súdu prieskum zistení a záverov súdu prvej inštancie, ktorý v tejto otázke
mal za to, že pokiaľ žalobca činnosť nevykonával, nebolo potrebné sa v spore ani zaoberať tým, či
zmluva v čase vystavenia faktúr stále trvala, t.j. nebolo potrebné skúmať platnosť odstúpenia od zmluvy
žalovaným dňa 29.09.2021.

48. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobou
uplatnený nárok na splnenie peňažnej povinnosti vo výške 306.000,- Eur s príslušenstvom subsumoval
pod nárok žalobcu ako mandatára na dohodnutú mesačnú odmenu vo fixnej výške za skutočné riadne
vykonané činnosti za každý jednotlivý mesiac trvania Zmluvy I. a Zmluvy II..

49. Žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie tiež vytýkal, že nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom
podaním zo dňa 23.11.2022, hoci boli predložené 6 dní pred termínom pojednávania, žalobca ich
v rovnaký deň doručil aj právnemu zástupcovi žalovaného, a teda vykonanie dôkazov nevyžadovalo
nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu prvej inštancie a dôkazy boli

iba reakciou na skutkové tvrdenia žalovaného prednesené vo vyjadrení zo dňa 30.09.2022.

50. Návrhmi na vykonanie dôkazov strana sporu plní svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazná povinnosť
strany sporu nadväzuje na povinnosť tvrdenia, keď povinnosť strán sporu označiť skutkové tvrdenia
dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, patrí k základným princípom

civilného sporového konania upraveným v článku 8 CSP. Pre civilné sporové konanie je pritom
charakteristické, že úspech v spore závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu.
Procesnú aktivitu strana realizuje uplatňovaním prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej
obrany, ktorými sú podľa § 149 CSP najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,
návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne

námietky.Prostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobranypodliehajúkoncentráciikonania,
a preto strany sú podľa § 153 ods. 1 CSP povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas, pričom prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako

koncentrácia zákonná, ktorá je pre súd a strany sporu obligatórna a ako koncentrácia sudcovská, ktorá
je v diskrečnej právomoci súdu. Sudcovská koncentrácia konania znamená, že súd nemusí prihliadnuť
na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, a teda
aplikácia sudcovskej koncentrácie závisí od konkrétnych okolností súdenej veci.

51. V súdenej veci sa podanou žalobou, v spojení s pripustenou zmenou žaloby, žalobca od žalovaného
domáhal splnenia peňažnej povinnosti vo výške 306.000,- Eur s príslušenstvom titulom odmeny
mandatára. Žaloba je v civilnom sporovom konaní tým procesným úkonom, ktorým sa podľa § 131
CSP uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva a doručením ktorého sapodľa § 156 CSP konanie začína. Zákonnou osobitnou náležitosťou žaloby podľa § 132 ods. 1 CSP,
popri pravdivom a úplnom opísaní rozhodujúcich skutočností, je aj označenie dôkazov na preukázanie
rozhodujúcich skutočností. Aby žalobca mohol splniť svoju dôkaznú povinnosť, musí predovšetkým

splniť povinnosť tvrdenia, čo zákonodarca vyjadril v ustanovení § 132 ods. 2 CSP tak, že opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.

52. Ako rozhodujúce skutočnosti žalobca v žalobe opísal uzavretie Zmluvy I. s tým, že citoval článok 3.
ods. 3.2., ods. 3.4. a body 2. a 3 prílohy č. 1 Zmluvy I. a uviedol, že žalovaný uhradil žalobcovi faktúry

za jeho činnosť za mesiace marec až máj 2021 a že žalovaný neuhradil žalobcovi faktúru č. 2021008
zo dňa 30.06.2021, pričom ako dôkazy žalobca v žalobe označil a spolu so žalobou predložil Zmluvu I.
s prílohami, faktúru č. 2021008 a predžalobnú výzvu z 20.09.2021.

53. Vo vyjadrení k odporu žalobca okrem iného uviedol tvrdenia, že predkladal žalovanému priebežne
podrobný prehľad svojej činnosti a dosiahnutých výsledkov, čo za mesiace marec až máj 2021 potvrdil

svojím podpisom predseda predstavenstva žalovaného a rovnaké potvrdenie žalobca vypracoval aj za
jún 2021, ktoré už podpísané účelovo nebolo, pričom ako dôkazy žalobca vo vyjadrení k odporu označil
a spolu s vyjadrením k odporu predložil Potvrdenie mandanta o činnosti mandatára za marec 2021,
Potvrdenie mandanta o činnosti mandatára za apríl 2021, Potvrdenie mandanta o činnosti mandatára
za máj 2021 a Potvrdenie mandanta o činnosti mandatára za jún 2021.

54. Následne v úkone Zmeny žaloby ako rozhodujúce skutočnosti žalobca opísal, uzavretie Zmluvy
II. s tým, že citoval článok 3. ods. 3.2., ods. 3.6. a bod 2. prílohy č. 1 Zmluvy II. a uviedol, že
žalobca vykonával činnosť mandatára a žalovaný riadne uhradil faktúry za mesiace marec až jún 2021,
že žalobca bol pripravený pokračovať v plnení svojich povinností podľa Zmluvy I. a Zmluvy II., ale

žalovaný mu to neumožnil v dôsledku čoho žalobca objektívne ani nemohol plniť svoju časť Zmluvy
I. a Zmluvy II. a keďže sa jednalo o prekážku na strane žalovaného, žalobca aj naďalej priebežne
vystavoval žalovanému faktúry za mesiace júl 2021 až február 2022 podľa Zmluvy I. a za mesiace
august 2021 až február 2022 podľa Zmluvy II. a že listami zo dňa 19.11.2021, zo dňa 19.01.2022 a zo
dňa 11.05.2022 žalobca márne vyzval žalovaného na zaplatenie špecifikovaných súm vyúčtovaných

špecifikovanými faktúrami. Ako dôkazy v úkone Zmeny žaloby žalobca označil a spolu s úkonom Zmeny
žaloby predložil Zmluvu II. s prílohami; e-mailovú komunikáciu zo dňa 09.11.2021; faktúru č. 2021009;
faktúru č. 2021012; faktúru č. 2021013; faktúru č. 2021014; faktúru č. 2022003; predžalobnú výzvu zo
dňa 19.11.2021; predžalobnú výzvu zo dňa 19.01.2022; predžalobnú výzvu zo dňa 11.05.2022.

55. Odvolací súd už uzavrel, že v záväzkovom vzťahu medzi stranami založenom Zmluvou I. a Zmluvou
II. nešlo o paušálnu odmenu, na ktorú by žalobcovi vznikal nárok bez ohľadu na to, či činnosti vykonával
každý mesiac po dobu trvania zmlúv, ale šlo o odmenu vo fixnej výške za výkon činnosti za každý mesiac
trvania Zmluvy I. a Zmluvy II., a preto aj pre popis skutkového deja bolo potrebné, aby žalobca v konaní
na súde prvej inštancie uviedol tvrdenia o vykonaných činnostiach za jednotlivé mesiace a podoprel ich

dôkazmi. V písomných podaniach urobených do nariadenia pojednávania vo veci samej však žalobca
konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach neuviedol, pričom pokiaľ predložil jednotlivé Potvrdenia
mandanta o činnosti mandatára podľa Zmluvy I., tieto nemohli predstavovať splnenie povinnosti
tvrdenia, t.j. nemohli povinnosť tvrdenia nahrádzať. Konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach
žalobca neuviedol ani na prvom pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 13.09.2022. Pre

civilné sporové konanie pritom všeobecne platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí
tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2016 zo dňa 11.04.2017). Bol to preto žalobca, komu
v konaní svedčala povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť o vykonaných činnostiach a tieto povinnosti
žalobcovi svedčali už v čase začatia konania, t.j. podania žaloby, resp. v čase vykonania úkonu

zmeny žaloby a svedčali mu bez ohľadu na prípadnú obranu žalovaného. Ak totiž žalobca zanedbá,
resp. nedostatočne splní svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, nemôže ani žalovaný účinne
popierať, keďže rozsah bremena tvrdenia a bremena dôkazu žalovaného sa odvíja od miery aktivity
žalobcu. Preto, ak samotný žalobca v konaní na súde prvej inštancie zanedbal svoju povinnosť tvrdenia
a na ňu nadväzujúcu povinnosť dôkaznú, nemôže obstáť odvolacia argumentácia, že vyjadrenie zo dňa

23.11.2022 a listiny predložené s týmto vyjadrením, boli iba reakciou na tvrdenia žalovaného, t.j. dôkazmi
opaku. Tieto tvrdenia a dôkazy mal totiž žalobca uviesť a uplatniť v rámci základnej zákonnej povinnosti
opísania rozhodujúcich skutočností svojho nároku a ich podopretia dôkazmi.56. Pokiaľ žalobca v odvolaní konštatoval, že so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania nemalo
zmysel predkladať tieto dôkazy skôr, odvolací súd zdôrazňuje, že cieľom a účelom koncentrácie konania
je dosiahnuť, aby strany nezdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi a návrhmi, a teda

cieľom a účelom koncentrácie konania je zabrániť práve tomu, aby sama strana rozhodovala, v ktorom
štádiu, resp. okamihu civilného sporového konania prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany uplatní a najmä, aby ich neuplatňovala so zámerom „prekvapiť“ protistranu. Nešlo
preto o zahlcovanie súdneho spisu dôkazmi, tak ako konštatoval žalobca v odvolaní, ale šlo o základnú
zákonnú povinnosť žalobcu uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností svojho nároku

a označiť dôkazy na ich preukázanie.

57. Pokiaľ súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 13.09.2022 analogicky podľa § 181 ods.
4 CSP poskytol stranám lehotu 14 dní na prípadné vyjadrenia a návrhy na doplnenie dokazovania, ani
v tomto kontexte nemôže obstáť odvolacia argumentácia žalobcu, že dôkazy označené a predložené
vyjadrením zo dňa 23.11.2022 boli reakciou na vyjadrenie žalobcu, keďže opätovne platí, že šlo

o dôkazy, ktoré mal žalobca uplatniť v rámci zákonnej povinnosti žalobcu označiť dôkazy na preukázanie
opísaných rozhodujúcich skutočností. Naviac, v prípade takto určenej sudcovskej lehoty platí, že po jej
márnom uplynutí na tieto skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy nemusí súd prihliadať. Žalobca pritom ani
len neuviedol, prečo ani v určenej lehote 14 dní riadne a dostatočne nesplnil svoju základnú zákonnú
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť o vykonaných činnostiach.

58. Pretože prostriedky procesného útoku uplatnené žalobcom podaním zo dňa 23.11.2022 žalobca
mal uplatniť už v žalobe, resp. rozšírení žaloby, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania a pretože ich neuplatnil ani v lehote určenej súdom prvej inštancie analogicky
podľa § 181 ods. 4 CSP, nemôže obstáť odvolacia argumentácia žalobcu, že vykonanie týchto

dôkazov nevyžadovalo odročenie už nariadeného pojednávania alebo ďalšie úkony súdu. Zákonodarca
v ustanovení § 153 ods. 2 CSP limity pre aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania uvádza slovom
„najmä“, a teda výkladom a contrario je potrebné mať za to, aplikácia sudcovskej koncentrácie je na
mieste nielen vtedy, ak by uplatnenie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej
obrany vyžadovalo odročenie pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ale je na mieste

vždy vtedy, ak v konkrétnych okolnostiach danej veci strana zjavne nekonala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Ustanovenie § 153 ods. 2 CSP preto vo všeobecnosti nie je možné
vykladať tak, že ak ide o dôkaz listinou, a teda ide o dôkaz, ktorý stačí vykonať len jeho prečítaním
alebo oznámením jeho obsahu na pojednávaní (§ 204 CSP), postačí ak ho strana označí alebo predloží
na pojednávaní, resp. pred pojednávaním v lehote na prípravu na pojednávanie (§ 178 ods. 2 CSP).

Takýmto výkladom by totiž bol popretý základný zmysel a účel sudcovskej koncentrácie, ktorým v
prípade prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana mohla predložiť skôr, ak
by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, je práve eliminovať uplatňovanie
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany až na pojednávaní alebo v čase po
nariadení pojednávania alebo krátko pred uskutočnením pojednávania.

59. V konkrétnych okolnostiach súdenej veci, keďže šlo o prostriedky procesného útoku, ktoré žalobca
mal a mohol uplatniť už v rámci základnej zákonnej povinnosti žalobcu označiť dôkazy na preukázanie
opísaných rozhodujúcich skutočností, a teda nešlo o prostriedky procesného útoku, ktoré mohli byť a
mali byť až reakciou na obranu žalovaného, len okolnosť, že šlo o listinné dôkazy, ktoré by bolo možné

vykonať na pojednávaní prečítaním alebo oznámením ich obsahu, bola nepostačujúca na to, aby súd
prvej inštancie na tieto prostriedky procesného útoku prihliadal.

60. Odvolací súd preto uzatvára, že šlo o správny procesný postup súdu prvej inštancie, keď na
prostriedky procesného útoku uplatnené žalobcom podaním zo dňa 23.11.2022 aplikáciou sudcovskej

koncentrácie neprihliadal.

61. Žalobca v odvolaní, vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že nepreukázal vykonanie prác za
mesiac jún 2021 podľa Zmluvy I., súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne skutkové zistenia, keď súd
prvej inštancie očividne prehliadol iné dôkazy a zhodné tvrdenia strán.

62. V civilnom sporovom konaní súd podľa § 215 ods. 1, 2 CSP rozhoduje na základe zisteného
skutkového stavu, ktorý skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa Civilného sporového
poriadku. Základným spôsobom obstarávania skutkových poznatkov súdom je dokazovanie znavrhnutých dôkazov strán a procesným postupom, ktorým sa zisťuje skutkový stav veci, sú aj skutkové
zistenia vyplývajúce z nepopretia skutkových tvrdení, keďže podľa § 186 ods. 2 CSP platí, že súd
vychádza aj zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.

63. Odvolací súd už uviedol, že v žalobe žalobca neuviedol konkrétne tvrdenia o činnostiach, ktoré
mal vykonať za mesiac jún 2021 podľa Zmluvy I., a teda v odpore, ktorý bol prvým procesným
úkonom žalovaného v konaní, žalovaný ani nemal aké tvrdenia žalobcu o vykonaných činnostiach
poprieť. Konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach za mesiac jún 2021 žalobca neuviedol ani vo

vyjadrení k odporu žalovaného, i keď vo vyjadrení k odporu ako dôkaz označil a spolu s vyjadrením
predložil Potvrdenie mandanta o činnosti mandatára za jún 2021. Odvolací súd už konštatoval, že
podľa § 132 ods. 2 CSP platí, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nemožno nahradiť
odkazom na označené dôkazy. Odvolací súd je pritom toho právneho názoru, že zásadu, že splnenie
povinnosti tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, je potrebné uplatňovať aj pri
ďalších dôkazoch, resp. návrhoch strán na dokazovanie uplatnených v iných podaniach než v žalobe.

Dokazovanie v sporovom konaní totiž nemá slúžiť na to, aby si sám súd z dôkazov strán vyvodzoval a
zisťoval rozhodujúce skutočnosti, ale dokazovanie má preukázať to, čo strany tvrdili a nie zisťovať to, čo
strany netvrdili, a preto by bolo v rozpore s účelom civilného sporového konania, v ktorom súd rozhoduje
v rozsahu splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti strán, ak by opísanie rozhodujúcich
skutočností žalobca v žalobe nemohol nahradiť odkazom na označené dôkazy, ale v iných podaniach by

takstranyurobiťmohli.Preto,akžalobcadokonaniaprvéhopojednávaniavovecisamej,uskutočneného
na súde prvej inštancie dňa 13.09.2022, v písomných podaniach neuviedol konkrétne tvrdenia o
vykonaných činnostiach za mesiac jún 2021 a tieto prípadne neuviedol na pojednávaní dňa 13.09.2022
ani zástupca žalobcu v úvodnom prednese, nemôže obstáť odvolacia argumentácia žalobcu, že tu
boli zhodné tvrdenia strán, ak zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 13.09.2022 v jeho úvodnom

prednese uviedol, že v mesiacoch júl až september žalobca nevykonával žiadnu činnosť, z čoho podľa
žalobcu nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že v júni 2021 činnosť vykonával. Žalovaný pritom
vodporeuviedol,žežalobcažiadnečinnostipodľaZmluvyI.nevykonával,atedašlolenodedukciu,ktorú
žalobca mienil v odvolaní vyvodiť z neuvedených tvrdení zástupcu žalovaného. Obdobnou dedukciou
žalobca v odvolaní postupoval aj pri poukazovaní na výpoveď člena predstavenstva žalovaného Ing.

Lukáša Grofčíka, keď z jeho odpovede, že si nespomína, či boli výpadky v zásobách aj počas mesiacov
máj až jún, podľa žalobcu je zrejmé, že ak by žalobca činnosť v júni 2021 nevykonával, nepochybne by
odpoveď bola, že činnosť vtedy vykonávaná nebola. Napokon žalobca použil v odvolaní neodôvodnenú
dedukciu aj pri poukazovaní na výpoveď svedka C. D. s tým, že svedok spochybňoval výlučne kvalitu
činnosti žalobcu, ale nie samotné vykonávanie činnosti ako také, keď v tomto kontexte odvolací súd

poukazuje aj na to, že postavenie svedka v sporovom konaní nie je možné stotožniť s tým, že by malo
ísť o zhodné tvrdenia strán.

64. Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že dôkazom je podľa § 195 CSP aj výsluch strany, a teda ak
je stranou sporu právnická osoba výsluch jej štatutárneho orgánu, avšak tvrdenia konateľa žalobcu

Ing. Ladislava Božíka o stave zásob a náraste predaja ku koncu júna 2021 neprestavujú tvrdenia o
konkrétnych činnostiach vykonaných práve v mesiaci jún 2021, a preto opäť nemôže obstáť názor
žalobcu v odvolaní, že tvrdenia konateľa žalobcu sa považujú za nesporné z dôvodu, že neboli
žalovaným kvalifikovane popreté.

65. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na časť výpovede svedkyne A. B. s tým, že potvrdila, že
žalobca bol na stretnutí s obchodným partnerom RECORDATI SK s.r.o., odvolací súd opakovane udáva,
že dokazovanie v sporovom konaní nemá slúžiť na to, aby si sám súd z dôkazov strán vyvodzoval
a zisťoval rozhodujúce skutočnosti. Návrhmi na vykonanie dôkazov strana sporu plní svoju dôkaznú
povinnosť, ktorá dôkazná povinnosť strany nadväzuje na povinnosť tvrdenia. Aby strana mohla splniť

svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia.
Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi
povinnosť tvrdenia a dôkaznou povinnosť je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť
tvrdiť, t.j. povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť (porovnaj: Najvyšší súd SR, sp. zn.

4Cdo/285/2008 z 24.02.2008). Preto, ak žalobca neuviedol v konaní konkrétne tvrdenie o tom, že jeho
činnosť v mesiaci jún 2021 spočívala v stretnutí s obchodným partnerom RECORDATI SK s.r.o., nebolo
povinnosťou, ale ani právom súdu prvej inštancie vyvodiť si takéto tvrdenie z dôkazu, naviac z dôkazu
žalovaného, keďže výpoveď svedkyne A. B. ako dôkaz označil žalovaný. Na tomto mieste odvolací súdpoukazuje aj na to, že nebol to žalovaný, a to aj v súlade s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, kto mal v
konaní preukázať, že žalobca v mesiaci jún 2021 činnosti nevykonal, ale bol to žalobca kto mal tvrdiť a
preukázať aké konkrétne činnosti v mesiaci jún 2021 podľa Zmluvy I. vykonal.

66. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam o tom,
že žalobca nepreukázal, že v mesiaci jún 2021 vykonával činnosť podľa Zmluvy I..

67. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. aj proti závislému

výroku II. o náhrade trov konania, avšak žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo
v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, a teda žalobca osobitne
neumožnil odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu závislého výroku II..

68. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku
I. vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie

rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

69. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške trov odvolacieho

konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

70. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).