Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Najvyšší súd Slovenskej republiky

Judgement was issued by JUDr. Jana Bajánková

Judgement form – Uznesenie

Judgement nature – Zrušujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8418200314
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8418200314.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko,
a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanému K. F., narodenému
XX. H. XXXX, P. X, o zaplatenie 5 083,79 eura s príslušenstvom, vedenom na bývalom Okresnom súde
Kežmarok pod sp. zn. 5Csp/7/2018, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

26. augusta 2021 sp. zn. 20CoCsp/10/2020, takto

r o z h o d o l :

RozsudokKrajskéhosúduvPrešovez26.augusta2021sp.zn.20CoCsp/10/2020včasti,ktoroupotvrdil
zamietajúci výrok súdu prvej inštancie týkajúci sa zmluvného úroku vo výške 7,9 % ročne zo sumy
5.083,79 € od 28.12.2017 do 22.7.2024, a v časti trov konania zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom sp. zn. 5Csp/7/2018-84 zo dňa
20. septembra 2019, rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.083,79 eur, úroky vo výške 137,80 eur, úroky z
omeškania vo výške 2,21 eur, poplatky za poistenie vo výške 3,96 eur a úrok z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 5.083,79 eur od 07.01.2018 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 100,-
eur, pričom prvá splátka sa stane splatnou 15. deň mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku

a ďalšie splátky vždy do 15. dňa toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do úplného vyrovnania s tým,
že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 77,60 % o výške, ktorých
rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.“
1.1. V odôvodnení uviedol, že dňa 17. júna 2016 uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu o úvere č.

XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej mu poskytol peňažné prostriedky vo výške 5 700 eur pri
fixnej úrokovej sadzbe 7,9 % p.a., na obdobie 8 rokov, s konečnou splatnosťou úveru do 22. júla 2024
(96 mesačných splátok po 80,68 eura + poistenie). Žalovaný zaplatil do septembra 2017, sumu 1
162,60 eura, z toho na istinu úveru 616,21 eura. Žalobca listom zo dňa 27. decembra 2017 (doručeným
žalovanému poštou dňa 2. januára 2018) oznámil predčasné zosplatnenie úveru (§ 53 ods. 9, § 565
OZ) a vyzval žalovaného na predčasné splatenie zostatku úveru do 6. januára 2018. Vzhľadom na

skutočnosť, že vyššie uvedené okolnosti neboli medzi stranami sporné, vyhovel Okresný súd Kežmarok
žalobe v časti istiny 5 083,79 eura (5700 - uhradených 616,21), zmluvného úroku do predčasného
zosplatnenia úveru (137,80 eura), zákonného úroku z omeškania až do predčasného zosplatnenia úveru
(2,21eura),poplatkuzapoistenie(3,96eura)azákonnéhoúrokuzomeškaniavovýške5%p.a.zosumy
5 083,79 eura od 7. januára 2018 do zaplatenia a rozhodol, že žalovaný je pod hrozbou straty výhody
splátok oprávnený splácať prisúdenú pohľadávku v mesačných splátkach po 100 eur, splatných vždy 15.

dňa kalendárneho mesiaca, počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku.1.2. Žalobu zamietol vo zvyšku príslušenstva, týkajúceho sa žalobcom požadovaného 7,90 % ročného
úroku za úver za dobu po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, teda od 28. decembra 2017 do
zaplatenia zo sumy 5 083,79 eura, (z dôvodu, že zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov patria

veriteľovi len do splatnosti dlhu, resp. splátok); 5 % ročného úroku z omeškania z nezaplatenej istiny
úveru vo výške 5 083,79 eura od 28. decembra 2017 do 6. januára 2018 (z dôvodu, že do omeškania
sa žalovaný dostal až 7. januára 2018); uplatnených úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov vo
výške 137,80 eura (z dôvodu, že oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z
omeškania).

1.3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

2.Protitomutorozsudkupodalodvolanieibažalobca,atovčastizamietavéhovýrokuavýrokuopovolení
plnenia v splátkach. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 26. augusta 2021 sp.
zn. 20CoCsp/10/2020 v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a
zároveň zrušil závislý výrok o nároku na náhradu trov konania ako nepreskúmateľný.

2.1. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,
na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu
prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení
skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania.

2.2. Za správny považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým povolil žalovanému
splácať dlžnú sumu v 100 eur mesačných splátkach, pretože ide o primeranú výšku splátky k výške dlhu
a všetkým okolnostiam sporu a zároveň rešpektujúc požiadavku spravodlivej ochrany práv tak na strane
žalobcu, ktorý ako veľká banka nebude tým neprimerane zasiahnutý vo svojich pomeroch a právach,
ako i žalovaného a tiež požiadavku zohľadniť sociálne postavenie strán sporu.

2.3. Odvolací súd dôvodil, že v danej veci Súdny dvor rozsudkom z 10. júna 2021 vo veci C-192/20,
rozhodol tak, že „S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa má smernica
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
v tom zmysle, že nie je uplatniteľná na vnútroštátne ustanovenia, podľa ktorých spotrebiteľ, ktorý
uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu o úvere, nemôže byť povinný na základe ustanovení

tejto zmluvy v prípade predčasného zosplatnenia úveru platiť predajcovi alebo dodávateľovi bežné
úroky za obdobie od rozhodnutia o tomto zosplatnení až do skutočného splatenia požičanej sumy,
pokiaľ zaplatenie úrokov z omeškania a iných zmluvných pokút splatných podľa uvedenej zmluvy
umožňuje kompenzáciu skutočnej škody, ktorú predajca alebo dodávateľ utrpel.“ Odvolací súd so
zreteľom na výsledky prejudiciálneho konania s poukazom na ust. § 393 ods. 3 CSP sa odklonil od

rozhodnutia č. 4 uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 1/2021, ktoré nezohľadňovalo
výsledok prejudiciálneho konania v tejto veci a vyslovil, že pokiaľ právna úprava v ustanovení § 519
Občianskeho zákonníka umožňuje veriteľovi požadovať náhradu škody, tak v zásade po vyhlásení
predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľ nemá právo na dohodnutý úrok z istiny. Zdôraznil,
že veriteľ má podľa slovenského práva proti dlžníkovi (vrátane dlžníkov spotrebiteľov) právo na úroky z

omeškania, ktorých výšku stanovuje vláda svojim nariadením podľa stavu ekonomiky. Ak však veriteľovi
vznikla škoda, ktorá je vyššia ako úroky z omeškania, veriteľ má právo aj na náhradu škody. Ak
vznikla veriteľovi škoda, veriteľove právo na náhradu škody zákon neobmedzuje. Zákonná úprava teda
priznáva veriteľom úplné odškodnenie za ujmu, ktorá im vznikla tým, že spotrebiteľ porušil zmluvu.
Práva veriteľa na úroky z omeškania veriteľovi patria zo zákona, a teda aj v prípade, ak by neboli

dohodnuté. Zákon teda garantuje pri omeškaní spotrebiteľa veriteľovi úplnú náhradu škody, no súčasne
v spotrebiteľských veciach zakazuje zmluvou zhoršenie právneho postavenia spotrebiteľov. Zákon
zakazuje, aby sa zmluvou zhoršilo postavenie spotrebiteľa oproti právnemu stavu podľa Občianskeho
zákonníka (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Navyše rozsudkom Súdneho dvora EÚ v tejto veci
(C-192/20) boli vyvrátené aj argumenty banky o výklade rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených

veciach C-96/16 a C-94/17 (že úroky patria až do vrátenia peňazí) v jej prospech.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti potvrdzujúceho výroku (označeného ako I. výrok odvolacieho
rozsudku), ktorým bol potvrdený II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti ohľadom zmluvného úroku 7,9 % ročne zo sumy 5.083,79 € od 28.12.2017 do

22.7.2024 a v časti zrušujúceho výroku o trovách konania podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“)
dovolanie argumentujúc tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421
ods. 1 písm. a) CSP]. Dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci v otázke, či má veriteľnárok na zaplatenie zmluvných úrokov aj po predčasnom zosplatnení dlhu úkonom veriteľa, vo vzťahu
ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, reprezentovaná judikátom publikovaným
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 5/2021 (uznesenie NS SR zo dňa

16. júna 2020 sp. zn. 5Cdo/42/2020), ktorého právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti
spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností
dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“
Namietala, že výrok rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-192/20 odvolací súd nesprávne vyložil.
Mala za to za žiadnych okolností nemožno dospieť k záveru, že z rozsudku o prejudiciálnej otázke

vyplýva zákaz kumulácie úrokov a úrokov z omeškania po predčasnej splatnosti úveru, alebo rozpor
takéhoto pravidla s právom Európskej únie. Vzhľadom na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe
navrhla rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a priznať zmluvný úrok vo výške 7,9 % ročne zo sumy 5
083,79 eura od 28. decembra 2017 do 22. júla 2024, teda do pôvodne dojednanej splatnosti úveru.

4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 2 písm. b) CSP,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie
žalobkyne je dôvodné; v dôsledku jeho účinku dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

6. V zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu.

7. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobkyňa považuje za nesprávne právne posúdenú otázku, či má
veriteľ nárok na zaplatenie zmluvných úrokov aj po predčasnom zosplatnení celého úveru.

8. V prejednávanej veci dovolateľka odôvodnila dovolanie prípustným dovolacím dôvodom, a to
nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, keď v ňom vymedzila nielen to, ktoré
právne posúdenie veci pokladá za nesprávne (označením právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu i jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie), ale aj to, v čom
ňou namietaná nesprávnosť spočíva (v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav).

9. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo

viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali.

10. Predmetnú právnu otázku (bod 7.) dovolací súd riešil rozhodnutím zo 16. júna 2020 sp.
zn. 5Cdo/42/2020, ktoré občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu na zasadnutí konanom 30.
marca 2021 prijalo ako rozhodnutie zásadného významu určené na zverejnenie v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (je uverejnené pod č. 5 v zbierke
č. 1 ročník 2021). Jeho právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského

úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil
ako cenu peňazí.“ Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr.
sp. zn. 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020, 5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020,
7Cdo/186/2020, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom uvedený právny názor
ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

11. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 konštatoval, že za situácie, že dlžník z úverového
vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné
dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru,ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými
prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou, dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a
z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z

omeškania.
11.1. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa; podstata úverového vzťahu a jeho existencia
zostáva zachovaná. Veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena. Záväzok
dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola
zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ.

Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky
z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania,
t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka
s platením úveru došlo alebo nedošlo.
11.2. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého
obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž

spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel
v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia
istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.
Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že
jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude

povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.
11.3. Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie
tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho
omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného
ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a

zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník-spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté
úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie
je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
11.4.Nadruhejstranepostavenieveriteľa-dodávateľasaajbezuvedenéhodojednanianezhorší,pretože

v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva
zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej
náhrady škody.

12. Dovolací súd vyslovuje názor, že riešenie otázky kumulácie úrokov z úveru a úrokov z omeškania,

ktoré poskytol judikát R 5/2021, je použiteľné aj po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-192/20.
Súdny dvor prioritne reagoval na iné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie z 30. júla 2019
vo veci sp. zn. 6Cdo/113/2018, poukázal na nesprávne použitie judikatúry Súdneho dvora (rozsudok
Súdneho dvora zo 7. augusta 2018 v spojených veciach C-95/16 a C-94/17, Banco Santander a
Escobedo Cortés) ako to vyplýva z bodu 41, v ktorom uviedol, že „Z rozsudku Banco Santander a

Escobedo Cortés nevyplýva, na rozdiel od toho, čo zrejme naznačuje Prima banka Slovensko, že
ustanovenia smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá neumožňuje predajcovi alebo dodávateľovi, ktorý uzavrel zmluvu o úvere so spotrebiteľom,
požadovať v prípade predčasného zosplatnenia tohto úveru a na základe ustanovení tejto zmluvy,
aby boli okrem úrokov z omeškania zaplatené aj bežné úroky z úveru za obdobie od rozhodnutia

o tomto zosplatnení až do úplného splatenia požičanej sumy.“ Z rozhodnutia Súdneho dvora ďalej
vyplýva, že pokiaľ ide o otázku prípustnosti kumulácie úrokov z úveru a úrokov z omeškania po
predčasnom zosplatnení úveru, ustanovenia smernice 93/13 nebránia tomu, aby v prípade predčasného
zosplatnenia úveru boli okrem úrokov z omeškania požadované aj úroky z úveru až do úplného splatenia
poskytnutéhoúveru.Súdnydvorvosvojomrozhodnutíkonštatoval,žeriešeniekumulácieúrokovzúveru

a úrokov z omeškania je ponechané na vnútroštátnu právnu úpravu. To potom znamená, ako zdôrazňuje
Súdny dvor, že smernica 93/13 sa nevzťahuje na ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré platia medzi
zmluvnými stranami bez ohľadu na ich voľbu, a na ustanovenia, ktoré sa uplatnia automaticky, teda
vtedy, ak medzi stranami nedošlo k inej dohode. V danom prípade, v zmysle prejudiciálnej otázky, ide
konkrétne o ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 517 ods. 2 a § 519 Občianskeho zákonníka a ich

výklad (por. Ovečková, O.: Úroky z úveru - riešené a otvorené otázky. Kumulácia úrokov z úveru a úrokov
z omeškania (2. časť). Právny obzor č. 6/2021).
12.1. Odvolací súd následne interpretoval, že pokiaľ právna úprava v ustanovení § 519 Občianskeho
zákonníka umožňuje veriteľovi požadovať náhradu škody, tak v zásade po vyhlásení predčasnejsplatnosti spotrebiteľského úveru veriteľ nemá právo na dohodnutý úrok z istiny. Dovolací súd takýto
výklad považuje za nesprávny, pretože z citovaného ustanovenia nevyplýva. Dovolací súd naďalej trvá
na názore vyslovenom v judikovanom rozhodnutí R 5/2021, pretože nemá dôvod sa od neho odchýliť.

Dovolací súd vyriešil otázku kumulácie úrokov z úveru a úrokov z omeškania po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru aplikujúc vnútroštátne právo, pričom tak konal v zmysle záverov Súdneho dvora.

13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je
prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449

ods. 1 CSP) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

14. O nároku na náhradu trov pôvodného konania a trov dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v
novom rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.