Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200250
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8620200250.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov
senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX A. XX, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov,
proti žalovanej Orange Slovensko a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený
advokátskou kanceláriou Branislava Máčaja, s.r.o. so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava, IČO: 46 759

875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku pôvodného Okresného súdu Svidník,
v súčasnosti Okresného Bardejov, pracovisko Svidník č.k. 1C/14/2020-134 zo dňa 10.10.2022 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia
vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančného súdu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol takto

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia
nemajetkovej ujmy v sume 5000,- eur a náhrady trov konania.
2. Prvoinštančný úd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi: žiadosťou o vydanie novej
SIM karty a potvrdením o jej prevzatí s osobnými údajmi žalobcu, záznamom o podaní oznámenia na
OO PZ Stropkov - C. D. zo dňa 20.02.2017, záznamom o podaní vysvetlenia na OO PZ Stropkov - E.

B. zo dňa 29.03.2017, odovzdaním veci z OO PZ Stropkov na ÚOOÚ SR zo dňa 30.03.2017, listom
JUDr. Ambróza Motyku spoločnosti Orange Slovensko, a.s. zo dňa 28.02.2017, listom Advokátskej
kancelárie Branislava Máčaja, s.r.o. zo dňa 16.03.2017, fotodokumentáciou bezpečnostného incidentu,
rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 16.08.2017 číslo: 00777/2017-0s-17, rozhodnutím ÚOOÚ SR zo
dňa 08.09.2017 číslo: 00780/2017-0s-11, rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/
XXXX-XX-9, rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7,

rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-21, rozhodnutím predsedníčky
ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018 č. k. 00465/2018-Op-4, rozsudkom OS Svidník zo dňa 18.6.2020 č. k.
6C/29/2018-413, rozsudkom KS Prešov zo dňa 30.3.2021 č. k. 13Co/7/2021-530 (všetky prílohy sú
zaradené v elektronickom registri OpP Okresného súdu Svidník pod značkou 1OpP/3/2019) a zistil tento
skutkový stav.

3. Dňa 09.02.2017 našiel E. B. v Stropkove za budovou na D. F. G. XX, v ktorej sídli značková predajňa
Orange Slovensko, a.s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu medzipapierovým odpadom, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie, archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo
množstvo (483) originálnych písomností s osobnými údajmi účastníkov (zákazníkov) spoločnosti Orange
Slovensko, a.s., vrátane originálov písomností s osobnými údajmi všetkých žalobcov. V nájdenej

archívnej krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1
ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012" sa
nachádzali písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“,
„Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty. Išlo o originálne dokumenty s vlastnoručným
podpisom žalobcov aj pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko,

a.s., na ktorých sa nachádzali dôležité identifikátory dotknutých osôb (vrátane všetkých žalobcov)
ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu,
telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na viacerých písomnostiach bola priesvitnou
lepiacou páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetnú archívnu krabicu s nájdenými písomnosťami
žalobca 1/ ako dôkazný materiál odovzdal advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi a zároveň ho
splnomocnil právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do svojho súkromného života v

súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko, a.s.. Právny zástupca
žalobcov listom zo dňa 28.02.2017 vyzval v mene všetkých žalobcov spoločnosť Orange Slovensko,
a.s. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv žalobcov na mimosúdne rokovanie,
pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho
zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť Orange Slovensko, a.s. prostredníctvom

právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta, listom zo dňa 16.03.2017 ospravedlnila žalobcom
za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia
neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný" zásah do
osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný
život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt

Obvodného oddelenia PZ v Stropkove prijal dňa 20.02.2017 oznámenie C. D., ktorý bol vedúcim
značkovejpredajnespoločnostiOrangeSlovensko,a.s.sídliacejnaF.D.G.XX,H.B.,vobjektebývalého
hotela Tokajík a zároveň zamestnancom obchodného zástupcu žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. vo
veci krádeže písomností určených na skartovanie zo skladu za predajňou Orange Slovensko, a.s. na Ul.
Hlavnej v Stropkove. C. D. na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Stropkove v konaní ČPS: ORPZ

- SK- OPP5 - XX /XXXX- A. H. podanom oznámení uviedol, že „dňa 20.2.2017 zistil, že zo skladu, ktorý
sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív s
osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie“. Z fotodokumentácie je zrejmé, že sklad
na papierový odpad, v ktorom boli originálne písomnosti s osobnými údajmi klientov spoločnosti Orange
Slovensko, a.s. nájdené, bol síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia písomností žalobcom 1/ nebol

uzamknutý, pretože tento sklad využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom
polyfunkčnom objekte (bývalý hotel Tokajík v Stropkove). Túto skutočnosť mal súd preukázanú aj z
oznámenia C. D. v priestupkovom spise OO PZ Stropkov, ktorý potvrdil, že sklad využívajú aj iní
predajcovia z daného objektu a dosť často sa stáva, že sklad zostane po určitý čas neuzamknutý.

4. Z Rozhodnutia ÚOOÚ SR zo dňa 16.08.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 vyplýva, že spoločnosť
ELSIG s.r.o. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že
pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v
rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo
OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka

ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené
v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané
„ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 -
3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho
sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove“.

Úrad neuložil citovaným rozhodnutím spoločnosti ELSIG s.r.o. opatrenie na odstránenie zistených
nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal
plnenie povinnosti vyplývajúce mu z ustanovení zákona a následne po bezpečnostnom incidente
nanovo prijal bezpečnostné opatrenia a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a
príčin ich vzniku už nebolo v danom prípade dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa

22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej,
spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných
údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške 5 000,- eur. Toto rozhodnutie bolo na
základe rozkladu spoločnosti ELSIG, s.r.o. potvrdené rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7. Administratívne konanie (konanie o ochrane osobných údajov)
na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. proti advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi
bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-11 zastavené. Rovnako bolo

zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.08.2018
pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-21, v ktorom bol navrhovateľom žalobca 1/.

5. Z listín predložených žalobcami súd zistil, že v nájdenej archívnej krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75,
na bočnej strane, ktorej bolo rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ

SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012" sa nachádzali písomnosti žalobcu s názvom:
„Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o
znovupripojenie SIM karty. Na týchto originálnych dokumentoch s vlastnoručným podpisom žalobcu
a pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. sa nachádzali
dôležité identifikátory žalobcu (ale aj množstva ďalších dotknutých osôb) ako je meno, priezvisko
(akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM

karty a vlastnoručný podpis. Na niektorých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená
plastová SIM karta. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál
odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, u ktorého sa aj v súčasnosti nachádza. V archívnej
krabici sa podľa odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky ÚOOÚ SR z 09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-
XX-7 nachádzalo celkovo 483 listín (strana 4 rozhodnutia).

6. Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.06.2020 súd zistil, že I. E. B. pri
výsluchu na pojednávaní dňa 16.05.2019 uviedol, že niekedy v mesiaci február 2017 šiel nakúpiť do
záhradkársko - rybárskej predajne veci na ryby a potreboval krabicu. Vzhľadom k tomu, že niekedy
býval v hoteli Tokajík, tak vedel, že za hotelom je sklad krabíc, ktorý bol permanentne, počas toho, keď

tam býval, otvorený. Tak to bolo aj v ten deň, keď si šiel vziať krabicu na nákup, pričom na zemi uvidel
krabicu s nejakými písomnosťami s logom Orange, aj reklamné predmety okolo. Krabica ho zaujala a
zdvihol ju. Následne zbadal, že sa jedná o písomnosti s osobnými údajmi rôznych ľudí, ktoré prelistoval
a našiel skoro na vrchu aj svoje osobné údaje, ktoré v tom čase všetky platili. Našiel tam aj údaje
advokáta JUDr. Ambróza Motyku, ktorého pozná, tak ho s tým oboznámil, pofotil si to, predmetnú krabicu

s nájdenými písomnosťami ako dôkazný materiál odovzdal advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi a
zároveň ho splnomocnil právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do svojho súkromného
života v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko, a.s. On sám
niekedy pracoval pre spoločnosť Allianz a preto vie ako bývalý manažér, ako sa tieto údaje dali zneužiť v
rámci poisťovníctva, nakoľko tam boli aj vzorové podpisy a vie, aká ujma by mohla byť ľuďom spáchaná

bez toho, aby o tom vedeli. Ako bežný človek má tiež aj pôžičku a vie, ako aj pri pôžičkách sa dajú
tieto údaje zneužiť. Ostal pohoršený, že také dačo by sa nemalo stať a ešte takej veľkej firme, ako je
Orange. Aj keď konkrétne mu doteraz ujma spôsobená nebola, ale mohla mu byť spôsobená. Na otázku,
že prečo si uplatňuje nemajetkovú ujmu práve vo výške 5 000,- eur, uviedol, že to je len symbolická
cena pri takejto veľkej spoločnosti ako je Orange, myslí si, že mohol žiadať aj väčšiu čiastku za zneužitie

svojich osobných údajov.

7. Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.06.2020 vyplýva, že svedok A.
A. vypovedal na pojednávaní dňa 19.11.2019 ako špecialista na ochranu osobných údajov pracujúci v
spoločnosti Orange CorpSec, spol. s r.o. Bratislava, ktorá je dcérskou spoločnosťou žalovanej. Uviedol,

že sa k nemu dostal prípad na základe podnetu od JUDr. Motyku a preveroval okolnosti incidentu,
ktorý vyhodnotili ako prípad potrebný nahlásiť na Úrad na ochranu osobných údajov. Spoločne s pánom
J. komunikoval v tejto veci s Úradom na ochranu osobných údajov. Rovnako podával ohľadom tohto
prípadu aj hlásenie na Úrad pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb. Nevedel
sa podrobne vyjadriť k zneužitiu osobných údajov bezpečnostným incidentom, mal len informácie,

že pri nakladaní s týmito údajmi nebolo postupované tak, ako malo byť. Na uvedenom pojednávaní
vypovedal aj svedok K. G., spoločník a konateľ spoločnosti ELSIG s.r.o., ktorý uviedol, že je obchodným
zástupcom žalovanej a predajňu v Stropkove prevzal v roku 2014 po C. L.. Niekedy v roku 2017 mu
zavolal majiteľ objektu, kde je v prenájme, pán A., že mu bolo odcudzené vrece, kde boli osobné údaje
zákazníkov spoločnosti Orange. Následne si to telefonicky overoval a vedúci predajne mu povedal,

že pred rekonštrukciou predajne, dávali tam nový nábytok, začali pracovníci vypratávať predajňu. V
kancelárii boli za skriňou staré papiere po C. L.. Do jedného čierneho vrecka dávali zmluvy na skartáciu
a do druhého ostatný papierový odpad. Vrecia boli v kancelárii, jeden mech sa odniesol dozadu za
budovu, kde je papier. Potom prišiel pán A., ktorý im povedal, že vyhodili mech s osobnými údajmi a to douzavretejmiestnosti,kdebolpapierovýodpad.Totomupovedaljehopracovník.Prípadnáslednenahlásil
na políciu, že zo skladu boli ukradnuté papiere a nahlásil to aj žalovanej. Neskôr dostal kontrolu z Úradu
na ochranu osobných údajov, ktorá tam nezistila nedostatky, preto neboli uložené žiadne opatrenia na

ich odstránenie. Následne mu došlo z Úradu na ochranu osobných údajov rozhodnutie, ktorým mu bola
uložená pokuta 5 000,- eur, ktorú aj zaplatil. Svedok uviedol, že zmluvná pokuta za tento bezpečnostný
incident mu zo strany žalovanej nebola udelená. Doklady, ktoré zostali v predajni po pani L., si mala ona
odniesť, čakali a potom sa na to zabudlo. Nezbavuje sa zodpovednosti, pretože vie, že to mali skartovať.

8. Z fotodokumentácie predloženej žalobcami prvoinštančný súd zistil, že originálne písomnosti s
osobnými údajmi žalobcov boli žalobcom 1/ nájdené v neuzamknutom sklade na papierový odpad, ktorý
využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý
hotel Tokajík v Stropkove), v archívnej krabici, na ktorej bolo nalepené ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na
bočnej strane rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY
VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“.

9. Z listu zo dňa 28.02.2018 súd prvej inštancie zistil, že právny zástupca žalobcu vyzval žalovanú v
súvislosti s jej protiprávnym zásahom do práv žalobcu na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval
písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastupovania.

10. Z listu žalovanej zo dňa 16.03.2017 prvoinštnačný súd zistil, že žalovaná sa prostredníctvom svojho
právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja ospravedlnila žalobcovi za vzniknutú situáciu a ubezpečila
ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie
finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný“ zásah do osobnostných práv dotknutých osôb
nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad

poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

11. Z priestupkového spisu OO PZ Stropkov ČPS: ORPZ-SK-OPP5-77/2017-P prvoinštančný súd zistil,
že OO PZ v Stropkove odstúpilo svoj spisový materiál Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky, ktorý podľa obsahu vyhodnotil tento spisový materiál ako podnet a pod č. 00777/2017-Os

začal konanie o ochrane osobných údajov pre podozrenie z porušenia ustanovení zákona č. 122/2013
Z.z. o ochrane osobných údajov voči spoločnosti ELSIG s.r.o., ktorá vykonáva obchodné zastúpenie
spoločnosti Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni na Ul. Hlavná 60 v Stropkove.

12. Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.06.2020 vyplýva, že žalovaná

odpovedala na otázky žalobcu tak, že lehota uloženia písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali
osobné údaje žalobcov, je podľa Registratúrneho plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti
zmluvy o pripojení. Predmetné písomné dokumenty sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli
vytvorené. Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp. zmluve o poskytovaní
verejných služieb. Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v

najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú
na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení,
resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s
touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný
v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa

dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v
Lučenci.

13. Zo žiadosti o vydanie novej SIM karty a potvrdenia o jej prevzatí zo dňa 23.10.2022 je zrejmé, že
táto listina obsahovala tieto osobné údaje žalobcu: meno a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo, číslo

OP, telefónne číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo a vlastnoručný podpis.

14. Súd prvej inštancie uviedol vo svojom rozhodnutí tieto právne závery:

15. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcov nijako nesúvisí

so spotrebiteľskými zmluvami (zmluvy o pripojení) uzatvorenými medzi žalobcami a žalovanou a
skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, pretože právny
základ nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný
právny základ ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení).16. Právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcov pre porušenie ochrany
ich osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami

založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so
službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe Zmluvy o
pripojení a v jej rámci.

17. „Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo)

spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu
obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia
a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného
obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných
praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho
zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa

sportýkainýchzmluvnýchdokumentovsúvisiacichsospotrebiteľskouzmluvou“.(Števček,M.,Ficová,s.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, s. 1020).

18. Prvoinštančný súd poukázal na obdobnú právnu vec Okresného súdu Svidník pod sp.zn.

6C/29/2018, ktorá má ten istý skutkový aj právny základ.

19. Vychádzajúc z uvedeného preto prvoinštančný súd považoval predmetný spor za spor
spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že žaloba má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného
súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval súd za nedôvodnú, na

námietku neprihliadal a spor prejednal a rozhodol.

20. V konaní bolo celkom jednoznačne preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu,
ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou došlo k
bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu

osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).

21. V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.8.2017 Číslo XXXXX/XXXX-XX-17 sa konštatuje, že
sprostredkovateľELSIG,s.r.o.porušilustanovenie§17ods.1a§19ods.1ZOOÚtým,že„...prilikvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a

priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo,
číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o
predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici
s označením ARCHIVE BOX, TYP I/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1
ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len

„archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej
sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove...“

22. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil
sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie

povinnosti súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu
v sume 5 000,- eur. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2018.

23. Toto je skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do
osobnostnýchprávžalobcuazaktorývadministratívnomkonaní(vočištátu)zodpovedáosobapoverená

žalovanou spracovávaním osobných údajov jej klientov.

24. Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (teda v rovine verejného práva) nebolo zo
strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej podľa zákona o ochrane osobných údajov
(ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností a

správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov s ich
bezpečnosťou a korektnou likvidáciou.25.K.G.akokonateľspoločnostiELSIG,s.r.o.vadministratívnomkonanívedenomnaÚradenaochranu
osobných údajov SR pod č. 01515/2017 v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 22.12.2017, ktorým bola
spoločnosti ELSIG, s.r.o. uložená pokuta 5 000,- eur uviedol: „Pri preberaní predajne sme uvedenú

dokumentáciu našli na predajni a vedúcemu predajne p. D. konateľ spoločnosti vtedy uložil pokyn, aby
dokumentáciu prezrel, čo aj spravil a oznámil, že je ju potrebné skartovať ako aj ďalší postup p. D.
je uvedený v predchádzajúcich vyjadreniach. Ďalej uvádzame, že uvedenú dokumentáciu sme nikdy
písomne neprebrali a nemali sme k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, napriek
tomu máme za to, že sme sa o uvedenú dokumentáciu postarali s náležitou odbornou starostlivosťou,

tak ako je uvedené v predchádzajúcom odseku“.

26. Predmetná dokumentácia s osobnými údajmi žalobcu teda bola dlhé obdobie bez povšimnutia
na prevádzke obchodného zastúpenia žalovanej v Stropkove. Je evidentné, že potrestaný obchodný
zástupca žalovanej (sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral a ako sám
tvrdí „nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“. Napriek tomu dal pokyn svojmu

pracovníkovi (Hricovi) skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni „našli“. Likvidáciu
originálnych písomností ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná
dokumentáciasúvisiacasbezpečnostnýmincidentombolatakmertrirokybezpovšimnutianaobchodnej
prevádzke žalovanej v Stropkove a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený
na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné

určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do
centrálneho archívu žalovanej v Lučenci“. Vyplýva to z odpovede žalovanej na otázku žalobcov č. 6 v
jej podaní zo dňa 14.01.2020 v citovanej právoplatne skončenej veci.

27. Pritom, ako vyplýva z odpovede na 2. otázku, v tom istom podaní žalovanej „Po vyhotovení týchto

dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz
za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu
žalovanejvLučenci, kdesapriložiakzmluveopripojení,resp.kzmluveoposkytovaníverejnýchslužieb,
ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou“.

28. Ak teda v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného
na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovanej vykonával
pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa
„len tak“ stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky.

29. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) zo dňa
24.01.2019 týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15 vo veci Catt proti Spojenému kráľovstvu, ktorého právna
veta znie: „Dlhodobé uchovávanie osobných údajov policajnými orgánmi bez preukázania naliehavej
spoločenskej potreby a bez stanoveného účinného systému procesných záruk, akými sú jednoznačné
lehoty a možnosť podať žiadosť o výmaz, je v rozpore s právom na rešpektovanie súkromného života.

Účinné procesné záruky sú ešte dôležitejšie v prípade citlivých údajov vyžadujúcich vyšší stupeň
ochrany“. (Publikované v Bulletin slovenskej advokácie č. 4/2019, str. 34-36).

30.ŽalobcazapasívnelegitimovanústranuoznačilispoločnosťOrangeSlovenskoa.s.,pretožepísomné
materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcu a ktoré boli spracúvané v rozpore so zákonom

o ochrane osobných údajov boli vyhotovené v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení medzi každým zo
žalobcov a žalovanou. Občianskoprávna zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobcov má
objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly
ochrany osobnosti v súkromnom práve. „Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba nezodpovedá
osobne priamo postihnutej fyzickej osobe; za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická alebo

fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju činnosť použila („použité" osoby zodpovedajú len v tzv.
vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3. októbra 2011, sp.zn. 30Cdo 1509/2011),
„Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý
právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa
neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.

30Cdo 2712/2005). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti
tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Preposúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k
plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2012).

31. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné, že žalovaná konala
prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že písomné dokumenty
s osobnými údajmi vytvorila obchodná zástupkyňa C. L., krátko ich spracúval obchodný zástupca K.
G. M., až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil obchodný zástupca ELSIG s.r.o., ale je
právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov ako Úradom na ochranu osobných údajov

preukázaný bezpečnostný incident bolo spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú mal každý zo
žalobcov uzatvorenú práve so žalovanou. Objektívna zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok
(bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom právnom vzťahu.

32. Súd poukazuje aj na Podmienky ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových a lokalizačných
údajov v spoločnosti Orange Slovensko, a.s., z ktorých taktiež vyplýva zodpovednosť žalovanej

voči svojim zákazníkom a teda aj žalobcom. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu
vecnú legitimáciu žalovanej a teda rozhodol, že žalovaná zodpovedá žalobcom v súkromnom
občianskoprávnom vzťahu za zásah do ich práva na ochranu osobných údajov zakotveného v čl. 19
Ústavy SR a poskytol žalobcom súdnu ochranu.

33. Na tomto mieste súd považuje za dôležité zdôrazniť rozdiel medzi občianskoprávnou a
administratívnou (správnou) zodpovednosťou subjektov v režime zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane
osobných údajov, ktorý bol platný v čase vzniku a trvania bezpečnostného incidentu. Bezpečnostný
incidentjetermínadministratívnehokonaniaoochraneosobnýchúdajovpodľaZOOÚavkonkrétnejveci
ním Úrad na ochranu osobných údajov skutkovo aj právne vymedzil protiprávne konanie obchodného

zástupcu žalovanej pri spracúvaní osobných údajov žalobcov tak, ako to vyplýva z rozhodnutí
Úradu na ochranu osobných údajov číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 zo dňa 16.08.2017, číslo: XXXXX/
XXXX-XX-9 zo dňa 22.12.2017 a z rozhodnutia predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov
číslo: XXXXX/XXXX-XX-7 zo dňa 9.3.2018. Administratívna zodpovednosť pri spracúvaní osobných
údajov vyplýva pre zainteresované subjekty z § 1 písm. b) ZOOÚ, pričom dozor nad dodržiavaním

pravidiel ochrany osobných údajov daných ZOOÚ vykonáva orgán štátu, ktorým je Úrad na ochranu
osobných údajov. Administratívna zodpovednosť teda znamená zodpovednosť osoby zainteresovanej
na spracúvaní osobných údajov (napr. prevádzkovateľ, sprostredkovateľ a osoby vymedzené v § 2
ods. 1 ZOOÚ) voči štátu za dodržiavane presných pravidiel pre vykonávanie jednotlivých operácií s
osobnými údajmi v rôznych spoločenských oblastiach. Administratívna zodpovednosť je kategóriou

verejného práva založenou na subjektívnej zodpovednosti, preto na jej naplnenie sa vyžaduje zavinenie
(postačuje nedbanlivostné). Občianskoprávna zodpovednosť je však kategóriou súkromného práva
(medzi subjektami právneho vzťahu) a je založená na princípe objektívnej zodpovednosti (za výsledok)
bez potreby preukazovať zavinenie.

34. Skutok, ktorým došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu v rámci jeho právneho vzťahu so
žalovanou k zavinenému porušeniu ich ochrany zo strany žalovanou povereného sprostredkovateľa
ako obchodného zástupcu žalovanej je bezpečnostným incidentom, za ktorý v rovine administratívneho
práva (voči štátu reprezentovaného Úradom) zodpovedá poverený sprostredkovateľ ako priamy
pôvodca zásahu do práva žalobcu. V administratívnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že

sprostredkovateľ(ELSIGs.r.o.)porušil§17ods.1a§19ods.1ZOOÚ,čímsadopustiladministratívneho
deliktu podľa § 68 ods. 5 písm. d) a § 68 ods. 5 písm. e) ZOOÚ, za čo mu bola uložená pokuta vo výške
5000,- eur.

35. K námietke premlčania prvoinštančný súd uviedol, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v

dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie
istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Základným účelom
inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách
uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo
neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému

trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba
a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká
povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba
nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva.36. Podľa § 100 ods.1, ods.2, ods.3 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo
v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku

dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa
všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné
práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na
vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

37. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

38. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že osobné údaje žalobcu boli neodborne uložené v archívnej
krabici v sklade predajne žalovanej v Stropkove s ďalšími originálnymi dokladmi klientov žalovanej v
období od 25.01.2017 do 09.02.2017, kedy ich našiel E. B. a kedy došlo k ukončeniu protiprávneho stavu

jeho odstránením. V danom prípade došlo k ukončeniu bezpečnostného incidentu až dňa 09.02.2017 a
až od tohto dňa začala plynúť premlčacia doba pre účely žalovaného nároku. Bezpečnostný incident
žalovanej je možné hodnotiť ako trvajúci protiprávny stav a tvorí jeden skutok. Žaloba bola podaná na
súd dňa 06.02.2020, pričom v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka začiatok všeobecnej premlčacej
doby plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Týmto dňom je deň 10.02.2017

a všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula dňa 10.2.2020, teda žaloba bola podaná včas. Z
uvedeného dôvodu súd považoval námietku premlčania za nedôvodnú.

39. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovanej, prvoinštančný súd uviedol, že po tom, čo súd mal za
preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej, sa zaoberal vecou samou. Žalobcovia sa podanou žalobou

domáhali, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcom po 5 000,- eur ako náhradu nemajetkovej
ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného života v
súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.

40. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, prvoinštnančný súd uviedol, že prvoinštančný súd zohľadnil, z

dôvodov primeranosti, pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákon č. 274/2017 Z. z. o
obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Aj keď v tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že predmetným zákonom štát realizuje svoju politiku
odškodňovania obetí trestných činov z verejných zdrojov, preto nie je náležité vyčerpávajúco aplikovať
tento právny predpis (ani odvodzovať z neho rôzne vzorce) na rozhodovanie o náhrade nemajetkovej

ujmy súkromnoprávnom spore.

41. V rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do práv žalobcu to bola suma podľa vyššie uvedeného
predpisu 4 350,- eur. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 500,- eur, ktorá
približne zodpovedá polovici uvedenej sumy odškodnenia obetí násilných činov, prihliadal pritom

k preventívnej, sankčnej a predovšetkým satisfakčnej funkcií peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 110,- eur (ako vo veci 6C/29/2018) tieto funkcie podľa
názoru súdu nespĺňa a nemá požadovaný účinok. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy by vzhľadom
na všetky okolnosti tejto veci , ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania bola v rozpore so zásadou
všeobecnej spravodlivosti, javila by sa ako neprimeraná a žalovanej by sa „nedotkla“ spôsobom, ktorý

by ju motivoval k zodpovednosti pri nakladaní s osobnými údajmi klientov.

42. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
2 500,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a podľa § 255 ods. 1 CSP súd priznal strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej

náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti s poukazom
na ust. § 255 ods. 1 CSP, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu, o výške trov bude rozhodnuté
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

43. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná. V odvolaní žalovaná namietala

správnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 365
ods. 1 písm. a/, b/, f/ a h/ CSP.44. Žalovaná uviedla, že pri svojom prvom procesnom úkone v prejednávanej veci namietal miestnu
príslušnosť Okresného súdu Svidník s tým, že ide o nárok podľa § 13 OZ a v danom prípade vo
veci má konať a rozhodnúť Okresný súd Bratislava II. Žalovaná namietala zistenia prvoinštančného

súdu, že vzhľadom na to, že ide o nárok súvisiaci s nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy,
je na konanie miestne príslušný Okresný súd Svidník. Žalovaná tvrdila, že nejde o spor, ktorý má
spotrebiteľský charakter a ani jeho základ nie je tvorený spotrebiteľskou zmluvou. Ide o nárok na
primerané finančné zadosťučinenie v dôsledku ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorá ochrana nemá
súvis so spotrebiteľskou zmluvou, uzatvorenou medzi žalovanou a žalobcom. Právny základ nároku je

v inom, než záväzkovom vzťahu, ktorý spočíva v tom, že došlo k vzniku nemajetkovej ujmy na strane
žalobkyne podľa žaloby, a teda ide o nárok podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Ide o samostatné
právo, kde nie je tento nárok priamo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Naviac, ani predmetom
konania nie je náhrada škody za tvrdený zásah do osobnosti žalobkyne, ale ide o náhradu nemajetkovej
ujmy. Preto bolo povinnosťou vec v prípade námietky žalovanej postúpiť Okresnému súdu Bratislava II.
Tým,žeprvoinštančnýsúdvecnesprávnevyhodnotil,dôsledkomtohodošlokporušeniuprávažalovanej

na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a tým bol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. a/, b/ CSP.

45. Tým, že prvoinštančný súd nesprávnym vyhodnotením dospel k záveru, že ide o spotrebiteľský spor,
postavil žalobcu vo vzťahu k úhrade súdneho poplatku do výhodnejšieho postavenia, než žalovanú s

tým, že nepožadoval od žalobcu úhradu súdnych poplatkov.

46. Prvoinštančný súd nesprávnym posúdením uplatneného nároku žalobkyne dospel aj k nesprávnej
úvahe o dôkaznom bremene, keď prvoinštančný súd sa dostal do pozície vyššej aktivity v prospech
spotrebiteľa, čo v prípade žalôb na ochranu osobnosti je neprípustné.

47. Ďalej žalovaná v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom pri
posudzovaní otázky premlčania.

48. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že k bezpečnostnému incidentu malo dôjsť v čase od

25.01.2017 do 09.02.2017, kedy sa osobné údaje žalobcu nachádzali v neuzamknutom sklade na
papierovýodpadaexistovalotuvysokérizikozneužitiatýchtoosobnýchúdajovnelegálnoumanipuláciou
s odpadom na materiálnu, prípadne nemateriálnu sféru žalobkyne. Sám žalobca v žalobe tvrdil,
že materiály žalobcu sa nachádzali bez dozoru od 25.01.2017, preto k protiprávnemu zásahu do
osobnostných práv žalobcu nedošlo až 09.02.2017, kedy nálezca Bc. Senaj ako oznamovateľ odovzdal

tieto materiály právnemu zástupcovi žalobkyne, ale k zásahu do práv žalobcu došlo už 25.01.2017, kedy
sa jeho osobné údaje nachádzali mimo dohľadu zodpovednej osoby a najneskôr od tohto dátumu hrozilo
sprístupnenie osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám. Pokiaľ začiatok plynutia premlčacej
doby je ustálený rozhodovacou praxou na moment, kedy bolo právo porušené, kedy objektívne začína
plynúť trojročná premlčacia lehota, potom k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť

alebo ohroziť osobnostné práva žalobkyne došlo 25.01.2017. Je bez významu, že tento zásah trval do
09.02.2017, kedy dokumenty našiel Bc. Senaj, pretože prípadné negatívne následky na žalobcu, napr.
existencia obáv zo zneužitia osobných údajov môžu u žalobcu stále pretrvávať. Prvýkrát teda žalobca
mohol uplatniť svoj nárok 26.01.2017. Preto trojročná lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka
uplynula 26.01.2020. Keďže žaloba žalobcom bola podaná až 04.02.2020, bola podaná po uplynutí

premlčacej doby. Prvoinštančný súd túto otázku nesprávne právne posúdil, preto je daný odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

49. Žalovaná namietala v priebehu prvoinštančného konania svoju pasívnu vecnú legitimáciu v
prejednávanej veci. Prvoinštančný súd pri rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu vychádzal z

analogickej úpravy ust. § 420 Občianskeho zákonníka, kde základným predpokladom pre vyvodenie
zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti prvoinštančný súd považoval nárok na náhradu
škody. Prvoinštančný súd však sa nezaoberal ust. § 1 písm. a/ zákona o ochrane osobných údajov,
kde zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného
života pri spracovaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b/ tohto ustanovenia sa upravujú

práva a povinnosti a zodpovednosť pri spracovaní osobných údajov fyzických osôb tak, že podľa
§ 8 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov je sprostredkovateľ povinný dodržiavať povinnosti
ustanovené prevádzkovateľovi, teda zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov. Preto žalovaná
namietala pasívnu vecnú legitimáciu vo veci, nesprávne právne posúdenú prvoinštančným súdom,keď zákon o ochrane osobných údajov nastoľuje koncepciu tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť
spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľom a sprostredkovateľom. Prvoinštančný súd sa s
touto námietkou nevysporiadal, a preto rozhodnutie prvoinštančného súdu je v rozpore s čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky.

50. Žalovaná ďalej poukázala na to, že nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom
došlo k sprístupneniu osobných údajov žalobcu, čo konštatoval aj Úrad na ochranu osobných údajov,
keď úrad konanie voči žalovanej zastavil z dôvodu, že v priebehu konania nezistil v príčinnej súvislosti

medzi vznikom bezpečnostného incidentu, ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa žalovanej,
spoločnosťou ELSIG, s.r.o. pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje žalobcu a plnením
zákonných povinností žalovanej, porušenie zákona. Teda žalovaná neporušila svoje povinnosti podľa
zákona na ochranu osobných údajov. Prvoinštančný súd toto rozhodnutie nebral do úvahy, hoci podľa
žalovanej bol týmto konštatovaním prvoinštančný súd viazaný. Súd prejudiciálne môže túto otázku
posúdiť aj sám a dokonca ju môže aj inak posúdiť, avšak svoje rozhodnutie musí náležitým spôsobom

odôvodniť. To, že prvoinštančný súd považoval toto rozhodnutie úradu na ochranu osobných úradov
za irelevantné, bez bližšieho odôvodnenia, je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Prvoinštančný súd na toto rozhodnutie neprihliadal bez adekvátneho odôvodnenia, čo žalovaná
považuje za svojvôľu.

51. Zodpovednosť za nesprávne spracovanie osobných údajov má sprostredkovateľ, ktorý sa dopustil
porušenia svojich povinností zaistiť bezpečnosť spracovania osobných údajov. Preto zodpovednostným
subjektom podľa § 11 Občianskeho zákonníka je iný subjekt, nie žalovaná. Prvoinštančný súd v
tomto rozsahu nedostatočne zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal z
„opodstatnených pochybností súdu“.

52. Prvoinštančný súd sa venuje nedostatkom archivácie osobných údajov v období od roku 2014, ktoré
zistenia sú však irelevantné a táto argumentácia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a preukázanom
skutkovom stave.

53. Naviac, žalobca neodvodzuje svoje právo na zaplatenie peňažnej náhrady údajne vzniknutej
nemajetkovej ujmy od porušenia povinnosti žalovanej vyplývajúcej zo zmluvy o pripojení, ktorú so
žalovanou uzavrel. Je potom právne irelevantné tvrdenie súdu prvej inštancie, že porušenie ochrany
osobných údajov bolo spôsobené pri plnení zmluvy o pripojení, ktorú má žalobca uzatvorenú so
žalovanou.

54. Žalovaná namietala aj uplatnený a priznaný nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch v plnom rozsahu. Finančné zadosťučinenie má subsidiárny charakter, je možné ho priznať
výlučne vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo k
zníženiu dôstojnosti, vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. Žalobca nepreukázal, a

dokonca ani len neidentifikoval, údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, teda neuviedol, akú má
povahu a intenzitu, alebo ako sa prejavila, prípadne sa stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v
čom spočíva závažnosť a podobne. Žalobca ohľadom tohto nároku neuniesol dôkazné bremeno. Keďže
neexistuje porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávneho konania žalovanej a ani jej zodpovednosť
za nemajetkovú ujmu, neexistuje ani nemajetková ujma a už vôbec nie príčinná súvislosť. Prvoinštančný

súd odôvodnil ujmu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi ako závažnú ujmu, s čím sa žalovaná nestotožnila,
pretože nerozlíšil protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu (na protiprávnosť postačuje aj len
ohrozenie týchto práv) a samotnú nemajetkovú ujmu, ktorá je následkom takéhoto zásahu.

55. Už za tejto situácie, aj vzhľadom na odstup času je možné konštatovať, že žalobcovi, ani iným

dotknutým osobám, žiadna majetková ani nemajetková ujma s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou
nevznikla a ani nevznikne.

56. Prvoinštančný súd neskúmal, či žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu,
intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku. Súd sa uspokojil iba so

všeobecným konštatovaním, že vzniku nemajetkovej ujmy, a to dokonca závažnej, u žalobcu došlo
už iba tým, že vzniklo riziko ohrozenia jeho osobnostných práv, má za následok nesprávne zistenie
rozhodujúcich skutočností. Prvoinštančný súd uľahčil žalobcovi dôkaznú povinnosť, keď tieto okolnosti
žalobca nemusel preukazovať.57. Všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na ochranu
osobnostiazaprípadnúvzniknutúnemajetkovúujmu,akoajokolnostiodôvodňujúcevýškupožadovanej

peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musia byť v konaní riadne, resp. spoľahlivo preukázané a dôkazné
bremeno znáša žalobkyňa. Žalovaná tvrdila, že v tomto rozsahu žalobca svoje dôkazné bremeno
neuniesol.

58. Žalovaná ďalej namietala rozhodnutie o trovách konania, keď žalobcovi boli priznané trovy konania

v plnej výške aj napriek tomu, že nebol plne úspešný, ale len čiastočne úspešný. V takom prípade bolo
namieste uvažovať o výške náhrady trov konania, resp. o úhrade trov konania podľa § 257 CSP. Preto
žalovaná žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zrušil v časti I. a III. výroku a vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

59. K odvolaniu žalovanej zaujal písomné stanovisko žalobca. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že v danom

prípade ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože tento spor by nikdy nebol vznikol, pokiaľ by žalobca
so žalovanou neuzatvoril spotrebiteľskú zmluvu o pripojení. V dôsledku toho poskytol žalovanej osobné
údaje, ktoré následne skončili bezpečnostným incidentom zo dňa 09.02.2017. Teda ide o spotrebiteľský
spor.

60. V inom konaní Krajský súd v Prešove konštatoval, že vzhľadom na to, že tento spor má charakter
sporu o náhradu škody, je miestne príslušný na konanie Okresný súd Svidník.

61. Pokiaľ sa týka pasívnej vecnej legitimácie, žalobca namietal tvrdenú delenú zodpovednosť za
bezpečnosť spracovania osobných údajov medzi prevádzkovateľom a sprostredkovateľom. Poukázal

na to, že ťažisko občianskoprávnej zodpovednosti za náhradu škody alebo akejkoľvek ujmy primárne
dopadá na prevádzkovateľa. Podľa § 19 ods. 1 prvá veta zákona č. 122/2013 Z.z. za bezpečnosť
osobných údajov zodpovedá iba prevádzkovateľ. Iná vec je povinnosťou sprostredkovateľa dodržiavať
povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi. Aj ust. § 3 ods. 3 zákona č. 122/2013 Z.z. jednoznačne
odkazuje s nárokom, ktorý vznikol v súvislosti s porušením zákona č. 122/2013 Z.z. na právo na ochranu

osobnosti podľa § 11 - 16 Občianskeho zákonníka.

62. Teda zákon č. 122/2013 Z.z. nerieši občianskoprávnu zodpovednosť za zásah do osobných práv
dotknutých osôb, ale priamo na možnosť uplatňovania nároku odkazuje. Z objektívnych dopadov
zodpovednosti pri ochrane osobnosti musí žalovaná niesť voči žalobcovi zodpovednosť aj za konanie

osoby, ktorú si vybrala pre spracovanie dát svojich klientov. Akým spôsobom žalovaná archivovala
osobné údaje žalobcu je významným porušením štandardných postupov archivácie, čo v rade ďalších
príčinných súvislostí viedlo k bezpečnostnému incidentu a zásahu do osobnostných práv žalobkyne.

63. Pokiaľ sa týka námietky premlčania, dátum 25.1.2017 bol prevzatý zo záznamu o podaní vysvetlenia

svedkom C. D., vedúcim predajne Orange v Stropkove na polícii v Stropkove. Žalobca nespochybňuje
začiatok bezpečnostného incidentu, avšak dňa 09.02.2017 osobné údaje žalobcu našiel I. E. B. v
archívnej krabici v neuzamknutom sklade určený na papierový odpad dňa 09.02.2017. Od tohto
momentu začala plynúť premlčacia lehota, pretože vtedy bezpečnostný incident ako správny delikt trval,
vzhľadom na to, že ide o trváci delikt. Protiprávny stav bol ukončený 09.02.2017, od kedy začína plynúť

premlčacia doba. Premlčacia doba plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo ustanoviť po prvý raz, čo v
prejednávanej veci sa stalo 9.2.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom a kedy
si tlačivá v sklade naposledy všimol vedúci predajne Orange v Stropkove. Preto premlčacia doba začala
plynúť 09.02.2017 a uplynula dňa 10.02.2020.

64. Vo vzťahu k existencii zásahu do súkromia žalobcu, žalobca v celom rozsahu poukazuje na
správne právne závery prvoinštančného súdu. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne analyzoval ujmu žalobkyne, jej právnu podstatu a negatívne dopady na veľký počet dotknutých
osôb. Vo vzťahu k výške prisúdenej náhrady žalobca uviedol, že si uplatňoval náhradu vo výške
5.000 eur. Právo na ochranu osobnosti je sudcovským právom, kedy súd podľa voľnej úvahy prihliada

na jednotlivé vzťahy a argumenty prichádzajúce do úvahy a tieto hodnotí so zreteľom na špecifiká
konkrétnej právnej veci. Žalobca akceptuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, že považoval za primeranú
výšku finančného zadosťučinenia práve sumu 3 300,- eur bez ohľadu na to, akým mechanizmom k tomu
dospel. Žalobca sa stotožnil aj s názorom prvoinštančného súdu, že nižšia náhrada, ako bola rozhodnutáv inom konaní vo výške 110 eur, priznaná v právnej veci s rovnakým a skutkovým právnym základom,
preventívno-sankčnú funkciu nespĺňa a nemá požadovaný efektívny účinok.

65. Vo vzťahu k trovám konania žalobca uviedol, že s týmto rozhodnutím súhlasí, pretože výška náhrady
trov konania závisí od priznaného nároku, ktorý je rozhodnutý na základe úvahy súdu. Teda z priznaného
nároku sa určuje aj výška náhrady trov konania. Aplikácia ust. § 257 CSP je výnimočná a v danom
prípadeniesúsplnenépodmienkypreaplikáciutohtozákonnéhoustanovenia.Žiadalpreto,abyodvolací
súd v napadnutom rozsahu prvoinštančný rozsudok potvrdil a uplatnil si náhradu trov odvolacieho

konania.

66. K vyjadreniu žalobcu zaujala písomné stanovisko žalovaná, ktorá argumentačne zotrvala na
všetkých výhradách uvedených v odvolaní a ktoré zopakovala.

67. Žalobca v stanovisku k tomuto vyjadreniu taktiež zotrval na všetkých svojich argumentoch z

predchádzajúceho podania a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v
oboch prípadoch napadnutého výroku potvrdil.

68. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal odvolaním napadnuté
výroky rozsudku prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch nie je správne.

69. Predmetom odvolacieho prieskumu je len vyhovujúci výrok, ktorým prvoinštančný súd priznal
žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2500,- eur a výrok o trovách konania. Zamietavý výrok

prvoinštančného rozhodnutia nie je podrobený odvolaciemu prieskumu.

70. Prvou a základnou námietkou, ktorú vzniesla žalovaná v odvolaní je námietka nedostatku miestnej
príslušnostiOkresnéhosúduSvidníknakonaniearozhodovanievprejednávanejveci.Žalovanávzniesla
námietku nedostatku miestnej príslušnosti v prvom podaní, teda vo vyjadrení k žalobe, ktorý úkon

jej prináležal. Námietka bola vznesená včas. Podstatu tejto námietky bola okolnosť, že predmetom
uplatneného nároku je náhrada nemajetkovej ujmy z tituly ochrany osobnosti podľa § 11 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka, teda nejde o spotrebiteľský spor, a na konanie je potom miestne príslušný
Okresný súd Bratislava II. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že tento nárok má priamy pôvod v
zmluve o pripojení, ktorú uzatvoril žalobca so žalovanou, má spotrebiteľský charakter, a preto je miestne

príslušný Okresný súd Svidník.

71. Odvolací súd skúmal odvolacie dôvody žalovanej, ako aj argumentáciu prvoinštančného súdu,
a dospel k záveru, že názor prvoinštančného súdu o jednoznačnom priamom následku uplatneného
nároku, ktorý vyplýva zo zmluvy o pripojení, a teda že ide o spotrebiteľský spor, nie je preukázaný.

72. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že predmetom uplatneného nároku je nárok podľa § 3
ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov, kde žalobca využíva právo na ochranu osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka, pretože s jeho údajmi nebolo naložené v súlade s týmto zákonom.

73. Právo na ochranu osobnosti je nárokom, ktorý je upravený v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, v
rámci určovania miestnej príslušnosti sa na takéto konanie vzťahujú ustanovenia § 13 a nasledujúcich
CSP.

74. V danom prípade prvoinštančný súd sa bližšie a správne námietkou miestnej príslušnosti

nezaoberal, čím sa dopustil pochybenia, ktoré môže mať vplyv na určenie miestnej príslušnosti vo veci
a na určenie zákonného sudcu. Ak by sa táto námietka ukázala ako dôvodná, došlo by k odňatiu veci
ústavou garantovanému zákonnému sudcovi, s čím by boli porušené ústavné práva žalovanej.

75. Uplatnený nárok nie je nárokom na náhradu škody. Nároky z ochrany osobnostných práv sú

samostatné nároky, nemajú záväzkový charakter.

76. Pri posúdení uplatňovaného nároku prvoinštančný súd nesprávne aplikoval kauzalitu (príčinnú
súvislosť) medzi bezpečnostným incidentom a nárokom na nemajetkovú ujmu podľa § 13 OZ. Vychádzalpritom zo skutočnosti, že ak by nemala žalobkyňa uzavretú zmluvu o pripojení, nedošlo by k
neoprávnenému nakladaniu s osobnými údajmi žalobkyne (pravidlo nevyhnutnej podmienky - condicio
sine qua non). Aplikácia uvedenej metódy kauzálneho nexusu je vylúčená, pretože vedie k absurdným

výsledkom.

77. Logická a štandardná je aplikácia tzv. teórie adekvátnej príčinnosti, kedy sa zisťuje ujma spôsobená
faktickou príčinou, t.j. bezpečnostným incidentom, ktorý zapríčinil objektívne predvídateľný následok
(tvrdenú ujmu podľa § 13 OZ).

78. Uvedené právne posúdenie prvoinštančný súd nevykonal správne a preto samotné rozhodnutie
prvoinštančného súdu o tom, že prejednávaný spor má spotrebiteľský charakter nie je správne.
Nesprávny názor prvoinštančného súdu má zásadný vplyv pre ďalšie vedenie konania, pre uvedomenie
si zodpovednosti za výsledok konania, zodpovednosti za unesenie dôkazného bremena, a tak ako to
namietala v odvolaní žalovaná, má vplyv aj na procesnú aktivitu súdu, preferovanie žalobcu v súvislosti

s nevyrubením súdneho poplatku a na konečný výsledok sporu.

79. Prvoinštančný súd sa nezaoberal dostatočným spôsobom ani námietkou premlčania uplatneného
nároku. Na posúdenie premlčania niet skutkových zistení, v spise sa nenachádzajú žiadne relevantné
dôkazy na preukázanie momentu počiatku plynutia premlčacej doby. Posúdenie otázky premlčania

uplatneného nároku prvoinštančným súdom v napadnutom rozsudku je predčasné.

80. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov
ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Podľa § 101
Občianskeho zákonníka toto právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej lehote, a táto lehota začína

plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pod výrazom „právo je možné vykonať
po prvý raz“, treba rozumieť možnosť uplatniť právo spôsobom, ktorým právny poriadok umožňuje
realizáciu práva vynútiť verejnou mocou, teda napríklad podaním žaloby na súd. Ide o objektívny
okamih, ktorý nezávisí od subjektívnej vedomosti žalobkyne. Tento objektívny okamih prvoinštančný súd
neposúdil dostatočne tak, aby bolo možné zaujať stanovisko k odvolacej námietke žalovanej. Plynutie

objektívnej premlčacej doby nezávisí na vôli účastníkov konania ani účastníkov incidentu. Prvoinštančný
súd je povinný tento moment posúdiť objektívne, podľa skutkových okolností, ktoré bude mať o veci
preukázané.

81. Zatiaľ aj otázka momentu začatia plynutie trojročnej premlčacej doby je ustálená predčasne a niet

odpovede zo strany prvoinštančného súdu, kedy objektívne začala trojročná premlčacia lehota plynúť,
a teda či nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je alebo nie je premlčaný.

82. Námietka pasívnej legitimácie žalovanej nie je dôvodná, pretože prvoinštančný súd sa s touto
námietkou vyporiadal riadne a správne, a v celom rozsahu odvolací súd v tomto rozsahu poukazuje

na závery prvoinštančného súdu. Právny vzťah, ktorý vznikol, vznikol medzi žalobcom a žalovanou.
Žalovaná zbierala o žalobcovi v dôsledku vzniku právneho vzťahu (zmluvy o pripojení) osobné údaje,
s ktorými osobnými údajmi nenakladala správne. Nakladanie s osobnými údajmi žalobcu zverila
spoločnosti ELSIG, s.r.o., so sídlom v Kežmarku, ktorý s osobnými údajmi nenakladal v súlade so
zákonom o osobných údajoch, a preto došlo k bezpečnostnému incidentu v dôsledku ktorého si žalobca

uplatňuje nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti. Tento nárok je priamo
smerovaný voči osobe, ktorá umožnila sprostredkovateľovi zbierať údaje a nezabezpečila kontrolu a
spracovanie týchto údajov v súlade so zákonom.

83. Žalovaná namietala uplatnený nárok žalobcu, čo do základu aj čo do výšky. Prvoinštančný súd

nepovažoval ospravedlnenie za dostačujúce vzhľadom na význam chráneného záujmu a špecifiká
zásahu do práv žalobcu, a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb.

84. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku ochrany osobnosti vzniká vtedy, ak morálna
satisfakcia, ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho

zásahu do osobnostných práv, nestačí.

85. V danom prípade vzhľadom na to, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu, je povinnosťou
žalobcu preukázať, že ospravedlnenie, ktoré mu malo byť zo strany žalovanej doručované, nepostačína odstránenie všetkých nepriaznivých následkov, ktoré voči jeho osobe mal bezpečnostný incident,
kedy jeho osobné údaje boli sprístupnené nepovolaným osobám. Je povinnosťou žalobcu preukázať,
že má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a práve že má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v

požadovanej výške, vzhľadom na to, že žalobca nepodal odvolanie, vo výške 2 500,- eur.

86. Odvolací súd v danom prípade žiadnym spôsobom nespochybňuje význam bezpečnostného
incidentu, na druhej strane však pokiaľ žalobca si uplatňuje v dôsledku uvedeného bezpečnostného
incidentu aj iné nároky, než mu žalovaná poskytla (ospravedlnenie), je potrebné, aby negatívny dopad

tohto incidentu na svoju osobnosť preukázal.

87. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie o priznaní práve sumy 2 500,- eur (a nie v inej výške) žiadnym
spôsobom neodôvodnil. Z obsahu spisového materiálu, ale ani z rozhodnutia prvoinštančného súdu nie
je možné zistiť žiadne skutkové okolnosti, ktoré by mali mať vplyv na úvahu súdu o výške priznanej
nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť bezbrehá a nepreskúmateľná v inštančnom postupe, kde stanovil

práve sumu 2 500,- eur. To, že v danej veci odvolací súd priznal v niektorých iných prípadoch sumu 110,-
eur neznamená, že ak sa preukážu iné vážnejšie okolnosti nemôže byť žalobcovi priznaná aj iná (aj
vyššia suma), avšak vzhľadom na to, že niet v rozhodnutí prvoinštančného súdu na tieto závery dostatok
skutkových okolností a právny záver je nedostatočný, odvolací súd nemôže túto odvolaciu námietku
opäť preskúmať pre nedostatok dôvodov.

88. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ nebude mať prvoinštančný súd vyriešenú otázku miestnej
príslušnosti, a následne otázku premlčania uplatneného nároku, je otázka nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy a otázka výšky nemajetkovej ujmy otázkou predčasnou.

89. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. a/, b/ CSP,
zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

90. Bude úlohou prvoinštančného súdu zaoberať sa uplatneným nárokom žalobcu v súlade s vyššie
uvedenýmidôvodmiopätovne.Prvoinštančnýsúdvprvomradepreskúmaopätovnepodmienkykonania,

následne preskúma, a v prípade potreby vykoná aj dokazovanie na určenie počiatku plynutia trojročnej
premlčacej doby, a až následne bude sa zaoberať vecou samou s tým, že prihliadne na predchádzajúce
ospravedlnenie žalovanej žalobkyni, a až následne posúdi, či toto ospravedlnenie nie je postačujúce. V
prípade, pokiaľ zistí, že ospravedlnenie žalovanej na odstránenie utrpenia žalobkyne je nedostatočné,
prizná žalobcovi nemajetkovú ujmu, ktorú náležitým spôsobom skutkovo aj právne zdôvodní.

91.Odvolacísúddávadopozornostiprvoinštančnémusúdu,žeobdobnouvecousazaoberalSúdnydvor
EÚ v konaní vo veci C-300/21 UI proti Osterreichische Post AG a dňa 4. mája 2023 vyhlásil rozsudok,
podľa ktorého článok 82 ods. 1 písm. c/ nariadenia Európskeho parlamentu a rady EÚ 2016/679 z
27.4.2016 sa má vykladať v tom zmysle, že porušenie ustanovení tohto nariadenia samotné nestačí na

priznanie práva na náhradu škody. Článok 82 ods. 1 nariadenia 2016/679 sa má vykladať v tom zmysle,
že bráni vnútroštátnej norme alebo praxi, ktorá podmieňuje náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle tohto
ustanovenia tým, že ujma spôsobená dotknutej osobe musí dosiahnuť určitý stupeň závažnosti.

92. Článok 82 nariadenia 2016/679 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia výšky náhrady

škody, splatnej na základe práva na náhradu škody zakotveného v tomto článku, musia vnútroštátne
súdy uplatniť vnútroštátne pravidlá každého členského štátu týkajúce sa rozsahu peňažnej náhrady
škody, a to pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity a ďalších zásad práva Únie.

93. Uvedený rozsudok je potrebné pri rozhodovaní zohľadniť, ak súd sa bude zaoberať vecou samou

(po vyriešení miestnej príslušnosti a premlčania).

94. V konečnom rozhodnutí o veci prvoinštančný súd v súlade s § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade
trov konania.

95. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).