Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. január 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 4Sf/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100181
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Turčík
ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100181.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radovana Turčíka, Mgr. Jany
Fandákovej, L.L. M. a JUDr. Renáty Smajdovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. X, XXX XX D., právne zastúpený advokátom JUDr. Eugen Kostovčík, so sídlom Gelnická 33, 040 11
Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, Železničná 1, 040 90 Košice, o preskúmanie opatrenia
žalovaného - oznámenia č. 103463549/2016 zo dňa 8. júla 2016, takto:

r o z h o d o l :

I. Zrušuje opatrenie žalovaného – oznámenie č. 103463549/2016 zo dňa 08. 07. 2016 a vec vracia
žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu
100%.

III. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Košice II (ďalej aj „správca dane“)
na základe vykonanej kontroly dane z príjmu za roky 2003 až 2007 začal vyrubovacie konanie a
žalobcovi dodatočnými platobnými výmermi vyrubil kontrolou zistené rozdiely na predmetnej dani za

kontrolované obdobia spolu vo výške 57.185,17 Eur, okrem iných Dodatočným platobným výmerom č.
696/230/65817/10/Tót zo dňa 29.10.2010 rozdiel na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2007 v
sume 9.505,67 Eur (ďalej len „dodatočný platobný výmer za rok 2007“).

2. Daňový úrad Košice II tiež rozhodnutím č. 696/340/7827/11/Fra zo dňa 11.02.2011 zriadil záložné
právo na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu na zabezpečenie istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne
v budúcnosti vo výške 57.185,17 Eur titulom vyššie uvedených dodatočných platobných výmerov.

3. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán rozhodnutím č.
I/223/16937-89771/2011/999541-r o dňa 09. 09. 2011 zrušil dodatočný platobný výmer za rok 2007,
obdobne samostatnými rozhodnutiami zrušil aj ostatné platobné výmery za roky 2004 - 2006.

4. Po reorganizácii daňových úradov už Daňový úrad Košice (ďalej tiež ako „správca dane“) si uplatnil

nárok na výťažok z dobrovoľnej dražby nehnuteľností žalobcu, na ktorých viazlo vyššie označené
záložné právo správcu dane (okrem iných na zabezpečenie pohľadávky z dodatočného platobného
výmeru za rok 2007), ktorý bol uhradený prostredníctvom notára na účet správcu dane dňa 24.06.2015spolu v sume 57.185,17 Eur titulom záložným právom zabezpečeného rozdielu dane z príjmov za
zdaňovacie obdobia rokov 2003 až 2007 (z toho suma 9.505,67 Eur predstavovala rozdiel dane z
príjmov za rok 2007).

5. Správca dane následne dňa 15.03.2016 samostatnými rozhodnutiami vo vzťahu k jednotlivým
zdaňovacím obdobiam rokov 2003 až 2007 rozhodol, že v týchto zdaňovacích obdobiach nebol zistený
rozdiel dane medzi daňou z príjmov priznanou daňovým subjektom (žalobcom) a daňou zistenou
správcom dane vo vyrubovacom konaní, konkrétne rozhodnutím č. 298056/2016 zo dňa 15.03.2016

rozhodol vo vzťahu k roku 2007.

6. Žalobca doručil dňa 04.04.2016 správcovi dane žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov - výťažku
z dražby vo výške 57.185,17 Eur a správcom dane bola žalobcovi (prostredníctvom notára) táto suma
vrátená 15.04.2016 (z toho suma 9.505,67 Eur predstavovala rozdiel dane z príjmov za rok 2007).

7. Žalobca samostatnými žiadosťami zo dňa 10.06.2016 požiadal správcu dane (ďalej aj „žalovaný“) o
vydanie rozhodnutí o úroku z omeškania podľa § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) z vyrubeného
rozdielu dane z príjmov za roky 2003 až 2007, konkrétne za rok 2007 v sume 9.505,68 Eur, ktorú sumu

uhradil správcovi dane dňa 24.06.2015 a ktorá mu správcom dane bola vrátená dňa 15.04.2016.

8. Žalovaný vybavil žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 samostatnými oznámeniami vo vzťahu k
jednotlivým zdaňovacím obdobiam rokov 2003 až 2007, konkrétne vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu
roka 2007 oznámením č. 103463549/2016 zo dňa 08.07. 2016 (doručeným žalobcovi dňa 14.07.2016),

v ktorom zhrnul obsah žiadosti žalobcu, opísal skutkový stav veci, poukázal na § 79 ods. 3 Daňového
poriadku a uviedol: „Z doručeného rozhodnutia č. 298056/2016 zo dňa 15. 03. 2016, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 18.04.2016, a v ktorom daň zistená správcom dane sa neodlišuje od dane
uvedenej v daňovom priznaní, vyplýva, že pominuli dôvody, na základe ktorých boli peňažné prostriedky
poukázané. Z uvedeného dôvodu správcu dane vrátil dňa 14. 04. 2016 poukázané finančné prostriedky,

a to prevodom na účet Notárskeho úradu. Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v
znení neskorších predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré
správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet
úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov.“

9. Následne žalovaný (už po podaní správnej žaloby) oznámením č. 1727696/2016 zo dňa 23.11.2016
oznámil žalobcovi, že jeho rozhodnutia z 15.03.2016 boli vydané po prekluzívnej lehote, sú
bezpredmetné a nemajú žiadne právne účinky a súčasne žalovaný rozhodnutím č. 173032/2016 zo dňa
23.11.2016 zastavil daňové konanie.

II.
Súdne konanie

10. Žalobca sa správnou žalobou podanou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) dňa

13.09.2016 domáhal zrušenia piatich oznámení žalovaného Daňového úradu Košice zo dňa 08.07.2016,
ktorými žalovaný vybavil žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 o vydanie rozhodnutí o úroku z omeškania
z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za roky 2003 – 2007, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konania,
ako aj náhrady trov konania.

11. V konaní pôvodne vedenom o správnej žalobe pod sp. zn. 7S/90/2016 krajský súd uznesením zo dňa
19.09.2016, právoplatným 30.09.2016 vylúčil na samostatné konania preskúmanie štyroch oznámení
daňového úradu týkajúcich sa zdaňovacích období rokov 2004 – 2007.

12. Tak konanie o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463626/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2003 zostalo predmetom prieskumu v konaní
vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7S/90/2016 a krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k.7S/90/2016-42 zo dňa 03.06.2020 tak, že zrušil napadnuté opatrene (oznámenie) žalovaného a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Kasačná sťažnosť proti tomuto rozsudku nebola podaná.

13. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463624/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2004 po vylúčení krajský súd prvýkrát rozhodol
rozsudkom č. k. 8S/60/2016-36 zo dňa 19.10.2017, ktorý bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“ aj „kasačný súd“) sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24.10.2019 zrušený
a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci krajský súd druhýkrát rozhodol rozsudkom č. k.

8S/114/2019-37 zo dňa 07.10.2021 rešpektujúc právny názor kasačného súdu. Vo veci bola podaná
kasačná sťažnosť a tohto času prebieha konania o nej na kasačnom súde.

14. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463591/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2005 po vylúčení krajský súd rozhodol
rozsudkom č. k. 7S/100/2016-28 zo dňa 14.02.2018 tak, že zrušil napadnuté opatrene (oznámenie)

žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa
30.07.2019 kasačnú sťažnosť podanú žalovaným proti tomuto rozsudku krajského súdu zamietol.

15. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463612/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2006 po vylúčení krajský súd prvýkrát rozhodol

rozsudkom č. k. 6S/99/2016-32 zo dňa 18.05.2017, ktorý rozsudok bol rozsudkom najvyššieho súdu sp.
zn. 3Sžfk/58/2017 zo dňa 24.10.2018 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci krajský
súd druhýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 6S/179/2018-84 zo dňa 27.05.2021, proti ktorému žalovaný
podal kasačnú sťažnosť a ktorý bol z dôvodu nerešpektovania záväzného právneho názoru kasačného
súdu rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“

aj „kasačný súd“) sp. zn. 4Sfk/23/2021 zo dňa 22.03.2023 zrušený a vec opätovne vrátená na ďalšie
konanie. Po druhom vrátení veci je konanie vedené už Správnym súdom v Košiciach pod sp. zn.
KE-6S/56/2023.

16. Predmetom tohto konania je konanie o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného

č. 103463549/2016 zo dňa 08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2007, ktoré bolo
po vylúčení vedené krajským súdom pod sp. zn. 6S/100/2016. Dňa 19.12.2016 doručil žalovaný
písomné vyjadrenie k žalobe, ktoré bolo súdom zaslané žalobcovi a dňa 20.04.2017 sa konalo prvé
pojednávanie, na ktorom krajský súd rozhodol v poradí prvým rozsudkom č. k. 6S/100/2016-35 zo
dňa 20.04.2017, ktorý bol rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžfk/50/2017 zo dňa 20.06.2019

zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Dňa 01.07.2019 bola vec vrátená krajskému súdu. Dňa
15.10.2020 sa konalo druhé pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Účastníci predložili svoje
písomné vyjadrenia (dňa 05.11.2020 vyjadrenie žalobcu, dňa 25.11.2020 vyjadrenie žalovaného, dňa
10.05.2021 vyjadrenie žalobcu). Dňa 27.05.2001 sa konalo tretie pojednávanie, na ktorom krajský súd
rozhodol v poradí druhým rozsudkom č. k. 6S/125/2019-77 zo dňa 27.05.2021, ktorý bol z dôvodu

nerešpektovania záväzného právneho názoru kasačného súdu rozsudkom najvyššieho správneho súdu
sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22.03.2023 zrušený a vec opätovne vrátená na ďalšie konanie. Po druhom
vrátení veci (18.05.2023) je predmetné konanie vedené už Správnym súdom v Košiciach pod sp. zn.
4Sf/2/2023. Vo veci bolo nariadené ďalšie pojednávanie na 16.01.2024, na ktorom účastníci zotrvali na
svojich doterajších stanoviskách a správny súd rozhodol týmto rozsudkom.

17. Žalobca správnu žalobu odôvodňoval tým, že napadnuté oznámenia žalovaného vychádzali z
nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaný týmito oznámeniami odmietol rozhodnúť o úroku
z omeškania zo žalobcom dňa 24.06.2015 uhradených rozdielov na dani z príjmu za roky 2003 až
2007, ktoré mu boli žalovaným vrátené dňa 15.04.2016, s odôvodnením, že „Zákon č. 563/2009 Z. z.

o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu
na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného
práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov.“

18. Žalobca v žalobe prezentoval právny názor, podľa ktorého povinnosť žalovaného rozhodnúť o úroku
z omeškania z ním uhradených a následne žalovaným vrátených súm rozdielu na dani z príjmov za roky
2003 až 2007 vyplýva z ustanovení § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.) účinného do31.12.2011 v spojení s prechodnými ustanoveniami § 165 ods. 1 a 7 a ustanovením § 156 Daňového
poriadku účinného od 01.01.2012, ktorým bol zrušený zákon č. 511/1992 Zb.

19. Na podporu tohto právneho názoru žalobca poukázal na to, že z ustanovení § 35b ods. 5 až 7 zákona
č. 511/1992 Zb. vyplýva nárok daňového subjektu na sankčný úrok za správcom dane neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky a povinnosť správcu dane o tomto nároku rozhodnúť, sankčný úrok
podľa označeného ustanovenia je inštitút hmotnoprávneho charakteru a pre uplatnenie tohto inštitútu je
rozhodujúca preto právna úprava platná v čase vzniku skutočností zakladajúcich právo na sankčný úrok

a povinnosť správcu o ňom rozhodnúť, ktorými skutočnosťami sú podľa žalobcu rozhodnutia správcu
dane vydané za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb.

20. Žalobca s poukazom na § 165 ods. 1 Daňového poriadku (v zmysle ktorého právne úkony a ich
účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) považuje nárok na
sankčný úrok a povinnosť správcu o ňom rozhodnúť za zachovaný aj za účinnosti novej právnej úpravy

a s poukazom na § 165 ods. 7 Daňového poriadku (v zmysle ktorého sankčný úrok podľa doterajších
predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona) má za to, že toto ustanovenie upravuje
„právne pomery z nevyrubeného sankčného úroku podľa doterajších predpisov“.

21. S poukazom na to, že v novšej právnej úprave v Daňovom poriadku chýba oproti skoršej úprave

v zákone č. 511/1992 Zb., definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných
prostriedkov daňového subjektu, svoj názor precizuje tak, že v zmysle § 165 ods. 7 Daňového poriadku
sa tento sankčný úrok (definovaný v skoršej úprave) považuje za úrok z omeškania podľa § 156
Daňového poriadku. A zdôrazňuje, že z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku nevyplýva, že
sankčný úrok upravený v ustanovení § 35b ods. 5 až ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý má platiť

správca dane, sa nepovažuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku, resp. z neho nevyplýva,
že sa vzťahuje len na sankčný úrok, ktorý vyrubí správca dane daňovému subjektu podľa § 35b ods.
1 zákona č. 511/1992 Zb.

22. Žalobca na podporu svojho právneho názoru poukazuje na dôvodovú správu k Daňovému poriadku,

ako aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/175/2013 z 10.09.2014, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 z 05.04.2016 a na rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 2S/239/2013 zo 17.06.2015.

23. Na takto prezentovanom právnom názore žalobca zotrval aj vo svojich ďalších písomných

vyjadreniach predložených konajúcemu súdu a prednesoch na pojednávaniach konaných v predmetnej
veci a naviac ho podporil poukazom na závery v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžfk/41/2018 z
30.07.2019(vobdobnejvecivkonanío žalobeprotioznámeniužalovanéhotýkajúcehosazdaňovacieho
obdobia roku 2005), a podporne aj poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 241/07, sp. zn. I. ÚS 238/04, sp. zn. PL. ÚS 38/99, tiež sp. zn. III. ÚS 305/08. Na

poslednom pojednávaní konanom 16.01.2024 zástupca žalobcu tiež zdôraznil, že sankčný úrok a úrok
z oneskoreného vrátenia preplatku dane sú dva úplne odlišné inštitúty, ktoré nie je možné zamieňať a
sankcionujú úplne iné správanie správcu dane.

24. Žalovaný k žalobe zaujal stanovisko vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.12.2016,

aj ďalších písomných vyjadreniach a vo svojich prednesoch na pojednávaniach konaných vo veci, v
ktorých navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a zotrval na správnosti svojho právneho posúdenia
veci vyjadreného v napadnutom oznámení, podľa ktorého žiadosti žalobcu nie je možné vyhovieť ani
podľa zákona č. 511/1992 Zb. ako ani podľa platnej úpravy podľa Daňového poriadku. Zdôraznil, že
na základe platnej právnej úpravy, nie je v súčasnosti zákonom splnomocnený priznať žalobcovi, ako

daňovému subjektu, taký nárok, ktorý v tejto právnej úprave nemá oporu. V prípade, ak by žalovaný
rozhodol o predmetnom nároku tak, že by mu vyhovel, konal by v rozpore so zákonom.

25. Žalovaný v podstatnej časti svojho vyjadrenia zo dňa 19.12.2016 poukázal na to, že v predmetnej
veci v priebehu vyrubovacieho konania došlo k zmene právnej úpravy pri správe daní, po ktorej zmene

správca postupoval vo vyrubovacom konaní v zmysle prechodných ustanovení Daňového poriadku od
01.01.2012 podľa § 165 a od dňa 30.12.2012 podľa § 165b. Žalovaný okrem iných uviedol, že na
základe novely Daňového poriadku (zákonom č. 440/2012 Z. z.) účinnej od 30.12.2012 sa v zmysle §
165b ods. 1 daňové konania začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb.. dokončia podľa Daňového poriadkua preto počnúc od 30.12.2012 nebolo možné začaté a právoplatne neukončené konania posudzovať
podľa doterajších predpisov – zákona č. 511/1992 Zb.

26. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že do Daňového poriadku nebol zavedený inštitút sankčných
úrokov za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov správcom dane, ktorý bol súčasťou
sankčného systému v zákone č. 511/1992 Zb. a uplatňovanie tohto inštitútu počnúc od 30.12.2012
neumožňovali ani prechodné ustanovenia Daňového poriadku (§165b ods. 1). Žalovaný preto nesúhlasil

so žalobcom prezentovaným právnym názorom o zachovaní nárokov na sankčné úroky podľa
predchádzajúcej právnej úpravy aj za účinnosti novej právnej úpravy daňového konania.

27. V neskorších vyjadreniach a prednesoch na podporu správnosti tohto stanoviska poukázal na závery
v rozsudku krajského súdu č. k. 7S/90/2016-42 zo dňa 03.06.2020, aj v rozhodnutiach kasačného súdu v
obdobných veciach - rozsudok sp. zn. 8Sžfk/41/2018 z 24.10.2019, sp. zn. 3Sžfk/58/2017 z 24.10.2018

aj sp. zn. 8Sžfk/50/2017 z 20.06.2019 (zrušujúci rozsudok v predmetnej veci, pozn.) a vyjadril nesúhlas
s odlišným názorom kasačného súdu v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/41/2018 z 30.07.2019 (v obdobnej veci
v konaní o žalobe proti oznámeniu žalovaného týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2005), ktoré
zdôrazňoval žalobca v priebehu konania. Tiež uviedol, že na daný prípad nie je možné aplikovať právne
úvahy z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ktoré poukazuje žalobca.

28. Podľa žalovaného zmenou skutkových okolností (po podaní žaloby), spočívajúcou podľa neho v
neúčinnosti jeho rozhodnutia zo dňa 15.03.1016 o tom, že rozdiel na dani z príjmov nevznikol, ako to
oznámil vo svojom oznámení zo dňa 23.11.2016, nedošlo ani k splneniu podmienok, ktoré určovala
predchádzajúca právny úprava (zákon č. 511/1992 Zb.) pre vznik nároku na sankčný úrok a teda

uplatnený nárok by nebolo možné uznať a vyhovieť mu ani v prípade, ak by odo dňa 30.12.2012 neplatil
právny stav v zmysle prechodných ustanovení § 165b novej právnej úpravy (Daňového poriadku).

29. Žalovaný vo vzťahu k uplatneniu nárokov na výťažok z dobrovoľnej dražby správcom ako záložným
veriteľom zdôraznil, že tak bol povinný postupovať v súlade so zásadou zákonnosti a oficiality v zmysle

Daňového poriadku. A tiež vo vzťahu k sume výťažku z dražby, ktorá mu bola uhradená uviedol, že konal
v súlade so zákonom (§ 79 ods. 2 veta prvá, pred bodkočiarkou), keď predmetnú sumu ako daňový
preplatok vrátil žalobcovi v zákonnej lehote do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti o jej vrátenie, a preto
mu nevznikla povinnosť v zmysle § 79 odsek 3 Daňového poriadku rozhodovať o úroku, na ktorý vzniká
nárok daňovému subjektu pri oneskorenom vrátení preplatku dane zo strany správcu dane.

30. Zdôraznil, že na prípad žalobcu sa nevzťahuje § 79 ods. 2 veta prvá za bodkočiarkou, v zmysle
ktorého „daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie
obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov,
najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku.“, pretože táto úprava sa vzťahuje iba

na prípady, keď správca dane rozhoduje o preplatku na základe podaného daňového priznania k dani
z príjmov, ktorého súčasťou je aj žiadosť o vrátenie daňového preplatku, čo nie je prípad žalobcu. Na
podporu uvedeného na pojednávaní konanom 16.01.2024 žalovaný založil do spisu kópiu daňového
priznania žalobcu k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2007.

III.
Relevantná právna úprava

31. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“) správnou žalobou
sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy

alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

32. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

33. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže
aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu
verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanierozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení
všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.

34. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

35. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

36. V § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. je upravený sankčný úrok, na ktorý vzniká nárok správcovi
dane voči daňovému subjektu za podmienok tam uvedených.

37. V § 35b ods. 5, 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. je upravený sankčný úrok, na ktorý vzniká
nárok daňovému subjektu voči správcovi dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky za
podmienok tam uvedených.

38. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným
rozdielomdanenazákladeprávoplatnéhoavykonateľnéhorozhodnutiasprávcudanealeboodvolacieho
orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. (...) Správca dane vráti sumu neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti

nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca
dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu
alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.

39. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných

peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok
vo výške (…) Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov
daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane
pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení
tejto dane, (…) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal

daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď
sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.

40. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok.

O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto
rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok,
správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63,
o čom vyrozumie daňový subjekt.

41. V § 63 ods. 1, 2, 3, 4 a 6 zákona 511/1992 Zb. bola upravená povinnosť správcu dane na
vrátenie daňového preplatku a dôsledky jeho nevrátenia v zákonom stanovených lehotách spočívajúce
v povinnosť zaplatenia úroku za obdobie omeškania.

42. Podľa § 167 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej „Daňový poriadok“) účinného od 01.01.2012 sa zrušuje zákon č. 511/1992 Zb.

43. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

44. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred
účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. (…) v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosťrozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt
priaznivejšie.

45. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za
úrok z omeškania podľa tohto zákona.

46. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012 daňové konanie začaté
podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. (...) sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.

z. (…) v znení neskorších predpisov.

47. Podľa § 165b ods. 2 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012, § 165 ods. 2 znenie
pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.

48. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňovým preplatkom suma
platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.

49. Podľa § 79 ods. 1, 2 a 3 Daňového poriadku pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje
podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa §

55 ods. 6 a 7.

50. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje
daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od

doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.

51. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala

byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo

jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

52. Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,

ak daňový subjekt nezaplatí, alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo
v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok
na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na
zabezpečenie dane.

IV.
Posúdenie veci správnym súdom

53. S účinnosťou ku dňu 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3

písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 danáprávomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny
súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“).

54. Správny súd v Košiciach preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 177 ods. 1 SSP v
medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou
osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), po nariadení pojednávania,
dospel k záveru, že žalobou napadnuté oznámenie žalovaného, bolo potrebné zrušiť podľa § 191
ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátiť žalovanému podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP, na ďalšie konanie z

nasledovných dôvodov.

55. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu správny súd zistil, že za účinnosti zákona č. 511/1992
Zb., žalovaný ako správca dane po ukončení daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní dodatočným
platobným výmerom zo dňa 29.10.2010 žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov za rok 2007 v sume
9.505,68 €, ktorý bol zrušený rozhodnutím odvolacieho orgánu zo dňa 09.09.2011. Vyrubený rozdiel

dane z príjmov za rok 2007, napriek zrušeniu platobného výmeru o jeho vyrubení vzhľadom na stále
trvajúce záložné právo správcu dane na zabezpečenie pohľadávky z tohto dodatočného výmeru, bol
uhradený žalovanému formou výťažku z dobrovoľnej dražby nehnuteľností žalobcu dňa 24. 06. 2015.
Následne žalovaný rozhodnutím zo dňa 15.03.2016 konštatoval, že daň zistená správcom dane za rok
2007 sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a na žiadosť žalobcu bola dňa 15.04.2016

suma 9.505,68 € správcom dane vrátená žalobcovi. Žalovaný žalobou napadnutým oznámením zo dňa
08.07.2016 nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania
podľa § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku z ním uhradeného a žalovaným vráteného rozdielu dane
z príjmov za rok 2007, a to s odôvodnením, že žalobcovi nárok na úrok nevznikol ani podľa pôvodnej
právnej úpravy zákona č. 511/1992 Zb., ako ani podľa novej úpravy Daňového poriadku.

56. Správny súd sa nestotožnil so žalobcom predostretým právnym názorom, že v jeho prípade
vznikol nárok na sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky správcom dane a na
rozhodnutie o ňom v zmysle § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb., § 165 ods. 1 a 7 (prechodných
ustanovení) a § 156 (ustanovením o úrokoch z omeškania) Daňového poriadku.

57. Pre priznanie sankčného úroku za správcom dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
zákon č. 511/1992 Zb., vyžadoval, aby v čase jeho účinnosti došlo k splneniu troch právnych skutočností
– vydanie rozhodnutia, ktorým sa vyrubila daň, zaplatenie tejto dane a zrušenie pôvodného rozhodnutia
(§ 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb.). Vo veci žalobcu nedošlo za účinnosti zákona č. 511/1992

Zb., k splneniu podmienky zaplatenia dane resp. rozdielu dane, nakoľko táto skutočnosť nastala až za
účinnosti novej právnej úpravy daňového konania t. j. za účinnosti Daňového poriadku.

58. Podľa správneho súdu, na rozdiel od názoru žalobcu a aj na rozdiel od právneho názoru vysloveného
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30. 07. 2019 v obdobnej

veci žalobcu (o prieskum oznámenia žalovaného týkajúceho sa nárokov z úhrady a vrátenia rozdielu
dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2005), rozhodným pre vznik nároku na sankčný úrok podľa
§ 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb., nebol čas vydania dodatočného platobného výmeru a
jeho zrušenia odvolacím orgánom, ku ktorým došlo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., ale čas kedy
došlo reálnemu zaplateniu rozdielu dane na účet žalovaného, a k tomu došlo v prípade žalobcu až

za účinnosti Daňového poriadku. Na uvedenom nič nemení, že ešte za účinnosti zákona č. 511/1992
Zb., bolo zriadené samotné záložné právo, na základe ktorého si žalovaný uplatnil nárok na uhradenie
výťažku z dražby na plnenie pohľadávky, ktorej právny základ (dodatočný platobný výmer o jej vyrubení)
už v čase dražby a realizovanej úhrady neexistoval.

59. V tejto súvislosti správny súd poukazuje [obdobne ako kasačný súd vo svojom skoršom zrušujúcom
rozsudku v tejto veci sp. zn. 8Sžfk/58/2017 zo dňa 20.06.2019 s odkazom na svoj rozsudok sp. zn.
3Sžfk/58/2017zodňa24.10.2018vobdobnejveci(onárokochžalobcuzaobdobieroka2006)]naprávne
závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 zo dňa 05.04.2016, aj
sp. zn. 1Sžf/96/2015 zo dňa 24.01.2017, v zmysle ktorých je potrebné rozlišovať a odlišne posudzovať

nárok na úrok podľa obdobia, v ktorom došlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov
správcom dane.60. Správny súd pre úplnosť uvádza, že vyrubovacie konanie, ktoré je potrebné považovať za jeden z
druhov daňového konania, ktoré sa začalo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., a nebolo ukončené do
účinnosti Daňového poriadku v jeho znení od 30. 12. 2012 sa v zmysle novelou Daňového poriadku

(zákonom č. 440/2012 Z. z.) zavedenej úpravy v § 165b ods. 1 počnúc od 30. 12. 2012 má dokončiť
podľa Daňového poriadku, t. j. podľa zákona platného a účinného v čase, keď aktuálne prebieha daňové
konanie, čím sa zabránilo tomu, aby správca dane na vecne zhodné konania používal dva procesné
predpisy.

61. Daňový poriadok neupravuje inštitút obdobný sankčným úrokom za správcom dane neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35b ods. 5, 6, 7 zákona č. 511/1992 Zb., a predmetom novej
úpravy sa stal len inštitút obdobný sankčnému úroku, ktorý si mohol uplatňovať správca dane voči
daňového subjektu podľa § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý je v novej úprave v § 156 označený
akoúrokzomeškania.Pretosamotnéznenieprechodnéhoustanovenia§165ods.7Daňovéhoporiadku
(podľa ktorého sa sankčný úrok podľa doterajších predpisov považuje za úrok z omeškania podľa tohto

zákona) neumožňuje výklad, že za účinnosti novej úpravy môže dôjsť k vzniku obdobného nároku aký
bol predmetom úpravy v § 35b ods. 5,6,7 zákona č. 511/1992 Zb., K tomu je potrebné dodať, že uvedené
nie je možné zamieňať s posudzovaním hmotnoprávnych nárokov na sankčný úrok podľa § 35b ods.
5,6,7 zákona č. 511/1992 Zb., ku vzniku ktorých došlo už za účinnosti pôvodnej právnej úpravy, čo však
nie je prípad žalobcu.

62. Na základe vyššie uvedeného správny súd uzatvára, že nárok na úrok z omeškania v súvislosti
so žalobcom realizovanej úhrady rozdielu dane v prospech správcu dane a následného vrátenia tejto
platby správcom dane je možné posudzovať len podľa právneho predpisu účinného v čase, kedy k týmto
úhradám došlo, a to Daňového poriadku.

63. Podľa správneho súdu v danej veci žalobcom realizovaná platba spĺňa zákonné kritéria preplatku
na dani v zmysle § 2 písm. d) Daňového poriadku a pokiaľ ide o použitie takého preplatku správcom,
povinnosť jeho vrátenia správcom a vznik nároku na úrok v prípade nevrátenia preplatku v ustanovenej
lehote, na uvedené sa vzťahuje ustanovenie § 79 Daňového poriadku.

64. Správny súd zdôrazňuje, že za daňový preplatok je považovaná suma realizovanej platby, ktorá
prevyšuje splatnú daň, teda je dôsledkom skutočnosti, že daňový subjekt si plní svoje daňové povinnosti
voči štátnemu rozpočtu nad rámec hmotno-právneho daňového predpisu alebo Daňového poriadku.

65. Daňový poriadok v § 79 ods. 2 určuje správcovi dane povinnosť vrátiť daňový preplatok v prípade,
ak ho nemožno použiť na úhradu iných daňových nedoplatkov v lehote 30 dní od doručenia žiadosti
daňového subjektu o jeho vrátenie (veta prvá § 79 ods. 2 pred bodkočiarkou) resp. v prípade preplatku
na dani z príjmov najneskôr v lehote 40 dní odo dňa jeho vzniku (veta prvá § 79 ods. 2 za bodkočiarkou).
Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku upravuje činnosť správcu dane po tom, ako vráti daňový

preplatok po lehote určenej v odseku 2 citovaného ustanovenia, ktorá spočíva v povinnosti vydať
rozhodnutie o priznaní úroku zo sumy oneskorene vráteného daňového preplatku.

66. V predmetnej veci žalobca uhradil sumu z 9.505,68,- € dňa z 24.06.2015, a to bez právneho titulu,
čím došlo týmto dňom k vzniku daňovému preplatku v uvedenej sume. Povinnosťou správcu dane bolo

predmetný preplatok na dani z príjmov v zmysle § 79 ods. 2 prvá veta za bodkočiarkou Daňového
poriadkuvrátiťnajneskôrdo40dníodjehovzniku.Zozistenéhoskutkovéhostavuvyplýva,žeplatbabola
správcom dane vrátená dňa 15.04.2016, teda po uplynutí zákonom určenej lehoty. Za týchto okolností
žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania za obdobie omeškania správcu dane s vrátením preplatku,
o ktorom bolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť v súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku.

67. Vo vzťahu k obrane žalovaného pokiaľ ide o argumentáciu, že preplatok na dani z príjmu bol ním v
čas vrátený, keď bol vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie ustanovenej v § 79
ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou a lehota za bodkočiarkou sa má vzťahovať len na vrátenie preplatku
uplatneného v samotnom daňovom priznaní k dani z príjmu, správny súd vzhľadom na vyššie uvedené

nevyhodnotil ako spôsobilú obhájiť zákonnosť napadnutého oznámenia.68. Inak povedané právne závery, na základe ktorých žalovaný napadnutým oznámením v podstate
odmietol rozhodnúť o úroku z oneskoreného vráteného preplatku aj podľa § 79 ods. 2 prvá veta za
bodkočiarkou v spojení s § 79 ods. 3 Daňového poriadku dôvodiac, že nároky uplatnené žalobcom mu

nevyplývajú nielen zo zákona č. 511/1992 Zb. ale ani z Daňového poriadku sú nesprávne a preto je jeho
napadnuté rozhodnutie nezákonné.

69. Správny súd pri právnom posúdení veci v plnom rozsahu rešpektoval pre neho záväzné právne
závery v dvoch rozhodnutiach kasačného súdu v predmetnej veci sp. zn. 8Sžfk/58/2017 zo dňa

20.06.2019 a sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22.03.2023, ako aj totožné právne závery kasačného súdu v
obdobných veciach, predmetoch ktorých bol prieskum obdobných oznámení žalovaného týkajúcich sa
nárokov z úhrady a vrátenia rozdielu dane z príjmov za zdaňovacie obdobia rokov 2004 a 2006, a to
sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24.10.2019 a sp. zn. 3Sžfk/58/2017 zo dňa 24.10.2018, a tiež reflektoval
rovnaké závery Krajského súdu v Košiciach v rozsudku sp. zn. 7S/90/2016 zo dňa 03. 06. 2020 v konaní
o prieskum obdobného oznámenia žalovaného týkajúceho sa nárokov z úhrady a vrátenia rozdielu dane

z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2003.

70. Pokiaľ ide odlišné právne závery vyslovené kasačným súdom v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/41/2018
zo dňa 30.07.2019 v ďalšej obdobnej veci žalobcu (o prieskum oznámenia žalovaného týkajúceho
sa nárokov z úhrady a vrátenia rozdielu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2005), tieto

závery vzhľadom na ostatnú prevažujúcu a odlišnú rozhodovaciu činnosť kasačného súdu správny súd
nevyhodnotil (obdobne ako ani kasačný súd vo svojom poslednom zrušujúcom rozsudku v predmetnej
veci)akozáveryspôsobiléargumentačnespochybniťzáverysprávnehosúduprezentovanévdanejveci.

71. Správny súd dodáva, že vníma dôsledky absentujúcej právnej úpravy inštitútu obdobného sankčným

úrokom za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky správcom dane v Daňovom poriadku pre
daňové subjekty. Preklenutie dôsledkov tejto absentujúcej úpravy - inštitútu slúžiaceho ku kompenzácii
zásahov do majetkových práv daňových subjektov postupmi správcu dane v prípadoch vymedzených v
pôvodnejprávnejúprave, všakniejemožnévzmysleopakovanejudikovanýchzáverovkasačnéhosúdu
(vrátane záverov záväzných v predmetnej veci) takým výkladom prechodných ustanovení Daňového

poriadku, aký bol prezentovaný žalobcom. Preto je na dotknutých daňových subjektoch nachádzanie
iných právnych možnosti kompenzácie tvrdenej ujmy v ich majetkovej sfére v príčinnej súvislosti s
postupmi správcu dane.

72. Z vyššie uvedených dôvodov a správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 4 SSP , napadnuté

oznámenie žalovaného zrušil vec mu vrátil na ďalšie konanie. (výrok I.)

73. Povinnosťou žalovaného v zmysle § 191 ods. 6 SSP, bude preto v ďalšom konaní postupovať a
rozhodnúť v súlade so záväzným právnym názorom vysloveným správnym súdom, v zmysle ktorého
daňový preplatok vznikol zaplatením rozdielu dane z príjmov za rok 2007 na účet žalovaného dňa

24.06.2015 a žalovaný bol podľa § 79 ods. 2 prvá veta za bodkočiarkou Daňového poriadku povinný
tento preplatok vrátiť do 40 dní, márnym uplynutím tejto lehoty sa dostal do omeškania čím žalobcovi v
zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku vznikol nárok na úrok počnúc dňom nasledujúcim od uplynutia
tejto lehoty až do vrátenia preplatku dňa 15.04.2016 a žalovanému vznikla povinnosť o tomto úroku
rozhodnúť.

74. Nakoľko bol žalobca v konaní pred správnym súdom úspešný, správny súd o nároku na náhradu trov
konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu
trov konania voči žalovanému (výrok II.).

75. V konaní pred kasačným súdom bol úspešný žalovaný, keď na základe ním podanej kasačnej
sťažnosti bol kasačným súdom zrušený rozsudok krajského súdu a vec vrátená na ďalšie konanie.
Správny súd preto o nároku na náhradu trov konania v kasačnom konaní rozhodol podľa § 168 SSP
tak, že žalovanému náhradu trov voči žalobcovi nepriznal, keďže v kasačnom konaní úspešnému
žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať

a výnimočne ich priznať (výrok III.).

76. O výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny
úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.77. Rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Rozsudok Správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote, proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo o správnej
žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane, alebo orgán verejnej správy, ktorý
rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom voči rozhodnutiu alebo opatreniu správcu dane. ( §
145 ods. 2 pism. a) SSP v znení do 30.06.2023 v spojení s § 493e SSP)

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Správny súd v Košiciach. (§ 443 ods. 2 pism. a) SSP v znení do 30.06.2023 v spojení
s § 493e SSP)

Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. (§ 443 ods. 5 SSP)

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak
a/másťažovateľaleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnom

súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.
(§ 449 ods. 1, 2 SSP)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a/ označenie napadnutého rozhodnutia,
b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
(§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.

Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
(§ 56 SSP)

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h/sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
(§ 440 ods. 2 SSP)