Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 4, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/79/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712219200
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6712219200.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., občan SR, zastúpenej E. E. F. G. B., H., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanej: A. I. so sídlom I. J. XXX, XXX XX I., IČO:
XX XXX XXX, zastúpenej JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ-
PETRUŇO so sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen, o určenie, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na
zákonné rozhodnutie a správny úradný postup, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen č. k. 8C/344/2012-451 zo dňa 14.03.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/344/2012-451 zo dňa 14.03.2023 vo výrokoch III. a IV.
p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa j e p o v i n n á nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote
3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania (výrok
I.). Konanie o zaplatenie náhrady škody vo výške 100.000,- Eur zastavil (výrok II.). Súd žalobu v

celom rozsahu zamietol (výrok III. napadnutý odvolaním žalobkyne). O trovách konania rozhodol
tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (výrok IV. napadnutý
odvolaním žalobkyne).
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že žaloba žalobkyne vo veci
samej dôvodná nie je a preto ju v celom rozsahu zamietol (odvolaním napadnutým výrokom III.). V
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žaloba predstavuje základný procesný

úkon žalobcu, ktorým sa začína sporové súdne konanie, teda ide o prejav dispozičného princípu. Ide o
konanie o súkromno-právnych otázkach subjektov práva vystupujúcich v právnych vzťahoch.
Vecná aktívna legitimácia je hmotnoprávne postavenie, z ktorého osobe - žalobcovi vyplýva nárok
(právo) uplatňovať hmotnoprávny nárok, ktorý jemu patrí. Na základe tohto je podstatné vždy skúmať,
či už aktívnu resp. pasívnu vecnú legitimáciu, t. j. či osoba, ktorá žalobu podáva má na podanie takej
žaloby hmotnoprávny nárok. Uvedený hmotnoprávny nárok v tomto prípade je potrebné posudzovať v
tom kontexte, že keďže žalobkyňa sa domáhala po poslednom pripustení zmeny žaloby, aby súd jednak

vyslovil, že došlo k porušeniu práva a to nesprávnym úradným postupom a zároveň, že bolo vydané
nezákonné rozhodnutie a toto rozhodnutie a nezákonný postup sa mali týkať predmetnej nehnuteľnosti,
tak žalobkyňa musí preukázať, že bola vlastníkom tejto nehnuteľnosti, aby jej svedčala aktívna vecnálegitimácia, ktorej potom v prípade zistenia, ak došlo k pochybeniu žalovaného, jednak pri vydávaní tejto
listiny a pochybeniu vydaním samotnej listiny vyslovenia takejto skutočnosti.
Preto, tak ako už krajský súd v zrušujúcom uznesení uviedol je len na žalobkyni, aby preukázala súdu,

že v čase vydania týchto listín bola vlastníčkou nehnuteľnosti, od ktorej potom by sa odvíjalo prípadné
posudzovanie nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia žalovanej. Prvoinštančný
súd mal za to, že žalobkyňa nepreukázala, že by bola vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a preto
nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie takejto žaloby.
Súd na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/1/2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici, mal preukázané, že žalobkyňa nemôže a ani nikdy nemohla
byť vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, pretože osoba, ktorá jej darovala polovicu predmetného
domu, A. B., nikdy nebol reálnym vlastníkom (nakoľko kataster pochybil pri jeho zápise) predmetnej
nehnuteľnosti a to i napriek tomu, že v čase, keď došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy medzi ním
ako darcom a žalobkyňou ako obdarovanou dňa 30. 01. 2008 formou notárskej zápisnice NZ XXXX/
XXXX bol zapísaný na liste vlastníctva. Okresný ako aj krajský súd konštatovali, že došlo k chybnému

zápisu v rámci dedičského konania Štátnym notárstvom v Liberci D557/89, keď predmetom majetku,
ktorý sa prejednával ako dedičstvo po E. B., nebola nehnuteľnosť dom so súpisným číslom XX
postavenom na parcele č. XXX katastrálne územie I. tak, ako to bolo poňaté v notárskej zápisnici -
darovacej zmluve medzi A. B. a žalobkyňou. Preto, tak ako, či už v rozsudku v rámci tohto konania
okresného súdu resp. v uznesení krajského súdu, ako aj z rozhodnutí v rámci konania Okresného súdu

Zvolen sp. zn. 17C/1/2017, resp. potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu, darca A. B., ktorý daroval
žalobkyni predmetnú nehnuteľnosť, nikdy nebol reálnym vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Na základe
týchto skutočností teda súd mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa nikdy reálne nemohla byť
vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti v 1-ici a to aj napriek tomu, že určitý čas bola zapísaná v katastri
nehnuteľností ako jeho vlastníčka, pričom tak ako súd v rámci popísania jednotlivých skutočnosti pri

rozhodnutiach poukázal, že k uvedenému zápisu došlo len omylom, čo bolo neskôr napravené.
Zároveň súd poukázal aj na bod 24. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2019,
ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/1/2017, že aj keby reálne svedčalo
niekedy v minulosti E. B. vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti a teda v dôsledku dedenia mala
byť táto nehnuteľnosť prevedená na jeho právnych nástupcov, len títo majú možnosť podať žalobu

a domáhať sa, že spoluvlastnícky podiel v 1-ici na dome súpisné č. XX patril do dedičstva po E.
B.. Odvolací súd uviedol: „ odvolací súd zvýrazňuje, že uvedenú možnosť majú výlučne dedičia po
poručiteľovi, t. j. A. B. a manželka K. B.. Na základe tohto teda ani žalobkyňa by sa nemohla domáhať
žalobou,žebydodedičstvapoE.B.malapredmetnánehnuteľnosťpatriťanásledneteda,žebysamotná
darovacia zmluva mohla byť platná.

Skutočnosť, ktorú namietal zástupca žalobkyne v rámci vyjadrenia na poslednom pojednávaní dňa
14.03.2023, že nebolo preukázané, že by žalobkyňa nebola ku dňu vydania predmetných listín t. j.
ku dňu 10.11.2009 vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a teda, že súd sa má týmto zaoberať, súd
poukázal na to, že takýto názor žalobkyne je absolútne mylný. Žalobkyňa, tak ako súd vyššie poukázal,
v konaní 17C/1/2017 sa domáhala určenia vlastníckeho práva a hoci sa nedomáhala toho, že bola

ku konkrétnemu dňu vlastníčkou, avšak zo samotnej žaloby vyplýva, že táto sa domáhala určenia
vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy, ktorá bola spísaná dňa 30.01.2008. Z tohto teda
vyplýva, že keďže v rámci predmetných konaní sa zistilo, že vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti ku
dňu 30. 01. 2008 na základe darovacej zmluvy nemohla byť žalobkyňa a predmetné listiny boli vydané
po tomto dátume, musela by žalobkyňa súdu, jednak tvrdiť určité právne skutočnosti a k týmto právnym

skutočnostiam doložiť aj dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že ona po 30.01.2008 bola na základe, či už
darovacej zmluvy resp. dedičského rozhodnutia, kúpnej zmluvy, resp. iných právnych úkonov, ktorými
je možné nadobudnúť nehnuteľnosť, účastníčkou takéhoto právneho úkonu a že vlastnícke právo mala
ku dňu 10.11.2009 a že v tento deň ona bola podielovou spoluvlastníčkou predmetného domu. Na
základe uvedeného, keďže toto nepreukázala, neobstojí tvrdenie žalobkyne, že bola spoluvlastníčkou

predmetného domu.
O trovách konania rozhodol odvolaním napadnutým výrokom IV. pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1
a z dôvodu, že žalovaná bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť
žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Predmetným rozsudkom súd prvej inštancie zároveň výrokom I. zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa

domáhala prerušenia konania, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil v bode 8. odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie. Výrokom II. konanie o zaplatenie náhrady škody vo výške 100.000,- Eur zastavil z
dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti žalobkyňou. Zastavenie konania odôvodnil v bode 6. odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie.2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa, a
to proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamietol a proti

výroku IV., ktorým súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v
rozsahu 100 % do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov
konania. Odvolanie odôvodnila tým, že považuje rozsudok súdu za svojvoľný, nespravodlivý, právne
nepodložený a presvedčivo nezdôvodnený, keď súd podľa žalobkyne rozhodol bez toho, aby zohľadnil
kľúčovépredloženédôkazy,tvrdenia,návrhyaprávnepredpisy(alebo,abysasnimiaspoňdôveryhodne

a presvedčivo vysporiadal), pričom súd nedodržal pokyny odvolacieho súdu uvedené v uznesení sp. zn.
14Co/575/2015-276 zo dňa 26.10.2016, rozsudok presvedčivo nezdôvodnil a porušil aj procesné práva
žalobkyne. Navrhla, aby odvolací súd konštatoval nezákonnosť namietaného postupu Okresného súdu
Zvolen a zmenil rozsudok tak, že žalobe žalobkyni v plnom rozsahu vyhovie. Namietala, že súd porušil
povinnosť prerušiť konanie až do rozhodnutia o príslušnej ústavnej sťažnosti, prijať návrh žalobkyne na
zmenu petitu bez toho, aby ho v rozpore s návrhom a vôľou žalobkyne neprimerane zúžil, samostatne

posúdiť existenciu spoluvlastníctva žalobkyne k predmetnému domu v čase vydania predmetných listín
a svoj záver presvedčivo zdôvodniť, považovať žalobkyňu ako osobu zapísanú na príslušnom liste
vlastníctva v čase vydania predmetných listín za aktívne legitimovanú v predmetnom súdnom spore,
konštatovať porušenie práva a právom chránených záujmov žalobkyne, porušenie právnych predpisov
zo strany A. I., vznik škody na strane žalobkyne v dôsledku nezákonného rozhodnutia a postupu A. I..

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadniť návrhy žalobkyne alebo sa s nimi aspoň presvedčivo
vysporiadať, posúdiť a zohľadniť všetky predložené dôkazy, presvedčivo sa vysporiadať so všetkými
námietkami žalobkyne, dospieť k správnym skutkovým zisteniam a následne vec správne právne
posúdiť, presvedčivo zdôvodniť svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe súdov, neuvádzať vo
svojom rozsudku, jeho odôvodnení alebo v poučení nepravdivé tvrdenia, postupovať procesne správne.

Uzneseniesúduozamietnutínávrhunaprerušeniekonaniaaopripustenínávrhunazmenupetitužaloby
predstavujú právoplatné uznesenia súdu prvej inštancie (v zmysle § 365 ods. 2 CSP), ktoré predchádzali
rozhodnutiu vo veci samej a mali vadu uvedenú v § 365 ods. 1 CSP, pričom táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.
Vo vzťahu k aktívnej legitimácie žalobkyne uviedla, že jej aktívna legitimácia v predmetnom súdnom

spore nepochybne existuje už z toho titulu, že žalobkyňa bola v čase vydania predmetných listín
zapísaná na príslušnom liste vlastníctva ako spoluvlastník predmetného domu. Obec má povinnosť
konať s osobou, ktorá je na príslušnom liste vlastníctva v tom čase zapísaná ako vlastník nehnuteľnosti,
a to až do momentu kedy bude riadne preukázané, že táto osoba nie je vlastníkom danej nehnuteľnosti.
Obec nemala právo na základe vlastnej úvahy považovať za neplatnú darovaciu zmluvu, ktorou

žalobkyňa získala spoluvlastníctvo k predmetnému domu. Povinnosti obce konať s osobou zapísanou
na príslušnom liste vlastníctva ako s vlastníkom danej nehnuteľnosti, musí zodpovedať právo osoby
zapísanej na liste vlastníctva na to, aby s ňou obec v takýchto záležitostiach konala. Je nepodstatné
to, či sa niekedy v budúcnosti dodatočne ukáže, že daná osoba v čase realizácie daného úradného
styku, úkonu, resp. postupu obce, v skutočnosti nebola vlastníkom danej nehnuteľnosti. Zo záverov

prvostupňového súdu vyplýva nezákonné pripustenie retroaktivity rozhodnutí. Má za to, že aktívna
legitimácia žalobkyne v predmetnom súdnom spore existuje aj preto, že každý občan v Slovenskej
republike má Ústavou SR zaručené právo na to, aby všetky orgány verejnej moci pri všetkých svojich
činnostiach konali v plnom súlade s právnymi predpismi. Keďže v predmetnej veci obec dosiahla
zrušenie, zápis, zmenu a pretrvávanie zápisu na liste vlastníctva na základe nezákonne vydaných listín

a na základe svojho nezákonného postupu, tak obec tým porušila práva osoby pôvodne zapísanej na
príslušnom liste vlastníctva. Žalobkyňa v odvolaní ďalej poukázala na časť odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie v bode 24. citáciou „k uvedenému zápisu došlo len omylom, čo bolo neskôr napravené“,
čím podľa žalobkyne súd schvaľuje nezákonný postup obce v predmetnej veci s poukazom na to, že
náprava nezákonného postupu nemôže byť realizovaná pomocou nezákonných prostriedkov. Žalobkyňa

namietala, že aktívna legitimácia žalobkyne v predmetnom súdnom spore vyplýva aj z existencie
spoluvlastníctva žalobkyne k predmetnému domu v čase vydania predmetných listín, ktorú otázku bol
súd povinný posúdiť a svoj záver presvedčivo zdôvodniť, čo však neurobil. Podľa žalobkyne rozsudok
vo veci sp. zn. 17C/1/2017 nezbavuje prvostupňový súd povinnosti v predmetnej veci riadne posúdiť
existenciu vlastníctva žalobkyne v čase vydania predmetných listín a svoj záver presvedčivo zdôvodniť,

pričom odvolací súd zaviazal prvostupňový súd posúdiť túto otázku a rozhodnúť v predmetnej veci
až po jej posúdení. Má za to, že súd vychádzal z odôvodnenia rozsudku vo veci sp. zn. 17C/1/2017
ako z „res iudicata“, napriek tomu, že právne záväzný je len výrok rozsudku, nie jeho odôvodnenie a
napriek tomu, že tento rozsudok bol napadnutý ústavnou sťažnosťou a absurdnou právnou konštrukciouz toho vyvodzoval záver o údajnej neexistencii spoluvlastníctva žalobkyne k predmetnému domu v čase
vydania predmetných listín.
Žalobkyňa uviedla, že má právo na to, aby súd konštatoval porušenie jej práv a právom chránených

záujmov, ako aj porušenie právnych predpisov zo strany A. I. v predmetnej záležitosti. Mala právo na to,
aby s ňou A. I. konala ako so spoluvlastníčkou predmetného domu a aby k zmene zápisov na príslušných
listoch vlastníctva došlo zákonným postupom na základe vydaných a zapísaných listín obsahujúcich
zákonom vyžadované náležitosti a aby pretrvávanie tohto zápisu na liste vlastníctva bolo dôsledkom
len zákonného postupu A. I.. Žalobkyňa v súdnom spore na tieto aspekty nezákonného postupu a

rozhodnutí A. I. od začiatku poukazovala, domáhala sa konštatovania ich nezákonnosti a tiež náhrady
škody, ktorá v ich dôsledku žalobkyni vznikla. Súd sa však s týmito skutočnosťami nijako nevysporiadal.
Žalobkyňa mala právo byť účastníkom príslušného konania, ktoré viedlo k vydaniu predmetných listín
– a ak ju starostka obce z tohto konania vylúčila, tak porušila jej práva a spôsobila jej tým škodu. V
predmetnej veci bola obec povinná konať aj so žalobkyňou, právo na konštatovanie porušenia práva má
každá osoba, ktorej právo bolo porušené. Oprávnenou osobou na uplatnenie práva na náhradu škody

je každá osoba poškodená nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím orgánov
verejnej moci, pričom ide o zodpovednosť objektívnu. Podľa žalobkyni, konštatovanie nezákonnosti
postupu samosprávneho orgánu je samostatne žalovateľným nárokom, ktorý nie je viazaný výlučne
len na zákon č. 514/2003 Z.z.. Súd sa aj bez návrhu účastníka konania musí vyrovnať so všetkými
relevantnými právnymi normami aplikovateľnými na konkrétny prípad. V tomto smere poukázala aj na

ustanovenie § 14 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd má snahu interpretovať ustanovenia zákona č. 514/2003
Z.z. reštriktívne. Účelu zákonu zodpovedá len extenzívna interpretácia, a to aj v otázke oprávneného
subjektu a výšky jeho odškodnenia za „všetky dôsledky porušenia zákona“. Podľa žalobkyne A. I. v
predmetnej záležitosti konala nezákonne, týmto postupom A. I. boli porušené práva a právom chránené
záujmyžalobkyne,atoprinajmenšomakoosobyvtomčasezapísanejnapríslušnomlistevlastníctvaako

spoluvlastník predmetného domu. Žalobkyňa sa v zákonnej lehote a zákonným postupom domáhala na
súde konštatovania nezákonnosti všetkých aspektov uvedeného postupu A. I. a náhrady škody. Súd mal
preto povinnosť konštatovať porušenie jej práv a právom chránených záujmov a tiež porušenie právnych
predpisov zo strany A. I., a keďže tak neurobil, súd nezákonne a protiústavne neposkytol ochranu práva
a právom chráneným záujmov žalobkyne.

Ďalej namietala nezákonnosť zamietnutia návrhu žalobkyne na prerušenie predmetného konania až do
rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti žalobkyne vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp
1705/2022, ktorá sa týka rozhodnutí súdov vo veci sp. zn. 17C/1/2017, ktorý postup žalobkyňa považuje
za nesprávny a nezákonný, pretože v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen sp. zn.
17C/1/2017 ešte nebolo definitívne rozhodnuté o otázke existencie, resp. neexistencie spoluvlastníctva

žalobkyne k predmetnému domu v čase rozhodnutia súdu v uvedenej veci. Prvostupňový súd mal
povinnosť prerušiť súdne konanie, alebo mal presvedčivo odôvodniť to, prečo otázka riešená v súdnom
spore sp. zn. 17C/1/2017 prestala byť dôležitá pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci. Súd neprerušil
predmetné konanie výlučne len z dôvodu, že žalobkyňa využila svoje právo na opravný prostriedok,
a že rozhodovanie súdov (a to aj o opravných prostriedkoch) trvá zvyčajne viacero rokov. Súd

neprerušením konania fakticky sankcionuje žalobkyňu za využitie jej práva na opravný prostriedok a
tiež za dĺžku súdnych konaní. Súd fakticky neprerušením konania znemožnil Ústavnému súdu SR
dosiahnuť spravodlivý výsledok súdneho procesu pomocou jeho rozhodnutia o zrušení, resp. o odložení
právoplatnosti predmetných rozsudkov. Právo na čo najrýchlejšie rozhodnutie veci (ak by aj existovalo)
nemôže mať prednosť pred právom na spravodlivý súdny proces alebo účinný opravný prostriedok.

Ďalej žalobkyňa namietala nezákonnosť postupu súdu, ktorým súd donútil žalobkyňu k čiastočnému
späťvzatiu svojej žaloby s poukazom na výzvu prvostupňového súdu zo dňa 29.09.2022 s poukazom
na to, že súd už pred posledným pojednávaním a pred rozhodnutím súdu predmetnej veci jasne vyjadril
svoj úmysel, že nepreruší súdne konanie, pred vyhlásením svojho rozsudku nebude samostatne v
predmetnej veci riešiť predbežnú otázku o existencii, resp. neexistencii spoluvlastníctva žalobkyne k

predmetnémudomuvčasevydaniapredmetnýchlistínA.I..Ztvrdeníuvedenýchvodôvodnenírozsudku
sp. zn. 17C/1/2017 bude vychádzať ako z „res iudicata“ a bude ich interpretovať tak, že žalobkyňa v čase
vydania predmetných listín A. I. nebola spoluvlastníčkou predmetného domu. Pri svojom rozhodovaní
nebude žalobkyňu považovať za aktívne legitimovanú a preto jej žalobu o náhradu škody zamietne a
zaviaže ju nahradiť protistrane trovy konania, pričom súd žalobkyni priamo navrhol späťvzatie žaloby

ako reakciu na ním vyššie uvedený a jasne deklarovaný postoj súdu. Práve tento tlak (zneužívajúci
sociálnu, zdravotnú a finančnú situáciu žalobkyne) vyvolaný reálnou hrozbou nezákonného rozhodnutia
súdu (súdom dopredu oznámeného), o jeho závažných negatívnych dôsledkoch, viedol žalobkyňu k
čiastočnému späťvzatiu žaloby, a teda žalobkyni znemožnil účinne si uplatniť voči žalovanému jej nárokna náhradu škody, a to včítane škody, ktorá žalobkyni vznikla v súvislosti so súdnym sporom o určenie
vlastníckehoprávakpredmetnémudomu.Pritomjednýmzdôvodovpripojeniasúdnehospisuvovecisp.
zn. 17C/1/2017 k súdnemu spisu v predmetnej veci bolo aj umožnenie súdu určiť výšku náhrady škody,

ktorá vznikla žalobkyni vo veci sp. zn. 17C/1/2017. Nezákonným postupom súd neposkytol ochranu práv
a právom chránených záujmov žalobkyni a fakticky podporil nezákonnosť pri fungovaní orgánov verejnej
moci. Týmto postupom porušil nielen procesné, ale aj majetkové práva žalobkyne.
Podľažalobkynesúdmalpovinnosťposúdiťexistenciuspoluvlastníctvažalobkynekpredmetnémudomu
v čase vydania listín aj napriek rozsudku vo veci sp. zn. 17C/1/2017. Súd nesplnil pokyn odvolacieho

súdu a ako predbežnú otázku zákonným spôsobom nevyriešil to či „v čase vydania listín zo strany
žalovanej bola, alebo nebola žalobkyňa podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti“. Rozsudok
súdu vo veci sp. zn. 17C/1/2017 nezodpovedal otázku či „v čase vydania listín zo strany žalovanej
bola, alebo nebola žalobkyňa podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti“, pretože túto otázku
vôbec neposudzoval a o nej meritórne nerozhodol. K časti odôvodnenia bodu 25. rozsudku súdu
prvej inštancie, v ktorom sa súd pokúsil vysporiadať sa s týmto rozporom, uviedol, že tvrdenia súdu

považuje za svojvoľné, nezákonné a nedostatočne odôvodnené. Zavádzajúce je tvrdenie súdu o tom,
že žalobkyňa sa v konaní sp. zn. 17C/1/2017 domáhala určenia vlastníckeho práva len na základe
darovacej zmluvy spísanej dňa 30.01.2008, pretože argumentovala aj možnosťou vydržania vlastníctva
k predmetnému domu; nie je pravdivé tvrdenie súdu o tom, že „v rámci predmetných konaní sa zistilo,
že vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti ku dňu 30.01.2008 na základe darovacej zmluvy nemohla

byť žalobkyňa“, pretože súd vo veci sp. zn. 17C/1/2017 túto otázku vôbec neposudzoval ani o nej
meritórne nerozhodol; rozhodnutie v predmetnej veci nie je ešte definitívne, a teda nemôže predstavovať
„res iudicata“; súd zamietnutím návrhu na prerušenie konania spôsobil, že rozhodoval v predmetnej
veci skôr, než vzniklo definitívne rozhodnutie vo veci sp. zn. 17C/1/2017; súd vo svojich záveroch o
údajnej neexistencii vlastníctva žalobkyne k predmetnému domu v čase vydania predmetných listín

nevychádzal z výroku rozsudku vo veci sp. zn. 17C/1/2017, ale vychádzal z odôvodnenia, ktoré nie je
právne záväzné a nemôže predstavovať prekážku rozsúdenej veci. Nevysporiadal sa so skutočnosťou,
že A. B. nepochybne bol vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 1 z predmetného domu. Nevysporiadal
sa nijako s možnosťou, že žalobkyňa mohla vlastníctvo k predmetnému domu vydržať. Nevysporiadal
sa so skutočnosťou, že obec je zo zákona kompetentná ňou vydanou listinou deklarovať zánik určitého

domu, že určitý dom bol postavený pred dňom 01.10.1976, a že jeho stavebníkom bola určitá osoba,
pričom uvedená osoba bude práve na základe tohto oznámenia obce považovaná za vlastníka domu.
Nevysporiadal sa so skutočnosťou, že už vyššie uvedené listiny sa do katastrálneho operátu zapisujú
záznamom, a že záznamom sa do katastrálneho operátu zapisujú príslušné listiny preukazujúce
nadobudnutie práva. Úplne ignoroval skutočnosť, že žalobkyňa opakovane upozorňovala na právne

skutočnosti, ktoré preukazovali spoluvlastníctvo žalobkyne k predmetnému domu v čase vydania
predmetných listín. Postupoval tak napriek tomu, že tieto skutočnosti tvrdené žalobkyňou boli v úplnom
súlade so záverom súdu v súdnom spore sp. zn. 17C/1/2017 o neexistencii spoluvlastníctva žalobkyne k
predmetnémudomuvčasevyhláseniapríslušnéhorozsudku.Súdnemalprávovychádzaťzpredpokladu
o neplatnosti darovacej zmluvy medzi žalobkyňou a A. B. len preto, že takéto tvrdenie sa vyskytlo

v odôvodnení právoplatného rozsudku, ale súd bol povinný v predmetnej veci samostatne skúmať
platnosť uvedenej darovacej zmluvy, bol povinný samostatne vyhodnotiť všetky dôkazy nachádzajúce sa
v predmetnom súdnom spise, ako aj v súdnom spise sp. zn. 17C/1/2017. Žalobkyňa tvrdila a preukázala
súdu, že v roku 2009 došlo k určitým právnym skutočnostiam spôsobilým viesť k vzniku, resp. k zániku
práva žalobkyne k predmetnému domu. Bez existencie predmetného nezákonného rozhodnutia, resp.

nesprávneho úradného postupu A. I., by nedošlo k vzniku týchto zmien, a teda ani k vzniku predmetnej
škody.
Súd ignoruje skutočnosť, že rozhodnutia súdov vo veci sp. zn. 17C/1/2017 boli včas a riadne napadnuté
opravným prostriedkom (ústavnou sťažnosťou), ktorý môže viesť k zrušeniu týchto rozhodnutí. Z
rozsudku (hoci aj právoplatného), ktorý bol včas a riadne napadnutý opravným prostriedkom spôsobilým

viesť k zrušeniu, resp. zmene tohto rozsudku, súd nemôže vychádzať pri rozhodovaní v iných veciach
ako z „res iudicata“. Súd bol povinný prerušiť predmetné konanie až do definitívneho rozhodnutia
vo veci sp. zn. 17C/1/2017 a následne mal súd vyriešiť otázku existencie spoluvlastníctva žalobkyne
k predmetnému domu v čase vydania predmetných listín. Skutočnosť, že súd vo veci sp. zn.
17C/1/2017 žalobkyni nepotvrdil spoluvlastníctvo k predmetnému domu, je podmienkou preto, aby súd

v predmetnom súdnom konaní vyhovel návrhu žalobkyne na náhradu škody v jej časti týkajúcej sa
hodnoty spoluvlastníckeho podielu 1 z predmetného domu. Súd sa snaží interpretovať právne predpisy v
absurdnom zmysle – a to tak, že žalobkyňa by nemala nárok na náhradu škody ani v prípade jej úspechu
vo veci sp. zn. 17C/1/2017, ale ani v prípade jej neúspechu vo veci sp. zn. 17C/1/2017. Prvostupňovýsúdtedanesprávnouinterpretácioutvrdeníodvolaciehosúdunezákonneúplnevylúčilžalobkyňuzpráva
na náhradu škody. Práve v dôsledku takých absurdných záverov súdu súd priamo donútil žalobkyňu k
čiastočnému späťvzatiu jej žaloby v jej časti týkajúcej sa peňažnej náhrady škody.

Súd na pojednávaní dňa 14.03.2023 v rámci jeho rozhodovania o pripustení zmeny petitu vôbec
nezahrnul do navrhovaného znenia rozsudku požiadavku žalobkyne na náhradu trov konania a trov jej
právneho zastúpenia. Takýto postup považuje za hrubo nezákonný, pretože žalobu, resp. jej časť môže
vziať späť len žalobca nie súd. Toto procesné pochybenie považuje za závažné, pričom porušilo právo
žalobkyne na spravodlivý súdny proces.

Žalobkyňa má právo, aby súd konštatoval, že v dôsledku postupu A. I. jej v predmetnej záležitosti
vznikla škoda, pričom nie je podstatné či sa žalobkyňa domáha aj peňažnej náhrady vzniknutej škody.
Žalobkyňa žiadala súd o konštatovanie vzniku predmetnej škody už v pôvodnom petite žaloby aj vo
svojom návrhu zmeny petitu žaloby v podaní zo dňa 09.03.2023, ktorý preto nemôže predstavovať
rozšírenie žaloby. Preto, ak súd pri poslednej zmene petitu žaloby odmietol do petitu žaloby zahrnúť
aj výrok o konštatovanie vzniku škody, tak tento svojvoľný postup súdu fakticky viedol k čiastočnému

späťvzatiu v tejto jej časti, a to napriek tomu, že žalobkyňa na tomto svojom nároku nepochybne aj
naďalej trvala. Škoda žalobkyni v predmetnej záležitosti nepochybne vznikla s prihliadnutím na náklady
na všetky úkony žalobkyne. Ak by žalobkyňa nevynaložila náklady na úkony a na podania, vďaka ktorým
zistila relevantné skutočnosti a vďaka ktorým dosiahla vydanie príslušných protestov prokurátora (A. I.
zrušila predmetné listiny až na ich základe), tak predmetné listiny by v tom prípade neboli zrušené, a

teda by v celom rozsahu pretrvával nezákonný stav porušujúci práva žalobkyne. Existencia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti síce nie je závislá od údajov uvedených v katastri nehnuteľností, avšak viaceré
oprávnenia vyplývajúce z vlastníckeho práva bez zápisu do katastra nehnuteľností nemožno vykonávať.
Nezákonné zrušenie zápisu žalobkyne na liste vlastníctva preto nepochybne obmedzilo výkon práv,
ktoré by mala ako osoba zapísaná na liste vlastníctva. Súd mal povinnosť vznik tejto škody konštatovať.

Požadovanie peňažnej náhrady za vzniknutú škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nie je podmienkou
konštatovania vzniku škody.
Ďalej namietala, že žalobkyňa podaním zo dňa 09.03.2023 navrhovala súdu, aby petit žaloby zahŕňal
konštatovanie porušenia práv žalobkyne, súd však odmietol pripustiť konštatovanie porušenia práva na
ochranu vlastníctva, čo považuje za nesprávny a nezákonný postup.

Súd do petitu žaloby nezahrnul znenie príslušných právnych predpisov, čo nemôže byť na neprospech
žalobkyne.
Súd na pojednávaní dňa 14.03.2023 nepripustil aj viaceré ďalšie zmeny petitu žaloby navrhovanom
žalobkyňou a to bez toho, aby to presvedčivo odôvodnil, čo považuje žalobkyňa za porušenie
jej procesných práv a práva na presvedčivé odôvodnenie rozsudku. Nie každý návrh na zmenu

navrhovaného znenia rozsudku možno považovať za návrh na zmenu žaloby s poukazom na
ustanovenie § 140 ods. 1 a 2 CSP.
Namietala nesplnenie povinnosti súdom prvej inštancie presvedčivo odôvodniť rozsudok; súd v
odôvodnení rozsudku nijako nezdôvodnil, prečo by osoba zapísaná na príslušnom liste vlastníctva,
ako vlastník určitej nehnuteľnosti, nemala mať právo na to, aby sa k nej orgán verejnej moci v

záležitostiach týkajúcich sa danej nehnuteľnosti správal ako k vlastníkovi danej nehnuteľnosti. Právny
názor odvolacieho súdu nezbavuje prvostupňový súd jeho povinnosti rozhodnúť príslušný súdny spor
v súlade s právnymi predpismi.
Prvostupňový súd si protirečí, keďže na jednej strane tvrdí, že zmena zápisu osoby vlastníka na
liste vlastníctva nemá vplyv na vlastníctvo ako také, avšak na druhej strane súd práve na základe

vyjadrenia, že kataster nemal zapísať právneho predchodcu žalobkyne na príslušný list vlastníctva
na základe príslušného dedičského rozhodnutia vyvodzuje, že právny predchodca žalobkyne údajne
nebol spoluvlastníkom predmetného domu. Z príslušných právnych predpisov vyplýva, že dedičia sú
spoluvlastníkmi majetku poručiteľa už od momentu smrti poručiteľa a dedičské rozhodnutie vo vzťahu k
vzniku vlastníctva dedičov má len deklaratórny charakter.

Súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že zápis v pozemkovoknižnej vložke č. XX pre k .ú. I.
jednoznačne a nespochybniteľne potvrdzuje, že polovicu predmetného domu vlastnil A. B. – a to
v kontexte konštitutívneho charakteru zápisu v pozemkovoknižnej vložke na vznik vlastníctva k
nehnuteľnosti a v kontexte platnosti právnej zásady „superficies solo cedit“ pred rokom 1950.
Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uvádza nepravdivé tvrdenia napr. v bode 26. odôvodnenia

uvádza, že „zástupca žalobkyne žiadnym spôsobom súdu nepreukázal, aké dôkazy, resp. čo pripojením
tohto spisu (17C/1/2017) má byť preukázané a čo by bolo v prospech rozhodnutia pre žalobkyňu“, a to
s poukazom na podanie žalobkyne zo dňa 09.03.2023, v ktorom žalobkyňa uviedla, že pripojenie spisu
sp. zn. 17C/1/2017 má umožniť súdu zodpovedať si predbežnú otázku o existencii, resp. neexistenciispoluvlastníctva žalobkyne k predmetnému domu v čase vydania predmetných listín, pričom žalobkyňa
poukázala na celú jej argumentáciu a na všetky dôkazy predložené vo veci sp. zn. 17C/1/2017. Súd
ignoroval návrhy žalobkyne na pripojenie vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ Zvolen vo

veci ČVS:ORP-950/ZV-ZV-2013, namietala, že prvostupňový súd v poučení k rozsudku nesprávne,
manipulatívneazavádzajúcouviedol„odvolanieprotirozsudkualebouzneseniu,ktorýmbolorozhodnuté
vovecisamejmožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§389ods.1,2CSP....“.
Prvostupňový súd v uznesení zo dňa 14.03.2017 (8C/344/2012-346) absurdne požadoval od žalobkyne,
aby doplnila predmetnú žalobu, tento postup považuje za závažné procesné pochybenie súdu.

Namietala nezákonnosť rozhodnutia súdu o náhrade trov konania, keď podľa nej súd rozhodol
nezákonne, nespravodlivo. Žalobkyňa sa pri žalobe v otázke existencie svojho spoluvlastníctva k
predmetnému domu riadila záväznými údajmi z katastra uvedenými na príslušnom liste vlastníctva. Súd
po tom, ako prišiel k záveru, že žalobkyňa nie je spoluvlastníčkou predmetného domu, pretože kataster
zapísal jej právneho predchodcu na príslušný list vlastníctva omylom, zaviazal žalobkyňu nahradiť
žalovanej trovy konania, čím súd fakticky žalobkyňu sankcionuje za chybu katastrálnej inštitúcie, a

to dokonca v prospech iného orgánu verejnej moci, preto toto rozhodnutie považuje za nezákonné.
Súd sa nijako nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré objektívne môžu mať vplyv na rozhodnutie súdu
o náhrade trov konania. Žalobkyňa opakovane navrhovala nepriznať odporcovi náhradu trov konania
z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Súd mal povinnosť vyjadriť sa k návrhu
na nepriznanie náhrady trov konania žalovanej obci. Žalobkyňa vo svojich podaniach (napr. zo dňa

29.03.2013) opakovane upozornila, že nemôže bez súhlasu osôb zapísaných na príslušnom liste
vlastníctva nechať vypracovať znalecký posudok na stanovenie hodnoty predmetného domu, čím jej
bolo znemožnené ohodnotenie predmetného spoluvlastníckeho podielu z predmetného domu. Preto
pri zostavovaní žaloby nemohla túto cenu predmetného spoluvlastníckeho podielu zobrať do úvahy.
Nebolo preto spravodlivé zaťažiť žalobkyňu náhradou trov konania odporcu, keďže práve on svojim

nezákonným postupom a rozhodnutím spôsobil ich vznik a tiež významne ovplyvnil ich výšku. Náklady
vynaložené A. I. na ich poskytnutie žalobkyni právnym zástupcom žalovaného v priebehu predmetného
súdneho konania nemôžu byť na ťarchu žalobkyni a aj z tohto dôvodu by ich mala v plnej výške znášať
A. I.. Poukázala na ustanovenie § 256 ods. 2 CSP. Žalovaný neuviedol všetky skutočnosti a dôkazy pri
prvom úkone, ktorý mu patril, pričom pri rozhodovaní o nepriznaní trov konania prihliadne súd najmä

na okolnosti či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri
prvom úkone, ktorý mu patril, s čím sa však súd nevysporiadal. Súd sa nevysporiadal so skutočnosťou,
že žalobkyňa je starobná dôchodkyňa so zdravotnými ťažkosťami, čo žalobkyňa súdu preukázala a
nespochybnila to ani protistrana. Žalobkyňa pritom v predmetnej veci predstavovala „slabšiu stranu“,
ktorej ochranu mal súd zohľadniť a zabezpečiť. Súd nemal priznať náhradu trov konania žalovanej obci,

resp. mal žalobkyni prinajmenšom určiť dostatočnú časovú lehotu na zaplatenie náhrady trov konania
žalovanej obci v splátkach primeraných.
V ďalšom vyslovila pochybnosti o ústavnosti vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb. Namietala, že ak v určitom súdnom spore jedna strana sporu je
zastúpená advokátom a druhá strana sporu advokátom zastúpená nie je, ide o evidentné neoprávnené

(protiústavné) zvýhodnenie jedného účastníka konania pred druhým účastníkom konania, t.j. porušenie
práva na rovnosť účastníkov súdneho konania.
Vo vzťahu určenia výšky náhrady trov konania žalobkyňa vo svojej žalobe žiadala od žalovanej náhradu
majetkovej aj nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobkyni nezákonným rozhodnutím a postupom A. I., čo
musí súd zohľadniť aj v prípade náhrady trov konania.

V ďalšom obsahu podania – odvolania (od strany 37 po stranu 51), žalobkyňa uviedla argumentáciu
a poukazovala na ďalšie právne významné skutočnosti, v prípade, ak odvolací súd akceptuje výhrady
žalobkyne uvedené v odvolaní a rozsudok súdu prvej inštancie zmení, zároveň táto časť podania
obsahuje fotokópie časti listín.

3.Žalovanákodvolaniužalobkynevpísomnomvyjadreníuviedla,žesnámietkamižalobkynevpodanom
odvolaní sa nestotožňuje a považuje ich za nedôvodné. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny a zákonný. Žalovaná zotrváva na procesnej obrane, v zmysle ktorej
o.i., považuje za nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie veci samej vyriešenie predbežnej otázky ne/
existencie vlastníckeho práva žalobkyne k dotknutej nehnuteľnosti. Krajský súd Banská Bystrica ako súd

odvolací v odôvodnení uznesenia sp. zn. 14Co/575/2015 zaujal právny názor, v zmysle ktorého je vo
vzťahu ku každému žalovanému výroku, právne významné posúdenie predbežnej otázky ne/existencie
vlastníckeho práva žalobkyne k dotknutej nehnuteľnosti. Komplexné skúmanie vlastníckych vzťahov k
predmetnej nehnuteľnosti bolo predmetom konania o určenie vlastníckeho práva žalobkyne k dotknutejnehnuteľnosti vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 17C/1/2017. Samotná žalobkyňa z dôvodu
vedenia takéhoto konania žiadala prejednávanú vec prerušiť, keďže sa v tomto konaní riešila aj podľa
jej názoru otázka, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Zo záverov

prijatých súdom prvej inštancie v rozsudku zo dňa 11.10.2018 pod sp. zn. 17C/1/2017 v spojení s
rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 19.05.2020 pod sp. zn. 14Co/19/2019 a v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2022 pod sp. zn. 7Cdo/54/2021 nepochybne vyplýva, že súdy po
dôkladnom preskúmaní vlastníckych vzťahov k dotknutej nehnuteľnosti (od minulosti do súčasnosti)
dospeli v otázke vlastníckych vzťahov k dotknutej nehnuteľnosti k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa

vlastníčkou dotknutej nehnuteľnosti nielenže nie je v súčasnosti, ale ňou nikdy reálne nebola.
K návrhu žalobkyne na prerušenie prejednávanej veci z dôvodu podania ústavnej sťažnosti voči
uvedeným rozhodnutiam poukázala na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súčasnosti
právoplatné a vykonateľné, a preto v čase rozhodovania súdu o prejednávanej veci neexistovala/
neexistuje prekážka, pre ktorú by nemohol súd z týchto rozhodnutí pri posudzovaní predbežnej otázky
vychádzať a v prejednávanej veci rozhodnúť v prospech žalovanej. Vzhľadom k tomu, že otázka

ne/existencie vlastníckeho práva žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam bola komplexne a zatiaľ
definitívne vyriešená rozsudkom Okresného súdu Zvolen pod sp. zn. 17C/1/2017, súd prvej inštancie v
prejednávanej veci nemal dôvod pri riešení predbežnej otázky v tomto konaní nevychádzať a neprevziať
takto ustálený skutkový stav a napokon aj právny záver o tom, že vlastnícke právo žalobkyne k dotknutej
nehnuteľnosti nikdy nesvedčalo ani nesvedčí. V nadväznosti na takto vyriešenú predbežnú otázku súd

nemohol dospieť k inému záveru, ako že žalobkyni žiadny z nárokov uplatnených žalobou neprislúcha.
K postupu súdu a samotnému rozsudku, ktorým súd žalobu žalobkyne na podklade takto správne a
dostatočne zisteného skutkového stavu v celom rozsahu zamietol, nie je čo vytknúť. Vychádzajúc z
takto zisteného skutkového a právneho stavu je nepochybné, že žalobkyni neprislúcha ani aktívna vecná
legitimácia na podanie takejto žaloby. Keďže sa v konaní preukázalo, že žalobkyňa reálnou vlastníčkou

predmetnej nehnuteľnosti nikdy nebola, nemohla jej de facto v súvislosti s ňou vzniknúť žiadna
škoda, teda majetková ani nemajetková ujma, zároveň nemohla byť napadnutým konaním zo strany
žalovanej nijako dotknutá na svojich právach (žalovaná nemohla vo vzťahu k žalobkyni porušiť žiadne
zákonné ustanovenia pri vydávaní listín; žalobkyňa ako nevlastníčka nemohla byť ani účastníčkou
konaní týkajúcich sa dotknutej nehnuteľnosti). Žalovaná neporušila voči žalobkyni ustanovenia žiadneho

právneho predpisu, o.i. ani ustanovenie § 6 ods. 4 vyhlášky č. 31/2003 Z. z. Ak žalobkyni z tohto dôvodu
nemohla vzniknúť žiadna škoda, nemôže byť považovaná v zmysle ustanovenia § 12 a § 14 zák. č.
514/2003 ani za subjekt, ktorý by mohol sa domáhať náhrady škody a ani konštatovania porušenia
právnych predpisov a pod.
Za nenáležitú považuje žalovaná námietku žalobkyne týkajúcu sa priznania náhrady trov konania v

prospech žalovanej s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 2Sžo/240/2010, keďže jeho závery
nie je možné aplikovať na prejednávaný prípad. Žalobkyňa opomína, že žalobkyňa v prejednávanom
prípade nebola ukrátená na svojich právach rozhodnutím a postupom správneho orgánu a tiež nebola
v prejednávanom súdnom konaní úspešná, a to ani len sčasti. Z dôvodov výlučne na strane žalobkyne,
ktorá podala od počiatku nedôvodnú žalobu a žalovaná v konaní mala plný úspech, preto jej prislúcha

nárok na priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100 %.
Odvolanie žalobkyne je v plnom rozsahu neopodstatnené, žalovaná navrhla potvrdiť rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedla, že žalovaná žiadnymi argumentmi

nevyvrátila a ani účinne nespochybnila tvrdenia žalobkyne uvedené v odvolaní, zopakovala len svoj
nesúhlas s nimi. Z dôvodu tejto absencie argumentov na strane žalovanej sa teda prakticky nie je k
čomu vyjadriť. Ďalej uviedla, že nie je pravda, že v dôsledku namietaného nezákonného postupu a
vydania predmetných nezákonných rozhodnutí A. I. mohla vzniknúť škoda výlučne len skutočnému
vlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti, totiž prinajmenšom právo byť účastníkom predmetného konania

mal ten, o koho právach sa malo konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
mohli byť rozhodnutím priamo dotknuté; ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý; ten, komu osobitný zákon takéto
postavenie priznáva. Žalobkyňa v predmetnom čase bola zapísaná na príslušnom liste vlastníctva ako
spoluvlastník predmetného domu, a teda A. I. v predmetnom čase mala povinnosť považovať žalobkyňu

za spoluvlastníka predmetného domu, a teda aj za účastníka predmetného konania. Žalobkyňa
aj ako občan Slovenskej republiky mala právo aj na to, aby každý postup a všetky rozhodnutia
každého orgánu verejnej moci boli zákonné a správne. Nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že A. I. voči
žalobkyni neporušila ustanovenia žiadneho predpisu. Nie je teda pravdivé ani tvrdenie žalovanej, žežalobkyňa údajne nijako nemohla byť dotknutá na svojich právach napadnutým konaním A. I.. Najvyšší
súd SR vo veci príslušného dovolania žalobkyne (sp. zn. 7Cdo/54/2021) meritórne neposudzoval
správnosť a zákonnosť napadnutých rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Preto nijako z

jeho rozhodnutia nevyplýva, že by prišiel k záveru, že žalobkyňa nie je (resp. nebola) spoluvlastníčkou
predmetnej nehnuteľnosti.
Ďalej Ústavou SR garantované právo na spravodlivý súdny proces je nepochybne porušené v prípade,
ak súd rozhodne na základe rozsudku súdu v inej veci, ktorý je síce formálne už právoplatný, avšak bol
včas a riadne napadnutý opravným prostriedkom (a to aj mimoriadnym) spôsobilým viesť k zrušeniu,

resp. k zmene daného rozsudku. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020.
Žalobkyňaspĺňalapredpokladyvyžadovanézákonomnaposkytnutiesúdnejochranyvopravnomkonaní
(v konaní o ústavnej sťažnosti žalobkyne vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp 1705/2022),
a preto každý všeobecný súd (teda aj Okresný súd Zvolen) musí umožniť, aby jej táto ochrana reálne
a materiálne mohla byť poskytnutá. Každý všeobecný súd teda musí počkať na výsledok opravného
konania a až potom môže rozhodovať vo veci, pre rozhodnutie ktorej je dôležité rozhodnutie vo veci,

ktorej sa týka opravné konanie.

5. Žalovaná k vyjadreniu žalobkyne v písomnom vyjadrení uviedla, že vzhľadom k tomu, že podstata
celého súdneho konania spočívajúca vo vyriešení predbežnej otázky ne/existencie vlastníckeho práva
žalobkyne k dotknutej nehnuteľnosti bola v konaní jednoznačne vyriešená a v súlade s jej záverom

súd rozhodol tak, že žalobu žalobkyne zamietol, považuje žalovaná za nadbytočné vyjadrovať z tohto
dôvodu k ostatnej, síce obsiahlej, ale z hľadiska merita veci irelevantnej argumentácii žalobkyne. Súd
prvej inštancie dostatočne, presvedčivo a celistvo svoje zamietajúce rozhodnutie zdôvodnil, rozhodnutie
netrpí takými vadami, ktoré by ho činili nesprávnym, nezákonným, či nespravodlivým. Pokiaľ žalobkyňa
opiera odvolaciu argumentáciu o nové tvrdenia, či nové dôkazné prostriedky, žalovaná dodáva, že

od podania žaloby zo dňa 05.11.2012 mala žalobkyňa dostatok času na preukázanie svojich tvrdení.
Poukázala na ustanovenie § 366 Civilného sporového poriadku. Vychádzajúc zo záverov dokazovania,
žalobkyni sa bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazné uniesť nepodarilo. Na doterajšiu argumentáciu
žalobkyne žalovaná v priebehu konania dostatočne a zmysluplne reagovala tak, že vyvrátila tvrdenia
žalobkyne, a preto v celom rozsahu odkazuje na doterajšiu konzistentnú argumentáciu, na ktorej naďalej

zotrváva.

6. V dôsledku odvolania podaného žalobkyňou proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako
súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade

s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých
výrokoch III. a IV. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Na základe podaného odvolania žalobkyňou voči rozsudku súdu prvej inštancie tak v rozsahu
podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní
rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že
súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a

v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy
vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením §
220 ods. 2 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla
žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie, nežiadala ani doplniť dokazovanie za podmienok stanovených ustanovením § 384

ods. 2 a 3 CSP a o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jej viny prezentované
v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie,
prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 vspojení s ustanovením § 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobkyne a odvolacie dôvody
uvedené v jej odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že
podané odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil
žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

10. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, zároveň

v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného
odvolací súd k zásadným odvolacím námietkam žalobkyne uvádza:
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že u žalobkyne existuje aktívna legitimácia už z toho titulu, že bola v čase
vydania predmetných listín zapísaná na príslušnom liste vlastníctva ako spoluvlastník predmetného
domu a má právo na to, aby súd konštatoval porušenie jej práv a právom chránených záujmov ako aj
porušenie právnych predpisov zo strany A. I. v predmetnej záležitosti, odvolací súd uvádza, že žalovaná

v konaní pred súdom prvej inštancie namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, túto
spochybňovala so zdôvodnením, že žalobkyňa nemohla na základe darovacej zmluvy nadobudnúť
spoluvlastnícke práva k predmetnej nehnuteľnosti, pretože A. B. ako darca nebol skutočným
spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, keďže ani jeho predchodcovia, od ktorých odvodzuje
spoluvlastnícke právo E. B. neboli jej reálnym spoluvlastníkom, ktorú otázku súd prvej inštancie pred

rozhodnutím vo veci rozsudkom č. k. 8C/344/2012-261 zo dňa 25.03.2015 neskúmal a práve táto
okolnosť bola jedným z dôvodov pre zrušenie rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/344/2012-261
zo dňa 25.03.2015 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/575/2015-276 zo dňa
26.10.2016, pričom podľa názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím na predmet sporu bolo potrebné
skúmať otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, a teda skúmať otázku, či žalobkyňa v čase

vydania listín bola podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti alebo nie. Samotný zápis s
katastri nehnuteľností v prospech určitého subjektu nezbavuje skutočného vlastníka nehnuteľnosti
jeho vlastníckeho práva. Z obsahu spisu mal odvolací súd jednoznačne preukázané, že žalobkyňa
sa následne v inom konaní, vedenom u Okresného súdu Zvolen pod sp. zn. 17C/1/2017, domáhala
v postavení žalobkyne proti žalovaným 1/ E. L., 2/ M. I., 3/ K. L., určenia vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti. Domáhala sa určenia, že je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu 1 z rodinného domu
postaveného na pozemku parc. registra C s parcelným číslom XXX v kat. úz. I., súpisné č. XX (ktorý mal
až do vydania oznámenia č. j. XXX/XXXX zo dňa 10.11.2009 A. I., súpisné č. XX). Okresný súd Zvolen
rozsudkom č. k. 17C/1/2017-233 zo dňa 11.10.2018 žalobu žalobkyne zamietol. Na odvolanie žalobkyne
odvolací súd, a to Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 14Co/19/2019-305 zo dňa 19.05.2020

rozsudok okresného súdu potvrdil. Na dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 14Co/19/2019 zo dňa 19.05.2020 Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 7Cdo/54/2021
zo dňa 21.04.2022 dovolanie žalobkyne odmietol. Súd prvej inštancie do konania pripojil celý spis
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/1/2017, pričom je potrebné konštatovať, že práve v konaní vedenom
u Okresného súdu Zvolen pod sp. zn. 17C/1/2017 sa riešila otázka, ktorá má zásadný význam aj pre

posúdenie aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, v ktorom sa žalobkyňa domáha konštatovania
nesprávneho úradného postupu A. I. pri vydávaní listiny o zrušení súpisného čísla č. j. XXX/XXXX zo dňa
10.11.2009 a oznámenia o pridelení súpisného č. j. XXX/XXXX vydaného žalovanou dňa 10.11.2009,
pričom žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie opakovane navrhovala zmenu žalobného návrhu
(petitu), naposledy písomným podaním zo dňa 09.03.2023 doručeným Okresnému súdu Zvolen dňa

13.03.2023, o ktorom návrhu súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní dňa 14.03.2023, na ktorom
vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil čiastočne zmenu návrhu (viď. uznesenie na č. l. 446 až 449, zároveň
tým istým uznesením rozšírenie žaloby čiastočne nepripustil. Je nepochybné, že žalobkyňa svoj
nárok uplatnila z dôvodu tvrdeného nesprávneho úradného postupu žalovanej – A. I. a tento nárok
súd prvej inštancie aj posudzoval v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. s ohľadom v prvom rade na

posúdenie vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne, čo nepochybne vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie v bode 23. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie preskúmaním veci
dospel k záveru, že s prihliadnutím na predmet sporu a zistenie, že žalobkyňa napriek tomu, že
bola zapísaná ako spoluvlastníčka predmetného rodinného domu, vo vzťahu ku ktorému sa domáhala
konštatovania nesprávneho úradného postupu žalovanou, nebola ku dňu vydania predmetných listín, t.j.

ku dňu 10.11.2009 vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie sa zoberal aj námietkou
žalobkyne na poslednom pojednávaní dňa 14.03.2023, že nebolo preukázané, že by žalobkyňa nebola
ku dňu vydania predmetných listín, t.j. ku dňu 10.11.2009 vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, keď
súd správne okrem poukazu na rozhodovanie vo veci okresného súdu sp. zn. 17C/1/2017 poukázalna skutočnosť, že v samotnej žalobe žalobkyne v konaní sp. zn. 17C/1/2017 sa táto domáhala určenia
vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy, ktorá bola spísaná dňa 30.01.2008, z čoho súd prvej
inštancie vyvodil správny záver, že s prihliadnutím k tej skutočnosti, že v rámci predmetných konaní

bolo zistené, že vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti ku dňu 30.01.2008 na základe darovacej zmluvy
nemohla byť žalobkyňa, pričom listiny vydané žalovanou, vo vzťahu ku ktorým sa žalobkyňa domáha
nesprávneho úradného postupu vo forme konštatovania porušenia jednotlivých zákonov, žalobkyňa by
musela tvrdiť určité skutočnosti, k týmto doložiť aj dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že žalobkyňa po
dátume 30.01.2008 bola na základe zmlúv, resp. dedičského rozhodnutia, resp. iných právnych úkonov,

ktorýmibybolomožnénadobudnúťnehnuteľnosťúčastníčkoutakéhotoprávnehoúkonu,aževlastníctvo
jej prináležalo ku dňu 10.11.2009, teda že v tento deň bola podielovou spoluvlastníčkou predmetného
domu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že takéto skutočnosti žalobkyňa nepreukázala a potom
neobstojí tvrdenie žalobkyne, že bola spoluvlastníčkou predmetného domu ku dňu 10.11.2009. Odvolací
súd v tomto smere tiež poukazuje na to, že neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej
inštancie sa prejudiciálne nevysporiadal s otázkou vlastníckeho práva žalobkyne ku dňu 10.11.2009,

keďže súd pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v predmetnom spore vychádzal zo
zisteného skutkového stavu v konaní Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/1/2017 berúc do úvahy
rozhodnutiasúdov(prvostupňový,odvolacíadovolacísúd)azároveňsaajsámvysporiadalprejudiciálne
s otázkou existencie vlastníckeho práva žalobkyne k vlastníctvu predmetného rodinného domu v
polovici, čo nepochybne vyplýva aj z bodu 25. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, rovnako z

bodu 23. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Keďže súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, s ktorým je v zhode aj odvolací súd, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
aktívnuvecnúlegitimáciu,zhoreuvedenýchdôvodovsprávnesúdžalobužalobkyne,ktorousadomáhala
konštatovania porušenia jej práv, právom chránených záujmov ako aj porušenia právnych predpisov, zo
strany A. I. – žalovanej, zamietol. Je potrebné zdôrazniť, že súd bol povinný posudzovať otázku aktívnej

vecnej legitimácie v predmetnom súdnom konaní, túto otázku posúdil správne, a preto odvolací súd
považuje rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku III. za vecne správny.
Pokiaľ žalobkyňa namietala nezákonnosť zamietnutia návrhu žalobkyne na prerušenie súdneho konania
súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 14.03.2023, odvolací súd preskúmaním veci zistil, že
žalobkyňa v poradí tretím návrhom zo dňa 12.10.2022 (v spise na č.l. 425) navrhla prerušiť konanie do

rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti žalobkyne vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp
1705/2022,ktorásatýkarozhodnutísúdovvovecisp.zn.17C/1/2017vedenejuOkresnéhosúduZvolen,
ktorým podaním žalobkyňa podala sťažnosť na Ústavný súd proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Cdo/54/2021 zo dňa 21.04.2022, proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici a Okresného
súdu vo Zvolene vo veci vedenej u Okresného súdu Zvolen pod sp. zn. 17C/1/2017. Odvolací súd

poukazuje na to, že súd prvej inštancie v tomto súdnom konaní uznesením č.k. 8C/344/2012-348 zo
dňa 14.07.2017 prerušil konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Zvolen
pod sp. zn. 17C/1/2017. Po právoplatnom skončení konania vedenom na Okresnom súde Zvolen pod
sp. zn. 17C/1/2017 žalobkyňa opätovne navrhla prerušiť konanie, a to z dôvodu podania dovolania na
Najvyšší súd SR, pričom súd v predmetnej veci uznesením č. k. 8C/344/2012-399 zo dňa 03.09.2020

prerušil konanie až do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní žalobkyne. Keďže Najvyšší súd SR
rozhodnutím vo veci sp. zn. 7Cdo/54/2021 zo dňa 21.04.2022 dovolanie žalobkyne odmietol, odpadli
dôvody prerušenia konania, a preto súd prvej inštancie ďalej vo veci konal a rozhodol. Súd správne o
návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala opätovného prerušenia konania do rozhodnutia Ústavného súdu
SRosťažnostižalobkynerozhodolpriaplikácii§162ods.3CSP,akeďžedospelkzáveru,ženiesúdané

dôvody na prerušenie konania, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhodol spolu s rozhodnutím
vo veci samej, pričom odvolací súd je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že v čase rozhodovania
súduonávrhužalobkynenaprerušeniekonanianeboloúčelnéaanipotrebnéprerušovaťsúdnekonanie,
keďže konanie vo veci sp. zn. 17C/1/2017 vedené u Okresného súdu Zvolen je právoplatne skončené
a zároveň žalobkyňa okrem riadneho opravného prostriedku proti rozsudku okresného súdu využila

aj mimoriadny opravný prostriedok, vo veci podala dovolanie na Najvyšší súd, ktorý však dovolanie
žalobkyneodmietol. Tedažalobkyňavyužilavšetkyopravnéprostriedkyvrámcivšeobecnéhosúdnictva,
či už riadne alebo mimoriadne. Odvolací súd zároveň poukazuje, že v prípade zamietnutia návrhu na
prerušenie konania súdom prvej inštancie nie je voči takémuto rozhodnutiu prípustné ani odvolanie, keď
odvolanie je prípustné len v prípade, že súd prvej inštancie konanie preruší podľa § 162 ods. 1 písm.

a/ alebo § 164 CSP, či už na návrh alebo bez návrhu. Keďže súd prvej inštancie návrhu na prerušenie
konania nevyhovel, odvolanie proti negatívnemu rozhodnutiu prípustné nie je. Pokiaľ v tejto súvislosti
žalobkyňa poukazovala na ustanovenie § 365 ods. 2 CSP, podľa ktorého odvolanie proti rozhodnutiu vo
veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalorozhodnutiu vo veci samej má vadu v ods. 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej,
odvolací súd uvádza, že ani tento odvolací dôvod v súdenej veci neexistuje, keďže neboli naplnené
odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ CSP, berúc do úvahy okolnosť, že proti uzneseniu,

ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania odvolanie nie je prípustné; okrem toho odvolací súd
považuje toto rozhodnutie za vecne správne s prihliadnutím už na vyššie uvedené skutočnosti.
Pokiaľžalobkyňavpodanomodvolanínamietanezákonnosťpostupusúdutvrdiac,žesúdprvejinštancie
donútil žalobkyňu k čiastočnému späťvzatiu žaloby, odvolávajúc sa na výzvu súdu zo dňa 29.09.2022
(v spise na č.l. 424), odvolací súd oboznámený s obsahom spisu a predovšetkým s prihliadnutím

na túto odvolaciu námietku s obsahom výzvy súdu prvej inštancie zo dňa 29.09.2022, ktorou súd
vyzval splnomocneného zástupcu žalobkyne, aby súdu oznámili či vzhľadom na závery uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici 14Co/575/2015 – zo dňa 26.10.2016, keď je potrebné ustáliť, že
žalobca je aktívne legitimovaným, t.j. či je spoluvlastníkom nehnuteľnosti a v konaní Okresného súdu
Zvolen 17C/1/2017 sa preukázalo, že nie je, či žiada aby súd pokračoval v konaní alebo žalobu
berie späť, odvolací súd uvádza, že túto výzvu nemožno považovať za nezákonný postup súdu prvej

inštancie,ktorýmbydonútilžalobkyňukčiastočnémuspäťvzatiužaloby,pričomtrebazdôrazniťokolnosť,
že práve žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou
rodinného domu, vo vzťahu ku ktorému sa domáhala určenia nesprávneho, resp. nezákonného
postupu žalovaného a zároveň v tomto konaní navrhovala, s prihliadnutím na predmet konania v
konaní okresného súdu 17C/1/2017 prerušenie konania. Je nepochybné, že bolo len na vôli samotnej

žalovanej, či na žalobe bude trvať, resp. túto zoberie späť, resp. ju zoberie späť čiastočne. Neušlo
pozornosti odvolacieho súdu, že žalobkyňa prostredníctvom splnomocneného zástupcu v písomnom
podaní zo dňa 22.02.2023 uviedla, že žalobkyňa je súdom donútená pristúpiť k čiastočnému späťvzatiu
svojej žaloby v jej časti týkajúcej sa peňažnej náhrady za škodu vzniknutú predmetným nesprávnym
úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím A. I., pričom splnomocnený zástupca žalobkyne

na pojednávaní dňa 14.03.2023 na výslovnú otázku súdu s prihliadnutím na navrhovanú zmenu
rozsudočného návrhu žalobkyne (petitu) podaním zo dňa 09.03.2023, v ktorom podaní náhrada škody
vo výške 100.000,- Eur, ktorej sa žalobkyňa domáhala uvedená nie je, uviedol na priamu otázku súdu,
či v tejto časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 100.000,- Eur berie žalobu späť, odpovedal áno.
Následne prítomná právna zástupkyňa žalovaného na výzvu súdu uviedla, že so späťvzatím žaloby

vo výške náhrady škody o 100.000,- Eur súhlasí. Vychádzajúc z uvedeného súd potom správne vo
veci náhrady škody vo výške 100.000,- Eur pri aplikácii § 145 ods. 2 CSP o čiastočnom späťvzatí
žaloby rozhodol súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej, a to výrokom II., ktorým súd konanie o
zaplatenie náhrady škody vo výške 100.000,- Eur zastavil. Odvolací súd zároveň v tejto časti zdôrazňuje,
že žalobkyňa proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti, ktorou zastavil konanie (výrok II. rozsudku

súdu prvej inštancie) odvolanie ani nepodala, keďže z odvolania žalovanej proti rozsudku súdu prvej
inštancie nepochybne vyplýva, že podáva odvolanie v rozsahu výroku „Súd žalobu v celom rozsahu
zamieta. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania“, t.j. výroky III. a IV.
K námietke žalobkyne vo vzťahu nesprávnej interpretácii pojmu „res iudicata“ súdom prvej inštancie,

odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie, tak ako to už odvolací súd uviedol vyššie, pri rozhodovaní
prihliadal aj na konanie vo veci vedeného u Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/1/2017, zároveň však aj
sám vyhodnotil s prihliadnutím na vykonané dokazovanie tvrdenie žalobkyne, že ku dňu vydania listín A.
I. – žalovanou, vo vzťahu ku ktorým sa domáha žalobkyňa nesprávneho, resp. nezákonného úradného
postupu, žalobkyňa nebola podielovou spoluvlastníčkou predmetného domu; pokiaľ súd prvej inštancie

v bode 26. uviedol existenciu tzv. prekážky res iudicata, uvádzal to vo vzťahu k návrhu žalovanej
na doplnenie dokazovania určitými listinami, ktoré však už boli obsahom spisu v konaní Okresného
súdu Zvolen sp. zn. 17C/1/2017 (ktorý bol ku konaniu pripojený), s poukazom na vyriešenie otázky či
žalobkyňa je, alebo nie je spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, o ktorej otázke bolo právoplatne
rozhodnuté súdom v inom konaní na návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia vlastníctva a tento

návrh bol zamietnutý.
Pokiaľ žalobkyňa ďalej namietala nezákonnosť zmeny petitu žaloby v rozpore s návrhom a vôľou
žalobkyne s poukazom, že súd v rámci rozhodovania o pripustení zmeny „petitu“ vôbec nezahrnul do
navrhovaného znenia rozsudku požiadavku žalobkyne na náhradu trov konania a trov jej právneho
zastúpenia, odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia námietka žalobkyne dôvodná nie je. S

prihliadnutím na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Pokiaľ ďalej žalobkyňa namieta skutočnosť, že súd
čiastočne na pojednávaní dňa 14.03.2023 rozšírenie žaloby v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala,
že došlo k porušeniu jej práva na ochranu vlastníctva k nehnuteľnostiam tak, ako to uviedol zástupcažalobkyne a ku konštatovaniu, že porušenie povinnosti účastníkov súdneho konania uviesť všetky
okolnosti podľa pravdy, že okresný súd konštatuje, že v priamej a bezprostrednej súvislosti z vyššie
uvedeným nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom A. I. došlo k vzniku škody na

strane A. B. – peňažnej náhrady, ktorej sa však A. B. prestala domáhať v dôsledku postupu v tomto
súdnom spore, že sa považuje za okolnosti hodné osobitného zreteľa, najmä viacnásobné porušenie
ústavnýchprávobčanaoúmyselnéuvedenienepravdivýchtvrdenívoficiálnejlistinezostranyžalovanej,
ako aj orgánu verejnej moci, a že sa považuje za okolnosti hodné osobitného zreteľa, tiež vedomé a
cielené poskytnutie nepravdivých informácií súdu zo strany žalovanej a jej právneho zástupcu v tomto

súdnom konaní nepripustil, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 139 CSP žalobca môže počas konania
so súhlasom súdu meniť žalobu. Možnosť žalobcu meniť žalobu však nie je absolútna a zákon ju
obmedzuje najmä z dôvodov hospodárnosti. Podľa § 142 ods. 1 CSP, o prípustnosti zmeny žaloby
súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré
nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania. Z
obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 14.03.2023 čiastočne pripustil zmenu

žaloby a čiastočne v rozsahu, ktorý odvolací súd špecifikoval vyššie, zmenu žaloby nepripustil, pričom
súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej, aj uviedol dôvody, a to konkrétne v bode
5. odôvodnenia, pre ktoré čiastočne zmenu žaloby nepripustil. Odvolací súd uvádza, že žalobkyňou
zmenené znenie žalobného návrhu v časti, v ktorej súd prvej inštancie zmenu žalobného návrhu
nepripustil, je zmenou žaloby o ktorej súd prvej inštancie rozhodol uznesením na pojednávaní dňa

14.03.2023. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie prípustné nie je (§ 357 CSP
a contrario), preto sa odvolací súd s námietkou ohľadom nesprávneho nepripustenia zmeny žaloby
bližšie nezaoberal. Odvolací súd zdôrazňuje, že úvaha či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred
žalobkyňou požadovanou zmenou žaloby, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej
žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov, je výsledkom posúdenia súdu (konajúceho sudcu),

preto táto úvaha patrí len súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Keďže proti
rozhodnutiu súdu o nepripustení zmeny žaloby čiastočne nie je žalobkyňa oprávnená podať odvolanie
a tým napadnúť správnosť úvahy súdu, odvolací súd nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy,
pričom zároveň odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej na pojednávaní dňa 14.03.2023, keď v
časti rozšírenia žaloby zmenu žaloby nepripustil, nemožno považovať ani za odvolací dôvod v zmysle

§ 365 ods. 2 CSP.
K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie porušil práva žalobkyne na riadne a presvedčivé
odôvodnenie rozsudku, odvolací súd preskúmaním odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutých výrokoch III. a IV. dospel k záveru, že ani táto odvolacia námietka dôvodná nie
je. Súd prvej inštancie pri odôvodnení rozhodnutia postupoval v súlade s ustanovením § 220 ods. 2

CSP. Súd síce nie obšírne, ale v súlade so znením ustanovenia § 220 ods. 2 jasne a výstižne vysvetlil,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané, ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, rovnako
uviedol, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil. Podľa názoru odvolacieho
súdu odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie netrpí vadou arbitrárnosti, nepresvedčivosti,

obsahuje myšlienkovú líniu, na základe ktorej súd prvej inštancie dospel k rozsudočnému výroku, keď
žalobu v celom rozsahu výrokom III. zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový stav a zároveň vykonal aj správne právne
posúdenie, keď dospel k názoru, že žaloba žalobkyne dôvodná nie je. Súd odôvodnil náležite aj
rozhodnutie o náhrade trov konania (výrok IV.).

11. S prihliadnutím už na vyššie uvedené preto odvolací súd preskúmaním veci dospel k názoru, že súd
prvej inštancie vo veci žaloby žalobkyne rozhodol vecne správne, keď výrokom III. žalobu žalobkyne
zamietol; z týchto dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu v odvolaním výroku III. potvrdil postupom
v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

12. Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne voči výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd uložil
žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o výške ich náhrady trov konania s prihliadnutím na odvolaciu námietku
žalobkyne, keď táto v podanom odvolaní namietala nezákonnosť rozhodnutia súdu o náhrade trov

konania, odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci mal za preukázané, že súd o trovách konania
rozhodol postupom v zmysle § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súdu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí pri aplikácii § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďžežalobkyňa v konaní bola v celom rozsahu neúspešná, žalovaná bola v konaní úspešnou stranou sporu,
súd správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, pričom zároveň vo vzťahu aj k zastaveniu
konania (výrok II.) procesne zavinila žalobkyňa a pri aplikácii § 256 ods. 1 CSP je žalobkyňa povinná

nahradiť protistrane trovy konania, preto výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalobkyni
povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % je vecne správny. Pokiaľ žalobkyňa v
odvolaní poukázala na to, že navrhla nepriznať žalovanému náhradu trov konania z dôvodov hodných
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP s poukazom na skutočnosť, že žalovaná prostredníctvom právneho
zástupcu v predmetnom súdnom spore vedome a cielene poskytla súdu nepravdivú informáciu o

spôsobe zapísania kúpnej zmluvy zo dňa 22.09.1947 do pozemkovoknižnej vložky s cieľom uviesť súd
do omylu s námietkou, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s návrhom žalobkyne na nepriznanie
náhrady trov konania žalovanej. Odvolací súd uvádza, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza
do úvahy iba vo výnimočných prípadoch, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom zákon
vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné
okolnosti. Podľa ustanovenia § 257 CSP je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú

zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trovy
konania výnimočne prihliadať. Keďže súd prvej inštancie vo vzťahu nároku na náhradu trov konania
aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP je nepochybné, že pri právnom posúdení nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti pre nepriznanie trov konania. Odvolací súd preskúmaním aj
závislého výroku – výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním žalobkyne

dospel k názoru o vecnej správnosti rozhodnutia a preto ho v zmysle § 378 CSP potvrdil.

13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,
§ 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní, ktoré iniciovala žalobkyňa, táto nebola
úspešná, procesne úspešnou stranu bola žalovaná, ktorá sa v rámci odvolacieho konania k odvolaniu

žalobkyne i vyjadrila. Žalovanej, ako procesne úspešnej strane sporu v odvolacom konaní prináleží
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, a preto odvolací súd rozhodol o nároku
na náhradu trov odvolacieho konania tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej
inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania. V zmysle § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného
zreteľa a ani výnimočné okolnosti (ktoré podmienky musia byť splnené kumulatívne) pre prípadnú
aplikáciu § 257 CSP, ktoré ustanovenie musí mať vždy výnimočný charakter; z týchto dôvodov o trovách
odvolacieho konania rozhodol pri aplikácii § 255 ods. 1 CSP.

14. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).