Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. december 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/107/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3218010011
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3218010011.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov Juraja
Valášeka a JUDr. Milana Straku v trestnej veci proti obžalovanému ml. A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX
v Bánovciach nad Bebravou, trvale bytom C. D. C., B. D. E. XXX/XX, pre zločin sexuálneho násilia
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí dňa 14.

decembra 2023 odvolanie obžalovaného a odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Bánovce nad
Bebravou (ďalej len prokurátor) v neprospech obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou zo dňa 27. júna 2022, sp. zn. 1T/4/2018 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania prokurátora a obžalovaného ml. A. B. z a m i e t a j ú,
pretože nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 27. júna 2022, sp. zn. 1T/4/2018 bol
obžalovaný ml. A. B. uznaný za vinného zo zločinu sexuálneho násilia spáchaného spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona k § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom k § 139
ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

spoločne s maloletým F. G., nar. XX.XX.XXXX v presne nezistenom dni mesiaca máj 2017 v presne

nezistenom čase v areáli materskej školy na G. H. I. C. D. C. maloletú J., nar. XX.XX.XXXX vyzliekli do
nohavičiek a podprsenky, rukami ju chytali za boky, pričom ona sa bránila a nechcela, aby jej to robili
a vravela im, aby ju pustili, teda násilím donútili menovanú maloletú J.K. k iným sexuálnym praktikám,
pričom vedeli, že nedovŕšila 18 rokov.
Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený podľa § 200 ods. 2, § 117 ods. 1, § 38 ods. 2, § 118 ods. 1
s poukazom na § 39 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa §

119 ods. 1 s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, mu bol výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložený a podľa § 119 ods. 1 s poukazom na § 50 ods. 1 Trestného zákona okresný súd
určil obžalovanému skúšobnú dobu na 1 rok.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho vyhlásení
odvolaním napadol prokurátor Okresnej prokuratúry v Bánovciach nad Bebravou v neprospech

obžalovaného proti výroku o treste a súčasne podal odvolanie obžalovaný proti všetkým výrokom.
Obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania uviedol, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za
nespravodlivý a nezákonný, nakoľko skutok, za ktorý bol odsúdený, nespáchal. Nezákonnosť rozsudku
videl v tom, že vykonaným dokazovaním nebolo bez pochybnosti dokázané, že svojím konaním naplnil
všetky znaky skutkovej podstaty zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona, čím došlo
k porušeniu základnej procesnej zásady „in dubio pro reo.“ V skutku absentujú základné náležitosti ako

je uvedenie miesta, času, spôsobu spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu tak, ako to predpokladá
Trestný poriadok a to preto, že tieto náležitosti sa tak obžalobe ako aj súdu nepodarilo preukázať.Predovšetkým nie je uvedený čas tak, aby nemohlo byť zamenené spáchanie trestného činu, ktorý
sa mu kladie za vinu. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že v čase spáchania
skutku tak, ako je uvedený v rozsudku, navštevoval pravidelne školu v Ladcoch a nie je možné, aby

mohol byť dopoludnia, resp. v čase školského vyučovania v Bánovciach nad Bebravou. Orgány činné
v trestnom konaní ako aj súd vôbec nezisťovali, či v mesiaci máj 2017 niekedy nebol v škole a kedy.
Taktiež nebolo stotožnené miesto údajného spáchania skutku, nakoľko matka poškodenej L. K. uviedla
miesto spáchania skutku škôlku – zbúranú budovu oproti bytovke, ktorú skutočnosť jej mala uviesť
poškodená J.K. a obžaloba uviedla ako miesto spáchania skutku ulicu G. v Bánovciach nad Bebravou,

čo sú diametrálne odlišné miesta. Má za to, že konštatovanie spáchania trestného činu musí byť tak
neochvejné, že nie je možné pripustiť akúkoľvek pochybnosť o tom, že k spáchaniu trestného činu
došlo a že ho spáchal obžalovaný. V konaní pred súdom sú spomínané len známky pravdepodobnosti,
domnienky, ktoré samy o sebe nepostačujú na to, aby bol uznaný vinným. Rovnako tak nebolo
ani samotnou poškodenou potvrdené použitie alebo aspoň hrozba násilia. Poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tos/4/2009 zo dňa 26. 02. 2021, podľa ktorého: „Ak má byť rozhodnutie

o vine založené na výpovedi len jedného svedka, priamo usvedčujúceho obžalovaného zo spáchania
skutku, musia byť ostatné nepriame dôkazy tak ucelené a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu
pochybnosť o vierohodnosti jedného usvedčujúceho dôkazu a samotný tento dôkaz musí byť preverený
všetkými dostupnými prostriedkami, ktoré umožňuje Trestný poriadok.“ Celý skutok je postavený na
tom, že poškodená J.K. si ani nevedela spomenúť na skutok ani na okolnosti, nevedela popísať ako

k skutku došlo, nevedela uviesť kedy ani kde sa skutok stal. Na pojednávaní dňa 03. 03. 2022 nevedela
ani uviesť, čo jej mal obžalovaný údajne robiť. Ďalej uviedol, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou,
že trestné oznámenie podala zástupkyňa riaditeľa školy po tom, čo jej povedala učiteľka M., že počas
prednášky jej žiačka S.T. prezradila, že ju niekedy dávnejšie v mieste jej bydliska sexuálne zneužívali
viacerí od nej starší chlapi a že vraj to ani nechcela, pričom už dňa 24. 04.2017 na klasifikačnej porade

sa škole poškodená J.K. nezdala a na prednáške ohľadne sexuálnej výchovy a výchovy k materstvu
a rodičovstvu povedala poškodená S.T., že ju obťažovali od nej starší muži, teda pred mesiacom máj
2017. Samotná poškodená S.T. si nevedela spomenúť na skutok ani na okolnosti, nevedela popísať ako
k skutku došlo, nevedela uviesť kedy ani kde sa skutok stal. Obžalovaný tiež uviedol, že poškodená J.K.
uvádza nepravdy, keď tvrdila, že už obžalovaného nekontaktuje, pričom uviedol, že poškodená sa asi 4x

dožadovala priateľstva s obžalovaným na Facebooku. Ohľadne znaleckého posudku č. 64/2017 PhDr.
Andreja Benkoviča uviedol, že tento je nepoužiteľný a nepreskúmateľný, nakoľko sa znalec nevyjadril
k priamemu výsluchu poškodenej na kamerovom zázname, pričom znalec sa vyjadril len k listinným
dôkazom v spise. Súd sa taktiež nevysporiadal s výpoveďami svedkov mal. D. G. a mal. L. G., ktorí
boli presvedčení, že poškodená J.K. obžalovaného neprávom obvinila. V kontexte uvedeného je toho

názoru, že neexistujú dôkazy preukazujúce nad všetku pochybnosť, že obžalovaný skutok spáchal,
nakoľko konštatovanie viny v spravodlivom súdnom konaní nie je možné oprieť o výpoveď jediného
svedka s oslabenou všeobecnou psychologickou vierohodnosťou, ktorá ani nevedela popísať, čo jej mal
robiť. Samotná poškodená S.T. uvádzala, že má iných priateľov, že má kamaráta A., s ktorým sa už dlho
kamaráti, ostatní svedkovia v rámci trestného konania uviedli, že jej mali veci, ktoré sa obžalovanému

kladú za vinu, robiť iné osoby. Záverom uviedol, že zotrváva na svojej nevine, že za obdobie viac ako 5
rokov nebol predložený taký dôkaz, ktorý by bez pochybností potvrdil, že sa stal skutok, ako je uvedené
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že skutok,
ktorý mu je kladený za vinu, spáchal, pretože existujú prinajmenšom vážne pochybnosti o tom, že takto
formulovaný skutok spáchal. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa §

321 ods. 1 písm. a), b) a c) v nadväznosti na § 321 ods. 2 druhá veta Trestného poriadku zrušil vo výroku
o vine a treste a aby ho podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 285 písm. a)
a písm. c) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil.
Prokurátor v odôvodnení odvolania uviedol, že obžalovaný bol uznaný vinným zo závažného trestného
činu namiereného proti ľudskej dôstojnosti – zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2

písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona spáchaného na
chránenej osobe – dieťati, ktorého sa nielenže dopustil vo forme priameho úmyslu, ale zároveň tento
čin spáchal spoločným konaním s inou osobu, čo stupeň závažnosti takéhoto konania ešte viac zvyšuje.
Zákonné rozpätie trestnej sadzby za takýto trestný čin by v prípade dospelého páchateľa predstavovalo
nepodmienečný trest odňatia slobody v rozpätí 7 až 15 rokov. Nakoľko bol obžalovaný v čase spáchania

skutku mladistvý, trestná sadzba sa v jeho prípade upravila na 2 až 7 rokov. Ďalej uviedol, že okresný
súd napriek absencii akýchkoľvek poľahčujúcich okolností vyhodnotil iné zistené skutočnosti (medzi
ktorými zdôraznil najmä dĺžku trestného konania a výkon probačného dohľadu) ako okolnosti, ktoré
v tomto prípade odôvodňujú mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu už zo zákonazníženého rozpätia trestnej sadzby. Z povahy inštitútu mimoriadneho zníženia trestu vyplýva, že pre jeho
aplikáciu sa musí jednať o také okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré sa vymykajú bežnej norme.
Súdy Slovenskej republiky opakovane judikovali, že mimoriadne okolnosti, ktoré odôvodňujú aplikáciu

zníženia trestu pod zákonnú hranicu môžu spočívať vo vážnom zdravotnom stave obvineného, jeho
vysokom veku, spáchaní činu v afekte, úzkosti alebo strachu, či nepriaznivom dopade zákonného trestu
ukladaného obvinenému na jemu blízke osoby, najmä na maloleté deti, o ktorých výchovu a výživu
sa stará a ďalších okolností obdobného významu, ktoré majú v tom ktorom konkrétnom prípade za
následok, že zákonný trest čo i len na jeho dolnej hranici by bol pre páchateľa neprimerane prísny, mal

by výrazne negatívny dopad nielen na páchateľa, ale aj na iné osoby, ktoré sa trestného činu nedopustili
a sú na páchateľa odkázané svojou výživou alebo výchovou a súčasne za splnenia podmienky, že účel
trestu možno dosiahnuť aj miernejším trestom. Podľa názoru prokurátora, v tomto prípade neboli zistené
také okolnosti, ktoré by bolo možné a potrebné vyhodnotiť ako okolnosti hodné osobitného zreteľa takej
intenzity, že by mali za následok neprimeranú prísnosť trestu ukladaného v rámci zákonného rozpätia
trestnej sadzby pre mladistvých páchateľov. Taktiež nebola v konaní zistená ani žiadna taká skutočnosť,

ktorá by odôvodňovala záver, že uloženie trestu v rámci zákonného rozpätia by malo výrazný negatívny
dopad na výchovu a výživu iných osôb, ktoré by boli od obžalovaného závislé, nakoľko tento je slobodný
a zatiaľ nemá ani žiadne vyživovacie povinnosti. Prokurátor taktiež poukázal na skutočnosť, že súdom
uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12
mesiacov za zločin, za ktorý by aj po úprave trestnej sadzby bolo možné uložiť nepodmienečný trest

odňatia slobody až na 7 rokov, nie je spôsobilý dôsledne naplniť ani účel generálnej prevencie a odradiť
tak potenciálnych páchateľov obdobnej trestnej činnosti od obdobných útokov na maloleté deti a práve
naopak, vytvára do budúcnosti priestor pre argumentáciu v obdobných prípadoch na opätovné ukladanie
mimoriadne znížených trestov odňatia slobody súdmi v zmysle očakávania, že súdy budú v obdobných
prípadoch postupovať obdobným spôsobom. Z týchto dôvodov považuje uložený trest pre obžalovaného

za neprimerane mierny, ktorý nedokáže naplniť predovšetkým preventívny účel trestu a preto navrhol,
aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obžalovanému
uloží podľa § 200 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 a § 117 Trestného zákona trest
odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby s jeho zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného
podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne v konečnom
návrhu poukázala na odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnila
a navrhla, aby vo vzťahu k výroku o treste bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným v závere písomného

odôvodnenia odvolania a odvolanie obžalovaného navrhla zamietnuť ako nedôvodné.
Obhajkyňa obžalovaného v konečnom návrhu poukázala na písomné odôvodnenie odvolania s tým,
že odvolacie námietky v podstatných bodoch zopakovala a domáhala sa zrušenia napadnutého
rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku a zrušenia výrokov o vine a treste
s tým, že žiadala, aby v konečnom dôsledku bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený podľa § 285

písm. a), písm. c) Trestného poriadku. Odvolanie prokurátora navrhla ako nedôvodné zamietnuť. Nad
rámec uvedeného poukázala na str. 14 napadnutého rozsudku, kde súd mal vychádzať z výsluchu
obžalovaného pred súdom zo dňa 03.06.2017, pričom 03.06.2017sa žiaden výsluch obžalovaného pred
súdom neuskutočnil.
Obžalovaný v konečnom návrhu uviedol, že to čo sa mu kladie za vinu nespravil a bol nespravodlivo

odsúdený. Dodal po dohovore so svojou obhajkyňou, že odkedy skončil školu, je stále zamestnaný.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolaní prokurátora a
obžalovaného podľa § 316 ods. 1Trestného poriadku a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku
podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, na podklade podaných odvolaní, na verejnom zasadnutí dňa
14.12.2023 preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutýchvýrokovrozsudkuvineaotreste,akoajsprávnosťpostupukonania,ktoréimpredchádzalo.
Uvedeným postupom zistil, že odvolania prokurátora a obžalovaného nie sú dôvodné. Nezistil pritom
chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.
K obžalovaným namietaným skutočnostiam odvolací súd uvádza, že v zmysle § 2 ods. 10 Trestného

poriadku náležité zistenie skutkového stavu vyžaduje, aby boli vykonané také dôkazy, ktoré zabezpečia
zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo
rozhodnúť. Použitie zásady „in dubio pro reo“ prichádza do úvahy len vtedy, ak dôvodné pochybnosti,
ktoré vznikli v trestnom konaní, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktorémôžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutočného stavu a to v rozsahu nevyhnutnom na zákonné
rozhodnutie. Pokiaľ ide o výrok o vine, ktorým okresný súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu
a právnej kvalifikácie konania obžalovaného, uznal obžalovaného za vinného zo spáchaného zločinu

sexuálneho násilia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) s poukazom k §
139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal kontradiktórnym
spôsobom všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto
správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 12
Trestného poriadku a dospel ku správnym skutkovým zisteniam. Okresný súd svoje skutkové zistenia

správne oprel predovšetkým o výpovede poškodenej, svedkyne L. K. a závery znaleckého posudku
č. 64/2017 vypracovaného znalcom PhDr. Andrejom Benkovičom. Poškodená vo svojej
výpovedi podstatu obvinenia potvrdila, pričom jej vierohodnosť nebola spochybnená ani vykonaným
znaleckým dokazovaním a nebolo zistené, že by mala snahu fabulatórne spracovať udalosti tvoriace
predmet vyšetrenia. Nie je teda dôvod pochybovať o dôveryhodnosti výpovedí, ktoré boli v podstatných
a rozhodných skutočnostiach zhodné a v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi z nich vyplýva, že

obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako bolo uvedené v podanej obžalobe. Ďalšie odvolacie námietky
obžalovaného, ktoré boli zhodné ako v konaní pred súdom prvého stupňa, vyhodnotil odvolací súd ako
účelové a nepodložené žiadnymi relevantnými faktami. V prípravnom konaní ako aj v súdnom konaní
bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, ktoré nepreukázalo pochybnosti o vine obžalovaného.

Námietku prokurátora, že súd nemal v danom prípade aplikovať ustanovenie o mimoriadnom znížení
trestu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, môže súd
uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného zákonom, ak by použitie trestnej sadzby bolo
pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho
trvania, a to aj vzhľadom na pomery páchateľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť,

že práve pomery obžalovaného odôvodňujú použitie predmetného ustanovenia o mimoriadnom znížení
trestu. Obžalovaný bol v čase spáchania skutku mladistvý, bol žiakom stredného odborného učilišťa,
má podpriemernú úroveň kognitívnych funkcií (poznávacích – najmä intelektu a pamäte) a z týchto
dôvodov by použitie zákonnej trestnej sadzby bolo neprimerane prísne. Odvolací súd zaoberajúc sa
argumentáciou prokurátora uvádzanou v odvolaní vo vzťahu k podmienečnému trestu odňatia slobody

uloženému obžalovanému považuje za potrebné uviesť, že na jednej strane štát chráni svoj záujem
na ochrane ľudskej dôstojnosti a to aj za použitia prísnych sankcií postihujúcich také protiprávne
konanie, akého sa dopustil obžalovaný, v čom sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Na druhej
strane, Trestný zákon v základných zásadách ukladania trestov, konkrétne v ustanovení § 34 ods. 1
Trestného zákona, zakotvuje účel trestu, ktorý má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom

tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu,
aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z uvedeného je zrejmé, že pri
ukladaní trestu je nutné prihliadať nielen na generálnu, ale aj na individuálnu prevenciu a trest má
spĺňať nielen represívnu, ale aj prevýchovnú funkciu, pričom tieto majú byť vyvážené. V posudzovanej

veci sa okresný súd dôsledne zaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami majúcimi vplyv na potrestanie
obžalovaného, ktorý bol v čase spáchania skutku mladistvým (16 rokov). Súd prvého stupňa ďalej
vzal do úvahy skutočnosť, že obžalovaný sa počas dlhej doby a riadne podroboval nariadenému
probačnému dohľadu, celkovo sa do dňa rozhodnutia súdu prvého stupňa zúčastnil 85 krát stretnutia
s probačným úradníkom. Taktiež prihliadol na to, že obžalovaný sa v čase od spáchania skutku až do

rozhodnutia súdu prvého stupňa nedopúšťal protiprávneho konania s výnimkou dopustenia sa dvoch
priestupkov – nenasedené rúško a nedostatočné označenie bicykla, za čo bol napomenutý - čo však
možno považovať za prehrešky minimálneho významu, pričom obžalovaný riadne ukončil strednú školu
a následne sa zamestnal. Z hľadiska osoby obžalovaného ide o páchateľa, ktorý pred spáchaním
posudzovaného trestného činu nebol odsúdený, nebol ani vo výkone trestu odňatia slobody a možno

preto konštatovať, že nie je teda závažnejšie kriminálne narušený, rovnako tak zo znaleckého posudku
vyplýva, že u obžalovaného nie je pozorovaná prítomnosť koordinačnej anomálie, ktorá by poukazovala
na sexuálnu agresivitu. Obžalovaný netrpí sexuálnou deviáciou, pričom zo sexuologického hľadiska nie
je jeho pobyt na slobode nebezpečný pre spoločnosť, nie sú známky svedčiace pre poruchu sexuality
vzmyslesexuálnejagresie.Prokurátoromnavrhovanýnepodmienečnýtrestodňatiaslobodybypretobol

neprimerane prísny, minul by sa prevýchovným účinkom a prevažovala by len represívna stránka trestu.
Účelom trestu u mladistvého je predovšetkým vychovať ho na riadneho občana, pričom uložený trest
má súčasne viesť k obnoveniu narušených sociálnych vzťahov a k začleneniu mladistvého do rodinného
a sociálneho prostredia. Aj vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný počas prebiehajúceho trestnéhokonania ukončil stredné odborné vzdelanie, následne sa zamestnal a nedopúšťal sa protiprávneho
konania znamená, že uloženie podmienečného trestu odňatia slobody splní svoj účel a práve naopak,
uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody by mohlo mať negatívny dopad na jeho ďalší život

a následné začlenenie do spoločnosti. Okresný súd, vzhľadom na okolnosti dôvodne a vecne správne
uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, vyvodil preto vecne správny záver, že na zabezpečenie
ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného ako páchateľa nie je výkon trestu odňatia slobody
nevyhnutný, pretože účel trestu za splnenia podmienok uvedených v ustanoveniach § 49 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona možno dosiahnuť aj podmienečným odkladom výkonu

trestu odňatia slobody. Trest odňatia slobody v rozsahu uloženom obžalovanému okresným súdom
zodpovedá totiž zákonným požiadavkám proporcionality trestu – jeho primeranosti a spravodlivosti,
dostatočne odradzuje ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov a u ostatných
členov spoločnosti posilňuje pocit právnej istoty a spravodlivosti, preto môže v dostatočnej miere plniť
funkcie generálnej a individuálnej prevencie trestu.
Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu uloženého trestu odňatia slobody, ani na

zmenu spôsobu jeho výkonu v neprospech obžalovaného, preto v tomto smere nepovažoval odvolacie
námietky prokurátora za dôvodné a neakceptoval ich.
So zreteľom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol na
základe náležite zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom, preto odvolanie prokurátora
v neprospech obžalovaného a tiež odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (3:0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.