Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. november 2023

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/88/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200567
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2023:1019200567.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

- 15 -

Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu
Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., v právnej veci žalobcu: MARKET CENTRUM,
s. r. o., so sídlom Gessayova 10, 851 03 Bratislava, IČO: 46 448 438, právne zastúpený JUDr. Ing.
Ľubomírom Havlíkom, advokátom so sídlom Svätoplukova 28, 821 08 Bratislava, IČO: 42 258 375, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100343455/2019
zo dňa 31.01.2019, takto

r o z h o d o l :

- 14 -
I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100343455/2019
zodňa31.01.2019akoajrozhodnutieDaňovéhoúraduBratislavač.102021774/2018zodňa11.10.2018
a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. 100343455/2019 zo dňa 31.01.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)

podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“) č. 102021774/2018 zo dňa 11.10.2018 (ďalej
len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený žalobcovi
ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume XX.XXX,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie október 2014.
2. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia

február - december 2014 o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. XXXXXXXXX/XXXX/XXXXXXX/A. zo
dňa 02.05.2017 (ďalej len „Protokol o kontrole“). Správca dane vykonanou daňovou kontrolou preveroval
u žalobcu splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).
3. Žalobca si v zdaňovacích obdobiach február - december 2014 uplatnil právo na odpočítanie dane
z faktúr od viacerých dodávateľov, medzi inými aj z faktúr od tuzemských dodávateľov za dodávky
bravčového a kuracieho mäsa a mliečnych výrobkov:

- MäsoPonitrie s.r.o., B. A. XX/X, XXX XX C. D. E., IČO: 36 768 995 (ďalej len „MäsoPonitrie s.r.o,“)
- SALIM SK, s.r.o., F. X, XXX XX G., IČO: 44 982 259 (ďalej len „SALIM SK, s.r.o.“)
- MG WOOD-CORP s.r.o., H. I. XXXX/XX, XXX XX A., IČO: 46 310 347(ďalej len „MG WOOD-CROP“)4.Správcadanevzdaňovacomobdobíoktóber2014neuznalprávonaodpočítaniedanevcelkovejsume
XX.XXX,- eur z faktúry č. XXXXXXXXX zo dňa 14.10.2014 (základ dane XX.XXX,- eur) od dodávateľa
MäsoPonitrie s.r.o.

5. Orgány verejnej správy oboch stupňov vo svojich rozhodnutiach dospeli vo vzťahu ku kontrolovanému
obdobiu a dodávateľovi žalobcu MäsoPonitrie s.r.o. k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na
odpočítanie dane podľa § 49 ods.1 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH z faktúry od uvedeného
dodávateľa za dodanie rôznych druhov mäsa, pretože žalobca nepreukázal, že tovar fakturovaný
spoločnosťou MäsoPonitrie s.r.o., táto spoločnosť, resp. jej subdodávatelia, skutočne dodali. Podľa

orgánov verejnej správy žalobca síce preukázal, že fakturovaný tovar existoval, čo správca dane ani
nespochybnil, ale žalobca okrem formálnych dôkazov nepredložil žiadne iné dôkazy preukazujúce
dodanie fakturovaného tovaru dodávateľskou spoločnosťou, ktorá vystavila preverovanú faktúru.

II. Žaloba
6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého

rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia a zároveň navrhol, aby správny súd priznal správnej
žalobe odkladný účinok.
7. Žalobca v žalobe namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci i nesprávne právne
posúdenie, pričom zdôraznil, že tovar mu bol dodaný, vznikla mu daňová povinnosť a súčasne s ňou i
právo odpočítať daň z tovaru slúžiaceho na ďalšie dodávky. Poukázal na to, že má faktúru vyhotovenú

podľa § 71 zákona o DPH od platiteľa, ktorý voči nemu daň uplatnil. Žalobca ďalej uviedol, že viedol
záznamy o všetkých skutočnostiach v súlade s § 70 zákona o DPH a v rámci daňovej kontroly poskytol
správcovi dane maximálnu súčinnosť a predložil mu všetky požadované doklady. Mal za to, že žiadne z
ustanovení zákona o DPH ani iného právneho predpisu mu neukladá povinnosť (a ani ho neoprávňuje)
preverovať spôsob nadobudnutia tovaru a plnenie zákonných povinností u jeho dodávateľov. Žalobca

poukázal na skutkové zistenia z daňového konania, podľa ktorých bolo preukázané, že kúpne zmluvy
so spoločnosťou MäsoPonitrie s. r. o. boli platne uzavreté, žalobca od tejto spoločností tovar objednal a
tento mu bol v objednaných množstvách aj dodaný. Bolo preukázané aj to, že dodávateľská spoločnosť
vystavila za tovar faktúru, čo potvrdil bývalý konateľ J. K. a nespochybňuje to ani žalovaný. Spoločnosť
MäsoPonitrie s. r. o. všetky faktúry zaúčtovala a zahrnula do podaného daňového priznania, pričom

žalobca všetky dodávateľské faktúry riadne bezhotovostne uhradil. Tvrdil, že pri uzatvorení kúpnych
zmlúv nemohol vedieť, ani nijako ovplyvniť, že dodávateľ nebude plniť svoje zákonné povinnosti. Mal
za to, že pokiaľ tieto spoločnosti nepredložili správcovi dane požadované doklady, nemôže to byť na
jeho ťarchu.
8. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 03.06.2019 navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť,

keď zotrval na závere, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie
DPH podľa § 49 ods.1 v spojení s § 51 zákona o DPH.
9. Uznesením č. k. 1S/88/2019-127 zo dňa 2.7.2019 Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na
priznanie odkladného účinku správnej žaloby zamietol. Dňa 02.05.2020 bol Krajskému súdu v Bratislave
doručený opätovný návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žaloby. Uznesením č. k.

1S/88/2019-175 zo dňa 22.6.2020 Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na priznanie odkladného
účinku správnej žaloby opätovne zamietol

III. Skutkové a právne závery správneho súdu

10. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý
začal svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods.
1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu

v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Vec bola
na základe uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave
na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 4S Správneho súdu v Bratislave
a je vedená pod sp. zn. BA-1S/88/2019.
11. Správny súd v Bratislave podanú správnu žalobu prejednal a rozsudok verejne vyhlásil na

nariadenom pojednávaní dňa 29.11.2023, keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 1 písm. a)
SSP.
12. Po preskúmaní žalobných námietok, stanoviska žalovaného a administratívneho spisu, správny
súd dospel k záveru, že skutkový stav zistený orgánom verejnej správy bol nedostačujúci na riadneposúdenie veci a z uvedeného dôvodu je nutné napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie
v zmysle § 191 ods. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023
(ďalej len „SSP“) zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

13. Krajský súd v Bratislave prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už opakovane rozhodoval
vo veci rovnakého žalobcu, za obdobného skutkového a právneho stavu a na prejednávanú vec
sa vzťahuje právne posúdenie veci tak ako bolo ustálené v skorších rozsudkoch vo veci vedenej
na Krajskom súde v Bratislava sp. zn. 2S/78/2019 zo dňa 07.08.2019 (zdaňovacie obdobie február
2014), ktorého správnosť potvrdil kasačný súd v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/7/2020 zo dňa 25.03.2020,

sp. zn. 6S/88/2019 zo dňa 07.07.2022 (zdaňovacie obdobie marec 2014), sp. zn. 5S/89/2019 zo dňa
22.09.2020 (zdaňovacie obdobie apríl 2014), ktorého správnosť potvrdil kasačný súd v rozsudku sp.
zn. 8Sžfk/22/2021 zo dňa 28.04.2021, sp. zn. 5S/88/2019 zo dňa 22.09.2020 (zdaňovacie obdobie máj
2014), ktorého správnosť potvrdil kasačný súd v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/15/2021 zo dňa 23.03.2022,
sp. zn. 2S/80/2019 zo dňa 07.08.2019 (zdaňovacie obdobie jún 2014), ktorého správnosť potvrdil
kasačný súd v rozsudku sp. zn. 8Sžfk/5/2020 zo dňa 08.12.2020, sp. zn. 2S/79/2019 zo dňa 04.12.2019

(zdaňovacie obdobie júl 2014), ktorého správnosť potvrdil kasačný súd v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/1/2021
zo dňa 28.04.2023, sp. zn. 5S/90/2019 zo dňa 22.09.2020 (zdaňovacie obdobie august 2014), ktorého
správnosť potvrdil kasačný súd v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/5/2021 zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 5S/87/2019
zo dňa 22.09.2020 (zdaňovacie obdobie september 2014), ktorého správnosť potvrdil kasačný súd v
rozsudku sp. zn. 5Sžfk/28/2021 zo dňa 27.10.2022, sp. zn. 6S/89/2019 zo dňa 07.07.2022 (zdaňovacie

obdobie november 2014).
14. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v
znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

15. Podľa § 140 SSP, vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli

predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd
poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.
16. Totožnosť predmetu konania podľa § 140 SSP vo vzťahu k vyššie špecifikovaným napadnutým
rozhodnutiam je daná tým, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobia február - december 2014 o výsledku ktorej vyhotovil Protokol o kontrole. Na

základe uvedeného Protokolu o kontrole žalovaný samostatnými rozhodnutiami, založenými na jednej
daňovej kontrole a totožnom rozsiahlom dokazovaní, rozhodol vo vzťahu k jednotlivým zdaňovacím
obdobiam február - december 2014 z totožných dôvodov, týkajúcich sa jedného alebo viacerých
dodávateľov žalobcu, o tom, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane.
17.Vzhľadomnato,žeKrajskýsúdvBratislaveužrozhodovalvobdobnýchprávnychveciachrovnakého

žalobcu, pričom správny súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným v týchto rozhodnutiach,
v súlade s ustanovením § 140 SSP poukazuje na ich odôvodnenie, pričom zároveň z rozsudku č.
k. 2S/78/2019-116 zo dňa 07.08.2019 uvádza časť odôvodnenia, vrátane tam uvedeného číselného
označenia jednotlivých bodov rozsudku:
43.Predmetomsúdnehoprieskumuboloposúdiťzákonnosťrozhodnutiažalovanéhoč.100339668/2019

zo dňa 30.01.2019, ktorým bolo podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdené rozhodnutie Daňového
úradu Bratislava číslo 102021793/2018 zo dňa 11.10.2018, na základe ktorého bol podľa § 68 ods.
5 Daňového poriadku vyrubený žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume 24.870, 22
eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2014. Rámcovo je možné vymedziť,
že podľa záverov žalovaného nepreukázanie nadobudnutia dodávaného tovaru dodávateľmi žalobcu -

spoločnosťami MäsoPonitrie s. r. o. a MG WOOD-CORP s. r. o. bolo dôvodom pre nepriznanie práva
na odpočítanie dane. Správca dane sa pri výkone daňovej kontroly zameral na dodávateľské faktúry od
dodávateľov MäsoPonitrie s. r. o., SALIM SK, s. r. o. a MG W00D- CORP s.r.o. Uvedené spoločnosti
boli navzájom personálne prepojené osobou J. K..
44. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona o DPH vyplývajú hmotnoprávne

podmienky,zaakýchsižalobcamôžeodpočítaťDPH,pričomzákladnoupodmienkouje,abyišlootovary
alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného
plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani
za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ,

ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.
Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je
vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených
dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého inéhododávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové
zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané
ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené

dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia
týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v
zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,
musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou
uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení

s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). Správny súd poukazuje
aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014,
8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa
ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového
subjektu.
45. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na

uskutočňovanie obehu tovaru. Obchod predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a
služieb) formou kúpy a predaja. Správny súd pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu
a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené daňový
subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia
preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly

preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného
plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou
podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2
zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového

subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov
a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V danom prípade bolo preukázané materiálne plnenie, t.j. správca
dane nespochybnil samotnú existenciu tovaru, poukazoval však na vlastné poznatky v tom zmysle, že
daný tovar nebol dodaný tak, ako to daňový subjekt deklaroval predloženými faktúrami, teda že ho
nedodali subjekty, ktoré boli uvedené na faktúrach ako dodávatelia.

46. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je
na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona
č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,

ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet
DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôžebyťnároknaodpočetDPHuznanýakooprávnený“.Pokiaľideorozloženiedôkaznéhobremena,
v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených. Avšak nie je možné od daňového

subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v
podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“.
Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia,
má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných
služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u

platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.
Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov
uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods.
1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá bez ohľadu na úmysel
iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/

alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť,
ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v
spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House).47. Dodanie tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou
uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom
preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými

dokladmi), ale aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné
preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový
subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. V
danej súvislosti súd poukazuje na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom
záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012

- Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C - 285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13
z 13.02.2014 - Maks Pen). Vyplýva z nej, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú
zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali,
predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny
dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112
je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa

toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (pozri
rozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru). Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá
osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala
uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných
plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (pozri

rozsudok Bonik, už citovaný, bod 29 a citovanú judikatúru). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na
odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté.
48. Na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo
zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom
zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto

právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod
spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,
že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná
osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to
bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia

služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak
možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností
preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na
odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto
služiebzúčastnínatransakciipredstavujúcejdaňovýpodvodtýkajúcisaDPHzostranydodávateľaalebo

iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní
alebo týchto služieb.
49. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú
predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne
dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym

súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych
skutočností. Vnútroštátnemu súdu potom prináleží vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a
skutkových okolností veci, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi
možné určiť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na
odpočet dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia. Z judikatúry Súdneho

dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach
vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti
nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali
potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia
neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako

dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to,
že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne
skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené
plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu
súdu túto skutočnosť overiť.

50. V preskúmavanom nebolo sporné, že predmet dodávky existoval a že bol žalobcovi dodaný. Dôkazy
a zistenia správcu dane preukazujú, že samotná existencia tovaru a jeho dodávky žalobcovi v danom
prípade nebola spochybnená, teda nešlo o tzv. „karuselový“ podvod. Za dodaný tovar žalobca zaplatil
cenu aj s DPH. Daňové orgány však tvrdili, že nebolo preukázané, že takto fakturovaný tovar bolžalobcovi dodaný tými dodávateľmi, ktorí sú uvedení na predmetných faktúrach, a že týmto dodávateľom
nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi následne právo na odpočet
DPH. Súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo plnenie poskytnuté

žalobkyni skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľmi, ešte
nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobkyňa nárok. (rozsudok Súdneho dvora
EÚ, vo veci C -18/13, bod 31, 32).
51. V predmetnej preskúmavanej veci mali daňové orgány pri vyrubovacom konaní na výber z dvoch
alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole.

Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v
dôkazoch produkovaných žalobkyňou sa u nej nenachádzali, resp. preukazne nezanechali žiadnu stopu
svojej existencie, čiže jej neboli nikdy dodané, potom by bolo namieste konštatovať, že žalobkyňa bola
súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení,
ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na
vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a žalobkyni

by bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že
zdaniteľnéobchodysíceprebehli,avšakžalobcabolpritomsúčasťoureťazcafiriem,vktoromsavyskytol
daňový podvod, resp. jedna z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia (alebo viaceré osoby) z reťazca,
ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť
žalobcovi právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že tieto

orgány objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok
na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného
predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z
21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50)
52. Daňové orgány na základe vykonaného dokazovania dospeli k presvedčeniu, že tovar nebol dodaný

spoločnosťami MäsoPonitrie s.r.o., MG WOOD-CORP s.r.o. a že týmito len prechádzal „fakturačne“ (na
tieto subjekty boli fiktívne vystavované faktúry). Je nutné konštatovať, že v predmetnej veci daňové
orgány vykonali skutočne rozsiahle dokazovanie, ktorým boli rozpracované menované dve spoločnosti
a ich subdodávatelia. Z administratívneho spisu uvedený záver bezpochyby aj vyplýva. Dokazovanie
správcu dane smerovalo k overovaniu, či daňová povinnosť týmto platiteľom reálne vznikla, a či tovar

dodal platiteľ, ktorého údaje sa nachádzali na faktúrach ako údaje za dodávateľa. Podľa zistení správcu
dane deklarované dodávateľské a subdodávateľské spoločnosti zanikli zlúčením s inými subjektmi, boli
vymazané z Obchodného registra SR, resp. ich konateľmi sa stali zahraničné osoby. J. K. (konateľ,
resp. bývalý konateľ spoločností MäsoPonitrie, s.r.o., MG WOOD-CORP, s.r.o. a SALIM SK, s.r.o.) síce
potvrdil, že uvedené spoločnosti vystavili pre daňový subjekt faktúry, a že tovar bol daňovému subjektu

dodaný, ale svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi. Zo zistení správcu dane ďalej vyplynulo, že
dodávateľmi spoločností MäsoPonitrie, s.r.o., MG WOOD-CORP, s.r.o. a SALIM SK, s.r.o. mali byť
spoločnosti, JJ - ATOR, s.r.o., MD3, spol. s.r.o. a PEPO 1 BB s.r.o., u ktorých nebolo potvrdené
vykonávaniereálnejekonomickejčinnostiaichštatutáriuskutočňovanieakýchkoľvekobchodnýchaktivít
popreli. Táto časť zisteného skutkového stavu však sama o sebe nepreukazuje, že žalobca vedel, resp.

mal vedieť, že je súčasťou daňového podvodu. Z uvedeného podľa právneho záveru správneho súdu
vyplýva, že žalovaný nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 49 zákona o DPH, v dôsledku
čoho nedostatočne zistil skutkový stav veci. Uvedené ustanovenie §49 zákona o DPH vymedzuje
relevantný okruh dokazovaných skutočností a citovaná judikatúra Súdneho dvora EÚ tento okruh
bližšie svojou interpretáciou špecifikuje. Nesprávnym výkladom § 49 zákona o DPH žalovaný okruh

dokazovaných skutočností nezákonne zúžil, kedy nepovažoval za právne významné vykonať ďalšie
dokazovanie - čo malo za následok vadu podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP.
53. Zistenie správcu dane, ktoré pramenia z vykonaného dokazovania, nevylučuje možnosť, že
dodávatelia žalobcu a jeho subdodávatelia mohli konať v rozpore so zákonom, čo koniec koncov
i z administratívneho spisu vyplýva, avšak v žiadnom prípade to nie je objektívnym dôkazom

protizákonnostikonaniažalobcu.ZjudikatúryESDvyplýva,žeplatiteľdane,ktorývedelalebomalvedieť,
že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na
účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode a to bez ohľadu na otázku, či mal z
opätovného tovaru prospech alebo nie. Uvedenú otázku je oprávnený ustáliť aj daňový orgán a nemusí
počkať na postup a rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. Pokiaľ daňové orgány v konaní

tvrdili,žezdaniteľnéobchodysíceprebehli,avšakniespôsobomdeklarovanýmvofaktúrach,alezároveň
nepreukázali, že žalobkyňa bola priamo zainteresovaná na vytvorení reťazca fiktívnych obchodov, bolo
z ich strany potrebné objektívne preukázať, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenia
zakladajúce nárok na odpočet DPH boli súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcejfaktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. V takom prípade dôkazné
bremeno prešlo na správcu dane, ktorý bol povinný preveriť vzťah žalobkyne k podvodnému konaniu
vzniknuvšiemu v reťazci firiem, ktorého bola súčasťou a jej vedomosť o tom, že u iného daňového

subjektu došlo k porušeniu zákona o DPH. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné poukázať na
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50, z ktorého
vyplýva, že nemožno zdaniteľnej osobe zamietnuť právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej
dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru
vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho,

aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,
že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby
vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Zároveň platí, že
daňový orgán nie je oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane ak sa zdaniteľná osoba neubezpečila,
že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie
nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom

a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo
z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by
preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z
21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 51).
54. V obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek by

bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom
prípade obeťou podvodu. Keďže dopredu podvodné konanie nemožno predvídať, až následne možno
podvedenému vytknúť nedôslednosť (nepozornosť) v tom či inom ohľade. Súd aj s ohľadom na
skutočnosť, že uvedený obchodný vzťah s J. K. trval niekoľko rokov, kedy v ostatných prípadoch (cca
75%) bolo dodanie tovaru aj podľa správcu dane v súlade so zákonom, nepovažoval postup žalobcu za

nevšedne neobozretný či dokonca nedobromyseľný v kontexte skúmania zákonnosti jeho postupu ako
účastníka reťazca firiem, kedy plnenie v niektorej časti reťazca bolo poznačené protiprávnosťou konania
niektorého z jeho účastníkov. Dôkazy o protiprávnosti konania obchodných partnerov žalobcu nemožno
považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti jeho konania, ani v tom nemožno badať jeho vedomosť
o existencii porušenia daňových právnych predpisov, či jeho priamu, cielenú a úmyselnú participáciu

na daňovom podvode. Dôkazné bremeno, že u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na
správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon
nedáva právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či
žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení,
ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa

zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v
rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov (sp. zn.
3 Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010).
55. Právo na odpočet dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná
zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet

dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu
dodávateľského reťazca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a
Dávid, čl. 52). Daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých by boli oprávnené
tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, že
by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol

preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca
firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť
žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. Za daných okolností nemožno opomínať ani na právnu
zásadu In dubio pro reo, ktorá sa zväčša uplatňuje v trestnom konaní, avšak nie je vylúčené jej
rešpektovanie aj pre daný prípad, kedy existujú pochybnosti o otázke skutkového posúdenia vzťahu

(subjektívnej stránke) žalobkyne k zákonnosti (resp. nezákonnosti) konania jednotlivých účastníkov
predmetného reťazca. Uvedené pochybnosti, pokiaľ je to možné, môžu byť odstránené v daňovom
konaní. Súd opakuje, že odporuje právu EÚ a tiež zákonu o DPH, aby sa v súdenej veci, zdaniteľnej
osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom
na podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie

nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo,
že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie
dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci
dodávateľskéhoreťazca.Jemožnézhrnúť,žeuvedenéprináležípreveriťnezávislýmdaňovýmorgánom,ktoré v danom prípade k tejto svojej povinnosti nepristúpili komplexne, náležite starostlivo a dostatočne
zodpovedne.
56. Je teda možné rámcovo zhrnúť - žalovaný svoje skutkové zistenia, ktoré súd už vyššie označil za

nedostatočné, zhrnul do tvrdenia, že nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľmi
uvedenými na faktúrach, t.j. MäsoPonitrie s.r.o., MG WOOD-CORP s.r.o., teda týmto dodávateľom
nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, že fakturačný tok tovaru sa
nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie SR, a preto jediným cieľom
deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej

výhody pre podnikateľské subjekty zapojené do reťazca, čiže aj pre žalobcu. Správny súd dodáva, že
právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že
je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi,
vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou
správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a
hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o

priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom
a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na
každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa

s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho
orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v
rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav
arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom

je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi
právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie
a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy
právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto
odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím

je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia.
57. Správny súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri
odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy
je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom
vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Žalobcovi bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej

DPH na vstupe, keby bolo objektívne preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia
deklarované v dôkazoch produkovaných žalobcom mu neboli nikdy dodané, čo by znamenalo, že
žalobcabolsúčasťouskupinyvzájomneprepojenýchplatiteľovdane,pričomtítovykonaliviacsúvisiacich
plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné
na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Uvedené, ako súd vyššie konštatoval, správca dane a žalovaný

zistili nedostatočne. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak
žalobca bol súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť,
v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH len za
predpokladu, že v konaní objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie
zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej

faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Najpodstatnejšou otázkou by
v takomto prípade bolo, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti mohol vedieť, že jeho
konanie smeruje resp. napomáha k neoprávnenému získaniu nároku na odpočet DPH. Súd konštatuje,
že „či vedel“ znamená, že existovali určité skutkové zistenia zakladajúce dôvodné pochybnosti o tom,
že by žalobca o podvodnom konaní mal vedomosť, a že bol tak s možnosťou existencie podvodného

konania aspoň uzrozumený. Z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise však uvedené
preukázanérozhodnenebolo.Zoskutkovéhostavuzistenéhodaňovýmiorgánmijevylúčenétvrdiť,žeby
žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu (iného protiprávneho konania),
alebo, že by páchateľom pomáhal. Pokiaľ ide o možnosť, že žalobca „mal vedieť“, táto znamená, že
žalobca mal a mohol prijať také opatrenia, ktoré by vylúčili podvodné konanie, resp. jeho účasť na takom

konaní. Z judikatúry ESD vyplýva, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na účely šiestej smernice
považovať za účastníka na tomto podvode a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného tovaru
prospech alebo nie. Ak by k takémuto objektívnemu zisteniu daňové orgány dospeli, a to na základeprávne relevantných dôkazov preukazujúcich tento vzťah žalobkyne k zámeru získať v rámci súvisiacich
dodávokmedziúčastníkmireťazcafiriemnenáležitúdaňovúvýhodu,potombydaňovýmorgánom(súdu)
prináležalo odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH.

58. V rozhodnutiach správcu dane a žalovaného uvedené posúdenie podporené úvahami žalovaného,
aby bolo možné správnosť jeho právneho posúdenia absentuje. Európsky súdny dvor vo svojich
rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd C-353/03) a Bond House Systems Ltd
(C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani,
ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia

nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli
vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý (3 Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010). V rozhodnutí vo veci
Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky
súdny dvor toho názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého
plneniasabudepodieľaťnaplnení,ktoréjespojenésdaňovýmúnikomvoblastidanezpridanejhodnoty,
môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Tvrdené podvodné konanie mohlo nastať u

tohto daňového subjektu, ktorý nevedel preukázať vyrobenie resp. obstaranie dodaného tovaru.“
18. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu,
správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého
stupňa podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP v spojení s ustanovením § 191 ods. 3 SSP zrušil a vec vrátil
orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

19. V tejto súvislosti na záver správny súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať
medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane z pridanej
hodnoty a dokazovaním daňového podvodu alebo účasti daňového subjektu na ňom (rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C154/20 zo dňa 09. decembra

2021, bod 36). Opakovane pritom platí, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa
nepreukáže splnenie jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy ak sa preukáže (je nesporné) splnenie
hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane, a súčasne sa na základe objektívnych skutočností
preukáže, že zdaniteľná osoba sa priamo podieľala, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutým
plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní.

Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet
leží primárne na daňovom subjekte, v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno
prenesené na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať.

20. Po vrátení veci správcovi dane bude jeho úlohou v ďalšom konaní odstrániť vyššie uvedené

nedostatky v zistenom skutkovom stave. Správca dane bude povinný riadne zisťovať, a to znova bez
pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet
dane z pridanej hodnoty je súčasťou daňového podvodu. Za kľúčové považuje správny súd doplnenie
dokazovania ohľadom znalosti žalobcu o svojom dodávateľovi MäsoPonitrie s.r.o. Pokiaľ by dospel
správca dane, resp. žalovaný opätovne k presvedčeniu, že deklarovaný dodávateľ tovar nedodal, je

potrebné prešetriť skutočný pôvod tovaru, resp. jeho pohyb vhodným spôsobom. Následne správca
dane vyhodnotí získané dôkazy každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, vo veci opäť rozhodne a
rozhodnutie riadne odôvodní.

21. Nad rámec uvedeného správny súd dodáva, že bude povinnosťou žalovaného, ako aj správcu dane,

vysporiadať sa v ďalšom konaní s ustálenou ako aj novou rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora
Európskej únie ako aj Najvyššieho správneho súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ktorá identifikovala
rad okolností, ktoré samé o ebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť
správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH
(osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru). Ide napríklad o (i) nekontaktnosť dodávateľa

či subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25. mája 2021), (ii) pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného
reťazca (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo, C-610/19 zo dňa 03. septembra
2020, bod 64; obdobne vo veci Mahagében, C80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 50).

22. Keďže správny súd dospel k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového
rozhodnutia a potrebe ich zrušenia, považoval za nadbytočné sa v podrobnostiach zaoberať ostatnými
žalobnými dôvodmi, pretože výsledok ich posúdenia by nemal vplyv na záver o potrebe zrušiť
rozhodnutia finančných orgánov.23. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal náhradu dôvodne
vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne

vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.

24. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Správny
súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie

lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods.

1 SSP zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ
aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe

podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.