Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. november 2023

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-7Sa/36/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200695
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2023:1017200695.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu:

SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848,
proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484,
za účasti ďalšieho účastníka: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XX/XX, F. G., o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 27.02.2017, ako aj rozhodnutia
Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 20.05.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

III. Ďalšiemu účastníkovi sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Rozhodnutím č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 20.05.2016 (ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „Pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“)

podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 v spojení s ust. § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZSP“) rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi pánovi A. B.,
ako zamestnancovi spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851
01 Bratislava, IČO: 35 961 848 (ďalej aj „zamestnávateľ“), nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti odo dňa 27.04.2012.

2. V jeho odôvodnení odkázala na článok 11 ods. 1, 3 písm. a/, čl. 16 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004

o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „Základné nariadenie“ alebo „Nariadenie č.
883/2004“) zo dňa 29. apríla 2004 v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 (ďalej aj „Vykonávacie
nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 988/2009“) a Nariadenia č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 987/2009“), obe zo dňa 16.
septembra 2009. Z ustanovení Základného nariadenia vyplýva, že zamestnanec obvykle podlieha
systému sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, a to systému toho členského štátu, v
ktorom vykonáva svoju činnosť. Z dôvodu uľahčenia voľného pohybu osôb a odstránenia zdĺhavých

administratívnych postupov, obsahuje nariadenie výnimky z tejto všeobecnej zásady. V posudzovanom
prípade však Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „MPSVaR SR“)
výnimku neudelilo.3. Oddelenie vonkajšej kontroly doručilo oddeleniu rozhodovacej činnosti Pobočky žiadosť vo
veci doriešenia poistných pomerov zamestnancov spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o.,
Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848 (ďalej aj „zamestnávateľ“) z dôvodu nesplnenia

podmienky vyslania a podnet na obnovu konania všetkých rozhodnutí, ktoré sú v ročnej lehote od ich
právoplatnosti. Z vykonaného šetrenia vyplynulo, že pobočka Sociálnej poisťovne eviduje pána A. B.,
bytom C. D. E. XX/XX, F. G. (ďalej aj „zamestnanec“) ako zamestnanca zamestnávateľa od 27.04.2012
do 31.03.2014. Z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo ďalej zistené, že zamestnávateľ
predložil posledný mesačný výkaz poistného a príspevkov na povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti za mesiac marec 2014.

4. Na základe poverenia č. 58271-3/2014 zo dňa 21.01.2014 bola u zamestnávateľa vykonaná
kontrola zameraná na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné
dôchodkové sporenie a na kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa a následné preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Dodatočným šetrením MPSVaR SR bolo zistené, že

zamestnávateľ nespĺňal podmienky vyslania, na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) nevykonával
žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne. Keďže zamestnanec
podlieha legislatíve toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, bolo nevyhnutné, aby
ho zamestnávateľ na sociálne poistenie prihlásil v členskom štáte EÚ, t. j. v Belgickom kráľovstve. Z
uvedeného dôvodu MPSVaR SR žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky v zmysle čl. 16 Nariadenia

nevyhovelo. Zamestnávateľ bol zároveň požiadaný, aby v záujme zamestnancov dodržiaval podmienky
Nariadenia a ďalších príslušných právnych predpisov.

5. Pobočka Sociálnej poisťovne zaslala zamestnávateľovi výzvu na zrušenie povinného nemocenského,
povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancov na území SR, čo

zamestnávateľ jednoznačne odmietol. Dňa 06.03.2015 zaslala žiadosť vo veci doriešenia sociálneho
poistenia neodhlásených zamestnancov, bývalému právnemu zástupcovi žalobcu, ktorú prevzal dňa
13.05.2015, na ktorú však nereagoval. Dňa 06.05.2015 zaslala žiadosť vo veci doriešenia sociálneho
poistenia, zamestnancovi, zásielka bola prevzatá dňa 13.05.2015. Pobočke bola doručená Pracovná
zmluva uzatvorená medzi zamestnancom a zamestnávateľom dňa 27.04.2012 a Dohoda o skončení

pracovného pomeru – pracovný pomer sa skončil dňom 31.03.2014.

6. Kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že zamestnávateľ v uvedenom období zamestnanca,
ktorý mal miesto výkonu práce mimo územia SR, nesprávne prihlásil a aj odhlásil z registra poistencov
na sociálne poistenie, nakoľko mal byť prihlásený v systéme sociálneho poistenia v mieste výkonu

práce, t. j. v Belgickom kráľovstve. V súvislosti s uvedeným Pobočka dňa 02.09.2015 požiadala ústredie
Sociálnej poisťovne o stanovisko k doriešeniu sociálneho poistenia zamestnancov, na základe ktorého
obdržala stanovisko, v ktorom ústredie vzhľadom na osobitosti prípadu, navrhlo požiadať MPSVaR
SR o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky. Na základe uvedeného
zaslala pobočka dňa 05.11.2015 MPSVaR SR žiadosť č. XXXXX-XX/XXXX-XXX vo veci udelenia

výnimky zamestnávateľovi podľa Nariadenia. Dňa 03.12.2015 doručilo MPSVaR SR Pobočke odpoveď
č. XXXXX/XX-X_D. zo dňa 25.11.2015, v ktorej uviedlo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska
a v snahe o doriešenie problému zamestnávateľa jej odporučilo kontaktovať ústredie SP, ktoré dňa
22.10.2015 zorganizovalo rokovanie s belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security, na
ktorom sa riešil aj problém obchádzania belgických právnych predpisov, subjektami prevádzkujúcimi

medzinárodnú kamiónovú prepravu, prostredníctvom spoločností sídliacich na území EÚ.

7. V súvislosti so zamietavým stanoviskom MPSVaR SR, požiadala Pobočka dňa 15.12.2015 ústredie
Sociálnej poisťovne o zaujatie konečného stanoviska vo veci spornej registrácie zamestnancov
zamestnávateľa. Dňa 11.01.2016 bolo Pobočke doručené konečné stanovisko ústredia Sociálnej

poisťovne, v ktorom s odvolaním sa na opakované zamietnutie žiadosti o udelenie výnimky MPSVaR
SR, rozhodla o potrebe postupovať v zmysle koordinačných nariadení, resp. platnej právnej úpravy SR.
Nazákladepreukázania,žezamestnancizamestnávateľamalipodliehaťbelgickýmprávnympredpisom,
a zamestnávateľ svoju zákonnú povinnosť odhlásiť svojich zamestnancov z registra poistencov
a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia nesplnil, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniknutí

povinného sociálneho poistenia na území SR.

8. Zamestnanec je v informačnom systéme Sociálnej poisťovne uvedený v mesačných výkazoch
poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie marec 2012 až december 2012ajanuár2013adosystémusociálnehozabezpečeniaSRboltedavobdobíod27.04.2012do31.03.2014
prihlásený a odhlásený v rozpore s Nariadením, keďže v uvedenom období mal výkon práce mimo
územia SR.

II.
Napadnuté rozhodnutie

9. Na základe odvolania žalobcu, rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa
27.02.2017 tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila napadnuté rozhodnutie Pobočky.
Poukázala na koordinačné nariadenia uplatňované v oblasti sociálneho zabezpečenia od vstupu
Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004, ustanovujúce určité spoločné pravidlá a zásady,
medzi ktoré okrem iného patrí aj zásada uplatniteľnosti jednej legislatívy, znamenajúcej ochranu pred
platením príspevkov na sociálne zabezpečenie vo viacerých členských štátoch a určenie členského

štátu, ktorého právne predpisy sa použijú. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia bolo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 a jeho vykonávacie nariadenie Rady
(EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972 (ďalej aj „nariadenie č. 574/1972“). Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové
koordinačné nariadenia, a to nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Podľa článku 11

ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podlieha právnym predpisom tohto členského
štátu. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy v zmysle nariadenia č. 883/2004 je jednou z výnimiek zo
všeobecného pravidla článok 12 ods. 1 nariadenia týkajúci sa vysielania zamestnancov. Podľa tohto
článku osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá

zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského
štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom
prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov
a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu. Poukázala na rozhodnutie č. A2
z 12.06.2009 zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie týkajúce sa výkladu článku 12 nariadenia

č. 883/2004 o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo
činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu, v ktorom je problematika vysielania
zamestnancov a samostatne zárobkovo činných osôb podrobne vysvetlená.

10. Počas doby vyslania sa v štáte výkonu zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101,

vystaveným nositeľom poistenia v štáte poistenia osoby po podaní žiadosti a splnení podmienok
vyslania, ktoré musia byť zachované počas celej doby vyslania, aby bolo možné vykonať všetky kontroly,
najmänaplatbypoistnéhonasociálnepoistenieazachovaniepriamehovzťahumedzízamestnávateľom
avysielanýmzamestnancom.Poskončeníobdobiavyslania,nemožnopred uplynutím minimálnedvoch
mesiacov odo dňa skončenia predchádzajúceho obdobia vyslania, povoliť pre toho istého zamestnanca,

zamestnávateľa a ten istý členský štát, nové obdobie vyslania.

11. Zamestnávateľ (žalobca) vznikol dňa 04.11.2005, zápisom do Obchodného registra Okresného
súdu Bratislava I, od 05.02.2008 má v predmete činnosti zapísanú aj činnosť agentúry dočasného
zamestnávania. V registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne bol vedený od 01.11.2007 do

31.03.2014.ZamestnancaprihlásildoregistrapoistencovSociálnejpoisťovnenanemocensképoistenie,
dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti od 27.04.2012 do 31.03.2014.

12. Na základe poverenia zo dňa 21.01.2014 č. XXXXX-X/XXXX Pobočka Sociálnej poisťovne vykonala
u zamestnávateľa kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenia povinností uložených

zákonom o sociálnom poistení. Z predložených cestovných príkazov (podpísaných zamestnávateľom)
a pracovných výkazov (bez podpisu zamestnávateľa, resp. zamestnanca) zistila zamestnávanie
zamestnancov s miestom výkonu aj na území Belgického kráľovstva. Rozsah kontroly pôvodne
zameranej na obdobie od 01.11.2013 do 31.12.2013, bol dodatkom k povereniu (č. XXXXX-X/
XXXX-XXX zo dňa 02.06.2014) rozšírený na celé obdobie registrácie zamestnávateľa v registri

zamestnávateľov Sociálnej poisťovne, t. j. od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnávateľ výkon
práce zamestnancov na území Belgického kráľovstva nespochybnil, zamestnanci však nemali určenú
príslušnosť k právnym predpisom. Dňa 06.03.2014 zamestnávateľ čestne prehlásil, že v termíne do21.03.2014 požiada MPSVaR SR o udelenie výnimky, výkon kontroly bol preto prerušený, o čom C.
vyhotovila dňa 06.03.2014 zápis.

13. Zamestnávateľ pre svojich 25 zamestnancov, vyslaných vykonávať prácu do Belgického kráľovstva,
požiadal dňa 12.03.2014 Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny, ako orgán príslušný na udelenie
výnimky, o udelenie výnimky. MPSVaR však žiadosť o udelenie výnimky dňa 18.03.2014 zamietlo.
V zamietavom liste je aj informácia o dodatočnom šetrení, ktorým bolo zistené, že zamestnávateľ
nespĺňapodmienkyvyslania,naúzemíSRnevykonávažiadnepodstatnéčinnostiajevedenývzozname

dlžníkov. Podľa vyjadrenia MPSVaR, zamestnanci podliehajú legislatíve toho členského štátu, v ktorom
vykonávajú svoju činnosť, preto ich je potrebné prihlásiť do poistenia tam. Zamestnávateľ bol požiadaný
o dodržiavanie podmienok nariadenia, na zrušenie, resp. úpravu registrácie zamestnancov však
odmietol pristúpiť. Z toho dôvodu oddelenie vonkajšej kontroly pobočky postúpilo dňa 02.12.2014
oddeleniu rozhodovacej činnosti žiadosť o doriešenie poistných pomerov zamestnancov. Zamestnávateľ
za zamestnanca nepožiadal Sociálnu poisťovňu o vystavenie formulára PD A1, ale zahrnul ho do

zoznamu zamestnancov, pre ktorých žiadosťou zo dňa 12.03.2014 požiadal MPSVaR o udelenie
výnimky. O udelenie výnimky pre zamestnanca požiadal na obdobie od 27.04.2012 do 26.04.2014 a od
27.04.2014 do 31.12.2014.

14. Vzhľadom k osobitosti prípadu a k tomu, že predmetná záležitosť bola riešená viacerými oddeleniami

Sociálnej poisťovne, požadujúcimi urýchlené konanie vo veci, Pobočka dňa 05.11.2015 požiadala
MPSVaR SR o prednostné zaujatie stanoviska, prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa a
udelenie výnimky zamestnancom (žiadosť č. XXXXX-XX/XXXX-XXX). Dňa 03.12.2015 bola pobočke
doručená odpoveď č. XXXXX/XX-X_D. zo dňa 25.11.2015, v ktorej MPSVaR SR konštatovalo, že nevidí
dôvod na zmenu svojho stanoviska.

15. Žalovaná poukázala na ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZSP, podľa ktorého do pôsobnosti
Pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch. Uviedla, že po preverení námietok zamestnávateľa v odvolaní, nezistila dôvody na zmenu
či zrušenie napadnutého rozhodnutia a tiež, že registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má

deklaratórne účinky, nemôže v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ deklarovať vznik povinného
sociálneho poistenia. Nakoľko C. na základe zistených skutočností dospela k záveru, že zamestnávateľ
prihlásil zamestnanca do systému sociálneho poistenia nesprávne, vydala napadnuté rozhodnutie,
ktorým deklarovala, že zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie
v nezamestnaností odo dňa 27.04.2012 nevzniklo. Medzi povinnosti zamestnávateľov patrí aj povinnosť

podľa ust. § 4 ods. 1 ZSP, prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného
dôchodkového sporenia na nemocenské, dôchodkové a na poistenie v nezamestnanosti. Sociálna
poisťovňajepovinnáplnenietýchtopovinnostíkontrolovaťavprípadezistenianezrovnalostísadomáhať
nápravy. Súčasťou rozhodovania o vzniku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je aj rozhodovanie
o tom, že dátum jeho vzniku, deklarovaný na prihláške nie je správny, a že sociálne poistenie príslušnej

fyzickejosobeodtohtodátumu nevzniklo.C.H. pretovydanímnapadnutéhorozhodnutianepostupovala
nad rámec ZSP, ale v súlade s ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZSP.

16. Na odvolacie námietky žalobcu rozobrala rozhodnutie Pobočky aj z pohľadu ust.§ 209 ods. 3, 4 ZSP
a skonštatovala jeho súlad s cit. ustanovením.

17. Odvolací orgán sa nestotožnil s tvrdením zamestnávateľa, že medzi skutočnosťou, že na území
SR nevykonával žiadne podstatné činnosti, je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne a
legislatívou uplatniteľnou na zamestnanca, resp. splnením podmienok vyslania neexistuje súvislosť.
Pri výklade článku 12 (1) nariadenia č. 883/2004 a pri vysielaní zamestnancov je bezpodmienečne

nutné rešpektovať právny názor Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie
migrujúcich pracovníkov vyjadrený v rozhodnutí č. A2 z 12.06.2009, v ktorom sú implementované aj
interpretácie Európskeho súdneho dvora. Základné podmienky vyslania, t. j. existencia priameho vzťahu
medzi zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom, a existencia väzieb medzi zamestnávateľom
a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo, musia byť zachované počas celej doby vyslania.

Zamestnávateľ na území SR nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov
Sociálnej poisťovne, čo má tiež podstatný vplyv na uplatnenie čl. 12 (1) nariadenia č. 883/2004.18. Zamestnávateľ k odvolaciemu konaniu nepredložil žiaden dôkaz o nezistení nedostatkov pri výkone
kontroly na adrese vyslania zamestnanca príslušnou inštitúciou Belgického kráľovstva pre oblasť
sociálneho zabezpečenia. Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú na

vykonávaní kontrol. Výkon kontroly aj po ukončení činnosti zamestnávateľa umožnil Sociálnej poisťovni
preveriť zachovanie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov. a zistené nedostatky
sú podložené listinnými dôkazmi.

19. Formulár PD A1 Sociálna poisťovňa na základe žiadosti zamestnávateľa a zamestnanca môže

vystaviťajsospätnouplatnosťou.PokiaľvšakSociálnapoisťovňamávedomosťotom,žezamestnávateľ
nespĺňa podmienky vyslania, formulár PD A1 nemôže vystaviť a žiadosť o jeho vystavenie musí
zamietnuť. Dodatočné vystavenie formulára PD A1SK by bolo odôvodnené len vtedy, ak by MPSVaR SR
udelilo výnimku z pravidiel uplatniteľnej legislatívy – MPSVaR SR na základe žiadosti zamestnávateľa
mohlo aj nemuselo udeliť výnimku. Bez udelenia tejto výnimky určenie uplatniteľnej legislatívy v oblasti
sociálneho zabezpečenia nie je možné posúdiť inak, ako podľa miesta výkonu práce zamestnancov.

20. MPSVaR SR žiadosti zamestnávateľa zo dňa 12.03.2014 nevyhovelo a svoje stanovisko
neprehodnotilo ani na základe osobitnej žiadosti pobočky Sociálnej poisťovne zo dňa 05.11.2015.
Vzhľadom na túto skutočnosť a kontrolné zistenie, že zamestnanec od 27.04.2012 nevykonával
činnosť na území SR, Pobočka napadnutým rozhodnutím správne rozhodla o tom, že zamestnancovi

od 27.04.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení nevzniklo.

III.
Žaloba

21. V správnej žalobe zamestnávateľ (žalobca), poukázal na to, že zamestnával zamestnanca v období
od 27.04.2012 do 31.03.2014 a za účelom vykonávania práce, vyslal zamestnanca na územie iného
členského štátu, Belgického kráľovstva na obdobie 24 mesiacov a popísal priebeh administratívneho
konania. Napadnuté rozhodnutie žalovanej označil za nezákonné, pretože 1/ vychádzalo z nesprávneho

právneho posúdenia veci, 2/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a 3/
zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

22. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, žalobca poukázal na výkon kontroly prvostupňového
orgánu, začatej dňa 06.02.2014 a neskôr rozšírenej na celé obdobie registrácie žalobcu v systéme

sociálnej poisťovne od 01.11.2007 do 31.03.2014, t. j. na obdobie takmer 7 rokov. S ohľadom na zistený
skutkový stav, následne Pobočka vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na všetkých vyslaných
zamestnancov, za celé posudzované obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č.
883/2004,účinné dňom01.05.2010,pričomzamestnanecboldoinéhočlenskéhoštátuvyslanývobdobí
od roku 2007 do 2014 – nebolo podľa jeho názoru teda možné nariadenie č. 883/2004 uplatňovať na

celé rozhodujúce obdobie kontroly, ale až od 01.05.2010, pričom pred tým dátumom bolo potrebné
aplikovať Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym
právnym posúdením Pobočky, ktorá uplatňovala na skutkový stav v rozhodujúcom čase len nariadenie
č. 883/2004 v rozpore s jeho čl. 87 ods. 1 a čl. 91 a to aj pred dňom nadobudnutia účinnosti nariadenia
č. 987/2009. Rozhodnutie č. A2 zo dňa 12.06.2009 podstatné činnosti nedefinuje a nevykladá tak široko

ako žalovaná v napadnutom rozhodnutí, a preto niektoré kritériá, ktoré uvádza žalovaná v napadnutom
rozhodnutí sú stanovené nad rámec požiadaviek nariadenia č. 883/2004, ako aj rozhodnutia č. A2
z 12.06.2009.

23. Z rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, bod 1, posledná veta, vyplýva aj jednoznačná požiadavka na

zohľadňovanie a prispôsobovanie kritérií individuálnemu charakteru vykonávaných činností pri každom
zamestnávateľovi a pracovníkovi.

24. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že kritéria pre výkon podstatných činností boli žalovanou
uplatnené paušálne na celé posudzované obdobie 7 rokov bez toho, že by žalovaná zohľadňovala

individuálny prípad každého vyslaného zamestnanca, a teda že by tieto kritéria aplikovala iba na obdobie
vyslania zamestnanca. Žalovaná totižto aplikovala jednotné kritéria na celé posudzované obdobie
kontroly, bez toho, že by zohľadnila zmenu právnej úpravy, keďže rozhodnutie č. A2 z 12.06.2009 v
zmysle bodu 8 je možné uplatňovať až od 01.05.2010.25. V prípade, ak si Pobočka stanovila konkrétne kritéria, a to najmä nad rámec rozhodnutia č. A2 z
12.06.2009, na základe ktorých posudzovala výkon jeho „podstatných činností" na území Slovenskej

republiky, mala povinnosť vopred stanoviť tieto konkrétne kritéria, ktorých splnenie vyžadovala pre
uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky, a o týchto mal mať možnosť sa vopred informovať. Zdôraznil,
že výpočet konkrétnych kritérií prvýkrát uviedla žalovaná až v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
avšak nijakým spôsobom neodôvodnila formuláciu práve týchto kritérií, ani nijako neodôvodnila ich
aplikáciu naňho, a to paušálne na celé posudzované obdobie kontroly. Mal za to, že C. určila účelové

kritéria s cieľom vytvoriť dojem, že nespĺňa kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci kritériá v
zmysle uplatniteľnej legislatívy v plnom rozsahu spĺňal.

26. Žalovaná aplikovala na predpoklady pre určenie uplatniteľnej legislatívy ustanovenia rozhodnutia č.
A2 z 12.06.2009 v rozpore s bodom 8 tohto rozhodnutia, keďže toto rozhodnutie nebolo uplatniteľné na
celé rozhodujúce obdobie kontroly. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa síce žalovaná odvoláva

na ustanovenia rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, prakticky však jeho ustanovenia na posudzovanie
splnenia predpokladov aplikovala v širšom rozsahu, a teda naplnenie predpokladov vo vzťahu k
uplatniteľnej legislatíve nesprávne právne posúdila. Kritéria stanovené žalovanou sú jednoznačne aj v
rozpore s úvodným bodom 10 rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, nakoľko žalovaná sa nezaoberala jeho
individuálnou situáciu iba počas doby vyslania zamestnanca, ale tieto paušalizovala, čo nezodpovedá

požiadavke na neohrozenie slobodného poskytovania služieb a voľného pohybu pracovníkov.

27.Žalovanávodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiauviedla,žedôvodom,prektorýsanazamestnanca
nemôže uplatňovať legislatíva Slovenskej republiky je skutočnosť, že on (žalobca) nespĺňal stanovené
predpoklady, nevykonával podstatné činnosti v Slovenskej republike - uvedené je ale v rozpore so

samotným konaním žalovanej alebo jej organizačných zložiek, keď na iných vyslaných zamestnancoch
uplatnila legislatívu Slovenskej republiky.

28. Mal za preukázané, že napadnuté rozhodnutie a konanie žalovanej, jeho vydaniu predchádzajúce,
má vo vzťahu k nemu ako aj k zamestnancovi diskriminačný charakter, čo je v príkrom rozpore s

citovanými bodmi 8 a 9 nariadenia č. 883/2004, a bodom 6 rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, z ktorých
vyplýva jasná požiadavka na nediskriminačný prístup pri uplatňovaní spomínaných pravidiel a ktorých
hlavným účelom je nebrániť poskytovaniu služieb a slobodnému pohybu pracovníkom.

29. Sociálna poisťovňa v rozpore s požiadavkou určiť uplatniteľnú legislatívu na vyslaných

zamestnancov vzájomnou dohodou oboch štátov, nekontaktovala príslušnú inštitúciu v prijímajúcom
štáte, Belgickom kráľovstve, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly,
avšak táto si namiesto toho vyžiadala iba stanovisko žalovanej a MPSVaR SR, na základe ktorých
rozhodla, že poistné za zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve.
Bol toho názoru, že MPSVaR SR nie je oprávnené samostatne posudzovať udelenie výnimky z pravidiel

stanovených v článkoch 11 až 15 nariadenia č. 883/2004. Sociálna poisťovňa bola povinná dôsledne
sa zaoberať podmienkami pre uplatnenie článku 12 nariadenia č. 883/2004 a v prípade pochybností
spolupracovať s príslušným orgánom Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia, ktorá
povinnosť jej vyplýva nielen z článku 76 nariadenia č. 883/2004, ale aj z bodu 5 písm. d) rozhodnutia
č. A2. z 12. 06.2009.

30. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym právnym posúdením Pobočky, nakoľko táto vydaním
prvostupňového rozhodnutia upravila právny stav v období vyslania zamestnanca odlišne, v rozpore so
skôr vydaným potvrdením E 101/SK pre iných zamestnancov, čo je v rozpore s princípmi uvedenými
v úvode nariadenia č. 883/2004 o uplatňovaní iba jedného systému sociálneho zabezpečenia na

zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva. Mal za to, že nevystavenie formulára
E 101/PD A1 je len formálny administratívny nedostatok, ktorý možno konvalidovať. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7Sžso/18/2013 zo dňa 31.04.2014.

31. Zdôraznil, že koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia je, okrem iného, založená na princípe

rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov
rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu - zakazuje
sa akákoľvek diskriminácia, čo žalovaná porušila svojim diskriminačným postupom voči niektorýmjeho zamestnancom, keď pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nepostupovala rovnako ku všetkým jeho
zamestnancom.

32. K žalobnému bodu 2/: Žalobca namietal neodôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. § 209
ods. 4 ZSP, keďže žalovaná poukázala iba na ustanovenia právnych predpisov a konštatovala, že
odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočnou oporou výroku, pričom sa nevysporiadala
s jeho individuálnou situáciou. Svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnila iba odkazom na
výsledky kontroly, do odôvodnenia boli prevzaté závery z vykonanej kontroly, paušálne zahŕňajúce

všetkých jeho zamestnancov za obdobie takmer 7 rokov. Nakoľko sa však napadnuté rozhodnutie
týka jeho konkrétnych práv a povinností vo vzťahu k zamestnancovi v konkrétnom období, musí tomu
zodpovedať aj dostatočne určité a individualizujúce odôvodnenie. Žalovaná v prvej časti odôvodnenia
odcitovala ustanovenia právnych predpisov, v ďalšej časti už však neuviedla, ako ich v danej veci
aplikovala. Skúmala právo ktorého štátu je v danej veci uplatniteľné, ale nezaoberala sa otázkou, na
základe akých skutočností, úvah a ustanovení hmotnoprávnych predpisov dospela k záveru, že v danom

prípademalabyťuplatnenábelgickálegislatíva,pričompoukázalnarozsudokNSSRsp.zn.4So226/04
zo dňa 19.10.2005.

33. K žalobnému bodu 3/: Žalobca konštatoval, že odôvodnenie napadnutého aj prvostupňového
rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia Pobočky, bez opísania skutkového stavu, čo mu neumožňuje

zistiť, z akých skutkových zistení vychádzala pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. C.
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzila iba na konštatovanie o nesplnení podmienok
vyslania, z ktorého však nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce zo zákona o sociálnom
poistení alebo legislatívy Európskej únie nesplnil, pričom nie je postačujúce, ak sa tieto skutočnosti
dajú zistiť len z obsahu administratívneho spisu. Napadnuté rozhodnutie ho ukracuje na jeho právach,

nakoľkoodvodovápovinnosťjevBelgickomkráľovstveináakonaSlovensku.Vychádzajúczkonštantnej
judikatúry Ústavného súdu SR, je napadnuté rozhodnutie protizákonné, predstavujúce neprípustný
zásah do princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a z nej vyplývajúcich legitímnych
očakávaní adresátov právnej normy, istoty a stability v právny poriadok. Rozhodnutia oboch orgánov
verejnej správy žiadal ako nezákonné zrušiť, vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať mu právo

na úplnú náhradu trov konania. V zmysle ust. § 107 ods. 1 písm. a/ SSP žiadal vo veci nariadiť
pojednávanie.

IV.

Vyjadrenie žalovanej

34. Vo vyjadrení k žalobe opätovne poukázala žalovaná na uplatňovanie koordinačných nariadení v
oblasti sociálneho zabezpečenia po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004,
ktorých základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu vzťahujúcu sa na zamestnancov (SZČO)

počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva, pričom základným nariadením vo vzťahu
ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 1. mája 2010, je nariadenie
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 18. septembra
2009. S účinnosťou od 1. mája 2010 sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia.
V tejto súvislosti opätovne poukázala najmä na článok 11 ods. 1, 3 písm. a/, článok 12 ods. 1 Základného
nariadenia, ako aj na článok 14 ods. 2 a článok 19 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia.
35. Ďalej uviedla, že z praktickej príručky vyplýva, že podnik sa môže dovolávať inštitútu vyslania len
v tom prípade, ak obvykle vykonáva podstatnú časť činností na území členského štátu, v ktorom je

zriadení - ak sa činnosti podniku týkajú len vnútorného riadenia, nebude sa predpokladať, že podnik v
tomto členskom štáte obvykle vykonáva svoje činnosti.
36. V tejto príručke sú uvedené objektívne faktory (nie je tam uvedený úplný ich výpočet), na základe
ktorých je možné skontrolovať, čí zamestnávateľ vykonáva podstatnú časť činností vo vysielajúcom
štáte, pričom tieto kritériá je možné prispôsobiť. Aby zamestnávateľ mohol splniť podmienku týkajúcu sa

obvykléhovýkonuvýznamnýchekonomickýchčinnostínaúzemíSlovenskejrepubliky,musíokreminého
vykonávať na tomto území svoju činnosť po určitú dobu. Táto podmienka sa považuje za splnenú, ak
je zamestnávateľ registrovaný na účely sociálneho zabezpečenia najmenej dva mesiace pred začatím
vyslania. Kritériá, ktoré musí zamestnávateľ spĺňať na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívynestanovila Sociálna poisťovňa účelne, ako tvrdí žalobca, ale vychádzajú z európskej legislatívy v
oblasti sociálnej politiky, ako aj z judikatúry Európskeho súdneho dvora zohľadňujúc pripomienky
členských štátov, ktoré bolí sformulované na základe skúseností získaných na vnútroštátnej úrovni.

Súčasne uviedla, že posudzovanie splnenia podmienok vyslania patrí len do kompetencie vysielajúceho
štátu, ktorý je po splnení podmienok vyslania oprávnený vystaviť na žiadosť zamestnávateľa, resp.
zamestnanca prenosný dokument PD A1. Na území Slovenskej republiky je posudzovanie splnenia
podmienok vyslania výlučne v kompetencii Sociálnej poisťovne.

37. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania ustanovené v nariadení a precizované v rozhodnutí
A2, môžu v zmysle článku 16 nariadenia príslušné orgány dvoch alebo viac členských štátov spoločnou
dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 nariadenia v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií
osôb. Na území Slovenskej republiky je príslušné na udelenie výnimky v zmysle článku 16 nariadenia
MPSVaR SR. Vzhľadom na námietky žalobcu uviedla, že na udelenie výnimky nie je právny nárok.

38. Konštatovala, že v období, kedy zamestnanci vykonávali činnosť na území iného členského štátu
Európskej únie (Belgického kráľovstva), ich zamestnávateľ prihlásil do sociálneho systému Slovenskej
republiky napriek tomu, že Sociálnu poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie
formulára E 101 resp. prenosného dokumentu PD A1. V tejto súvislosti uviedla, že európske formuláre
sa nevystavujú automaticky - Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár PD A1 len na základe

písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, ak sú splnené všetky podmienky vyslania,
resp. v prípadoch, ak bola MPSVaR SR udelená výnimka podľa článku 16 nariadenia. Z článku 18
vykonávacieho nariadenia vyplýva, že žiadosti o výnimky z článkov 11 až 15 základného nariadenia,
upravujúce všeobecné pravidlá príslušnosti k právnym predpisom, predkladajú zamestnávateľ alebo
dotknutá osoba podľa možností vopred príslušnému úradu alebo orgánu určenému týmto úradom

členského štátu, ktorého právne predpisy si zamestnanec alebo dotknutá osoba žiada uplatniť. Z
praktickej príručky síce vyplýva, že udelenie výnimky podľa článku 16 nariadenia je možné aj so spätnou
platnosťou, avšak retrospektívne uplatnenie by sa malo využívať len vo veľmi výnimočných prípadoch.
Formuláre E 101, resp. prenosné dokumenty PD A1 sa vystavujú v záujme zabezpečenia správneho
vykonávania vysielania a sú určené na komunikáciu medzí jednotlivými príslušnými inštitúciami

členských štátov. Vysielaný pracovník a vysielajúci podnik musia byť kedykoľvek schopní predložiť
formulár E 101, resp. prenosný dokument PD A1, aby orgánom sociálneho zabezpečenia zúčastnených
štátov umožnili vykonať nutné kontroly. Preto vystavenie formulára (prenosného dokumentu) Sociálna
poisťovňa nepovažuje za formalitu, ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
na ktorý sa žalobca odvoláva. Poukázala na to, že predmetný rozsudok nebol publikovaný v Zbierke

stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe súdov,
a preto je záväzný len vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, ktorý bol predmetom súdneho preskúmania.
Povinnosťou Sociálnej poisťovne nie je dodatočne sa zaoberať možnosťou vystavenia formulára E 101,
resp. prenosného dokumentu PD A1, ale povinnosťou zamestnávateľa, ktorý vyšle zamestnanca na
územie iného členského štátu resp. zamestnanca je obrátiť sa na Sociálnu poisťovňu so žiadosťou o

vystavenie formulára E 101, resp. prenosného dokumentu PD A1, a to podľa možností vopred, t. j. pred
nástupom zamestnanca na výkon činnosti v štáte vyslania.
39. Napriek uvedenému, Sociálna poisťovňa v rámci kontroly odvodu poistného a plnenia povinností
zamestnávateľa, upozornila žalobcu na porušovanie koordinačných nariadení Európskej únie a
odporučila žalobcovi požiadať ministerstvo o udelenie výnimky podľa článku 16 nariadenia. Ministerstvo

listom zo dňa 18. marca 2014 oznámilo žalobcovi, že žiadosti žalobcu o udelenie výnimky nemôže
vyhovieť. Zároveň upozornilo žalobcu, že je potrebné prihlásiť dotknutých zamestnancov do poistenia
tam, kde vykonávajú činnosť, t. j. v Belgickom kráľovstve.
40. V tejto súvislosti súčasne uviedla, že žalobca nepodal žiadosť o vystavenie prenosného dokumentu
PD A1 na dotknutého zamestnanca žalobcu, pána A. B., napriek tomu, že práce vykonával na

území Belgického kráľovstva. Keďže zamestnávateľovi nebol vystavený prenosný dokument PD A1 na
dotknutého zamestnanca, ktorý by preukazoval, že na zamestnanca sa vzťahuje naďalej legislatíva
vysielajúceho štátu, t. j. legislatíva Slovenskej republiky a taktiež mu MPSVaR SR nebola udelená
výnimka z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 nariadenia, bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť
zamestnanca A. B. do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie tohto zamestnanca na sociálne

poistenievSlovenskejrepublikebolovrozporeskoordinačnýminariadeniamiEurópskejúnie.Zaúčelom
doriešenia poistných pomerov dotknutých zamestnancov žalobcu Pobočka vyvinula maximálnu snahu
doriešiť tieto poistné pomery v prospech žalobcu.41. K námietke žalobcu, že Sociálna poisťovňa prijímala odvody na sociálne poistenie, čím akceptovala
daný stav uviedla, že Sociálna poisťovňa nemala a ani nemohla mať vedomosť o tom, že zamestnávateľ
prihlásil do poistenia na území Slovenskej republiky zamestnancov, ktorí vykonávali činnosť na území

Belgického kráľovstva. Túto skutočnosť žalobca pri podaní Registračných listov FO - prihlášky na
sociálne poistenie pobočke Sociálnej poisťovne neoznámil. Poistné, ktoré zamestnávateľ odvádzal za
dotknutých zamestnancov, Sociálna poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po
právoplatnom ukončení predmetnej veci.
42. K procesným námietkam žalobcu uvedeným v žalobe zároveň uviedla, že podľa názoru Sociálnej

poisťovne, rozhodnutie Pobočky, ako prvostupňového orgánu, spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne,
ústredie, ako odvolacieho orgánu, je potrebné považovať za jeden celok. Výrok rozhodnutia Pobočky
spolu s výrokom rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, je dostatočne určitý, aby spôsoboval
právne účinky. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu spolu s odôvodnením rozhodnutia
odvolacieho orgánu obsahujú všetky zistené skutočnosti, ktoré výrok rozhodnutia odôvodňujú, s
poukazom na príslušnú právnu úpravu. Sociálna poisťovňa, ústredie, v napadnutom rozhodnutí zaujala

stanovisko a vysporiadala sa so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, a
zdôvodnila skutkový aj právny stav predmetnej veci.
43. V súvislosti s námietkou žalobcu, že Pobočka, aplikovala na zistený skutkový stav Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia, účinného až od 01. mája 2010 uviedla, že žalobca v tejto súvislosti cituje zo zápisu

z prerušenia kontroly zo dňa 06. marca 2014, ktorý nepodlieha súdnemu preskúmaniu a nie je
predmetom tohto konania. Zároveň však konštatovala, že nariadenie a vykonávacie nariadenie, účinné
od 01.05.2010 určujú spôsob uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia
vzťahovať na zamestnancov počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva obdobne, ako
nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia

na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v
rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS)
č. 574/1972, z 21. marca 1972, ktoré boli účinné do 30. apríla 2010. Bez ohľadu na to, či sa
na konkrétny prípad aplikujú koordinačné nariadenia účinné do 30. apríla 2010 alebo koordinačné
nariadenia účinné od 01.05.2010, uviedla že vždy sú tieto koordinačné nariadenia primárne založené

na princípe „lex locí laboris", a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na
ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť, pričom toto základné pravidlo je možné preklenúť
inštitútom „vyslania", resp. udelením výnimky zo strany MPSVaR SR. Podotkla však, že Pobočka
pri rozhodovaní o povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom
poistení v nezamestnanosti zamestnanca A. B., správne aplikovala nariadenie účinné od 01. mája 2010.

Nariadenie, ako aj jeho vykonávacie nariadenie účinné od 01.05.2010, aplikovala na skutkový stav aj
Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán.
44. Žalovaná uviedla, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa
07.09.2016, ktorým odvolací orgán prerušil konanie o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne, pobočka Bratislava, číslo: XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 20.05.2016, nie je

dôkazom o tom, že pobočka Sociálnej poisťovne nezistila dostatočne skutkový stav veci tak, ako uvádza
žalobca. Prerušenie odvolacieho konania je v dispozícii orgánu druhého stupňa, ak v lehote podľa § 210
ods. 2 ZSP , t. j. do 60 dní odo dňa začatia konania, nemôže presne a úplne zistiť skutkový stav veci (§
193 ods. 3), pričom Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, je povinná dospieť k presnému
a úplnému zisteniu skutočného stavu veci vlastným hodnotením (§ 195 ods. 1). Sociálna poisťovňa,

ústredie, v rámci odvolacieho konania dospela k rovnakým právnym záverom, ako prvostupňový orgán,
a preto rozhodnutie Pobočky potvrdila ako vecne správne. Žalobu navrhla zamietnuť.

V.
Replika žalobcu

45. Vo vzťahu k záväznosti formulárov E 101/PD A1 žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že
formulár nie je formalitou a rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/18/2013 zo dňa 31.04.2014 nepovažuje
za právne záväzný s ohľadom na princíp právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.
ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Vydanie osvedčenia (formulár E 101/PD A1) príslušným orgánom nemá

konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho
vzťahu, resp. právnej skutočnosti, keďže aj samotné nariadenie Rady (EHS) č. 987/2009 z 16.09.2009,
upravujúce status quo, hovorí o osvedčení len ako o formalite, o čom svedčí už aj názov článku 19
tohto nariadenia. Žalobca mal záujem tento formálny administratívny nedostatok konvalidovať, avšakžalovaná sa možnosťou dodatočného vystavenia potvrdenia E 101/PD A1 odmietla zaoberať, s ohľadom
na jej právny názor o charaktere formuláru E 101/PD A1. Jej tvrdenia, že si nesplnil svoju povinnosť
dodatočne podať žiadosť o vystavenie formuláru E 101/PD A1 sú účelové a zavádzajúce, keďže

len nasledoval jej inštrukcie. Žalovaná postupovala diskriminačným postupom voči niektorým jeho
zamestnancom, pretože pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nepostupovala ku všetkým zamestnancom
rovnako. Splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy SR na vyslaného zamestnanca je povinná
skúmať ešte pred vystavením formuláru E 101/PD A1.

46. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia žalovanej ako aj Pobočky poukázal na absenciu
vymedzenia presného časového obdobia, za ktoré nevzniklo dotknutému zamestnancovi povinné
nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti, obsahujú iba uvedenie dňa,
ktorý sa považuje za začiatok plynutia obdobia, za ktoré mu nevznikli povinné zákonné poistenia, vo
výrokoch avšak absentuje uvedenie dňa, ktorý sa považuje za posledný, kedy tieto poistenia nevznikli.
Nesúhlasil ani s argumentom žalovanej vo vzťahu k neudeleniu výnimky o uplatniteľnej legislatíve

podľa čl. 16 nariadenia č. 883/2004, keďže povinnosť Sociálnej poisťovne spolupracovať s príslušnou
inštitúciou v prijímajúcom štáte, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej
legislatívy, vyplýva z bodu 5, písm. d/ Rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009. Sociálna poisťovňa v rozpore s
požiadavkouurčiťuplatniteľnúlegislatívunavyslanýchzamestnancovvzájomnoudohodouobochštátov,
nekontaktovala príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve, za účelom spoločného

doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly u žalobcu, avšak namiesto toho si vyžiadala iba
stanovisko MPSVaR SR, na základe ktorého rozhodla, že poistné za dotknutého zamestnanca malo byť
odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve.

47. Posudzovaným obdobím vyslania v tomto prípade je obdobie od 27.04.2012 do 31.03.2014,

t. j. 24 mesiacov. Sociálna poisťovňa bez zohľadnenia podstatnej zmeny právnej úpravy a bez
posudzovania jednotlivých období vyslania zamestnancov jednotlivo a individuálne, závery z kontroly
uplatnila paušálne na všetkých zamestnancov a na celé kontrolované obdobie, teda rozhodla šablónovo,
bez nutnosti vnímania individuálneho charakteru každého jedného prípadu.

48. Žalobca zároveň namietal, že výklad kritérií vo vzťahu k „podstatným činnostiam“ zo strany žalovanej
je absolútne nekonzistentný, pretože v obdobných rozhodnutiach, napr. v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej, č. k. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 23.10.2017 (na správnom súde
vedené pod sp. zn. 8Sa/103/2017), žalovaná ako kritérium pre výkon „podstatných činností“ uviedla:
„..počet zamestnancov pracujúcich v Slovenskej republike musí byť minimálne 25% z celkového počtu

zamestnancov..“, naproti tomu v napadnutom rozhodnutí ako kritérium pre výkon „podstatných činností“
žalovaná uviedla vykonávanie činnosti zamestnávateľa prostredníctvom min. 10% zamestnancov na
území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v takmer identických prípadoch vykladá
podmienky pre uplatniteľnú legislatívu rôzne, čo je v príkrom rozpore s požiadavkou predvídateľnosti
rozhodnutí a akoukoľvek právnou istotou. Žalovaná sa absolútne nevysporiadala s individuálnou

situáciou žalobcu, keďže tento podniká v oblasti logistiky, čo predstavuje špecifický druh odvetvia a
väčšina zamestnancov predstavovala vodičov nákladných vozidiel, pričom je všeobecne známe, že títo
v rámci svojej pracovnej náplne vykonávajú činnosť vo viac ako 2 členských štátoch EÚ, nie len v rámci
územia Slovenskej republiky, a preto je potrebné pri posudzovaní naplnenia podmienok vyslania (najmä
percentuálneho zastúpenia zamestnancov na území Slovenskej republiky) zohľadniť špecifikum tohto

prípadu, čo však žalovaná nevykonala.

49. Napadnuté rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 10.03.2017 a Sociálna poisťovňa
bola povinná vrátiť žalobcovi zaplatené poistné bez právneho dôvodu v 30 - dňovej lehote od zistenia,
že došlo k prijatiu úhrad bez právneho dôvodu.

50. Správny súd konštatuje, že ďalší účastník sa k žalobe žalobcu vyjadril podaním zo dňa 06.07.2020,
v ktorom vyjadril súhlas s argumentáciou žalobcu.

51. Žalovaná dupliku nepodala.

VI.
Právne posúdenie veci52. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z.
bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva
z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov,

vrátane prejednávanej veci. Správny súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na 24.11.2023.
Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Žalovaná svoju neúčasť
ospravedlnila, žalobca a ďalší účastník svoju neúčasť neospravedlnili, preto súd v súlade s § 114
SSP rozhodol v ich neprítomnosti. V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami
účastníkov konania a obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je

dôvodná a z uvedeného dôvodu ju súd podľa ust. § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP zamietol.

53. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), v správnom
súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté

rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

54. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb

zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

55. Podľa § 61 písm. a/ SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická

osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom
chráneného záujmu.

56. Podľa § 177 ods. 1, ods. 2 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich
subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to
oprávnený zákonom.

57. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí,
že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením

orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

58. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

59. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

60. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie
žalobcu (zamestnávateľa) a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že ďalšiemu

účastníkovi A. B. nevzniklo od 27.04.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej
legislatívy. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo teda rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o
nevzniku poistenia ďalšieho účastníka, ako zamestnanca žalobcu.

61. Správny súd konštatuje, že všetky námietky žalobcu (zamestnávateľa) v žalobe smerujú k
namietaniu porušenia subjektívnych práv ďalšieho účastníka ako jeho zamestnanca, resp. všetkých
žalobcom vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgicka. Žalobca ako zamestnávateľ však
konkrétne neuviedol ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov.
Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v

Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie akým
konkrétnym spôsobom bolo do jeho subjektívnych práv zasiahnuté.62. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 SSP treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne
tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach ukrátený nezákonným rozhodnutím správneho
orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd

posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa
zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve.
Žalobná legitimácia v zmysle ust. § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady,
kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych
rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie NS SR sp. zn.

3Sžr/2/2014).

63. Správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol

účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať),
ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého
sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak
nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o
preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a

podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v
správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“

64. Nakoľko správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, a i keď aktívna žalobná
legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať

počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené, podložené a aspoň
potencionálne možné.

65. Žalobca podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv,
a to porušenie práv svojho zamestnanca ako ďalšieho účastníka, vrátane ostatných, ním vyslaných

zamestnancov, na výkon práce do Belgického kráľovstva. Z ust. § 177 a § 178 ods. 1 SSP je nesporné,
že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného
subjektu. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych
orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Samotné postavenie účastníka správneho konania
k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie.

66. Napriek skutočnosti, že žalovaná túto skutočnosť v rámci konania pred súdom nenamietala, aktívna
legitimácia žalobcu je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe úspech priznať. Správne
súdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania a preto bolo povinnosťou konajúceho
súdu sa ňou zaoberať aj bez námietky žalovanej.

67. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že z podanej žaloby nie je zrejmé, v
čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uviedol, že
sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáhal
sa ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Jeho

žalobné námietky sú založené na porušení, resp. ukrátení práv jeho zamestnanca.

68. Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie
správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených
záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý. Preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 190

SSP zamietol.

69. Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

70. Podľa § 169 SSP, ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri
zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní
úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú imsprávny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo
na náhradu ďalších trov konania.

71. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanej správny súd rozhodol podľa ust. § 168 SSP tak,
že hoci bola v konaní úspešná v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania jej nepriznal, pretože
žalovanej voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho
spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl.
17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť

priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyz28.februára2018sp.zn.7Cdo14/2018).Nakonaniepredsprávnymsúdomsaokremzásady
hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový
poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Ďalšiemu účastníkovi správny súd náhradu trov konania takisto nepriznal,
nakoľko mu v konaní nevznikli trovy konania v zmysle ust. § 169 SSP.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§
443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na
kasačnom súde (§ 444 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu
súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie

napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
ods. 3 SSP).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanecalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).