Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. december 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/61/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200003
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:2020200003.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa,
v právnej veci žalobcu: O.. O. A., nar. XX. M. XXXX, bytom Z.Í. XX, H., právne zastúpeného: JUDr.
Lucia Cepka Zvolenská, advokátka so sídlom Kollárova 17, Trnava proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej č. 70259-2/2019-BA zo dňa 29. októbra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 20Sa/2/2022-208, zo dňa 30. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania
1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa
19. februára 2021, č. k. 20Sa/1/2020-122 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 70259-2/2019-BA zo
dňa 29. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a vec žalovanej vrátil na ďalšie konanie.
Preskúmavanýmrozhodnutímžalovanápodľa§218ods.2zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistení
v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie podané

žalobcom proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 200-022185-CA04/2019 zo dňa
16. augusta 2019, vo veci nepriznania nároku na materské odo dňa 3. júna 2019, a toto rozhodnutie
potvrdila. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná kasačnú sťažnosť zo dňa 19. apríla 2021.
2. O kasačnej sťažnosti žalovanej zo dňa 19. apríla 2021 rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom zo dňa 15. decembra 2021, sp. zn. 6Ssk/26/2021
v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. apríla 2022 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“) tak, že rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v poradí druhým, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 30. septembra
2022, č. k. 20Sa/2/2022-208 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 SSP správnu
žalobu žalobcu zo dňa 2. januára 2020 zamietol. Krajský súd vychádzal najmä zo záväzného právneho
názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku.
4. Po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom krajský súd vec prejednal v neprítomnosti
žalovanej, ktorá svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnila a nepožiadala o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu, vypočul prítomného žalobcu a po oboznámení sa s obsahom

spisového materiálu dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
5. V súlade so závermi uvedenými v zrušujúcom rozsudku najvyššieho správneho súdu krajský súd v
podstatnom konštatoval, že žalobca pre priznanie materského nespĺňa podmienku starostlivosti o dieťa
vyplývajúcu z ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a žalovaná vo vzťahu k reálnemuprevzatiu dieťaťa do starostlivosti otca dostatočne zistila skutkový stav veci. V tejto súvislosti boli
vyhodnotené aj podmienky služobného pomeru žalobcu v dôsledku čoho konštatoval, že žalobca
vykonával prácu v plnom služobnom pomere a samotná skutočnosť, že jeho základný čas služby

bol rozvrhnutý nerovnomerne, nepreukazuje splnenie podmienky riadnej osobnej starostlivosti o dieťa,
nakoľko aj pri nerovnomerne rozvrhnutom čase služby na jednotlivé týždne sa priemerná dĺžka služby
v rámci príslušného obdobia, spravidla štvortýždňového, najdlhšie ročného (hoci materská žalobcu
nemala trvať po dobu jedného roka), rovná dĺžke základného času služby v týždni. Záverom krajský súd
konštatoval, že najvyšším správnym súdom boli zodpovedané všetky otázky majúce zásadný význam

pre rozhodnutie o správnej žalobe, vzhľadom na to, že dôvodom záveru o nenaplnení podmienok
ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v tomto prípade bolo nepreukázanie reálnej riadnej
starostlivosti o dieťa, logicky, nemožno priznať skutočnosti, že otec dieťaťa bol dobrovoľne sociálne
poistený, ako to žalobca v konaní namietal.
6. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP tak, že
neúspešnému žalobcovi nepriznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej, ktorá si účelne

vynaložené trovy neuplatnila.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
7. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 15. decembra 2022, pričom
ako dôvod kasačnej sťažnosti označil ustanovenia (i) § 440 ods. 1 písm. f) (tvrdiac, že krajský súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a (ii) § 440 ods. 1 písm. g) SSP (tvrdiac,
že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci).
8. Vo vzťahu k prvému, žalobcom uvádzanému, dôvodu kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm.
f) SSP] žalobca nesprávny procesný postup krajského súdu vzhliadol v tom, že krajský súd podľa

názoru žalobcu nepochopil podstatu a zmysel spornej otázky a z toho dôvodu nevykonal dokazovanie
ohľadom poskytovania starostlivosti, napriek tomu, že to sám žalobca navrhoval. Svojím postupom
sa mal krajský súd dopustiť porušenia práva na spravodlivý proces, pričom mal porušiť konkrétne
(i) zákaz svojvoľného postupu a rozhodnutia súdu, (ii) predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a (iii)
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobca ďalej tvrdil, že nebolo „v podstate“ vykonané žiadne

dokazovanie v súvislosti s preukázaním, že sa žalobca riadne a reálne staral o dieťa, naopak súdy
sa uspokojili len s dokladmi, ktoré si zabezpečila sama žalovaná a tieto súdy nesprávne vykladali
resp. pochopili. Žalobca namietal, že nebol zohľadnený ani vyhodnotený dôkaz skrátenia pracovného
času, resp. služieb (plány služieb žalobcu), nebol vykonaný navrhovaný dôkaz, a to výsluch matky, tým
pádom súdy ani žalovaná nemohli mať preukázaný rozsah starostlivosti o maloleté dieťa poskytovaný

zo strany matky dieťaťa. K uvedenému dodáva, že zo strany žalovanej ani súdov doposiaľ nedošlo
k definovaniu pojmu „reálna starostlivosť“. Zároveň dopĺňa, že v čase pred prevzatím maloletého do
starostlivosti otcom, matka maloletého nepoberala materské v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z., ale
poberala rodičovský príspevok v zmysle zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 571/2009 Z. z.“).

9. Nesprávne právne posúdenie [kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP] žalobca identifikoval
vo vzťahu ku skutočnosti, že žalobcovi podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) nebol zo strany
nadriadeného určený kratší čas služby v týždni, resp. túto skutočnosť žalobca nepreukázal. Konkrétne,

krajský súd bez toho, aby vyhodnotil žalobcom doložené listinné dôkazy preukazujúce žalobcovu zmenu
a skrátenie jeho pracovných podmienok služieb počas týždňa (plány služieb za 07/2019 do 12/2019) tak,
že poskytoval a mohol plnohodnotne poskytovať riadnu, faktickú a osobnú starostlivosť o maloleté dieťa.
Opätovne v tejto súvislosti poukazoval aj na to, že nebolo ani žalovanou, ani súdmi konkretizované, ako
by prevzatie dieťaťa do osobnej starostlivosti na základe dohody malo vyzerať, resp. čo by malo byť s

týmto úkonom spojené. Závery o tom, že ďalej pracoval bez úpravy pracovných podmienok považuje
za nepravdivé, keďže z doložených plánov služieb žalobcu za obdobie jún 2019 - december 2019
jednoznačne vyplývajú a sú zrejmé zmeny v pláne služieb, na strane otca, za účelom jeho osobnej
starostlivosti o maloleté dieťaťa, a teda skrátenie pracovného času, služieb počas týždňa. Žalovaná
aj súdy sa opakovane odvolávali na oznámenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 8.

augusta 2019, ktoré však len formálne opisovalo pracovné podmienky žalobcu, ale nepreukazovalo
realitu, a teda, že na strane žalobcu prišlo k úmyselným úpravám v plánovaní jednotlivých služieb za
účelom umožnenia osobnej starostlivosti žalobcu o maloleté dieťa. Jednotlivé plány žalobcu mali tak
byť dôkladne preskúmané. Z doložených jednotlivých plánov služieb žalobcu je preukázané, že počasdoby, kedy poskytoval starostlivosť dieťaťu, ani jeden mesiac neodpracoval plných 165 hodín. V tomto
kontexte dáva do pozornosti, že zákon č. 461/2003 Z. z. nijakým spôsobom nelimituje či iným spôsobom
neupravuje možnosť vykonávať zárobkovú činnosť zo strany osoby poberajúcej materské a k takémuto

výkladu dospela žalovaná iba svojvoľným výkladom bez opory v zákone.
10. Následne žalobca poukazoval na stanovisko Verejnej ochrankyne práv (ďalej len „VOP“) č.
2181/2019/VOP a návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy SR, ktorý bol podaný VOP.
11. Žalobca v závere navrhol, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa §

462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
12. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 26. januára 2023 vyjadrila žalovaná. Žalovaná zopakovala
a zdôraznila účel nemocenskej dávky a poukázala na to, že starostlivosť o dieťa musí byť založená
na reálnom základe, pričom uvedené vyplýva priamo z prvej vety § 49 ods. 1 ako aj z § 51 zákona č.
461/2003 Z. z. V tomto kontexte zákon nehovorí o „zabezpečení starostlivosti“, ale o jej „prevzatí“ s
dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa stará“. V ďalšom žalovaná trvá na svojich doterajších vyjadreniach a

plne sa stotožňuje so záverom najvyššieho správneho súdu v zrušujúcom rozsudku. Záverom uviedla,
že tieto postupy už akceptovala aj rozsiahla súdna prax, pričom poukázala na príslušnú judikatúru.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
13. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým
postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho

vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca)
včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1
SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
14. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci

pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po
oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
16. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom

podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovanej zo dňa 29. októbra 2019, č. 70259-2/2019-BA, ktorým žalovaná rozhodnutie
pobočky žalovanej potvrdila. Pobočka žalovanej rozhodnutím zo dňa 16. augusta 2019, číslo:
200-022185-CA04/2019 rozhodla o tom, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil odo dňa
3. júna 2019.

17. Ako vyplýva z konštatačnej časti tohto rozsudku (viď bod 2 vyššie), najvyšší správny súd v
prejednávanej veci rozhodoval už druhýkrát, keď prvýkrát svojím zrušujúcim rozsudkom podľa § 462
ods. 1 SSP rozsudok krajského súdu č. k. 20Sa/1/2020-122 zo dňa 19. februára 2021 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd v zrušujúcom rozsudku (viď V. časť; body 37 - 43)
zrozumiteľne, komplexne a pomerne rozsiahlo artikuloval právny názor relevantný na prejednávanú vec,

pričom ani v procese prieskumu napadnutého rozsudku krajského súdu (rozsudku Krajského súdu v
Trnave z 30. septembra 2022, č. k. 20Sa/2/2022-208) nevzhliadol žiaden dôvod, prečo by mal takto
artikulovaný právny názor akokoľvek modifikovať alebo sa od neho odkloniť.
18.Čosatýkaskutkovéhostavumalnajvyššísprávnysúd(rovnakoakovprípadezrušujúcehorozsudku)
za preukázané nasledovné skutočnosti, ktoré považoval za východiskové pre formuláciu, resp. pre

samotné právne posúdenie veci:
· žalobca je príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky (stav ku dňu podania žiadosti o
materské),
· dňa 3. júna 2019 na predpísanom tlačive B1177047 žalobca požiadal o materské [nárok na materské
si uplatnil na základe dobrovoľného nemocenského poistenia; príslušná dohoda o prevzatí dieťaťa do

osobnej starostlivosti medzi žalobcom a matkou dieťaťa bola uzatvorená dňa 3. júna 2019]. Prílohou
žiadosti bolo ďalšie čestné vyhlásenie žiadateľa, že odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti je stále
sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a
vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“). Sociálne
zabezpečenie mu vykonávalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

· matka maloletého sa v zmysle potvrdenia príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z 3. júna
2019 k tomuto dňu dobrovoľne vzdala výplaty nároku na rodičovský príspevok,
· podľa písomného potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Centrum podpory Trnava, z
8. augusta 2019 má žalobca základný čas služby v týždni rozvrhnutý nerovnomerne počas celéhokalendárneho mesiaca s dĺžkou základného času služby v týždni stanovenou na 38 hodín. Prílohou
potvrdenia bola fotokópia plánu služieb na mesiace apríl, máj, jún a júl 2019 [žalobca doložil tiež
rozvrhnutie služieb až do decembra 2019],

· prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím zo dňa 16. augusta 2019, číslo: 200-022185-
CA04/2019 postupom podľa § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. žalobcovi nárok na materské nepriznal.
[Nepriznanie nároku na materské odôvodnil primárne poukazom na účel nemocenského poistenia
spočívajúci v poskytnutí finančnej kompenzácie pre prípad straty príjmu v dôsledku materstva, resp.
starostlivostiodieťa,pričommalpreukázané,žežalobcavykonávazárobkovúčinnosťsrovnakýmplným

pracovným úväzkom ako príslušník policajného zboru, nečerpá rodičovskú dovolenku, nemá upravený
pracovný čas a dĺžka jeho pracovného času v týždni je 38 hodín, matka dieťaťa O.. V. A. je zamestnaná
ako zamestnanec na základe dohody o pracovnej činnosti u zamestnávateľa Slovenský metrologický
inšpektorát Karloveská 63, Bratislava od 1. januára 2019. Podľa Potvrdenia o vykonaní práce a príkazu
na výplatu odmeny podľa dohody o pracovnej činnosti v mesiacoch máj, jún, júl 2019 O.. V. A. vykonaná
v rozsahu 40 hodín.],

· žalovaná na odvolanie žalobcu tu preskúmavaným rozhodnutím z 29. októbra 2019, číslo:
70259-2/2019-BA odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č.
200-022185-CA04/2019 zo dňa 16. augusta 2019, vo veci nepriznania nároku na materské odo dňa 3.
júna 2019, zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálne poisťovne, pobočka Trnava. [V
odôvodnení zdôraznila, že jednou z osobitných podmienok nároku

namaterskéinéhopoistencajepodmienkaprevzatiadieťaťadostarostlivostianáslednéhoposkytovania
starostlivosti tomuto dieťaťu. Zákon č. 461/2003 Z. z. má rovnakú právnu silu ako zákon č. 571/2009
Z. z., preto nie je dôvod uplatňovať analógiu pri pojmoch „starostlivosť“ a „riadna starostlivosť“. Žalobca
aj po 3. júni 2019 naďalej vykonáva službu ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky, za
rovnakých podmienok, za ktorých ju vykonával pred údajným prevzatím dieťaťa do svojej starostlivosti,

na rodičovskú dovolenku zo služobného pomeru nenastúpil a ani o ňu nepožiadal. Samotná Dohoda o
prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca nie je spôsobilá preukázať skutočné prevzatie starostlivosti o dieťa
otcom a najmä skutočné poskytovanie takejto starostlivosti zo strany otca].
19. Východiskové skutočnosti zhrnuté v predchádzajúcom bode mal najvyšší správny súd za
preukázané, pričom ani skutočnosti uvádzané žalobcom v kasačnej sťažnosti (viď body 8-10)

nepovažoval najvyšší správny súd za spôsobilé spochybniť ich faktickú správnosť. Keďže rovnaké
skutočnosti, na ktoré najvyšší správny súd aplikoval referenčné právne normy spôsobom uvedeným v
zrušujúcom rozsudku, boli základom pre tam artikulované právne posúdenie veci, najvyšší správny súd
sa pridržiava a odkazuje na svoje závery uvedené v bodoch 37 - 43 zrušujúceho rozsudku.
20. Čo sa týka dôvodov kasačnej sťažnosti, tieto žalobca vymedzil odkazom na ustanovenia § 440 ods.

1 písm. f) a g) SSP. V súvislosti s prvým kasačným dôvodom žalobca v podstatnom argumentoval tým,
že súdmi neboli dostatočne vyhodnotené predložené dôkazy a dokazovanie o žalobcom navrhované
dôkazy nebolo doplnené. V tomto kontexte najvyšší správny súd konštatuje, že subjektom, ktorý
určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať
za preukázané a ktoré dôkazy vykoná, je súd (§ 5 ods. 8 druhá veta SSP). Dokazovanie sa dopĺňa

v prípade, ak skutkový stav nie je dostatočne zistený. V predmetnej veci však nemožno konštatovať,
žeby si správne orgány nezadovážili dostatok dôkazov a nevyhodnotili ich. Konštatoval to aj najvyšší
správny súd v zrušujúcom rozsudku (viď bod 43), pričom krajský súd bol v ďalšom konaní právnym
názorom najvyššieho správneho súdu uvedenom v zrušujúcom rozsudku viazaný (§ 469 SSP).
Krajský súd tiež v napadnutom rozsudku v bode 45 vyhodnotil aj podmienky služobného pomeru

žalobcu. Samotná skutočnosť, že žalobca nedostal odpovede na všetky svoje nezodpovedané otázky
uvedené v jeho podaniach (vrátane nevykonaných navrhovaných dôkazov) automatický nepredstavuje
porušenie práva na spravodlivý proces. Súdy sú povinné svoje rozhodnutia založiť na dostatočných a
právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci. To však
neznamená, že musia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre danú vec podstatný význam, resp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkom konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (por. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 3. marca 2022, sp. zn. I.

ÚS 127/2022). Uvedené závery podporuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania sama o sebe
nie je v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci, avšak podstatné je, aby sa neprehliadlo
právo strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa výslovneneodrazia v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie ESĽP vo veci Z. a E. v. Rakúsko zo dňa 13.10.1986,
sťažnosť č. 10153/82). Najvyšší správny súd po preskúmaní spisového materiálu nevzhliadol porušenie
práva žalobcu na spravodlivý proces, nakoľko tak žalovaná ako aj krajský súd dali žalobcovi priestor sa

vyjadrovať opakovane, skutkovo a právne relevantné otázky predmetnej veci riadne posúdili a zdôvodnili
v preskúmavaných rozhodnutiach.
21. Pokiaľ ide o druhý žalobcom uvedený kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, ten žalobca
identifikoval v nesprávnom právnom posúdení splnenia osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z., ktoré úzko súvisí s argumentami v bode 20. Žalobca v tomto kontexte tiež opakovane

namietal, že zo zákona č. 461/2003 Z. z. požiadavka na skrátenie úväzku v prípade, že chce ísť na
materskú, nikde nevyplýva.
22. Žalobca je príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky, a teda okrem zákona č. 73/1998 Z.
z. sa naňho vzťahuje aj zákon č. 328/2002 Z. z., ktorý upravuje podmienky prevzatia dieťaťa policajtom
do osobnej starostlivosti na účely materského (§ 10 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z. z.). Tieto podmienky
sú vymedzené užšie, ako podmienky vyplývajúce z § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. Tento umožňuje

na účely materského policajtovi prevziať dieťa do osobnej starostlivosti aj po dohode s matkou dieťaťa,
najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a za podmienky, že matka nepoberá materské na to
isté dieťa alebo rodičovský príspevok. Zo spisového materiálu je nesporné, že žalobca si bol uvedeného
vedomý a prihlásil sa na dobrovoľné nemocenské poistenie v rámci všeobecného systému poistenia,
z ktorého si uplatnil nárok na materské. Kľúčovou otázkou teda naďalej zostáva posúdenie splnenia

osobitnej podmienky podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Ako už najvyšší správny súd uviedol vyššie (viď
bod 19), v zrušujúcom rozsudku bol (je) zrozumiteľne, komplexne a rozsiahlo artikulovaný právny názor
(posúdenie) relevantný na prejednávanú vec. Najvyšší správny súd nevzhliadol žiaden dôvod, prečo by
samaloduvedenéhoposúdeniaveciodkloniť,apretovďalšomlenpoukazuje(rekapituluje)namarkanty
resp. kľúčové elementy, z ktorých takýto záver pramení.

23. V kontexte argumentov žalobcu v bode vyššie, Najvyšší správny súd opätovne poukazuje na
povahu a podstatu nemocenského poistenia a materského ako jednej zo zákonom upravených foriem
nemocenskej dávky. Zákon č. 461/2003 Z. z. vymedzuje sociálne poistenie (§ 1 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z.), ktorého rozsah je určený v ustanovení § 2 zákona č. 461/2003 Z. z. tak, že
sociálnym poistením je: a) nemocenské poistenie, b) dôchodkové poistenie, c) úrazové poistenie,

d) garančné poistenie a e) poistenie v nezamestnanosti. Zákon pojmovo vymedzuje nemocenské
poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie
príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Týmto ustanovením je
v základnom rámci vymedzený účel nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty alebo
zníženia príjmu pre prípad (v dôsledku) dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.

Formou kompenzácie sú nemocenské dávky, ktoré zákonodarca vymenúva v § 13 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z. Jednou z týchto dávok je materské [§ 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003
Z. z. v platnom znení]. Účelom nemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia
(dávky) ako „benefit“ k príjmu poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom
nemocenskej dávky materského je naopak parciálna sanácia (v rozsahu stanovenom v § 53 zákona

č. 461/2003 Z. z.) straty alebo zníženia príjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa
za podmienok stanovených zákonom. Materské je teda nemocenskou dávkou, ktorá sa za splnenia
zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu
sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat. Táto nemocenská dávka
všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, resp. u iného poistenca v dôsledku

prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti
z tohto dôvodu [§ 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.]. Účelom materského je teda preklenúť časové
obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu
pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.
Osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým otca) sú konkrétne

upravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení, v zmysle ktorého má iný poistenec
nárok na materské, ak tento prevzal dieťa do starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci
mal žalobca prevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa
vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel
byť nemocensky poistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to,

že k prevzatiu dieťaťa do starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí byť splnená i ďalšia
podmienka, a to, že matka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok.
24. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca je skutočnosť, že sa iný
poistenec o dieťa stará. Z jazykového vyjadrenia časti normy (slovné spojenie „iný poistenec, ktorý sa odieťa stará“) vyplýva, že musí ísť o starostlivosť reálnu a osobnú, poskytovanú týmto poistencom. Presný
obsah a rozsah osobnej starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu ako podmienku vzniku
nároku na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Možno ho však rámcovo vyvodiť

jednakzlimitudĺžkyposkytovaniamaterského(materskésaposkytujenajdlhšiedodovŕšeniatrochrokov
veku dieťaťa, starostlivosť teda musí zodpovedať starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov) jednak z
právnej úpravy obsiahnutej v § 51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a
s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže
alebo nesmie starať o dieťa pre nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Pokiaľ by totiž

pre vznik nároku na materské postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov
dieťaťa,respektívestarostlivosťzabezpečovanáinouosobou,ustanovenie§51zákonač.461/2003Z.z.
by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ by poskytovanie starostlivosti malo spočívať v tom, že poistenec
iba organizačne zabezpečí poskytovanie starostlivosti treťou osobou (resp. viacerými tretími osobami),
jednak by sa materské (ako dávka nemocenského poistenia) míňalo svojmu účelu jednak by dohoda
o prevzatí starostlivosti o dieťa uzavretá medzi žalobcom a matkou dieťaťa stratila zmysel (obdobnú

„delegáciu starostlivosti o dieťa na tretiu osobu“ by totiž mohla realizovať aj matka dieťaťa).
25. V zmysle vyššie uvedeného výkladu referenčných noriem na vec rozhodovanú krajským súdom
dospel najvyšší správny súd k záveru, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán postupovali
v súlade so zákonom, keď žalobcovi nárok na materské, ktoré si uplatnil od 3. júna 2019 nepriznali.
Správne orgány si pre rozhodnutie zadovážili v dostatočnom rozsahu potrebné doklady, na základe

ktorých zistili skutkový stav náležite a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi
nevnikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku - materské. Najvyšší správny súd za podstatnú
považoval aj tú skutočnosť, že žalobca nemal oproti svojej pracovnej aktivity spred podania žiadosti túto
vo výraznej podobe upravenú zodpovedajúc starostlivosti o dieťa do troch rokov a taktiež ani nepožiadal
svojhozamestnávateľaočerpanierodičovskejdovolenky,čímpodľazáverunajvyššiehosprávnehosúdu

nesplnil podmienky stanovené zákonom č. 461/2003 Z. z. a nenaplnil podstatu tejto nemocenskej dávky.
26. Len pre úplnosť najvyšší správny súd záverom k argumentom žalobcu zameraným na legislatívny
stav dodáva, že návrh VOP na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm.
a) Ústavy SR zo dňa 4. novembra 2020 a stanovisko VOP zo dňa 10. februára 2020 spomínané v
kasačnej sťažnosti žalobcu nie sú pre predmetnú vec relevantné, nakoľko predmetom tohto konania je

posúdenie splnenia zákonných podmienok na vznik nároku na materské podľa zákona č. 461/2003 Z.
z. a nie zákona č. 328/2002 Z. z.
27. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči
napadnutému rozsudku krajského súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť
považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto

rozsudku.
28. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v
spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal
a rovnako aj žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.
29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta

SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.