Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 18, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222211858
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7222211858.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. B., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Jiřím Martausom,
advokátom, Ul. 1. mája 113/19, 031 01 Liptovský Mikuláš, proti žalovanej: ReSocia, n.o., so sídlom
Petrovce 2, 072 62 Petrovce, IČO: 35 581 727, zastúpenej JUDr. Máriou Bauerovou, advokátkou,
Bencúrova 14, 040 01 Košice, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku č. k. 41Cpr/6/2022-70 z 15.3.2023 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

I. Rozsudok p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok
na plnú náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 30.11.2022 domáhal voči
žalovanej určenia, že výpoveď z pracovného pomeru podľa § 62 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce
zo strany žalovanej daná žalobcovi listom z 20.7.2022 je neplatná.

3.1. Vo vyjadrení k žalobe žalovaná uviedla, že po doručení oznamu Akreditačnej komisie Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny SR 18902/2022-M-OAK 56485/2022 o tom, že žalobca na základe
odpisu registra trestov, kód E.: F., nespĺňa podmienku bezúhonnosti v zmysle zákona č. 305/2005
Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, ktorý oznam bol doručený aj žalobcovi, dala
žalovaná žalobcovi dňa 20.7.2022 výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1
Zákonníka práce.

3.2. Tvrdenie žalobcu v žalobe, že spĺňa podmienku bezúhonnosti podľa osobitného predpisu (§ 79
ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z.) je nesprávne, nakoľko bezúhonnosť fyzickej osoby - zamestnanca
akreditovaného subjektu je posudzovaná jednak vo vzťahu k spáchaniu úmyselného trestného činu
a jednak vo vzťahu k spáchaniu nedbanlivostného trestného činu podľa ustanovení § 204 až § 211
Trestného zákona (vyplývajúce z dikcie ustanovenia nasledujúcej po spojke „alebo“). Zákon č. 305/2005
Z.z. použitím vylučovacej spojky „alebo“ stanovil podmienky splnenia bezúhonnosti alternatívne.
3.3. Pokiaľ žalobca vyvodzuje dôvodnosť podanej žaloby z toho, že nikdy nespáchal trestný čin

proti rodine a mládeži ani nikdy nebol z takéhoto trestného činu obvinený, a preto spĺňa podmienky
bezúhonnosti uvedené v § 79 ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z. v platnom znení, žalobca opomína
skutočnosť, že bezúhonnosť osoby podľa § 79 ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z. je vylúčená aj vtedy, ak
sa dopustila spáchania úmyselného trestného činu, ktorého sa on dopustil, a to vo forme úmyselnéhotrestného činu opilstva podľa § 201 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona (v znení platnom v čase
odsúdenia žalobcu v roku 1990). Za tento trestný čin bol žalobca právoplatne odsúdený rozsudkom
Vojenského obvodného súdu Brno č. j. 4T/133/90 zo dňa 21.8.1990 na podmienečný trest odňatia

slobody.
3.4. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná považovala výpoveď z pracovného pomeru
z dôvodu nesplnenia predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce podľa
§ 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce zo dňa 20.7.2022 za platnú, pričom výpoveď z pracovného
pomeru spĺňa aj všetky formálne náležitosti z hľadiska riadne označeného skutku - dôvodu výpovede.

4.1. Súd vec právne posúdil podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1, § 63 ods. 2, § 74, § 77 Zákonníka práce, §
79 ods. 1 písm. c/ a d/, ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele
platného ku dňu 20.7.2022, kedy dospel pri spornom výklade pojmu bezúhonnosti v zmysle § 79 ods. 4
zákona č. 305/2005 Z.z. k identickému záveru ako žalovaná, s ktorej argumentáciou sa v plnom rozsahu
stotožnil a navyše uviedol, že bezúhonná osoba sa nesmie dopustiť žiadneho úmyselného trestného

činu alebo ani žiadneho nedbanlivostného trestného činu proti rodine a mládeži podľa § 204 až § 211
Trestného zákona.
4.2. Keďže nie je sporné, že žalobca sa v minulosti dopustil úmyselného trestného činu opilstva podľa
§ 201 Trestného zákon v znení platnom v čase odsúdenia v roku 1990, súd mal za to, že žalobcom
spáchaný trestný čin je úmyselným trestným činom, a teda žalobca nespĺňa podmienku bezúhonnosti

v zmysle zákona č. 305/2005 Z.z. (bod 22. rozsudku).
4.3. Ďalej súd skúmajúc aj formálne podmienky výpovede, nesprávne uvedené ustanovenie § 62 ods.
1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 20.7.2022 posúdil len ako
nezrovnalosť pri písaní, nakoľko z odôvodnenia výpovede jasne vyplýva dôvod výpovede, ktorým je
nesplnenie predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, a to na základe

oznamu Akreditačnej komisie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR doručený žalovanej dňa
12.7.2022. Keďže ide o jasný dôvod výpovede danej žalobcovi, ktorý dôvod nemožno zameniť s iným
dôvodom výpovede, súd neprijal argumentáciu žalobcu o nesplnení formálnych podmienok výpovede,
resp. o nenaplnení formálnych podmienok výpovede.

5.1. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1
písm. f/ a h/ CSP a uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu (bod
20. odôvodnenia rozsudku), kedy považoval za nespornú skutočnosť, že žalobca nespĺňa podmienku
bezúhonnosti v zmysle zákona č. 305/2005 Z.z., nakoľko sa v minulosti dopustil úmyselného trestného
činu opilstva. Trestný čin opilstva bol vždy, teda aj v roku 1990, aj v súčasnosti nedbanlivostným trestným

činom a z uvedeného dôvodu žalobca evidentne spĺňal podmienku bezúhonnosti, pretože takto by sa
dopustil nedbanlivostného trestného činu opilstva, ktorý nebol a nie je ani nedbanlivostným trestným
činom proti rodine a mládeži podľa § 204 až § 211 Trestného zákona.
5.2. Ďalej v odvolaní žalobca potvrdil, že bol rozsudkom Vojenského obvodného súdu Brno č. j.
4T/133/90 zo dňa 21.8.1990, právoplatným dňom 7.9.1990, uznaný za vinného z úmyselného trestného

činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d/ v tom čase platného Trestného zákona
v súbehu s nedbanlivostným trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 223 v tom čase platného
Trestného zákona na podmienečný trest odňatia slobody, ktoré odsúdenie bolo zahladené uznesením
Vojenského obvodného súdu Brno č. j. 4T/133/90 zo dňa 25.1.1993.
5.3. Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že použitá spojka „alebo“ v citovanej prvej

vete § 79 ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z. je vylučovacou spojkou, ale spojkou priraďovacou, keďže daná
spojka spája (nevylučuje) dva viacnásobné prívlastky vyjadrenie vedľajšími vetami. Ak zákonodarca
v prvej vete § 79 ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z. po priraďovacej spojke „alebo“ uvádza trestné činy
proti rodine a mládeži, pričom ich konkrétne označuje podľa § 204 až § 211 Trestného zákona, tak
nepochybne tam vymenované trestné činy sa vzťahujú na všetky trestné činy uvedené v tomto súvetí,

nielen na nedbanlivostné, pretože nemohol mať na mysli odsúdenia za nedbanlivostné trestné činy
spáchané úmyselne. Z trestných činov podľa § 204 až § 211 Trestného zákona sú totiž nedbanlivostnými
trestnými činmi len trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa prvého odseku § 207 Trestného zákona
a trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 Trestného zákona. Ostatné trestné
činy proti rodine a mládeži podľa § 204 až § 211 Trestného zákona sa v zmysle § 17 Trestného zákona

vyžaduje úmyselné zavinenie, teda ostatné trestné činy sú úmyselné. Pokiaľ zákonodarca v prvej vete
§ 79 ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z. konkrétne uvádza trestné činy proti rodine a mládeži podľa § 204
až § 211 Trestného zákona, tak táto právna kvalifikácia sa vzťahuje na všetky tam uvedené trestné činy,
teda aj na trestné činy spáchané úmyselne.5.4. Vzhľadom na to, že žalobca nikdy nespáchal trestný čin proti rodine a mládeži ani nikdy nebol
z takéhoto trestného činu obvinený, tak spĺňa podmienku bezúhonnosti podľa § 79 ods. 4 cit. zákona
a výpoveď z pracovného pomeru je preto neplatná a pracovný pomer stále trvá, čo žalobca oznámil

žalovanej listom zo dňa 25.11.2022.
5.5. Žalobca opätovne v odvolaní uvádza, že namietal aj neplatnosť predmetnej výpovede z pracovného
pomeru z dôvodu nesplnenia formálnych náležitostí z hľadiska riadne označeného skutku.

6.1. Žalovaná vo vyjadrení z 9.5.2023 k podanému odvolaniu uviedla, že odvolanie žalobcu z 11.4.2023

považuje za nedôvodné. Žalovaná poukázala opätovne na svoju argumentáciu v konaní pred súdom
prvej inštancie, že žalobca sa dopustil úmyselného trestného činu opilstva, pri ktorom trestnom čine sa
vyžaduje úmyselné zavinenie (subjektívna stránka trestného činu), a teda žalobcom spáchaný trestný
čin je úmyselným trestným činom a žalobca z toho dôvodu nespĺňa podmienku bezúhonnosti.
6.2. Žalovaná mala za to, že konajúci súd vec správne právne posúdil a § 79 ods. 4 zákona č.
305/2005 Z.z. správne vyložil. Opätovne zdôraznila, že zákon použitím vylučovacej spojky „alebo“

stanovil podmienky splnenia bezúhonnosti alternatívne, čo znamená, že bezúhonná osoba sa nesmie
dopustiť žiadneho úmyselného trestného činu alebo ani žiadneho nedbanlivostného trestného činu proti
rodine a mládeži podľa ustanovení tretej hlavy § 204 až § 211 Trestného zákona.
6.3. Žalovaná sa stotožnila aj s odôvodnením rozsudku konštatujúcim, že žalobca spáchal trestný čin
opilstva, v ktorej súčasnosti ide o skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej

látky podľa § 201 Trestného zákona v znení platnom v čase odsúdenia v roku 1999, ktorý trestný čin je
úmyselným trestným činom, a teda žalobca nespĺňa podmienku bezúhonnosti.
6.4. Ďalej žalovaná poukázala na svoju predchádzajúcu argumentáciu, čo sa týka formálnych
predpokladov a na odôvodnenie výpovede, ktorú nesprávnosť označenia ustanovenia § 62 ods. 1
písm. d/ bod 1 Zákonníka práce namiesto § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce odôvodnila

nezrovnalosťou pri písaní.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podal žalobca ako oprávnená
osoba v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal rozsudok
podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 CSP) rozsudok v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil, nakoľko
s jeho odôvodnením sa odvolací súd stotožnil, na čom nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom
žalobca opakuje svoju argumentáciu prezentovanú už pred súdom prvej inštancie.

8.1. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. f / a h/ CSP.

8.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie,
je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami

skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
8.3. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu

prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav

inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne
závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

9.1. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku z hľadiska vyššie uvedených uplatnených odvolacích
dôvodov a v rozsahu námietok žalobcu uvedených v odvolaní dospel k záveru, že žalobca

neopodstatnene uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Odôvodnenie rozsudku má
podklad v zistenom skutkovom stave, nakoľko má plnú oporu vo vykonanom dokazovaní a odvolací
súd sa s jeho odôvodnením stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani
odvolanie žalobcu.9.2. Pokiaľ žalobca namieta nesprávne skutkové zistenie v bode 20. odôvodnenia rozsudku a to, že
súd prvej inštancie považoval za nespornú skutočnosť, že žalobca nespĺňa podmienku bezúhonnosti
v zmysle zákona č. 305/2005 Z.z., nakoľko sa v minulosti dopustil úmyselného trestného činu opilstva,

takáto interpretácia uvedeného bodu 20. je chybná, spôsobená nedôsledným prečítaním uvedenej
časti odôvodnenia. Súd prvej inštancie totiž za nespornú skutočnosť uviedol iba obsah oznámenia
Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR z 28.6.2022 spočívajúci v informácii doručenej tak
žalobcovi, ako aj žalovanej, a to že žalobca nespĺňa podmienku bezúhonnosti v zmysle zákona č.
305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, kedy skutkové zistenie ohľadom

existencie daného oznámenia s vyššie uvedeným obsahom žalobca vo svojej procesnej obrane
v priebehu celého konania nenamietal, a preto súd správne považoval uvedenú skutočnosť o tom, že
dňa 28.6.2022 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vydalo takéto oznámenie za nesporné.
9.3. Žalobca namieta nesprávny výklad ustanovenia § 79 ods. 4 citovaného zákona, avšak nie
samotnú existenciu citovaného oznámenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, čo je možné
subsumovať pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

10.1. Odvolací súd aj vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP musí
však konštatovať, že tento odvolací dôvod nie je daný, nakoľko súd prvej inštancie správne aplikoval
na zistený skutkový stav príslušné právne normy, tieto správne interpretoval a správne podriadil pod
zistený skutkový stav.

10.2. Žalobca v odvolaní prezentuje argumentáciu, ktorú uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie
asktorousasúdnáležitevysporiadalprirozhodovanísporu,apretotátoodvolacianámietkaspočívajúca
v nesprávnom právnom posúdení a výklade ustanovenia § 79 ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z. nie je
spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a privodiť jeho zmenu.

11. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho
dôvodovanazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutiaakodvolacímnámietkamžalobcu,ktoré
prezentoval už v prvoinštančnom konaní a v odvolaní ich len opakuje, dopĺňa nasledovné:

12.1. Podstatou odvolacej námietky žalovaného je nesprávne právne posúdenie a výklad ustanovenia

§ 79 ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, z čoho žalobca
odvodzuje neplatnosť výpovede z pracovného pomeru danú žalovanou mu listom zo dňa 20.7.2022,
ktorého následkom má byť, že jeho pracovný pomer u žalovanej trvá.
12.2. Podľa § 79 ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z., za bezúhonnú sa na účely odseku 1 písm. b/ a d/ a
odseku2písm.b/ac/nepovažujeosoba,ktorábolaprávoplatneodsúdenázaúmyselnýtrestnýčinalebo

bola právoplatne odsúdená za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti proti rodine a mládeži podľa § 204 až
§ 211 Trestného zákona, a to aj vtedy, ak jej bolo odsúdenie za uvedené trestné činy zahladené, alebo sa
na ňu hľadí, akoby nebola za taký čin odsúdená podľa osobitného predpisu. Bezúhonnosť sa preukazuje
odpisom registra trestov. Žiadateľ o akreditáciu na účel preukázania bezúhonnosti poskytne údaje
potrebné na vyžiadanie odpisu registra trestov. Údaje podľa tretej vety ministerstvo bezodkladne zašle

v elektronickej podobe prostredníctvom elektronickej komunikácie Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky na vydanie odpisu registra trestov.
12.3. Žalobcovi sa javí, že spojka „alebo“ v prvej vete vyššie citovaného ustanovenia je spojkou
priraďovacou (nie vylučovacou), ktorá spája (nevylučuje) dva viacnásobné prívlastky vyjadrené
vedľajšími vetami, z čoho potom plynie záver, že ak žalobca nespáchal trestný čin proti rodine a mládeži,

nikdy z takéhoto trestného činu nebol obvinený, tak spĺňa podmienku bezúhonnosti podľa § 79 ods. 4
citovaného zákona.
12.4. Odvolací súd konštatuje, že predmetné vysvetlenie a výklad daného zákonného ustanovenia
žalobcom je mylný. Je nepochybné, že zákonodarca pri konštrukcii uvedeného ustanovenia nemal
na mysli, že za bezúhonnú sa bude považovať len taká osoba, ktorá bude právoplatne odsúdená za

úmyselný trestný čin (podľa § 204 až § 211 Trestného zákona) alebo za nedbanlivostný trestný čin podľa
§ 204 až § 211 Trestného zákona, t.j. iba za trestné činy podľa Tretej hlavy zákona č. 300/2005 Z.z.
Trestného zákona. Takýmto výkladom by zákonodarca pripustil, že v oblasti sociálnoprávnej ochrany
detí a sociálnej kurately je bezúhonnou osobou aj osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za akýkoľvek
úmyselný čin nespadajúci pod trestné činy podľa § 204 až § 211 Trestného zákona. Za bezúhonnú osobu

by pri tomto absurdne reštriktívnom výklade § 79 ods. 4 citovaného zákona bola považovaná aj osoba,
ktorá napríklad spáchala úmyselný trestný čin úkladnej vraždy alebo vraždy, ale nespáchala trestný čin
proti rodine a mládeži.12.5. Zákonodarca uvedené určite nemal na mysli pri negatívnom vymedzení pojmu bezúhonná osoba
podľa zákona č. 305/2005 Z.z., a preto je nutné prisvedčiť argumentácii súdu prvej inštancie, ktoré
spojku „alebo“ správne vyložil ako spojku vylučovaciu. Interpretácia daného ustanovenia súdom prvej

inštancie,ktorýposúdilpodmienkybezúhonnostialternatívne,jepotomlogickáasprávna.Zabezúhonnú
osobu sa takto považuje osoba, ktorá sa nedopustila žiadneho úmyselného trestného činu alebo ktorá
sa nedopustila nedbanlivostného trestného činu podľa § 204 až § 211 Trestného zákona. Na tom nič
nemení skutočnosť, že niektoré trestné činy proti rodine a mládeži uvedené v § 204 až § 211 Trestného
zákona sú úmyselnými trestnými činmi, pretože tieto sú zahrnuté v prvej časti vety pred spojkou „alebo“.

12.6. Odvolací súd si k tomuto v závere dovoľuje poznamenať, že právne posúdenie a záver súdu
prvej inštancie je nesprávny iba sčasti, a to v bode 22. v konštatácii, že žalobca sa v minulosti dopustil
úmyselného trestného činu opilstva podľa § 201 Trestného zákona (v znení platnom v čase odsúdenia
v roku 1990). S poukazom na znenie zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení platnom do
29.10.1990 (t.j. v čase odsúdenia žalobcu rozsudkom zo dňa 21.8.1990) trestným činom podľa § 201
nebol trestný čin opilstva, ale trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, ktorá skutočnosť však

nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nespĺňal podmienku
bezúhonnosti podľa § 79 ods. 4 zákona č. 305/2005 Z.z., na základe ktorého dôvodu mu bola žalovanou
daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce. Samotný žalobca to v žalobe aj v následne
v priebehu sporu uvádza a priznáva, že bol odsúdený za úmyselný trestný čin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 201 ods. d/ Trestného zákona v súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví

podľa § 223 Trestného zákona, pričom dokonca v záverečnej reči konštatuje, že táto okolnosť nie je až
taká rozhodujúca, pretože pre rozhodnutie vo veci je podstatný výklad § 79 ods. 4 citovaného zákona.
12.7. Je taktiež právne irelevantné, že v oznámení ministerstva z 28.6.2022 bol § 201 Trestného zákona
chybne označený ako trestný čin opilstva namiesto trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej
látky, ak v danom prípade žalovaná skutkovo vymedzila výpovedný dôvod vo výpovedi z 20.7.2022 tak,

že žalobca nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, pričom
nie je definované a ani právne podstatné, či išlo trestný čin označený ako trestný čin opilstva, ak tento
bol jasne a správne identifikovaný ako trestný čin podľa § 201 Trestného zákona v znení platnom v čase
žalobcovho odsúdenia.

13.1. Nedôvodnou je i odvolacia námietka žalobcu, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná pre
nedostatok formálnej náležitosti z hľadiska riadneho označenia skutku, nakoľko ako vyplýva z obsahu
výpovede, výpovedným dôvodom je nespĺňanie podmienky bezúhonnosti zamestnanca podľa § 79 ods.
4 zákona č. 305/2005 Z.z., čo je dostatočným skutkovým vymedzením výpovedného dôvodu. Žalovaná
sa neobmedzila iba na strohú citáciu zákonného ustanovenia, ale dôvod výpovede aj riadne skutkovo

vymedzila (§ 61 ods. 2 druhá veta ZP).
13.2.Akmalžalobcanamysliuvedenie§62ods.1písm.d/ZPnamiesto§63ods.1písm.d/ZP,odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, že ide len o nezrovnalosť
v písaní (jednoduchý preklep), čo nespôsobuje formálny nedostatok výpovede a jej neplatnosť (naviac,
ak písm. d/ v § 62 ods. 1 ZP neexistuje).

14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie vo všetkých jeho
výrokoch vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, z toho dôvodu jej odvolací súd priznal proti žalobcovi

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP).

16. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konanívystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).