Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/35/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122202703
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8122202703.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
X, XXX XX D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX D., obaja právne zastúpení: JUDr. Igor
Šafranko, advokát so sídlom Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému: F. F., E., F. F. G.
XX, H., I.: XX XXX XXX, právne zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o.,
so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, v spore o primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 6.472,51 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, č.k. 7Csp/41/2022-156 z 31.05.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom I. vyhovujúcom výroku a v III. výroku o trovách konania.

II. Priznáva žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v spore v poradí druhým) súd prvej inštancie
výrokom I. priznal žalobcom spoločne a nerozdielne titulom primeraného finančného zadosťučinenia
sumu 150,-Eur; výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a III. súvisiacom výrokom o trovách

konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou z prísudku zaviazal žalovaného.

2. Učinil tak po tom, ako mu bol jeho prvší rozsudok sp. zn. 7Csp/41/2022 z 28.09.2022 na odvolanie
strán sporu, ktorým žalobcom titulom primeraného finančného zadosťučinenia priznal celkovo sumu 50,-
Eur (výrok I.), kde žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok II.) a žalovaného zaviazal k plnej náhrade
trov konania z prísudku (výrok III.), uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 12CoCsp/3/2023 z 09.03.2023
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti,

pretože (viď bod 11. zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu) žalobcovia si podanou žalobou uplatnili
primerané finančné zadosťučinenia, kvantifikované celkovo sumou 6.472,51Eur, pozostávajúcej však
z troch samostatných nárokov, a to konkrétne sumy 5.272,51Eur z titulu bezdôvodného obohatenia
a dva krát sumy 600,-Eur z titulu dvoch neprijateľných zmluvných podmienok, kde zo žiadnej možnej
interpretácie odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nevyplynulo, aká celkovo súdom prvej
inštancie priznaná výška/suma primeraného finančného zadosťučinenia (a contrario zamietnutá výška/
suma) pripadá, na ten ktorý, zo strany žalobcov žalobou uplatnený nárok.

3. Po citácii ust. § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, § 3 ods. 3, ods. 5 zák. č. 250/2007Z.z., § 255 ods. 2,
§ 262 ods. 2 CSP svoje rozhodnutie vecne dôvodil tým, že predmetom žaloby je nárok žalobcov
voči žalovanému na zaplatenie sumy 6.472,51Eur titulom primeraného finančného zadosťučineniaplynúceho z toho, že žalobcovia v konaní vedenom pod sp. zn. 9Csp/124/2020 na súde prvej inštancie
v spojení s odvolacím konaním vedeným na odvolacom súde pod sp. zn. 22CoCsp/18/2021 boli v
postavení žalovaných spotrebiteľov úspešní, pretože súd v označenom konaní konanie v časti zastavil,

žalobu žalobcu, tu vystupujúceho na strane žalovaného vo zvyšnej časti zamietol a zároveň určil dve
neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách žalovaného, a preto žalobcom, ktorí sa úspešne bránili
proti nároku dodávateľa (tu opierajúc a odkazujúc na KS PO, sp. zn. 22Co/192/2016, 4Co/59/2019,
NS SR sp. zn. 7Cdo/125/2019), priznal primerané finančné zadosťučinenie za každý nárok po 50,-Eur,
teda celkovo vo výške 150,-Eur. Za významnú skutočnosť pre svoje rozhodnutie považoval to, že na

základe Zmluvy o splátkovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX bol žalobcom poskytnutý
zostranyžalovanéhoúvervovýške43.290Eur,pričomžalovanému zaplatilisumuibavovýške8.845,15
Eur. Je možné konštatovať, že žalobcovia tak žalovanému nezaplatili ani jednu tretinu poskytnutej istiny
spotrebiteľského úveru. Za týchto okolností považoval v príkrom rozpore s dobrými mravmi, s princípom
slušnosti a spravodlivosti, aby žalobcom ako dlžníkom z úverovej zmluvy, ktorí svoju povinnosť na
základe Zmluvy o úvere zo dňa XX.XX.XXXX porušili, úver riadne a včas neuhrádzali, priznal nárok

na primerané finančné zadosťučinenie a to vo výške 6.472,51 Eur. Žalobca 2/ na pojednávaní síce
tvrdil, že úver je zaplatený, súdu však o tomto svojom tvrdení od prvotného rozhodnutia súdu, vrátane
rozhodnutia odvolacieho súdu nepredložil žiadne dôkazy. Právna zástupkyňa žalovaného tieto tvrdenia
poprela v celosti, a z tohto dôvodu bol súd toho názoru, že žalobca 2/ neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne týchto jeho skutkových tvrdení o splatení celej istiny poskytnutého úveru žalovanému. Pri

svojom rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo skutkových tvrdení
žalobcov v žalobe zo dňa 16.03.2022, ktorí si ho uplatnili a odôvodnili svojím úspechom v základnom
konaní vedenom na Okresnom súde Prešov v spore pod sp. zn. 9Csp/124/2020. Tvrdenia žalobcu 2/ o
ujme na pojednávaní dňa 31.05.2023 z dôvodu výkonu záložného práva na byt v ich vlastníctve, nevzal
do úvahy, išlo o zmenu skutkových tvrdení žalobcov a navyše tieto tvrdenia zo strany žalobcov neboli

súdu preukázané žiadnym z dôkazných prostriedkov. Pokiaľ ide o argument žalovaného, že žalobca 2/
pri svojom výsluchu súdu nevedel zdôvodniť základ nároku pre priznanie finančného zadosťučinenia a
už vôbec nie jeho výšku, k tomu uviedol, že v základnom konaní boli žalobcovia v pozícií žalovaných
právne zastúpení advokátom, ktorý ich zastupoval a bránil ich práva, z tohto dôvodu nie je preto
dôvodné žiadať od žalobcov ako spotrebiteľov kvalifikovať presne základ tohto nároku ako aj jeho

výšku. Keďže ide o spoločný záväzok manželov z úverovej zmluvy, z ktorého je uplatňovaný nárok,
zaviazal žalovaného zaplatiť túto sumu primeraného finančného zadosťučinenia spoločne a nerozdielne
obidvom žalobcom ako manželom. Zároveň je potrebné vychádzať z konkrétneho prípadu pri priznávaní
nároku na primerané finančné zadosťučinenie, pričom zdôraznil, že ide o inštitút, ktorý v žiadnom
prípade nemá slúžiť spotrebiteľom v úmysle získať bezdôvodné obohatenie alebo obohacovať sa na

úkor dodávateľa. V tomto kontexte je potrebné prihliadať aj na samotného dodávateľa, ktorý z ich
strany nemá zaplatenú ani istinu poskytnutých finančných prostriedkov, ktoré boli dané do dispozičnej
sféry žalobcov. Z tohto dôvodu súd priznal túto sumu a v prevyšujúcej časti žalobný návrh žalobcov
ako nedôvodný zamietol. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z
toho, že toto má plniť nielen funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo

dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Zároveň ho treba
chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne
silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom,
že určením neprijateľnej zmluvnej podmienky je možné predpokladať, že dodávateľ ďalej v takomto
konaní nebude pokračovať. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto vždy závisí od úvahy

súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to hlavne intenzita, časové trvanie závadného
konania, satisfakčná a sankčná funkcia. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/127/2017 citované ustanovenie má plniť satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho
cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich

práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitným predpisom.

Podúspešnéuplatnenieporušeniaprávaalebopovinnostivzmysletohtoustanoveniatrebarozumieť,že
súdjudikujevprospechspotrebiteľakonkrétnynárokzporušeniaprávaalebopovinnosti,napríkladnárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Námietku premlčaniavznesenú žalovanýmneuznal, lebo premlčacia doba začína plynúť až právoplatnosťou rozhodnutia súdu
v základnom konaní. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu, pričom výška bude počítaná
z prísudku.

4. Označený rozsudok včas podaným odvolaním, čo do I. vyhovujúceho výroku a čo do III. súvisiaceho
výroku o trovách konania napadol žalovaný, tu poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365
ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). Odvolateľ na prvom mieste súdu prvej inštancie

vytýka, že potom ako mu bol jeho prvý rozsudok zrušený pre nepreskúmateľnosť, v novom rozhodnutí
zvýšil celkovú sumu primeraného finančného zadosťučinenia bez náležitého zdôvodnenia, hoc v rámci
nového konania došlo iba k nariadeniu pojednávania, na ktorom bol vykonaný iba jeden nový dôkaz, a to
výsluch žalobcu 2/, ktorý neuviedol žiadne skutočnosti odôvodňujúce zvýšenie primeraného finančného
zadosťučinenia, ale naopak predniesol tvrdenia priamo vylučujúce dôvodnosť žalobou upleteného
nároku. Tu vyslovil presvedčenie, že ak by z výsledkov prvého konania odvolací súd usúdil, že existovali

dôvody pre zvýšenie primeraného finančného zadosťučinenia, bol by tak odvolací súd urobil sám. Ďalej
odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka, že ponechal nepovšimnutými a bez adekvátnej odpovede viaceré
jeho zásadné argumenty, ktoré predniesol v rámci obrany proti žalobnému nároku. Zastáva názor, že
pod úspešným uplatnením práva je potrebné rozumieť aktívne konanie spotrebiteľa, ktorá podmienka
nemôže byť naplnená iba účasťou žalobcov v základnom konaní, v ktorom vystupovali v postavení

žalovaných. Nebol vykonaný žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že by v základom konaní žalobcovia tam
v postavení žalovaných podali protižalobu. V nadväznosti na to akcentoval na skutočnosť, že pojem
„úspešné uplatnenie práva“ je potrebné striktne odlišovať od pojmu „bránenie práva“ a stotožňovanie
týchto pojmov by bolo v rozpore s kategorickými požiadavkami právnej istoty a bezbrehosti právneho
poriadku. Navyše zistenie súdu o úspešnom uplatnení práva spotrebiteľmi nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, ale je práve naopak v rozpore s výpoveďou žalobcu 2/, ktorý doslova uviedol, že primerané
finančné zadosťučinenie požadujú z dôvodu údajnej snahy žalovaného ich deložovať z bytu; sám
žalobca 2/ teda nepožaduje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie povinnosti, ktoré s nimi
spojil tu odvolaním napadnutý rozsudok. Odvolateľ rovnako namieta právny názor súdu prvej inštancie,
podľa ktorého premlčacia doba nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, začína

plynúť až od momentu úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti, ktorým sa rozumie
právoplatnosť rozhodnutia v základnom konaní. Predmetný právny názor považuje za nesprávny pre
jeho rozpor s ustáleným prístupom k posudzovaniu premlčacích nárokov, ktoré má byť závislé výlučne
od objektívnych skutočností a medzi, ktoré patrí aj nárok podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Žalobcom nič nebránilo, aby žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia podali v

trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť v okamihu porušenia tej - ktorej povinnosti. Keďže
porušením povinnosti, o ktorom bolo rozhodnuté v základnom konaní, boli nedostatky obsahu zmluvy
o úvere zo dňa XX.XX.XXXX, rozhodujúcim okamihom pre posudzovanie premlčania satisfakčného
nároku mohlo byť len uzavretie zmluvy. Premlčacia doma potom v zmysle citovanej judikatúry začala
plynúť nasledujúcim dňom 23.05.2014 a skončila 23.05.2017. Žaloba však bola podaná na súd až

16.03.2022, takže došlo k premlčaniu nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia,
čo v spojení s námietkou premlčania malo rezultovať do plného zamietnutia žalobného návrhu. Taktiež
nezdieľa názor vyslovený v rozhodnutí NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017, o ktorý opiera svoje rozhodnutie
súd prvej inštancie, tu odkazujúc na skutočnosť, že ide o rozhodnutie ktoré nebolo zverejnené
v zbierke rozhodnutí a preto nemá povahu judikátu. Preto namieta právny názor súdu prvej inštancie,

že podmienkou vzniku nároku podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nemá byť aj vznik
ujmy na strane dotknutého spotrebiteľa. Zásadným dôvodom, prečo je potrebné trvať na podmienke
vzniku nemateriálnej ujmy, je nutnosť jej odlíšenia od iných kategórií ujmy, ktorá môže dotknutému
subjektu vzniknúť. Opäť rovnako ako pri iných typoch satisfakčných nárokov aj tu totiž platí, že finančné
zadosťučinenienemáslúžiťnanáhradutakejujmy(najmähmotnejškody),ktorejreparáciajepredmetom

iných právnych inštitútov. Práve preto je nevyhnutné, aby osoba domáhajúca sa zadosťučinenia podľa
§ 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa zadefinovala, o kompenzáciu akej nemateriálnej ujmy má ísť,
aby bolo možné posúdiť, že sa nedomáha duplicitného plnenia, ktoré je už „pokryté“ inými právnymi
inštitútmi. Nemateriálna ujma je conditio sine qua non aj satisfakčného nároku podľa § 3 ods. 5 Zákona o
ochranespotrebiteľa,ataksaknejmalopristupovaťajzhľadiskaprocesnýchpovinnostísubjektov,ktoré

sa ho žalobne domáhajú. Bolo povinnosťou žalobcov označiť a preukázať, o akú nemateriálnu ujmu v ich
prípade išlo, aby bolo možné posúdiť, či vôbec ide o ujmu kompenzovateľnú v mantineloch relevantného
zákonného ustanovenia, ale aj či je požadované zadosťučinenie primerané povahe vzniknutej ujmy.
V tomto kontexte je potom nesprávny i právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého má priznanéprimerané finančné zadosťučinenie predstavovať akúsi „odmenu“ za to, že sa spotrebiteľ pustil do
sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a rovnako odmieta aj argumentačný
rozmer súdu prvej inštancie, ktorý zvýraznil „benefit“ aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že určením

neprijateľných zmluvných podmienok je možno predpokladať, že dodávateľ ďalej v takomto konaní
nebude pokračovať. V neposlednom rade nedostal odpoveď ani na jeho námietku o absencii právomoci
civilného súdu rozhodovať o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá právomoc podľa
neho prináleží v tomto NBS. Navrhol zmenu ním napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie
znamenajúcu zamietnutie aj zvyšku žaloby. Súčasne uplatnil trovy konania.

5. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike navrhli rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny
potvrdiť a uplatnili trovy odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 veta prvá CSP) a právnemu zástupcovi žalovaného aj elektronicky (§ 219 ods. 3 veta druhá

CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok je
v napadnutých výrokoch vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods.
1 CSP).

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v
kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a
nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

9. Na prvom mieste je nutné konštatovať, že odvolateľ v podstate opakuje svoju prvoinštančnú
argumentáciu a prezentuje posudzovaný súdny spor cez prizmu ním opakovane prezentovaného

právneho názoru na vec. Polemizuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a v reakcii naň vyvodzuje inú/
odlišnú skutkovú a právnu súvislosť, na základe ktorej má za to, že žaloba žalobcov je nedôvodná.

10. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcov vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

11. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona slovenskej
národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby

sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorýna súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

12. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné
zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby
spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností

dôjde.

13. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože
toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom
č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť

ujmu spotrebiteľovi. Od 10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom
spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č.
250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.

14. V tejto súvislosti zásadným je rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.05.2022:

„Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký
výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky
úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a
osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl.
I § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej

týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme
konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej)“.

15. Žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej výške
6.472,51Eur, pozostávajúcej z troch samostatných nárokov, a to konkrétne sumy 5.272,51Eur z titulu

bezdôvodnéhoobohateniaadvakrátsumy600,-Eurztituludvochneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok.

16. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané splnenie
všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Tvrdenie
žalobcov o úspechu v základnom konaní bolo preukázané rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k.

9Csp/124/2020-191 zo dňa 25.03.2021, v ktorom súd vo výroku I. zastavil konanie v časti prevyšujúcej
nárok žalobcu v tomto spore žalovaného na zaplatenie, vo výroku II. žalobu žalovaného zamietol,
výrokom III. určil zmluvnú podmienku nachádzajúcu sa v zmluve o splátkovom úvere uzatvorenej medzi
žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom dňa 22.05.2014 v bode 2., ods. 2. v znení: Poplatok
za upomienku vo výške 25 Eur za každú vystavenú upomienku je neprijateľný a v bode IV. svojho výroku

určil zmluvnú podmienku nachádzajúcu sa v zmluve o splátkovom úvere uzatvorenej medzi stranami
sporu dňa 22.05.2014 v bode 3., ods. 4. v znení: Došlé sumy sa použijú najskôr na úhradu splatných
nákladov, poplatkov a úrokov z omeškania, úrokov a istiny, a to v tomto poradí, za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 22CoCsp/18/2021-235 zo dňa 29.06.2021 bolo
pripustené, aby z konania na strane žalobcu vystúpila obchodná spoločnosť F. F. E. a vstúpila obchodná

spoločnosťJ.F..Bolpotvrdenýrozsudok súduprvejinštancieokremvýrokuI.anáhradutrovodvolacieho
konania súd nepriznal. Rozhodnutie sp. zn. 9Csp/124/2020 nadobudlo právoplatnosť dňa 16.07.2021.

17. Odvolací súd je toho názoru, že spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla,
pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie len v prípade

vzniku ujmy, ale už aj vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla.
Samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcom ako spotrebiteľom ujma mohla
vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ
nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti
týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie bezprostredne v konaní, v ktorom bolo

vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné
podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už čo i len hrozba vzniku
ujmy. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie,
preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy.18. Ani analogicky nemožno aplikovať ustanovenie § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže
Zákon o ochrane spotrebiteľa žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako

neustanovuje, že k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva spôsobom,
ktorým môže privodiť ujmu spotrebiteľovi, je potrebná určitá intenzita.

19. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie v otázke premlčania
nároku, nakoľko jediným predpokladom na uplatnenie tohto nároku je, že spotrebiteľ na súde úspešne

uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Otázka
úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu uplatnenia nároku na
primerané finančné zadosťučinenie bola vysvetlená v rozhodnutí NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa
14.09.2016 alebo 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019. Nielen judikatúra Najvyššieho súdu, ale aj Zákon o
ochrane spotrebiteľa v ustanovení § 3 ods. 5 poslednej vety výslovne stanovuje, že jedinou podmienkou
pre priznanie finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

20. V prejednávanej veci premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku nemohla začať plynúť skôr, než
dňom nasledujúcim po právoplatnosti príslušného rozhodnutia. Až moment „úspešného uplatnenia“ je
conditio sine qua non (nevyhnutný predpoklad) pre súdne uplatnenie tohto nároku. Podľa právnych úvah

žalovaného by nárok na primerané finančné zadosťučinenie bol premlčaný skôr, ako vôbec by takéto
porušenie bolo judikované alebo vôbec zistené, resp. by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.
Práve právoplatné judikovanie či už povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie alebo neprijateľnosti
zmluvnej podmienky je objektívnou okolnosťou pre začatie plynutia premlčacej doby. Počiatok teda
vôbec nie je závislý na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa. V prejednávanom spore rozhodnutie

Okresného súdu Prešov zo dňa 25.03.2021 č. k. 9Csp/124/2020-191, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove č. k. 22CoCsp/18/2021-235 z 29.06.2021 nadobudlo právoplatnosť dňa 16.07.2021.
Počnúc nasledujúcim dňom, t.j. 17.07.2021, mohli žalobcovia svoj nárok na primerané finančné
zadosťučinenie uplatniť na súde. Žalobcovia podali na súde žalobu dňa 16.03.2022, čo znamená, že
žaloba bola podaná v zákonom stanovenej trojročnej premlčacej dobe, a preto námietka premlčania

prednesená žalovaným nie je dôvodná.

21. Podľa rozhodnutia NS SR, sp. zn. 7Cdo/92/2021 z 30.06.2022: „Pre priznanie práva na
zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle
§ 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom
primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na
okolnosti každého jednotlivého prípadu“.

22. Výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa spočíva teda

na voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná. Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti
porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane žalobcov ako aj žalovaného, okolností, za ktorých
došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na
finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade
musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Základom pre určenie

sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je
teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré viedli spotrebiteľa
k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

23. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa odvolacieho súdu najmä okolnosti, za ktorých k

porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia
práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové
okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.

24. Odvolací súd je zároveň rovnakého názoru ako súd prvej inštancie, že aj bez stanovenia kritérií

výšky primeraného finančného zadosťučinenia, treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu
satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania,
ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za to,
že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojímúspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ
sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho
nedopustí v takej intenzite.

25. Podanou žalobou v základom konaní sa žalobca (teraz žalovaný) domáhal zaplatenia sumy
39.717,36Eur s prísl. od žalovaných (teraz žalobcov). Žalobcovia taktiež aj s prihliadnutím na postoj
žalovaného v základom v konaní, v ktorom zotrvával na dôvodnosti ním podanej žaloby, vyúsťujúceho
až do podania odvolania v základom konaní, boli dlhodobo nedôvodne vystavení psychickému vypätiu

a stavom právnej neistoty, a to až do doby právoplatného ukončenia konania vo veci samej pred
odvolacím súdom. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, ako už bolo vyššie uvedené,
predpis neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť.
Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia, ktorého výšku v súdenej veci správne
súd prvej inštancie určil svojou, v rozhodnutí jednoznačne dostatočne identifikovanou úvahou (bod 16.
napadnutého rozhodnutia). Túto nemožno spochybniť ani cez prizmu zrušenia prvého rozhodnutia súdu

prvej inštancie odvolacím súdom, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcom celkovo sumu 50,-Eur,
pretožedôvodomzrušeniaprvéhorozhodnutiasúduprvejinštanciebolajehonepreskúmateľnosť,keďže
nebolo z neho zrejme aká celkovo súdom prvej inštancie priznaná výška/suma primeraného finančného
zadosťučinenia (a contrario zamietnutá výška/suma) pripadala, na ten ktorý, zo strany žalobcov žalobou
uplatnený nárok, čo ako už odvolací súd uviedol vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí (viď bod 12.

jeho odôvodnenia), vylučovalo meritórny odvolací prieskum (prehodnotenie vecnej správnosti) prvého
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

26. Podľa § 290 CSP Spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. V súdenej veci ide bezpochyby

o nárok vyplývajúci z porušenia spotrebiteľskej zmluvy (práva) a preto nemôžu byť žiadne pochybnosti o
právomoci civilného súdu rozhodovať v danej veci (snáď ak by to tak nebolo, uvedené by už bolo dávno
judikované aj s poukazom na § 380 ods. 2 CSP).

27. K odmietavému postoju žalovaného k názorom súdu prvej inštancie prezentovaných v odôvodnení

tu napadnutého rozhodnutia, ktoré sa opierajú o názory NS SR vyjadrené v jeho rozhodnutí pod sp. zn.
6Cdo/127/2017 dôvodiac, že to nie je judikátom, lebo nebolo uverejnené v zbierke stanovísk NS SR a
rozhodnutí sudov SR odvolací súd poukazuje na judikát R 71/2018, podľa ktorého: „...patrí do pojmu
„ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ aj prax vyjadrená dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho

súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili“. Odvolací sud nemá vedomosť, aby
boli názory vyslovene v žalovanom namietanom rozhodnutí NS SR spochybnené neskoršími inými
rozhodnutiami NS SR. Rovnaké platí i pre ostatné tu zmieňované rozhodnutia NS SR.

28. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. vyhovujúcom výroku

ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania (odvolacími
dôvodmi osobitne nespochybneným) výrokom III.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne a
úplné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania. I podľa už konštantnej judikatúry
tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto na ďalšiu pre spor irelevantnú

argumentáciu odvolateľa, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť zmenu
názoru odvolacieho súdu, nepovažoval odvolací súd za potrené reagovať špecifickou odpoveďou.

29.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1vspojenís§
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

30.Obiterdictumkverejnémuvyhláseniurozsudkuodvolacísúduvádza,žetermínverejnéhovyhlásenia
rozsudku bol stanovený na deň 30.11.2023 o 9.30hod., v pojednávacej miestnosti č.d. 103, a to dňa
23.11.2023. V tento deň odvolací súd termín verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na svojej úradnej
tabuli a svojej internetovej stránke. Rovnako v tento deň bol termín verejného vyhlásenia rozsudkuna žiadosť učinenú v odvolaní oznámený elektronicky aj právnemu zástupcovi žalovaného, ktorý si
však elektronické upovedomenie do termínu vyhlásenia rozsudku neprevzal. Aj napriek uvedenému má
odvolací súd za to, že bola bez akýchkoľvek pochybností naplnená litera zákona - § 219 ods. 3 CSP tak

veta prvá ako i veta druhá. Povinnosťou súdu je totiž v prípade žiadosti strany, tej aj elektronicky oznámiť
termín verejného vyhlásenia rozsudku. Túto povinnosť si odvolací súd splnil a tomu potom nemožno
na ťarchu pripísať skutočnosť, že si právny zástupca žalovaného toto elektronické upovedomenie
neprevzal. Týmto postupom odvolacieho súdu tak aj vzhľadom napr. na rozhodnutie Ústavného súdu
SR, sp. zn. II. ÚS 162/2020 15. apríla 2020: [„Sťažovateľom namietaný nezákonný postup krajského

súdu (neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami) ešte
nemusí znamenať porušenie ústavných práv sťažovateľa, a to vzhľadom na intenzitu zásahu do jeho
ústavných práv oslabenú tým, že krajský súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
sťažovateľovi a verejnosti na úradnej tabuli, resp. na internetovej stránke súdu“] nemohlo byť odňaté
právo žalovaného na prístup k súdu.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).