Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/50/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8522200412
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8522200412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcov: 1/ A. A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XX/XXXX, XXX XX C., 2/ A. D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. A. XXX/X, XXX XX F. G., 3/
H. C. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, J. - I., 4/ H. B. C., I., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/
XX, XXX XX F. G., 5/ A. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, XXX XX F. G., 6/ A. M. F. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom F. N. XXX/X, XXX XX I., občan SR, všetci pr. zast.: JUDr. Peter Arendacký,
advokát, Železničiarska 13, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: K. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.
XXX, XXX XX I., občan SR, právne zastúpený: JUDr. Vladimír Dlugolinský, advokát, Levočská 1, 064

01 Stará Ľubovňa, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 5C/11/2022-161 z 22.03.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanému voči žalobcom 1/ - 6/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol

a II. súvisiacim výrokom o trovách konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalobcov.

2. Po citovaní ust. § 137 písm. c/, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 126 ods. 1, § 130
ods.1,§132ods.1,§460,§868Obč.zák.,§1zák.č.447/1919Zb.,§211CMPsvojerozhodnutievecne
dôvodil tým, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že ich právny predchodca N. A. A.,
nar.XX.XX.XXXX,zomr.XX.XX.XXXXbolkudňusvojejsmrtipodielovýmspoluvlastníkomnehnuteľností

zapísaných na LV č. XXXX, XXXX, XXXX N. XXXX, pre k.ú. D., a to parciel presne špecifikovaných
v petite žaloby, všetkých v podiele 2/226 k celku (ďalej aj „nehnuteľnosti z predmetu sporu“), pričom
svoju žalobu opierali o to, že žalovaný dňa 19.04.2011 podal Komisii na obnovu evidencie pozemkov a
právnych vzťahov k nim pre k.ú. D. návrh na potvrdenie vlastníctva k pozemkom vydržaním v zmysle §
11 zák. č. 180/1995 Z.z. Predmetom vydržania boli pozemky zap. č. XXX pod C. X P. N. A. ml. a pod C. X/
XXX vlastník N. A. A., ktorý bol jeho prastarým otcom, pod C. X/X vlastník O. C., ktorý bol jeho pradedom
a pod C. X/XX N. C., Q. F., ktorá bola jeho prababkou. Ako dôvod na vydržanie vlastníctva uviedol, že on

resp. jeho právny predchodca držal a nakladal s pozemkami ako vlastnými od roku 1930 a on od roku
1998.Jehoprávnympredchodcom,ktorýužívalpozemkybolA.D.(M.).NazákladerozhodnutiaF.J.P.F.
G. zo dňa 21.08.2012 bol žalovaný zapísaný ako spoluvlastník parciel nachádzajúcich sa v k.ú. D. na LV
č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX. Žalovaný tvrdil, že N. A. A., ktorý je v I. R. XXX vedený ako spoluvlastníksporných nehnuteľností, je jeho pradedom. Tieto pozemky mal užívať aj právny predchodca žalovaného
A. D., ktorý je jeho dedom. Už samotné tieto údaje spochybňujú pravdivosť tvrdení žalovaného. S. I.
R. XXX vyplýva, že N. A. A.. spoluvlastnícky podiel pod C. X/XXX nadobudol v roku 1942 od K. J.. Z

kúpnej zmluvy vyplýva, že N. A. ml. roľník, bol obyvateľom v O., R. M. XX. Z Oznámenia o narodení,
zväzok VI, ročník 1944 strana 92 por. č. 33 vyplýva, že N. A., XX Q., bytom O. XX, je otcom N. A.,
nar. XX.XX.XXXX. N. A. A.. sa narodil XX.XX.XXXX. S. I. R. XXX pre k.ú. D. vyplýva, že N. A. ml. bol
spoluvlastníkom sporných parciel v podiele XXXX/XXXXXX N. XXXX/XXXXXX, teda spolu vo veľkosti
XXXX/XXXXXX.VsúčasnostipodielXXXX/XXXXXXzodpovedáspoluvlastníckemupodieluX/XXX-XXX

k celku. Na základe uvedených skutočností mali za to, že žalovaný nie je právnym nástupcom po N.
A. A.. a doposiaľ nepredložil žiadny doklad svedčiaci o tom, že by mu svedčil nejaký právny titul na
vydržanie spoluvlastníckeho podielu menovaného k sporným nehnuteľnostiam.

3. Žalobcovia teda tvrdili, že osoba zapísaná v I. R. XXX, k.ú. D., pod C. X/XXX, označená ako A..
N. A. a osoba uvedená v kúpnopredajnej zmluve, spísanej v I. dňa XX.XX.XXXX, označená ako N. A.

A., roľník, obyvateľ v O. R. M. XX, je tou istou osobou, ktorú označili za svojho právneho predchodcu,
t.j. N. A., nar. XX.XX.XXXX. S poukazom na uvedené tvrdili, že žalovaný potom nemohol nadobudnúť
spoluvlastnícke podiely po uvedených osobách (A.. N. A., resp. N. A. A..).

4. Žalovaný naproti tomu tvrdil, že návrhom na potvrdenie vlastníckeho práva k pozemkom - parcelám

zapísaným na I. R. XXX, žiadal potvrdenie vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 Obč. zák. v zmysle
§ 11 zák. č. 180/1993 Z.z. len k tomu nehnuteľnému majetku, ktorý patril jeho právnym predchodcom, t.j.
kde je ako vlastník uvedený N. A. A.. alebo A.. N. A., čiže príbuzný zo strany otca jeho matky D. D., Q.
A.. Čo sa týka bydliska jeho právnych predchodcov, predložil rodný list O. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý
je bratom matky žalovaného, na ktorom je pri bydlisku jeho rodičov vyznačená adresa - O. R. XX, čo

svedčí o tom, že na tejto adrese bývala aj celá rodina A. - právni predchodcovia žalovaného.

5. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie nesporne vyplynulo, že v obci O. sa v období
rokov 1867 - 1944 mali narodiť 3 osoby s menom N. A. a jedna osoba s menom N. N. A.. Vo vzťahu k
ostatne uvedenej osobe - s menom N. N. A. žalobcovia tvrdili, že nemožno mať za to, že uvedená osoba

by sa mala označovať ako N. A., nakoľko žalovaný nepredložil žiaden doklad svedčiaci o tom, že by N.
N. A. v písomnostiach, ktoré podpisoval, sa označoval ako N. A.. S uvedeným názorom žalobcov sa
súd nestotožnil. Je nesporné, že osoba s menom N. N. A. sa narodila dňa XX.XX.XXXX v O.. Rodný list
deklarujúci uvedenú skutočnosť bol vystavený na základe výpisu z matriky narodených farského úradu
T. L. P. O.. Vzhľadom na rok zápisu uvedenej osoby do knihy narodení matričného úradu je dôvodné

mať za to, že išlo o latinský zápis mena v cirkevnej matrike, ktorého slovenský ekvivalent predstavuje
meno N., E.. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že v rodnom liste N. N. A. je ako otec uvedený N. A.
a matka J. A., Q. U., pričom v rodnom liste A. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol bratom N. N. A. a synom
tých istých rodičov, je ako otec uvedený N. A. a matka J. A., Q. J.. S poukazom na uvedené mal za to,
že meno N. N. A. je možné v slovenskom ekvivalente rozumieť aj ako N. A..

6. Preto uzavrel, že aj na strane žalobcov, aj na strane žalovaného, existovali po dve osoby s rovnakým
menom - N. A.. Právnym predchodcom žalobcov bol: N. A., nar. XX.XX.XXXX. Jeho otcom bol N. A.,
nar. XX.XX.XXXX a jeho matkou bola N. A., Q. H.. E. N. A., nar. XX.XX.XXXX, bol I. A. a matkou N. A.,
Q. V.. Na strane žalovaného boli jeho právnymi predchodcami taktiež dve osoby s menom N. A., a to N.

A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol otcom A. A. a starým otcom D. D., Q. A., ktorá je matkou žalovaného.
Ďalšou osobou s menom N. A. na strane žalovaného je už vyššie spomínaný N. N. A., nar. XX.XX.XXXX,
ktorý bol synom N. A., nar. XX.XX.XXXX a bratom A. A., ktorý bol otcom D. D., Q. A. matky žalovaného.

7. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa zaoberal otázkou, či v konaní bolo nepochybne preukázané,

že N. A., nar. XX.XX.XXXX, je tou osobou, ktorá je v kúpnopredajnej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX a
následne aj v uznesení Okresného súdu v Starej Ľubovni zo dňa 02.12.1938 R.. XXXX/XX, označená
ako A. N. A.. a taktiež či je tou istou osobou, ktorá je v kúpnej zmluve spísanej dňa XX.XX.XXXX P. I.
s predávajúcim K. J. uvedená ako N. A. A.. roľník, obyvateľ v O. R. XX.

8. Pokiaľ išlo o kúpnopredajnú zmluvu R.. XXXX/XX, uzavretú na jednej strane medzi M. T. L., ako
tútoromnezl.T.N.F.,predávajúcim anadruhejstranemedziI.N.B.F.P.E.O.(149členovspoločenstva,
obyvateľov E. O., všetci roľníci), kde v bode 104/ je uvedený ako nadobúdateľ spoluvlastníckeho podielu
vo veľkosti 2/339 A. N. mladší, na základe ktorej uznesením Okresného súdu v Starej Ľubovni R.. XXXX/XX S. M. XX.XX.XXXX boli povolené zmeny v pozemkovej knihe, pozkn. zápisnici č. XX, P. k.ú. D. tak,
že z pozkn. zápisnice č. XX boli odpísané tam uvedené parcely v k.ú. D. a zapísané do novovytvorenej
pozkn. záp. R. XXX s vkladom vlastníckeho práva členom I. N. B. F. E. O. v tam uvedených ideálnych

pomeroch, pričom pod bodom 104/ je uvedený A. N. mladší vo veľkosti podielu 2/339, k tomuto uviedol
nasledovné.

9. V konaní nebola spornou skutočnosť, že zmluvnou stranou tejto zmluvy nemohol byť právny
predchodca žalobcov N. A., nar. XX.XX.XXXX, nakoľko tento v čase podpisu zmluvy ešte nežil.

Žalobcovia tvrdili, že osoba, ktorá je v uvedených listinách označená ako N. A. A., je ich právnym
predchodcom - N. A., nar. XX.XX.XXXX.

10. Po oboznámení sa s predmetnými listinami a zákonnými ustanoveniami účinnými v čase podpisu
zmluvy dospel k záveru, že právny predchodca žalobcov N. A., nar. XX.XX.XXXX nemohol byť
účastníkom uvedeného zmluvného vzťahu, nakoľko v čase podpísania kúpnopredajnej zmluvy, t.j. dňa

XX.XX.XXXX nespĺňal podmienku plnoletosti a teda nebol spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu.

11. Veková hranica pre plnoletosť, relevantná pre konanie s právnymi následkami, bola na celom
území Československa upravená po prvýkrát jednotne zákonom č. 447/1919 Zb. z. a n. o znížení
veku nezletilosti. Tento zákon priniesol výrazný posun z pôvodnej hranice 24 rokov na 21 rokov. S

účinnosťou od 1. októbra 1919 bol právne za maloletého, a teda nesvojprávneho a nespôsobilého
nakladať so svojim majetkom považovaný každý jednotlivec, ktorý ešte nedosiahol vek 21 rokov. Zákon
č. 447/1919 Zb. z. a n. o znížení veku nezletilosti bol z hľadiska československého občianskeho práva
významnou unifikačnou normou. Bol to zákon prijatý Národným zhromaždením ČS, a teda platný pre
celé územie štátu. Upravoval inštitút svojprávnosti jednotne, unifikoval vekovú hranicu relevantnú pre

plnú spôsobilosť konať s právnymi následkami, pre svojprávnosť v akejsi všeobecnej rovine. Podmienky
dosahovania plnoletosti nastavené zákonom č. 447/1919 Zb. z. a n. platili počas celého obdobia
medzivojnového Československa. Pretrvali aj po obnove Československej republiky po skončení 2.
svetovej vojny, a to až do 1. januára 1950, kedy nadobudol účinnosť z. č. 266/1949 Zb. o dočasných
zmenách v niektorých občianskych právnych veciach. Od 1. januára 1950 sa podľa ustanovenia § 1

cit. zákona plnoletosť v občiansko-právnej rovine nadobúdala dovŕšením ešte nižšej vekovej hranice
- a to 18. roku veku, čo kontinuálne pretrváva v našom právnom poriadku až do súčasnosti (bližšie
pozri: Šošková, I.: Plnoletosť ako predpoklad svojprávnosti v podmienkach 1. ČSR. Banská Bystrica:
Právnická fakulta UMB, 2013, s. 100 - 103.).

12. Žalobcovia tvrdili, že osoba označená v kúpnopredajnej zmluve, podpísanej dňa XX.XX.XXXX,
uvedená pod poradovým číslom 104/ označená ako A. N. A., ktorá nadobudla spoluvlastnícky podiel
vo výške X/XXX-XXX je ich právny predchodca N. A., nar. XX.XX.XXXX. V čase podpisu uvedenej
kúpnej zmluvy však právny predchodca žalobcov ešte nemal ani 18 rokov (vek 18 rokov dosiahol až
dňa XX.XX.XXXX). Z odpisu kúpnopredajnej zmluvy je zrejmé, že pri osobe A. N. A. je uvedená

skratka v.r., čo znamená, že zmluva bola podpísaná vlastnou rukou uvedenej osoby, teda zmluvu musela
podpísať osoba, ktorá bola plnoletá (teda dosiahla vek 21 rokov) a bola spôsobilá konať s právnymi
následkami. Právny predchodca žalobcov N. A., nar. XX.XX.XXXX, nadobudol plnoletosť (vek 21 rokov)
až dňa XX.XX.XXXX, je teda zrejmé, že nemohol podpísať kúpnopredajnú zmluvu dňa XX.XX.XXXX
vo vlastnom mene, nakoľko na takýto úkon v danom čase nemal spôsobilosť na právne úkony v plnom

rozsahu. Z odpisu zmluvy pritom vyplýva, že tam uvedený N. A. A. podpísal zmluvu vlastnou rukou,
nevyplýva z nej, že by za N. A. A.. konal v uvedenej veci poručník či opatrovník, napokon žalobcovia
ani netvrdili, že by za N. A. A.. konala iná osoba.

13. S poukazom na uvedené skutočnosti skonštatoval, že kúpnu zmluvu zo dňa XX.XX.XXXX nemohol

podpísať právny predchodca žalobcov N. A., nar. XX.XX.XXXX z dôvodu, že v tom čase nebol plnoletý,
a teda nebol spôsobilý na takýto právny úkon. Zmluvnou stranou uvedenej kúpnej zmluvy zo dňa
XX.XX.XXXX preto musela byť iná osoba menom N. A. A., odlišná od osoby právneho predchodcu
žalobcov - N. A., nar. XX.XX.XXXX. Právny predchodca žalobcov preto nemohol nadobudnúť
spoluvlastnícky podiel X/XXX-XXX k nehnuteľnostiam vedeným v I. R. XXX, a teda nie je možné

konštatovať, že ku dňu jeho smrti bol podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností.

14. V ďalšom žalobcovia tvrdili, že ich právny predchodca N. A., nar. XX.XX.XXXX, nadobudol kúpnou
zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX od K. J. jeho spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, zapísaných vpozkn. zápisnici R. XXX, k.ú. D. vo veľkosti podielu X/XXX. Poukázali na to, že z kúpnej zmluvy vyplýva,
že N. A. A., roľník, bol obyvateľom v O., R. M. XX a z oznámenia o narodení, zväzok VI., ročník XXXX,
strana 92, por. č. 33 vyplýva, že N. A., XX ročný, bytom O. XX, je otcom N. A., nar. XX.XX.XXXX. N.

A. sa narodil XX.XX.XXXX.

15. Nebolo sporné to, že otcom N. A., nar. XX.XX.XXXX, bol I. A.. V kúpnej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX
je kupujúci označený ako N. A. A., ďalšie osobné údaje (dátum narodenia) kupujúceho nie sú v zmluve
uvedené. Z poznatkov zistených v rámci svojej činnosti mal za to, že uvedené označenie „ml.“ slúžilo,

a aj v súčasnosti slúži, na rozlíšenie osôb s rovnakým menom a priezviskom v priamom rodinnom
príbuzenstve, napr. N. A. st. - otec, N. A. ml. - syn, pričom na rozlíšenie osôb rovnakého mena a
priezviska, ktoré neboli v priamom príbuzenskom vzťahu, sa na bližšiu identifikáciu používali rôzne
prívlastky, napr. ako v predmetnej veci u právnej predchodkyne žalovaného - N. J. - je uvedené N.
J. C., otec: O. J. C., matka N. J. C., Q. F.. Na základe uvedeného dospel k záveru, že ak otcom
právneho predchodcu žalobcov N. A., nar. XX.XX.XXXX, bol I. A., osobou (ktorá pod označením N.

A. A..) uzatvorila dňa XX.XX.XXXX kúpnu zmluvu s K. J., nemohol byť N. A., nar. XX.XX.XXXX, ale
muselo ísť o inú osobu s menom N. A., ktorej príbuzným v priamom rade bola osoba s rovnakým menom
a priezviskom. Pokiaľ žalobcovia dôvodia tým, že v kúpnej zmluve spísanej dňa XX.XX.XXXX je pri
označení kupujúcej osoby uvedené, že kupujúci (N. A. A..) je roľníkom, obyvateľom obce O., R. M. XX,
a z oznámenia o narodení N. A. (nar. XX.XX.XXXX) vyplýva, že jeho otec N. A. je roľníkom, bytom O.

R. XX, čo má potvrdzovať, že uvedenú kúpnu zmluvu uzatvoril práve on - právny predchodca žalobcov
- N. A., nar. XX.XX.XXXX, k tomuto uviedol nasledovné.

16. Z listinných dôkazov predložených žalovaným plynie, že aj jeho právni predchodcovia bývali v obci
O., pričom z rodného listu O. A., ktorý je bratom matky žalovaného vyplýva, že tento sa narodil dňa

XX.XX.XXXX v O. rodičom A. A., roľníkovi, bytom O. R. XX a matke N. A., bytom O. R. XX, pričom dvaja
predkovia žalovaného mali meno N. A.: N. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol otcom A. A. a N. A., nar.
XX.XX.XXXX, ktorý bol bratom A. A. a synom N. A., nar. XX.XX.XXXX. Napokon aj z prehlásenia I. F.,
predloženého žalobcami, vyplýva, že N. A., starý otec A. A., býval v 40. rokoch 20. storočia v spoločnom
dome s A. A. (dedom K. D.) v O. na čísle domu R. XX. Z uvedeného vyplýva, že aj právni predchodcovia

žalovaného bývali v tom čase na tej istej adrese ako právni predchodcovia žalobcov - O. R. XX.

17. Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že v rodine žalobcov a aj v rodine žalovaného existovalo
viaceroosôbsmenomN.A.-nastranežalobcov:N.A.,nar.XX.XX.XXXXaN.A.,nar.XX.XX.XXXXana
strane žalovaného: N. A. nar. XX.XX.XXXX a N. A., nar. XX.XX.XXXX, ako aj to, že právni predchodcovia

žalobcov a aj žalovaného bývali v 40-tych rokoch 20. storočia na tej istej adrese - O. R. XX. Za
situácie, keď bolo v konaní preukázané, že existovalo viacero osôb s menom N. A. a že tak právni
predchodcovia žalobcov, ako aj právni predchodcovia žalovaného bývali na tej istej adrese - O. R. XX,
bolo na žalobcoch, ktorých zaťažuje dôkazné bremeno, aby hodnoverne preukázali, že kúpnu zmluvu s
K. J. (dňa XX.XX.XXXX) uzatvoril N. A., nar. XX.XX.XXXX. Žalobcovia však v tomto smere nepredložili

žiaden relevantný dôkaz, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne konštatovať, že kúpnu zmluvu
s K. J. uzatvoril práve N. A., nar. XX.XX.XXXX.

18. Pokiaľ žalobcovia namietali, že N. A., nar. XX.XX.XXXX nemal bývať v O., ale mal sa zdržiavať v
W. a vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu predložili niekoľko listín - fotokópie náhrobných kameňov a údaje

zo sčítania obyvateľov, k tomuto uviedol, že uvedené listiny si navzájom protirečia tak v roku narodenia
(XXXX - XXXX), ako aj v uvedení počtu detí (X - X) a preto na ich základe nie je možné jednoznačne
ustáliť, že sa skutočne týkajú právneho predchodcu žalovaného - N. A., nar. XX.XX.XXXX.

19. Preto uzatvoril, že pokiaľ sa žalobcovia podanou žalobou domáhali určenia, že N. A., nar.

XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX bol ku dňu smrti podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností
z predmetu sporu v podiele X/XXX-XX k celku, ich zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom nimi
uvádzaného tvrdenia, t.j. bolo potrebné, aby preukázali, že neb. N. A., nar. XX.XX.XXXX, svedčilo
vlastnícke právo k predmetným spoluvlastníckym podielom na tej - ktorej nehnuteľnosti, a titul
nadobudnutia tohto spolu/vlastníckeho podielu. V žiadnom prípade nepostačuje poukázať len na

skutočnosť,žežalovanýjeevidovanýakospoluvlastníknehnuteľnostínakonkrétnychlistochvlastníctva,
ale bolo nevyhnutné, aby žalobcovia predložili hodnoverné dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že ich právny
predchodca nadobudol spolu/vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam. V posudzovanej veci však
žalobcovia v tomto smere nepredložili na podporu svojich tvrdení takýto relevantný dôkaz.20.Vsporeourčenie,ženehnuteľnostipatriadodedičstva,resp.žeporučiteľbolkudňusmrtivlastníkom
nehnuteľností, má žalobca bremeno tvrdenia, že jeho právny predchodca bol spolu/vlastníkom

nehnuteľností a z akých skutočností jeho spolu/vlastníctvo vyvodzuje. Z toho bremena tvrdenia potom
pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu,
resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností leží na tom účastníkovi konania (teraz sporovej strane), ktorý z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností

tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/52/2010 z 24. júna
2010). V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná
zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

21. Konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázali titul nadobudnutia

spolu/vlastníckeho práva ich právnym predchodcom N. A., nar. XX.XX.XXXX k nehnuteľnostiam
z predmetu sporu, vo vzťahu ku ktorým sa domáhali určenia, že N. A., nar. XX.XX.XXXX bol ku dňu smrti
ich podielovým spoluvlastníkom, a preto rozhodnutie súdu muselo vyznieť v ich neprospech. O trovách
konania rozhodol podľa zásady úspechu.

22. Označený rozsudok včas podaným odvolaním napadli žalobcovia, poukazujúc na odvolacie dôvody
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, iná vada
konania, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). Odvolatelia na prvom mieste
majú za to, že nimi napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nezodpovedá kritériám v zmysle ust. §
220 ods. 2 CSP, teda je nepreskúmateľný, čím je porušené ich právo na spravodlivý proces. V súvislosti

s osobou N. N. A. poukazujú na skutočnosť, že žalovaný nepredložil jediný dôkaz svedčiaci o tom, aby
sa bola spomínaná osoba v dokumentoch, ktoré podpisovala označovala ako N. A., a ak to žalovaný
tvrdil, mal túto skutočnosť preukázať, inak bez dôkazu ide iba o jeho domnienku. Rovnako vo vzťahu
ku tejto osobe nezdieľajú názor súdu prvej inštancie, že slovenským ekvivalentom jeho mena je N. A.,
naopak jeho slovenským ekvivalentom je N. N. A. s tým, že súd prvej inštancie v dôvodoch svojho

rozhodnutia nevysvetľuje prečo ignoruje prvé meno tejto osoby Alexej ako rozlišovacie meno medzi
príbuznými a prečo aj v týchto prípadoch by sa dieťa malo označovať ako „ml.“ K vylúčeniu ich právneho
predchodcu na účasti na kúpnej zmluve z XX.XX.XXXX z dôvodu, že v čase jej podpisu nedovŕšil XX.
rok veku, teda nemal plnú spôsobilosť na právne úkony, súdu prvej inštancie vytýkajú, že jeho úvaha
nie je podložená poukazom na konkrétny právny predpis, z ktorého by vyplývala jeho správnosť, lebo

predpis na ktorý poukázal súd prvej inštancie zák. č. 447/1919 Zb. z. a. n. riešil otázku plnoletosti a nie
otázku platnosti právnych úkonov a ani to, či neplnoletá osoba podľa vtedy platných právnych predpisov
bola oprávnená uzavrieť kúpnu zmluvu. Tu poukázali na právny dualizmus platný až do roku 1950
v ČSR. Na Slovensku podľa nich vtedy platilo, že aj neplnoleté osoby mohli nadobudnúť vlastníctvo
rovnakým spôsobom ako osoby svojprávne. Neplnoleté deti boli pod otcovskou mocou, ktorá zanikla

napr.smrťouotca,pričomotecichprávnehopredchodcuzomrelvroku1928.Voznačenejkúpnejzmluve
bolo uvedené N. A. a doplnok „ml.“ s tým, že v období monarchie bola na území Slovenska nízka kvalita
pozemkových kníh, v ktorých sa zapisovalo meno a priezvisko, prípadne dodatok, napr. manželka I.,
apretovsúčasnostipriposudzovaníprávnehonástupníctvasavychádzaztoho,vprospechktorejosoby
zistené skutočnosti nasvedčujú, že ide o právneho nástupcu v pozemkovej knihe uvedeného vlastníka.

Ak súd prvej inštancie uzavrel, že v období rokov XXXX-XXXX P. E. O. žili štyri osoby s menom N. A.,
ktorými boli osoby narodené XX.XX.XXXX – prastarý otec žalovaného, XX.XX.XXXX N. XX.XX.XXXX
– predchodcovia žalobcov a štvrtou osobou mal byť N. N. A., tu žalovaný nepreukázal, aby táto osoba
v rozhodnom čase žila v obci O.. V čase vypĺňania žiadosti v ROEP nemal o tejto osobe vedomosť, lebo
v žiadosti uviedol, že N. A. ml. bol jeho prastarý otec. Rovnako sa súd prvej inštancie nevyporiadal s tým,

že zápis v pozemkovej knihe do roku 1950 mal konštitutívny charakter a ak proti zápisu tejto kúpnej
zmluvy nebol podaný opravný prostriedok, zápis v knihe nie je možno bez ďalšieho spochybňovať.
S poukazom na bod 14 kúpnej zmluvy, v ktorej bolo uvedené, že má konečne platnosť len vtedy, ak
ju schváli Štátny pozemkový úrad a Poručenský súd, ktorý ju schválil 10.01.1937, kde v tom čase ich
právny predchodca už bol plnoletý, súdu prvej inštancie vytýkajú, že neodôvodnil, prečo potom túto

zmluvu nepodpísal ich právny predchodca, keď sa v tom čase osoba s rovnakým menom a priezviskom
v obci O. nenachádzala a vekovo bol mladší ako prastarý otec. Ak v tom čase žili v obci dve osoby
s rovnakým menom a priezviskom a bol medzi nimi vekový rozdiel, súd neuvádza, prečo označenie N. A.
ml. neprichádzalo do úvahy. Ak tomu tak nemohlo byť, mal súd prvej inštancie uviesť ako mali byť tietoosoby s poukazom na vtedy platnú úpravu označené. Pokiaľ išlo o druhú kúpnu zmluvu XX.XX.XXXX,
tu odvolatelia poukazovali na to, že v tejto kúpnej zmluve je ako N. A. ml. označený ako roľník, obyvateľ
obce O. R. XX, pričom na preukázanie, že ide o ich právneho predchodcu predložili rodný list N. A. nar.

XX.XX.XXXX, pri údaji o otcovi ktorého je uvedené N. A., XX Q., V. P. O. R. XX. Tu nesúhlasia s názorom
súdu prvej inštancie o tom, že označenie „ml.“ sa používalo na rozlíšenie osôb v priamom príbuzenskom
rade a v tejto súvislosti opäť akcentujú na to, že súd neuvádza jediný dôkaz svedčiaci o tom, aby od roku
1930 v obci O. žila osoba s menom N. N. A., ktorá by bola účastná oboch kúpnych zmlúv. Ďalej súdu
prvej inštancie vytýkajú, že nevysvetlil, ako z rodného listu O. A. vyplýva, že by v E. O. R. XX žili v roku

1942 tak jeho prastarý otec N. A., nar. XX.XX.XXXX, ako i jeho prastrýko N. N. A., nar. XX.XX.XXXX.
Rovnako nevysvetlil ako táto skutočnosť vyplýva z čestného prehlásenia I. F.. Súd prvej inštancie podľa
odvolateľov uvádza, že v 40. rokoch minulého storočia žili na adrese O. R. XX právni predchodcovia
žalobcov ako i žalovaného, avšak bez toho, aby ich konkretizoval a uviedol z akých dokladov doložených
v spise vychádzal. Ďalej súdu prvej inštancie vytýkajú nesprávne vyhodnotenie nimi predložených listín
týkajúcich sa osoby N. N. A. (ftc. náhrobných kameňov, údaje o sčítaní obyvateľstva W., potvrdenie MV

SR), ktoré máju preukazovať, že táto osoba sa vysťahovala a zomrela v W., pri ktorých uzavrel, že z nich
nie je možno bezpečne ustáliť, že sa týkajú jeho. Podľa odvolateľov spoluvlastnícke právo žalovaného
bolo v konaní vyvrátené tým, že z dokladov, ktoré predložil v rámci ROEP-u, nepreukazovali, že by
boli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva. Mali taktiež za to, že ich právny predchodca pri
uzatváraní kúpnej zmluvy v roku 1942 správne uviedol pri mene „ml.“, lebo N. A., nar. XX.XX.XXXX

ešte v tom čase žil. Na záver opätovne poukázali na to, že žalovaný v priebehu konania ani raz výslovne
neuviedol, že by jeho prastrýko N. N. A. žil v rozhodnom čase v obci O. a už vôbec nie v R. XX a na
preukázanie toho nepredložil žiaden dôkaz a rovnako nepoprel ich tvrdenie, že v tom čase žil v W.
a nepredložil žiaden dôkaz, že by žil v inom štáte, resp. v ČSR, pričom ani s týmito skutočnosťami sa súd
prvej inštancie nevyporiadal. Navrhli zmenu rozsudku spočívajúcu vo vyhovení ich žalobe, alternatívne

jeho zrušenie a uplatnili trovy konania.

23. Žalovaný vo svojej odvolacej replike navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a uplatnil trovy konania. Mal za to, že označenie „ml. a „st.“ sa používa/lo na rozlíšenie osôb
s rovnakým menom a priezviskom v priamom príbuzenskom rade s tým, že v čase podpisu prvej kúpnej

zmluvy platilo, že ju mohla podpísať buď plnoletá osoba, alebo súdom ustanovený opatrovník. Jeho
právny predchodca N. A. ml. sa narodil v roku XXXX a v čase podpisu kúpnej zmluvy bol plnoletý, pričom
právny predchodca žalobcov v tom čase plnoletý nebol, a preto na základe tejto kúpnej zmluvy nemohol
nadobudnúť spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach z predmetu sporu. Druhú kúpnu zmluvu z roku
XXXX, kde je ako kupujúci označený N. A. ml., nemohol podpísať právny predchodca žalobcov, lebo

jeho otec sa volal I.. V tomto sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a súčasne poukázal na všetky
svoje predchádzajúce vyjadrenia.

24. Žalobcovia vo svojej odvolacej duplike uviedli, že označenie „ml.“ a „st.“ sa používa/lo okrem
rozlíšenia osôb v priamom príbuzenskom rade s rovnakým menom a priezviskom aj pre rozlíšenie osôb

s rovnakým menom a priezviskom za predpokladu, že je potrebné ich rozlíšenie. Žalovaný v doterajšom
konaní nepreukázal, prečo by bolo potrebné rozlišovať medzi otcom a synom N. A. s dodatkom „ml.“
a „st.“. Je nesporné, že označenie N. A. st. patrilo v obci O. vekovo najstaršej osobe s týmto menom
a priezviskom a tou osobou bol N. A., nar. XX.XX.XXXX, a ten mal syna N. N. A., nar. XX.XX.XXXX a túto
osobunebolopotrebnérozlíšiťoznačením„ml.“,keďžejejprvémenoboloN., kdežalovanýnepreukázal,

prečo by bolo potrebné otca a syna s iným menom ešte odlíšiť označením „st.“ a „ml.“. Žalovaný rovnako
nepreukázal aby táto osoba v bežnom živote používala meno a priezvisko N. A. a že by žila po roku
1930 v ČSR a bývala v obci O.. Preto tvrdenia žalovaného, že ich právny predchodca nemohol podpísať
kúpnu zmluvu v roku XXXX je iba jeho domnienka. Ich právnemu predchodcovi k podpisu tejto kúpnej
zmluvy nebránila žiadna prekážka. Rovnako tvrdenie žalovaného o tom, že túto zmluvu osobne podpísal

jeho právny predchodca nar. XXXX je iba jeho domnienka, lebo v zmluve sa rok narodenia neuvádza,
ak by ju podpísal právny predchodca žalovaného, bol by v zmluve označený ako N. N. A.. Na druhej
strane by sa žalovaný nemal stotožňovať s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ ide
o druhú kúpnu zmluvu z roku XXXX, ale by sa mal odvolávať na dôkazy nachádzajúce sa v spise, ktoré
tento záver potvrdzujú. V tejto kúpnej zmluve je N. A. zadefinovaný aj uvedením jeho bydliska O. R.

XX, pričom v spore bolo preukázané, že ich právny predchodca na tejto adrese býval. Žalovaný naopak
netvrdil a ani nepreukázal, aby jeho právny predchodca býval na tejto adrese a ani nepreukázal to, že
jeho právny predchodca žil v tomto období v ČSR a býval v O.. N. N. A. bol dostatočne odlíšený prvým
menom a nebolo potrebné k priezvisku pridávať ml., pričom bolo preukázané, že v čase podpisu druhejkúpnej zmluvy v obci O. bývali dve osoby s menom N. A., a to nar. XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX, preto
boli splnené podmienky na ich odlíšenie označením „ml.“, hoc N. A. starší účastníkom kúpnej zmluvy
nebol.

25. Žalovaný vo svojej odvolacej triplike s vyjadrením žalobcov v ich odvolacej duplike nesúhlasil.

26. Ďalšie podania strán do rozhodnutia odvolacieho súdu dané neboli.

27. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ , f/ a
h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi

odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok je

vo výrokoch vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).

28. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

29. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v
kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnymi

skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

30. Odvolací súd na prvom mieste poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16.12.2010, na ktoré následne odkazuje rad ďalších rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR, ako aj súdov nižšej inštancie. V predmetnom uznesení Najvyšší súd SR uviedol nasledujúcu
právnu vetu: "Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá-ktorá vec patrí do

dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti
vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje na deň smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré
nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe
požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa,
nepotvrdzujerozhodnutieodedičstve(osvedčenieodedičstve),žededičjevsúčasnostivlastníkomveci.

Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája
vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v
čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné“.
V predmetnom rozhodnutí tak Najvyšší súd SR v zásade vyslovil záver, že v konaní o určení, že vec
patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemá súd skúmať to, či určitá vec v súčasnosti (ku dňu vyhlásenia

rozhodnutia) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ale to, či predmetná vec bola vo vlastníctve poručiteľa
v čase jeho smrti. Najvyšší súd tak citovaným judikátom determinoval, že predmetom žaloby o určenie,
že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi je (napriek zneniu žalobného návrhu) určenie vlastníckeho
práva poručiteľa, pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému má súd viazať svoj určovací
návrh, je okamih smrti poručiteľa a nie okamih vyhlásenia rozhodnutia súdu. O skutočnosti, že citované

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je v tomto smere zásadné a nemožno ho ignorovať, pritom svedčí to,
že bolo publikované aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 32/2011.31. Najvyšší súd tak v judikáte R 32/2011 vychádzal z predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi je z hľadiska vymedzenia predmetu konania žalobou o určenie vlastníckeho
práva k určitej (dosiaľ neprededenej) veci.

32. Potom s poukazom na dátum podania, označenie i obsah žaloby, v danom prípade bola nesporne
podaná určovacia žaloba v zmysle § 137 písm. c/ CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby
sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny
záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

33. Procesnou podmienkou určovacej žaloby podľa § 137 písm. c/ CSP je naliehavý právny záujem
na požadovanom určení. Súd sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej
žalobyavtejsúvislostiajotázkoudanostinaliehavéhoprávnehozáujmu,ktorépodmienkytvoriaconditio
sine qua non určovacej žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky
pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania.
Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie
naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to
znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho
záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne

vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah
medzi účastníkmi konania je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty
právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba
odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je
zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo, ak by sa bez tohto

určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Možno sa domáhať určenia aj práva žalovaného alebo
tretej osoby.

34. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez
skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem

jestvuje,skúmasúdexoffo,t.j.zúradnejpovinnosti.Platítoajpresúdprvejinštancie,ajpresúdodvolací.
Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaný vôbec
urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreukázaná existencia
naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je
tedanutné,abytentonaliehavýprávnyzáujemjestvovalnielenvčaserozhodovaniasúduprvejinštancie,

ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 217 ods. 1 v spojení s § 383 CSP).

35. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie bezpochyby vyplýva, že ten pristúpil k vecnému prejednaniu
žaloby, ktorú následne zamietol bez toho, aby sa najsamprv na prvom mieste zaoberal (aj ex offo)
skúmaním a zodpovedaním otázky ne/existencie naliehaného právneho záujmu na tu požadovanom

určení. Bolo len konštatované, že takéto žaloby súdna prax pripúšťa. Odvolací súd v súvislosti
s existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcov na tu požadovanom určení konštatuje jeho
existenciu. Žalobcovia sa totiž domnievajú, že nehnuteľnosti z predmetu sporu patria do dedičstva po
ich právnom predchodcovi, pričom v katastri nehnuteľností je ako ich vlastník evidovaná tretia osoba
(odlišná od právneho predchodcu žalobcov a žalobcov) - žalovaný, ktorý trvá na svojom vlastníctve.

36. Žalobcovia v odvolacom konaní v podstate opakujú svoju prvoinštančnú argumentáciu a prezentujú
posudzovaný súdny spor cez prizmu nimi opakovane prezentovaného právneho názoru na vec.
Polemizujú s jednotlivými citáciami uvedenými v odôvodnení napadnutého prvoinštančného rozhodnutia
a v reakcii na ne vyvodzuje inú/odlišnú skutkovú a právnu súvislosť, na základe ktorej majú za to, že

ich žaloba je dôvodná.

37. Žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

38. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup

súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,
že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v
kontexte celého konania.39. Ak žalobcovia v tomto kontexte namietali porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku
arbitrárnosti (nepreskúmateľnosti) rozsudku, tú odvolací súd uvádza, že za naplnenie tohto odvolacieho
dôvodu nemožno považovať to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv

odvolateľov, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Za
porušenie práva na spravodlivý proces nemožno preto považovať to, že odvolatelia sa s rozhodnutím
súdu prvej inštancie nestotožnili, a že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich
predstáv. Samotná skutočnosť, že odvolatelia so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v
odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie nesúhlasili a nestotožnili sa s nimi, nemôže sama osebe

viesťkzaloženiuprípustnostiodvolaniapodľa§365ods.1písm.b/CSP,pretožedoprávanaspravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II.

ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Platí tiež, že iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktorého právne
závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto právne závery v
žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Z odôvodnenia tu
napadnutého rozsudku však vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia totiž uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z
odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,ktorábybolapopretímichúčelu,podstatyazmyslu.Samotný
fakt, že sa žalobcovia s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú ešte
neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Za daného stavu potom odôvodnenie tu
napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej
a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

40. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ CSP sa považuje procesná vada,
ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci(napr.nesprávnerealizovaniemanudukačnejpovinnostisúdu,vykonanienezákonne
získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je

vecnánesprávnosť,niezmätočnosťsúdnehorozhodnutia.Uvedenávadavšakvposudzovanomprípade
zistená nebola.

41. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré

nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia
môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolatelia v tomto odvolaní však vychádzajú z odlišných

skutkových záverov než súd prvej inštancie a robia z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery
týkajúce sa dôvodnosti žaloby. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,
sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu
z ustanovenia § 191 CSP. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo

vyšlo za konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení
dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich

závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov
odporujeustanoveniam§192-§194CSP.Odvolacímdôvodompodľacit.zák.ust.totižmožnonapadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zospôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

42. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade
táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne
dôvody, pre ktorú žalobu v celom rozsahu zamietol. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej
inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované odvolateľmi, pričom

odvolateľmi namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je
presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie správne právne vec posúdil.

43. „I. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech

procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou
a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej
zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná
dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa
domáha.II.Stranadomáhajúcasatýchtoprávnychnásledkovponesieajnepriaznivédôsledkystavunon

liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných
následkovtoho,akokebybolozistené,žeknaplneniuskutkovýchpredpokladovhypotézyprávnejnormy,
ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo“. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019
z 9. júna 2020 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
20/2020).

44. „Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností
účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy

právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,
teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a
ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť
rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať
pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá

povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je
určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto
norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako
rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho
práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo

vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať
existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací
titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné
bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť
svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a

dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú
záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú
situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne
nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej
právnej skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať,aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie
takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil
a preukazoval“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 M Cdo 17/2010).

45. V súdenej veci sa žalobcovia podanou žalobou domáhajú určenia, že podielovým spolu/vlastníkom
nehnuteľností presne špecifikovaných v žalobe bol ku dňu svojej smrti ich právny predchodca N. A.,
nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Ako už bolo vyššie konštatované, v zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému treba viazať

určovací návrh, je okamih smrti poručiteľa, pričom na okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemožno
brať pri rozhodovaní na zreteľ. Preto v takomto druhu konania je povinnosťou žalobcu, ktorý tvrdí,
že jeho právny predchodca bol ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľností hodnoverne preukázať
existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací
titul právneho predchodcu a nie, ako sa v tomto spore nekriticky a vehementne dožadujú žalobcovia, a
to snahou uvalenia extenzívneho dôkazného bremena na protistranu, ba až na súd, od tých požadovať

nepriestrelné dôkazy a v nadväznosti na ne aj vysvetlenie, prečo žalobcami tvrdené, no hodnoverne
nepreukázané skutočnosti sú nepostačujúce pre vyhovenie ich žalobe.

46. V súdenej veci súd prvej inštancie žalobu primárne zamietol z dôvodu, že žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno, že ich právnemu predchodcovi svedčilo ku dňu smrti spolu/vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam z predmetu sporu a titul nadobudnutia tohto spolu/vlastníctva.

47. Pre prijatie tohto jeho záveru bolo rozhodujúcim zistenie, že právny predchodca žalobcov N. A.
sa narodil dňa XX.XX.XXXX a v čase uzavretia prvej kúpnej zmluvy R. XXXX/XX dňa XX.XX.XXXX
nedovŕšil plnoletosť - XX. rokov, s ktorou zák. č. 447/1919 Zb. z. a n. spájal plnú spôsobilosť na právne

úkony a preto za situácie, že na označenej kúpnej zmluve pod bodom 104/ je uvedené, že ju vlastnou
rukou podpísal N. A. A., vylučovala táto skutočnosť možnosť, že by účastníkom prvej kúpnej zmluvy
mohol byť právny predchodca žalobcov, ktorý v čase jej podpisu nemal preukázateľne plnú spôsobilosť
na právne úkony. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje (ku tomu pozri najmä
body 9., 10., 48. - 53. odôvodnenia súdu prvej inštancie). Na zdôraznenie správnosti tohto záveru

a v súvislosti s odvolacími výhradami žalobcov je potrebné dodať, že ku platnosti kúpnej zmluvy sa
v tom čase vyžadovalo, o.i. aj to, aby zmluvné strany boli plne spôsobilé na právne úkony. Človek
sa stal plnoletým, a teda plne spôsobilým na právne úkony dovŕšením 21. roku veku svojho života
tak, ako to správne skonštatoval aj súd prvej inštancie, v tomto poukazujúc na zák. č. 447/1919 Sb.
Z a n.. Nespôsobilým na právne úkony bolo v tom čase o.i. aj dieťa, ktoré nedovŕšilo zákonný vek, teda

nedovŕšiloešteXX.roksvojhoživota;namiestonehouzatváralzmluvujehozákonnýzástupca(buďotec,
alebo poručník). E. N. A., nar. XX.XX.XXXX bol I. A., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Z uvedeného je
zrejmé,žesynvčasepodpisutejtokúpnejzmluvyužnebolpodotcovskoumocou,lebojehootecužvtom
čase nežil (§ 15 zák. čl. XX:1877). Tu však treba podotknúť, že dieťa staršie ako XX. rokov mohlo podľa
vtedy platného práva o.i. uzatvoriť iba taký právny úkon, ktorý ho nezaväzoval. Zaplatenie kúpnej ceny

je záväzkom kupujúceho, teda aj osoby označenej na tejto kúpnej zmluve ako N. A., A... Preto uzavrieť
kúpnu zmluvu za osobu, ktorá už nebola pod otcovskou mocou v dôsledku smrti otca a ktorej z tejto
kúpnej zmluvy plynul záväzok vo forme zaplatenia kúpnej ceny, mohol iba poručník a uvedené muselo
byť výslovne vyjadrené v zmluve, ktorá ešte následne podliehala schváleniu poručenským súdom.
Správnosťtohtozáverujepodporenáajnespornouskutočnosťouvyšloupredsúdomprvejinštancie,ato,

že za osobu predávajúceho - T. N. F., ktorá v čase podpisu prvej kúpnej zmluvy nemala plnú spôsobilosť
na právne úkony, tú podpísal tútor - M. T. L., ktorého úkon bol následne schválený poručenským súdom
v F. (ku tomu pozri Nástin Súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. Vydanie
pôvodného diela, Heuréka 1998, najmä str. 45, 46, 62, 63, 215, 216, 287). Sporným nebolo ani to, že
uvedenú zmluvu nemohol podpísať syn právneho predchodcu žalobcov N. A., nar. XX.XX.XXXX, lebo

v čase jej podpisu ešte nežil. Potom vo svetle vyššie popísaného, úvahu súdu prvej inštancie o potrebe
vylúčenia právneho predchodcu žalobcov z účasti na prvej kúpnej zmluve, nemožno hodnotiť ako zjavne
neprimeranú, ale naopak za správnu.

48.PokiaľideovylúčenieúčastiprávnehopredchodcužalobcovN.A.,nar.XX.XX.XXXXakokupujúceho

na druhej kúpnej zmluve z XX.XX.XXXX uzavretej s predávajúcim K. J., to súd prvej inštancie
predovšetkým postavil na závere, že ak je na označenej kúpnej zmluve uvedený ako kupujúci N. A.
A., nemohlo ísť o právneho predchodcu žalobcov N. A., nar. XX.XX.XXXX, lebo jeho otec sa volal I.
s tým, že označenie „ml.“ sa používalo pre rozlíšenie osôb v priamom príbuzenskom rade (ku tomupozri najmä body 12., 54., 55. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Aj s týmto záverom súdu
prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru a v súvislosti s
odvolacími výhradami žalobcov je potrebné dodať, že iba práve na odlíšenie dvoch nositeľov jedného

mena v rodine (otca a syna) sa v slovenčine, používali/jú prívlastky starší a mladší, ktoré sa zapisujú
za menom skratkami st. a ml. (napr. J. J. F., J. J. ml.). Rovnako je to pri cudzích skratkách sr. (senior)
a jr. (junior). Prívlastky junior a senior v kontexte slovenského jazyka sa používali/jú predovšetkým v
súvislosti so zahraničnými reáliami, napr. T. C. junior alebo syn zakladateľa firmy X. C. junior. Snáď
možno ešte na dokreslenie spomenúť hereckú dynastiu D. od pradeda po pravnuka Q., označujúcich sa

ako najstarší (XXXX–XXXX), F. (XXXX–XXXX), A. (*XXXX) N. Y. (*XXXX), hoc sa ich životy ani nestretli.
Nešlo a nejde tak od odlíšenie dvoch nositeľov rovnakého mena nepochádzajúcich z jednej rodiny v
priamom príbuzenskom rade, hoc žijúcich v jednej obci. A naopak, ako to správne skonštatoval aj súd
prvej inštancie na rozlíšenie nositeľov rovnakého mena a priezviska nepochádzajúcich z jednej rodiny
v priamom príbuzenskom rade sa v minulosti používali predovšetkým rôzne prívlastky. Potom vo svetle
vyššie popísaného, ani úvahu súdu prvej inštancie o potrebe vylúčenia právneho predchodcu žalobcov z

účasti na druhej kúpnej zmluve z tohto dôvodu, nemožno hodnotiť ako zjavne neprimeranú, ale naopak
za správnu.

49. Podporne uvedené vylúčenie právneho predchodcu žalobcov z účasti na druhej kúpnej zmluve,
ktorý bol v nej označený ako N. A. ml., roľník, obyvateľ v O. R. XX, kde z oznámenia o narodení jeho

syna taktiež N., nar. XX.XX.XXXX vyplýva, že jeho otec N. A. je roľník, mal XX rokov, býval v O. R.
XX potvrdzovala skutočnosť, že na adrese O. R. XX bývali aj právni predchodcovia žalovaného, ktorú
vyvodil z čestného prehlásenia svedka I. F. o tom, že starý otec matky žalovaného N. A. žil v 40. - tych
rokoch minulého storočia na adrese O. R. XX spolu s A. A., ktorý bol dedom žalovaného ako i z rodného
listu O. A., ktorý je strýkom žalovaného, z ktorého vyplývalo, že O. sa narodil XX.XX.XXXX v O. otcovi

A. A., roľníkovi, bytom O. R. XX, kde spomínaný A. bol synom N. A., nar. XX.XX.XXXX a bratom N. N.
A., nar. XX.XX.XXXX. (ku tomu pozri najmä body 29. a 56. odôvodnenia súdu prvej inštancie).

50. V tomto kontexte na prvom mieste treba dať za pravdu odvolateľom v tom, že nesprávne je
konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že meno N. N. A. (nar. XX.XX.XXXX) je možné v slovenskom

ekvivalente rozumieť ako N. A., pretože zrejmým každému pod slnkom musí byť, že slovenským
ekvivalentom tohto mena je N. (meniny XX.XX.) N. A.. Ak prvým menom tejto osoby je N., vyvracia
to taktiež záver súdu prvej inštancie o tom, že tejto osobe by mal svedčiť prívlastok „ml.“, hoc sa jej
otec volal N. A., nar. XX.XX.XXXX. Rovnako sa javí byť cez prizmu žalobcami predložených listinných
dôkazov (ftc. náhrobných kameňov z W., údaje zo sčítania obyvateľov z W., potvrdenie MV SR) vysoko

pravdepodobným, že táto osoba sa vysťahovala a dožila svoj život v W., a teda, že nebola s najväčšou
pravdepodobnosťou účastná kúpnych zmlúv z tohto sporu. Záver o tom, že na adrese O. R. XX V.
v 40. - tych rokoch minulého storočia tak právni predchodcovia žalobcov ako i žalovaného správnym
je, avšak vo svetle vyššie popísaného nemožno trvať na tom, že sa na uvedenej adrese zdržiavala
aj osoba N. N. A.. Z tu nateraz konštatovaného sa potom vysoko pravdepodobným javí byť, že v

čase uzatvorenia druhej kúpnej zmluvy sa v E. O. nachádzali zrejme asi iba dve osoby s menom N.
A., a to pradedo žalovaného nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX (bod 27. odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie) a právny predchodca žalobcov N. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel
dňa XX.XX.XXXX (bod 20. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Indíciou, že účastníkom
druhej kúpnej zmluvy by asi mohol byť právny predchodca žalobcov v tomto smere je, že osoba

kupujúceho v nej bola označená ako N. A. A., roľník, obyvateľ v O. R. XX, a to v interakcii s rodným
listom jeho syna N. A., nar. XX.XX.XXXX, z ktorého plynie, že jeho otec N. A. býval na adrese O. R. XX a
mal v tom čase XX. rokov (body 12. a 19. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). E. N. A., nar.
XX.XX.XXXX a nar. XX.XX.XXXX však neboli v priamej príbuzenskej línii otec a syn, čo potom vyvoláva
oprávnené pochybnosti o potrebe ich odlíšenia v druhej kúpnej zmluve označením „ml.“, ak navyše starší

z nich účastníkom druhej kúpnej zmluvy ani nebol. Potom za situácie, ak žalobcami nebolo bezpečne
preukázané, že by ich právny predchodca bol bez akýchkoľvek pochybností účastný na druhej kúpnej
zmluve, bolo by nespravodlivé na druhej strane požadovať od žalovaného dokázať až úplnú pravdu,
práve preto mu stačilo mať pravdu formálnu, žalobcami dostatočne nevyvrátenú.

51. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
žalobcov, rozhodol vo výroku I. vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods.
1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavej časti, vrátane vecne správneho závislého výroku II.
o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nespochybneného), potvrdil.52.Podľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailovsporuuvádzanýchstranami.Pretonaďalšiuargumentáciustránzachádzajúcudonadbytočných
podrobností, nespôsobilú už privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešným žalobcom v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd
nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

54. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci(§ 160 ods. 2

CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).