Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. november 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/140/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513206404
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2513206404.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX. XXXXXXX
XXXX, bytom D. E. X, B., zastúpeného advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, Jarmočná 2264/3, Šaľa,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 10. augusta 2022, č. k.
37C/13/2018-295, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti prvého výroku o uložení povinnosti

žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 30.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v napadnutej
časti druhého výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku p o t v r d z u j e; v časti prvého výroku text
v zátvorke (20.000 eur z titulu nezákonnej väzby a 10.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy za nezákonné
stíhanie) r u š í a v časti tretieho výroku o trovách konania m e n í tak, že

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy a na náhradu
trov odvolacieho konania o náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu z prisúdenej sumy.

Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o náhradu škody 1.803,81 eur a na náhradu
trov odvolacieho konania o náhradu škody 1.803,81 eur v plnom rozsahu.

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania o náhradu nemajetkovej
ujmy v plnom rozsahu z prisúdenej sumy.

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania o náhradu nemajetkovej ujmy

v plnom rozsahu z prisúdenej sumy.

IV. Žalovanej sa voči žalobcovi nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania o náhradu škody 1.803,81
eur.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil povinnosť žalovanej zaplatiť
žalobkyni sumu 30.000 eur (20.000 eur z titulu nezákonnej väzby a 10.000 eur z titulu nemajetkovej
ujmy za nezákonné stíhanie) do troch dní od právoplatnosti rozsudku; druhým výrokom zamietol

žalobu vo zvyšku a tretím výrokom žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
z prisúdenej sumy. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení dodatkových protokolov (Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.), ďalej
tiež ako „Dohovor“, čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavnýchzákonov), ďalej tiež ako „Ústava“, čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (Ústavný zákon č.
23/1991 Zb.), ďalej tiež ako „Listina“, § 1 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, § 18, § 20, § 22 ZoZŠ (zákon č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom v znení neskorších predpisov); § 17, § 27 ZoZŠVM (zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov);§5ods.1,2,§6ZoOP(zákonč.215/2006Z.z.oodškodňovaníosôbpoškodenýchnásilnými
trestnými činmi v znení neskorších predpisov); § 12 ods. 1, 2, § 13 ZoOTČ (zákon č. 274/2017 Z. z.
o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov); §

11, § 13 ods. 1, 2, 3 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov).

2. Vecne zdôvodnil uplatňovaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 000 eur
a nárokom na náhradu škody vo výške 1.803,81 eur, z dôvodu rozhodnutia o väzbe a nezákonného
rozhodnutia uznesenia o vznesení obvinenia, pričom súd prvej inštancie prvým rozsudkom žalobu
v celom rozsahu zamietol, ktorý rozsudok odvolací súd (iným odvolacím senátom) potvrdil a dovolací

súd na základe dovolania žalobcu v časti náhrady majetkovej škody dovolanie odmietol a v časti náhrady
nemajetkovej ujmy 2.000.000 eur (ako aj náhrady trov konania) rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Predmetom sporu tak zostala náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 2.000 000 eur. Následne odvolací súd zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo konštatované, že nebolo sporné,
že uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava ČVS: OÚV-415/TT-99 zo dňa 9.9.1999 bolo
voči žalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171
ods. 1 písm. e/ Trestného zákona a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tpr 121/99 zo dňa

14.9.1999 bol žalobca vzatý do väzby, z ktorej bol uznesením Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn.
Pv 897/99-85 zo dňa 9.12.1999 prepustený na slobodu (celkový čas strávený vo väzbe bol 88 dní).
Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 bol žalobca oslobodený
spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia
spáchal obžalovaný (odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku okresná prokuratúra vzala späť a tento

rozsudok nadobudol právoplatnosť 26.5.2010). Žalobca bol obvinený zo skutku údajnej spolupráce s
páchateľom trestnej činnosti ako klientom žalobcu, ktorého v tom čase žalobca ako advokát zastupoval
a ktorý sa nachádzal vo výkone väzby (osoba všeobecne známa ako F. C. B. G. H., ktorému mal žalobca
ako jeho obhajca pomáhať v podobe vynášania „I.“, ako inštrukcií pre páchanie ďalšej trestnej činnosti
určené ľudom mimo výkonu väzby).

4. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca bol vzatý do väzby, ktorá začala plynúť 13.9.1999
a uplynula 9.12.1999 (88 dní), počas ktorej mal žalobca obmedzené kontakty s príbuznými a priateľmi.
Túto stratu vyhodnotil súd za nezvratnú a ničím nenahraditeľnú, osobitne v situácii, keď žalobca si väzbu
nezavinil vlastným správaním a spod obžaloby bol oslobodený. Za takúto väzbu bolo preto dôvodné

priznať náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., predovšetkým podľa § 5, v spojení
s čl. 5 Dohovoru o ľudských právach. Na súdený prípad tak nebolo možné aplikovať ustanovenia zákona
č. 514/2003 Z. z., ako ani ustanovenia zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnýmitrestnýmičinmi,zdôvodu,žezákonč.58/1969Zb.neohraničovalvýškuodškodneniazaväzbu
žiadnymi limitmi, ponechávajúc ju na úvahu súdu (v čase rozhodnutia o väzbe a uznesenia o vznesení

obvinenia neboli účinné právne predpisy ZoZŠVM a ZoOP). Súd prvej inštancie prihliadal osobitne na
žalobcovstatusadvokáta,ktoréhosavzatiedoväzbydotkloajsohľadomnajehoprofesiuazaprimeranú
súd považoval náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 20.000 eur (v prevyšujúcej časti náhradu
nemajetkovej väzby za väzbu 25 000 eur ako nedôvodnú zamietol) .

5. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dôsledky pre jeho osobný život, keďže samotný fakt trestného
stíhania je záťažou pre každého obvineného a zasahuje do súkromného života jednotlivca, jeho cti
a dobrej povesti. Trestné stíhanie je preto spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu, porušiť
právo na ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti trestne

stíhaného. Preto ak je realizované v rozpore so zákonom, je spôsobilé vyvolať vznik nemateriálnej
ujmy vo sfére osobnostných práv. Súd s poukazom na ústavnú judikatúru uzavrel, že všeobecné súdy
disponujúprirozhodovaníovýškenáhradynemajetkovejujmyvpeniazochzavedenietrestnéhostíhania
(obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.)širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania
iných prípadov upravených v iných právnych normách. Ústava rodinný život priraďuje k súkromnému
životu, teda rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Do súkromného života

sa nesmie neoprávnene zasahovať a preto je nevyhnutné zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť
súkromnej sféry, v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Voči žalobcovi bolo vznesené
uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia (§ 171 ods.
1 písm. e) Trestného zákona) 9.9.1999, pričom oslobodený spod obžaloby bol žalobca na základe
právoplatného rozsudku až dňa 26.5.2010 (pretože nebolo dokázané, že by spáchal skutok, pre ktorý

bol trestne stíhaný), teda po vyše 10 rokoch.

6. Žalobcovi preto vzniklo podľa záveru súdu prvej inštancie právo na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej začatím a vedeným trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, podľa
zákona č. 58/1969 Zb., keď zmyslom takejto úpravy je, aby každá ujma spôsobená nesprávnym alebo
nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Uvedený zákon náhradu nemajetkovej ujmy

neupravoval. Právne vzťahy z toho vyplývajúce sa riadia ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 20
ZoZŠ). Pod pojmom náhrady škody je treba pritom rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy,
ako to vyplýva v čl. 46 Ústavy SR, ako i v čl. 36 Listiny základných práv a slobôd. Je potom možné
podľa názoru súdu ohľadom nemajetkovej ujmy aplikovať i ustanovenie § 11 v spojení s § 13 O. z.
Fyzická osoba má právo na ochranu osobnosti, najmä života, zdravia, občianskej cti, dôstojnosti, ako

aj svojho súkromia. V prípade porušenia tohto práva jej prislúcha aj primerané zadosťučinenie, a pokiaľ
nie je postačujúce z dôvodu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti, má tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z toho dôvodu súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi patrí z titulu nezákonného trestného stíhania náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch (odsek 27/2) vo výške 10 000 eur. Podporne súd poukázal (odsek

25) na judikatúru Rč 21/1995 (o splnení predpokladu existencie okolností, preukazujúcich, že nestačí
zadosťučinenie, a to najmä z hľadiska intenzity, trvania, a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých
žalobcovi, vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti) a R 29/2001 (o potrebe prihliadnuť na
závažnosť vzniknutej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu a okolnosti za ktorých k porušeniu práva
došlo).

7. Vzhľadom na požiadavku určenia spravodlivej výšky náhrady nemajetkovej ujmy (odsek 27/2), súd
prvej inštancie považoval za neprimeranú žalobcom požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
(ohľadom ktorej ako nedôvodnej v časti prevyšujúcej priznanú sumu, žalobu zamietol). Nemal za
preukázané, že by sa obzvlášť závažným spôsobom narušili rodinné, priateľské či pracovné vzťahy

vpriamejpríčinnejsúvislostisväzboužalobcuajehotrestnýmstíhaním,ajkeďsamohlidočasnenarušiť,
boli takmer všetky napravené (žalobca udržiava rodinné a priateľské vzťahy v podobnom rozsahu
a s osobami ako pred začatím trestného stíhania). S manželkou ukončili spolunažívanie, nebolo ale
podľa názoru súdu prvej inštancie preukázané, že k tomu došlo v dôsledku vzatia žalobcu do väzby
resp. jeho trestného stíhania. Žalobca nemal zastavený či prerušený výkon povolania advokáta, obnovil

zastupovanie klientov, podnikal aj po prepustení z väzby, v priebehu trestného stíhania. Súčasne súd
prvej inštancie potvrdil, že v súvislosti s trestným stíhaním ho opustilo viacero klientov.

8. Žalobca odôvodňoval svoj nárok aj dĺžkou samotného trestného konania (viac ako 10 rokov), počas
ktorej bol v napätí, neistote a strese. Uvedené kritérium podľa záverov súdu prvej inštancie súviselo

s prieťahmi v trestnom konaní, ktoré by mohol zohľadňovať ústavný súd. Samotné ukončenie spolupráce
klientov so žalobcom ako advokátom, označil súd prvej inštancie za nárok uplatniteľný v podobe
materiálnej škody – ušlého zisku. Negatívny dopad trestného či väzobného stíhania na iné osoby ako
je žalobca (rodina), by nebol relevantný pre posúdenie predmetného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Pre porovnanie súd prvej inštancie uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch straty

na živote dieťaťa či rodiča v dôsledku protiprávneho úkonu, je priznávaná náhrada nemajetkovej ujmy
v intervale od 10.000 eur do 15.000 eur. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Zb. v znení neskorších predpisov). V zmysle
zásady úspechu súd prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konaní v plnom rozsahu,
keďže zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu

(v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou
uplatneného nároku).9. Proti tomuto rozsudku voči druhému výroku o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti podal včas
odvolanie žalobca, posudzujúc odvolanie podľa obsahu (formálne aj voči prvému výroku vo vyhovujúcej
časti), navrhujúc jeho zmenu uložením povinnosti žalovanej zaplatiť mu v plnej výške ním navrhovanú

náhradu nemajetkovej ujmy (1.955.000 eur za nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia
a 45.000 eur za rozhodnutie o väzbe). Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.
Odvolacie dôvody smeroval k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 30.000 eur, považujúc ju za
neadekvátne nízku vzhľadom na výsledky dokazovania, keďže nezohľadňuje okolnosti prípadu, povahu
trestného stíhania súvisiaceho s výkonom advokátskej praxe žalobcu, dĺžku trestného stíhania, dopady

trestného stíhania a väzby na zníženie dôstojnosti žalobcu v spoločnosti, v rodine, v súkromnom živote,
vo vzťahoch, v pracovnej sfére a v širšej verejnosti.

10.Nesprávneprávneposúdenievecipodľanázoružalobcuvodvolaníspočívalovopomenutídôležitosti
kritéria dĺžky trestného stíhania súdom prvej inštancie, pre nerešpektovanie názoru najvyšších súdnych
autorít, podľa ktorých je dĺžka trestného stíhania jedným z rozhodujúcich kritérií, ktoré je potrebné

zohľadniť pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ku ktorej došlo nezákonným rozhodnutím (porov.
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len „ÚS SR“, sp. zn. II. ÚS 568/2017, podľa záverov
ktorého už samotná skutočnosť, že nedôvodné trestné stíhanie trvalo 7 rokov bez ďalšieho znamená,
že priznaná náhrada vo výške 5.000 eur sa javí ako celkom neprimeraná a nedostatočná; rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010, vyslovujúcich názor, že doba, počas

ktorej beží trestné stíhanie, je tým nelegitímnym faktorom, ktorý je treba skúmať). Žalobca poukázal aj na
nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, ktorý v rovine ústavnosti posudzoval kritéria výšky nemajetkovej
ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia vydaného za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého
kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy
nemožno aplikovať na prípady, keď nezákonné uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo

dňom nadobudnutia ich účinnosti. V týchto prípadoch je potrebné zohľadniť aj dĺžku trestného stíhania.

11. Žalobca namietal aj opomenutie skutočnosti, pri hodnotení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, že
žalobcaboltrestnestíhanýpriamovsúvislostisvýkonomadvokátskehopovolania,keďžeprinávštevách
svojho klienta vykonával bežné porady a konzultácie, na účely a v rámci jeho obhajoby (pričom marenia

výkonu úradného rozhodnutia sa mal dopúšťať pri návštevách klienta J. I., vynášaním tzv. I. s pokynmi
pre rôzne osoby), odkazujúc na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 33/2021 (publikovaný v Zbierke nálezov
a uznesení ÚS SR za rok 2021 č. 27/2021), obsahujúci názor Európskeho súdu pre ľudské práva,
týkajúci sa statusu advokáta, ktorý zabezpečuje základné právo na právnu pomoc vrátane obhajoby
v trestnom konaní v prospech svojich klientov, pričom úlohou advokátov je zaisťovať dôveru medzi

spoločnosťou a súdmi, čím je táto úloha nenahraditeľná v demokracii a v právnom štáte a preto je
pri trestnom stíhaní advokátov nutné postupovať s najvyššou mierou opatrnosti. Zásah do slobodného
výkonu povolania advokáta, jeho profesijnej cti predstavuje určité nehmotné statky osobnostných práv
žalobcuakoadvokáta,doktorýchbolozasiahnutétrestnýmstíhanímpreskutoksúvisiacisvýkonomjeho
povolaniaauvedenéspadápodkritériumpovahytrestnejveci(obvineniesatýkalovýkonuadvokátskeho

povolania žalobcu) na ktoré je potrebné pri výške nemajetkovej ujmy prihliadať (bod 32 nálezu ÚS SR
sp. zn. III. ÚS 754/2016).

12. Súd prvej inštancie, podľa názoru žalobcu v odvolaní, neprihliadol pri určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy ani na okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme za trestné stíhanie došlo a za akých

podmienok, s akými nedostatkami prebiehalo (podaním zo dňa 30.5.2022 žalobca poukázal na okolnosti
trestného stíhania žalobcu). Sumu 10.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné
stíhanie žalobcu, trvajúce vyše 10 rokov nepovažoval žalobca za primeranú, podporne poukazujúc na
nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 568/2017 (odsek 10 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu). Súd prvej inštancie
nevychádzal pri určení výšky z relevantných kritérií (podľa nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016

výška náhrady nemajetkovej ujmy musí zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti
a slušnosti, teda byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti, obdobne rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo
145/2011 a rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2813/2011). Naopak súd uviedol na porovnanie vlastnú
rozhodovaciu činnosť z inej oblasti práva. Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo

vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať
mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych predpisoch,
keďže je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností veci. Citovaný názor Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 754/2016 prebral do svojej rozhodovacej činnosti aj dovolací súd sp. zn. 5Cdo 140/2019 (predtým sp. zn. 7Cdo 145/2011), s dodatkom, že všeobecným súdom musí byť poskytnutý široký autonómny
priestor na realizáciu voľnej úvahy.

13. V súvislosti s ďalším odvolacím dôvodom o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie,
žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť záveru, o nepreukázaní, že by sa obzvlášť vážnym spôsobom
narušili rodinné, priateľské, či pracovné vzťahy v priamej príčinnej súvislosti s väzbou žalobcu a jeho
trestným stíhaním, resp. aj keď sa mohli dočasne narušiť boli následne takmer všetky napravené.
V pracovnej oblasti väzobné trestné stíhanie spôsobilo, že advokát A. K., s ktorým žalobca spoločne

vykonával advokátsku prax, po vzatí žalobcu do väzby nechcel mať z obavy o svoju ďalšiu advokátsku
prax nič spoločné so žalobcom, ako to potvrdili svedkovia I. L. C., B., E., pričom spolupráca v advokátskej
praxi nebola obnovená po prepustení žalobcu z väzby. Súd opomenul i preukázané zásahy do rodinných
vzťahovžalobcu,keďsvedokA.M.vypovedal,žerodinažalobcovineverila,ženiejeprepojenýsgangom
mafiánov a svedok L. potvrdil, že so žalobcom sa prestali kamarátiť bývalí známi, manželka žalobcu
čelila otázkam okolia na adresu žalobcu a jeho prípadu trestného stíhania, začala mať pochybnosti

o žalobcovi. Svedkovia L. a E. tiež potvrdili, že nedôvera ľudí a potenciálnych klientov voči žalobcovi
trvala dlhšiu dobu, počítanú na dlhé roky, po ktorých sa žalobca pozviechal, a ako tak obnovil výkon
advokátskej praxe. Väzobné trestné stíhanie viedlo u žalobcu ako advokáta objektívne k strate klientov
ako to potvrdil svedok A. M., ktorý počas trvania väzby vybavoval klientov žalobcu, ktorého opustilo 90%,
ktorých pred vzatím do väzby žalobca zastupoval v civilných veciach. Stratu klientov z dôvodu negatívne

vytvorenej povesti basistu potvrdil aj svedok E., keďže ľudia právne služby žalobcu odmietali z dôvodu
jeho pobytu vo väzbe. Strata klientely v dôsledku väzobného trestného stíhania nebola len dočasná, či
menej závažná, ale naopak masívna a dlhotrvajúca (z dokazovania nevyplynulo, že by žalobca obnovil
zastupovanie klientov, ktorí ho opustili). Žalobca bol počas väzby odlúčený od manželky, pričom aj
z výsluchu svedkov vyplynulo, že väzobné stíhanie žalobcu spôsobilo narušenie manželských vzťahov

a viedlo k ich odcudzeniu, rozchodu a oddeleniu domácnosti, hoci predtým neboli medzi nimi nezhody
(svedkovia A. M. N. E.). Po prepustení z väzby sa pobyt žalobcu vo väzbe stal predmetom výčitiek zo
strany manželky žalobcu v rámci hádok ako vypovedal svedok I. L. C., čo viedlo k ich rozchodu, ako
to pripustili svedkovia B. a A. M.. Ani vzťah s manželkou už žalobca po jeho odcudzení a ukončení
neobnovil.

14. Existenciu inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci žalobca v odvolaní
odôvodňoval postupom súdu prvej inštancie v rozpore s § 191 ods. 1 CSP, porušením hodnotenia
dôkazov jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti. Konkrétne súd podľa názoru žalobcu neprihliadol
na predložené novinové články v tej súvislosti, že trestné stíhanie a vznesenie obvinenia prinieslo

žalobcovi neželanú medializáciu. Nezohľadnil tak, že medializované informácie vyplývali z obsahu
uznesenia o vznesení obvinenia a s trestnou činnosťou spojili žalobcu orgány činné v trestnom konaní.
Bola preto preukázaná príčinná súvislosť medzi vznesením obvinenia a medializáciou žalobcu. Súd
neprihliadol ani na ďalšie dopady trestného stíhania na život žalobcu a jeho rodiny (na syna žalobcu
ľudia zazerali, dcére žalobcu sa posmievali, celá rodina žila v napätí ako sa bude vyvíjať trestné stíhanie

žalobcu, ako sa skončí, pričom o žalobcovej nevine pochybovali aj známi, ako to potvrdil svedok I. L.
C.). Svedok A. M. vypovedal, že rodina žalobcovi neverila, že nie je prepojený s gangom mafiánov
a v odbornej verejnosti (zo strany sudcov, prokurátorov a pod.) sa stretával s otázkami, či je žalobca
spojený s mafiánmi, teda trestné stíhanie vytvorilo pochybnosti o žalobcovi. Dĺžka trestného stíhania
žalobcu, ktoré trvalo vyše 10 rokov, spôsobila dlhotrvajúcu neistotu a stres v živote žalobcovej rodiny,

existenčné ohrozenie, najmä v oblasti výkonu advokácie (zdroj obživy, bezúhonnosť, dobrá povesť).

15. Obdobne väzba mala podľa odvolacej argumentácie žalobcu negatívny vplyv a dopady na psychiku
žalobcu, ktorý uvažoval o samovražde, ako vypovedal svedok A. M. (už počas prvej noci bolo žalobcovi
potrebné poskytnúť lekársku pomoc, zhoršil sa náhle jeho zdravotný stav). Väzobné trestné stíhanie

znamenalo stratu živiteľa rodiny, ktorá sa dostala do finančných problémov, rodina potrebovala finančnú
pomoc (ako vypovedali svedkovia I. B. C., A. O., E. a L.). Išlo o usporiadanú rodinu manželov s dvoma
deťmi, známu v Prievidzi ako lekársku rodinu, na poradách v nemocnici sa tiež riešila otázka väzby
(výpoveď svedka I. L. C.). Došlo aj k určitému vyhrážaniu voči žalobcovi (výpoveď svedka B., ktorý
sprevádzal manželku žalobcu do kameňolomu, v ktorom našli odkaz v podobe bezhlavej bábiky s listom,

za akých podmienok by sa žalobca mohol dostať na slobodu), čo viedlo k hystérii u manželky žalobcu.
Nebolo prihliadané podľa názoru žalobcu ani na dopad reakcií, ktoré sa objavili v justičnom prostredí,
ktoré reagovalo tiež negatívne (výpoveď svedka I. L. C., E.).16. Žalobca v odvolaní namietal aj na neprihliadanie na časti z trestného spisu Okresného súdu
Piešťany sp. zn. 1T/74/2009, keďže uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.9.2005 sp.
zn. 3Tos/128/2005 bola vrátená vec proti žalobcovi prokurátorovi na došetrenie pre nedostatky vo

vyšetrovaní (s poukazom na potrebu zadovážiť ďalšie dôkazy, ktoré by zdôveryhodnili výpoveď svedka
P. C., ktorý ako jediný z vypočutých svedkov nepriamo obvinených usvedčoval z protiprávneho konania,
ako aj preskúmať duševný stav uvedeného svedka, či ide o osobu vierohodnú, bez sklonov vymýšľať
si skutočnosti). Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tz/45/2005 z 1.2.2006 bola zamietnutá
sťažnosť pre porušenie zákona (nebolo možné v žalobe len všeobecne tvrdiť, že prenesením tzv. I.

bol páchateľom úmyselne marený účel väzby, bez konkretizácie ktorým svedkom či iným osobám boli
dávané pokyny, výpovede svedka P. C. boli pre rozhodnutie vo veci obzvlášť dôležité, pričom jeho
osobné pomery vyvolávali vážne pochybnosti o schopnosti správne vnímať či vypovedať). Podľa názoru
žalobcu uvedené svedčí o nedôslednom prístupe orgánov činných v trestnom konaní vyšetrujúcich
vec žalobcu. Znalecký posudok č. 7/2009 zo dňa 9.2.2009 (o psychologickom vyšetrení svedka P. C.
na zistenie vierohodnosti jeho výpovede) bol vyhotovený s časovým odstupom minimálne 4 roky, čo

dokazuje nedôvodné prieťahy v trestnom stíhaní. Orgány činné v trestnom konaní podávali neúspešné
opravné prostriedky. Podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní na Okresnom súd Piešťany dňa 3.5.2010
bola vypočutá súdna znalkyňa v súvislosti s nedôveryhodnosťou svedka obžaloby P. C. a prečítané
boli zápisnice o výsluchu svedkov z prípravného konania, menný zoznam svedkov presahuje tri strany
a žiaden z nich nebol relevantný pre podporu obvinenia, resp. obžaloby žalobcu. Uvedené preukazuje

nedôvodnosť stíhania žalobcu od počiatku a poukazuje na neprimeranú dĺžku trestného stíhania,
nedbalosť štátu pri zadovažovaní dôkazov a objasňovaní podstatných okolností skutku.

17. Porušenie práva na spravodlivý proces žalobca v odvolaní odôvodňoval nevysporiadaním sa súdom
ohľadne výšky nemajetkovej ujmy a kritérií na jej určenie, s právnou argumentáciou žalobcu (odkazujúci

na viaceré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 568/2017, III. ÚS 33/2021,
III. ÚS 754/2016, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010, 7Cdo
145/2011, rozhodnutie Ústavného súdu SR odkazujúce na judikatúru ESĽP). Súd prvej inštancie sa
nevyjadril prečo žalobcom označené rozhodnutia netvoria ustálenú súdnu prax (porov. rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. I. ÚS 41/2020, publikovaný pod č. 18/2020 v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR za

rok 2020). Súd nevysvetlil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, podľa
ktorej pri výške náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie je treba vychádzať z osobitných
okolností veci v súlade s požiadavkou spravodlivosti (nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozhodnutie
NS SR sp. zn. 5Cdo 140/2019, 7Cdo 145/2011), čím porušil článok 2 ods. 3 základných princípov
CSP. Neposkytol odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a nedal špecifickú odpoveď na rozhodujúce argumenty o kritériách výšky nemajetkovej
ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa výšky
nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie si v jednotlivých častiach protirečí (konštatujúc, že
všeobecné súdy podľa judikatúry disponujú širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať
mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách,

na druhej strane paušalizuje výšku nemajetkovej ujmy porovnávaním s inými prípadmi, odlišných od
prípadu žalobcu). Nekonzistentnosť odôvodnenia sa týka aj vyhodnotenia dopadu trestného stíhania na
žalobcu ako advokáta v súvislosti so stratou jeho klientov, keď súd uvádza, že žalobca po prepustení
z väzby obnovil zastupovanie klientov a následne potvrdil, že v súvislosti s trestným stíhaním ho opustilo
viacero klientov. Za irelevantné súd považoval tvrdenú skutočnosť o ukončení spolupráce klientov so

žalobcom ako advokátom, ktoré nároky si mohol uplatňovať v podobe materiálnej škody – ušlý zisk.
Odmietol zohľadniť zásah väzobného stíhania žalobcu do života jeho rodiny, čo tvorí právo na súkromie.
Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že výška nemajetkovej ujmy by mala plniť aj preventívnosankčnú
funkciu z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie (rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 106/2012, 7Cdo
180/2012, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 689/2014), čo je v súlade so zásadou spoločenskej spravodlivosti

a zásahom štátu do advokátskeho povolania.

18. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom druhom výroku potvrdiť a v prvom a treťom výroku rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie a nového rozhodnutie. Nevzhliadla naplnenie odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho

posúdeniaveci.Žalobcaopomenul,ževprípadenálezuÚSSRsp.zn.II.ÚS568/2017išloosťažovateľa,
ktorý bol stíhaný viac než 7 rokov za úmyselné trestné činy, vo väzbe bol 628 dní a oslobodený z dôvodu,
ženešlootrestnýčin.Žalobcabolvšaktrestnestíhanýpreprečinmareniavýkonuúradnéhorozhodnutia,
bol spod obžaloby oslobodený v prospech zásady in dubio pro reo, teda išlo o diametrálne odlišnéskutkové okolnosti v prejednávaných veciach. Žalovaná nespochybnila závery, že je nepochybné, že
trestné stíhanie predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život, avšak nemožno hľadieť na dĺžku trestného stíhania ako na

takmer jediné a zásadné kritérium odôvodňujúce ním požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy.
Z nálezu ÚS SR III. ÚS 754/2016 vyplýva, že je potrebné zohľadniť jednak povahu trestnej veci, dĺžku
trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby,
ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Berúc v úvahu povahu trestnej veci, dĺžku
trestnéhostíhaniaajehodopady,sasúdompriznanávýškanáhradynemajetkovejujmytitulomtrestného

stíhania javila byť neprimerane vysokou. Ústavnoprávne požiadavky pri väzobnom stíhaní obvineného
obsiahnuté v náleze ÚS SR sp. zn. III. ÚS 33/2021 nepredstavujú kritériá, ktorými by sa súd pri
posudzovaníotázkyvznikuavýškynáhradynemajetkovejujmyvsúvislostistrestnýmstíhanímaväzbou
žalobcu mal riadiť. Nebolo zrejmé akým spôsobom mali preukazovať listinné dôkazy predložené
žalobcom (rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, znalecký posudok, zápisnica o hlavnom
pojednávaní) vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu v priamej príčinnej súvislosti s trestným

stíhaním, resp. s väzbou. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy z titulu trestného stíhania
žalovaná odkázala na argumentáciu obsiahnutú v jej odvolaní. Z argumentácie žalobcu nemožno bez
pochybností jednoznačne vyvodiť záver o príčinnej súvislosti, s ktorým titulom namieta nedostatočné
skutkové zistenia súdu (v súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Žalovaná sa
nestotožnila s tvrdením žalobcu, že nazeranie tretích osôb na žalobcu ako na basistu je smerodajným

ukazovateľom vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy. Je zarážajúce, že okolie žalobcu,
ktorý pôsobil aj ako obhajca v trestných veciach, nie je princíp prezumpcie neviny vlastným.

19. Podľa názoru žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu, zo svedeckých výpovedí bolo zrejmé, že trestné
stíhanie primárne väzobné stíhanie žalobcu, malo vplyv na jeho rodinu a nie na neho samotného.

V súvislosti s medializáciou žalobcu žalovaná podotkla, že nemôže zodpovedať za konanie tretích osôb
t.j. médií, čím je daný nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie v uvedenom smere (rozhodnutie NS SR
sp. zn. 5Cdo 176/2015). Manželka žalobcu v čase jeho väzobného stíhania bola zamestnaná v štátnej
správe, preto sa žalovaná nestotožnila s tvrdením protistrany, že rodina prišla o svojho živiteľa, pričom
mohlo ísť nanajvýš o ujmu rodinných príslušníkov, na čo však nemožno brať zreteľ s poukazom na §

2 ZoZŠ. Vo vzťahu k vyhrážaniu sa žalobcovi žalovaná argumentovala, že ponuku neznámej osoby by
bolo možné vyhodnotiť skôr ako pokus o trestný čin nepriamej korupcie, nie vyhrážanie sa žalobcovi
či členom rodiny. Žalobcom označené listiny, ktoré sú súčasťou trestného spisu, nie sú relevantné
k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, keďže tvorili podklad pre rozhodnutie súdu o vine a treste,
pričom v danom spore bolo povinnosťou žalobcu preukázať vznik nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej

súvislosti s rozhodnutím o väzbe, respektíve s uznesením o vznesení obvinenia. Žiadnu námietku
žalobcu nemožno považovať za relevantné odôvodnenie naplnenia odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. d) CSP. Žalovaná aj vo svojom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
v napadnutom rozsudku s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, týkajúcou sa primeranosti
náhrady nemajetkovej ujmy za zásahy orgánov verejnej moci pri rozhodovaní o primeranosti výšky

náhrady nemajetkovej ujmy (napr. sp. zn. 4Cdo 171/2005, 6Cdo 37/2012, 6MCdo 15/2012, 3Cdo
7/2017, 3Cdo 19/2018, 3Cdo 25/2019), a to bez akéhokoľvek odôvodnenia potreby odklonu, pričom
existenciu ustálenej rozhodovacej praxe v tejto otázke deklaroval dovolací súd v uznesení sp. zn.
5Cdo 127/2019. Nemožno sa preto stotožniť s argumentáciou žalobcu, že práve ním prezentované
rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR predstavujú ustálenú judikatúru v otázke

stanovenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

20. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii v plnom rozsahu. Poukázal
na ustálenú judikatúru dovolacieho súdu k základu nároku náhrady škody spôsobenej nezákonným
trestnýmstíhaním,keďžeten,protikomubolotrestnéstíhaniezastavenéalebotenktobolspodobžaloby

oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia
(R 35/1991, R 70/1994 a rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 194/2010). Právoplatnosťou rozhodnutia
a oslobodení spod obžaloby sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia (R 57/2010). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (R 37/2013, uznesenie NS

SR sp. zn. 1Cdo 68/2010 a nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 320/2016), pretože nie je rozhodné ako orgány
činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo (uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, publikované pod R 37/2014 a uznesenie NS SR
sp. zn. 4Cdo 183/2009).21. Bol irelevantný poukaz žalovaného, že žalobca bol stíhaný za prečin a oslobodený spod obžaloby
v zmysle zásady in dubio pro reo, pretože pre základ nároku na náhradu škody nezákonným trestným

stíhaním je dôležitý výsledok trestného stíhania (oslobodenie žalobcu spod obžaloby). Nebolo možné
stotožniť sa ani s tým, že žalovaná nachádza rozdiely v porovnaní prípadu žalobcu a veci nálezu
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 568/2017 (ktorý sa týkal dĺžky trestného stíhania, pričom žalovaná porovnávala
irelevantné kritériá prípadu žalobcu a vo veci nálezu). Odkazom na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS
754/2016 žalovaná potvrdila dôležitosť kritéria dĺžky trestného stíhania (porov. uznesenie NS SR sp.

zn. 5MCdo 7/2010, 5MCdo 18/2010). Žalobca namietal názor o nepoužiteľnosťou záverov nálezu NS
SR sp. zn. III. ÚS 33/2021 na danú vec. Okolnosti trestného stíhania, vyplývajúce z trestného spisu
a preukazujúce nedostatky trestného stíhania, sú relevantným kritériom k otázke výšky nemajetkovej
ujmy, ako okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo.

22. Žalobca v replike ďalej reagoval, že súd prvej inštancie zásah do osobnostnej sféry žalobcu,

v dôsledku jeho trestného stíhania, zistil, a pokiaľ malo trestné stíhanie vplyv na rodinu žalobcu, išlo
o zásah do práva žalobcu na súkromie, do ktorého rodina nepochybne patrí. Pokiaľ žalovaná v súvislosti
s medializáciou prípadu poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 176/2015, dovolanie bolo
zamietnuté z dôvodu, že nie je prípustné a žalovanou citovaný názor bol názorom odvolacieho súdu,
nie dovolacieho súdu (ktorý sa k meritu veci nevyjadril). Žalovaná poukazovala v otázke primeranosti

náhrady nemajetkovej ujmy na ňou vybranú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, opomína
však rozhodovaciu prax ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 (v ktorom bolo aj s odkazom na názor
dovolacieho súdu judikované, že výška náhrady nemajetkovej ujmy musí najmä zodpovedať všeobecne
zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti; určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom
okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti, porov. NS SR sp. zn. 7Cdo

145/2011). Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy (obzvlášť
v prípadoch ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou
uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodnenia iných prípadov
upravených v iných právnych normách (porov. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozhodnutie NS
SR sp. zn. 5Cdo 140/2019, 7Cdo 145/2011).

23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná v časti prvého vyhovujúceho
výroku,akoajvčastionáhradetrovkonania,navrhujúcjehozrušenieavrátenievecisúduprvejinštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila nesprávnym procesným postupom súdu
prvej inštancie, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, existenciou inej vady, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnym posúdením veci. Žalovaná namietala absenciu právnej úpravy vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy titulom trestného stíhania (uznesenia o vznesení obvinenia) v režime zákona č.
58/1969 Zb., v dôsledku čoho súd nesprávne posúdil vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy voči žalovanej. Tá nie je podľa ustanovení § 11 a nasl. O. z. pôvodcom zásahu (uvedené nemá

oporu v zákone č. 58/1969 Zb. a nevyplýva ani z judikatúry NS SR). Žalovaná poukázala na uznesenie
NS SR sp. zn. 3Cdo 176/2012 v zmysle záverov ktorého právna úprava o ochrane osobnosti vychádza
z predpokladu neoprávnenosti zásahu do osobnosti poškodeného (t.j. v rozpore s objektívnym právom),
kým neoprávnenosť je spravidla vylúčená v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti, ku ktorému
došlo v rámci úradného konania, pokiaľ zásah nevybočil z medzí daných právnymi predpismi. Podľa

uznesenia NS SR sp. zn. 5Cdo 274/2007 (R 36/2009) pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami
začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie
takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani
v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne.

24. Ďalšia časť odvolacej argumentácie žalovanej sa týkala výšky priznaného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, považujúc priznanú sumu za neprimeranú
a nepreukázanú (s odkazom na odsek 23 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Za protirečivé
označila odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, keď v odseku 23 súd konštatoval nepreukázanie
narušenia rodinných, priateľských, či pracovných vzťahov vážnym spôsobom v súvislosti s väzbou

žalobcu, resp. jeho trestným stíhaním (žalobca udržiava rodinné a priateľské vzťahy ako v dobe pred
začatím trestného stíhania, advokátskou komorou mu nebol prerušený, či zastavený výkon činnosti,
nebolo preukázané, že ukončenie spolunažívania s manželkou bolo dôsledkom uvedeného) a na druhej
strane súd odôvodnil svoje rozhodnutie výlučne skutočnosťou oslobodenia žalobca spod obžalobya tým, že trestné stíhanie si nezavinil sám svojim správaním. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
je podľa názoru žalovanej tiež arbitrárne a nedostatočné. Hoci súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobcovi sa dostatočným spôsobom nepodarilo preukázať vznik nemajetkovej ujmy, a za irelevantné

pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia označil dĺžku trestného stíhania, i ukončenie
spolupráce klientov so žalobcom ako advokátom (nárok si mal uplatniť v podobe materiálnej škody –
ušlého zisku), a nebolo možné prihliadať ani na nemajetkovú ujmu iných osôb, náhradu nemajetkovej
ujmy žalobcovi priznal.

25. Podľa názoru žalovanej v odvolaní vznik nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti
suznesenímovzneseníobvinenia(trestnýmstíhaním)žalobcavrámcidokazovanianepreukázalapreto
nebolo možné dospieť k záveru o dôvodnosti jeho nároku ako ani o opodstatnenosti súdom priznanej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

26. Nepreukázaný dopad trestného stíhania v žalobcovej osobnej sfére je podľa názoru žalovanej

v odvolaní zrejmý aj zo svedeckých výpovedí, a to syna žalobcu I. B. C., dcéry žalobcu A. O.,
brata žalobcu I. L. C.. Rodinný priateľ svedok L. v súvislosti s trestným stíhaním tiež neuviedol
žiadne skutočnosti majúce relevanciu na jeho dopad a svedok E. svojou výpoveďou nepreukázal
existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdenými nezhodami manželov a vedeným trestným stíhaním. Tiež
konštatoval, že žalobca podniká a darí sa mu, čo nepreukazuje vznik ujmy. Svedok B. vypovedal, že

mimoriadne negatívnu reakciu zo strany okolia si nepamätá. Svedok A. M., rodinný priateľ a obhajca
žalobcu v trestnom konaní, poukazoval na stav žalobcu vo väzbe, žiadosť manželky žalobcu o finančnú
pomoc počas väzobného stíhania a uviedol reakcie okolia s ktorým sa stretával, potom čo bol žalobca
vzatý do väzby. Nedošlo tak k preukázaniu vplyvu trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu,
pričom zo svedeckých výpovedí bolo zrejmé, že trestné stíhanie žalobcu malo vplyv na jeho rodinu

a nie na samotného žalovaného. Všetky zásahy spôsobené výkonom väzby boli súdom prvej inštancie
odškodnené osobitne, preto nemohli byť zohľadnené v priznanom nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie. Žalovaná zdôraznila, že odvolacie dôvody uplatňuje nielen čo do otázky
existencie nemajetkovej ujmy a jej náhrady v priznanej výške, ale aj čo do posúdenia existencie priamej
a bezprostrednej súvislosti medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a trestným stíhaním.

27. Žalovaná označila v odvolaní za neprijateľné, aby bola žalobcovi priznaná titulom trestného stíhania
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške porovnateľnej s náhradou priznávanou za stratu na živote dieťaťa,
či rodiča, ako to učinil súd prvej inštancie. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6 MCdo
15/2012) je vhodné aby súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy aplikoval voľnú úvahu

aj v kontexte s inými hmotnoprávnymi predpismi, ktoré odškodnenie upravujú, konkrétne zákon č.
215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (nahradený zákonom č.
274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V zmysle záverov
uvedeného rozhodnutia nie je možné priznávať vyššie alebo porovnateľné sumy ako v prípadoch, ak
bola trestným činom spôsobená smrť alebo ujma na zdraví. Výška náhrady nemajetkovej ujmy má

byť rozumná a spravodlivá, pričom limity majú byť viazané na najextrémnejšie prípady zlyhania štátu
s najzávažnejšími dôsledkami pre poškodeného. Súd prvej inštancie nezdôvodnil v čom je žalobcom
pociťovaná ujma v dôsledku trestného stíhania rovnajúca sa ujme za smrteľný následok trestného činu.

28. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu trvajúcu 88 dní označila žalovaná v odvolaní

za neodôvodnenú a neprimeranú, v rozpore so zásadou rozumného a spravodlivého usporiadania
občianskoprávnych vzťahov (súd nezdôvodnil a nebol preukázaný dôvod pre ktorý je dôvodné odškodniť
žalobcu sumou 227,27 eur za deň väzby, nie napríklad sumou 20 eur, v zmysle rozhodovacej praxe
všeobecných súdov v intervale od 20 do 60 eur, respektíve existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa, na základe ktorých by mala byť pociťovaná ujma niekoľkonásobne väčšia). S poukazom na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ako i rozhodnutia Ústavného súdu SR, rozsudky súdov
musia dostatočne uviesť dôvody na ktorých sú založené a uvedené sa musí týkať skutkovej ako i právnej
stránky rozhodnutia. Európsky súd pre ľudské práva priznáva nižšie sumy za neporovnateľne závažnejší
zásah orgánu štátu do práv jednotlivca, akým je obmedzenie osobnej slobody bez existencie zákonného
rozhodnutia o takomto obmedzení (Q. proti Slovenskej republike, 8.000 eur za väzbu bez zákonom

predpokladaného rozhodnutia o predĺžení lehoty väzby, Stafford v. Spojené kráľovstvo, porušenie čl.
5 ods. 1, 4 Dohovoru, doba 17 mesiacov a 22 dní, 16.500 eur, vrátane škody majetkovej, Al Jedda
v. Spojené kráľovstvo, väzba 18 mesiacov, suma 16.500 eur, Shilayev v. Rusko, väzba 13 mesiacov,
suma 34.000 eur). Pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnenávýška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznanú za telesné zranenia alebo

násilné činy (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko, Tolstoy Miloslavsky vs. Spojené kráľovstvo). V iných
členských štátoch Európskej únie (ekonomicky vyspelejších) za deň obmedzenia osobnej slobody sa
poskytuje náhrada nemajetkovej ujmy v nižších sumách (napr. Rakúsko 20 – 50 eur, Fínsko 100 eur,
Holandsko 80 – 105 eur).

29. Žalovaná zdôraznila v odvolaní potrebu rešpektovania princípu primeranosti výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, aby nedošlo k bezdôvodnému obohacovaniu a bagatelizovaniu niektorej ujmy na
iných základných právach. Pri riešení otázky odškodnenia väzby (R 13/2009) bol vyslovený záver,
že aplikáciu a výklad neurčitých právnych pojmov je nevyhnutné náležite zdôvodniť a vyrovnať sa
s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah
odškodnenia v iných obdobných veciach. Úvaha súdu sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné

hľadiská.

30. V odvolaní žalovaná poukázala na rozhodnutie sp. zn. 6Cdo 37/2012, v ktorom Najvyšší
súd SR konštatoval potrebu zdôvodnenia a vyrovnania sa s relevantnými argumentmi účastníka
o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na odškodnenie v iných prejednávanej veci obdobných

veciach, poukazujúc na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 14/06 a rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva Winkler proti Slovenskej republike. Súdy majú vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne
predpisy upravujúce odškodnenie napr. zákon č. 215/2006, v zmysle ktorého v prípade, že trestným
činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku
minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania, za

spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške 10-násobku minimálnej mzdy. Súd sa
má preto zaoberať aj otázkami v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom,
rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím, väčšia v porovnaní so smrteľným následkom
trestného činu, resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia
alebo sexuálneho zneužívania (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 MCdo 15/2012). V rozhodnutí sp. zn.

3Cdo 19/2018 Najvyšší súd SR uviedol, že určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z., aby priznaná náhrada
nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už
nastolenom trende legislatívnym úprav pod vplyvom rozhodnutí ES ĽP. Súd prvej inštancie sa preto
v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s uvedenou ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu,

ktorej existenciu deklaroval aj dovolací súd v uznesení sp. zn. 5Cdo 127/2019.

31. Žalovaná poukázala aj na ustanovenie § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. podľa ktorého celková
suma odškodnenia nesmie presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy. Uvedený zákon za najzávažnejší
následok,akýmjesmrť,umožňovalpriznaťmaximálnunáhradunemajetkovejujmyvovýške50-násobku

minimálnej mzdy, čo by v prípade žalobcu mohlo predstavovať maximálne sumu 15.385 eur (307,70
eur minimálna mzda za rok 2010, kedy bolo skončené trestné stíhanie žalobcu, teda došlo k ukončeniu
trvania zásahov označených žalobcom, x 50). Pri výpočte maximálnej výšky náhrady je potrebné
vychádzať z minimálnej mzdy v roku, v ktorom malo dôjsť k ukončeniu trvania zásahu.

32. Podľa názoru žalovanej v odvolaní súd prvej inštancie neaplikoval pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy zákonný limit upravený ustanovením § 17 ods. 4 ZoZŠVM, hoci sa pridržiaval
zákonného limitu stanoveného v zmysle uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/10/2018
(ktorý uviedol, že by sa výška priznanej náhrady mala pohybovať minimálne od sumy 2.769 eur, t. j.
1/30 nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve za rok 2017, do výšky 21.750 eur, t. j. 50-násobok

minimálnej mzdy v roku 2017). Súd prvej inštancie však neodôvodnil prečo by v prípade žalobcu mala
byť priznaná celková náhrada nemajetkovej ujmy prekračujúca maximálne možnú zákonom limitovanú
výšku. Žalobca bol pritom trestne stíhaný za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia (§ 171 ods. 1
písm.e/Trestnéhozákona,zaktorýmuhroziltrestodňatiaslobodyvovýmere6mesiacovalebopeňažný
trest). Rozhodnutie podľa argumentov žalovanej v odvolaní trpí aj inou vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie veci, keď nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu (uznesenie Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 9Co/10/2018 v súvislosti s aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., zákona
č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi).33.Vovzťahukrozhodnutiuonáhradetrovkonaniažalovanávodvolanínamietala,žesúdprvejinštancie
nerozhodol v zmysle zásady úspechu. Nezohľadnil skutočnosť, že žalobca sa domáhal aj náhrady
majetkovej škody vo výške 1.803,81 eur, nielen náhrady nemajetkovej ujmy. Neúspech žalobcu čo do

požiadavkynanáhradumajetkovejškodysúdprvejinštancieopomenuldovýrokuonáhradetrovkonania
premietnuť. Správne zvolenú právnu normu (§ 255 CSP) súd nesprávne aplikoval. Žalobca si uplatnil
nárok na zaplatenie sumy 2.001.803,81 eur, pričom napadnutým rozsudkom mu bolo priznané plnenie
vo výške 30.000 eur. Úspech žalobcu tak predstavoval 1,5 % a úspech žalovanej 98,5 %, t. j. čistý
úspech žalovanej bol 97 %.

34. Ďalšie pochybenie podľa názoru žalovanej spočívalo v tom, že súd prvej inštancie považoval žalobcu
zaúspešnéhovčastipožiadavkynanáhradunemajetkovejujmyvrozsahu100%.Zákonnéustanovenie,
ktoré by súdu v rámci rozhodovania o trovách konania súvisiacich s priznaným plnením, ktorého výška
bola určená na základe voľnej úvahy súdu, dávalo oprávnenie priznať strane plnú náhradu trov konania,
sa v Civilnom sporovom poriadku nenachádza. Za základ pre určenie miery úspechu mal súd brať výšku

nároku uplatneného v žalobe. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto potrebné vyhodnotiť ako contra
legem (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/116/2019). Žalovaná poukázala
i na nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018, v ktorom sa Ústavný súd SR zaoberal rozhodovaním
o trovách konania vo veciach, v ktorých výška priznanej náhrady závisí od úvahy súdu (aplikácia pravidla
o úspechu strany sporu, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, inak by

bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného
uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej
výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva, napr. z ustálenej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu
trov konania len preto, lebo bol úspešný v základe nároku). Priznanie náhrady trov konania v rozsahu

100 % žalobcovi, by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov.

35. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej vo vzťahu k tvrdenej neexistencii právneho podkladu na
priznanie majetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia, uznesenie o vznesení obvinenia, poukázal
na judikatúru Najvyššieho súdu SR R 19/2022, v zmysle ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za

vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí podľa zákona č. 58/1969
Zb. treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 754/2016 vyslovil názor, podľa ktorého vedenie
trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané
za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom

najmä na čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej
osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla. Dovolací súd sa plne
stotožnil s názorom vysloveným Ústavným súdom SR, a preto právny názor podľa ktorého žalobcovi
možno priznať odškodnenie vo forme nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania, ak bol spod
obžaloby oslobodený, hoci to zákon č. 58/1969 Zb. vyslovene neupravoval, rozhodnutie odvolacieho

súdu je vecne správne. Odvolacia námietka žalovanej bola preto nesprávna (súd prvej inštancie pritom
založil základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného trestného stíhania na článku
46 ods. 3 Ústavy SR a článku 36 ods. 3 Listiny).

36. K odvolacej argumentácii žalovanej vo vzťahu k namietanej výške náhrady nemajetkovej

ujmy, žalobca vo vyjadrení poukázal na argumentáciu vo svojom odvolaní, ktorá tvorí súčasne
protiargumentáciu k odvolacím dôvodom žalovanej. Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je podľa
názoru žalobcu neprimerane nízka. Žalovaná účelovo a selektívne hodnotí vykonané dôkazy, výsluchy
svedkov a neprihliada na ich súhrn, pričom vyvodzuje nesprávne zistenia a závery. Zo svedeckých
výpovedí vyplývajú dopady na žalobcu tak v súvislosti s väzbou ako aj nezákonným stíhaním. Následky

dopadovnanajbližšíchrodinnýchpríslušníkovpredstavujúzásahdosúkromiažalobcu,akotovyhodnotil
súd prvej inštancie (ústava priraďuje rodinný život k súkromnému životu, čo treba interpretovať tak,
že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia). Príbuzní žalobcu sú neoddeliteľnou
súčasťou jeho života a preto ide o zásah do práva na súkromie žalobcu, ktoré zahŕňa rodinný život
vrátane tvorby a kvality iných sociálnych vzťahov (R 53/2010). Žalovaná opomína ustálenú judikatúru

Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR, ktorá je jednotná v tom, že trestné stíhanie predstavuje
vždy závažný zásah a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na osobný život, zasahuje do súkromného
života, cti a dobrej povesti, pričom aj samotná dĺžka nezákonného trestného stíhania spôsobuje vznik
nemajetkovej ujmy (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 568/2017, III. ÚS 754/2016, rozhodnutieNS SR sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010, nálezy ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 428/05, I. ÚS 554/04, IV.
ÚS 335/05). Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznáva základ nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu nezákonného stíhania je vecne správne, tak po právnej ako aj skutkovej stránke. Žalobca sa

nestotožnil s odvolacou námietkou žalovanej o nezdôvodnení výšky nemajetkovej ujmy za nezákonnú
väzbu, keďže tak učinil v odseku 27. Žalovanou označené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva sa netýkali väzobného stíhania advokáta, obvineného za výkon jeho povolania, pričom išlo
o priznávanie náhrady z titulu porušenia základných práv a slobôd, ktorá nevylučuje priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy aj podľa vnútroštátnej právnej úpravy.

37. Odvolaciu argumentáciu žalovanej k limitácii výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné stíhanie
a väzbu za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (vyplývajúcej zo zákona č. 215/2006 Z. z.) označil žalobca vo
vyjadrení za rozprnú s Ústavou SR. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 vzhľadom
na to, že kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 v zákone č. 514/2003 Z. z. a že limitáciu výšku náhrady
nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď nezákonné uznesenie o začatí trestného stíhania

bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009
a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), všeobecné súdy týmito viazané neboli. Podľa názoru
Ústavného súdu SR v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť ako kritéria povahu trestnej veci, dĺžku
trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby,
ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady

v nemajetkovej ujmy v peniazoch musí zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti
a slušnosti (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2813/2011). Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť
vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (rozhodnutie NS SR
sp. zn. 7Cdo 145/2011). Mieru úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania
iných prípadov upravených v iných normách. Právo zaručené v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je možné

zákonom obmedziť či celkom vylúčiť. Nie je preto ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie
skrytým aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi. Obdobne rozhodnutie NS SR sp.
zn. 5Cdo 140/2019 v ktorom si dovolací súd osvojil závery vyslovené v náleze ÚS SR sp. zn. III. ÚS
754/2016 (nemožnosť limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy porovnávaním odškodňovania bolesti
či obeti trestných činov, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.), tiež

rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo 262/2015 (právo poškodeného na náhradu škody, nemajetkovej ujmy
vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, hoci žalovateľným nárokom sa
stáva až po splnení ďalších podmienok napr. oslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať ustanovenie §
17 na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013 by znamenalo,
že hoci poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vzniklo vo vyššej výške, jeho právo v časti

prevyšujúcej horný limit zavedený novelou, zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral zásah
do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by porušením zákazu retroaktivity. Vo vzťahu
k náhrade trov konania žalobca zdôraznil fakt, že bol úspešný v základe nároku, bez ohľadu na
výšku priznanej nemajetkovej ujmy (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 475/2018, podľa ktorého
v sporoch, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, úspešnosť sa posudzuje podľa úspechu

v základe nároku).

38. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu, ako aj odvolanie žalovanej (voči meritórnym výrokom) nie sú dôvodné.

39. Je povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania

trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce,
avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako
nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má
byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia,
že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony,

ktorými bol zo strany štátu podrobený (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozhodnutie
ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 554/04).40. Trestné stíhanie a v rámci neho aj výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé okrem porušenia práva

na osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na
rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak,
ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie a výkon väzby,
ktoré boli realizované v rozpore so zákonom resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa
vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv (porov. rozhodnutie

NS SR sp. zn. 5 MCdo 7/2010).

41. Nemajetková ujma je taká ujmy, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu. Podľa judikatúry
Najvyššieho súdu SR nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania na základe
nezákonného uznesenia o jeho začatí podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, treba posudzovať aj

v súvislosti s článkom 46 ods. 3 Ústavy SR a článkom 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (porov.
R 19/2022). Najvyšší súd ako súd dovolací v označenej veci nezistil, že by otázka (či právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 58/1969 Zb. s podporou článku 5 Dohovoru možno
odškodniť aj v prípade, ak ujma mala vzniknúť samotným trestným stíhaním, nie rozhodnutím o väzbe,
či iným rozhodnutím o pozbavení osobnej slobody), bola v čase podania dovolania v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu vyriešená. Vyslovil preto záver, že pokiaľ súd vychádzal z právneho názoru,
podľa ktorého žalobcovi možno priznať odškodnenie vo forme nemajetkovej ujmy za vedenie trestného
stíhania, ak bol spod obžaloby oslobodený, hoci to zákon č. 58/1969 Zb. výslovne neupravoval, jeho
rozhodnutie je vecne správne (porov. R 19/2022).

42.VychádzalpritomzozáverovÚstavnéhosúduSRvrozhodnutísp.zn.III.ÚS754/2016,podľaktorých
vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo
vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., odôvodňuje
s ohľadom najmä na článok 46 ods. 3 Ústavy a článok 36 ods. 3 Listiny právo na náhradu nemajetkovej
ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.

43.Primárnaodvolacianámietkažalovanej,žezáversúduprvejinštancieotom,žežalobcovipatríztitulu
trestného stíhania vedeného proti nemu náhrada nemajetkovej ujmy, nemá oporu v zákone a nevyplýva
ani z judikatúry Najvyššieho súdu SR, z vyššie uvedených dôvodov nemohla obstáť.

44. Ustanovením umožňujúcim priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej vedením trestného
stíhania je aj vo vzťahu k prípadom posudzovaným podľa zákona č. 59/1968 Zb. článok 46 ods. 3
Ústavy SR, resp. článok 36 ods. 3 Listiny (ktoré ustanovenia súd prvej inštancie aplikoval). Právny záver
súdu prvej inštancie v posudzovanej veci mal preto oporu v právnom poriadku SR, ako aj v ustálenej
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (vyjadrenej predovšetkým v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR,

ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, porov.
uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 6/2017), a to v rozhodnutí publikovanom pod č. R 19/2022, ako aj vo
vyššie uvedenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, z ktorých bolo potrebné vychádzať. Nebol
tak náležitý poukaz žalovanej na rozhodnutie NS SR R 36/2009, ktoré vyššie uvedenú právnu otázku
týkajúcu sa náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej trestným stíhaním neriešilo.

45. V súvislosti s poukazom žalovanej na nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie týkajúce sa
neoprávneného zásahu do osobnostných práv (§ 11 a nasl. O. z.) je potrebné uviesť, že nosnou
myšlienkou a právnym základom nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania,
ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby je aj článok 1 ods. 1 Ústavy, teda princíp materiálneho

právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných
práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ
sa následne ukáže ako postup mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné,

ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie
v trestnom konaní potvrdilo (porov. nález ÚS SR II. ÚS 273/2021 zo dňa 29.6.2021, nález ÚS ČR sp.
zn. Pl. ÚS 35/09).46. Podľa záveru ústavného súdu bolo by tiež v rozpore s princípom dôvery občana v právo, ktorý je
súčasťou komplexu formujúceho princípy materiálneho štátu, ak by mal byť jednotlivec zbavený nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy len na základe nevyjasnenej koncepcie rozsahu pojmu škoda v právnom

poriadku (obdobne napríklad nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 428/05) a v jeho norme prijatej v období, keď
základnému právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu bol pripisovaný iný
obsah, než mu je pripisovaný dnes ústavným poriadkom demokratického štátu. Významným je i to, že
sám zákonodarca neskôr túto koncepciu ozrejmil a pod pojem škoda pre oblasť zodpovednosti štátu za
nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup zahrnul aj náhradu nemajetkovej ujmy zákonom č.

514/2003 Z. z. (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016). V prípade aplikácie právnej normy
treba síce prvotne vychádzať z jej doslovného znenia, avšak v prípade rozporu ustanovenia s jeho
zmyslom a účelom, o ktorého jednoznačnosti a výlučnosti niet žiadnej pochybnosti, možno uprednostniť
výklad ratio legis pred výkladom jazykovým (porov. napr. I. ÚS 583/2015).

47. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo zmiernenie nepriaznivého následku

zásahu štátu, prostredníctvom svojich orgánov, do základných práv garantovaných Ústavou, Listinou
i Dohovorom a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti, najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia
a rodinného života. Záver súdu prvej inštancie o priznaní žalobcovi náhrady nemajetkovej ujmy
vzniknutej nezákonným trestným stíhaním bol vecne správny (porov. odsek 44 tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu).

48. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy za výkon väzby, v konaní nebolo namietané, že náhrada
nemajetkovej ujmy v prípadoch rozhodnutí o vzatí do väzby vydaných pred 1. júlom 2004 je ako
nárok založená priamou aplikáciou článku 5 ods. 5 Dohovoru (ktorý umožňuje odškodnenie obetí
zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami, za nezákonného zatknutie alebo

zadržanie, väzbu), pričom zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby je podľa
predpokladov odškodnenia ustanovených podľa § 5 ZoZŠ podmienkou vzniku nároku na odškodnenie
(porov. uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 11/2019). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
sa škodou v zmysle článku 5. ods. 5 Dohovoru rozumie škoda materiálna tak i nemateriálna (napr.
rozhodnutia Wassink v Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas v. Grécko). Nárok na odškodnenie za väzbu

v zmysle článku 5. ods. 1 a ods. 5 Dohovoru sa priznáva aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak
bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby (porov. rozhodnutie
NS SR sp. zn. 4Cdo 177/2005, Rc 13/2009).

49. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že na predmetnú vec je potrebné

aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., vzhľadom na ustanovenie § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, sa spravujú doterajšími predpismi (uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj
uznesenie o vzatí do väzby, boli vydané v roku 1999, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.), ktorá
skutočnosť nebola namietaná, ako ani samotná existencia predmetných rozhodnutí.

50. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy (obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody)
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo rozhodnutím o väzbe je potrebné naplnenie
troch základných predpokladov, ktorými sú nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu alebo rozhodnutie
o väzbe, existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi (tzv. objektívna zodpovednosť

štátu). V prípade nemajetkovej ujmy musí byť zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je
nedostačujúce, čo bolo naplnené podľa záveru súdu prvej inštancie, ktorý správne vychádzal aj z
právneho záveru, o naplnení prvého zákonného predpokladu zodpovednosti (s poukazom na vyššie
uvedené).

51. Za preukázaný bolo potrebné považovať tiež druhý a tretí atribút zodpovednostného vzťahu,
a to vznik (existenciu) nemajetkovej ujmy, ktorej výška predstavovala nosnú odvolaciu argumentáciu
obidvoch strán sporu (žalobcom považovanú vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy za
neprimerane nízku, a ktorú žalovaná považovala za neprimerane vysokú), ako aj príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a rozhodnutím o väzbe a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková

ujma spočívajúca najmä v stave neistoty ohľadom výsledku konania je psychickou kategóriou, ktorej
a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti ťažko preukazovateľné a preto sa v určitom základnom rozsahu
predpokladajú. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný aj osobitný život
stíhaného, a je teda spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy. (porov. rozhodnutie NSČR sp. zn. 30Cdo 3007/2010). K povinnosti tvrdenia o ujme a príčinnej súvislosti je žalobca povinný
aspoň všeobecne vysvetliť motiváciu k uplatnenému nároku a vyložiť v dôsledku čoho mu bola tvrdená
a identifikovaná nemajetková ujmy spôsobená.

52. V prejednávanom spore mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané, že na strane
žalobcu v dôsledku nezákonného trestného stíhania vznikla nemajetková ujma. Situácia, v ktorej sa
žalobca za opísaných a preukázaných okolností v dôsledku nezákonného trestného stíhania ocitol,
musela mať na neho negatívny dopad.

53. Súd prvej inštancie dospel k záveru (odsek 27), že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je
dôvodný, no nestotožnil sa s výškou požadovaného finančného plnenia v žalobe. V kontexte uvedeného
konštatoval nepreukázanie narušenia žalobcových vzťahov (rodinných, priateľských, či pracovných)
obzvlášť závažným spôsobom, keďže v zmysle judikatúry každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje
spoločenský, pracovný aj osobný život stíhaného, osobitne ak bolo nezákonné. Vznik nemajetkovej ujmy

v podobe „štandardných“ následkov mal súd prvej inštancie u žalobcu za preukázané, nie však následky
ujmy závažnejšieho rozsahu, resp. niečo čo nebýva obvyklým následkom, odôvodňujúcim priznanie
náhrady ujmy vyššou sumou, než ktorá bola napadnutým rozsudkom priznaná. Argumentácia žalovanej
poukazujúca na protirečivosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (odsek 24 tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu) nebola preto dôvodná (súd prvej inštancie negatívny dopad vedenia celého trestného

konania vo sfére osobnostných práv žalobcu, t. j. osobný, rodinný, a profesijný život, tiež interpersonálne
vzťahy, preukázaný mal, s poukazom na základný fakt, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený
a trestné stíhanie si nezavinil sám svojim správaním). V odôvodnení napadnutého rozsudku (odsek
27/2) súd prvej inštancie skonštatoval, že k ujme na osobnostných právach žalobcu došlo, pričom
samotné primerané zadosťučinenie nebolo postačujúce, pre zníženú dôstojnosť fyzickej osoby a jej

vážnosť v spoločnosti. Tvrdením a preukázaním následku (ujmy) a javových súvislostí jeho príčiny,
žalobca preukázal aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy
(ujma ako psychická kategória, ktorej hĺbka a rozsah ako rozhodné skutočnosti sa ťažko preukazujú
a preto sa v určitom základnom rozsahu predpokladajú). Odvolacia námietka žalovanej, že vznik
nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia (trestným stíhaním),

ako ďalší zákonný atribút zodpovednostného vzťahu, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, nebola
opodstatnená.

54. Ťažiskom ďalšej odvolacej argumentácie žalovanej bolo nepreukázanie priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, a to predovšetkým jedného z najvýznamnejších kritérií určenia jej výšky, ktorým

je dopad trestného stíhania v žalobcovej osobnostnej sfére, preukazovaný predovšetkým svedeckými
výpoveďami. Uvedeného kritéria sa týkala aj odvolacia argumentácia žalobcu, avšak z hľadiska
dostatočného neprihliadania na dopady trestného stíhania na život žalobcu a jeho rodiny, v dôsledku
čoho podľa názoru žalobcu bola priznaná výška náhrady neprimerane nízka.

55. Samotná právna úprava zákonom č. 58/1969 Zb. výslovne neupravuje kritériá na určenie výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aktuálna právna úprava ZoZŠVM takého kritériá
vymedzuje (nie taxatívne) v ustanovení § 17 ods. 3 a v § 17 ods. 4 zase limituje hornú hranicu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 215/2006 Z. z.

o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov.

56. Podľa záveru Ústavného súdu SR (v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016) vzhľadom na to, že kritériá
ustanovené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy
nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané

predo dňom nadobudnutia ich účinnosti, súd týmto viazaný nebol a bolo potrebné vychádzať z kritérií
vyvodených z právneho poriadku.

57. V týchto prípadoch podľa názoru ústavného súdu (rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie, pokiaľ bolo začaté za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) bolo potrebné zohľadniť

jednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do
osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej sfére poškodeného), ako aj okolnosti,
za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivostia slušnosti (obdobne rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2813/2011); teda výška nemajetkovej ujmy
má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (porov.
rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo 145/2011).

58. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že trestné stíhanie (v rámci neho aj väzba žalobcu,
ktoré je potrebné posudzovať komplexne) zasiahlo do jeho osobnostných práv, bezúhonnej povesti
a fungujúcej rodiny, znížilo jeho dôstojnosť a malo negatívny dopad na súkromný život žalobcu a jeho
pracovné uplatnenie, v dôsledku čoho bola žalobcovi opodstatnene priznaná adekvátna náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch .

59. Súd prvej inštancie dôvodne vzal do úvahy, že došlo k narušeniu rodinných, priateľských
a pracovných vzťahov žalobcu v priamej príčinnej súvislosti v súvislosti s jeho trestným stíhaním (odsek
27/2 napadnutého rozsudku). Z výpovedí syna a dcéry žalobcu (odsek 18 napadnutého rozsudku)
vyplývalo, že rodina prestala fungovať dovtedajším spôsobom, v dôsledku ťaživého obdobia od začatia

väzobného trestného stíhania, ktoré pretrvávalo aj po prepustení žalobcu z väzby, keďže „proces stále
prebiehal a rodina nemala istotu, že sa udalosť nezopakuje aj v budúcnosti, k čomu bol pridružený aj
strach ohľadom straty práce“. Napätie a záťaž v rodinných vzťahoch žalobcu v dôsledku vzneseného
obvinenia tak pokračovali aj po jeho prepustení z väzby a vzbudzovali u žalobcu a jeho rodiny obavy
z budúcnosti.

60. Súd prvej inštancie dôvodne poukazoval na Ústavou garantovanú ochranu súkromia, kam patrí aj
rodinný život (odsek 26 napadnutého rozsudku) a výpovede najbližších rodinných príslušníkov žalobcu
(deti) preukazovali neoprávnený zásah trestného stíhania aj do súkromnej sféry života žalobcu, ktorý
trestné stíhanie spolu s rodinou znášal veľmi nepriaznivo.

61. Uvedený záver preukazovali výpovede ďalších svedkov. Konfliktnosť v manželskom vzťahu po
návrate žalobcu z väzby preukazovala výpoveď svedka C. E. (keď manželka vinila žalobcu z problémov
detí v škole a medzi kamarátmi). Trestné stíhanie žalobcu sa stalo verejne známym. V okresnom meste
bola situácia okolím (laickou i odbornou verejnosťou) preberaná a rodina dopytovaná. Svedok potvrdil

tiež skutočnosť, že v rodine nastali finančné problémy, s ktorými pomohol peňažnou pôžičkou.

62. Výsluchom svedka I. L. C. (brata žalobcu) bol tiež opísaný dopad trestného stíhania na vzťahy
v rodine žalobcu (syn bol dlhé obdobie smutný), došlo k narušeniu manželských vzťahov (podľa názoru
svedka bez súvislosti s väzbou), ako aj na širšie rodinné vzťahy (matka žalobcu). V profesijnej oblasti

žalobca prestal preberať obhajoby ťažších zločincov. Predmetná udalosť sa stala známou v malom
meste, svedok bol tiež dotazovaný aj vo svojom pracovnom prostredí. Nemožno sa preto stotožniť
s námietkou žalovanej, že nebol výsluchom svedka preukázaný žiadnym spôsobom vznik nemajetkovej
ujmy v dôsledku trestného stíhania (nie väzby), pričom prepustenie z väzby, o ktorom verejnosť
objektívne ani nemá exaktné vedomosti, neznamená zbavenie obvinenia.

63. Obdobne svedok R. L. vypovedal o náročnej pozícii žalobcu v súvislosti s pokračovaním vo výkone
advokátskeho povolania po návrate z väzby (absencia finančných prostriedkov a potreba vyrovnania
nájomného, mzdy, na ktoré svedok poskytol pôžičku). Potvrdil dopad trestného stíhania aj na manželské
vzťahy, čo viedlo k odlúčeniu manželov. Až po uplynutí štyroch rokov po návrate z väzby sa žalobca

začal plnohodnotne venovať svojmu povolaniu. Nemohol preto obstáť poukaz žalovanej, že ani tento
svedok neuviedol žiadne skutočnosti majúce relevanciu vo vzťahu k preukázaniu vzniku ujmy v príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Obdobne svedok A. B. potvrdil, že žalobca po návrate z väzby
niesol situáciu ťažko, následne sa rozišiel aj s manželkou, pričom predtým svedok nezaznamenal vážne
nezhody medzi manželmi.

64. Výpoveď svedka A. A. M. taktiež preukazovala negatívny dopad trestného stíhania na vznik
nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu, keďže žalobca potom čo sa s ním
rozišiel dovtedajší advokátsky partner začal mať problémy aj v rodine, keďže sa rozišiel s manželkou
a situácia pre žalobcu bola zlá, pretože trestné konanie trvalo 11 rokov, počas ktorých bol žalobca

v neustálom strese ako všetko dopadne, či mu nezoberú advokátsku licenciu.65. Výpoveďami vyššie uvedených svedkov boli tak preukázané konkrétne negatívne dopady trestného
stíhania v osobnostnej sfére žalobcu, a to v oblasti rodinných, spoločenských ako i pracovných vzťahov.
Žalobca prestal vykonávať aj spoločnú advokátsku prax.

66. Súd prvej inštancie potvrdil, že v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu opustilo viacero klientov,
čo vyplynulo aj z výpovedí svedkov. Vychádzal tiež zo skutočnosti, že v prípade žalobcu nedošlo ale
k úplnému kariérnemu prepadu (nemal zastavený či prerušený výkon povolania a obnovil i zastupovanie
klientov). Preto súd konštatoval, že nenastal v profesijnej sfére žalobcu extrémne závažný následok.

Dopad trestného stíhania na vznik nemajetkovej ujmy žalobcu vo sfére rodinných vzťahov, vrátane
vzťahov medzi manželmi, súvisel s celkovou záťažou dopadajúcou na tieto vzťahy v priebehu celého
trestného stíhania, aj v kontexte povahy samotného trestného stíhania (a na uvedený záver nemalo
vplyv posúdenie súdu prvej inštancie či došlo k rozvodu manželstva, aké boli konkrétne príčiny
ukončenia manželského spolunažívania). Podľa výpovede svedkov odborná verejnosť ako i laické okolie
(potencionálny klienti), vychádzali z vytvorených pochybností o žalobcovi, v priebehu celého trestného

stíhania. Odvolacia námietka žalovanej o nesprávnych skutkových zisteniach súdom prvej inštancie,
ktoré by mali vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia, nebola dôvodná.

67. Žalobca v odvolaní namietal, že pri posudzovaní nemajetkovej ujmy žalobcu v dôsledku
nezákonného trestného stíhania nebolo zohľadnené, že žalobca bol trestne stíhaný v súvislosti

s výkonom advokátskeho povolania (marenia výkonu úradného rozhodnutia mal sa dopúšťať pri
návštevách svojho klienta J. I., vynášaním tzv. I. s pokynmi pre iné osoby), poukazujúc na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2021, odkazujúci na názor Európskeho súdu pre ľudské
práva, týkajúceho sa osobitného prístupu pri trestnom stíhaní advokáta v súvislosti s výkonom jeho
profesie, ktorá zabezpečuje základné právo na právnu pomoc, vrátane obhajoby v trestnom konaní

v prospech klientov. Preto pri trestnom stíhaní advokátov, ich väzobnom stíhaní, je nutné postupovať
s najvyššou mierou opatrnosti (advokáti hrajú kľúčovú úlohu v rámci súdnej moci, pretože vystupujú ako
sprostredkovatelia medzi spoločnosťou, teda klientami, ktorých zastupujú, a súdom, pričom ich úlohou
je zaisťovať dôveru medzi spoločnosťou a súdmi, a tým je táto úloha nenahraditeľná v právnom štáte
a každé trestné stíhanie advokáta súvisiace s výkonom jeho profesie v sebe obsahuje aj mraziaci účinok

pre ostatných advokátov poskytovať túto pomoc v prospech klienta, čo oslabuje dôveru v právny štát).

68.Dobrápovesťadvokátajezákladnompodmienkouvýkonutohtopovolania,ktorásabudujepostupne,
získavaním dôvery, rešpektu i autority. Preto ak bola nezákonným trestným stíhaním a výkonom
väzby poznačená povesť advokáta, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, na ktorú skutočnosť súd

prvej inštancie prihliadal (odsek 27/1 napadnutého rozsudku), dochádza k narušeniu profesionálnej
cti i povesti (vo vzťahu ku klientom, laickej verejnosti ako potenciálnym klientom ale i odbornej
verejnosti), pričom následky pretrvávajú bez ohľadu na prepustenie z väzby v rámci pokračujúceho
trestného stíhania. Vzhľadom na celkovú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (30 0000 eur) je
dôvodné konštatovať, že zohľadňuje osobitosť trestného stíhania žalobcu v súvislosti s výkonom jeho

advokátskeho povolania. Námietku žalobcu preto nebolo možné vyhodnotiť ako dôvodnú.

69. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorou namietal záver súdu prvej inštancie
o nepreukázaní obzvlášť závažného či masívneho narušenia pracovných vzťahov v dôsledku trestného
stíhania, odvolací súd odkazuje na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu v odseku 66. Obdobne

je potrebné odkázať na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu v súvislosti s dopadom trestného
stíhania na rodinný život žalobcu a v jeho rámci aj na manželský vzťah, tiež na celkovú povesť žalobcu,
v laickej i odbornej verejnosti (odsek 65, 66, 60). Súd prvej inštancie prihliadal na skutočnosť, že nedošlo
k vylúčeniu žalobcu z rodinných či bližších priateľských vzťahov.

70. K odvolacej argumentácii žalobcu o neprihliadaní súdom na okolnosti trestného stíhania žalobcu
vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku trestného stíhania a k jej výške, ktoré mali
spočívať v procesných postupoch orgánov činných v trestnom konaní (vrátenie veci prokurátorovi na
došetrenie pre nedostatky vo vyšetrovaní, najmä vo vzťahu k zadováženiu dôkazného materiálu),
svedčiacich o nedôslednom až nezákonnom postupe týchto orgánov v trestnom konaním, tiež

vo vypracovaní znaleckého posudku s časovým odstupom niekoľkých rokov, v spojení zápisnicou
o hlavnom pojednávaní obsahujúcou výpoveď súdnej znalkyne, ako i v podávaní neúspešných
opravných prostriedkov orgánov činných v trestnom konaní, je potrebné uviesť, že uvedené skutočnosti
mali dopad na dĺžku trestného stíhania, ktorá bola výrazne neprimeraná (vyše 10 rokov), teda sa týkaliuvedeného kritéria a na vydanie oslobodzujúceho rozsudku, ktorým bolo trestného stíhanie skončené.
Súčasne nasvedčovali záveru, že žalobca svojim správaním k dĺžke trestného stíhania neprispel.

71. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (ods. 27/2) vychádzal z preukázanej
skutočnosti, že v priebehu trestného stíhania bol žalobca v napätí, neistote a strese, pričom
argumentáciu v súvislosti s dĺžkou trestného konania vyhodnotil ako týkajúcu sa prieťahov
v trestnom konaní, teda nesprávneho procesného postupu. Dĺžka trestného stíhania predstavuje jedno
z rozhodujúcich kritérií, ktoré je potrebné zohľadniť pri určení výšky nemajetkovej ujmy, ku ktorej došlo

nezákonným rozhodnutím (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, sp. zn. II. ÚS 568/2017,
rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 3589/2022, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 MCdo
7/2010, 5 MCdo 18/2010, v zmysle záverov, ktorých je doba trestného stíhania nelegitímnym faktorom,
ktorý je treba skúmať). V posudzovanej veci zohľadnenie dĺžky trestného stíhania je dôvodom, pre
ktorý priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v celkovej výške 30.000 eur je považovaná za primeranú
a zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti, hoci súdom prvej inštancie osobitne

odôvodňovaná nebola. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na
ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už
samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. V súvislosti s dĺžkou trestného
stíhania u poškodenej osoby pretrváva neistota spojená s právnym postavením, ktorá je tým väčšia, čím
väčší je význam predmetu konania pre poškodeného.

72. S poukazom na vyššie uvedené kritérium povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania,
predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu, ako aj okolnosti za ktorých
k nemajetkovej ujme došlo (k zásahu došlo v súvislosti s vyšetrovaním podozrenia zo spáchania
trestnej činnosti príslušnými štátnymi orgánmy), zohľadňujúc hľadisko všeobecne zdieľanej predstave

spravodlivosti a slušnosti (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozhodnutie NS SR sp.
zn. 7Cdo 145/2011 a rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2813/2011), preukazujú naplnenie požiadavky
primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie 10 000 eur, za
súčasného zohľadnenia náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu 20 000 eur, teda celkovej náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 eur (porov. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa

24. januára 2017, bod. 39 a 40, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 4227/12), keďže v prípade
ujmy spôsobenej neprimerane dlhým konaním je podstatné, aká celková náhrada bola poškodenému
priznaná.

73.Žiadasadodať,žeústavnýkonštatoval,žesamotnáprávnaúpravazákonomč.58/1969Zb.výslovne

nestanovilakritériánaurčenievýškypriznanejnáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch,pričomlimitáciou
výškynáhradynemajetkovejujmypodľazákonač.514/2003Z.z.všeobecnésúdyviazanéneboli(porov.
odsek 56 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

74. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax vytvorila postupne stabilizujúce sa

kritériá určenia jej výšky, a to povaha trestnej veci, dĺžka a časové okolnosti väzby, preukázaný dopad
väzbydoosobnostnejsférypoškodenéhoaširšieokolnosti,zaktorýchkvznikunemajetkovejujmydošlo,
korigované všeobecnými princípmi spravodlivosti (porov. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016).

75. Obdobne aj tu je potrebné konštatovať, že pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe

v osobnostnej sfére poškodeného, je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má už
z povahy veci negatívne dopady na slobodu pohybu, zasahuje do práva na súkromie a v tomto ohľade
výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobode a dôstojnosti dotknutej osoby,
spôsobuje stres, neistou, úzkosť a pod. Obmedzuje možnosti kontaktu poškodenej osoby s rodinnými
príslušníkmi a okolím, s čím súvisí porušenie práva na rodinný život a uvalenie väzby máva aj dopad

na profesijný život jedinca, na jeho spoločenskú povesť a česť (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn.
30Co/2357/2010).

76. Došlo k tomu aj v prípade žalobcu. Držanie vo väzbe negatívne pôsobilo na jeho psychický
stav a spôsobovalo negatívne prejavy, na ktoré žalobca poukazoval v odvolaní ako na negatívne

vplyvy na ktoré nebolo prihliadané (trápenie, úbytok na váhe, psychická záťaž, dezorientácia, náhle
zhoršenie zdravotného stavu v CPZ, zvýšený tlak). Uvedené prejavy preukazujú vzniknutú ujmu spojenú
s obmedzením slobody pohybu a vyrovnávaním sa s náhlou šokujúcou udalosťou pôsobiacou napsychiku, ale i dôstojnosť dotknutej osoby. Nemožno preto konštatovať, že na uvedené prejavy nebolo
prihliadané vzhľadom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy.

77. S väzbou súvisel aj zásah do práva na súkromie a rodinný život, keďže bola obmedzená už
samotná možnosť kontaktovania sa poškodenej osoby s rodinnými príslušníkmi, pričom šokujúcu
udalosť nepriaznivo znášal žalobca a jeho najbližší príbuzní manželka a deti (ktoré počas trvania
väzby nemali s otcom žiaden styk), ale aj širšie príbuzenstvo (brat, rodičia žalobcu). Okrem uvedeného
strádaniadošlotiežkstratefinančnéhozabezpečeniarodiny,vznikupotrebypeňažnýchpôžičiekaďalšej

pomociprefungovaniečlenovrodiny,zabezpečovanéžalobcompredvzatímdoväzby.Šokujúcaudalosť
pre usporiadanú rodinu a náhle vzniknuté existenčné problémy počas trvania väzby, preukazovali
negatívny dopad na súkromie a rodinný život žalobcu, ktorú skutočnosť konštatoval aj súd prvej inštancie
(narušenie rodinných vzťahov v priamej príčinnej súvislosti s väzbou v odseku 27/2). Uvedené zahŕňalo
aj vzťah manželský, tiež obavy v dôsledku určitého vyhrážania (s ktorým mala mať manželka žalobcu
skúsenosť, počas pobytu žalobcu vo väzbe). Vzhľadom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy

za väzbu, neboli opodstatnené námietky, že uvedené negatívne dopady by neboli zohľadnené. Obdobne
bolo potrebné vyhodnotiť tiež argumenty o negatívnych dopadoch v očiach odbornej verejnosti (narážky
na väzbu žalobcu v justičnom prostredí a pod.), ale aj v oblasti spoločenskej povesti v dôsledku
medializácie prípadu, majúcej potenciál negatívneho vplyvu na znášanie predmetných udalostí zo strany
žalobcu a jeho rodiny, čo však vzhľadom na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu,

nebolo spôsobilé ju ovplyvniť.

78. V profesijnej sfére väzobné trestné stíhanie malo za následok, že žalobca prišiel o spoločne
vykonávanúadvokátskupraxsospolupracujúcimadvokátom(A.K.).Úlohouadvokátajehájiťoprávnené
záujmy klientov , a to zákonným spôsobom, teda vystupuje ako garant kontroly a dodržiavanie práva.

Väzobným trestným stíhaním stráca advokát na dôveryhodnosti, dôsledkom čoho je aj strata klientov,
ktorú v posudzovanej veci potvrdzovali výpovede svedkov A. M., E. a L. (na uvedené závery nemalo
vplyv, že nároky v podobe materiálnej škody, v súvislosti s ukončení spolupráce klientov so žalobcom
ako advokátom, si podľa názoru súdu prvej inštancie mohol žalobca uplatňovať). Narušenie pracovných
vzťahov v priamej príčinnej súvislosti s väzbou žalobcu mal preukázané aj súd prvej inštancie, ktorý

prihliadal na fakt, že sa jednalo o advokáta (odsek 27/1). Zohľadňujúc povahu trestnej veci, dĺžku väzby
(88 dní), preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného a okolnosti za ktorých k vzniku
nemajetkovej ujmy došlo (k zásahu došlo v súvislosti s vyšetrovaním podozrenia zo spáchania trestnej
činnosti príslušnými štátnymi orgánmy), súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy za väzbu vo výške 20.000 eur, ktorej primeranosť bola posudzovaná za súčasného prihliadania

na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, priznanej vo výške 10 000 eur, teda ako
celkovánáhradanemajetkovejujmyvovýške30000eur(odsek72tohtorozhodnutiaodvolaciehosúdu).

79. Odvolacia argumentácia žalovanej sa týkala aj namietania neprimerane vysokej výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe, z hľadiska kvantitatívneho posúdenia

základných súvislostí, s poukazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR odškodňovania za
deň väzby (od 20 eur do 60 eur, s výnimkou dôvodov hodných osobitného zreteľa, na základe ktorých
by pociťovaná ujma bola vyššia), ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (odsek 28
tohto rozhodnutia odvolacieho súdu). Odkázala aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v súvislosti
s určovaním maximálnych hraníc náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj na nutnosť aplikácie zákonného

limitu v zmysle hmotnoprávnych predpisov (zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi, nahradený zákonom č. 274/2017 Z. z.), uvedené v odseku 30 a 31 tohto
rozhodnutia.

80. Predovšetkým je potrebné poukázať na závery Ústavného súdu SR vyslovené v náleze sp. zn. III.

ÚS 754/2016, v zmysle ktorých stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň, či
mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania, vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože
primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu,
ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať
závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov, či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä

s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená,
pokiaľpriznanávýškanáhradynemajetkovejujmymázodpovedaťpredstavámspravodlivosti aslušnosti
v danom čase a na danom mieste. Ústavný súd ďalej pokračoval, že všeobecné súdy disponujú pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášťv prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou
uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov
upravených v iných právnych normách. Je tomu tak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné

vychádzať z osobitných okolností veci, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov
právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam
stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti. Významným je podľa názoru
ústavného súdu i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch
konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Všeobecným súdom

musí byť tak poskytnutý široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy. Nie je ústavne prípustné
vyžadovať aplikáciu limitácie „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi.
Ústavný súd pritom nespochybnil potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej
ujmy, ktoré však môže byť realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného) naznačených kritérií,
smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch skutkovo obdobných (bod
33 až 39).

81. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 140/2019 poukázal aj na vyššie uvedené závery
ústavného súdu (odsek 22), v ktorom sumarizoval aj staršiu judikatúru týkajúcich sa sporov o náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle ZoZŠ, a to Rc 13/2019 (v zmysle záverov ktorého má súd zdôvodniť
a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníkov o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na

rozsah odškodnenia v iných prejednávanej veci obdobných veciach), rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 171/2005
(v ktorom skonštatoval, že hoci je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho
úvaha sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská, s poukazom na princíp primeranosti, aby
nedošlo k bezdôvodnému obohacovaniu sa a pri porovnávaní odškodnenia zásahu do iných základných
práv zaručených ústavov, k bagatelizovaniu niektorej ujmy na iných základných právach), obdobne

v rozhodnutí sp. zn 6Cdo 37/2012 bola vyjadrená potreba vyrovnať sa s rozsahom odškodnenia iných
prejednávanej veci obdobných veciach (s poukazom na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 147/2006
a judikatúry Európskeho súdu ľudské práva); v rozhodnutí sp. zn. 6 MCdo 15/2012 najvyšší súd dospel
k záveru o vzatí do úvahy aj iných hmotnoprávnych predpisov upravujúcich odškodnenie (napr. zákon
č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorého, v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť má poškodený

nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50–násobku minimálnej mzdy, pri trestnom čine znásilnenia
či sexuálneho násilia a zneužívania, limit odškodnenia predstavuje 10-násobok minimálnej mzdy, s
potrebou vysporiadania sa s nemajetkovou ujmou spôsobenou nezákonným rozhodnutím v porovnaní
so smrteľným následkom uvedených trestných činov).

82. Najvyšší súd ďalej pokračoval označením rozhodnutia sp. zn. 3Cdo 19/2018 ktorým zotrval na
záveroch potreby zohľadnenia iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich
odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudského práva, pričom určenie
maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. (tak aby priznaná
náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmy, ktorú utrpeli obete trestných činov) je pokračovaním

v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudského
práva (podľa názoru ktorého náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba pritom vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy napr. Flux v.Moldavsko,
Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo), zohľadňovaná má byť aj výška náhrady priznávaná vnútroštátnymi

súdmi v iných prípadoch, týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público - Comunicacao Social,
S. A. v. Portugalsko). Zohľadnená má byť tiež výška náhrady priznávaná za telesné zranenie alebo
obetiam násilných činov, ktorá bez existencie vážnych a dostatočných dôvodov by nemala prevyšovať
maximálnu výšku priznávanú za náhrady priznávané za telesné zranenia alebo násilné trestné činy
(napr.IltalehtiaKarhuvaarav.Fínsko).Napokonvrozhodnutísp.zn.6Cdo38/2019bolnajvyššímsúdom

vyslovený záver o potrebe špecifikácie dôsledkov nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky
náhrady, zohľadnenie iných právnych predpisov upravujúcich odškodnenie, pričom priznanie vyššej
náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s obdobnými prípadmi, predpokladá odôvodnenie zvýšenej
závažnosti zásahu do práv poškodeného.

83. V zmysle vyššie uvedených záverov najvyššieho súdu a ústavného súdu, je potrebné poukázať na
prejednávanej veci skutkovo a právne podobný prípad, preskumávaný ústavným súdom v rozhodnutí sp.
zn. III. ÚS 754/2016, v ktorom bola posudzovaná náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného
rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) a rozhodnutia o väzbe, vydaných za účinnosti zákona č.58/1969 Zb. (trestné stíhanie trvalo 55 mesiacov a väzba takmer 3 mesiace), v ktorej veci bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy poškodenému (príslušník policajného zboru) vo výške 35.000 eur spolu za
väzbu a trestné stíhanie, a takýmto spôsobom bola aj posudzovaná v konaním pred ústavným súdom

(ktorý konštatoval nemožnosť stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či
mesiactrvaniaväzbyalebovedeniatrestnéhostíhaniaprevšetkyprípady,pretožesamusiazohľadňovať
vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť). V uvedenom prípade
ústavný súd dospel k záveru, že priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, pokiaľ trestné stíhanie trvalo
55 mesiacov a väzba takmer 3 mesiace, v celkovej výške 35.000 eur, nebolo možné považovať za

neadekvátnu (s odkazom aj na rozhodovaciu prax v Českej republike, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo
2357/2010 a v ňom uvedenú komparáciu rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudského práva
a súdov iných európskych štátov, ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1.000
eur za mesiac jej trvania a odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou
620 eur za mesiac za neadekvátne).

84. V súlade so záverom ústavného súdu možno v posudzovanej veci konštatovať, že po zohľadnení
povahytrestnejveci,dĺžkytrestnéhostíhaniaaväzby,preukázanýchdopadovtrestnéhostíhaniaaväzby
do osobnostnej sféry žalobcu a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, je potrebné považovať
priznanú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu vo výške 30.000 eur za primeranú, ale aj zodpovedajúcu
všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti (pre porovnanie vo vyššie označenej veci poškodeným

subjektom bol príslušník policajného zboru, po prepustení z väzby sa on a jeho rodina ocitla v hmotnej
núdzi, keďže si nevedel nájsť zamestnanie, skrachovala mu chovná stanica psov, ktorú prevádzkoval,
ako mestský policajt zarábal menej ako predtým a jeho väzbu a stíhanie nepriaznivo znášali i jeho dve
maloletédeti,jehomanželstvosanakoniecrozpadlo,pričompoškodenýzleznášalajmedializáciukauzy,
v meste kde býval ho každý poznal, deti boli vystavené posmeškom, prežívali neistotu). Je potrebné

súčasne zdôrazniť, že úvahy v súvislosti s priznávaním náhrady nemajetkovej ujmy nemožno limitovať
mechanickým porovnávaním odškodňovania iných obdobných prípadoch, pretože komparácia slúži na
vymedzenieurčitýchhraníc(mantinelov)prostredníctvomvyhodnoteniajednotlivýchkritérií(nievšetkých
odlišností prípadov, vzhľadom na námietku žalovanej), aby priznaná náhrada nebola prehnane vysoká,
ale ani podhodnotená. Porovnávané dva prípady sa líšili v niektorých následkoch dopadu nezákonných

rozhodnutí na kvalitu života poškodených (napr. výraznejší dopad v pracovnej sfére v označenom
prípade),nadruhejstranevprípadežalobcuboloosobitnevýznamným,žeišlootrestnéstíhanieaväzbu
advokáta, a dĺžka trestného stíhania bola dvojnásobne dlhšia.

85. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové

čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy, smerujúca k naplneniu požiadavky účinného primeraného
zadosťučinenia za vzniknutú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku
na neprípustné obohacovanie. Vodiacim parametrom proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je
atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel
kompenzácie. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu.

86. Vzhľadom na požiadavku kazuistiky je vhodné príkladmo uviesť, že napr. podľa nálezu ÚS SR
sp. zn. II. ÚS 568/2017 už samotná skutočnosť, že nedôvodné trestné stíhanie sťažovateľa trvalo 7
rokov bez ďalšieho znamená, že priznaná náhrada vo výške 5.000 eur sa javí ako celkom neprimeraná
a nedostatočná. Rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/5/2023 bola priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a väzbu poškodenému subjektu (advokátke) v celkovej výške
20.800 eur. Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/333/2016 bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie poškodeného subjektu (advokáta) v období 1 mesiaca
vo výške 10.000 eur; Vo veci sp. zn. 6 MCdo 12/2014, v ktorej došlo k trestnému väzobnému stíhaniu
policajta v období od 2.7.2003 do 30.10.2003, trestné stíhanie zastavené 18.1.2008, bola priznaná suma

náhrady nemajetkovej ujmy 20.000 eur.

87. Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v danom prípade neporušuje princíp
primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor na
obohatenie žalobcu, ale znamená preňho spravodlivé zadosťučinenie, ako primerané intenzite ujmy

danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej, s prihliadnutím na osobu
žalobcu, závažnosť vzniknutej ujmy a následkov, okolností za ktorých k ujme došlo, aj s prihliadnutím
na osobitosti spojené so statusom advokáta ako poškodeného subjektu.88. Porovnaním nemajetkovej ujmy žalobcu v jeho osobnom, rodinnom, profesijnom a spoločenskom
živote, so škodou spôsobenou trestným činom, za telesné zranenia alebo priznávanej obetiam
násilných činov, i s morálnou škodou spôsobenou trestným činom sexuálneho násilia, priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy spĺňa atribút primeranosti.. Zohľadnenie judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 140/2019) znamená zohľadnenie jednotlivých kritérií
a mantinelov pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy, aby v obdobných prípadoch bola náhrada
nemajetkovej ujmy rozumne primeraná utrpenej ujme, vychádzajúc z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy, zohľadňujúc náhradu priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných obdobných prípadoch, pričom

náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy.

89.Kodvolacejargumentáciistránkonania,poukazujúcejnarozhodnutiavyššíchsúdnychautorít,každá
v prospech svojich tvrdení, je potrebné uviesť nasledovné. Za konštantnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, ustálenú prax dovolacieho súdu preto nemožno považovať mechanické porovnávanie

výpočtov (prepočítaním priznanej výšky za deň väzby alebo trestného stíhania, prípadne iné časové
obdobie), keďže tomu bránia osobitné okolnosti prípadu, ktoré sú vždy rozhodujúce. Preto špecifikácia
dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe, prostredníctvom judikatórne
a súdnou praxou vymedzených kritérií, umožňuje preskúmateľnosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy
(eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy), so zohľadnením priznaných

náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou SR. Na základe mechanického
porovnávania preto nemožno argumentovať namietaným odklonom od ustálenej praxe dovolacieho
súdu, ktorá nestanovuje jednotnú výšku odškodnenia, ale vyššie naznačenú jasnú judikatórnu líniu
(porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 140/2019 a odsek 81 a 82 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

90. Za neopodstatnenú odvolaciu argumentáciu žalovanej bolo potrebné osobitne vyhodnotiť jej názor,
že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nebol aplikovaný zákonný limit upravený
ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., predstavujúci 50-násobok minimálnej mzdy za rok
2010, predstavujúci sumu 15.385 eur (vychádzajúc z roku, v ktorom malo dôjsť k namietanému zásahu
resp. k ukončeniu trvania zásahu). Podľa záverov Ústavného súdu SR (sp. zn. III. ÚS 754/2016) kritériá

ustanovenév§17ods.3zákonač.514/2003Z.z.alimitáciuvýškynáhradynemajetkovejujmynemožno
aplikovať na prípady, keď nezákonné uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom
nadobudnutia ich účinnosti (vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), preto súd prvej inštancie
týmto viazaný nebol (s poukazom na súdnou praxou a judikatúrou vytvorené kritériá posudzovania
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá má zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave

spravodlivosti a slušnosti). Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie
trestného stíhania, obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zák.
č. 58/1969 Zb. súdy disponujú širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým
porovnávaním odškodňovania v iných prípadoch upravených v iných právnych normách.

91. Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnostných práv sa zhoduje na primárnom význame
vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku
neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo
všeobecnom slova zmysle nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne
kvantifikovať a vyčísliť).

92. V súvislosti s tvrdeným maximálnym možným limitom náhrady nemajetkovej ujmy (vo výške 50-
násobku minimálnej mzdy, t. j. 15.385 eur), je potrebné tiež uviesť, že v posudzovanej veci bolo potrebné
prihliadať na osobitosti trestného stíhania v prípade výkonu povolania advokáta, a tiež na skutočnosť, že
žalobca bol trestnému stíhaniu vystavený po dobu viac ako 10 rokov, čo je neúmerne dlhá doba, počas

ktorej bol žalobca vo vážnej neistote vo vzťahu k svojej budúcnosti, vzhľadom na vznesené obvinenie
a tiež klesajúce možnosti včasnej nápravy svojej povesti. Uvedeným skutočnostiam by limitovaná
náhrada nemajetkovej ujmy nezodpovedala.

93. Priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy 30.000 eur je preto primeraná aj vzhľadom na

maximálnu výšku odškodnenia priznávaných obetiam násilných trestných činov, pri ktorých dochádza
k závažnému zásahu do života či zdravia. Je potrebné tiež konštatovať, že v posudzovanej veci
neboli preukázané extrémne najzávažnejšie následky ujmy na osobnostných právach, majúce charakter
trvaného poškodenia zdravia, stratu či znemožnenie výkonu profesie úplným kariérnym prepadom alebovylúčením osoby z rodinnných či priateľských vzťahov. Preto žaloba v prevyšujúcej časti priznanej
náhrady bola dôvodne zamietnutá.

94.Odvolacienámietkyvznesenéžalobcomažalovanou,týkajúcesa nesprávnehoprávnehoposúdenia
veci, nesprávnych skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, existencie inej vady majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj nesprávneho procesného postupu súdu, ktorým by
bolo znemožnené stranám konania uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, opodstatnené neboli.

95. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu aj žalovanej týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, jeho nepreskúmateľnosti a nevysporiadanie sa so
všetkými relevantnými tvrdenými skutočnosťami a dôkazným materiálom, odvolací súd uvádza
nasledovné.

96. Strana konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2 MCdo 7/2009).

97. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných
strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad, pričom vyvodil vecne správne závery.

98. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza

k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba považovať taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď
rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie vo veci (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 98/2017), čo nebol daný
prípad.

99. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 61/2010).

100. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/106/2010, RUIS
R Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

101. Odvolací súd na doplnenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadal
s odvolacími námietkami žalovanej a žalobcu. Nedošlo však k takej vade konania, ktorá by mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nedošlo ani k porušeniu procesných práv strán konania
v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

102. Iné právne významné odvolacie námietky žalobcom a žalovanou v odvolaní vznesené neboli.
Všeobecný súd (prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje ak rozhodnutie dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov
sporu uvádzaných účastníkmi konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces.

103. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti prvého výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 30.000 eur do troch dníod právoplatnosti rozsudku ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj druhého napadnutého výroku
o zamietnutí žaloby vo zvyšku.

104. Rozhodnutie v časti prvého výroku predstavujúcej text v zátvorke obsiahnutý vo výroku, ktorý má
byťpresný,určitýavykonateľný(osobitnevovzťahukvýškepeňažnejsumy),bolozrušené,keďženeboli
dôvody vo výrokovej časti uvádzať doplňujúci text v zátvorke, ktorý prináleží odôvodneniu súdneho
rozhodnutia (§ 389 ods. 1 písm. d/ CSP).

105. Argumentácia žalovanej v odvolaní namietajúca nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
v časti o náhrade trov konania bola však čiastočne opodstatnená, keďže predmetom konania okrem
náhrady nemajetkovej ujmy bol aj samostatný nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 1.803,81
eur. Vznikol preto dôvod na rozhodnutie o náhrade trov konania vo vzťahu ku každému uplatňovanému
nároku v konaní.

106. Nedôvodnou bola ale odvolacia argumentácia žalovanej vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania
o náhradu nemajetkovej ujmy.

107. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi
náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať

úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich
treba posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky
zdôraznil, že rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov
sporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci.

108. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O. s. p. (Občiansky
súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30.6.2016), ktoré sa uplatňovalo
ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p. (ak výška plnenia závisela od úvahy súdu, prípadne
znaleckého posudku). Zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia
závisela od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno
ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.).

109. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od
žalujúcejstrany,abysvojuujmupodceňovalalenpreto,abypotomnemuselahradiťtrovykonania,pričom
pri rozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce
(porov. nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa pritom považuje rozhodnutie, že do práva
žalobkýň bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (porov. Števček,

M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Riešenie spočíva v tom, že žalobca ma právo
na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie
plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech
vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým

príkladom je žaloba o ochranu osobnosti s nárokom na peňažné zadosťučinenie (porov. Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.).

110. Žalobcu bolo preto nevyhnutné považovať podľa § 255 ods. 1 CSP za plne procesne úspešného

v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, pretože mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku
a výška plnenia, vyplývajúca z tohto procesného úspechu, závisela od úvahy súdu.

111. Podľa § 388 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania v treťom výroku napadnutého

rozhodnutia zmenil tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania o náhradu
nemajetkovej ujmy z prisúdenej sumy v plnom rozsahu. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania o náhradu majetkovej škody 1.803,81 eur v plnom rozsahu.112. V súvislosti s poukazom žalovanej na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 (v zmysle
záverov ktorého je potrebné aj v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorých výsledok je závislý od
úvahy súdu, prihliadať na výsledok sporu, čo sa týka výšky, keďže aplikácia pravidla o plnej náhrade

trov konania, musí mať svoje vnútorné limity, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva
v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach
vyplýva napr. z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalujúcej strane priznaná
ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému, len preto
lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná

s výrazným obmedzením) je potrebné uviesť nasledovné.

113. V posudzovanej veci bolo potrebné prihliadať na charakter sporu, v ktorom nemajetková
ujma vzniknutá porušením osobnostných práv, sa vo všeobecnom slova zmysle nedá odškodniť a
rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Rozhodujúce je preto
zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Aplikovať striktne zásadu úspechu a pomerovať mieru

úspechu v danej veci v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, by nespĺňalo
požiadavku spravodlivosti a rozhodnutie by predstavovalo len mechanické posudzovanie výsledkov
sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci.

114. Podľa § 396 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP odvolací súd

rozhodol aj o nároku na náhradu trov prvého odvolacieho konania (zmenou rozhodnutia súdu prvej
inštancie podľa § 388 CSP). Žalobca podal odvolanie proti zamietavému prvému rozsudku súdu prvej
inštancie, pričom v časti náhrady materiálnej škody 1.803,81 eur nebol v spore úspešný a v dôsledku
toho ohľadom náhrady materiálnej škody bola v spore úspešná v prvom odvolacom konaní žalovaná. Vo
vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol v prvom odvolacom konaní úspešný

žalobca a neúspešnou bola žalovaná.

115. Podľa § 453 ods. 1, 3 CSP z dôvodu zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu (iného senátu)
dovolacím súdom a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolaciemu súdu o náhrade
nemajetkovej ujmy, avšak v súvislosti s nárokom na náhradu majetkovej škody vo výške 1.803,81 eur

bolo dovolanie žalobcu odmietnuté, odvolací súd rozhodoval aj o nároku na náhradu trov dovolacieho
konania, v zmysle zásady úspechu (§ 255 ods. 1 CSP).

116. Z dôvodu plného úspechu žalobcu v prvom odvolacom konaní a v dovolacom konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy, vznikol žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov prvého odvolacieho konania

a dovolacieho konania o náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu z prisúdenej sumy. Žalovanej
vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvého odvolacieho konania a dovolacieho konania
o náhradu majetkovej škody vo výške 1.803,81 eur v plnom rozsahu. Z dôvodu, že žalovanej
v dovolacom konaní trovy nevznikli (ako ani neboli uplatňované), náhrada trov dovolacieho konania
o náhradu materiálnej škody žalovanej nebola priznaná.

117. Odvolací súd o náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaná namietala uplatňovaný nárok
žalobcu v plnom rozsahu, teda okrem výšky aj základ nároku na vznik nemajetkovej ujmy (možnosť
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch). Namietala tiež výrok rozhodnutia o náhrade trov

konania. V tomto odvolacom konaní bola žalovaná v plnom rozsahu neúspešná (čiastočný úspech
týkajúci sa trov konania bol nepatrný). Žalobca namietal výšku nepriznanej náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorá však závisela od úvahy súdu a bol úspešný čo do základu nároku. Z hľadiska komplexného
zhodnotenia pomeru úspechu a neúspechu strán konania, žalobcovi bola voči žalovanej priznaná
náhrada trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy, v súlade s naplnením

podstaty kompenzácie v danom spore, súčasťou ktorej je aj náhrada trov konania v tomto type sporu
(porov. rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. PL ÚS 16/2004).

118. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia podľa
§ 262 ods. 2 CSP.

119. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.