Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. október 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/31/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200119
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Babiaková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:5020200119.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny

Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD. v právnej veci žalobkyne: KAMEŇOLOMY Liptovské Kľačany, s. r. o., so sídlom Za mostom
1011/43, 031 04 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 412 490, právne zastúpená advokátskou kanceláriou:
ŠTELLMACHOVÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Hurbanova 1243/18, 031 01 Liptovský Mikuláš,
IČO: 36 861 251, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100390070/2020 zo dňa
7. februára 2020, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 31 S

38/2020-165 zo dňa 29. septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 31 S 38/2020-165 zo
dňa 29. septembra 2021 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Liptovský Mikuláš (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“ alebo
„správca dane“) vykonal u žalobkyne kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie
obdobie december 2017 a o jej výsledku vyhotovil protokol č. 101838786/2019 zo dňa 31. júla 2019.
2. Na základe vykonanej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 102302494/2019 zo dňa 7. októbra

2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobkyni za zdaňovacie obdobie december 2017
určil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 8.000,- €, nepriznal nadmerný odpočet
v sume 4.867,95 € a vyrubil žalobkyni daň v sume 3.132,05 €. Správca dane žalobkyni neuznal
uplatnené právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od spoločnosti VH - AUTORACING s.r.o.
č. 102017100 zo dňa 29. decembra 2017 za propagáciu firmy na reklamnej ploche predmetnej firmy za
december 2017 v sume základ dane 40.000,- €, DPH v sume 8.000,- €, celková suma faktúry 48.000,- €.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 100390070/2020 zo dňa 7. februára 2020 (ďalej len „rozhodnutie

žalovaného“ alebo „žalované rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
4. Žalovaný dal do pozornosti, že žalobkyňa počas daňového konania predložila uzatvorenú zmluvu
so spoločnosťou VH - AUTORACING s.r.o., objednávku k dodávateľskej faktúre, dokumenty a doklady
preukazujúce propagáciu žalobkyne na reklamnej ploche dodávateľa a CD nosič s fotodokumentáciou.
V nadväznosti na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov týkajúcich sa použitia reklamnej služby v
zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), účinkov
reklamy na predmet podnikania, žalobkyňa predložila knihu pohľadávok po jednotlivých partneroch za

roky 2017 a 2018.
5. Z uzatvorenej zmluvy medzi žalobkyňou a dodávateľom bolo zistené, že dodávateľ sa zaviazal
vykonať podľa požiadaviek žalobkyne reklamu - umiestnenie reklamného textu za dohodnutých
podmienok a záväzok žalobkyne za túto reklamu zaplatiť. Reklamný text mal byť umiestnený napodujatiach rally - preteky automobilov do vrchu zaradené do seriálu Majstrovstiev Slovenskej republiky
astrednejEurópyprerok2017anadoprovodnýchvozidláchpočasceléhoroka.Textmalbyťumiestnený
na vozidle Ford Fiesta R5 a na doprovodných motorových vozidlách. Mal zahŕňať propagáciu loga,

obchodného mena a činnosti žalobkyne podľa jej požiadaviek.
6. Z predloženej fotodokumentácie mal správca dane a žalovaný za preukázané, že poskytnutie
reklamného plnenia spočívalo v umiestnení loga žalobkyne na pretekárske motorové vozidlo I. I. E.X vo
vlastníctvedodávateľaanasprievodnýchvozidlách.Logopozostávalozobrysudvochvrchovaslovného
nápisu Kameňolomy Liptovské Kľačany. Text ale nezahŕňal celé obchodné meno a činnosť žalobkyne.

Fakturovanú reklamnú službu dodávateľská spoločnosť poskytla na podujatí Szilveszter rally 2017 na
Hungaroringu (27. až 29. decembra 2017).
7. Počas daňovej kontroly sa pred správcu dane dostavil aj konateľ dodávateľa pán Vladimír Hanuš,
ktorý uviedol, že spoločnosť VH - AUTORACING s.r.o. sa zaoberá pneuservisom, autoservisom ako aj
motoristickým športom. Žalobkyňa mala pána Hanuša osloviť vo veci poskytnutia reklamných služieb
na základe odporúčania iného obchodného partnera. Dodávateľská spoločnosť mala v roku 2017 troch

zamestnancov, sídlila v prenajatých priestoroch a mala vo vlastníctve pretekárske vozidlo I. I. E.X, ktoré
využívala na pretekárske účely. Potvrdil vystavenie spornej faktúry pre žalobkyňu, skutočnosť, že bola
zaúčtovaná, ako aj to, že daň bola riadne odvedená do štátneho rozpočtu. Išlo o propagáciu žalobkyne
na automobilových pretekoch. Reklamný text zahŕňal propagáciu loga, obchodného mena a činnosti
objednávateľa podľa požiadaviek objednávateľa. Dátum dodania na faktúre bol uvedený podľa toho, ako

sa konali preteky. Označil tiež subdodávateľa polepov na pretekárske vozidlo.
8. Na základe vyššie uvedeného dôkazného stavu správca dane a žalovaný spochybnili, či umiestnenie
loga žalobcu na vozidle I. I. E.X, ktoré sa zúčastnilo podujatia rally a na doprovodných vozidlách, bolo
možné považovať za reklamnú službu na účely zákona o DPH. Podľa názoru žalovaného uvedenie loga
žalobkyne na dotknutých vozidlách nemalo výpovednú hodnotu k tovaru alebo službe, ktoré žalobkyňa

poskytuje. S ohľadom na charakter športového podujatia a povahu podnikateľskej činnosti žalobkyne
(predaj kameniva) nie je možné očakávať, že na športovom podujatí by bolo možné nadväzovať
obchodné vzťahy k predmetu podnikania žalobkyne. Športové podujatia, na ktorých bolo propagované
logo žalobkyne, nie sú platformou typickou pre prezentáciu činnosti a produktov žalobkyne za účelom
uzatvárania nových obchodov. Nebolo pritom preukázané, že by na spornom podujatí bola reálne

prezentovaná podnikateľská činnosť žalobkyne a jej produkty. Činnosť žalobkyne nie je tak všeobecne
známa, že by už samotné logo v divákoch evokovalo jej obchodnú činnosť. V konaní tak nebolo
preukázané, že by sa na podujatiach, kde mala byť propagovaná žalobkyňa, reálne prezentovala
podnikateľská činnosť žalobkyne, jednotlivé produkty či služby. Samotné logo, v ktorom sa nenachádza
slovo kamenivo, podľa názoru žalovaného nepropaguje žiadne produkty, neporovnáva ich s inými,

nevyzdvihuje ich kvalitu a nepredstavuje teda podnet ku kúpe či zvýšeniu predaja produktov žalobkyne.
Žalovaný tiež zdôraznil, že žalobkyňa má v obchodnom registri zapísaných 11 činností.
9. Keďže zákon o DPH neobsahuje definíciu reklamných služieb, žalovaný vychádzal z rozhodnutia
Európskeho súdneho dvora vo veci C - 68/92, kde bola reklamná činnosť definovaná ako aktivita
smerujúca k šíreniu odkazu a informovanosti spotrebiteľa o existencii a vlastnostiach výrobku alebo

služby s cieľom zvýšiť ich dopyt. V prípade žalobkyne však samotné uvedenie loga podľa názoru
žalovaného tento účel plniť nemôže. Nešlo preto o poskytnutie reklamných služieb, ale o sponzorský
odkaz. Sponzorský odkaz síce tiež nie je definovaný v zákone o DPH, správca dane však prihliadol na
jeho definíciu v § 38 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“).

10. Podľa názoru žalovaného teda poskytnuté zdaniteľné plnenie nepredstavovalo reklamnú službu a
nepreukázalo sa, že by bolo použité na dodávky vlastných tovarov a služieb. Nebola preto splnená
podmienka podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH a žalobkyni následne nebolo priznané odpočítanie dane
zo sporného obchodu.
11. Žalovaný v druhom rade poukázal aj na všeobecnosť faktúry č. 102017100 zo dňa 29. decembra

2017, ktorej predmetom je propagácia žalobkyne na reklamnej ploche dodávateľa za december 2017.
Faktúra neobsahuje konkretizáciu, o akú propagáciu ide (nie je určené miesto, čas a ani forma) a ani
nekonkretizuje samotnú reklamnú plochu. Ako množstvo sa uvádza len 1,00 bez uvedenia jednotky
množstva. Faktúra sa neodvoláva na žiadnu objednávku, dodací list a ani zmluvu. Medzi faktúrou a
zmluvou tak nie je podľa názoru žalovaného vytvorená preukázateľná väzba.

II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
12. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej len
„správny súd“). Žalobkyňa v podanej správnej žalobe zdôraznila, že žalovaný a ani správca dane
nepopreli, že žalobkyni boli zazmluvnené a fakturované služby dodané, toto sa v konaní naopakpreukázalo. Dôvodom odopretia práva na odpočítanie dane však bolo to, že správca dane a žalovaný
poskytnuté plnenie nepovažovali za reklamné služby a nepovažovali za preukázané, že predmetné
plnenie použila žalobkyňa na dodávku vlastných tovarov. Práve tento názor žalovaného a správcu dane

aj žalobkyňa spochybnila.
13. Žalobkyňa argumentovala, že preukázala prijatie reklamných služieb na účely podnikania. Každá
činnosť, ktorú žalobkyňa vykonáva, je ekonomická činnosť, žalobkyňa nevykonáva žiadne plnenia
oslobodené od dane. Nemohla preto ani logicky prijať reklamné služby na iný účel, než na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ dane. Podľa názoru žalobkyne je rozhodujúce, že sledovaným účelom

Zmluvy o vykonaní reklamy, na základe ktorej bolo preukázateľne plnené, bolo zo strany žalobkyne
získať reklamu podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o reklame“). Žalovaný a správca dane preto
mali najmä skúmať, či dodávané služby propagovali žalobkyňu a jej obchodnú činnosť. Dodávané služby
mali takú povahu, keďže (v súlade so zmluvou) išlo o propagáciu loga, obchodného mena a činnosti
žalobkyne s cieľom uplatniť ňou poskytované produkty a služby na trhu. Uvedením obchodného mena a

loga na motoristických akciách bola podľa nej zabezpečená prezentácia žalobkyne a jej podnikateľských
aktivít (tovarov - kamenivo) ako jedného z definičných znakov reklamy. Už zo samotného loga a
obchodného mena žalobkyne pritom musí byť zrejmé a nespochybniteľné, v akej oblasti podniká a
aké produkty a služby žalobkyňa ponúka. Samotné logo a obchodné meno totiž obsahuje označenie
jediného a nosného produktu, ktorý žalobkyňa ponúka na trhu - kamenivo. Logo a obchodné meno

žalobkyne tak, podľa jej názoru, má dostatočne jasnú výpovednú hodnotu o činnosti žalobkyne, jej
podnikaní a jej produktoch. Podľa názoru žalobkyne nie je reálne, aby pri realizácii reklamy musela
vždy uvádzať aj výpočet vlastností a charakteru ponúkaných tovarov a služieb, či ich porovnanie s
inými. Zneprehľadňovalo by to samotnú reklamnú informáciu. Okrem toho reklama bola umiestnená na
dynamickom predmete - vozidle. Pri takomto reklamnom predmete je racionálnejší prístup prezentácie

prostredníctvom loga než podrobnejšieho textu. Žalobkyňou zvolená reklama tak bola spôsobilá vytvoriť
vnem u potenciálnych zákazníkov.
14. Podľa názoru žalobkyne je možné potenciálnych zákazníkov získať na akomkoľvek mieste a v
akomkoľvek čase. Správanie zákazníkov v tomto smere nemožno odhadnúť, preto žalobkyňa považuje
za nesprávne úvahy žalovaného o neracionálnom postupe, ak žalobkyňa svoje produkty reklamovala

na motoristickom športovom podujatí. Okrem toho sa autošportu venujú skôr muži, pričom žalobkyňou
predávaný tovar (kamenivo) je skôr „mužským“ produktom.
15. Žalobkyňa argumentuje, že vecná súvislosť nákladov na reklamu so zdaniteľnými príjmami
a podnikateľskou činnosťou žalobkyne nie je priamo merateľná. Reklama má zo svojej povahy
hospodársky dopad na podnikateľskú činnosť, tento efekt sa však nemusí vždy prejaviť v podobe

nových zákazníkov či zvýšeným dopytom po produktoch. To však neznamená, že nejde o reklamu.
Žalobkyňadodala,ževrokoch2016až2018dosahovalanemalézisky,aleniejemožné,abypreukázala,
či to bolo v dôsledku tržieb zákazníkov získaných na základe reklamy alebo nie. V tejto súvislosti
žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 64/2016 zo
dňa 6. marca 2018, podľa ktorého viazať právo na odpočítanie dane len na preukázanie efektívnosti

reklamy a súčasne túto efektívnosť merať výlučne novými kontraktmi uzavretými v príčinnej súvislosti s
reklamou, je neprípustným zjednodušením variabilnosti pôsobenia reklamy na trhu a väzieb jej účinkov
na podnikanie. Miera ovplyvnenia ľudského správania sa reklamou totiž nie je exaktne merateľná.
16. Podľa názoru žalobkyne je tiež rozhodnutie žalovaného nedostatočne a nelogicky odôvodnené. A to
nielen s prihliadnutím na vyššie uvedené, ale aj s ohľadom na skutočnosť, že sa vôbec nevysporiadal

s argumentáciou žalobkyne o nemožnosti posudzovania predmetného prípadu ako sponzoringu. Na
žalobkyňu sa totiž nevzťahuje zákon o vysielaní a retransmisií, na ktorý správca dane a žalovaný
odkazujú.
17. Správny súd rozsudkom č. k. 31 S 38/2020 - 165 zo dňa 29. septembra 2021 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“ alebo „rozsudok správneho súdu“) zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.
18. Podľa názoru správneho súdu je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nedostatočne
odôvodnené v časti vysporiadania sa s otázkou povahy plnenia dodávateľa (umiestnenia zobrazenia
obrysu dvoch vrcholov a nápisu na motorovom vozidle I. I. E.X) ako reklamy, resp. sponzoringu/
sponzorského odkazu. Nedostatok rozhodnutia žalovaného vidí správny súd v tom, že žalovaný

pomerne obšírne zhrnul vykonané dokazovanie (napr. výsluch pána Vladimíra Hanuša, konateľa
dodávateľa a zmluvu o vykonaní reklamy zo dňa 1. decembra 2017), avšak opomenul vyhodnotiť tieto
dôkazy. Podľa správneho súdu z výsluchu pána Hanuša vyplýva, že tento bol oslovený žalobkyňou za
účelomposkytnutiareklamnýchslužieb,ktorémalispočívaťvumiestneníreklamynavozidláchI.I.E.X(vroku 2017) a na doprovodných vozidlách počas pretekov. Malo ísť o propagáciu loga, obchodného mena
a činnosti objednávateľa podľa požiadaviek objednávateľa. Správny súd tiež poukázal aj na zmluvné
vymedzenie reklamnej činnosti. Podľa názoru správneho súdu sa žalovaný nedostatočne vysporiadal s

argumentáciou žalobkyne viažucou sa práve k úprave pojmu reklamy podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o
reklame, ktorá vymedzuje reklamu ako inštitút bezpochyby účelom najbližší reklamným službám, ktoré
boli predmetom dohody medzi žalobkyňou a jej dodávateľom. Aj v samotnej uzatvorenej zmluve je podľa
správneho súdu uvedený pojem reklama ako záväzok dodávateľa, rovnako svedok pán Hanuš označil
služby ako reklamu. V rozhodnutí žalovaného tiež podľa názoru správneho súdu chýbalo vymedzenie

sponzorského odkazu a jeho definičných znakov a bližšie odôvodnenie pomocnej aplikácie zákona o
vysielaní a retransmisii. Osobitne v situácii, ak je sponzorstvo upravené aj v iných predpisoch (§ 50
zákona č. 440/2015 Z. z. o športe). Rozhodnutie žalovaného tiež rezignovalo na vysporiadanie sa s
argumentáciou žalobkyne o jej neprimeranom zaťažení požiadavkou produkovať dôkazy o zvýšenom
dopyte po jej produktoch alebo v získaní nových partnerov ako dôsledkov uplatnenej reklamy.
19. Druhým dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného bolo podľa názoru správneho súdu to, že

žalobkyňa nemala možnosť oboznámiť sa s podkladom rozhodnutia žalovaného a správcu dane, ktoré
tvorili do úradného slovenského jazyka nepreložené rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-68/92
a C-69/92. Hoci na týchto rozhodnutiach založili príslušné orgány svoje rozhodnutia, tieto netvoria
súčasť administratívneho spisu. Žalobkyni tak nebolo umožnené oboznámiť sa s podkladom rozhodnutia
tvoreným už uvedeným rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie. Z dôvodu absencie ich prekladu

ani nemožno očakávať, že tieto budú účastníkom konania všeobecne známe. Správny súd podporne
poukázal aj na svoj rozsudok v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 30 S 51/2020.
III. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní
20. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný - sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1
písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a navrhol, aby kasačný súd

rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
21. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti namieta záver správneho súdu o nepreskúmateľnosti jeho
rozhodnutia. Uvádza, že z dôkazov predložených žalobkyňou zistil, že skutočným predmetom plnenia
deklarovaného dodávateľa bolo umiestnenie (iba) loga žalobkyne na motorových vozidlách dodávateľa.
Iné plnenie preukázané nebolo, pričom v tomto ťažila dôkazná povinnosť žalobkyňu. Z pohľadu

sťažovateľa tak nebolo určujúce, čo bolo zmluvne dojednané (zmluva tvorila iba právny rámec plnenia),
fakturované (faktúra bola značne všeobecná) a čo tvrdil svedok Hanuš o zmluvnej spolupráci. Určujúce
bolizisteniasprávcudaneasťažovateľavyplývajúcezpredloženejfotodokumentácieposkytnutejslužby.
Skutočnosť, že predmetom plnenia bolo len umiestnenie loga žalobkyne na vozidlách dodávateľa bola
v konaní medzi žalobkyňou a sťažovateľom nesporná.

22. Bolo úlohou správcu dane a sťažovateľa, aby vyššie uvedeným skutkovým zisteniam dali právny
rámec posúdenia povahy poskytnutej služby. Sťažovateľ opätovne akcentuje, že reklamné služby nie
sú v zákone o DPH definované, bolo preto jeho úlohou, aby vychádzal z ich poňatia v judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie a nie zo zákona o reklame. Ide pritom o pojem európskeho práva,
ktorý nemožno v jednotlivých štátoch vykladať rozdielne. Koncept reklamy podľa názoru sťažovateľa

nevyhnutne zahŕňa šírenie odkazu smerujúceho k informovaniu spotrebiteľa o existencii a vlastnostiach
výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť jeho odbyt. Výber prostriedkov reklamy je pritom na rozhodnutí
podnikateľského subjektu, cieľa reklamnej kampane, hospodárnosti a jej účinnosti. Spôsob prezentácie,
ktorý v predmetnej veci žalobkyňa zvolila, nemôže vyvolať u potenciálnych zákazníkov vnem o jej
činnosti. Išlo totiž len o uvedenie loga, bez informácie o predmete činnosti, poskytovaných produktoch a

službách, bez ich porovnania s inými produktami a pod. Nejde teda o činnosť schopnú podporiť predaj
produktov, nejde o podnet ku kúpe alebo zvýšeniu predaja produktov.
23. Sťažovateľ zdôrazňuje, že nepovažoval za správne úvahy správcu dane o sponzorskom odkaze
s aplikovanou pomôckou - zákonom o vysielaní a retransmisii. Preto vo svojom rozhodnutí od tohto
označenia upustil a sporné plnenie posudzoval ako prezentáciu loga žalobkyne na reklamnej ploche,

teda iné ako reklamné plnenie. Žalobkyňa by navyše v kontexte zistení sťažovateľa neobstála ani z
hľadiska posudzovania reklamy podľa zákona o reklame.
24. Rovnako sťažovateľ dodáva, že je uzrozumený s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Sžf 64/2016 zo dňa 6. marca 2018. V prípade žalobkyne ale ide o odlišný prípad,
nešlo o prezentáciu loga, obchodného mena a predmetu podnikania žalobkyne, ale len o prezentáciu

loga. Prijatá služba tak nemala povahu reklamnej služby. Žalobkyňa tak bola povinná preukázať, že
plnenie, ktoré prijala, použila na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ dane podľa § 49 ods. 2 zákona
o DPH. Túto dôkaznú povinnosť nesplnila.25. K zrušujúcemu dôvodu postavenému na absencii prekladov rozhodnutí Súdneho dvora Európskej
únie v spise sťažovateľ namieta, že na túto skutočnosť prihliadol správny súd nad rámec žalobných
bodov. Navyše dodáva, že v rámci celého administratívneho konania žalobkyňa od sťažovateľa a ani

správcudanenepožadovalazabezpečenieprekladurozhodnutíSúdnehodvoraEurópskejúnieC-68/92
a C-69/92. Domnienka správneho súdu o nemožnosti žalobkyne oboznámiť sa s týmito rozhodnutiami
je tak podľa sťažovateľa nesprávna.
26. Navyše predmetné rozhodnutia neboli súčasťou administratívneho spisu, keďže nejde o dôkazy,
ktoré správca dane získal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Ide o rozsudky vydané

a publikované Súdnym dvorom Európskej únie, a to už pred začatím daňovej kontroly, pričom
administratívne orgány sú ich obsahom viazané. Pokiaľ ich však napriek tomu považoval správny súd
za nevyhnutnú súčasť administratívneho spisu, mohol sťažovateľa vyzvať na ich predloženie.
27. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení v podstatnom zopakovala argumenty, ktoré už uviedla v správnej
žalobe (body 12 až 16 tohto rozsudku). Stotožnila sa v plnom rozsahu aj s názorom správneho súdu o
nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného. K absencii rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie a ich

prekladov v administratívnom spise žalobkyňa dodala, že na túto vadu prihliadol správny súd z úradnej
povinnosti, keďže žalobkyňa nemala objektívnu možnosť sa s týmito podkladmi oboznámiť. Žalobkyňa
na záver navrhla kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietnuť.
28. Po predložení veci kasačnému súdu bola táto pridelená do senátu 3 S Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Zuzana

Šabová, PhD. Mgr. Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa. Počas kasačného
konanianadobudolúčinnosťrozvrhpráceNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikynarok2023
v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu práce v znení
účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8 S Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

IV. Posúdenie kasačného súdu

29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.
1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach

sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
30. Kasačný súd v intenciách kasačnej sťažnosti posudzoval správnosť dvoch správnym
súdom identifikovaných zrušujúcich dôvodov, a to (i) nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia žalovaného a (ii) neúplnosť administratívneho spisu z dôvodu absencie

rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie C - 68/92 a C - 69/92 a ich prekladov v administratívnom spise.
IV. A K nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného
31. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP:
Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu
verejnej správy, ak d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

32. Podľa § 63 ods. 5 zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“):
Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu,
aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

33. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH:
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods.
2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
34. Kasačný súd sa podrobne oboznámil s administratívnym spisom, prvostupňovým rozhodnutím

a rozhodnutím žalovaného, pričom v tomto kontexte musí konštatovať, že neidentifikoval
nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovaného.
35. V tejto súvislosti ani kasačný súd nespochybňuje, že ustanovenie § 191 ods. 1 písm. d) SSP upravuje
ako dôvod zrušenia nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným odôvodnením rozhodnutia. Túto vaduje nepochybne potrebné vnímať v kontexte s úpravou náležitostí odôvodnenia v osobitných predpisoch,
v tomto prípade v § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Kasačný súd však na druhej strane zdôrazňuje,
že správna žaloba ako aj kasačná sťažnosť majú povahu mimoriadnych opravných prostriedkov. Preto

je aj jednotlivé dôvody zrušenia príslušných rozhodnutí potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti,
resp. výnimočnosti. Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo
je potrebné vnímať aj pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia. Prihliadajúc na zmysel a význam
procesných pravidiel, procesné nedostatky v postupoch správneho orgánu môžu byť dôvodom na
zrušenie rozhodnutia len v prípade, ak mohli mať vplyv na jeho správnosť a zákonnosť. Rozhodnutie

nemožno zrušiť len preto, aby sa zopakoval proces v záujme odstránenia jeho formálnych nedostatkov,
pokiaľ by takýto postup nemohol privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka konania
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 98-102/02 zo dňa 17. decembra 2002,
publikované ako R 122/2003; sp. zn. 8 Sžh 1/2010 zo dňa 20. mája 2010, publikované ako R 103/2011
a iné).
36. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že nie akákoľvek vada/nedostatok na strane odôvodnenia

rozhodnutia správneho orgánu založí dôvod pre jeho zrušenie. Pôjde len o takú vadu odôvodnenia, ktorá
zakladá nepreskúmateľnosť (nemožnosť prieskumu) rozhodnutia správneho orgánu. Ide teda o také
vady, keď napr. právny názor správneho orgánu nie je z odôvodnenia rozhodnutia vôbec vyvoditeľný,
je celkom zjavne vnútorne rozporný, keď v odôvodnení rozhodnutia absentuje vysporiadanie sa s pre
konanie podstatnou otázkou či s dokazovaním, od ktorého výsledkov závisí samotný výrok rozhodnutia.

37. V zhode so sťažovateľom je kasačný súd toho názoru, že takéto vady rozhodnutiu žalovaného
nemožnovyčítať.Sťažovateľvdotknutomrozhodnutípodrobnepopísalpriebehkonaniaakoajvykonané
dokazovanie. Sťažovateľ neopomenul vyhodnotiť zmluvu o poskytovaní reklamných služieb, ktorá bola
uzatvorená medzi žalobkyňou a jej dodávateľom - spoločnosťou VH - AUTORACING s.r.o. a ani výpoveď
pána Vladimíra Hanuša, ako sa nesprávne domnieva správny súd. Z rozhodnutia žalovaného je zrejmé,

že v rámci vykonaného dokazovania boli správcovi dane zo strany žalobkyne predložené dôkazy (CD a
fotodokumentácia), ktoré dokumentovali priebeh poskytovania reklamnej služby. Tieto sú obsiahnuté aj v
samotnom administratívnom spise. Z týchto dôkazov je zrejmé, že na reklamnom predmete - automobile
bolo v zadnej časti (na dvoch stranách) umiestnené logo žalobkyne pozostávajúce z obrysu dvoch
vrcholov a slovného nápisu „KAMEŇOLOMY.“ Správca dane a sťažovateľ tak v priebehu konania zistili,

že rozsah poskytovaného plnenia definovaný v súvisiacej zmluve a výpovedi pána Hanuša (propagácia
loga, obchodného mena, činnosti či produktov žalobkyne) nebol takto dodaný, ale bol dodaný len ako
propagácia loga. V súlade s § 3 ods. 6 prvá veta Daňového poriadku tak správca dane a žalovaný
pristúpili k právnemu posúdeniu skutočného, nie deklarovaného obsahu právneho úkonu z pohľadu
aplikácie zákona o DPH. Vyššie uvedené nepredstavuje a ani nemôže predstavovať nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia žalovaného.
38. Pokračujúc ďalej v preskúmavaní úvah správneho súdu možno uviesť, že na vyššie uvedený
skutkový stav aplikoval správca dane a sťažovateľ § 49 ods. 2 zákona o DPH a skúmal najmä podmienku
pre priznanie práva na odpočítanie dane, či sporná poskytnutá služba (propagácia loga) bola použitá
na dodávky tovarov a služieb žalobkyňou ako platiteľom dane. Žalovaný vysvetlil, že takouto službou

môže byť reklamná služba, pričom za takúto považuje službu, ktorá smeruje k informovaniu spotrebiteľa
o existencii a vlastnostiach výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť jeho odbyt. Súčasne tiež objasnil, prečo
propagáciu loga žalobkyne v predmetnej veci za takúto reklamnú službu nepovažuje a nepovažuje ju ani
za službu spôsobilú mať vplyv na dodávky tovarov a služieb žalobkyňou ako platiteľom dane podľa § 49
ods. 2 zákona o DPH. Tento svoj názor založil v podstatnom na tom, že (body 8 až 10 tohto rozsudku):

· propagované bolo len logo žalobkyne, bez obchodného mena, údajov o tovare, službách či činnosti
žalobkyne a pod.,
· samotné logo žalobkyne nie je tak známe, že by jeho propagáciu bolo možné uznať za reklamnú
činnosť,
· propagácia bola realizovaná na podujatí, kde nemožno očakávať (s ohľadom na povahu podujatia a

charakter predmetu obchodnej činnosti žalobkyne), že by propagácia mohla podporiť obchodnú činnosť
žalobkyne.
39. Tento kľúčový právny názor sťažovateľa pochopila aj žalobkyňa, ktorá práve voči nemu brojila v
správnej žalobe (v podstatnom) argumentáciou (body 13 až 15 tohto rozsudku):
· aj propagácia loga môže byť reklamnou službou a ovplyvniť obchodnú činnosť žalobkyne,

· logo žalobkyne je konštruované tak, že predstavuje znak jej podstatnej časti obchodnej činnosti - predaj
kameniva (obrysy vrchov a nápis „KAMEŇOLOMY“),
· propagácia loga bola zvolená aj s ohľadom na formu reklamy, keďže pri sledovaní pretekárskych
vozidiel je grafické znázornenie ľahšie zapamätateľné,· v rámci obchodnej stratégie môže žalobkyňa reklamou získať zákazníkov či nové obchodné príležitosti
na akomkoľvek podujatí a mieste,
· v rokoch 2016 až 2018 vykazovala žalobkyňa významné zisky, pričom nemožno od nej spravodlivo

požadovať, aby preukazovala ich vzťah k realizovanej reklame.
40. Vyššie uvedené právne úvahy sťažovateľa sú v jeho rozhodnutí jasne uvedené a rovnako tak aj
námietky žalobkyne v správnej žalobe.
41. Pokiaľ správny súd vyčíta sťažovateľovi, že vo svojom rozhodnutí nevymedzil pojem sponzorstvo
a jeho znaky či rôzne definície v rôznych právnych predpisoch, kasačný súd môže len dodať, že

toto nie je ťažisko sporu medzi žalobkyňou a sťažovateľom. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného tento skonštatoval, že (i) poskytnuté služby nie sú pojmovo reklamou a (ii) materiálne
nespĺňajú podmienky pre priznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Nad
rámec týchto dvoch konštatovaní následne, dominantne to vykonal najmä správca dane, bolo plnenie
poskytnuté žalobkyni označené ako sponzoring. Toto jeho označenie však predstavuje len obiter dictum
názor správcu dane či sťažovateľa na povahu plnenia, ktoré (i) nie je reklamnou službou a (ii) nie je

ani službou, z ktorej nákupu možno odvodzovať splnenie podmienok podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH
(„...daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľ...“).Ničtovšaknemení
na podstate dôvodov pre nepriznanie odpočítania dane zo sporného dodania predmetnej služby.
42. S ohľadom na už uvedené musí kasačný súd konštatovať, že rozhodnutie žalovaného je dostatočne
odôvodnené, je z neho jasný a zrozumiteľný (i) priebeh konania, (ii) vykonané dokazovanie, (iii)

hodnotenie dôkazov ako aj (iv) právny názor sťažovateľa na prípad žalobkyne. Kasačný súd sa preto
stotožnil s názorom sťažovateľa, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pokiaľ správny súd konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného
pre nedostatok dôvodov.
IV.B K neúplnosti administratívneho spisu

43. Pokiaľ správny súd konštatoval ako zrušujúci dôvod neúplnosť administratívneho spisu z dôvodu
absencie rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie C - 68/92 a C - 69/92 a ich prekladov v
administratívnom spise, kasačný súd sa ani s týmto zistením nestotožnil.
44. Kasačný súd v prvom rade dáva za pravdu sťažovateľovi v tom, že tento dôvod zrušenia vymedzil
a konštatoval správny súd nad rámec žalobných bodov.

45. Kasačný súd sa už obdobným problémom zaoberal pri kasačnom prieskume obdobného rozsudku
správneho súdu, na ktorý poukazoval aj samotný správny súd (konanie vedené pred správnym súdom
pod sp. zn. 30 S 51/2020). Vo svojom zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 3 Sfk 51/2021 zo dňa 12. júla 2023
kasačný súd uviedol:
„16. Viazanosť správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby ako jednu zo základných procesných zásad

správneho súdneho konania vyjadril zákonodarca v ustanovení § 134 ods. 1 SSP. Súčasne v odseku 2
stanovil výnimky z tejto zásady, čím v podstate deklaroval, že vopred počíta so situáciami, kedy správny
súd aj bez toho, aby to požadoval alebo namietol žalobca, musí v prípade potreby aj mimo rámca
žalobných dôvodov testovať existenciu určitých vád a pri ich identifikácii vyvodiť z týchto zistení zákonom
predvídaný rezultát (§ 191 ods. 1 SSP). Ide o prípady, kedy rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej

správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu [písm. a)], pri absencii právomoci orgánu
verejnejsprávnynavydaniepreskúmavanéhorozhodnutiaaleboopatrenia[písm.b)],prípadyrozhodnutí
aopatrení,priktorýchpreskúmavanísprávnysúddisponujetzv.plnoujurisdikciou[písm.c)ae)],prípady,
v ktorých je potrebné vyvažovať spoločenskou skúsenosťou preukázané slabšie postavenie účastníka
administratívneho konania [písm. d)] a napokon o veci súvisiace s ochranou práv spotrebiteľa [písm. f)].

Z jazykového vyjadrenia ustanovenia § 134 ods. 2 SSP vyplýva, že ide o numerus clausus konkrétne
pomenovaných situácií, pri ktorých správny súd nie je viazaný rozsahom žaloby a žalobnými bodmi.
17. Rozsah žaloby tvorí identifikácia administratívnych rozhodnutí alebo opatrení, ktoré žalobca napadol
a označil v petite žaloby. V žalobných bodoch žalobca vymedzuje konkrétnymi skutkovými tvrdeniami a
nanenadväzujúcouprávnouargumentácioudôvody,prektoréžiadazrušiťnapadnutérozhodnutiealebo

opatrenie. Realizuje tým svoju povinnosť tvrdenia. Správny súd následne vykoná svoje prieskumné
oprávnenie iba v argumentačných mantineloch vymedzených žalobcom, pričom nemá vyhľadávať ani
sa zaoberať inými dôvodmi, ktoré by eventuálne mohli byť relevantné pre vyhovenie nároku žalobcu (§
134 ods. 1 SSP). Tým sa prejavuje princíp subsidiarity správneho súdnictva a v dôsledku toho relatívny
charakter vád, pre ktoré sa napadnuté rozhodnutie zrušuje.

18. Vztiahnuc doposiaľ uvedené na preskúmavané rozhodnutie kasačný súd konštatuje, že správny
súd v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 134 ods. 1 a ods. 2 SSP nepostupoval v súlade
so zákonom, keď žalovanému ako kruciálnu vadu jeho procesného postupu s následkom zrušenia
preskúmavaného rozhodnutia vytkol, že súčasťou administratívneho spisu neboli slovenské prekladyrozsudkov SD EÚ vo veciach C-68/92 a C-69/92, čo správny súd vyhodnotil ako vadu spočívajúcu
v absencii opory skutkového stavu vzatého za základ rozhodnutia v obsahu administratívnych spisov,
rezultujúcej v žalobcom namietanú (ale inak vecne vôbec nezdôvodnenú) vadu nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci. Pre uvedený postup správneho súdu, zjavne vybočujúci z rámca žalobných
bodov, nie je možné nájsť oporu v žiadnom z ustanovení § 134 ods. 2 písm. a) až písm. f) SSP.
Ako už uviedol kasačný súd vyššie, dôvody umožňujúce správnemu súdu nerešpektovať vôľu žalobcu
vymedzujúcu rozsah súdneho prieskumu sú striktne dané a nie je možné ich výkladom, hoci na strane
správneho súdu motivovaným ochranou práv účastníka konania, rozširovať.“

46. Aj v tejto veci sa kasačný súd s už uvedenými právnymi názormi stotožňuje a na tieto odkazuje.
47. Nad rámec už uvedeného je však potrebné zdôrazniť, že argumentácia správneho súdu by ani
materiálne neobstála. Rozhodovacia činnosť kasačného súdu a ani Súdneho dvora Európskej únie
sa totiž nepovažuje za podklad rozhodnutia - dôkaz. Podkladom rozhodnutia sú vo všeobecnosti také
dôkaznéprostriedky,ktorýmijemožnéustáliťskutkový/skutočnýstavkonkrétnejvecinaúčelyposúdenia
splnenia zákonných podmienok pre uplatnenie verejnej moci. Ide o rôzne listiny, svedectvá, všeobecne

známe skutočnosti a pod., ktoré sú spôsobilé ovplyvniť zistenie skutkového stavu a následne podliehajú
aj hodnoteniu a úvahe príslušného správneho orgánu (napr. § 32 až § 39 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní v znení neskorších predpisov; § 24 až § 26 Daňového poriadku).
48. Naproti tomu rozhodnutia súdnych orgánov predstavujú výsledné akty aplikácie práva. V nich je
obsiahnutý výklad súdnych orgánov k príslušným právnym predpisom a ich aplikácia na konkrétnu vec.

Tento výklad z titulu autority najvyšších súdnych autorít a ich zákonných kompetencií požíva všeobecnú
vážnosť a judikatórnu záväznosť pre obdobné veci. Právne názory prezentované príslušnými súdmi nie
sú výsledkom nachádzania práva, ale len jeho výkladu. Právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch
sa preto v intenciách výkladu garantovaného najvyššími súdnymi autoritami nedokazujú, nepodliehajú
kontradiktórnosti, nie je potrebné zabezpečovať ich preklad a ani ich zakladať do administratívneho

spisu.
49. Aj v tejto časti sa preto kasačný súd stotožňuje s názorom sťažovateľa, že napadnutý rozsudok
správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
IV.C K postupu správneho súdu v ďalšom konaní
50. Pre úplnosť považuje kasačný súd za potrebné zdôrazniť, že v tejto časti konania sa zaoberal len

otázkou (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného a (ne)úplnosti administratívnych spisov. Neriešil
tak otázku správnosti záverov sťažovateľa/žalovaného na predmetnú vec. Bude preto úlohou správneho
súdu, aby v ďalšom procesnom postupe sťažovateľom/žalovaným vymedzený dôvod neuznania
uplatneného práva na odpočítanie dane z poskytnutého plnenia (bod 38 tohto rozsudku) konfrontoval so
žalobnou argumentáciou žalobkyne (bod 39 tohto rozsudku). Pri posudzovaní (ne)správnosti právneho

názoru sťažovateľa/žalovaného zohľadní správny súd aktuálnu rozhodovaciu činnosť kasačného súdu
v podobných otázkach (napr. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2
Sžfk 31/2019 zo dňa 31. januára 2022, sp. zn. 5 Sžfk 20/2021 zo dňa 19. júla 2022) a najmä súvisiacu
rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie. Kasačný súd dáva správnemu súdu osobitne do
pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo vec Amper Metal Kft., C-334/20 zo dňa 25.

novembra 2021.
V. Záver
51. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola
dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
440 ods. 1 písm. g) SSP). Preto napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie podľa § 462 ods. 1 SSP.
52. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v bode 50 tohto
rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu je správny súd viazaný (§ 469 SSP).
53. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467
ods. 3 SSP).

54. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.