Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 25, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820202357
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5820202357.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobcov1/C.W.,narodenéhoXX.U.XXXX,W.XXX,2/E.W.,
narodenej XX. A. XXXX, W. XXX, 3/ N. H., narodeného XX. Y. XXXX, M., H. XXX/XX, 4/ P. H., narodenej
XX. T. XXXX, M., H. XXX/XX, zastúpených advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr.
Jakub Mandelík, s. r. o., Bratislava, Záhradnícka 4836/51, IČO: 47 234 318, proti žalovanej obchodnej
spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO:

00 585 441, zastúpenej advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom, Bratislava, Vajnorská 55, o ochranu
osobnosti, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 13C/13/2020, o dovolaní žalobcov 1/
až 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. marca 2022 sp. zn. 10Co/117/2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 31. marca 2022 sp. zn. 10Co/117/2021, rozsudok Okresného
súdu Námestovo z 30. júna 2021 sp. zn. 13C/13/2020 a uznesenie Okresného súdu Námestovo z 13.
septembra 2022 sp. zn. 13C/13/2020 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Námestovo na

ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 30. júna
2021 sp. zn. 13C/13/2020 žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanej nárok na náhradu trov konania voči
žalobcom 1/ až 4/ nepriznal (II. výrok).
1.1. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1/ až 4/ sa podanou žalobou domáhali voči

žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy po 25 000 eur podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka z
dôvodu nezvratného zásahu do ich súkromia. V konaní bolo preukázané, že dňa 22. apríla 2020 došlo k
dopravnej nehode, pri ktorej bola usmrtená vnučka žalobcov O. H.. Za spôsobenie dopravnej nehody bol
zodpovedný U. W., ktorý bol v súvislosti s ňou uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Námestovo
z 11. februára 2021 sp. zn. 6T/126/2020 a odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 42
mesiacov a bol mu tiež uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu na

doživotie. V čase dopravnej nehody mal U. W. uzatvorené povinné zmluvné poistenie u žalovanej. Súd
prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) z 31. júla 2017 sp. zn. 6MCdo/1/2016 (judikát R 61/2018) ako aj rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 666/2016 a sp. zn. II. ÚS 695/2017
skonštatoval, že žalovaná je v spore pasívne vecne legitimovaná.
1.2. V prejednávanej veci bolo podľa súdu prvej inštancie nepochybné, že došlo k nenapraviteľnému

zásahu do osobnostnej sféry žalobcov, ktorí prišli o osobu im blízku. Po vykonanom dokazovaní však
dospel k záveru, že intenzita zásahu do práv žalobcov na ochranu osobnosti neodôvodňuje náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bolo na žalobcoch, aby preukázali intenzitu ich vzťahu k zomrelej
vnučke aj to, aké následky mala jej strata na ich životoch. Tieto skutočnosti žalobcovia popísali v
žalobe veľmi stroho a k priblíženiu týchto vzťahov nedošlo ani na pojednávaní, na ktorom boli vypočutí
žalobcovia 3/ a 4/. Z ich výpovede okresný súd zistil, že mali s vnučkou dobrý vzťah, pravidelne sa

navštevovali, pričom najviac času s nimi zosnulá trávila, keď bola v mladšom veku. Neskôr mala už
iné záujmy, napriek tomu sa s nimi vedela porozprávať napr. o škole. Žalobca 3/ poukázal na to, že saso smrťou vnučky ťažko vysporiadavali a vnučka im chýba, život však plynie ďalej. Žalobcovia 3/ a 4/
pri svojich výpovediach nepoukázali na psychické problémy, ktoré by nepociťoval každý človek, ktorý
by sa ocitol v ich situácii, ani nepriblížili depresívne a úzkostné stavy, na ktoré poukázali v žalobe a k

uvedenému nepredložili ani žiadne dôkazy (napr. správou od psychológa). Žalobcovia nežili so zosnulou
v jednej domácnosti, ani na ňu neboli finančne, prípadne iným spôsobom odkázaní. Súd prvej inštancie
poukázal i na vekový rozdiel medzi žalobcami a zosnulou, kedy zosnulá v čase úmrtia mala 19 rokov a
žalobca 1/ necelých 80 rokov, žalobkyňa 2/ 76 rokov, žalobca 3/ mal 69 rokov a žalobkyňa 4/ 64 rokov.
Intenzita vzťahu medzi zosnulou a žalobcami tak nemohla byť u všetkých rovnaká. Žalovaná suma,

stanovená paušálne u všetkých žalobcov rovnako, sa potom prieči účelu relutárnej náhrady. Žalobcovia
3/ a 4/ navyše nevedeli určiť, na základe akých skutočností ustálili výšku náhrady nemajetkovej ujmy
práve sumou 25 000 eur pre každého, čo podľa súdu evokuje skôr získanie majetkového prospechu ako
morálnej satisfakcie. Dodal, že rodičia a súrodenci zosnulej rovnako podali žalobu na (od 01. júna 2023)
bývalomOkresnomsúdeBratislavaI,ktorousiuplatňujúnáhradunemajetkovejujmy,pričomkaždýžiada
sumu40000eur.Žalobcovianeprejavilizáujemotrestnékonanie,vrámciktoréhobolU.W.odsúdenýna

trest odňatia slobody vo výmere 42 mesiacov, t. j. ani neuvažovali nad inou ako finančnou satisfakciou.
1.3. Keďže išlo o prípad peňažnej náhrady, súd prvej inštancie skúmal aj okolnosti na strane pôvodcu
zásahu-osobyzodpovednejzausmrtenievnučkyžalobcov.Zvykonanéhodokazovaniamalpreukázaný
kladný postoj svedka U. W., ktorý sa po dopravnej nehode ospravedlnil rodičom zosnulej a zaplatil
náklady súvisiace s pohrebom. Svedok sa na pojednávaní ospravedlnil žalobcom 3/ a 4/ za spáchaný

trestný čin a stratu, ktorú im spôsobil. Ďalej súd prvej inštancie skúmal aj mieru spoluzavinenia zosnulej
osoby, keď zo znaleckého posudku č. 48/2020 z 12. mája 2020 mal preukázanú nielen skutočnosť, že
zosnulá bola rovnako ako vodič v čase nehody pod vplyvom alkoholu, ale najmä to, že v čase dopravnej
nehody nebola pripútaná bezpečnostnými pásmi. Znalci uviedli, že pri danom type dopravnej nehody
by pripútanie obete pravdepodobne zabránilo vzniku tak závažných poranení, ktoré viedli k jej smrti. Z

výpovede svedka U. W. a Y. F., ktorá vypovedala ako svedok pred vyšetrovateľom 07. augusta 2020
vyplýva, že to bola práve zosnulá, ktorá iniciovala, aby U. W. odviezol účastníkov dopravnej nehody
z miesta, kde sa v tom čase nachádzali. Aj keby to tak nebolo, zosnulá bola osobou plne spôsobilou,
dobrovoľne nasadla do auta, ktoré šoféroval U. W. bez toho, aby sa pripútala bezpečnostným pásom.
Z tohto dôvodu okresný súd konštatoval spoluzavinenie zosnulej na jej smrti, keďže zo znaleckého

posudku vyplýva, že v opačnom prípade (t. j. v prípade pripútania) by dopravná nehoda nemala u
zosnulej také fatálne následky.
1.4. Súd prvej inštancie uzavrel, že samotné potrestanie vodiča, ktorý bol za usmrtenie vnučky žalobcov
odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 42 mesiacov aj jeho ospravedlnenie sa žalobcom na
pojednávaní je dostatočným prostriedkom na dosiahnutie primeraného zadosťučinenia za zásah do

právanaochranuosobnostinapriektomu,žetotopotrestaniežalobcovianepovažujúzadostatočné.Súd
nemal preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, ktorá vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia
vyžaduje náhradu v peniazoch, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Záverom poukázal na aktuálnu
rozhodovaciu prax súdov týkajúcu sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (napr. rozsudky
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/139/2011 z 30. októbra 2012 a sp. zn. 1Cdo/214/2019 z 30. septembra

2020, rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/16/2020 z 30. júna 2020 a sp. zn. 10Co/21/2020
z 23. júla 2020 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1C/10/2020 zo 14. júla 2020). Dodal,
že žalobcami uplatnená suma 25 000 eur je vzhľadom na okolnosti prípadu vysoká, keď ide o starých
rodičov, ktorí so svojou vnučkou nežili v spoločnej domácnosti a neboli na ňu finančne odkázaní.
1.5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s §

257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“),
keď zistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady. Uviedol, že by
nezodpovedalo hľadisku spravodlivého usporiadania vzťahov zakotvenému aj v Základných princípoch
Civilného sporového poriadku (čl. 2), keby žalobcovia, hoc aj v spore neúspešní, boli povinní zaplatiť
trovy konania žalovanej, u ktorej bol poistený vodič, ktorý dopravnú nehodu zapríčinil. Zobral do úvahy

aj pomery na strane žalobcov, ktorí sú osobami vo vyššom veku.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov rozsudkom z 31. marca 2022
sp. zn. 10Co/117/2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu a žalovanej priznal voči
žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci,
ktorý následne i správne právne posúdil. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia rozsiahlo
a podrobne vyargumentoval, z ktorých nesporných skutočností vychádzal, ktoré konkrétne spornéotázky posudzoval, pri právnom posúdení uplatneného nároku v celom rozsahu zohľadnil individuálne
okolnosti súdeného prípadu. Označil aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia, ktorými sa riadil, navyše
do rozhodovania pretavil správne už aj ustálenú judikatúru a súdnu prax vyšších súdnych autorít

v obdobných sporoch. Žalobcovia neuviedli v odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
2.2. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku žalobcov o nevykonaní dokazovania výsluchom
žalobcov 1/, 2/. Z obsahu spisu vyplýva, že títo boli riadne predvolaní na pojednávanie, súd im umožnil
priamo na pojednávaní v rámci svojho výsluchu konkrétne argumentovať, tento procesný priestor ale

žalobcovia nevyužili, čo nemôžu vytýkať súdu ako nesprávny postup, ktorým by malo dôjsť k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Odvolací súd súhlasil so žalovanou, že žalobcovia museli predpokladať,
aký charakter sporu podaním žaloby založili a že budú v priebehu konania konfrontovaní s citovým
prežívaním tragickej udalosti a okolnosťami, ktoré im nebudú príjemné. Hoci v odvolaní uviedli, že
v rámci svojho výsluchu by sa boli vyjadrili ku kvalite a intenzite ich vzájomného vzťahu s vnučkou,
opakovane (v žalobe aj v odvolaní) dôvodili iba všeobecne či už do charakteristiky intenzity vzťahov ako

aj v charakteristike následkov, ktoré boli vyvolané v dôsledku zásahu do ich osobnostnej sféry.
2.3. Odvolací súd skonštatoval, že žalobcovia si podanou žalobou uplatnili občianskoprávny nárok
spadajúci pod režim § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Takúto náhradu súd podľa §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže priznať vtedy, ak sa morálna satisfakcia nezdá byť postačujúca.

Na tomto mieste poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/81/2011 (R 13/2013).
Zdôraznil tiež, že uplatnený nárok sa rieši v sporovom konaní, v ktorom nebolo postačujúce tvrdiť
a preukázať, že neoprávnený zásah nastal. Povinnosťou žalobcov bolo aj opísať a preukázať, že
intenzita ich vzájomných vzťahov a väzieb s vnučkou svojou výnimočnosťou presiahla rámec bežného
štandardu vzťahu starý rodič/vnúča, tvrdiť a preukázať, aké konkrétne závažné dopady nastali v ich

osobnostnej sfére, čo žalobcovia nesplnili. Žalobcami produkované tvrdenia všeobecnej povahy, či už do
charakteristikyintenzityvzájomnýchvzťahov,dotvrdenejnáslednejujmy,navyšedôkazminepodloženej,
neboli spôsobilé založiť podmienku priznania im nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka.
2.4. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP

s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa §
262 ods. 2 CSP.

3. Okresný súd Námestovo uznesením z 13. septembra 2022 sp. zn. 13C/13/2020 zmenil výrok
uznesenia Okresného súdu Námestovo sp. zn. 13C/13/2020 z 02. augusta 2022, vydaného vyšším

súdnym úradníkom tak, že určil výšku náhrady trov konania žalovanej v sume 122,59 eura, ktorú sú
žalobcovia1/až4/povinnízaplatiťspoločneanerozdielnedotrochdníodprávoplatnostitohtouznesenia
na špecifikovaný účet právneho zástupcu žalovanej.

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho podali dovolanie žalobcovia 1/ až 4/ (ďalej aj „dovolatelia“) z

dôvodov podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
4.1. Dovolatelia v prvom rade tvrdili arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá má spočívať v tom,
že odvolací súd sa nevysporiadal so súdnou praxou - prehliadol časť II. odvolania a žiadnym spôsobom
naňunereagoval.Namietali,žesúdprvejinštancievbode26.rozsudkuskonštatovalspoluvinuzosnulej,
avšak nijako nevyjadril konkrétny pomer spoluviny, a preto je určenie spoluviny nepreskúmateľné.

Táto vada bola namietaná aj v odvolaní, avšak bez akejkoľvek odozvy odvolacieho súdu, dôsledkom
čoho je arbitrárnosť potvrdzujúceho rozsudku aj v tejto časti. Dovolatelia vytkli odvolaciemu súdu aj
neodôvodnené podmienky pre priznanie náhrady, keď nenáležitá požiadavka zo strany odvolacieho
súdu preukázať akýsi nadštandardný rodinný vzťah nemá oporu v platnom práve ani v súdnej praxi,
pričom ani odôvodnenie napádaného rozsudku neobsahuje žiadne úvahy, ktoré by odôvodňovali takúto

požiadavku. Pokiaľ odvolací súd opiera svoje odôvodnenie o uznesenie najvyššieho súdu z 25. októbra
2012 sp. zn. 4Cdo/81/2011, ide o opomenutie podstatných súvislostí rozhodnutia.
4.2. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dovolatelia uviedli, že povinnosť žalobcov
v spore o náhradu nemajetkovej ujmy preukazovať nadštandardnú a výnimočnú intenzitu rodinných
vzťahov alebo naopak povinnosť preukázať bežný a štandardný rodinný vzťah je problematikou, ktorá

nebola nikdy predmetom rozhodovania dovolacieho súdu. Argumentačnú líniu predostretú odvolacím
súdomoznačilizaneudržateľnú,pretožebyznamenala,žetrvalý,definitívnyanereparovateľnýzásahdo
rodinných väzieb je možné zhojiť ospravedlnením. Dovolací súd sa vo svojej praxi nezaoberal právnou
otázkou výkladu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ ide o potrebnú mieru kvality rodinnýchvzťahov a keďže odvolací súd bezdôvodne požaduje preukázanie výnimočnosti presahujúcej bežný
štandard, je tým založený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
4.3. Dovolatelia ďalej namietali znemožnenie výsluchu žalobcov 1/, 2/, ktorým mal byť objasnený

charakter rodinného vzťahu. Na Okresnom súde Námestovo sa 02. júna 2021 uskutočnilo pojednávanie
v neprítomnosti žalobcov 1/, 2/ a v prítomnosti vinníka dopravnej nehody. Dôvodom neprítomnosti
žalobcov pritom bola práve ich plánovaná konfrontácia s vinníkom nehody, ktorú nedokázali podstúpiť.
Súd prvej inštancie napriek tomu rozhodol, že nevykoná dokazovanie vypočutím žalobcov 1/, 2/.
Vykonaním dôkazu pre súdenú vec bezvýznamného (výsluch vodiča) fakticky zmaril vykonanie dôkazu

pre preukázanie nároku nevyhnutného (výsluch žalobcov 1/, 2/) a odvolací súd tento postup odobril s
protirečivým odôvodnením, čím došlo k podstatnému porušeniu princípu rovnosti zbraní, a tým i práva
žalobcov 1/, 2/ na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. V tejto súvislosti poukázali na
rozsudok najvyššieho súdu z 31. marca 2021 sp. zn. 5Cdo/107/2019, podľa ktorého existujú len tri
dôvody, pre ktoré sa navrhnutý dôkaz nevykoná.
4.4. S poukazom na uvedené dôvody navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň rozhodol o trovách dovolacieho konania.

5. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že napádaný rozsudok v spojení s rozsudkom súdu
prvej inštancie považuje za vecne správne a právne udržateľné. Neúčasť žalobcov na pojednávaní
bol prejav ich slobodnej vôle s vedomím jeho následkov. Súd v tomto smere postupoval zákonným

spôsobom a žalobcovia nemôžu vlastnú neúčasť na konaní dávať za vinu súdu, teda tvrdiť existenciu
vady v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ďalej argumentovala, že preukázanie intenzity rodinných vzťahov
je imanentnou súčasťou dokazovania samotného nároku, pretože len skutočne intenzívna citová väzba
medzipoškodeným/nebohýmarodinnýmpríslušníkompodmieňujepriznanieodškodnenianemajetkovej
ujmy v peniazoch. Pokiaľ by na úspešné uplatnenie žaloby v spore o náhradu nemajetkovej ujmy

postačoval preukázateľný príbuzensky vzťah, nárok na finančnú satisfakciu by de facto vznikol aj tomu,
kto zásah do citových väzieb neutrpel. Dovolanie navrhla odmietnuť, resp. zamietnuť ako nedôvodné
podľa § 448 CSP uplatniac si náhradu trov dovolacieho konania.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie je prípustné i dôvodné.

7. Dovolatelia vyvodzujú prípustnosť dovolania v prvom rade z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné
podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§
431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431

ods. 2 CSP).

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak

zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

9. Podľa dovolateľov je rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárne z niekoľkých dôvodov (nevysporiadanie
sa so súdnou praxou, nepreskúmateľné určenie spoluviny, neodôvodnené podmienky pre priznanie
náhrady). Arbitrárnosť môže mať v rozhodnutiach rôznu podobu, napríklad ak je rozhodnutie svojvoľné,

nedostatočne odôvodnené, ak ide o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním
alebodošlozostranysúdukinterpretačnémuexcesu.Arbitrárnosťmôžetiežspočívaťvtakomhodnotení
dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri
žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Dovolací súd však nezistil v postupeodvolacieho súdu také nedostatky, ktoré by odôvodňovali tvrdenie, že závery ním prijaté boli svojvoľné,
zmätočné alebo zjavne neodôvodnené. Aplikujúc § 124 CSP posudzoval dovolanie podľa jeho obsahu a
v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z

25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 09. júna 2020) dospel k záveru, že dovolatelia v
súdenej veci primárne namietajú nedostatky týkajúce sa zisťovania skutkového stavu veci a následného
vyhodnotenia skutkových zistení. Inými slovami, dovolatelia rozporujú proces dokazovania na súde prvej
inštancie a na odvolacom súde.

10. Dokazovanie je procesným právom osobitne upravený postup súdu v civilnom konaní, slúžiaci
k utvoreniu poznatkov súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, ktorých existencia alebo
neexistencia zostala pochybná, kedy súd svojimi zmyslami poznáva určitú rozhodujúcu skutočnosť
priamo alebo poznáva určité správy o tejto skutočnosti. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na

zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú
prejednávaný nárok).
10.1. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Procesná právna úprava vychádzajúca zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov má svoj základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15

základných princípov Civilného sporového poriadku a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP
znamená,žezáver,ktorýsisudcazvykonanýchdôkazovurobí,jevecoujehovnútornéhopresvedčeniaa
jehologickéhomyšlienkovéhopostupu.Postupsudcualeneznamená,žesudcaniejeviazanýústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček,

M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).
10.2. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo
skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za
základsvojhorozhodnutiaúplneinakakovyplývazvykonanéhodokazovania,prípadne,aknezistilurčitú

podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva.
10.3. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/100/2018,
5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018, 5Cdo/122/2019) nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno
odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku overeniu alebo
vyvráteniu ktorej je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je

argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie
nedisponuje vypovedacou potenciou. Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého
určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, už bolo doterajším konaním
bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje
v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, garantujúcimi strane sporu právo na spravodlivý

proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť
vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.

11. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podstatou dovolacieho prieskumu nie je
prehodnocovanie skutkového stavu dovolacím súdom, ale kontrola postupu súdov nižších inštancií pri

procese jeho zisťovania a vyhodnocovania. Otázka, či súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval
ústavno-procesné zásady (napr. zákaz tzv. deformácie dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti,
voľného hodnotenia dôkazov), je otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť prezentovaná
dovolaciemu súdu v podanom dovolaní ako prípustný a dovolený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f)
CSP.

12. Dovolatelia namietali, že nevykonaním výsluchu žalobcov 1/ a 2/ v konaní pred súdom prvej inštancie
došlo k podstatnému porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva žalobcov 1/, 2/ na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd vyhodnotil túto námietku ako dôvodnú.

13. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní
pred Okresným súdom Námestovo nariadenom na 02. júna 2021 z dôvodu, že bude vypočúvaný
svedok U. W. a žalobcova 1/ a 2/ si neboli istí, či uvedenú skutočnosť zvládnu. Odvolací súd k tomu
uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ nevyužili možnosť zúčastniť sa pojednávania, čo nemôžu vytýkať súduako nesprávny postup, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom. Je nepochybné, že
súd nemusí vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhne strana sporu. O tom, ktoré dôkazy vykoná, rozhoduje
súd. Musí však dbať o to, aby z dokazovania nevylúčil dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodujúcu

skutkovú okolnosť významnú pre rozhodnutie. Aj v prejednávanom spore bolo povinnosťou súdov
vykonať potrebné dokazovanie, t. j. vzhľadom na charakter predmetu sporu aj výsluch žalobcov 1/ a 2/
pre potreby dôsledného posúdenia ich tvrdení, že v dôsledku straty vnučky utrpeli nemajetkovú ujmu,
ktorá vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia vyžaduje náhradu v peniazoch. Iba samotní
žalobcovia 1/ a 2/ sa môžu relevantne vyjadriť k podstate sporu a dôkladne (podrobne) opísať svoj vzťah

so zosnulou vnučkou a ujmu, ktorú po jej strate pociťujú. Dovolací súd považuje výsluch žalobcov 1/ a
2/ za dôkaz, ktorý by mal zásadný vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných
dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. Ich výsluch je podľa názoru dovolacieho súdu spôsobilý preukázať
také skutkové okolnosti, ktoré by mohli byť pre meritórne posúdenie žalobného nároku významné. Ak
teda súd prvej inštancie k výsluchu žalobcov 1/ a 2/ nepristúpil, pričom odvolací súd jeho postup odobril,
znemožnili žalobcom 1/ a 2/ uskutočňovať ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.

14. Do práva na spravodlivý proces sa premieta aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá síce nie
je výslovne upravená v ústavnom poriadku, ale má svoj ústavnoprávny rozmer vyplývajúci z princípu
nezávislosti súdov a sudcov (čl. 46 ústavy). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o

vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Porušením práva na spravodlivý proces je
nesporne aj situácia, ktorá nerešpektuje pravidlá vymedzujúce proces vyhľadávania, vykonávania a
hodnotenia dôkazov, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktorá vyšla
najavo, alebo boli kvalifikovane namietané, ale nižšie súdy ich právne nezhodnotili v celom súhrne.

15. V posudzovanom spore súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena žalobcami, ktorí v konaní nepreukázali, že intenzita zásahu do ich práva na ochranu osobnosti
odôvodňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil. Súdy tak urobili bez toho, aby jednotlivé vykonané dôkazy vyhodnotili v súlade

so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z § 191 CSP tak, aby hodnotenie dôkazov
zodpovedalo pravidlám formálnej logiky a vyplývalo zo zisteného skutkového stavu. Podľa odvolacieho
súdu dovolatelia uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňovali len všeobecnými tvrdeniami a
nepreukázali, že ich vzťah s vnučkou bol tak intenzívny a výnimočný, že jej strata im spôsobila také
závažné dopady v ich osobnostnej sfére, že jedinou možnou satisfakciou sa javí priznanie náhrady

nemajetkovejujmyvpeniazochvzmysle§13ods.2Občianskehozákonníka.Dovolacísúdvšakzastáva
názor, že blízky rodinný vzťah starých rodičov s vnučkou sa prirodzene predpokladá, pričom opak by sa
musel v konaní preukázať. Z výpovedí žalobcov 3/ a 4/ súd prvej inštancie zistil, že títo mali s vnučkou
dobrý vzťah, pravidelne sa navštevovali, pričom najviac času s nimi zosnulá trávila v jej mladšom veku.
Neskôr mala zosnulá už iné záujmy, napriek tomu sa s nimi vedela porozprávať napr. o škole. Je tak

zrejmé, že žalobcovia 3/ a 4/ mali s vnučkou bližší rodinný vzťah, resp. zvýšené citové spojenie, o ktoré
po tragickej udalosti prišli. Uvedené nasvedčuje utrpeniu silnej citovej ujmy na strane žalobcov 3/ a 4/.
Dovolací súd preto konštatuje, že odvolací súd v tomto smere náležite nevyhodnotil vykonané dôkazy,
čím zaťažil konanie vadou zmätočnosti, ktorá mala za následok porušenie procesných práv dovolateľov
- žalobcov 3/ a 4/.

16. Na základe zhora uvedeného dovolací súd uzatvára, že konanie na odvolacom súde trpí vadou
zmätočnosti, ktorá dosahuje intenzitu porušujúcu právo na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)
CSP. Dovolací súd preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449 ods.
2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

17. Z dôvodu inštruktívnosti dovolací súd uvádza, že v ďalšom konaní bude za účelom posúdenia
opodstatnenosti žaloby potrebné vypočuť žalobcov 1/ a 2/ a následne (už aj vo vzťahu k žalobcom 3/
a 4/) opätovne vyhodnotiť vykonané dôkazy v kontexte prirodzene prezumovaného blízkeho rodinného
vzťahu žalobcov s vnučkou. Súdy budú pri hodnotení dôkazov venovať náležitú pozornosť aj zistenému

spoluzavineniu poškodenej na jej úmrtí, a to v zmysle zdôvodnenia rozsahu, v akom je potrebné na túto
skutočnosť pri rozhodovaní prihliadať.18. Keďže rozhodnutia súdov nižších inštancií boli zrušené z procesných dôvodov, pričom je potrebné
vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by ustálený skutkový stav mohlo zásadne zmeniť, dovolací
súd v súlade s jeho rozhodovacou praxou (napr. 1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018,

8Cdo/70/2017, 9Cdo/333/2020) považoval za nadbytočné posudzovať prípustnosť dovolania podľa §
421 ods. 1 CSP a opodstatnenosť dovolacích námietok týkajúcich nesprávneho právneho posúdenia
veci.

19. Dovolací súd zrušil nielen rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie, ale aj

súvisiace uznesenie Okresného súdu Námestovo z 13. septembra 2022 sp. zn. 13C/13/2020 o určení
výšky náhrady trov konania (č. l. 165 spisu), keďže obsah výroku tohto uznesenia sám o sebe neobstojí.
Dovolací súd je totiž podľa § 439 písm. a) CSP viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý. Výrokom závislým od
rozhodnutia o napadnutom výroku je taký výrok, ktorého obsah je viazaný na iný výrok s tým, že sám
osebe neobstojí, pokiaľ by tento iný výrok odpadol alebo bol zmenený. O samotnej výške náhrady trov

konania bude preto v posudzovanej veci znova rozhodnuté v ďalšom konaní, a to po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

20. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§

453 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.