Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 8. október 2023

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 5Saz/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100434
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Vysaníková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100434.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnená v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov E., F. XX, právne zastúpenej : Centrum právnej pomoci, Kancelária
Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové
Zámky, Bitúnková 8, Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BA12-5370-015/2023-AV zo dňa 27.08.2023 o zaistení žalobkyne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky,
Bitúnková 8, Nové Zámky, č. PPZ-HCP-BA12-5370-015/2023-AV zo dňa 27.08.2023, ktorým žalovaný

zaistil žalobkyňu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D., bez dokladov totožnosti.

N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D., bez
dokladu totožnosti, bezodkladne prepustil zo zaistenia.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 14.09.2023 doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj správny
súd alebo súd) dňa 28.09.2023 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-

HCP-BA12-5370-015/2023-AV zo dňa 27.08.2023 o zaistení žalobkyne, zároveň žiadala nariadiť jej
bezodkladné prepustenie zo zaistenia a priznať plnú náhradu trov konania.

administratívne rozhodnutie

2. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-5370-015/2023-AV zo dňa 27.08.2023

zaistil žalobkyňu dňa 16.06.2023 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj zákon o pobyte cudzincov) na účel
výkonu administratívneho vyhostenia; v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku
doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.10.2023 a žalobkyňu umiestnil do Útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej aj ÚPZC).

3. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa bola dňa 26.08.2023 v čase o 12:01

zadržaná hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Štúrovo v obci Leľa. Nakoľko žalobkyňa
nevedela ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť,
hliadka ju predviedla dňa 27.08.2023 o 11:00 hod. na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru
Nové Zámky (ďalej aj OCP PZ Nové Zámky) k ďalším úkonom podľa zákona o pobyte cudzincov.4. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch bolo zistené, že žalobkyňa nedisponuje žiadnym
oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Vzhľadom

na to, že žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt žalovaný vydal dňa
27.08.2023 podľa § 82 odsek 1 písmeno b/ zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom
vyhostení žalobkyne č. PPZ-HCP-BA12-5370-010/2023-AV (ďalej aj rozhodnutie o administratívnom
vyhostení), pričom v predmetnom rozhodnutí nebola žalobkyni určená lehota na vycestovanie a bol
zároveň vylúčený odkladný účinok.

5. Žalobkyni bola daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení vyjadrila k podkladom i k
spôsobu jej zaistenia, prípadne aby navrhla ich doplnenie, no žalobkyňa túto možnosť nevyužila.

6. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že z vyjadrení žalobkyne je nepochybné, že nemohol
konať podľa § 89 odsek 1 písmená a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobkyňa nevie

preukázať zabezpečené ubytovanie a taktiež nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho
pobytu na území Slovenskej republiky.

7. Dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.10.2023 žalovaný odôvodnil tým,
že stanovená doba zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k

vyhosteniu žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná
doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žalovaný v
spolupráci s ÚPZC bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobkyne z územia
Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom od ktorého sa bude odvíjať dĺžka zaistenia účastníka konania
je jej spolupráca pri úkonoch smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Taktiež sa bude

zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie.

8. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že v prípade žalobkyne, ktorá je štátnym príslušníkom Tureckej
republiky, ktorý nedisponuje cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov je potrebné vykonať úkony ako:

- overenie totožnosti žalobkyne (prostredníctvom konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky (ďalej len „KO MZVaEZ SR") na zastupiteľskom úrade krajiny, z ktorej pochádza
žalobkyňa;
-aksazastupiteľskýúradkrajiny,zktorejpochádzaúčastníkkonanianachádzamimoúzemiaSlovenskej
republiky a je potrebné, aby pracovníci zastupiteľského úradu vykonali osobný pohovor so zaisteným

cudzincommalabyťvykonanáeskortažalobkynepriamonazastupiteľskýúradkrajiny,zktorejpochádza
(v mnohých prípadoch mimo územia Slovenskej republiky) na účel vykonania pohovoru;
- v prípade kladnej odpovede a po vykonaní uvedených úkonov sa odovzdáva žiadosť o vystavenie
náhradného cestovného dokladu žalobkyni prostredníctvom KO MZVaEZ SR zastupiteľskému úradu
krajiny, z ktorej pochádza;

- následne ak sú na základe zaslaných žiadosti vybavené požadované doklady pristúpi sa k vybavovaniu
leteniek cez zmluvnú spoločnosť (čaká sa na odpoveď);
- ďalej sa bude zabezpečovať materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy žalobkyne ÚPZC.

9. Žalovaný s poukazom na povinnosti podľa § 90 odsek 1 písmeno d/ zákona o pobyte cudzincov

ďalej uviedol, že v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby žalobkyni nevznikla jej
zaistením žiadna bezdôvodná ujma.

10. Mal za to, že zaistenie žalobkyne pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením
slobody osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný

základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa článku 5
ods. 1 písm. f/ Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj
Dohovor) je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej
republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia
vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobkyne.

11. Záverom konštatoval, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného
a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Žalovaný práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 1
Dohovoru žalobkyni neupiera a plne ich rešpektuje. Žalobkyňa nemá na území Slovenskej republikyžiadnych rodinných príslušníkov, žalovaný konal v jej záujme a nebola jej spôsobená ujma, ktorá by
mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii.

súdne konanie

13. V zákonom stanovenej lehote podala žalobkyňa proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-

BA12-5370-015/2023-AV zo dňa 27.08.2023 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté
rozhodnutie) správnu žalobu zo dňa 14.09.2023. Žiadala toto rozhodnutie žalovaného zrušiť,
žalovanému nariadiť, aby žalobkyňu bezodkladne zo zaistenia prepustil a priznať jej plnú náhradu trov
konania.

12. V žalobe žalobkyňa poukázala na to, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistené aj

jej maloleté deti: G. B., nar. XX.XX.XXXX, G. B., nar. XX.XX.XXXX, H. B., nar. XX.XX.XXXX, I. B., nar.
XX.XX.XXXX a E. B., nar. XX.XX.XXXX, všetky C. J. K., a ktoré pricestovali s ňou.

13. Žalobkyňa ďalej uviedla, že do krajiny pôvodu sa nechce vrátiť, pretože sa obáva o svoj život a taktiež
život svojich detí. Sú kurdskej národnosti a zo strany znepriatelených rodín im hrozí nebezpečenstvo.

Dodala, že manžel jej plnoletej dcéry bol vzhľadom na túto situáciu zavraždený. Upriamila pozornosť
na všeobecne dostupné informácie o situácii kurdov v Turecku a v súvislosti s tým namietala, že
žalovaný sa napriek uvedenému v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom
vyhostení nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobkyne, nezaoberal sa skúmaním
a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia vzhľadom na potrebu dodržania čl. 3 Dohovoru a v

rozpore so zákonom o pobyte cudzincov a rozhodovacou praxou všeobecných súdov v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostená, čo je taktiež nevyhnutné
pre možnosť vyhodnotenia účelnosti zaistenia toho ktorého cudzinca. Rovnako ani v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia o zaistení neuviedol, kam konkrétne mieni vyhostiť žalobkyňu a v tomto smere
ani nerozvinul konkrétnu správnu úvahu týkajúcu sa účelnosti zaistenia žalobkyne a možnosti reálneho

zrealizovania vyhostenia žalobkyne. Napadnuté rozhodnutie je z tohto dôvodu nepreskúmateľné a
nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

14. Z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená vo výrokovej časti
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, je rozhodnutie zároveň nevykonateľné, pretože iba výrok

je zaväzujúcou časťou všetkých rozhodnutí správnych orgánov. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú
možnosť' obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti
či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny, či už domovskej alebo napr. krajiny tranzitu.

15. Z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je zrejmé, ako
konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej
konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom
zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia
vážnej ujmy žalobkyne.

16. Pre formálne nedostatky rozhodnutia o zaistení aj rozhodnutia o vyhostení (absencia stanovenia
krajiny vyhostenia a skúmania prekážok vyhostenia) žalobkyňa nie je schopná reálnej obrany voči
budúcim postupom policajných orgánov voči nej, keďže nevie, voči vyhosteniu do akej konkrétnej
krajiny sa má brániť. Zároveň logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia, ktorou

je vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia, ako
sú efektívnosť, včasnosť.

17.Ďalejžalobkyňamalazato,ženapadnutérozhodnutiežalovanéhotrpítaktiežvadounedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Žalovaný neuviedol dostatočne

dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ktorými odôvodňuje
svoje právne závery, iba nanajvýš blankytne a formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a
zabezpečovať materiálne proces vyhostenia.18. V závere konštatovala, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k
skutočnosti, že sa žalobkyňa nachádza v zaistení s maloletými deťmi, a teda k posúdeniu prípustnosti
zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v súlade s § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7

zákona o pobyte cudzincov.

19. Písomným podaním zo dňa 20.09.2023 sa k správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý navrhol
správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že zaistením žalobkyne smeroval k naplneniu účelu
zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Dobu zaistenia stanovil

po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobkyne, pričom vychádzal zo skutočnosti všeobecnej známej z
jeho praxe, kde jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí od
viacerýchnepredpokladanýchfaktorov. Malzato,ženapadnutérozhodnutiejeplnevsúladesozákonmi
a inými právnymi predpismi.

20. Vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo žalobkyni doručené na vedomie dňa 28.09.2023.

21. Súd nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 09.10.2023. Pojednávania
sa nezúčastnila žalobkyňa, jej právny zástupca ako ani žalovaný, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnili a súhlasili, aby súd rozhodol v ich neprítomnosti. Súd preto prejednal a rozhodol vec v
súlade s § 114 SSP a vzhľadom na neprítomnosť účastníkov konania a verejnosti vyhlásil rozsudok

postupom podľa § 137 ods. 3 SSP.

právny názor správneho súdu

22. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach
zaistenia [§ 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj SSP)] preskúmal

napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.08.2023, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu
i administratívneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj
procesným postupom žalovaného a na pojednávaní konanom dňa 09.10.2023 dospel k záveru o potrebe
zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP a bezodkladného
prepustenia žalobkyne zo zaistenia.

23. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach
zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je
rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

24. Súd z dôvodu prehľadnosti opakuje, že žalobkyňa bola preskúmavaným rozhodnutím žalovaného
zaistená dňa 27.08.2023 z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu
administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku
dobyzaisteniažalobkynenačasnevyhnutnepotrebný,najviacdo27.10.2023arozhodolojejumiestnení
do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.

25. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny

dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a
na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží

zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.26. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

27. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

28. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

29. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

30. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním

ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

31. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok), správny
orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady

pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

32. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

33. Podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné

prepustenie žalobcu zo zaistenia.

34. Žalobkyňa v konaní namietala účelnosť a efektívnosť jej zaistenia, nakoľko sa v rozhodnutí žalovaný
nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia. Napadnuté rozhodnutie je
formálne a bez predpokladu zrealizovania vyhostenia žalobkyne. Nie je zrejmé ako žalovaný skúmal a

vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, s tým že nie je
možné skúmať vyhostiteľnosť, nakoľko ani nie je zrejmé, kam mieni žalovaný žalobkyňu vyhostiť. Tiež
sa nezaoberal tou skutočnosťou, že žalobkyňa cestuje so svojimi maloletými deťmi.

35. Po detailnom oboznámení sa s prejednávanou vecou má správny súd za to, že tieto námietky

žalobkyne sú dôvodné.

36. Správny súd na prvom mieste zdôrazňuje, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, možno osobu
pozbaviťosobnejslobodynazákladepostupuustanovenéhozákonomvtedy,akideozákonnézatknutie,
či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo

osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V súlade s ustálenou judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť
efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich
nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.

37. Podľa konštantnej judikatúry kasačného súdu vo veciach zaistenia cudzincov (napr. sp.
zn.1SZa/7/2016, sp. zn. 1SZa/9/2016) žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení
povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení
a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými
právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je

v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o
jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť
zásadného zásahu do jeho osobnej slobody. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o
zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo
svojvôli pri zaistení. Preto žalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti
vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je

jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.

38. Vychádzajúc z rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobkyne č. PPZ-HCP-
BA12-5370-010/2023-AV zo dňa 27.08.2023, v tomto nie je uvedené, kam má byť žalobkyňa vyhostená.
Zároveň však nemožno poprieť legálnu úpravu, keď zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 pripúšťa

za splnenia tam uvedených podmienok možnosť neurčiť krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený.
Uvedená skutočnosť tak sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, resp. napadnutého rozhodnutia o zaistení. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že
každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec
nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za nezákonné
a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by

popieral platnú právnu úpravu (vrátane Dohovoru) a nevyplýva ani z judikatúry kasačného súdu, či
ústavného súdu, ktorá zachovanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti akcentuje vždy v okolnostiach
konkrétneho prípadu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj NS SR) sp.
zn. 10SZa/6/2016 a sp. zn.10Szak/6/2018).

39. V tejto súvislosti dáva správny súd do pozornosti právny názor NS SR vyjadrený v rozsudku sp.
zn. 1Szak/4/2020 zo dňa 10.01.2020 podľa ktorého: „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec
vyhostený síce zákon č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj
absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné
skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s

tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a
účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné
zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda
rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie
uvedenéhohľadiska,jezpohľadukasačnéhosúdunedostatočneodôvodnenéatedanepreskúmateľné“.

40. Z napadnutého rozhodnutia ako aj následného vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že za naplnenie
účelu zaistenia považoval žalovaný iba samotné rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne
zo dňa 27.08.2023, žalovaný úplne opomenul skúmať vyhostiteľnosť žalobkyne. Napadnuté rozhodnutie
o zaistení síce obsahuje citáciu viacerých právnych predpisov avšak so všeobecným konštatovaním,

bez konkrétneho zhrnutia vo vzťahu k osobe žalobkyne. Žalovaný pritom sám ustálil štátnu príslušnosť
žalobkyne: Turecká republika a žiadnym spôsobom ju v konaní o administratívnom vyhostení alebo
v konaní o zaistení nespochybňoval. Žalovaný sa nezaoberal tým, či bude žalobkyňa vyhostená do
Tureckejrepublikyatoani zpohľaduvšeobecnejsituácievkrajinejejpôvodu.Zatohtostavusibolpritom
žalovaný pred vydaním rozhodnutia o zaistení žalobkyne povinný predbežne posúdiť a urobiť úsudok

o tom, či je správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca aspoň potenciálne možné.

41. Vzhľadom na to, že žalovaný uvedeným spôsobom nepostupoval, súd považuje napadnuté
rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné. Navyše tiež naprieč celému
rozhodnutiu nie je zmienka o tom, že žalobkyňa bola zaistená spolu so svojimi maloletými deťmi, čo tiež

podstatným spôsobom mení pohľad na celú situáciu zaistenej žalobkyne.

42. Správny súd považuje za nevyhnutné poukázať aj na to, že vytýkané nedostatky odôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením,
respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim

akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a
vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom
odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu
a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte
cudzincov (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

43. Pre úplnosť súd uvádza, že námietku žalobkyne týkajúcu sa odôvodnenia dĺžky zaistenia
nepovažoval za dôvodnú. Podľa názoru súdu, žalovaný dĺžku doby zaistenia dostatočne odôvodnil keďuviedol, že žalobkyňa je príslušníčkou Tureckej republiky, nedisponuje cestovným dokladom, odmieta
spoluprácu s pracovníkmi útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, a preto je potrebné vykonať úkony
smerujúce k overeniu totožnosti žalobkyne, k vydaniu náhradného cestovného dokladu, k vybaveniu

leteniek a následnému ďalšiemu postupu. Uvedené bližšie popísal spolu s určením približnej doby
potrebnej na vybavenie jednotlivých úkonov.

44. Záverom súd poznamenáva, že napadnutému rozhodnutiu možno vytknúť aj absenciu špecifikácie

útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, do ktorého žalobkyňu umiestnil. Je nevyhnutné, aby sa
tejto chybe žalovaný v budúcnosti vyvaroval a vo výroku rozhodnutia vždy presne konkretizoval útvar
policajného zaistenia pre cudzincov, v ktorom zaisteného cudzinca umiestňuje.

45. Vo svetle vyššie uvedeného správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil
žalovanému,abyžalobkyňubezodkladnezozaisteniaprepustil,pretožeobmedzeniejejosobnejslobody

nie je zákonné.

46. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. SSP tak, že úspešnej
žalobkyni priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá

vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Správny súd v Košiciach
v lehote siedmich dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/

alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP,
ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.