Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoKR/52/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116227165
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Paulína Pacherová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1116227165.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov

senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Ľubice Břouškovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., nar.
XX.XX.XXXX,D.E.XX/X,XXXXXC.,práv.zast.:GARAJ&Partnerss.r.o.,Jozefská3,81106Bratislava,
IČO: 35 951 125, proti žalovanému: SKIHALL spol. s r.o., Mišíkova 7720/15A (predtým: Bottova 2),
811 04 Bratislava, IČO: 44 027 621, práv. zast.: Mgr. Rastislav Sopóci, advokát, kpt. M. Uhra 2621/3,
901 01 Malacky, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. k. 2Cbi/30/2016-533 zo dňa 07.12.2021, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 2Cbi/30/2016-533 zo dňa

07.12.2021 m e n í tak, že:

I. Súd určuje, že pohľadávka žalobcu prihlásená do reštrukturalizačného konania dlžníka SKIHALL
spol. s r.o., so sídlom Mišíkova 7720/15A, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 04, IČO: 44 027
621, vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 2R/2/2016, zapísaná v zozname pohľadávok
pod č. 21, sa považuje za zistenú čo do vymožiteľnosti v sume 1.481,28 EUR.

II. Súd určuje, že pohľadávka žalobcu prihlásená do reštrukturalizačného konania dlžníka SKIHALL
spol. s r.o., so sídlom Mišíkova 7720/15A, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 04, IČO: 44 027
621, vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 2R/2/2016, zapísaná v zozname pohľadávok
pod č. 22, sa považuje zistenú čo do vymožiteľnosti v sume 1.975,40 EUR.

III. Súd určuje, že pohľadávka žalobcu prihlásená do reštrukturalizačného konania dlžníka SKIHALL
spol. s r.o., so sídlom Mišíkova 7720/15A, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 04, IČO:
44 027 621, vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 2R/2/2016, zapísaná v zozname

pohľadávok pod č. 23, sa považuje za zistenú čo do vymožiteľnosti v sume 1.975,40 EUR.

IV. Súd určuje, že pohľadávka žalobcu prihlásená do reštrukturalizačného konania dlžníka SKIHALL
spol.sr.o.,sosídlomMišíkova7720/15A,Bratislava-mestskáčasťStaréMesto81104,IČO:44027621,
vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 2R/2/2016, zapísaná v zozname pohľadávok pod
č. 24, sa považuje za zistenú čo do vymožiteľnosti v sume 1.992,- EUR.

V. Súd určuje, že pohľadávka žalobcu prihlásená do reštrukturalizačného konania dlžníka SKIHALL
spol. s r.o., so sídlom Mišíkova 7720/15A, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 04, IČO:
44 027 621, vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 2R/2/2016, zapísaná v zozname
pohľadávok pod č. 25, sa považuje za zistenú čo do vymožiteľnosti v sume 2.623,78 EUR.

VI. Vo zvyšku odvolací súd žalobu z a m i e t a .VII. Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 12 %. O výške
trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, súd prvej inštancie
v osobe vyššieho súdneho úradníka.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe veriteľa (žalobcu) o určenie pohľadávky
popretej reštrukturalizačným správcom.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v incidenčnom konaní súd skúma relevanciu popretia len
v rozsahu popieracieho prejavu správcu, ktorý v prejednávanej veci dôvody popretia vymedzil
premlčaním pohľadávky pre neplatnosť písomného uznania záväzku dlžníkom (neurčitosť uznávaného

záväzku). Poukázal na to, že správca je pri popretí povinný vyjadriť dôvod a rozsah popretia, pričom
obmedzeniepopretialennaurčitýdôvodalebourčitýrozsah,znamenáprávnufikciuuznaniapohľadávky
v nepopretom rozsahu. Spornými otázkami strán ,nad rámec popieracích dôvodov správcu, (spor strán
v otázke, či nehnuteľnosť mohla byť v čase trvania nájmu užívaná ako nebytový priestor, výška nájmu
fakturovaného vo faktúrach, okolností uzatvorenia nájomnej zmluvy, reálnosť užívania nehnuteľnosti v

rozhodnom čase ako sídla žalovaného, podnikateľskej povahy žalobcu v rozhodnom období, okolností
podpisu uznania záväzku), sa nezaoberal, nakoľko v tomto rozsahu pohľadávky správcom popreté
neboli. V zmysle ustálenej judikatúry rozšírenie dôvodov popretia nepripustil a vo zvyšných tvrdených
sporných otázkach konštatoval fikciu uznania správcom.
Ako relevantnú námietku žalovaného pripustil námietku nedostatku jeho pasívnej legitimácie založenú

na dôvode, že sporné popretie urobil správca a nie žalovaný. Túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
Uviedol, že účastníkom konania o určenie pohľadávky prihlásenej a popretej v reštrukturalizácii je (na
rozdiel od konkurzného konania) priamo dlžník, a to bez ohľadu na skutočnosť, že autorom popieracieho
úkonujereštrukturalizačnýsprávca.Nazákladezistenéhoskutkovéhostavudospelkzáveru,žežalobca
dostatočným spôsobom preukázal právny titul vzniku pohľadávok a ich výšku. Dôvody popretia prihlášky

správcomuvedenévpopretízodňa25.11.2016vyhodnotilakonedôvodné.Žalobevyhovelažalovaného
zaviazal na náhradu trov konania žalobcu.

2. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote, v celom rozsahu, odvolaním žalovaný
(ďalej aj „odvolateľ“), z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) zákona č. 160/2015

Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Nestotožnil sa s právnym záverom súdu prvej
inštancie o dôvodnosti žaloby.
V odvolacej argumentácii uviedol, že súd vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie listinnými dôkazmi,
výsluchmi svedkov, ktoré však nevyužil a vzhľadom na prejudikovanú viazanosť dôvodmi popretia sa
zaoberal len popieracími dôvodmi správcu uvedenými v oznámení o popretí pohľadávok. Z odôvodnenia

rozsudkuniejezrejmé,ktorézdôkazovprirozhodovanívzaldoúvahy,nakoľkosavrozhodnutíuvádzanú
len nerozlíšenie (ods. 3, 22 až 26 rozsudku). Rozsudok neobsahuje označenie judikatúry, na ktorú
súd odkazoval a žalovaný len predpokladá, že zrejme ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Obdo/70/2016 (jud. 63/2017).
Odvolateľ zdôraznil, že reštrukturalizačný správca pohľadávky žalobcu poprel ako premlčané. V

dôvodoch popretia správca výslovne spochybnil právny režim, ktorým sa spravuje Zmluva o nájme
nehnuteľností z 11.04.2008 (ďalej len „nájomná zmluva“), uzavretá podľa Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Obč. zák.“) a uznanie záväzku dlžníkom. Na uznanie záväzku sa podľa správcu aplikuje
režim Občianskeho zákonníka (§ 558). Uznanie záväzku je však vykonané v režime Obchodného
zákonníka (ďalej len „Obch. zák.“). Žalovaný má za to, že správca ako jeden z dôvodov popretia

jednoznačne označil nesprávnu aplikáciu Obchodného zákonníka na záväzkový vzťah strán sporu.
Žalovaný pred súdom prvej inštancie namietal práve tieto skutočnosti, ktoré preukazujú záver správcu
o nesprávnom použití Obchodného zákonníka. Uviedol, že neskoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR (4Obdo/2/2020, 4Obdo/46/2018), berúc do úvahy rozhodnutie zverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk NS SR pod č. 63/2017, nevylúčili preskúmanie ďalších skutočností, výslovne neuvedených

vpopretí,čímnedôjdekrozšíreniudôvodupopretia,aleibakjehošpecifikácii,čoplatíivpredmetnejveci.
Popretie správcu bezpochyby zahŕňa aj posúdenie právneho režimu nájomného vzťahu strán sporu,
ktorú súd prvej inštancie nezodpovedal. V dôsledku tohto pochybenia sa nemohol správne vyjadriť
kotázkeprávnejpovahykľúčovémudôkazu–Uznaniazáväzku.Bezbližšiehovysvetleniahoposudzoval
podľa Obch. zák. a obmedzil sa len na konštatovanie, že žalobca je v zmluve označený ako podnikateľ,resp. záväzok uznal voči žalobcovi ako podnikateľovi. Záver súdu prvej inštancie v posúdení premlčania,
resp. právneho režimu, ktorým sa spravuje uznanie a premlčanie, označil za predčasný.
Nesúhlasil so záverom súdu o platnosti uznania záväzku. Poukázal na záver správcu o nejasnosti

uznania pre absenciu akéhokoľvek odkazu na nájomnú zmluvu (odkaz na „administratívnu budovu“ nie
je dostatočný), nejasné definovanie istiny (bez špecifikácie faktúr), najmä však úrokov z omeškania
a nedostatok identifikačných údajov žalobcu (napr. IČO). Uvedené skutočnosti odôvodňujú záver
o neplatnosti a neúčinnosti uznania.
Odvolateľ súdu prvej inštancie ďalej vytýkal nasledovné skutočnosti, pre ktoré považuje napadnutý

rozsudok za nedostatočne odôvodnený, nezákonný a arbitrárny, a to skončenie reštrukturalizácie
a dozornej správy pred vyhlásením rozsudku, neodôvodnenie aplikovateľnosti právnych predpisov
a judikatúry týkajúcej sa konkurzu, na reštrukturalizáciu žalovaného, nedostatočné vysporiadanie
sa s námietkou žalovaného o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie, bez uvedenia na vec
sa vzťahujúceho právneho predpisu, nedostatočná pozornosť správnosti petitu, ktorý súd prevzal
do výroku. Podľa odbornej literatúry k Zákonu o konkurze a reštrukturalizácii je nesprávne, ak sa

v incidenčnej žalobe žiada určiť pohľadávka za zistenú čo do právneho dôvodu, výšky, poriadia,
zabezpečenia,vymáhateľnostialeboporadia.Takýtopetitjenesprávnyzdôvodu,žezisteniepohľadávky
je zákonným dôsledkom vyhovenia incidenčnej žalobe. V odvolacom návrhu žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta alebo, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s odvolacími dôvodmi, ani s odvolacou
argumentáciou žalovaného. Odôvodnenie rozsudku je podľa žalobcu dostatočné a je z neho zrejmé,
ktoré dôkazy súd vykonal, aké závery/dôvody, pre ktoré vydal rozsudok, mu z vykonaného dokazovania
vyplynuli. S odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR (I.ÚS 410/2006) uviedol, že súd nemusí dať

odpoveď na každú námietku nastolenú stranou, ale len na podstatné a relevantné argumenty. K rozsahu
dokazovania na súde prvej inštancie uviedol, že vykonané dokazovanie svedčí o tom, že súd sa dôvodmi
popretia pohľadávok špecifikovanými v popretí správcu zaoberal a závery vyplývajúce z dokazovania aj
využil. Ak by aj absentovalo explicitné uvedenie súdom vykonaných dôkazov, nejednalo by sa o vadu,
ktorá by mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, alebo na jeho preskúmateľnosť, alebo ktorá by reálne

porušovala práva žalovaného na riadne odôvodnenie rozsudku. K argumentácii odvolateľa o absencii
odkazu napadnutého rozsudku na konkrétnu judikatúru uviedol, že nejde o obligatórnu náležitosť
rozhodnutia, podstatné je, aby z rozhodnutia súdu vyplývala jasná odpoveď na vyriešenie nastolenej
právnej otázky, čo zrejmé je. Ohľadne popretia pohľadávok správcom žalobca uviedol, že dôvodom
popretia bola neplatnosť uznania záväzku pre neurčitosť, v dôsledku čoho mal správca pohľadávky

za premlčané. Popieracie dôvody môže správca uplatniť len v lehote na popretie (1Obdo/53/2020).
S dôvodmi popretia a súvisiacimi právnymi otázkami sa súd dostatočne vysporiadal. Žalobca poukázal
na to, že odvolateľom uvádzané novšie rozhodnutia 4Obdo/2/2020, 4Obdo/46/2018, berúc do úvahy
rozhodnutie č. 63/2017, nespochybňujú ustálenú rozhodovaciu prax, v zmysle ktorej súd v incidenčnom
konaní preskúmava popretú pohľadávku len z dôvodov uvedených v popieracom prejave správcu

(obdobne aj Ústavný súd SR v Náleze II.ÚS 409/2013). Z citovaného vyplýva, že účelom incidenčného
konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú
skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia tak, ako bola prihlásená. Súd nie je oprávnený
preskúmať pohľadávku z iných dôvodov, než aké boli uvedené v popieracom prejave správcu.
Vo vzťahu k uznaniu záväzku žalobca uviedol, že ho považuje za určitý a platný jednostranný právny

úkon žalovaného ako podnikateľa, spĺňajúci definíciu § 2 ods. 2 Obch. zák.. Nie je dôvod, prečo by sa
uznanie malo riadiť ustanoveniami Obč. zák..
K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, žalobca odkázal na ust. § 124 ods.
4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „ZKR“), ktorý za pasívne legitimovaný subjekt označuje dlžníka. Pasívna legitimácia žalovaného

explicitne vyplýva z cit. ust. zákona a súd ju posúdil správne. Napadnuté rozhodnutie navrhol ako vecne
správne potvrdiť a žalovaného zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Odvolateľ (žalovaný) v podanej replike zotrval na prechádzajúcich vyjadreniach, tvrdeniach a závery
žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu odmietol.

5. Na prechádzajúcich tvrdeniach zotrval v podanej duplike aj žalobca. Opätovne uviedol, že žalovaný
v replike opakuje svoje skoršie tvrdenia. Snaží sa rozšíriť správcom uplatnené popieracie dôvody.
Uviedol, že konštatovanie správcu v popieracom prejave o uzavretí nájomnej zmluvy podľa § 663 a nasl.Obč. zák., nezapracovania dohody o aplikácii Obch. zák. v obsahu zmluvy, nie je dôvodom popretia. Z
tohto vyjadrenia správcu nevyplýva ani to, že by spochybnil režim nájomnej zmluvy. Správca poukázal
na to, že uvedený zmluvný typ je upravený výlučne Občianskym zákonníkom, preto sa spravuje týmto

zákonom. Vzhľadom na podnikateľský charakter zmluvných strán sa v zmysle kogentnej úpravy § 261
Obch. zák. uvedenie dohody o aplikácii obchodného práva v nájomnej zmluve nevyžaduje. Uznanie
záväzku označil za platný a účinný právny úkon, podliehajúci režimu Obch. zák.. Uviedol, že právnym
režimom uznania sa nezaoberal ani správca a v popretí automaticky odkázal na § 323 Obch. zák..

6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého
rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a po oboznámení sa s
procesným postupom súdu prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie (§ 385 CSP). Dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a nakoľko nie sú splnené podmienky na potvrdenie a ani
na zrušenie napadnutého rozsudku, je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť.

7. Právny zástupca odvolateľa (žalovaného) na pojednávaní pred odvolacím súdom, konanom dňa
25.10.2023, uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach. V celom rozsahu
trvá na odvolaní a odvolacom návrhu a žiada priznať nárok na trovy konania.

8. Právny zástupca žalobcu a žalobca na pojednávaní pred odvolacím súdom uviedli, že sa pridržiavajú

písomnéhovyjadreniakodvolaniužalobcuavpodanejduplike.Napadnutérozhodnutienavrhujúpotvrdiť
a priznať nárok na trovy konania.

9. Odvolací súd na pojednávaní v zmysle § 384 ods. 1 CSP v potrebnom rozsahu vykonal zopakovanie
dokazovania slovným oboznámením listín predložených stranami sporu v konaní pred súdom prvej

inštancie a podstatným obsahom spisu súdu prvej inštancie.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, v každej odvolacej veci, je právne záväzný výrok
odvolaním napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd v odvolacom konaní vždy preskúmava vecnú
správnosť výroku rozhodnutia, ktorý vychádza z právneho záveru a podstatných úvah súdu uvedených

v jeho dôvodoch. V tomto prieskume spočíva podstata a úloha odvolacieho konania (vyjadrená
zákonodarcom explicitne napr. v ust. § 387 ods. 1 CSP). Iný záver odvolacieho súdu, než záver o vecnej
správnosti výroku rozhodnutia, vedie k jeho zrušeniu a vráteniu súdu prvej inštancie (§ 389 CSP) alebo
k zmene napadnutého rozhodnutia (§ 388 CSP) v záväznej časti, teda v jeho výroku.

11. V zmysle uvedeného v prejednávanej veci odvolací súd, v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov,
skúmal vecnú správnosť výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia. Podstatnou a zásadnou otázkou
pre rozhodnutie o odvolaní bola správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o nedôvodnosti
popieracieho prejavu správcu, na základe čoho žalobe vyhovel.

12. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako veriteľ si v reštrukturalizácii dlžníka
SKIHALL spol. s r.o. (ďalej aj „dlžník“) súhrnnou prihláškou prihlásil celkom 5 pohľadávok, v členení
istina a úrok z omeškania, ktoré reštrukturalizačný správca („správca“) zapísal do zoznamu pohľadávok
pod por. č. 21 až 25. Právnym titulom prihlásených pohľadávok, označeným v prihláške, je nájomné
zo Zmluvy o nájme uzavretej dňa 11.04.2008 medzi žalobcom ako prenajímateľom a dlžníkom ako

nájomcom. Nájomné žalobca dlžníkovi fakturoval faktúrami č. 351/2008 z 31.12.2008, splatnosť
10.01.2009 (nájomné za 4 - 12/2008), č. 349/2009 z 31.12.2009, splatnosť 11.01.2010 (nájomné za rok
2009),č.322/2010z31.12.2010,splatnosť14.01.2011(nájomnézarok2010),č.164/2011z10.12.2011,
splatnosť 20.12.2011 (nájomné za rok 2011), č. 153/2012 z 31.12.2012, splatnosť 20.01.2013 (nájomné
za rok 2012).

13. Dlžník, konajúci žalobcom ako konateľom, dňa 05.08.2013 pohľadávky žalobcu písomne uznal.
Z uznávacieho prejavu (uznania záväzku) vyplýva, že dlžník, v zmysle § 323 Obch. zák., uznáva svoj
záväzok voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky a zaväzuje sa ho žalobcovi uhradiť. Predmetom uznania
je nájomné časti administratívnej budovy nachádzajúcej sa v C., F. G. H. XXX/X, v sume 9.416,08 EUR

+ úroky z omeškania.

14. Správca písomným popieracím prejavom zo dňa 25.11.2016 prihlásené pohľadávky žalobcu poprel.
Dôvody popretia založil na neplatnosti uznania záväzku pre jeho neurčitosť (absencia zákonnýchnáležitostí podľa § 323 Obch. zák.), v dôsledku čoho sú prihlásené pohľadávky premlčané. V posúdení
premlčania odkázal na § 100 ods. 1 a § 101 Obč. zák.

15. Žalobca včas podanou incidenčnou žalobou namietal nedôvodnosť popretia a domáhal sa určenia,
že jeho pohľadávky zapísané pod por. č. 21-25 sa považujú v prihlásenom rozsahu za nesporné
a zistené.

16. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o nedôvodnosti

popieracieho prejavu správcu. Pri posúdení dôvodov popretia sa nestotožnil s relevanciou záveru
správcu o neplatnosti uznania záväzku dlžníkom pre neurčitosť uznávaného záväzku (nedostatok
zákonných náležitostí) a o premlčaní prihlásených pohľadávok žalobcu. Konštatoval, že písomné
uznanie záväzku zo dňa 05.08.2013 je dostatočne určité a nie je neplatné. Z jeho obsahu vyplýva, že
predmetom uznania bol záväzok v sume 9.413,08 EUR + úroky z omeškania. Dlžná suma v uznaní
predstavuje súčet istín z faktúr – istiny pohľadávok, ktoré sú predmetom konania. Z úkonu je nesporné,

kto je dlžníkom a veriteľom, titul vzniku záväzku a jeho výška. Uznanie záväzku preto považoval za
dostatočne určité a platné. Pokiaľ teda správca popretie pohľadávok založil na ich premlčaní v dôsledku
neplatnosti uznania záväzku, súd popierací prejav vyhodnotil ako nedôvodný.

17. Prvoinštančný súd poukázal na to, že žalovaný (pozn. odvolacieho súdu správne má byť dlžník,

konajúci žalovaným), záväzok uznal v zmysle § 323 Obch. zák. voči žalobcovi ako podnikateľovi z titulu
nájmu časti administratívnej budovy na ul. G. H. XXX/X I. C.. Ustálil, že právny režim, ktorým sa spravuje
uznanie a premlčanie pohľadávok žalobcu, podlieha ustanoveniam Obchodného zákonníka (§ 323 a §
407 ods. 1) a nejde o režim Občianskeho zákonníka, na ktorý odkázal v popieracom prejave správca. Pri
aplikácii § 407 ods. 1 Obch. zák. a tam stanovenej 4-ročnej premlčacej lehote je zrejmé, že pohľadávky

si žalobca v reštrukturalizácii prihlásil dňa 26.10.2016, pred jej uplynutím a tieto v čase prihlásenia
premlčané neboli. Na uvedenom základe vyhodnotil popretie pohľadávok správcom ako nedôvodné. Mal
za to, že žalobca preukázal dôvodnosť podanej žaloby a dôkazných tvrdení, preto žalobe vyhovel.

18. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie v konštatovaní

účinnosti a platnosti jednostranného právneho úkonu uznania záväzku, avšak len v časti uznanej istiny
pohľadávok. Rovnako sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie v konštatovaní, že záväzkový
vzťah účastníkov, ako aj právny režim uznania záväzku a premlčania, sa vzhľadom na podnikateľskú
povahu strán nájomnej zmluvy spravuje Obchodným zákonníkom.

19. Z dôvodov nižšie uvedených, sa odvolací súd so správnosťou právneho záveru prvoinštančného
súdu nestotožnil v časti, v ktorej popierací prejav správcu vyhodnotil ako nedôvodný aj vo vzťahu k
úrokom z omeškania. Uznanie záväzku v úrokoch z omeškania prvoinštančný súd posúdil ako platné,
určité a za včas prihlásené v reštrukturalizácii. Odvolací súd naopak plne akceptuje argumentáciu
odvolateľa o neurčitosti uznania záväzku v časti úrokov z omeškania.

20. Pokiaľ ide o uznanie záväzku v istine pohľadávok a jeho platnosti, v tejto časti odvolací súd
v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že uznávací prejav dlžníka obsahuje dostatočnú, jasnú
akonkrétnušpecifikáciuuznávanejpohľadávky,výškaktorejzodpovedásúčtuprihlásenejistiny(dlžného
nájomného), podloženej faktúrami priloženými k prihláške. Z uznávacieho prejavu dlžníka vyplýva, že

táto suma sa vzťahuje k nájmu nehnuteľnosti – konkrétnej administratívnej budovy uvedenej v zmluve
onájme.Správcavpopieracomprejavežiadnymprávnerelevantnýmspôsobomnespochybnilviazanosť
uznanej istiny k predmetu nájomnej zmluvy, ani neuviedol žiadnu okolnosť svedčiacu o tom, že by
medzi dlžníkom a žalovaným existovalo viacero záväzkových vzťahov, pre ktoré je možné mať dôvodnú
pochybnosť o dostatočnej a jasnej identifikácii uznávaného záväzku v časti istiny. Dôvody, na ktorých

založil neúčinnosť uznania (uvedené v IV. ods. 3 bod 4) vo vzťahu k istine pohľadávky neobstoja.

21. Vo vzťahu k uznaniu úrokov z omeškania, však odvolací súd považuje popretie správcu za dôvodné
a opodstatnené. Niet sporu v tom, že úroky z omeškania sú v uznaní záväzku uvedené len všeobecným
slovným vyjadrením a matematickým znakom: „+ úroky z omeškania“. Hoci úrok z omeškania je

nesporne nárokom vyplývajúcim zo zákona, pri jeho uznaní je rovnako nutné zachovať základné
požiadavky na jasné, určité a zrozumiteľne uznané príslušenstvo pohľadávky. Je dôvodné zotrvať na
tom, aby z uznávaného príslušenstva bolo zrejmé minimálne to, či sa viaže jednotlivo ku každej z dlžných
istín tvoriacich sumu (výšku) uznávanej pohľadávky, alebo k celkovému súčtu uznávanej pohľadávky,za aké obdobie sa úrok uznáva a v akej percentuálnej výške. Nedostatok týchto náležitostí činí uznanie
v časti úroku z omeškania nejasným, neurčitým a uznávací prejav neplatným.
Odvolací súd vo vzťahu k uznaniu úrokov z omeškania hodnotí popretie správcu ako dôvodné. Popretie

správcu v tejto časti je logickým a právne obhájiteľným výsledkom preskúmania prihlášky žalobcu.
Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca si v reštrukturalizácii podanou prihláškou úroky z omeškania
uplatnil a peňažne ich vyčíslil ako zročný úrok za dobu od vzniku omeškania (deň po splatnosti faktúr) do
dňa predchádzajúceho začatiu reštrukturalizácie, v percentuálnej sadzbe ku dňu vzniku omeškania (t. j.
za konkrétnu dobu a v konkrétnej % sadzbe p.a.). Z obsahu uznania záväzku zo dňa 05.08.2013 však

nie je možné za žiadnych okolností vyvodiť, že predmetom uznania boli úroky z omeškania v uvedenej
výške, % sadzbe a dobe.

22. Pokiaľ ide o právny režim, ktorým sa spravuje záväzkový vzťah účastníkov a naň nadväzujúce
uznanie záväzku (zabezpečovací inštitút) a premlčanie pohľadávky, odvolací súd konštatuje správnosť
skutkového a právneho záveru prvoinštančného súdu, že týmto režimom je režim Obchodného

zákonníka.

23. Z obsahu nájomnej zmluvy má odvolací súd bez pochybností preukázané, že zmluvné strany,
na strane nájomcu i na strane prenajímateľa, sú jasne a bez pochybností označené ako podnikatelia
(obchodným menom, IČO-m, DIČ, číslom bankového účtu a štatutárnym zástupcom dlžníka – nájomcu).

Účel nájmu súvisiaci s podnikateľskou činnosťou je zrejmý aj z čl. III zmluvy, ktorým je užívanie
priestorov pri výkone podnikateľskej činnosti nájomcu (dlžníka). Za uvedených okolností (charakter
zmluvných strán a účel nájmu) nie je možné opomenúť kogentné ust. § 261 Obch. zák. v znení účinnom
k 11.04.2008, t. j. ku dňu uzavretia nájomnej zmluvy.

24. Podľa § 261 ods. 1 Obch. zák. v cit. znení, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy
medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

25. Podľa § 261 ods. 4 Obch. zák. v cit. znení, touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri

zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa
predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s
dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.

26. Podľa § 261 ods. 5 Obch. zák. v cit. znení, pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je

rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.

27. Podľa § 261 ods. 6 Obch. zák. v cit. znení, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a
2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom
zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a

týmto zákonom.

28. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé a nesporné, že uzavretie nájomnej zmluvy
podľa ustanovení Obč. zák. (keďže tento zmluvný typ nie je upravený v Obch. zák.) nič nemení
na obchodnoprávnej povahe záväzkového vzťahu účastníkov a nutnej aplikovateľnosti Obchodného

zákonníka na tú časť ich záväzkových vzťahov, ktoré priamo spadajú pod § 261 Obch. zák.. Úprava
Občianskeho zákonníka sa v zmysle § 261 ods. 6 Obch. zák. aplikuje v rozsahu vyplývajúcom zo znenia
ods. 6 (t. j. v prejednávanej veci predovšetkým úprava samotnej nájomnej zmluvy).

29. Uznanie záväzku, ako právny inštitút zabezpečenia plnenia záväzku a rovnako aj právny režim

premlčania, sa však nesporne spravuje Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4). Právny záver súdu
prvej inštancie o posúdení uznania záväzku podľa § 323 Obch. zák. a premlčania v 4-ročnej premlčacej
lehote podľa § 407 Obch. zák. (ods. 28-32 napadnutého rozsudku) je dôvodný a správny.

30. Odvolací súd dopĺňa, že na aplikovanie ustanovení Obch. zák. a na obchodnoprávnu povahu

záväzkového vzťahu strán sporu by nemala žiadny vplyv ani skutočnosť, ak by žalobca v čase uzavretia
nájomnej zmluvy nemal prenájom nehnuteľností v predmete podnikania. Navyše túto okolnosť správca
v popieracom prejave ani nenamietal a nespochybňoval ju, preto tvrdenia a argumentácia žalovaného
v tomto smere nemá v konaní právnu relevanciu.31. Pokiaľ ide o rozsah popretia pohľadávok správcom, je správny záver prvoinštančného súdu, že
popretím pohľadávok len pre ich premlčanie, sú tieto v nepopretej časti nesporné a zistené. Popierací

prejavsprávcuzodpovedápopretiučodovymáhateľnosti(§124ods.1,vetadruháZKR,vzneníúčinnom
v čase popretia). Vymožiteľnosť pohľadávky predstavuje samostatný popierací dôvod v prípade, ak
správca nespochybňuje právny dôvod alebo výšku pohľadávky (ako je tomu i v prejednávanej veci),
avšak má za to, že pohľadávku už nemožno vymáhať na súde. Nemožnosť vymoženia pohľadávky
súdnou cestou zakladá jej nevymožiteľnosť aj v reštrukturalizácii alebo v konkurze.

32. Uznaním záväzku dlžníkom dňom 05.08.2013 začala v zmysle § 407 ods. 1 Obch. zák. plynúť nová
4-ročná premlčacia lehota. K povoleniu reštrukturalizácie, ako vyplýva z údajov Obchodného vestníka
a správcu (č. l. 22), došlo dňom 27.09.2016, zverejnením uznesenia Okresného súdu Bratislava I č.
k. 2R/2/2016 v Obchodnom vestníku č. 185/2016. Žalobca si do reštrukturalizácie súhrnnou prihláškou
prihlásil svoje nejudikované pohľadávky dňa 26.10.2016 (v súlade s § 121 ZKR).

33. Vzhľadom na konštatovanú nedôvodnosť popretia pohľadávky správcom v časti istiny, tak odvolací
súd pri posudzovaní prihlásených pohľadávok preukázaných zmluvou o nájme, vystavenými faktúrami
a uznaním záväzku dlžníkom (č. l. 12/21 spisu), dospel k záveru, že za zistené v časti vymožiteľnosti
a spôsobilé na uspokojenie v reštrukturalizácii je dôvodné považovať pohľadávky:

por. č. 21, istina v sume 1.481,28 EUR (z FA č. 351/2008 z 31.12.2008, splatnosť 10.01.2009, nájomné
za 4-12/2008), úroky z omeškania plynúce od 11.09.2009 boli v čase podania prihlášky (26.10.2016)
premlčané a správcom dôvodne popreté,

pod č. 22, istina v sume 1.975,40 EUR (FA č. 349/2009 z 31.12.2009, splatnosť 11.01.2010, nájomné
za rok 2009), úroky z omeškania plynúce od 12.01.2010 boli v čase podania prihlášky (26.10.2016)
premlčané a správcom dôvodne popreté,

pod č. 23, istina v sume 1.975,40 EUR (FA č. 322/2010 z 31.12.2010, splatnosť 14.01.2011, nájomné

za rok 2010), úroky z omeškania plynúce od 15.01.2011 boli v čase podania prihlášky (26.10.2016)
premlčané a správcom dôvodne popreté,

pod č. 24, istina v sume 1.992,- EUR (FA č. 164/2011 z 10.12.2011, splatnosť 20.12.2011, nájomné
za rok 2011), úroky z omeškania plynúce od 21.12.2011 boli v čase podania prihlášky (26.10.2016)

premlčané a správcom dôvodne popreté.

34. Za dôvodnú a vymožiteľnú v celom prihlásenom rozsahu odvolací súd vzhliadol len pohľadávku
pod č. 25 v sume 2.623,78 EUR (istina 1.992,- EUR a úroky 631,78 EUR). Istina tejto pohľadávky
bola žalovanému fakturovaná FA č. 153/2012 z 31.12.2012, splatnou 20.01.2013 (nájomné za rok

2012). Úroky z omeškania z tejto pohľadávky začali plynúť od 21.01.2013 a k ich premlčaniu by došlo
dňom 21.01.2017. V čase podania prihlášky (dňa 26.10.2016) preto ani istina ani úroky z omeškania
premlčané neboli. Neplatnosť písomného uznania záväzku - úrokov z omeškania zo dňa 05.08.2013 na
príslušenstvo tejto pohľadávky nemá vplyv. Popierací prejav správcu titulom premlčania (pre neplatnosť
uznania záväzku) je vo vzťahu k tejto pohľadávke právne nedôvodný a záver prvoinštančného súdu

o oprávnenosti pohľadávky č. 25 je správny.

35.Odvolacísúd,spoukazomnauvedené,narozdielodsúduprvejinštancie,vzhliadolžalobudôvodnou
len čiastočne a dospel k záveru, že sú dané zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozhodnutia.

36. K odvolacej námietke žalovaného vytýkajúcej nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku,
nejasnosť vyhodnotenia dôkazov (nevyužitie všetkých vykonaných dôkazov), odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil síce na stručnom a faktickom zhrnutí podstatných
úvah (dôvodov), na ktorých spočíva právne záväzný výrok, avšak tieto dôvody nemožno hodnotiť ako
nedostatočné, ani ako nepreskúmateľné, zakladajúce vadu podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) CSP.

Odvolací súd prisvedčil argumentácii žalobcu, že v zmysle judikatúry vyšších súdov a Ústavného súdu
SR (IV. ÚS 115/03, I. ÚS 241/07, II. ÚS 449/2015, IV. ÚS 493/2022, NS SR 6 Cdo 145/2011), súd
v dôvodoch rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky strán sporu, ale len na otázky podstatné
pre rozhodnutie vo veci. Túto požiadavku napadnuté rozhodnutie spĺňa.Súd prvej inštancie správne poukázal na koncentráciu dokazovania len na dôvody vyplývajúce
z popieracieho prejavu správcu a v tomto rozsahu vyhodnotil okolnosti, pre ktoré považoval uznanie
záväzku žalovaným za platné a účinné, zodpovedal otázku právneho režimu, ktorým posudzoval

dôvodnosť správcom uplatneného premlčania pohľadávok žalobcu, vyhodnotil rozsah popretia, ktorý
sa (vzhľadom na námietku premlčania) týka len vymožiteľnosti pohľadávok a vysporiadal sa aj so
žalovaným vznesenou námietkou nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie. Prvoinštančný súd
vdôvodochrozhodnutia(ods.40)jasneazrozumiteľneuviedol,ževzhľadomnacharakterprejednávanej
veci je právne bez významu a irelevantné skúmanie žalovaným uvádzaných skutočností, či prenajatá

nehnuteľnosť mohla byť v čase trvania nájmu reálne užívaná ako sídlo žalovaného a súčasne, či
mohla byť užívaná ako nebytový priestor, výška fakturovaného nájmu a okolnosti podpisu uznávaného
záväzku. So záverom prvoinštančného súdu vyjadreným v ods. 40 dôvodov rozhodnutia, sa odvolací
súd stotožňuje. Niet pochýb v tom, že tieto tvrdenia a k nim navrhované dôkazy presahujú rozsah
popieracieho prejavu správcu.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že charakter záväzkového vzťahu, v ktorom majú pôvod

pohľadávky žalobcu (t. j. nájom nehnuteľností), je obligačným záväzkovým vzťahom, nie reálnym
kontraktom. Účastníci záväzkového vzťahu sú viazaní svojimi zmluvnými prejavmi, z ktorých im
vyplývajú vzájomné práva a povinnosti – možnosť užívať nehnuteľnosť, ktorá bola i v zmysle výpisu
z obchodného registra administratívnym sídlom žalovaného a povinnosť uhrádzať žalobcovi nájomné.
Akékoľvekporušovaniezmluvnýchpovinnostivyplývajúcichzplatneuzavretejzmluvymohliamalistrany

riešiť v danom čase právne prípustnými prostriedkami, či už mimo súdu alebo súdnou cestou. Tieto
výhrady žalovaného nie sú relevantné pre incidenčné konanie a ako už bolo uvedené, presahujú rámec
(dôvody) popieracieho prejavu správcu.
K námietke nedostatku označenia rozhodnutí tvoriacich ustálenú súdnu prax, odvolací súd uvádza,
že nejde o povinnú náležitosť rozhodnutia (§ 220 CSP). Požiadavky predpokladané ustanovením §

220 CSP napadnuté rozhodnutie spĺňa. Odkaz súdov na ustálenú súdnu prax je bežnou, všeobecne
zavedenou a akceptovateľnou súčasťou dôvodov súdneho rozhodnutia. Povinnosťou súdu nie je uviesť
v dôvodoch rozhodnutia odkaz na konkrétne rozhodnutia vyššieho súdu tvoriace ustálenú súdnu prax.
Podstata konštatovania súdu o ustálenej súdnej praxi spočíva v tom, že právny záver súdu nižšieho
stupňa v riešení konkrétnej otázky vychádza z ustálenej súdnej praxe a zodpovedá jej. Odôvodnenie

prvoinštančného rozhodnutia nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti, arbitrárnosti, ani nezákonnosti.

37. Ako nedôvodnú odvolací súd hodnotí aj námietku žalovaného o nedostatku jeho vecnej pasívnej
legitimácie v konaní. Súd prvej inštancie jej danosť posúdil správne a svoj záver riadne a dostatočne
uviedol v dôvodoch rozhodnutia (ods. 39). Pasívna legitimácia žalovaného vyplýva zo zákona, a to z ust.

§ 124 ods. 4 ZKR, v zmysle ktorého žaloba o určenie pohľadávky popretej v reštrukturalizácii smeruje
priamo voči dlžníkovi a žalovaným subjektom je dlžník.

38. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že prvoinštančný súd nevenoval dostatočnú pozornosť
správnosti petitu, ktorý prevzal do výroku, odvolací súd uvádza, že táto námietka nie je právne

opodstatnená. Podľa odvolateľa, odkazujúc na bližšie neoznačenú odbornú literatúru k ZKR, je
nesprávne, ak sa v incidenčnej žalobe žiada určiť pohľadávka za zistenú čo do právneho dôvodu, výšky,
poriadia,zabezpečenia,vymáhateľnostialeboporadia.Odvolacísúdpoukazujenato,žeprávnadoktrína
(odborná literatúra) nie je záväzným prameňom práva a súd nemá žiadnu povinnosť stotožniť sa alebo
si osvojiť stanoviská a komentáre v odbornej literatúre. Petit žaloby, o ktorom konal súd prvej inštancie,

zodpovedá petitu incidenčných žalôb podľa § 124 ZKR. Žalobca nie je povinný uviesť petit v presnom
znení zákonného ustanovenia. Povinnosťou je vymedziť petit tak, aby zodpovedal požiadavkám zákona,
čo žalobou uplatnený petit spĺňa. Rovnako súd nie je povinný následne prevziať do výroku doslovné
znenie petitu. Výrok musí vyjadriť podstatu petitu, ktorá zodpovedá žalovanému nároku, čo rovnako
splnené je.

39. K odvolacej argumentácii žalovaného, že pred rozhodnutím prvoinštatného súdu došlo k ukončeniu
reštrukturalizácie, odvolací súd uvádza, že skončenie reštrukturalizácie je bez vplyvu na prejednávanú
vec. Dáva do pozornosti strán sporu § 158 ZKR, ktorý počíta s priebehom sporu aj po skončení
reštrukturalizácie a upravuje plnenie na popretú pohľadávku.

40. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že niet dôvodu na
potvrdenie ani zrušenie napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na čiastočnú opodstatnenosť odvolania
žalovaného je daný dôvod na zmenu napadnutého rozhodnutia. V súlade s ust. § 388 CSP pretonapadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, ako vyplýva z výroku, ktorý v zmysle § 124 ZKR
zodpovedá rozsahu popretia pohľadávky len čo do vymožiteľnosti pohľadávky.

41. O trovách konania na súde prvej a druhej inštancie rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 CSP
v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci prevažujúci
úspech. Žalobca si v konaní uplatňoval pohľadávky v sume spolu 14.269,93 EUR. Úspech žalobcu
predstavuje 56 % a úspech žalovaného predstavuje 44 %, v dôsledku čoho žalobcovi titulom celkového
(prevažujúceho) úspechu vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v

rozsahu 12 % (56 % - 44 %), o výške ktorého rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súdny úradník
súdu prvej inštancie. V súlade s ust. § 52 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy,
odvolací súd opravil zrejmú nesprávnosť zápisnice z pojednávania konaného dňa 25.10.2023, kde v
časti VII. výroku, veta druhá, bolo nesprávne uvedené trov „odvolacieho“ konania, hoci je zrejmé, že
odvolací súd v súvislosti so zmenou prvoinštančného rozhodnutia konal a rozhodol o celkovom nároku

na trovy konania (t. j. o trovách na prvej aj druhej inštancii).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 420 a § 423 CSP.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí
vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).