Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 27, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5818200063
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5818200063.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ G. J., narodeného XX. K. XXXX, B., X. XXX/XX,
2/ I. Ž., narodeného XX. C. XXXX, B. XXX, 3/ I.. I. V., narodenej X. S. XXXX, B., C. XXX/XX, 4/ G. J.,
narodeného XX. L. XXXX, B., X. XXX/XX, žalobcovia 1/ až 4/ zastúpení JUDr. Dušan Serek advokátska
kancelária, s.r.o., Námestovo, Lúčna 6100/1, IČO: 47 258 781, proti žalovanému Poľnohospodárskemu
družstvu so sídlom v Lokci, Lokca 507, IČO: 00 000 647, o vypratanie pozemku a odstránenie stavby,

vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 7C/1/2018, o dovolaní žalobcov 1/ až 4/ proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. júna 2021 sp. zn. 7Co/130/2020. takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. júna 2021 sp. zn. 7Co/130/2020 z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 5. marca 2020 č. k.

7C/1/2018-362 (v poradí druhým) uložil žalovanému povinnosť vypratať z (presne určených) pozemkov
objekt železného hangáru - skladu, vrátane betónových panelov, na ktorých je tento objekt položený,
a tiež z týchto pozemkov odstrániť betónové oplotenie, a nahradiť žalobcom 1/ až 4/ trovy konania
v rozsahu 100 %. V odôvodnení označil za nesporné, že medzi stranami sporu neexistuje zmluvný
nájom pozemkov, ktoré žalovaný užíva a drží. Súd zisťoval, či predmetné pozemky sú neprístupné
alebo ich nemožno racionálne využívať v zmysle § 12 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme

poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 504/2003 Z. z.“). Žalobcovia ani netvrdili, že by predmetné pozemky neboli
neprístupnými. Tvrdili však, že ich pozemky, ktoré užíva žalovaný, možno racionálne využívať. Z
výsluchov žalobcov 1/ až 4/ vyplynulo, že pozemky plánujú využívať v súlade s ich účelom využitia,
teda na poľnohospodárske účely. Preto súd konštatoval, že predmetné pozemky možno racionálne
užívať ako poľnohospodárske. Hoci v zmysle metodického pokynu Ministerstva pôdohospodárstva SR

č. 1551/2010-430 z 22. apríla 2010 sú tieto pozemky neprístupné, z výsluchov žalobcov súd zistil, že
sa na ne možno dostať cez pozemok E KN parcela č. 8329, ktorý síce má v prenájme žalovaný, no
bežne je využívaný ako prístupová cesta obyvateľmi obce B. a žalovaný voči tomu nikdy nenamietal. Čo
sa týka betónového oplotenia, súd dospel k záveru, že toto oplotenie je neoprávnenou stavbou, keďže
v súčasnosti žalovanému nesvedčí žiadny právny titul, na základe ktorého by mohol mať na pozemku
žalobcov umiestnenú stavbu. Aplikujúc prvú možnosť ustanovenú v § 135c Občianskeho zákonníka,

súd prvej inštancie rozhodol o odstránení stavby na náklady toho, kto ju zriadil.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 29. júna 2021
sp. zn. 7Co/130/2020 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcov 1/ až 4/ zamietol a
žalovanému priznal vo vzťahu k žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V
odôvodneníuviedol,žeprvoinštančnýsúdsícevykonalvovecidostatočnédokazovanie,avšaknedospel

k správnym skutkovým zisteniam a vec i nesprávne právne posúdil. Naviac, v otázke, či možno pozemok
tvoriaci predmet sporu racionálne využiť, nepostupoval v súlade s usmernením generálneho riaditeľaSekcie a legislatívy MPRV SR a túto otázku posúdil i napriek tomu, že jej posúdenie patrí do právomoci
správneho orgánu. Prvoinštančný súd ustálil možnosť racionálneho využitia predmetných pozemkov
napriektomu,žebolonespornepreukázané,žepredmetnépozemkysúneprístupné,nakoľkoanijedenz

pozemkov, cez ktorý by bol eventuálne možný prístup, nezodpovedá požiadavkám metodického pokynu
Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 1551/2010-430 z 22. apríla 2010 a usmerneniu generálneho
riaditeľa Sekcie a legislatívy MPRV SR, nakoľko nie je verejnou komunikáciou s kódom využitia 22
takto zapísaným v KN. Urobil tak bez ohľadu na to, že podľa usmernenia generálneho riaditeľa Sekcie
a legislatívy Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky k § 12a zákona č.

504/2003 Z. z. možnosť racionálneho užívania pozemku posúdi okresný úrad, pozemkový a lesný odbor
okresného úradu (správny orgán) podľa konkrétnej situácie (napr. konfigurácia terénu, veľkosť a tvar
parciel, spoluvlastníctvo atď.).
2.1. Odvolací súd ďalej konštatoval, že v predmetnom usmernení generálny riaditeľ Sekcie legislatívy
MPaRV SR presne definoval pozemok, ktorý je neprístupný ako pozemok, ktorý nesusedí s parcelou
evidovanou v CKN so spôsobom využitia 22 podľa vyhlášky 461/2009 Z.z. Pozemok je pre žiadateľa

neprístupný aj v prípadoch, keď síce spĺňa podmienku podľa predošlej vety, ale osoba nedisponuje
všetkými spoluvlastníckymi podielmi pozemku, alebo ak je na tomto pozemku vyčlenený podnájomný
pozemok podľa § 12b zákona č. 504/2003 Z. z. K tomu odvolací súd uviedol, že ani jedna z týchto
podmienok v konaní preukázaná nebola. Žalobcovia nepreukázali, že by išlo o pozemky, ktoré sú
prístupné, a ani to, že by ich bolo možné racionálne užívať. Možnosť racionálneho užívania pozemkov

musí posúdiť správny orgán podľa konkrétnej situácie, nie je to otázka, ktorú by bol oprávnený skúmať
všeobecný súd. Za pochybenie odvolací súd považoval i záver prvoinštančného súdu, ktorý na jednej
strane konštatoval neprístupnosť pozemkov a na druhej strane možnosť ich racionálneho využitia, a
to i napriek tomu, že musia byť splnené obidve podmienky kumulatívne. Nie je totiž možné racionálne
užívať pozemky, na ktoré nie je daný prístup. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dospel k záveru,

že žalovaný preukázal existenciu zákonného nájmu k pozemkom tvoriacim predmet sporu v zmysle §
12 ods. 5 a nasl. zákona č. 504/2003 Z. z., a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ až 4/ (ďalej aj
„dovolatelia“) z dôvodov podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“). Navrhli, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Poukázali na to, že prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z
intencií pôvodného zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. novembra 2019 sp. zn.
7Co/157/2019, v ktorom práve krajský súd v bode 15. uviedol, že súd prvej inštancie „neskúmal, či
pozemky žalobcov sú prístupné z komunikácie tak, ako to vyplýva z metodického pokynu Ministerstva

pôdohospodárstva SR, či jednotliví žalobcovia disponujú všetkými vlastníckymi podielmi k pozemkom
tvoriacim predmet sporu alebo či je na tomto pozemku vyčlenený podnájomný pozemok podľa § 12b
zákona č. 504/2003 Z. z., prípadne, či je možné, pokiaľ nebudú splnené tieto predpoklady, pozemky
žalobcov racionálne užívať“. Teda už v pôvodnom zrušujúcom rozhodnutí krajský súd uviedol, že ak
nebude splnený predpoklad prístupnosti pozemkov, potom treba skúmať, či je možné pozemky žalobcov

racionálne užívať, a práve takto naznačeným smerom sa nieslo následné dokazovanie na súde prvej
inštancie. V dovolaním napadnutom rozsudku však Krajský súd v Žiline vyslovil úplne iný právny názor,
keď konštatoval, že obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne. Takáto zmena právneho názoru
podľa dovolateľov nie je v súlade so zásadou právnej istoty a práva na spravodlivý proces, navyše ide
o právny názor, ktorý nemá oporu v zákone.

3.1. Ako právne otázky, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli judikované
(§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), vymedzili dovolatelia otázku, „či na účely posúdenia vzniku tzv.
zákonného nájmu poľnohospodárskeho pozemku podľa § 12a zákona č. 504/2003 Z. z., ktorý bol
užívaný bez nájomnej zmluvy, sa majú skúmať otázky neprístupnosti a nemožnosti racionálneho
využitia pozemku jeho vlastníkom ako podmienky, ktoré majú, resp. nemajú byť splnené kumulatívne,

alebo ako oddelené podmienky“, a zároveň otázku, „či v prípade podania vypratávacej žaloby
vlastníkom poľnohospodárskeho pozemku užívaného bez nájomnej zmluvy je na účely výkladu pojmov
neprístupnosť pozemku a nemožnosť racionálneho využitia pozemku podľa § 12a zákona č. 504/2003
Z. z. pre súd právne záväzný výklad uvedený v usmernení generálneho riaditeľa sekcie legislatívy
Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 1918/2018-430 z 9. mája 2018“. Podľa

dovolateľov je správny výklad taký, že na to, aby nemohol byť na účely § 12a ods. 1 zákona č.
504/2003 Z.z. konštatovaný vznik tzv. zákonného nájmu pozemku užívaného bez nájomnej zmluvy jeho
neoprávneným užívateľom, postačuje vlastníkovi pozemku, aby v konaní o vypratanie tohto pozemku
preukázal jednak to, že na užívanie pozemku nie je uzavretá platná nájomná zmluva a následnebuď preukázal prístupnosť pozemku, alebo možnosť racionálneho využitia tohto pozemku priamo jeho
vlastníkom (teda hoci ide o pozemok neprístupný, avšak vlastník preukáže, že je na jeho strane
racionálny dôvod, pre ktorý takýto pozemok, hoc javiaci sa ako neprístupný, vie práve on sám racionálne

využiť). Podľa dovolateľov, ak vlastník pozemku preukáže, že pozemok hoc neprístupný (napr. nevedie
k nemu cestná komunikácia), má záujem racionálne poľnohospodársky využívať, má legálnu možnosť
prístupu k nemu práve v zmysle § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd vôbec nebral do
úvahy poukazovanie žalobcov na toto ustanovenie Občianskeho zákonníka.
3.2. Pokiaľ ide o usmernenie generálneho riaditeľa sekcie legislatívy Ministerstva pôdohospodárstva a

rozvoja vidieka SR, dovolatelia uviedli, že pojem „usmernenie“ Ústava SR a ani zákon č. 504/2003 Z. z.
nepoznajú. Právna teória ho však považuje za akt, ktorým nadriadený orgán riadi a usmerňuje činnosť
podriadených orgánov a ktorý je záväzný iba pre podriadené orgány vo vnútorných vzťahoch verejnej
správy. Usmernenie nie je právnym predpisom a nie je záväzné ani pre súdy rozhodujúce napríklad -
ako v tomto prípade - o vypratávacej žalobe, teda odvolací súd nemal pri výklade pojmov neprístupnosť
pozemku a nemožnosť racionálneho využitia pozemku podľa § 12a ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z.

postupovať podľa usmernenia generálneho riaditeľa sekcie legislatívy Ministerstva pôdohospodárstva a
rozvoja vidieka SR, ale mal vec posúdiť podľa všeobecne záväzných právnych predpisov (napr. § 127
ods. 3 Občianskeho zákonníka).

4. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcov nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) ako súd príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428

CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je prípustné
a dôvodné, preto bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie (§ 450 CSP).,

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a

v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,

5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu za predpokladu
ústavnej udržateľnosti výkladu procesných predpisov.

7. O mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých

právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí
byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov. Právnu
úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014). Ak by najvyšší

súdbezohľadunaprípadnúneprípustnosťdovolaniapristúpilkposúdeniuvecnejsprávnostirozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu
toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 172/03).

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada (ods. 2).

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v
danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkýň, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade
zmätočnosti.

12. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v
tých prípadoch, keď miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu

rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so

zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

13. Najvyšší súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj
právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387

ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť
dovolania (4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť
a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali
vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, stranou sporu výslovne prezentovanou otázkou zaoberal,
alebo nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

14. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že nie na
každý argument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z

9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp.

zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp.
zn. III. ÚS 107/07).

15. Za dôvodnú považoval dovolací súd námietku žalobcov, že v súdnom konaní o vypratanie pozemku
resp. o odstránenie stavby nie je možné prístupnosť a racionálnu užívateľnosť pozemku, na ktoré
odkazujú ustanovenia § 12 ods. 5 a § 12a zákona č. 504/2003 Z. z., posudzovať výlučne s odkazom
na interný riadiaci dokument orgánov štátnej správy, ako je usmernenie alebo metodický pokyn.
Samozrejme, takýto dokument je možné (a z dôvodu právnej istoty aj vhodné) vziať do úvahy, avšak je

potrebné zdôrazniť, že nejde o prameň práva (iba o výklad správnych orgánov). V preskúmavanej veci
odvolací súd skúmal prístupnosť či neprístupnosť predmetných pozemkov výlučne podľa usmernenia
ústredného orgánu štátnej správy. Konštatoval, že toto usmernenie obsahuje definíciu pozemku, ktorý je
neprístupný, a že „ani jedna z týchto podmienok v konaní preukázaná nebola“, pričom tu z odôvodneniarozsudku nie je jednoznačne zrejmé, či mal súd na mysli podmienky prístupnosti alebo podmienky
neprístupnosti pozemku, keďže definícia citovaná z usmernenia je definíciou neprístupného pozemku,
ale z kontextu celého rozsudku (a zo zamietnutia žaloby) vyplýva, že podľa odvolacieho súdu neboli

preukázané podmienky prístupnosti, nie neprístupnosti pozemkov.

16. Dovolací súd musel dať za pravdu dovolateľom v tom, že odvolací súd skúmal prístupnosť či
neprístupnosť predmetných pozemkov (ako predpoklady pre aplikáciu ustanovení § 12 ods. 5 a §
12a zákona č. 504/2003 Z. z.) výlučne na základe interných riadiacich aktov orgánov štátnej správy

(usmernenie, metodický pokyn) napriek tomu, že žalobcovia v konaní (na súde prvej inštancie aj v
odvolacom konaní) argumentovali ustanovením § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka (právo vstupu
na pozemok, pokiaľ je nevyhnutné pre údržbu a obhospodarovanie susedných pozemkov). Touto
argumentáciou žalobcov sa však odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal
a nedal na tento argument žiadnu odpoveď. Išlo pritom o jeden z podstatných argumentov, ktorými sa
žalobcovia snažili preukázať, že majú zákonný prístup na svoje pozemky a môžu ich racionálne užívať.

Nevysporiadanie sa s touto argumentáciou predstavuje porušenie práva žalobcov na spravodlivý proces
a je dôvodom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 420 písm. f) CSP.

17. Pokiaľ dovolatelia namietali zmenu právneho názoru odvolacieho súdu v porovnaní s
predchádzajúcim uznesením, ktorým odvolací súd zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie, je potrebné

uviesť, že na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý je v prípade zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci
odvolacím súdom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), odvolací súd
nie je viazaný právnym názorom, vysloveným vo vlastnom predchádzajúcom uznesení, ktorým zrušil
rozhodnutie súdu prvej inštancie. Teda odvolací súd svoj skorší právny názor môže (napríklad aj pod
vplyvom záväzného právneho názoru najvyššieho súdu alebo ústavného súdu) zmeniť. Nie je preto v

rozpore s procesnými predpismi, ak odvolací súd svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor
zmení (porov. napr. nález Ústavného súdu SR z 3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013). Na druhej
strane však zmena právneho názoru odvolacieho súdu neprispieva k právnej istote, preto by mala mať
len výnimočnú povahu a v každom prípade by mala byť riadne odôvodnená.

18. Ak odvolací súd v prvom uznesení inštruoval súd prvej inštancie, že má preskúmať prístupnosť
predmetných pozemkov a „prípadne, pokiaľ nebudú splnené predpoklady prístupnosti, či je možné
pozemky žalobcov racionálne užívať“, ale v napadnutom rozsudku už konštatoval, že „musia byť
splnené obe podmienky kumulatívne“, môže to evokovať zmenu právneho názoru, ktorá nebola
riadne odôvodnená (zjednodušene povedané, ak majú byť pre vyhovenie žalobe splnené kumulatívne

dve podmienky, tak po zistení nesplnenia jednej z nich už nie je potrebné skúmať splnenie
druhej, preto inštrukcia skúmať „prípadne“ užívateľnosť pozemkov, ak sa nepreukáže ich prístupnosť,
vyznieva rozporne s právnym názorom, že obe podmienky musia byť splnené kumulatívne). Podľa
dovolacieho súdu však je toto vyjadrenie odvolacieho súdu o kumulatívnom splnení dvoch podmienok
nejednoznačné, a to z rovnakých dôvodov ako boli uvedené vyššie v bode 15. tohto odôvodnenia:

Odvolací súd tu konštatoval, že „musia byť splnené obidve podmienky kumulatívne“, avšak vzhľadom
na kombináciu pozitívneho a negatívneho vymedzenia týchto podmienok v predchádzajúcej časti vety
(„na jednej strane neprístupnosť pozemkov a na druhej strane možnosť ich racionálneho využitia“)
nie je zrejmé, čo presne súd považoval za „podmienky“ a kto má preukazovať ich splnenie - či má
užívateľpozemkupreukazovaťneprístupnosťasúčasne(kumulatívne)nemožnosťracionálnehovyužitia

pozemku (čo však nezodpovedá významu spojky „alebo“ použitej v ustanoveniach § 12 ods. 5 a § 12a
zákona č. 504/2003 Z. z.), alebo má vlastník pozemku žiadajúci o jeho vrátenie preukazovať prístupnosť
pozemku a súčasne možnosť jeho racionálneho využitia.

19. Z uvedených dôvodov (nejednoznačnosti záveru odvolacieho súdu o potrebe kumulatívneho

splnenia podmienok) dovolací súd nemohol preskúmať relevantnosť dovolacej otázky, či sa majú
otázky neprístupnosti a nemožnosti racionálneho využitia pozemku skúmať ako podmienky, ktoré majú
byť splnené kumulatívne, alebo ide o oddelené podmienky. Bez jednoznačného vymedzenia pojmov
použitých pri formulovaní právneho záveru odvolacieho súdu nie je možné posúdiť, či je tento právny
záver správny alebo nesprávny. To však nemôže byť na ťarchu dovolateľov. Keďže z odôvodnenia

napadnutého rozsudku nie je zrejmé, čo mal odvolací súd na mysli pod „podmienkami“ a ako (z pohľadu
ktorej strany) myslel ich kumuláciu, dovolací súd môže len vo všeobecnosti poukázať na to, že v
ustanoveniach § 12 ods. 5 a § 12a zákona č. 504/2003 Z. z. je použitá spojka „alebo“ („pozemok
je neprístupný alebo ho nemožno racionálne užívať“). To znamená, že na to, aby sa aplikovalpostup podľa § 12a citovaného zákona (t. j. uzatvorenie podnájomnej zmluvy k náhradnému pozemku
namiesto vydania pozemku, ktorý je vo vlastníctve žiadateľa), postačuje (okrem ostatných podmienok
vymedzených v § 12a) preukázanie, že ide o neprístupný pozemok alebo (t. j. alternatívne) o pozemok,

ktorý nemožno racionálne užívať. Naopak na to, aby vlastník dosiahol vydanie takéhoto pozemku in
natura (t. j. aby sa neaplikovalo ustanovenie § 12a), musí preukázať, že nie je naplnený ani jeden z
uvedených predpokladov, t. j. nejde o neprístupný pozemok a súčasne (kumulatívne) nejde o pozemok,
ktorý nemožno racionálne užívať (podľa základov výrokovej logiky negáciou disjunkcie dvoch výrokov je
konjunkcia ich negácií). Vzhľadom k tomu, že dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku sú vady podľa §

420 písm. f) CSP, dovolací súd sa nemohol bližšie vyjadriť k právnym otázkam, ktoré nastolili dovolatelia
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

20. Je však potrebné doplniť, že nejasne vyznieva aj odkaz odvolacieho súdu na to, že otázka,
či možno pozemok tvoriaci predmet sporu racionálne využiť, patrí do právomoci správneho orgánu,
keď odvolací súd na inom mieste odôvodnenia napadnutého rozsudku sám túto otázku posudzoval a

skonštatoval, že nebola preukázaná ani jedna z podmienok (pravdepodobne mal na mysli aj podmienku
racionálnej využiteľnosti pozemkov). K tomu dovolací súd uvádza, že zákon č. 504/2003 Z. z. dáva
správnemu orgánu právomoc rozhodovať (a pritom posudzovať aj prístupnosť či racionálnu využiteľnosť
pozemku) len za presne vymedzených okolností, uvedených v § 12a ods. 8 - len ak si nájomca nesplní
povinnosť uzavrieť s vlastníkom pozemku podnájomnú zmluvu k náhradnému pozemku, môže okresný

úrad na návrh (žiadosť) vlastníka rozhodnúť o vzniku podnájomného vzťahu. V posudzovanej veci však
žalobcovianežiadaliuzavretiepodnájomnejzmluvyknáhradnémupozemku,alenaopak,žiadalivydanie
vlastného pozemku in natura. Na rozhodovanie o vydaní (vyprataní) pozemku nemá správny orgán
kompetenciu, toto patrí plne do právomoci súdov. V rámci tohto konania môžu súdy ako predbežnú
otázku skúmať aj to, či sa na predmetné pozemky vzťahujú ustanovenia § 12 ods. 5 a § 12a zákona

č. 504/2003 Z. z.

21. Napokon dovolací súd upozorňuje aj na nesprávne použitie slovného spojenia „zákonný nájom“
v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, ktoré tiež robí rozsudok nejasným a ťažko zrozumiteľným.
Odvolací súd totiž používa toto slovné spojenie s odkazom na § 12 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z.

(„zákonný nájom v zmysle § 12 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z.“), avšak v súčasnosti účinné (a aj v čase
vydania napadnutého rozsudku účinné) ustanovenie § 12 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z. neupravuje
zákonný nájom, ale použitie postupu podľa § 12a, ak vlastník žiada o vrátenie a prevzatie pozemku,
ktorý je užívaný bez nájomnej zmluvy. Zákonnú fikciu vzniku nájomného vzťahu (ktorú by bolo možné
označiť ako zákonný nájom) ustanovuje § 12 ods. 4 zákona č. 504/2003 Z. z.

22. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu je nezrozumiteľné, nie je z neho zrejmé, ako dospel odvolací súd k záveru, že
„žalovaný preukázal existenciu zákonného nájmu“ k predmetným pozemkom a odvolací súd sa v
napadnutom rozsudku nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcov, ako je uvedené v bode 16.

tohto odôvodnenia, čím došlo k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivý proces. Dovolanie podľa
§ 420 písm. f) CSP je potom nielen prípustné, ale aj dôvodné a je potrebné napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

23. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní odstráni nedostatky uvedené vyššie (najmä sa vysporiada s

argumentáciou žalobcov právom vstupu na pozemok podľa § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a
následne vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodní.

24. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací
súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a

ak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a
o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.