Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/266/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717212460
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5717212460.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q. Z., narodenej XX. M. XXXX, K., Ď. XXX,
zastúpenej Občianskym združením OPOS, Trenčianska Teplá, A. Hlinku 1084/24A, IČO: 51 147
688, proti žalovanej Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 1 381,65 eura a o určenie, že zmluvy o úvere sú bezúročné a
neplatné, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 21Csp/253/2017, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. januára 2019 č. k. 9Co/324/2018-198 v spojení s opravným
uznesením Krajského súdu v Žiline z 26. októbra 2021 č. k. 9Co/324/2018-274, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. júla 2018 č. k.
21Csp/253/2017-144 vo výroku II. zamietol žalobu v časti, ktorou žalobkyňa žiadala o vydanie
bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy o úvere č. 0085665 uzatvorenej dňa 8. novembra 2013 vo výške 1
137,92 eura spolu s príslušenstvom a vo výroku III. zamietol žalobu aj v časti, ktorou žalobkyňa žiadala
o vydanie bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy o úvere č. 0142470 uzatvorenej dňa 11. júla 2014 vo
výške 243,73 eura s príslušenstvom. Rozsudok zdôvodnil tým, že v sporných zmluvách bola splatnosť a

výška jednotlivých splátok dohodnutá jasne a určito, jasným a zrozumiteľným spôsobom bola dohodnutá
aj splatnosť prvej splátky a konečná splatnosť úveru.
1.1. Súd prvej inštancie poukázal na eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z., ktoré je potrebné vykladať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba anuitnej splátky. Súd neprihliadol
na žalobkyňou predložený výpočet RPMN, čo zdôvodnil jednak tým, že takýto dôkaz z hľadiska zásady

koncentrácie konania mala žalobkyňa predložiť spolu so žalobou, prípadne na prvom pojednávaní, a
jednak aj tým, že podľa žalobkyňou predložených výpočtov bola pri obidvoch úverových zmluvách ročná
priemerná miera nákladov nižšia než tá, ktorá bola uvedená v zmluvách. Podľa výpočtu žalobkyne je
údaj vyšší než ten, ktorý bol uvedený v zmluve, teda nejednalo sa o údaj v neprospech spotrebiteľa.
Napokon súd konštatoval, že žalobu musel zamietnuť aj z dôvodu premlčania uplatneného nároku, keď
žalovaná uplatnila námietku premlčania a bolo preukázané, že dlh zo sporných zmlúv bol uhradený

z ďalšieho poskytnutého úveru, a to dňa 13. apríla 2015. Subjektívna dvojročná lehota na uplatnenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tak začala plynúť dňa 13. apríla 2015 a skončila dňa 13.
apríla 2017. Žalovaná podala žalobu, ktorou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, až dňa
8. decembra 2017, teda po uplynutí premlčacej lehoty.

2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 24.

januára 2019 č. k. 9Co/324/2018-198 (v spojení s opravným uznesením z 26. októbra 2021 č.
k. 9Co/324/2018-274, ktorým opravil záhlavie rozsudku) rozsudok súdu prvej inštancie vo vyššiecitovaných výrokoch potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu. S odkazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
konštatoval, že sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.

2.1. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o námietku odvolateľky,
že zmluvy neobsahovali správne vypočítané RPMN, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
sa súd prvej inštancie s otázkou výšky RPMN vysporiadal a odvolací súd odkázal na dôvody uvedené
v rozsudku súdu prvej inštancie. Ďalej k tomu odvolací súd uviedol, že odvolateľka mohla predložiť
vlastné výpočty RPMN už skôr, t. j. nešlo o včasné uplatnenie prostriedku procesnej obrany, pričom však

posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vecou súdu a nie strán sporu. Skutočnosť, že súd prvej inštancie neakceptoval návrh na
vykonanie dokazovania predložený žalobkyňou, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení práv
žalobkyne.
2.2. Vo vzťahu k ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. odvolací súd uviedol, že
eurokonformná interpretácia umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva

o úvere obsahovala presné vymedzenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku
istiny a aká jej časť spláca úroky a poplatky, čo napokon vyplýva aj z § 9 ods. 3, ods. 5 zákona č.
129/2010 Z. z., podľa ktorých túto informáciu môže spotrebiteľ získať kedykoľvek v priebehu trvania
zmluvy bezplatne. Poukázal na to, že takáto eurokonformná interpretácia v plnej miere korešponduje
s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (uznesenie zo dňa 22. februára 2018 sp.

zn. 3Cdo/146/2017).
2.3. Pokiaľ ide o otázku premlčania, odvolací súd vyjadril názor, že k bezdôvodnému obohateniu
získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza
okamihomposkytnutiaplnenia.Subjektívnapremlčaciadobapodľa§107ods.1Občianskehozákonníka
začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil.

Žalobkyňa preplatila istinu oboch zmlúv dňom 13. apríla 2015 a od tohto dňa začala žalobkyni
podľa názoru odvolacieho súdu plynúť subjektívna premlčacia doba. V tom momente mala žalobkyňa
vedomosť o všetkých skutočnostiach, ktoré ju mali viesť k záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia
žalovanej ako aj o jeho výške.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“),
pričom uviedla, že ide o dovolanie z dôvodu podľa § 432 ods. 1 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm.
c) CSP, a to proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou potvrdil výroky II. a III. rozsudku súdu
prvej inštancie. Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom žalobkyňa videla v tom, že
súd vyhodnotil obidve úverové zmluvy v celom ich obsahu ako správne a platné, preto žalobu v časti

o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. Neuznal žiadnu z jej argumentácií o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti oboch zmlúv a o nesprávnom výpočte RPMN poskytnutých úverov. Na rozdiel od
žalobkyne svoje právne závery opieral o nesprávny výklad žalobkyňou citovaných ustanovení § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý podporil rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.
februára 2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017, vydaným v čase platnosti pôvodného znenia § 9 ods. 2 zákona

č. 129/2010 Z. z. Odvolací súd súčasne nesprávne vyhodnotil plynutie premlčacej lehoty na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keď konštatoval, že nárok žalobkyne je premlčaný. Argument, že právna
otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverových zmlúv je dovolacím súdom pri
rovnakomznení§9ods.2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.rozhodovanározdielne,žalobkyňapodporila
odkazom na dve vzájomne si odporujúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, a to sp. zn. 7Cdo/128/2016

z 29. novembra 2017 a sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018 (pričom dovolateľka sa prikláňa k
záverom prvého uvedeného rozhodnutia). K otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v
spotrebiteľskom spore, kde je žalobca spotrebiteľ, dovolateľka uviedla, že rozhodnutia najvyšších autorít
v SR nie sú vydané.
3.1. Dovolateľka argumentovala tým, že predmetné úverové zmluvy boli uzatvorené v čase, keď zákon

č. 129/2010 Z. z. v § 9 ods. 2 písm. k) vyžadoval uviesť v spotrebiteľských zmluvách aj výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo v nich absentuje, preto sú bezúročné a bez poplatkov.
K takému právnemu posúdeniu dospeli okresné a krajské súdy v celej Slovenskej republike v právne
identických veciach v čase platnosti vyššie uvedeného znenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.
z. Odvolací súd sa podľa dovolateľky riadne nezaoberal meritom veci, ale naopak doplnil odôvodnenie

rozsudkusúduprvejinštancieďalšímibodmiodôvodneniasvojhorozsudku,čímlenpotvrdil,žerozsudok
súdu prvej inštancie nebol dostatočne odôvodnený. Dôvodová správa k zákonu č. 129/2010 Z. z.
vo svojich všeobecných ustanoveniach deklaruje plné aplikovanie smernice 2008/48/ES do právneho
poriadku SR. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 o výklade tejto smernice je záväznýpre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, a pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej
veci. Právnou charakteristikou smernice je jej záväznosť len pre štát, zatiaľčo jej priamy účinok medzi
jednotlivcami je v zásade vylúčený. Priznať smernici nepriamy účinok by prakticky znamenalo nahradiť/

vypustiť dotknuté ustanovenie, t. j. postupovať contra legem. Citovanému zneniu právnej normy pritom
nezodpovedá len uvedenie úhrnnej sumy jednotlivej splátky.
3.2. Vo vzťahu k odkazu na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. februára 2018 sp. zn.
3Cdo/146/2017 dovolateľka uviedla, že táto argumentácia odvolacieho súdu len potvrdzuje jeho
svojvoľný výklad. Odkazované uznesenie Najvyššieho súdu SR podľa nej vnáša do právnych vzťahov

mimoriadnu právnu neistotu. Dovolací senát v citovanom uznesení rôzne pojmy vykladá totožne, nielen
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l), ale aj § 4 ods. 1 písm. h) a § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 129/2010
Z. z. pred novelou a po novele (od 1. mája 2018). Podľa dovolateľky novelou účinnou od 1. mája
2018 došlo k zmene zákona z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné členenie splátok už nie
je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa dovolateľky zákon č. 129/2010 Z. z.
priznal spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a

poplatky. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia vs. Klára Bírová zo dňa
9. novembra 2016 konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave
stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy iné náležitosti než vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.
Tento zámer zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 1. mája 2018, kedy zosúladil
text vnútroštátnej normy so smernicou. Do uvedeného obdobia ale nie je možné hovoriť o riadnej

transpozícii smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy. Princípu právnej istoty korešponduje len
rovnakývýkladrovnakýchslovzákonaanesprávnatranspozíciasmerniceEÚnemôžebyťodstraňovaná
výkladom contra legem.
3.3. K nesprávnemu výpočtu RPMN žalobkyňa v dovolaní uviedla, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie založil iba na výpovedi právneho zástupcu žalovanej s odôvodnením, že žalobkyňou

predložené dôkazy (výpočty RPMN) neboli urobené včas. Je nesporné, že žalobkyňa je v tomto konaní
spotrebiteľom, ktorému zákonná úprava poskytuje vyššiu ochranu, okrem iného má možnosť predkladať
dôkazy až do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd vyhlási dokazovanie za skončené. Odvolací súd
sa nezaoberal procesným pochybením súdu prvej inštancie, iba opísal odôvodnenie jeho rozsudku
ohľadom RPMN.

3.4. Napokon k otázke premlčania dovolateľka zdôraznila, že závažným pochybením odvolacieho
súdu je stotožnenie sa s výkladom ustanovenia § 107 ods. l a 2 Občianskeho zákonníka v otázke
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia s nesprávnym
záverom súdu prvej inštancie. Právna úprava je pritom jednoznačná. Začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty je viazaný na vedomosť oprávneného o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a

o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutkových
okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia. Nie je možné len predpokladať,
že by to mohla vedieť, resp. že by sa to mohla dozvedieť. Takýto záver podporuje aj rozhodnutie
Ústavného súdu SR zo dňa 3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 413/2013. V jej prípade subjektívna
premlčacia lehota začala plynúť odo dňa, keď sa z internetu v januári 2017 dozvedela od blízkej osoby

o tom, že zmluvy o úveroch nie sú v súlade so zákonom. Následne sa obrátila so žiadosťou zo dňa
12. februára 2017 na Komisiu na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách Ministerstva
spravodlivosti SR o posúdenie okrem iných zmlúv o úveroch so žalovanou, ktoré sú predmetom sporu.
Z odpovede ministerstva zo dňa 17. februára 2017 nadobudla vedomosť, že zmluvy naozaj majú
nedostatky/vady a úvery od žalovanej sú bezúročné a bez poplatkov.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedla, že nesúhlas žalobkyne s výrokmi II. a III.
rozsudku z dôvodu údajného nesprávneho právneho posúdenia veci je založený len na jej subjektívnom
ponímaní a nerešpektuje vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktoré potvrdil aj odvolací súd. Po vydaní uznesenia zo dňa 22. februára 2018 sp. zn.

3Cdo/146/2017 Najvyšší súd SR zachoval rovnaký postoj aj v nasledujúcich rozhodnutiach (uznesenie
zo dňa 17. apríla 2018 sp. zn. 3Cdo/56/2018; uznesenie zo dňa 23. apríla 2018 sp. zn. 4Cdo/211/2017;
uznesenie sp. zn. 4Cdo/187/2017). V spojitosti s tým považuje žalovaná návrh žalobkyne na prijatie
zjednocujúceho stanoviska k judikátom sp. zn. 7Cdo/128/2016 a sp. zn. 3Cdo/146/2017 za zjavne
neopodstatnený a nerešpektujúci ustálenú rozhodovaciu prax pri posudzovaní členenia splátok

spotrebiteľského úveru. Vo vzťahu k námietke žalobkyne týkajúcej sa nesprávne vypočítanej RPMN
žalovaná uviedla, že nie je procesným pochybením, ak súd rozhodne v súlade s ustanovením § 153
CSP. Navyše súd konštatoval, že žalobkyňou uvádzaný výpočet RPMN bol v skutočnosti nižší, než bol
uvedený v úverovej zmluve, čo bolo v prospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Napokon k premlčaniužalovaná zdôraznila, že dovolacia námietka žalobkyne o jej nevedomosti o čase vzniku bezdôvodného
obohatenia pôsobí špekulatívne, najmä v spojitosti s tým, že už pred podaním žaloby žalobkyňa zaslala
žalovanej dňa 30. augusta 2017 návrh mimosúdnej dohody - pokus o zmier, kde jednoznačne uviedla,

že „preplatok na reálne poskytnutých istinách úverov vo výške 1 381,65 eura predstavuje bezdôvodné
obohatenie“.

5. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovanej uviedla, že pokiaľ existuje rozhodnutie, ktoré odporuje
právnym názorom iného senátu Najvyššieho súdu v tej istej právnej otázke, je nepochybné, že je

nielen potrebné ustáliť rozhodovaciu prax v otázke členenia splátok, ale aj nevyhnutné práve pre
narušenie princípu právnej istoty spotrebiteľov, ktorí sú od vydania predmetných rozhodnutí dvomi
senátmi najvyššieho súdu v postavení retroaktivity zákonného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nesprávnym výkladom najvyššieho súdu. Navyše do 2/2018
všetky súdy Slovenskej republiky mali v tejto otázke jednoznačné stanovisko. K RPMN uviedla, že do
dnešnéhodňaneexistujevspisevýpočetRPMNžalovanou,ibanekonečnétvrdeniaosprávnomvýpočte

prikaždejztrochžalovanýchzmlúv.Tvrdeniažalovanej,žežalobkyňasamalaúdajneniečodozvedieťuž
okamihom, kedy vzniklo bezdôvodné obohatenie (13. apríla 2015), označila žalobkyňa za vyfabulované,
nepravdivé a popierajúce zákonné rozlišovanie medzi objektívnou a subjektívnou premlčacou lehotou.
Za okolností, ktoré tvrdí žalovaná, by stačila premlčacia lehota jedna. Súd musí preto skúmať každý
prípad osobitne, a zvlášť v konaniach, kde ide o ochranu spotrebiteľa.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§

428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie
je prípustné a je potrebné ho odmietnuť.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí

byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,
ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného
rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší
súdbezohľadunaprípadnúneprípustnosťdovolaniapristúpilkposúdeniuvecnejsprávnostirozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu

toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

9. Podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.

Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka
právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto
ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázkuprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Posúdenie
prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa

jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

12. Nestačí však, že ide o právnu otázku. Musí ísť o takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na
jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná (ale

rozhodnutieodvolaciehosúduspočívalonaodlišnýchdôvodoch),nemôžebyťpovažovanázavýznamnú
z hľadiska tohto ustanovenia. V takom prípade dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 nielenže nie je dôvodné,
ale nie je ani prípustné.

13. V posudzovanej veci z obsahu dovolania vyplýva, že za právne otázky, ktoré odvolací súd riešil
nesprávne, považuje dovolateľka (1.) otázku výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení
účinnom v čase uzavretia oboch predmetných zmlúv medzi žalobkyňou a žalovanou (8. novembra
2013, resp. 11. júla 2014), pokiaľ ide o rozpis splátok na istinu, úroky a iné poplatky ako podstatnú
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej absenciu sankcionuje § 11 ods. 1 písm. b) citovaného
zákona bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého spotrebiteľského úveru; (2.) otázku, kedy

začína plynúť subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prípade, ak
bezdôvodným obohatením je platenie splátok spotrebiteľského úveru nad rámec istiny, ak tento úver má
byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov.

14. Dovolací súd uvádza, že k otázke rozpisu splátok ako náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

existuje ustálená, jednotná rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a existovala už aj v čase spísania
dovolania žalobkyne (k teoretickému vymedzeniu ustálenej rozhodovacej praxe viď napr. uznesenie
najvyššieho súdu zo 6. marca 2017 sp. zn. 3Cdo/6/2017). Okrem uznesenia z 22. februára 2018
sp. zn. 3Cdo/146/2017, v ktorom dospel k záveru, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej časti anuitnej

splátky, sa najvyšší súd podobne vyslovil aj v rozhodnutiach zo 17. apríla 2018 sp. zn. 3Cdo/56/2018,
z 23. apríla 2018 sp. zn. 4Cdo/211/2017, z 26. septembra 2018 sp. zn. 4Cdo/65/2018, z 29. októbra
2018 sp. zn. 5Cdo/132/2017, z 22. novembra 2018 sp. zn. 3Cdo/45/2018, z 30. januára 2019 sp.
zn. 7Cdo/98/2018, pričom všetky tieto rozhodnutia predchádzali dátumu podania dovolania žalobkyne.
Zďaleka teda nejde len o jedno ojedinelé rozhodnutie, ako to naznačovala dovolateľka, ale naopak, o

prejav jednotnej rozhodovacej praxe. Preto neobstojí tvrdenie dovolateľky, že predmetnú právnu otázku
rozhoduje dovolací súd rozdielne. Samotná nespokojnosť dovolateľky s touto ustálenou rozhodovacou
praxou nezakladá prípustný dovolací dôvod.

15. Okrem toho dovolateľkou citovaný rozsudok najvyššieho súdu z 29. novembra 2017 sp. zn.

7Cdo/128/2016 sa nezaoberal ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., ale
ustanovením § 4 ods. 2 písm. i) staršieho zákona č. 258/2001 Z. z. Aj keď formulácia oboch ustanovení
bola totožná, je potrebné poukázať na rozdielnosť spočívajúcu v tom, že zákon č. 258/2001 Z.
z. transponoval do slovenského právneho poriadku smernicu 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o
aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú

spotrebiteľského úveru, pričom táto smernica vychádzala z metódy minimálnej harmonizácie (porov.
čl. 15 tejto smernice). Naproti tomu zákon č. 129/2010 Z. z. transponoval novú smernicu 2008/48/ES
z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorej ustanovenia o náležitostiach zmluvy o
spotrebiteľskom úvere predstavujú úplnú harmonizáciu práva Európskej únie.

16. To znamená, že kým smernica 87/102/EHS umožňovala členským štátom, aby prijímali prísnejšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa (vrátane prípadných požiadaviek na obsah zmlúv o spotrebiteľských
úveroch), smernica 2008/48/ES neumožňuje žiadne pridávanie ďalších povinných náležitostí zmlúv o
spotrebiteľských úveroch nad rámec smernicou uvádzaných požiadaviek. Z toho potom vyplýva, že
kým ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. nebolo potrebné interpretovať eurokonformne tak, aby boli

v súlade s doslovným znením smernice 87/102/EHS, pri ustanoveniach zákona č. 129/2010 Z. z. sa
takýto eurokonformný výklad vyžaduje. Práve preto, že - ako na to poukazuje dovolateľka - dôvodová
správa k zákonu č. 129/2010 Z. z. deklaruje plné aplikovanie (transpozíciu) smernice 2008/48/ES doprávneho poriadku SR, možno rozumne očakávať, že úmyslom zákonodarcu nebolo vyvolať zákonom
iné právne účinky než predpokladá smernica.

17. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľkou citovaný rozsudok najvyššieho súdu z 29.
novembra 2017 sp. zn. 7Cdo/128/2016 nemožno mechanicky preniesť a aplikovať aj na znenie § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Naopak, z rozhodnutí najvyššieho súdu citovaných vyššie
v bode 14. tohto odôvodnenia vyplýva ustálený záver, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. je potrebné (aj s odkazom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit v.

Bíróová)interpretovaťeurokonformnetak,žezmluvaospotrebiteľskomúverenemusíobsahovaťčíselné
vyjadrenie každej jednotlivej zložky anuitnej splátky (t. j. istiny, úrokov a iných poplatkov). Keďže teda
dovolací súd rieši (a aj v čase spísania, resp. podania dovolania žalobkyne riešil) predmetnú právnu
otázku jednotne a odvolací súd sa v napadnutom rozsudku neodklonil od tohto riešenia, bolo potrebné
dovolanie vo vzťahu k tejto otázke odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP ako také, ktoré nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi.

18. Dovolací súd považuje za potrebné (bez toho, aby opakoval argumentáciu uvedenú vo vyššie
citovaných rozhodnutiach, týkajúcu sa možného a nevyhnutného eurokonformného výkladu) k tomu
ešte uviesť, že Súdny dvor nadviazal na rozsudok vo veci C-42/15 Home Credit v. Bíróová ďalšími
rozhodnutiami: V rozsudku C-331/18 z 5. septembra 2019 vo veci T.E. v. Pohotovosť s.r.o. zopakoval, že

čl.10ods.2písm.h)ažj)smernice2008/48/ESvspojenísčl.22ods.1tejtosmernicebránivnútroštátnej
právnej úprave, podľa ktorej musí zmluva o spotrebiteľskom úvere špecifikovať rozpis každej splátky
určenej na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov; a doplnil k tomu intertemporálne
súvislosti: „Uvedené články smernice, ako boli vyložené rozsudkom Home Credit Slovakia (C-42/15), sa
majúuplatniťajnazmluvuoúvere,ktorábolauzatvorenápredvyhlásenímtohtorozsudkuapredzmenou

vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom
rozsudku.“ Túto zásadu Súdny dvor zopakoval aj v rozsudku C-485/19 z 22. apríla 2021 vo veci
L.H. v. Profi Credit Slovakia s.r.o., pričom v odôvodnení tohto rozsudku výslovne poukázal na to, že
„vnútroštátny súd nemôže platne zastávať názor, že nie je možné vykladať vnútroštátne ustanovenie v
súlade s právom Únie iba preto, že toto ustanovenie slovenské súdy v minulosti vykladali spôsobom,

ktorý je nezlučiteľný s týmto právom. Hoci je povinnosť konformného výkladu obmedzená všeobecnými
právnymi zásadami, a to osobitne zásadou právnej istoty v tom zmysle, že nemôže slúžiť ako základ
pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, vnútroštátne súdy musia v prípade potreby zmeniť
ustálenú vnútroštátnu judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý
je nezlučiteľný s cieľmi smernice.“ Neobstojí teda argumentácia predchádzajúcou rozhodovacou praxou

súdov nižšej inštancie.

19. Neobstojí ani tvrdenie dovolateľky, že eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z. nie je možný, lebo by išlo o výklad contra legem. Dovolací súd pripúšťa, že výklad,
podľa ktorého citované ustanovenie nevyžadovalo, aby bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere každá

splátka rozčlenená na splátku istiny, úrokov a poplatkov, a podľa ktorého slovné spojenie „...splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ možno chápať aj tak, že splátky môžu zahŕňať istinu, úroky a poplatky,
ktoré však nemusia byť osobitne vyčíslené, bol v čase prijatia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/146/2017 novátorský a bol považovaný za zmenu dovtedajšej „spotrebiteľskej paradigmy“. To, že
bol zákon dovtedy vykladaný inak, však neznamená, že tento nový výklad by bol v rozpore so zákonom.

Ide o jeden z možných výkladov, pričom práve v takomto prípade je potrebné uprednostniť taký výklad,
ktorý je v súlade so smernicou (eurokonformný výklad). Ako vyplýva z vyššie citovaných rozsudkov
SúdnehodvoraC-331/18T.E.v.Pohotovosťs.r.o.aC-485/19L.H.v.ProfiCreditSlovakia,tentovýkladsa
má uplatniť aj na zmluvy o úvere, ktoré boli uzatvorené pred vyhlásením rozsudku Home Credit Slovakia
(C-42/15), za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. Nejde pritom o retroaktivitu, keďže súd nevytvára právo,

len ho vykladá. Právna norma tu bola aj pred súdnym rozhodnutím a súd ju len nejakým (hoci novým)
spôsobom vyložil, nemožno teda hovoriť o retroaktivite.

20. Napokon to, že zákonodarca následne zmenil znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. a nahradil ho doslovným prevzatím ustanovenia zo smernice, neznamená, že by sa dovtedajší text

zákona musel vykladať inak než nový text. V dôvodovej správe k tejto novele zákonodarca jasne uviedol,
že jeho úmyslom bolo eliminovať výkladové problémy, ktoré vznikali v súvislosti s dovtedajším znením
citovaného ustanovenia. Ani novelu zákona ani dôvodovú správu k nej preto nemožno považovať zapotvrdenie správnosti takého výkladu dovtedajšieho znenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.
z., aký navrhuje dovolateľka.

21. V otázke začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vo vzťahu k nároku spotrebiteľa na vydanie
bezdôvodného obohatenia je potrebné priznať nejednotnosť rozhodovania súdov nižšej inštancie aj
donedávna chýbajúcu zjednocovaciu rozhodovaciu líniu najvyššieho súdu. V súčasnosti je už možné
odkázať na nedávne rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/79/2021 a sp. zn. 5Cdo/29/2021
(publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov ako R 14/2022): „Pre určenie

začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením
na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov, je podstatná skutočná
vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej
v úverovej zmluve.“

22. Predovšetkým je však potrebné uviesť, že otázka začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby by

bola relevantná a prípustná ako dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 CSP vtedy,
ak by odvolací súd (a pred ním súd prvej inštancie, z ktorého rozhodnutím a odôvodnením sa odvolací
súd v napadnutom rozsudku stotožnil) na tejto otázke založil zamietnutie žaloby. V preskúmavanej veci
však súd prvej inštancie ako aj odvolací súd v odôvodnení rozsudkov venovali pomerne veľkú pozornosť
argumentom žalobkyne o dôvodoch, pre ktoré by predmetné spotrebiteľské úvery mali byť považované

za poskytnuté bez úrokov a poplatkov (chýbajúci rozpis splátok, nesprávna RPMN), pričom konštatovali,
že nie sú splnené predpoklady pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetných úverov. Len podporne,
ako jednu z možných argumentačných línií uviedli aj premlčanie nároku žalobkyne. O tom, že premlčanie
nebolo skutočným dôvodom zamietnutia žaloby napokon svedčí aj obsah dovolania žalobkyne, v ktorom
nastolila vyššie rozoberanú otázku výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.,

ako aj procesného postupu súdov v súvislosti s jej námietkou týkajúcou sa RPMN (k tomu sa dovolací
súd vyjadrí nižšie) - tieto otázky by dovolací súd nemal príležitosť v tomto konaní preskúmavať, ak by
dôvodom zamietnutia žaloby bolo výlučne premlčanie.

23. Dovolací súd nepodporuje tento prístup k odôvodňovaniu rozsudkov („pre prípad, že by...“). Ak

súd dospeje k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný (a bola vznesená námietka premlčania, pokiaľ
nejde o spotrebiteľský spor), nemá dôvod ďalej preskúmavať opodstatnenosť nároku a jeho rozsah.
Na druhej strane však, vzhľadom na vtedajšiu neexistenciu zjednocujúcej judikatúry najvyššieho súdu
k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, je pochopiteľná snaha súdov nižšej inštancie napriek
konštatovaniu premlčania vyriešiť spor aj vecne.

24. Za týchto okolností, keď súdy nezamietli žalobu výlučne z dôvodu premlčania nároku žalobkyne,
ale zaoberali sa vecne argumentmi žalobkyne o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov,
nebolo možné považovať otázku začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v tomto prípade za takú,
od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP). Inými slovami povedané,

ak by najvyšší súd aj dospel k záveru, že odvolací súd nesprávne posúdil začiatok plynutia premlčacej
doby, a teda nárok žalobkyne nebol premlčaný, nič by to nezmenilo na zamietnutí žaloby z dôvodov, že
nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej, lebo predmetné zmluvy o spotrebiteľskom
úvere boli uzavreté písomne, neabsentovali v nich náležitosti vymedzené v § 11 ods. 1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z. z., ak bolo RPMN uvedené nesprávne, tak to nebolo v neprospech spotrebiteľa (§ 11

ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z.). Preto bolo potrebné dovolanie aj vo vzťahu k tejto otázke
odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP ako také, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

25. Napriek tomu, že žalobkyňa výslovne uviedla, že dovolanie podáva z dôvodu podľa § 432 ods. 1
CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. c) CSP, neušlo pozornosti dovolacieho súdu, že v dovolaní namietala

aj viaceré skutočnosti, ktoré by podľa obsahu mohli byť považované za dôvody zmätočnosti rozhodnutia
podľa § 420 písm. f) CSP (najmä viaceré okolnosti, ktorými sa podľa nej súd nezaoberal). Dovolací súd
preto preskúmal aj dovolacie dôvody podľa § 431 v spojení s § 420 CSP, ako ich dovolateľka vecne
namietala v dovolaní.

26. Dovolateľka namietala, že odvolací súd sa riadne nezaoberal meritom veci, ale naopak doplnil
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie ďalšími bodmi odôvodnenia, čím podľa nej potvrdil, že
rozsudok súdu prvej inštancie nebol dostatočne odôvodnený. K tomu dovolací súd uvádza, že rozsudok
súdu prvej inštancie a rozsudok odvolacieho súdu treba vnímať ako jeden celok. Ak sa odvolací súdstotožnil s napadnutými výrokmi a s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie (čo vo svojom rozsudku
aj formálne vyjadril odkazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP), nie je povinný opakovať tie body
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré považuje za správne. Je však povinný aspoň stručne

reagovať na odvolacie námietky, čo aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku urobil. Teda to,
že odvolací súd doplnil argumentáciu súdu prvej inštancie ďalšími bodmi, nemožno považovať za
potvrdenie nesprávnosti alebo nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ale naopak,
ide o splnenie povinnosti odvolacieho súdu reagovať na odvolacie námietky odvolateľa.

27. Ako dovolací dôvod zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP je možné vyhodnotiť aj námietku
dovolateľky, že súd prvej inštancie nesprávne neprihliadol na ňou predložené výpočty RPMN s
odôvodnením, že ich nepredložila včas. K tomu dovolací súd uvádza, že keďže išlo o spotrebiteľský
spor, žalobkyňa mala možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení až
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej; sudcovská koncentrácia konania ani zákonná koncentrácia
konania sa v tomto prípade neaplikujú (§ 296 CSP). Preto neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie (ktoré

prevzal aj odvolací súd), že takéto skutočnosti (výpočty RPMN) mala žalobkyňa predložiť spolu so
žalobou, prípadne na prvom pojednávaní.

28. Na druhej strane však súd prvej inštancie nezostal pri tomto (nesprávnom) konštatovaní a odôvodnil
svoje rozhodnutie aj tým, že rozdiely medzi RPMN uvedenými v zmluvách a výpočtami žalobkyne sú

bagateľné, v rozsahu desatín percenta, pričom podľa žalobkyňou predložených výpočtov mala byť pri
obidvoch úverových zmluvách ročná percentuálna miera nákladov nižšia než tá, ktorá bola uvedená
v zmluvách. Súd prvej inštancie v rozsudku citoval aj ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona č.
129/2010 Z. z. Z toho je podľa názoru dovolacieho súdu zrejmé, že súd prvej inštancie sa zaoberal
výpočtami RPMN, ktoré predložila žalobkyňa (napriek konštatovaniu, že žalobkyňa ich mala predložiť

skôr), vyhodnotil ich a dospel k záveru, že aj keby bola RPMN v zmluvách uvedená nesprávne, podľa
toho, čo tvrdila žalobkyňa (podľa ňou predložených výpočtov) to nebolo v neprospech spotrebiteľa, preto
nebol naplnený predpoklad podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. na to, aby poskytnuté
spotrebiteľské úvery boli považované za bezúročné a bez poplatkov.

29. Podobne odvolací súd síce uviedol, že odvolateľka mohla predložiť vlastné výpočty RPMN už
skôr, súčasne však konštatoval, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
s otázkou výšky RPMN vysporiadal, pričom odvolací súd odkázal na dôvody uvedené v rozsudku
súdu prvej inštancie. Ani odvolací súd teda neostal pri konštatovaní, že žalobkyňa predložila vlastné
výpočty RPMN neskoro, ale vecne preskúmal argumentáciu uvedenú v rozsudku súdu prvej inštancie

a stotožnil sa s jeho záverom i odôvodnením, že výpočty predložené žalobkyňou sa len v desatinách
percenta odlišujú od údajov uvedených v zmluvách, pričom v zmluvách uvedené údaje neboli skreslené
v neprospech spotrebiteľa. Takúto argumentáciu odvolacieho súdu, hoci je stručná, považuje dovolací
súd za dostatočnú, preto potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nie je možné označiť za arbitrárne,
odvolací súd sa primeraným spôsobom vysporiadal s odvolacou argumentáciou žalobkyne a jeho závery

obstoja aj po právnej stránke.

30. Vo vzťahu k tvrdeniam dovolateľky o vadách rozsudku odvolacieho súdu podľa § 420 písm. f)
CSP, ktoré bolo možné vyvodiť z obsahu dovolania, teda dovolací súd nezistil žiadnu takúto vadu. Preto
dovolací súd dovolanie žalobkyne aj v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,

ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo dovolacie dôvody nie sú vymedzené
spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

31. Rozhodnutieonárokunanáhradutrovdovolaciehokonanianiejepotrebnéodôvodňovať(§451ods.
3 veta druhá CSP). Dovolací súd však považuje za potrebné aspoň stručne uviesť, že žalovanej, ktorá

nebola zastúpená advokátom a vyjadrenie k dovolaniu zaslala súdu elektronicky, žiadne nahraditeľné
trovy dovolacieho konania nevznikli, preto jej dovolací súd napriek jej úspechu v dovolacom konaní
náhradu trov tohto konania nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.