Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. október 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122382119
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:6122382119.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.
Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom:
Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739,
proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, adresa C. XXX/XX, D. E. C., zastúpenému splnomocnencom:

Palkovič advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Kapitulská 20, Trnava, IČO: 47 255 609, o zaplatenie
20.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k.
25Csp/50/2022-240 zo dňa 29. marca 2023, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 20.000,- eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 20.000,- eur od 23.6.2021 do
zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom II. rozhodol, že žalobcovi
priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka

(ďalej len „OBZ“), ust. § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 9, § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2, § 559 ods. 1, 2, §
565 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), §
7 ods. 1, § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej
len „ZoSÚ“), ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako i ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vecne súd prvej inštancie odôvodnil napadnuté rozhodnutie tým, že medzi žalobcom a žalovaným
vznikol záväzkový vzťah na základe zmluvy o splátkovom úvere (spotrebiteľský úver) zo dňa 14.2.2018,
ktorá zmluva je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 OZ. Predmetný úver je tiež spotrebiteľským
úverom v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský
úver vo výške 29.000,- eur, avšak žalovaný v rozpore so zmluvou neplnil svoje povinnosti, neuhrádzal

splátky úveru riadne a včas. Žalobca si uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie istiny 20.000,-
eur, zvyšnú časť dlžnej sumy pozostávajúcu z riadneho úroku, úroku z omeškania a neuhradených
poplatkov si neuplatňoval. Žalovaný namietal, že zo strany žalobcu neboli dodržané podmienky v zmysle
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách a žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby. Taktiež
namietal nedodržanie § 53 ods. 9 OZ. Súd mal za preukázané, že došlo k platnému zosplatneniu
úveru, boli naplnené zákonné predpoklady § 92 ods. 8 Zákona o bankách a taktiež § 53 ods. 9 OZ.

Žalovaný bol výzvou zo dňa 30.1.2021 upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní od doručenia výzvy,
že dôjde k zosplatneniu, čo žalobca preukázal priloženou doručenkou, z ktorej vyplýva, že výzvabola žalovanému doručená dňa 4.2.2021 prevzatím žalovaným. Taktiež žalobca preukázal doručenie
výzvy a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ktorú žalovaný neprevzal v odbernej
lehote a zásielka sa vrátila späť žalobcovi dňa 31.3.2021. Následne došlo k platnému postúpeniu

pohľadávky na žalobcu, ktorý je v konaní aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Súd nemal
pochybnosť o doručovaní predmetných výziev žalovanému, nakoľko doručenie fikciou je dostatočné
v súvislosti s preukázaním postúpenia pohľadávky. Dôsledkom odoslania predmetnej výzvy mohlo byť
iba jej faktické prevzatie alebo doručenie uplatnením fikcie doručenia, čo má však rovnaké dôsledky
ako prvá možnosť. Žalobca v súlade so zákonom využil právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a

celý úver v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného splácať úver riadne a včas predčasne zosplatnil.
Žalobca v súlade s § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ vyzval žalovaného listom z 30.1.2021 na
úhradu dlžných splátok, s ktorými bol žalovaný v omeškaní viac ako 3 mesiace a zároveň ho upozornil na
možnosť mimoriadneho zosplatnenia celého úveru. Výzvu žalobca doručoval žalovanému a následne
dňa 3.3.2021 pristúpil k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, o čom informoval žalovaného. Žalobca
preukázal, že žalovanému predmetnú výzvu doručoval. Žalobca teda postupoval v súlade s vyššie

uvedenými zákonnými ustanoveniami a tiež obchodnými podmienkami veriteľa.

4. Súd tiež považoval za preukázané, že žalobca skúmal bonitu žalovaného. Žalobca predložil súdu
kalkuláciu ukazovateľa schopnosti splácať, žiadosť o úver, dopyt do Sociálnej poisťovne spolu s jeho
výsledkom, oznámením F. G., H. o predčasnom splatení pohľadávky z úveru zo dňa 14.2.2018 z

ktorých preukázateľne vyplýva, že veriteľ skúmal schopnosť žalovaného splácať záväzky, posúdil jeho
bonitu, preto súd nemal za preukázané, že by veriteľ pri uzatváraní zmluvy nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Existujúce záväzky žalovaného overil dopytom do úverového
registra, z ktorého vyplynulo, že žalovaný mal existujúce záväzky vo výške 78 eur. Okrem toho zo
samotnej úverovej zmluvy vyplýva, že predmetný poskytnutý úver slúžil na vyplatenie iných záväzkov.

V prípade, ak by veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou, takéto konanie by podľa § 11 ods. 2
uvedeného zákona malo za následok nemožnosť požadovať od žalovaného jednorazové splatenie
úveru. Žalovaný takéto svoje tvrdenie ani nepreukázal, keďže svoje povinnosti zo zmluvného vzťahu si
preukázateľne spočiatku riadne plnil, pričom až neskôr prišlo pravdepodobne k zmene jeho schopnosti
splácať úver, avšak ani takáto skutočnosť nebola v konaní preukázaná a taktiež to nie je dôvodom

na konštatovanie, že jeho bonita nebola posudzovaná. Samotné ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ ukladá
veriteľovi, aby pri poskytnutí úveru s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, pričom musí brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver,
výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Súd mal z
predmetnej zmluvy, ako aj z podkladov žalobcu doručených súdu počas konania za zrejmé, že veriteľ pri

poskytnutí spotrebiteľského úveru zisťoval osobný stav žalovaného, jeho rodinný stav, taktiež informácie
o zamestnaní žalovaného a tiež finančnú situáciu žalovaného. Z uvedených dôvodov považoval súd
skúmanie schopnosti žalovaného splácať poskytnutý úver za dostatočne preukázané.

5. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho splatného záväzku voči žalobcovi, súd

priznal žalobcovi aj právo na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, ktorý si uplatnil v súlade s § 517
ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to odo dňa nasledujúceho po dni
účinnosti postúpenia pohľadávky do zaplatenia. Súd prvej inštancie tak žalobe žalobcu vyhovel, keďže
dospel k záveru, že je dôvodná v celom rozsahu.

6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a žalobcovi ako procesne plne úspešnej strane sporu priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal žalovaný prostredníctvom

svojho právneho zastúpenia odvolanie z dôvodov, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
1 písm. d/, f/ a h/ CSP).

8. Predovšetkým poukazoval na to, že v konaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
z dôvodu, že na strane banky - Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola pri poskytovaní úveru žalovanému
zachovaná odborná starostlivosť pri poskytovaní úveru v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalovaný namieta
postup banky pri preverovaní jeho schopnosti splácať poskytnutý úver. Pri žiadosti o úver bankažiadnym spôsobom neoverovala jeho reálne pravidelné mesačné výdavky. Banka si neoverila, či
pravidelné mesačné výdavky žalovaného nie sú vyššie ako životné minimum vo výške 199,48 eura,
ktoré zohľadnila, ako je zrejmé aj z predloženého výpočtu primárnej návratnosti (kalkulácie ukazovateľa

schopnosti splácať), ktorú žalobca predložil. Žalovaný bol bankou pri spracovaní žiadosti o úver
dopytovaný na výšku svojho mesačného príjmu, na údaje zamestnávateľa (za účelom overenia príjmu
žalovaného), typ pracovného pomeru – doba určitá/neurčitá, rodinný stav a počet členov domácnosti.
Žalovaný však nebol dopytovaný na svoje výdavky. Skutočnosť, že banka sa na výdavky žalovaného
nedopytovala je zrejmá aj z listín predložených žalobcom, a to z listiny označenej ako Výpočet primárnej

návratnosti úveru (kalkulácia ukazovateľa schopnosti splácať), kde v položke životné potreby je uvedená
suma 199 eur, a teda suma životného minima platného v čase žiadosti o úver. Skutočnosť, že banka
sa na výdavky žalovaného nijako nedopytovala potvrdzuje aj žalobca, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa
4.11.2022 uvádza, že „v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do
úvahy životné minimum spotrebiteľa, nakoľko žalovaný deklaroval jedného člena domácnosti.“ Banka
tak automaticky, bez akéhokoľvek dopytovania žalovaného zohľadnila paušál v sume životného minima,

čo sa však jednoznačne nedá označiť za postup s odbornou starostlivosťou, ide skôr o zovšeobecnenie,
resp. aplikovanie jednotného a všeobecného postupu bankou. Iba formálne aplikovanie výdavkov
žalovaného žalobca potvrdil na inom mieste vyjadrenia zo dňa 4.11.2022, kde žalobca uvádza: „Zároveň
dávame do pozornosti súdu, že proces overovania schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver
prebieha vo väčšine prípadov v automatickom režime bez osobného vstupu zamestnanca banky.“

Formálne skúmanie platobnej schopnosti žiadateľa o úver však nie je naplnením podmienky zachovania
odbornej starostlivosti banky pri poskytovaní úveru. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave, sp. zn. 23CoCsp/27/2021, podľa ktorého: „K posudzovaniu schopnosti žalovaného
splácať spotrebiteľský úver pristúpil právny predchodca žalobcu len formálne, nevytvoril si reálny obraz
o celkovej majetkovej situácii žalovaného a jeho postup nenaplnil účel predpokladaný ustanovením §

7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia
povinnosti v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká
bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (právny
predchodca žalobcu) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.“

9. K argumentu žalobcu, že veritelia nie sú povinní žiadať preukázanie konkrétnych mesačných
výdavkov (napr. faktúrami za telefón, bývanie a pod.) z dôvodu zachovania transparentnosti, pretože v
opačnom prípade by spotrebiteľovi postačovalo zatajiť existujúce výdavky na zlepšenie svojej platobnej
kapacity, preto podľa žalobcu uplatňovanie paušálnych výdavkov v súlade s Opatrením a ZoSÚ,
spĺňa predpoklady postupu s odbornou starostlivosťou; žalovaný uviedol, že banka má v zmysle

ZoSÚ v spojení s vykonávacím predpisom, ktorým je opatrenie NBS 10/2017 povinnosť skúmať
výdavkovú stránku žiadateľa o úver/spotrebiteľa a vyhodnocovať platobnú schopnosť spotrebiteľa
taktiež s ohľadom na náklady na zabezpečenie základných životných potrieb a nie obchádzať svoju
povinnosť vytvorením konštrukcie tzv. paušálnych výdavkov, ktoré nemajú oporu v ZoSÚ ani v Opatrení.
Banka pri zohľadnení akýchsi paušálnych výdavkov, ktoré nepozná ani Opatrenie ani ZoSÚ, práve

vytvára, či dokonca skresľuje platobnú schopnosť spotrebiteľa. Opatrenie, konkrétne ustanovenie §
2 ods. 5 banke nedáva možnosť vychádzať vždy zo sumy životného minima, ale definuje že na
účely zistenia ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver, sa má vychádzať zo sumy
najmenej vo výške životného minima. Zakotvenie minimálneho rozsahu nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb vo výške životného minima, nezbavuje banku povinnosti preveriť, aké

sú výdavky spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb, ktoré môžu byť reálne v
podstatne vyššej výške ako je výška životného minima. Výška životného minima sa použije, ak sú
výdavky spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb nižšie, ako je výška životného
minima, nakoľko opatrenie definuje povinnosť veriteľa zohľadniť náklady spotrebiteľa minimálne vo
výške životného minima. V rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/26/2020 zo dňa

30.11.2020 sa uvádza, že Zákon o spotrebiteľských úveroch „vyžaduje skúmanie bonity klienta s
odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku
uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ - s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver - je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa poskytnúť veriteľovi
informáciulenovýškesvojichpríjmovavýdavkov,aleodveriteľasavyžaduje,abyposkytnutéinformácie

analyzoval a vyhodnocoval.“ Automatickou aplikáciou životného minima bankou, ako výdavkov na
zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného, tak banka nenaplnila požiadavku ZoSÚ, ktorou
je vyhodnocovanie a analyzovanie údajov poskytnutých spotrebiteľom. V prvom rade totiž pri výdavkoch
žalovaného vo výške 199,48 eura nejde o údaj, ktorý spotrebiteľ banke poskytol, keďže ho bankaaplikovala automaticky a na iné výdavky banka žalovaného ani nedopytovala, a na strane druhej banka
tým pádom jednoznačne neanalyzovala a nevyhodnocovala výdavky žalovaného v pomere k jeho
príjmu, čo potvrdzuje aj žalobca, nakoľko automatická aplikácia jednotného všeobecného čísla sama o

sebe vylučuje analyzovanie a vyhodnocovanie rozpočtu žalovaného zo strany banky. Súd v rozsudku
konštatoval, že veriteľ pri poskytovaní spotrebiteľského úveru zisťoval finančnú situáciu žalovaného. Nie
je zrejmé na základe čoho súd vyhodnotil, že banka skúmala finančnú situáciu žalovaného, keď žalobca
sám uvádza skutočnosti nasvedčujúce tomu, že banka tak neučinila, obmedzila sa iba na aplikovanie
paušálnej sumy výdavkov, či na automatizované postupy banky pri preverovaní platobnej schopnosti

žalovaného, bez možnosti osobného vstupu zamestnanca banky, čo je jednoznačne dôkazom toho, že
banka nepostupovala s odbornou starostlivosťou.

10. Banka, podľa tvrdení žalobcu, postupovala s odbornou starostlivosťou, s poukazom na presný
postup prepočtu kalkulácie schopnosti spotrebiteľa splácať poskytovaný úver (výpočet tzv. DSTI), do
ktorého okrem príjmu žalovaného vstupuje aj údaj o nákladoch na zabezpečenie základných životných

potrieb. Žalobca však zároveň uviedol, že na účely vypočítania týchto nákladov musí veriteľ poznať
údaje o rodinnom stave a počte vyživovaných osôb spotrebiteľa, ktorý údaj poskytuje spotrebiteľ
veriteľovi podľa ustanovenia § 7 ods. 2 ZoSÚ, nakoľko poskytovateľ tento údaj nemá možnosť získať
z verejne dostupných zdrojov. Opatrenie v § 2 ods. 5 definuje povinnosť veriteľa pri výpočte nákladov
na zabezpečenie základných životných potrieb zohľadniť aj vyživovacie povinnosti spotrebiteľa, a to

tak vyživovacie povinnosti voči osobám, ktoré so spotrebiteľom žijú v spoločnej domácnosti, ako aj
voči osobám ku ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť na základe rozhodnutia súdu, resp. aj
bez rozhodnutia súdu v pomere určenom v Opatrení a teda vyživovaciu povinnosť voči osobe, ktorá
so spotrebiteľom nemusí žiť v spoločnej domácnosti. Informácie, ktoré banka nevedela o žalovanom
zistiť z verejne dostupných zdrojov, tak banka mala žiadať od žalovaného, ktorý je v zmysle § 7 ods. 2

ZoSÚ povinný ich banke na jej žiadosť poskytnúť. Zo žalobcom predložených dôkazov, a to tak z listiny
označenej ako Výpočet primárnej návratnosti úveru (kalkulácia ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa
splácať) ako ani z listiny označenej ako žiadosť o úver zo dňa 13.2.2018 nevyplýva, že by banka
zisťovala vyživovacie povinnosti žalovaného. Banka sa uspokojila so zistením, že žalovaný je slobodný
a že žije v domácnosti sám, t.j. že počet členov domácnosti je jeden, avšak nezisťovala žiadnym

spôsobom, ako vyplýva aj zo žalobcom predložených listinných dôkazov, že si splnila svoju povinnosť
zohľadniť pri výpočte DSTI aj prípadné vyživovacie povinnosti žalovaného voči osobám, ktoré s ním
v spoločnej domácnosti nežijú, tak ako to predpokladá aj Opatrenie, ktoré stanovuje v § 2 metodiku
spôsobu výpočtu DSTI. Existencia vyživovacej povinnosti by pri výpočte DSTI zásadným spôsobom
ovplyvnila výsledok kalkulácie tohto ukazovateľa. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn.

27CoCsp/27/2021 nie je pre posúdenie splnenia povinnosti v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ
smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom
dodávateľ (právny predchodca žalobcu) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
Žiadna z listín predložených žalobcom nepreukazuje, že by aj túto podstatnú skutočnosť banka u
žalovaného zisťovala, teda nepostupovala s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, za čo jej

zákon stanovuje sankciu v § 11 ods. 2 ZoSÚ v podobe nemožnosti požadovať jednorazové splatenie
záväzku žalovaného z uzatvorenej zmluvy, čo má za následok nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu
v tomto konaní. Nie je pritom v zmysle rozhodovacej praxe podstatné, či a v akej výške vyčíslila banka
ukazovateľ DSTI, na ktorý sa žalobca odvoláva, ale samotný postup, v rámci ktorého banka zisťovala
údaje potrebné pre vyhodnotenie platobnej schopnosti žalovaného. Nie je zrejmé na základe čoho súd

v rozsudku konštatuje, že je zrejmé, že banka pri poskytovaní úveru žalovanému, skúmala osobný a
rodinný stav žalovaného, keďže výslovne absentuje požiadavka banky na informáciu o existencii, resp.
počte vyživovacích povinností žalovaného. Banka sa uspokojila iba s čiastočným údajom, a to údajom
o tom, že žalovaný bol v čase žiadosti o úver slobodný a že žil v domácnosti sám. Uvedené informácie
však nevylučujú existenciu vyživovacej povinnosti žalovaného, na čo banka žalovaného nedopytovala.

11. Žalovaný v písomných podaniach, ako aj na pojednávaní dňa 29.3.2023, namietal nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, z dôvodu porušenia § 7 ods. 1 ZoSÚ zo strany banky, čo má za
následok sankciu v podobe nemožnosti vyžadovať od spotrebiteľa jednorazove splatenie záväzku z
predmetnej zmluvy a nemožnosť banky takýto záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy postúpiť bez súhlasu

spotrebiteľa, na iný subjekt. Súd v rozsudku konštatuje, že banka nenaplnila podmienky sankcie podľa §
11 ods. 2 ZoSÚ, čo odvodzuje od skutočnosti, že žalovaný spočiatku poskytnutý úver splácal a s riadnym
plnením prestal až po uplynutí nejakého času. Súčasne súd konštatuje, že žalovaný konanie banky,
ktoré by malo mať za následok sankciu definovanú v § 11 ods. 2 ZoSÚ nepreukázal. Súd však opomenulustanovenie § 16 písm. b/ ZoSÚ, ktorý výslovne definuje povinnosť veriteľa, že vynaloženie odbornej
starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať. Nie je tak povinnosťou spotrebiteľa preukazovať,
že banka nepostupovala s odbornou starostlivosťou, ale naopak dôkazné bremeno preukázania, že

banka postupovala pri poskytovaní úveru s odbornou starostlivosťou je na strane banky, ktorej túto
povinnosť definuje § 16 písm. b/ ZoSÚ. ZoSÚ v žiadnom svojom ustanovení nedefinuje, že riadnym
splácaním poskytnutého úveru spotrebiteľom po určitý čas a až následným neplnením splátok v zmysle
zmluvy, by sa veriteľ vedel zbaviť povinnosti hodnoverne preukázať podľa § 16 písm. b/, že v zmysle § 7
ods. 1 postupoval s odbornou starostlivosťou a že nenaplnil podmienky sankcie definovanej v § 11 ods.

2 ZoSÚ, a teda nemožnosti požadovať od spotrebiteľa jednorazove splatenie jeho záväzku. Súd tak vec
nesprávne právne posúdil, keď prenáša bremeno dokazovania o postupe s odbornou starostlivosťou
na žalovaného, aj keď ZoSÚ v § 16 písm. b/ jednoznačne určuje banke povinnosť vedieť hodnoverne
preukázať, že si svoje povinnosti, čo do vynaloženia odbornej starostlivosti splnila.

12. Napokon žalovaný namietal aj arbitrárnosť rozsudku, pretože sa súd dostatočne nevysporiadal s

jeho podstatnou námietkou o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd sa ďalej dostatočne
nevysporiadal ani s existujúcou rozhodovacou praxou nadriadeného súdu a obmedzil sa iba na
konštatovanie, že skúmanie bonity žalovaného bankou považuje za preukázané. Žalovaný má za to,
že takéto rozhodnutie súdu je arbitrárne, keďže súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú
námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalovaným. Na základe uvedeného

žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec v zrušenom rozsahu vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žiadal tiež priznať náhradu trov odvolacieho
konania.

13. Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie,

v ktorom uviedol, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom a trvá na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach. Preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

14. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný písomné vyjadrenie (replika), v ktorom uviedol, že vyjadrenie
žalobcu doručené právnemu zástupcovi žalovaného (formulár podania ako aj jeho príloha) bolo vo

formáte PDF bez elektronického podpisu, pričom štandardne doručované podpísané podania majú
formát ASICE obsahujúci elektronický podpis. Rovnako sa verzia podania bez podpisu nachádza aj
v elektronickom súdnom spise. Zároveň žalovanému nie je známe, že by podanie bolo následne
doručované v listinnej podobe, alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu.
Z tohto dôvodu je potrebné na podanie žalobcu neprihliadnuť, teda ako keby sa žalobca v stanovenej

lehote k odvolaniu nevyjadril vôbec. Žalovaný žiadal, aby mu bolo doručené úplné vyjadrenie žalobcu
k podanému odvolaniu podľa ustanovenia § 374 ods. 1 CSP, teda ak bolo doručené podpísané
(autorizované podľa osobitného predpisu), musí byť žalovanému doručené podanie podpísané
(opatrené kvalifikovaným elektronickým podpisom s časovou pečiatkou). Iba tak sa vie žalovaný
oboznámiť s celým podaním a posúdiť oprávnenosť osoby, ktorá na podanie dala svoj podpis, konať za

žalobcu. Preto žalovaný navrhoval, aby buď odvolací súd na vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu
neprihliadal (ak bolo doručené bez autorizácie podľa osobitného predpisu a následne nebolo doplnené)
alebo súd prvej inštancie doručil žalovanému na vyjadrenie úplné vyjadrenie žalobcu k podanému
odvolaniu.

15. K replike žalovaného, podal žalobca písomné vyjadrenie (duplika), v ktorom uviedol, že právny názor
žalovaného nepovažuje za správny, pretože priloženie pdf. verzie odvolania k formuláru je fakultatívne.
Formulár podania, v súlade so zákonom o e-governmente, obsahuje úplné vyjadrenie vrátane petitu,
t. j. samo o sebe predstavuje vyjadrenie, ktoré bolo zaručene elektronicky podpísané. To znamená,
že žalobca nemusí pdf. verziu vôbec pripájať k podanému formulárovému odvolaniu a táto pdf. verzia

slúži v podstate len pre sprehľadnenie písaného textu, zdôraznenie niektorých statí, nakoľko formulár
je v tomto ohľade značne limitovaný. Rovnako ako netreba podpisovať jednotlivé pdf. dokumenty, nie je
potrebné podpisovať ani pdf. verziu vyjadrenia, ak formulárová verzia je podpísaná.

16. K duplike žalobcu podal žalovaný ešte písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalovaný netvrdí, že

žalobca podanie nepodpísal, ale žiada súd, aby mu podanie žalobcu bolo doručené tak ako bolo súdu
odoslané, a teda s kvalifikovaným elektronickým podpisom osoby, ktorá podanie podpísala a časovou
pečiatkou, kedy daná osoba predmetné podanie podpísala. Žalovaný sa odvolal na ustanovenia CSP o
náležitostiach podania a neprihliadnutí na podanie neobsahujúce povinné náležitosti podania, nakoľkopodanie žalobcu, ktoré mu bolo doručené, zo súdu tieto náležitosti neobsahovalo. Žalovaný má za to,
že podanie formulára prostredníctvom portálu e-žaloby.sk sa dá odoslať aj bez podpisu, a rovnako tak
je možné ho podpísať osobou, ktorá má oprávnenie na prístup do tohto portálu. Nemusí to však byť

osoba oprávnená konať v predmetom konaní pred súdom, resp. osoba síce oprávnená, ale na základe
plnomocenstva, resp. poverenia, ktoré by ale v tom prípade malo byť prílohou predmetného podania.

17. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania

(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§
380 ods. 2 CSP), ktoré nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné,
preto bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 CSP).

19. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné najskôr uviesť, že polemika žalovaného o tom,
či vyjadrenie žalobcu k odvolaniu zo dňa 27.6.2023 bolo kvalifikovane podpísané oprávnenou osobou
bola v danej veci nedôvodná. Predmetné vyjadrenie žalobcu bolo podané elektronicky a podpísané

platným zaručeným elektronickým podpisom osoby oprávnenej konať za právneho zástupcu žalobcu
spol. Remedium Legal s. r. o. konateľom JUDr. Marekom Baraníkom. Uvedené je však pre danú vec
celkom nepodstatné, pretože dané vyjadrenie žalobcu zo dňa 27.6.2023 neobsahuje žiadne relevantné
tvrdenia, na ktoré by mal žalobca špecificky reagovať, pretože obsahuje iba strohé stanovisko, že
napadnutý rozsudok považuje žalobca za vecne správny, a preto ho navrhuje potvrdiť. Teda žalobca

v ňom nevyvracia odvolacie argumenty žalovaného, ani k nim neuvádza odlišné skutkové či právne
tvrdenia.

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu teda s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného

dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu
o zaplatenie sumy 20.000 eur s príslušenstvom titulom pohľadávky zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy
vyhovel, keď dospel k záveru, že žalovaný v rozpore so zmluvou neuhrádzal splátky úveru riadne
a včas, uplatnená suma 20.000 eur predstavuje zvyšok dlžnej istiny (bez úrokov, úrokov z omeškania
a neuhradených poplatkov), pričom žalobca je v spore aktívne vecne legitimovaný, pretože boli naplnené

zákonné predpoklady ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a taktiež § 53 ods. 9 OZ. Súd tiež uzavrel, že
došlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v súlade s § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565
OZ, keď mal tiež za preukázané, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy postupoval s odbornou starostlivosťou
v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ, keď z predložených listín je zrejmé, že veriteľ pri poskytovaní úveru skúmal
osobný stav žalovaného, jeho rodinný stav, informácie o zamestnaní žalovaného a tiež finančnú situáciu

žalovaného.

21. Žalovaný s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasil a v prvom rade namietal, že
súd sa nesprávne vysporiadal s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, pretože pri poskytovaní úveru
nebola zachovaná odborná starostlivosť pri poskytovaní úveru podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, keďže banka

žiadnym spôsobom neoverovala reálne výdavky žalovaného a pri posudzovaní jeho schopnosti splácať
spotrebiteľský úver vychádzala zo sumy životného minima platného v čase žiadosti o úver vo výške
199,48 eura. Dôvodil, že formálne skúmanie platobnej schopnosti žiadateľa o úver, nie je naplnením
podmienky zachovania odbornej starostlivosti banky pri poskytovaní úveru. Mal za to, že banka má
v zmysle ZoSÚ v spojení s vykonávacím predpisom – opatrením NBS 10/2017 povinnosť skúmať

výdavkovú stránku spotrebiteľa a vyhodnocovať platobnú schopnosť spotrebiteľa tiež s ohľadom na
náklady na zabezpečovanie základných životných potrieb a nie obchádzať svoju povinnosť vytvorením
konštrukcie tzv. paušálnych výdavkov. Výdavky spotrebiteľa môžu byť totiž v podstatne vyššej výške,
ako je výška životného minima. Výška životného minima sa použije, ak sú výdavky spotrebiteľanižšie ako výška životného minima, nakoľko Opatrenie definuje povinnosť veriteľa zohľadniť náklady
spotrebiteľa minimálne vo výške životného minima. Takisto si banka nesplnila povinnosť v zmysle § 2
ods. 5 Opatrenia, nakoľko z predložených listinných dôkazov vyplýva, že pri výpočte DSTI nezohľadnila

prípadné vyživovacie povinnosti žalovaného voči osobám, ktoré s ním nežijú v spoločnej domácnosti,
čím znova nepostupovala s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Údaj o tom, že žalovaný
bol v čase žiadosti o úver slobodný a žil v domácnosti sám, nevylučujú existenciu vyživovacej povinnosti
žalovaného, na čo banka žalovaného nedopytovala. Uvedené potom má za následok sankciu v zmysle
§ 11 ods. 2 ZoSÚ, t. j. že banka nemohla vyžadovať jednorazové splatenie záväzku z úverovej zmluvy

a následne nemožnosť takýto záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy postúpiť bez súhlasu spotrebiteľa na
iný subjekt, teda nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.

22. Podstatnou teda v predmetnej právnej veci bolo posúdiť otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

23. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej – existencia tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo
pasívnej – existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho
konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

24. Aj v predmetnej veci bolo dôvodné skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a teda
vysporiadanie sa s otázkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe ktorej by súd mohol
konštatovať, že žalobca je skutočným nositeľom práva, ktorého sa v spore voči žalovanému domáha.
Z obsahu spisu totiž vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu ako postupníka, ktorý má základ

v hmotnoprávnom vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu - bankou Slovenská sporiteľňa, a.s.
a žalovaným ako spotrebiteľom. Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka a žalovaný ako spotrebiteľ,
uzavreli dňa 14.2.2018 Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej banka poskytla žalovanému
spotrebiteľský úver vo výške 29.000,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných
splátkach vo výške 410,89 eura mesačne, vždy v 27. deň v kalendárnom mesiaci s tým, že prvá

splátka bola splatná dňa 27.3.2018 a posledná splátka mala byť splatnou dňa 27.2.2026. Podľa čl.
II ods. 7 Zmluvy, sa zmluvné strany dohodli, že ak dlžník pohľadávku banky nespláca riadne a včas,
môže banka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky. Podľa čl. III. Zmluvy boli jej súčasťou
(okrem VOP) aj Produktové obchodné podmienky pre hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej
sporiteľne, a.s. s účinnosťou od 1.1.2015. Z písomného Oznámenia banky zo dňa 4.3.2021 (č. l.

80 spisu) vyplýva, že banka v zmysle bodu 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok pre
hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne, a.s. s účinnosťou od 1.1.2015 v aktuálnom
znení pre omeškanie dlžníka so splácaním pohľadávky banky o viac ako tri mesiace, vyhlásila ku dňu
3.3.2021 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou
medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a postupníkom – žalobcom dňa 22.6.2021, malo dôjsť

k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa – banky na žalobcu.

25. Podľa § 524 ods. 1 a 2 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

26. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
o postúpení pohľadávok 22.6.2021, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta;
týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa
osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa
osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient
ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný

záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky
presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná
odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpenápohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o
jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom
len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

28. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky dňa
22.6.2021, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže
previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami
s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský
úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku,
zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka

po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred
termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

29. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 14.2.2018, ak veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie

spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa

považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

30. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 14.2.2018, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom

berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

31. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že základným predpokladom platného
postúpeniapohľadávkybankouvzmysle§92ods.8zákonaobankáchakoajust.§17ods.1ZoSÚje,že

musí ísť o splatnú pohľadávku. V danej veci je zrejmé, že pôvodná konečná splatnosť spotrebiteľského
úveru bola až dňa 27.2.2026, pričom bolo tvrdené, že veriteľ využil svoje právo a pre nesplácanie
úveru zo strany dlžníka úver zosplatnil. Vzhľadom na argumenty predostreté žalovaným v konaní, však
bolo sporným, či si právny predchodca žalobcu – Slovenská sporiteľňa a.s. v zmysle ust. § 7 ods. 1
ZoSÚ náležite splnila povinnosť pri uzatváraní zmluvy posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ktorej nesplnenie podmienky má podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ
za následok nemožnosť pre veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru.

32. Účelom ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ ukladajúcim veriteľom povinnosť v predzmluvnom vzťahu so

spotrebiteľom skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver je
zabrániť v poskytovaní úverov spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej strane, ktorých finančné možnosti
neumožňujú splácanie úveru. Veriteľ, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver je povinný vynaložiť aktívne
úsilie, posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to na
základe relevantných a aktuálnych informácií získaných jednak od spotrebiteľa a jednak získaných

vlastnou činnosťou, napr. z bankového/nebankového registra, dopytom na Sociálnu poisťovňu. Toto
ustanovenie malo zabezpečiť záujem veriteľom správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať úver
a správať sa tak obozretne z pohľadu návratnosti úveru a z pohľadu dôsledkov nezodpovedného
požičiavania na strane spotrebiteľov (účelom citovaného ustanovenia je tak ochrániť spotrebiteľa ako
slabšieho účastníka zmluvy a vyrovnať tak faktickú nerovnováhu vznikajúcu v právnom vzťahu medzi

spotrebiteľom a dodávateľom).33. S účinnosťou od 1. januára 2018 je vykonávacím predpisom k zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017 zo dňa 14. novembra
2017 ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

34. Súd prvej inštancie v ods. 31 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uzavrel, že veriteľ si
v danom prípade povinnosť skúmať schopnosť žalovaného splácať poskytnutý úver splnil, keďže
pri poskytnutí spotrebiteľského úveru zisťoval osobný stav žalovaného, jeho rodinný stav, informácie
o zamestnaní žalovaného a tiež finančnú situáciu žalovaného, čo mal preukázané listinami Kalkulácia

ukazovateľa schopnosti splácať, žiadosťou o úver, dopytom do Sociálnej poisťovne spolu s jeho
výsledkom, oznámením F. G. H. o predčasnom splatení pohľadávky z úveru zo dňa 14.2.2018 a
dopytom do úverového registra. Strany však v konaní predniesli konkrétne argumenty, keď žalovaný
v podaní zo dňa 19.10.2022 (č. l. 196) dôvodil, že banka si povinnosť posúdiť jeho schopnosť splácať
úver s odbornou starostlivosťou nesplnila preto, že nepreverovala žiadnym spôsobom, jeho výdavky
na stravu, dopravu, bývanie, či má alebo nemá vyživovacie povinnosti. Povinnosť skúmať výdavky

žalovaného je prirodzenou požiadavkou v rámci skúmania platobnej schopnosti spotrebiteľa. Na túto
argumentáciužalovanéhoreagovalžalobcapodanímzodňa8.11.2022(č.l.206spisu),vktoromdôvodil,
že sa riadil Opatrením NBS č. 10/2017, pričom veritelia nie sú povinní žiadať preukázanie konkrétnych
mesačných výdavkov spotrebiteľa, ale banka v danom prípade v rámci nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb brala do úvahy životné minimum spotrebiteľa, nakoľko žalovaný deklaroval

jedného člena domácnosti, vychádzala teda zo sumy 199,48 eura. S týmto postupom banky však
žalovaný v podaní zo dňa 30.11.2022 (č. l. 223 spisu) nesúhlasil, dôvodil, že ust. § 2 ods. 5 Opatrenia
NBS č. 10/2017 nedáva banke možnosť vychádzať vždy zo sumy životného minima, ale definuje, že na
účely zistenia ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver, sa má vychádzať zo sumy
najmenej vo výške životného minima, čo však nezbavuje banku povinnosti preveriť si, aké sú výdavky

spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb, ktoré môžu byť v podstatne vyššej výške
ako je životné minimum. S touto relevantnou argumentáciou prednesenou v konaní pred súdom prvej
inštancie, sa však súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal, uviedol len záver, že veriteľ skúmal
finančnú situáciu žalovaného, ktorý záver však súd dostatočne neodôvodnil.

35. Súd tiež v odôvodnení uviedol, že podstatným bolo zohľadniť dobu, na ktorú sa poskytuje
spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa. Konkrétne veličiny však už súd
neuvádza. Zo zmluvy je pritom zrejmé, že výška splátky bola 410,98 eur mesačne, úver mal byť
poskytnutý na obdobie 8 rokov, pričom zo žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva príjem spotrebiteľa vo
výške 935 eur. Výška splátky teda predstavovala takmer 44 % príjmu spotrebiteľa. Žalovanému tak

síce zostala na živobytie suma vyššia ako životné minimum, t. j. 524,02 eura, ale pokiaľ nie sú známe
jeho reálne životné náklady, je záver súdu, že banka dostatočne skúmala finančnú situáciu žalovaného
nepreskúmateľný. Vyriešenie otázky, či v danom prípade došlo k zosplatneniu úveru v súlade s ust. §
7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ, je pritom podstatné pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu
s ohľadom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a § 17 ods. 1 ZoSÚ, ktorého postupu sa dožadoval

v spore žalovaný.

36. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivýproces,zaručenéhočl.6ods.1Dohovoru.TotoprávojepodľajudikatúryÚstavnéhosúduSR
implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje,

akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je
nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
súdupriuplatňovaníprípadnýchopravnýchprostriedkov.Civilnýsporovýporiadokupravujevustanovení
§ 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak,
aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Treba tiež vychádzať zo

základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v čl. 15 základných princípov CSP a v § 191 ods.
1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými
v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.
Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní
najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

37. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv
na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď
na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia,či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá
požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov
smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2008). Ak sa

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou
sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti
a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006).

38. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť

vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného
dokazovanianáležitenevyhodnotilasvojerozhodnutieriadneapresvedčivoneodôvodnil.Predovšetkým
v odôvodnení napadnutého rozsudku chýba relevantné vysporiadanie sa s procesnou obranou
žalovaného v spore ohľadom danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, odvíjajúcej sa od platnosti
postúpenia predmetnej pohľadávky z pôvodného veriteľa - banky na žalobcu, ktorého predpokladom
bolo, aby zo strany pôvodného veriteľa došlo k postúpeniu splatnej pohľadávky. Je pritom zrejmé, že

banka mala pred postúpením pohľadávky pristúpiť k zosplatneniu nesplatnej časti úveru, avšak žalovaný
namieta, že porušenie povinnosti banky skúmať bonitu spotrebiteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, má
v danom prípade dôsledky vyplývajúce z ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Súd prvej inštancie sa však v tomto
smereargumentmisporovýchstránohľadompovinnostiskúmaťvýdavkyspotrebiteľanezaoberalasvoje
závery o tom, že platobná schopnosť spotrebiteľa bola riadne overená, dostatočne neodôvodnil.

39. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva
strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz

Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky
(nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia je
logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak

rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

40.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP
v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

41. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods.

1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

42. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude pri opätovnom posúdení veci, sa náležite vysporiadať s

relevantnými argumentmi sporových strán ohľadom danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v zmysle
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ale aj § 17 ods. 1 ZoSÚ, preskúmajúc dôsledne otázku platnosti
zosplatnenia úveru bankou, v nadväznosti na splnenie jej povinností ako veriteľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ
s dôsledkami podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ako aj otázku platnosti postúpenia predmetnej pohľadávky, potom
vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2,

3, 4 CSP odôvodniť.

43. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov
tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

44. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).