Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. september 2023

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 12C/25/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723201447
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kovalčíková
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2023:6723201447.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v spore vedenom pred sudkyňou JUDr. Janou Kovalčíkovou, v právnej veci
žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXXX/XXX, XXX XX E., štátna príslušnosť SR,
zastúpený: Mgr. Ivan Bugri, advokát, so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, IČO: 42 307 155, proti
žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812
72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 4.981,06 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.981,06 EUR v lehote 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu
100 percent z prisúdenej sumy, do 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení
výšky trov konania žalobcu pred súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 08.04.2023 elektronickú žalobu, ktorou sa domáhal voči

štátu, zastúpený Ministerstvom vnútra SR, náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie
z dôvodu nesprávnej resp. neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/
ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej
objektívnej zodpovednosti. Týmto postupom došlo k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich z únijného
práva, a to k strate odpočinku a porušenia jeho osobnostných práv, čím došlo k založeniu jeho nároku na

náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca uviedol, že je príslušníkom hasičského
a záchranného zboru, vykonáva štátnu službu na Hasičskej stanici vo Zvolene v služobnom pomere
v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. Prácu hasiča – záchranára vykonáva od 28.11.2018. Služobný
čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu
služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17-
hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku,
od 01. 01. 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16- hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje

určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na
pracoviskusústavne24hod.Okremurčenejpohotovostimuakohasičovimôžebyť(aajpravidelnebýva)
nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(ďalejaj„nariadenáslužobnápohotovosť“).Obeslužobnépohotovosti,čiužurčenáslužobnápohotovosť
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ,
sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na

výplatnejpáskezapríslušnýkalendárnymesiac,kdejeuvedenýlensúhrnnýpočetodpracovanýchhodín
služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobnéhoplatu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške
30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Služobná pohotovosť je

rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas
nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti
vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8)
sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 – 06:00 hod. V prípade vyhlásenia poplachu počas
služobnej pohotovosti, kedy sú ako hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť mení na prácu

nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena odslúži 24 hod
a následne je 2 dni voľna. Mesačne každá hasičská smena odslúži až 11 pracovných smien, v službe
strávibežne240až264hodínmesačne.Dotohtočasuvšakniesúzahrnutéhodinynadčasov.Vzhľadom
nauvedené,služobnýčashasičajerozdelenýtak,žekaždýhasičvzmenovejslužbemázarok(365dní),
pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365
dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24

hodinová služba). V žalovanom období marec 2020 – február 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej
služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv.
15%-nej a 30%-nej pohotovosti) žalobca odpracoval v období od marca 2020 do februára 2023 vrátane:
1971,63 hodín, v období od marca 2020 do decembra 2020 vrátane: 514,72 hodín, v období od januára
2021 do decembra 2021 vrátane: 640,52 hodín, od januára 2022 do decembra 2022: 712,56 hodín, od

januára 2023 do februára 2023: 103,83 hodín. Za žalované obdobie od marca 2020 – februára 2023
vrátane odpracoval spolu 1971,63 hodín určenej služobnej pohotovosti, pritom celkovo odpracoval spolu
2007,51 hodín služobnej pohotovosti (určenej + nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných
hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný
pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od marca 2020 do februára 2023 vrátane, dosiahol

50,96 hodín týždenne. Žalobca zdôraznil, že počas pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej časti sa
musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený na vykonanie
zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do 1 min. Napriek tomu neaktívna časť pracovnej
pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti
so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. V

praxi sa to prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci marec 2020 sa v jeho fonde pracovného
času uvádza počet hodín 1720, tento údaj nezohľadňuje ďalších 48,10 hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti. Je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne
značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje
§ 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to

ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku skutočnosti,
že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času,
keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný
(pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j.
že právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na
základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú

takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť
štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,
ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je
explicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5.
Takéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok

C106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná
smernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.
b Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas
príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny

48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho
stanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice
je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymipredpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny
dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim

faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho
dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo
práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l,2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný

čas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje
pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok
medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba
nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného
času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka

HaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to
Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však
nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú

pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ
s komunitárnym právom, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný

čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú)
pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už
opakovane rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm.
b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas

nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia. Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného)
času, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne
z hľadiska vykazovania fondu pracovného času javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne.
Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej

úpravy, nie je považovaná za súčasť jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem
služobný čas v súlade s judikatúrou súdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek
pochybností z formálneho hľadiska by služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda
možné jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice.

Zo skutkového stavu opísaného v žalobe a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že
žalobcov priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie marec 2020 – február 2023 vrátane,
predstavuje 50,96 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný
pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z
ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne porušované.

1.2. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať

náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto
konaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na
zreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to

bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosťverejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní je teda štát –
Slovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,

do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej
úpravy, zákon č. 315/2001 Z. z.

1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu
škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom

porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/
existencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky
3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že
článok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa od
tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy, ak
by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Pre úplnosť žalobca
zdôraznil, že žiaden takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Je tak zjavné a nepochybné, že
cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva,

že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne závažné,
ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním
citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom
rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania
právnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia

týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá
zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada

škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok súdneho dvora C46/93 a C48/93). Náš právny
poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie výšky náhrady škody,
ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne právo pri zachovaní
princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu škody poukazuje na
analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom najbližšie, t. j. § 11

až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že porušovaním článku 6 písm. b Smernice dochádza
k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v
porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a
to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania hodín služobnej pohotovosti do pracovného
času reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom

v dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca
hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na
regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva
na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať najmä svojej

rodine či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením.

Z dôvodu, že služobné zmeny sú rozvrhované spravidla na každý tretí deň, pričom každá služobná
zmena začína ráno o 07:00 hod. a končí najskôr o 07:00 hod. druhého dňa, je pravidelne najmenej
dvakrát do týždňa minimálne 24 hodín mimo svojej domácnosti a svojej rodiny. Takmer dvakrát do

mesiaca odslúži v rámci jedného pracovného týždňa až tri služobné zmeny. Teda pracovný týždeň, kedy
začína prvú služobnú zmenu v pondelok, druhá zmena pripadne na štvrtok a tretia zmena na nedeľu, v
dôsledku čoho vtedy odpracuje najmenej 72 hodín v jednom pracovnom týždni. V ďalšom pracovnom
týždni bezprostredne nasledujúcom odslúži ďalšie dve 24 hodinové služobné zmeny. V prípade, ak
dôjde pred koncom služobnej zmeny k vyhláseniu poplachu, služobná zmena neskončí o 07:00 hod.,

ale až po návrate zo zásahu. Po odslúžení každej služobnej zmeny z dôvodu psychického ale aj
fyzického vyčerpania si potrebuje v prvom rade oddýchnuť a pospať. Napriek tomu, že má svoju
prácu skutočne rád, takáto pracovná zaťaženosť výrazne vplýva na jeho osobný život, najmä na
rodinný život s manželkou a dvomi dcérami, ktorým z tohto dôvodu nemôže venovať dostatok času.V rámci psychickej regenerácie sa rád venuje športu – volejbalu, na čo mu však zostáva minimum
času. Dlhoročná neprimeraná pracovná zaťaženosť v tak fyzicky a psychicky náročnej práci, akou
práca hasiča nepochybne je, sa negatívne prejavila aj na jeho zdraví. V súvislosti s prácou mu bol

diagnostikovaný zvýšený krvný tlak a kardiológom nariadená medikamentózna liečba. Tých približne
5-8 hodín za týždeň, ktoré dlhoročne pravidelne pracuje viac, než je maximálne prípustný pracovný čas,
by inak mohol využiť či už pre svoju rodinu a najbližších, alebo aj odpočinkom. V dôsledku uvedených
skutočností a toho, že trávi v práci aj ten čas, ktorý by som pracovať nemal, dlhoročne boli a sú
porušované jeho práva na ochranu súkromia a rodinného života, ako aj právo na ochranu zdravia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú
povahu (strata času odpočinku a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a
rodinného života), je v slovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa
náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keďže
tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového
práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako

nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
pritom výslovne predpokladá a upravuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodmieňuje výlučne len situáciami
zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné
ustanovenie len demonštratívne uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach
dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto
prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Žalobca zdôraznil, že v
danom prípade porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované základné právo na ochranu
zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvené v článku 40 Ústavy SR

Z úvodných ustanovení Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované totiž
vyplýva, že jej normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov
a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento
cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by preto mali mať primeranú

dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu
hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný
čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý,

aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Napokon žalobca zdôraznil existenciu príčinnej súvislosti medzi porušovaním článku 6 písm. b
Smernice a ním popísanou škodou vo forme nemajetkovej ujmy. Uviedol, že v dôsledku nezarátavania
služobnej pohotovosti do pracovného času musel odpracovať viac, než je smernicou maximálne

povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas a v dôsledku tejto skutočnosti dochádza k porušovaniu
jeho práva na ochranu zdravia a na ochranu súkromia a rodinného života.

1.4. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú
pohotovosť § 122 ods. 1,2 zákona o HaZZ. Za určenú služobnú pohotovosť mu je uhrádzaná peňažná

náhrada do výške 15 % resp. 30% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, pri nariadenej služobnej pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50
% resp. 100% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu. Od
určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ
je na výkon služby privolaný mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z

domu. Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci
každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej
pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď
sa nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Žalobca zdôraznil,
že obe služobné pohotovosti sa však nezapočítavajú do pracovného času a aj vo výplatnej páske

je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia
z hľadiska analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej
ujmy je potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma
vznikla. Poukázal na požiadavku primeranosti náhrady škody a tak výšku náhrady škody v tomtoprípade stanovil analogickým použitím ustanovenia § 122 zákona o HaZZ. Hodiny, ktoré odpracoval
nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako
odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu

jeho práv nedochádzalo. Primeranú náhradu škody tak predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 1 a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a/ zákona o HaZZ.
Výšku nemajetkovej ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho

roka (50 % mínus 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,
ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku (50 % mínus 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri
nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob
výpočtu škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj

požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. Žalobca zdôraznil, že žalobou si
neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu
výšky škody podľa § 122 ZoHaZZ použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by
presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na
to, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva

porušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak
výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosť
mzdy za mesiac marec 2020 nastala dňa 10.04.2020, splatnosť mzdy za mesiac apríl 2020 nastala
dňa 10.05.2020 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia §
101 Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred

podaním tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac marec 2020 (ktorá nastala 10.04.2020)
až po január 2023 vrátane. Týmto postupom žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie marec 2020 až február 2023 vrátane (t. j. od
01.03.2020 do 28.02.2023), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa §
92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1971,63 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 4981,06 Eur, ktorej

zaplatenia sa voči žalovanému domáha.

2. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č.k. 12C/25/2023-142 zo dňa 19.05.2023 tak, že žalobe
žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor
(elektronicky dňa 05.06.2023) s odôvodnením, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou

a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že rozsah pôsobnosti dotknutej smernice
je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1, ako aj negatívne v článku 2 ods. 2 súvisiacej Smernice.
Z uvedeného vymedzenia vyplýva, že sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Na základe toho sa tak smernica na služobný pomer príslušníkov HaZZ
nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa názoru žalovaného štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich

zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice
v článku 2 ods. 2. Žalobca si tak nesprávne vykladá pôsobnosť smernice podľa článku 1 ods. 3. Článok
2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatní tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia, alebo pre určité
osobité činnosti služieb civilnej ochrany. Štátna služba príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj zásahovú

činnosťcharakteristickúnerovnomernýmrozvrhnutímslužiebsnariadenouslužobnoupohotovosťou,má
charakterosobitnejčinnostislužiebcivilnejochrany.Keďžesasmernicanažalobcunevzťahuje,nemohla
mu vzniknúť škoda v súvislosti s implementáciou smernice, čím nie je splnený základný predpoklad
zodpovednosti za škodu.

2.1. Žalovaný ďalej namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Poukázal na to, že žalobu
pre netransponovanie smernice resp. nesprávnu transpozíciu smernice môže podať za prvé Európska
komisia priamo na SD, za druhé fyzická alebo právnická osoba, ktorá je týmto priamo dotknutá a to na
vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný
vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné,
aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti
za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby
súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna,

nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktoréhokonáústrednýorgánverejnejsprávy,dopôsobnostiktoréhopatríoblasťštátnejsprávypreHaZZ.
Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na
túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré

uvádza v žalobe. Žalobca naopak každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vrátane hodín, o ktorých
tvrdí, že mali byť vykonávané nad limit určený smernicou, mal riadne vyplatené resp. mu bolo poskytnuté
náhradné voľno. Žalovaný má za to, že v tejto veci nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia.

2.2. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného

pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.
Žalovaný uviedol, že je potrebné zohľadniť aj výpočet za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej
povahy. Následne uviedol matematický výpočet nasledovne:
365 služieb .................................................................................za 3 roky – každý tretí deň
dovolenka .........................11 zmien za rok .............33 zmien za tri roky (podľa kol. zmluvy)

dodatková dovolenka ...........2 zmeny za rok ............ 6 zmien za tri roky (podľa kol. zmluvy)
voľno za štátnu službu vo sviatok ...........................................................15 zmien za tri roky
maximum odslúžených zmien .................................................................. 365-33-6-15 = 311
počet referenčných období ....................................................................................................6
priemerný počet zmien za referenčné obdobie .................................................311/6 = 51,83

priemerný počet hodín za referenčné obdobie .....................................51,83 x 24 = 1243,99
počet týždňov v referenčnom období (priemer) ................................................................. 26
priemerný počet hodín za týždeň .........................................................1243,99/26 = 47,84.
Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu
ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu). Vo vyššie uvedenom výpočte je

možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods.
14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 –
uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu
v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice
vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností

vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na
referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne. K článku 2 ods. 1 Smernice
žalovaný uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník
vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom

zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby.
Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku.
V prípade domácej pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času
sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98). Zákon
o HaZZ definuje služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom

príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť
služobný čas aj nerovnomerne. Zároveň definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho

rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona. Ustanovenia
§ 86 a 92 ods. 1 nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby,
avšak vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou.
Pri nariadenej služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby
mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas

takejto služobnej pohotovosti. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v
rámci služobného času. Žalovaný ďalej poukázal na článok 15 Smernice, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru narok 2019 – 2020, na rok 2021 a na rok 2022, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje
služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých
častí služobného času je upravené v čl. 3 kolektívnej zmluvy, kde sa uvádza, že :

„Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je
služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby,
v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ S poukazom na právnu úpravu a ustanovenia
platnej kolektívnej zmluvy podľa názoru žalovaného je plne transponovaný článok 2 ods. 1 Smernice.

K transpozícii článku 6 Smernice žalovaný poukázal na to, že podľa Smernice 2003/88/ES priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný
pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo
kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné
ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok
16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času

referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym
službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo
ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto
iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný
čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť

taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z.
z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas
príslušníka 40 hod týždenne v zmysle § 85 a podľa § 91 ods. 3 zákona možno hasičovi prikázať
v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hod týždenne.
V zmysle § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom dĺžka

riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch nemôže byť vyššia ako 18 hodín. Celková
dĺžka vykonávanej štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti je
najviac 24 hod v služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, majú výkon štátnej služby v rámci 12-hodinového
riadneho služobného času, alebo služobný čas je rozvrhnutý na 17/18 hod vykonávania štátnej služby

a čas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcu v trvaní 7/6 hod v jednej 24-hodinovej smene.
Referenčné obdobie je rozvrhnuté na obdobie 6 mesiacov, uvedené referenčné obdobie tak neodporuje
tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hod priemerného týždenného služobného času
v súlade s rozvrhnutými službami. To znamená, že pokiaľ aj vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálne priemerný týždenný služobný čas konkrétnym počtom hodín tak ako je tomu v smernici,

zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne určujú počty hodín služobného času hasičov,
vrátane rozsahu hodín služby nadčas za príslušný kalendárny rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté
právne predpisy transponovali článok 6 Smernice správne. Žalobcovi sa tak nepodarilo preukázať, že
by štát neprebral smernicu do zákona správne.

2.3. K vyčíslenému nároku na náhradu škody má žalovaný za to, že žalobca neosvedčil vznik tohto
nároku. Žalobca len veľmi nejasne stanovil, že škoda mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol podľa vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že
počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, alebo mimo neho,
pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca

môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, t. j. nežiada sa od neho v danom čase výkon práce.
V zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca
vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa
od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú

odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Pokiaľ súd napriek
doteraz uvedeným skutočnostiam dospeje k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom
a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. S poukazom na rozhodnutie súdneho dvora C46/93 by mal vnútroštátny súd preveriť, či

poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas
využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca až do dnešného dňa nevyvinul žiadnu
snahu na to, aby vzniku škody predišiel. Žalobca žiadnym spôsobom neoznámil zamestnávateľovi, že
odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznúujmu. Z tohto dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy,
alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Keďže povaha služby žalobcu vyžaduje nepretržitú prevádzku,
žalobca je zaradený v smenovej službe. Podľa článku 3 ods. 1 pokynu prezidenta HaZZ o vnútornej

organizácii HaZZ na operatívno-technickom úseku č. 35/2012 bol stanovený začiatok výkonu služby
žalobcu na úseku požiarnej ochrany od 07.00 hod do 07.00 hod nasledujúceho dňa. Keďže v zmysle
zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci zaradení na tomto úseku vykonávajú svoje služobné
činnosti nerovnomerne a na výkon služby nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť, počas tejto
pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určený na

oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti (t. j. v prípade nutného zásahu) sa aplikuje §
91 ods. 1 a príslušníkom HaZZ vzniká nárok na nadčas. Z uvedeného vyplýva, že na účely požiarnej
ochrany sa zabezpečuje 24-hodinová služba 7 dní v týždni počas celého roka a teda príslušníci HaZZ
musia byť k dispozícii od 07.00 hod do 07.00 hod nasledujúceho dňa. Počas služobnej pohotovosti
v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddych a odpočinok. Príslušníkovi patrí odmena
za to, že v prípade potreby je k dispozícii. Z tohto charakteru času služobnej pohotovosti je zrejmé, že

služobnú pohotovosť nemožno započítavať do odpracovaného služobného času. Žalovaný uviedol, že
žalobca bol s plánmi služieb vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním súhlasil.
Posúdenie referenčných období marec 2020, december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021
je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy
COVID-19. V dôsledku celosvetového rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach Slovenskej

republiky prijaté rôzne opatrenia, rôzne druhy karantény, a v období odo dňa 16.03.2020 do dňa
13.06.2020, odo dňa 01.10.2020 do dňa 15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 bol vyhlásený núdzový stav.
Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-742/19 (bod 50 - 59) vyplýva, že za okolností osobitnej
závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia
ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto

prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania
ustanovení smernice (bod 59). Celosvetová pandémia (teda okolnosť osobitnej závažnosti a (nie len
celoštátneho) rozsahu) je práve takou okolnosťou, akú mal na mysli Súdny dvor Európskej únie, a ktorá
odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice. Za dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z
celoštátnehohľadiskažalovanýpovažujevyhlásenieaneskoršierozšírenienúdzovéhostavu.Vzhľadom

k týmto okolnostiam má žalovaný za to, že v prípade štátnej služby žalobcu v týchto referenčných
obdobiach bolo v tejto veci možné od Smernice odchýliť. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti
bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom

nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento
príslušník plní služobné úlohy. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny
vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený. Žalobca
v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Vzhľadom na
žalobcom uvedený spôsob výpočtu výšky náhrady škody má žalovaný za to, že žalobcom uplatňovaný

nárok skôr predstavuje mzdový nárok. Tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by
preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje skôr
výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku podľa ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. Podstatou Smernice je priznať práva v dôsledku prekročenia priemerného
48 hodinového týždenného pracovného času, a teda nie za každú hodinu odslúženej pohotovosti.

Žalobca neodvodzuje svoj nárok z porušenia Smernice, ale podľa jeho z nedostatočného ohodnotenia
služobnej pohotovosti. Žalobca v tomto prípade nepreukázal, kedy a v akom rozsahu pracoval nad limit
48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice a taktiež žiadnym spôsobom
žalobca nepreukázal, aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala vzniknúť. Na podporu svojich tvrdení
žalovaný poukázal na obdobný spor, pri ktorom Okresný súd Zvolen v rozsudku č.k. 15C/16/2021-307

zo dňa 29.10.2021 konštatoval: „Posúdením žalobcom zvoleného spôsobu výpočtu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy a z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi (č.l. 11p.v. – 13) súd zistil, že
žalobca pri výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy nepostupoval korektne, nakoľko výšku náhrady
nemajetkovej ujmy priamo odvíjal od celkového počtu odslúžených hodín pohotovosti v tom-ktorom
mesiaci, na ktorý počet hodín súčasne potom naviazal požadovaný doplatok (20 % resp. 35 % za

každú hodinu) a teda výšku náhrady neodvíjal od počtu (len) tých hodín pohotovosti, ktoré odslúžil
nad limit 48 – hodinového priemerného týždenného pracovného času. Takýto spôsob výpočtu výšky
náhrady nemajetkovej ujmy sa súdu javí až ako špekulatívny a účelový, nakoľko nie každá hodina
odslúženej pohotovosti je porušovaním čl. 6 Smernice 2003/88/ES a teda porušením jeho základnýchpráv - žalobcovi mohla ujma vzniknúť len v priamej príčinnej súvislosti s prekročením hranice 48-
hodinového priemerného týždenného pracovného času, zakotveného v čl. 6 Smernice 2003/88/ES, čo
znamená, že (1.) v tom-ktorom mesiaci musel celkový počet žalobcom odslúžených hodín (a) služieb a

súčasne (b) pohotovosti (tak určenej ako aj nariadenej) kumulatívne presiahnuť počet 212,5714 hodín
pri 31 dňoch v mesiaci, resp. 205,7143 hodín pri 30 dňoch v mesiaci, resp. 192 hodín pri 28 dňoch v
mesiaci, resp. 198,8571 hodín pri 29 dňoch v mesiaci a (2.) ujma mohla žalobcovi vzniknúť len v rozsahu
prekročenia (konkrétneho počtu hodín) predmetných maximálnych limitov odslúžených hodín. Žalovaný
poukázal aj na to, že pri vzniku služobného pomeru žalobcu tento akceptoval všetky podmienky, ktoré

sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka HaZZ v zmysle zákona č. 315/2001. S plánovaným
rozvrhom služobného času je príslušník vždy oboznámený, čo potvrdzuje svojim podpisom. Rovnako bol
žalobca oboznámený so všetkými internými predpismi a kolektívnymi zmluvami, ktoré upravujú rozsah
výkonu služby. Žalobca aj v žalovanom období vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto
obdobie ani raz nevzniesol pripomienky, nikdy nežiadal o ich vysvetlenie, ani sa nedomáhal svojich
práv. Pokiaľ si žalobca nárok uplatňuje z titulu nemajetkovej ujmy, určenie výšky náhrady nemajetkovej

ujmy je na zvážení súdu. Výška, ktorú žalobca požaduje je zjavne neprimeraná s porovnaním na výšku
náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov a žalovaný v tomto smere poukázal na rozhodnutia
vnútroštátnych okresných súdov. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej
peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž,
aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v

prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné
nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na
to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade
individuálne. Žalobca k nemajetkovej ujme ako argument v žalobe uvádzal skutočnosti, ide však len o
tvrdenie žalobcu, ktoré nie je žiadnym spôsobom riadne a konkrétne preukázané, a zároveň žalovaný

nevidí žiadnu príčinnú súvislosť medzi predmetným tvrdením žalobcu a výkonom povolenia žalobcu.
Pri nástupe do výkonu štátnej služby bol žalobca riadne oboznámený so svojím povolaním, a to
najmä s podmienkami, náplňou práce a za akých podmienok bude vykonávať štátnu službu, vedel, čo
znamená vykonávať funkciu príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Keď sa žalobca domáha
v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach

preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote,
rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

2.4. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá

zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti
Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný
orgán štátnej správy svoje sídlo, ktorým je Mestský súd Bratislava IV. Žalovaný navrhol vec postúpiť
príslušnému súdu.

3. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril elektronickým podaním 08.06.2023 a zotrval na podanej
žalobe. K námietkam žalovaného uviedol, že čo sa týka pôsobnosti smernice na hasičov jednoznačne
a opakovane sa o tom vyjadril súdny dvor (rozsudok vo veciach C-397/01 až C-403/01, uznesenie
C-52/2004). Súdny dvor dospel k jednoznačnému záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v článku
2ods.2Smernice,naktorúžalovanýpoukázal,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutných

na účely ochrany bezpečnosti zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných okolností, ktoré
vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného služobného času zásahových
a bezpečnostných zložiek. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010
vo veci Günter Fuß úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice
2003/88/ES nie sú vyňatí ani hasiči (teda úplne nepochybne ani hasiči - príslušníci HaZZ). Závery

rozhodnutí súdneho dvora sú záväzné aj pre vnútroštátne súdy a argumentácia žalovaného, že sa
smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ je tak zjavne nesprávna a nedôvodná. Žalobca poukázal
aj tú skutočnosť, že výklad ustanovení Smernice ohľadne negatívnej a pozitívnej výnimky, tak ako ho
prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny a neobstojí. Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek
Smernice 89/391/EHS, táto sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky

vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb (akými sú napríklad služby v oblasti civilnej
ochrany). Táto výnimka bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú
je typické, že nie je možné rozvrhnúť čas pre zásahové a záchranné tímy. Cieľom Smernice 89/391/EHS je zameranie na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako
aj zo znenia jej článku 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Naopak,
výnimky z pôsobnosti tejto smernice uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať

zužujúco – tento článok nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení predmetnej smernice. výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice
89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa
vzťahuje uvedené ustanovenie, sa úplne zjavne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne
činnosti a úloh hasiča. Príslušníci HaZZ jednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“ a to bez ohľadu
na to, že zriedkavo vykonávame niektoré činnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len preto, že
primárne plnia hasiči iné úlohy než tie, ktoré sú typické pre civilnú ochranu.

3.1. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného žalobca poukázal na podrobné zdôvodnenie v žalobe,
na čom v celom rozsahu zotrval. Žalovaný síce v odpore proti platobnému rozkazu namieta nedostatok
svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje žiadnou
podrobnejšou právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej

legitimácie členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je
založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Žalobca zdôraznil tú základnú skutočnosť, že
podanou žalobou sa domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne
práva na maximálny pracovný čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej

jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj priamo štát. Námietky žalovaného
ohľadne údajnej neexistencie jeho pasívnej vecnej legitimácie preto považujem za zjavne nesprávne
a nedôvodné.

3.2. Rovnako čo sa týka vyjadrenia žalovaného k transpozícii článku 2 ods. 1 Smernice a článku 6

Smernice poukázal na podrobné vyjadrenie v žalobe, na ktorom v celom rozsahu zotrval a nesúhlasil
so závermi žalovaného. Výpočet týždenného pracovného času, ktorý žalovaný uvádza a z ktorého
má vyplývať, že priemerný týždenný pracovný čas hasiča predstavuje 47,84 hodín, je v absolútnom
rozpore s realitou. Žalovaný totiž vo svojom „výpočte“ na jednej strane nezohľadňuje tie údaje resp.
počet hodín, ktoré nevyhnutne každý hasič odpracuje, na strane druhej úplne opačným a nesprávnym

spôsobom zohľadňuje a odpočítava tie sumy hodín, ktoré sa pri výpočte priemerného týždenného
pracovného času priamo v zmysle Smernice zohľadňovať nemajú. Aj keď žalovaný opakovane dôvodí,
že referenčné obdobie na posudzovanie priemerného týždenného pracovného času podľa Smernice
má byť 4 mesačné a v prípade uplatnenia výnimky podľa článku 17 ods. 3 Smernice 6 mesačné,
svojim výpočtom fakticky vytvára 3 ročné referenčné obdobie. Čo je však najpodstatnejšie, žalovaný

uvádza prepočet z imaginárnych čísiel a nie reálny prepočet, ktorý by zohľadňoval presný výkon
služby u konkrétneho hasiča – žalobcu. Žalobca v žalobe uvádzal presné údaje o jeho výkone
služby, počte odpracovaných hodín služobnej pohotovosti, celkovom odpracovanom služobnom čase
a prepočet priemerného týždenného pracovného času za celé žalované obdobie, pričom tieto údaje
vychádzajú z údajov vyplývajúcich z výplatných pások a predložených mesačných výpisov z Plánu

služieb z dochádzkového systému SAP. Žalovaný vo svojom výpočte v skutočnosti ďalej nezohľadňuje
tú podstatnú skutočnosť, že Smernica v článku 6 písm. b) stanovuje, že „priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“, pričom ZoHaZZ v § 91 ods.
3 stanovuje, že „v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu
najviac 300 hodín“. Každý hasič vždy počas kalendárneho roka vykonáva prácu nadčas v značnom

rozsahu. Túto skutočnosť pritom žalovaný vo svojom výpočte absolútne nezohľadňuje, pričom už pri
tom imaginárnom prepočte, ktorý žalovaný uvádza postačuje, aby mal príslušník 4 hodiny nadčasu za
6 mesačné obdobie (k čomu dochádza so 100% istotou) a priemerný týždenný pracovný čas pri jeho
„výpočte“ prekročí 48 hodín. Ten istý záver platí aj o hodinách tzv. nariadenej služobnej pohotovosti v
mieste vykonávania štátnej služby (§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ), ktorej rozsah zákon dokonca ani

žiadnym spôsobom nelimituje, pričom žalobca za žalované obdobie odpracoval 232,05 hodín nariadenej
služobnej pohotovosti. Takúto nariadenú služobnú pohotovosť každý hasič vykonáva úplne pravidelne,
pričom ani takto odslúžené hodiny nariadenej služobnej pohotovosti žalovaný vo svojom výpočte
vôbec nezohľadňuje. Ak by sa malo vychádzať zo žalovaným deklarovaného výpočtu, v ktorom bezďalšieho odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznané dovolenky, dodatkové dovolenky
a voľno za štátnu službu, potom by to nevyhnutne znamenalo len to, že žiaden z príslušníkov HaZZ
by nikdy nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a pod. by boli automaticky

odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom a cieľom predmetnej
Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje
aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo
sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu
chorobyaleboúrazu.Napriektomu,žežalovanýsavosvojomodporeprotiplatobnémurozkazupomerne

rozsiahlo zaoberá referenčnými obdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, vôbec
nereaguje na tú podstatnú skutočnosť, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať
neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času, a to aj v
prípade nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času v stanovenom referenčnom období, žalovaný
nemôže predpokladať a počítať s čerpaním dovolenky, či s pracovnou neschopnosťou príslušníka, ale
tento pracovný čas rozvrhuje tak, aby boli jednotlivé zmeny a služobný čas príslušníka rozvrhnuté

v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom (pri dodržaní prestávok na odpočinok a dodržania
časového odstupu medzi dvomi zmenami), čo znamená, že celkový plánovaný pracovný čas príslušníka
v stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40 hodín v zmysle ZoHaZZ, resp. maximálne 48
hodín týždenne vrátane nadčasov podľa Smernice (ak by tieto predpisy mali byť dodržané). S poukazom
na uvedené skutkové a právne dôvody považujem za nepochybné, že žalovaným uvádzaný „výpočet“

údajného priemerného týždenného pracovného času hasiča je absolútne nereálny a zavádzajúci.
Všetky doterajšie súdne rozhodnutia (vrátane všetkých tých, na ktoré poukazuje sám žalovaný v
odpore) sa zhodli na dôvodnosti týchto žalôb a neexistuje ani jediné právoplatné rozhodnutie súdov
Slovenskej republiky, z ktorého by vyplýval záver, že Smernica bola do ZoHaZZ transponovaná správne
a že u hasičov nedochádza k porušovaniu práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas.

Najlepšímdôkazomnesprávnostiargumentáciežalovanéhosútedavšetkydoterajšieprávoplatnésúdne
rozhodnutia v obdobných sporoch hasičov, akým je aj spor v tejto veci.

3.3. K nároku na náhradu škody sa nestotožnil s námietkami žalovaného a zdôraznil, že podanou
žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej

pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda
nemajetkovúujmuvyčíslenúzapresnýpočetodpracovanýchhodínnad48hodtýždenneakotožalovaný
prezentoval, a preto jeho argumentáciu považoval na nedôvodnú a neopodstatnenú. Žalovaný uviedol,
že ak nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže v práci odpočívať alebo venovať sa inej činnosti.
K tomu žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, konkrétne na rozsudok C-151/02 zo

dňa 09.09.2003 vo veci F., uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci CIG, rozsudok C-303/98 zo
dňa 03.10.2002 vo veci Simap, z ktorej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Je teda absolútne
nepochybné, že aj služobná pohotovosť (či už ide o jej „aktívnu“ alebo „neaktívnu“ časť), je súčasťou

pracovného (služobného) času. Žalobca ako hasič nielenže musí byť počas celej doby služobnej
pohotovosti v budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť, ale zároveň musí byť vždy pripravený
do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd počas celej služobnej pohotovosti, ktorá je vykonávaná v
nočnýchhodinách(vsúčasnostiod22:00do06:00hod),čojurobíotonáročnejšouavyčerpávajúcejšou.
Je oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite po vyhlásení

poplachu vykonať výjazd, pričom možnosť „oddychovať“ je za takýchto okolností doslova iluzórna. Je
podstatné to, že musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, je oddelený od
svojho vlastného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať
si svoj čas a venovať sa vlastným potrebám je prakticky vylúčená. Práve tieto skutočnosti sú pritom
právne relevantné z hľadiska posudzovania, či ide alebo nejde o pracovný čas. Pokiaľ žalovaný poukázal

na právny názor Súdneho dvora C-46/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA, v ktorom v
bode 86. rozsudku uviedol, že „vnútroštátny súd by mal preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú
snahuscieľomodvrátiťškodualeboobmedziťjejrozsahačivčasvyužilavšetkydostupnéprostriedkyna
právnu ochranu“, tento svoj právny názor Súdny dvor zásadne korigoval a upresnil vo svojej neskoršej
a stále aktuálnej judikatúre a to konkrétne v rozsudku vo veci Günter Fuß. Z tohto rozhodnutia vyplýva,

že nie je primerané požadovať od takého zamestnanca, akým je hasič, aby sa u svojho zamestnávateľa
dovolával dodržiavania úniového práva, ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel, keďže by to bolo v
rozpore so zásadou efektivity. Zároveň citované rozhodnutie jednoznačne potvrdzuje, že článok 6
písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľao dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Je teda zrejmé, že nie je
a nebolo možné od žalobcu spravodlivo a legitímne požadovať, aby sa na účely uplatnenia nároku
na náhradu škody najprv voči svojmu zamestnávateľovi domáhal dodržiavania úniového práva a aby

takýmto spôsobom odvracal vznik ujmy či obmedzoval jej rozsah. Bolo by v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im
k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu ku jeho služobnému úradu,
by navyše takáto aktivita bola zjavne kontraproduktívna a úplne nepochybne by nemala žiadny efekt,

čomu napokon nasvedčuje aj aktuálna obrana žalovaného v tomto konaní. Postoj žalovaného a jeho
argumentácia aj v tomto konaní však budí dojem, že žalovaný sa len snaží prenášať zodpovednosť za
tento stav na samotných, ním poškodených žalobcov, pričom protiprávny stav naďalej vedome udržiava.
Žalobca uviedol, že on aj jeho kolegovia opakovane a dlhoročne poukazujú na prekračovanie
maximálneho pracovného času a túto skutočnosť pravidelne namietajú. Na tento problém už dlhodobo
poukazuje aj odborová organizácia, na čo však nadriadení spravidla uviedli len niečo v zmysle „tak

to stanovuje zákon a tak to bude“. Je zjavné, že k odstráneniu tohto protiprávneho stavu žalovaného
doposiaľ nepohli ani desiatky právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré jednoznačne a bez výnimky
potvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov na neprekračovanie 48 hodinového
týždenného pracovného času, a k náprave nedošlo napriek tomu, že tento protiprávny stav je už
predmetnom prešetrovania aj na pôde Európskej komisie, čoho výsledkom môže byť podania žaloby

voči Slovenskej republike na Súdny dvor. Žalovaný taktiež poukazuje na to, že počas ním uvádzaných
„referenčných období“ boli prijaté „rôzne opatrenia“ a bol vyhlásený núdzový stav súvisiaci so šírením
nákazy COVID-19. V nadväznosti na to žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-742/19 a
z tohto sa snaží vyvodzovať právny záver, že Smernica vlastne nemusela byť voči mne ako hasičov
v ním uvádzaných obdobiach dodržaná. Ak sa žalovaný v tomto smere opätovne snaží vytrhávať veci

z kontextu a vyvodzovať z niektorých odsekov rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 záver, že
vzhľadom na pandémiu ochorenia COVID-19 (ktorú v tomto rozhodnutí Súdny dvor ani len náznakom
nezmieňuje) sa na hasiča predmetná Smernica nevzťahovala resp. že podľa žalovaného nebolo
potrebné v ním uvádzaných obdobiach nutné dodržiavať článok 6 písm. b) Smernice o maximálnom
pracovnomčase,taktátoargumentáciajeočividnezavádzajúcu.Súdnydvorsíceuvojakov(niehasičov)

pripustil, že za určitých okolností osobitnej závažnosti „nemusia byť dočasne dodržané všetky pravidlá
uvedenévsmernici2003/88“,avšakzároveňajvýslovnestanovil,ktorékonkrétneustanoveniaSmernice
nemusia byť dodržané, medzi článkami uvedenými v rozsudku Súdneho dvora C-742/19 sa nenachádza
článok 6 písm. b) Smernice, ktorý stanovuje maximálny 48-hodinový priemerný týždenný pracovný
čas. Žalovaný sa snaží „prekrútiť“ podstatu sporu a v tomto smere účelovo naznačuje, že v konaní

žalobcavlastneuplatňuje„mzdovýnárok“atonapriektomu,žeužvsamotnejžalobeopakovanežalobca
vysvetľuje, že sa o mzdový nárok nejedná, keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody nezakladá
na tvrdení, že je za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v nižšej sume), než za ostatný
jeho služobný čas. K poukazovaniu žalovaného na interné predpisy či kolektívne zmluvy pre HaZZ,
z ktorých sa žalovaný zrejme snaží vyvodzovať záver, že práva žalobcu porušované vlastne neboli,

lebo s nimi bol „vždy riadne oboznámený“ žalobca uviedol, že žiadne ustanovenie kolektívnej zmluvy
ani žiadny interný predpis ho nemohol a nemôže pozbaviť práva, ktoré mu priznáva článok 6 písm. b)
Smernice. Žalovaný cituje časti odôvodnení viacerých súdnych rozhodnutí, pri ktorých v prvom rade
ani nie je zrejmé, čo vôbec bolo predmetom konkrétneho sporu a teda vzhľadom na aký skutkový a
právny stav boli tieto právne závery súdov vyslovené. Na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa

sp. zn. 8C/25/2017 poukazuje žalovaný v každom takomto súdnom spore (rovnako ako v poslednej dobe
na vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/16/2021), avšak neuvádza, že ide o
absolútne ojedinelý právny názor súdu v porovnaní s ostatnými doterajšími právoplatnými rozhodnutiami
súdov v obdobných sporoch. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že za výkon služobnej pohotovosti je
žalobca „riadne odmeňovaný“, táto skutočnosť nemá absolútne žiadny vplyv na to, že rozvrhovaním

pracovného času dochádza k sústavnému porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. V tomto
spore ide z hmotnoprávneho hľadiska o špecifickú situáciu, základ žalovaného nároku tu spočíva v
nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva, pričom ustanovenia § 11 – 13 OZ o ochrane
osobnosti sú tu použité „len“ analogicky z dôvodu, že náš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny
predpis či ustanovenie, ktoré by upravovalo nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením

práva Európskej únie, za ktorú škodu zodpovedá štát Pokiaľ ide o posudzovanie výšky nároku na
náhradu škody z porušenia úniového práva, súd je viazaný vnútroštátnym právnym predpisom len v tom,
že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy s ujmou, ktorú poškodený v dôsledku
porušenia úniového práva nesprávnou transpozíciou smernice utrpel. Výška škody (nemajetkovej ujmy),vypočítaná pri absencii osobitnej právnej úpravy posudzovania jej výšky tak, ako to žalobca uplatnil
vo svojej žalobe, je jednoznačne primeraná a spĺňa požiadavky judikatúry Súdneho dvora. Žalobca
počas žalovaného obdobia odpracoval 1682,99 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola

započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške
3,76 EUR (6.409,80 EUR : 1705,34 hodín) za každú hodinu porušovania jeho práv. Táto suma je
približne rovnaká, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý,
t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie rokov 2020 - 2023 predstavovala
sumu vo výške 3,66 EUR. Z hľadiska primeranosti takto vyčíslenej škody je nevyhnutné, že ako hasič

žalobca chodí do práce s vedomím, že musí byť pripravený nasadiť aj vlastný život, jeho práca je
extrémne fyzicky a psychicky vyčerpávajúca, preto každá jedna hodina, ktorú môže tráviť mimo práce,
je pre neho nesmierne dôležitá a to aj z hľadiska obnovy fyzických a psychických síl pre zachovanie
možnosti vykonávania tejto náročnej práce do budúcnosti. Je síce pravdou, že niektoré súdy rozličným
spôsobom posudzovali a priznávali žalobcom výšku nemajetkovej ujmy, avšak žalovaný samozrejme
selektívne poukazuje len na tie súdne rozhodnutia, v ktorých súdy žalobcom priznali nižšiu sumu, aj keď

z úplne iných dôvodov, než on sám naznačuje. Čo je však podstatné, aj vo viacerých rozhodnutiach,
na ktoré sám žalovaný poukazuje, súdy akceptovali vyčíslenie nemajetkovej ujmy takmer identickým
spôsobom, aký vo svojej žalobe uplatňuje žalobca a takto vyčíslenú nemajetkovú ujmu aj priznali,
považujúc ju za „minimálne primeranú“ výšku odškodnenia. Otázka primeranosti výšky žalovaného
nároku vyčísleného rovnakým spôsobom, ako v tomto prípade, už bola predmetom posudzovania

aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, kedy žalovaný podával odvolanie voči žalobám vyhovujúcim
rozsudkomOkresnéhosúduZvolen.Odvolacísúdvovšetkýchsvojichdoterajšíchrozhodnutiachpotvrdil
rozpor nášho vnútroštátneho predpisu – ZoHaZZ so Smernicou, ktorá nebola do zákona správne
transponovaná. Zároveň sa doposiaľ všetky senáty odvolacieho súdu, ktoré rozhodovali o odvolaniach
voči rozsudkom, v ktorých bolo rozhodnuté aj o výške nároku, stotožňovali aj so záverom o primeranosti

výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá výška bola vyčísľovaná a súdmi aj priznaná
rovnakým spôsobom, akým to učinil žalobca vo svojej žalobe.

3.4. Námietku miestnej nepríslušnosti považoval za nedôvodnú, pretože skutočnosť, ktorá zakladá
nárok na náhradu škody, bola v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, čo je nepochybne v územnom

obvode Okresného súdu Zvolen. Vzhľadom na uvedené zotrval na podanej žalobe. S otázkou miestnej
príslušnosti súdu na konanie v sporoch ako je tento, sa už mnohokrát vysporiadal Krajský súd v
Bratislave. Tento nadriadený súd v prípadoch, ak aj niektoré súdy prvej inštancie vyhoveli žalovaným
vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti a vec postúpili na konanie Okresnému súdu Bratislava I
(ktorý s postúpením nesúhlasil) opakovane rozhodol, že miestne príslušným je aj ten súd, v ktorom

konkrétny hasič – žalobca vykonáva služobnú činnosť, pretože na tomto mieste sa stala skutočnosť
ktorá zakladá uplatnený nárok na náhradu škody a preto si žalobca v súlade s § 19 ods. 1 písm. b) CSP
môže zvoliť na podanie žaloby aj takto určený súd (tzv. miestna príslušnosť daná na výber). Krajský
súd v Bratislave takto už dlhodobo a konštantne zotrváva na svojom právnom názore o tom, že miestne
príslušný v tomto type sporov je aj súd, v ktorého konkrétny hasič vykonáva služobnú činnosť, keďže

práve tam sa stala skutočnosť zakladajúca jeho nárok na náhradu škody.

4. K vyjadreniu žalobcu žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii.

5. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 26.09.2023 výsluchom žalobcu, oboznámením

listinných dokladov a zistil nasledujúci skutkový a právny stav veci:

6. Žalobca na pojednávaní 26.09.2023 uviedol, že sa jedná o dlhodobý problém, trávia strašne veľa času
nad rámec toho čo je prípustné v robote, napr. aj v čase tohto pojednávania, kebyže nemá tento súd,
tak ide na školenie, zajtra ráno nastupuje na 24-ku na pohotovosť a po tej 24-ke začína ďalšiu 24-ku

v robote, lebo majú momentálne málo ľudí, dvaja sú PN, čiže ich musia suplovať. Nemajú si ani kedy brať
voľno, čiže v podstate dosť veľa času je v robote. Majú strašne veľa školení, nemajú si kedy oddýchnuť,
nemá poriadne čas na rodinu. Má malého syna, o ktorého sa musí starať manželka keď nie je prítomný
doma. A už aj napr. doma to pociťuje, že aj tomu malému chýba, že už je tak viac na mamičku naviazaný
a tiež nemá veľa času na záľuby čo mali. Chodili do posilňovne, bicyklovať, na výlety. Už aj on dosť

pociťuje, že dosť toho času trávi nad rámec v robote, nikde sa mu to nezapočítava a v podstate keď
príde domov zo služby, musí dospávať. Teraz napr. ani na to dospanie nebolo času, lebo malý ochorel,
čiže keď s ním ostal doma, tak tam ani dosť času na ten oddych nebolo, v robote detto. Je na ohlasovni
požiarov, momentálne čaká na to, aby mohol šoférovať auto s majákmi, čiže vždy keď je v robote, tak jena ohlasovni a služba prebieha tak, že celý deň sa školím, robí výcviky, v prípade výjazdu samozrejme
vykonáva výjazd. Na ohlasovni, tam sú samé počítače, vysielačky, nonstop treba byť psychicky, aj
fyzicky pripravený, keď niekto zavolá aj prebrať hovor, vyslať techniku, ktorá má ísť, nepomýliť sa.

Nedá sa hovoriť o nejakom oddychu, lebo nonstop sú pripravení. Nemôžu si len tak, oddýchnuť alebo
niečo, lebo predsa každú chvíľu môže zazvoniť telefón, niečo sa stalo, musia vykonať výjazd, správne
rozhodnutia robiť, čiže aj čo sa týka fyzicky, aj psychicky je to dosť náročné a potom ešte tráviť čas
s rodinou, je to dosť nad rámec. Dva mesiace spätne mal za mesiac okolo 300 hodín odrobených
mesačne, čiže je to vysoko nad rámec. Pred podaním žaloby žalobca riešil aj prostredníctvom odborov

nevyplácanie nadčasov. Nepodarilo sa mu to vyriešiť. Žalobcu tento stav obmedzoval tak, že nemá
dostatok plnohodnotného času na rodinu, lebo prišiel domov unavený, vyčerpaný. Má malého syna
2,5 ročného, ten je ako na baterky, potrebuje veľa pozornosti, ten nenechá oddýchnuť. Manželka tiež
chodí do roboty a nemajú ani nejakú možnosť, lebo napr. manželkini rodičia, oni sú rozvedení, jej ocino
má dve roboty a mamina má postihnutého syna, čiže dosť pozornosti venuje jemu. On je cez týždeň
v zariadení, cez víkend si ho berie, čiže tam ani na nejakú pomoc veľmi sa nemôžu obracať. Jeho rodičia

tiež ešte pracujú, sú dosť vyťažení, čiže im nevedia veľmi pomôcť. Aj teraz napr. cez tento súd manželka
je v robote, podarilo sa mu vybaviť otca, že odbehol z roboty, aby ho postrážil, lebo je chorý. Dosť
ich to v tomto hľadisku obmedzuje, že jedna vec je tá rodina, druhá vec je ešte aj navštevovať ďalšiu
rodinu. Všetkých starkovcov, chválabohu majú nažive, čiže, aby mohli aj po rodine chodiť, aktivity, aby
mohli vykonávať čo chceli. Je dosť málo času a dosť veľa vecí čo by chceli stihnúť. Žalobca vyslovene

zdravotné problémy nemá. Čo sa týka takých zvukov a svetiel, tak na to sú plachí, to sa týka všetkých
kolegov, že keď sa napr. zapne svetlo alebo zaznie určitý tón telefónu, tak sú na to takí poplašení, ale
tak blízko zdraviu, tak hlavne to, že nie je človek taký potom ostražitý a plný energie keď príde domov.
Osobne sa má venovať synovi, dávať na neho pozor, už to je dosť vyčerpávajúce, takže okrem týchto
vecí ho nič nenapadlo. Žalobca uviedol, že druhý deň z jeho odpočinku, čo by mal byť, by bol školenie,

ďalšídeňbybolapohotovosťaďalšídeňbybolaslužbaaakonedásapovedať,žebytobolodostačujúce
ani zďaleka. Oddychovú miestnosť hasiči majú, ale to sa s oddychom nedá veľmi zlúčiť, lebo tam sú
samé monitory, vysielačky, nonstop tam niečo škrieka, musia byť pripravení, robia školenia, majú na
celý deň rozpísaný plán čo majú robiť, venujú sa technike, jeho napr. ako budúceho protiplynového
technika kolega zaúča v tejto oblasti a vždycky je tam dosť roboty na to, aby sa človek nenudil. Počas

pohotovosti vykonávajú hasiči klasickú činnosť ako aj počas dňa, všetko, čo sa napr. nestihlo počas dňa
robiť, študujú si, dorábajú veci, pripravujú techniku pre ďalšiu službu, takže tam nonstop je čo robiť.

7. Súd v rámci dokazovania oboznámil listiny: rozhodnutie KR HZZ z 28.11.2018, rozpis pracovnej
pohotovosti s vyčíslením nároku žalobcu, výplatné pásky žalobcu za obdobie marec 2020 až február

2023, evidenciu dochádzky za žalované obdobie.

8. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu.

8.1. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj

súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

8.2. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

8.3. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu
škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda a to

v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je mesto Detva,
ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky škody vo forme
nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho súdu
daná. Súd sa takisto zaoberal aj otázkou jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť a dospel k záveru,
že jeho právomoc je daná, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie

o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ.

9. Žalovaný namietal skutočnosť, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka
HaZZ ním uvádzaná Smernica nevzťahuje.9.1. Podľa Článku 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času( ďalej len „ Smernica“), bod.1. táto smernica

ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.
Bod.2. Táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Bod 3. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2
smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

9.2. Podľa Článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,

kultúru, voľný čas atď.). Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto smernice.

9.3. Žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako
príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej
ochrany. Smernica 2003/88/ES ( odkazom na Smernicu 89/391/EHS ) definuje svoj rozsah pôsobnosti
na všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku článku 2,

predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom
spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je
potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia
bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto smernice vyplýva,

že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smenice 89/391/EHS nevylučuje
z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimka
zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah

pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj
keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene

nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba
sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie
z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto

smernica.Tentozáverpotvrdzuje ajskutočnosť,žehocizákonodarcaspoločenstvavychádzalzozásady
použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť
sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3
písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo

záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok
2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať
v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná
služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok
6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny

týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. Žalovaný namietal,
že počas žalobcom uvedeného obdobia bol opakovane vyhlásený núdzový stav pre celosvetovú
pandémiu choroby Covid-19, čo je obdobie, kedy bolo možné nedodržiavať pravidlá dotknutej Smernice,nakoľko v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na
úkor rešpektovania ustanovení smernice. Z obsahu žaloby nevyplynulo, že by sa žalobca domáhal
náhrady škody za prekračovanie maximálne určeného týždenného pracovného času z dôvodu väčšieho

rozsahu určenej/nariadenej pohotovosti z titulu potreby zásahov súvisiacich s pandémiou Covid-19.
Zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca namieta rozporný postup, kedy sa jeho neaktívna časť
služobnej pohotovosti nikdy nezaratúva do jeho služobného času, čo spôsobuje, že reálne dochádza k
prekračovaniu maximálne určeného týždenného pracovného času bez ohľadu na to, či je katastrofická
situácia alebo nie. Žalovaný neuviedol žiadne skutkové tvrdenie a ani nepredložil dôkaz o tom, že počas

ním uvádzaného núdzového stavu došlo k prekročeniu maximálne určeného týždenného pracovného
času práve z tohto dôvodu, preto súd považuje túto jeho námietku za nedôvodnú a nepreukázanú.
V tomto prípade sa tak predmetná smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto
činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo
poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním,
ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito

činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich
vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Aj samotný ZoHaZZ v prílohe č.
4/ bod 6. preberá Smernicu. Je tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu
patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

10. Žalovaný vo svojej argumentácií namietal, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť
škoda, pretože za vykonanú štátnu službu, ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle platných
právnych predpisov. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola
určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok,

ktorý si musí uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi, žalovaný vzniesol námietku svojej pasívnej
legitimácie.

10.1. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

10.2. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne

záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa
čl. 120 ods. 2. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

10.3. Podľa Čl.3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom

na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

10.4. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3
CSP, je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej

únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi
nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v
prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva
sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať

normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda, vyjadrená v článku 10
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnostispoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy
alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu
v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto

vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,
rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je
určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy
a prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny
akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti
(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej

zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva
alebobolatransponovanánesprávne,ustanoveniasmernicesúimperatívneadostatočnejasnéapresné

a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia
SúdnehodvoruvoveciVanDuyn;voveciC152/84Marshallv.SouthamptonandSouth-WestHampshire
Area Health Authority; vo veci C 8/81 G.; vo veci C 148/78, C. H. v. I. J.) a bola vytvorená s
cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným

spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný
a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty
na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá
povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu
jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval,

že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj
iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu
zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci,
ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec K., spoločné
veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava

právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné
ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva,
tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení
ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy
spoločné pre právne systémy členských štátov. Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za

porušenie komunitárneho práva je objektívna, bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení
komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve
naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení
komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú
odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie

komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie komunitárneho práva svojou činnosťou alebo
nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto otázke sa Súdny dvor inšpiroval úpravou
zodpovednosti štátu v medzinárodnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo
nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak:
(I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení

smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu
a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ judikoval, že
článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú

mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto
porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu
v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu škodyspôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, t.z. že právo Únie nebráni
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade ide o objektívnu a absolútnu

zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušení práva
Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť.
Žalobca opakovane zdôraznil, že si žalobou neuplatňuje mzdové nároky, nepoprel, že za služobnú
pohotovosťnebolnijakoodmenený.Žalobcavžalobenamietal,ževzmyslevnútroštátnejprávnejúpravu
sa ním vykonávaná služobná pohotovosť nezapočítava do celkového služobného času, hoci ju reálne

vykonáva,nazákladečohodochádzakporušeniudotknutejsmerniceourčenímaximálnehotýždenného
pracovnéhočasuatedanáhradyškodytitulomnesprávnehoprevzatiasmernicedovnútroštátnejprávnej
úpravy. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný je v spore
pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj
Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády

a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe, pričom
MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta riadnej
transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.

11. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku

SR transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici.

11.1. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

11.2. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi

opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

11.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

11.4. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže

byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni.

11.5. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie
nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú

pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom

určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

11.6. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavomzáujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v

kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

11.7. Podľa § 103 ods. 1 ZoHaZZ, príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí
služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za
zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok

za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach
s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods.2,
služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5,
príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí
peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení
pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

11.8. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú
hodinu takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená
o 30%, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60%. Podľa ods.2, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na

poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od
skončenia tejto služby.

11.9. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť

jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods.3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,

v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

11.10. Podľa § 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-
hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase

sa príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

11.11. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení
a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn
nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Podľa ods.2, výkonom štátnej služby je aj

činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia
príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník
nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného. Podľa
ods. 3, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony
počasštátnejslužbyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Nepatrí

sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho
vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta
na ne a späť.

11.12. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa

vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

11.13. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39,
§ 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132,
§ 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods.

5 a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.11.14. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

11.15. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku
a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá
sa považuje za pracovný čas.

11.16. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ustava SR“),

zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).

11.17. Žalovaný teda argumentoval tým, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
Smernicu 2003/88/ES do ZoHaZZ správne. Tvrdil, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti
započítavať do odpracovaného služobného času. K článku 2 ods. 1 Smernice žalovaný uviedol, že
podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené
charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na

svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom
a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe
zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej
pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas
skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98).

V jednej časti svojho písomného vyjadrenia žalovaný uvádza: Okrem štátnej služby vykonávanej
v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej
službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona a štátna služba nadčas
podľa § 92 zákona. Ustanovenia § 86 a 92 ods. 1 nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej

službe je výkonom štátnej služby, avšak vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou
a nariadenou služobnou pohotovosťou. Pri nariadenej služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť
v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo
výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. V oboch prípadoch je však nesporné,
že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. V ďalšej časti písomného vyjadrenia žalovaný

tvrdí: pokiaľ aj vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálne priemerný týždenný služobný čas
konkrétnym počtom hodín tak ako je tomu v smernici, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva
dostatočne určujú počty hodín služobného času hasičov, vrátane rozsahu hodín služby nadčas za
príslušný kalendárny rok. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri
rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hod týždenne v zmysle § 85 a podľa §

91 ods. 3 zákona možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300
hodín, čo je v priemere 5,7 hod týždenne. V zmysle § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov
rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch
nemôže byť vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávanej štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti je najviac 24 hod v služobnom dni. V zmysle platnej

kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom,
majú výkon štátnej služby v rámci 12-hodinového riadneho služobného času, alebo služobný čas
je rozvrhnutý na 17/18 hod vykonávania štátnej služby a čas služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcuvtrvaní7/6hodvjednej24-hodinovejsmene.Referenčnéobdobiejerozvrhnuténaobdobie
6 mesiacov, uvedené referenčné obdobie tak neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie

40 hod priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Z uvedeného
vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali článok 6 Smernice správne.
Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko
podľa prílohy č. 4. bod 6. ZoHaZZ do jeho znenia bola Smernica 2003/88/ES prebratá. Aj podľa §
193 ZoHaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane o.i. aj ustanovenia § 85 Zákonníka

práce (podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane
práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín). Zákonník práce však explicitne v ust. § 96 ods. 2 uvádza,
že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale
prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ust.§ 96 ZP však na pomery ZoHaZZ nie je použiteľný. Oproti tomu, z vyššie citovaných ustanovení HaZZ
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná na súčasť ich
služobného času Z výpovede žalobcu ako aj zo stanoviska žalovaného jednoznačne vyplýva, že čas

služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava.
A práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. ZoHaZZ totiž v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje
aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to
výslovne ustanovuje tento zákon (ZoHaZZ), pričom v § 193 ZoHaZZ (ktorý uvádza, ktoré ustanovenia
Zákonníka práce sa na právne vzťahy hasičov vzťahujú) nie je odkaz na spomínané ust. § 96 ods. 2

Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentuje, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti
započítavať do odpracovaného služobného času. Poukázal pri tom aj na rozhodnutie Súdneho dvora,
súd však uvádza, že žalovaným citované rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v tu
prejednávanejvecinejedná.ZoHaZZdefinujeslužobnýčasakočas,vktorompríslušníkvykonávaštátnu
službuajekdispozíciislužobnémuúradu.Zákonzároveňobsahujelegálnudefiníciupojmuvýkonštátnej
služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná

na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň
definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej
služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej
skončení (následne sú negatívne definované úkony, ktoré tam nepatria). Služobnú pohotovosť zákon
explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ust. § 86 ZoHaZZ pri nerovnomernom

rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej
služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti (§ 103 ods. 1 ZoHaZZ), keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu
osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá

sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ust. § 122 ods. 3 ZoHaZZ vyplýva
rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (tzv. výjazd),
až takéto vykonávanie je štátnou službou (štátnou službou nadčas). Podľa čl. 2 ods. 1 a ods. 2
Smernice 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov
zamestnávateľaavykonávasvojučinnosťalebopovinnosti.Časodpočinkujepotomakýkoľvekpracovný

čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas
uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok
pracovníkov. Čl. 2 ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas ako „ akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti “. Súdny

dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, že rozlišovanie je binárne, buď je určitý čas pracovným časom,
alebo pracovným časom nie je. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles zdôraznil,
že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov – pracovný
čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo

prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Uvedené potvrdzuje účel
Smernice, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
V zmysle rozsudku Súdneho dvora z 03.10.2000 vo veci Simap (C-303/98) a podobne z rozsudku
Súdneho dvora z 09.09.2003, H.(C-151/02) vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný

na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice. Súdny dvor prezentoval názor, že
otázka, ktorá súvisí s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES, neponecháva priestor
na akékoľvek rozumné pochybnosti a prijal uznesenie vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem
výnimočných okolností ako v prípade katastrofy) patria do rozsahu pôsobnosti Smernice, takže čl. 6

písm. b/ predmetnej smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej
pre maximálny týždenný pracovný čas vrátanej zásahových služieb. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas

v súvislosti, s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol,
že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ smernice tak, že uplatnenietohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie
uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje

zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť
žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov
vyplývajúca zo Smernice 2003/88/ES, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený Smernicou 2003/88/ES,
ako aj povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia

tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov - konkrétne v danom
prípade príslušníkov HaZZ - neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa čl. 2
Smernice 2003/88/ES a nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času stanovená v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Argumentácia žalovaného v tom smere, že

počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii
miesto na oddych (odpočinok), a teda že žalobca v prípade, ak nie je nariadený služobný zásah,
môže odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti je v tejto súvislosti bez právneho významu – podľa
judikatúry Súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi
v mieste výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi - v danom prípade žalobca počas

pohotovosti musí byť v budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť a musí byť ustrojený a pripravený
do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť,
že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu
zamestnanca. Žalovaný v rámci obrany poukázal na to, že vnútroštátna právna úprav zabezpečuje, aby
nedochádzalo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času zákonným obmedzením dĺžky

služobného času, ako aj nadčasov. Problémom však zostáva, že pokiaľ služobná pohotovosť nie je
započítaná ako služobný čas, evidenčne zrejme nedochádza k prekročeniu maximálneho týždenného
pracovného času. Žalovaný uviedol príkladom výpočet priemerného týždenného pracovného času 47,84
hod., pri zohľadnení referenčného obdobia 6 mesiacov a počtu hodín služieb, dovolenky, dodatkovej
dovolenky, voľna za prácu vo sviatok za obdobie 3 rokov. Žalobca však uviedol výpočet pri zohľadnení

skutočného počtu hodín služobnej pohotovosti, kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať,
že proti žalovanému sú dlhšiu dobu vedené obdobné spory, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú
obranu a žalovaný nepredložil žiadne právoplatné rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované
správne prevzatie Smernice do právneho poriadku SR v dotknutom zákone o HaZZ.

12. Súd sa ďalej zaoberal otázkou, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v
dôsledkuporušeniajehoprávplynúcichzčl.2a6písm.b)Smernice2003/88/ES.Súdnydvoropakovane
judikoval,žepoškodeníjednotlivcimajúprávonanáhraduškody,keďsúsplnené3podmienky:1./cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./

existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom. Je úlohou vnútroštátneho sudcu, ktorý rozhoduje o odškodnení, aby posúdil, či sú tieto
podmienky splnené.

12.1. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ustava SR“),

zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).

12.2. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

12.3. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickejosoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

12.4. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

12.5. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú

ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

12.6. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto

úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia

vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby
pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme

udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd
k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa

zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na

ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký

výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku
a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu

týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období ( marec 2020 - február 2023).
Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu

jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sasatisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba

na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade

súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú

škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,

pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu

škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho
práva.

12.7. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní

pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.

Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

12.8. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie
jeho práv a na to, že mu vzniká ujma a že mal povinnosť žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola

určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda že žalobca neprejavil primeranú snahu
s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné prostriedky na
právnu ochranu, súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, najmä na už spomínaný rozsudok vo
veci Günter Fu?, v zmysle záverov ktorého by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj

keď by im to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.
Vzhľadom na slabšie postavenie zamestnanca by mohol byť pracovník odradený od otvoreného
uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť
opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto
pracovníka. V prípade porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa

vo verejnom sektore vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej
v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by
sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášané na
jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti

vyňaté z ich dodržiavania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na
náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť
jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Smernica 2003/88/ES nevyžaduje,
aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviekupravených ustanoveniami smernice. Nemožno preto považovať za primerané požadovať od žalobcu,
ktorému vznikla ujma z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané Smernicou 2003/88/ES,
abynaúčelyuplatnenianárokunazískanienáhradytejtoujmynajprvvyvíjaliniciatívuvovzťahuktomuto

zamestnávateľovi. Z rovnakých dôvodov je potom bez právneho významu argumentácia žalovaného
v tom smere, ak poukazuje na ustanovenia kolektívnych zmlúv či pokynov Prezidenta HaZZ. Súd tiež
konštatuje, že z výpovede žalobcu vyplýva, že spoločne s kolegami upozorňovali ich nadriadeného na
problém nedodržiavania maximálneho pracovného času, ktorý ich však vždy odkázal na zákonné znenie
(pozn. súdu- súdu je známe z jeho činnosti, že obdobne tak vypovedajú aj ostatní hasiči, ktorí sa na

tunajšom súde taktiež domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy). Nie je tak možné ani prijať argumentáciu
žalovaného, že žalobca nevynaložil žiadnu snahu o odstránenie škodlivých následkov.

13. Žalovaný ďalej namietal, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná.

13.1 Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že

má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii
normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.
Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti ( § 11 a nasl. Obč. z.) a právom
na náhradu škody ( § 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.
Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté

s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočívavtom,
že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť

a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle
nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Ústavný súd skonštatoval,

že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na
druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí
uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či
táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie
dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických

a legitímnych faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo
126/2007, súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,
ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné

vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného
práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže
na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný
charaktervočitomu,ktojenazaplatenienemajetkovejujmyzaviazaný(RozsudokKrajskéhosúduvNitre

z 25. septembra 2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona
na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom
stave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci
primeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú,
pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková

ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá
a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.
zn. 9 Co 330/2012).

13.2. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa

pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej
právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byťadekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti
štátuzaškodučl.46ods.3ÚstavySlovenskejrepubliky,ktorýustanovuje,žekaždýmáprávonanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.
Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho
práva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§
3), explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1 ), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok

postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy
Slovenskej republiky ( „do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa
na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca
uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
považoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce

z judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol
venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak, o to
viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad na
jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody

vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil
a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný
počet odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný ( zjavne
nesprávne ). Pokiaľ žalovaný poukázal na iné rozhodnutie tunajšieho súd, kde bol vykonaná prepočet
hodín, ktoré presahovali maximálne určený týždenný pracovný čas a len za takéto bola priznaná

náhrada súd konštatuje, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie, s ktorým sa v tu prejednávanej veci
súd nestotožňuje, naopak, nárok vyčíslený žalobcom považuje za primeraný a korektný. Žalobca sám
poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1682,99 hodín služobnej pohotovosti, ktorá
mu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch
vo výške 3,31 EUR (5.976,69 EUR : 1682,99 hodín) za každú hodinu porušovania jeho práv. Táto

suma je približne rovnaká, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike
pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala priemerne
sumu vo výške 3,54 EUR. Žalobca za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce
sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti ( t.j. mimo
určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval

za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo
väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Súd tiež v záujme právnej
istoty poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup výpočtu náhrady škody
vporovnateľnýchprípadoch,ktorýbolpreskúmanýnaodvolaniežalovanéhoajdruhoinštatnčnýmsúdom
( Krajský súd v Banskej Bystrici ) a nie je známe také rozhodnutie, ktoré by tento postup hodnotilo

za neprimeraný. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do
fondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od
svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 2007,51 hodín. Keďže žalovaný
nerozporoval doklady predložené žalobcom, ani výpočet času služobnej pohotovosti, uvedené súd
považovalzanespornéavychádzalztakéhotourčenia.KnámietkežalovanéhoonezohľadnenídobyPN

adobydovolenkysúdsaprikláňaknázoružalobcu,žeprivýpočtemaximálnehotýždennéhopracovného
času sa uvedené nazhŕňa ( čl. 16 Smernice: Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s
článkom7adobypracovnejneschopnostisanezahŕňajúalebosúprivýpočtepriemeruneutrálne).Takto
stanovené hodiny, navrhol odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti
podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ. Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej

služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil
v celkovej výške 4.981,06 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady
uvedenejv§122ods.1ZoHaZZ(15%alebo30%peňažnejnáhradyzprináležiacejhodinovejodmenyza
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods.
2 ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné
určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej
35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušnéhokalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1
ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady

z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%
- 30%).

13.3. Obdobie marec 2020 – december 2020:

Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 10 mesiacov t.j. 306 dní (rok 2020 bol priestupný rok)
pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať
102 zmenových služieb (306 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.448 odpracovaných hodín za
uvedenéobdobie(102zmenovýchslužiebx24hodín).Priemernýpočettýždňovzaobdobie10mesiacov
predstavuje 43,71 týždňov (306 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.448 a priemernom

počte týždňov 43,71 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri
existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.448 hodín : 43,71
týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou 2003/88/ES a to priemerne
o 8 hodín každý týždeň.

V prípade žalobcu za obdobie marec 2020 až december 2020 predstavuje:
i (i) fond pracovného času 1752 hodín;
ii (ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 514,72 hodín;
iii (iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

v rozsahu 514,72 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 43,71 pracovných
týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 51,86 hodín (2266,72 hodín : 43,71 týždňov).
V období marec 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ žalobca odpracoval 500,72 hodín
15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti

služobnéhoplatuzakaždúhodinu,a14hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období nevykonával.

Počet hodín
odpracovanej
určenej

služobnej
pohotovosti za
mesiac
(§ 92 ods. i
ZoHaZZ)

Určená
pohotovosť
spolu (15%
a 30%)
Hodinová

sadzba
Rozdiel
35%
(medzi
odmenou

za
nariadenú
a určenú
pohotovostiRozdiel
20%
{medzi

odmenou
za
nariadenú
a určenú
pohotovosť)

Nemajetková
ujma za
mesiac za
15%-nú
určenú
pohotovosť

Nemajetková
ujma za
mesiac za
30%-nú
určenú

pohotovosť
Nemajetková
ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)

2020

3/2020
48,10
0.00
48,10

6.8600
2,4010
1,3720
115,4881
0,0000

115,4881
4/2020
48,65
7.0055,65
6.8600
2,4010

1,3720
116,8087
9,6040
126.4127
5/2020

53,97
0.00
53,97
6.8600
2,4010
1,3720

129,5820
0,0000
129.5820
6/2020
70,00

0.00
70,00
6.8600
2,4010
1,3720

168,0700
0,0000
168.0700
7/2020
49,00

0.00
49,00
6.8600
2,4010
1,3720

117,6490
0,0000
117.6490
8/2020
49,00

7.00
56,00
6.8600
2,4010
1,3720

117,6490
9,6040
127.2530
9/2020
56,00

0.00
56,00
6.8600
2,4010
1,3720

134,4560
0,0000
134.4560
10/202049,00
0.00
49,00

6.8600
2,4010
1,3720
117,6490
0,0000

117.6490
11/2020
49,00
0.00
49,00
6.8600

2,4010
1,3720
117,6490
0,0000
117.6490

12/2020
28,00
0.00
28,00
6.8600

2,4010
1,3720
67,2280
0,0000
67,2280

Spolu
500,72
14,00
514,72
Náhrada za ujmu

1 202,23 €
19,21 €
1 221,44 €

Nemajetková ujma za rok 2020 (marec 2020 – december 2020 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného

predstavuje spolu sumu 1221,44 EUR.

13.4. Obdobie január 2021 - december 2021:

Fondpracovnéhočasuaslužobnápohotovosť:Za12mesiacovt.j.365dníprinaplánovanej24hodinovej

službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb
(365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie
(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje
52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom

spôsoberozvrhuslužobnýchzmienpredstavujevpriemere56hodín(2.920,08hodín:52,14týždňov),čo
rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou 2003/88/ES priemerne o 8 hodín každý
týždeň.
V prípade žalobcu za obdobie január 2021 až december 2021 predstavuje:
i (i) fond pracovného času 1990,60 hodín;

ii (ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 640,52 hodín;
iii (iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 640,52 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovnýchtýždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 50,46 hodín (2631,12 hodín : 52,14 týždňov).
V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ žalobca odpracoval 598,52 hodín

15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti
služobného platu za každú hodinu a 42 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

Počet hodín
odpracovanej
určenej
služobnej

pohotovosti za
mesiac
(§ 92 ods. i
ZoHaZZ)
Určená

pohotovosť
spolu
(15% a 30%)
Hodinová
sadzba

Rozdiel
35%
(medzi
odmenou
za

nariadenú
a určenú
pohotovosť)
Rozdiel
20%

(medzi
odmenou
za
nariadenú
a určenú

pohotovosť)
Nemajetková
ujma za
mesiac za
15%-nú

určenú
pohotovosť
Nemajetková
ujma za
mesiac za

30%-nú
určenú
pohotovosť
Nemajetková
ujma za

mesiac spolu
(15%-ná a 30%-ná pohotovosť)15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2021
1/2021
63,00
0,00
63,00

7,2758
2,5465
1,4552
160,4314
0.0000

160.4314
2/2021
51,96
0.00
51,96

7,2758
2,5465
1,4552
132,3177
0,0000

132.3177
3/2021
14,00
0.00
14,00

7,2758
2,5465
1,4552
35,6514
0,0000

35,6514
4/2021
49,00
14.00
63,00

7,3364
2,5677
1,4673
125,8193
20,5419

146.3612
5/2021
50,41
7.00
57,41

7,3364
2,5677
1,4673
129,439810,2710
139.7107
6/2021

56,00
0.00
56,00
7,3364
2,5677

1,4673
143,7934
0,0000
143.7934
7/2021
56,00

7.00
63,00
7,3364
2,5677
1,4673

143,7934
10,2710
154.0644
8/2021
42,00

0.00
42,00
7,3364
2,5677
1,4673

107,8451
0,0000
107.8451
9/2021
55,15

0.00
55,15
7,3364
2,5677
1,4673

141,6109
0,0000
141.6109
10/2021
56,00

0.00
56,00
7,3364
2,5677
1,4673

143,7934
0,0000
143.7934
11/2021
56,00

7.00
63,00
7,3364
2,56771,4673
143,7934
10,2710

154.0644
12/2021
49,00
7.00
56,00

7,3364
2,5677
1,4673
125,8193
10,2710
136,0902

Spolu
598,52
42,00
640,52
Náhrada za ujmu

1 534,11 €
61,63 €
1 595,74 €

Nemajetková ujma za rok 2021 (január 2021 – december 2021 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného

predstavuje spolu sumu 1595,74 EUR.

13.5. Obdobie január 2022 - december 2022:

Fondpracovnéhočasuaslužobnápohotovosť:Za12mesiacovt.j.365dníprinaplánovanej24hodinovej

službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb
(365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67
zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14
týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14
v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe

rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo
rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou 2003/88/ES priemerne o 8 hodín každý
týždeň.
V prípade žalobcu za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane predstavuje:
i (i) fond pracovného času predstavuje 1947,33 hodín;

ii (ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 712,56 hodín;
iii (iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 35,88 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 748,44 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho

priemerný týždenný pracovný čas 51,70 hodín (2695,77 hodín : 52,14 týždňov).
V období január 2022 až december 2022 vrátane žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval
672,56 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z
príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 40 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v
čase služobného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného

platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a)
ZoHaZZ, v tomto období odpracoval v rozsahu 35,88 hodín.

Počet hodín

odpracovanej
určenej
služobnej
pohotovosti zamesiac
(§ 92 ods. i
ZoHaZZ)

Určená
pohotovosť
spolu
|15% a 30%)
Hodinová

sadzba
Rozdiel
35%
(medzi
odmenou
za

nariadenú
a určenú
pohotovosť)
Rozdiel
20%

(medzi
odmenou
za
nariadenú
a určenú

pohotovosť)
Nemajetková
ujma za
mesiac za
15%-nú

určenú
pohotovosť
Nemajetková
ujma za
mesiac za

30%-nú
určenú
pohotovosť
Nemajetková
ujma za

mesiac spolu
(15%-ná a
30%-ná
pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2022
1/2022
56.00
8.0064,00
7,3364
2,5677

1,4673
143,7934
11,7382
155.5317
2/2022

55.15
0.00
55,15
7.5939
2,6579
1,5188

146,5813
0,0000
146.5813
3/2022
64.00

0.00
64,00
7.5939
2,6579
1,5188

170,1034
0,0000
170.1034
4/2022
54.48

16.00
70,48
7.5939
2,6579
1,5188

144,8005
24,3005
169.1010
5/2022
60.07

0.00
60,07
7.5939
2,6579
1,5188

159,6580
0,0000
159.6580
6/2022
72.00

0.00
72,00
7.5939
2,6579
1,5188

191,3663
0,0000
191,3663
7/202254.00
0.00
54,00

7,7727
2,7204
1,5545
146,9040
0,0000

146,9040
8/2022
38.88
0.00
38,88
7,7727

2,7204
1,5545
105,7709
0,0000
105.7709

9/2022
62.99
8.00
70,99
7,7727

2,7204
1,5545
171,3608
12,4363
183.7972

10/2022
64.00
0.00
64,00
7,7727

2,7204
1,5545
174,1085
0,0000
174.1085

11/2022
46.22
0.00
46,22
7,7727

2,7204
1,5545
125,7390
0,0000
125.7390

12/2022
44.77
8.00
52,77
7,7727

2,7204
1,5545
121,7943
12,4363134,2306
Spolu
672,56

40,00
712,56
Náhrada za ujmu
1 801,98 €
60,91 €

1 862,89 €

Nemajetková ujma za rok 2022 (január 2022 – december 2022 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného
predstavuje spolu sumu 1862,89 EUR.

13.6. Obdobie január 2023 až február 2023 vrátane:

Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 2 mesiace t. j. 59 dní pri naplánovanej 24 hodinovej
službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 19,67 zmenových služieb
(59 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 472,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (16,97

zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 2 mesiacov predstavuje 8,43
týždňov (59 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 472,08 a priemernom počte týždňov 8,43 v tomto
období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu
služobnýchzmienpredstavujevpriemere56hodín(472,08hodín:8,43týždňov),čorozhodnepresahuje
týždenný pracovný čas určený Smernicou 2003/88/ES priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V prípade žalobcu za obdobie január 2023 až február 2023 vrátane (t.j. od 01.01.2023 do 28.02.2023)
predstavuje:
i (i) fond pracovného času predstavuje 316 hodín;
ii (ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 103,83 hodín;
iii (iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 103,83 hodín. Na uvedené časové obdobie január až február 2023 pripadá v priemere 8,43
pracovných týždňov, čo potom v žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023
dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,81 hodín (419,83 hodín : 8,43 týždňov).
V období január 2023 až február 2023 vrátane žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 103 hodín

15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti
služobného platu za každú hodinu, a 0 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú by mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období nevykonával.

Počet hodín
odpracovanej
určenej

služobnej
pohotovosti za
mesiac
(§ 92 ods. i
ZoHaZZ)

Určená
pohotovosť
spolu
(15% a 30%)
Hodinová

sadzba
Rozdiel
35%
(medziodmenou
za
nariadenú

a určenú
pohotovosť)
Rozdiel
20%
(medzi

odmenou
za
nariadenú
a určenú
pohotovosť)
Nemajetková

ujma za
mesiac za
15%-nú
určenú
pohotovosť

Nemajetková
ujma za
mesiac za
30%-nú
určenú

pohotovosť
Nemajetková
ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a

30%-ná
pohotovosť)

15%

30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
2023
1/2023

40.00
0,00
40,00
8,2455
2,8859

1,6491
115,4370
0,0000
115.4370
2/2023

63,83
0,00
63,83
8,30612,9071
1,6612
185,5624

0,0000
185.5624
Spolu
103,83
0,00

103,83
Náhrada za ujmu
301,00 €
0,00 €
301,00 €

Nemajetková ujma za obdobie január 2023 až február 2023 vrátane v zmysle vyššie uvedeného
predstavuje spolu sumu 301 EUR.

Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie marec

2020 až február 2023 vrátane (t. j. od 01.03.2020 do 28.02.2023), teda pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1971,63 hodín (viď vyčíslenie v
odsekoch 36 – 39 tejto žaloby) predstavuje súhrnne sumu vo výške 4981,06 EUR, ktorej zaplatenia sa
touto žalobou žalobca domáha.

14. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel
k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva
neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy
služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do
dôvodu a výšky, súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

Na žiadosť žalovaného sú určil dlhšiu lehotu splatnosti povinnosti, žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť
priznaný nárok do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku ( § 232 ods. 3 C.s.p.).

15. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 C. s. p. a žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 percent z prisúdenej sumy, do 15

dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalobcu pred súdom
prvej inštancie.

16. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.