Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 19, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/61/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319010307
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1319010307.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a

členov senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Márie Šimkovej, v trestnej veci obžalovaného B.
M. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/44/2019 zo dňa 21.12.2022, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 19.09.2023 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku z dôvodu § 285 písm. b) Trestného poriadku sa obžalovaný

B. M., nar. XX.XX.XXXX v G. N., trvale bytom
I.. K. X/B, Z.,

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn. 1Pv 505/18/1103 zo dňa

18.04.2019 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na
skutkovom základe, že

dňa 12.09.2018 v čase o cca 14.00 hod viedol osobné motorové vozidlo zn. Mazda CX5, S.: BL XXX
MT, pričom v rozpore s ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. h) zák. č. 8/2009 Z.z. o
cestnej premávke sa plne nevenoval vedeniu vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke a pri
výjazde a vchádzaní z parkoviska na Limbovú ulicu cez chodník narazil do chodkyne M. H., v tom čase
prechádzajúcej po chodníku z pohľadu vodiča zľava doprava smerom na ulicu Stromovú, v dôsledku

čoho chodkyňa spadla a utrpela otras mozgu s tržnou ranou na záhlaví, pohmoždenie ľavého lakťa a
zlomeninu ľavého zápästia s následnou deformitou s priemernou dobou liečenia v trvaní osem týždňov,

nakoľko skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodení Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s.,
R.:XXXXXXXX, Panónska cesta 2, Bratislava, a Sociálna poisťovňa, R.:XXXXXXXX, ul. 29.augusta

8-10, Bratislava, odkazujú s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/44/2019 zo dňa 21.12.2022 bol obžalovaný B. M.
uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku, za čo mu súd prvého stupňapodľa § 157 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), písm. l), § 38 ods. 3 Trestného zákona
uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50
ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Podľa § 61 ods.

1, ods. 2 Trestného zákona súd uložil obžalovanému tiež trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu v trvaní 1 rok. Zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovaného
zaviazal na náhradu škody poškodeným Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. vo výške 1.208,58 € a
Sociálnej poisťovni vo výške 1.456,10 €.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení odvolanie smerujúce proti výroku o
vine a proti výroku o treste. Odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu
dňa 08.02.2023. Obhajoba namieta najmä:

1) absenciu ťažkej ujmy na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, k čomu uvádza, že nie je
priestor na vyvodenie trestnej zodpovednosti voči obžalovanému. Pokiaľ súd vo svojom odôvodnení na

str. 6 svojho rozhodnutia argumentuje, že znalec z odboru zdravotníctva prof. MUDr. Labaš, Csc. na
otázku prokurátora odpovedal, že sa v celom rozsahu pridržiava záverov svojho znaleckého posudku,
je potrebné na výpoveď prof. Labaša nazerať komplexne. Znalec prof. Labaš sa v znaleckom posudku
priklonil k alternatíve, že sa jedná o úraz ťažký, resp. že liečba bude trvať 7-8 týždňov, avšak v rámci
výpovede na hlavnom pojednávaní prehodnotil znalec svoj záver v znaleckom posudku a na otázku

obhajcu uviedol, že zranenie je na hranici medzi ľahkým a ťažkým zranením. Pokiaľ súd uvádza v
rozsudku, že sa znalec prikláňa na stranu ťažkého zranenia, predmetné tvrdenie sa vzhľadom na
výpoveď znalca nezakladá na pravde. Na otázky obhajcu znalec uviedol, že liečba trvá vždy menej
ako 42 dní bez rehabilitácie, PN v dĺžke 88 dní bola neadekvátne dlhá a nezodpovedá objektívnym
zraneniam, a tiež, že poškodená nebola žiadnym spôsobom obmedzená v obvyklom spôsobe života

i vzhľadom na to, že je praváčka. Ak súd argumentuje v rozsudku, že išlo o ťažký úraz a poukazuje
na okolnosť, že poškodená pracovala v reštaurácii, tak toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, keďže
to nevyplýva zo žiadneho dôkazu. Práve naopak, zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania
(čas: 14:00) prokurátor so sudcom konštatujú, že poškodená bola zamestnaná ako administratívna
pracovníčka v poradenskej spoločnosti. Toto tvrdenie vyplýva aj zo samotnej výpovede poškodenej

zo dňa 18.02.2019 kde poškodená uviedla: „Som poistená vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni a
zamestnaná som v spoločnosti Charopos, s.r.o....“ K tejto skutočnosti znalec uvádza, že v tomto prípade
už vôbec nebola obmedzená v obvyklom spôsobe života. V prípade, že by poškodená aj pracovala v
reštaurácii, postoj znalca k obmedzeniu obvyklého spôsobu života je nemenný. Konanie obžalovaného
preto nemožno subsumovať pod základnú skutkovú podstatu trestného činu ublíženia na zdraví podľa

§ 157, vzhľadom na absenciu obligatórneho znaku, ktorým je ťažká ujm ujma zdraví.

2) absenciu porušenia dôležitej povinnosti podľa § 157 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, k čomu
uvádza, že súd prvého stupňa odignoroval už len možnú úvahu o spoluvine poškodenej, a tým aj
závery znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru cestnej dopravy Ing. Igorom Šimkom.

Súd správne konštatuje, že v oboch variantoch priebehu dopravnej nehody bolo konanie obžalovaného
nesprávne. Avšak obhajoba poukazuje na skutočnosť, že pre uznanie vinným z porušenia § 157 ods.
2 písm. a) Trestného zákona je nutné, aby bol naplnený znak „porušenie dôležitej povinnosti“. Znalec
Ing. Šimko v rámci technicky prijateľnej verzie priebehu nehodového deja poukázal aj na nesprávne
konanie zo strany poškodenej, ktorá mohla obísť vozidlo poza jeho zadnú časť. Znalec navyše

konštatuje, že ak z technického hľadiska poškodená vytvorila kolíznu situáciu svojím konaním, tak je
daná podmienka, ktorá napomohla prejaveniu sa príčiny a viedla k samotnému následku. S ohľadom na
metódu podmienky conditio sine qua non (podmienka je nevyhnutným predpokladom, aby niečo nastalo)
následok by nenastal, ak by chodkyňa nevytvorila kolíznu situáciu. Túto okolnosť pri posudzovaní
porušenia dôležitej povinnosti nemožno opomenúť. Ak súd sám považoval za nutné uviesť, že nie je

preukázané, či poškodená chodkyňa vôbec vstúpila na vozovku, a tým má pochybnosti o priebehu
nehodového deja, musí aplikovať opätovne zásadu in dubio pro reo. Existencia spoluviny poškodenej
ako aj minimálna rýchlosť obžalovaného majú vplyv na hodnotenie porušenia dôležitej povinnosti na
strane vodiča, a tým jej vylúčenia ako ďalšieho objektívneho znaku skutkovej podstaty trestného činu,
ktorý sa obžalovanému kladie za vinu v § 157 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Vzhľadom na vyššie

uvedené nedostatky a pochybnosti o príčinách a následku, resp. celkový priebeh dopravnej nehody má
súd vždy aplikovať predmetnú zásadu a vydať rozhodnutie v prospech obvineného. Niet racionálneho
dôvodu, prečo súd nepoužil túto zásadu, ktorá je práve riešením situácie, keď musí dôjsť k oslobodeniu
alebo uznaniu vinným, a pritom existujú skutkové zistenia, ktoré síce poukazujú na vinu, no zároveňaj pochybnosti o nej. Súd prvého stupňa si vyberal iba tie tvrdenia, ktoré majú svedčiť v neprospech
obžalovaného, a. contrario nezohľadnil skutočnosti svedčiace v prospech obhajoby jeho osoby, čím
došlo k zásadnému porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného

poriadku. Celému incidentu sa dalo zabrániť, pokiaľ by poškodená vozidlo obišla poza jeho zadnú časť.
Z uvedeného nesporne vyplýva nesprávny záver súdu prvého stupňa, ktorý vykonané dôkazy opäť
vyhodnotil jednostranne, v neprospech obžalovaného.

Obhajoba je toho názoru, že súd prvého stupňa mohol obžalovaného uznať vinným len vtedy, ak z

vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybnosti vyplynulo, že spáchal skutok, ktorý sa mu v
obžalobe kladie za vinu, a že predmetný skutok spĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia
na zdraví. Okresný súd však vyhodnotil všetky dôkazy len v jeho neprospech. Ak by odvolací súd
napriek uvedenej argumentácii mal za preukázané naplnenie znakov skutkovej podstaty, obhajoba je
toho názoru, že by sa jednalo o učebnicový príklad pre aplikáciu ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného
zákona (tzv. materiálny korektív), keďže vzhľadom na spoločenskú nebezpečnosť konania je využitie

trestnoprávnej represie neúčelné, a to i s poukazom na zásadu ultima ratio. V prípade, že sa odvolací
súd nestotožní s vyššie uvedenou argumentáciou obžalovaného, obhajoba apeluje, aby odvolací súd
zohľadnil všetky relevantné skutočnosti predmetnej veci, ako je spôsob spáchania skutku, okolnosti za
ktorých bol skutok spáchaný, absentujúcu pohnútku obžalovaného, aktívne pričinenie sa obžalovaného
o náhradu škody, a to najmä s ohľadom na bezúhonný doterajší život. Obžalovaný je pripravený uhradiť

aj škodu pro futuro. Najmä trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo je pre obžalovaného likvidačný,
keďže má ťažko chorú manželku, ktorú vozí pravidelne na vyšetrenia, a taktiež jeho zamestnanie si
vyžaduje dennodenné používanie motorového vozidla. Obžalovaný je aj starostlivým otcom, ktorý si
riadne plní povinnosti, dodržiava normy spoločenského života, a preto sa mu javí trest za nespravodlivý.
Obžalovaný je presvedčený, že doterajší spôsob jeho života spoľahlivo garantuje i jeho ďalší pozitívny

vývoj, a to aj bez odsúdenia a uloženia trestu, a súčasne poskytuje dostatočnú záruku, že pro futuro
povedie riadny život tak, ako ho viedol pred dopravnou nehodou. Preventívny účel trestu a ochranu
spoločnosti je možné dosiahnuť aj menej represívnou formou. Uloženie trestu odňatia slobody a zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá je v jeho prípade neprimeranou sankciou, ktorá je síce v súlade s
hmotnoprávnou úpravou, avšak nereflektuje konkrétne okolnosti trestnej veci a pomery obžalovaného.

Na základe vyššie uvedeného obžalovaný navrhol, aby odvolací súd oslobodil obžalovaného spod
obžaloby, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové
rozhodnutie.

Prokurátor ani poškodení nevyužili svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré im bolo v súlade s § 314
Trestného poriadku doručené.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca v plnom rozsahu pridržal písomného odvolania
a zdôraznil, že obhajoba nespochybňuje nesprávny technický prvok v jazde obžalovaného, ale pri

jednej z verzií nehodového deja kolíznu situáciu vytvorila poškodená. Preto treba akceptovať túto
priaznivejšiu verziu pre obžalovaného. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, najmä na extrémne nízku
rýchlosť vozidla v čase kolízie, je otázne alebo sporné, či obžalovaný porušil dôležitú povinnosť uloženú
mu zákonom tak, ako to vyžaduje § 157 ods. 1 resp. § 158 Trestného zákona. Nebolo na hlavnom
pojednávaní preukázané výsluchom znalca z odboru zdravotníctvo, že by bola poškodená závažným

spôsobom obmedzovaná v bežnom spôsobe života po dlhší čas, pričom sama uviedla, že sadru jej
sňali príliš skoro, v dôsledku čoho alebo v spojení s čím sa prehĺbili komplikácie, za čo nie je možné
pričítať zavinenie obžalovanému. Obžalovaný je slušný človek, netrestaný, živnostník, stará sa o chorú
manželku, ktorú vozí k lekárom a vozidlo používa aj na podnikanie, a preto ak sa súd nestotožní s vyššie
uvedenou argumentáciou, obhajoba žiada, aby prihliadol na osobu obžalovaného. Obhajca navrhol, aby

odvolací súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby, alternatívne zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedla, že súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu a zákonným spôsobom, vyvodil z neho správne právne aj skutkové

závery a preto navrhla, aby súd zamietol odvolanie.

Obžalovaný uviedol, že mu je to veľmi ľúto, čo sa stalo, veľmi mu je to ľúto.Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolania (306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1
alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a

odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňanahlavnompojednávanívykonaldokazovaniezákonným
spôsobom a v dostatočnom rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie, avšak sa dostatočne
nezaoberal všetkými skutkovými okolnosťami prípadu, tieto nesprávne právne vyhodnotil, keď uviedol,
že na základe vykonaného dokazovania mal dostatočným spôsobom preukázané, že skutok uvedený v
obžalobe sa stal, a že týmto obžalovaný naplnil všetky formálne i materiálne znaky prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd
zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené

ustanovenie Trestného zákona .

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,

ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Z predloženého spisu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 18.04.209 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III na príslušný súd na B. M. obžalobu
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na totožnom
skutkovom základe, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaný B. M. na hlavnom pojednávaní vyhlásil podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že

je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaného B. M., v procesnom postavení
svedka vypočul poškodenú M. H., vykonal výsluch znalca z odboru zdravotníctvo Prof. MUDr. Petra
Labaša, CSc., podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal výpovede zástupcov poškodených V..
W. K. a W.. R. Z., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok z odboru cestnej
dopravy a prečítal listinné dôkazy podľa § 269 Trestného poriadku.

Obhajoba obžalovaného spočívala v tom, že vozidlo mal zaparkované v stavebnom dvore, z ktorého
keď vychádzal, vozidlom sa pohol smerom ku chodníku, pričom v čase, keď vošiel na chodník, nikto na
ňom nebol. Na chodníku stál dlhšie, asi 1-2 minúty, nakoľko pred výjazdom sa nachádzala pravotočivá
zákruta v smere od Kramárov, na ktorú sa napája aj komunikácia z ulice Vlárska. Je tam potrebné dávať

väčší pozor, aby pri vjazde na vozovku nenastala kolízia s autom idúcim po ceste. Jeho vozidlo stálo
na chodníku, predné kolesá boli na chodníku, predný nárazník auta bol v rovine s hranicou chodníka.
Obžalovaný sa pozrel doľava, kedy bude môcť ísť, a v momente, keď sa chcel pohnúť, lebo bola
voľná cesta, tak pred vozidlo v pravej časti, presne pred miestom spolujazdca, zaregistroval staršiuženu, ktorá išla z ľavej strany a pravdepodobne vstúpila na vozovku pred jeho auto. Predtým túto
ženu nezaregistroval. Táto žena išla rovnakým smerom ako obžalovaný, t. j. v smere od nemocnice k
Ministerstvu školstva. Keď sa s vozidlom pohol, zaregistroval pred vozidlom, že žena sa oboma rukami

chytila prednej časti vozidla, ako keby chcela vozidlo zastaviť. Keď ju zaregistroval, rýchlo stúpil na
brzdu. Ona sa asi zľakla a potom padla dozadu na chrbát a ruku. Je mu úprimne ľúto, čo sa stalo, aj pani
poškodenej, niekoľkokrát ju aj kontaktoval a snažil sa jej pomôcť zmierniť následky toho, čo sa stalo.

Odvolací súd dospel k záveru, že hodnotiace úvahy súdu prvého stupňa o priebehu skutkového deja,

ktorých rezultátom bolo uznanie viny obžalovaného v zmysle obžaloby, nemožno akceptovať. Súd
prvého stupňa zúžil svoje uvažovanie na tú časť znaleckého dokazovania, v ktorej sa uvádzalo, že pri
oboch verziách priebehu nehodového deja bola nesprávnym prvkom technika jazdy obžalovaného, a
bez hlbšej analýzy odmietol záver o spoluzavinení poškodenej. Súd prvého stupňa nesprávny technický
prvok v jazde vodiča stotožnil s príčinou dopravnej nehody, hoci sa jedná o dva odlišné pojmy, ktoré bez
hodnotenia ďalších okolností dopravnej nehody v skutočnosti nemusia mať totožný význam, a nemusia

vyvolávať totožné právne následky. Pojem nesprávna technika jazdy znamená, že vodič v danej situácii
v cestnej premávke mohol konať alebo reagovať inak, teda napr. mal vykonať iný úkon, v inom čase
a pod., a vtedy by nenastal následok, čo však nie je totožné so zavinením vodiča, ktoré sa odvíja od
vyvolania kolíznej situácie porušením právnej povinnosti alebo od nesprávnej reakcie na kolíznu situáciu
vyvolanú iným účastníkom cestnej premávky za predpokladu, že aj za túto nesprávnu reakciu možno

vodičovi pričítať zavinenie.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že skutok sa stal tak, že obžalovaný vychádzal zo stavebného
dvora na vozovku, a pri tomto manévri nemal inú možnosť, než prejsť cez chodník, ktorý oddeľoval
stavebný dvor od vozovky. Vzhľadom na to, že dával prednosť vozidlám pohybujúcim sa na vozovke,

zostal stáť na chodníku, a keď sa na vozovke nenachádzali vozidlá, pohol sa smerom k vozovke. V
čase, keď sa pohol, popred jeho vozidlo prechádzala chodkyňa, do ktorej vozidlom drgol a ona spadla,
v dôsledku čoho utrpela zranenie. Nebolo sporné, že obžalovaný drgol do poškodenej v čase, keď sa
nachádzala cca v strede šírky jeho vozidla, z čoho je zrejmé, že poškodenú nevidel, hoci mu v tom,
aby ju videl, jeho výhľadové pomery ani celková situácia na mieste nebránili. Poškodená sa presúvala

popred vozidlo vychádzajúce cez chodník na frekventovanú hlavnú cestu v tvare zákruty, pričom z
dokazovania sa nedá určiť, či popred vozidlo prechádzala po chodníku alebo po hlavnej ceste, hoci
krvné stopy sa podľa fotodokumentácie nachádzajú na ceste. Verzia obžalovaného i verzia poškodenej
sú v zmysle znaleckého dokazovania technicky prijateľné, čo znamená, že nemožno z technického
hľadiska vylúčiť, že ktorákoľvek z nich nastala. Jedným zo základných princípov rozhodovania o vine v

trestnom konaní je preukázanie dôležitých okolností skutku bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti. Ak
aj po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov zostali pochybnosti o skutkovej okolnosti dôležitej pre
zavinenie následku, bolo potrebné s použitím zásady in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech
obžalovaného - vychádzať z toho, že poškodená obchádzala vozidlo obžalovaného po vozovke. Na
tomto mieste odvolací súd konštatuje, že aj keď je chodec na chodníku osobou, ktorá požíva maximálnu

právnu ochranu, pretože sa jedná o priestor vyhradený práve pre chodcov, každý, vrátane chodcov, je v
cestnej premávke (a aj v iných oblastiach života) počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám. Situácia,
že vodič vychádzal cez chodník na frekventovanú hlavnú cestu, kedy išiel minimálnou rýchlosťou a
zvažoval moment, kedy mu jazdiace vozidlá umožnia vykonať odbočovací manéver, nevznikla pre
chodkyňunáhle,čovyplývazjejvýpovedeizosituácienamieste.Poškodenásipočínalanezodpovedne,

keď neobišla vozidlo zozadu, prípadne nepočkala, kým vodič vykoná odbočovací manéver, pričom
takéto konanie by pre ňu nebolo spojené so žiadnymi ťažkosťami. Preto je spoluzavinenie poškodenej
na vzniknutom následku dané z dôvodu porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415
Občianskeho zákonníka, a v žiadnom prípade nemožno akceptovať tvrdenie súdu prvého stupňa, že
jej spoluzavinenie nebolo ničím potvrdené. Toto je potvrdené výpoveďou obžalovaného, výpoveďou

poškodenej,znaleckýmposudkomalistinnýmidôkazmi,aanivprípade,akbytomutaknebolo,nemožno
v trestnom konaní považovať okolnosť v neprospech obžalovaného za nepreukázanú len preto, že nie je
potvrdená, ale naopak. Takýto postup hodnotenia dôkazov možno uplatniť len v prospech obžalovaného,
čovyplývazozákladutrestnéhoprocesu.Vobochznaleckýchverziáchbolobžalovanýakovodičpovinný
dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, pretože vychádzal na vozovku cez chodník, jednalo sa o

oblasť s vysokým výskytom chodcov, a mohol tu chodcov očakávať, sústredil sa však primárne na
situáciu na vozovke, nevenujúc dostatočnú alebo trvalú pozornosť chodcom na chodníku, čím porušil
povinnosť sledovať situáciu v cestnej premávke podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. a
neohroziť chodcov na chodníku podľa § 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 8/2009 Z.z. K následku v podobepoškodenia zdravia poškodenej teda došlo porušením povinnosti oboma účastníkmi nehody, pričom
porušenie povinností obžalovaným aj odvolací súd hodnotí ako porušenie povinností dôležitých v zmysle
§ 157 ods. 2 písm. a), resp. § 158 Trestného zákona. Jedná sa totiž o také povinnosti, ktorých porušením

v cestnej premávke vznikajú závažné následky na zdraví a na majetku. Súčasne bolo súdnou praxou
ustálené, že „ak vznik následku bol spôsobený viacerými príčinami, a jednou z týchto príčin bolo
konanie obžalovaného, je potrebné tohto uznať vinným ...“ (R 7/1965, R 31/1966, R 19/1968). Ak pri
vzniku následku spolupôsobilo viac príčin, treba hodnotiť každú príčinu osobitne. Obvinený bude trestne
zodpovedný, hoci bude len jedným z článkov reťaze príčin, ktoré spôsobili následok aj vtedy, ak by

následok nenastal bez ďalšieho konania tretej osoby (R 72/1971).

Ďalšieho pochybenia v hodnotení dôkazov sa súd prvého stupňa dopustil tým, že prijal záver o vzniku
ťažkej ujmy na zdraví poškodenej. V časti spôsobenej ťažkej ujmy na zdraví poškodenej, ktorá je
predpokladom uznania zo skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 Trestného zákona,
z ktorej bol obžalovaný B. M. nielen obžalovaný, ale aj uznaný vinným prvostupňovým súdom, sa

odvolací súd v plnej miere stotožňuje s odvolacími námietkami. Súd prvého stupňa si bol vedomý obsahu
výpovedeznalcanahlavnompojednávaníodkázalnasvojpísomnýznaleckýposudok.Ztohtovyplynulo,
že poškodená utrpela pri dopravnej nehode otras mozgu s tržnou ranou na záhlaví, zlomeninu zápästia
vľavo a pohmoždenie ľavého lakťa. Nevyhnutná doba liečenia až do úplného vyliečenia s rehabilitáciou
bude 7-8 týždňov, pričom zranená bola výrazne obmedzovaná v obvyklom spôsobe života počas

hospitalizácie a následne minimálne mesiac, kedy na ľavé zápästie bola naložená sadra. Vzhľadom na
vek poškodenej rehabilitácia bude nutná minimálne 3-4 týždne, pričom nebude môcť v plnom rozsahu
používať ľavú hornú končatinu. Keďže liečba prekročí 42 dní úraz charakterizoval ako ťažký. Na hlavnom
pojednávaní znalec spresnil, že pokiaľ ide o samotnú zlomeninu zápästia, liečba trvá vždy menej ako
42 dní, avšak treba započítať aj dobu rehabilitácie, nakoľko je tam deformita a vek pacientky, ktorý treba

vziať do úvahy. Je to na hranici medzi ľahkým a ťažkým zranením. Pri tomto type zranení, čím je dlhšie
založená sadrová dlaha, tým môže vzniknúť znehybnenie a tým aj zhoršenie zdravotného stavu. Sadra
sa sníma dole po 3 týždňoch. V prípade, ak by poškodená vykonávala administratívnu prácu, doba
pracovnej neschopnosti 88 dní je neadekvátne dlhá a nezodpovedá objektívnym zistenia. Po sňatí sadry
nebola poškodená žiadny spôsobom ovplyvnená v obvyklom spôsobe života, nakoľko je praváčka.

Niejezrejmé,prečosúdprvéhostupňaprihliadalnapísomnýznaleckýposudok,anienavýpoveďznalca
na hlavnom pojednávaní, ktorá bola konkrétna a vysvetľujúca. Poukazujúc na uvedené skutočnosti je
potrebné konštatovať, že zlomenina kosti ľavého zápästia poškodenej nevykazuje znaky ťažkej ujmy na
zdraví v zmysle ustanovenia § 123 ods. 3 písm. i), ods. 4 Trestného zákona, t. j. nejedná sa o poruchu

zdraviatrvajúcudlhšíčasvtrvanínajmenej42kalendárnychdní,počasktorýchbyzávažneovplyvňovala
obvyklý spôsob života poškodenej. Dlhšie trvajúca porucha zdravia dosahuje intenzitu ťažkej ujmy na
zdraví iba v prípade, že poškodený je počas celej tejto doby, t. j. najmenej 42 kalendárnych dní, závažne
ovplyvnený v obvyklom spôsobe jeho života. Okrem uvedeného musí predstavovať veľmi citeľnú ujmu
v obvyklom spôsobe života poškodeného a musí byť porovnateľná s ostatnými druhmi ťažkej ujmy na

zdraví uvedenými v § 123 ods. 3 písm. a - h) Trestného zákona a okrem toho musí aj poškodený
ju za takúto považovať. Ustanovenie § 123 ods. 3 písm. i), ods. 4 Trestného zákona u poškodenej
nebolo naplnené. Z výpovede znalca na hlavnom pojednávaní je totiž zrejmé, že znalec napriek tomu,
že konštatoval, že uvedené zranenie je na hranici medzi ľahkým a ťažkým zranením, ale poškodená
bola závažne ovplyvnená v obvyklom spôsobe života len po dobu, kedy mala nasadenú sadru. Z

lekárskych správ poškodenej vyplýva, že sadra bola poškodenej nasadená v prvý deň hospitalizácie
dňa 12.09.2018, hospitalizácia bola ukončená dňa 15.09.2018 a už dňa 05.10.2018 jej bola nasadená
zapínacia ortéza ľavého zápästia, t. j. sadru mala nasadenú po dobu 23 dní, čo je do 42 kalendárnych
dní. Po sňatí sadry nebola podľa vyjadrenia znalca poškodená žiadny spôsobom ovplyvnená v obvyklom
spôsobe života, nakoľko je praváčka. Z uvedených dôvodov nemôže ísť o ťažkú ujmu na zdraví v

zmysle § 123 ods. 3 písm. i), ods. 4 Trestného zákona. Je potrebné tiež konštatovať, že zdravotný
stav poškodenej si vyžadoval aj absolvovanie rehabilitácie, avšak uvedené závažne neovplyvňovalo jej
obvyklý spôsob života, preto súd prvého stupňa nesprávne právne kvalifikoval predmetný skutok ako
prečin ublíženia na zdraví podľa § 15 7 Trestného zákona, pretože z formálneho hľadiska obžalovaný naplnil znaky

skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona.

Predpokladom vzniku trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, že konanie nesie nielen
všetky formálne znaky prečinu, ale i to, že ide o prečin aj v intenciách § 10 ods. 2 Trestnéhozákona, čo znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých
bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, jeho závažnosť nie je nepatrná. V danom
prípade je nutné vyhodnotiť celkovú dopravnú situáciu, charakter cestnej komunikácie, rozhľadové

podmienky, dennú dobu, spoluzavinenie poškodenej ako i mieru porušenia povinnosti obžalovaného.
Je pritom nevyhnutné hodnotiť každú okolnosť zvlášť a určiť jej dôležitosť pre následok, ktorý z konania
obžalovaného nastal.

Odvolací súd hodnotiac spôsob a následky konania obžalovaného vychádzal zo skutočností, že hoci

obžalovaný porušil dôležitú povinnosť, nakoľko plne nesledoval situáciu v cestnej premávke, neviedol
vozidlo spôsobom, ktorý by bol prejavom hrubej nezodpovednosti a hazardérstva, dopravnú nehodu aj s
jej následkami nezavinil výlučne obžalovaný, ale na tejto dopravnej nehode má spoluvinu aj poškodená
chodkyňa, ktorá obchádzala vozidlo obžalovaného riskantným pohybom po ceste, hoci mohla toto
vozidlo obísť bezpečne poza jeho zadnú časť. Poškodená uvádzala, že videla vozidlo obžalovaného
stáť na chodníku, cesta sa zatáčala a vodič potreboval vidieť, či niečo nejde, chvíľu preto aj postála, a

keď sa vozidlo nehýbalo, išla poprel neho. Z tohto pohľadu konanie poškodenej, ktorá zvolila riskantné
obchádzanie vozidla, nebolo primerané, pretože poškodená mohla predvídať obdobnú situáciu, ku ktorej
sa blížila, t. j. že dôjde k pohybu vozidla v prípade, ak to situácia v cestnej premávke umožní. Zhrnutím
vyššie uvedených skutočností pri zohľadnení spoluviny poškodenej na predmetnej dopravnej nehode,
ako aj následku v podobe nie veľmi závažného zranenia odvolací súd dospel k záveru, že nejde o prečin,

pretože závažnosť protiprávneho konania obžalovaného je porovnaní s inými okolnosťami dopravnej
nehody, ktoré neboli od neho závislé, nepatrná.

Preto odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a sám vo
veci rozhodol rozsudkom, ktorým obžalovaného B. M. podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil

spod obžaloby.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.