Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 25, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/118/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120323911
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:6120323911.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: A. A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom E. F. XXXX/XX, G., zastúpená: Mgr. Vladimír Karásek, advokát, so sídlom Stred 60/55,
Považská Bystrica, proti žalovanému: H. I. J., spotrebné družstvo, so sídlom K. E. XX, J., IČO: XX
XXX XXX, zastúpený: JUDr. Jozef Herbulák, advokát, so sídlom Brnianska 1K, Trenčín, o zaplatenie

23.204,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
5. septembra 2022, č. k. 19C/15/2020-112 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému priznal proti žalobkyni
nárok na náhradu trov konania rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 132 ods.

1, 2, 3, § 139, § 140 ods. 2 CSP, § 657, § 658 ods. 1, § 563 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení
svojho rozhodnutia konštatoval, že keďže žalobkyňa žalobou určuje, čo bude predmetom sporového
konania a na akom skutkovom základe, pričom zmenu žaloby nenavrhla, predmetom konania bol
nárok na zaplatenie sumy 23.204,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 23.204,80 eur od 01.08.2019 do zaplatenia, ktorý žalobkyňa skutkovo odôvodnila
poskytnutím pôžičky žalovanému vo výške 10.000,- eur, ku ktorej malo dôjsť na základe písomnej

Zmluvy o pôžičke č. XXXX zo dňa 11.10.2011 uzavretej medzi žalobkyňou ako
veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Dôvodil, že na vznik záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke
nestačí len uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci, v prejednávanej veci preto
bolo nevyhnutné zistiť, či zo strany žalobkyne skutočne došlo k poskytnutiu pôžičky, t. j. k odovzdaniu
peňažných prostriedkov žalovanému vo výške 10.000,- eur. Dôkazné bremeno spočívalo na žalobkyni
ako žalujúcom veriteľovi, ktorá má v spore o vrátenie požičanej sumy dôkazné bremeno nielen ohľadne

tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrela zmluvu o pôžičke, ale aj že bolo podľa
tejto zmluvy plnené, teda že predmetné peňažné prostriedky boli žalovanému skutočne poskytnuté.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala v žalobe tvrdenú skutočnosť, že dňa 11.10.2011 uzavrela so žalovaným Zmluvu o pôžičke
č. XXXX, a ani to, že žalovanému v zmysle uvedenej zmluvy skutočne poskytla
peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur. Z výpovede žalobkyne na pojednávaní

vyplynulo,žežalobkyňaZmluvuopôžičkeč.XXXXdňa11.10.2011sožalovanýmneuzavrela.Čosatýka
poskytnutiasamotnejpôžičkyvovýške10.000,-eur,žalobkyňavpriebehuceléhokonanianepreukázala,
že skutočne došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, t. j. k odovzdaniu peňažných
prostriedkov v sume 10.000,- eur v prospech žalovaného tak, ako tvrdila v podanej žalobe. Naopak,
z výpovede žalobkyne na pojednávaní vyplynulo, že žalobkyňa žalovanému peňažné prostriedky v sume
10.000,- eur neposkytla a neodovzdala. Vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam tvrdeným v žalobe,

ktoré sú predmetom tohto konania, dospel súd k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
ohľadom ňou tvrdeného uzavretia Zmluvy o pôžičke č. XXXX medzi žalobkyňou a žalovaným dňa11.10.2011, ale najmä ohľadom skutočného odovzdania predmetu pôžičky žalovanému. Vzhľadom na
uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci nebol preukázaný vznik právneho
vzťahu z pôžičky medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Zároveň súd prvej

inštancie dodal, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný
žalobou. Je nepochybné, že súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo
znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania
vymedzený v žalobnom návrhu (uznesenie NS SR, z 27.07.2017, sp. zn. 4 M Cdo 15/2010, obdobne
aj uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obo 77/2007 z 10.04.2008 alebo 2 Cdo 8/2005). Z vyššie citovaných

rozhodnutí NS SR nepochybne vyplýva, že súd z hľadiska žaloby nie je viazaný len jej petitom, teda
tým čoho sa žalobca domáha, ale aj skutkovými tvrdeniami, čo znamená, že nemôže priznať plnenie z
iných skutkových dôvod ako zo skutkových dôvodov, na základe ktorých sa plnenia domáhal žalobca v
žalobe. Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení zákona, Civilný sporový poriadok výslovne uvádza,
čo sa rozumie pod pojmom zmena žaloby. Záver judikatúry a právnej vedy sa tak dostali priamo do textu
zákona s tým, že zmena žaloby je buď návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena),

alebo návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena), a tiež za zmenu žaloby sa považuje aj
podstatná zmena alebo doplnenie skutočností tvrdených v žalobe. Prekročením návrhu a
porušením dispozičného princípu by bolo priznanie iného plnenia, ako toho, ktoré žalobca v pôvodnom
petite požadoval, alebo priznaním plnenia na základe iného skutkového stavu ako toto tvrdil žalobca v
žalobe a bol predmetom dokazovania v súdnom konaní. Doplnenie skutkových tvrdení, ktoré sú nové

znamenajú podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Vzhľadom
na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že v danom prípade ide o procesný nedostatok na strane
žalobkyne v tom kontexte, že zmena skutkového tvrdenia, na základe ktorého bol nárok uplatnený,
je takou zmenou rozhodujúcich skutočností, ktorú možno považovať za zmenu žaloby. Keďže však v
prejednávanej veci k zmene žaloby nedošlo, nebolo možné tejto žalobe vyhovieť. S poukazom na vyššie

uvedené preto súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. Nad
rámec vyššie uvedeného odôvodnenia súd prvej inštancie zároveň uviedol, že žalobkyňa v podaní zo
dňa 07.07.2022 začala tvrdiť, že Zmluvu o pôžičke č. XXXX zo dňa 11.10.2011 uzatvorila so žalovaným
jej právna predchodkyňa K. K. D. (matka žalobkyne), ktorá vkladom zo dňa 14.10.2011 vložila na účet
žalovaného jednorazový vklad v sume 10.000,- eur, pričom svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto

spore začala žalobkyňa odvodzovať od tej skutočnosti, že po prevode členského podielu v družstve
v roku 2014 vstúpila do pôvodného pôžičkového vzťahu so žalovaným, a teda že na ňu prešli práva
pôvodného veriteľa zo zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie poukázal na to, že prevod práv zo Zmluvy
o pôžičke č. XXXX zo dňa 11.10.2011 nebol v konaní preukázaný, hoci dôkazné bremeno v tomto smere
zaťažovalo žalobkyňu. Pokiaľ žalobkyňa za akt prevodu považovala novo pripravenú zmluvu o pôžičke,

ktorá mala byť podľa tvrdenia žalobkyne uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným buď koncom roka
2014, alebo začiatkom roka 2015, uvedené tvrdenie žalobkyne nemá žiadny právny základ. Taktiež z
obsahu žalobkyňou predloženej zmluvy o pôžičke (č. l. 6 spisu), na ktorej je podľa žalobkyne uvedený
nesprávny dátum, nevyplýva, že by sa táto zmluva akokoľvek týkala prevodu práv zo Zmluvy o pôžičke
č. XXXX uzavretej dňa 11.10.2011 medzi matkou žalobkyne ako pôvodným veriteľom a žalovaným ako

dlžníkom, prípadne že by sa jednalo o zmenu pôvodnej zmluvy. Žalobkyňa ďalej poukazovala na
to, že uvedená zmena bola žalovaným v plnom rozsahu akceptovaná, keďže žalovaný následne zasielal
Výpisy z účtu pôžičiek, ako aj Potvrdenia o úrokoch na meno žalobkyne, čím svojim konaním súhlasil
so vstupom žalobkyne do tohto zmluvného vzťahu, a taktiež žalovaný v nasledujúcich rokoch prijal od
žalobkyne ďalšie pôžičkové vklady, a to v roku 2016 podľa Výpisu z účtu pôžičiek sumu 2 x 1.000,-

eur (25.01.2016 a 04.02.2016) a v roku 2017 dňa 02.03.2017 v sume 2.500,- eur a dňa 11.07.2017 v
sume 6.000,- eur. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňou
predložené Výpisy z účtu pôžičiek neboli žalovaným podpísané a ani iným spôsobom autorizované, aby
bolo možné ustáliť, že tieto skutočne vyhotovoval žalovaný. Mal za to, že s vyššie uvedeným tvrdením
žalobkyne taktiež nekorešponduje žalobkyňou predložené Potvrdenie o výške úrokov za rok 2015 (č. l.

99 spisu - druhá strana), keďže toto potvrdenie je vedené na matku žalobkyne. Vo vzťahu k
hotovostnýmvkladomvovýške2.500,-euravovýške6.000,-eursúdprvejinštancieuviedol,žev konaní
nebolo preukázané, že by tieto hotovostné vklady akýmkoľvek spôsobom súviseli s pôvodnou zmluvou
o pôžičke, ktorá znie na sumu 10.000,- eur. Nevyplýva to ani zo samotnej zmluvy, ktorá jasne hovorí
o poskytnutí pôžičky v sume 10.000,- eur. Vo vzťahu k potvrdeniam o výške úrokov, ktoré žalobkyňa

považovala za listinný dôkaz ohľadom skutočnosti v zmysle § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa
ktoréhoplatenieúrokovsapovažujezauznaniezáväzkuohľadnesumy,zktorejsaúrokyplatia,súdprvej
inštancie uviedol, že táto skutočnosť nekorešponduje s predloženými dôkazmi – výpismi z účtu pôžičiek,
z ktorých vyplýva, že úroky boli pripisované, a nie vyplácané. Súd prvej inštancie pojem vyplácaniechápal ako poskytnutie peňažnej sumy na jej dispozíciu veriteľovi, pričom pripisovanie úrokov, resp.
navyšovanie sumy pôžičky, takýmto poskytnutím nie je, a preto nemôže byť považované za platenie
úrokov, ktoré by mohlo mať za následok uznanie záväzku v zmysle § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Záverom súd prvej inštancie odôvodnil, prečo nepristúpil k vykonaniu žalobkyňou navrhnutých dôkazov,
a to výsluch svedkyne pani G. a vyžiadanie súhlasu/rozhodnutia Predstavenstva žalovaného o tom,
koho prijali za člena družstva pod č. XXXXX, kedy a kto je vedený v súčasnosti pod č.
XXXXX, nakoľko to považoval za nehospodárne a nadbytočné s tým, že vykonanie týchto dôkazov by
nič nezmenilo na vyššie uvedenom právnom závere súdu.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne aby rozhodnutie
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zastávala názor,
že aj napriek tomu, že vo svojom vyjadrení zo dňa 07.07.2022 doplnila skutkové tvrdenia potrebné
na zistenia podstatných a rozhodujúcich skutočností, mala za to, že v žiadnom prípade sa nejedná

o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, pretože rovnaký skutkový základ
predmetu sporu je daný vtedy, pokiaľ nové skutkové tvrdenia alebo ich doplnenie možno podradiť pod
rovnakú hmotnoprávnu normu – v tomto prípade bezdôvodné obohatenie. Zmenu žaloby nenavrhla,
nakoľko sa nepochybne jedná o rovnaký nárok na základe rovnakej hmotnoprávnej normy – povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie na podklade neoprávnene si ponechanej peňažnej sumy odvedenej

žalovanému na podklade uzavretej zmluvy o pôžičke. Jedná sa neustále o vydanie bezdôvodného
obohatenia v rovnakej výške, na podklade rovnakého právneho základu – právneho úkonu zmluvy
o pôžičke, preto sa nemôže jednať o podstatnú zmenu rozhodujúcich skutkových okolností a vyvodenia
záveru súdu v tom smere, že jedným z dôvodov pre zamietnutie žaloby je, že odvodzovala svoj nárok
nesprávne zo zmluvy o pôžičke z roku 2011 a nie na podklady zmeny žaloby zo zmluvy o pôžičke po roku

2014. Súdu prvej inštancie vytýkala, že nakoľko sa nejedná o zmenu žaloby a súd doplnenie skutkových
okolností vyhodnotil nesprávnymi právnymi závermi, mal sa súčasne vysporiadať s jej tvrdeniami, že
zmena v pôžičkovom vzťahu po roku 2014, ku ktorej došlo prevodom členských práv z predchodkyne
na žalobkyňu, bola žalovaným v plnom rozsahu akceptovaná (právne úkony sa vykladajú podľa obsahu
a vôle konajúcej osoby a nie podľa formy), keďže žalovaný jej priamo na jej meno okrem iného,

preukázateľne každoročne zasielal výpisy z účtu pôžičiek a Potvrdenia o úrokoch. Týmto konaním
nepochybne prejavil súhlas s jej vstupom do tohto zmluvného pôžičkového vzťahu. Mala za to, že taktiež
preukázalaalistinnepodložila,ževnasledujúcichrokochpoprevodečlenskýchvzťahovzpredchodkyne
na žalobkyňu, žalovaný práve od nej a nie jej predchodkyne v roku 2016 prijal okrem pôvodných 10.000,-
eur ďalšie dva pôžičkové vklady po 1.000,- eur (25.01.2016 a 04.02.2016). Taktiež mala za preukázané

podľavýpisuzúčtupôžičiekzarok2017,žeuskutočnilaďalšiedvapôžičkovévklady,atodňa02.03.2017
v sume 2.500,- eur a dňa 11.07.2017 v sume 6.000,- eur, ktoré taktiež žalovaný prevzal
a viedol vo svojom účtovníctve. Tieto skutočnosti žalovaný nikdy nepoprel, naopak sám vo svojom
vyjadrení k podanému odporu uviedol, že pohľadávku vo svojom účtovníctve skutočne eviduje a po
tejto akceptácii vstupu do pôžičky predchodkyne jej riadne zasielal Výpisy z účtu pôžičiek, Potvrdenie

o výške úrokov a v konečnom dôsledku jej po výpovedi z tejto pôžičky vyplatil na ňou uvedený účet
sumu 500,- eur. Ak by ju žalovaný ako tvrdí neevidoval ako člena družstva ku dňu uzavretia zmluvy
o pôžičke z roku 2011 (hoci ju riadne akceptoval po roku 2014), nikdy od nej neprijal poskytnutú pôžičku
(túto prijal od matky, ktorá na žalobkyňu následne prešla) a ani viaceré členské vklady (predložené
a riadne žalovaným autorizované príjmové pokladničné doklady), vzniká dôvodná otázka, s ktorou sa

súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, z akého dôvodu a na základe akého titulu bolo žalobkyni po
zaslanej výpovedi zo zmluvy o pôžičke vyplatených žalovaným 500,- eur priamo na ňou uvedený účet,
pričom táto suma sa následne objavila vo výpise z účtu pôžičiek za rok 2019. Žalobkyňa mala za to, že
taktiež sa súd nevysporiadal ani so skutočnosťou, že variabilný symbol uskutočnenej platby žalovaného
vo výške 500,- eur sa zhoduje s variabilným symbolom platby priamo pri vzniku pôžičkového vzťahu a pri

vkladeprovopočiatočnezloženejsumy10.000,-eurjejprávnoupredchodkyňoudňa14.11.2011.Voboch
predložených dokumentoch sa teda uvádza zhodný variabilný symbol XXXXXX, z čoho jednoznačne
vyplýva, že žalovaný takýmto spôsobom čiastočne pôžičku už vyplatil a pôžičkový vzťah, do ktorého
žalobkyňa po svojej predchodkyni vstúpila, bez výhrad akceptoval. Mala za to, že z dôvodu hore
uvedeného súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkaz, že by nebolo zrejmé, že ďalšie uskutočnené

vklady nesúviseli s pôvodnou zmluvou o pôžičke z roku 2011, keď všetky okolnosti treba brať vo
vzájomných súvislostiach a tvoria jeden nerozlučný podklad na odôvodnenie nároku vydať žalovaným
to, čím sa vo svoj prospech obohatil na jej úkor. Žalobkyňa považuje za nelogické odôvodnenie súdu
prvej inštancie, ktorým sa priklonil k nepravdivým tvrdeniam žalovaného v tom smere, že dokumenty,ktoré do konania predložila a ktorými preukázala svoje tvrdenia, sú neautorizované a nie je z nich
zrejmé, či ich vyhotovil žalovaný, keď boli priamo nie len vystavené žalovaným, ale aj priamo ním
zaslané do dispozície žalobkyne, pričom na nich (napr. jednotlivé potvrdenia o výške úrokov) nechýba

pečiatka a podpis oprávnenej osoby žalovaného. Zároveň žalovaný pohľadávku žalobkyne eviduje
vo svojom účtovníctve, čo sám potvrdil. Ďalej dôvodila, že aj keby súdu pri vyhodnotení dôkazov, či
uniesla alebo neuniesla dôkazné bremeno, chýbala autorizácia jednotlivých Výpisov z účtu pôžičiek,
ostatné početné dokumenty ako napr. zmluva o pôžičke, jednotlivé Potvrdenia o výške úrokov, príjmové
pokladničnédoklady,listzodňa07.01.2021,boližalovanýmnielenriadnevystavené,aleajautorizované

(podpísané) a popretie autorizácie žalovaným sa jej javí ako zámerne účelné odôvodnenie. Takéto
odôvodnenie podľa jej názoru nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, je nezákonné a priamo v rozpore
so skutočným stavom veci. Zdôrazňovala, že žalovaný nenamietal samotnú existenciu pôžičky. Už
v podanom odpore tvrdil, že pohľadávku eviduje v účtovníctve, pričom len neeviduje, že by žalobkyňa
bola ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke členkou družstva. Namietanie samotnej zmluvy o pôžičke, t.j. že
sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, uviedol až následne vo svojom vyjadrení, a teda žalovaný

začal popierať niečo, čo vo svojom podanom odpore účinne nepoprel. Žalobkyňa opakovane dávala do
pozornosti list žalovaného zo dňa 07.01.2021 (riadne autorizovaný, podpísaný žalovaným), s ktorým
sa súd prvej inštancie v odôvodnení nevysporiadal. Tento bol zaslaný jej otcovi a v tomto žalovaný
priamo uvádza, že v prípade, ak dôjde k urovnaniu sporu, resp. k vzájomnému započítaniu nárokov
otca žalobkyne s akýmisi nárokmi žalovaného z titulu ušlého nájomného v pomere 1:1, za takýchto

okolností je ochotný uznať v rámci súdom schváleného zmieru istinu sporného nároku žalobkyne ako
jeho dcéry. Aj týmto spôsobom žalovaný uznal, že pôžičkový vzťah akceptoval a eviduje. Žalobkyňa
zdôrazňovala, že preukázala, že žalovaný uzavrel pôžičkový vzťah s jej predchodcom, kde reálne došlo
k odovzdaniu predmetu pôžičky, t. j. v sume 10.000,- eur. Že po prevode členských práv na žalobkyňu
pôžičkový vzťah niekoľko rokov až do doručenia výpovede bez výhrad akceptoval, prijímal od nej bez

námietok ďalšie členské vklady a podpísal jej príjmové pokladničné doklady, pripisoval jej úroky na účet,
zasielal jej výpisy z účtu pôžičiek, ako aj opečiatkované Potvrdenia o výške úrokov, ktoré každoročne
prikladala k daňovému priznaniu a tieto korešpondovali s jednotlivými úrokmi na Výpisoch z účtu, vyplatil
jej jednorazovo čiastočne sumu vo výške 500,- eur na účet s variabilným symbolom zhodujúcim sa
s variabilným symbolom pri počiatočnom vklade 10.000,- eur a sám uviedol a potvrdil, že pohľadávku vo

svojom účtovníctve eviduje a v prípade, ak jej otec uzná vzájomný nárok na akomsi ušlom nájomnom,
bude jej zložená istina vyplatená. Súdu prvej inštancie vytýkala, že v tejto súvislosti úplne opomenul tieto
skutočnosti, resp. ich vyhodnotil za nedostatočné s tým, že nie sú spôsobilými k tomu, aby ako žalobkyňa
uniesla silu dôkazného bremena. Uviedla, že žalovaný po celý čas len popiera všetky ňou uvádzané
skutočnosti, pričom k účinnému popretiu neuviedol a nepreukázal, z akého titulu a na koho je teda

evidovaná pohľadávka v žalovanej sume. Žalovaný účinne nepoprel ani to, od kedy je žalobkyňa členkou
družstva (tvrdil len to, že nebola členkou družstva v roku 2011), hoci predložila niekoľko zoznamov
členov, ktoré boli priamo zasielané delegátom družstva (nie žalobkyni) a kde je evidovaná pod členským
číslom XXXXX, pričom ak by súd prvej inštancie mal v záujme spravodlivo vec posúdiť a rozhodnúť,
takýmito skutočnosťami by sa výslovne zaoberal a vo svojom rozhodnutí s nimi náležite vysporiadal.

Z uvedeného považuje žalobkyňa za preukázateľné, že reálny pôžičkový vzťah vznikol v roku 2011, že
do neho po roku 2014 vstúpila, čo žalovaný s poukazom na jeho konanie a úkony akceptoval a že na jeho
podklade jej vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený práve podanou žalobou.
Žalobkyňa dôvodila, že je potrebné vychádzať z petitu žaloby a skutkových dôvodov aj doplnených,
ktoré spoločne tvoria jeden nerozlučný podklad pre rozhodujúce skutkové okolnosti uzatvorenia jedného

pôžičkového vzťahu, pričom ona nenesie zodpovednosť za formu predloženého jej právneho úkony
žalovaným k podpisu. V konaní a vykonaných úkonov žalovaného jednoznačne plynula vôľa pôžičkový
vzťah uzavretý v roku 2011 jej predchodkyňou akceptovať a v tomto aj zotrvať. Z úkonov žalovaného
a do konania predložených dokladov jednoznačne vyplýva, že vôľa konať so žalobkyňou ako s členkou
družstva a nedostatočnosť formy právneho úkonu (nie z jej zavinenia) nie je spôsobilou túto vôľu účinne

popierať a žalobkyňou dôvodne uplatnený nárok nepriznať. Pokiaľ súd prvej inštancie odmietol vykonať
výsluch navrhovanej svedkyne pavličkovej, žalobkyňa uviedla, že táto svedkyňa bola zabezpečená
na pojednávanie v dôsledku iniciatívy žalobkyne, nebola by uplatňovala nárok na svedočné, s jej
predvolaním nebolo potrebné zo strany súdu vykonať žiadne procesné ani administratívne úkony,
preto odôvodnenie súdu v súvislosti so zamietnutím vykonania výsluchu svedkyne uplatnením zásady

hospodárnosti konania nie je správne a dôvodné. Konanie by sa žiadnym spôsobom nehospodárne
nenavýšilo, pretože táto bola pripravená vypovedať pravdivo a takisto nebolo potrebné súdom vytýčené
pojednávanie odročovať za účelom zabezpečenia jej prítomnosti na tomto výsluchu. Svedkyňa bola
kľúčovou osobou, ktorá jediná bola priamo v centre diania pri jednotlivých uzatváraných zmluvácho pôžičke takmer od počiatku so všetkými členmi družstva a súčasne zamestnancami. Táto svedkyňa
mohla riadne a presne ozrejmiť súdu dôsledne celý priebeh a firemnú politiku vstupu do pôžičkových
vzťahov členov družstva s družstvom a odpovedať na všetky nezrovnalosti a doplňujúce otázky súdu.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, riadne a úplne zistil
skutkový stav a vec po právnej stránke správne posúdil. Odvolanie žalobkyne považuje za nedôvodné.
Pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa uvádzala ako odvolací dôvod ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP

a naplnenie tohto dôvodu vidí v nevykonaní výsluchu ňou navrhovanej svedkyne pani L. G., uviedol,
že pokiaľ navrhovala žalobkyňa vykonať výsluch svedkyne, bolo jej procesnou povinnosťou konkrétne
uviesť, na preukázanie akého jej skutkového tvrdenia tento výsluch navrhuje. Pokiaľ sa žalobkyňa
obmedzila len na všeobecné konštatovanie, že pani G. bola pri uzatváraní zmlúv o pôžičkách v centre
diania, že má informácie o firemnej politike vstupu do pôžičkových vzťahov a že dokáže zodpovedať
otázky súdu a odstrániť všetky nezrovnalosti, tak je potrebné konštatovať, že takto formulovaný dôkazný

návrh nemohol byť posúdený inak ako nedôvodný a nadbytočný. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobkyňa vidí tento odvolací dôvod tak v údajnom
porušení svojich procesných práv, ako aj v nesprávnom právnom posúdení veci, súd prvej inštancie
správne v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že bol v tomto konaní viazaný skutkovým vymedzením
žalovaného nároku tak, ako je uvedené v žalobe, pričom na zmenu žaloby vzhľadom na to, že žalobkyňa

nenavrhla jej zmenu, neprihliadal. Pokiaľ by tak bol urobil a prejednal by vec aj v intenciách zmenenej
žaloby bez relevantného procesného návrhu zo strany žalobkyne, zaťažil by tým konanie procesnou
vadou. Odhliadnuc od uvedeného žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenie o svojom údajnom vstupe do
práv a povinností zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzavrela jej matka. Ostalo len pri tvrdeniach žalobkyne,
ktoré žalobkyňa v konaní nepreukázala. Bolo povinnosťou žalobkyne, ak chcela mať úspech v konaní,

tvrdiť a preukázať jednak vznik pôžičkového vzťahu, teda preukázať, čo bolo predmetom zmluvy a kedy,
a akým spôsobom mala byť pôžička vrátená. Nakoľko pôžička je tzv. reálny kontrakt, je potrebné, aby
v konaní preukázala reálne odovzdanie peňazí, čo v predmetnej veci taktiež neurobila, t.j. nepreukázala,
kedy a akým spôsobom mala pôžičku poskytnúť.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že s argumentáciou žalovaného
v plnom rozsahu nesúhlasí, považuje ju za účelovú, s úmyslom ponechať si neoprávnené peňažné
prostriedky žalobkyne, ktoré mu nepatria. V ostatnom zotrvávala na skutočnostiach uvádzaných
v podanom odvolaní. Zároveň považovala na adresu žalovaného za potrebné uviesť, že žalobkyňa
skutkové okolnosti účelovo nemenila a neprispôsobovala dôkaznej situácii, ale dôkazná situácia, do

ktorej ju uviedol priebeh konania a postoj žalovaného si vyžiadali, aby svoje tvrdenia upresnila, predložila
ďalšie listinné dôkazy (na čo má žalobkyňa ako strana sporu nárok v priebehu celého konania a súd sa
s nimi musí riadne vysporiadať, či ich vykoná a ak nevykoná, náležite odôvodniť z akého dôvodu tak
neurobil)asúčasnenavrhlavykonaťtakédôkazy,ktorébymohlimaťpreposúdenieveciajejrozhodnutie
obzvlášť zásadný význam, a to najmä ak ich vykonaniu nebráni žiadna zákonná prekážka. Opakovane

poukázala na to, že preukázala založenie pôžičkového vzťahu, akceptovanie prechodu členských práv
z matky na žalobkyňu, ako aj riadne akceptovanie následného trvania pôžičkového vzťahu žalovaným,
a to všetko početným množstvom listinných dokumentov.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal z rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §

379 a § 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

6. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa od žalovaného
domáhala zaplatenia žalovanej sumy s prísl. s odôvodnením, že žalobkyňa prestala odvodzovať žalobou
uplatnený nárok zo zmluvy o pôžičke č. XXXX, ktorá mala byť uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným
dňa 11.10.2011, ale začala tvrdiť nové skutočnosti a preukazovať existenciu ňou uplatňovaného nároku
nainomskutkovomzáklade,nazákladečohodospelsúdprvejinštanciekzáveru,žezostranyžalobkyne

došlo k podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Uviedol, že žalobkyňa síce
i naďalej požadovala rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového stavu ako v žalobe uviedla.
Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade ide o procesnýnedostatok na strane žalobkyne v tom kontexte, že zmena skutkového tvrdenia, na základe ktorého bol
nárok uplatnený, je takou zmenou rozhodujúcich skutočností, ktorú možno považovať za zmenu žaloby.

7. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné. Hoci
rozhodnutie je obsiahle a dáva odpoveď aj na mnohé žalobkyňou namietané otázky, rozhodnutie bolo
potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Odvolaciemu súdu sú síce známe závery, v zmysle ktorých žalobkyňa žalobou určuje, čo bude

predmetom sporového konania a na akom skutkovom základe, ako aj to, že v zmysle ust. § 140 ods.
2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených
v žalobe, nemožno ale ponechať bez povšimnutia, že pri takomto posudzovaní je potrebné veľmi
citlivo posudzovať a rozlišovať, či žalobkyňa opiera svoj nárok o podstatnú zmenu alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností, ktorá hranica na uvedené posúdenie je veľmi tenká. Za zmenu žaloby
nemožno považovať totiž doplnenie alebo spresnenie skutkového stavu, ani návrh na doplnenie

dôkazov, ktoré možno považovať za prostriedky procesného útoku a obrany. Naviac keď právne
posúdenie veci je vecou súdu.

9. Súdy majú vykladať a používať ustanovenia Civilného sporového poriadku v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, pričom interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožno

uvedené právo obmedziť bez zákonného podkladu. Súdne konanie sa preto musí v každom jednotlivom
prípade stať zárukou zákonnosti. V danom prípade sa jednalo o prílišný formalizmus zo strany súdu,
keď súd prvej inštancie pri výklade pojmu zmena žaloby, a to podstatnej zmeny alebo doplnenia
rozhodujúcich skutočností žalobkyňou postupoval striktne rigorózne. Potrebné je mať na zreteli, že
prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov strán sporu nie je v súlade s ústavnými princípmi

spravodlivého procesu. Výklad a používanie procesných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

10.Odvolacísúdzároveňpovažujezapotrebnépoukázaťnatúskutočnosť,žepožiadavkaspravodlivosti
procesu neznamená vždy úspech jednotlivca vo veci, nie je teda zárukou, že vec bude rozhodnutá

v prospech žalobcu. Rozhodnutie, ktoré má z konania vzísť, má byť nielen zákonné, ale má byť aj
spravodlivé a nie priaznivé pre žalobcu len preto, že vec predložil k rozhodnutiu. Potrebné je zdôrazniť,
že vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych skutkových zistení v každej prejednávanej veci.
Spravodlivosťmusíbyťvprocese,ktorýmsúdinterpretujeaaplikujeprávo,vždyprítomnáakohodnotový
činiteľ. Rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve cez

zákon spravodlivosť rozpoznať.

11. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude odstrániť nedostatky súdneho konania tak, ako
ich odvolací súd zistil a uviedol v tomto zrušujúcom uznesení, v konaní bude postupovať v súlade
sprocesnýmipredpismiupravujúcimipostupsúduprvejinštancie,svojímprocesnýmpostupomposkytne

stranám sporu realizovať procesné práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky, CSP, bude sa
zaoberať všetkými argumentmi a dôkazmi navrhnutými stranami sporu (uvedenými tiež v odvolaní),
vykonané dôkazy starostlivo vyhodnotí v zmysle zásad uvedených v ust. § 191 CSP a vo veci opätovne
rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými
v ust. § 220 ods. 2 CSP.

12. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov
odvolacieho konania.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).