Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. september 2023

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/71/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200477
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2023:1019200477.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

17

Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členov
senátu JUDr. Barbory Vrbovej a JUDr. Michala Davalu Ph.D., LL.M., v právnej veci žalobcu: LITIGIS
- Centrum ochrany ľudských práv, so sídlom Petrikovicha 5, 036 01 Martin, IČO: 50 088 670,
právne zastúpený Mgr. Pavol Baláž, advokát, so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09
Bratislava, proti žalovanej: Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, so sídlom
Trenčianska 56/A, 821 09 Bratislava, (pôvodne žalovaná Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky),

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky č. KSR 20/2019-7
zo dňa 04.02.2019 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, takto

r o z h o d o l :

16

1. Súd rozhodnutie Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky č. KSR 20/2019 – 7 zo dňa 04.02.2019
a rozhodnutie Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky č. KSR 5/2019 zo dňa 03.01.2019 z r u š u j
e a vec v r a c i a Kancelárii Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

2. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

14

I.

Administratívne konanie

1. Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. KSR 20/2019 – 7 zo dňa 04.02.2019

podľa ust. § 19 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „info. zákon“ alebo „zák. č. 211/2000 Z. z.“)
v spojení s ust. § 59 ods. 2 a § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 71/1967 Zb.“ alebo „správny poriadok“) zamietla odvolanie
žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Kancelárie súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„kancelária súdnej rady“) č. KSR 5/2019 zo dňa 03.01.2019, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu
ako žiadateľa o sprístupnenie informácie – rozhodnutia disciplinárneho senátu 3 Ds/8/2015 zo dňa

18.04.2017, a to s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 211/2000 Z. z. z dôvodu, že hoci
je kancelária súdnej rady povinnou osobou na sprístupňovanie informácii a organizačne a technicky
zabezpečuje činnosť disciplinárnych senátov, zákon o slobodnom prístupe k informáciám umožňuje
zinformácií,týkajúcichsarozhodovacejčinnostidisciplinárnychsenátov,sprístupniťibainformácie,ktorésa sprístupňujú podľa osobitného predpisu, konkrétne zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“) v spojení so zákonom č.
757/2004Z.z.osúdochaozmeneadoplneníniektorýchzákonov osúdoch(ďalejlen„zákonosudoch“).

Zákon o sudcoch v § 129 ods. 7 stanovuje, že pri zverejňovaní rozhodnutí disciplinárneho senátu
sa postupuje podľa osobitného predpisu a tým je § 82a zákona o súdoch, ktorý v ods. 2 výslovne
ukladá kancelárii súdnej rady povinnosť zverejňovať právoplatné rozhodnutia disciplinárnych senátov,
a to v lehote troch pracovných dní odo dňa nadobudnutia ich právoplatnosti. Kancelária súdnej rady
v rozhodnutí argumentovala, že síce sa riadi príslušnými ustanoveniami, avšak nepatrí do sústavy

súdov Slovenskej republiky a ust. § 82a zákona o súdoch ukladá sprístupňovanie rozhodnutí súdom.
Z uvedeného dôvodu nebolo možné uvedené ustanovenie kanceláriou súdnej rady aplikovať, a to aj
v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže povinná osoba nie je oprávnená konať,
ak ju na to nesplnomocní zákon a ak koná, je povinná konať iba spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

2. Pôvodne žalovaný správny orgán sa v žalobou napadnutom rozhodnutí v zásade stotožnil

s právnym posúdením prvostupňovým správnym orgánom, pričom zdôraznil, že iba súdy sú povinné
zverejňovať právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie, rozhodnutia
o predbežnom opatrení a rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to
do 15 pracovných dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a sprístupňujú verejnosti
na základe žiadosti, podľa osobitného zákona všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných

rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej.

II.

Argumenty žalobcu

3. Žalobca sa správnou žalobou, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave dňa 03.04.2019,

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky č. KSR
20/2019 – 7 zo dňa 04.02.2019, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm.
c/ SSP), nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov (§
191 ods. 1 písm. d/ SSP) ako i jeho nezákonnosť z dôvodu podstatného porušenia ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP).

4. Podľa názoru žalobcu žalovaný správny orgán vec nesprávne právne posúdil, keď v odôvodnení
rozhodnutia paušálne vylúčil aplikáciu info zákona na žalovaného na základe ust. § 11 ods. 1 písm.
d) info zákona, podľa ktorého majú povinnosť sprístupňovať neprávoplatné rozhodnutia disciplinárnych
senátov výlučne všeobecné súdy, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky, a nie žalovaná, hoci podľa
samotného napadnutého rozhodnutia bola žalovaná povinnou osobou a mala požadované informácie

k dispozícii. V tej súvislosti zastáva žalobca názor, že na základe ust. § 11 ods. 1 písm. d/ info zákona
nemožno vyvodiť záver, že žalovaná, a teda aj všetky iné subjekty, ktoré podľa ust. § 5 ods. 1 a 2
zákona o súdoch nepatria do sústavy súdov, nemajú povinnosť sprístupniť tieto informácie, nakoľko by
takýmto reštriktívnym výkladom ust. § 11 ods. 1 d/ info zákona v spojení s ust. § 82a ods. 5 zákona
o sudcoch došlo k nelegitímnemu a neodôvodnenému zásahu do základného práva na informácie, ktorý

je v rozpore s Ústavou SR. Z ust. § 11 ods. 1 písm. d/ info zákona nevyplýva, že súdy sú výlučne
oprávnené subjekty, ktoré môžu a majú sprístupňovať súdne neprávoplatné rozhodnutia. Žalovaná
bola, a (v čase podania žaloby) stále je, povinnou osobou a požadované informácie má k dispozícii,
čo výslovne uznala, preto sa na ňu, podľa názoru žalobcu, info zákon vzťahuje v celom rozsahu.
Žalovanájepodľazákonarozpočtovouorganizáciou,ktoráorganizačneatechnickyzabezpečuječinnosť

disciplinárnych senátov, o rozhodnutie ktorého v napadnutom rozhodnutí išlo. Žalovaná je pritom
zo zákona tiež povinná zverejňovať právoplatné rozhodnutia disciplinárnych senátov. Ďalej žalobca
namieta, že žalovaná na základe ust. § 11 ods. 1 písm. d/ info zákona spolu s ust. § 82a zákona
o sudoch obmedzila žalobcovi informácie aj napriek tomu, že pri správnej interpretácii týchto ustanovení
nevyplýva dôvod na takéto obmedzenie a navyše tieto informácie boli a (v čase podania žaloby)

sú zverejnené (t. č. sú stále zverejnené, relevantná časť od 2:04 min do 7:45 min pozn. správneho
súdu) na kanáli YouTube (https://www.youtube.com/watch?v=v0WvJ2c9Yn8), kde je zverejnené celé
pojednávanie disciplinárneho senátu ako aj vyhlásenie rozsudku, teda aj podstatné časti odôvodnenia
rozhodnutia disciplinárneho senátu, ktoré žalobca požadoval. Žalobca je toho názoru, že ust. § 11 ods.1 písm. d/ info zákona sa na daný prípad nevzťahuje z dôvodov uvedených vyššie. Žalovaná obmedzila
žalobcovi prístup k informáciám, ktoré sú a boli verejné dostupné ešte pred právoplatným ukončením
disciplinárneho konania, čo je však podľa tvrdenia žalobcu v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou

Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/7/2009, sp. zn. 5Sžo/76/2015)
a Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-93/11 Stichting Corporate
Europe Observatory v. Európska komisia), podľa ktorej verejne dostupné informácie/dokumenty nemôžu
podliehať obmedzeniam pri ich sprístupňovaní. Tieto informácie je potrebné sprístupniť, pretože
neexistuje aspoň jeden z legitímnych cieľov taxatívne vymedzených v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ich

nesprístupnenie nie je nevyhnutné, takéto obmedzenie nesleduje podstatu a zmysel obmedzenia
základného práva podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a je v priamom protiklade so základným princípom
info zákona – čo nie je tajné je verejné. Taktiež mal žalobca za to, že žalovaná neskúmala materiálny
charakter obmedzenia prístupu k informáciám, hoci bola povinnou osobou a požadované informácie
mala k dispozícii, čím sa odklonila od nálezov Ústavného súdu SR IV. US 464/2010, III. ÚS 1/2018 a od
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/105/2015 a sp. zn. 3Sžik/1/2017.

5. Vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalobca uvádza, že žalovaná vôbec
neskúmala materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám a tak nerešpektovala konštantnú
judikatúru, z ktorej vyplýva, že povinná osoba je vždy povinná skúmať materiálny charakter obmedzenia
prístupu k informáciám uvedených v ust. §§ 8 – 11 info zákona. Žalobca tak doteraz nevie, aký legitímny
cieľ žalovaná sleduje a či jej postup bol skutočne (nie iba hypoteticky) nevyhnutný v pomere k údajnému

legitímnemu cieľu, ktorý však podľa žalobcu od počiatku neexistoval a neexistuje. Povinnosť skúmať
materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám na základe ust. § 12 info zákona sa aplikuje
na všetky dôvody obmedzenia prístupu k informáciám uvedené v §§ 8 – 11 info zákona, čo výslovne
vyplýva zo žalobcom označených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.
6. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby správny súd rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím

prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na
náhradu trov konania vo výške 100%.

III.

Vyjadrenie žalovanej, replika žalobcu, duplika žalovanej

7. Pôvodne žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 21.06.2019 uviedla, že v priebehu samotného
konania bolo v odôvodneniach rozhodnutí jasne a zrozumiteľne žalobcovi vysvetlené, čo tvorí sústavu
súdov Slovenskej republiky a aké je postavenie kancelárie súdnej rady a disciplinárnych senátov.

Pôvodne žalovaná potom ako citovala ust. § 11 ods. 1 písm. d/ info zákona, § 82a ods. 5 a § 5 ods. 1
a 2 zákona o súdoch ako i ust. § 9 zák. č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, zotrvala na názore, že iba súdy sú povinné zverejňovať právoplatné
rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie, rozhodnutia o predbežnom opatrení
a rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu a to do 15 pracovných dní odo

dňa právoplatnosti rozhodnutia a sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona
všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami
vo veci samej. Nesprístupňujú sa informácie vymedzené v ust. §§8 až 11 info zákona. Táto kategória
neprístupných informácií alebo prístupných len za určitých stanovených podmienok a predpokladov
suspenduje právo na informácie. Osobitnú skupinu tvoria informácie uvedené v ust. § 11 ods. 1 info

zákona jedná sa o samostatné prípady bez väzby na podmienky uvedené v predchádzajúcich §§
ustanoveniach. To znamená, že informácie vymenované v tomto ustanovení sú vylúčené zo zverejnenia
bez ohľadu na to, či požívajú ochranu pred zverejnením podľa predchádzajúcich ustanovení. Ďalej
pôvodne žalovaná poukázala na to, že disciplinárne senáty sa nepovažujú sa všeobecný súd, ktorého
právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, ale ide iba o senáty, ktorých pôsobnosť je

definovaná v zákone o sudcoch a je zameraná výlučne na disciplinárne veci sudcov všeobecných
súdov. Na disciplinárne konanie sa v zmysle ust. § 150 zákona o sudcoch primerane použije Trestný
poriadok, ak zákon o sudcoch neustanovuje inak, alebo z povahy veci nevyplýva niečo iné. Z uvedeného
vyplýva, že disciplinárne konanie má povahu a znaky trestného konania a je pri ňom nutné prihliadať na
základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach ako aj na čl. 50 Ústavy SR, aby nedochádzalo

k porušeniu základných práv disciplinárne obvineného sudcu. Na základe uvedeného pôvodne žalovaná
pri rozhodovaní o nesprístupnení požadovanej informácie vychádzala okrem iného aj z čl. 2 ods. 2 a čl.
50 Ústavy SR.8. Žalobca v replike na vyjadrenie pôvodne žalovanej zo dňa 01.08.2019 opätovne zdôraznil správnu
interpretáciu ust. § 11 ods. 1 písm. d/ info zákona, pričom za podstatný považuje druh informácie,
ktorý sa má sprístupniť (neprávoplatné súdne rozhodnutie), ale nie je podstatný subjekt - povinná

osoba, ktorý má tento druh informácie sprístupniť, ak takouto informáciou disponuje, čo znamená že má
informačnú povinnosť podľa info zákona. Povinnou osobou je orgán verejnej moci, ktorý má požadovanú
informáciu k dispozícií, čo zodpovedná ústavne konformnému výkladu info zákona. Zdôraznil, že
pôvodne žalovaná nespochybnila, že je povinnou osobou v zmysle info zákona. Na podporu svojho
názoru priložil neprávoplatné rozhodnutie disciplinárneho senátu, ktoré mu bolo sprístupnené verejným

ochrancom práv, ako aj ďalšie neprávoplatné rozhodnutia sprístupnené mu na jeho žiadosť.

9. Pôvodne žalovaná v duplike z 06.04.2022 k vyjadreniu žalobcu upriamila pozornosť na skutočnosť,
že na základe zák. č. 432/2021 Z. z. (§46 ods. 1, 3) rozhodnutie disciplinárneho senátu spolu s celým
spisovým materiálom odovzdala Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
správny súd“) a toho času nedisponuje informáciou, ktorú od nej žalobca žiadal sprístupniť, zároveň

navrhla, aby súd konal len s Najvyšším správnym súdom SR.

10. Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky – žalovaná (ďalej len „kancelária
najvyššieho správneho súdu“) vo svojom vyjadrení k žalobe z 24.10.2022 namieta svoju pasívnu
vecnú legitimáciu v predmetnom konaní ako aj pasívnu vecnú legitimáciu Najvyššieho správneho súdu

SR. Hoci Najvyšší správny súd SR prevzal od súdnej rady právomoc rozhodovať v disciplinárnych
konaniach proti sudcom, z právneho poriadku nevyplýva, že by na najvyšší správny súd alebo kanceláriu
najvyššieho správneho súdu prešli kompetencie kancelárie súdnej rady, resp. jej právomoc a pôsobnosť
ako povinnej osoby rozhodovať vo veciach slobodného prístupu k informáciám podľa info zákona.
Kancelária súdnej rady je tak, podľa jej názoru, v plnom rozsahu zodpovedná za všetky právoplatné

rozhodnutia o nesprístupnení informácií vydané do 31.07.2021 resp. 01.12.2021. S odkazom na ust.
§ 180 ods. 1 a 3 Správneho súdneho poriadku uzavrela, že v predmetnej veci má pasívnu legitimáciu
naďalej Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky, keďže rozhodla o riadnom opravnom prostriedku
žalobcu a v právnom poriadku absentuje akékoľvek ustanovenie upravujúce prechod rozhodovacej
právomoci /pôsobnosti tohto orgánu vo veciach slobodného prístupu k informáciám podľa info zákona

na iný orgán. Zároveň predložila spisovú dokumentáciu týkajúcu sa disciplinárneho konania sp. zn.
3Ds/8/2015.

IV.

Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava

11. Správny súd v Bratislave bol zriadený zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 151/2022 Z.z.“) a svoju činnosť začal od 01.
júna 2023.

12. V zmysle ust. § 3 ods. 3 písm. b/ zák. č. 151/2022 Z. z. výkon súdnictva prešiel od 1. júna 2023
z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc
správnych súdov a to: z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave
na Správny súd v Bratislave.
13. Podľa ust. § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto

zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
14. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ust. §§ 10,
13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) po oboznámení sa
s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu pôvodne žalovaného orgánu verejnej správy
a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§134

ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho
vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), vec
prejednal na nariadenom pojednávaní (ust. § 107 ods. 1 písm. a/ SSP) a dospel k záveru o dôvodnosti
žaloby.

15. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch a petite žaloby. Krátkou cestou
predložil senátu k nahliadnutiu listinu, z ktorej vyplynulo, že Kancelária Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky vybavila žiadosť žalobcu o poskytnutie informácie v disciplinárnej veci vedenej na
Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky.16. Poverený zástupca žalovanej zotrval na svojej argumentácii týkajúcej sa nedostatku ich pasívnej
vecnej legitimácie ako orgánu, ktorý nie je zodpovedný za vydanie napadnutého rozhodnutia. K obsahu
žaloby sa nevyjadril a záverečný návrh podľa ust. § 112 ods. 3 SSP neučinil.

17. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon.

18.Podľačl.26ods.4ÚstavySlovenskejrepubliky,sloboduprejavuaprávovyhľadávaťašíriťinformácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

19. Podľa ust. § 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení účinnom v rozhodnom čase, tento zákon
upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. 1)

20. Podľa ust. § 2 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z., osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie (ďalej len "povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

21. Podľa ust. § 2 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z. z, povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené
zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa
osobitného zákona. 2)

22. Podľa ust. § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

23. Podľa ust. § 3 ods. 3 zák. č. 211/2000 Z. z, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho
alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

24.Podľaust.§11ods.1písm.d/zák.č.211/2000Z.z,povinnáosobaobmedzísprístupnenieinformácie
alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa
osobitného predpisu, 24) (v zmysle poznámky pod čiarou zák.č. 757/2004 Z.z. §82a ods. 5) rozhodnutia

policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a
informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak
ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy,

25. Podľa ust. § 15 ods. 1,2 zák. č. 211/2000 Z. z, ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje,

nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu
získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované
informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím ( § 18).
Postúpenie žiadosti povinná osoba bezodkladne oznámi žiadateľovi.

26. Podľa ust. § 12 zák. č. 211/2000 Z. z, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná
osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých
informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba
dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.

27. Podľa ust. § 24f ods. 1 až 4 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov zriaďuje sa Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "kancelária
najvyššieho správneho súdu").

(2)Kancelárianajvyššiehosprávnehosúduplníúlohyspojenésodborným,organizačným,personálnym,

ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením činnosti najvyššieho správneho súdu
podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.(3) Kancelária najvyššieho správneho súdu vo vzťahu k najvyššiemu správneho súdu zabezpečuje aj
výkon činností uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) prvom a druhom bode, písm. c) druhom a treťom
bode, písm. d) prvom, štvrtom a piatom bode, v § 74 ods. 1 písm. a), c) až h) a j) okrem vybavovania

personálnych vecí sudcov najvyššieho správneho súdu a výkon činností uvedených v § 78 ods. 1 a 2.

(4) Kancelária najvyššieho správneho súdu je štátna rozpočtová organizácia. Kanceláriu najvyššieho
správneho súdu riadi a v jej mene vystupuje vedúci kancelárie najvyššieho správneho súdu. Vedúceho
kancelárie najvyššieho správneho súdu vymenúva a odvoláva predseda najvyššieho správneho súdu,

ktorému zodpovedá za jej činnosť.

28. Podľa ust. § 82a ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. platného v rozhodnom čase, po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, súdy v tej
istej lehote zverejnia aj všetky rozhodnutia vydané počas tohto súdneho konania, ktoré boli zrušené,
potvrdené alebo zmenené súdom vyššieho stupňa a rozhodnutia, ktoré zrušujú rozhodnutie súdu

nižšieho stupňa. Ak bolo vydané opravné uznesenie, zverejňuje sa aj toto uznesenie. Nezverejňujú
sa súdne rozhodnutia vydané v konaní, v ktorom bola verejnosť vylúčená z pojednávania pre celé
pojednávanie alebo pre jeho časť a platobné rozkazy. Kancelária súdnej rady zverejňuje aj právoplatné
rozhodnutia disciplinárnych senátov do troch pracovných dní od dňa nadobudnutia právoplatnosti.

29. Podľa ust. § 82a ods. 5 zák. č. 757/2004 Z. z., súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa
osobitného zákona 42a) všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí,
ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej, okrem súhlasu s poskytnutím údajov, ktoré sú predmetom
telekomunikačného tajomstva podľa osobitného predpisu, 42aa) súhlasu na použitie informačno-
technických prostriedkov 5) a príkazu podľa Trestného poriadku; súhlas však sprístupnia osobe, ktorej

sa súhlas týka, ak tým nebude ohrozené alebo zmarené plnenie úloh štátu. Súdy pritom robia opatrenia
na ochranu práv a právom chránených záujmov. 42b)

V.

Právne posúdenie veci správnym súdom

30. Právo na informácie je zakotvené v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR ako politické právo, v zmysle ktorého
orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v

štátnom jazyku. Podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanovujú zákony. Z tohto ustanovenia
vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému, avšak „je ratione personae obmedzená,
lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s ich činnosťou.“...“všetky povinné
osoby vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií majú v zásade ratione
materiae plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti.“ (bližšie pozri Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS

236/06 zo dňa 28. júna 2007)

31. Zmyslom a účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám je vytvorenie právneho rámca pre
realizáciu základného práva jednotlivca na informácie a zároveň umožnenie verejnej kontroly výkonu
verejnej moci, ktoré sú v slobodnej demokratickej spoločnosti a v právnom štáte veľmi prospešné

a žiadúce. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je koncipovaný tak, že povinné osoby sú v zásade
povinné na žiadosť poskytnúť všetky informácie týkajúce sa výkonu verejnej moci, ktorými disponujú.
Z tejto generálnej klauzuly zákon o slobodnom prístupe k informáciám určuje výnimky zo sprístupnenia
údajov. Rovnako aj osobitné zákony (napr. zákon o utajovaných skutočnostiach) môžu určiť, že niektorá
informácia sprístupneniu nepodlieha. Vzhľadom na to, že určenie takýchto výnimiek je svojou povahou

obmedzením základného práva na informácie, musí vždy spĺňať atribúty čl. 26 ods. 4 Ústavy, resp. čl.
10 ods. 2 Dohovoru. Medzi tieto patrí aj právna sila prameňa práva ustanovujúceho takéto výnimky,
teda že ich možno ustanoviť len zákonom. Pokiaľ povinná osoba nedisponuje konkrétnou zákonnou
normou, ktorá by sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná požadovanú informáciu sprístupniť.
Žiadne odmietnutie sprístupnenia informácie nemožno odôvodniť teoretickou koncepciou bez opory v

zákonnom texte. (bližšie pozri rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II.ÚS 522/2021)

32. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v ust. § 8 až § 12 upravuje obmedzenie prístupu
k informáciám a rovnako aj niektoré osobitné zákony, pričom však v prípade neposkytnutiainformácie (resp. jej čiastočného sprístupnenia) zo strany povinnej osoby je nevyhnutné, aby riadne
a vyčerpávajúco túto skutočnosť odôvodnila. Nie je postačujúce bez bližšieho odôvodnenia len stroho
poukázať na príslušné ustanovenie zákona.

33. Pred samotným prieskumom zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí považoval správny súd za
potrebné vysporiadať sa s procesným nástupníctvom žalovanej v konaní, z dôvodu prenosu kompetencií
v oblasti disciplinárneho trestania z disciplinárnych senátov zriadených pri Súdnej rade Slovenskej
republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

34. V preskúmavanej veci zo skutkových okolností vyplýva, že žalobca žiadosťou doručenou kancelárii
súdnej rady dňa 30.10.2018 požiadal o sprístupnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu sp. zn.
3Ds/8/2015 (sp. značka bola ustálená po výzve na odstránenie vád). Kancelária súdnej rady žiadosti
žalobcu nevyhovela v celom rozsahu, čo bolo následne potvrdené aj druhostupňovým rozhodnutím.

35. Medzičasom v priebehu súdneho konania došlo k prenosu kompetencií v oblasti disciplinárneho
trestania na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (prechodné a záverečné ustanovenie v čl.
154g Ústavy SR sa dotýkajú úpravy vzťahov, ktoré v rámci právomoci spadajú do činnosti Najvyššieho
správneho súdu), ktorého činnosť administratívne zastrešuje kancelária najvyššieho správneho súdu.
Pôvodne disciplinárne súdnictvo pri Súdnej rade Slovenskej republiky tvorili disciplinárne senáty

a disciplinárne odvolacie senáty. Senáty boli vytvárané Súdnou radou Slovenskej republiky, ktorá nad
nimi vykonávala dohľad v zákonom určenom rozsahu. Kancelária Súdnej rady Slovenskej republiky od 1.
júla 2017 organizačne a technicky zabezpečovala činnosť disciplinárnych senátov ako aj zverejňovanie
ich rozhodnutí. (§9 zák. č. 185/2002 Z. z., § 82a ods. 2 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. účinného
do 31.12.2020) Do 30. júna 2017 tieto činnosti zabezpečoval Najvyšší súd SR.

36. Zriadením Najvyššieho správneho súdu ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a
dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a na základe zák. č.
423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva došlo k prenosu
kompetencií v oblasti disciplinárneho trestania (čl. 142 ods. 2 písm. c/ Ústavy SR). Za tým účelom

Kancelária Súdnej rady SR odovzdala spisový materiál najvyššiemu správnemu súdu.

37. Kancelária Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bola zriadená zákonom č. 423/2020
Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva s účinnosťou od 1.
januára2021.Úlohyspojenésodborným,organizačným,personálnym,ekonomickým,administratívnym

a technickým zabezpečením Najvyššieho správneho súdu SR tak zabezpečuje Kancelária Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky. Taktiež je v nadväznosti na § 24f zák. č. 757/2004 Z. z. v spojení
s § 74 ods. 1 písm. g) citovaného zákona povinnou osobou v zmysle zákona o slobodnom prístupe
k informáciám.

38. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. je zabezpečenie realizácie ústavne zaručeného práva každého
na informácie (čl. 26 ods. 1 Ústavy SR) vo forme sprístupnenia informácie požadovanej žiadateľom.
Zákon č. 211/2000 Z. z. poskytuje právny rámec pre to, aby sa žiadateľovi realizáciou jeho práva
umožnilo nadobúdať vedomosti o skutočnostiach a faktoch, ktorými disponuje povinná osoba, pokiaľ
nejde o informácie, ktoré sú zákonom vylúčené zo sprístupňovania. Všetky výnimky je potrebné vykladať

reštriktívne a prihliadať na princíp prevažujúceho verejného záujmu, ktorý vyplýva z čl. 26 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého možno právo na informácie obmedziť iba vtedy, ak
je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. O pôvodnej žiadosti žalobcu o poskytnutie
informácie rozhodovala Kancelária Súdnej rady SR ako povinná osoba v zmysle ust. § 2 ods. 2 info

zákona. Išlo o informáciu, ktorú mala kancelária súdnej rady k dispozícii v rámci plnenia svojich úloh
spojených s odbornou, organizačnou, personálnou, administratívnou a technickou podporou Súdnej
rady SR, pri ktorej boli disciplinárne senáty zriadené. V dôsledku legislatívnych zmien v súvislosti
s reformou súdnictva a prenosu kompetencií v oblasti disciplinárneho trestania na Najvyšší správny
súd SR je Kancelária najvyššieho správneho súdu povinná zverejňovať právoplatné rozhodnutia vo

veciach disciplinárneho trestania (§82a ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z.), a taktiež vo vzťahu k najvyššiemu
správnemu súdu zabezpečuje aj výkon iných činností uvedených v ust. § 24f ods.3 zák. č. 757/2004 Z. z.
Pre prejednávanú vec je významná činnosť, ktorou zabezpečuje poskytovanie informácií o činnosti súdu
pre iné orgány verejnej moci a pre verejnosť. Teda kancelária najvyššieho správneho súdu sprístupňujerozhodnutia súdov v rámci jej zákonom zverenej kompetencie. Inak povedané, súdy si plnia svoju
informačnú povinnosť na základe žiadosti prostredníctvom inštitúcie, ktorá bola na podporu jej činnosti
zriadená zákonom. Z právnej úpravy nevyplýva, ako sa prechod kompetencií v oblasti disciplinárneho

trestania dotkol už začatých konaní podľa info zákona, preto je podľa názoru správneho súdu potrebné
vychádzať z platnej právnej úpravy a z toho, že povinná osoba, ktorá danou informáciou disponuje, je
v zásade vecne príslušná na konanie podľa info zákona.

39. Kancelária súdnej rady, hoci aj vydala žalobou napadnuté rozhodnutie, v súčasnosti, aj s poukazom

na prenos kompetencií v oblasti disciplinárneho trestania sudcov a na prevzatie spisových materiálov
v disciplinárnych veciach najvyšším správnym súdom, danou informáciou už nedisponuje. V súčasnosti
žalobcom požadovanú informáciu má k dispozícii práve kancelária najvyššieho správneho súdu.
V dôsledku prenosu kompetencií v oblasti disciplinárneho trestania sudcov na Najvyšší správny súd
SR prešlo postavenie povinnej osoby (z pôvodne žalovanej kancelárie Súdnej rady SR) na Kanceláriu
Najvyššieho správneho súdu SR. Z uvedeného dôvodu nebolo možné prisvedčiť argumentácii

kancelárie najvyššieho správneho súdu o nedostatku jej pasívnej procesnej legitimácie.

40. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že Kancelárii Najvyššieho správneho súdu SR svedčí
pasívna procesná legitimácia, t. j. postavenie žalovaného orgánu verejnej správy, pretože na túto ako
právnickú osobu zriadenú zákonom, v zmysle § 180 ods. 3 SSP prešla namiesto Kancelárie Súdnej

rady SR z titulu vyššie uvádzaných legislatívnych zmien (body 35. – 36. tohto rozsudku), ako aj
z titulu predmetu jej činnosti, rozhodovacia pôsobnosť vo veciach žiadostí podľa zákona o slobodnom
prístupe k informáciám, a to aj vo vzťahu k poskytovaniu informácií ohľadom neprávoplatných rozhodnutí
Najvyššieho správneho súdu SR. Na základe uvedenej právnej skutočnosti možno konštatovať, že
došlo aj k prenosu pasívnej vecnej legitimácie z pôvodne žalovaného orgánu verejnej správy na

žalovanú Kanceláriu Najvyššieho súdu SR, ktorá po zrušení napadnutého rozhodnutia má kompetenciu
v predmetnej veci konať a rozhodnúť, jednak s prihliadnutím na jej predmet činnosti a jednak
s prihliadnutím na skutočnosť, že na základe prevzatia relevantnej spisovej agendy požadovanou
informáciou disponuje.

41. Len na okraj správny súd dáva do pozornosti rozpor v argumentácii kancelárie súdnej rady
v preskúmavanom rozhodnutí, spočívajúci v tom, že na jednej strane dôvodila neposkytnutie
požadovanej informácie nedostatkom svojej právomoci takúto informáciu poskytnúť, pretože nepatrí
do sústavy súdov a nie je teda príslušným súdom, ktorý mohol takúto informáciu poskytnúť, a na
druhej strane o žiadosti žalobcu vecne rozhodla napriek tomu, že z dôvodu ňou tvrdeného nedostatku

pôsobnosti na konanie o žiadosti, mala postupovať podľa ustanovení § 15 ods. 1 a 2 info zákona,
v zmysle ktorých „(1) Ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k
dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do
piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii,
inak žiadosť odmietne rozhodnutím ( § 18). (2) Postúpenie žiadosti povinná osoba bezodkladne oznámi

žiadateľovi.“

42. Vzhľadom na uvedené správny súd s poukazom na ust. § 180 ods. 3 SSP v predmetnej veci ďalej
konal s Kanceláriou Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako žalovanou. Pokiaľ by aj
súd prisvedčil argumentácii žalovanej o nedostatku jej pasívnej procesnej a vecnej legitimácie v tomto

konaní, vo výsledku by musela byť žiadosť žalobcu o poskytnutie informácie postúpená z kancelárie
súdnej rady na vybavenie príslušnej kancelárii najvyššieho správneho súdu z dôvodu nedostatku jej
pasívnej vecnej legitimácie (t. č. už nie je vecne príslušná konať a rozhodnúť o žiadosti žalobcu).

43. Ako už správny súd vyššie uviedol, po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí ako aj konania,

ktoré vydaniu rozhodnutí predchádzalo, v intenciách námietok vznesených žalobcom, dospel k záveru
o dôvodnosti žaloby. Pri svojom prieskume sa zameral na zásadnú právnu otázku, či žiadanú informáciu
bola pôvodne žalovaná povinná žalobcovi sprístupniť, alebo uvedená informácia spadá do okruhu
informácií, ktorých /ne/sprístupnenie upravuje ust. § 11 ods. 1 písm. d) info zákona v nadväznosti na
ust. 82a zák. č. 757/2004 Z. z.

44. V danej veci nebolo sporné, že pôvodne žalovaná bola povinnou osobou v zmysle info zákona, avšak
nesprístupnenie požadovanej informácie odôvodnila poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d) info zákonas odôvodnením, že nepatrí do sústavy súdov. S uvedeným odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa
však správny súd nestotožnil.

45. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, povinná osoba obmedzí
sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane
medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa
sprístupňuje podľa osobitného predpisu, 24) rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej
časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia, vrátane opisu

skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon, alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom
chránené záujmy. Týmto osobitným predpisom na ktoré citované ustanovenie odkazuje je zák. č.
757/2004 Z. z., ktorý v ustanovení § 82a zák. č. 757/2004 Z. z. upravuje zverejňovanie a sprístupňovanie
súdnych rozhodnutí. Jednak ukladá povinnosť obligatórneho zverejňovania informácií a jednak upravuje
sprístupňovanie informácií na základe žiadosti podľa osobitného zákona, ktorým je zák. č. 211/2000
Z. z. Z dôvodovej správy k zák. č. 33/2011 Z. z. , ktorým sa menil o. i. aj zákon č. 757/2004 Z.

z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplynulo, že zverejňovanie rozhodnutí sa
rozšírilo aj o inštitút sprístupňovania rozhodnutí na žiadosť v režime info zákona, a teda sa sprístupňujú
všetky rozhodnutia, vrátane neprávoplatných a procesných rozhodnutí. Účelom rozšírenia právnej
úpravy povinne zverejňovaných rozhodnutí aj o inštitút sprístupňovania rozhodnutí na žiadosť bolo
sprístupňovať informácie – rozhodnutia v režime zákona o slobodnom prístupe k informáciám a tak

zabezpečiť ústavné právo verejnosti na prístup k informáciám. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že
neprávoplatné rozhodnutie je informáciou, ktorá sa sprístupňuje za súčasného vykonávania opatrení
na ochranu práv a právom chránených záujmov s odkazom na ust. § 8 až § 12 info zákona. Inak
povedané, informáciu, ktorej sprístupnenia sa žalobca domáhal, nie je informáciou, ktorej sprístupnenie
by bolo zákonom obmedzené práve z odkazom na ust. § 82a zák. č. 757/2004 Z. z. Zo systematického

začlenenia povinného zverejňovania rozhodnutí disciplinárnych senátov § 82a ods. 2 zák. č. 757/2004 Z.
z. pod zverejňovanie a sprístupňovanie súdnych rozhodnutí možno dospieť k záveru, že aj rozhodnutie
disciplinárneho senátu možno považovať za rozhodnutie, ktoré sa povinne zverejňuje a sprístupňuje.

46. Dôvodom, pre ktorý pôvodne žalovaná nesprístupnila požadovanú informáciu, bola tá skutočnosť,

že nepatrí do sústavy súdov a ustanovenie § 82a zákona o súdoch ukladá sprístupňovanie rozhodnutí
súdom.Správnysúdsasuvedenýmprávnymnázoromnestotožnil.Kanceláriasúdnejradyjerozpočtová
organizácia zriadená zákonom a plní úlohy spojené s odborným, organizačným, personálnym,
administratívnym a technickým zabezpečením činnosti súdnej rady, pri ktorej boli disciplinárne senáty
zriadené a taktiež organizačne a technicky zabezpečuje činnosť disciplinárnych senátov (§ 119 ods. 4

zák. č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30.11.2021). V zásade možno súhlasiť s tým, že disciplinárne
senáty nemožno považovať za všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1
Ústavy SR, ale súčasne je potrebné poukázať na to, že do 31.12.2011 bol Najvyšší súd Slovenskej
republiky na účely disciplinárneho konania disciplinárnym súdom. Zo spôsobu jeho vytvorenia a z
jeho kompetencií vyplývalo, že disciplinárny súd bol súdom, ale súdom špecifickým, ktorý nevykonával

ústavné právomoci všeobecného súdnictva v zmysle čl. 142 ústavy. Dňom 01.01.2012 nadobudol
účinnosť zákon č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a
prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré ďalšie zákony. Z dôvodovej správy k uvedenému zákonu vyplýva, „že inštitucionálne
je disciplinárna zodpovednosť sudcov spojená s činnosťou disciplinárneho senátu. Ústava Slovenskej

republiky neupravuje inštitút disciplinárneho súdu. Pojem "disciplinárny súd" má len svoje zákonné
vyjadrenie; niet zmienky o ňom v texte Ústavy Slovenskej republiky. Základnou črtou predkladanej
zákonnej úpravy disciplinárneho konania je nahradenie doterajšieho spôsobu vytvárania disciplinárnych
senátov prostredníctvom rozvrhu práce disciplinárneho súdu novým mechanizmom upraveným priamo v
zákone, ktorý bude zárukou pre zamedzenie akejkoľvek manipulácie pri prideľovaní vecí disciplinárnym

senátom, či účelovým zmenám v ich zložení, a to pri rešpektovaní ústavou garantovaného práva súdnej
rady voliť a odvolávať predsedov a členov disciplinárnych senátov. Z takto vymedzených východísk
pre novú právnu úpravu je namieste upustiť od doterajšieho modelu fungovania disciplinárneho súdu,
resp. celkovo od používania pojmu "disciplinárny súd", nakoľko podľa Ústavy Slovenskej republiky
disciplinárnu zodpovednosť vyvodzuje vždy disciplinárny senát. Na úrovni zákonnej úpravy preto

postačuje, ak zákon ustanoví konkrétny súd, ktorý zabezpečuje činnosť disciplinárnych senátov po
stránke organizačnej a technickej (poskytnutie priestorov, administratívny aparát a pod.), a ktorý vytvorí
reálne predpoklady pre ich fungovanie“. Uvedený zákon č. 467/2011 Z. z. slová „disciplinárny súd“ vo
všetkých tvaroch a v celom texte zákona č. 385/2000 Z. z. nahradil slovami „disciplinárny senát“. Do30.06.2017 organizačne a technicky zabezpečoval činnosť disciplinárnych senátov najvyšší súd a od
účinnosti zák. č. 152/2017 Z. z., ktorý novelizoval zákon č. 385/2000 Z. z., kancelária súdnej rady.
Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplynulo, že „v zmysle čl. 141a ods. 5 písm. g) Ústavy Slovenskej

republiky, voľba ako aj odvolávanie členov disciplinárnych senátov a taktiež predsedov disciplinárnych
senátov patrí do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky, avšak v zmysle súčasného znenia §
119 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich činnosť disciplinárnych senátov organizačne a technicky
zabezpečuje Najvyšší súd Slovenskej republiky. De lege lata teda možno hovoriť o určitej bipartite
vo vzťahu k subjektom podieľajúcim sa na zabezpečovaní činnosti disciplinárnych senátov.“ Dôvodom

tejto zmeny bola tá skutočnosť, že súdna rada predstavuje vrcholný orgán sudcovskej legitimity, preto
celkové zabezpečenie činnosti disciplinárnych senátov (kreovanie ako aj organizačné a technické
zabezpečenie) patrí práve do jej pôsobnosti, tým došlo aj k odstráneniu vyššie spomínanej bipartity.
Účelom bolo zefektívniť činnosť disciplinárnych senátov. Uvedenou zmenou však zákonodarca vytvoril
určitú nekonzistentnosť v prípade sprístupňovania (súdnych) rozhodnutí, keď ich sprístupňovanie na
žiadosť ukladá súdom, hoci povinné zverejňovanie právoplatných rozhodnutí disciplinárnych senátov

ukladá práve kancelárii súdnej rady (pred tým najvyššiemu súdu). Vychádzajúc zo skutočnosti, že súdna
rada je jediným subjektom zabezpečujúcim činnosť disciplinárnych senátov a kancelária súdnej rady
svojou činnosťou podporuje činnosť súdnej rady, možno extenzívnym výkladom ust. § 82a ods. 5 zák.
č. 757/2004 Z. z. dospieť k záveru, že povinnosť sprístupniť na žiadosť informáciu má nielen súd
(týkajúcu sa súdnych rozhodnutí a do určitého času aj disciplinárnych rozhodnutí), ale aj kancelária

súdnej rady (týkajúcu sa rozhodnutí disciplinárnych senátov). Je vo verejnom záujme, zabezpečujúc
tak ústavné právo na prístup k informáciám, aby bol prístup k informáciám (rozhodnutiam) zaručený,
ktoré rozhodnutia nie sú zo sprístupnenia vylúčené, hoci to explicitne, v čase fungovania disciplinárnych
senátov zriadených pri súdnej rade, kedy im podporu poskytovala kancelária súdnej rady, z právnej
úpravy priamo nevyplýva. Z uvedeného dôvodu sa správny súd stotožnil s názorom žalobcu, že

pôvodne žalovaná bola povinnou osobou v zmysle info zákona, žiadanou informáciou disponovala a táto
informácianebolazosprístupneniaexplicitneinfozákonomaaniosobitnýmpredpisomvylúčená.Hocisa
pôvodne žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadala s dôvodmi nesprístupnenia,
iba stroho konštatovala, že nespadá do sústavy súdov a z toho dôvodu nie je povinná požadovanú
informáciu sprístupniť, správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia,

keďže dôvod nesprístupnenia žiadanej informácie je z napadnutého rozhodnutia pôvodne žalovanej
zrejmý.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že pôvodne žalovaná nepostupovala
v konaní o sprístupnenie informácie na základe žiadosti žalobcu v súlade s účelom zákona o slobodnom

prístupe k informáciám v spojení so zákonom o súdoch, vec nesprávne právne posúdila, preto súd
rozhodnutie pôvodne žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím s poukazom na ust. § 191
ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil Kancelárii Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie, na ktorú legislatívnymi zmenami a odovzdaním Kanceláriou Súdnej rady Slovenskej
republiky relevantnej súdnej ako aj administratívnej agendy prešla rozhodovacia pôsobnosť vo veciach

infožiadostí týkajúcich sa rozhodovacej činnosti disciplinárnych senátov Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky ako aj disciplinárnych senátov, ktoré vo veci rozhodovali pred jeho zriadením a pred
vznikom jeho disciplinárnej právomoci.

48. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovanej posúdiť žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie

podľa zákona č. 211/2000 Z. z. v súlade s právnym názorom správneho súdu a opätovne rozhodnúť.
49. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu
účelne vynaložených trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP, o výške ktorých rozhodne správny súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

50. Senát správneho súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

2Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od
doručenia rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b/ ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.