Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. september 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8421010227
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8421010227.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.

Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., L.LM., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 06.
septembra 2023, v trestnej veci obž. A. B. pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1
Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9T/49/2021
zo dňa 16. decembra 2022, takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom C. XX/XX, D. E., F. A.

u k l a d á :

Podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 37 písm. h/ Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4
Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona a § 56 ods. 2 Trestného zákona úhrnný peňažný trest
v sume 250,- Eur (dvestopäťdesiat eur).

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9T/49/2021 zo dňa 16. decembra 2022, bol obžalovaný
A. B. uznaný vinným zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného
zákona a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom
základe, že

dňa 28.08.2019 v čase približne od 10:00 hod. do 10:15 hod. bez povolenia oprávnenej osoby vošiel

cez otvorenú dvojkrídlovú bránu do podbránia (dufartu) rodinného domu na ulici C. G. XX, D. E., F. A.,
ktorého vlastníkom je H. I. B. a tam fyzicky jedenkrát päsťou do oblasti tváre napadol prítomného J. A.,
bez spôsobenia ublíženia na zdraví, zároveň sa J. A. vyhrážal, že ho zabije, čím u neho vzbudil dôvodnú
obavu o jeho život a zdravie.Za to mu bol uložený podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 37 písm. h/ Trestného zákona,
§ 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona a § 56 ods. 2 Trestného zákona

úhrnný peňažný trest v sume 600,- Eur . Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon
peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, okresný súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody
v trvaní 2 (dvoch) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote obžalovaný prostredníctvom obhajcu

odvolanie, ktoré neskoršie odôvodnil tým, že obžalovaný opakovane zotrváva na svojich doterajších
tvrdeniach a prednesoch, ktoré v priebehu konania odzneli. Vykonané dôkazy, či už v prípravnom konaní
alebo na hlavných pojednávaniach nepreukázali jednoznačne, aby skutok podľa obžaloby Okresnej
prokuratúry Kežmarok mal spáchať obž. A. B.. Obžalovaný A. B. nie je držiteľom vodičského preukazu.
To znamená, že z mesta A. nemohol ísť svojim autom. Ak prvostupňový súd spochybňuje svedka K.,
ktorý mal odviesť obž. A. B. do D. E., tak potom sa musel A. B. dostať do D. E. autobusovým spojom.

Odchod autobusu zo zastávky pri nemocnici v A. (kde to mal A. B. najbližšie k zastávke) je najskôr 0
10,28 hod., príchod do D. E. je 0 10,47 hod. Ďalší priamy spoj do D. E. ide až 0 12,28 hod. s príchodom
do D. E. 0 12,47 hod. Nikto nespochybnil nákup obžalovaného A. B. v obchode L. 434, A. 0 09,53 hod.
Cesta pešo z obchodu k zastávke autobusu trvá cca 5 minút. Poškodený J. A. uviedol presný čas, kedy
malo dôjsť k incidentu zo strany A. B. - mal to poznačené vo svojom zápisníku -„ 0 09,55 hod. otvoril

bránu. Na základe vyššie uvedeného, keď prvostupňový súd uveril poškodenému J. A., tak je zrejmé,
že obžalovaný A. B. nemohol reálne byt' na mieste incidentu tesne po 09,55 hod. Prvostupňový súd
neodstránil rozpory vo výpovediach svedkov manželov D. a poškodeného J. A. týkajúceho sa tvrdení,
že A. B. mal utekať zo svojho dvora, hore dvorom. Na dome poškodeného H. I. B. sú umiestnené
kamery – žiadne záznamy však neboli predložené. Trestné oznámenie nepodal poškodený J. A. (neverí

policajtom), ale jeho zať H. I. B. až 02.09.2019. Prvostupňový súd neuveril výpovedi svedka H. B., brata
obžalovaného A. B., pretože nevedel si spomenúť na deň ani rok skutku, ale vedel presne, kedy jeho
brat v ten deň prišiel domov a čo nakúpil. Keďže s poškodenými má obžalovaný viac problémov, jeho
výpoveď je pochopiteľná, nemusel si pamätať dátum, ale okolnosti áno. Na základe vyššie uvedeného
má strana obhajoby za to, že nebolo jednoznačne preukázané, že skutok, ktorý sa kladie obžalovanému

A. B. za vinu, spáchal on, resp. či sa tento skutok vôbec stal. V danom prípade je preto namieste použiť
zásadu „in dubio pro reo". Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 321
ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, resp. aby v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám a to tak,
že obž. A. B. spod obžaloby oslobodí v plnom rozsahu v zmysle § 285 písm. a/ a c/ Trestného poriadku.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

V prieskumnom konaní bolo zistené, že prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní vykonal
v dostatočnom rozsahu dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe okresného prokurátora
a boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom a postačujúcom na zistenie a ustálenie skutkového stavu

veci a to zákonným spôsobom, pričom procesné strany sa ani v rámci odvolacieho konania vykonania
ďalších dôkazov nedomáhali. Zabezpečené dôkazy boli okresným súdom vyhodnotené v súlade so
zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Trestného poriadku a skutkové zistenia uvedené v napadnutom
rozsudku sú odrazom výsledkov dokazovania, s ktorými sa krajský súd stotožnil a tieto považuje za
správneazdôvoduneopakovaniatamuvedenýchskutočnostívcelomrozsahunaňodkazuje.Rozsudok

súduprvéhostupňaobsahujerozsiahleapodrobnéodôvodnenie,vktoromjevyložené,ktoréskutočnosti
boli vzaté za dokázané a o ktoré dôkazy sa prvostupňový súd opieral a akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ
na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle
uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Z obsahu odôvodnenia rozsudku

vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického myslenia.

Aj podľa názoru krajského súdu výrok o vine obžalovaného je možné ustáliť predovšetkým na základe
výpovede poškodeného J. A., ktorý okrem iného uviedol, že kritického dňa otvoril bránu na dome svojhozaťa H. I. B. v D. E., odopol vozík a tlačil ho až na koniec toho podbránia. V tom sa zjavil v bráne
obžalovaný a kričal na neho: „páči sa Ti, páči sa Ti“, pričom tým myslel tú čiernu stavbu, rozbehol sa k
nemu a kričal na neho: „ty kokot vyjebaný, zabijem ťa“. Kým sa poškodený spamätal, tak dostal ranu pod

ľavé oko. Obžalovaný k nemu vletel, ako keby bol nepríčetný. V čase, keď sa odohral incident tam nebol
okrem nich nikto iný. Bezprostredne potom zavolal susedovi D. D., ktorý je susedom obžalovaného,
ktorý hneď prišiel. Po tej udalosti nebol v D. E. asi pol roka, lebo sa bál chodiť po dvore, že ho obžalovaný
napadne. Svedok D. D. pritom potvrdil, že prišiel k poškodenému A. a on svedkovi vravel, že obžalovaný
bol u neho v kapure a ukázal svedkovi skrvavenú peru s tým, že ho obžalovaný udrel. Predtým, ako mu

volal A., videl obžalovaného, bol na svojom dvore, dole pri prístavbe. Žena v tom čase išla do obchodu a
svedok šiel dozadu k holubníkom. Obžalovaný nebol na dvore s nikým. Svedkyňa J. D. vypovedala, že
vie len od manžela, čo sa malo stať. Svedkyňa išla v ten deň na nákup a vracala sa z nákupu s vnučkou
a videla, keď prichádzala k jej domu cez cestu, ako obžalovaný vybehol zo svojho dvora tým, že otvoril
bráničku. Mohlo byť tak medzi 10:00 hod. až 11:00 hod. Určite to bolo pred obedom, lebo ešte išla variť
obed. Svedok poškodený H. I. B. vo svojej výpovedi z prípravného konania uviedol, že pozná osobu A.

B.. K prípadu, ku ktorému vypovedal, nemá žiadne videozáznamy. Nikdy A. B. nedovolil vstupovať na
jeho súkromný pozemok alebo do jeho obydlia. On nebol prítomný, keď A. B. napadol jeho svokra J.
A., túto informáciu dostal iba sprostredkovane od svokra a preto v danej veci podal trestné oznámenie
na osobu A. B.. Vošiel do domu bez súhlasu jeho a taktiež súhlasu jeho svokra a napadol svokra. Zo
zápisnice o obhliadke miesta činu s fotodokumentáciou zo dňa 22.12.2020 vyplýva, že miesto činu sa

nachádza v obci D. E. M. N. C. G. XX. Jedná sa o rodinný dom stojaci pri hlavnej ceste. Vo vzdialenosti 4
m od cesty sa nachádza vstupná dvojkrídlová drevená brána, kde sa nachádza dufart, podbránie domu,
kde došlo k napadnutiu poškodeného A..

Odvolací súd zároveň na tomto mieste poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa

hodnotenia výpovedí nielen vyššie uvedených svedkov, ale aj svedkov I. I. I., O. K., H. B. a P. L.
súdom prvého stupňa, kde okresný súd presvedčivo zdôvodnil prečo a na základe akých skutočností
a okolnosti vyhodnotil tieto výpovede za pravdivé, resp. prečo im neuveril a osvojujúc si tam uvedené
závery v ďalšom naňho odkazuje.

Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že ustanovenie prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360
Trestného zákona poskytuje trestno-právnu ochranu pokojnému občianskemu spolužitiu pred jeho
hrubým narušením a to konaním, ktoré vzbudzuje dôvodné obavy o život, zdravie alebo spôsobenie inej
ťažkej ujmy. Či ide o vyhrážanie spôsobilé vzbudiť u iného dôvodnú obavu, je nutné posúdiť so zreteľom
na všetky konkrétne okolnosti prípadu. Je potrebné brať do úvahy povahu vyhrážky, porovnať fyzické a

povahovévlastnostipáchateľasfyzickýmiapovahovýmivlastnosťamipoškodeného,ichvzájomnývzťah
a podobne. Pod dôvodnou obavou je potrebné rozumieť vyšší stupeň tiesnivého pocitu zo zla, ktorým
je vyhrážané. Dôvodná obava však nemusí vzniknúť, vyhrážanie však musí byť objektívne spôsobilé
vzbudiť takúto dôvodnou obavu, preto nie je nevyhnutné, aby u poškodeného skutočne vznikla dôvodná
obava uvedeného charakteru. Taktiež je potrebné skúmať, či vyhrážanie bolo doprevádzané chovaním,

ktoré ilustrovalo odhodlanie páchateľa vyhrážky splniť a z tohto bude potom možné vyvodiť, či vyhrážka
bola spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu. Podľa názoru krajského súdu znak spočívajúci vo vyhrážaní
obžalovaného nie je možné obmedziť len na vlastný obsah slovného vyhlásenia a jeho spôsobilosť resp.
nespôsobilosť vzbudiť dôvodnú obavu, ale je potrebné ho vykladať aj v spojení s ďalším konaním a
prejavmiobžalovaného,ktorébypotombolo,resp.nebolomožnévnímaťakovyhrážkyspôsobilévzbudiť

u poškodeného takúto obavu.

Krajský súd preto konštatuje, že z takto vykonaného dokazovania a na základe vyššie uvedeného potom
vyplynulo, že obžalovaný spáchal skutok v takom rozsahu ako je ustálený v skutkovej vete napadnutého
rozsudku.

Konanie obžalovaného bolo po právnej stránke zákonným spôsobom kvalifikované ako prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, keďže obžalovaný svojím konaním popísaným v skutkovej vete
ako aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, naplnil po subjektívnej a objektívnej stránke obligatórne

náležitosti súdených trestných činov.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami, pričom zistil len existenciu priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm. h/ Trestného zákona– obžalovaný sa dopustil viacerých trestných činov a pri ukladaní trestu postupoval v zmysle § 38 ods.
4 Trestného zákona, s čím sa stotožnil aj krajský súd.

Okresný súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho
pomeryamožnosťjehonápravyadospelkzáveru,ževdanomprípadejemožnéúčeltrestudosiahnuťaj
uložením alternatívneho trestu, konkrétne peňažného trestu. Obžalovaný bol v predmetnej veci uznaný
za vinného za spáchanie prečinov. Napadnutím poškodeného J. A. tomuto nespôsobil zranenia, ktoré

by si vyžiadali lekársku intervenciu, teda obžalovaný svojím konaním nespôsobil mimoriadne vážny či
neodstrániteľnýnásledok.Uloženiealternatívnehotrestuumožňovaliajpoznatkyoosobeobžalovaného,
jeho pomeroch a možnostiach jeho nápravy. Aj keď obžalovaný, ako prvostupňový súd konštatoval, má v
odpise registra trestov evidované jedno odsúdenie, ide o odsúdenie staršieho dáta, v prípade ktorého sa
na neho hľadí akoby nebol odsúdený, pričom z miesta bydliska je hodnotený kladne. Súd prvého stupňa
nahlavnompojednávanízároveňzisťovalpríjmové,majetkovéavýdavkovépomeryobžalovaného,ktorý

je zamestnaný, zároveň poberajúci čiastočný invalidný dôchodok, a po ich vyhodnotení dospel k záveru,
že primeraným v danom prípade je úhrnný peňažný trest vo výške 600,- (šesťsto) Eur. Pre prípad, že
by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený súd obžalovanému uložil primeraný náhradný trest
odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) mesiacov.

Aj krajský súd má za to, že postupoval okresný súd správne a zákone, ak obžalovanému ukladal
peňažný trest. Odvolací súd sa ale nestotožnil s jeho výškou a to z nasledujúcich dôvodov. Krajský
súd oboznámil na verejnom zasadnutí trestný rozkaz vydaný v tejto trestnej veci okresným súdom dňa
24.06.2021, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného na nezmenenom skutkovom základe ako je
v teraz napadnutom rozsudku, pričom mu bol uložený pri prevahe priťažujúcich okolnosti (§ 37 písm. h/

Trestného zákona) a § 38 ods. 4 Trestného zákona, úhrnný peňažný trest v sume 250,- Eur a pre prípad
jeho úmyselného zmarenia, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiace. Odpor voči trestnému
rozkazu podal iba obžalovaný. V danom prípade je výrok o treste v trestnom rozkaze a v napadnutom
rozsudku prakticky identický, okrem výšky uloženého peňažného trestu.

Možnosťpodávaniaopravnýchprostriedkovvtrestnomkonanítvorívýznamnúsúčasťobhajovacíchpráv
obvineného. S ich uplatňovaním je pritom úzko spojený všeobecný princíp zákazu zmeny k horšiemu
(reformatio in peius), ktorý je slovami Ústavného súdu Slovenskej republiky potrebné chápať ako
garanciu práva podávať opravné prostriedky bez toho, aby sa zhoršilo postavenie osoby (v porovnaní
so situáciou založenou pred podaním takéhoto opravného prostriedku), ktorá buď sama podala opravný

prostriedok, alebo v prospech ktorej bol opravný prostriedok podaný inou, k tomu oprávnenou osobou
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2012, sp. zn. IV. ÚS 163/2012). Princíp
reformatio in peius tvorí integrálnu súčasť procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, a preto je
potrebné ho dodržiavať, ako aj aplikovať, pokiaľ možno vždy najširšie a vždy iba materiálne, nie formálne
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. februára 2011, sp. zn. III. ÚS 392/2010). Právna teória i

praxpovažujeodporzašpecifickýopravnýprostriedokpodávanývočitrestnémurozkazu,ktorávlastnosť
sa okrem iného prejavuje aj v tom, že pri odsúdení rozsudkom na hlavnom pojednávaní konanom na
základe obvineného odporu proti trestnému rozkazu podľa § 355 ods. 3 dikcia vety za bodkočiarkou
Trestného poriadku, nie je samosudca viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu
obsiahnutými v zrušenom trestnom rozkaze. V uvedenom prípade ide o zákonnú výnimku zo skôr

charakterizovaného všeobecného princípu reformatio in peius. Na strane druhej, keďže rozhodnutie
formou trestného rozkazu so sebou nespája žiadne „dobrodenie zákona" umožňujúce zmiernenie
prísnosti trestnej sankcie (ako napríklad v konaní o dohode o vine a treste), je žiadúce, aby súd s
podaním odporu nespájal akékoľvek negatívne následky bez toho, aby s poukazom na novozistené
skutočnosti zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, čo ho v konečnom dôsledku viedlo k prijatiu rozhodnutia

v neprospech obžalovaného, nakoľko už vydanie trestného rozkazu v zmysle ustanovenia § 353 ods. 1
Trestného poriadku bolo podmienené záverom súdu o spoľahlivom preukázaní skutkového stavu veci.
V opačnom prípade, by sa tak pri dodržiavaní princípu predvídateľnosti práva pri rovnakých skutkových
a právnych okolnostiach, mohol prísnejší rozsudok javiť ako neprípustná sankcia za využitie práva na
podanie odporu. Okresný súd tak tým istým skutočnostiam relevantným pre uloženie trestnej sankcie,

v rôznych fázach konania, prikladal rozdielnu váhu v neprospech obvineného, pričom tak učinili bez
akéhokoľvek rozumného vysvetlenia.Krajský súd tak na podklade vyššie uvedeného zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste, a keďže
súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo ukladal prísnejší peňažný trest ako bol
uložený v zmienenom trestnom rozkaze, rozhodol vo veci sám a uložil obžalovanému taký istý peňažný

trest, t.j. 250,- Eur, ako mu bol uložený v trestnom rozkaze zo dňa 24. júna 2021, keďže v rámci
odvolacieho konania nezistil žiadne nové skutočnosti či okolnosti, napr. pribudnutie ďalšej priťažujúcej
okolnosti, zmena majetkových alebo zárobkových pomerov na strane obžalovaného a pod., ktoré by mu
dovoľovali sprísniť uložený peňažný trest. Aj výška uloženého peňažného trestu vo výmere 250,- Eur je
pritom primeraná a ktorú by mal obžalovaný pociťovať ako určitú sankciu za svoje nezákonné správanie.

Pre prípad, že by výkon tohto trestu chcel obžalovaný úmyselne zmariť, bol mu ustanovený náhradný
trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov. Krajský súd je toho názoru, že takto uložený peňažný trest
zabezpečí dostatočnú ochranu spoločnosti a zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov, ako z pohľadu
individuálnej, tak aj z pohľadu generálnej prevencie.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného s týmito sa krajský súd nestotožnil a odkazuje na vyššie

uvedené skutočnosti a okolnosti, ktorými sa riadil pri preskúmavaní napadnutého výroku o vine, pričom
na základe z hora uvedených dôkazov, mal aj odvolací súd za preukázané, že obžalovaný sa dopustil
skutku, z ktorého bol uznaný za vinného. Aj keď obžalovaný namieta, že súd nepostupoval správne
pri hodnotení dôkazov, je potrebné poukázať na to, že poškodený vo vzťahu k spáchanému skutku
vypovedal konzistentne, bez žiadnych významných rozporov a ním uvádzané skutočnosti a okolnosti

spáchanej trestnej činnosti boli verifikované aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi- výsluchmi svedkov
D.. Nemal preto ani krajský súd dôvod neuveriť takto učinenej výpovedí poškodeného A., ktorý usviedča
obžalovaného zo spáchaných prečinov. Podstatou podaného odvolania je totiž snaha obžalovaného
dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách
požiadavky obžalovaného dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobil prvostupňový súd. Je

ale potrebné konštatovať, že skutkový stav bol okresným súdom na podklade vykonaného dokazovania
zistený správne a následne bol aj zákone subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu
trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona.

Podľa dlhodobej ustálenej súdnej praxe (pozri napr. R XX/XX-XX.) súhrn nepriamych dôkazov k

preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich
dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a
usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.
V posudzovanom prípade je potrebné uviesť, že obžalovaný bol zo spáchania žalovaných trestných
činov usvedčovaný predovšetkým priamymi dôkazmi – výpoveďami poškodeného J. A., ktorého

hodnovernosť, napriek snahe obžalovaného nebola žiadnymi inými dôkazmi spochybnená, ale aj
nepriamymi – výpoveďami svedkov D. D. a J. D., ktorý potvrdili prítomnosť obžalovaného v D. E.
kritického dňa a v čase, keď došlo k napadnutiu a vyhrážaniu sa poškodenému A.. Takto uvádzané
priame a nepriame dôkazy vo svojom súhrne vytvárajú už spomenutú uzavretú reťaz dôkazov
neumožňujúcich iný záver ani o priebehu žalovaného skutku ani o osobe páchateľa než ten, ku

ktorému dospel okresný súd. Nie je teda pravdou, že v danom prípade neexistujú žiadne iné dôkazy,
ktoré by obžalovaného usviedčali zo žalovanej trestnej činnosti a že ide o situáciu „in dubio pro
reo“. Existencia rozporov medzi jednotlivými dôkazmi či skupinami dôkazov o priebehu skutku, teda
výpoveďou poškodeného na jednej strane a obžalovaného na druhej strane v takýchto prípadoch nie
je neobvyklé, a pokiaľ nie je možné jednoznačne určiť, ktorá z variant skutkového stavu odpovedá

skutočnosti, je potom potrebné pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť variantu pre obžalovaného
najpriaznivejšiu, čo ale v tomto súdenom prípade nenastalo. Ako je to už vyššie uvedené, obžalovaný
je zo spáchania skutku usvedčovaný hore rozvedenými ako priamymi tak aj nepriamymi dôkazmi.

Krajský súd zároveň dodáva, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého

stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Okresný súd sa v napadnutom rozsudku správne,
logicky a presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie a to aj
s prihliadnutím na námietky obžalovaného, ktoré opakovane uvádza aj v odvolacom konaní. Všetky
vykonané dôkazy prvostupňový súd náležite, jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak k správnym

a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom
vykonaného dokazovania.To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok obžalovaného vyhodnotil
ako čiastočne dôvodný a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.
jednohlasný

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.