Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 15, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615208488
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5615208488.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: Ing. K.
R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I.
č. XXX/X, V. N., právne zastúpenej JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou,
so sídlom Garbiarska č. 695, Liptovský Mikuláš, IČO: 51 838 745, proti žalovanému:
Bc. B. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. č. XXX/X, V. N., právne zastúpenému JUDr. Ivanom
Vozárom, advokátom, so sídlom Kukučínova č. 2324/20, Liptovský Mikuláš, IČO: 52 299 881,
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/337/2015-597 zo dňa 28. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobkyni sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „okresný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov - strán
sporu tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal: čítačku kníh POCKET BOOK PRO v hodnote

90,-Eur, žehličku ROWENTA FOCUS v hodnote 60,-Eur, štyri jedálenské stoličky v hodnote 65,-Eur,
televízor značky Panasonic v hodnote 110,-Eur, kuchynský robot značky Philips CUCINA v hodnote
40,-Eur a kanvicu značky ECG v hodnote 12,50 Eur (výrok I. napadnutého rozsudku), prikázal do
výlučného vlastníctva žalovaného osobné motorové vozidlo značky Citroën C3, EČV: LM370CF v
hodnote 2.250,- Eur, predajnú cenu za osobné motorové vozidlo zn. KIA Sorento, EČV: LM 874BU
v sume 1.000,-Eur, externú pamäť WD MyBook Essential v hodnote 80,-Eur, notebook značky ASUS
K55VD v hodnote 250,-Eur, tablet značky ASUS Transformer Book v hodnote 150,-Eur, tablet značky

ASUS MeMo PAD 10 v zostatkovej hodnote 125,-Eur, satelitný prijímač v zostatkovej hodnote 60,-Eur,
vysávač značky ELECTROLUX Ultra Performer ZUP 3860 C v hodnote 45,-Eur, čistič okien KÄRCHER
WV 50 plus v hodnote 25,-Eur, kávovar značky ETA Inesto v hodnote 20,-Eur a čierne kancelárske kreslo
v hodnote 25,-Eur (výrok II. napadnutého rozsudku), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
vyrovnávací podiel vo výške 9.845,99 Eur do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok
III. napadnutého rozsudku) a žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.
napadnutého rozsudku).

1.1. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na to, že s dôrazom na
odstránenie nedostatkov a rozporov vytknutých odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení v prvom
rade zistil rozsah bezpodielového spoluvlastníctva, následne ustálil ceny vecí v čase vyporiadaniaa rozhodol o prikázaní týchto vecí do výlučného vlastníctva tomu - ktorému z bývalých manželov.
Vychádzal z návrhu žalobkyne, ktorý žalovaný žiadnym spôsobom nepopieral, a preto prikázal do
výlučného vlastníctva žalobkyne čítačku kníh POCKET BOOK PRO v hodnote 90,-Eur, žehličku

ROWENTA FOCUS v hodnote 60,-Eur, štyri jedálenské stoličky v hodnote 65,-Eur, televízor značky
Panasonic v hodnote 110,-Eur, kuchynský robot značky Philips CUCINA v hodnote 40,-Eur a kanvicu
značky ECG v hodnote 12,50 Eur. Konštatoval, že strany považovali za nevyhnutné vyvolať spor
aj ohľadne štyroch stoličiek nachádzajúcich sa v kuchyni ich spoločného bytu, ktorý mali v danom
čase v podielovom spoluvlastníctve a na tej istej adrese má sídlo aj obchodná spoločnosť žalovaného

REPROIZOL, s. r. o.. Uviedol, že žalovaný síce v konaní predložil faktúru vystavenú práve tejto
spoločnosti za predmetné stoličky, avšak napriek tomu dospel k záveru, že tento listinný dôkaz
sám o sebe ešte nepreukazuje, že neboli zaobstarané za prostriedky patriace do bezpodielového
spoluvlastníctva, keď podľa názoru súdu prvej inštancie rozhodujúcim by bol taký listinný dôkaz, ktorý
by preukazoval, kým bola kúpna cena uhradená. Mal za to, že žalovanému nič nebránilo v tom, aby
svoje tvrdenia preukázal aj dôkazmi z účtovníctva obchodnej spoločnosti, nakoľko v prípade akejkoľvek

účtovnej operácie obchodnej spoločnosti musí byť táto zaznamenaná v jej účtovníctve a tým by sa
vyvrátili akékoľvek pochybnosti o tom, či bola kúpna cena za stoličky, ako aj iné hnuteľné veci, v
skutočnosti uhradená z prostriedkov obchodnej spoločnosti. Poukázal na tú skutočnosť, že k spisu
bola dlhodobo pripojená časť účtovníctva, avšak ohľadne dôkaznej iniciatívy strán sporu zostalo len pri
pripojení tohto listinného dôkazu. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie pri rozhodovaní o tom,

ktoré veci patria do bezpodielového spoluvlastníctva, zohľadňoval charakter vecí a ich použiteľnosť v
domácnosti, resp. použiteľnosť v nadväznosti na predmet podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti
žalovaného. Uviedol, že strany sporu netvrdili, že by v ich spoločnej domácnosti mali aj iné jedálenské
stoličky a nakoľko ide o nábytok, ktorý je neodmysliteľne spojený s potrebami domácnosti a pre
podnikateľskú činnosť obchodnej spoločnosti vyplývajúcu z výpisu z obchodného registra je prakticky

nepotrebný, jedálenské stoličky zaradil do masy bezpodielového spoluvlastníctva. Pokiaľ ide o ich
zostatkovú cenu, nevychádzal z tvrdenia žalobkyne, ktoré žalovaný síce nenamietal a tvrdil, že túto vec
nepovažoval za nadobudnutú do bezpodielového spoluvlastníctva, avšak žalobkyňa uviedla zostatkovú
hodnotu v roku 2019 v sume 130,-Eur, pričom z listinného dôkazu o kúpnej cene z roku 2014 vyplýva
nadobúdacia cena 132,-Eur. Z dôvodu dôkaznej núdze ohľadne zostatkovej ceny súd prvej inštancie

potomvychádzalzpolovicetvrdenejcenyarovnakopostupovalajuostatnýchspornýchhnuteľnýchvecí.
Pokiaľ žalobkyňa pôvodne žiadala prikázať do výlučného vlastníctva aj 15 kusov uterákov v hodnote 15
Eur, neskôr v konaní uviedla, že táto položka, ako aj posteľná bielizeň, neexistuje.

1.2. Z hnuteľných vecí súd prvej inštancie prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného osobný

automobil značky Citroën C3 v hodnote 2.250,-Eur, externú pamäť v hodnote 80,-Eur, notebook
značky ASUS K55VD v hodnote 250,-Eur (polovica tvrdenej zostatkovej hodnoty), tablet značky ASUS
Transformer Book v hodnote 150,-Eur (polovica tvrdenej zostatkovej hodnoty), tablet značky ASUS
MeMo PAD 10 v zostatkovej hodnote 125,-Eur (1/2-ica tvrdenej zostatkovej hodnoty), satelitný prijímač
v zostatkovej hodnote 60,-Eur, vysávač značky ELECTROLUX v hodnote 45,-Eur (1/2-ica tvrdenej

zostatkovej hodnoty), čistič okien KÄRCHER v hodnote 25,-Eur (1/2-ica tvrdenej zostatkovej hodnoty),
kávovar značky ETA Inesto v hodnote 20,-Eur a čierne kancelárske kreslo v hodnote 25,-Eur (1/2-
ica tvrdenej zostatkovej hodnoty). Vzhľadom na charakter sieťového úložiska súd prvej inštancie toto
nezaradil do masy bezpodielového spoluvlastníctva, nakoľko nemal pochybnosti o tvrdení žalovaného
ohľadne účelu kúpy tejto veci. Pripustil, že sieťové úložisko môže slúžiť aj

na zálohovanie rodinných dát, ukladanie filmov a podobne, avšak vychádzajúc zo zhodných tvrdení
svedkov, spoločníkov žalovaného v obchodnej spoločnosti, považoval za logické tvrdenie, že úložisko
bolo zakúpené pre účely podnikateľskej činnosti spoločnosti. V danej súvislosti vychádzal z tvrdenia
svedkov, že každý z nich disponuje notebookom, a toto úložisko môže slúžiť aj na zdieľanie dát z
iných zariadení bez potreby fyzického pripojenia. Vzhľadom na charakter tejto veci sa nestotožnil s

tvrdením žalobkyne, že žalovaný uvedenú vec kúpil za účelom hrania počítačových hier, keď dospel k
záveru, že za týmto účelom by si žalovaný skôr zaobstaral výkonnejší počítač. Do masy bezpodielového
spoluvlastníctva nezaradil ani notebook značky ASUS G73SW, ktorý bol podľa faktúry zaobstaraný
za kúpnu cenu 1.189,-Eur, keď poukázal na výpovede svedkov, z ktorých vyplynulo, že každý zo
spoločníkov mal notebook, pričom tento bol podľa predložených listinných dôkazov zakúpený ako prvý

z notebookov, ktoré navrhovala žalobkyňa vyporiadať. Konštatoval, že dňa 01.12.2013 bola vystavená
faktúra obchodnej spoločnosti za dva tablety, okrem vyššie spomínaného aj tablet značky PRESTIGIO
MultiPad 5780D v hodnote 128,99 Eur, pričom dospel k záveru, že žalovaný žiadnym spôsobom
neodôvodnil potrebu kúpy dvoch tabletov pre obchodnú spoločnosť, keď napríklad netvrdil, že jeden znich bol zakúpený pre druhého zo spoločníkov, z dôvodu čoho súd potom jeden tablet zaradil do masy
bezpodielového spoluvlastníctva a druhý nie. V tejto súvislosti poukázal na výpovede spoločníkov, z
ktorýchvyplynulo,žeokremnotebookovmalikdispozíciiajtablety.Pokiaľžalobkyňanavrhlavysporiadať

aj stolový počítač značky SHARK, tak tento bol zakúpený v roku 2008, t. j. pred uzavretím manželstva
strán sporu. Pokiaľ ide o vysávač, ako aj čistič okien, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný
nepreukázal, že by tieto boli používané na čistenie kina. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne a svedka N.
V., súd konštatoval, že tieto sa rozchádzali, keď podľa žalobkyne bol vysávač vždy v byte a svedok
uviedol, že vysávač bol zrejme umiestnený v sklade v priamo v kine, pričom podľa názoru súdu

prvej inštancie tvrdenie svedka vyznieva logickejšie, lebo v prípade vykonávania čistiacich prác by
bolo nehospodárne a aj neúčelné, aby sa pracovník zakaždým premiestňoval s vysávačom na druhú
stranu mesta a naspäť do sídla spoločnosti. Do masy bezpodielového spoluvlastníctva súd nezaradil
rádio značky PANASONIC, DVD prehrávač rovnakej značky, ako ani práčku značky WHIRLPOOL,
keďže žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala nadobudnutie veci počas trvania manželstva a ani
netvrdila bližšie skutočnosti, ktoré by aspoň nasvedčovali tomu, že tomu tak bolo, keď uznal na druhej

strane argumentáciu žalovaného o nadobudnutí týchto vecí pred uzatvorením manželstva. Z dôvodu, že
osobné motorové vozidlo značky KIA Sorento patrilo do masy bezpodielového spoluvlastníctva, avšak
po rozvode bolo predané žalovaným, súd prvej inštancie zohľadnil pri vyporiadaní aj nadobudnutú kúpnu
cenu. Poukázal na tvrdenie žalovaného, že vozidlo predal za 1.000,-Eur, čo potvrdil aj svedok, pričom
sa nestotožnil s výpočtom zostatkovej hodnoty žalobkyne, keď táto od kúpnej ceny odpočítala hodnotu

opráv. V tejto súvislosti uviedol, že na zvýšenie hodnoty spoločne nadobudnutej veci manželmi, ku ktorej
došlo po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v danom prípade zhodnotenie veci opravou,
nemožno pri rozhodovaní prihliadať, keď navyše poukázal na to, že k opravám vozidla došlo až po
predaji veci tretej osobe.

1.3. Súd prvej inštancie potom ustálil, že žalobkyni prikázal do výlučného vlastníctva hnuteľné veci v
hodnote 377,50 Eur a žalovanému v hodnote 4.030,- Eur vrátane získanej kúpnej ceny za motorové
vozidlo KIA Sorento vo výške 1.000,-Eur, z čoho vyvodil, že celková suma aktív patriacich do
bezpodielového spoluvlastníctva predstavovala 4.407,50 Eur a vychádzajúc zo zásady prezumovanej
§ 150 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej sú podiely obidvoch manželov rovnaké, dospel k záveru,

že žalovaný je povinný ohľadom vyporiadania hnuteľných vecí vrátane hodnôt z ich predaja zaplatiť
žalobkyni sumu 1.826,25 Eur, t. j. sumu zodpovedajúcu polovici hodnoty vecí patriacich do BSM, t. j.
sumy 2.203,75 Eur a hodnoty vecí, ktoré nadobudla žalobkyňa v sume 377,50 Eur.

1.4. Vo vzťahu k pasívam bezpodielového spoluvlastníctva súd prvej inštancie poukazoval na to, že ku

dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva bol zostatok úveru poskytnutého
na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 5035435736 zo dňa 28.11.2002 vo výške 18.000,- Eur, v sume
15.836,01 Eur, pričom v priebehu konania bol predmetný úver v plnom rozsahu splatený žalobkyňou a
medzi stranami nebolo sporné to, že z tohto získaného úveru bola časť použitá na splatenie výlučného
úveru žalobkyne vo výške 16.324,16 Eur poskytnutého jej

na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0333748658 zo dňa 17.08.2007. Súd prvej inštancie uzavrel,
že výsledkom odpočítania sumy istiny získaného úveru vo výške 18.000,-Eur od časti úveru, ktorá bola
použitá na splatenie predchádzajúceho úveru žalobkyne vo výške 16.324,16 Eur, je spoločný záväzok
strán sporu v podobe istiny získaného úveru vo výške 1.675,84 Eur. Poukázal na to, že bolo potrebné
vyporiadať nielen istinu úveru, ale aj jeho príslušenstvo, pričom najprv percentuálne vyjadril hodnotu

spoločného záväzku (istinu vo výške 1.675,84 Eur) k istine celkového získaného úveru (18. 000,-Eur), čo
predstavovalo 9,31 %. Konštatoval, že žalobkyňa po zániku bezpodielového spoluvlastníctva uhradila
celkovo z úveru poskytnutého Zmluvou zo dňa 28.11.2012 sumu 15.836,01 Eur, a keďže v tejto sume
bola zahrnutá tak istina úveru, ako aj jeho príslušenstvo, súd prvej inštancie za spoločný záväzok strán
sporu určil sumu 1.474,33 Eur (t. j. 9,31 % z 15.836,01 Eur), z čoho polovicu vo výške 737,17 Eur

zaviazal žalovaného uhradiť žalobkyni. V danej súvislosti poukázal súd prvej inštancie na to, že žalovaný
nespochybnil, že počas trvania manželstva bola zo spoločného uhradená na jeho výlučný majetok
pozostávajúci z pohľadávky v X. C. C., a. s. suma 2.740,40 Eur, a preto bol zaviazaný povinnosťou
zaplatiť žalobkyni polovicu z tejto sumy 1.370,20 Eur.

1.5. Súd prvej inštancie súčasne upriamil pozornosť na to, že posledná časť dokazovania sa týkala
tvrdenia žalovaného, že suma 30.000,-Eur bola darovaná výlučne jemu jeho matkou, a že tieto
finančné prostriedky boli použité pri zakladaní jeho obchodnej spoločnosti. Dospel k záveru, že aj keď
matka žalovaného, ako aj obidvaja spoločníci, potvrdili, že k poskytnutiu takejto bezúročnej pôžičkydošlo, zohľadniac celé vykonané dokazovanie, ako aj neunesenie dôkazného bremena, nezohľadnil
pri vyporiadavaní toto tvrdenie. Konštatoval, že žalovaný a aj jeho matka zhodne tvrdili, že potom,
ako manželstvo strán sporu smerovalo k rozvodu, žalovaný vrátil matke poskytnutú pôžičku, pričom

matka žalovaného mala vrátené finančné prostriedky vložiť na účet. Súd prvej inštancie však dospel k
záveru, že žalovaný toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, a to aj napriek tomu, že bol k tomu
vyzvaný súdom a v priebehu konania na to opakovane poukazovala žalobkyňa. Mal za to, že zo spisu
vyplýva len tá skutočnosť, že deň pred začatím konania o rozvod manželstva došlo k výberu hotovosti
z osobného účtu vo výške 34.000,-Eur, avšak nebolo preukázané, že v skutočnosti došlo k vráteniu

pôžičky matke žalovaného, keď podľa názoru súdu prvej inštancie by akékoľvek pochybnosti boli
vyvrátené jednoduchým predložením výpisu z účtu v banke patriacemu matke žalovaného. S poukazom
na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo potrebné vykonať dokazovanie, tak ako
ho navrhla žalobkyňa prvýkrát podaním zo dňa 12.04.2017 a opätovne podaním zo dňa 26.06.2022 v
nadväznosti na zistenie finančnej situácie matky žalovaného.

1.6.Súdprvejinštancievychádzajúcizozistenýchdôkazovdospelkzáveru,žejedineriadnepreukázané
finančné prostriedky strán sporu ku dňu zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva boli u žalobkyne vo
výške 978,38 Eur a u žalovaného 17.963,63 Eur (5 141,42 Eur + 12 822,21 Eur), keď súd u žalovaného
zohľadnil aj výber z jeho účtu zo dňa 23.03.2015 vo výške 12.822,21 Eur. Súčasne konštatoval, že
žalovaný preukázal, že pred uzavretím manželstva disponoval finančnými prostriedkami na účte vo

výške 2.230,76 Eur, a preto pri vyporiadaní zohľadnil v prospech žalobkyne sumu 6.751,06 Eur, čo
predstavuje polovicu sumy 17.963,63 Eur po odpočítaní sumy 2.230,76 Eur. V prospech žalovaného
zohľadnil polovicu zo sumy 977,38 Eur, t. j. 488,69 Eur a aj polovicu sumy 700,- Eur, t. j. 350,- Eur,
ktorá bola nesporne použitá z výlučných prostriedkov žalovaného na kúpu motorového vozidla značky
Citroën C3.

1.7. Na vyrovnanie podielu z vyporiadaného podielového spoluvlastníctva manželov súd prvej inštancie
potom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni celkovo sumu 9.845,99 Eur (1 826,25 Eur /
hnuteľné veci/ + 737,17 Eur /úver/ + 1 370,20 Eur /X. C. C., a. s./ + 6 751,06 Eur /finančné prostriedky/
- 488,69 Eur /finančné prostriedky žalobkyne/ - 350 Eur /kúpna cena za Citroën/).

1.8. Pri rozhodovaní súd nezohľadnil v prospech strán sporu vyplatené výživné na dcéru žalovaného,
ako ani na syna žalobkyne, nakoľko dospel k záveru, že plnenie si vyživovacej povinnosti k deťom
nezakladá nárok na náhradu v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rovnako
súd prvej inštancie nezohľadnil ani vynaloženie školného v súvislosti so štúdiom jedného z manželov,

nakoľko podľa jeho názoru sa jedná o prostriedky, ktoré boli spotrebované počas manželstva a naviac
výsledkom ich vynaloženia nie je nadobudnutie určitej veci, resp. pohľadávky, ktorá by bola spôsobilá
byť predmetom vyporiadania. Ako nedôvodný vyhodnotil súd aj návrh žalovaného na zohľadnenie
nájomného vo výške 1.881,90 Eur za 51 mesiacov, počas ktorých býval v spoločnej domácnosti syn
žalobkyne, keď dospel k záveru, že nájomné počas trvania manželstva znášali nesporne výlučne strany

sporu, čiže ide o spotrebované prostriedky. Rovnako za spotrebované prostriedky považoval súd aj
dovolenku v Egypte v uplatnenej výške 1.000,-Eur.

1.9. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že strany sporu iniciovali dokazovanie v pomerne veľkom
rozsahu, pričom pre rozhodnutie postačovalo vykonanie dokazovania v ním realizovanej miere a

nebolo potrebné, účelné ani hospodárne vykonať všetky navrhované dôkazy. Z uvedených dôvodov
potom nevykonal dokazovanie oboznámením sa s celkovým účtovníctvom obchodnej spoločnosti
REPROIZOL, s. r. o. počas celého jej podnikania a nepovažoval za potrebné, aby v rámci vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Taktiež pre rozhodnutie
vo veci nepovažoval za potrebné oboznámenie sa s ročnými účtovnými závierkami a výpoveďou

účtovníčky obchodnej spoločnosti. Z dôvodu, že pri vyporiadaní súd nezohľadnil vynaloženie finančných
prostriedkov na štúdium, bolo podľa názoru súdu prvej inštancie nadbytočné vyžiadať od vysokej školy
potvrdenia tak, ako to opakovane navrhla žalobkyňa. Súd taktiež nevykonal dôkaz ani dopytom na Y.
E. C., ako to navrhoval žalovaný zo dňa 01.02.2017 v nadväznosti na oznámenie banky, nakoľko podľa
jeho názoru akékoľvek jej vyjadrenie by nemalo žiadny vplyv na dokazovanie vo veci. Pokiaľ žalovaný

v podaní zo dňa 12.10.2016 tvrdil, že má vedomosť o tom, že žalobkyňa počas manželstva sporila
peniaze v C. C., a. s., pobočka Liptovský Mikuláš a v odvolaní proti rozsudku tvrdil, že súd sa s týmto
jeho predmetným návrhom nevysporiadal, súd prvej inštancie uviedol, že C. C., a. s. bola listom zo dňa
24.10.2016 požiadaná o oznámenie, či žalobkyňa má, resp. mala sporiaci účet a ak áno, aký bol stavfinančných prostriedkov na účte, resp. účtoch v období od 01.01.2015 do 23.06.2015, keď banka súdu
oznámilaúčtystránsporupodanímdoručenýmdňa03.11.2016,zktorýchsúdvychádzalprirozhodovaní.
Na základe uvedeného uložil žalovanému na vyrovnanie podielu žalobkyne zaplatiť žalobkyni sumu

9.845,99 Eur, a to v lehote do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku.

1.10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, keď dospel k záveru, že v prejednávanej
veci nebolo možné stanoviť pomer úspechu a neúspechu, nakoľko strany mali priestor vysporiadať si

bezpodielové spoluvlastníctvo bez toho, aby im vznikli trovy súdneho konania. Súčasne poukázal na
to, že sa jedná o špecifický druh konania, kde nemožno hovoriť o úspechu/neúspechu strany sporu,
nakoľko strany sporu majú prakticky tak postavenie žalobcu, ako aj postavenie žalovaného.

2. Proti predmetnému rozsudku, a to výslovne proti výrokom III. a IV., podal odvolanie riadne a včas
žalovaný, keď mal za to, že súd prvej inštancie opäť vydaným rozsudkom

(po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom) dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na
to, že povinnosťou súdu je riadne odôvodniť každý výrok svojho rozhodnutia, inak je nepreskúmateľné.
Žalovaný má za to, že uvedené sa týka výroku III., kde sa podľa jeho názoru súd prvej inštancie opätovne
náležite nevysporiadal s jeho relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou a na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že z odôvodnenia na strane 10,
bod 19. rozsudku nevyplýva logická nadväznosť tak, aby si jednotlivé strany mohli vytvoriť spoľahlivý a
dostatočnýzáverocelkovomskutkovomstavezistenomzvykonanéhodokazovania.Upriamilpozornosť
na to, že už vo svojom prvom odvolaní uviedol, a to pokiaľ ide o peňažné prostriedky vo výške 34.000,-
Eur, že predmetom vyporiadania, ktoré spočíva v zistení a rozdelení spoločného majetku, môže byť

len ten majetok, ktorý existuje ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva ako spoločný a súd nie
je oprávnený z vlastnej iniciatívy zisťovať majetok, ktorý má patriť do vyporiadania. Má za to, že je
potom na strane, ktorá tvrdí, že určitá vec je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, aby uniesla
dôkazné bremeno. Konštatoval, že súd do bezpodielového spoluvlastníctva zahrnul uvedené finančné
prostriedky, avšak on v konaní preukázal svedeckými výpoveďami spoločníkov obchodnej spoločnosti

REPROIZOL, a tiež písomnými dôkazmi z účtovníctva spoločnosti, že tieto peňažné prostriedky patria
do jeho výlučného vlastníctva. Má za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, t. j. nepreukázala, že
tieto peňažné prostriedky existovali ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva a nepreukázala, že
sú spoločným majetkom. Má za to, že súd prvej inštancie mal zohľadniť svedecké výpovede spoločníkov
spoločnosti REPROIZOL a jeho matky, ktorí jednoznačne potvrdili, že on v čase založenia spoločnosti

(teda pred uzavretím manželstva so žalobkyňou) disponoval hotovosťou, ktorú použil na podnikanie
v spoločnosti, a to najmä v jej začiatkoch. Konštatoval, že v konaní boli predložené účtovné doklady,
ktoré preukazujú dlh spoločnosti voči spoločníkovi, pričom poukázal na Zápisnicu zo dňa 06.12.2016,
keď bola predložená súvaha obchodnej spoločnosti k 31.12.2010, a tiež doklady o vrátení pôžičky
žalovanému. Má za to, že pri zodpovedaní uvedenej otázky nie je rozhodujúce, či peňažné prostriedky,

ktoré on poskytol spoločnosti, boli vrátené jeho matke, a preto požiadavka súdu, aby on predložil dôkaz
spočívajúci vo výpise z účtu svojej matky, je v danom smere irelevantná a nad rámec posudzovania
veci. Za podstatné považoval to, aby bolo preukázané, že on pred uzavretím manželstva disponoval
peňažnýmiprostriedkami,ktorépoužilnapodnikanie,aktorémubolipotomvrátené,atedapatriadojeho
výlučného vlastníctva. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že výpočet vyrovnávacieho podielu v

odôvodnení na strane 10, bod 20. v sume 6.751,06 Eur je nesprávny, pretože vychádza z peňažných
prostriedkov v sume 17.963,63 Eur (5.141,42 Eur + 12.822,31 Eur), ktoré nepatria do BSM účastníkov,
keď rozhodným okamihom pre posúdenie, aký majetok patrí
do bezpodielového spoluvlastníctva, je deň, v ktorom došlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva
a spravidla je to deň právoplatnosti rozsudku o rozvode, čo je v danom prípade deň 23.06.2016.

Konštatoval, že rovnako sa posúdia aj záväzky patriace
do bezpodielového spoluvlastníctva, keď zdôraznil, že sa jedná o záväzok spoločnosti REPROIZOL voči
nemu. Na základe uvedeného má za to, že výška vyrovnacieho podielu s jeho povinnosťou ju uhradiť je
3.933,42 Eur (1.826,25 hnuteľné veci, 737,17 úver + 1 370,20 /C. C./).

2.1. Žalovaný súčasne napadol aj výrok IV. vzťahujúci sa na právo na náhradu trov konania, uvádzajúc,
že názor súdu prvej inštancie prezentovaný ohľadne nároku na náhradu trov konania je nesprávny.
Upriamil pozornosť na to, že nárok na náhradu trov konania je súčasťou základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pričom zákonná úprava platenia a náhrady trov konaniaobsiahnutá najmä v CSP určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom.
Uviedol, že procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade
s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu a pritom treba dbať na to,

aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v
dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez
zreteľanajehopostavenievkonaní.Mázato,žeuvedenéplatíajvsporeovyporiadaniebezpodielového
spoluvlastníctva manželov po rozvode, nakoľko Civilný sporový poriadok žiadne výslovné pravidlo
týkajúce sa náhrady trov konania pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré by

sa vynímalo z pôsobnosti § 255 CSP, neobsahuje a všeobecne pritom uznáva, že výnimky z pravidla
je nutné vykladať skôr reštriktívne než extenzívne. Uviedol, že pri vyporiadaní BSM je teda namieste
vychádzať z § 255 CSP a uplatniť základné pravidlo, a to zásadu úspechu vo veci. Konštatoval,
že rovnosť podielov pri vyporiadaní BSM je iba jedným z hľadísk pri posudzovaní úspechu strany v
konaní, keď taktiež je potrebné prihliadať i k požadovanej a skutočne priznanej výške vyporiadacieho
podielu a zohľadniť výsledok sporu medzi účastníkmi o to, ktoré veci patria do BSM a ktoré nie. V

nadväznosti na uvedené uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči nemu uloženia
povinnosti zaplatiť jej vyrovnací podiel vo výške 38.608,44 Eur a po celý čas súdneho konania a v rámci
neho aj dokazovania trvala na podanej žalobe v takomto rozsahu, pričom si uplatňovala záväzky zo
zmluvy o úvere, ktoré v priebehu konania sama uhradila, uplatňovala si majetkové hodnoty (peňažné
prostriedky), keď v prospech žalobkyne malo byť finančné vyrovnanie v sume 17.250,- Eur, a taktiež si

uplatňovala pohľadávky voči nemu, a to náhradu za zaplatené výživné na jeho dcéru v sume 3.300,-
Eur zo spoločného, aj náhradu za zaplatené školné pre neho vo výške 3.000,- Eur. Poukázal na to, že
súd prvej inštancie však neprihliadal k požadovanej a skutočne priznanej výške vyrovnacieho podielu
a nezohľadnil výsledok sporu medzi stranami.

2.2. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
vyrovnací podiel v sume 3.933,42 Eur do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobkyňa
bola povinná nahradiť mu trovy konania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne

správny a vydaný na základe objektívne zisteného skutkového stavu.
Má za to, že je preskúmateľný, zrozumiteľný, má riadne, dostatočné a predovšetkým výstižné a
presvedčivé odôvodnenie. Podľa jej názoru nie je daný ani jeden z odvolacích dôvodov, ktoré žalovaný
odvolaním uplatňuje, a taktiež má za to, že nie je daný ani jeden z dôvodov odvolania, na ktoré žalovaný
poukazuje.Uviedla,žesúdprvejinštanciesprávnerozhodol,žežalovanýjepovinnýjejzaplatiťvyrovnací

podiel z titulu vyporiadania BSM vo výške 9.845,44 Eur do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
rozsudku a rovnako súd prvej inštancie správne rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

3.1. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že súd nesplnil procesné podmienky, ďalej že súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci, má žalobkyňa za to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne,
náležite a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Na základe uvedeného žalobkyňa poprela tvrdenia
žalovaného, že súd prvej inštancie nesplnil povinnosti uložené mu rozhodnutím odvolacieho súdu, keď
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

zo správneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasila s tvrdeniami žalovaného, že by z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie nevyplývala logická nadväznosť vzhľadom na vykonané dokazovanie,
keď podľa jej názoru odôvodnenie rozhodnutia súdu je jasné, stručné a výstižné. Nestotožnila sa s
tvrdením žalovaného, že súd z vlastnej iniciatívy nie je oprávnený zisťovať majetok, ktorý má byť
predmetom vyporiadania BSM z dôvodu, že pri vyporiadaní BSM je potrebné vyporiadať všetky aktíva

a pasíva, pričom navyše poukázala na to, že uvedený spor začal pred účinnosťou Civilného sporového
poriadku a súd vyporiadal to, čo predmetom konania učinili strany. Má za to, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, že finančné prostriedky nepatria do BSM, z dôvodu, že tieto
prostriedky sú jeho vlastníctvom. Poukázala na to, že v konaní nebolo preukázané, že by uvedené
finančné prostriedky nepatrili do BSM, ale práve naopak, bolo preukázané v kontexte s posúdením

celkových okolností daného prípadu, že tieto je potrebné zaradiť do masy BSM tak, ako to správne
urobil súd prvej inštancie v zistenom rozsahu, pričom upriamila pozornosť aj na hodnovernosť svedkov
tvrdiacich údajnú pôžičku, keď ani z týchto vykonaných dôkazov podľa jej názoru neboli preukázané
tvrdenia žalovaného. Má za to, že už samotné správanie žalovaného, t. j. že v čase, keď jehomanželstvo smerovalo k rozvodu, mal uvedené peniaze vrátiť matke, a táto ich mala vložiť na účet,
vyvolávajú pochybnosti o jeho tvrdeniach a preukazujú jeho snahu ukrátiť ju o možnosť vyporiadať
peňažné prostriedky patriace do BSM v rámci vyporiadania BSM. Stotožnila sa so záverom súdu prvej

inštancie, že v konaní bolo preukázané, že deň pred začatím konania o rozvod manželstva došlo síce
k výberu finančných prostriedkov v hotovosti z osobného účtu žalovaným, avšak nebolo preukázané,
že v skutočnosti došlo k vráteniu údajnej pôžičky matke žalovaného. Má za to, že keby bolo tvrdenie
žalovaného pravdivé, tak by dôkaz na preukázanie svojich tvrdení predložil, alebo by navrhol dôkaz na
preukázanie uvedenej skutočnosti, avšak toto neurobil počas konania, ani počas odvolacieho konania a

ani po vrátení veci súdu odvolacím súdom na nové prejednanie a rozhodnutie. Okrem iného žalobkyňa
poukázala na to, že tvrdenie žalovaného o údajných vkladoch peňažných prostriedkov do spoločnosti
REPROIZOL neboli preukázané hodnoverným spôsobom, a to ani výsluchmi svedkov, spoločníkov
spoločnosti. Pokiaľ ide o výsluch matky žalovaného, tento podľa názoru žalobkyne nemožno považovať
zahodnoverný,keďnavyšesatvrdeniauvedenejsvedkyneznačnerozchádzalistvrdeniamižalovaného.
Nestotožnila sa s vyjadrením žalovaného, že preukázal svedeckými výpoveďami a inými dôkazmi,

že peňažné prostriedky patria do jeho výlučného vlastníctva, pričom zastáva názor, že existencia
peňažnýchprostriedkovpatriacichdoBSMpreukázanábola.Podľanejnemožnoprehliadnuťnakladanie
žalovanéhostýmitofinančnýmiprostriedkamipredkonanímorozvodmanželstvaspôsobom,abyzatienil
existenciu týchto finančných prostriedkov a snažil sa ju ukrátiť v jej právach. V tejto súvislosti poukázala
na predchádzajúce konania žalovaného vo veci jeho vtedy maloletej dcéry, kde sa viedlo množstvo

konaní, v ktorých rovnako uvádzal rôzne pôžičky od svojej matky, avšak jeho bývalá manželka sama
poukazovala na účelnosť skutočností uvádzaných žalovaným a akékoľvek pôžičky zo strany jeho matky
spochybňovala. Má za to, že u žalovaného sa počas celého konania objavovali rôzne špekulatívne
vyjadrenia a tvrdenia, avšak žalovaný vôbec nevyužil svoju procesnú aktivitu k tomu, aby jeho tvrdenie
osvedčil a preukázal.

3.2. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že tento preukázal svedeckými výpoveďami spoločníkov
obchodnej spoločnosti REPROIZOL, a tiež písomnými dôkazmi z účtovníctva spoločnosti, že vyššie
uvedenépeňažnéprostriedkypatriadojehovýlučnéhovlastníctvaažeonaneuniesladôkaznébremeno,
t. j. nepreukázala, že tieto peňažné prostriedky existovali ku dňu zániku BSM a nepreukázala, že sú

spoločným majetkom. Má za to, že tieto skutočnosti mal súd preukázané a presvedčivým spôsobom
sa s nimi vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, keď konštatovala, že zo súvahy predloženej
žalovaným nevyplýva, že by v čase tvrdenom žalovaným existovala jeho pohľadávka spoločníka voči
spoločnosti, a takto nebolo o nej ani účtované, a preto sú uvedené poukazy žalovaného absolútne
nedôvodné. Žalobkyňa poprela tvrdenie žalovaného, že pred uzavretím manželstva disponoval

peňažnými prostriedkami, ktoré patrili do jeho výlučného vlastníctva, keď konanie žalovaného vo vzťahu
k týmto finančným prostriedkom bolo od začiatku účelové a účelovosť jeho konania preukazuje už jeho
samotné konanie, ktorým bol výber uvedených finančných prostriedkov deň pred začatím konania o
rozvod manželstva. Na základe uvedeného žalobkyňa v celom rozsahu poprela tvrdenie žalovaného, že
výška vyrovnacieho podielu s jeho povinnosťou uhradiť ho žalobkyni predstavuje sumu 3.933,42 Eur.

3.3. Vo vzťahu k odvolaniu voči výroku o práve na náhradu trov konania žalobkyňa vyjadrila názor,
že v prejednávanom spore nemožno konštatovať, že by ktorákoľvek zo strán sporu bola v danej veci
úspešná, a preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Má za to, že v danom spore
vzhľadom aj na pasivitu a správanie samotného žalovaného nie je možné vychádzať zo zásady úspechu

a neúspechu v spore bez dôvodu, že pri vyporiadaní BSM súd nie je návrhom strán sporu viazaný. Pokiaľ
žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa trvala na podanej žalobe, ide o procesné právo a žalovaný nemal
záujem spor vyriešiť a uvedené konanie sa viedlo preto, lebo žalovaný nemal záujem vyporiadať BSM
mimosúdnoucestouaanisúdnymzmierom.Pokiaľideozáväzokzozmluvyoúvere,tentobolzjejstrany
uhradený z dôvodu predaja bytu, ktorý vlastnila so žalovaným, a tento bol v podielovom spoluvlastníctve

a v prípade, ak by chcela túto vec so žalovaným vyriešiť, nemala inú možnosť, len záväzok patriaci do
BSM vyrovnať, pričom následne v tejto veci uvedenú skutočnosť súdu preukázala a predložila dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, pričom žalovaný to ani len okrajovo nenamietal v konaní. Jej cieľom
bolo v danom prípade vec vyriešiť, pričom všetky nároky ňou uplatnené považovala za správne, avšak
vzhľadom na celú dĺžku konania, zásadu hospodárnosti konania a s prihliadnutím na skutočnosť, že súd

náležitým spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, nepodala odvolanie. Má za to, že aj s poukazom na
princíp všeobecnej spravodlivosti je namieste, aby si každá strana sporu znášala trovy sama, a teda
podľa jej názoru nemožno súdu vytknúť žiadnu nesprávnosť jeho rozhodnutia ohľadne trov konania.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že si uplatnila nárok na vyrovnanie podielu vo výške 38.608,44 Eur,má za to, že námietky ohľadne započítania úhrady výživného na dcéru žalobcu a školného žalobcu na
jeho štúdium sú dôvodné, avšak nie je jej záujmom vedenie sporu so žalovaným ďalších 5 rokov, ale
vyriešenie veci, ktorá rozsudkom vyriešená bola.

3.4.Žalobkyňamázato,žežalovanývjehoodvolanívlastneanineuviedolžiadnepodstatnéskutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé presvedčiť odvolací súd o nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie, keď
žalovaný bol vo veci procesne neaktívny, nemal ani len záujem dostaviť sa na pojednávanie po zrušení
rozhodnutia odvolacím súdom, kde mal ešte poslednú možnosť sa vyjadriť a predložiť dôkazy.

3.5. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a priznal jej trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaný právo na odvolaciu repliku nevyužil.

5. Východiskovo sa odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k samotnému rozsahu odvolania
žalovaného, ktorý podal odvolanie iba voči výrokom III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni vyrovnávací podiel vo výške 9.845,99 Eur do dvoch
mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, a voči súvisiacemu výroku IV. napadnutého rozsudku,
ktorým bolo rozhodnuté, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Odvolací súd v

tejto súvislosti zdôrazňuje, že z povahy konania o návrhu na zrušenie a vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a
na vykonanie jeho vyporiadania niektorým zo spôsobov uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že predmetom konania je vždy celá vec. Keďže predmet konania nie je v odvolacom
konaní deliteľný, celý výrok vo veci samej je vždy jedným zo spôsobov zrušenia bezpodielového

spoluvlastníctva manželov a rozhodnutie vo veci, hoci by pozostávalo z niekoľkých oddelených častí (v
danom prípade výrok o prikázaní vecí do výlučného vlastníctva jednému z manželov a výrok o náhrade
za vyrovnanie podielu) nie je rozhodnutím o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom.
Rozhodnutie odvolacieho súdu sa potom musí vzťahovať na celý výrok vo veci a žiadna jeho časť
nenadobúda oddelene právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP). Preto odkladný účinok odvolania podaného

jednou zo strán sporu (aj keď sa ním strana sporu domáha preskúmania len určitých častí výroku) sa
vždy vzťahuje na celý výrok vo veci a žiadna jeho časť nenadobúda oddelene právoplatnosť. Preto
odvolací súd z dôvodu podaného odvolania je povinný preskúmať vždy celý výrok vo veci
(§ 380 ods. 1 CSP), pretože nie je v tomto konaní viazaný návrhom strany sporu na spôsob vyporiadania
a môže toto rozhodnutie ako celok buď potvrdiť (§ 380 CSP), zmeniť

(§ 388 CSP) alebo zrušiť (§ 389 CSP); porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo 91/2020 zo dňa 23.09.2021.

6. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a na základe podaného odvolania žalovaného v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 písm. c) a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario) podľa § 387 ods. 1 CSP postupom v zmysle § 219 ods. 3 CSP rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu (t.j.
vo výrokoch I., II. a III.), ako aj v súvisiacom výroku IV. o práve na náhradu trov konania ako vecne
správny potvrdil.

7. Pri posúdení dôvodnosti odvolania odvolací súd preskúmal odvolacie dôvody tak, ako ich formuloval
žalovaný, ktorý mal za to, že súd prvej inštancie opäť vydaným rozsudkom
zo dňa 28.09.2022 nesplnil procesné podmienky, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust.

§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy,
ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil,
pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také,ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd
prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné.

9. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok,
a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie.

10. Žalovaný v odvolaní poukázal na povinnosť súdu riadne zdôvodniť každý výrok svojho rozhodnutia
s následkom nepreskúmateľnosti rozhodnutia v prípade porušenia tejto povinnosti. Vo vzťahu k

uvedenému upriamil pozornosť výlučne na výrok III., vo vzťahu ku ktorému sa podľa názoru žalovaného
súd prvej inštancie náležite nevysporiadal s jeho relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vo vzťahu k namietanému
odvolací súd poukazuje na to, že napadnutý rozsudok síce stroho ale dostatočne obsahuje kvalifikované
právne posúdenie veci, ktoré nevybočuje z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov. Z jeho

obsahu (ako celku) jednoznačne vyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s relevantnými
skutkovými otázkami, a teda podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa kritériá kladené na odôvodnenie
uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno vnímať ani ako
rozhodnutie prekvapivé, keď súd prvej inštancie vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania a
skutkových tvrdení tak žalobkyne, ako aj žalovaného. Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil

predmetnúodvolaciunámietkuakonedôvodnú.Ibanadoplnenieodvolacísúdupriamujepozornosťnatú
skutočnosť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby súd rozhodol v súlade s jej požiadavkou (I. ÚS 50/04).
Navyše do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II.
ÚS 3/96, II. ÚS 251/03). V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou odvolací súd navyše poukazuje
na to, že žalovaný nijako konkrétne nešpecifikuje, v čom vzhliada nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, keď z odvolania vyplýva (iba) jeho námietka, že súd prvej inštancie sa náležite nevysporiadal

s jeho relevantnou právnou a skutkovou argumentáciou, pričom poukazuje na odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie na strane 10, bod 19., z ktorého podľa neho nevyplýva logická nadväznosť
tak, aby si jednotlivé strany mohli vytvoriť spoľahlivý a dostatočný záver o celkovom skutkovom
stave zistenom z vykonaného dokazovania. Následne však v odvolaní pokračuje tým, v čom vzhliada
nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a namieta skutkové zistenia súdu prvej inštancie,

z čoho možno vyvodiť záver o nestotožnení sa žalovaného so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie, keď jeho námietky smerujú k správnosti skutkových a právnych záverov súdu prvej
inštancie. V okolnostiach prejednávanej veci sa potom odvolací súd nestotožnil s námietkou odvolateľa o
nedostatočnomodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštancie,keď(takakoužodvolacísúd
vyššie uviedol) rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje (síce strohé) vysvetlenie dôvodov, na ktorých

súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok
jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť
sporovej strane, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie
práva na spravodlivý proces, podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci o taký prípad
nešlo, keď súd prvej inštancie zodpovedajúcim spôsobom prezentoval svoje skutkové a právne závery,

z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno
in globo považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže
je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, aké
ustanovenia právnych predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia
ním interpretované.

11. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery.Kprávnemuposúdeniuvecisúdomprvejinštancie
vkonkrétnostiachprejednávanéhosporuodvolacísúdnevzhliadoltakúvadu,ktorábyzakladalauvedený
odvolací dôvod.

11.1. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že súd nie je oprávnený z vlastnej iniciatívy zisťovať

majetok, ktorý má patriť do vyporiadania (vo vzťahu k peňažným prostriedkom vo výške 34.000,-
Eur), odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie nevyvíjal procesnú aktivitu k zisteniu
existencie týchto finančných prostriedkov, ale uvedená skutočnosť vyplynula z vykonaného dokazovania
v prejednávanom spore, a to z listinných dôkazov, ako aj skutkových tvrdení strán sporu, ktoré súd
prvej inštancie následne subsumoval pod príslušnú právnu normu, pričom následne vykonal právnu
úvahu spočívajúcu v posúdení, či uvedené peňažné prostriedky tvoria/tvorili masu bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Z uvedeného dôvodu potom odvolací súd nevyhodnotil uvedenú odvolaciu
námietku ako dôvodnú. Súčasne sa nemožno nestotožniť s argumentáciou žalovaného, že v spore má
práve žalobkyňa uniesť dôkazné bremeno, že predmetné finančné prostriedky patria do bezpodielového
spoluvlastníctva strán sporu. Bolo práve dôkaznou povinnosťou žalovaného, aby v spore hodnoverným
spôsobom preukázal, že uvedené peňažné prostriedky mu boli požičané, a tieto následne použil ako

pôžičku spoločnosti REPROIZOL, s. r. o., ktorá mu mala tieto peňažné prostriedky následne vrátiť.
V intenciách zisteného a žalovaným namietaného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k
záveru o nezohľadnení tvrdenia žalovaného o použití peňažných prostriedkov vo výške 30.000,- Eur na
vrátenie pôžičky/daru, ktorá mu mala byť poskytnutá jeho matkou, napriek tomu, že matka žalovaného,
ako aj obidvaja spoločníci potvrdili, že k poskytnutiu bezúročnej pôžičky došlo. Odvolací súd sa so

záverom vysloveným súdom prvej inštancie stotožnil. Existenciu vnosu peňažných prostriedkov do
manželstva mal preukázať žalovaný, ktorý túto skutočnosť v spore tvrdil. Pochybnosti o pravdivosti
tvrdení prezentovaných žalovaným totiž vyplývajú z toho, že žalovaný mal uvedené finančné prostriedky
vrátiť ako pôžičku svojej matke, a to konkrétne za takých okolností, že predmetné finančné prostriedky
svojej matke vrátil asi v marci 2015 s tým, že boli predmetnú sumu vložiť na účet jeho matky v banke (tak

ako to uviedol vo svojej výpovedi na pojednávaní zo dňa 02.03.2017). V zhode so záverom súdu prvej
inštancie odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal,
a to aj napriek tomu, že bol k tomu vyzvaný súdom a v priebehu konania na to opakovane poukazovala
žalobkyňa. Podľa názoru odvolacieho súdu s tvrdením žalovaného o tom, že do spoločnosti „vložil“
sumu 30.000,- Eur (ktoré mu požičala v marci 2009 jeho matka, a z týchto malo byť približne osem

mesiacov postupne odoberané, keď uvedenému nezodpovedá ani prehľad vkladov predložený stranou
žalovaného na pojednávaní zo dňa 12.01.2017 na č.l. 181 spisu), koliduje aj jeho ďalšie tvrdenie, že
v roku 2010 (už nasledujúci rok po uzavretí manželstva) bolo vložených do predmetnej spoločnosti
47.000,- Eur, ktoré boli výlučne jeho finančnými prostriedkami (vzniká pochybnosť, prečo by si žalovaný
požičiavalpreduzavretímmanželstvapeniazeodsvojejmatky,keďpodľajehotvrdenídisponovalsvojimi

vlastnými peňažnými prostriedkami), a teda práve žalovaný mal v spore preukázať existenciu týchto
finančných prostriedkov (pôžičky od svojej matky) pred uzavretím manželstva, ich vloženie do obchodnej
spoločnosti REPROIZOL, s.r.o. (ktorá vznikla pred uzavretím manželstva) a súčasne vrátenie mu týchto
peňažných prostriedkov zo strany predmetnej obchodnej spoločnosti. Žalovaný na jednej strane vo
svoj prospech poukazuje na výpovede svojich spoločníkov, ktorý potvrdili poskytnutie mu peňažných

prostriedkov zo strany matky, avšak na druhej strane bagatelizuje zjavný a pri absencii ďalších dôkazov
podstatný rozpor v ich výpovediach, keď tvrdili, že peniaze mali byť vložené na účet (svedok N. V.
potvrdil, že videl, že táto suma bola vložená na účet a N. E. uviedol, že tieto peniaze nevidel, ale
že zrejme boli poslané účet). Pritom žalovaný sám potvrdil, že so spoločnosťou REPROIZOL, s.r.o.
neexistuje zmluva, pokiaľ ide o vklad 30.000,-Eur a súčasne to, že jeho vklad nebol sprvoti vedený

ako záväzok voči spoločnosti, keď tomu tak bolo až neskôr, potom ako im to odporučila účtovníčka.
Z hľadiska dôveryhodnosti žalovaným predložených dôkazov rozhodne nie je bez významu ani to, že
žalovaný bol v predmetnej spoločnosti konateľom a jedným zo spoločníkov, pričom podľa vyjadrenia
ostatných spoločníkov mal na starosti aj finančné vedenie spoločnosti. Navyše, podľa dokladov ním
predložených mu predmetná pôžička mala byť vrátená v početných splátkach v rôznych výškach počas

trvania manželstva (a aj po jeho zániku), a preto by nebolo (v prípade preukázania existencie pôžičky od
matky žalovaného) bez relevancie aj to, či tieto prostriedky neboli použité na bežnú spotrebu domácnosti
počas trvania manželstva. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že v spore nebolo rozhodné preukázať,
či predmetné peňažné prostriedky žalovaný vrátil svojej matke, alebo jej ich nevrátil, odvolací súdpoukazuje na to, že s týmto tvrdením je možné sa stotožniť, avšak uvedená skutočnosť s poukazom na
tvrdenie samotného žalovaného, že predmetné prostriedky vrátil svojej matke a bol ich vložiť na účet
svojej matky v banke, vzbudzuje v kontexte vyššie uvedených záverov vážne pochybnosti o tom, či

žalovaný reálne disponoval týmito finančnými prostriedkami pred uzavretím manželstva, a v nadväznosti
na to, či tieto „vložil“ do spoločnosti ako pôžičku (mohlo sa jednať aj o investíciu do jeho výlučného
vlastníctva - predmetnej spoločnosti, keď táto pôvodne nebola uvedená ako záväzok v účtovníctve).
Uvedené by mohlo mať potom význam vo vzťahu k tomu, že príjmy žalovaného z predmetnej spoločnosti
patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a prípadne aj k následnému zodpovedaniu otázky,

z akých príjmov uhrádzal žalovaný potreby domácnosti počas manželstva. Z uvedených dôvodov sa
potom odvolací súd nestotožnil s touto odvolacou námietkou žalovaného.

12. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na to, že z odvolania samotného
žalovaného vyplýva, že žalovaný sa nestotožnil (iba) so skutkovými a tomu zodpovedajúcimi právnymi
závermi súdu prvej inštancie spočívajúcimi v tom, že súd prvej inštancie do peňažných prostriedkov

patriacich do BSM zahrnul sumu 17.963,63 Eur. Z odvolania žalovaného je zrejmé, že žalovaný
akceptoval závery súdu prvej inštancie ohľadne výšky vyrovnacieho podielu, ktorý mal byť povinný
vyplatiť žalobkyni, t.j. hodnoty hnuteľných vecí vo výške 1.826,25 Eur, polovice z úveru tvoriaceho
spoločný záväzok strán sporu poskytnutého na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 5035435736 v
sume 737,17 Eur a polovice prostriedkov uhradených na výlučný majetok žalovaného pozostávajúcich

z pohľadávky v X. C. C., a. s. v sume 1.370,20 Eur. Rovnako žalobkyňa tým, že nepodala odvolanie voči
rozsudku súdu prvej inštancie, sa taktiež stotožnila s týmito závermi. Odvolací súd potom vo vzťahu k
ostatným nárokom, ktorých sa odvolanie žalovaného nedotýkalo (t.j. s výnimkou žalovaným v odvolaní
namietanému záveru súdu prvej inštancie o tom, že peňažné prostriedky v sume 17.963,63 Eur patria
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov strán sporu), ako medzi stranami nesporných, vychádzal

zo záverov súdu prvej inštancie.

13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil,
keď po vyhodnotení odvolacích námietok, ktoré žalovaný formuloval v podanom opravnom prostriedku,
tieto vyhodnotil ako nedôvodné a v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal inými (v odvolaní

nenamietanými) prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.

14. Žalovaný súčasne podal odvolanie voči výroku IV. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný nesúhlasil s právnym záverom
súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení týkajúcom sa predmetného výroku len stručne uviedol, že

v danej veci nie je možné stanoviť pomer úspechu a neúspechu, pretože sa jedná o špecifický druh
konania, v ktorom obidve strany sporu majú prakticky tak postavenie žalobcu, ako aj žalovaného, preto
nemožno hovoriť o úspechu/neúspechu strany sporu. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie pri
rozhodnutí o práve na náhradu trov konania mal v zmysle § 255 ods. 2 CSP prihliadnuť k žalobkyňou
požadovanej a jej skutočne priznanej výške vyrovnacieho podielu. Rozhodnutie považuje za nesprávne

z dôvodu, že súd prvej inštancie nezohľadnil výsledok sporu medzi účastníkmi.

15. Základnou právnou otázkou, ktorou sa odvolací súd pri svojom rozhodnutí o práve
na náhradu trov konania zaoberal, bola možnosť/prípustnosť aplikácie § 255 ods. 1 a 2 CSP pri
rozhodovaní o práve na náhradu trov konania, t. j. zohľadnenie pomeru úspechu tej-ktorej strany v

prejednávanomspore.Prepriznanietohtoprávavpomernejčastijerozhodujúcimčiniteľompreaplikáciu
tohto ustanovenia reálna možnosť vymedzenia určitej pomernej časti predmetu sporu od jeho celku,
lebo iba tak je reálne možné určiť pomer úspechu tej-ktorej strany. Odvolací súd sa preto nestotožnil
so všeobecným a vo svojej podstate paušalizovaným záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nie
je možné stanoviť pomer úspechu a neúspechu v konaní o bezpodielové spoluvlastníctvo manželov z

dôvodu,žesajednáošpecifickýdruhkonania,kdenemožnohovoriťoúspechu/neúspechustranysporu.
Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa sa v prejednávanom spore žalobou domáhala vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré vzniklo uzavretím manželstva žalobkyne
so žalovaným. V samotnej žalobe vymedzila rozsah majetku tvoriaceho bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov, pričom tento rozsah v priebehu konania bol čiastočne menený, a to tak čo do rozsahu, ako

aj hodnoty. Rovnako argumentáciu žalovaného vo vzťahu k vymedzeniu rozsahu majetku tvoriaceho
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, príp. preukázaniu skutočností podstatných pre rozhodnutia
vo veci samej nemožno hodnotiť ako konzistentnú. Zo samotnej žaloby žalobkyne a ani z obrany
žalovaného preto nemožno v prejednávanom spore vyvodiť absolútny úspech niektorej strany v spore.Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou (pôvodne) domáhala,
aby mu súd uložil povinnosť vyplatiť jej vyrovnací podiel vo výške 38.608,44 Eur (a po celý čas
súdneho konania a v rámci neho aj dokazovania trvala na podanej žalobe v takomto rozsahu, pričom

si uplatňovala záväzky zo zmluvy o úvere, ktoré v priebehu konania sama uhradila a uplatňovala si
majetkové hodnoty /peňažné prostriedky/, keď v jej prospech malo byť finančné vyrovnanie v sume
17.250,- Eur, a tiež si uplatňovala pohľadávky voči nemu, a to ako náhradu za zaplatené výživné
na jeho dcéru v sume 3.300,- Eur a zo spoločného aj náhradu na zaplatenie školného pre neho
vo výške 3.300,- Eur), primárne odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa sa v samotnej žalobe

síce domáhala vyplatenia vyrovnacieho podielu vo výške 38.608,44 Eur, avšak súčasne navrhovala,
aby zostatok úveru vrátane jeho príslušenstva poskytnutého stranám sporou spoločnosťou C. C., a.
s. na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 5035435736 zo dňa 28.11.2012 v sume 15.836,- Eur s
príslušenstvom vyplatila ona, a aby boli žalovanému prikázané peňažné prostriedky (z termínovaného
vkladu, podielového fondu, sporenia a z osobného účtu) v celkovej výške 34.500,- Eur. Uvedený návrh
na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol v priebehu konania zo strany žalobkyne

(sčasti) modifikovaný, a to s ohľadom na priebežné výsledky vykonaného dokazovania. Odvolací súd
poukazuje na to, že zo strany obidvoch strán sporu bolo predložených viacero návrhov na vykonanie
dôkazov, resp. boli predložené dôkazy, ktoré boli v spore následne vykonané, a ktoré mali vplyv na
výsledné rozhodnutie vo veci. Minimálne za skresľujúce možno považovať vyjadrenie žalovaného, že
žalobkyňa v priebehu konania nijakým spôsobom nemenila žalobu, keď odvolací súd poukazuje na to,

že konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je tzv. iudicium duplex, v ktorom
súd nie je viazaný návrhmi na určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami, ale o tomto rozhodne
tak, ako to vyplýva z osobitného predpisu, v danom prípade z ust. § 150 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd poukazuje na to, že skutkové tvrdenia strán sporu ohľadne vecí patriacich do masy
BSM, prípadne ich hodnoty, boli medzi stranami sporu od začiatku konania odlišné, keď pokiaľ ide o

hnuteľné veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v spore bola rozhodnou otázkou
otázka, či niektoré z týchto vecí patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a ktoré patria do
vlastníctvaspoločnostiREPROIZOL,s.r.o.,keďsúdprvejinštanciesavýhradnevovzťahukjednotlivým
položkám nestotožnil s argumentáciou jednej či druhej strany sporu a čiastočne uznal argumentáciu
žalobkyne a v časti argumentáciu žalovaného (viď bod 15. a bod 16. rozsudku súdu prvej inštancie).

Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že aj ohľadne finančných prostriedkov patriacich ku dňu zániku
manželstva strán sporu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa tvrdenia strán sporu podstatne
líšili a rovnako sa podstatne líšili aj tvrdenia ohľadne peňažných vnosov toho-ktorého z manželov (strán
sporu) z ich výlučného majetku, ako aj otázka spočívajúca v námietkach žalovaného ohľadne jeho
výlučných prostriedkov, ktoré mu mala jeho matka poskytnúť ako pôžičku na „rozbehnutie“ spoločnosti

REPROIZOL, s. r. o. (ohľadne tejto spornej otázky dal prvoinštančný súd za pravdu žalobkyni).
Námietky strán sporu sa týkali aj použitia spoločných peňažných prostriedkov patriacich do BSM
spočívajúcich v nákladoch na štúdium žalovaného, na výživné na dcéru žalovaného R. Y. (argumentácia
žalobkyne),prípadneargumentáciažalovanéhoohľadnevynaloženiaspoločnýchprostriedkovpatriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške nájomného za 51 mesiacov z dôvodu, že so

žalobkyňou a žalovaným býval v spoločnej domácnosti syn žalobkyne, na základe čoho navrhol, aby
v prospech žalovaného bola zohľadnená suma 5.100,- Eur, t.j. 100,- Eur mesačne. V danej súvislosti
odvolacísúdpoukazujeajnaznačnérozdiely(modifikovanie)tvrdenížalovaného,keďžalovanýtakučinil
napríklad v prehlásení na č. l. 436 až 438 spisu, ktoré predložil jeho právny zástupca na pojednávaní
súdu zo dňa 18.12.2018.

15.1.Vychádzajúczvyššieuvedenýchzistenísaodvolacísúdprimárnepokúsilovzájomnépomerovanie
výsledku sporu v prospech v spore úspešnejšej strany z pohľadu toho, čo strany svojimi návrhmi
obsiahnutými nielen v žalobe a vo vyjadrení, ale aj v ich ďalších podaniach vrátane odvolaní žiadali.
Dospel k záveru, že v prejednávanom prípade pri zohľadnení vzájomne rozdielnej (protichodnej)

argumentácie tej-ktorej strany vo vzťahu k zodpovedaniu relevantných otázok (t.j. otázky rozsahu vecí
patriacich do BSM, ich hodnoty, otázky vnosov do BSM zo strany toho-ktorého manžela a naproti tomu
použitia prostriedkov BSM na prospech jedného z manželov, príp. úhradu záväzkov patriacich do BSM
po rozvode manželstva z výlučných peňažných prostriedkov jedného z manželov), nemožno vyriešenie
týchto (čiastkových) otázok z hľadiska úspechu niektorého z manželov (strany sporu) komplexne, resp.

aspoň čiastočne, pričítať výlučne niektorému z nich. Nejedná sa o prípad, kedy súd bezvýhradne
alebo v prevažnej miere akceptuje argumentáciu niektorej strany sporu v rozhodných právnych a
skutkových otázkach. Rovnako sa nejedná o prípad, kedy niektorá zo strán neúčelne, príp. bezdôvodne
predlžovaním konania (v rámci procesných práv jej prislúchajúcich) odďaľuje rozhodnutie vo veci samej,čo by mohlo mať za následok oneskorenie výplatku vyrovnacieho podielu druhej strane. Za nie bez
významu je aj tá okolnosť, či si strany pred podaním žaloby poskytli dostatočné informácie ohľadne ich
stanovísk a argumentácie, ktorú následne prezentovali v samotnom spore. Podľa názoru odvolacieho

súdu nemôže byť niektorej strane na ujmu, keď druhá strana pred podaním žaloby nespochybní jej
návrh, pričom (následne namietanú) nedôvodnosť návrhu môže táto strana zistiť iba za súčinnosti druhej
strany (uvedená situácia nastala aj v prejednávanom prípade, kedy žalovaný pred podaním žaloby
argumentačne nereagoval na pokusy žalobkyne o mimosúdne vyriešenie sporu). Uvedené má v konaní
o vyporiadanie BSM nezanedbateľný význam, nakoľko niektoré skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie

(napr. existencia bankových účtov niektorého z manželov, zostatkov na nich, sporení, poistiek, príp. vecí
tvoriacichmasuBSM)sadosférydispozíciejednejstranysporumôžudostaťbezdobrovoľnejingerencie
druhej strany až v rámci prebiehajúceho konania. Uvedená situácia nastala aj v prejednávanom
spore, kedy si súd vyžiadal zostatky na účtoch strán sporu, ako aj úverové zostatky, z ktorých potom
vychádzal. Za takto zisteného stavu má odvolací súd (pri zohľadnení okolností prejednávaného prípadu
a konečného rozhodnutia vo veci) za to, že zjednodušenie posúdenia pomerného úspechu iba na

porovnanie požadovaného výplatku s jeho konečnou, súdom priznanou výškou (tak ako to argumentuje
žalovaný), pri rozdielnych východiskách daných v čase podania žaloby a v čase rozhodnutia vo veci,
nemôže zakladať pomerný (prevažný) úspech niektorej zo strán sporu. Z uvedených dôvodov potom
odvolací súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. (avšak z iných
ako súdom prvej inštancie deklarovaných dôvodov) potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na § 255 ods. 1 CSP, keď úspešnou stranou
odvolacieho konania bola žalobkyňa (odvolaniu žalovaného vo veci samej ani v súvisiacom výroku o
náhrade trov konania nebolo vyhovené ani len v časti, keďže rozsudok bol v celom rozsahu potvrdený),

ktorej vznikol voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v
rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)