Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. máj 2023

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/109/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200705
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1019200705.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej, členiek

senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. (sudca spravodajca), v právnej
veci žalobkyne: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava, IČO: 31 444
873, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 35
906 464, proti žalovanej: Rada pre mediálne služby, Palisády 36, 811 06 Bratislava, IČO: 30 844 151, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo RP/12/2019 zo dňa 20.03.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Žalovanej voči žalobkyni právo na náhradu trov konania súd n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaná na svojom zasadnutí dňa 07.11.2018 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči
žalobkyni ako vysielateľovi vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) v súvislosti s tým, že
a) dňa 28.08.2018 v čase o cca 18:14 hod. a 18:39 hod. odvysielala na programovej službe TV MARKÍZA
upútavky na program Televízne noviny odvysielaný dňa 28.08.2018 v čase o cca 19:00 hod. v rámci
programovej služby TV MARKÍZA a
b) dňa 28.08.2018 v čase o cca 19:00 hod. odvysielala na programovej službe TV MARKÍZA program
Televízne noviny a v rámci neho príspevok s názvom Po pôrode skončila v kóme, ktoré svojím
obsahom a spôsobom spracovania mohli zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti v upútavkách a v príspevku

zobrazenej rodičky W. Ž.. Oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi konania doručené
dňa 30.11.2018, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 323/SKO/2019 (pôvodne 1374/
SKO/2018).

2. Žalovaná na svojom zasadnutí dňa 19.12.2018 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči
žalobkyni ako vysielateľovi vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
v súvislosti s tým, že

a) dňa 30.08.2018 v čase o cca 17:28 hod. odvysielala na programovej službe TV MARKÍZA program
Reflex,
b) dňa 13.09.2018 v čase o cca 17:31 hod. odvysielala na programovej službe TV MARKÍZA program
Reflex,c) dňa 13.09.2018 v čase o cca 19:02 hod. odvysielala na programovej službe TV MARKÍZA program
Televízne noviny a v rámci neho príspevok s názvom Smrť po pôrode,
ktoré svojím obsahom a spôsobom spracovania mohli zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti v predmetných

programoch identifikovanej osoby. Oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi konania
doručené 10.01.2019, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 402/SKO/2019.

3. Rozhodnutím žalovanej číslo RP/12/2019 zo dňa 20.03.2019 žalovaná ako orgán príslušný podľa §
4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z. rozhodla, že žalobkyňa porušila povinnosť

ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na programovej službe TV MARKÍZA
a) dňa 28.08.2018 v čase o cca 18:14 hod. a 18:39 hod. odvysielala upútavky na program Televízne
noviny odvysielaný dňa 28.08.2018 v čase o cca 19:00 hod.
b) dňa 28.08.2018 v čase o cca 19:00 hod. odvysielala program Televízne noviny a v rámci neho
príspevok s názvom Po pôrode skončila v kóme,
c) dňa 30.08.2018 v čase o cca 17:28 hod. odvysielala program Reflex,

d) dňa 13.09.2018 v čase o cca 17:31 hod. odvysielala program Reflex,
e) dňa 13.09.2018 v čase o cca 19:02 hod. odvysielala program Televízne noviny a v rámci neho
príspevoksnázvomSmrťpopôrode,ktorésvojímobsahomaspôsobomspracovania,asícezobrazením
záberov rodičky W. Ž. pri pôrode, zobrazením jej bezvládneho tela v stave kómy ako trpiacej a
umierajúcej ľudskej bytosti zasiahli do jej ľudskej dôstojnosti, za čo jej uložila podľa ustanovenia § 64

ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. úhrnnú sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e)
zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 33 319,- EUR. Rozhodnutie žalovanej bolo doručené žalobkyni dňa
03.05.2019.

II.
Žaloba

4.Žaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa20.05.2019sažalobkyňadomáhalapreskúmaniazákonnosti

rozhodnutia žalovanej č. RP/12/2019 zo dňa 20.03.2019 a jeho zrušenia. Žalobkyňa namietla, že
rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona
č. 162/2015 Z.z.. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, zistenie skutkového stavu
žalovanou bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP.

5. Predpokladom pre správne právne posúdenie veci a aplikáciu príslušného ustanovenia zákona je
právne posúdenie zásahu do ľudskej dôstojnosti v upútavke na program a v programe prezentovanej
rodičky W. Ž.. Iba v prípade, ak žalovaná správne právne posúdi, že žalobkyňa odvysielala zábery, ktoré
spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahli do ľudskej dôstojnosti rodičky W. Ž., môže

aplikovať právnu normu na rozhodnutie vo veci. Pani W. Ž. išla do nemocnice odrodiť svoje tretie dieťa, o
ktorom vedela, že je väčších rozmerov a váhy. Na predmetné upozorňovala aj službukonajúceho lekára
a personál. Rodička W. Ž. bola útlejšia, a teda rozmery a váha bábätka predstavovali možné riziko
pri pôrode. Nakoľko počas pôrodu nastali komplikácie, najmä skutočnosť, že napriek snahe rodičky
tento trval neprimerane dlho, bol spojený s bolesťami a rodička mala subjektívne pocit, že už nevydrží,

žiadala personál ako aj službukonajúceho lekára o vykonanie sekcie - cisárskeho pôrodu, ktorý jej
po uplynutí značného času vykonali. Po vyššie spomenutých komplikáciách skončila W. Ž. v kóme,
a po niekoľkých týždňoch zomrela. Žalobkyňa spracovala a odvysielala viacero reportáží o prípade
pani Ž., pričom kládla dôraz na objektivitu informovania verejnosti o predmetnom prípade. Žalobkyňa
disponovala zaznamenanou nahrávkou pána Ž. z priebehu pôrodu ako aj z obdobia, kedy pani Ž. ležala

v kóme v nemocnici. Tieto nahrávky mala žalobkyňa k dispozícii od pána Ž., manžela pani Ž. a boli
jej poskytnuté dobrovoľne a so žiadosťou o informovanie o danom prípade. Nahrávky boli odvysielané
s výslovným súhlasom p. Ž., pričom po starostlivom zvážení boli použité mierne zábery potrebné na
reálne zobrazenie situácie. Žalobkyňa dostala aj mnohé ďalšie zábery, ktoré sa z viacerých dôvodov
rozhodla neodvysielať. Pán Ž., ako oprávnená osoba v zmysle ust. § 15 Občianskeho zákonníka,

potvrdila opakovane svoj súhlas, ako aj súhlas rodiny manželky so zverejnením jej záberov vo vysielaní,
a následne ako svoj nesúhlas s rozhodnutím žalovanej o uložení pokuty, čo bolo široko medializované.6. Žalovaná argumentuje, že žalobkyňa svojím obsahom a spôsobom spracovania, a síce zobrazením
záberov (v upútavke k programu ako aj v programe samotnom) rodičky W. Ž. pri pôrode, zobrazením
jej bezvládneho tela v stave kómy ako trpiacej a umierajúcej ľudskej bytosti zasiahla do jej ľudskej

dôstojnosti, a preto uložila žalobkyni pokutu. Je nutné poukázať na nesprávnu aplikáciu právnej normy
v prípade odvysielaných záberov v upútavke na program a v samotnom programe. Žalovaná svoje
argumenty ohľadne zásahu do ľudskej dôstojnosti podporila znením § 19 odsek 1 písm. a) zákona
č. 308/2000 Z.z., avšak aplikácia tohto ustanovenia sa aplikuje na program. Žalobkyňa poukázala na
§ 19 odsek 2 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorý obsahuje iné skutočnosti, ktorých sa vysielateľ nesmie

dopustiť. Upútavky na program Televízne noviny odvysielané dňa 28.08.2018 v čase 18:14 hod. a 18:39
neobsahujú žiadne skutočnosti uvádzané v danom § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. Preto neporušujú
žiadne ustanovenie zákona a nemôžu byť predmetom žiadnej sankcie, ani v zmysle porušenia ust. § 19
odsek 1 písmeno a) zákona č. 308/2000 Z.z. a už vôbec nie v zmysle § 19 odsek 2 zákona č. 308/2000
Z.z.

7. Argumentácia žalovanej je postavená najmä na širokom výklade nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky II. ÚS 174/2017-44 z 24.01.2018, ktorý predstavuje zásadný prelom v doterajšej aplikačnej
praxi v prípade uplatňovania sankcií za porušenie § 19 ods. písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. Do
prijatia tohto nálezu ústavného súdu žalovaná prezentovala teóriu, že môže vysielateľa sankcionovať
za porušenie § 19 zákona č. 308/2000 Z.z. vtedy, ak vysielateľ zasiahol do ľudskej osobnosti

konkretizovanej osoby, ktorú mohli identifikovať najmä osoby z jej širšieho okolia. Taktiež žalovaná
tvrdila, že ochrana poskytovaná v rámci noriem ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka
je diametrálne odlišná od ochrany, ktorú má poskytovať a zabezpečovať žalovaná prostredníctvom
sankcionovania porušenia § 19 ods. písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. Obe takéto konania tak nezriedka
prebiehali paralelne, t.j. duplicitne. Naproti tomu, nález ústavného súdu je práve prelomom takto

prijímaných záverov o právomociach žalovanej, kedy obmedzuje konanie žalovanej v tej miere, že
žalovaná môže pristúpiť k využitiu sankčného mechanizmu na základe § 19 ods. 1 písm. a) zákona č.
308/2000 Z.z. len vtedy, ak subjekt, ktorý je ohrozený na svojich právach, sa nevie domáhať ochrany
prostredníctvom iných právnych prostriedkov (napríklad a najmä žalobou o ochranu osobnosti v zmysle
Občianskeho zákonníka). Takýmto subjektom môže byť napríklad podľa cit. nálezu ústavného súdu

subjekt, ktorý sa objektívne nemôže brániť voči takémuto zásahu (migrujúci ľudia), alebo subjekt zo
sociálnealeboekonomickyznevýhodnenéhoprostredia.Nálezústavnéhosúdutedareštriktívneuvádza,
že vyššie spomínaný sankčný mechanizmus je žalovaná oprávnená (aj v zmysle princípu nevyhnutnosti)
uplatniť len vtedy, ak sa osoba, ktorá sa cíti byť dotknutá na svojich právach nevie, resp. nemôže
domáhať ich ochrany. Podľa žalovanej cit. nález ústavného súdu nie je možné vykladať v tom smere,

že by zamedzoval a priori akékoľvek konanie na uplatnenie sankčného mechanizmu, ak by osobou, do
ktorej ľudskej dôstojnosti sa malo zasiahnuť, bola jednotlivá konkretizovaná osoba. Predmetné tvrdenie
však vôbec nevyplýva z nálezu ústavného súdu.

8. Žalovaná nepostupovala v súlade s princípom nevyhnutnosti a namiesto verejného záujmu chránila

subjektívne práva jednotlivca. Predmetný záver je evidentný aj z dôvodu, že síce žalovaná uvádza, že
v zmysle aktuálnej judikatúry slovenských súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva by sa mala
pri aplikácii § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. obmedzovať len na sankcionovanie konania,
ktoré ohrozuje konkrétny verejný záujem, takýto verejný záujem v danom prípade nešpecifikovala, resp.
ani nesústredila dokazovanie na preukazovanie zásahu do verejného záujmu. Žalovaná neposkytla vo

svojom rozhodnutí žiadne východiská, ktoré by aspoň naznačovali, aký verejný záujem sa rozhodla
chrániť aplikáciou sankčného mechanizmu v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z.
Žalovaná síce hovorí v rozhodnutí o subsidiarite rozhodovania pri ochrane ľudskej dôstojnosti osôb pri
vysielaní a retransmisii, avšak koná úplne protichodne a výkladom nemajúcim základ ani oporu v zákone
a v cit. náleze ústavného súdu si uzurpuje rozhodovanie o sankčnom mechanizme v zmysle § 19 ods.

1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. podľa vlastných pravidiel.

9. Spôsob spracovania programu bol podľa žalovanej sám o sebe tým najproblematickejším. Žalobkyňa
síce objektívne spracovala predmetný prípad, nebolo od nej vhodné uvádzať zábery rodičky počas
pôrodu a počas obdobia, kedy ležala v kóme. Ženy na celom svete prechádzajú počas pôrodu určitým

utrpením a bolesťou, nakoľko bez nej nie je možné porodiť dieťa. To však neznamená, že nejde
o bolesti, ktoré po pôrode u väčšiny žien neprejdú, resp. že by žena trpela pôrodnými bolesťami
počas celého života. Žena, ktorá rodí a má pôrodné bolesti alebo človek ležiaci v kóme bez ďalšieho
neznamená, že ide o umierajúcu osobu resp. o osobu ktorá trpí. Osoby v pôrodných bolestiach akoaj osoby ležiace v kóme sú predmetom zobrazovania v rámci programových služieb vysielateľov po
celom svete, to však neznamená že všetky tieto osoby na následky týchto bolestí zomrú, resp. trpia.
Takouto argumentáciou by pôrod ženy spadal pod výnimočné situácie, nie každodenné skutočnosti,

pod okolnosť, ktorá sama o sebe je hrozivá, odpudzujúca, nezodpovedajúca realite miliónov pôrodov
ročne na svete. Predmetným programom žalobkyňa nenaplnila len verejný záujem na objektívnom
a nestrannom informovaní verejnosti o tak dôležitom prípade, poukázala aj na možné pochybenie
nemocnice v Považskej Bystrici, ale aj informovala o pôrode a poskytnutej zdravotnej starostlivosti
viacnásobnej rodičke, pričom táto odchádzala do nemocnice zdravá.

10. Žalobkyni boli odvysielané zábery poskytnuté ex post manželom rodičky Ž. z dôvodu frustrácie
a snahy o spravodlivé prešetrenie daného prípadu. Žalobkyňa nie je kompetentná predmetný prípad
prešetrovať, avšak má povinnosť informovať verejnosť o veciach verejného záujmu. Medializácia
podobných prípadov častokrát pomáha ich dôslednému a adekvátnemu prešetreniu zo strany
kompetentných úradov. V žiadnom prípade sa nesnažila využiť zábery na účely výroby šokujúcej,

senzáciu vyvolávajúcej reportáže. Predmetné zábery zobrazujú realitu prípadu, žalobkyňa ich žiadnym
spôsobom nepozmeňovala na účely výroby a odvysielania programu. Pani Ž. nešla do nemocnice
zomrieť, išla porodiť svoje dieťa. Preto konštatovanie žalovanej, že zábery zobrazujú autentickú reakciu
rodičky prežívajúcej boj o svoj život ako aj život dieťaťa, nie je podložená skutkovým stavom.

11. Odvysielané zábery mali informačnú a spravodajskú hodnotu, nakoľko informovanie verejnosti bez
nich by bolo neúplné - pani Ž. je zobrazená ako spolupracujúca rodička, ktorá sa snaží porodiť svoje
dieťa ako aj stav jej kómy, v ktorom bola zobrazená ako žena, ktorá po pôrode (ktorý absolvujú milióny
žien) skončila v kóme. Bez ich zobrazenia by boli nešťastné následky pôrodu obyčajným konštatovaním,
bez možnosti uceleného informovania verejnosti o skutočných momentoch priebehu pôrodu a jeho

následkov. Žalobkyňa z dôvodu celistvosti programu tieto zábery do programu zahrnula, nakoľko príčiny
nešťastných následkov neboli v čase odvysielania programu jasné. Predmetný program bol vytvorený
objektívne a citlivo so snahou ochrany a prejavením úcty k rodičke. Žalobkyňa je televízny vysielateľ
a jej spravodajstvo sa skladá zo zvukovej, ale najmä z obrazovej zložky. Obrazové zábery sú pre
spravodajstvo kľúčové a relevantné pre televízneho diváka, ktorý ich od televízie očakáva. Žalobkyňa

má právo doplniť svoje spravodajstvo aj o obrazové zábery.

12. Žalovaná sa nedostatočne vysporiadala s argumentmi žalobkyne o existencii a využití prostriedkov
civilno-právnej ochrany ľudskej dôstojnosti ako aj prechodom uplatniteľnosti týchto práv na určité osoby
v prípade, ak osoba, do ktorej osobnostných práv malo byť zasiahnuté, zomrela. Žalovaná tiež prijala

nesprávne závery o utrpení a zomieraní W.. Ž., ktoré nemala podložené žiadnymi dôkazmi. Pani Ž. pri
pôrode neumierala (čo potvrdzuje fakt, že neumrela bezprostredne po pôrode). Takisto neumierala v
čase vyhotovenia záberov jej manželom, keď ležala na nemocničnom lôžku v kóme. Človek ležiaci v
kóme nemusí pociťovať utrpenie, resp. bolesti. Kóma je stupeň kvantitatívnej poruchy vedomia. Je to
stav hlbokého bezvedomia. Bez podrobného poznania chorobopisu nemôže nikto tvrdiť, že takáto osoba

trpíalebozomiera.Tosamôžezistiť'/preukázaťnazákladeznaleckýchposudkovznalcovzpredmetného
odboru. Žalovaná však predmetnú skutočnosť týmto spôsobom nezisťovala, naopak sama prijala závery
o utrpení pani Ž..

13. Skutkové zistenia, ku ktorým žalovaná dospela boli nesprávne. Jej odôvodnenie uloženia sankcie a

výšky pokuty vychádza z nesprávnych skutkových záverov. Následne nesprávnym skutkovým záverom
dospela k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a následne nesprávnou aplikáciou právnej normy,
čo malo za následok nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie
žalovanej nedáva jasným a zrozumiteľným spôsobom odpovede na základné otázky v danej veci a
jeho záver nie je logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania.

Odôvodnenie správneho rozhodnutia musí obsahovať dostatočné a zrozumiteľné úvahy, ktoré boli
použité pri aplikácii právnych predpisov. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v žalobe je odôvodnenie
rozhodnutia vágne, rozporuplné, nemajúce podklad v skutkovom stave veci.

14. Žalovaná kumulovala všetky zábery aj vrátane upútaviek, čím nesprávne určila protiprávne konanie

žalobkyne, ktoré bola oprávnená sankcionovať. Následne automaticky musela nesprávne určiť výšku
sankcie. Pokuty udelené žalobkyni v rokoch 2014 až 2016 sa pohybovali v rozpätí od 1 000 EUR do
8 000 EUR. Výška pokuty uložená rozhodnutím je neprimeranú (až štvornásobne vyššiu) vzhľadom aj
na doterajšiu prax pri ukladaní pokút v obdobných prípadoch ako aj vzhľadom na porušenia vytýkanév rozhodnutí. Nemôže byť v súlade so znením a duchom zákona, ak žalovaná prihliada pri ukladaní
sankcií na údajné porušenie zákona vysielateľom pred 10, 20 či 30 rokmi. V prípade, že súd nevyhovie
návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa navrhla rozhodnutie zmeniť a primerane znížiť

výšku pokuty.

III.
Vyjadrenie žalovanej

15. Žalovaná sa vyjadrila k žalobe podaním zo dňa 08.08.2019, ktorým navrhla žalobu zamietnuť.
K rozsahu dokazovania pri zistení skutkového stavu uviedla, že podkladmi pre vydanie rozhodnutia
boli záznam vysielania upútavky na program Televízne noviny odvysielanej dňa 28.08.2018 v čase o
cca 18:14 hod. a 18:39 hod. v rámci programovej služby TV MARKÍZA, záznam vysielania programu

Televízne noviny odvysielaného na programovej službe TV MARKÍZA dňa 28.08.2018 v čase cca 19:00
hod., záznam vysielania programu Reflex odvysielaného dňa 30.08.2018 v čase o cca 17:28 hod. na
programovej službe TV MARKÍZA, záznam vysielania programu Reflex odvysielaného dňa 13.09.2018
v čase o cca 17:31 hod. na programovej službe TV MARKÍZA, záznam vysielania programu Televízne
noviny odvysielaného dňa 13.09.2018 v čase o cca 19:02 hod. na programovej službe TV MARKÍZA,

vyjadrenia žalobkyne ako účastníka konania k obom správnym konaniam a prepis/popis skutkového
stavu.

16. Zachovanie požiadavky na objektivitu posudzovaných upútaviek, programov či reportáží nebolo
predmetomvedenéhosprávnehokonaniaažalovanátotoaninijakýmspôsobomnesporuje.Skutočnosť,

že žalobkyňa autentické nahrávky odvysielala s výslovným súhlasom ich autora - manžela rodičky P.
Ž., ktorý ich poskytol žalobkyni dobrovoľne, nebola pre posudzovaný skutkový stav nijakým spôsobom
relevantnou či smerodajnou. Akonáhle žalobkyňa obsah predmetných nahrávok zaradila do svojho
vysielania, stala sa zodpovednou za ich obsah. Vo vzťahu k súhlasu s odvysielaním predmetných
reportáží a príspevkov žalovaná odkazuje na argumentáciu Krajského súdu v Bratislave obsiahnutú

v rozsudku, sp. zn. 1S/316/2016, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/48/2016 o uložení sankcie-
pokuty vo výške 15 000 eur vysielateľovi MAC TV s.r.o. v súvislosti s tým, že na televíznej programovej
službe JOJ odvysielal dňa 13.04.2016 o cca 20:39 hod. program V siedmom nebi, ktorý svojím obsahom
a spôsobom spracovania, a síce prezentovaním informácií o súkromí, striedaní zariadení poskytujúcich
ústavnú starostlivosť, traumatických zážitkoch a problematickej psychike sestier K., zasiahol do ľudskej

dôstojnosti v programe zobrazených účinkujúcich M. a M. K., cit.: „ Ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č.
308/2000Z.z.ipodľanázorusúduneumožňujevysielateľomodvysielaťpríspevkyzasahujúcedoľudskej
dôstojnosti a základných práv a slobôd iných ani v prípade, ak by s tým dotknuté osoby súhlasili. Žalobca
síce tvrdí, že disponoval súhlasmi dotknutých osôb, resp. ich zákonných zástupcov pred spracovaním
programu a ich súhlasmi aj na odvysielanie už existujúceho záznamu po tom, ako bol tento spracovaný

do finálnej podoby, čo ho zbavuje zodpovednosti za protiprávne konanie. S uvedeným však súd nemôže
súhlasiť. “ Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti sa vymedzuje ako ochrana pred zaobchádzaním,
ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti. Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona č.
308/2000 Z.z. neumožňuje vysielateľovi takéto obsahy odvysielať ani v prípade, ak s tým dotknuté osoby
súhlasia. Naopak, táto konštrukcia jednoznačne odporuje základnej logike a podstate ústavnoprávneho

systému ochrany ľudskej dôstojnosti, nakoľko ľudská dôstojnosť každého jedinca je nedotknuteľná, a to
bez ohľadu na skutočnosť, či sa tento subjekt tejto ochrany domáha alebo si zásahy do svojej ľudskej
dôstojnosti uvedomuje.

17. K žalobnému bodu o nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k upútavkám na program

žalovaná uviedla, že zákon č. 308/2000 Z.z. neobsahuje definíciu upútavky na program. Na účely
jej klasifikácie je preto potrebné vychádzať z ustanovenia § 1 ods. 6 vyhlášky č. 589/2007 Z.z.
o Jednotnom systéme označovania, v zmysle ktorého, cit.: „Obsah každého audiovizuálneho diela,
multimediálneho diela, programu poskytovaného prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na
požiadanie, programu alebo inej zložky televíznej programovej služby sa klasifikuje samostatne; to

neplatí pre zložku televíznej programovej služby, ktorá je určená na získanie a udržanie pozornosti
verejnostinavlastnévysielanieaprogramy(ďalejlen„upútavka“).Obsahkaždejčastiseriálu,sériealebo
cyklu sa klasifikuje osobitne.“ Z dikcie predmetného ustanovenia je zrejmé, že upútavka na program sa
považuje za zložku televíznej programovej služby. Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č.308/2000 Z.z. „Audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú
spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a
slobôd iných. “ Vzhľadom na uvedené niet žiadnych pochýb o tom, že predmetná povinnosť sa vzťahuje

i na zložky programovej služby, medzi ktoré nesporne patrí i upútavka na program.

18. Žalovaná zotrváva na svojom názore, že napriek totožnosti skutku (odvysielaný obsah), sú
súkromnoprávne konanie, ktorým sa subjekt domáha ochrany svojich práv, a administratívnoprávne
konanie dva od seba nezávislé procesy, ktorých predmetom sú odlišné práva a povinnosti. Stav,

keď je určité konanie nutné postihnúť na základe inštitútov verejno-právnej povahy a zároveň možné
postihnúť inštitútmi súkromno-právnej povahy nie je v právnom systéme Slovenskej republiky v žiadnom
prípade ojedinelý. V niektorých prípadoch zákonodarca považoval určité konanie za tak spoločensky
nebezpečné, že v prípade naplnenia danej skutkovej podstaty považoval za nevyhnutné spojiť s týmto
konaním následok vo forme verejnoprávneho postihu. Skutočnosť, že bola páchateľovi uložená sankcia
verejno-právnymsubjektomvšakvžiadnomohľadenevylučujeprávopoškodenéhodomáhaťsaochrany

svojich zákonom chránených záujmov aj prostredníctvom súkromno-právnych inštitútov napr. za účelom
spravodlivého zadosťučinenia (napr. trestný čin ohovárania vs. žaloba na ochrana osobnosti). Poslaním
žalovanej je v odôvodnených prípadoch sankcionovať vysielateľa za také vysielanie, ktoré degraduje
alebo iným spôsobom zasahuje do práv iných, i konkrétnych osôb, čím je chránený verejný záujem,
a nie osobnostné práva poškodeného jednotlivca alebo skupiny. Nakoľko spomínaný nález Ústavného

súdu SR predstavuje aktuálny výklad účelu ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z.,
žalovaná ho považovala za mimoriadne relevantný na účely preskúmavania v predmetnom správnom
konaní a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že závery v ňom obsiahnuté aplikovala i
na existujúci skutkový stav. Žalobca sa mýli, ak tvrdí, že z predmetného nálezu vyplýva, že k aplikácii
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. nemožno pristúpiť v prípadoch, ak ide o možný

zásah do ľudskej dôstojnosti jednotlivca.

19. K žalobnej námietke o nešpecifikovaní verejného záujmu v napadnutom rozhodnutí žalovaná
zdôraznila, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že otázkou posúdenia konfliktu
práva na slobodu prejavu žalobkyne a ochrany práv a slobôd iných sa žalovaná zaoberala na

str. 19-25 predmetného rozhodnutia, pričom v tejto súvislosti skúmala naplnenie podmienky legality,
legitimity, ako aj proporcionality obmedzenia slobody prejavu žalobkyne, a to prostredníctvom realizácie
trojstupňového testu proporcionality v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR. Odvysielanie
sporných záberov posudzovala i v kontexte ochrany širšej verejnosti, resp. recipienta pred tým,
aby bol vo vysielaní televíznej programovej služby vystavený obsahu, ktorý zobrazením trpiacich a

umierajúcich osôb v hraničných životných situáciách zasahuje do ich ľudskej dôstojnosti (odkaz na str.
29 napadnutého rozhodnutia).

20. Argumentácia žalovanej podložená súvisiacimi rozhodnutiami slovenských súdov nie je prekonaná,
a už vôbec nie vo vzťahu ku konštatovaniu zásahu do ľudskej dôstojnosti osôb, ktoré v čase

odvysielaného obsahu už nežijú. Ide totiž o osoby, ktoré stratili právnu spôsobilosť smrťou, a je
teda zrejmé a nesporné, že spadajú do množiny subjektov, ktoré viac nemôžu efektívne hájiť svoje
osobnostné práva na civilnom súde, a teda niet pochýb o tom, že žalovaná má kompetenciu rozhodovať
vo veciach týkajúcich sa ich zásahu do ľudskej dôstojnosti vo vysielaní programovej služby. Skúmanie
toho, či oprávnenie podať občianskoprávnu žalobu za zosnulého prechádza na osoby uvedené v

ustanovení § 15 Občianskeho zákonníka a či vôbec tieto osoby existujú, je mimo rámca predmetu
správneho konania. Uvedené prináleží skúmať civilnému súdu, ktorý rozhoduje o právach tej-ktorej
osoby, nie žalovanej, ktorá háji ústavou chránený záujem na tom, aby sa pri informovaní verejnosti
nezasahovalo do ľudskej dôstojnosti zobrazených či účinkujúcich osôb. V prejednávanej veci tak bola
daná právomoc žalovanej konať a rozhodnúť, a to bez ohľadu na skutočnosť, že práva zosnulej rodičky

vyplývajúce z ochrany osobnosti môže na súde uplatniť jej manžel B. Ž.. Je nesporné, že objektívnou
prekážkou uplatnenia práv vyplývajúcich z ochrany osobnosti je, mimo iného, i smrť osoby, do ľudskej
dôstojnosti ktorej bolo odvysielaným obsahom zasiahnuté.

21. Nezrozumiteľné a nelogické je tvrdenie žalobkyne, že sporné zábery a záznamy do programov

zahrnula, nakoľko príčiny nešťastných následkov neboli v čase odvysielania programu jasné. Možno
sa teda domnievať, že ak by príčiny tragédie boli objasnené, predmetné sporné zábery a záznamy
by žalobkyňa do obsahu upútaviek či reportáží nezahrnula. Žalovanej však nie je zrejmé, z akého
dôvodu by malo byť objasnenie či neobjasnenie prípadu W.. Ž. určujúcim faktorom pre odvysielanietýchto záberov. Ak by v čase odvysielania programov príčiny tragédie už aj boli známe, podľa žalovanej
by sporný obsah, vzhľadom na jeho citlivý a intímny charakter, nepôsobil na recipienta o nič menej
šokujúco a emočne. Je pravdou, že použité zábery do istej miery ozrejmovali okolnosti prípadu.

Absolútna informačná hodnota odvysielaných programov by však zostala zachovaná i v prípade,
keby vysielateľ informácie a skutočnosti vyplývajúce z predmetných nahrávok komunikoval recipientovi
sprostredkovane v rámci verbálnej zložky odvysielaného obsahu, a teda zábery rodičky nepoužil vôbec.
Žalovaná odmietla tvrdenia žalobkyne o tom, že svojou argumentáciou bráni ucelenému informovaniu
verejnosti o možných pochybeniach poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Napadnuté rozhodnutie v

žiadnom prípade nepredstavuje embargo na informovanie o pochybeniach zdravotníckych pracovníkov,
ale konštatuje sa ním nesúlad spôsobu spracovania upútaviek na programy a programov informujúcich
o prípade W.. Ž. s povinnosťou ustanovenou § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z.

22. Tvrdenie, že W.. Ž. v čase vyhotovovania záberov neumierala, je absolútne nepravdivé a
zavádzajúce. Od úvodu vysielania jednotlivých upútaviek, programov či reportáží je recipientovi jasne

komunikované, že W.. Ž. následkom pôrodných komplikácií upadla do kómy a vzápätí na to zomrela.
Skutočnosť, že v stave kómy osoba z fyziologického či medicínskeho hľadiska nepociťuje bolesť ešte
neznamená, že nie je recipientom takto vnímaná - uvedené je totiž závislé od citlivosti a závažnosti
prezentovanej témy, ako aj okolností prípadu (smrť mladej rodičky, ktorá prišla do nemocnice ako zdravá
žena). Je navyše prirodzené, že divák bude iným spôsobom vnímať zobrazenie osôb v umelom spánku

v rámci odborného medicínskeho programu a iným spôsobom v rámci programu vypovedajúcom o
mimoriadne tragickej rodinnej udalosti. Možný zásah do ľudskej dôstojnosti zobrazenej osoby je preto
nevyhnutné posudzovať, okrem iného, i v kontexte témy a charakteru programu. Posudzovanie zásahu
odvysielaného programu do ľudskej dôstojnosti tak nie je skutkovou okolnosťou, ktorá by mohla byť
preukázaná, resp. vyvrátená zaobstaraním si odborného posudku. Žalovaná predmetné vyhodnocuje v

rámci správneho uváženia z hľadísk etiky a morálky všeobecne akceptovaných spoločnosťou.

23. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a určitým spôsobom uviedla, na základe
ktorých skutkových zistení ustálila svoj právny názor a ktoré podklady považovala za relevantné na
zistenie skutkového stavu. Objasnila svoju úvahu, na základe ktorej dospela k záveru, že predmetným

skutkom sa žalobkyňa dopustila porušenia právnej povinnosti stanovenej v § 19 ods. 1 písm. a) zákona
č. 308/2000 Z. z., ako aj úvahu, na základe ktorej uložila žalobkyni sankciu podľa § 64 ods. 1 písm. d)
tohto zákona.

24. Čo sa týka výšky pokuty účelom ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. je predchádzať

recidíve správneho deliktu. Preto je úplne bezpredmetné, za aké obdobie už boli žalobkyni udelené
predchádzajúce sankcie. Napadnutým rozhodnutím bola žalobkyni udelená sankcia zo zákonom
stanoveného rozmedzia od 3 319 EUR do 165 969 EUR vo výške 33 319 EUR, čo predstavuje cca
20 % maximálnej možnej zákonom stanovenej sadzby. Žalovaná upozornila na skutočnosť, že nejde
o doposiaľ najvyššiu pokutu uloženú žalobkyni v súvislosti s porušením predmetného ustanovenia

zákona č. 308/2000 Z.z. Rozhodnutím žalovanej č. RP/72/2007 bola žalobkyni uložená sankcia -
pokuta vo výške 3.000.000,- Sk za odvysielanie príspevku v rámci programu Reflex, informujúcom
o tragickej dopravnej nehode, ktorý svojim obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahol do
ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Najvyšší súd SR rozhodnutie v merite veci
potvrdil, využil však moderačné oprávnenie a znížil výšku uloženej pokuty na sumu 2.000.000,- Sk (v

prepočte cca 66 000 eur). Išlo pritom o posudzovanie jedného programu žalovanou v rámci jedného
správneho konania, pričom v prípade zásahu do ľudskej dôstojnosti zosnulej rodičky išlo o posudzovanie
šiestich odvysielaných komunikátov v rámci dvoch správnych konaní. Žalobkyni bola v minulosti, mimo
finančných sankcií, uložená rozhodnutím č. RO/1/2015 aj sankcia odvysielať oznam o porušení zákona
podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.z. (pozn. zákonnosť predmetného rozhodnutia bola

potvrdená rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6S/16/2016). Ide o osobitný druh sankcie,
ku ktorej môže žalovaná pristúpiť v závažných prípadoch týkajúcich sa porušenia ustanovenia § 19
ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z, kedy považuje za účelné a nevyhnutné, aby o porušení
bola informovaná i verejnosť. Nakoľko vykonaním predmetnej sankcie sa verejnosť prostredníctvom
vysielania programovej služby dozvedá o porušení zákona vysielateľom, môže mať táto v konečnom

dôsledku na činnosť žalobkyne negatívnejší dopad než akýkoľvek finančný postih. Nakoľko sa doposiaľ
uložené sankcie žalobkyni za porušenie povinnosti ustanovenej § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000
Z.z. minuli svojmu represívnemu a preventívnemu účinku a konaním žalobkyne naďalej dochádza
k ohrozovaniu verejného záujmu na tom, aby vysielaním regulovaných subjektov nedochádzalo kzásahom do ústavou zaručených práv a slobôd iných, javia sa tieto postihy ako nedostatočné a je
tak na mieste, že žalovaná pristúpila k zvýšeniu sankcie v rámci zákonom určeného rozpätia, ktoré
zároveň riadne zdôvodnila na str. 40-41 napadnutého rozhodnutia. Žalovaná zdôraznila, že pri určovaní

výšky pokuty pristupuje ku každému prípadu vždy individuálne a skúma všetky okolnosti spáchaného
správneho deliktu.

V.

Právne posúdenie

25. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10, §
13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní konanom dňa 18.05.2023.

26. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

28. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.

29. Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach

správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

30. Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

31. Podľa článku 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkon týchto
slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,
obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na
predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv
iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

32. Podľa Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku

platnosť 1.mája 1997, oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 168/1998 Z.z. kapitoly II
Ustanovenia týkajúce sa programu, článku 7 - Zodpovednosť prevádzkovateľa vysielania, odsek 1,
všetky zložky programových služieb svojou formou a obsahom musia rešpektovať ľudskú dôstojnosť a
základné práva iných.
Predovšetkým nesmú

a) byť v rozpore s dobrými mravmi, a najmä nesmú obsahovať pornografiu,
b) nenáležite zdôrazňovať násilie a podnecovať rasovú nenávisť.

33. Podľa článku 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou
biológie a medicíny - Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, ktorý nadobudol platnosť pre

Slovenskú republiku 1. decembra 1999, oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 40/2000 Z.z.,
zmluvné strany budú chrániť dôstojnosť a identitu všetkých ľudí a zaručia každému bez diskriminácie
rešpektovanie jeho integrity a iných práv a základných slobôd v súvislosti s aplikáciou biológie amedicíny. Každá zmluvná strana prijme v rámci svojho vnútroštátneho zákonodarstva nevyhnutné
opatrenia potrebné na realizáciu článkov tohto dohovoru.

34. Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. každý má právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

35. Podľa článku 26 ods. 1 až ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,
ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže
viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
(3) Cenzúra sa zakazuje.
(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

36. Podľa § 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) na účely tohto zákona vysielanie je

vysielanie programovej služby v jeho rozsahu podľa osobitného predpisu.3)
Odkaz pod 3) je na § 3 zákona č. 220/2007 Z. z.

37. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 220/2007 Z.z. o digitálnom vysielaní programových služieb a poskytovaní
iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o digitálnom vysielaní) programová služba je služba primárne hospodárskej povahy,
ktorá je zámerným časovým usporiadaním programov a ďalších zložiek tejto služby, ktoré vytvárajú
uzavretý,simultánneprijímateľnýcelok,aktorájeposkytovanávysielateľomnaúčelinformovať,zabávať
alebo vzdelávať širokú verejnosť.

38. Podľa § 3 písm. i) zákona č. 308/2000 Z.z. na účely tohto zákona program je
1. zvukový komunikát, tvoriaci svojím obsahom, formou a funkciou uzavretý celok v rámci programovej
služby vysielateľa, alebo
2. zvukovo-obrazový, zložený z pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku, tvoriaci svojím
obsahom, formou a funkciou uzavretý celok v rámci programovej služby vysielateľa alebo v rámci

katalógu zostaveného poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie,

39. Podľa § 3 písm. k) bod 2 zákona č. 308/2000 Z.z. na účely tohto zákona program vo verejnom
záujme je program zameraný na uspokojovanie informačných a kultúrnych potrieb poslucháčov alebo
divákov na území, ktoré vysielateľ svojím signálom pokrýva; je to najmä spravodajstvo.

40. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniuavykonávaťštátnureguláciuvoblastivysielania,retransmisieaposkytovaniaaudiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie.

41. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. rada dbá o uchovávanie plurality informácií v
spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa
tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a
poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti

vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu
vymedzenom týmto zákonom.

42. Podľa § 5 ods. 1 písm. g), h) zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej
správy patrí

g) dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.7)
h) ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez
oprávnenia.Odkaz pod 7) na napríklad zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov
samosprávy obcí v znení neskorších predpisov, zákon č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta

Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov,
zákon č. 343/2007 Z. z. o podmienkach evidencie, verejného šírenia a uchovávania audiovizuálnych
diel, multimediálnych diel a zvukových záznamov umeleckých výkonov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (audiovizuálny zákon).

43. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ vysiela programy slobodne a nezávisle. Do ich
obsahu možno zasahovať iba na základe zákona a v jeho medziach.

44. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. audiovizuálna mediálna služba na požiadanie,
programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do
ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.

45. Podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi 7) rada ukladá tieto sankcie: pokutu.

46. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania

a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,
poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné
obohatenieasankciu,ktorúužprípadneuložilsamoregulačnýorgánpreoblasťupravenútýmtozákonom
v rámci vlastného samoregulačného systému.

47. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z. uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie
sa sankcia uložila.

48. Podľa § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z., rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a

vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak vysiela programy a iné zložky
programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19.

49. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní 49) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a

§ 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
Odkaz pod 49) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov.

50. Podľa § 1 ods. 6 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme

označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel,
programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania, obsah každého
audiovizuálneho diela, multimediálneho diela, programu poskytovaného prostredníctvom audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie, programu alebo inej zložky televíznej programovej služby sa klasifikuje
samostatne; to neplatí pre zložku televíznej programovej služby, ktorá je určená na získanie a udržanie

pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie a programy (ďalej len „upútavka“). Obsah každej časti seriálu,
série alebo cyklu sa klasifikuje osobitne.

51. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovanej č. RP/12/2019 zo dňa
20.03.2019, ktorým žalovaná rozhodla, že žalobkyňa ako vysielateľ porušila povinnosť ustanovenú v §

19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej službe TV MARKÍZA
a) dňa 28.08.2018 v čase o cca 18:14 hod. a 18:39 hod. odvysielala upútavky na program Televízne
noviny odvysielaný dňa 28.08.2018 v čase o cca 19:00 hod.
b) dňa 28.08.2018 v čase o cca 19:00 hod. odvysielala program Televízne noviny a v rámci neho
príspevok s názvom Po pôrode skončila v kóme,

c) dňa 30.08.2018 v čase o cca 17:28 hod. odvysielala program Reflex,
d) dňa 13.09.2018 v čase o cca 17:31 hod. odvysielala program Reflex,
e) dňa 13.09.2018 v čase o cca 19:02 hod. odvysielala program Televízne noviny a v rámci neho
príspevok s názvom Smrť po pôrode,ktoré svojím obsahom a spôsobom spracovania, a síce zobrazením záberov rodičky W. Ž. pri pôrode,
zobrazením jej bezvládneho tela v stave kómy ako trpiacej a umierajúcej ľudskej bytosti zasiahli do jej
ľudskej dôstojnosti, za čo jej uložila podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.

úhrnnú sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 33 319
EUR. Správny súd mal preskúmať, či programové služby a ich zložky zasiahli spôsobom ich spracovania
a ich obsahom do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.

52. Z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovanej správny súd zistil, že tento obsahuje detailný popis

a slovný prepis obsahu upútaviek a programov žalobkyne, ktoré tvoria skutkový základ napadnutého
rozhodnutia. Predmetom posudzovania vymedzenom v oznámení o začatí správneho konania bol
odvysielaný obsah týkajúci sa výhradne rodičky W. Ž.. V komunikátoch, ktoré sú predmetom správnych
konaní, boli žalobkyňou ako vysielateľom zobrazené fotografie a odvysielané zvukovo-obrazové
záznamy, ktoré zachytávali rodičku W. Ž. tak počas samotného pôrodu sprevádzaného závažnými
komplikáciami, ako aj počas stavu kómy, do ktorej následne upadla. Uvedeným obsahom a spôsobom

spracovania, a teda odvysielaním predmetných záberov trpiaceho a umierajúceho človeka, žalovaná
vyhodnocovala, či bol odvysielaný obsah, v ktorom došlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti rodičky W.L. Ž..

53. Správny súd sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu a aj posudzovaného obsahu
vysielania, na základe čoho považuje za preukázané, že prepis/popis skutkového stavu uvedený

v napadnutom rozhodnutí žalovanej zodpovedá obsahu vysielaných programov a ich zložiek, ktoré
informovali o komplikáciách rodičky p. W. Ž. po pôrode jej tretieho syna v považskobystrickej nemocnici.
Tieto pôrodné komplikácie viedli k upadnutiu do kómy a následnej smrti rodičky. Predmetné programy
komplexne ozrejmili okolnosti pred, počas a po pôrode mladej ženy a súčasne poukázali na možné
dôvody, ktoré viedli ku komplikácii zdravotného stavu.

54. Žalovaná posudzovala obsah vysielania, ktorý je podrobne opísaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, formou prepisu/popisu skutkového stavu obsahu programu. Predmetom posudzovaného
obsahu boli zábery, ktoré zobrazovali v programe identifikovanú rodičku jej menom, priezvisko,
zdravotným a rodinným stavom. Posudzovaný obsah tvorili zábery rodičky W. Ž. v ťažkom zdravotnom

stave, jej zobrazenia počas pôrodu, kde bolo vidieť jej nahé tehotenské brucho a zdvihnuté rozkročené
nohy. Taktiež zábery, kde bola zobrazená tvár rodičky, napojená v nose a ústach na nemocničné prístroje
a zábery, kde bolo zobrazené jej nevládne telo v nemocničnom prostredí, napojené na prístroje. V
rámci odvysielaných zvukovo-obrazových záznamov sa rodička obáva o svoj život a vzdychá cit. „Ja
to neprežijem! Aáách.“

55. Predmetom správneho konania vedeného pred žalovanou bolo vysporiadanie sa s otázkou,
či konanie žalobkyne ako vysielateľa bolo spôsobilé zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti v programe
zobrazenej rodičky, a v prípade, že áno, bolo potrebné posúdiť, či miera prípadného zásahu je takej
intenzity, kedy je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné vyvodiť administratívnoprávnu zodpovednosť

voči vysielateľovi a obmedziť tak právo na jeho slobodu prejavu.

56. V prvom rade správny súd pristúpil k preskúmaniu rozsahu dokazovania a zistenia skutkového stavu
žalovanou.Kobsahuvykonanéhodokazovaniasprávnysúdkonštatuje,žetentobolžalovanouvykonaný
v nasledovnom rozsahu - záznam vysielania upútavky na program Televízne noviny odvysielanej

dňa 28.08.2018 v čase o cca 18:14 hod. a 18:39 hod. v rámci programovej služby TV MARKÍZA,
záznam vysielania programu Televízne noviny odvysielaného na programovej službe TV MARKÍZA dňa
28.08.2018 v čase cca 19:00 hod., záznam vysielania programu Reflex odvysielaného dňa 30.08.2018
v čase o cca 17:28 hod. na programovej službe TV MARKÍZA, záznam vysielania programu Reflex
odvysielaného dňa 13.09.2018 v čase o cca 17:31 hod. na programovej službe TV MARKÍZA, záznam

vysielania programu Televízne noviny odvysielaného dňa 13.09.2018 v čase o cca 19:02 hod. na
programovej službe TV MARKÍZA, vyjadrenia žalobkyne ako účastníka konania k obom správnym
konaniam a prepis/popis skutkového stavu.

57. Správny súd na základe zisteného rozsahu dokazovania nemohol prisvedčiť žalobnej námietke

o nedostatočnom zistení skutkového stavu, keďže z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že
dokazovanie bolo vykonané v dostatočnej miere na zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom
na prijatie rozhodnutia, či došlo k porušeniu § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. Navyše návrh
na doplnenie dokazovania žalobkyňa v administratívnom konaní ani nenavrhla.58. Čo sa týka žalobného bodu, že do skutkového základu žalovaná zahrnula aj upútavky na
program Televízne noviny odvysielané dňa 28.08.2018 v čase o cca 18:14 hod. a 18:39 hod., pričom

sankcionovanie upútaviek nemohlo byť podľa žalobkyne subsumované pod § 19 ods. 1 písm. a) zákona
č. 308/2000 Z.z., správny súd pripomína, že zo znenia ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z.
vyplýva, že sa nevzťahuje výlučne na programovú službu, ale aj na jej zložky. Za zložku programovej
služby sa podľa § 1 ods. 6 vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z.z. sa
považuje aj upútavka ako zložka televíznej programovej služby, ktorá je určená na získanie a udržanie

pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie a programy.

59. K námietke žalobkyne o nedostatočnom vysporiadaní sa s identifikáciou a ochranou verejného
záujmu správny súd poukazuje na to, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí uviedla, že účelom § 19
ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. nie je ochrana individuálnych práv osôb, do ktorých malo
byť vysielaním zasiahnuté, ale ochrana záujmu verejnosti na tom, aby v rámci programovej služby

nedochádzalo k takému vysielaniu, ktoré svojím obsahom alebo spôsobom spracovania, zasahuje do
práv iných, a to bez ohľadu na postoj takýchto osôb, resp. takejto osoby, respektíve využitie/nevyužitie
súkromnoprávnej ochrany. Poslaním žalovanej je v odôvodnených prípadoch sankcionovať vysielateľa
za také vysielanie, ktoré degraduje, alebo iným spôsobom zasahuje do práv iných, i konkrétnych osôb,
čím je chránený verejný záujem, a nie osobnostné práva poškodeného jednotlivca, alebo skupiny. Práve

pre zamedzovanie vysielania takého obsahu, ktorý zakladá rozpor s povinnosťou podľa § 19 ods. 1 písm.
a) zákona č. 308/2000 Z.z. je opodstatnené, aby žalovaná konala i bez ohľadu na to, či sa konkrétna
osoba (alebo je právny nástupca) cíti takýmto vysielaním dotknutá, a či sa domáha ochrany svojich práv,
resp.chcedomáhaťochranysvojichpráv,nakoľkoibezpostojatejtoosobybolaverejnosťkonfrontovaná
s vysielaním, ktorým vysielateľ prezentoval zásah do ľudskej dôstojnosti alebo práv iných. Skutkový stav

preto bolo podľa žalovanej potrebné posudzovať v kontexte slobody prejavu vysielateľa, ako i charakteru
programu, a v prípade konštatovania zásahu do ľudskej dôstojnosti osoby, resp. osôb, identifikovať
verejný záujem, ktorého ochrana by bola prípadným sankcionovaním vysielateľa sledovaná.

60. Tento verejný záujem podľa správneho súdu žalovaná dostatočne identifikovala v napadnutom

rozhodnutí v časti posúdenia konfliktu práva na slobodu prejavu žalobkyne a ochrany práv a slobôd
iných pri skúmaní naplnenia podmienky legality, legitimity, ako aj proporcionality obmedzenia slobody
prejavu žalobkyne.

61. Žalovaná uviedla, že v danom prípade nešlo o bežný pôrod, ale o pôrod, po ktorom rodička upadla

do kómy a následne zomrela, teda žalobkyňa ako vysielateľ bola povinná zohľadniť kontext priebehu
odvysielaných obsahov s dopadom na recipienta. Zo stonov rodičky je jednoznačné, že trpela. Obrazová
zložka je doplnená o zvukovú „Ja to neprežijem! Aáách." W. Ž. je zobrazená v kóme a nakrátko za to
zomrela. Z uvedeného vyplýva, že p. W. Ž.R. bola zobrazená ako trpiaca a umierajúca. Odvysielanie
záberov trpiacej rodičky s obavou o život spolu s informáciou, že rodička následne zomrela majú na

recipientov priamy účinok vo forme zdesenia z daných záberov v tomto kontexte. Je rozdiel medzi
odvysielaním reportáže či príspevku o pôrode ženy, ktorý by končil záberom zdravého dieťaťa v náručí
matky, alebo záberov z pôrodu, ktorý by informoval o jeho priebehu a odvysielaním záberov trpiacej a
umierajúcej rodičky.

62. Správny súd pri skúmaní zrozumiteľnosti a dôvodnosti správnej úvahy žalovanej zistil, že podľa
tejto úvahy z obsahu predmetného príspevku jednoznačne vyplýva, že dané zábery napriek tomu,
že boli poskytnuté manželom zosnulej a s jeho súhlasom, sama rodička W. Ž.R. nemohla nijako
ovplyvniť, nemohla sa brániť ich odvysielaniu, teda odvysielaniu svojej osoby v tak intímnych,
chúlostivých a extrémnych situáciách na hranici života a smrti. Zábery takéhoto charakteru, ak si vôbec

uvedomovala prítomnosť kamery, dovolila zaznamenať svojmu najbližšiemu človeku, ktorým bol jej
manžel. Prítomnosť kamery si nemusela a v prípade zobrazenia v kóme ani nemohla uvedomiť, a
už vôbec si nemohla dať do súvislosti prítomnosť kamery s použitím záberov na nej zaznamenaných
v celoplošnej programovej službe. Uplatniť svoje právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti nemohla,
nakoľko bola v kóme a následne zomrela.

63. V danom prípade žalovaná nepovažovala tému samotnú a odvysielanie informácií o tak závažnom
prípade, akým je smrť mladej rodičky, za problematickú. Téma bola určite relevantná a žalovaná
považovala za spoločensky žiaduce informovať o možných pochybeniach v zdravotníctve v takzávažných prípadoch, akým tento bezpochyby je. Avšak kontext spolu so spôsobom spracovania
akéhokoľvek programu a jeho zložky musia byť vždy v súlade so zákonom a jeho konkrétnymi
ustanoveniami, v tomto prípade ustanovením § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. Citlivosť

danej témy je natoľko vysoká, že si vyžaduje spracovanie spôsobom, ktorý ponecháva ľudskú dôstojnosť
zobrazenej rodičke v jej hraničných životných situáciách.

64. Žalovaná uviedla, že napriek tomu, že zobrazenie tela rodičky v niektorých prípadoch bolo v oblasti
jej rozkroku vyrastrované, zo záberu je jednoznačne možné rozoznať ženu počas pôrodu ležiacu na

chrbte, vidieť jej obnažené brucho a zdvihnuté nohy. Takéto vyobrazenia spracované v kontexte pôrodu
rodičky, o ktorej recipient vie, že jeho následkom zomrela, doplnené jej zúfalými stonmi a obavami o to,
že pôrod neprežije, žalovaná vyhodnotila za ponižujúce a nedôstojné. To isté platí pre zábery rodičky
W.L. Ž. v kóme, kde je vyobrazené jej bezvládne telo, v nose a ústach má hadičky, je jednoznačne
identifikovateľná, z kontextu reportáží a príspevkov vyplýva, že je v kóme. Vyobrazenia bezvládneho
tela rodičky v tak ťažkom zdravotnom stave, bezmocnej a neschopnej ovplyvniť akékoľvek dianie okolo

seba vrátane zachytenia jej podobizne a následného odvysielania v celoplošnej programovej službe
žalovaná vyhodnotila rovnako za ponižujúce a zasahujúce do jej ľudskej dôstojnosti. Detailné zábery na
tvár W. Ž. s hadičkami v nose a ústach takisto spadajú pod uvedenú skupinu dehonestujúcich záberov
z totožných dôvodov.

65. Správny súd konštatuje, že nie je spornou skutočnosť, že osoba rodičky vyobrazená v
posudzovaných programoch a ich zložkách bola veľmi konkrétne identifikovaná takým spôsobom, že
nemohlo dôjsť k žiadnym pochybnostiam v tom, o akú konkrétnu fyzickú osobu sa jedná. Táto fyzická
osoba bola identifikovaná jej menom a priezviskom, vekom, informáciami o jej rodinnom stave (vydatá,
počet detí) ako aj zdravotnom stave (údaje o tehotnosti, parametre týkajúce sa rodičky a dieťaťa - 54 cm

a 4650 gramov), miestom pôrodu, a napokon aj zábermi o jej fyzickom vzhľade na základe vysielaných
videových záznamov a rodinnej fotografie.

66. Správny súd zistil, že žalobkyňa už v upútavkach programu uviedla príspevok s názvom „Po
pôrode skončila v kóme“, pričom doslovný prepis upútavky na Televízne noviny dňa 28.08.2018 počas

prerušenia programu Rodinné prípady (18:14:07, 18:39:55) znie:
„ViktorVincze,moderátorprogramuTelevíznenoviny:„Pošiestichrokochjenaslobode.EvuVarholíkovú
Rezešovú prepustili z Budapešti z väzenia za nehodu, pri ktorej opitá zabila štyroch ľudí. Nečakané
komplikácie pri pôrode v považskobystrickej nemocnici. Tridsaťtri ročná W. upadla do bdelej kómy a
neskôr zomrela. Prípad už rieši polícia. Viac v Televíznych novinách o devätnástej, dovidenia. “

V obraze záber na spoločnú rodinnú fotografiu (žena, muž, dve deti), záber na ležiacu ženu počas
pôrodu, vidieť jej obnažené brucho a zdvihnuté nohy, na bruchu má položenú ruku pravdepodobne
niekoho zo zdravotníckeho personálu (amatérske video), záber na tvár ženy so zatvorenými očami, v
ústach a v nose má hadičky, ruka ju hladí po čele (amatérske video).“

67. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že sama žalobkyňa už spolu s upútavkou oznámila
divákom, že predmetom Televíznych novín nebude bežný pôrod, avšak pôrod s tragickými následkami,
po ktorom 33 ročná rodička upadla do bdelej kómy a neskôr zomrela. Vzhľadom na tieto informácie
poskytnuté verejnosti, bolo podľa správneho súdu povinnosťou žalobkyne k spracovaniu uvedenej
témy verejného záujmu pristúpiť osobitne citlivo a opatrne tak, aby v prípade odvysielania obrazových

záznamov,konkrétnevideízískanýchodmanželarodičky,nedošlokdehonestovaniuaponíženiurodičky
jej vyobrazením v stave najvyššej zraniteľnosti, zápasu o život a bezmocnosti počas pôrodu, po ktorom
upadla do kómy a zomrela.

68. Vyobrazenie rodičky s autentickými zábermi vyhotovenými počas pôrodu a po tom, ako upadla do

kómy, na účely informovania verejnosti nemali podľa názoru správneho súdu spravodajský charakter
a informačne žiadnu pridanú hodnotu. Jednalo sa o emočne veľmi silné zábery, ktorých obsahom pre
verejnosť bola emócia zdesenia, ľútosti a nepochybne aj strachu.

69. Akokoľvek ľudsky pochopiteľné môže byť správanie manžela p. Ž., ktorý trúchliaci poskytol žalobkyni

videá ako uvádza žalobkyňa „z frustrácie a snahy o spravodlivé prešetrenie daného prípadu,“ bolo
povinnosťou žalobkyne starostlivo vyhodnotiť, či odvysielaním takýchto videí nedôjde k porušeniu §
19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. Tejto zodpovednosti sa nemôže žalobkyňa zbaviť odkazomna prejav vôle/súhlas manžela p. Ž.. Je to žalobkyňa, a nie manžel p. Ž., ktorá sa musí spravovať ust.
zákona č. 308/2000 Z.z. a dodržiavať povinnosti v ňom ustanovené.

70. Neušlo pozornosti správneho súdu, že v administratívnom konaní žalobkyňa argumentovala tým,
že „Vysielateľ umožnil pozostalému manželov sa aj touto formou osobnej spovede vyrovnať s tragickou
udalosťou a zároveň mediálnou pozornosťou sa snažil primäť štátne orgány aby udalosť urýchlene
a nestranne vyšetrili.“ K časti argumentácie o subjektívnej potrebe manžela zosnulej vyrovnať sa
s tragickou udalosťou správny súd uvádza, že v nej žalobkyňa nepredstavila verejný záujem na

informovaní verejnosti a osobitnú spravodajskú hodnotu odvysielaných záberov.

71. Správny súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan
3/2019 z 04.02.2020, bod 74 (vo veci MARKÍZA -SLOVAKIA s.r.o. proti žalovanej), že „Rozhodujúci
podklad pre rozhodnutie žalovaného o otázke zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv a
slobôd iných v intenciách ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.má tvoriť primárne

to, čo bolo vysielateľom odvysielané, dôkazom čoho je záznam vysielania a jeho prepis/popis, z
ktorého je možné zistiť obsah odvysielaného vysielania. Správnosť uvedeného záveru odôvodňuje
predovšetkým skutočnosť, že ani koncoví recipienti nemajú možnosť skúmať skutočný účel príspevku, a
ani prihliadať na žiadne ďalšie skutočnosti, pohnútky, resp. iné okolnosti, ktoré viedli autorov príspevkov
k ich vytvoreniu a spracovaniu, ale práve naopak, ich mienka, resp. názor sa tvorí iba na základe

informácií, ktoré sa k nim dostanú z obsahu odvysielaného príspevku. Zákonom stanovenú povinnosť,
aby programová služba a jej zložky spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom nezasahovali do
ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, je preto potrebné označiť za legitímnu požiadavku
obmedzenia slobody prejavu u vysielateľov.“

72. Správny súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovanej, že z obsahu predmetných reportáží nie
je zrejmá žiadna snaha naplniť iný dôležitý verejný záujem ako je poukázať na možné pochybenie
nemocnice v Považskej Bystrici. Zaradenie predmetných záberov teda žiadnym spôsobom nezvýšilo
spravodajskú a informačnú hodnotu reportáží a ani im nepridalo žiadny iný (z pohľadu práva verejnosti
na informácie) relevantný rozmer. Predmetné zábery v danom kontexte zvyšujú emotívny charakter

predmetnýchprogramovaichčastí,nieichspravodajský,čiinformačnýcharakter.Predmetnéinformácie
bolo možné použiť a mali by pre recipienta absolútnu informačnú hodnotu, aj v prípade, keby zábery
rodičky neboli použité vôbec. Právo verejnosti na informácie tak bolo v tomto prípade nepochybne
možné naplniť aj bez zaradenia týchto záberov, čím by bolo možné predísť zásahu do ľudskej dôstojnosti
zobrazenejrodičky.Vzhľadomnauvedenéjezrejmé,ževdanomprípademáochranaľudskejdôstojnosti

dotknutej osoby prednosť pred uplatnením práva na slobodu prejavu.

73. Správny súd dodáva, že vyobrazenie trpiaceho a umierajúceho človeka si vyžaduje jednoznačne
osobitný prístup k spracovaniu danej témy s ohľadom na kontext rešpektujúci jeho ľudskú dôstojnosť,
k čomu však podľa názoru správneho súdu v posudzovaných programoch žalobkyne a ich zložkách

nedošlo.

74. Vo vyššie uvedenej súvislosti správny súd dáva do pozornosti, že podľa článku 8 ods. 4 Charty práv
pacienta v Slovenskej republiky, má pacient právo na dôstojné umieranie. Správny súd si uvedomuje,
že Charta práv pacienta v Slovenskej republike nie je právne záväzným predpisom, avšak práva v nej

vyjadrené konvenujú zmyslu a účelu predpisov prijatých v oblasti medicínskeho práva, preto je potrebné
na nich prihliadnuť.

75. Z nálezu Ústavného súdu SR z 24.01.2018, II. ÚS 174/2017 vyplýva, že „ust. § 19 ods. 1 písm.
a/ neslúži na ochranu základných práv a slobôd tých osôb, ktoré sú vzhľadom na adresnosť zásahu

do ich práv zo strany vysielateľa a vzhľadom na svoj pobyt, pracovisko, postavenie či iný status
v rámci spoločenských vzťahov schopné efektívne hájiť svoje subjektívne práva súkromnoprávnymi
prostriedkami ochrany, ktoré im poskytuje právny poriadok.“ Podľa názoru správneho súdu žalovaná
konala v súlade s cit. nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS 174/2017. Správny súd uvádza, že z vyjadrenia
žalobkyne nevyplýva tvrdenie, že by p. W. Ž. vyslovila súhlas s vyhotovením videí z jej pôrodu a následne

z jej bdelej kómy za účelom ich následného zverejnenia v televízii s celoštátnou pôsobnosťou v hlavnom
vysielacom čase.76.Žalobkyňanetvrdíaaninebolojejobhajobou,žebysip.W.L.Ž.malauvedomovaťpriplnomvedomía
racionálnom zmýšľaní, čo sa okolo nej počas pôrodu a v stave kómy deje. Medzi zábermi sa nachádzajú
aj zábery spoza hlavy p. Ž., kedy objektívne ani nemohla mať vedomosť a dosah na to, či dochádza k

snímaniu jej osoby alebo nie. O snímaní p. Ž. počas bdelej kómy, kedy už z povahy veci nemohla nijak
ovplyvniť to, či a v akom kontexte je vyobrazená, možno jednoznačne vyhlásiť, že k vyobrazeniu svojej
osoby v takejto životnej situácii sa ona sama nemohla vyjadriť a brániť sa.

77. Je nepochybné, že p. Ž. sa nachádzala na vysielaných snímkach v stave zraniteľnosti a ohrozenia

života, pričom z obsahu jej slovných prejavov vyplýva, že ona subjektívne vnímala situáciu tak, že bojuje
osvojživot.Tentobojoživotp.Ž.prehrala,hocniehneďbezprostrednepopôrode,keďženajskôrupadla
do bdelej kómy, pričom však sama nemohla a už ani nemôže ovplyvniť, akým spôsobom a v akom
obraze a kontexte boli verejnosti prezentované jej chvíle boja o prežitie, ktoré bezpochyby patria medzi
výnimočné situácie. Vyobrazenie matky rodičky v stave trpiacom počas pôrodu, neúspešne bojujúcom
za skorý pôrod a následne ako bezvládneho tela s hadičkami v ústach v stave bdelej kómy je zásahom

do ľudskej dôstojnosti konkrétnej osoby, ktorá sa nemohla brániť ani v čase vyhotovenia videí, a ani pri
rozhodovaní o ich zverejnení.

78. Ústavný súd Českej republiky v náleze z 30.01.2018, I. ÚS 4035/14 dospel k záveru, podľa ktorého:
„Ukladanie sankcií zo strany verejnej moci je možné súbežne s individuálnou obranou jedinca, ktorý

sa cíti konaním sankcionovanej osoby poškodený vo svojich súkromných záujmoch, prípadne dokonca
nezávisle na nej. Takýto postup verejnej moci má však svoje miesto predovšetkým tam, kde sú iné
prostriedky ochrany práv osôb vyčerpané, neúčinné alebo nevhodné. Jeho význam je celospoločenský
a slúži k ochrane základných spoločenských hodnôt. Uplatnenie správnoprávnej represie k ochrane
hodnôt, ktorým sa dotknuté subjekty samy nebránili a ich potreba ochrany (pre povahu dotknutia)

nepresahuje vlastný záujem dotknutých subjektov nie je nevyhnutné.“

79. Správny súd uvádza, že potreba ochrany ľudskej dôstojnosti v prejednávanom prípade je
nevyhnutnávzhľadomnacelospoločenskývýznamslúžiacikochranezákladnýchspoločenskýchhodnôt
spočívajúcich v tom, aby príjemcovia informácií neboli konfrontovaní s vysielaním programov a ich

zložiek, ktorých obsahom je zásah do ľudskej dôstojnosti.

80. Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 24.01.2018 II. ÚS 174/2017, v ktorom tento uviedol (bod 13), že
„Pre hájenie verejného záujmu o ochranu ľudskej dôstojnosti subjektov ochrany je nevyhnutné použiť
sankčný mechanizmus. Pôjde napríklad o prípady, keď obsah vysielateľmi šírených informácií, názorov,

myšlienok a ideí zasahuje do ľudskej dôstojnosti (alebo obdobných osobnostných základných práv a
slobôd) nie konkrétnej osoby, ale bližšie neidentifikovanej skupiny ľudí, ktorí nemajú objektívne možnosť
sa proti takýmto zásahom brániť súkromnoprávnou žalobou pre ich nespätosť s daným prostredím (napr.
migrujúci ľudia - zásah do ľudskej dôstojnosti týchto osôb znevažujúcim informovaním o ich migrácii)
alebo vzhľadom na ich sociálnu a ekonomickú situáciu ako skupiny osôb v danom prostredí (skupiny

osôb zo znevýhodneného sociálneho prostredia - zásah do ľudskej dôstojnosti týchto osôb pohŕdavým
a tendenčným informovaním o ich spôsobe života), alebo pôjde o situácie zásahu do ľudskej dôstojnosti
fyzickej osoby či osôb v spojení s konkrétnymi skutočnosťami z minulosti (napr. týkajúce sa holokaustu,
zločinov proti ľudskosti, vojnových konfliktov v minulosti, keď napr. tieto osoby nežijú - zásah do ľudskej
dôstojnosti týchto osôb popieraním holokaustu alebo zľahčovaním útrap ľudí preživších holokaust či

ich blízkych) alebo prítomnosti (napr. týkajúce sa terorizmu či extrémizmu mimo územia Slovenskej
republiky - napr. zásah do ľudskej dôstojnosti obetí necitlivým alebo príliš explicitným informovaním
o obetiach alebo zraneniach).Ústavný súd opakuje, že použitie sankčného mechanizmu pre hájenie
verejného záujmu o ochranu ľudskej dôstojnosti opísaných subjektov musí byť nevyhnutné (princíp
nevyhnutnosti). Chráni sa tak verejný záujem o to, aby sa pri informovaní verejnosti (a formovaní názoru

recipientovnaurčitúproblematiku)neústavnenezasahovalodoľudskejdôstojnostianitých,ktorínemajú
k dispozícii prostriedky alebo z objektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov
ochrany svojich (osobnostných) práv v rámci súkromnoprávnych mechanizmov.“

81. Správny súd uvádza, že odvysielané zábery sa týkali adresne konkrétnej osoby p. W.L.

Ž., keďže na základe vysielaných informácií bola jej totožnosť zverejnená a odkrytá spôsobom
vylučujúcim zameniteľnosť s inou osobou. Zo znenia nálezu ústavného súdu z 24.01.2018 II. ÚS
174/2017 a príkladmého výpočtu situácií, v ktorých by prichádzalo podľa ústavného súdu do úvahypoužitie sankčného mechanizmu žalovanou, nevyplýva vylúčenie aplikácie sankcionovania žalobkyne
v prejednávanom prípade.

82. Ako už bolo vyššie uvedené, osoba, ktorá je vyobrazená na videách, objektívne nebola v takom
rozpoložení, aby sa mohla brániť a vyjadriť svoju vôľu vo vzťahu ku zverejneniu autentických záberov,
ktoré sa jej týkali. V tejto súvislosti správny súd poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sž15/2008zodňa24.04.2008,podľaktorého„Súdsastotožnilajsozáveromodporkyne,žeprítomnosť
televíznych kamier je nadbytočná a nežiaduca v živote ohrozujúcich situáciách a to najmä v prípadoch,

ak dotknuté osoby výrobou takéhoto obrazového záznamu sa nemôžu účinne brániť a uplatňovať
právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, prípadne nemôžu vyjadriť nesúhlas s vyhotovením obrazovo-
zvukového záznamu. Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti zahŕňa aj právo na dôstojnú smrť, resp.
dôstojnú záchranu života a to bez asistencie televíznych kamier a mikrofónov, ako aj následnej širokej
publicity v televíznom programe.“

83. Správny súd zdôrazňuje, že dotknutá osoba p. W. Ž. nebola verejne známou osobou a pri snímaní
nevykonávala verejnú moc, zamestnanie či inú pracovnú stránku svojho života. Obrazovo-zvukové
záznamy, ktoré boli vysielané, sa týkali jej osoby výlučne v jej súkromnoprávnom rozmere ako fyzickej
osoby - občana, ženy, rodičky.

84. Žalobkyňa podľa názoru správneho súdu formovala názor recipientov na určitú problematiku
spôsobom, ktorým došlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti osoby, ktorej osobného a intímneho života sa
zverejnené informácie bezprostredne týkali. Žalobkyňa mohla vo verejnom záujme šíriť informácie aj
iným spôsobom a formátom, bez využitia videí vyhotovených pôvodne manželom rodičky pre spomienku
a domáce rodinné využitie.

85. Správny súd vo vyššie uvedenej súvislosti poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/3/2019 z 04.02.2020, podľa ktorého (bod 99 a 100) „... žalovaný
má právomoc rozhodovať v súlade s § 19ods.1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. aj vo veci porušenia
povinnosti vysielateľa týkajúcej sa zásahu do ľudskej dôstojnosti konkretizovanej osoby, pretože takéto

rozhodnutie sa týka kvalitatívne odlišného predmetu ochrany ako rozhodnutie, ktoré je výsledkom
súkromnoprávneho konania vo veci ochrany osobnosti. Primárnym účelom ustanovenia § 19 ods. 1
písm.a/zákonač.308/2000Z.z.niejeochranaindividuálnychprávosôb,doktorýchmalobyťvysielaním
zasiahnuté, ale ochrana záujmu verejnosti na tom, aby v rámci programovej služby nedochádzalo
k takému vysielaniu, ktoré svojím obsahom alebo spôsobom spracovania, zasahuje do práv iných,

a to bez ohľadu na postoj dotknutej osoby, resp. osôb. Ochrana, ktorej sa môže dotknutá osoba
domáhaťprostredníctvomcivilnejžalobyaadministratívnekonaniežalovaného,predstavujúdvaodlišné,
vzájomne nezávislé inštitúty. Žalovaný zákonom predpísaným postupom chráni verejný záujem, aby
vo vysielaní vysielateľov nedochádzalo k neoprávneným zásahom do ľudskej dôstojnosti. Úlohou
žalovaného je teda v odôvodnených prípadoch sankcionovať vysielateľa za také vysielanie, ktoré

zasahuje do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, a to aj konkrétnych osôb, s primárnym
cieľom poskytnúť ochranu verejnému záujmu, a nie osobnostným právam poškodeného jednotlivca
alebo skupiny.“

86.Správnysúdpripomína,žezdôvodovejsprávykustanoveniu§19ods.1písm.a)zákonač.308/2000

Z.z. vyplýva, že v záujme ochrany ľudskej dôstojnosti sa zakazuje v súlade s čl. 22 a smernice Rady
89/552/EEC o koordinácii niektorých zákonných ustanovení, regulatívnych opatrení a administratívnych
postupov členských štátov, vzťahujúcich sa na aktivity v oblasti televízneho vysielania v znení smernice
97/36/EC vysielanie takých komunikátov, ktoré obsahujú podnety k nenávisti na základe rasy, pohlavia,
náboženstva alebo národnosti. V ustanovení sa bližšie špecifikujú všeobecne uznané a uznávané

morálne a etické štandardy v oblasti vysielaných programov. Neprípustnosť vysielania programov
určitého druhu alebo typu možno vyvodiť predovšetkým na základe trestnoprávnych noriem. V záujme
komplexnosti právnej úpravy sa v navrhovanom ustanovení § 19 ods. 1 deklarujú určité obsahové
neprípustnosti, a to pod hrozbou osobitných sankcií. Neznamená to však zavedenie preventívnej
kontroly obsahu vysielania, ale stanovuje sa len zodpovednostná stránka v rámci obsahu vysielania.

Navrhované obmedzenia sa uplatňujú na všetky druhy programov, vrátane reklamy a programových
oznámení.87. V súvislosti s prejednávanou vecou správny súd poukazuje tiež na právne závery vyslovené
Najvyšším súdom SR, ktorých relevanciu nemožno považovať za prekonanú nálezom Ústavného súdu
SR z 24.01.2018 II. ÚS 174/2017, a to v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/26/2013 (v právnej

veci MARKÍZA-SLOVAKIA s.r.o. proti Rada pre vysielanie a retransmisiu) zo dňa 28.01.2015, v zmysle
ktorých „Sloboda prejavu patrí k najdôležitejším politickým základným právam, pretože prispieva k
názorovej pluralite v spoločnosti. Dôležité je všetko, čo je ohľadom danej témy zobrazené, odvysielané
a v akom kontexte a aby boli predkladané informácie objektívne a vyvážené. Spôsob zobrazenia danej
témy však musí byť taký, ktorý príliš nezasahuje do súkromia zobrazených osôb, t.j. snaží sa konkrétne

zobrazené osoby za podmienok daných povahou vysielanej informácie, čo možno najviac chrániť.
Prítomnosť kamier v život ohrozujúcich situáciách možno označiť za nežiaducu, nakoľko pod právo na
zachovanie ľudskej dôstojnosti možno zahrnúť aj právo na dôstojnú záchranu života, právo na dôstojnú
smrť, ako aj právo na dôstojný smútok nad stratou blízkej osoby bez toho, aby takéto špecifické situácie
mali možnosť sledovať diváci predmetných programov.“

88. Vo vyššie uvedenej súvislosti správny súd dodáva, že v danej veci je nesporné, že ku snímaniu
nedošlo za využitia televíznych kamier, ale k snímaniu došlo využitím privátnej kamery manžela rodičky,
avšak zábery boli v dostatočnej kvalite na ich použitie vo vysielaní, pričom tieto boli autentické, a istým
spôsobom hrubo naturálne.

89. Správny súd zdôrazňuje, že ani nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/2017 zo dňa
24. januára 2018 nedošlo k posunu ohľadom toho, že pod právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti
možno zahrnúť aj právo na dôstojnú záchranu života, právo na dôstojnú smrť, ako aj právo na dôstojný
smútok nad stratou blízkej osoby bez toho, aby takéto špecifické situácie mali možnosť sledovať diváci
vysielaním programov a ich zložiek s takýmto obsahom.

90. Správny súd podporne poukazuje na právne závery Ústavného súdu Českej republiky v uznesení
III.ÚS 2036/10 zo dňa 25.11.2010, podľa ktorého „už v uznesení z 18.12.2008 sp. zn. I. ÚS 2262/08
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam o nesprávnom výklade a aplikácii tzv. jednoduchého práva uviedol,
že "v období neexistencie Ústavou predpokladaného Najvyššieho správneho súdu bol sám nútený vo

veciach, ktoré boli prejednané v správnom súdnictve, vykonávať v nevyhnutných prípadoch korekcie
právnych názorov, ktoré by inak prislúchali výhradne tomuto súdu (pozri nález sp. zn. IV. ÚS 49/02)".
Táto činnosť Ústavného súdu nahrádzajúca právomoci predtým neexistujúceho Najvyššieho správneho
súdu však fungovaním tohto súdu skončila, pričom Ústavný súd rešpektuje základné rozhraničenie
právomocí oboch súdov. Za tejto situácie Ústavný súd nie je povolaný k výkladu právnych predpisov

v oblasti verejnej správy, ale k ochrane ústavne zaručených práv a slobôd. Zodpovednosť za výklad a
aplikáciu jednotlivých ustanovení tzv. jednoduchého práva patrí primárne práve Najvyššiemu správnemu
súdu, pričom jeho povinnosťou je pri výklade a aplikácii noriem tzv. jednoduchého práva postupovať tak,
aby bol garantovaný ich účel a zmysel vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd...V odôvodnení
napadnutého rozsudku Najvyšší správny súd vysvetlil, z akých dôvodov zistil správnosť aplikácie

ustanovenia § 32 ods. 1 písm. f) zákona o vysielaní na prejednávaný prípad a zdôraznil, že sťažovateľka,
hoci na túto skutočnosť už skôr bola upozornená, opakovaným zaraďovaním záberov týraného chlapca
z Kuřimi do relácií prinášajúcich informácie o zadržaní B. Š. porušila jednu zo základných povinností
prevádzkovateľa vysielania bezdôvodne nezobrazovať osoby umierajúce alebo vystavené ťažkému
telesnému či duševnému utrpeniu spôsobom znižujúcim ľudskú dôstojnosť. Také zábery týraného

maloletého chlapca, vysielané len ako určité "doplnenie" informácií o B. Š., časovo nasledujúce po
takmer roku a pol od získania týchto záberov, nemohlo priniesť divákom žiadne nové poznatky, ktoré
by už neboli dlhodobo známe a nijako teda neodôvodňovali ich opakované zaradenie do vysielania
sťažovateľky v spojitosti s inými informáciami. Na tejto skutočnosti nič nemení ani tvrdenie sťažovateľky,
že spomínané drastické zábery neboli získané pracovníkmi sťažovateľky a že boli uverejnené aj inými

vysielateľmi.“

91. Správny súd uzavrel, že žalobkyňa odvysielaním predmetných záberov bezdôvodne zobrazila
konkrétne identifikovanú osobu vystavenú ťažkému telesnému utrpeniu spôsobom znižujúcim jej ľudskú
dôstojnosť.

92. V neposlednom rade správny súd poukazuje aj na rozsudok vo veci MAC TV proti Rada pre
vysielanie a retransmisiu sp. zn. 1S/316/2016 zo dňa 25. apríla 2019, voči ktorému nebola podaná
kasačná sťažnosť, a ktorým súd žalobu zamietol. Z odôvodnenia vyplýva (bod 83), že „žalovaná jeregulačným orgánom, ktorý ako kolektívny orgán rozhoduje hlasovaním a konečné rozhodnutie preto
nie je subjektívnym názorom jednotlivca, ale názorom skupiny vychádzajúcim z priemerného vnímania
spoločnosti. I najvyšší súd opakovane potvrdil, že žalovaná je jediný zákonom určený kompetentný

orgán na vytváranie objektivizovaného úsudku v konkrétnom prípade, a teda, či konaním regulovaného
subjektu došlo k porušeniu povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., bez
potreby zabezpečiť si na konštatovanie porušenia predmetného ustanovenia externý odborný posudok
(napr. sp. zn. Sžn 133/03, 5 Sž 56/2005, 2 Sž 9/2006, 3 Sž 124/2007, 3 Sž 65/2008, 3 Sž 15/2008, 2
Sž 4/2009, 5 Sž 13/2011, 3 Sž 22/2012 alebo 5 Sž 5/2013).“

93. K argumentácii žalobkyne, že človek ležiaci v kóme nemusí pociťovať utrpenie, resp. bolesti, keďže
kóma je stupeň kvantitatívnej poruchy vedomia a stav hlbokého bezvedomia, a že bez podrobného
poznania chorobopisu nemôže nikto tvrdiť, že takáto osoba trpí alebo zomiera, správny súd uvádza,
že žalobkyňou došlo k vyobrazenie rodičky v stave hlbokého bezvedomia a bezvládnosti v kontexte
predchádzajúceho boja o zvládnutie pôrodu spolu s autentickými stonmi rodičky a jej výslovnou

obavou o to, či pôrod prežije, vrátane informácie, že nakoniec zomrela. V uvedenom kontexte sa teda
bezpochyby jedná o vyobrazenie trpiacej a umierajúcej ľudskej bytosti.

94. Podľa názoru správneho súdu využívanie ľudskej tragédie pre účely vysielania šokujúceho, či
senzáciu vyvolávajúceho programu je hrubým a neodôvodneným zásahom do ľudskej dôstojnosti osoby,

ktorá je predmetom tejto tragédie.

95. V súvislosti s výškou pokuty správny súd zistil, že žalovaná podrobne zanalyzovala zákonné
predpokladypodľa§20ods.3zákonač.308/2000Z.z.Čosatýkazávažnostisprávnehodeliktužalovaná
uviedla, že išlo o chúlostivú tému aj vyobrazenia, ich charakter bol intímnej povahy a aj žalobkyni by

mala byť ich povaha a príznačnosť potreby špeciálneho zaobchádzania zrejmá. Žalobkyňa odvysielaním
týchto záberov bez ohľadu na zachovanie ľudskej dôstojnosti zosnulej početne použila chúlostivé zábery
s jej hraničnými životnými situáciami na sklonku jej života vo vysielaní svojej programovej služby.
Vyobrazenia spolu so zvukovou zložkou stonajúcej ženy a následne jej zobrazenia v kóme sú tak
intenzívnej povahy, že nie je pochýb o ponižujúcom vyobrazení rodičky W. Ž., ako ľudskej bytosti. Hoci

je legitímne informovať verejnosť o možných pochybeniach v zdravotníctve, naviac s následkom smrti a
v tomto prípade aj ublíženia na zdraví novorodenca (porezané rameno), je potrebné tak robiť v súlade
so zákonmi a nezasahovať do práv a slobôd iných. Žalovaná podrobne uviedla aj okolnosti týkajúce
sa miery zavinenia, rozsahu a dosahu vysielania, trvania a následkov porušenia povinnosti, spôsob
porušenia povinnosti.

96. Správny súd mal za preukázané, že v prípade žalobkyne išlo o opakované porušenie povinnosti
nezasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, pričom žalobkyňa doposiaľ
uloženými sankciami nepristúpila k náprave t.j. rešpektovaniu ľudskej dôstojnosti a nezobrazovaniu
záberov obdobného charakteru vo svojom vysielaní. Účelom uloženia sankcie v správnom trestaní je

náprava subjektu zodpovedného za správny delikt a z doposiaľ uložených sankcií vyplýva, že nemali
pre žalobkyňu ako vysielateľa nápravnú funkciu. Navyše sankcia sa týkala dvoch upútaviek a štyroch
programov, pôvodne prejednávaných v dvoch správnych konaniach, a teda jej výška zodpovedá aj
uvedenej skutočnosti. Podľa názoru správneho súdu v rozpätí od 3319 EUR do 165 969 EUR nebola
výška uloženej pokuty neprimeraná, a teda nebol daný dôvod na jej zníženie.

97. Krajský súd v Bratislave z vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol podľa § 190
SSP pre jej nedôvodnosť.

98. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, podľa ktorého úspešnej žalovanej súd nepriznal

voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania, keďže jej žiadne nevznikli a ani náhradu nežiadala.

99. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods.
4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v
Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b)ideokonaniaosprávnejžalobepodľa 6ods.2písm.c)ad);c)ježalovanýmCentrumprávnejpomoci.