Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, June 13, 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/39/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3021200140
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:3021200140.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Mališovej a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha,
PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): G.. U. F. s miestom podnikania Rožkovany 176, 082 71
Rožkovany, IČO: 34 812 296, právne zastúpený: JUDr. Marek Radačovský, advokát so sídlom Žriedlová
3, 040 01 Košice, IČO: 35 553 961, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100411041/2021 zo dňa 10. marca 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/32/2021-110 zo dňa 14. decembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/32/2021-110 zo dňa 14. decembra 2021 sa m e n í
tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100411041/2021 zo dňa 10.03.2021 sa z r u š u j e a vec sa mu
v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania pred krajským
súdom, ako aj trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 11S/32/2021-110 zo dňa 14.
decembra 2021 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100411041/2021 zo dňa 10.03.2021 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“), ktorým podľa § 74 ods. 4 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín,
pobočkaPovažskáBystrica(ďalejlen„správcadane“)č.101729929/2020zodňa12.11.2020,ktorýmbol
žalobcovi podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určený rozdiel nadmerného odpočtu v sume 17.715,28
eura na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2017, a to nepriznaním
nadmerného odpočtu v sume 10.748,01 eura a vyrubením dane v sume 6.931,27 eura. Žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

2. Správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že dôkazné bremeno v daňovom konaní leží
prioritne na daňovom subjekte (žalobcovi), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho
úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Z daňového hľadiska je pritom
rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené a úhrada za tieto plnenia. Ide o ekonomickúpodstatu daňovej transakcie. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie
obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu
podnikateľských činností, ale aj o subjektoch, s ktorými spolupracuje. Ak takéto vedomosti štatutárny

orgán nemá, ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu a pochybnosti správcu
dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené.

3. Podľa názoru správneho súdu má správca dane právo preverovať reálnosť dodávok tovarov a služieb.
Už samotné zistenia, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, je nedôveryhodný, rizikový, problémový,

nekontaktný, nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, že zdaniteľné plnenie nie
je odzrkadlené v daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti
dodávok tovaru tak, ako to bolo v prípade žalobcu.

4. Konštatoval tiež, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1
aods.2písm.a)a§51ods.1písm.a)zákonaoDPHniejeviazanévýlučnenaichformálnepreukázanie,

ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Pre splnenie
zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov
(faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca)
zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda
žalobcatvrdil,žedošlokdodaniutovaru dodávateľomCINOs.r.o.,bolojehopovinnosťoutakétotvrdenie

preukázať, predloženými dôkazmi odstrániť odôvodnené pochybnosti správcu dane a žalovaného.

5. Podľa správneho súdu, samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si
nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia.
Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na

odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb.

6. Správny súd akcentoval nekontaktnosť a nespoluprácu dodávateľa žalobcu, v dôsledku ktorých
vzniklipochybnostisprávcudaneouskutočnenýchzdaniteľnýchobchodochaosplneníhmotnoprávnych
podmienok uplatneného práva na odpočet, najmä však pochybnosti o reálnosti obchodu, pričom

tieto pochybnosti žalobca nevyvrátil. Preto neuniesol svoje dôkazné bremeno. Rovnako správny
súd poukázal aj na pochybnosti a zistenia správcu dane týkajúce sa subdodávateľov dodávateľskej
spoločnosti Cino, s.r.o.

7. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uviedol,

že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom
viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone
daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto
dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Pripomenul, že je
potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno

od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij
NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu
uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom
zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci

samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

8. Poukázal na to, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetného
obchodu na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania
vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a

rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na
právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov
uvedených v kontrolných výkazoch,
ako aj na kontrolu odberateľského vzťahu. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných
obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti.

9. Správny súd neuznal ani námietku nepríslušnosti správcu dane s odkazom na § 44 ods. 3 v spojení
s § 68 ods. 1 a § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Vyrubovacie konanie totiž vedie vždy ten správca
dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu. Ak s odkazom na § 44 ods. 3 Daňového poriadku vykonaldaňovú kontrolu miestne nepríslušný správca dane, s odkazom na § 68 ods. 1 a § 46 ods. 8 Daňového
poriadku tento správca dane aj pokračuje vo vyrubovacom konaní. Rovnako nepovažoval správny
súd za vadu, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje sídlo správcu dane, ale obsahuje len sídlo

pobočky. Zhodne so žalovaným konštatoval, že zákonodarca nerozčleňoval daňový úrad pridaním jeho
pobočiek navonok, ale smerom dovnútra. Preto aj pracovníci pobočky daňového úradu, hoci vykonávajú
svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené úradné
osobydaňovéhoúradu.VprejednávanomprípadepobočkaDaňovéhoúraduTrenčín,PovažskáBystrica
vykonala daňovú kontrolu a vydala protokol a rozhodnutie, na čo nepotrebuje právnu subjektivitu ani

procesnú spôsobilosť, nakoľko v zmysle § 5 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z. z. je prenesené na pobočku
oprávnenie vykonávať činnosti daňového úradu vymedzené v § 5 ods. 5 citovaného zákona, t. j. správu
daní, ktorej obsahom je aj výkon daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Rovnako uviedol, že vo
výzve na vyjadrenie k protokolu absentoval podpis, avšak táto vada v dôsledku omylu nemá za následok,
že by sa protokol z daňovej kontroly považoval za nedoručený (§ 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku)
a daňová kontrola by sa považovala za neukončenú.

10. Rovnako správny súd považoval námietky žalobcu týkajúce sa nevykonania navrhovaných dôkazov,
v kontexte odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, za nedôvodné. V danom prípade miestne zisťovanie
nemôževyvrátiťdôvodnépochybnostisprávcudaneažalovaného,ktorínespochybniliexistenciutovaru,
ani ekonomickú činnosť žalobcu, ale spochybnili dodávateľa tovaru.

11. Správny súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu o porušení vyhľadávacej zásady vo vyrubovacom
konaní. Je pravdou, že žalobca nenavrhol vykonať dokazovanie prehľadom vstupov a výstupov do
výrobného závodu Volkswagen Slovakia a.s., ale je na úvahe správcu dane, aké dôkazy vykoná, aby
skutkový stav zistil čo najúplnejšie a nie je viazaný pritom len návrhmi daňového subjektu. Záverom dal

do pozornosti, že si je vedomý odlišných rozhodnutí senátu 13S správneho súdu, keď tento zrušoval
rozhodnutia žalovaného na základe obdobných žalôb žalobcu, avšak týmito rozhodnutiami a právnym
názorom v nich vyjadreným sa necítil byť viazaný. Dal do pozornosti, že v predmetných veciach ešte
prebieha kasačné konanie.

II.
Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

12. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodov
uvedených v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP kasačnú sťažnosť a žiadal, aby kasačný súd napadnutý

rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že vydaním napadnutého rozsudku došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, keďže správny súd nedal odpovede ani na elementárne otázky súvisiace
so základom žalobných dôvodov, ktoré mali byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho

súdnictva. Namiesto zodpovedania legitímnych a elementárnych právnych otázok nastolených
žalobcom správnou žalobou, množstvo všeobecných konštatovaní a citácii, a to bez premietnutia
týchto všeobecných konštatácii na konanie, ktoré pred správnym súdom prebiehalo vo vzťahu k
administratívnemu konaniu, ktoré bolo voči žalobcovi vedené orgánmi Finančnej správy. Sťažovateľ
sa ešte ako účastník administratívneho konania počas priebehu administratívneho konania opakovane

dožadoval od orgánov, ktoré toto administratívne konanie viedli, aby aspoň v minimálnej miere uviedli,
aké vlastne dôkazy požadujú na preukázanie tej skutočnosti, že tovar (ktorého existenciu žalovaný ani
správca dane nespochybnili) bol dodaný práve deklarovaným dodávateľom.

14. Správny súd podľa názoru sťažovateľa len prevzal tvrdenia žalovaného a premietol ich do

napadnutého rozsudku, bez toho, aby sa žalobnou námietkou sťažovateľa ohľadom nepreskúmateľnosti
a arbitrárnosti požiadaviek správcu dane a žalovaného vôbec zaoberal.

15. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne právne posúdil žalobnú námietku týkajúcu sa
nedostačujúceho zistenia skutkového stavu orgánom verejnej správy pre riadne posúdenie veci.

Na viacerých miestach napadnutého rozsudku totiž deklaroval povinnosť sťažovateľa preukázať v
administratívnom konaní dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, avšak vec neprávne právne
posúdil, keď predniesol jednoznačný záver o tom, že túto povinnosť nesplnil. Zastával názor, že dôkazné
bremeno k preukázaniu hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet DPH z deklarovaných obchodovuniesol, predložil dostatok dôkazov a navrhol ďalšie, ktoré však správca dane a žalovaný odmietli
vykonať. Podľa názoru sťažovateľa
nie je správny záver správneho súdu o neunesení dôkazného bremena v prípade, ak mu správca dane

znemožní toto dôkazné bremeno uniesť odmietnutím vykonania ním navrhovaných dôkazov. Jediným
odôvodnením žalovaného, ako aj správcu dane je COVID-19, čo v žiadnom prípade nemôže byť
pripísané na ťarchu žalobcu ako dôvod nevykonania navrhnutých dôkazov. Žalovaný uviedol, že miestne
zisťovanie ani výsluchy svedkov nerealizoval z dôvodu opatrení proti šíreniu COVID-19. Akonáhle táto
prekážka odpadla, správcovi dane nič nebránilo vo vykonaní navrhnutých dôkazov.

16. V tomto smere poukázal sťažovateľ aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Vs/1/2020. Sťažovateľ zdôraznil, že správny súd nesprávne posúdil ekonomickú činnosť
jeho dodávateľa. Dal do pozornosti, že svedok, ktorý v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení bol
oprávnenou osobou na konanie v mene a na účet dodávateľa v celom rozsahu potvrdil existenciu,
druh, časové obdobie, miesto dodania, spôsob dodania a zodpovedal všetky otázky správcu dane vo

veci uskutočnených zdaniteľných plnení. Zároveň zdôraznil, že ešte v priebehu vyrubovacieho konania
požadoval vykonať dôkazy vo vzťahu k dodávateľovi sťažovateľa, a to najmä úplný výpis dodávateľa
z obchodného registra v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení, úplný výpis zo zoznamu dlžníkov
Finančnej správy SR ku dňu uskutočnenia zdaniteľných plnení, úplný výpis zo zoznamu dlžníkov
Sociálnej poisťovne a zdravotných poisťovní ku dňu uskutočnenia zdaniteľných plnení a výpis z registra

účtovných závierok. Uviedol, že bolo povinnosťou správcu dane umožniť daňovému subjektu dôkazné
bremeno uniesť a vykonať navrhnuté dôkazy. Ak by správca dane a žalovaný tieto dôkazy vykonali,
dospeli by k záveru, že po overení svojho dodávateľa sťažovateľ v čase dodania tovarov nemal jediný
dôvod na spochybňovanie svojho dodávateľa.

17. Správca dane podľa sťažovateľa mal zohľadňovať činnosť jeho dodávateľa v čase, keď došlo k
zdaniteľným plneniam. Sťažovateľ podľa svojho názoru dodržal všetky podmienky svojej obozretnosti pri
výbere obchodných partnerov a v čase realizácie zdaniteľných plnení neexistovali žiadne pochybnosti
o korektnosti jeho dodávateľa. Za rozporuplný považuje sťažovateľ tiež záver správneho súdu, že
dôvodom nepriznania nároku na odpočet nebola vedomá účasť sťažovateľa na daňovom podvode,

ale nepreukázanie dodania tovarov od konkrétneho dodávateľa. Sťažovateľovi v tomto smere nebolo
zrejmé,prečopotomžalovanýajsprávcadanejehoúdajnúúčasťnadaňovomúnikuapodvodeuvádzajú
v napadnutých rozhodnutiach a aj z tohto dôvodu vyvodzujú záver o nepriznaní nároku na odpočet dane.

18. Vo zvyšku sťažovateľ zopakoval svoje žalobné námietky týkajúce sa rozhodovania nepríslušným

správcom dane vo vyrubovacom konaní, absencie sídla správcu dane a uvedenia sídla pobočky správcu
dane v protokole a následkov vady absencie podpisu na výzve na vyjadrenie sa k protokolu.

19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení
k správnej žalobe a v žalovanom rozhodnutí. Navrhol preto kasačnú sťažnosť zamietnuť.

III.
Konanie na kasačnom súde

20. Prejednávaná vec bola dňa 28.04.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej ako „kasačný súd“), ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej
úpravyúčinnejkdanémudňu.Nakasačnomsúdebolavecnáhodnýmvýberompridelenánarozhodnutie
senátu 4S sp. zn. 4Sfk/39/2022, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu

v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení,
že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2
písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods.
2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

22. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/32/2021-110 zo
dňa 14. decembra 2021, ktorým tento podľa § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhalpreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100411041/2021 zo dňa 10.03.2021, ktorým podľa §
74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101729929/2020 zo dňa 12.11.2020.

23. Rozhodnutím správcu dane bol sťažovateľovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku určený rozdiel
nadmerného odpočtu v sume 17.715,28 eura na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017, a to nepriznaním
nadmerného odpočtu v sume 10.748,01 eura a vyrubením dane v sume 6.931,27 eura, keď správca
dane neuznal sťažovateľovi nárok na odpočet DPH v sume
23 671,32 eura z faktúr od dodávateľa Cino s.r.o. nasledovne:

- faktúra č. 170354 zo dňa 02.06.2017 v celkovej sume 19.753,68 eura, z toho základ dane vo výške
16.461,40 eura a DPH vo výške 3.292,28 eura,
- faktúra č. 170355 zo dňa 07.06.2017 v celkovej sume 17.054,88 eura z toho základ dane vo výške
14.212,40 eura a DPH vo výške 2.842,48 eura,
- faktúra č. 170356 zo dňa 12.06.2017 v celkovej sume 15.722,40 eura, z toho základ dane vo výške
13.102,00 eur a DPH vo výške 2.620,40 eura,

- faktúra č. 170357 zo dňa 20.06.2017 v celkovej sume 18.243,80 eura, z toho základ dane vo výške
15.203,20 eura a DPH vo výške 3.040,64 eura,
- faktúra č. 170358 zo dňa 23.06.2017 v celkovej sume 20.914,32 eura, z toho základ dane vo výške
17.428,60 eura a DPH vo výške 3.485,72 eura a
- faktúra č. 170359 zo dňa 28.06.2017 v celkovej sume 14.602,56 eura, z toho základ dane vo výške

12.168,80 eura a DPH vo výške 2.433,76 eura, pričom predmetom všetkých uvedených dodávateľských
faktúr bolo dodanie kabelážneho materiálu.

24. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím č. 100411041/2021 zo dňa 10.03.2021 tak, že rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods.

4 Daňového poriadku potvrdil s odôvodnením, že pochybnosti správcu dane o reálnosti fakturovaného
dodávateľa sú podľa neho založené na relevantných faktoch, ktoré nesvedčia možnosti, aby mohol
dodávateľ Cino s.r.o. reálne dodať sťažovateľovi tovar uvedený na sporných faktúrach. Sporné faktúry
z dôvodu, že nezodpovedajú skutočnosti, nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Sťažovateľ
sa stotožnil so záverom správcu dane, že v posudzovanom prípade nie sú pochybnosti o reálnosti

uskutočnených zdaniteľných plnení žalobcu, ale pochybnosti sú v reálnosti prijatých zdaniteľných
plnení žalobcu od dodávateľa Cino s.r.o., z ktorých si sťažovateľ uplatnil právo na odpočítanie DPH.
Dodávateľská spoločnosť nemohla v rozhodných zdaňovacích obdobiach skutočne dodať sťažovateľovi
tovar, a teda nemohla z tohto dôvodu vzniknúť daňová povinnosť
(ale len formálne z dôvodu uvedenia na faktúre), ktorá by následne zakladala nárok žalobcu na odpočet

DPH uvedenej na faktúrach od dodávateľa Cino s.r.o. ako deklarovaného dodávateľa tovaru. Na základe
vyššie uvedených skutočností žalovaný v napadnutom rozhodnutí prijal záver, že žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z faktúr, na ktorých je uvedený dodávateľ Cino
s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

25. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že výpoveď bývalého konateľa dodávateľskej
spoločnosti Richarda Pojezdala, ako aj vyjadrenie sťažovateľa sú len formálne tvrdenia o realizácii
zdaniteľných plnení. Ani jednou zo zúčastnených strán nebol predložený relevantný dôkaz preukazujúci,
že k reálnemu dodaniu fakturovaného tovaru od deklarovaného dodávateľa Cino s.r.o. skutočne došlo
a že si žalobca uplatnil odpočítanie dane oprávnene.

IV.
Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

26. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo

právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

27. Podľa § 3 ods. 9 Daňového poriadku, správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo
zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.28.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

29. Podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov
a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom
dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak
preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu

a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.

30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

32. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu a súdneho
spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.

33. V prvom rade kasačný súd uvádza, že hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na
odpočítanie dane v zmysle čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES

z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s.
1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom)
je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné
plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté
plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené

hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe,
ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť
odopreté. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó
Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo
dňa 9. decembra 2021, bod 24.

34. Formálne podmienky priznania práva na odpočet zodpovedajú najmä náležitostiam faktúry.
Nedostatky v naplnení formálnych podmienok však nemôžu viesť k odopretiu práva na odpočítanie dane
v prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane (rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie vo veci

Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 29). Odpočítanie dane môže byť
v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora Európskej únie obmedzené ak porušenie formálnych
požiadaviek malo za následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o tom, že hmotnoprávne
podmienky boli splnené a splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z dokazovania vykonaného
správcom dane. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo

nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021).

35. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje

tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré
je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje
povinnosti v daňovom konaní,
teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov

preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom
prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti
spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procesedokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.

novembra 2018).

36. Odpočítanie dane môže byť aj v zmysle uvedených judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ
obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva. V posudzovanom prípade kasačný

súd uvádza, že rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane sú vnútorne nekonzistentné a zmätočné,
keď sa javí, že dôvod pre nepriznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 51 ods.
1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH sa odvíja od dvoch skutočností a to,
že neboli splnené hmotnoprávne predpoklady na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle zákona
o DPH a zároveň, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť o tom, že sa zúčastňuje daňového
podvodu. Podľa názoru kasačného súdu je takéto ponímanie rozporné. V prípade, ak správca dane

skúma alebo poukáže na nesplnenie hmotnoprávnych podmienok daňovým subjektom, následne už
účasť na daňovom podvode nepreukazuje.

37. Kasačný súd považuje za potrebné dať v tomto kontexte do pozornosti tiež svoju aktuálnu ustálenú
rozhodovaciu činnosť vyjadrenú v judikáte ZNSS 23/2022 (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022): „Pre záver správcu dane, že
daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie
subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych
zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu
daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia.

V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie
dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom
podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným
daňovým podvodom.“

38. Kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného (za zdaňovacie
obdobie október 2017) rozhodoval kasačný súd rozsudkom sp. zn. 3Sfk/59/2022 zo dňa 26. apríla
2023, ktorým kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd v uvedenom konaní správnu žalobu sťažovateľa zamietol.
Keďže sa kasačný senát rozhodujúci v tejto veci stotožnil s právnym posúdením v predmetnom konaní a

zároveň išlo o obdobnú vec s totožnými kasačnými námietkami, v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/59/2022 zo dňa 26. apríla
2023, v ktorom tento k argumentácii sťažovateľa uviedol:
„41. Z hľadiska požiadavky preukázania vynaloženia primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu
je potrebné uviesť, že toto je v súlade s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať

všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó
Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo
dňa

21.júna2012,bod54).Vymedzenietakýchtoopatrení,ktoréjemožnéspravodlivooddaňovéhosubjektu
požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa
21. júna 2012, bod 59). Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému
subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej

dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL,
C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.
septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod
57). Na druhej strane je potrebné dodať, že vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti

podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na
predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre dokazovanie daňového podvodu, resp.
skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť,že sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58).
42. Kasačný súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia

hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/
zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s. r.
o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 36. Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia
hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu

uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021,
bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené
najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na
základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa
11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).
43. V tomto smere možno uviesť, že daňovým podvodom na účely daňového konania možno rozumieť

zavinené „protiprávne konanie subjektu, ktorým príde k uvedeniu iného v omyl, využitím omylu iného
alebo zamlčaním podstatných skutočností relevantných pre správu daní, čím nepríde k správnemu
zisteniu a splneniu daňovej povinnosti daňového subjektu a zároveň príde ku škode na majetku štátu
a obohateniu osoby páchajúcej daňový podvod“ (RAKOVSKÝ, P.: Daňový podvod a zneužitie práva v
oblastidaní.Právnenásledky.Bratislava:C.H.Beck,2021,str.95).Dôvodompreneuznanieodpočítania

DPH alebo oslobodenia od dane
nie je len uskutočnenie daňového podvodu, ale aj účasť na ňom. „Právo na odpočítanie dane sa
odoprie, nielen ak zdaniteľná osoba spácha daňový podvod sama, ale aj vtedy, keď sa preukáže,
že zdaniteľná osoba, ktorej boli dodané alebo poskytnuté tovary alebo služby, na ktorých sa zakladá
právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že nadobudnutím týchto tovarov alebo služieb sa

zúčastňovala na transakcii, ktorá je súčasťou podvodu na DPH, alebo ho prinajmenšom uľahčila. Takáto
zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za subjekt, ktorý sa podieľa na
daňovom podvode alebo ho uľahčuje, bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z ďalšieho predaja
tovaru alebo z používania služieb v rámci zdaniteľných transakcií, ktoré uskutočnila na výstupe (pozri
v tomto zmysle uznesenie zo 14. apríla 2021, Finanzamt Wilmersdorf, C-108/20, EU:C:2021:266, body

22 a 23, ako aj rozsudok z 11. novembra 2021, Ferimet, C-281/20, EU:C:2021:910, body 46 a 47, ako aj
citovanú judikatúru)“ (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A proti Finanzamt M, C-596/21
zo dňa 24. novembra 2022, bod 25). Daňový podvod a účasť
na ňom ako dôvody pre nepriznanie práva na úseku DPH sú konštruované na princípe zavinenia.
Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie práva na úseku daní vtedy, ak daňový subjekt uplatňujúci

si daňové oprávnenie (odpočet alebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo
nemal o tejto účasti vedomosť, avšak to v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného
partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou, mal vedieť (bližšie pozri aj bod 32
tohto rozsudku). „[S] režimom s režimom práva na odpočítanie dane stanoveným smernicou 2006/112
nie je zlučiteľné odopretie uvedeného práva zdaniteľnej osobe, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť,

že dotknutá transakcia bola súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom alebo že iná transakcia,
ktorá je súčasťou reťazca dodávok pred alebo po transakcii vykonanej uvedenou zdaniteľnou osobou,
bola predmetom podvodu v oblasti DPH. Zavedenie systému objektívnej zodpovednosti by totiž išlo
nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu nárokov štátnej pokladnice (uznesenie zo 14. apríla
2021, Finanzamt Wilmersdorf, C-108/20, EU:C:2021:266, bod 25, a rozsudok z 11. novembra 2021,

Ferimet, C-281/20, EU:C:2021:910, bod 49)“ (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A proti
Finanzamt M, C-596/21 zo dňa 24. novembra 2022, bod 26).
44. Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt bol účastný na podvode na DPH na účely odmietnutia
práva na odpočítanie dane sa aplikuje takzvaný Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na
posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Axel Kittel,

C-439/04 zo dňa 6. júla 2006. Odborná literatúra (napr. RAKOVSKÝ, P.: Daňový podvod a zneužitie
práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 102) tieto kritériá konštruuje
do štyroch otázok, ktoré musia byť na základe správcom dane vykonaného dokazovania kumulatívne
zodpovedané kladne:
1. Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?

2. Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?
3. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené?4. Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol
a mal vedieť daňový subjekt?
45. Zhrňujúc doteraz uvedené možno konštatovať, že zatiaľ čo pri preukazovaní hmotnoprávnych

podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane (alebo oslobodenie od dane) dôkazné bremeno
zaťažuje daňový subjekt a jeho dobrá viera v zásade nezohráva žiadnu rolu (rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie v spojených veciach SGI a Valériane, C-459/17 a C-460/17, zo dňa 27. júna 2018), v
prípade preukazovania účasti na podvode a pri zneužití práva dôkazné bremeno finančné orgány.
IV.B Aplikácia všeobecných východísk na prípad sťažovateľa

46. Kasačný súd po preskúmaní súdneho a administratívneho spisu konštatuje, že žalovaný a správca
dane založili svoje rozhodnutia a nepriznanie práva na odpočet DPH jednak na tvrdenom nepreukázaní
hmotnoprávnych podmienok tohto práva (dodania tovaru zo strany deklarovaného dodávateľa) a
sekundárne aj na účasti sťažovateľa na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (str. 14 a
15 rozhodnutia žalovaného). Správny súd za tohto stavu uznal líniu orgánov finančnej správy týkajúcu
sa nepreukázania hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva a bližšie sa nevenoval otázke účasti

sťažovateľa na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
47. Kasačný súd v tomto kontexte považuje za potrebné zdôrazniť, ako to vyplýva už z vyššie uvedených
všeobecných východísk, že v prípade sankcionovania účasti na obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom alebo v prípade sankcionovania zneužitia práva v daňovej oblasti, ide o situácie,
v ktorých hmotnoprávne podmienky priznania týchto práv nie sú sporné. Preto ak príslušné orgány

na jednej strane konštatujú, že sťažovateľ nepreukázal hmotnoprávne podmienku odpočtu DPH a na
druhej strane konštatujú, že sa dopustil vedomej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým
podvodom, vnútorne si odporujú.
48. Tento rozpor pritom nie je len technickou nedokonalosťou, ale má zásadný dopad na celé
daňové konanie. Je tomu tak preto, že od určenia dôvodu nepriznania práva na odpočet DPH závisí

posúdenie miery dôkazného bremena, ktorým bol v daňovom konaní zaťažený daňový subjekt a
správca dane. V prípade preukazovania daňového podvodu a účasti na ňom totiž dôkazné bremeno
ťaží primárne správcu dane, ale pri hmotnoprávnych podmienkach a práva na odpočet DPH a ich
preukazovaní je toto dôkazné bremeno prioritne na daňovom subjekte. Pokiaľ preto správny súd
prehliadol nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k zistenému

dôvodu nepriznania práva na odpočet, nemohol ani náležite posúdiť sťažovateľom nastolenú otázku
miery dôkazného bremena, ktorým mal byť v daňovom konaní zaťažený.
49. Kasačný súd sa tiež stotožňuje so sťažovateľom v tom smere, že správny súd nesprávne
posúdil aj otázku miery dôkazného bremena, ktorým bol sťažovateľ v daňovom konaní zaťažený v
kontexte pochybností, ktoré správca dane počas daňového konania vznášal. V tomto smere považuje

kasačný súd za potrebné zdôrazniť, že tak rozhodnutia žalovaného, správcu dane ako aj správneho
súdu sú založené v zásade najmä na pochybnostiach týkajúcich sa subdodávateľov dodávateľa
sťažovateľa a na nekontaktnosti dodávateľa sťažovateľa. Práve uvedená nekontaktnosť a pochybnosti o
subdodávateľoch mali byť podľa žalovaného, správcu dane a správneho súdu dostatočným podkladom
pre záver o nedodaní tovaru.

50. Kasačný súd nespochybňuje úvahu žalovaného a správcu dane o tom, že prípadná nekontaktnosť
dodávateľa sťažuje procesnú situáciu daňového subjektu. Toto sťaženie spočíva v tom, že v prípade
vznesenia legitímnych pochybností o uskutočnení zdaniteľného obchodu je v princípe dôkazná
povinnosť na preukázaní hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet DPH na daňovom subjekte
(sťažovateľovi), keďže dôkazy zo strany deklarovaného dodávateľa nemožno získať.

51. Vyššie uvedené však neznamená to, že samotná nekontaktnosť dodávateľa je aj legitímnou a
dostatočnou pochybnosťou správcu dane o uskutočnení zdaniteľných obchodov, ktorá by bola spôsobilá
preniesť celé dôkazné bremeno v daňovom konaní na daňový subjekt. A to osobitne v situácii, ak
konateľ dodávateľskej spoločnosti (v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov) potvrdil reálnosť
uskutočneniazdaniteľnýchplnení.Inýmislovami,to,žejedeklarovanýdodávateľvčasedaňovejkontroly

nekontaktný bez ďalších iných skutočností nespochybňuje to, že k zdaniteľným obchodom došlo tak,
ako je deklarované na predložených faktúrach. Ide v zásade len o indíciu, ktorá môže správcu dane a
žalovaného viesť k dôslednému prevereniu obchodného reťazca. Súčasne takáto skutočnosť sama o
sebe nie je ani dôkazom o daňovom podvode či o vedomej účasti sťažovateľa na obchodnom reťazci
poznačenom daňovým podvodom.

52. Rovnako pochybnosti na strane subdodávateľov dodávateľa sťažovateľa v zásade nepredstavujú
dôvodné pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva na odpočet DPH
(ZNSS 23/2022). Tieto skutočnosti totiž žiadnym spôsobom nevyvracajú základné deklarované tvrdenie
daňového subjektu o tom, že tovar mu bol dodaný od jeho zmluvného partnera - priameho dodávateľa.Daňový subjekt v zásade nemá povinnosť zisťovať pôvod dodaného tovaru, a teda pátrať po skutočných
subdodávateľoch jeho dodávateľa. Vyššie uvedené neznamená, že skutočnosti v subdodávateľskom
reťazci sú irelevantné, práve naopak. Tieto totiž môžu dokazovať existenciu daňového podvodu v

obchodnom reťazci na predchádzajúcich stupňoch, avšak táto sa stáva vo vzťahu k tretiemu subjektu
dôvodom nepriznania práva na odpočet DPH len v prípade preukázania jeho vedomej účasti na takomto
reťazci. Teda, ak daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že participuje na obchodnom reťazci
poznačenom daňovým podvodom. Náležité preukázanie vedomosti sťažovateľa o jeho participácii na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom však v rozhodnutí správcu dane a žalovaného

absentuje.
53. Keďže správny súd vyššie uvedené vady rozhodnutia žalovaného prehliadol a nesprávne
právne posúdil mieru dôkazného bremena zaťažujúceho sťažovateľa v predmetnej veci, kasačný súd
konštatuje, že napádaný rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
54. Kasačný súd považuje za potrebné dodať, že jeho závery neznamenajú automaticky, že
sťažovateľovi má byť (nevyhnutne) priznané právo na odpočet dane z predmetného dodania tovaru.

Je však na správcovi dane, resp. žalovanom, aby jednoznačne ustálil dôvod nepriznania odpočítania
DPH v predmetnej veci a tento, s ohľadom na jeho povahu, podporili relevantnými skutkovými zisteniami
vychádzajúcimi z daňovej kontroly pri akceptovaní a uplatňovaní takého dôkazného bremena, aké
zodpovedá zistenému dôvodu nepriznania odpočítania DPH. Tomuto postupu správcu dane, resp.
žalovaného potom musí zodpovedať aj odôvodnenie rozhodnutí príslušných orgánov finančnej správy.

Pri vykonávaní dokazovania pritom musí žalovaný a správca dane dbať o to, aby žalobcovi nebolo
znemožnené relevantnými dôkazmi preukázať svoje tvrdenia.“

39. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok
správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP),

rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191
ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa
§ 462 ods. 2 SSP v spojení s § 452 ods. 1 a § 191 ods. 1 písm. c) SSP zmenil napadnutý rozsudok
správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

40. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného postupovať v smere naznačenom kasačným súdom
vyššie a podľa potreby doplniť vykonané dokazovanie (§ 469 SSP). Následne bude potrebné vydať
rozhodnutie, ktoré bude aj náležite odôvodnené racionálnymi úvahami, ktoré príslušný orgán viedli k
vydaniu rozhodnutia.

41. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1, ods. 2 SSP v
spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov
kasačného konania, ako aj trov konania pred krajským súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov
konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

42. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP
v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.