Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. február 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 32D/23/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9621200126
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:9621200126.1

Rozhodnutie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnom senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Mariána
Fečíka a prísediacich sudcov JUDr. Zdenky Benčíkovej a prof. JUDr. Mgr. Vojtecha Vladára, PhD., v
konaní o určenie neplatnosti písomného napomenutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č.
18850/2021/151z19.októbra2021začatéhonazákladenávrhuY..Q.O.,sudkyneC.U.X.N.,narodenej

XX. Y. XXXX, bytom Z. XX, X., na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

Disciplinárny senát podľa § 117 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov návrh Y.. Q. O., sudkyne C. U. X. N. na určenie neplatnosti písomného
napomenutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 18850/2021/151 z 19. októbra 2021
zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Písomné napomenutie udelené ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky

1. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej taktiež „ministerka spravodlivosti“) rozhodnutím
č. 18850/2021/151 z 19. októbra 2021 (ďalej len „písomné napomenutie“) podľa § 117 ods. 7 zákona č.
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) udelila Y.. Q. O., sudkyni C. U. X. N. (ďalej taktiež
„navrhovateľka“) písomné napomenutie za nedostatky v práci menšieho významu. Nedostatky v práci
mali spočívať v tom, že navrhovateľka, ako sudkyňa v právnej veci žalobkyne T.. G. R. proti žalovanej
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vedenej na C. U.
X. N. (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7C/323/2009 (ďalej taktiež „konanie sp. zn. 7C/323/2009“),
z nedbanlivosti porušila povinnosť sudcu ustanovenú v § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. tým,

že spôsobila zbytočné prieťahy, keď vo veci, ktorá jej bola pridelená 29. januára 2010 vytýčila termín
pojednávania až dňa 27. mája 2019.

2. Ministerka spravodlivosti písomné napomenutie v podstatnom tým odôvodnila, že (i) Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) bolo dňa 3. decembra 2020 doručené
podanie Mgr. Vladimíra Šárnika, právneho zástupcu žalobkyne v konaní sp. zn. 7C/323/2009 (ďalej

len „podnet“), ktorým tento žiadal vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči navrhovateľke za to, že
v predmetnej veci vytýčila prvé pojednávanie až po takmer desiatich rokoch od podania žaloby; (ii)
ministerstvo si na základe podnetu vyžiadalo vyjadrenie navrhovateľky ako aj spis z okresného súdu;
(iii) vychádzajúc z obsahu súdneho spisu ministerka spravodlivosti dospela k zisteniu, že navrhovateľka
v konaní sp. zn. 7C/323/2009 vytýčila pojednávanie až na deň 18. septembra 2019 (teda takmer 10
rokov od podania žaloby na súd) a zároveň, že v období od podania žaloby na súd až do vytýčenia

prvého pojednávania vo veci bola činnosť súdu (až na niekoľko procesných úkonov) obmedzená len
na vyžiadanie súvisiacich spisov a správ o stave súvisiacich konaní; (iv) ministerka spravodlivosti ďalejuviedla, že k rovnakým záverom dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
v náleze sp. zn. II. ÚS 258/2020 zo dňa 24. septembra 2020 (ďalej len „nález II. ÚS 258/2020“); (v)
ministerka spravodlivosti následne uzavrela, že navrhovateľka spôsobila svojím neefektívnym konaním

zbytočné prieťahy; tento svoj záver podporila citáciou ustanovení § 30 ods. 4 a § 117 ods. 7 zákona č.
385/2000 Z. z. a odkazom na ustanovenie čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

3. Rozhodnutie udeliť navrhovateľke písomné napomenutie podľa § 117 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.

z. a teda aj kvalifikáciu zlyhania navrhovateľky ako „nedostatku v práci menšieho významu“ ministerka
spravodlivosti odôvodnila tvrdením o ojedinelosti pochybenia navrhovateľky, ďalej poukazom na zhrnutie
ročnýchštatistickýchvýkazovnavrhovateľky(zktorýchministerkaspravodlivostivyvodila,že„...prieťahy
vo vyššie namietanom súdnom konaní sú skôr dôsledkom organizácie práce sudkyne Y.. O., než
samotného počtu pridelených vecí ...“) ako aj tým, že navrhovateľka „... na pojednávaní dňa 05.08.2020
vo veci meritórne rozhodla ...“.

4. Čo sa týka včasnosti udelenia písomného napomenutia, ministerka spravodlivosti uviedla, že toto bolo
udelené v subjektívnej jednoročnej lehote (tvrdiac, že „ ... o neefektívnom postupe sudkyne vo vyššie
uvedenom súdnom konaní som sa dozvedela zverejnením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 258/2020-41 zo dňa 24.09.2020 najskôr dňa 29.10.2020...“) pri zachovaní objektívnej lehoty

(začatieplynutiaktorejministerkaspravodlivostidatujedňom27.mája2019,kedynavrhovateľkavytýčila
termín pojednávania).
II.
Návrh sudkyne (navrhovateľky) na určenie neplatnosti písomného napomenutia

5. Navrhovateľka podaním označeným ako „Návrh podľa § 117 ods. 8 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“) na určenie, že napomenutie
udelené ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky Máriou Kolíkovou číslo: 18850/2021/151 z
19.10.2021, je neplatné.“ zo dňa 12. novembra 2021, doručeným Najvyššiemu správnemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) dňa 12. novembra 2021 (ďalej len „návrh“)

žiadala, aby najvyšší správny súd určil, že písomné napomenutie je neplatné.

6. Navrhovateľka v návrhu v podstatnom dôvodila, že podľa jej názoru nie je písomné napomenutie
v súlade so zákonom, keďže má podstatné nedostatky a zároveň nebolo udelené v jednoročnej
subjektívnej premlčacej lehote. Podstatné nedostatky písomného napomenutia videla v tom, že (i) v

texte skutkovej vety chýba presné vymedzenie v čom konkrétne spočíva nečinnosť ako nedbanlivostné
konanie zapríčiňujúce zbytočné prieťahy [konkrétne uviedla „ ... chýba samotná totožnosť skutku, ktorý
je síce časovo ohraničený (od 29.01.2010 do 27.05.2019), avšak nie je špecifikovaný ani negatívne (t.
z. aké úkony som nevykonala) a ani pozitívne ... ... teda bez konkrétneho uvedenia konkrétnych úkonov
sudcu.“]; (ii) zároveň poukázala na nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 37/2021 z 15. apríla 2021 a

III. ÚS 204/2021 z 27. mája 2021, vo vzťahu ku ktorým (akcentujúc apel ústavného súdu na venovanie
pozornosti rezortného ministerstva preťaženosti okresného súdu) navrhovateľka uviedla, že „Zistenia
ústavného súdu ohľadne prieťahov v konaniach vedených na C. U. X. N. sú nepochybne zarážajúce.“.

7. Namietajúc nedodržanie jednoročnej subjektívnej premlčacej lehoty navrhovateľka uviedla, že

„Minimálne z tlačovej správy Ústavného súdu Slovenskej republiky č. S2/19/2020 zo dňa 28.09.2020
vyplýva, že pod bodom 28. bol zverejnený výrok Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II.
ÚS 258/2020 zo dňa 24.09.2020 o čom sa mohol a mal možnosť dozvedieť aj orgán disciplinárnej
právomoci. Nález nadobudol právoplatnosť 12.10.2020 ... ... pričom nález bol ústavný súd povinný
zverejniť najneskôr do 15 dní odo dňa jeho právoplatnosti, t.z. do 27.10.2021, ak tak neurobil skôr.“.

Vychádzajúc z presvedčenia, že jednoročná subjektívna lehota uplynula dňom 28. septembra 2021,
navrhovateľka uzavrela, že písomné napomenutie (ktoré jej bolo doručené dňa 28. októbra 2021) jej
bolo „... udelené jednoznačne po uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty“.

8.Vzáverenávrhunavrhovateľkazdôraznila,žekudňu1.januára2010malapridelených629sporových

vecí (konkrétne uviedla, že „... nebolo možné konať bez prieťahov. Ide o taký počet pridelených vecí,
ktoré nebolo možné prejednať a rozhodnúť bez prieťahov.“) a poukázala na skutočnosť, že všetky
pracovné veci, ktoré mala v oddelení 14C ňou boli rozhodnuté, pričom išlo „o veci s výnimočnou
rýchlosťou“. Navrhla, aby najvyšší správny súd určil, že písomné napomenutie je neplatné.III.
Vyjadrenie ministerky spravodlivosti

9. Návrh bol (potom, ako si najvyšší správny súd vyžiadal z okresného súdu spis sp. zn. 7C/323/2009),
spolu s upovedomením o začatí konania, doručený ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „minister spravodlivosti“) dňa 21. decembra 2022, ktorý sa k nemu písomne vyjadril
podaním označeným ako „Vyjadrenie k Návrhu na určenie, že napomenutie udelené ministerkou

spravodlivosti Slovenskej republiky Máriou Kolíkovou číslo 18850/2021/151 z 19.10.2021 je neplatné zo
dňa 12.11.2021“ zo dňa 10. januára 2023 (ďalej len „vyjadrenie“).

10. Minister k výhrade navrhovateľky týkajúcej sa nedostatočnej špecifikácii skutku vo vyjadrení v
podstatnom uviedol, že (i) skutková veta obsahuje presné časové vymedzenie, kedy malo dôjsť k
nečinnosti; (ii) keďže je navrhovateľke vytýkaná nečinnosť (teda to, že nekonala resp. nevykonala žiaden

úkon) nie je, podľa ministra, možné špecifikovať (pozitívne alebo negatívne vymedziť) úkony, ktoré
navrhovateľka vykonať mala; (iii) navrhovateľka teda svojou nečinnosťou vo vedomej nedbanlivosti
porušila povinnosti sudcu (podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.), pretože vedela, že nedôsledným
plnenímsvojichpovinnostímôžeporušiťaleboohroziťzáujemspoločnosti,alebezprimeranýchdôvodov
sa spoliehala, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí.

11. K navrhovateľkou artikulovanej námietke premlčania minister vo vyjadrení v podstatnom uviedol,
že (i) podnet bol ministerstvu doručený dňa 3. decembra 2020; (ii) dňa 8. septembra 2021 bola
ministerstvu doručená odpoveď ústavného súdu, v zmysle ktorej bol nález II. ÚS 258/2020 publikovaný
na webovej stránke najneskôr dňa 29. októbra 2020; (iii) ministerstvo si z „opatrnosti“ ustálilo začiatok

plynutia subjektívnej lehoty na deň 29. októbra 2020 hoci mu bol podnet doručený až 3. decembra
2020 a teda subjektívna premlčacia lehota by mala uplynúť až 3. decembra 2021; (iv) odvolávajúc
sa na rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 31D/24/2021 zo 7. septembra 2022 minister dôvodil, že
sa ministerka o prieťahoch spôsobených navrhovateľkou dozvedela reálne až 3. decembra 2020 (na
základe podnetu) a uzavrel, že písomné napomenutie bolo navrhovateľke uložené dôvodne.

IV.
Konanie na najvyššom správnom súde

12. Najvyšší správny súd bol zriadený s účinnosťou od 1. januára 2021 ústavným zákonom č. 422/2020

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov, so začiatkom výkonu svojej činnosti od 1. augusta 2021. Do jeho právomoci bolo, okrem
iného, zverené aj rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov, notárov a súdnych
exekútorov [čl. 142 ods. 2 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 3 zákona č. 432/2021 Z.
z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) (ďalej ako „disciplinárny súdny poriadok“ alebo
„DSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. decembra 2021].

13. Dňa 1. júna 2022 nadobudla účinnosť novela zákona č. 385/2000 Z. z. vykonaná zákonom č.
151/2022 Z. z. (čl. III bod 21), týkajúca sa znenia § 117 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z., a to v tom

smere, že potvrdila právomoc najvyššieho správneho súdu v konaní o určenie neplatnosti písomného
napomenutia s tým, že disciplinárny senát má postupovať primerane podľa disciplinárneho súdneho
poriadku. O návrhu sudcu disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu rozhodne po vyjadrení
orgánu, ktorý napomenutie uložil a bez nariadenia ústneho pojednávania. S poukazom na uvedené
najvyšší správny súd ústne pojednávanie v danej veci nenariaďoval.

V.
Posúdenie veci najvyšším správnym súdom

14. Vychádzajúc z tvrdení navrhovateľky obsiahnutých v návrhu posudzoval najvyšší správny súd

ako otázku prvú včasnosť udelenia písomného napomenutia ministerkou. Navrhovateľkou uvádzané
skutkové východiská, tvrdené skutočnosti (ktoré majú podľa jej názoru právnu relevanciu) a nakoniec
jej argumentáciu týkajúcu sa tejto časti návrhu možno v podstatnom zhrnúť nasledovne: (i) písomné
napomenutie bolo navrhovateľke doručené dňa 28. októbra 2021; (ii) dňa 28. septembra 2020 bolzverejnený výrok nálezu II. ÚS 258/2020 (vychádzajúc z tlačovej správy ústavného súdu S2/19/2020
zo dňa 28. septembra 2020); (iii) nález II. ÚS 258/2020 nadobudol právoplatnosť dňa 12. októbra
2020; (iv) podľa § 70 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o

zmene a doplnení niektorých zákonov je ústavný súd povinný zverejniť na svojom webovom sídle
nález (rozhodnutie, ktorým sa končí konanie) do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti takéhoto
rozhodnutia; (v) navrhovateľka, vychádzajúc z vyššie uvedeného, dospela k záveru, že jednoročná
subjektívna premlčacia lehota uplynula dňom 28. septembra 2021 a teda písomné napomenutie jej bolo
doručené po jej uplynutí.

15. Proti tvrdeniam navrhovateľky sumarizovaným v predchádzajúcom bode stoja závery ministerky
o včasnom doručení písomného napomenutia, ktoré vychádzajú z konštatovania, že subjektívna
jednoročná premlčacia lehota začala plynúť 29. októbra 2020 (v zmysle odpovede ústavného súdu na
dotaz ministerstva o dátume zverejnenia nálezu II. ÚS 258/2020) resp. až 3. decembra 2020 (kedy bol
ministerstvu doručený podnet). Čo sa týka objektívnej lehoty, z podaní navrhovateľky ani ministerky

priamy konflikt nevyplýva, keď (i) ministerka na jednej strane uvádza, že „... je zachovaná aj objektívna
lehota na udelenie písomného napomenutia, keďže dôvodom jeho udelenia je neefektívny postup
sudkyne do vytýčenia prvého termínu pojednávania dňa 27. mája 2019 a doposiaľ neuplynulo päť
rokov od zavŕšenia porušenia povinnosti.“ (ii) na čo navrhovateľka reaguje slovami, že „Argumentácia
„neuplynutím päťročnej objektívnej lehoty“ je obsolentná, nakoľko subjektívna lehota sa vždy pohybuje v

intervale objektívnej lehoty, a ak už raz bola „prekročená“ subjektívna lehota, je bez akejkoľvek významu,
že nedošlo k uplynutiu objektívnej lehoty.“.

16. Podľa § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase „Návrh na
začatie disciplinárneho konania možno podať na disciplinárnom senáte do jedného roka odo dňa, keď

sa orgán oprávnený podať návrh dozvedel o disciplinárnom previnení, najviac však do troch rokov odo
dňa spáchania disciplinárneho previnenia, a ak ide o disciplinárne previnenie, ktorého sa sudca dopustil
zavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, najneskôr do piatich rokov odo
dňa spáchania tohto disciplinárneho previnenia.“. Toto ustanovenie sa primerane aplikuje na udelenie
písomného napomenutia podľa § 117 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z.. V súvislosti s konštatovaním

ministerky, ktoré sa týka zachovania objektívnej premlčacej lehoty (koncentrovaného do výroku, že „...
doposiaľ neuplynulo päť rokov od zavŕšenia porušenia povinnosti...“) najvyšší správny súd poukazuje
na svoju rozhodovaciu prax, v ktorej rozlíšil disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona
č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase a závažné disciplinárne previnenie podľa § 116
ods. 2 písm. d) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (pozri napr. rozhodnutie

sp. zn. 32D/7/2021 z 26. mája 2022). Najvyšší správny súd už skôr uzavrel, že „Podľa § 116 ods. 1
písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. je disciplinárnym previnením zavinené nesplnenie alebo porušenie
povinnosti sudcu. Podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. (v znení účinnom v rozhodnom
čase) je závažným disciplinárnym previnením zavinené konanie sudcu, ktoré má za následok prieťahy v
disciplinárnom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000

Z. z. je disciplinárnym previnením samotný prieťah (referujúc na ustanovenie § 30 ods. 4 zákona č.
385/2000 Z. z. ukladajúce sudcovi povinnosť konať plynulo bez zbytočných prieťahov), tak ustanovenie
§ 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. (v znení účinnom v rozhodnom čase) je koncipované tak,
že prieťah je následkom iného zavineného konania sudcu, ktoré je závažným disciplinárnym previnením.
Ustanovenie § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. (v znení účinnom v rozhodnom čase) teda

nemá slúžiť na postihovanie prieťahov „vyššej intenzity“.“. Najvyšší správny súd (vychádzajúc z vyššie
uvedeného)tedanaprejednávanúvecaplikovaltrojročnúobjektívnupremlčaciulehotu,začiatokplynutia
ktorej ustálil, rovnako ako ministerka, na deň 27. mája 2019 (kedy navrhovateľka vytýčila pojednávanie
na termín 18. septembra 2019). Keďže bolo písomné napomenutie navrhovateľke doručené 28. októbra
2021 (ktorá skutočnosť nie je medzi ministerkou a navrhovateľkou sporná), najvyšší správny súd dospel

k záveru, že sa tak stalo pred uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej lehoty.

17. Čo sa týka premlčacej lehoty subjektívnej, tá je v zmysle § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.
v znení účinnom v rozhodnom čase jednoročná. K momentu začatia jej plynutia najvyšší správny súd
poukazuje jednak na judikatúru ústavného súdu, jednak na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax resp.

na rozhodovaciu prax disciplinárnych senátov. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 140/2011 zo 16.
júna 2011 (odvolávajúc sa na zdroj Machajová, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 1. vyd. Žilina:
Poradca podnikateľa, s. 233) uviedol, že „Začatie plynutia subjektívnych aj objektívnych lehôt nemôže
závisieť od rozhodnutia oprávneného orgánu, ktorý môže navrhnúť disciplinárne konanie [§ 120 ods.2 písm. a) a d) zákona o sudcoch], pretože prípadná ľubovôľa oprávneného orgánu pri nakladaní so
začiatkom subjektívnej lehoty ľubovoľne by mohla narušiť právnu istotu sudcov. Konkrétne, zákonná
subjektívna a objektívna lehota sú vždy prekluzívnymi lehotami, ktoré oprávnený orgán nemôže predĺžiť.

Inak povedané, určenie začiatku plynutia subjektívnej lehoty nie je a nemôže závisieť od svojvôle
či vnútorných pomerov oprávneného orgánu .“. V ďalšom potom ústavný súd (tamtiež) uzavrel, že
„Ústavný súd konštatuje, že ak oprávnený orgán podľa § 120 ods. 2 písm. a) a d) zákona o sudcoch
koná na základe podnetu, sťažnosti alebo akéhokoľvek podania adresovaného ministrovi spravodlivosti
alebo predsedovi krajského súdu inou osobou, za deň rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej

lehoty nemožno považovať iný deň, ako ten, v ktorom je ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi
krajského súdu takéto podanie doručené, t. j. deň, keď sa ako príslušný orgán „dozvie“ o tom, že
malo dôjsť k disciplinárnemu previneniu.“. Vyššie uvedený, ústavným súdom formulovaný, základný
rámec interpretácie ustanovenia § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase následne rozvinuli disciplinárne senáty vo svojej rozhodovacej praxi. Napríklad disciplinárny
senát v rozhodnutí sp. zn. 6Ds/2/2016 z 26. novembra 2018 uviedol, že „Určenie začiatku plynutia

subjektívnej lehoty nemôže závisieť od svojvôle oprávneného orgánu, ale musí vyplývať z objektívne
existujúcich skutočností, od ktorých treba odvodiť, kedy sa oprávnený orgán mohol o disciplinárnom
previnení sudcu dozvedieť bez ohľadu na to, či sa skutočne v danom dni o disciplinárnom previnení
aj dozvedel. ... ... rozbory reštančných vecí predkladané predsedovi súdu zodpovedajú z hľadiska
skúmania začiatku plynutia subjektívnej lehoty predsedu súdu podaniu či podnetu, ktoré spôsobujú

začatie plynutia subjektívnej lehoty.“, alebo disciplinárny senát v rozhodnutí sp. zn. 6Ds/2/2018 zo
14. novembra 2019 uviedol, že „V prejadnávanom prípade disciplinárny senát aplikoval právne úvahy
obsiahnuté v citovanom náleze ústavného súdu a dospel k záveru, že predkladané rozbory reštančných
vecí predsedovi súdu spôsobujú začatie plynutia subjektívnej lehoty.“. Najvyšší správny súd sa napr.
vo svojom rozhodnutí sp. zn. 32D/4/2021 z 31. marca 2022 stotožnil s názorom (vyjadreným taktiež v

náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 140/2011 zo 16. júna 2011), že rozhodným pre začatie plynutia
subjektívnejlehotyjemoment,kedysubjektsnávrhovoulegitimácioudisponovaltakoumasoupoznatkov
o disciplinárnom previnení sudcu, na základe ktorých „boli splnené zákonom predpísané podmienky
návrhu na disciplinárne konanie“. Tento záver teda najvyšší správny súd aplikoval aj na prejednávanú
vec pričom dospel k tomu, že ministerka sa preukázateľne mohla dozvedieť o disciplinárnom previnení

navrhovateľky (v rozsahu potrebnom pre spísanie písomného napomenutia) na základe podnetu.
Samotný moment zverejnenia nálezu sp. zn. II. ÚS 258/2020 na webovom sídle ústavného súdu
nepovažoval najvyšší správny súd za relevantný z pohľadu začatia plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty z dôvodu, že táto skutočnosť (sama osebe) nedokazuje, že subjekt s návrhovou legitimáciou
(subjekt oprávnený udeliť písomné napomenutie) v momente zverejnenia nálezu bol oboznámený s jeho

obsahom a ani to, že by bol povinný jeho obsah poznať. Najvyšší správny súd moment začatia plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty ustálil na deň, kedy bol ministerstvu doručený podnet (3. december 2020)
a vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že písomné napomenutie bolo udelené pred uplynutím
jednoročnej subjektívnej premlčacej lehoty.

18. Následne najvyšší správny súd vyhodnotil námietku navrhovateľky spočívajúcu v nedostatočnom
odôvodnení písomného napomenutia zo strany ministerky. Abstrahujúc podstatu odôvodnenia
písomného napomenutia najvyšší správny súd identifikoval nasledovné dôvody: (i) prvé pojednávanie vo
vecisp.zn.7C/323/2009bolonavrhovateľkouvytýčenédňa27.mája2019natermín18.septembra2019
(„... teda takmer 10 rokov od podania žaloby na súd ...“); (ii) okresný súd (resp. navrhovateľka) v období

od podania žaloby na súd až do vytýčenia termínu pojednávania svoju činnosť, s výnimkou niekoľkých
procesných úkonov, obmedzil iba na vyžiadanie súvisiacich spisov a správ o stave súvisiacich konaní;
(iii) k rovnakému záveru (ako tomu uvedenému v predchádzajúcom bode) dospel aj ústavný súd v náleze
sp. zn. II. ÚS 258/2020; (iv) uvedený postup vyhodnotila ministerka ako porušenie povinnosti podľa §
30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší správny súd konštatuje, že

dôvodom pre udelenie písomného napomenutia bola pasivita, teda nečinnosť resp. neefektívna činnosť
navrhovateľky v konaní sp. zn. 7C/323/2009, ktorú z podstaty veci možno vymedziť časovým úsekom
a nie výpočtom úkonov, ktoré mala navrhovateľka v tomto konaní vykonať. Ministerka v písomnom
napomenutí tento časový úsek vymedzila a ohraničila ho dňom 27. mája 2019 (kedy navrhovateľka
vytýčila termín pojednávania na deň 18. septembra 2019), čo najvyšší správny súd považoval za

dostatočné vymedzenie obdobia, v ktorom sa navrhovateľka mala dopustiť porušenia svojich povinností
podľa§30ods.4zákonač.385/2000Z.z.vzneníúčinnomvrozhodnomčasetým,ževpridelenejveci(v
konaní sp. zn. 7C/323/2009) nekonala plynulo a bez zbytočných prieťahov. Zbytočné prieťahy ministerka
v písomnom napomenutí identifikovala v spomínanej neefektivite činnosti navrhovateľky, ktorej snaženie(počas takmer desiatich rokov) bolo (podľa ministerky) koncentrované v prevažnej miere do získania
súvisiacich spisov.

19. Vychádzajúc zo syntézy uvedenej v predchádzajúcom bode sa najvyšší správny súd zameral na
obsah súdneho spisu sp. zn. 7C/323/2009. Ambíciou najvyššieho správneho súdu, vykonávajúceho
prieskum písomného napomenutia, nebolo komplexné zhrnutie postupu/činnosti resp. nečinnosti
navrhovateľky v spomínanom konaní. Účelom prieskumu bola identifikácia alebo vylúčenie existencie
takých nedostatkov v činnosti navrhovateľky, v ktorých by najvyšší správny súd vzhliadol intenzitu

opodstatňujúcu ich kvalifikáciu ako „nedostatkov v práci menšieho významu“ (použijúc terminológiu
ustanovenia § 117 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z.). Za týmto účelom najvyšší správny súd vyhodnotil
ako relevantné nasledovné skutočnosti: (i) navrhovateľke bol spis pridelený dňa 29. januára 2010, výzvu
na vyjadrenie sa k žalobe (v lehote 30 dní od doručenia výzvy) adresovala navrhovateľka odporcovi
(žalovanému) až 29. júla 2011 (po 18 mesiacoch od pridelenia spisu); (ii) napriek navrhovateľkou určenej
lehote na vyjadrenie (viď predchádzajúci bod) doručil odporca (žalovaný) okresnému súdu vyjadrenie

k žalobe (repliku) až dňa 26. augusta 2013 (po viac než dvoch rokoch od výzvy a po viac než tri
a pól roku od pridelenia veci navrhovateľke); (iii) uznesením zo dňa 25. októbra 2016 (po viac než
troch rokoch od doručenia repliky a po takmer siedmich rokoch od pridelenia veci navrhovateľke) bola
žalobkyni doručená replika žalovaného s možnosťou vyjadriť sa k nej v lehote 15 dní od doručenia
uznesenia;(iv)dňa16.decembra2016bolaokresnémusúdudoručenáduplikažalobkyne,ktorúokresný

súd zaslal žalovanému na vyjadrenie spolu s uznesením z 10. októbra 2018 (teda po takmer dvoch
rokoch od jej doručenia); (v) následne (po viac než siedmich mesiacoch) navrhovateľka dňa 27. mája
2019 vytýčila termín pojednávania. Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľka v časovom rozmedzí
od 29. januára 2010 do 27. mája 2019 (deväť rokov a štyri mesiace) v podstatnom len zabezpečila
„cirkuláciu žaloby, repliky a dupliky“ stranám sporu a vytýčila termín pojednávania. V podstate všetky

zostávajúce úkony (pozn. predvolanie na pojednávanie na termín 18. september 2019 má v spise č.
l. 165) navrhovateľka smerovala k zapožičaniu spisov okresného súdu sp. zn. 6C/49/2010, sp. zn.
3T/77/2009 a 1Er/1848/2002, pričom táto jej aktivita ochabla počnúc 12. decembrom 2016 (takmer tri
roky pred nariadením prvého pojednávania vo veci), kedy podľa úradného záznamu (č. l. 126) došlo k
odpojeniu pripojeného spisu sp. zn. 6C/49/2010, resp. ochabla definitívne po 2. februári 2017 (takmer

dva a pól roka pred nariadením prvého pojednávania vo veci), kedy podľa úradného záznamu (č. l. 160)
naposledy žiadala zapožičanie spisu sp. zn. 3T/77/2009. Najvyšší správny súd vyššie opísaný postup
navrhovateľky kvalifikoval ako flagrantné porušenie povinnosti sudcu konať v pridelenej veci plynulo
(viď niekoľkoročné „prestoje“ v zasielaní podaní sporových strán) resp. povinnosti sudcu konať bez
zbytočných prieťahov (ktoré prieťahy najvyšší správny súd vzhliadol napr. v skutočnostiach podrobne

opísaných v predošlej vete) a teda v porušení ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.. Z
tohto dôvodu potom najvyšší správny súd dospel k záveru o neopodstatnenosti návrhu navrhovateľky,
ktorému nevyhovel a týmto rozhodnutím ho zamietol.

20. O náhrade trov konania disciplinárny senát nerozhodoval, pretože znenie § 117 ods. 7 a 8 zákona

č. 385/2000 Z. z. s takouto možnosťou rozhodovania nepočíta a vzhľadom na prieskumnú povahu
rozhodovania neprichádza v tomto smere do úvahy ani primerané použitie ustanovení disciplinárneho
súdneho poriadku.

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 5:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.