Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. september 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Svk/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200111
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:2017200111.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Zdenky Reisenauerovej,
v právnej veci žalobcu: T.H.. R. T., bytom C. XX, právne zastúpeného JUDr. Mariánom Ďurinom,
advokátom so sídlom Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky,
so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20. marca 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 1S/49/2018-172 zo dňa 17. marca 2022, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 1S/49/2018-172 zo dňa 17. marca 2022
podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia ministra obrany Slovenskej republiky
č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20. marca 2017, ktorým tento zamietol rozklad žalobcu a súčasne

potvrdil rozhodnutie Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP zo dňa 13.
februára 2017 o odmietnutí poskytnúť informácie. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcom
požadované odpovede na otázky by nemali charakter informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) a nie sú predmetom rozhodovacej činnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky v zmysle
§ 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Žalobcom požadované odpovede na otázky majú charakter
určitej právnej, resp. odbornej rady, ktorá by následne vyjadrovala právny resp. odborný názor povinnej

osoby, ktorý nie je ale právne záväzný, nie je súčasťou rozhodovacej činnosti žalovaného, a teda
nenapĺňa zákonné atribúty poskytovanej informácie v zmysle zákona o slobode informácií. Zo znenia
zákona o slobode informácií nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť
získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať, alebo dokonca spracovávať materiály
požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú.
Rovnako zo zákona o slobode informácií nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť
oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia či

kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb.

2. Rozhodnutím o odmietnutí poskytnúť informácie č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP zo dňa 13. februára
2017, žalovaný ako povinná osoba vecne príslušná podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informáciížiadosti žalobcu doručenej žalovanému 02. februára 2017 o sprístupnenie informácií sčasti nevyhovel
a podľa § 18 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií žalobcovi informácie v bode
11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25., 26. jeho žiadosti odmietol

poskytnúť. Stanoviskom žalovaného č. SEĽUZ-41-14-1/2017-OdSP zo dňa 13. februára 2017, žalovaný
ako povinná osoba podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií v ostatnom rozsahu odpovedal na
žalobcovu žiadosť o sprístupnenie otázok (konkrétne v rozsahu bodov 1. až 10., v bode 12. prvej vety,
v bode 19.).
3. Správny súd dôvodil, že žiadateľ môže požadovať len informácie o takých jemu neznámych

skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť.
Nakoľko zákon o slobode informácií pojem informácia nedefinuje, tento pojem preto musí byť ustálený
súdnou judikatúrou v kontexte princípov a systému uvedeného zákona. V tejto súvislosti poukázal
na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo
dňa 27. mája 2009, rozsudok sp. zn. 8Sži/2/2010 zo dňa 09. decembra 2010, rozsudok sp. zn.
3Sži/5/2013 zo dňa 12. marca 2014, rozsudok sp. zn. 5Sži/3/2011 zo dňa 15. decembra 2011), z

ktorých okrem iného vyplýva, že zákon o slobode informácií neustanovuje povinnosť povinného subjektu
získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály,
požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú.
Zo zákona o slobode informácií tiež nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť
oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či

kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu
požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii,
a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela
spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať žiadateľovi
kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie zmenil na pokyn

nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona. Správny súd konštatoval, že charakter požadovaných
otázok nepredstavoval informácie v zmysle zákona o slobode informácií. Aj podľa názoru správneho
súdu majú žalobcom požadované informácie v rozsahu, v akom neboli povinnou osobou sprístupnené,
charakter žiadosti o právne poradenstvo, resp. výklad ustanovení príslušných právnych predpisov a
netýkajú sa činnosti žalovaného bez priameho dopadu vo vzťahu k verejnosti. Preto podľa názoru

súdu čiastočné odmietnutie poskytnúť žalobcovi ako žiadateľovi požadované informácie z dôvodu, že
žalovaný nimi nedisponuje, zodpovedalo zákonnej úprave. Keďže požadované informácie žalovaný
nemá k dispozícii, musel by tak pre žalobcu (podľa ním stanovených kritérií) žiadané informácie, ktoré sa
v ich originálnej podobe a v jeho dokumentácii nenachádzajú, vytvoriť, zhromaždiť a vyhľadávať, pričom
takáto povinnosť mu zo zákona o slobode informácií nevyplýva. Preto žiadosť žalobcu o sprístupnenie

požadovaných informácií nemohla byť zo strany povinnej osoby (žalovaného) v dotknutom rozsahu
vybavená kladne a ich neposkytnutie tak podľa názoru súdu nepredstavuje negatívny zásah do práva
žalobcu na informácie.

4. Správny súd na podporu právnych záverov vyslovených v napadnutom rozsudku poukázal aj na

ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právne a skutkovo totožných veciach,
konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26. mája
2021 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžik/7/2019 zo dňa 25. novembra
2019, ktorými kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť podanú žalobcom proti rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave o zamietnutí žaloby.

5. Správny súd pre úplnosť považoval za potrebné reagovať na argumentáciu žalovaného vo vzťahu k
otázke pasívnej procesnej legitimácie uvádzanej vo vyjadrení k žalobe, keď podľa názoru žalovaného
nesprávne žalobca za žalovaného označil Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (namiesto ministra
obrany). Uviedol, že ministerstvo je ústredný štátny orgán, centralizovaný a monokratický orgán štátnej

správy. Právnu subjektivitu má samotné ministerstvo, ktoré je definované ako právnická osoba (§ 35
ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
v znení neskorších predpisov). Minister obrany Slovenskej republiky nie je sám osebe správnym
orgánom, ale osobou stojacou na čele tohto správneho orgánu. Teda pri ústredných orgánoch štátnej
správy je žalovaným tento orgán, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele, ako v tomto

prípade, minister obrany. Za zodpovedajúce zákonu sa preto považuje správna žaloba, ktorá smeruje
proti ministerstvu, pričom sa žalobca správne domáhal zrušenia rozhodnutia ministra. S poukazom na
uvedené, právny názor žalovaného uvedený vo vyjadrení k žalobe v súvislosti s označením účastníka
na strane žalovaného, správny nebol.6. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému právo
na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, nakoľko ich náhradu nežiadal a žiadne mu nevznikli.

II.

7. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

8. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

9. V podanej kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd v prejednávanej veci opomenul vykonať
riadne dokazovanie. Taktiež videl pochybenie krajského súdu v tom, že vo veci nenariadil pojednávanie.
Rovnako tak v postupe krajského súdu vzhliadol porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, ako aj

princípu rovnosti strán.

10.Namietaltiežabsenciuriadnehoodôvodneniarozsudkukrajskéhosúdu.Poukázal ajnanesprávnosť
a nedostatočnosť poučenia v rozhodnutiach žalovaného. Zároveň krajskému súdu vyčítal porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktoré porušenie videl v tom, že v danom prípade neboli riadne

vyhodnotené predložené listinné dôkazy. Za nesprávny tiež označil postup žalovaného, ktorý vo vzťahu
k bodom 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25., a 26. žiadosti
žalobcu, odmietol požadované informácie sprístupniť, pričom žalobca tvrdil, že tieto informácie určite
nemali charakter odbornej rady, ani právneho poradenstva, tiež netvorili štátne tajomstvo a nevyjadrovali
právny názor žalovaného.

11. Dodal, že informácia, o ktorú žalovaného žiadal, nie je svojvoľnou, či šikanóznou požiadavkou
žalobcu, ale ide o poskytnutie informácie, od ktorej priamo závisí jeho ďalší postup v dôchodkovom
konaní pred Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia. Mal za to, že ak by žalobcovi bola
požadovaná informácia sprístupnená, uvedené by jednoznačne ovplyvnilo jeho nároky pri výpočte výšky

dôchodku, prípadne iných dôchodkových nárokov.

12. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu
tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20. marca 2017 zruší a
vec vráti krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Zároveň žiadal žalobcovi priznať náhradu

trov konania.

III.

13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo dňa 02. mája 2022.

Uviedol, že žalobca v kasačnej sťažnosti primárne krajskému súdu vyčítal, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, tiež že sa „výrazne odklonil od výkonu objektívneho
dokazovania“, ako aj, že „argumenty žalobcu ostali opäť nepovšimnuté“, avšak bez akéhokoľvek
bližšieho právne relevantného popisu, pričom následne len opätovne poukázal na skutočnosti, ktoré
žalobca pomenovával prostredníctvom žaloby zo dňa 07. apríla 2017, vyjadrenia zo dňa 18. októbra

2017, či vyjadrenia zo dňa 26. novembra 2018.

14. Ďalej uviedol, že napriek skutočnosti, že žalobca je v predmetnej právnej veci zastúpený advokátom,
podaná kasačná sťažnosť žalobcu nespĺňa náležitosti ustanovené Správnym súdnym poriadkom,
nakoľko táto je nejasná, nezrozumiteľná, a to až do takej miery, že podľa názoru žalovaného uvedené

zakladádôvodnajejodmietnutie.Zdôraznil,ženiejemožnéponechaťnakasačnýsúd,abysi„domyslel“,
aké námietky a výhrady má sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu toho ktorého krajského súdu.
Dodal, že žalobca v konečnom dôsledku neuvádza žiadne reálne dôvody kasačnej sťažnosti, resp.
sťažnostné body, ktoré by mohli byť subsumované pod § 440 ods. 1 SSP.

15. Taktiež namietal, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne jemu patriace procesné práva, ktorých
uskutočňovanie mu malo byť nesprávnym postupom krajského súdu znemožnené, a to až do takej miery,
že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rovnako tak žalobca opomenul uviesť právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne.16. Vyslovil, že z podanej kasačnej sťažnosti je možné domnievať sa, že ju žalobca podal s úmyslom
docieliť započítanie 1. a 2. ročníka doby štúdia na vojenskej strednej odbornej škole alebo 1. až 4.

ročníka na vojenskom gymnáziu, teda prípravu na výkon budúceho povolania vo vojenskej strednej
odbornej škole alebo vo vojenskom gymnáziu, ako zamestnanie I., resp. II. kategórie funkcií. Žalovaný
zastával názor, že žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, resp. podaním kasačnej sťažnosti
nie je možné dosiahnuť určenie, či určitú dobu alebo činnosť je možné považovať za zamestnanie I.
alebo II. pracovnej kategórie. V tomto konaní správny súd skúma len to, či napadnuté rozhodnutie a

postup orgánu verejnej správy jemu predchádzajúci bol v súlade so zákonom.

17. Mal za to, že z napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj z jeho odôvodnenia, s ktorým sa
žalovaný v celom rozsahu stotožnil, vyplýva, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami
a dôkazmi, uvádzanými tak žalobcom, ako aj žalovaným, a dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom, na základe ktorých žalobu žalobcu zamietol. Napokon na podporu svojich tvrdení poukázal na

podobné rozsudky kasačného súdu v skutkovo obdobných veciach, kedy sa rôzni žalobcovia, zastúpení
však tým istým právnym zástupcom, obrátili na žalovaného s obsahovo totožnými otázkami, a to
rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžik/7/2019 zo dňa 25. novembra 2019, sp.
zn. 3Sžik/1/2020, a tiež sp. zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26. mája 2021.

18.Navrhol,abyNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikykasačnúsťažnosťžalobcupodľa§459písm.
e/ SSP odmietol z dôvodu, že nemá náležitosti ustanovené Správnym súdnym poriadkom. Eventuálne
v prípade, že kasačný súd dospeje k záveru, že kasačná sťažnosť je prípustná, žiadal, aby kasačnú
sťažnosť podľa § 460 SSP ako nedôvodnú zamietol.

IV.
19. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 09. mája 2022 na vedomie.

V.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§
11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v
kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1, 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po
jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

21. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o kasačnej sťažnosti žalobcu podanej
proti rozsudku správneho súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy č. SELP-111-5/2017-RK zo
dňa 20. marca 2017, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť
informácie č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP zo dňa 13. februára 2017.

22. Kasačný súd preskúmajúc napadnutý rozsudok správneho súdu, ako i obsah súdneho a
administratívneho spisu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti konštatuje, že argumentácia žalobcu nie
je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých správny súd zamietol jeho správnu žalobu. Správny súd
sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými podstatnými žalobnými námietkami,

a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na
prejednávaný prípad.

23. Podľa názoru kasačného súdu bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne
zistený, o čom svedčí obsah pripojeného administratívneho spisu, z ktorého vyplýva uvedené. V súdnom

konaní bolo obsahom administratívneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite
vyhodnotenéavhodnotenídôkazovtakakosprávnysúd,anikasačnýsúdnezistilprávnepochybeniaani
logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného
orgánu verejnej správy.

24. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy je i podľa
názoru kasačného súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu orgánom
verejnej správy a správne právne posúdené. Preto ak správny súd dospel k právnemu záveru totožnému
so záverom orgánov verejnej správy oboch inštancií a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutímžalovaného orgánu verejnej správy nedošlo k porušeniu zákona a práv žalobcu, tento jeho názor
považoval aj kasačný súd za správny.

25. Preto sa s ním kasačný súd stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za
správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov konania známe fakty v prejednávanej veci spolu
s právnymi závermi správneho súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k námietkam
žalobcu uvedeným v podanej kasačnej sťažnosti dopĺňa nasledovné.

26. V prvom rade k námietkam procesného charakteru vo vzťahu k nedostatočnému dokazovaniu
žalobcu uvedeným v kasačnej sťažnosti kasačný súd uvádza, že správny súd nevykoná o.i. dôkazy,
ktoré sú pre prejednanie a rozhodnutie veci nadbytočné. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to,
že správny súd nie je súdom skutkovým, t. j. zásadne nezisťuje skutkový stav a dokazovanie vykonáva
iba výnimočne, pretože účelom správneho súdneho konania je predovšetkým preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí a opatrení orgánov verejnej správy a jeho cieľom je odstránenie nezákonnosti. Úlohou súdu

v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,
ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

27. Vo vzťahu ku kasačnej námietke, týkajúcej sa nenariadenia pojednávania v prejednávanej veci,

kasačný súd uvádza, že túto nemohol považovať za dôvodnú. V tejto súvislosti je nevyhnutné
zdôrazniť, že nariadenie pojednávania pri rozhodovaní vo veci samej je vyjadrením zásady ústnosti a
bezprostrednosti konania. Zásada bezprostrednosti a ústnosti nie je absolútna a konanie neprebieha
len v bezprostrednej a ústnej komunikácii účastníkov konania so správnym súdom. Preto celé konanie
obsahuje i prvky písomnosti a komunikácie medzi účastníkmi konania, ktorá je sprostredkovaná

správnym súdom. Na rozdiel od civilného konania, kde v dôsledku ústavnoprávnych východísk je v prvej
inštancii nevyhnutné nariadenie pojednávania, teda bezprostrednej a ústnej komunikácie strany konania
so súdom tak, aby bolo zachované právo strany na ústne a bezprostredné prejednanie veci, v správnom
súdnictve môže byť rozhodovanie bez nariadenia prípustné, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade je
potrebné zdôrazniť, že účelom správneho súdneho konania je predovšetkým preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí a opatrení orgánov verejnej správy a jeho cieľom je odstránenie tejto nezákonnosti.
Konanie pred správnym súdom teda zásadne nie je konaním nachádzacím (s výnimkou osobitných
konaní), ale preskúmavacím a svojím charakterom sa viac približuje konaniu pred civilným odvolacím
súdom. Správny súd pri rozhodovaní o veci tak principiálne nevychádza z poznatkov, ktoré získal
na ústnom pojednávaní. Druhým nemenej podstatným dôvodom pre nepovinné nariadenie ústneho

pojednávania je skutočnosť, že správny súd, až na zákonom ustanovené výnimky, je viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), vrátane žalobných bodov (§ 181 ods. 1 písm. e/ SSP),
pričom žalobca rozsah a dôvody žaloby môže meniť iba do uplynutia lehoty na podanie žaloby (§ 62
ods. 1 a § 183 SSP). Správny súd tak spravidla môže rozhodnúť na základe obsahu spisov. Pokiaľ
správny súd nevykonáva dokazovanie, účastníci na pojednávaní vlastne len prednesú svoje písomné

podania (žalobu, vyjadrenie), správny súd sa oboznámi s obsahom administratívneho spisu, prípadne
s pripojenými listinnými dôkazmi, a vo veci rozhodne. Nariaďovať ústne pojednávanie iba v určitých
prípadoch je teda viac v záujme uplatnenia princípu procesnej ekonómie.

28. Ustanovenie § 107 ods. 1 SSP dáva správnemu súdu dostatočné možnosti, aby ustálil, kedy je

nariadenie ústneho pojednávania nevyhnutné (písm. a/ a e/), resp. potrebné (písm. b/, c/ a d/). Účastník
konania, a to žalobca alebo žalovaný, či ďalší účastník (§ 32 ods. 3 SSP), môžu požiadať o nariadenie
pojednávania alebo v žalobe alebo vo vyjadrení k žalobe. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy (§ 250f ods. 2 OSP) správny súd už nemusí žalobcu ani žalovaného či ďalších účastníkov
konania vyzývať, aby sa k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania vyjadrili. Nedostatok žiadosti

o nariadenie pojednávania správny súd nemusí odstraňovať ako vadu podania (správnej žaloby). Na
druhej strane absencia vyjadrenia obsahujúceho žiadosť o nariadenie pojednávania má za následok, že
správny súd môže vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia ústneho pojednávania.

29. V danom prípade je potrebné prisvedčiť správnosti postupu krajského súdu, ktorý rozhodol o žalobe

bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137
ods. 4 SSP. Žalobca o nariadenie pojednávania vo veci nepožiadal. Výzvou zo dňa 18. januára 2022
krajský súd vyzval žalovaného na vyjadrenie, a to i s poukazom na celkovú pandemickú situáciu, či
súhlasí, aby súd vo veci rozhodol formou verejného vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 137 ods.4 SSP. Podaním zo dňa 20. januára 2022 žalovaný súdu oznámil, že nemá námietky proti rozhodnutiu
veci bez nariadenia pojednávania. O nariadenie pojednávania vo veci teda nepožiadal ani jeden z
účastníkov konania, tiež vo veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie, ani nariadenie pojednávania

nevyžaduje verejný záujem. Taktiež nariadenie pojednávania nebolo na prejednanie veci potrebné, ba
ani tak Správny súdny poriadok neustanovil.

30. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kasačný
súd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku

46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to,
že správny súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami
žalobcu a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil.

31. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci správnym súdom preskúmaním administratívneho spisu
kasačný súd uvádza, že ide o skutkovo a právne obdobnú vec, ktorej predchádzajú rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžik/7/2019 zo dňa 25. novembra 2019, a tiež rozsudok
sp. zn. 3Sžik/1/2020 zo dňa 12. februára 2020, ako aj rozsudok sp. zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26. mája
2021. Tieto rozhodnutia tvoria prejudikatúru v danej veci. Rovnako relevantné najmä vo vzťahu k pojmu

„informácia k dispozícii“ je rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sži/7/2016 zo
dňa 23. augusta 2016, na ktoré v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal aj správny súd.

32. Ohľadom vytýkaného porušenia princípu rovnakého zaobchádzania, ako aj princípu rovnosti strán,
kasačný súd uvádza, že namietané porušenie žalobca ničím bližšie nekonkretizoval, pričom kasačný

súd nezistil, že by sa v priebehu konania účastníci dostali do nerovnocenného postavenia, ani že by
došlo k zvýhodneniu ktoréhokoľvek z nich.

33. Napokon za neodôvodnenú kasačný súd považoval aj námietku žalobcu, týkajúcu sa nesprávnosti
a nedostatočnosti poučenia v rozhodnutiach žalovaného. Vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 47 ods. 4

zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) kasačný súd uvádza, že správny orgán
je v poučení povinný uviesť, či je rozhodnutie preskúmateľné formou odvolania (rozkladu) alebo je
rozhodnutie konečné. Ak sa proti rozhodnutiu nepripúšťa odvolanie (rozklad), uvádza sa to v poučení
rozhodnutia spôsobom, že ide o konečné rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať (podať
rozklad). Ak sa proti rozhodnutiu pripúšťa odvolanie, v poučení sa uvádza, v akej lehote ho možno podať

(akosobitnýzákonneustanovujeinak,takvlehote15dníodoznámeniarozhodnutia)anaktoromorgáne
saodvolaniepodáva(nasprávnomorgáne,ktorýrozhodnutievydal).Správnyorgánjevpoučenípovinný
uvádzať aj údaj o tom, či je rozhodnutie preskúmateľné súdom. S ohľadom na uvedené konštatuje, že
preskúmavané rozhodnutia žalovaného v časti poučenia spĺňajú prepísané zákonné náležitosti a nie je
im možné vyčítať nedostatok v podobe jeho nesprávnosti, či nedostatočnosti.

34. Kasačný súd zistil, že žalobca dňa 02. februára 2017 podal na Ministerstve obrany Slovenskej
republiky podľa zákona o slobode informácií žiadosť o sprístupnenie informácie s tým, že žiada o
písomnú odpoveď k nasledovným otázkam:

“1. Kto bol zriaďovateľom vojenských stredných škôl, konkrétne VSOS - zdrav, v Ž.? Ako, resp. akým
spôsobompodliehaliverejnejkontroleainšpekcii?Akeventuálnenepodliehaliverejnejkontrole,vysvetliť
dôvod.
2. Na základe čoho mi bol po nástupe do 1. ročníka vojenskej strednej školy v roku 1974 odobratý
občiansky preukaz? Poznamenávam, že jediným dokladom na preukazovanie totožnosti po celú dobu

štúdia mi po dobu 2 rokov do prísahy zostala tzv. „VYCHÁZKOVÁ KNIŽKA“ ?
3. Na základe čoho som musel ako žiak vojenskej strednej školy nosiť vojenskú rovnošatu s oficiálnymi
znakmi príslušnosti k ČSĽA a štátneho znaku? Aký právny predpis reguloval používanie oficiálneho
štátneho znaku a vojenských symbolov na verejnosti maloletými občanmi ČSSR?4. Na základe čoho som sa musel ako žiak vojenskej strednej školy hlásiť na OVS, poprípade na VB,
alebo na miestnom národnom výbore pri udelení voľna k opusteniu posádky, alebo po príchode na
prázdniny? Prečo túto povinnosť nemali žiaci, naši rovesníci z civilných škôl?

5. Na základe čoho boli voči študentom vojenských stredných škôl uplatňované základné vojenské
predpisy: Zákl-1-1, Zákl-1-2, Zákl-1-3 a prečo ich museli dodržiavať a navyše rešpektovať aj mnohé
ďalšie vojenské predpisy?
6. Na základe čoho a prečo som musel byť ako žiak vojenskej strednej školy zaraďovaný do služieb
pomocníka dozorného roty, dozorného roty, dozorného kuchyne, dozorného telocvične, do zmien v

kuchyni, do spojok a musel som dodržiavať stálu bojovú pohotovosť aj v mierových podmienkach -
obmedzovaním vychádzok ... atď?
7. Na základe čoho sa žiaci vojenských stredných škôl zúčastnili slávnostnej Vojenskej prehliadky napr.
dňa 08.05.1975 v G.? (Pozn. medzi nimi boli i takí, čo mali iba 16 rokov). Prečo tam nepochodovali žiaci
civilných stredných škôl?
8. Prečo bolo veliteľom, technikom a náčelníkom - t. j. vojakom z povolania, slúžiacim v tých istých

areáloch kasární (kde bola situovaná aj vojenská stredná škola) priznaná I. kategória funkcií, teda bola
hodnotená výrazne oveľa priaznivejšie ako Vy dnes posudzujete službu žiakov vojenských stredných
škôl (iba v málo bonitnej v III. pracovnej kategórii)? Vysvetlite dôvody, prečo žiaci vojenských stredných
škôl tvorili vojenské jednotky, napr. družstvo, čata, rota, batéria, prápor, oddiel, ktorým velili regulárni
vojenskí velitelia v hodnosti poručíka až plukovníka?

9. Na základe čoho žiaci vojenských stredných škôl vykonávali vojenskú prípravu (strelecká, taktická,
chemická, OPZHN a ďalšie) a prečo takmer všetky vyučovacie predmety boli úzko špecializované len
na vojenskú tematiku, prípadne s ňou úzko súviseli? Napr. zdravotná výchova?
10. Prečo boli žiaci vojenských stredných škôl ozbrojovaní osobnými zbraňami - 7,62 mm samopalom
vz. 58, 7,62 mm pištoľou vz. 52, guľometmi UK - 59, pancierovkami RPG-7 a vykonávali ostré streľby z

týchto pechotných zbraní a hádzali ostrými ručnými granátmi? Na základe čoho a prečo im boli pridelené
osobné zbrane, napr. 7,62 mm samopaly vz. 58? Boli týmito ručnými zbraňami vyzbrojení aj vojaci
základnej služby ČSĽA, ktorí neboli žiakmi vojenských škôl?
11. Žiaci vojenských stredných škôl mali počas štúdia na škole pridelené aj poľné uniformy vz. 60,
tzv. „maskáče“ s ihličkovým vzorom a čierne vysoké boty vz. 60 (tzv. „kanady“), ktorými boli jednotne

vystrojení aj všetci ostatní vojaci z povolania i vojaci základnej vojenskej služby ČSĽA. Zdôvodnite prečo
tieto poľné uniformy žiaci vojenských stredných škôl používali, a k akému účelu?
12. Žiaci vojenských stredných škôl boli počas 4-ročného štúdia ubytovaní v kasárňach, alebo
internátoch? Akým bol v tom zásadný rozdiel a čo slúžilo k ich rozlíšeniu?
13. Žiadam MO SR predložiť tri oficiálne rezortné zoznamy preferovaných funkcií uplatňovaných v

rezorte MNO ČSSR ako I. a II. kategórie funkcií z roku 1964, 1975 a 1988 (platné v rozhodnom čase),
registrované v Zbierke zákonov ČSSR, ktoré by MO SR oprávňovali vylúčiť dobu štúdia na vojenských
stredných školách z I. a II. kategórie funkcií.
14. Žiadam MO SR posúdiť, cit.: „Dobu štúdia žiaka stredného odborného učilišťa (pozn.: ...môžeme to
byť aj žiak vojenskej strednej školy) pripravovaného pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie, ktorá

sa započítava ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa praktické vyučovanie uskutočňuje
pravidelne na pracoviskách alebo v prevádzkach (pozn.: môžu to byť považované aj strážené areály
a budovy kasární, vojenské výcvikové priestory a vojenské letiská), kde sa vykonávali zamestnania I.
(II.) pracovnej kategórie (pozn.: vojaci z povolania mali na týchto istých pracoviskách priznanú I. a II.
kategóriu funkcií a prečo nie žiaci vojenských stredných škôl???).

15. Prečo sa deň nástupu do vojenskej strednej školy nepovažuje za začiatok odpočítavania telesnej,
psychickej, duševnej, fyzickej a inej záťaže, vypätia a drancovania zdravia a stresu žiakov a toto
kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné ničenie osobnosti, nepretržite pokračovalo až do skončenia
(záveru) vojenskej služby, do jeho odchodu do zálohy (civilu). Prečo toto odpočítavanie riešite iba
od nástupu na vojenskú základnú službu, či niekedy až oveľa neskôr? Vysvetlite, prečo práve deň

nástupu žiakov na vojenskú strednú školu netreba považovať za začiatok najvyššej prípustnej expozície
dôsledkov na ich zdravie vyplývajúcej z I. kategórie funkcií. Išlo, alebo nešlo o prácu v ťažkom rizikovom
prostredí, ktoré malo negatívny vplyv na kondíciu a zdravotný stav žiaka a jeho bezpečnosť a hygienu v
službe? Nepredstavovali tieto okolnosti dôvody pre zaradenie tejto služby do preferovaných kategórií?
16. Tie stredné školy niesli predovšetkým názov VOJENSKÉ. Boli výlučne zaradené do rezortu MNO

ČSSR, alebo fungovali pod iným rezortom. Prečo mali taký militantný názov? Vysvetlite, prečo sa nim
líšili od ostatných civilných stredných škôl?
17. Tie vojenské stredné odborné školy (VSOS) niesli predovšetkým názov ODBORNÉ. Prečo nemali
názov PRIEMYSELNÉ? V čom bol zásadný rozdiel, a čím sa líšili od názvu civilných stredných škôl?18. Rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní museli byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR
a nielen vychádzať z údajov evidenčného listu vojaka, ale aj zo všetkých prípustných dôkazných
prostriedkov preukazujúcich vznik nároku na znížený dôchodkový vek. Absenciu evidenčného lístka

vojaka však môže účinne nahradiť aj „čestné vyhlásenie“ dvoch svedkov, prečo túto okolnosť
neuznávate? Mali rezorty Ministerstva školstiev ČSR a SSR, Ministerstva práce a sociálnych vecí ČSSR,
Ministerstva zdravotníctva ČSSR a ústredné výbory odborových zväzov k dispozícii relevantné poznatky
na vydanie zoznamov prác a pracovísk zakázaných mladistvým (na vojenských stredných školách)???
Mali k dispozícii písomný súhlas týchto orgánov na výkon dozornej služby (aj niekoľkokrát do mesiaca)

a vojenského výcviku vykonávaných žiakmi vojenských stredných škôl? Vie MO SR tieto pochybnosti
vyvrátiť a vierohodne preukázať požadované skutočnosti?
19. Všetci vieme, že doba služby v I. a II. kategórii funkcií mala rozhodujúci vplyv na stanovenie
podmienok vzniku nároku na dôchodok (nižší dôchodkový vek), tak aj na výšku dôchodku (zvýšení
základnej výmery dôchodku). Podľa ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 100/1988 2b. federálne ústredné
orgányštátnejsprávyaústrednéorgányštátnejsprávyrepublík,vichodborochpôsobnostisavykonávali

práce a ktoré odôvodňovali, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávali
svojimi výnosmi rezortné zoznamy zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie. Za ostatné
ústredné orgány a organizácie, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávali práce, ktoré odôvodňovali, aby
zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávalo tieto zoznamy svojim výnosom
federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí, a ak išlo o ústredné orgány a organizácie republík,

príslušné ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí republiky v dohode s federálnym ministerstvom
práce a sociálnych vecí. Vie MO SR tento legislatívny a zákonný postup vierohodne preukázať?
20. Prečo žiaci vojenských stredných škôl museli chodiť niekoľkokrát mesačne do 24- hodinových
dozorných služieb u svojej jednotky? Len pre pamäť pripomíname, že podľa ustanovenia § 166 ods.
1 zák. č. 65/1965 Zb. bývalého zákonníka práce: „Zamestnávateľ nesmie mladistvých zamestnávať

prácou nadčas a prácou v noci. Výnimočne môžu mladiství starší ako 16 rokov vykonávať nočnú prácu
nepresahujúcu jednu hodinu, ale je to potrebné pre ich výchovu na povolanie. Nočná práca mladistvého
musí bezprostredne nadväzovať na jeho prácu pripadajúcu podľa rozvrhu pracovných zmien na denný
čas“. Vie MO SR tieto zákonné ustanovenia zdôvodniť a zosúladiť s tým, čo sa v skutočnosti na
vojenských stredných školách odohrávalo?

21. Prečo žiaci vojenských stredných škôl okrem dozorných služieb u svojej jednotky museli navyše
držať aj stálu bojovú pohotovosť (v čase mieru), čo fakticky znamenalo, že iba 10% z celkového
počtu žiakov mohlo napr. ísť na vychádzky mimo kasární. Viete potvrdiť, alebo vylúčiť tieto praktiky na
vojenských stredných školách (najmä do roku 1991).
22. Aký skutočný profil študentov bol vo VG SNP v G. G., VSJZ v G., VSKD v Ž. a žiakov VSOS v

ostatných mestách?
23. Čo a kto urobil vtedajším militantom z FMNO ČSFR prietrž v ich agresívnych a útočných plánoch
naďalej pokračovať vo vychovávaní detských vojakov, boli to medzinárodné zmluvy a dohody o práve
na slobodný výber povolania z roku 1991, ktoré zakazovali detskú prácu? Alebo to boli iné dokumenty,
vymenujte ktoré? Existujú takéto prípady oficiálneho ozbrojovania mladistvých v SR a ČR ešte dnes?

Prestali byť tieto praktiky spornými až prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991, ktorá v čl. 33
zakotvovalaprávonabezplatnévzdelanienazákladnýchastrednýchškolách?Prečoprávetoutolistinou
bol osobám mladším ako 18 rokov zakázaný vojenský výcvik? Ako sa prijatie tejto listiny konkrétne
prejavilo na vojenských stredných školách v SR a ČR?
24. Je pravdou, že schopnosť vojenských stredných škôl smerovať svojich žiakov k budúcemu

vojenskému povolaniu značne skomplikovalo aj prijatie čl. 26 Listiny základných práv a slobôd
garantujúci každému občanovi ČSSR právo sa slobodne rozhodovať o svojom povolaní?
25. Išlo v ČSSR do roku 1991 o výchovu detských vojakov na vojenských stredných školách?
26. Do vojenskej knižky kompetentné orgány MO SR vpisovali výlučne len „vojenské“ záležitosti a nie
také, ktoré sa udiali v ostatnom civilnom živote vojaka z povolania. Ak je vojenská knižka oficiálnym

dokladom, t. j. verejnou listinou rovnako ako občiansky preukaz, prečo potom štúdium 1., 2., 3.
a 4. ročníka VG SNP, VSOŠ, VSJŽ, VŠKD a ostatných vojenských stredných škôl chronologicky
zapisovaných do kolónky: „Vojenská činná služba“, MO SR dnes odmieta tento zápis vo vojenskej knižke
rešpektovať, s tým, že vraj nejde o službu? Vysvetlite dôvody.“

35. Žalovaný v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20.
marca 2017, zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť informácie č.
SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP zo dňa 13. februára 2017, konštatujúc, že informáciami požadovanými
žiadateľom ako oprávnenou osobou k bodom 11., 12. - druhá veta, 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20.,21.,23., 24., 25. a 26. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky ako povinná osoba nedisponuje, nemá
možnosť získať ich automatizovaným spôsobom ako súčasť informačných systémov, ani vyhotovením
kópie už vypracovaného dokumentu, ktorý by spĺňal požadované náležitosti odpovede. Konštatoval,

že požadované informácie povinná osoba nemá k dispozícii, a preto ich nemôže oprávnenej osobe
poskytnúť.

36. Posúdením obsahu bodov 1 až 26, na ktoré žiadateľ žiada poskytnúť informácie podľa zákona
o slobode informácií, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky ako povinná osoba dospelo k úvahe,

že súvisia s históriou vývoja vojenského školstva v bývalej Československej socialistickej republike
a od roku 1993 s reformou vojenského školstva Slovenskej republiky a s hodnotením štúdia žiakov
vojenských škôl na účely dôchodkového (výsluhového) zabezpečenia.

37. Dôchodkové zabezpečenie občanov upravovali v minulosti viaceré predpisy o sociálnom
zabezpečení: zákon č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, zákon

č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a od 1.10.1988 zákon č.
100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a vykonávacie vyhlášky k týmto
zákonom. Dôchodkové zabezpečenie občanov vykonávajúcich službu v ozbrojených silách a sociálne
zabezpečenie vojakov z povolania bolo od 1.7.1964 upravené v osobitných ustanoveniach vyššie
uvedených všeobecne záväzných právnych predpisov.

38. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky žiadosti o sprístupnenie informácií k bodom 11., druhá
veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21.,23., 24., 25. a 26. podľa § 18 ods. 2
zákona o slobode informácií nevyhovelo, pretože nie je povinné vytvárať nové informácie. Žiadateľ
žiadal od oprávnenej osoby, aby vyjadrila svoj názor, stanovisko, právnu úvahu, resp. aby poskytla

právne poradenstvo vzťahujúce sa k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich
dôchodkové zabezpečenie bývalých profesionálnych vojakov. Takáto povinnosť Ministerstvu obrany
Slovenskej republiky nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.

39. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú

povinné osoby k dispozícii.

40. Správny súd správne konštatoval, že zákon o slobode informácií neobsahuje definíciu pojmu
informácia. Z tohto dôvodu je obsah pojmu informácia ponechaný na výklad povinných osôb,
rozhodujúcich o sprístupnení informácie s následnou kontrolou zákonnosti použitého výkladu v konaní

v správnom súdnictve.

41. Informácia má v zásade nehmotný charakter a ide o určitú objektívnu skutočnosť, ktorá je v evidencii
a dispozičnej sfére povinnej osoby. Od informácie je potrebné odlišovať subjektívne skutočnosti, prejavy
vôle právnickej osoby, ktoré majú charakter stanoviska, hodnotiaceho úsudku, odpovede na položenú

otázku, prípadne vydanie rozhodnutia, pri ktorých je nevyhnutný proces tvorby prejavu vôle vo vzťahu
k obsahu informácie.

42. Správny súd v odôvodnení rozsudku správne uviedol, že zo zákona o slobode informácií vyplýva,
že musí ísť o povinnú osobu, ktorá má žiadanú informáciu vo svojej pôsobnosti alebo k dispozícii a

musí ísť o verejný záujem, aby ich mala, zhromažďovala a poskytovala. Princíp prístupu k informácii
znamená možnosť pozrieť sa na údaje, ktoré u povinnej osoby „ležia“, a s ktorými povinná osoba
pracuje. Informáciou sa myslí to, čo sa u povinnej osoby v okamžiku opýtania nachádza alebo čo
má k dispozícii. Táto povinnosť sa však netýka dopytov na názory, budúce rozhodnutia, vytváranie
nových informácií (ktoré by musel povinný subjekt vytvoriť na konkrétnu žiadosť žiadateľa) ako sú

rozbory, prognózy, porovnávacie prehľady, právne a iné výklady a podobne (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10Sži/7/2016 zo dňa 23. augusta 2017).

43. V uvedenom prípade aj podľa názoru kasačného súdu otázky žiadateľa obsiahnuté v žiadosti o
poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií, smerované na žalovaného, jednoznačne

vykazujú charakter žiadosti o poskytnutie právnych rád, spracovanie právneho rozboru, resp. právnej
pomoci, čo v súhrne charakterizuje právne poradenstvo poskytované advokátom pri výkone advokácie
v zmysle zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii.44. Keďže požadované informácie žalovaný nemá k dispozícii, musel by tak tieto pre žalobcu (podľa
ním stanovených vlastností) žiadané informácie, ktoré sa v ich originálnej podobe a v jeho dokumentácii
nenachádzajú, vytvoriť, zhromaždiť a vyhľadávať, pričom takáto povinnosť mu zo zákona o slobode

informácií nevyplýva, preto žiadosť žalobcu o sprístupnenie požadovaných informácií nemohla byť zo
strany povinnej osoby vybavená kladne a ich neposkytnutie tak podľa kasačného súdu nepredstavuje
negatívny zásah do práva žalobcu na informácie.

45. Vo svetle uvedeného kasačný súd ustálil, že žiadosť o poskytnutie informácie v preskúmavanej
veci je typickou ukážkou požiadaviek, na ktoré sa zákon o informáciách nevzťahuje a ani sa vzťahovať
nemôže.

46. Z uvedených dôvodov kasačný súd vyhodnotil sťažnostné body žalobcu ako nespôsobilé spochybniť
vecnú správnosť rozhodnutia správneho súdu, a preto kasačný súd kasačnú sťažnosť proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/49/2018-172 zo dňa 17. marca 2022, podľa ustanovenia § 461 SSP
ako nedôvodnú zamietol.

47. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi, ktorý nemal

v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods.
1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému kasačný súd nárok na náhradu trov
kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení
s § 168 SSP veta druhá).

48. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.